Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 14, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/82/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1121204345
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Štiftová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1121204345.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr.

Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobkyne: P. X., E.. XX.XX.XXXX, Q. Z.. O..
Š. XXX/X, Z., zastúpenej advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká
republika, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o zaplatenie 155,80 eura s príslušenstvom, na
odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 19C/7/2021-98, zo dňa 8.3.2023,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 155,80 eura
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 155,80 eura od 13.7.2021 do zaplatenia;
žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol,
že žalobkyňa sa domáhala proti žalovanému zaplatenia 155,80 eura spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne od 13.7.2021 do zaplatenia titulom odškodnenia v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. na
tom skutkovom základe, že je pozostalou dcérou a dedičkou po svojom otcovi U. D., E.. X.X.XXXX, Y..

XX.XX.XXXX. Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. T40/57-III z 25.3.1957 v
znení uznesenia Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. To74/57-III z 24.4.1957 bol otec žalobkyne
uznaný vinným trestným činom nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 zákona č.
86/1950 Zb. Trestný zákon a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 1 rok nepodmienečne.
Otec žalobkyne bol vo výkone trestu od 15.5.1957 do 3.12.1957, kedy bol prepustený na základe
amnestie prezidenta republiky. Uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2Nt/8/2017 zo 16.1.2018
bola vyslovená účasť otca žalobkyne na súdnej rehabilitácii podľa zákona č. 119/1990 Zb. v celom

rozsahu. Dňa 16.2.2018 požiadala matka žalobkyne O. D. o odškodnenie v súvislosti s predmetným
nezákonným väznením, žalovaná jej 3.9.2018 priznala odškodnenie vo výške 155,80 eura. Žiadosťou
zo dňa 8.1.2021 požiadala o rovnaké odškodnenie aj žalobkyňa. Žalovaná jej odpovedala 8.6.2021, že
jej nárok je podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s § 24 ods. 1 zákona č. 199/1990 Zb. premlčaný.
Mala za to, že na vec sa vzťahuje ročná premlčacia lehota, s čím žalobkyňa nesúhlasila. Poukázala na
§ 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., podľa ktorého nárok treba uplatniť na súde v lehote troch rokov
od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest

alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné konanie zastavilo; inak nárok zaniká. Uviedla, že na rehabilitačné
kauzy sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota; podporne poukázala na uznesenie Krajského súdu
v Bratislave č. k. 6Co/261/2017-150, zo dňa 20.12.2017 a nadväzujúci rozsudok Krajského súdu v
Bratislaveč.k.6Co/305/2018-18,zodňa16.1.2019,ktorýmpotvrdilrozsudokOkresnéhosúduBratislavaI č. k. 14C/159/2014-16, zo dňa 4.4.2018. Uviedla, že si uplatňuje nárok na súde v trojročnej lehote,
ktorúpočítanasledovne:rehabilitačnéuznesenienadobudloprávoplatnosť16.1.2018,žalobkyňapodala
žiadosť8.1.2021,kdoručeniužalovanejdošlo12.1.2021.Najneskôrodtejdobybolalehotaprerušenáaž

do14.6.2021,kedyboložalobkynidoručenéoznámenieopredbežnomprejednanínároku.Od15.6.2021
znova začína lehota plynúť a skončí najneskôr 18.6.2021; vzhľadom na to, že žalovaná nárokovanú
náhradu žalobkyni nevyplatila do 6 mesiacov od podania žiadosti, požadovala žalobkyňa aj úrok z
omeškania od 13.7.2021.

