Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/14/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1319202979
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1319202979.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek
senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Obec Dunajská Lužná,
so sídlom Jánošíkovská 466/7, 900 42 Dunajská Lužná, IČO: 00 400 009, zastúpený: CONSULTA
s.r.o., so sídlom Šafárikovo námestie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 318 495, proti žalovanému: LUKRA
Slovakia, s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35 865 946, zastúpený: Procházka &

partners, spol. s r.o., so sídlom Búdkova 4, 811 04 Bratislava, IČO: 36 854 948, o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k.
25Cb/147/2019 - 247 zo dňa 2.4.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania z a m i e t a .

II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 25Cb/147/2019 - 247 zo dňa

2.4.2020 vo výroku I. a II. z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 25Cb/147/2019 - 247 zo dňa
2.4.2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) výrokom I. zamietol žalobu, vo výroku II. priznal žalovanému
náhradu trov konania v celom rozsahu a vo výroku III. súd zamietol návrh na prerušenie konania.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 29.5.2019
domáhal, aby súd určil, že je výlučným vlastníkom pozemku vedeného ako parcela registra „C“ č. XXX/X
ovýmere12.473m2,druhpozemku:ostatnáplocha,vedenánaLVč.XXXXvedenomOkresnýmúradom
Senec, pre obec Dunajská Lužná, kat. území J.. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 1.12.2006 uzavrel
vtedajší starosta obce Dunajská Lužná, p. K. A. s Privatbankou, a.s., Zmluvu o zriadení záložného

práva k nehnuteľnostiam č. 54/2006/1 (ďalej iba záložná zmluva), predmetom ktorej bolo zriadenie
záložného práva k dotknutému pozemku, ktorého výlučným vlastníkom bol v tomto čase žalobca.
Záložné právo sa vzťahuje na záloh, na jeho príslušenstvo a prírastky (čl. I, bod 3 predmetnej Zmluvy)
a bolo zriadené za účelom zabezpečenia pohľadávky Privatbanky, a.s. ako záložného veriteľa, ktorá
vznikne zo Zmluvy o úvere č. 54/2006 zo dňa 1.12.2006 v znení všetkých budúcich zmien a dodatkov,
vrátane novácií, ktorá bola uzatvorená medzi záložným veriteľom (Privatbankou, a.s.) ako veriteľom a

spoločnosťou ACR SK spol. s r.o. so sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, IČO: 36 367 613 ako
dlžníkom, v ktorej sa záložný veriteľ zaviazal, že poskytne dlžníkovi (ACR SK spol. s r.o.) peňažné
prostriedky ako úver vo výške 20.000.000,- Sk s možnosťou navýšenia na 31.000.000,- Sk. (čl. I, bod 1,
2 zmluvy). Dňa 17.10.2007 uzavrel vtedajší starosta obce Dunajská Lužná, p. K. A., s Privatbankou, a.s.,
ďalšiu Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. 34/2007/2 (ďalej iba záložná zmluva),
predmetom ktorej je zriadenie záložného práva na dotknutom pozemku v katastrálnom území J., obec

Dunajská Lužná, okres Senec, ktorého výlučným vlastníkom bol žalobca. Záložné právo sa vzťahuje
na záloh, na jeho príslušenstvo a prírastky (čl. I, bod 3 Zmluvy). Záložné zmluvy podpísal starostaobce, ako štatutárny orgán obce, bez predchádzajúceho platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva,
tieto právne úkony nemôžu zaväzovať obec a nemôžu vyvolať právne účinky, pretože chýba prejav
vôle obce s takýmto úkonom. Zriadenie záložného práva k nehnuteľnosti, tak ako je popísané v každej

zmluve, nebolo schválené obecným zastupiteľstvom, jedná sa teda o neplatný právny úkon v zmysle
§ 34 Občianskeho zákonníka. Žalobca tiež uviedol, že obecné zastupiteľstvo žalobcu na svojom 52.
zasadnutí dňa 28.11.2006 prijalo uznesenie v bode B/12, ktorým schválilo vloženie ťarchy po predložení
pozitívnej právnej analýzy na základe žiadosti č.j. 3772/2006 a 3749/2006. Vklad záložných práv z
vyššie citovaných zmlúv o zriadení záložného práva Katastrálny úrad Bratislava, Správa katastra Senec

povolil rozhodnutím č. V- 5717/06 zo dňa 23.1.2007 a rozhodnutím č. V-5510/07 zo dňa 26.2.2008.
Listom zo dňa 12.10.2012, Privatbanka, a.s. zaslala žalobcovi Oznámenie o vyhlásení predčasnej
splatnosti úverov poskytnutých spoločnosti ACR SK spol. s.r.o. Listom zo dňa 31.10.2012, doručeným
dňa 8.11.2012, Privatbanka, a.s. oznámila žalobcovi, že v zmysle § 151l Občianskeho zákonníka začína
svýkonomzáložnéhoprávakdotknutémupozemkupredajomnehnuteľnostidobrovoľnoudražboupodľa
zák. č. 527/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov. Na preukázanie naliehavého právneho záujmu

žalobca uviedol, že ako vtedajší vlastník dotknutého pozemku, na ktorom boli zriadené záložné práva
bez jeho vôle, je za súčasného právneho stavu, proti svojej vôli obmedzený na svojom vlastníckom
práve, keď je povinný strpieť, aby sa záložný veriteľ uspokojil z predaja zálohu zriadeného v rozpore
so zákonom.

3.Žalovanývrámciprocesnejobranykžalobeuviedol,žežalobajevcelomrozsahunedôvodná,pretože
žalovaný je riadnym vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, ktorú nadobudol platnou kúpnou zmluvou pri
výkone záložného práva riadne zapísaného v katastri nehnuteľností na základe platnej záložnej zmluvy.
Predbežná otázka, od posúdenia ktorej závisí rozhodnutie vo veci samej - teda otázka platnosti pôvodnej
záložnej zmluvy, uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou Privatbanka, a.s. už bola právoplatne

rozhodnutá Okresným súdom Pezinok v konaní sp. zn. 36Cb/198/2012, ktorý rozsudok bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu Bratislava v konaní sp. zn. 4Cob/18/2015. Právoplatné rozhodnutie súdu o
žalobcom vymedzenej predbežnej otázke znamená, že voči žalobcovi je záver súdu v zmysle § 228 ods.
1 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) záväzný a k tejto záväznosti je konajúci
súd povinný zo zákona prihliadať. Ohľadom skutkových tvrdení žalobcu o údajnej absencii prejavu vôle

obce a tým spôsobenej neplatnosti právneho úkonu žalovaný v celom rozsahu odkázal na odôvodnenie
rozsudkov Okresného súdu Pezinok a Krajského súdu Bratislava s doplnením, že úkon bol za žalobcu
riadne uskutočnený, zmluvu podpísal starosta, založenie nehnuteľnosti schválilo obecné zastupiteľstvo,
hoci sa to v tom čase ani nevyžadovalo.

4. Súd prvej inštancie posúdil vec podľa § 37 ods. 1 a § 37 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“), podľa § 194 ods. 1 a ods. 2 CSP, a podľa § 9 ods. 2 z. č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí, § 8 ods. 1 až ods. 4 z. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a po vykonanom dokazovaní
dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť a preto ju zamietol. Z vykonaného dokazovania mal
súd prvej inštancie za preukázané a nesporné, že žalobca prostredníctvom vtedajšieho starostu K.

