Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, April 26, 2023

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: ZA-30S/142/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200392
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Brniaková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5021200392.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

BrniakovejačlenieksenátuMgr.SilvieTisovejaJUDr.ZuzanyKrivdovej,vprávnejvecižalobcu:Mestská
teplárenská spoločnosť a.s., skrátený názov: MTS a.s., so sídlom Palárikova 88, 022 01 Čadca, IČO:
36 389 480, právne zastúpeného JUDr. Michaelou Bojkovou, LL.M., so sídlom Palárikova 88, 022 01
Čadca, IČO: 420 71 828, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 1887/10,
040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 166 405, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného číslo O-176/2021, Číslo spisu NIP/NIP_PO/BEZ/2021/3450 zo dňa 29.06.2021, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline z r u š u j e rozhodnutie Národného inšpektorátu práce číslo O-176/2021, Číslo

spisu NIP/NIP_PO/BEZ/2021/3450 vydané dňa 29.06.2021 a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobca má voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Inšpektorát práce Žilina (ďalej ako správny orgán prvého stupňa alebo inšpektorát práce) rozhodnutím
č.: 95/2021-IZA-2.2/pok/R/M, Číslo spisu IPZA/IPZA_PRODD/ROZ/2021/865 zo dňa 14.04.2021 (ďalej
ako rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa alebo rozhodnutie inšpektorátu práce), v konaní o
uložení pokuty uložil účastníkovi konania - žalobcovi podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (Správny poriadok) na základe oprávnenia podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.

z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom
zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, za porušenie
povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z.
z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom
zamestnávaníaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov,ktorébolozistené
pri výkone inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 zákona
č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci

a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
ktorý bol vykonaný v dňoch 15.06.2020, 31.07.2020, 20.08.2020, 27.08.2020 a 04.09.2020 u účastníka
konania a v dňoch 04.06.2020, 08.06.2020, 16.06.2020 a 19.06.2020 na inšpektoráte práce a je
popísané v protokole o výsledku inšpekcie práce č.: IZA-48-12-2.2/P-E22,24,25-20 zo dňa 04.09.2020,
spočívajúce v porušení § 97 ods. 10 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších
predpisov tým, že zamestnanci účastníka konania ako zamestnávateľa: D. M. (nar. XX.XX.XXXX,
pracovná zmluva zo dňa 02.01.2012), R. R. (nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 01.10.2007)

a H. M. (nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 01.06.2004), v kalendárnom roku 2019 vykonávali
prácu nadčas v rozsahu vyššom ako 400 hodín; konkrétne D. M. odpracoval 558,75 hodín práce nadčas,
R. R. odpracoval celkovo 422,75 hodín práce nadčas a H. M. odpracoval celkovo 484,25 hodín práce
nadčas; pokutu vo výške 800,- Eur. Podľa odôvodnenia rozhodnutia inšpektorátu práce bola vykonanána inšpektoráte práce ako aj u účastníka konania - žalobcu inšpekcia práce podľa § 7 ods. 3 písm. a)
v nadväznosti na § 13 ods. 2, § 14 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení
zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 125/2006 Z. z. alebo zákon o inšpekcii práce).
Výkon inšpekcie bol zameraný na kontrolu dodržiavania vybraných ustanovení zákona č. 124/2006
Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 124/2006 Z. z.), na kontrolu vybraných ustanovení Zákonníka
práce, najmä na náležitostí pracovných zmlúv, plnenie mzdových nárokov vrátane nárokov za prácu

nadčas a pracovnú pohotovosť, vydávanie výplatných pások, náležitostí výplatných pások, evidenciu
pracovného času, zabezpečenie stravovania, plnenie povinností voči zástupcom zamestnancov a na
kontrolu dodržiavania ustanovení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 82/2005
Z. z.). Z inšpekcie práce bol vyhotovený protokol č.: IZA-48-12-2.2/P-E22,24,25-20 zo dňa 04.09.2020,
ktorý bol prerokovaný dňa 04.09.2020 s predsedom predstavenstva žalobcu pánom J. R.. V protokole o

výsledku inšpekcie práce bolo skonštatovaných celkovo desať nedostatkov a správne konanie o uložení
pokuty sa voči žalobcovi vedie za porušenie v bode 4, podľa ktorého zo zamestnávateľom predloženej
evidencie pracovného času a nadčasu, knihy príchodov a odchodov, potvrdenia o príjmoch a zrážkach
bolo zistené, že zamestnanci D. M., R. R. a H. M. v kalendárnom roku 2019 vykonali prácu nadčas, v
rozsahu vyššom ako 400 hodín, vyčíslenie je uvedené v prílohe č. 1 k protokolu, čím porušil § 97 ods. 10

Zákonníka práce. Následne rozhodnutie inšpektorátu práce vo vzťahu ku každému z označených troch
zamestnancov vymedzuje konkrétny rozsah odpracovaných nadčasov, poskytnutú mzdu za nadčasy a
skutočný nárok na mzdy za nadčasy za jednotlivé mesiace január - júl roku 2019.
Inšpektorát práce ďalej poukázal na vyjadrenie sa žalobcu k doručenému oznámeniu o začatí správneho
konania o uložení pokuty a v ňom uvedenú argumentáciu žalobcu, ku ktorému zaujal inšpektorát práce

nasledovné stanovisko:
V prvom rade inšpektorát práce poukázal na chybu v písaní, ktorá sa nachádza v prílohe č. 1 protokolu
o výsledku inšpekcie práce, kde je nedopatrením uvedený v mesiaci apríl 2019 údaj o odpracovaní
60,5 hodín práce za nadčas zamestnancom D. M.. S poukázaním na konkrétne podklady rozhodnutia
správny orgán skonštatoval, že bude v tejto časti vychádzať z údaja 60 hodín práce nadčas vykonanej

D. M. v mesiaci apríl 2019.
Následne po poukázaní na úpravu podľa § 97 ods. 10 Zákonníka práce identifikoval inšpektorát práce
pracovné zmluvy s označenými tromi zamestnancami žalobcu, predložené žalobcom, dohody o výkone
práce nadčas, evidenciu odpracovaných hodín a pracovnej pohotovosti za rok 2019, týkajúcu sa
menovaných zamestnancov, pričom uviedol, že údaje o vykonanej práci nadčas uvedené v doklade

„Evidencia odpracovaných hodín a pracovnej pohotovosti za rok 2019“ sa v prípade zamestnancov H.
M. a R. R. zhoduje s údajmi uvedenými v dokladoch „Potvrdenie o príjmoch a zrážkach“ za jednotlivé
mesiace január až júl roku 2015. Nezrovnalosti sa vyskytujú v údajoch v prípade zamestnanca D. M.
za mesiac júl 2019. Po zhodnotení konkrétnych podkladov rozhodnutia a údajov z nich vyplývajúcich
inšpektorát skonštatoval, že vychádza pri určení rozsahu vykonanej práce nadčas vo vzťahu k osobe

pána D. M. z údajov uvedených v Potvrdení o príjmoch a zrážkach za mesiac júl 2019, v nadväznosti
na čo rozsah práce nadčas zamestnanca D. M. v kalendárnom roku 2019 ustaľuje na 558,75 hodín.
Z podrobne označených dokladov a z nich vyplývajúcich údajov, tak ako sú uvedené v odôvodnení
rozhodnutia inšpektorátu práce je zrejmé, že zamestnanec D. M., R. R. a H. M. v kalendárnom roku
2019 vykonávali prácu nadčas v rozsahu vyššom ako 400 hodín; konkrétne D. M. odpracoval 558,75

hodín práce nadčas, R. R. odpracoval 422,75 hodín práce nadčas a H. M. odpracoval celkovo 484,25
hodín práce nadčas.
Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, ktorý vo vyjadrení k oznámeniu o začatí konania o uložení pokuty
okrem iného poukazuje i na to, že vykonáva činnosť vo verejnom záujme a zamestnanci museli
vykonávať prácu z dôvodu mimoriadnej situácie, poukázal inšpektorát práce na úpravu § 3 zákona

o tepelnej energetike, § 3 ods. 2 zákona o tepelnej energetike a § 3 písm. b) citovaného zákona
(odkaz na zákon o tepelnej energetike - poznámka správneho súdu). Zdôraznil, že účastník konania
za mimoriadnu situáciu považuje pracovnú neschopnosť zamestnancov. Uviedol, že si je ako správny
orgán vedomý, že náhly výpadok zamestnanca (zvlášť ak sa jedná o zamestnanca s kvalifikáciou) je pre
každý podnikateľský subjekt náročnou situáciou, avšak neznamená, že takýto výpadok zamestnanca

možno bez ďalšieho vyhodnotiť ako mimoriadnu situáciu podľa osobitného predpisu, v takom prípade
podľa zákona o tepelnej energetike. Z dokladov, ktoré žalobca počas výkonu inšpekcie predložil a na
základe skutkových zistení inšpektora inšpektorát práce uviedol, že je možné sa prikloniť k záveru, podľa
ktorého počet zamestnancov, ktorí u účastníka konania vykonávajú práce, ktoré vykonávali vo výrokurozhodnutia inšpektorátu práce menovaní zamestnanci, bol v kontrolovanom období poddimenzovaný.
K argumentácii, podľa ktorej sa účastníkovi konania pracovnú pozíciu dlhodobo nedarilo obsadiť,
inšpektorát práce uviedol, že ani to nie je dôvodom pre vyhlásenie mimoriadnej situácie podľa zákona

o tepelnej energetike. Po preskúmaní jednotlivých pracovných ponúk inšpektorát práce odporučil
žalobcovi, aby zvážil či ponúkaná výška mzdy nie je dôvodom pre malý záujem o predmetnú pracovnú
pozíciu.
V prejednávanom prípade inšpektorát práce skonštatoval, že neexistujú liberačné dôvody, ktoré by
účastníka konania - žalobcu zbavovali zodpovednosti za správny delikt.

