Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, May 22, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4120209364
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4120209364.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

18C/72/2020

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a sudkýň JUDr.
Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX,
XXX XX C., zastúpenej: JUDr. Ivana Kochanská, advokátka so sídlom Farská 33, Nitra, proti žalovanej
v 1. rade: Prvá stavebná sporiteľňa a.s., so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004,
zastúpenej.: KUBINEC & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Skuteckého 6, Banská
Bystrica, IČO: 36 851 574, žalovanej v 2. rade: EOS KSI Slovensko s.r.o., so sídlom Prievozská

2, Bratislava, zastúpenej: Advokátska kancelária REMEDIUM LEGAL, s.r.o., so sídlom Prievozská
2, Bratislava, IČO: 53 255 739, o určenie, že záložné právo na nehnuteľnostiach nie je (neviazne),
odvolaní žalovanej v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 14. septembra 2023 pod č.k.
18C/72/2020-355 takto

r o z h o d o l :

18C/72/2020

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti v I. výroku mení tak, že

žalobu z a m i e t a .

Žalovaná v 2. rade má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

18C/72/2020

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol:

I. Súd určuje, že záložné právo na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území C., obec
C., zapísaných v katastri nehnuteľností Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor na LV č. XXXX ako
byt č. X na 2. p. vo vchode o č. X bytového domu súp. č. XXX postavenom na pozemku par. č. XXXX/
XX a podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súp. č. XXX o
veľkosti XXXX/XXXXX k celku, v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1/1 k celku nie je (neviazne).

II. Súd priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v 2. rade vo výške 100 % s tým,

že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

III. Súd žalobu voči žalovanej v l. rade zamieta.IV. Súd priznáva žalovanej v 1. rade nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni vo výške 100 % s tým,
že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
1.1. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa pôvodne podanou žalobou domáhala určenia
neplatnosti záložnej zmluvy. Žalobu odôvodnila tým, že v októbri 2015 uzavrela kúpno-predajnú zmluvu
s pánom D. D., cena bola dohodnutá vo výške 40 000 eur. Od kúpnej zmluvy odstúpila, následne
bola nehnuteľnosť zapísaná ako jej vlastníctvo, bola ponechaná ťarcha úveru na jej nehnuteľnosť.

Uznesením pod č.k. 18C/72/2020-142, zo dňa 12.01.2022 pripustil zmenu petitu žaloby, že záložné
právo na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území C., obec C., zapísaných v katastri
nehnuteľností Okresný úradom Nitra, katastrálny odbor na LV č. XXXX ako byt č. X na X. p. vo vchode
o č. X bytového domu súp. č. XXX postavenom na pozemku par. č. XXXX/XX a podiel priestoru na
spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súp. č. XXX o veľkosti XXXX/XXXXX k
celku, v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1/1 k celku nie je (neviazne).

1.2. Z vykonaného dokazovania zistil, že dňa 05.10.2015 bola uzatvorená medzi žalobkyňou ako
predávajúcouaD.D.akokupujúcimkúpnazmluvapodľaust.§588anasl.zák.č.40/1964Zb.Žalobkyňa
ako predávajúca predala D. D. ako kupujúcemu nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v katastrálnom území
C., zapísanú v katastri nehnuteľností Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor, nehnuteľnosť zapísanú
na LV č. XXXX, byt č.X na 2. p. vo vchode o.č.X, bytového domu súp. č. XXX postavenom na parc. č.

XXXX/XX a podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súp. č.
XXX o veľkosti 9463/39041. Kúpna cena bola dohodnutá na sumu vo výške 40 000 eur, ktorá mala byť
uhradená kupujúcim predávajúcej pri podpise kúpnej zmluvy v deň podpisu kúpnej zmluvy prevodom
na účet predávajúcej. Z rozhodnutia OÚ Nitra katastrálny odbor V 8040/15, zo dňa 07.10.2015 zistil
povolenie vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech D. D. na základe kúpnej zmluvy . Zo

zmluvy o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok zo dňa 30.11.2015 zistil, že zmluva bola
uzatvorenámedzižalovanouv1.radeakozáložnýmveriteľomaD.D.akozáložcom. Predmetomzmluvy
bolo zriadenie záložného práva na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva vzniknutej z úveru
poskytnutého na základe zmluvy o úvere č. 2110723 2 09 a 2110723 1 10. Výška úveru poskytnutého
bola 33 200 eur. Záložca prehlásil, že je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, kat.

úz. C., byt č.X na X. p. vo vchode o.č.X, bytového domu na E. ulici v C. s podielom priestoru XXXX/
XXXXX na spoločných častiach, zariadeniach domu, bez pozemku. Žalobkyňa odstúpila od kúpnej
zmluvy uzatvorenej dňa 05.10.2015 v zmysle § 517 ods. l Obč. zákonníka. Požiadala o zmenu zápisu
do katastra nehnuteľností na základe odstúpenia od kúpnej zmluvy zo dňa 09.03.2017. Bola zapísaná
ako vlastník nehnuteľností. V ťarchách podľa LV č. XXXX je stále vedené záložné právo v prospech

žalovanej v 1. rade Prvá stavebná sporiteľňa, a. s. Z oznámenia o začatí výkonu záložného práva zo
dňa 24.07.2020 vyplýva, že dlžník D. D. nevysporiadal dlh voči žalovanej v 1. rade na základe zmluvy o
úvere. Výkon záložného práva sa uskutoční predajom nehnuteľností založených v prospech žalovanej
v 1.rade. Predmetom zálohy je nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX, okres F., kat. úz. C., vlastníčkou
je A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., E. XXX. Žalovaná v 1. rade listom zo dňa 01.07.2020 oznámila

žalobkyni, že bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru poskytnutého na základe zmluvy o úvere č.
2110723 2 09 zo dňa 27.11.2015. Žalobkyni bolo zaslané oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru zo dňa 15.04.2020, ktoré bolo adresované D. D. s upozornením, že ak D. D. ako dlžník celý dlh
v stanovenej lehote neuhradí, žalovaná v 1. rade pristúpi k výkonu záložného práva k nehnuteľnosti
formou dobrovoľnej dražby. Žalovaná v 1. rade listom zo dňa 24.07.2020 oznámila žalobkyni začatie

výkonu záložného práva.
1.3. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 137 písm. c), d) Civilného
sporového poriadku , § 39 Občianskeho zákonníka ,§ 40 ods.3 Občianskeho zákonníka ,
§ 48 Občianskeho zákonníka, § 151a Občianskeho zákonníka , § 151e ods. 2 Občianskeho zákonníka ,
§ 151h ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 151h ods. 2 Občianskeho zákonníka , § 151h ods. 3

Občianskeho zákonníka ,§ 151md ods. 1 Občianskeho , § 70 ods.1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) a uviedol, že
žalobu voči žalovanej v 1. rade zamietol pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie z dôvodu postúpenia
pohľadávky žalovanej v 2. rade.
1.4. Vo vzťahu k žalovanej v 2. rade žalobe vyhovel. Kúpnu zmluvu medzi žalobkyňou a svedkom D. D.