A. uzavrel so spoločnosťou Privatbanka, a.s. zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam
číslo 54/2006/1, predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva k pozemku, ktorého výlučným
vlastníkom bol v tom čase žalobca. Záložné právo bolo zriadené za účelom zabezpečenia pohľadávky
Privatbanky, a.s. ako záložného veriteľa zo Zmluvy o úvere č. 54/2006 v znení všetkých budúcich
zmien a dodatkov, vrátane novácií, ktorá bola uzatvorená medzi záložným veriteľom ako veriteľom a

spoločnosťou ACR SK spol. s r.o. ako dlžníkom, ktorému bol poskytnutý úver vo výške 20.000.000,-
Sk. Dňa 17.10.2007 uzavrel žalobca prostredníctvom vtedajšieho starostu K. A. s Privatbankou, a.s.
Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam číslo 34/2007/2, ktorej predmetom, bolo zriadenie
záložného práva k predmetnému pozemku vo vlastníctve žalobcu. Záložné právo bolo taktiež zriadené
na zabezpečenie pohľadávky Privatbanky a.s. ako záložného veriteľa zo Zmluvy o úvere číslo 34/2007

zo dňa 10.10.2007, ktorú uzavrela ako veriteľ so spoločnosťou ACR SK spol. s.r.o. a na základe
ktorej jej poskytla ako dlžníkovi úver vo výške 20.000.000,- Sk. Súd prvej inštancie mal ďalej za
preukázané, že obecné zastupiteľstvo v Dunajskej Lužnej na svojom 52. zasadnutí konanom dňa
28.11.2006 schválilo Uznesením pod bodom B/12 vloženie ťarchy na parc. č. XXX/X o výmere 12.473
m2 k.ú. J.Á. pre firmu ACR SK spol. s r.o. po predložení pozitívnej právnej analýzy na základe

žiadosti č.j. 3772/2006 a 3749/2006. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že požadovaná právna
analýza bola vypracovaná dňa 30.11.2006 advokátom Mgr. Mikulášom Zajíčekom vo forme Stanoviska
k poskytnutiu záruky na bankový úver spoločnosti ACR SK, spol. s.r.o., ktorého prílohou bola kópia
právneho posúdenia advokátskou kanceláriou Kollár & Kubík a partneri. Z obsahu tak Stanoviska akoaj právnej analýzy vyplýva absencia námietok proti zabezpečeniu prípadného budúceho regresného
nároku obce voči spoločnosti ACR SK spol. s.r.o. vystavením zmenky na sumu 10.000.000,- Sk v
prospech obce Dunajská Lužná. Dlžník - spoločnosť ACR SK spol. s.r.o. riadne nesplácala poskytnuté

úvery a preto banka pristúpila k vyhláseniu ich predčasnej splatnosti a uvedenú skutočnosť listom zo
dňa 12.10.2012 oznámila žalobcovi. Následne listom zo dňa 31.10.2012, doručeným žalobcovi dňa
8.11.2012 mu Privatbanka a.s. oznámila, že začína s výkonom záložného práva k dotknutému pozemku
a to jeho predajom dobrovoľnou dražbou. Privatbanka a.s. ako pôvodný záložný veriteľ postúpila
svoju pohľadávku zabezpečenú záložným právom Zmluvou o postúpení pohľadávky na spoločnosť

PK Faktoring, s.r.o., ktorá sa stala záložným veriteľom namiesto spoločnosti Privatbanka a.s. Nový
záložný veriteľ - spoločnosť PK Faktoring, s.r.o. pristúpil k výkonu záložného práva priamym predajom
nehnuteľností, žalobcovi túto skutočnosť oznámil listom zo dňa 16.12.2016. Po predaní zálohu za kúpnu
cenu 180.000,- Eur žalovanému na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23.1.2017 zaslala spoločnosť PK
Faktoring, s.r.o. žalobcovi oznámenie o uskutočnení výkonu záložného práva vrátane oznámenia osoby
kupujúceho a kúpnej ceny. Z výpisu LV č. XXXX má súd prvej inštancie za preukázané, že ako vlastník

predmetného pozemku je zapísaný žalovaný, titulom nadobudnutia je kúpna zmluva V- 587/17 zo dňa
3.3.2017.

5. Súd prvej inštancie skúmal nárok žalobcu na určenie vlastníctva k predmetnému pozemku v súvislosti
s prejudiciálnou otázkou, či uvedené dve záložné zmluvy boli platné resp. neplatné, keďže žalobca

namietal ich neplatnosť tak s poukazom na § 37 ods. 1, ako aj na § 39 OZ. Súd prvej inštancie v
napadnutom rozsudku poukázal na to, že touto otázkou platnosti, respektíve neplatnosti záložných
zmlúv sa už zaoberal v súvisiacom sporovom konaní Okresný súd Pezinok, ktorý rozsudkom zo
dňa na 23.4.2014 pod č. k. 36Cb/198/2012 - 462 zamietol návrh žalobcu na vyslovenie neplatnosti
týchto záložných zmlúv. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 9.11.2017 č. k. 4Cob/18/2015

- 574 vyššie uvedený rozsudok Okresného súdu Pezinok ako vecne správny potvrdil. Krajský súd
tiež uviedol, že obecné zastupiteľstvo schválilo Zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce
všeobecne záväzným nariadením č. 1/2005, preto sa neuplatní extenzívny výklad v tom smere, že každý
úkon týkajúci sa nakladania s majetkom obce podlieha schváleniu obecným zastupiteľstvom, pričom
zásady hospodárenia neustanovujú, že na uzatvorenie záložných zmlúv sa vyžaduje súhlas obecného

zastupiteľstva. Súhlas obecného zastupiteľstva je potrebný len v prípadoch, kedy majetok obce mieni
založiť správca majetku obce a nie starosta ako štatutárny orgán obce. Proti tomuto rozsudku krajského
súdu podal žalobca dovolanie, ktoré Najvyšší súd SR uznesením č. k. 3Obdo/9/2019 zo dňa 26.8.2009
odmietol.

6. V prípade argumentu žalobcu, že záložné zmluvy sú neplatné pre ich rozpor s § 17 zákona
o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy, súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou
žalovaného, že zriadenie záložného práva na obecný majetok nespadá pod predmet úpravy § 17
zákona o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy, keď obec záložnými zmluvami neprebrala
záruku za záväzok tretej osoby, nenastúpila na miesto dlžníka, ale zriadila záložné právo, pričom

ide o rôzne zabezpečovacie inštitúty s rozličným obsahom. Obsahom záložného práva je povinnosť
záložcu strpieť uspokojenie veriteľa predajom zálohu a preto veriteľ nemá právo požadovať plnenie od
záložcu. Navyše, keďže o platnosti záložných zmlúv už bolo právoplatne rozhodnuté v inom súdnom
konaní, takéto rozhodnutie je podľa § 228 CSP záväzné tak pre žalobcu, ako aj pre právneho nástupcu
žalovaného, je v záujme zachovania právnej istoty žiadúce, aby súd prvej inštancie pri svojom

rozhodovaní vychádzal z už existujúcich právoplatných rozhodnutí iných kompetentných orgánov. Súd
prvej inštancie navyše dodal, že súhlas obecného zastupiteľstva s uzatvorením záložných zmlúv bol
daný, nakoľko na svojom 52. zasadnutí konanom dňa 26.11.2006 obecné zastupiteľstvo v Dunajskej
Lužnej svojím uznesením schválilo vloženie ťarchy na predmetný pozemok pre firmu ACR SK, spol.
s r.o., po predložení pozitívnej právnej analýzy na základe žiadosti č.j. 3772/2006 a 3749/2006. Z