Žalobca poukázal na úpravu podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce a § 97 ods. 5 Zákonníka práce.
Uviedol, že potrebu práce nadčas žalobca pri prerokovaní protokolu a následne aj v správnom konaní
vysvetľoval dlhodobou práceneschopnosťou zamestnanca H. J. a choroby zamestnanca H. K., avšak
podľavyjadreniainšpektoraprácebolžalobcainšpektorompráceupozornený,žezvýšenápotrebapráce
jednoznačne vyplýva z nedostatočného personálneho obsadenia pozícií. Kontrolovaní zamestnanci už v
mesiaci júl 2019 prekročili limit 400 hodín práce nadčas, čo inšpektorát práce zdôraznil. Tiež inšpektorát

práce zdôraznil, že pokuta nie je uložená žalobcovi za to, že by označených zamestnancov finančne
ukrátil. Inšpektorát práce súhrnne vyhodnotil námietky žalobcu v jeho vyjadrení k oznámeniu o začatí
konaniaouloženípokutyakoirelevantnéanespôsobilézbaviťžalobcuzodpovednostizazistenýsprávny
delikt.
Následne odôvodnenie rozhodnutia inšpektorátu práce uvádza zdôvodnenie druhu a výšky uloženej

sankcie v nadväznosti na úpravu podľa § 19 ods. 1 písm. a), § 2 ods. 1 písm. a), bod 1, § 19 ods. 6
všetko zákona č. 125/2006 Z.z. V tejto časti okrem záverov k jednotlivým kritériám posudzovania výšky
pokutypodľa§19ods.6zákonač.125/2006Z.z.inšpektorátpráceuviedol,žepoľahčujúcouokolnosťou
pri rozhodovaní o výške pokuty bola spolupráca účastníka konania počas výkonu inšpekcie práce a
promptné odstránenie zistených nedostatkov na základe nariadenia inšpektora práce nachádzajúceho

sa v protokole z výkonu inšpekcie práce. Zároveň v tejto súvislosti inšpektorát práce zdôraznil, že
odstránenie nedostatkov je vo svojej podstate splnením nariaďovacej časti protokolu z výkonu inšpekcie
práce. Pri určovaní výšky pokuty prihliadal správny orgán aj na mimoriadnu situáciu spôsobenú
pandémiou nového koronavírusu. Po zhodnotení všetkých kritérií podľa zákona o inšpekcii práce a
ďalších kritérií a po dôkladnom posúdení vyjadrenia účastníka konania k oznámeniu o začatí konania

o uložení pokuty inšpektorát práce skonštatoval, že adekvátnou vo vzťahu k zisteným nedostatkom je
pokuta vo výške 800,- Eur. Takáto pokuta plní svoj výchovný, preventívny aj represívny účel.

2. Na základe včas podaného odvolania žalobcu rozhodoval Národný inšpektorát práce (odvolací
správny orgán alebo žalovaný), ktorý rozhodnutím číslo O-176/2021 Číslo spisu NIP/NIP_PO/

BEZ/2021/3450 zo dňa 29.06.2021 (ďalej ako rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu alebo
žalovaného) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie inšpektorátu práce. Po skonštatovaní
výsledkov vykonanej inšpekcie práce, postupu inšpektorátu práce v prvostupňovom správnom konaní
a podstatného obsahu odvolania žalobcu uviedol, že po preskúmaní individuálneho správneho aktu -
rozhodnutia inšpektorátu práce a súvisiaceho spisového materiálu má za to, že prvostupňový správny

orgán jednoznačne preukázal, že účastník konania ako zamestnávateľ porušuje povinnosti vyplývajúce
z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) v prvom bode zákona o inšpekcii práce, konkrétne
ustanovenie § 97 ods. 10 Zákonníka práce. Poukázal na úpravu podľa § 1 vyhlášky č. 151/2005 Z. z., §
27 zákona o tepelnej energetike a § 3 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, pokiaľ ide
o inštitút mimoriadnej situácie. Námietku žalobcu o zmätočnosti rozhodnutia o uložení pokuty vyhodnotil

ako nedôvodnú. Uviedol, že zmätočnosť rozhodnutia podľa účastníka konania spočívala v tom, že
inšpektorát práce na strane 7 svojho rozhodnutia uviedol nesprávny právny predpis, ktorým definoval
vznik mimoriadnej situácie. Prvostupňový správny orgán pristúpil v odôvodnení svojho rozhodnutia k
citácii zákona o tepelnej energetike, ktorý priamo v § 27 písm. a) obsahuje odkaz na ustanovenie § 3
zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva.

Inšpektorát práce v odôvodnení svojho rozhodnutia o uložení pokuty dostatočne ozrejmil nevyhnutnosť
uloženia sankcie za zistené porušenie, pričom sa pridržiaval ustanovenia § 19 ods. 6 zákona o
inšpekcii práce a výšku pokuty náležite zdôvodnil. Prvostupňový správny orgán uviedol akou správnou
úvahou bol pri ukladaní pokuty vedený a pridržal sa pritom zásady uvedenej v § 3 ods. 5 Správneho
poriadku rozhodnúť v obdobných prípadoch rovnako. Jeho argumentácia sa neprieči ani právnym

predpisom, ani zásadám logiky. Aj odvolací orgán dospel k záveru, že inšpektorát práce dostatočne a
vyčerpávajúcim spôsobom ozrejmil účastníkovi konania význam dodržiavania zákonom stanoveného
rozsahu maximálneho počtu hodín nadčasov. Sám žalovaný zdôraznil výnimočnú povahu práce nadčas,
ktorá by nemala byť súčasťou plánovania a rozvrhovania pracovného času. V tejto súvislosti s odkazomnaobsahadministratívnehospisu,atokonkrétnenadohodyovykonaníprácenadčaszodňa30.12.2018
a 30.12.2019 zvýraznil, že žalobca uzatvoril dohody o práci nadčas vopred na obdobie celého roka, čím
sa popiera akákoľvek výnimočnosť a ani prechodná a naliehavá zvýšená potreba práce daná nie je.

Žalovaný sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, podľa ktorej pokuta vo výške 800,- Eur je
neprimerane vysoká a plní iba funkciu represívnu. Uloženie pokuty v stanovenej výške je nevyhnutné
jednak z dôvodu postihu protiprávneho správania a jednak z dôvodu potreby a nevyhnutnosti
preventívneho pôsobenia orgánov inšpekcie práce. Pri uložení pokuty prvostupňový správny orgán
správne vychádzal zo základných rovín pre ukladanie sankcie, teda preventívnej a represívnej, pričom

postih za správny delikt musí mať silu odradiť od nezákonného postupu. Pokuta vo výške 800,- Eur
nemôže pre žalobcu predstavovať postih neprimerane prísny a je primeraná zistenému nedostatku.
Neodporuje zásade premietnutej v úprave podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, čiže správne
orgány dbali o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo obdobných prípadoch nevznikali
neodôvodnené rozdiely.
Žalovaný zdôraznil princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti právnických osôb za správne delikty,

z ktorého vyplýva, že existencia úmyslu či nedbanlivosti je irelevantná. Objektívny charakter
zodpovednosti žalobcu spočíva v tom, že je zodpovedný už tým, že k samotnému porušeniu došlo bez
ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie alebo opomenutie. Svojej zodpovednosti
by sa žalobca mohol zbaviť iba za predpokladu, ak by predložil také dôkazy, ktoré by jednoznačne
potvrdzovali, že zistený správny delikt nespáchal. Také dôkazy zo strany žalobcu predložené neboli.