vyhodnotil ako neplatnú, obsahujúcu všetky všeobecné a osobitné náležitosti zákonom predpísané pre
tento typ zmluvy, avšak napriek uvedenému trpiacou vadou, spôsobujúcou jej absolútnu neplatnosť.
Poukázal na výpoveď svedka D. D., ktorý uviedol, že kúpnu zmluvu nepodpísal. Žalobkyňa potvrdila,
že ju nepodpísal, ale o kúpnej zmluve vedel. Nedošlo k riadnemu podpísaniu zo strany kupujúcehoD. D., preto je kúpna zmluva absolútnym neplatným právnym úkonom, nemajúcim od začiatku žiadne
právne následky a hľadí sa naň akoby neexistoval. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne
následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľností. Preto nebolo možné odstúpiť od neplatnej kúpnej zmluvy. Je nesporné, že
na základe zmluvy o úvere č. 2110723209 zo dňa 20.11.2015, uzatvorenej medzi žalovanou v 1. rade
a D. D. bol D. D. poskytnutý medziúver v sume 33 200 eur. Poskytnutý úver mal byť zabezpečený
zriadením záložného práva na základe zmluvy o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok zo
dňa 30.11.2015 uzatvorenej medzi žalovanou v 1. rade ako záložným veriteľom a D. D. ako záložcom. V

čase uzatvorenia záložnej zmluvy záložca nebol vlastníkom nehnuteľnosti. Vlastnícke právo na základe
neplatnej kúpnej zmluvy neprešlo na neho ako kupujúceho. K námietke žalovanej, že pri uzatváraní
zmluvy vychádzala z údajov katastra uviedol, že údaje katastra sú hodnoverné len, ak sa nepreukáže
opak (§ 70 katastrálneho zákona). Vykonaným dokazovaním údaje uvedené v katastri nehnuteľnosti
nemožno považovať ako údaje hodnoverné. D. D. nebol vlastníkom spornej nehnuteľnosti v čase
uzatvorenia záložnej zmluvy a nemohli nastať právne skutočnosti vyžadované zákonom pre vznik

záložnéhopráva.Nanehnuteľnostižalobkynezáložnéprávoneviazneapretožalobežalobkynevyhovel.
1.5. O náhrade trov konania v tejto časti rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov ( ďalej len "CSP"), § 262 ods. 1, 2 CSP a vzhľadom k
úspechužalobkyne,jejpriznalnáhradutrovkonaniavrozsahu100%. Dôvodyhodnéosobitnéhozreteľa
s poukazom na ustanovenie § 257 CSP zistené u strán sporu ani v okolnostiach veci zistené neboli.

2. Žalovaná v 2. rade podala proti rozsudku odvolanie z dôvodu, že:
- súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
- súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi (správne žalovanej v 2.

rade), aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.
2.1. Nestotožnila sa so záverom súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy a z toho
vyplývajúcej neplatnosti záložnej zmluvy. Uviedla, že v čase uzatvorenia záložnej zmluvy bol záložca
ako legitímny vlastník nehnuteľnosti (s poukazom na uzatvorenú kúpnu zmluvu medzi žalobcom a

záložcom, ako aj následné povolenie vkladu vlastníckeho práva záložcu do katastra nehnuteľností)
oprávnený s ňou disponovať, a zriadiť k predmetnej nehnuteľnosti záložné právo v prospech žalovanej.
S ohľadom na vlastnícke právo k nehnuteľnosti záložcu v čase uzatvorenia záložnej zmluvy, žalovaná
v 1. rade poskytla záložcovi ako dlžníkovi finančné prostriedky formou úveru, ktorých splatenie bolo
zabezpečené záložným právom k nehnuteľnosti. Žalovaná v 1. rade v čase uzatvorenia záložnej zmluvy

so záložcom nemohla ani s vynaložením maximálnej odbornej starostlivosti a opatrnosti predvídať, že
žalobkyňa po viac ako roku odstúpi od kúpnej zmluvy, a že kataster nehnuteľnosti ju opäť zapíše ako
vlastníčku nehnuteľnosti. Žalobkyňa v predmetnom konaní uvádzala maximálne absurdné skutočnosti a
účelové tvrdenia, týkajúce sa odstúpenia od zmluvy, uzatvorenej 05.10.2015, dňa 09.03.2017 z dôvodu
nezaplatenia kúpnej ceny. V kúpnej zmluve bolo medzi zmluvnými stranami v čl. V uvedené , že „Celú

kúpnu cenu vo výške 40 000 eur (slovom štyridsaťtisíc eur) uhradil kupujúci predávajúcej ihneď po
podpise kúpnej zmluvy v deň podpisu kúpnej zmluvy prevodom na účet predávajúcej. Na spôsobe
výplaty sa účastníci dohodli, čo potvrdili svojimi vlastnoručnými podpismi na zmluve. Nestotožnila sa
s argumentáciou žalobkyne a jej konanie sa jej zdalo podozrivé, keď odstúpila od kúpnej zmluvy po viac
ako roku od jej uzatvorenia a až po tom, čo záložca čerpal finančné prostriedky poskytnuté žalovanou

v 1. rade a na nehnuteľnosť bolo zriadené záložné právo. Muselo jej byť už po pár dňoch (prihliadnuc
na zmluvne dohodnutú bezhotovostnú úhradu kúpnej ceny a štandardné trvanie bezhotovostného
prevodu) po podpise kúpnej zmluvy zrejmé, že úhrada kúpnej ceny kupujúcim nebola zrealizovaná .
Napriek tomu viac ako rok čakala a následne odstúpila od kúpnej zmluvy. Domnieva sa, že po podpise
kúpnej zmluvy podávala návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, pretože v kúpnej

zmluve sa uvádza, že predávajúci hradí správny poplatok súvisiaci so zápisom vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností (čl. VIII kúpnej zmluvy). Je neprípustné, aby žalovaná v 1. rade a žalovaná v 2.
rade doplácali na ľahkomyseľnosť žalobkyne, ktorá nevynaložila žiadnu snahu, aby sa presvedčila, že
kupujúci uhradil kúpnu cenu a pred podaním návrhu na vklad do katastra nehnuteľnosti nepožadovala
od kupujúceho potvrdenie o zrealizovaní platby bezhotovostným prevodom.

2.2. V konaní doposiaľ neboli preukázané tvrdenia žalobkyne, že jej nebola zo strany kupujúceho
(záložcu) vyplatená kúpna cena.
2.3. Žalovaná poukázala na absolútne absurdný záver súdu, že kúpna zmluva uzatvorená medzi
žalobkyňou a záložcom, je absolútne neplatná, pretože záložca predmetnú kúpnu zmluvu nepodpísal.K uvedenému záveru dospel bez toho, že by tvrdenú skutočnosť verifikoval (napr. komparáciou podpisu
záložcu s jeho podpismi na iných dokumentoch, prípadne znaleckým posudkom). Záložca a žalobkyňa
sú (minimálne) bývalými partnermi a celý postup predaja nehnuteľnosti sa javí ako vopred dohodnutý

s cieľom čerpať finančné prostriedky, následne sa domáhať toho, že na nehnuteľnostiach neviazne
záložné právo. Tým sa znemožňuje uspokojenie jej pohľadávky , čím sa konajúci súd vo svojom
rozhodnutí nezaoberal, rovnako ani ostatnou jej argumentáciou v konaní.
2.4. Súd prvej inštancie nebol oprávnený riešiť platnosť kúpnej zmluvy medzi žalobkyňou a záložcom
ako kupujúcim.