textu uznesenia súd prvej inštancie vyvodil, že jeho obsahom bolo udelenie súhlasu so zriadením
záložného práva na predmetnú nehnuteľnosť, keďže odkazuje na konkrétne žiadosti spoločnosti ACR
SR, spol. s r.o. a schválenie podmieňuje pozitívnou právnou analýzou, ktorá skutočne bola 30.11.2006
vypracovaná a obci bola 1.12.2006 doručená. Je preto jednoznačné, že napriek nie veľmi šťastne
zvolenej formulácii vloženie ťarchy prejavom vôle obecného zastupiteľstva v Dunajskej Lužnej bolo

udelenie súhlasu so zriadením záložného práva na predmetnú nehnuteľnosť, nachádzajúcu sa v
tom čase vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Súd prvej inštancie sa tiež zaoberal otázkou tvrdenej
dobromyseľnosti žalovaného pri nadobudnutí vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti a dospel k záveru,
že žalovaného za dobromyseľného nadobúdateľa pozemku nemožno považovať vzhľadom na to, žekúpna zmluva bola uzatvorená v čase, kedy síce súd prvej inštancie už vo veci rozhodol, ale rozhodnutie
nebolo právoplatné, lebo žalobca podal voči rozsudku odvolanie. Na príslušnom liste vlastníctva bola
preto zapísaná poznámka o prebiehajúcom spore. Žalovaný bol teda v riziku až do času rozhodnutia

odvolacieho súdu ako celý spor dopadne. V tejto súvislosti je irelevantné, či mal žalovaný vedomosť o
existencii tzv. nového dôvodu neplatnosti záložných zmlúv, ktorý žalobca po prvýkrát použil vo svojom
dovolanívočirozsudkuKrajskéhosúduvBratislave.Onáhradetrovkonaniasúdprvejinštancierozhodol
podľa § 255 a nasl. CSP a vo výroku II. priznal žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu,
nakoľko bol v konaní plne úspešný.

7. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm.
d), písm. f) a písm. h) CSP. Žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 388 CSP
zmenil a rozhodol tak, že žalobe sa vyhovie v celom rozsahu a prizná žalobcovi náhradu trov konania
pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom v rozsahu 100%, alternatívne, aby podľa § 389
ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie vrátane rozhodnutia o

trovách odvolacieho konania. Žalobca svoje odvolanie odôvodnil tým, že logický, jazykový a obsahový
rozpor výkladových metód súdu prvej inštancie pri výklade pojmu „záruka“ a „záložné právo“ predstavuje
tak výrazný nedostatok odôvodnenia napádaného rozhodnutia, ktorý je nutné vyhodnotiť ako porušenie
práva žalobcu na spravodlivý proces, čo zakladá jeho odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b)
CSP. Žalobca opakovane vo svojej žalobe uviedol, že uznesením obecného zastupiteľstva č. B/12 zo

dňa 28.11.2006 bolo schválené „vloženie ťarchy“ na sporný pozemok v prospech spoločnosti ACR SK,
spol. s r.o., no nebolo schválené uzavretie samotných sporných záložných zmlúv. V konaní pred súdom
prvej inštancie nebol predložený jediný dôkaz, že obecné zastupiteľstvo žalobcu schválilo uzavretie
samotných sporných záložných zmlúv ani to, že po prijatí uznesenia bola obecnému zastupiteľstvu
žalobcu predložená pozitívna právna analýza k uzavretiu sporných záložných zmlúv. Súd prvej inštancie

v súvislosti s vyššie uvedeným námietkami v napadnutom rozsudku uviedol, že výraz „vloženie ťarchy“
je síce „nie veľmi šťastne zvolená formulácia“, no vzhľadom na okolnosti prípadu je podľa súdu prvej
inštancie jeho výkladom možné dospieť k záveru, že pod touto formuláciou sa mysleli práve sporné
záložné zmluvy. Žalobca ďalej nesúhlasí s tým, akým spôsobom súd prvej inštancie vyložil pojem
„poskytnutie záruky, ktorý stotožnil so spornými záložnými zmluvami. V prípade výkladu § 17 ods. 5

zákonaorozpočtovýchpravidláchmávýraz„záruka“a„záložnéprávo“podľasúduprvejinštancieodlišný
obsah no v prípade schvaľovania právnych úkonov na základe „pozitívnej právnej analýzy“ majú podľa
súdu prvej inštancie výrazy „záruka“ a „záložné právo“ totožný obsah. S týmto žalobca nesúhlasí.

8. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP žalobca odôvodnil tým, že v konaní pred súdom prvej

inštancie opakovane zdôrazňoval rozpor záložných zmlúv s § 39 OZ s § 8 ods. 2 až ods. 4 z. č. 369/1990
Zb., s čím sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nevysporiadal, nijako sa nimi nezaoberal a
preto zásadne porušil § 220 ods. 2 CSP. V prípade sporných záložných zmlúv teda išlo o právne úkony
celkom zjavne v rozpore so základným účelom zákona o obecnom zriadení (§ 8 ods. 2, 3 a 4 zákona č.
369/1990 Zb. o obecnom zriadení) a teda ich absolútna neplatnosť musí byť daná podľa 39 OZ. V danom

prípade sa dosiahol stav, že žalobca - obec na základe sporných záložných zmlúv a následného výkonu
záložného práva prišla o nehnuteľný majetok nemalej hodnoty bez akéhokoľvek protiplnenia alebo
výhody. Súd prvej inštancie taktiež nezodpovedal námietky žalobcu rozporu sporných záložných zmlúv
s § 37 ods. 1 OZ, kedy sporné záložné zmluvy mali byť údajne schválené obecným zastupiteľstvom
žalobcu, ktoré malo zjavné vady, nakoľko vytvorenie vôle zastupiteľstva bolo podmienené (právnou

analýzou) a táto podmienka bola navyše neurčitá - právna analýza mala byť „pozitívna“. Podmieňovať je
možné účinok už prejaveného právneho úkonu, čo zákon výslovne pripúšťa (§ 36 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Nie je ale možné podmieňovať samotné vytvorenie vôle, lebo v takomto prípade vôľa
nemôže vzniknúť a teda absentuje esenciálny predpoklad vzniku právneho úkonu. Žalobca je preto
názoru, že súd prvej inštancie bol vo väzbe na § 194 ods. 2 CSP povinný vysporiadať sa námietkou

neplatnosti dotknutých záložných zmlúv aj vo väzbe na ust. § 37 ods. 1 OZ, čo však nespravil.

9. Žalobca ďalej namieta, že súd prvej inštancie si nevšimol tú skutočnosť, na ktorú poukazoval žalobca
a to síce na ustanovenie čl. 4, písm. B. bod 4. VZN žalobcu č. 1/2005 (zásady hospodárenia), inak
by nemohol dospieť k celkom zjavne nesprávnemu skutkovému zisteniu, že „zásady hospodárenia

neustanovujú, že na uzatvorenie záložných zmlúv sa vyžaduje súhlas obecného zastupiteľstva“.
Skutočnosť, že si odvolací súd v rámci súvisiaceho sporového konania nevšimol vyššie citované
ustanovenie zásad hospodárenia, ale neznamená, že jeho následný nesprávny skutkový záver by
si mal súd prvej inštancie v tomto sporovom konaní bez akéhokoľvek kritického pohľadu osvojiť.Statické zopakovanie nesprávneho skutkového záveru vo vzťahu k obsahu zásad hospodárenia v
tomto sporovom konaní bez kritického zhodnotenia argumentov procesného útoku a listinného dôkazu
nachádzajúceho sa v súdnom spise je nepochopiteľné, arbitrárne a rozhodne predstavuje náležitý

odvolací dôvod žalobcu v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP.

