Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 10, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/104/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7617218199
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7617218199.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek
senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcov: 1/ A. B. C., nar.
XX.X.XXXX, bytom D. XXX, zastúpený Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v
Poprade, Námestie svätého Egídia 40/93, IČO: 44 250 029, 2/ E. E. F., nar. X.X.XXXX, bytom G. H., G.
XX/XX, 3/ A. B. C., I., nar. X.X.XXXX, bytom J., K. XXXX/XX, zastúpení AK Berčo s.r.o., so sídlom v G.

L. H., C. M. XX, IČO: 54 329 281, proti žalovanému C. G., nar. XX.X.XXXX, bytom G. H., X. XXXX XXX/
XX, zastúpenému JUDr. Ivanom Čurillom, advokátom so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Fabiniho 11, IČO:
35 570 784, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Spišská
Nová Ves zo dňa 2. februára 2023 č. k. 5C/42/2017-253 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o trovách konania.

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcom v 1. až 3. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Predmetom konania vedeného na Okresnom súde Spišská Nová Ves (ďalej aj „súd“) pod sp. zn.
5C/42/2017 bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Vo veci súd rozhodol dňa 9.11.2021
rozsudkom č. k. 5C/42/2017-208 tak, že zamietol žalobu o určenie, že žalobcovia v 1. až 3. rade sú

podielovými spoluvlastníkmi, každý z nich o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/3 z celku nehnuteľností
špecifikovaných v žalobnom petite (výrok I.). Výrokom II. rozsudku súd žalovanému priznal proti
žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Výrok I. rozsudku o zamietnutí žaloby nebol napadnutý opravným prostriedkom a nadobudol

právoplatnosť dňa 29.12.2021. Výrok II. rozsudku o trovách konania bol z dôvodu jeho napadnutia
odvolaním zo strany žalobcov predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Krajský súd v Košiciach ako
odvolací súd rozhodnutím zo dňa 23.11.2022 č. k. 5Co/24/2022-234 zrušil výrok II. rozsudku o trovách
konania pre opomenutie súdu zaoberať sa prípadnou možnosťou použitia moderačného oprávnenia
v zmysle § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj iba ako „CSP“) a v tejto
súvislosti skúmať, či v danej veci (ne)existujú okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné

pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť, a ktoré odôvodňujú úplné alebo
čiastočné nepriznanie náhrady trov konania inak procesne úspešnej strane, a to po posúdení celého
komplexu okolností relevantných pre rozhodnutie o náhrade trov konania, predovšetkým tých okolností,
ktoré ako dôvody hodné osobitného zreteľa označili žalobcovia.

3. Po vrátení veci súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky v zmysle § 257 CSP a

zdôrazňujúc výnimočnosť aplikácie tohto zákonného ustanovenia rozhodnutím označeným v záhlavípriznal žalovanému proti žalobcom nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Dôvodil, že v konaní došlo k smrti pôvodného žalobcu, a tým aj strate jeho spôsobilosti byť stranou
sporu, ktorého predmetom je majetkové právo. Súd v konaní v zmysle § 65 CSP pokračoval so
žalobcami, ktorí prijali stav konania ku dňu zániku procesnej subjektivity ich právneho predchodcu.
Majetkový nárok, ktorý bol predmetom konania mohol byť pri správne formulovanom žalobnom návrhu
súčasťou dedičstva po zomrelom. Žalobcovia upravili žalobný petit, súd zmenu pripustil, čo viedlo

k zamietnutiu žaloby. Žalovaný bol procesne plne úspešný, nezadal svojim správaním príčinu vedenia
sporu, nesúhlasil s požadovaným nárokom žalobcu, uplatňoval prostriedky procesnej obrany, v dôsledku
čohomuvzniklitrovykonania.Naprotitomupôvodnýžalobcaboldlhérokypredpodanímžalobynečinný.
Uzavrel, že procesné nástupníctvo pri univerzálnej sukcesii nebráni možnosti uloženia náhrady trov
konania nástupcovi strany aj za časť konania, ktorá predchádzala okamihu, kedy sa žalobcovia stali
stranou v konaní. Dôvod pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania súd nevzhliadol ani v samotnej

skutočnosti, že žalovaný predniesol argument o procesnej neprípustnosti formulovaného žalobného
petitu až v záverečnej reči, nakoľko za žalobný petit zodpovedá žalobca.