2.5. Žalobkyňa pôvodne namietala neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodu, že jej nebola uhradená kúpna
cena za nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom kúpnej zmluvy. Na predvolaní svedka D. začala trvať
až po tom, čo jej bolo zrejmé, že svojou doterajšou argumentáciou nedosiahne želaný výsledok -
rozhodnutie, že na nehnuteľnostiach neviazne záložné právo. Preto potrebovala do konania vniesť novú
líniu argumentácie spočívajúcu v absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu, že záložca - kupujúci
nepodpísalkúpnuzmluvuatátomáspôsobiťneplatnosťzáložnejzmluvy.Zoskutkovéhostavujezrejmé,

že žalovaná v 1. rade uzatvorila záložnú zmluvu so záložcom, ktorý bol v čase uzatvorenie záložnej
zmluvy vlastníkom nehnuteľnosti. Argumentácia žalobkyne je v absolútnom rozpore s materiálnou
publicitou katastra nehnuteľností, ktorá znamená záväznosť údajov katastra nehnuteľností a z ktorej
možno odvodiť i zásadu dobrej viery v správnosť údajov zapísaných v katastri nehnuteľností. Citovala z
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/95/2019 z 29.01.2020 poukazujúceho

na ochranu dobrej viery, chrániacu účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, v ktorom uviedla, že
otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vecného práva sa všeobecné súdy musia zaoberať nielen
v prípade relatívnej, ale tiež absolútnej neplatnosti zmluvy, ktorá predchádzala ostatnému zmluvnému
vzťahu (zmluve o postúpení pohľadávky), na základe ktorého došlo k spochybňovanému nadobudnutiu
záložného práva k nehnuteľnosti (žalovanej v 1. rade). Záver nižších súdov, že „nie je možné

uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv v dobrej viere pred zásadou,
podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám“ je preto zatiaľ predčasný, teda
chybný a ústavnoprávne neudržateľný. Ochrana dobrej viery nadobúdateľa záložného práva totiž
môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva nedbalého či ľahkomyseľného vlastníka pri rešpektovaní
princípu proporcionality, ktorý vyžaduje, aby zásahy do základného práva na legitímne očakávanie

boli minimalizované na čo najnižšiu možnú mieru, čo sa nestalo. Poskytnutie prednosti jednému z
obidvoch požiadaviek tak musí vyjsť zo starostlivého skúmania individuálnych okolností tohto prípadu
a s ohľadom na zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet - s náležitým a
prísnym hodnotením dobrej viery každého nasledujúceho nadobúdateľa vecného (záložného) práva.
Najskôr je nutné nájsť praktickú zhodu medzi obidvomi protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby

zostalo zachované maximum z obidvoch, a len ak to možné nie je, potom riešiť vec tak, aby výsledok
bol zlučiteľný so všeobecnou predstavou spravodlivosti, či inou ústavnou hodnotou alebo princípom
(podobne I. ÚS 460/2017, I. ÚS 549/2015, I. ÚS 151/2016, ale aj 6Cdo/71/2011).“ Vzhľadom na uvedené
mala za to, že záver súdu absolútne nekorešpondoval so skutkovým stavom, pretože v čase zriadenia
záložného práva bol záložca vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, s ktorým žalovaná v 1. rade v dobrej

viere uzatvorila úverový vzťah zabezpečený záložným právom.
2.6. Žalovaná v 2. rade ďalej citovala ustanovenia § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka o
zániku záložného práva, v zmysle ktorého nedošlo k zániku záložného práva ani jedným z taxatívne
vymedzených spôsobov, nakoľko ust. § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka neuvádza ako dôvod
zániku záložného práva zmenu vlastníka nehnuteľnosti, či inú žalobcom tvrdenú skutočnosť (v záložnej

zmluve nebol dohodnutý postup podľa písm. g) citovaného ustanovenia). Žalobkyňa nepreukázala,
že by zánik záložného práva viaznuceho na nehnuteľnosti nastal jedným zo spôsobov v zmysle
ustanovenia § 151 md ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. niektorým zo spôsobov zániku pohľadávky,
predpokladanej ustanoveniami § 559 až § 587 Občianskeho zákonníka. Poukázala analogicky na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 202/1999, rozsudok Krajského súdu

v Žiline sp. zn. 10Co/141/2017 zo dňa 26.10.2017,Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II ÚS
77/2000 z 23.2.2001, Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22 Cdo 719/2001 z 29.05.2002, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 640/2014 zo dňa 01.04.2015, nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 242/07 zo dňa 03.07.2008 na základe ktorých záverov rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a záver nemá oporu v zákone

a ani vo vykonanom dokazovaní.
2.7. V závere namietala nedostatečné odôvodnenie rozhodnutia a konanie žalobkyne s poukazom na §
3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď domáhanie sa určenia, že na nehnuteľnostiach neviazne záložné
právo za situácie, keď došlo k zmene vlastníctva zálohu (zo záložcu na žalobcu) medzi dvomi partnermi,pohľadávka zo záväzkového vzťahu po poskytnutí úveru nie je splácaná a predmet zálohu môže stále
užívať záložca i žalobkyňa, považovala za špekulatívne a takýto výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi nemôže požívať právnu ochranu. Veriteľ nemá splácanú pohľadávku z úveru a v dôsledku tohto

súdneho konania prišiel o zabezpečenie pohľadávky. Žiadala, aby odvolací súd žalobu zamietol a priznal
jej nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobkyňa podala písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovanej v 2. rade. Uviedla, že súd prvej inštancie
dospel k neplatnosti kúpnej zmluvy na základe výpovede svedka D. a žalobkyne, že kúpnu zmluvu

nepodpísal. Žalovaní nenavrhli verifikáciu podpisu, ktorá sa dala uskutočniť porovnaním podpisov na
kúpnej zmluve a záložnej zmluve. Povinnosťou súdu je ex offocio prihliadať na absolútnu neplatnosť
právneho úkonu. Argumenty a poukazovanie na rozhodnutia jednotlivých súdov žalovanou v 2. rade
nemajú oporu a dôvod odvolania spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhla rozsudok
ako vecne správny potvrdiť.

4. Vyjadrenie k odvolaniu podala aj žalovaná v 1. rade. Voči nej rozsudok nadobudol právoplatnosť,
odvolací súd s ňou ďalej nekonal, preto na vyjadrenie neprihliadal.

5. Žalovaná v 2. rade podala vyjadrenie k vyjadreniu žalobkyne. Uviedla, že nebola povinná inštruovať
súd vykonať komparáciu podpisov svedka D., nemala možnosť predpokladať, že súd žalobe vyhovie na

základe jednej výpovede svedka.

6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015
Z.z., ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou v zákonom stanovenej lehote na
podanie odvolania (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a

rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
(§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), vec prejednal a dospel k
záveru, že odvolanie žalovanej v 2. rade je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 388 CSP zmenil a žalobu zamietol. Podľa § 382 CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec
vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci

nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto
ustanovenia vyjadrili.
7. Odvolací súd postupoval podľa § 382 CSP a vyzval strany na vyjadrenie k možnému použitiu iného
ustanovenia právneho predpisu, veci nebolo použité, pretože žalovaná počas konania namietala dobrú
vieru a konanie žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi, nepožívajúcom súdnu ochranu.

8. Citované ustanovenie je odrazom princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ktorý tvorí súčasť
princípu právnej istoty a práva na spravodlivý proces. Jeho účelom je zabrániť vydávaniu tzv.
prekvapivých rozhodnutí odvolacími súdmi, t. j. „prekvapeniu" účastníkov konania v prípade možného
iného právneho posúdenia veci odvolacím súdom bez toho, aby im bolo umožnené vyjadriť sa k
použitiu iného ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní

veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce (I. ÚS 736/2016). Predvídateľnosť súdnych
rozhodnutí sa prejavuje v tom, že odvolací súd v prípade meritórneho rozhodnutia o odvolaní ešte
pred vyhlásením rozhodnutia oboznámi sporové strany so svojím v konaní ešte nevysloveným právnym
názorom, ktorý je odlišný od právneho názoru uvedeného v rozhodnutí súdu prvej inštancie, a vytvorí
stranám priestor, aby mohli k tomuto právnemu názoru zaujať stanovisko. Aplikácia ustanovenia § 382