10. Žalobca vo svojom odvolaní napokon namieta , že so záverom súdu prvej inštancie, že zriadenie
záložného práva na obecný majetok na zabezpečenie záväzku tretej osoby nespadá pod predmet
úpravy § 17 zákona č. 583/2004 Zb. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy v rozhodnom

znení nie je možné súhlasiť. K takémuto právnemu záveru, ako uviedol v odôvodnení napádaného
rozsudku súd prvej inštancie nie je možné dospieť žiadnou prípustnou výkladovou metódou dotknutého
ustanovenia. Podľa právneho názoru žalobcu aj pri doslovnom výklade výrazu „prebratie záruky za
úver“ je nutné dospieť k záveru, že takouto zárukou je aj zriadenie záložného práva k nehnuteľnosti
žalobcu, ktorý zároveň nie je úverovým dlžníkom. Výraz „prebratie záruky za úver“ nie je v právnom
poriadku Slovenskej republiky definovaný ako samostatný právny inštitút a teda jeho zmysel je potrebné

vykladať širšie. Prevzatie záruky v takomto prípade môže predstavovať akákoľvek forma zabezpečenia
záväzku v zmysle ust. § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka v prospech tretieho, pričom zákon za takúto
formu zabezpečenia záväzku výslovne pokladá aj záložnú zmluvu (§ 552 Občianskeho zákonníka).
Žalobca už v konaní pred súdom prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že aj v liste z 30.11.2006 sa
používavýraz„záruka“vsúvislostisozriadenímzáložnéhopráva.Súdprvejinštancieďalejvodôvodnení

napádaného rozsudku uvádza, že zriadenie záložného práva k obecnému majetku za cudzí záväzok
je odlišný právny inštitút ako prevzatie záruky za úver, pôžičku ale iný dlh, pričom následne súd prvej
inštancievysvetľuje,čojeobsahomzáložnéhopráva,alevôbecnevysvetľuje,čojepredmetomprevzatia
záruky za úver ako osobitného právneho inštitútu. Odôvodnenie napádaného rozsudku je v tomto smere,
podľa žalobcu, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čoho následkom je celkom zjavne nesprávne

právne posúdenie veci a preto tieto nedostatky napádaného rozsudku celkom jednoznačne zakladajú
odvolací dôvod žalobcu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

11. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý má za to, že otázku danosti záložného práva
v zákonom určenom rozsahu a zákonom určeným spôsobom preskúmali všetky inštančné stupne

všeobecných súdov, dospejúc pritom k totožnému záveru o neopodstatnenosti námietok žalobcu. Tento
fakt zbavil otázku právneho postavenia žalobcu vo vzťahu k výkonu záložného práva na predmetné
nehnuteľnosti spornosti a odstránil stav právnej neistoty ohľadom platnosti záložných zmlúv. Žalovaný
preto odvolací súd žiada, aby napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

12. Žalovaný uvádza, že v čase podania žaloby o určenie vlastníckeho práva bolo vecne príslušnými
súdmi Slovenskej republiky právoplatne rozhodnuté, že záložné zmluvy, na základe výkonu ktorých
došlo k zmene v osobe vlastníka predmetných nehnuteľností, sú platné. V situácii, keď žalobca podľa
§ 228 CSP viazaný právoplatným rozhodnutím, že záložné zmluvy sú platné, a napriek tomu ii) sa

domáha určenia, že je vlastníkom predmetných nehnuteľností, pretože záložné zmluvy sú neplatné,
v plnom rozsahu absentuje naliehavý právny záujem žalobcu. Je totiž pojmovo vylúčené, aby popri
sebe existovali dve právoplatné rozhodnutia, z ktorých jedno kvalifikuje vecné právo ako dané, a druhé
naopak. Podľa žalovaného nie je únosná paralelná existencia rozhodnutia, že záložné právo v čase
jeho výkonu existovalo a rozhodnutia, že žalobca je vlastníkom, lebo záložné právo neexistovalo. V

úplnej skratke, o danosti naliehavého právneho záujmu by bolo možné uvažovať výlučne v prípade, ak
by sa žalobca domáhal určenia svojho vlastníckeho práva z iného dôvodu, než je údajná neplatnosť
záložných zmlúv. Žiadny takýto iný dôvod, t. j. dôvod, o ktorom zatiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté,
však žalobca neudáva. Žalovaný zastáva názor, že spornosť jeho vlastníckeho nároku z dôvodu údajnej
neplatnosti záložných zmlúv bola v plnom rozsahu odstránená a stav právnej neistoty zanikol. Snaha

nového právneho zástupcu žalobcu podrobiť totožný skutkový stav inej právnej kvalifikácii jednoducho
nie je nijako spôsobilá viesť k zániku viazanosti žalobcu právoplatným rozhodnutím o platnosti záložných
zmlúv. Táto viazanosť neznamená, že námietku údajnej neplatnosti záložných zmlúv môže žalobca
vznášať znovu, len pod iným petitom, a že ide o otvorenú otázku, ktorú majú súdy skúmať dovtedy,
kým žalobcovi nevyhovejú. Žalovaný dodal, že ak by aj odvolací súd dospel k záveru, že viazanosť

žalobcu právoplatným rozhodnutím o platnosti záložných zmlúv mu nebráni v opakovanom namietaní
neplatnosti týchto zmlúv a že odstránenie stavu právnej neistoty a spornosti v otázke právneho
postavenia žalobcu predchádzajúcim právoplatným rozhodnutím neznamená absenciu naliehavéhoprávneho záujmu žalobcu, má žalovaný za to, že ani hmotnoprávne nie je daný dôvod na zmenu alebo
zrušenie napadnutého rozsudku.

13. Žalovaný tiež nesúhlasí s námietkou žalobcu, kedy navrhuje odvolaciemu súdu že hoci zákonodarca
rozlišuje medzi ručením („prevzatím záruky“) a zriadením záložného práva, pre účely rozhodnutia tohto
sporu by súd medzi danými inštitútmi rozlišovať nemal. Žalobca navrhuje postup v rozpore s jednou
zo základných výkladových maxím, konkrétne že ak medzi právnymi inštitútmi rozlišuje zákonodarca,
musí medzi nimi rozlišovať aj orgán aplikácie práva. Žalovaný tiež uvádza, že žalobca dôvodí, že všetky

inštitúty zabezpečenia záväzku majú napriek rozdielom v ich povahe a účinkoch spadať pod pojem
ručenie, resp. prevzatie záruky, pretože z časti sledujú totožný účel. Zákonodarca však prevzatiu záruky
(ručeniu) pripisuje iný obsah, inú povahu a iné účinky, než aké pripisuje zriadeniu záložného práva
či zabezpečovacím prevodom. V skratke, neexistuje právne významný dôvod, pre ktorý by práve v
tomto spore mal súd stotožniť pojem prevzatia záruky s pojmom záložného práva a abstrahovať tak od
ustálenej výkladovej praxe, že nejde o totožné inštitúty. Nad rámec vyššie uvedených úvah žalovaný

dáva do pozornosti potrebu chrániť princíp právnej istoty nielen prostredníctvom uplatnenia procesných
inštitútov (podmienenosť meritórneho skúmania naliehavým právnym záujmom a viazanosť žalobcu
rozhodnutím o platnosti záložných zmlúv), ale aj vo veci samej. V tejto súvislosti má osobitný význam
zásada prezumpcie platnosti zmluvy, ktorú Ústavný súd formuluje vo svojich rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS
242/07 a sp. zn. II. ÚS 152/2018.