5. Proti predmetnému rozhodnutiu podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia z odvolacích dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Navrhli, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie

a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznať. Zdôraznili najmä skutočnosť, že od podania
žaloby do úmrtia pôvodného žalobcu bol žalobný petit bezvadný. Dôvod zamietnutia žaloby vznikol
až pripustením zmeny petitu. Súdu vytkli, že sa nezaoberal týmto podstatným dôvodom, a vystačil si
len s konštatovaním, že procesné nástupníctvo nebráni možnosti uloženia náhrady trov konania. Za
skutkovo nesprávny, nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní, žalobcovia označili záver súdu, že

žalovaný nezadal príčinu vedenia súdneho sporu a že sporné nehnuteľnosti sú vlastnícky zapísané
v príslušnej evidencii na jeho meno, ako aj záver, že pôvodný žalobca bol dlhé roky nečinný vo vzťahu
kúpravenímtvrdenéhovlastníckehopráva.Namietli,žerozhodnutiejenepreskúmateľnéprenedostatok
dôvodov, pričom dodali, že po pripustení zmeny petitu 8.10.2021 nedošlo k prednesu predbežného
právneho posúdenia súdu.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu označiac odvolanie žalobcov za nedôvodné, tvrdili, že
argumentácia žalobcov neobstojí, nakoľko žalobca je pánom sporu, zmenu petitu navrhli žalobcovia a
vec je právoplatne skončená. Podľa názoru žalovaného nie sú dané dôvody osobitného zreteľa, aby
žalovaný znášal trovy konania vyvolané žalobcom. Podčiarkol, že žalobcovia pokračujú v konaní o tej

istej veci v konaní sp. zn. 7C/46/2022, kde predmet konania je úplne totožný. Navrhol potvrdiť napadnuté
rozhodnutie a priznať žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

7. Žalobcovia v replike na vyjadrenie žalovaného k ich odvolaniu znovu akcentovali, že žaloba bola
v konečnom dôsledku zamietnutá preto, lebo súd vyhodnotil žalobný petit v zmysle poslednej zmeny ako

neprípustný. Poukázali tiež na to, že zamietavým rozsudkom v tomto konaní nebola vyriešená podstata
sporu, k čomu prispel aj žalovaný.

8. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

9. Odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov ako podané včas a oprávnenou osobou proti
rozhodnutiu,protiktorémujeprípustné,beznariadeniapojednávaniapodľa§385ods.1CSPacontrario,
v rozsahu danom § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP z hľadísk žalobcami uplatnených odvolacích dôvodov a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je nedôvodné. Rozhodnutie je vecne správne, z toho dôvodu
ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

10. Odvolatelia v prvom rade namietajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.
Ďalej majú za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
o neexistencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil, ak
pri rozhodovaní o trovách konania neaplikoval ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd

neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

11. V prvom rade odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú odvolaciu námietku tvrdenej
nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia o trovách konania, ktorejdôvodnosť by z podstaty veci bránila prieskumu napadnutého rozsudku z hľadiska ďalších relevantných
odvolacích námietok žalobcov.

12. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

13. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktorého judikatúra ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, pretože špecifická odpoveď
sa vyžaduje len na argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (por. Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Súd je teda
povinný uviesť dôvody pre svoje rozhodnutie, avšak táto povinnosť nemôže byť chápaná ako príkaz

predložiť detailnú odpoveď na každý argument, ktorý strana sporu v konaní uvedie. Obdobne Ústavný
súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(por. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30).