CSP odvolacím súdom však prichádza do úvahy výlučne za splnenia dvoch kumulatívnych podmienok,
a to 1/ ak žalobou uplatnený procesný nárok treba posúdiť podľa celkom iného („nového") právneho
predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ale iného
jeho ustanovenia (iného paragrafu alebo iného jeho odseku), a 2/ ak toto iné zákonné ustanovenie je
rozhodujúce pre meritórne rozhodnutie, t. j. že má byť právnym základom, pod ktorý treba subsumovať

skutkový stav zistený súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) alebo po doplnení dokazovania odvolacím
súdom (§ 384 CSP). Ak nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, odvolací súd
nemá povinnosť postupovať v zmysle § 382 CSP, z čoho potom vyplýva, že jeho rozhodnutie nemožno
považovať za prekvapivé a takýto jeho postup nemôže viesť k vade zmätočnosti a založeniu prípustnosti
dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP (porov. 3Obdo/1/2019, 7Cdo183/2021). Žalovaná v 2. rade

reagovala na výzvu odvolacieho súdu. Uviedla, že aplikácia § 3 OZ a článku V CSP je dôvodná.
Žalobkyňa sa písomne nevyjadrila. Na pojednávaní nesúhlasila s aplikáciou daných ustanovení, pretože
do danej situácie sa dostala podvodným konaním svedka D..9. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 05.10.2015 bola uzatvorená medzi žalobkyňou ako
predávajúcouaD.D.akokupujúcimkúpnazmluvapodľaust.§588anasl.zák.č.40/1964Zb.Žalobkyňa
ako predávajúca predala D. D. ako kupujúcemu nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v katastrálnom území

C., zapísanú v katastri nehnuteľností Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor, nehnuteľnosť zapísanú
na LV č. XXXX, byt č.X na X. p. vo vchode o.č.X, bytového domu súp. č. XXX postavenom na parc. č.
XXXX/XX a podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súp. č.
XXX o veľkosti 9463/39041. Kúpna cena bola dohodnutá na sumu vo výške 40 000 eur, ktorá mala byť
uhradená kupujúcim predávajúcej pri podpise kúpnej zmluvy v deň podpisu kúpnej zmluvy prevodom

na účet predávajúcej. Z rozhodnutia OÚ Nitra odbor katastrálny V 8040/15, zo dňa 07.10.2015 vyplýva
povolenie vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech D. D. na základe kúpnej zmluvy. Zo
zmluvy o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok zo dňa 30.11.2015 vyplýva, že zmluva bola
uzatvorená medzi žalovanou v 1. rade ako záložným veriteľom a D. D. ako záložcom. Predmetom
zmluvy bolo zriadenie záložného práva na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva vzniknutej
z úveru poskytnutého na základe zmluvy o úvere č. 2110723 2 09 a 2110723 1 10. Výška úveru

poskytnutého bola 33 200 eur. Záložca prehlásil, že je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č.
XXXX, kat. úz. C., byt č.X na X. p. vo vchode o.č.X, bytového domu na E. ulici v C. s podielom priestoru
9463/39041 na spoločných častiach, zariadeniach domu, bez pozemku. Žalobkyňa odstúpila od kúpnej
zmluvy uzatvorenej dňa 05.10.2015 v zmysle § 517 ods. l Obč. zákonníka. Požiadala o zmenu zápisu
do katastra nehnuteľností na základe odstúpenia od kúpnej zmluvy zo dňa 09.03.2017. Bola zapísaná

ako vlastník nehnuteľností. V ťarchách podľa LV č. XXXX je stále vedené záložné právo v prospech
žalovanej v 1. rade Prvá stavebná sporiteľňa, a. s . Z oznámenia o začatí výkonu záložného práva zo
dňa 24.07.2020 vyplýva, že dlžník D. D. nevysporiadal dlh voči žalovanej v 1.rade na základe zmluvy o
úvere. Výkon záložného práva sa uskutoční predajom nehnuteľností založených v prospech žalovanej
v 1. rade. Predmetom zálohu je nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX, okres F., kat. úz. C., vlastníkom

je A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., E. XXX. Žalovaná v 1. rade listom zo dňa 01.07.2020 oznámila
žalobkyni, že bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru poskytnutého na základe zmluvy o úvere č.
2110723 2 09 zo dňa 27.11.2015. Žalobkyni bolo zaslané oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru zo dňa 15.04.2020, ktoré bolo adresované D. D. s upozornením, že ak D. D. ako dlžník celý dlh
v stanovenej lehote neuhradí, žalovaná v 1. rade pristúpi k výkonu záložného práva k nehnuteľnosti

formou dobrovoľnej dražby. Žalovaná v 1. rade listom zo dňa 24.07.2020 oznámila žalobkyni začatie
výkonu záložného práva.

10. Súd prvej inštancie založil rozhodnutie na absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy majúcej za následok
nemožnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy, neprevodu vlastníckeho práva na svedka D. a nesplnenie

podmienok pre vznik záložného práva. Žalovaná v 2. rade sa počas celého konania bránila tým, že
žalovanáv1.radeuzavrelazáložnúzmluvusosvedkomakovlastníkomnehnuteľnostiakonaniavdobrej
viere. Poukázala na závery rozhodnutia NS SR 4 Cdo/95/2019 z 29.01.2020, s ktorým sa súd prvej
inštancie v dôvodoch rozhodnutia vôbec nevyporiadal. Obe strany sa mali počas konania možnosť
vyjadrovať k dobrej viere žalovanej v 1. rade.

11. Podľa § 380 CSP (ustanovenia zákona výslovne nadpísaného „Viazanosť odvolacími dôvodmi“)
odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný (odsek 1) a na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok,
prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2).
12. Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
13. Podľa § 365 ods. 1 CSP (tu inak ustanovenia nazvaného „Odvolacie dôvody“) odvolanie možno
odôvodniť len tým, že a/ neboli splnené procesné podmienky, b/ súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, c/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d/ konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e/ súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f/ súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g/ zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Podľa odseku 3 rovnakého zákonného ustanovenia odvolacie dôvody a
dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
14. Odvolateľka zastúpená advokátom namietala nesprávny úradný postup súdu prvej inštancie
znemožnujúci jej uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniupráva na spravodlivý súdny proces, namietala existenciu nesprávneho zistenia skutkového stavu
a nesprávneho právneho posúdenia veci . Pre zákonu zodpovedajúce uplatnenie odvolacieho dôvodu
nie je postačujúce, aby odvolateľ v odvolaní len označil niektorý z odvolacích dôvodov uvedených v

§ 365 ods. 1 CSP (napríklad tým, že poukáže na jeho zákonné označenie - ustanovenie zákona
alebo odcituje jeho text). Citovanému ustanoveniu zodpovedá a ním uloženej osobitnej náležitosti
odvolania vyhovuje len také odvolanie, v ktorom sa uvádza, z konkrétne ktorých dôvodov sa napáda
rozhodnutie súdu. Predpokladom toho je, že odvolateľ popíše (špecifikuje) okolnosti, z ktorých usudzuje,
že určitý odvolací dôvod je daný, že teda aj dostatočne konkrétne uvedie, v čom vlastne vidí nesprávnosť

rozhodnutia súdu prvej inštancie. Ak odvolateľ podáva odvolanie z dôvodu uvedeného v § 389 ods. 1
CSP, nestačí preto len poukázanie na paragrafové označenie (alebo odcitovanie textu) tohto zákonného
ustanovenia;nevyhnutnounáležitosťoujevtakomtoprípadesamotnévlastnévymedzenie,t.j.uvedenie,
ktorý právny záver a z akých dôvodov nepovažuje odvolateľ za správny. Pokiaľ v odvolaní chýba táto
(osobitná) náležitosť, nie je (vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu uplatneným odvolacím dôvodom)
vymedzený obsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu a rozhodnutie súdu prvej inštancie napadnuté