3. Podaním zo dňa 23.08.2021 podal žalobca včas všeobecnú správnu žalobu, ktorou navrhol
preskúmaťzákonnosťrozhodnutiainšpektorátupráceažalovanéhoaporealizáciiprieskumuzákonnosti
tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť inšpektorátu práce na ďalšie konanie, eventuálne navrhol, aby
správny súd rozhodnutie žalovaného vo výroku, ktorým potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce

Žilina zo dňa 14.04.2021 č. 95/2021-IZA-2.2/pok/R/M, IPZA/IPZA_PRODD/ROZ/2021/865 zrušil a
zmenil rozhodnutie Inšpektorátu prácu Žilina zo dňa 14.04.2021 č. 95/2021-IZA-2.2/pok/R/N, IPZA/
IPZA_PRODD/ ROZ/2021/865 vo výroku o uložení pokuty vo výške 800,- Eur žalobcovi uložil
pokutu vo výške 1,- Eur resp. aby správny súd rozhodnutie Národného inšpektorátu práce zo dňa
29.06.2021 č. NIP/NIP_PO/BEZ/2021/3450, vo výroku ktorým potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce

Žilina zo dňa 14.04.2021 č. 95/2021-IZA-2.2/pok/R/M, IPZA/IPZA_PRODD/ROZ/2021/865 zrušil a
zmenil rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 14.04.2021 č. 95/2021-IZA-2.2/pok/R/N, IPZA/
IPZA_PRODD/ROZ/2021/865 vo výroku o uložení pokuty vo výške 800,- Eur tak, že upúšťa od uloženia
sankcie, pretože účel správneho trestania možno dosiahnuť samotným prejednaním veci. Zároveň
navrhol žalobcovi priznať právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. Podľa odôvodnenia správnej

žaloby poukázal žalobca na rozhodnutia inšpektorátu práce a žalovaného a skutočnosť uloženia pokuty
žalobcovi vo výške 800,- Eur za to, že zamestnanci žalobcu, a to konkrétne R. R., D. M. a H. M.
odpracovali práce nadčas v roku 2019, a to nad zákonom stanovený rozsah 400 hodín v kalendárnom
roku podľa § 97 ods. 10 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce - ďalej len
Zákonník práce). Žalobca tvrdí, že k tomuto došlo z dôvodu zabezpečenia splnenia zákonnej povinnosti

žalobcu zabezpečiť spoľahlivú, bezpečnú a prevádzkyschopnú dodávku teplej úžitkovej vody a tepla
na čom je verejný záujem. Práca nadčas nebola označeným zamestnancom nariadená, vykonali ju po
dohode, v čase keď sa žalobca ocitol v krízovej situácii v dôsledku náhleho a neočakávaného a tiež
prechodného nedostatku odborných zamestnancov dispečingu výroby a rozvodu tepla a teplej úžitkovej
vody. Uvedené žalobca preukázal, ale napriek tomu od inšpektorátu práce dostal pokutu, čo žalobca

hodnotí ako nesprávne a nespravodlivé. Uložená pokuta je neprimeraná skutku a v nadväznosti na to
sformuloval žalobca i návrh na rozhodnutie, ktorým žiadal eventuálne uložiť pokutu vo výške 1,- Eur
resp. upustiť od potrestania.
Konkrétne v správnej žaloby sformuloval žalobca nasledovné žalobné body:
Žalobca tvrdí existenciu vád konania a vád rozhodnutí, ktoré sú predmetom prieskumu s poukazom

na úpravu podľa § 191 ods. 1 písm. c) až g) SSP (Zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
- ďalej len SSP). Konkrétne tvrdí nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nedostatok dôvodov, nakoľko nie
sú zrejmé úvahy správnych orgánov pri vyhodnotení dokazovania a pri právnom posúdení, ako ani pri
vyhodnotení námietok žalobcu. Žalobca tvrdí, že nemôže byť deliktuálne zodpovedný za konanie, ktoré
nie je správnym deliktom podľa § 97 ods. 10 Zákonníka práce, pretože podľa § 97 ods. 8 písm. a)

Zákonníka práce práca nadčas nezahŕňa prácu, ktorá bola vykonávaná pri odvrátení nebezpečenstva
vzniku škody veľkého rozsahu. Žalobca konal prevenčne, v ktorej časti poukázal žalobca na úpravu
podľa zákona č. 657/2004 Z. z. a uviedol, že predchádzal úplnému výpadku tepla a teplej úžitkovej vody.
Z potencionálneho úplného výpadku tepla a teplej úžitkovej vody vyplývalo zároveň ohrozenie života,zdravia, bežného chodu života v meste Čadca v rozhodnom období, ktorým bolo zimné vykurovacie
obdobie.
Žalobca nemôže byť deliktuálne zodpovedný ak plnil inú zákonnú povinnosť a touto námietkou sa

žalovaný vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal. Celú vyššie uvedenú argumentáciu ako námietky
uvádzal žalobca už počas administratívneho konania a správne orgány túto argumentáciu obišli,
nezaoberali sa ňou, hoci ide o liberačné dôvody na neuloženie pokuty.
Žalobcatvrdínesprávnevyhodnotenýskutkovýstavatiežzistenieskutkovéhostavu,ktorénemáoporuv
administratívnom spise. Podľa tvrdenia žalobcu v správnej žalobe správne orgány nesprávne vyhodnotili

skutkový stav náhleho, neočakávaného a prechodného nedostatku dispečerov, ktorých zastúpili práve
zamestnanci pán M. pán R. a pán M.. Konkrétne v rozhodnom čase vznikol výpadok v počte dispečerov,
nakoľko dispečer pán H. J. náhle vážne ochorel a bol práceneschopný od 06.12.2018 do 30.11.2019 a
taktiež vážne ochorel dispečer H. K., ktorý zomrel v J. XXXX. Počas celého roka 2019 a prakticky dodnes
žalobca zadáva ponuku na výkon práce dispečera. Miesto sa podarilo obsadiť najskôr 01.02.2019
nástupom H. R.. Nakoľko práca dispečera je odborná činnosť a novoprijatý zamestnanec nemal odborné

skúšky na prácu dispečera sa musel cca 4 mesiace odborne zaúčať a odborne kvalifikovať skúškou so
získaním preukazu dňa 05.06.2019, ktorý vydal práve inšpektorát práce. Od tohto času žiadne práce
nadčas nevznikli. O uvedených skutočnostiach žalobca predložil dôkazy, ktoré správne orgány však
vyhodnotili so závermi, ktoré z týchto dôkazov nevyplývajú a naopak svoje závery opreli o domnienky
napríkladopoddimenzovanostipočtuodbornýchpracovníkov.Správneorgánynemajúpodkladohľadom

zamestnaneckej štruktúre a o mzdách u žalobcu.
Záver o závažnom porušení podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce (ďalej
len zákon č. 125/2006 Z. z.) je hypotetický a nemá oporu v administratívnom spise, pretože označení
traja pracovníci boli zaradení do druhej kategórie podľa stupňa náročnosti vykonávanej práce.
Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie tvrdiac, že správne orgány sa nezoberali vecou z

hľadiska ochrany verejného záujmu, hoci ide o základné pravidlo správneho konania, v ktorej časti
žalobca poukázal na úpravu podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku. Uviedol, že správne orgány pochybili,
ak § 3 ods. 1 Správneho poriadku neaplikovali pri právnom posúdení. Rozhodnutia správnych orgánov
popreli účel a zmysel zákonného pravidla podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku. Žalobca sa nedočkal
ochrany verejného záujmu, ktorý zabezpečoval, ale bol za to isté sankcionovaný. Princíp ochrany

verejného záujmu je vyjadrený v § 5 ods. 3 SSP a žalobca dúfa, že sa ho domôže aspoň v správnom
súdnomkonaní.Zuvedenéhovyplýva,žerozhodnutiainšpektorátupráceažalovanéhozakladajúprávny
stav - prekážku vo výkone činnosti žalobcu vo verejnom záujme.
Žalovaný a ani inšpektorát práce sa nezaoberal vecou aj z hľadiska predchádzania škodám veľkého
rozsahu, v ktorej časti poukázal žalobca na úpravu podľa § 97 ods. 8 písm. a) Zákonníka práce. Z toho

vyplýva, že vec je nesprávne právne posúdená, keď do rozsahu nad zákonom stanovený rozsah práce
nadčas, správne orgány započítali prácu nadčas pána M., pána R. a pána M., bez vykonania ktorej
by mohli vzniknúť škody veľkého rozsahu, čo sú nielen ekonomické škody, ale i to, čomu zabránili, že
nedošlo k prerušeniu dodávky tepla a teplej úžitkovej vody v meste Čadca.
Práca dispečerov je nevyhnutnou súčasťou uvedeného druhu prevádzky vykonávanej žalobcom a v tejto