14.Súdnapraxsaustálilaajvzávere,žezanepreskúmateľnémožnopovažovaťtakésúdnerozhodnutie,
z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne súd rozhodol, prípadne ktorého výrok je vnútorne rozporný.
Pod tejto pojem ustálená judikatúra súdov zaraďuje i prípad, kedy nemožno rozoznať, čo je výrok
a čo odôvodnenie, kto sú strany sporu a kto bol rozhodnutím zaviazaný, ako i také rozhodnutie, v

ktorom absentujú základné zákonné náležitosti, z ktorých nemožno zistiť, o akej veci bolo rozhodované
alebo ako bolo rozhodnuté, ktorého výrok je v rozpore s odôvodnením, ktoré neobsahuje vôbec právne
závery vyplývajúce z rozhodných skutkových okolností alebo ktorého dôvody nie sú vo vzťahu k výroku
jednoznačné. Súdna prax je jednotná i v úsudku, že nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov
je založená na nedostatku skutkových dôvodov, nie na dielčích nedostatkoch odôvodnenia súdneho

rozhodnutia. Musí sa pritom jednať o vady skutkových zistení, o ktoré súd opiera svoje rozhodovacie
dôvody. Za také vady možno považovať prípady, kedy súd oprel rozhodovacie dôvody o skutočnosti v
sporenezisťované,prípadnezistenévrozporesozákonom,prípadnekedyniejezrejmé,čivôbecnejaké
dôkazy boli v konaní vykonané. Nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov je tiež také rozhodnutie, z
ktorého odôvodnenia nie je zrejmé, prečo nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu strany sporu

v žalobe a prečo považuje žalobné námietky sporovej strany za mylné alebo vyvrátené, najmä vtedy, ak
ide o právnu argumentáciu, na ktorej je postavený základ žaloby.

15. Preskúmavaného rozhodnutie o trovách konania je zrozumiteľné, určité a zodpovedá požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP s prihliadnutím na to, že z rozhodnutia

je dostatočne zrejmé, čoho sa žalobcovia domáhali a z akých dôvodov, čo navrhovali, z akých
skutočností a dôkazov súd vychádzal, akými úvahami sa riadil a aké závery zaujal, pričom v jeho
odôvodnení súd odcitoval aj príslušné ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne
závery.

16. Odvolací súd po preskúmaní obsahu súdneho spisu a napadnutého rozhodnutia konštatuje, že súd
prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil správny právny záver a vecne
správne rozhodol, ak žalovanému priznal voči žalobcom nárok na plnú náhradu trov konania o žalobe
žalobcov, ktorou sa domáhali určenia, že žalobcovia v 1. až 3. rade sú podielovými spoluvlastníkmi,
každý z nich o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/3 z celku nehnuteľností špecifikovaných v žalobnom

petite, ktorú súd zamietol výrokom I. rozsudku zo dňa 9.11.2021 č. k. 5C/42/2017-208. Z uvedeného
je zrejmé, že vo veci bolo rozhodnuté v neprospech žalobcov, v dôsledku čoho sú žalobcovia povinní
hradiť trovy konania žalovanému.17. So zreteľom na uvedené prvoinštančný súd postupoval správne, ak pri rozhodovaní o trovách
konania vychádzal z § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. Žalobcovia v podanom odvolaní neopodstatnene namietli, že súd prvej

inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak neaplikoval § 257 CSP, majúc za to, že existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré je dôvodné výnimočne nepriznať trovy konania, a to tak na strane
sporových strán, ako i v okolnostiach posudzovaného sporu. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že
v okolnostiach posudzovanej veci neboli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.
Žalobcovia ani vo svojom odvolaní netvrdili žiadne také výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali

aplikáciu § 257 CSP a ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie o trovách konania. Aj podľa úsudku odvolacieho súdu dôvody, ktoré by použitie ustanovenia §
257 CSP odôvodňovali, nie sú v danom prípade naplnené. V tomto smere je odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce, odvolací súd sa s týmto v celom rozsahu
stotožňuje, na toto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), a len na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím
námietkam žalobcov dodáva nasledovné:

18. Aplikácia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy iba v prípadoch,
keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP,
súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania
celkom, alebo sčasti neprizná. Ustanovenie § 257 CSP má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti

- inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania
a jeho výsledok, a to tak, že zakotvuje moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem
upravujúcich platenie náhrady trov konania. Ustanovenie § 257 CSP teda slúži na riešenie situácie, v
ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne uplatňoval alebo bránil svoje porušené alebo ohrozené
práva alebo právom chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. V

zmysle dnes už ustálenej judikatúry (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/17/2009,
sp. zn. 5Cdo 67/2020, sp. zn. 3MCdo/46/2012) nemožno § 257 považovať za ustanovenie, ktoré by
zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale za ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je
potrebné pri stanovení povinnosti náhrady trov konania výnimočne prihliadnuť.

19. Použitie ustanovenia § 257 CSP musí vždy zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu
a musí mať skutočne výnimočný charakter. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci,
ako aj v okolnostiach strán sporu.

20. Judikatúra súdov je z hľadiska aplikácie tohto zákonného ustanovenia ustálená v názore, že toto
ustanovenie neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami a
použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana s prihliadnutím na neistý výsledok sporu, vzhľadom
na jej finančnú situáciu a zdravotný stav, nie je spôsobilá pokračovanie v spore podstúpiť. Túto normu
totiž nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady

rozhodovania o trovách konania.

21. V korelácii s uvedeným je v okolnostiach súdnej veci odvolací súd v zhode so súdom prvej
inštancie v jeho úsudku, že na použitie tohto ustanovenia v danom prípade neboli splnené podmienky.
Pokiaľ žalobcovia spochybňovali správnosť tohto záveru súdu tvrdením existencie dôvodov hodných

osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, pre ktoré navrhovali nepriznať žalovanému, je nutné
konštatovať, že žalobcovia vo svojom odvolaní neuvádzajú žiadne také relevantné skutočnosti a
okolnostiposudzovanéhoprípadu,ktorébyodôvodňovalinepriznanienáhradytrovkonaniažalovanému.

22. Pokiaľ žalobcovia vidia najpodstatnejší dôvod pre nepriznanie trov konania úspešnému žalovanému

v tom, že dôvod zamietnutia žaloby sa v konaní „objavil“ až po pripustení zmeny žaloby, opomínajú
skutočnosť, že práve žalobcovia ako páni sporu disponujú konaním a jeho predmetom, a že práve
žalobcovia svojim podaním navrhli zmenu petitu žaloby v znení, ktorý viedol k zamietnutiu žaloby, pričom
následne podali na súd ďalšiu žalobu, o ktorej je vedené na súde konanie pod sp.zn. 7C/46/2022.
Nemôže byť žalovanému v tomto spore na ťarchu to, že v dôsledku zmeny žaloby vyvolanej žalobcami

bol v konaní úspešný, hoc nebolo meritórne rozhodnuté o žalobe v pôvodnom znení. Ani argumentácia
žalobcov založená na tvrdení, že obrana žalovaného o neprípustnosti žalobcami formulovaného
žalobného petitu bola prednesená až v záverečnej reči nie je relevantným dôvodom pre aplikáciu
ustanovenia § 257 CSP, rovnako ako ani ostatné tvrdenia žalobcov o dôvodoch vzniku súdneho sporu (sohľadom na správanie pôvodného žalobcu a žalovaného). Existencia samotného sporu medzi stranami
(žalobcami a žalovaným) je esenciálnym znakom civilného sporového konania, pričom odvolací súd
opakovane zdôrazňuje, že žaloba bola zamietnutá po zmene žalobného petitu v znení, ktorý viedol

k zamietnutiu ich žaloby.

23. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok vo
výroku o trovách konania ako vecne správny.

24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396
ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči procesne neúspešným žalobcom v 1. až 3. rade v celom rozsahu, nakoľko v
danom prípade nezistil dôvod aplikovať § 257 CSP v súvislosti s rozhodovaním o trovách odvolacieho
konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na

ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).