odvolaním nie je možné preskúmať z hľadiska opodstatnenosti takto „uplatneného“ odvolacieho dôvodu.
15. Pod porušením práva na spravodlivý proces je treba rozumieť taký nesprávny postup súdu,
ktorý sa prejavuje v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, vymykajúcich sa nielen zo
zákonného,aleajzústavnoprávnehorámca.Podstatoutohtoprávajezabezpečiťfyzickýmaprávnickým
osobám možnosť domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky

právne inštitúty, ktoré im právny poriadok priznáva. Nesprávnym procesným postupom sa rozumie iba
faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama
procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor). Relevantný je taký nesprávny procesný postup,
ktorý vylučuje stranu sporu z realizácie jej procesných oprávnení a ktorý marí možnosť jej aktívnej účasti
na konaní (napr. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Ide napr. o právo

na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti). Pre procesnú stranu z práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva jej právo na to, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV. ÚS 52/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). V súvislosti s požiadavkami

kladenými na odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska princípu spravodlivého procesu, a to najmä pokiaľ
ide o úplnosť, hodnovernosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť, aby rozhodnutie bolo riadne odôvodnené
odvolací súd dodáva, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa náležitosti § 220 ods. 2 CSP. Citované
ustanovenie ukladá súdu v druhej vete jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé. V odôvodnení uvedie, ktoré z rozhodných skutkových okolností preukázané boli a
ktoré nie. Pokiaľ súd nevyjasní jednotlivé čiastkové zistenia, ktoré sú preukázané (alebo nepreukázané)
jednotlivými dôkaznými prostriedkami, prejavuje sa absencia tohto postupu navonok v uvedení tzv.

súborového zistenia skutkového stavu, keď súd opíše skutkový stav ako celok, bez toho, aby bolo
zrejmé, ako jednotlivé skutkové okolnosti posúdil a z čoho ich zistil. Pre kvalitné súdne rozhodnutie
je nepostačujúce, ak súd vymenuje vykonané dôkazy a ich obsah, ale neuvedie, čo konkrétne z nich
zistil. Obsahom hodnotenia dôkazov je aj opísanie úvahy súdu o tom, ktorý z vykonaných dôkazov
považoval za hodnoverný a ktorý nie, aké zistenia vyvodil z vykonaných dôkazov, ktoré si odporujú alebo

sa vylučujú. Je potrebné vychádzať z princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v článku 15
základných princípov CSP a v § 191 CSP. Aj tento princíp medzi skutkovými zisteniami súdu získanými
v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. Preto
nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúcich k jednostranným záverom.
Súd prvej inštancie v rozhodnutí uviedol vyjadrenia strán, svedka, listinné dôkazy, citoval ustanovenia

zákona na ktorých založil svoj právny záver, ktorý náležite zdôvodnil. To, že nie je v súlade s predstavami
žalovanej v 2. rade nespôsobuje vadu konania majúcu za následok zrušenie jeho rozhodnutia.16. Žalovaná namietla nedostatočné skutkové zistenia a nevykonanie dokazovania porovnaním
podpisov svedka D. na kúpnej zmluve a záložnej zmluve tvrdiac, že nebolo jej povinnosťou navrhovať
dokazovanie. Na základe uvedeného namietala nesprávne skutkové zistenie, že kupujúci D. nepodpísal

kúpnu zmluvu.

17. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť

nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

18. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia,
popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany
na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany sú strany povinné uplatniť včas. Tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla
predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa dokazovanie končí. Odvolací súd je totiž viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

19. Na pojednávaní konanom dňa 30.05.2023 bol vypočutý svedok D. udávajúci, že kúpnu zmluvu
nepodpísal, podpísala za neho všetko žalobkyňa, vedela, že si vzal úver a po následnom prevode
je nehnuteľnosť zaťažená záložným právom. Žalobkyňa potvrdila vedomosť o úvere svedka, že
predmetom zálohu je byt č.3, svedok kúpnu zmluvu nepodpísal. Žalovanou v danom období bola

len žalovaná v 1. rade. Nemala žiadne pripomienky k výpovedi svedka a žalobkyne, nenavrhla
žiadne dokazovanie. Žalobkyňa v priebehu konania požiadala zmenu strany na strane žalovanej
na žalovanú v 2. rade z dôvodu postúpenia pohľadávky. Súd prvej inštancie návrh zamietol
uznesením zo dňa 18.02.2022 pod č.k. 18C/72/2020-176. Následne uznesením zo dňa 18.07.2023 pod
č.k.18C/722020-313 pripustil, aby do konania na strane žalovanej pristúpila žalovaná v 2. rade EOS

KSI Slovensko s.r.o. Uznesenie, žaloba a prílohy boli žalovanej v 2. rade doručené 20.07. 2023. Podala
vyjadrenie 02.08.2023 a predložila plnú moc z 19.01.2023. Ani slovom sa nezmienila o vyjadrení
svedka a žalobkyne o absencii podpisu svedka na kúpnej zmluve. Na pojednávaní konanom 17.08.2023
opätovne nenamietala uvedené skutočnosti a nemala návrhy na doplnenie dokazovania. Súd vyhlásil
dokazovanie za skončené. Žalovaná neuplatnila prostriedky procesného útoku včas, preto odvolací súd

s poukazom na ustanovenie § 373 ods. 4 a § v spojení s § 366 CSP na jej odvolací dôvod neprihliadol.
Súd prvej inštancie správne vyhodnotil vyjadrenie svedka a vyjadrenie žalovanej za nesporné v súlade
s ustanovením § 151 ods.1 CSP.

20. Žalovaná v 2. rade namietala nesprávne právne posúdenie veci vo vyhodnotení absolútnej

neplatnosti kúpnej zmluvy, spôsobujúcej nemožnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy majúce za následok
neplatnosť záložnej zmluvy.

21. Odvolací súd neprihliadajúc na odvolací dôvod žalovanej v 2. rade týkajúcej sa podpisu svedka
D. a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie sa stotožnil s názorom súdu prvej

inštancie, že svedok kúpnu zmluvu nepodpísal. Bolo potrebné posúdiť námietku žalovanej v 2. rade, že
žalovaná v 1. rade ako záložný veriteľ pri uzatváraní záložnej zmluvy konala v dobrej viere, s čím sa
súd prvej inštancie vôbec nevyporiadal.

22. Otázkou dobrej viery záložného veriteľa za zaoberal najvyšší súd SR v rozhodnutí 6 Cdo/236/2017

z 30.09.2019 v ktorom uviedol:
„Podľa § 151a OZ v znení účinnom od 1. 1. 2010 záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky
a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia
pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len "záloh"), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.
Podľa § 151b ods. 1 OZ záložné právo sa zriaďuje písomnou zmluvou, schválenou dohodou dedičov

o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutím súdu alebo správneho orgánu, alebo zákonom. Podľa § 151e
ods. 3 OZ záložné právo k nehnuteľnostiam, bytom a nebytovým priestorom vzniká zápisom v katastri
nehnuteľností,akosobitnýzákonneustanovujeinak.Podľa§70ods.1zákonač.162/1995Z.z.okatastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) údaje katastrauvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Pri zriadení záložného práva k nehnuteľnosti
na základe zmluvy je potrebné rozlišovať právny dôvod nadobudnutia záložného práva (titulus) a
právny spôsob jeho nadobudnutia (modus). Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti i keď

z tejto zmluvy práva a povinnosti jej účastníkom vznikajú, k vzniku záložného práva podľa nej ešte
nedochádza. Vznik záložného práva nastupuje až na základe právoplatného rozhodnutia katastrálneho
úradu, ktorým bol povolený vklad záložného práva. Aby mohlo dôjsť k platnému uzavretiu záložnej
zmluvy, musí obsahovať predmet záložného práva (záloh) a musí v nej byť určená pohľadávka, ktorú
záložné právo má zabezpečovať. Záložnú zmluvu je oprávnený uzavrieť ako záložca len ten, kto je

skutočným (pravým) vlastníkom (spoluvlastníkom) zálohu, prípade ten, kto má podľa zákona k zálohu
iné právo, ktoré mu umožňuje dať vec do zástavy. Ak by teda záložca dal do zálohu v zmysle záložnej
zmluvy vec, ktorá nie je v jeho vlastníctve, resp. bez súhlasu jeho vlastníka, išlo by o právny úkon
neplatný podľa § 39 OZ. Rovnako za neplatnú od začiatku treba považovať záložnú zmluvu aj vtedy,
ak predmetom zálohu je nehnuteľnosť patriaca do bezpodielového spoluvlastníctva manželov uzavretej
len jedným z manželov bez súhlasu druhého manžela, ak sa druhý z manželov s úspechom dovolá