časti poukázal žalobca na úpravu podľa § 15 ods. 1, § 19 ods. 3 zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej
energetike.
Prerušením prevádzky by sa žalobca dopustil trestného činu podľa § 286 a tiež správneho deliktu podľa
zákona o tepelnej energetike. Žalobca zvolil možnosť, ktorá chránila verejný záujem. Dotknutí pracovníci
mali povinnosť podieľať sa na nepretržitej prevádzke žalobcu aj ako základnú pracovnú povinnosť v

pracovnej zmluve.
Nesprávne právne posúdenie spočíva i v tom, že na účel uloženia pokuty podľa § 19 ods. 1 písm. a)
v rozpore s § 19 ods. 3 zákona o inšpekcii práce skonštatovali správne orgány závažnosť následkov,
ale u žalobcu nebol zistený žiaden prípad závažného porušenia povinností podľa § 19 ods. 3 zákona
o inšpekcii práce a všetci traja označení zamestnanci boli zaradení do druhej kategórie náročnosti

vykonávanej práce.
Žalobca tvrdil podstatné porušenie ustanovení o konaní pred inšpektorátom práce a pred žalovaným,
ktoré mohlo mať za následok uloženie nezákonnej resp. neprimeranej pokuty. Správne orgány sa
zaoberali len líniou argumentov, podľa ktorých neboli splnené náležitosti tzv. mimoriadnej udalosti podľa
§ 97 ods. 8 písm. b) Zákonníka práce (bod 22. žaloby) a vysvetlili ju spôsobom, ktorý zneniu a zmyslu

zákona nezodpovedá. Túto časť však nevníma žalobca ako podstatnú. Uložená pokuta je nezákonná,
pretože konanie žalobcu nie je správny delikt.
Preprípadkvalifikáciekonaniažalobcupodľa§97ods.10Zákonníkaprácežalobcanamietal,žeuložená
pokuta je neprimerane prísna. V danom prípade existujú dva zákonom chránené záujmy, a to jednakzáujem na zachovaní zákonom prípustnej práce nadčas, pokiaľ ide o jej rozsah a zároveň záujem
na riadnych dodávkach tepla a teplej úžitkovej vody podľa zákona o tepelnej energetike, na čom je
verejný záujem. Žalobca uviedol, že pokuta neplní funkciu reparačnú ani výchovnú, pretože žalobca

sa v budúcnosti v rovnakej situácii zachová rovnako. Uložená pokuta sa míňa účelom, čo vyplýva z
úpravy podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Zároveň v tejto časti poukázal na závery podľa
rozsudku NS SR sp. zn. 2Sžp/16/2011 a uviedol, že účel potrestania možno dosiahnuť prejednaním veci,
v nadväznosti na čo žalobca navrhol, aby mu bola uložená pokuta 1,- Eur alebo aby bolo od potrestania
upustené. Žalobca poukázal na zásady správneho trestania, teda na zásadu legality a zásadu in dubio

proreo.Uviedol,žeochranuverejnéhozáujmumávadministratívnomkonanízabezpečiťsprávnyorgán,
čo vyplýva i zo záverov nálezu Ústavného súdu I. ÚS 505/2015 bod 46. Správne orgány pochybili,
pretože pri svojom rozhodovaní nezvážili dôsledky a dopady na verejný záujem. Žalobca poukázal na
to, že správne orgány ukladali fakultatívnu pokutu, čo znamená, že mali na výber, či pokutu uložia alebo
nie. Podľa názoru žalobcu došlo k vybočeniu z právneho zákonného rámca správnej úvahy pri uložení
pokuty,pretožebolipreukázanéviaceréliberačnédôvodyresp.poľahčujúceokolnosti.Pokutaajejvýška

je nedostatočne odôvodnená a správne orgány nezisťovali materiálu pravdu. Porušili úpravu podľa §
19 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 3, 6 všetko zákona o inšpekcii práce ako i § 3 ods. 1, ods. 5
a § 32 ods. 3 Správneho poriadku. Žalobca navrhol sankčnú moderáciu, tak ako je uvedené v úvode
tohto bodu odôvodnenia, pričom tiež navrhol, aby predtým správny súd vykonal dokazovanie o vyššie
žalobcom uvádzaných skutočnostiach, podkladmi, vyjadreniami a dôkazmi žalobcu, ktoré sú obsiahnuté

v administratívnom spise, zatriedením zamestnancov žalobcu podľa stupňov náročnosti vykonávanej
práce, ktoré sú pripojené.
Žalobca uviedol, že pokutu už zaplatil a vzhľadom na celkovú nezákonnosť rozhodnutia žalovaného
to vníma ako ukrátenie na jeho právach a právom chránených záujmoch. Odôvodnenie sankcie v
konkrétnej výške je v správnom trestaní dôležité. Správne orgány nevykonali individualizáciu deliktu,

vybočili zo zákonných medzí správnej úvahy, neboli preukázané negatívne dôsledky konania žalobcu,
negatívny vplyv na zdravie označených troch zamestnancov je hypotetický, absentuje bezprostredné
ohrozenie života alebo zdravia týchto zamestnancov, negatívne následky nenastali. Žalobca v
odôvodnení správnej žaloby poukázal na skutočnosť, že žalobu zakladá na viacerých vzájomne sa
podporujúcich dôvodoch, ktoré sú priamo uvedené alebo odvoditeľné zo znenia a účelu právnych noriem

a relevantných právnych viet, ktoré vymedzil v bodoch 34. až 46. správnej žaloby.

4. Podaním zo dňa 18.11.2021 sa k žalobe vyjadril žalovaný. Uviedol, že považuje rozhodnutie
prvostupňového orgánu za skutkovo aj právne správne a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Orgány
inšpekcie práce vo svojich rozhodnutiach spoľahlivo preukázali, že žalobca sa dopustil spáchania

správneho deliktu, keď zamestnanci žalobcu ako zamestnávateľa - D. (pracovná zmluva zo dňa
02.01.2012), R. (pracovná zmluva zo dňa 01.10.2007) a H. M. (pracovná zmluva zo dňa 01.06.2004)
v kalendárnom roku 2019 vykonávali prácu nadčas v rozsahu vyššom ako 400 hodín; konkrétne D.
M. odpracoval celkom 558,75 hodín práce nadčas, R. odpracoval celkom 422,75 hodín práce nadčas
a H. M. odpracoval celkom 484,25 hodín práce nadčas. Žalobca svojim konaní porušil § 97 ods. 10

Zákonníkapráce.Žalovanýpoukázalnadohodyozmenepracovnejzmluvy,uzatvorenémedzižalobcom
a označenými troma zamestnancami ako aj na dohody o výkone práce nadčas uzatvorené medzi
rovnakými subjektmi. Predmetom dohôd o výkone práce nadčas bola dohoda o zvýšení zákonného
limitu práce nadčas o ďalších 250 hodín v kalendárnom roku, celkovo najviac v rozsahu 400 hodín
v kalendárnom roku. Zároveň je obsahom predmetných dohôd o výkone práce nadčas prehlásenie

žalobcu o tom, že z dôvodu výkonu svojej podnikateľskej činnosti, ktorá je vo verejnom záujme potrebuje
zamestnancovi nariaďovať prácu nad určený týždenný pracovný čas, vyplývajúci z vopred určeného
rozvrhnutia pracovného času a mimo rámca pracovných zmien v rozsahu väčšom ako 150 hodín v
kalendárnom roku. Ďalej žalovaný poukázal na skutočnosti z dokladov „Evidencia odpracovaných hodín
a pracovnej pohotovosti za rok 2019“.

Pokiaľ žalobca v podaniach adresovaných správnym orgánom ako aj v správnej žalobe okrem iného
poukazuje na to, že vykonáva činnosť vo verejnom záujme a zamestnanci museli vykonávať prácu z
dôvodu mimoriadnej situácie, pričom poukazuje na zákon o tepelnej energetike, poukázal žalovaný na
úpravu podľa § 3 ods. 1, 2 zákona o energetike a uviedol, že za mimoriadnu situáciu nie je možné
bez ďalšieho považovať výpadok zamestnanca, zvlášť ak sa jedná o zamestnanca s kvalifikáciou, čo

je však v zmysle vnímania žalovaného pre každý podnikateľský subjekt náročnou situáciou. Žalovaný
uviedol, že z dokladov predložených žalobcom k výkonu inšpekcie práce a na základe skutkových zistení
inšpektora práce je možné sa prikloniť k záveru, že počet zamestnancov, ktorí u žalobcu vykonávajú
práce aké vykonávali vo výroku napadnutého rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu menovanízamestnanci, bol v kontrolovanom období poddimenzovaný. K argumentácii žalobcu, že sa mu pracovnú
pozíciu dlhodobo nedarilo obsadiť, prvostupňový správny orgán uviedol, že uvedené rovnako nie
je dôvodom pre vyhlásenie mimoriadnej situácie podľa zákona o tepelnej energetike. Prvostupňový

správny orgán skonštatoval, že neexistujú liberačné dôvody, ktoré by zbavovali žalobcu zodpovednosti
za zistený správny delikt. Žalovaný zdôraznil, že dohody o výkone práce nadčas o ďalších 250 hodín v
kalendárnom roku, celkovo najviac v rozsahu 400 hodín tak, ako boli označené v rozhodnutí inšpektorátu
práce, uzavreté dňa 30.12.2018 na celý kalendárny rok 2019 svedčia o tom, že žalobca si musel
byť vedomý, že nemá zabezpečený dostatočný počet odborných pracovníkov. V tejto časti poukázal

žalovaný na úpravu podľa § 97 ods. 5 Zákonníka práce. Dohody o výkone práce nadčas boli uzavreté
na obdobie celého kalendárneho roka 2019 a práca nadčas nebola vykonávaná z dôvodu prechodnej
a naliehavej potreby napríklad pri neočakávanej poruche zariadení. Podľa vyjadrenia inšpektorátu
práce bol žalobca inšpektorom práce upozornený, že zvýšená potreba práce jednoznačne vyplýva z
nedostatočného personálneho obsadenia pracovných pozícií. Kontrolovaní zamestnanci už v mesiaci
júl 2019 prekročili limit 400 hodín práce nadčas, čo žalovaný považoval za potrebné zdôrazniť.

Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že právna konštrukcia práce nadčas je primárne
postavená na rozhodnutí zamestnávateľa (príkaz zamestnávateľa alebo jeho súhlas). Zákonník práce
zavádza kvantitatívne obmedzenie rozsahu takejto práce nadčas napríklad v rámci kalendárneho týždňa
alebo kalendárneho roka. Práca nadčas u zamestnanca tak v priemere nesmie presiahnuť 8 hodín
týždenne v období najviac štyroch mesiacov (12 mesiacov po dohode zamestnávateľa so zástupcami

zamestnancov).Vkalendárnomrokumožnozamestnancovinariadiťprácunadčasvrozsahunajviac150
hodín a dohodnúť s ním ďalších 250 hodín do zákonného limitu 400 hodín. Priemerný týždenný pracovný
čas zamestnanca, vrátane práce nadčas, tak nesmie prekročiť 48 hodín. Právna úprava práce nadčas
v Zákonníku práce sa odvíja od smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.11.2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Európsky právny rámec, ale aj prevažná

časť národných pracovnoprávnych úprav plne rešpektuje základný princíp modernej demokratickej
spoločnosti, ktorý spočíva v absolútnom rešpektovaní základných ľudských práv a slobôd medzi ktorými
dominuje zachovanie ľudskej dôstojnosti zamestnanca v súkromnom osobitne v pracovnom živote. Z
vymedzenia pojmu pracovný čas v nadväznosti na vymedzenie pojmu času odpočinku vyplýva, že aj
výkon nadčasovej práce treba zahrnúť do pracovného času, lebo jednoznačne nie je časom odpočinku.

Žalovaný ďalej poukázal na to, že Zákonník práce zdôrazňuje výnimočnú povahu práce nadčas, ktorá
by nemala byť súčasťou plánovania a rozvrhovania pracovného času. Zamestnávateľ je oprávnený
nariadiť prácu nadčas alebo ju dohodnúť so zamestnancom pri prechodnej a súčasne naliehavej
zvýšenejpotrebeprácealeboexistenciiverejnéhozáujmu.Zákonníkpráceneoprávňujezamestnávateľa
nariaďovať výkon práce nadčas ani dojednávať si jej výkon so zamestnancom pri prácach, potreba

ktorých je stála, teda nie prechodná alebo pri prácach, potreba ktorých nie je naliehavá. Povaha
nadčasovej práce spočíva skutočne v jej mimoriadnosti. Žalovaný uviedol, že odborná spisba zaujala
k otázke prechodnosti a naliehavosti zvýšenej potreby práce názor, že v prípade ak zamestnávateľ
dlhodobo vyžadoval od zamestnancov výkon práce nadčas t.j. v období niekoľkých mesiacov alebo
rokov, dochádza ku strane princípu náhodilosti a prechodnosti. Žalovaný zdôraznil, že žalobca s

platnosťou na rok vopred uzatváral dohody o vykonaní práce nadčas a prvostupňový správny orgán trval
na tom, že nemožno hovoriť o dôvode prechodnej a naliehavej potreby resp. mimoriadnej situácie.
Žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru nie je postačujúce samotné prejednanie veci, nakoľko aj zo
znenia žaloby je zrejmé, že žalobca zodpovednosť za správny delikt odmieta a má za to, že jeho
postup bol legitímny. Žalovaný v závere svojho vyjadrenia súhrnne skonštatoval, že má za to, že oba

správne orgány v danom posudzovanom prípade zistili presne a úplne skutočný stav veci a za tým
účelom si v súlade s úpravou § 32 ods. 1 Správneho poriadku obstarali všetky nevyhnutne potrebné
dôkazy za účelom preukázania správneho deliktu. Právo žalobcu ako účastníka konania podľa § 33
ods. 1, 2 Správneho poriadku nebolo správnym orgánom prvého stupňa opomenuté. V rámci konania
na druhom stupni žalobca neuviedol také skutočnosti a nedoplnil také dôvody, s ktorými by sa žalovaný

nebol vysporiadal a s ktorými by bol žalobca preukázal konkrétne porušenie alebo ohrozenie jeho práva
alebo preukázal, že žalovaný svojim postupom porušil základné zásady správneho konania zakotvené
v správnom poriadku.

5. Podaním zo dňa 17.12.2021 učinil žalobca repliku, podľa obsahu ktorej poukázal na rovnaké

pochybenie uvedené žalovaným vo vyjadrení k žalobe aké bolo i v odôvodnení rozhodnutia inšpektorátu
práce. Konkrétne išlo o poukazovanie na zákon o tepelnej energetike pri kvalifikácii mimoriadnej
situácie, a to konkrétne na § 3 ods. 1 zákona o tepelnej energetike. Zároveň žalobca uviedol, že
žalobca nikdy nevyhlásil mimoriadnu situáciu podľa zákona č. 42/1994 Zb. len konštatoval, že ideo mimoriadnu situáciu pre samotného žalobcu. Opätovne zdôraznil, že správne orgány nezaujímala
ochrana záujmov podľa zákona o tepelnej energetike. Žalobca zdôraznil, že podľa úpravy § 97 ods. 5
Zákonníka práce môže zamestnávateľ prácu nadčas nariadiť aj v prípade, ak ide o verejný záujem, teda

záujem chránený zákonom o tepelnej energetike, ktorý žalovaný ako právny predpis zámerne obchádza
a nerešpektuje. V ostatnom vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného - replika žalobcu, opätovne
uvádza argumentáciu obsiahnutú už v odôvodnení správnej žaloby, s doplnením vo vzťahu k judikatúre
týkajúcej sa rozhodovania o výške pokuty za správny delikt, v zmysle ktorej je dôležité vysporiadať sa aj
s otázkami závažnosti správneho deliktu a vyhodnotiť jeho následky a pohnútky, v ktorej časti poukázal

na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 2Sžp/16/2011.

6. Žalovaný dupliku k replike žalobcu nepodal.

7. Na pojednávaní dňa 26.04.2023 žalobca cestou právneho zástupcu žalobcu zotrval na už uvedených
vyjadreniach vo veci. Žalovaný žalobcom tvrdenú kolíziu právnych povinností vo veci nevzhliada, ale

tvrdil, že ide o súbeh zákonných povinností a právnych úprav, ktoré je potrebné podľa názoru žalovaného
dodržiavať súčasne. Inšpektoráty nezohľadňujú mieru zavinenia ani charakter protiprávneho konania pri
vyvodzovaní administratívnej zodpovednosti. Podstatným podľa žalovaného zostáva fakt, že žalobca
rozvrhoval nadčasy s prekračovaním povoleného rozsahu dlhodobo a vopred, čo ani nepopiera. Verejný
záujem zákonodarca zakotvil v ustanovení § 97 ods. 5 Zákonníka práce, avšak uvedené podlieha

zákonnému limitu podľa § 97 ods. 10 Zákonníka práce.

8. Správny súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia inšpektorátu práce, ako aj žalovaného,
taktiež preskúmal zákonnosť postupov, ktoré prechádzali ich vydaniu všetko v nadväznosti na úpravu
podľa § 194 a nasl. v spojení s § 177 a nasl. Zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok - ďalej

len SSP, v medziach žalobných bodov podľa § 134 ods. 1 SSP a § 183 SSP, pričom zohľadnil povahu
konania v tejto veci, ktoré je konaním vo veci správneho trestania v spojení s úpravou podľa § 195 písm.
a) až e) SSP. Správny súd skonštatoval dôvodnosť žaloby a rozhodol o zrušení rozhodnutia žalovaného
podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP a o vrátení veci na ďalšie konanie žalovanému podľa § 191 ods. 4 SSP.

9. Podľa § 194 ods. 1, ods. 2 SSP : Správnym trestaním sa na účely tohto zákona
rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné
podobné protiprávne konanie.
Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania
ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa 191 ods. 1, písm. d), ods. 4 SSP: Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie
orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak po d) je nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.
Ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne

vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku
3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v
ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov
pripojených k prejednávanej veci.

Podľa § 97 ods. 1, ods. 5, ods. 8, ods. 10 Zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, v znení platnom
a účinnom v čase porušenia povinnosti žalobcu - ďalej len Zákonník práce: Práca nadčas je práca
vykonávaná zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad určený týždenný
pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávaná mimo rámca
rozvrhu pracovných zmien.

Prácu nadčas môže zamestnávateľ nariadiť alebo dohodnúť so zamestnancom len v prípadoch
prechodnej a naliehavej zvýšenej potreby práce, alebo ak ide o verejný záujem, a to aj na čas
nepretržitého odpočinku medzi dvoma zmenami, prípadne za podmienok ustanovených v § 94 ods. 2 až
4 aj na dni pracovného pokoja. Nepretržitý odpočinok medzi dvoma zmenami sa nesmie pritom skrátiť
na menej ako osem hodín.