14. K vyjadreniu žalovaného doručil odvolaciu repliku žalobca, v ktorej uviedol, že námietku žalovaného
ohľadne nedostatku naliehavého právneho záujmu teda je možné vyhodnotiť ako odvolaciu námietku
nesprávneho právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie podľa § 365 ods. 1, písm. h)
CSP, hoci bola podaná oneskorene. Súd prvej inštancie v prejednávanom prípade nielen, že konštatoval

existenciu naliehavého právneho záujmu, ale zároveň sa zaoberal aj otázkami vzneseného určovaciaho
nároku, t.j. meritom veci. Keďže súd prvej inštancie sa zoberal vecou aj v jej merite, jeho závery k
meritu veci je nutné vyhodnotiť ako judikovanie sporných otázok. V tejto súvislosti žalobca poukazuje
na skutočnosť, že sám súd prvej inštancie pokladal niektorú argumentáciu za novú, t.j. nepoužitú v
súvisiacom sporovom konaní (viď napr. bod 81 napádaného rozsudku), ktorú následne sám v merite

posudzoval a teda aj judikoval a takisto aj iné otázky posudzované, či už prejudiciálne alebo meritórne
neposudzoval súd prvej inštancie rovnako ako súdy v súvisiacom konaní. Za súčasnej procesnej situácie
teda v žiadnom prípade nemôže obstáť argumentácia žalovaného, že právoplatným rozhodnutím súdu
v súvisiacom konaní stav právnej neistoty žalobcu zanikol. Naopak, žalobca jednoznačne preukázal, že
má nárok o prejednanie veci v jej merite a v tomto smere sa so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje.

15. Žalobca tiež nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že v prípade vyhovenia žalobe žalobcu by popri sebe
existovalidveprávoplatnérozhodnutia,zktorýchjednokvalifikujevecnéprávoakodanéadruhénaopak.
Súvisiace a právoplatne skončené sporové konanie sa týkalo určenia neplatnosti záložných zmlúv, t.j.
konečné rozhodnutie v rámci súvisiaceho sporového konania vo svojom výroku nekvalifikovalo ako dané

vlastnícke právo (alebo akékoľvek iné vecné právo) žalobcu k spornému pozemku. Táto otázka bola
v súvisiacom konaní posudzovaná výlučne ako otázka prejudiciálna a jej posúdenie nesmie byť nikdy
poňaté do výroku súdneho rozhodnutia a keďže výrok súdneho rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku,
ktorá nadobúda právoplatnosť, prejudiciálne posúdená otázka, ktorá sa prejavuje iba v odôvodnení
rozsudku, nemôže tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Žalobca poukazuje na skutočnosť,

že prejudicialita a viazanosť súdu inými rozhodnutiami je komplexne upravená v § 193 a § 194 CSP.
Žalovaný nemôže túto komplexnú právnu úpravu vykladať „navyše“ cez ustanovenia § 228 CSP, resp.
tvrdiť, že v tomto smere určité obmedzenia vyplývajú z § 137 písm. c) CSP. Inštitút naliehavého právneho
záujmu nemá s inštitútom prejudiciality a viazanosti súdu inými rozhodnutiami vôbec nič spoločné.
V prípade argumentu žalovaného o prezumpcii platnosti zmluvy, žalobca uviedol, že vyčerpávajúcim

spôsobom v doterajšom konaní preukázal rozpor sporných záložných zmlúv so zákonom a teda ich
výklad v prospech platnosti nie je objektívne možný. Judikatúra Ústavného súdu SR, na ktoré žalovaný
poukazuje vo svojom vyjadrení k odvolaniu (I. ÚS 242/07 a II. ÚS 152/2018) nie je aplikovateľná na
prejednávaný prípad.

16. Žalovaný v duplike k odvolacej replike žalobcu uviedol, že žalobca vo svojej argumentácii
systematicky a účelovo prehliada záväznosť právoplatného rozsudku Okresného súdu Pezinok sp. zn.
36Cb/198/2012 zo dňa 23.4.2014, ktorý bol potvrdený na všetkých stupňoch všeobecného súdnictva a
v ktorom bola snaha žalobcu dosiahnuť určenie neplatnosti záložných zmlúv zamietnutá z meritórnychdôvodov; ide pritom o tie isté záložné zmluvy, ktorých údajnú neplatnosť namieta žalobca aj v tomto
konaní, akurát pod inou rubrikou. Žalobca tak celkom jednoznačne porušuje subjektívnu záväznosť
predmetného právoplatného rozsudku. Ustanovenia § 193 a § 194 CSP je potrebné vykladať súladne

aj s § 228 CSP, čo žalobca vo svojej argumentácii účelovo prehliada. Na záväznosť vyššie uvedeného
rozsudku musia prihliadať aj súdy, pričom uvedená záväznosť sa pri posudzovaní otázky (ne)platnosti
predmetných záložných zmlúv ako prejudiciálnej otázky v tomto konaní môže premietnuť výlučne do
zamietnutia žaloby, a to nie z dôvodu, že by si danú otázku nemohli súdy vyriešiť podľa § 194 ods. 2
CSP, ale preto, že musia reflektovať subjektívnu záväznosť právoplatného rozsudku Okresného súdu

Pezinok sp. zn. 36Cb/198/2012 zo dňa 23. apríla 2014 vo vzťahu k žalobcovi.

17. Žalobca doručil Krajskému súdu v Bratislave dňa 9.11.2021 podanie, ktorým žiadal o prerušenie
odvolacieho konania až do právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o dovolaní žalobcu v
súvisiacom sporovom konaní sp. zn. 3Obdo/9/2019, resp. do právoplatného skončenia konaní súdov
nižšej inštancie, ak tieto budú na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v súvisiacom sporovom

konaní ďalej konať a rozhodovať vo veci. Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.
ÚS 303/2021-49 zo dňa 26.08.2021, ktorým bolo okrem iného zrušené Uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 3Obdo/9/2019 z 26.8.2019 a vec bola vrátená Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie. Žalobca má za to, že vyššie uvedený nález v rámci súvisiaceho sporového
konania má podstatný význam pre toto odvolacie konanie, nakoľko v súvisiacom sporovom konaní sa

riešila otázka neplatnosti záložných zmlúv, ktorých platnosť sa v prebiehajúcom sporovom konaní rieši
prejudiciálne.

18. K tomuto návrhu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že navrhuje, aby odvolací súd návrhu žalobcu
na prerušenie konania nevyhovel, pretože v dôsledku procesného vývoja v súvisiacom sporovom konaní

nastal právny stav, pri ktorom sú splnené podmienky na zastavenie konania z dôvodu litispendencie.
Je zrejmé, že tak skôr začaté konanie o určenie neplatnosti záložných zmlúv, ako aj konanie vedené
na odvolacom súde pod sp. zn. 2Cob/14/2021 je vedené medzi tými istými sporovými stranami, pričom
v oboch konaniach je nárok vyvodzovaný z rovnakých skutkových okolností a má spoločný základ a
totožnú podstatu. V prípade, ak by odvolací súd napriek totožnosti sporových strán a totožnosti podstaty

nárokov uplatnených v daných konaniach dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky litispendencie,
žalovaný navrhuje, aby odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil, a to z dôvodov, ktoré podrobne uviedol
vo svojich vyjadreniach k odvolaniu žalobcu, čiže aj pre absenciu naliehavého právneho záujmu na
strane žalobcu. Situácia, keď sporová strana popri podávaní mimoriadnych opravných prostriedkov
v skôr začatom konaní zároveň podá návrh na začatie ďalšieho konania o materiálne totožnom

predmete, je ukážkou zbytočného rozmnožovania sporov, ktoré procesný kódex a jeho ustálený výklad
„sankcionujú“ záverom o absencii naliehavého právneho záujmu. Z hľadiska procesnej ekonómie je
totiž neudržateľné, aby tie isté skutkové okolnosti tvoriace základ sporu medzi tými istými stranami boli
predmetomdvochparalelneprebiehajúcichkonaní.Žalovanývyjadrilnázor,ženástrojomnaodstránenie
tohto stavu pritom nie je prerušenie neskôr začatého konania, ale posúdenie a zodpovedanie otázky, či

si ochrana namietaných práv žalobcu nevyhnutne vyžaduje, aby súdy o týchto právach konali v dvoch
konaniach.

19. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP prejednal vec podľa § 380 ods. 1 CSP
bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania a dospel k záveru, že

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť.

20. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

21. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

22. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.23. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

24. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že predmetom sporu bola tzv. určovacia žaloba podľa § 137 písm.
c) CSP, ktorou sa žalobca môže domáhať, aby súd rozhodol o určení, či tu právo je alebo nie je, ak
je na tom naliehavý záujem. V prejednávanej veci súd prvej inštancie ustálil, že žalobca má naliehavý
právny záujem na určení vlastníckeho práva, pretože určovacím výrokom bude s konečnou platnosťou

vyriešená otázka vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie sa pri posudzovaní nároku žalobcu zaoberal
ako prejudiciálnou otázkou platnosťou, resp. neplatnosťou citovaných záložných zmlúv č. 54/2006/1 zo
dňa 1.12.2006 a č. 34/2007/2 zo dňa 17.10.2007 uzatvorených medzi žalobcom a pôvodne Privatbankou
a.s., ktorých neplatnosť žalobca namietal. Zistil, že otázku platnosti záložných zmlúv posudzoval v
súvisiacom konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu aj Okresný súd Pezinok v konaní vedenom pod
sp. zn. 36Cb/198/2012, ktorý rozsudkom zo dňa 23.4.2014 žalobu zamietol a rozsudok bol potvrdený

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.11.2017 č. k. 4Cob/18/2015-574, preto dospel k
záveru, že o platnosti záložných zmlúv ako prejudiciálnej otázke už bolo právoplatne rozhodnuté, takéto
rozhodnutie je záväzné pre zmluvné strany a je v záujme zachovania právnej istoty, aby konajúci súd
vychádzal z týchto rozhodnutí. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí
vychádzal zo záverov citovaných rozsudkov, s ktorými sa stotožnil.

25. Odvolací súd ďalej z podania žalobcu zo dňa 26.5.2021 zistil, že v súvisiacom konaní bolo podané
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.11.2017 č. k. 4Cob/18/2015-574 dovolanie, ktoré
Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 26.8.2019 č. k. 3Obdo/9/2019 odmietol. So závermi najvyššieho
súdu sa žalobca neuspokojil a vo veci podal ústavnú sťažnosť.

26. Odvolací súd z Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 303/2021-49 zo dňa 26.8.2021 zistil, že
vo výroku I. rozhodol, že uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 3Obdo/9/2019 zo dňa 26.8.2019 bolo
porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a jej právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

vo výroku II. uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 3Obdo/9/2019 zo dňa 26. augusta 2019 zrušil a vec
vrátil Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie. Vo výroku III. rozhodol, že Najvyšší súd SR je povinný
nahradiť sťažovateľke trovy konania 645,96 Eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

27. Najvyšší súd SR následne rozhodol uznesením sp. zn. 2Obdo/85/2021 zo dňa 20.12.2022 tak,
že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.11.2017, č. k. 4Cob/18/2015-574 zrušuje a vec
vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto uznesenia Najvyšší súd SR
uviedol, že Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 303/2021-49, ktorým uznesenie najvyššieho
súdu č. k. 3Obdo/9/2019 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie dôvodil, že interpretácia prípustnosti

dovolania je formalistická a uviedol, že úlohou najvyššieho súdu pri posúdení správnosti právneho
posúdenia krajského súdu bolo právne posúdiť, či: 1) zásady hospodárenia žalobcu v ich nespornom
znení treba právne posúdiť tak, že na uzavretie záložných zmlúv starostom sa nevyžadovalo schválenie
obecným zastupiteľstvom; 2) uznesením obecného zastupiteľstva v jeho skutkovo nespornom, z
hľadiska právneho posúdenia otáznom znení došlo k schváleniu uzavretia záložných zmlúv.

28.Vovzťahukotázkeč.1)NajvyššísúdSRuviedol,žeopätovnepoukazujenarozhodnutieodvolacieho
súdu, ktorý v intenciách rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 389/2008, podľa ktorého
„ustanovenie § 9 ods. 2 písm. b) a c) zákona o majetku obcí treba vykladať zužujúco, pokiaľ ide
o oprávnenie starostu obce uskutočňovať právne úkony vo veciach hnuteľného majetku obce alebo

jej majetkových práv v prípade, ak toto nakladanie nie je obmedzené zákonom alebo samotnou
obcou prostredníctvom záväzného aktu obecného zastupiteľstva, správne pripustil, že v prípade, ak
by obec nemala schválené zásady hospodárenia, na ktoré odkazuje uvedené ustanovenie, bolo by
potrebné zvoliť výklad v prospech žalobcu, že na každý majetkovoprávny úkon je potrebná ingerencia
obecnéhozastupiteľstva“.VdanomprípadejevšakipodľaNajvyššiehosúduSRpodstatnouskutočnosť,

že obecné zastupiteľstvo schválilo zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce všeobecne
záväzným nariadením č. 1/2005 a v tomto prípade sa neuplatní extenzívny výklad ustanovenia § 11
ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení, pretože zastupiteľstvo si vyhradilo uvedeným všeobecne
záväzným nariadením č. 1/2005 okruh majetkovoprávnych úkonov, pri ktorých je platnosť závislá odrozhodnutia obecného zastupiteľstva. Najvyšší súd SR však považuje za nesprávny záver krajského
súdu, že v zmysle čl. 12 bod. 1 písm. c) vyššie uvedeného VZN je jednoznačné, že Zásady hospodárenia
žalobcu, ktorými obecné zastupiteľstvo prejavuje vôľu upraviť dispozíciu s majetkovými právami obce,

neustanovujú, že na uzavretie záložných zmlúv sa vyžaduje súhlas obecného zastupiteľstva. Najvyšší
súd SR poukázal v tejto súvislosti na čl. 4 písm. B. bod 4. VZN žalobcu č. 1/2005, podľa ktorého ,,obecné
zastupiteľstvo schvaľuje aj zmluvy o budúcich zmluvách, zmluvy o záložnom práve, zmluvy o vecnom
bremene, notárske zápisnice, prípadne spoločenské zmluvy o založení obchodných spoločností -
vrátane častí týkajúcich sa nakladania a prevodu majetku obce a pod.“. Z uvedeného tak, podľa

Najvyššieho súdu SR, jednoznačne vyplýva, že zásady hospodárenia žalobcu v ich nespornom znení
trebaprávneposúdiťtak,ženauzavretiezáložnýchzmlúvstarostomsavyžadovaloschválenieobecným
zastupiteľstvom, a teda zo strany odvolacieho súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu pre vec
významnej a kľúčovej právnej otázky, ktorá mala vplyv na rozhodnutie prejednávaného sporu.