(relatívnej) neplatnosti tohto právneho úkonu. Právna úprava záložného práva v Občianskom zákonníku
v znení účinnom v čase uzavretia záložnej zmluvy nemala ustanovenie (a ani v súčasnom znení nemá),
ktoré by umožňovalo vznik záložného práva podľa záložnej zmluvy, hoci zmluva je neplatným právnym
úkonom za predpokladu, že záložný veriteľ záloh prijal v dobrej viere, že záložca je oprávnený dať
vec do zálohu tak, ako tomu bolo v ustanovení § 151d ods. 1 OZ v znení účinnom do 31. 12. 2002.

Občiansky zákonník v ustanovení § 151h ods. 3 veta druhá upravoval a aj v súčasnom znení upravuje
len nepôsobenie záložného práva voči nadobúdateľovi zálohu ako právny následok jeho dobrej viery,
že nadobúda záloh nezaťažený záložným právom. Občiansky zákonník teda v rozhodnom čase a ani
v súčasnom znení také ustanovenie, ktoré by umožňovalo záložnému veriteľovi nadobudnúť záložné
právo, ak záložná zmluva je neplatná, v prípade jeho dobrej viery, nemá. K dobrej viere záložného

veriteľa z pohľadu ustanovenia § 70 Katastrálneho zákona treba uviesť, že predmetom jeho úpravy je
hodnovernosť a záväznosť údajov katastra. Jeho znenie síce výslovne neuvádza, že ten, kto vychádza
zo zápisu v katastri nehnuteľností je v dobrej viere, že stav katastra zodpovedá skutočnosti, treba ho
však interpretovať tak, že údaje sú do neho zapisované len na základe relevantných a hodnoverných
podkladov a ten, kto ich používa, koná v dobrej viere (ibaže mal vedomosť o tom, že stav zápisu

nezodpovedá skutočnosti). Ide teda v súlade s princípom publicity katastra nehnuteľností o dobrú vieru
osoby, ktorá vychádza zo stavu zápisu v katastri nehnuteľností. Takáto osoba sa však spravidla nemôže
dovolávať dobrej viery založenej len na tom, že vychádza zo stavu zápisu v katastri. Táto okolnosť totiž
sama osobe ešte neznamená, že osobe tam zapísanej svedčí tiež právny titul, na základe ktorého je jej
vlastnícke právo v katastri nehnuteľností zapísané. Aj v tomto prípade treba preto trvať na požiadavke

splneniavšeobecneplatnýchobčianskoprávnychkritériídobrejviery.Vovšeobecnostizáložnýveriteľjev
dobrej viere, že záložca je oprávnený vec založiť, ak je dôvodne presvedčený o tom, že záložcovi svedčí
právny titul umožňujúci mu vec založiť, teda že je (výlučným) vlastníkom zálohu. O dobrú vieru ide vtedy,
ak záložný veriteľ ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho pri uzatváraní záložnej
zmluvy s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska

kritériapriemerneobozretnéhojedinca)dôvodnépochybnostiotom,žezáložcaje(výlučným)vlastníkom
zálohu. Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne a to nielen zo subjektívneho hľadiska
záložného veriteľa, ale predovšetkým so zreteľom k objektívnym okolnostiam (porovnaj rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 71/2011). V danej veci o to viac, že na strane
záložného veriteľa vystupuje banka, ktorej už z ustanovenia § 27 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o

bankách vyplýva povinnosť pri výkone svojej činnosti postupovať obozretne spôsobom, ktorý zohľadňuje
a zmierňuje riziká. V preskúmavanej veci len samotná skutočnosť, že žalovaný 2/ bol v katastri zapísaný
ako výlučný vlastník (spoluvlastník) nehnuteľností, ktoré sú predmetom zálohu, nemohla bez ďalšieho
založiť presvedčenie žalovanej 1/, že vlastníctvo (spoluvlastníctvo) svedčí na základe právneho titulu
výlučne žalovanému 2/. V tomto prípade nebolo postačujúce len jednoduché uspokojenie sa s výpisom

z katastra nehnuteľností bez toho, aby boli skúmané tiež okolnosti, koho vlastníctvo bolo právnym
titulom skutočne založené. Pod bežnú opatrnosť, ktorú možno od žalovanej 1/ ako záložného veriteľa
s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu (vzťah banky a záložcu - fyzickej osoby) v rámci
uzavretia záložnej zmluvy požadovať, je nutné zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych
skutočností vedúcich k presvedčeniu, že záložca je podľa právneho titulu oprávnený sám (bez súhlasu

inej osoby) vec založiť. Vynaložením potrebnej aktivity bola v danej veci dostupná kúpna zmluva z 13.
1. 2010, ktorá bola podkladom pre zápis vlastníctva žalovaného 2/ do katastra a teda bol dostupný aj
dátum uzavretia tohto právneho úkonu. Keďže predmetom zálohu boli v tomto prípade nehnuteľnosti
a záložcom bola fyzická osoba, žalovaná 1/ v rámci potrebnej opatrnosti mohla a mala zisťovať stavžalovaného 2/ v čase uzavretia právneho úkonu (tento osobný údaj banky bežne zisťujú). Pokiaľ je
záložným veriteľom banka (ako tomu bolo v danej veci) sa totiž predpokladá vedomosť záložného
veriteľa o tom, že veci, včítane nehnuteľností, ak sú jedným z manželov nadobudnuté za trvania

manželstva, patria zásadne do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a že v tomto režime, ak je
predmetom zálohu nehnuteľnosť, je k uzavretiu záložnej zmluvy potrebný súhlas druhého z manželov.
Už poskytnutím tohto údaja žalovaným 2/ (manželstvo ním bolo uzavreté 18. 6. 1992, čo možno doložiť
sobášnym listom), žalovaná 1/ mohla mať dôvodnú pochybnosť o tom, že žalovanému 2/, ktorý je ako
vlastník založených nehnuteľností zapísaný v katastri, v skutočnosti takéto právo nesvedčí, keďže k

nadobudnutiu vlastníctva k založeným nehnuteľnostiam došlo za trvania manželstva. Podľa dovolacieho
súdu takýto postup žalovanej 1/ pri výkone svojej činnosti, zodpovedá potrebnej opatrnosti, ktorú možno
od nej v postavení záložného veriteľa očakávať. Vykonanie tejto aktivity bolo totiž v záujme samotnej
žalovanej 1/, lebo ňou pri správnom prístupe bolo možné nielenže znížiť riziko zabezpečenia svojej
pohľadávky, ale toto riziko aj úplne eliminovať. V tomto prípade, ako to vyplýva z vyššie uvedeného, nie
je namieste obrana žalovanej 1/, podľa ktorej nemala v rámci uzavretia záložnej zmluvy inú možnosť,