Do počtu hodín najviac prípustnej práce nadčas v roku sa nezahŕňa práca nadčas, za ktorú zamestnanec
dostal náhradné voľno, alebo ktorú vykonával pri
a) naliehavých opravárskych prácach alebo prácach, bez ktorých vykonania by mohlo vzniknúť
nebezpečenstvo pracovného úrazu alebo škody veľkého rozsahu podľa osobitného predpisu,b) mimoriadnych udalostiach podľa osobitného predpisu, kde hrozilo nebezpečenstvo ohrozujúce život,
zdravie alebo škody veľkého rozsahu podľa osobitného predpisu.
Zamestnanec môže v kalendárnom roku vykonať prácu nadčas najviac v rozsahu 400 hodín.

Podľa § 15 ods. 1, písm. a) Zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike, v znení platnom a účinnom v
čase porušenia povinnosti žalobcu - ďalej len zákon č. 657/2004 Z.z. : Výrobca a dodávateľ sú povinní
po a) vyrábať a dodávať teplo v určenom čase, v určenej kvalite a prevádzkovať sústavu tepelných
zariadení, ktoré slúžia na výrobu a distribúciu tepla hospodárne.

Podľa § 19 ods. 3, písm. a), písm. b) zákona č. 657/2004 Z. z.: Dodávateľ je povinný
a) dodávať teplo z verejného rozvodu tepla na vymedzenom území každému, kto o dodávku tepla
písomne požiada, má vybudovanú tepelnú prípojku, ktorá spĺňa technické podmienky pripojenia určené
dodávateľom, a podpísal zmluvu o dodávke a odbere tepla, pokiaľ nie je už zásobovaný z verejného
rozvodu tepla,

b) dodávať teplo na vymedzenom území odberateľovi podľa písmena a), s ktorým sa rokuje o zmene
alebo doplnení uzatvorenej zmluvy podľa odseku 2 písm. j) v lehote 30 dní od uplynutia dohodnutého
termínu dodávky tepla; v takom prípade je odberateľ povinný uhradiť platby za dodané teplo, aj keď
nedošlo k podpisu zmluvy.

Podľa § 47 ods. 3 Zákona č. 71/1961 Z. z. o správnom konaní (správny poriadok) - ďalej len
Správny poriadok: V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom
na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri
použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami
účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Podľa § 21 ods. 3 Zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce: Na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods.
1 písm. b), d) a e), § 7 ods. 3 písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f),
§ 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri
vydaní oprávnenia, osvedčenia, dokladu o uznaní odbornej spôsobilosti, preukazu a povolenia podľa

tohto zákona sa rozhodnutie len vyznačí v spise a namiesto písomného vyhotovenia rozhodnutia sa
účastníkovi konania vydá príslušný doklad.

10. Žalobca v správnej žalobe v rámci námietky nepreskúmateľnosti rozhodnutia inšpektorátu práce a
žalovaného pre nedostatok dôvodov namietal, že sa žalovaný a aj inšpektorát práce vyhli vysloveniu

záverov ku skutočnosti, ktorú žalobca namietal už v priebehu administratívneho konania. Konkrétne išlo
o námietku, podľa ktorej deliktuálna zodpovednosť žalobcu za porušenie zákona podľa § 97 ods. 10
Zákonníka práce nemôže byť daná, nakoľko konanie žalobcu bolo plnením inej zákonnej povinnosti,
a to konkrétne zabezpečenia spoľahlivej, bezpečnej a prevádzkyschopnej výroby a dodávky tepla a
teplej úžitkovej vody v meste Čadca, na ktorej dodávke bol verejný záujem podľa zákona o tepelnej

energetike. Žalobca v nadväznosti na to namietal, že nastala kolízia zákonných povinností žalobcu, a to
na jednej strane povinnosti dodržať zákonom určený rozsah práce nadčas na jednej strane a povinnosti
zabezpečiť výrobu a dodávku tepla a teplej úžitkovej vody v zmysle už uvedeného. Inšpektorát práce a aj
žalovaný sa tejto skutočnosti v odôvodnení svojich rozhodnutí nevenovali, z odôvodnení ich rozhodnutí
nie je zrejmé aké úvahy ich viedli pri vyhodnotení dokazovania a následne pri právnom posúdení veci

a s touto argumentáciou žalobcu sa nestotožnili.

11. Vzhľadom ku formulácii námietky nepreskúmateľnosti vznesenej žalobcom tak, ako je vymedzené
v predchádzajúcom odseku správny súd primárne vyhodnocoval to, či rozhodnutia inšpektorátu
práce a žalovaného spĺňajú atribút preskúmateľnosti. Vo všeobecnej rovine je potrebné k inštitútu

preskúmateľnosti uviesť, že akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej správy je preskúmateľné pokiaľ je z
nehozrejméočom,akoaprečoprávetakbolovovecirozhodnuté(vdanomprípadeideozrozumiteľnosť
rozhodnutia, ktorá zabezpečuje jeho preskúmateľnosť) a taktiež ak je v odôvodnení rozhodnutia orgánu
verejnejsprávyakovcelkuobsiahnutévymedzeniedostatočnýchskutkovýchzáverov,oktoréboliopreté
rozhodovacie dôvody správneho orgánu a vymedzuje závery vyplývajúce z úvah správneho orgánu pri

vyhodnotení skutkového stavu a právnom posúdení relevantných skutočností (v danom prípade ide o
preskúmateľné rozhodnutie vymedzujúce dostatok dôvodov).12. Správny súd poukazuje na obsah námietky nepreskúmateľnosti, ktorú žalobca vzniesol už v rámci
argumentácie v jeho vyjadrení k začatiu konania o uložení pokuty zo dňa 24.03.2021 (bod 8., 9.) ako aj
v rámci odvolania, ktoré bolo podané proti rozhodnutiu inšpektorátu práce (bod 2., 6., 14. a najmä bod

12. odvolania). Z vyjadrenia žalobcu k začatiu konania o uložení pokuty zo dňa 24.03.2021 a z odvolania
žalobcu proti rozhodnutiu inšpektorátu práce, ktoré sú obsiahnuté v pripojenom administratívnom
spise vyplýva námietka žalobcu o strete jeho zákonných povinností v zmysle jej formulácie tak, ako
bola následne uvedená i v správnej žalobe v súvislosti s námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutí
inšpektorátu práce a žalovaného.

13. Správny súd zdôrazňuje, že rozhodnutie žalovaného je rozhodnutím o odvolaní žalovaného, ktorého
obsahovou náležitosťou v súlade s úpravou podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, ktorá sa subsidiárne
aplikujeivprejednávanejvecispoukazom§21ods.3zákonaoinšpekciipráce,jenáležitévysporiadanie
sa so všetkými relevantnými odvolacími námietkami. Námietka o strete zákonných povinností žalobcu
v zmysle vyššie uvedeného vyplývajúca z bodu 2., 6., 14. a najmä 12. odôvodnenia odvolania žalobcu

proti rozhodnutiu inšpektorátu práce je správnym súdom považovaná za relevantnú, teda za týkajúcu
sa veci a zároveň za konkrétnu, teda formulovanú dostatočne jasným spôsobom. Na tomto mieste
odôvodnenia správny súd vo všeobecnej rovine uvádza, že za relevantný je možné podľa ustálenej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) napr. vec Hiro Balani v. Španielsko, § 28;
Bochan v. Ukrajina,§ 84;Krasulya v. Rusko, § 52) považovať taký argument, ktorý ak by bol vyhodnotený

ako „opodstatnený“, t.j. vecne správny, mal by vplyv na výsledok rozhodnutia vo veci. S námietkami
takéhoto charakteru ako je zrejmé z ustálenej judikatúry ESĽP a zároveň aj z judikatúry Ústavného
súdu SR, je orgán verejnej správy (prvostupňový orgán verejnej správy, odvolací orgán rovnako ako
súd) povinný vysporiadať sa. V opačnom prípade správny orgán poruší právo účastníka konania na
spravodlivý proces, súčasťou ktorého je i riadne odôvodnenie rozhodnutia. Je potrebné však zdôrazniť,

žepokiaľjenámietkarelevantnáakonkrétnanesvedčítoužhneďzároveňajojej„opodstatnenosti“(well-
founded), teda o vecnej správnosti argumentu v nej obsiahnutého. Posúdenie tejto opodstatnenosti inak
relevantnej a konkrétnej námietky musí byť ešte predmetom úvah orgánu verejnej správy.
V prejednávanej veci podľa názoru správneho súdu už inšpektorát práce ako prvostupňový správny
orgán mal v odôvodnení svojho rozhodnutia reagovať na argumentáciu žalobcu obsiahnutú vo vyjadrení