29. V prípade otázky č. 2) Najvyšší súd SR uviedol, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil

rozhodnutie Okresného súdu Pezinok o zamietnutí žaloby, založil prioritne na závere, že na uzavretie
záložných zmlúv starostom sa nevyžadovalo schválenie obecným zastupiteľstvom. Práve vo vzťahu
k nesprávnosti uvedeného záveru, odôvodnenej v odseku 35. tohto uznesenia, Najvyšší súd SR za
nesprávne hodnotí i označenie námietky žalobcu o nedostatočnej špecifikácii právneho úkonu, ku
schváleniu ktorého malo dôjsť uznesením obecného zastupiteľstva na 52. zasadnutí dňa 28.11.2006

krajským súdom za bezpredmetnú. Najvyšší súd SR preto uložil, aby sa krajský súd opätovne zaoberal
schválením uzavretia záložných zmlúv uznesením obecného zastupiteľstva na 52. zasadnutí dňa
28.11.2006, a to tak s akcentom k záveru odvolacieho súdu, že v danom prípade sa jedná o právny úkon,
a teda vo vzťahu k jeho namietanej podmienenosti neurčitou podmienkou pozitívnej právnej analýzy
(§ 36 OZ) ako i ku skutočnosti, že obecné zastupiteľstvo na uvedenom zasadnutí neschválilo samotné

záložné zmluvy, ale schválilo vloženie ťarchy (identifikovanej v žiadosti spoločnosti ACR SK spol. s.r.o.
č.j. 3772/2006 a 3749/2006), ktorej nedostatočnú špecifikáciu namietal žalobca i v odvolaní. Najvyšší
súd SR na základe všetkých vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že prípustnosť dovolania
žalobcu je procesne daná, preto žalobcom napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.

30. Po zrušení a vrátení veci Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 4Cob/29/2023 - 723 zo dňa
22.2.2024 zrušil rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 36Cb/198/2012-462 zo dňa 23.4.2014 a túto
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (ďalej iba zrušujúce uznesenie). Krajský súd v Bratislave
v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že podľa pokynu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sa odvolací súd opätovne zaoberal schválením uzavretia záložných zmlúv uznesením obecného
zastupiteľstva na 52. zasadnutí dňa 28.11.2006, a to tak, že v danom prípade sa jedná o právny úkon,
a teda vo vzťahu k jeho namietanej podmienenosti neurčitou podmienkou pozitívnej právnej analýzy
(§ 36 OZ) ako i ku skutočnosti, že obecné zastupiteľstvo na uvedenom zasadnutí neschválilo samotné
záložné zmluvy, ale schválilo vloženie ťarchy (identifikovanej v žiadosti spoločnosti ACR SK spol. s r.o.

č.j. 3772/2006 a 3749/2006), ktorej nedostatočnú špecifikáciu namietal žalobca i v odvolaní. Krajský súd
uviedol, že jedným zo základných rozhodnutí pre oblasť interpretácie spôsobu konania verejnoprávnej
korporácie je rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 284/2006 z 29.1.2008, podľa ktorého je
potrebné odlišovať vykonávanie právnych úkonov obce od rozhodovania o týchto úkonoch. Zatiaľ čo
rozhodovanie znamená vytváranie vôle vo vnútri, v rámci organizačnej štruktúry obce o tom, či, resp.

aký právny úkon obec urobí (vykoná), právne konanie je prejavom už takto vytvorenej vôle navonok voči
tretej osobe s cieľom založiť, zmeniť alebo zrušiť právny vzťah. Rozhodnutie obecného zastupiteľstva
o schválení záložných zmlúv je prejavom vôle obce, ktorý sa tvorí a prejavuje uznesením obecného
zastupiteľstva. Právne účinky vyvoláva však len vtedy, ak spĺňa formálne a meritórne náležitosti.
Krajský súd ďalej konštatoval, že kým obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o takomto právnom úkone

a prijaté uznesenie nebolo pojaté do zápisu o priebehu schôdze obecného zastupiteľstva, nevznikol
prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Starosta
obce teda nemôže urobiť bez prejavu vôle obce taký úkon, ku ktorému sa vyžaduje predchádzajúce
rozhodnutie obecného zastupiteľstva a zaviazať ním obec, jeho právny úkon by ani nevyvolal právne
účinky. Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že starosta obce podľa platného právneho stavu

nemôže vytvárať vôľu obce sám, ale môže ju len navonok oznamovať a prejavovať. Krajský súd
pripustil, že text uznesenia č. 39/OZ/2002 výslovne neobsahuje znenie, že obecné zastupiteľstvo
schvaľuje záložné zmluvy, avšak pri skúmaní vôle prejavenej v tomto uznesení nie je možné vychádzať
len z doslovného gramatického výkladu textu uznesenia. Jeho obsahom bolo udelenie súhlasu sozriadením záložného práva na predmetnú nehnuteľnosť, pričom odkazuje na žiadosti spoločnosti ACR
SK spol. s r. o., č.j. 3772/2006 a 3749/2006, ktorých obsah vzalo obecné zastupiteľstvo na vedomie.
V žiadosti spoločnosť ACR Sk spol. s r. o. identifikovala, že pod vložením ťarchy sa rozumie Zmluva

o záložnom práve spolufinancujúcej úverovej banky. S uvedeným právnym názorom sa krajský súd aj
naďalej stotožňuje. So zreteľom na okolnosti súvisiace s uvedeným prejavom vôle, ako aj z logického
a systematického výkladu uznesenia z 52. zasadnutia obecného zastupiteľstva v Dunajskej Lužnej
konaného dňa 28.11.2006 vyplýva nepochybný záver, že vôľa obecného zastupiteľstva, vyjadrená v
tomto uznesení, zahŕňa schválenie záložnej zmluvy č. 54/2006/1 a záložnej zmluvy č. 34/2007/2, a to

s podmienkou „pozitívnej právnej analýzy“. Ohľadne schválenia uzavretia záložných zmlúv uznesením
obecného zastupiteľstva na 52. zasadnutí dňa 28.11.2006 vo vzťahu k jeho namietanej podmienenosti
neurčitou podmienkou pozitívnej právnej analýzy (§ 36 OZ) Krajský súd ďalej v odôvodnení poukázal
na to, že Okresný súd Pezinok založil svoje rozhodnutie najmä na nesprávnom závere, že schválenie
uzavretia záložných zmlúv žalobcom obecným zastupiteľstvom nebolo potrebné. Ako uviedol Najvyšší
súd Slovenskej republiky v zrušujúcom uznesení sp. zn. 2Obdo/85/2021 zo dňa 20.12.2022, zásady

hospodárenia žalobcu v ich nespornom znení treba právne posúdiť tak, že na uzavretie záložných zmlúv
starostom sa vyžadovalo schválenie obecným zastupiteľstvom. Okrem toho neobstojí ani záver súdu,
že uvedenie pozitívnej právnej analýzy v schvaľujúcom uznesení obce nebolo podmienkou v zmysle
hmotného práva (§ 36 OZ), keďže uznesenie obecného zastupiteľstva nie je právnym úkonom a už
vôbec nie je súkromnoprávnym úkonom, keď právne úkony sú prejavy vôle fyzických a právnických osôb

a obecné zastupiteľstvo nie je fyzickou a ani právnickou osobou. Vzhľadom na nesprávnosť uvedeného
právneho záveru sa Okresný súd Pezinok nezaoberal a nevysporiadal s argumentáciou sporových strán
o charaktere podmienky, keď obecné zastupiteľstvo schválilo vloženie ťarchy „po predložení pozitívnej
právnej analýzy na základe žiadosti č. j. 3772/2006 a 3749/2006“. Krajský súd v tejto súvislosti dal do
pozornosti, že na pojednávaní dňa 9.9.2013 právny zástupca žalobcu uviedol, že nemá vedomosť o