len sa spoliehať na vyhlásenie žalovaného 2/ v záložnej zmluve a na zápis v katastri nehnuteľností. Na
základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že žalovaná 1/ nepostupovala pri skúmaní, či
výlučne žalovanému 2/ svedčil právny titul, na ktorého podklade bolo jeho vlastnícke právo v katastri
nehnuteľností zapísané s potrebnou opatrnosťou, ktorú možno od nej očakávať. V danom prípade preto
zápis v katastri nehnuteľností, spolu s vyhlásením žalovaného 2/ v záložnej zmluve, nezakladá dôvodné

presvedčenie žalovanej 1/ ako záložného veriteľa, že žalovaný 2/ bol výlučným vlastníkom zálohu a
teda, že pri nadobúdaní záložného práva bol dobromyseľný. Napokon, pokiaľ žalovaný 2/ v záložnej
zmluve uviedol nepravdivo, že je vlastníkom (spoluvlastníkom) zálohu, má žalovaná 1/ podľa Článku
9 bodu 9.3. záložnej zmluvy právo požadovať od žalovaného 2/ zaplatenie zmluvnej pokuty. Pokiaľ by
sme aj pripustili, že žalovaná 1/ v rámci uzavretia záložnej zmluvy konala v dobrej viere, že žalovaný

2/ je výlučným vlastníkom založených nehnuteľností, nemôže princíp ochrany práva nadobudnutého
v dobrej viere nič zmeniť na platnosti právneho úkonu, na podklade ktorého mala žalovaná 1/ ako
záložný veriteľ nadobudnúť záložné právo. Ak totiž nadobúdací právny titul, v tomto prípade záložná
zmluva, je neplatná, nemôže dôjsť na jej základe k platnému nadobudnutiu záložného práva záložným
veriteľom. To platí aj v prípade, ak je záložná zmluva neplatná podľa § 145 ods. 1 v spojení s § 40

a OZ, lebo aj v prípade úspešného dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu oprávnenou
osobou, zmluva je neplatná od začiatku (ex tunc) k okamihu jej uzavretia. Pritom platí, že neplatný
právnyúkonnemožnododatočnekonvalidovať.Nemožnopretoaniuvažovaťoochranezáložnéhopráva
hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Podľa dovolacieho súdu vznik záložného práva podľa neplatnej
záložnej zmluvy, ako právny následok dobrej viery záložného veriteľa, že záložca je oprávnený dať

vec do zálohu, by bolo možné pripustiť len na základe výslovného zákonného zmocnenia. Občiansky
zákonník v znení účinnom v čase uzavretia záložnej zmluvy a ani v súčasnom znení také ustanovenie
nemá. Pokiaľ žalovaná 1/ v dovolaní odkazovala na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
Ústavného súdu Slovenskej republiky treba uviesť, že v tejto veci sa jednalo o skutkovo i právne odlišnú
vec. Nešlo tu totiž o kolíziu medzi vlastníckym právom na ochranu pôvodného vlastníka podľa zásady

„nemo plus iuris“ a právom na ochranu dobromyseľného nadobúdateľa vlastníckeho práva. V tejto veci
išlo o možnosť vzniku záložného práva v prípade neplatnej záložnej zmluvy podľa § 145 ods. 1 a § 40a
ods. 1 OZ za predpokladu, že záložný veriteľ bol v dobrej viere, že záložca je oprávnený dať vec do
zálohu“.

23. Najvyšší súd SR rozhodnutím zo dňa 29.01.2020 sp.zn. 4Cdo95/2019 v konaní o určenie
neexistencie záložného práva pripustil ochranu záložného veriteľa keď uviedol, že súdy nižších
stupňov zatiaľ neopodstatnene uprednostnili princíp dobrej viery, že nikto nemôže na iného previesť
viac práv, než má sám, pred princípom ochrany dobrej viery a legitímnej dôvery v konštitutívne akty
štátu. Tento princíp predstavuje aplikáciu nesprávnej právnej normy. V závere dodal, že súlad zápisu

v katastri nehnuteľnosti so skutočným stavom sa rovnako, ako dobrá viera, predpokladá, pokiaľ sa
nepreukáže opak (tzv. vyvrátiteľná právna domnienka), existenciu dobrej viery je potrebné skúmať
z hľadiska časovej súvislosti s okamihom, kedy k právnemu úkonu došlo, t.j. kedy bol návrh na zápis
do katastra nehnuteľnosti podaný.

24. Senát obchodnoprávneho kolégia (ďalej len „veľký senát“) z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020
vo vzťahu k právnej nemu plus iuris otázke uzatvoril, že: (i) Na základe absolútne neplatného právneho
úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol
uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností; (ii) S poukazom na právnu zásadu,podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre
potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten,
kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník

nehnuteľností; (iii) Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka,
má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch
nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje.
V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s
poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje; (iv) Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995

Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon),
ktoréupravujehodnovernosťúdajovkatastra,nezodpovedávýklad,podľaktoréhoužlensamaevidencia
vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je
vlastník.

25. Veľký senát vo vyššie zmieňovanom rozhodnutí R 56/2021 uviedol, že slovenská právna

úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti neupravuje. Nadobudnutie
vlastníckeho práva od nevlastníka umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich
výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť iba od vlastníka; len v týchto prípadoch
zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady
nemo plus iuris. Z tohto konštatovania vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby

existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa
tým spôsobom, že dobrá viera nadobúdateľa sama postačuje na priznanie vlastníckeho práva, t. j. že
by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez
ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo
voči nadobúdateľovi veci. Zároveň uviedol, že nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo

všeobecnosti (t. j. okrem prípadov výslovne predpokladaných zákonom) nemožno zaradiť ani medzi iné
skutočnosti ustanovené zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci (podľa
§ 132 ods. 1 OZ). Veľký senát ďalej poukázal na výnimky zo zásady nemo plus iuris, uprednostňujúce
ochranu dobromyseľného nadobúdateľa, ktoré sú taxatívne upravené naprieč jednotlivými právnymi
predpismi. Medzi tieto výnimky zaradil ustanovenia § 486 OZ, § 446 Obchodného zákonníka, § 93

ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z.
o cenných papieroch a investičných službách a § 61 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.
marca 2017, resp. § 140 ods. 2 písm. l) v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom
od 01. apríla 2017) a zdôraznil, že v iných prípadoch má dobrá viera nadobúdateľa význam len pri
nárokoch podľa ustanovenia § 126 ods. 2 OZ v spojení s § 129 ods. 1 OZ, ktorých sa však nadobúdateľ

v dobrej viere - ktorý sa nestal vlastníkom veci s odkazom na zásadu nemo plus iuris - nemôže
domáhaťvočiskutočnémuvlastníkoviveci.Vďalšomveľkýsenátkonštatoval,žepriposudzovanízásady
nemo plus iuris (resp. ochrany dobromyseľného nadobúdateľa) je potrebné rozlišovať situácie, kedy
došlo po uzatvorení kúpnej zmluvy k zrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho od situácie, kedy
sa predávajúci vôbec nestal vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu (absolútnej)

neplatnosti zmluvy ako nadobúdacieho titulu na strane predávajúceho. Dodal, že v prípade neplatnej
zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nedochádza k právnym následkom ňou
predkladaným. Uvedené okrem iného znamená, že ňou nedochádza k prevodu vlastníckeho práva z
prevodcu na nadobúdateľa a keďže nadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol,
nemôže s danými nehnuteľnosťami nakladať, čo okrem iného znamená, že nadobúdateľ ich nemôže

ďalej previesť na ďalší subjekt (ktorý sa v takom prípade taktiež nemôže stať ich vlastníkom).