žalobcu k začatiu konania o uložení pokuty zo dňa 24.03.2021, kde v bodoch 8. a 9. žalobca takúto
námietku vzniesol, a to zrozumiteľným a dostatočným odôvodnením svojho rozhodnutia. Vtedy by
bolo možné odôvodnenie rozhodnutia inšpektorátu práce považovať za súladné s úpravou podľa
§ 47 ods. 3 Správneho poriadku v spojení s § 21 ods. 3 zákona o inšpekcii práce. Takúto kvalitu
odôvodnenie rozhodnutie inšpektorátu práce nemá, a teda správny súd konštatuje, že toto nespĺňa

atribút preskúmateľnosti, pokiaľ ide o dostatočne vymedzené dôvody tohto rozhodnutia pri posúdení
uvedenej relevantnej námietky žalobcu. Rovnaké závery konštatuje správny súd i vo vzťahu k
rozhodnutiu žalovaného. Zvýrazňuje, že rozhodnutie žalovaného nasledovalo po opätovnom uplatnení
rovnakej argumentácie žalobcom aj v odvolaní proti rozhodnutiu inšpektorátu práce avšak v odôvodnení
žalovaného dostatočné dôvody, ktorými by žalovaný reagoval na túto relevantnú odvolaciu námietku

absentujú. Jednak žalovaný v dôsledku toho vydal rozhodnutie, ktoré rozhodnutie taktiež nespĺňa atribút
preskúmateľnosti a zároveň tento rovnaký nedostatok odôvodnenia nenapravil vo vzťahu k rozhodnutiu
inšpektorátu práce.
Správny súd vo všeobecnej rovine ešte súhrnne dodáva, že pri hodnotení preskúmateľnosti
rozhodnutia správneho orgánu je potrebné aplikovať v zásade rovnaké princípy ako pri posudzovaní

preskúmateľnosti súdnych rozhodnutí, a to vychádzajúc z princípov právneho štátu podľa článku 1 ods.
1 Ústavy SR, práva na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Na podporu svojich záverov
poukazuje správny súd na už vo všeobecnej rovine označenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu
SR k otázke spravodlivého súdneho konania vo vzťahu k riadnemu odôvodneniu rozhodnutia, ktorá je

aplikovateľná i pre rozhodovaciu činnosť orgánov verejnej správy, a to konkrétne na závery podľa nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2005 zo dňa 16.03.2005 alebo I. ÚS 114/08 z 12.06.2008 alebo I.
ÚS 327/2010 z 11.11.2010 ako aj na závery napríklad podľa rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžo/11/2013.

14. Ako rozporné s právnymi názormi vyplývajúcimi z vyššie označenej judikatúry a na základe

nej prijatými závermi hodnotí správny súd odôvodnenia rozhodnutí inšpektorátu práce i žalovaného.
Žalobca nedostal v odôvodnení rozhodnutia inšpektorátu práce ani v odôvodnení rozhodnutia
žalovaného náležitú odpoveď na svoju argumentáciu ohľadom absencie podmienok pre jeho deliktuálnu
zodpovednosť podľa § 97 ods. 10 Zákonníka z dôvodu hodnotenia jeho konania ako plnenia inejzákonnej povinnosti, všetko v nadväznosti na úpravu zákona o tepelnej energetike, kedy žalobca svojim
konaním zabezpečoval spoľahlivú, bezpečnú a prevádzkyschopnú výrobu a dodávku tepla a teplej
úžitkovej vody do mesta Čadca podľa § 15 ods. 1, písm. a), § 19 ods. 3 zákona č. 657/2004 Z.z.

Inšpektorát práce len stroho po vymedzení uvedenej námietky žalobcu a poukazujúc na vyjadrenia
žalobcu k začatiu konania o uložení pokuty, kde žalobca poukázal na to, že vykonáva činnosť vo
verejnom záujme a opieral svoje tvrdenia o zákon o tepelnej energetike, skonštatoval, že v danom
prípade nešlo o mimoriadnu situáciu. Inšpektorát práce uviedol, že preskúmal pracovné ponuky a
v nadväznosti na to odporučil žalobcovi zvážiť, či ponúkaná výška mzdy nie je dôvodom malého

záujmu o ponúkanú pracovnú pozíciu a súčasne skonštatoval, že na základe dokladov predložených
účastníkom konania a na základe skutkových zistení inšpektora práce (bez ich bližšej konkretizácie), bol
v rozhodnom kontrolovanom období počet zamestnancov, ktorí vykonávali také práce ako označení traja
zamestnanci žalobcu poddimenzovaný a že námietky žalobcu vyhodnotil ako irelevantné. Inšpektorát
práce skonštatoval, že v prejednávanom prípade liberačné dôvody neexistujú. Uvedené odôvodnenie
rozhodnutia inšpektorátu práce nie je správnym súdom hodnotené ako odôvodnenie rozhodnutia orgánu

verejnej správy obsahujúce dostatočné dôvody, a tým nie je toto rozhodnutie preskúmateľné ako celok.
Nereaguje totiž na relevantnú skutočnosť, na ktorú v priebehu administratívneho konania, a teda už pred
vydaním rozhodnutia inšpektorátu práce žalobca poukázal, predstavovanú jeho tvrdením, podľa ktorého
má zákonnú povinnosť vyplývajúcu z úpravy § 19 ods. 3 zákona o tepelnej energetike. Táto skutočnosť,
i v prípade absencie jej uplatnenia ako tvrdenia zo strany žalobcu, je relevantnou skutočnosťou, s ktorou

bolo potrebné, aby sa inšpektorát práce v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal.
Rovnako pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutie žalovaného, ktoré nasledovalo po podaní odvolania
žalobcu, v rámci ktorého odvolania žalobca už explicitne poukazoval na skutočnosť jeho konania v
kontrolovanom období, ako na plnenie zákonnej povinnosti podľa § 15 ods. 1, § 19 ods. 3 všetko
zákona o tepelnej energetike (bod 6., 12. odvolania), nie je možné odôvodnenie rozhodnutia žalovaného

ako odvolacieho správneho orgánu, čo správny súd zdôrazňuje, hodnotiť ako preskúmateľné teda
také, ktoré by dostatočne vymedzilo závery vo vzťahu k uvedenej relevantnej odvolacej námietke
žalobcu vymedzením východísk, úvah správneho orgánu pri hodnotení týchto východísk a vymedzením
konkrétnych prijatých záverov rozhodnutia. Rozhodnutie žalovaného vo vzťahu k vymedzenej námietke
žalobcu tiež len nedostatočne uvádza, že po preskúmaní námietok účastníka - žalobcu, o nutnosti

uložiť za zistené porušenia pokutu, v rámci ktorých žalobca uviedol, že v právnom štáte nie je možné a
prípustné, aby pri kolízii právnych povinností, ktorá preukázateľne nastala v jeho prípade bol pokutovaný
za porušenie jednej právnej povinnosti (neprekročiť najvyšší rozsah práce nadčas), keď sa tohto
porušenia dopustil v dôsledku plnenia inej právnej povinnosti (zabezpečiť v každom okamihu spoľahlivú,
bezpečnú a prevádzkyschopnú výrobu a dodávku tepla a teplej úžitkovej vody), dospel žalovaný ako

odvolací orgán k tomu, že inšpektorát v odôvodnení svojho rozhodnutia o uložení pokuty dostatočne
ozrejmil nevyhnutnosť uloženia sankcie za zistené porušenie, pričom sa pridržiaval ustanovenia § 19
ods. 6 zákona o inšpekcii práce a výšku pokuty náležite zdôvodnil. Nakoľko prvostupňový správny
orgán uviedol akou správnou úvahou bol pri ukladaní pokuty vedený, pričom uloženie a výšku sankcie
dostatočne v odôvodnení svojho rozhodnutia o uložení pokuty odôvodnil a pridržiaval sa pritom zásady

uvedenej v § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnúť v obdobných prípadoch rovnako, neprieči sa
jeho argumentácia ani právnym predpisom a zásadám logiky. V nadväznosti na námietku žalobcu
uvedenú už počas výkonu inšpekcie a rovnako vo vyjadrení k začatiu správneho konania, v rámci
ktorej žalobca namietal, že porušením Zákonníka práce si len plnil iné právne povinnosti ustanovené v
zákone o tepelnej energetike (konkrétne v § 15 ods. 1 a v § 19 ods. 3 zákona o tepelnej energetike),

čomu sa podľa tvrdení žalobcu inšpektorát práce v odôvodnení svojho rozhodnutia vyhol, a to zakladá
nepreskúmateľnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia, žalovaný ako odvolací orgán uviedol, že
po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia o uložení pokuty dospel k záveru, že sa s
uvedeným nie je možné stotožniť. Má za to, že inšpektorát práce dostatočne vyčerpávajúco ozrejmil
účastníkovi konania význam dodržiavania zákonom stanoveného rozsahu maximálneho počtu hodín

nadčasov. Len pre úplnosť žalovaný uviedol, že vyššie uvedené znenie ustanovenia § 97 Zákonníka
práce o právnych podmienkach nariadenia alebo dohodnutia práce nadčas zvýrazňuje výnimočnú
povahu práce nadčas, ktorá by nemala byť súčasťou plánovania a rozvrhovania pracovného času.
Uvedené nachádza oporu aj v Komentári k Zákonníku práce vydanom kolektívom autorov Barancová
a kol. v roku 2019, ktorú žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval. Žalovaný dodal, že s

odkazom na obsah administratívneho spisu (dohody o vykonaní práce nadčas zo dňa 30.12.2019 a
30.12.2018) účastník konania uzavrel dohody o práci nadčas vopred na obdobie celého roka, čím sa
popiera akákoľvek výnimočnosť a ani prechodná a naliehavá zvýšená potreba práce. Uvedené závery
žalovaného v odôvodnení jeho rozhodnutia a ani ostatný obsah odôvodnenia rozhodnutia žalovaného,okrem stotožnenia sa so závermi inšpektorátu práce, neuvádza žiadne vlastné hodnotenia uvedenej
konkrétne vymedzenej odvolacej námietky žalobcu o kolízii jeho právnych povinností. Žalovaný sa v
citovanej časti odôvodnenia zameriava len na zvýraznenie výnimočnosti a prechodnosti potreby práce

nadčas, bez zaujatia konkrétneho stanoviska k samotnej namietanej kolízii právnych povinností žalobcu.
Správny súd zdôrazňuje, že je potrebné si uvedomiť, že rozhodnutie inšpektorátu práce je rozhodnutím
o uložení sankcie za porušenie právnej povinnosti žalobcu, a teda ide o rozhodnutie v administratívnom
konaní, ktoré má povahu správneho trestania. V tejto časti správny súd poukazuje na Baricová, J.,
Fečík, M., Števček, M., Fillová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2018,