tom, že by takáto analýza bola predložená obecnému zastupiteľstvu a na pojednávaní dňa 11.11.2013
tvrdil, že „nebola naplnená odkladacia podmienka, ktorá stanovovala, že má byť vyhotovená pozitívna
právna analýza, toto nebolo naplnené a predložené obecnému zastupiteľstvu“. Žalovaný s uvedeným
nesúhlasil a zastával názor, že z obsahu predmetného uznesenia vyplýva, že obecné zastupiteľstvo
prijalo uznesenie po tom, ako pozitívna právna analýza ohľadom projektu bola predložená. Krajský súd

preto rozhodol, že Okresný súd Pezinok v ďalšom konaní bude mať za úlohu zaoberať sa uvedenou
argumentáciou sporových strán a s touto sa v odôvodnení rozhodnutia náležite vysporiadať. Vzhľadom
navyššieuvedenýnesprávnyprocesnýpostup,KrajskýsúdvBratislavenapadnutýrozsudokOkresného
súdu Pezinok č. k. 36Cb/198/2012-462 zo dňa 23.4.2014 podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a
podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom bude jeho úlohou

opätovne sa zaoberať schválením uzavretia záložných zmlúv uznesením obecného zastupiteľstva na
52. zasadnutí dňa 28. novembra 2006 s akcentom k záveru odvolacieho súdu, že v danom prípade sa
jednáoprávnyúkon,atedavovzťahukjehonamietanejpodmienenostineurčitoupodmienkoupozitívnej
právnej analýzy (§ 36 OZ).

31. Ako už bolo uvedené, súd prvej inštancie pri posudzovaní platnosti záložných zmlúv ako
prejudiciálnej otázky, vychádzal výlučne z rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 36Cb/198/2012-462
zo dňa 23.4.2014, ktorým bola zamietnutá žaloba o určenie neplatnosti záložných zmlúv a rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Cob/18/2015-574 zo dňa 9.11.2017, ktorým bol rozsudok prvej
inštancie potvrdený. Predmetnými rozhodnutiami teda bolo rozhodnuté o platnosti záložných zmlúv.

Z napadnutého rozsudku v prejednávanej veci vyplýva, že súd prvej inštancie prevzal do svojho
odôvodnenia závery citovaných rozhodnutí a pri posudzovaní platnosti záložných zmlúv sa v záujme
zachovania právnej istoty s týmito závermi stotožnil. Ako však uviedol odvolací súd v predchádzajúcich
odsekoch, rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 36Cb/198/2012-462 zo dňa 23.4.2014 bol zrušený
a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

32. Možno teda konštatovať, že prejudiciálna otázka neplatnosti záložných zmlúv nie je právoplatne
vyriešená v inom konaní, naviac z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia vyplýva, že bola vyriešená
nesprávne a v súvisiacom konaní je Okresný súd Pezinok viazaný právnym názorom súdu vyššej
inštancie. Keďže súd prvej inštancie platnosť záložných zmlúv prejudiciálne neposudzoval, osvojil si

právny záver, ktorý v súčasnosti nemožno považovať za záväzný, chýba argumentačný základ, ktorý
by mohol odvolací súd v tomto konaní preskúmať. Neexistuje právoplatný rozsudok, ktorý vo výrokovej
časti určuje platnosť, resp. neplatnosť záložných zmlúv a právne posúdenie, s ktorým sa súd prvej
inštancie stotožnil, nebolo vykonané správne (viď ods. 27 až 31).33. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že z uvedených dôvodov je napadnuté
rozhodnutie nepreskúmateľné, čo predstavuje tzv. inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie nevysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich
vyhodnotil. Súd prvej inštancie si iba osvojil výrok a odôvodnenie rozhodnutia v súvisiacom konaní, bez
toho, aby sa vysporiadal s argumentáciou žalobcu. Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, že
výrok právoplatného rozsudku o určení vecného práva k nehnuteľnosti je podľa § 228 CSP záväzný

pre strany a určitý okruh subjektov, preto v záujme zachovania právnej istoty je potrebné prejudiciálnu
otázku posúdiť zhodne. V tomto prípade však bol rozsudok o určenie vecného práva k nehnuteľnosti
zrušený, preto nemožno so záverov tohto rozhodnutia vychádzať. Zároveň odvolací súd poukazuje na
skutočnosť, že v súvisiacom konaní najvyšší súd ako aj krajský súd vyslovili právny názor, že súd
prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, ktorým žalobu o určenie neplatnosti záložných zmlúv zamietol,
na nesprávnom právnom závere, že schválenie uzavretia záložných zmlúv obecným zastupiteľstvo

nebolopotrebné,keďžezásadyhospodáreniažalobcujepotrebnéposúdiťtak,ženauzavretiezáložných
zmlúv starostom sa vyžadovalo schválenie obecným zastupiteľstvom. Vzhľadom na nesprávnosť tohto
právneho záveru, sa súd prvej inštancie v súvisiacom konaní nevysporiadal s argumentáciou sporových
strán o charaktere podmienky, keď obecné zastupiteľstvo schválilo vloženie ťarchy „po predložení
pozitívnej právnej analýzy na základe žiadosti č. 3772/2006 a 3749/2006.“

34. Súd prvej inštancie sa v prejednávanej veci nevysporiadal s argumentáciou žalobcu vo vzťahu
k obsahu zásad hospodárenia, osvojil si záver súdu v súvisiacom konaní, že zásady hospodárenia
neustanovujú, že na uzatvorenie záložných zmlúv sa vyžaduje súhlas obecného zastupiteľstva, že
zriadenie záložného práva na obecný majetok na zabezpečenie záväzku tretej osoby nespadá pod

predmet úpravy § 17 zákona č. 583/2004 Zb. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy a dospel
k záveru, že súhlas zastupiteľstva navyše bol daný, pretože „vloženie ťarchy“ možno vzhľadom na
okolnosti považovať za schválenie záložných zmlúv. K tomuto záveru však prišiel bez toho, aby sa
vysporiadal s podmienkou „predloženie pozitívnej právnej analýzy“, teda že udelenie súhlasu bolo
podmienené predložením pozitívnej právnej analýzy. Aj pri odôvodnení tejto podmienky súd prvej

inštancie iba odkázal na odôvodnenie rozsudku v súvisiacom konaní, ktorý bol zrušený.

35. S poukazom na vyššie uvedené preto odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnej právnej veci
je nevyhnutné aplikovať procesný postup podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, a teda nápravu docieliť
zrušením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a vrátením mu veci na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie (§ 391 ods.1 CSP). Úlohou súdu prvej inštancie bude v intenciách uvedených dôvodov
odvolacieho súdu opätovne prejudiciálne posúdiť platnosť citovaných záložných zmlúv s tým, že pri ich
posudzovaní bude vychádzať z právneho názoru odvolacieho súdu v súvisiacom konaní uvedeného v
ods. 31.

36. Odvolací súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania do právoplatného
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o dovolaní žalobcu v súvisiacom konaní sp. zn. 3Obdo/9/2019, keďže
konanie o dovolaní je už právoplatne skončené a teda dôvody na prerušenie pominuli. Zároveň je
odvolací súd toho názoru, že nie je hospodárne a efektívne prerušiť odvolacie konanie do rozhodnutia
súdu prvej inštancie v súvisiacom konaní, keďže otázku platnosti záložných zmlúv ako prejudiciálnu

otázku je potrebné posúdiť opätovne v prejednávanej veci.

37. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

38. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii.Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).