26. V nadväznosti na toto konštatovanie veľký senát uviedol, že treba naďalej zotrvať na právnom závere
vyslovenom najvyšším súdom už v rozsudku sp. zn. 1Cdo/96/1995 (publ. v časopise Zo súdnej praxe
pod č. 39/1998), v zmysle ktorého „absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo

zo zákona a hľadí sa naň, ako by nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným
schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne
neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne
rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“ Možnosť prelomenia zásady nemo
plus iuris - okrem zákonom predvídaných výnimiek - nie je podľa veľkého senátu možné odvodiť

ani zo znenia ustanovenia § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a zápise
vlastníckych a iných práv (katastrálny zákon), a to ani s odkazom na čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, z ktorého
ako takého tiež nemožno odvodiť uprednostnenie ochrany dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti pred
ochranoujejvlastníkaaleboaspoňpomerovaniemedziochranouvlastníkaveciadobrouvierouďalšiehonadobúdateľa. Veľký senát napokon dospel k záveru, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v
správnosť údajov katastra nehnuteľností o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver
súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke právo, ak sa preukáže, že táto zapísaná osoba v

skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z
dôvodu, že predchádzajúca zmluva o prevode nehnuteľnosti predstavovala absolútne neplatný právny
úkon. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy predávajúci nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k
nehnuteľnosti a rovnako tak nemohol „neexistujúce“ vlastnícke právo previesť na ďalšiu osobu, hoci
konajúcu v dobrej viere. Naďalej tak treba zotrvať na právnom závere, že absolútne neplatný právny

úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

27. Žalovaná počas konania a v odvolaní poukazovala na závery rozhodnutia NS ČR 29 Cdo
2512/2000 z 29.11.2001, zo záverov ktorého odôvodňovala dobromyseľnosť pri uzatváraní záložnej
zmluvy. Citované rozhodnutie vychádzalo z ustanovenia § 151h OZ, platného do 22.03.2012, pretože

od uvedeného dátumu platil nový OZ, zákon . 89/2022 Z.z. Slovenská právna úprava do 31.10.2015
v ustanovení § 151h v odseku uvádzala, že záložné právo nepôsobí voči nadobúdateľovi zálohu, ak
záložca previedol záloh v bežnom obchodnom styku v rámci výkonu predmetu podnikania. Záložné
právo nepôsobí voči nadobúdateľovi zálohu ani vtedy, ak bol v čase prevodu alebo prechodu zálohu pri
vynaložení náležitej starostlivosti dobromyseľný, že nadobúda záloh nezaťažený záložným právom. Ak

je záložné právo registrované v registri záložných práv, predpokladá sa, že nadobúdateľ zálohu nie je
dobromyseľný, ak sa preukáže opak.
Súčasná právna úprava takéto ustanovenie nemá. Preto odvolací súd nemohol prihliadať na závery
rozhodnutia českého súdu, ktoré je pre odvolací súd nezáväzné a vychádza z inej právnej úpravy.

28. Súd prvej inštancie v podstate založil rozhodnutie na nemo plus iuris. Odvolací súd by sa mal v
podstate stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, viazaný rozhodnutím Veľkého senátu.

29. Podľa článku V Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) zjavné zneužitie práva nepožíva
právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné

úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie
alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.

30. Podľa § 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov

iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

31. Zásada výkonu práv s dobrými mravmi predstavuje výrazný korektív, ktorý v odôvodnených
individuálnych prípadoch dovoľuje zmierňovať rigoróznosť zákona a dáva sudcovi priestor na uplatnenie
práva slušnosti. Dobré mravy pôsobia ako korektív okrem iného aj v situáciách, v ktorých sú práva

a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. V každej veci je potrebné vychádzať
z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení.
Povinnosťou súdu je zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnúť na
ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti.
Povinnosťou súdu je posúdiť obsah zmluvy aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi v tých prípadoch,

keď ju strana výslovne namieta. Dobré mravy pôsobia ako korektív najmä v situáciách, keď zmluvu
uzatvára jedna osoba sama so sebou a v ktorých sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej
nerovnováhe. Sociálno - právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu
približne vyváženého pomeru síl účastníkov zmluvy, len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom
primeraného vyrovnania záujmov.

32. Z časovej osi jednotlivých právnych úkonov vyplýva, že kúpna zmluva medzi žalobkyňou
a svedkom D. bola uzavretá dňa 05.10.2015. Vklad vlastníckeho práva v prospech svedka D. bol
povolený 07.10.2015. Žalobkyňa vyzvala kupujúceho na zaplatenie kúpnej zmluvy listom zo 17.02.2017,
doručeným 23.02.2017. Od kúpnej zmluvy odstúpila 14.03.2017. Oznámenie o odstúpení doručila

katastrálnemu úradu 02.07.2018. Záložná zmluva bola uzavretá 20.11.2015 a vklad bol povolený 09.12.
2015. Z vyjadrení žalobkyne a svedka vyplýva, že žalovaná vedela o uzavretí úverovej zmluvy a záložnej
zmluvy svedka D.. V zmluve mali dohodnutý spôsob vyplatenia kúpnej ceny prevodom na účet v deň
uzavretia zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že kúpna cena mala byť vyplatená v deň podpísania kúpnejzmluvy 05.10. 2015. Žalobkyňa doručila odstúpenie od zmluvy kupujúcemu D. po 6 mesiacoch od
povinnosti plnenia a katastrálnemu úradu takmer po dvoch rokoch. Rozhodujúcim bol dátum uzavretia
úverovej zmluvy svedka D. a záložnej zmluvy uzavretej 20.11.2015. V jej čase bol svedok zapísaný ako

vlastník nehnuteľnosti.

33. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáha ochrany svojho vlastníckeho práva, na ktorom viazne
ťarcha záložného práva. Sama porušila právo podpísaním kúpnopredajnej zmluvy za kupujúceho. Danú
situáciu, ťarchu záložného právna na jej nehnuteľnosti spôsobila vlastným konaním, nielen podpísaním

kúpnopredajnej zmluvy, ale aj značne oneskoreným odstúpením od zmluvy pre nezaplatenie kúpnej
ceny, ktorá mala byť vyplatená v deň podpísania zmluvy. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaná
v 1. rade pri uzatváraní záložnej zmluvy konala v dobrej viere, že záložca je výlučným vlastníkom
nehnuteľnosti.ŽalobkyňapotvrdilavedomosťoúverovejzmluvesvedkaD.azáložnejzmluve.Vedela,že
na nehnuteľnosť bude uvalená ťarcha, napriek tomu pre nezaplatenie kúpnej ceny odstúpila oneskorene
a katastrálnemu úradu odstúpenie oznámila takmer po dvoch rokoch. Žalovaná v 1. rade pri uzatváraní

úverovej zmluvy vychádzala z údajov z katastra, ktoré neboli spochybnené takmer dva roky od uzavretia
záložnej zmluvy. Pre odvolací súd napriek zásade nemo plus iuris, správanie žalobkyne v rozpore s
dobrými mravmi a zásadou vyslovenou v článku V CSP dospel k záveru, že nárok žalobkyne nie je
dôvodný. Preto žalobu zamietol.

34. O trovách konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 2
v spojení s § 262, § 255 CSP a úspešnej žalovanej v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie.

35. Odvolací súd odmietol odvolanie žalobcu proti výroku o zastavení konania a trov konania vo výroku

I. II. rozsudku, pretože z obsahu odvolania nie je zrejmé, prečo žalobca napadol uvedené časti rozsudku,
na výzvu súdu na odstránenie vád nereagoval. Odvolací súd preto odvolanie odmietol podľa § 386 písm.
b) ako odvolanie neoprávnenou osobou a písm. d) ako odvolanie nemajúce náležitosti.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

18C/72/2020

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).