1002s., podľa ktorého: Z dôvodu absencie špeciálneho procesného kódexu upravujúceho postup
orgánov verejnej správy pri prejednávaní a rozhodovaní iných správnych deliktov je relevantnou
aplikačnou pomôckou Odporúčanie výboru ministrov (Rady Európy (91)) z 13. februára 1991 (relative
aux sanctions administratives), podľa ktorého pre ukladanie administratívnych sankcií platia analogicky
zásady ukladania sankcií trestných s tým, že správny (administratívny) postih protiprávneho chovania
možno uplatniť len v primeranej lehote. Keďže správne trestanie má aj podľa štrasburskej judikatúry

trestnoprávny charakter, treba vychádzať v tomto smere z Ústavy SR (článok 50) a analogicky aj z
Trestného zákona.

15. Námietka žalobcu poukazujúca na nedostatočné odôvodnenie a tým nepreskúmateľnosť
rozhodnutia inšpektorátu práce a žalovaného v zmysle uvedeného je spojená so základom pre

skonštatovanie záveru o existencii/neexistencii administratívnej zodpovednosti žalobcu, pretože z
úpravy podľa § 28 ods. 1 Trestného zákona, ktorú je potrebné mať v tejto veci na zreteli vyplýva, že čin
inak trestný nie je trestným činom ak ide o výkon práva alebo povinnosti vyplývajúcich zo všeobecne
záväzného právneho predpisu, z rozhodnutia súdu alebo iného orgánu verejnej moci, z plnenia
pracovných či iných úloh alebo zo zmluvy, ktorá neodporuje všeobecne záväznému právnemu predpisu

a ani ho neobchádza; spôsob výkonu práv a povinnosti nesmie odporovať všeobecne záväznému
právnemu predpisu. V nadväznosti na túto právnu úpravu a citované východiská ohľadom absencie
špeciálneho procesného kódexu upravujúceho postup orgánov verejnej správy pri prejednávaní a
rozhodovaní iných správnych deliktov, správny súd konštatuje záver o relevantnosti uvedenej námietky
žalobcu,ktoráakbyibolavecnedôvodná(vrátaneúplnéhonaplneniaokolnostivylučujúcejprotiprávnosť

konania žalobcu, a teda i spôsobu plnenia zákonnej povinnosti žalobcu v súlade so zákonom
(posúdenie čoho je však výlučnou právomocou správnych orgánov v predmetnom administratívnom
konaní a túto ich činnosť správny súd nahrádzať nemôže), mala by zásadný dopad na rozhodnutie
vo veci. V danom prípade sa nejedná o vyhodnotenie skutočností, ktoré by boli spojené rsp. by
zakladali len určité liberačné dôvody, ktoré však právna úprava v súvislosti s porušením predmetnej

právnej povinnosti žalobcu podľa § 97 ods. 10 Zákonníka práce ani neupravuje, ale o vyhodnotenie
skutočností, ktoré sú spojené s otázkou samotnej protiprávnosti konania žalobcu. K takejto námietke
žalobcu je teda nevyhnutné zaujať konkrétne stanovisko. Nakoľko však takéto stanovisko, a teda
vymedzenie konkrétnych východísk správnych orgánov, zistení správnych orgánov, ich vyhodnotenia
a právneho posúdenia, vrátane vymedzenia úvah správnych orgánov v rámci tohto procesu v

odôvodnení ako rozhodnutia inšpektorátu práce, tak i rozhodnutia žalovaného úplne absentujú, sú
tieto rozhodnutia nepreskúmateľné, čo zakladá záver správneho súdu o naplnení dôvodu zrušenia
podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. Správny súd na tomto mieste odôvodnenia poznamenáva, že
skutočnosti, na ktoré správne orgány poukázali v odôvodnení svojich rozhodnutí (poddimenzovanosť
stavu zamestnancov na predmetnej pracovnej pozícii, naliehavosť a dočasnosť riešenia takejto

poddimenzovanosti prostredníctvom inštitútu práce nadčas), majú správne orgány priestor zhodnotiť
po ich náležitom preukázaní práve v nadväznosti na konkrétne vysporiadanie sa s posúdením tvrdenia
žalobcu o absencii samotného základu jeho administratívnej zodpovednosti z dôvodu plnenia inej
právnej povinnosti v kontrolovanom období a následne náležitého odôvodnenia prijatého záveru v tomto
smere. Správny súd rozhodol o zrušení rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1, písm. d) SSP a vec

mu podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil na ďalšie konanie pri zohľadnení skutočnosti, že konanie správneho
orgánu prvého stupňa a žalovaného ako odvolacieho orgánu tvorí jeden celok.
Pre úplnosť odôvodnenia vo vyššie uvedených súvislostiach poukazuje správny súd na skutočnosť
vyplývajúcu z obsahu pripojeného administratívneho spisu, kde sa nachádza doklad - rozhodnutie
Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, sekcia ekonomiky a vecnej regulácie ako vecne príslušného

správneho orgánu o vydaní povolenia č. 2006T 0312-9 zmena právnickej osobe - žalobcovi na predmet
podnikania výroba tepla, rozvod tepla s dňom začatia výkonu podnikania 01.01.2006 na dobu platnosti
povolenia - doba neurčitá zo dňa 19.02.2020. Správny súd vyslovuje záver, podľa ktorého na to,
aby odôvodnenie rozhodnutia žalovaného bolo preskúmateľné pokiaľ ide o vysporiadanie sa s vyššieuvedenou relevantnou námietkou žalobcu o kolízii jeho právnych povinností, je potrebné sa vysporiadať i
s ustálením statusu žalobcu ako výrobcu tepla a subjekt poskytujúci i rozvod tepla, a to i v kontrolovanom
období roku 2019, a teda, či žalobca mal takýto status i v predmetnom kontrolovanom období, ktorá

skutočnosť z obsahu pripojeného administratívneho spisu nevyplýva.

16. Pokiaľ ide o ostatné námietky žalobcu vymedzené v správnej žalobe správny súd konštatuje, že
pri zohľadnení ustáleného dôvodu zrušenia rozhodnutia žalovaného nebol daný priestor pre ich vecné
posudzovanie správnym súdom, nakoľko by závery správneho súdu pritom prijaté boli predčasnými.

Až dostatočné odôvodnenie rozhodnutia žalovaného a z neho vyplývajúce dostatočné dôvody, a teda
odpoveď na nastolenú relevantnú odvolaciu námietku žalobcu o plnení jeho zákonnej povinnosti podľa
§ 15 ods. 1, písm. a), § 19 ods. 3 zákona č. 657/2004 Z.z., by dalo správnemu súdu priestor pre
vysporiadanie sa s námietkou započítania času práce označených zamestnancov do práce nadčas na
základe dohody podľa § 97 ods. 8 písm. a), písm. b) zákona č. 657/2004 Z.z. a tiež s otázkou splnenia
podmienok práce nadčas na základe dohody v zmysle úpravy § 97 ods. 5 zákona č. 657/2004 Z.z., teda

existencie naliehavej a dočasnej potreby alebo verejného záujmu.

17. Úlohou žalovaného, ktorého konanie tvorí s konaním inšpektorátu práce jeden celok, bude vydať
vo veci rozhodnutie o odvolaní žalobcu, ktoré vysporiadava vymedzením dostatočných dôvodov, a
teda preskúmateľne, všetky relevantné odvolacie námietky v nadväznosti na vyslovené právne závery

správneho súdu v odôvodnení tohto rozsudku.

18. Podľa § 167 ods. 1 SSP: Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo
čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.

19. Žalobca bol v konaní úspešný, pričom za jeho úspech v celom rozsahu považuje správny súd
rozhodnutie o zrušení rozhodnutia žalovaného, napriek návrhu žalobcu na zrušenie rozhodnutia
prvostupňového orgánu, eventuálne na sankčnú moderáciu a to v nadväznosti na ustálený dôvod
zrušenia rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. Žalobca má preto podľa § 167 ods.

1 SSP voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

20. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Protitomutorozhodnutiujeprípustnákasačnásťažnosť,aktozákonpripúšťa(§439,§440SSP)vlehote

do 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom
súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí
podania podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné

podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.