2.Pokiaľideostručnýobsahnapadnutéhorozhodnutia(§393ods.2C.s.p.),súdprvejinštancieuviedol,
že medzi stranami nebol sporný skutkový základ žalovaného nároku, spornou zostala otázka, či bol
nároknaodškodnenieuplatnenýžalobkyňouvčas,t.j.čisanadanúvecuplatňujejednoročnápremlčacia
lehota podľa § 23 zákona č. 58/1968 Zb. Dospel k záveru, že nárok na náhradu škody podľa zákona č.
119/1990 Zb. sa nepremlčuje v jednoročnej premlčacej lehote ustanovenej v § 23 zákona č. 58/1969 Zb.
Hoci v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. sa pri uplatňovaní nárokov na náhradu škody podľa

zákona č. 119/1990 Zb. postupuje podľa zákona č. 58/1969 Zb., ustanovenia tohto zákona o premlčaní
nároku sa neuplatnia, nakoľko § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. upravuje lehotu na uplatnenie
nároku na odškodnenie odlišne, t. j. zakotvuje trojročnú prekluzívnu lehotu na jej uplatnenie, inak nárok
zanikne. Z uvedeného vyplýva, že nárok na odškodnenie podľa zákona č. 119/1990 Zb. sa nepremlčuje
v jednoročnej premlčacej lehote, avšak sa prekluduje v trojročnej prekluzívnej lehote. Súd prvej inštancie

poukázal na skutočnosť, že totožný právny názor vyslovil v obdobnom prípade Krajský súd v Bratislave
v uzneseniach č. k. 6Co/261/2017-150, zo dňa 20.12.2017 a č. k. 6Co/305/2018-188, zo dňa 16.1.2019.
Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovanej, že v jednoročnej premlčacej lehote by sa
mal nárok prostredníctvom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku uplatniť na ústrednom orgáne
štátnej správy (v tomto prípade na Ministerstve spravodlivosti SR) a až v prípade jeho neuspokojenia

je potrebné vychádzať z trojročnej prekluzívnej lehoty na uplatnenie neuspokojeného nároku na súde.
Mal za to, že zákonodarca v § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. zakotvil pri uplatňovaní predmetných
nárokov postup podľa zákona č. 58/1969 Zb., pričom v druhom odseku tohto ustanovenia výslovne
ustanovil trojročnú prekluzívnu lehotu na uplatnenie nároku na odškodnenie. V tomto prípade mal
teda jasný úmysel odchýliť sa od lehôt na uplatnenie nároku ustanovených v zákone č. 58/1969 Zb.

Stotožnil sa s názorom žalobkyne, že v tomto prípade nejde o uplatnenie náhrady škody podľa prvej
časti druhej hlavy zákona č. 58/1969 Zb., na ktoré sa vzťahuje jednoročná premlčacia lehota, ale ide
o odškodnenie podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. S poukazom na počítanie času podľa § 122
ods. 2 Občianskeho zákonníka koniec trojročnej prekluzívnej lehoty na uplatnenie nároku na súde by v
prípade neprerušenia jej plynutia pripadal na deň 16.1.2021 (deň, ktorý sa číselne zhoduje s dňom, kedy

nadobudlo právoplatnosť uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2Nt/8/2017 zo dňa 16.1.2018
o vyslovení účasti na súdnej rehabilitácii). Prekluzívna lehota spočívala v období od 12.1.2021 (deň
doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na Ministerstvo spravodlivosti SR) do 14.6.2021
(deň doručenia oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR o predbežnom prejednaní nároku žalobkyni),
t. j. ide o dni, kedy sa žiadosť resp. oznámenie reálne dostali do dispozičnej sféry adresáta. Prekluzívna

lehota tak celkovo spočívala päť mesiacov a dva dni. Posledným dňom na uplatnenie nároku na súde bol
deň 18.6.2021 a nakoľko žalobkyňa svoju žalobu doručila 15.6.2021, uplatnila ju včas, t. j. ešte predtým,
ako nárok na odškodnenie zanikol.

3. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzatvoril, že na podklade vyjadrení strán a predložených

listinnýchdôkazovmalžalovanýnárokzabezpečnepreukázaný.Anakoľkožalovanásvojnárokuplatnila
na súde riadne a včas a tiež po splnení všetkých zákonných podmienok, súd prvej inštancie žalobe
v zmysle § 1 ods. 1, ods. 2, § 23 ods. 1, 24 ods. 1, ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., § 23 zákona č.
58/1969 Zb. vyhovel a priznal žalobkyni nárok vyčíslený podľa § 23 ods. 1 písm. a) a písm. c) zákona č.
119/1990 Zb., ktorý v konaní sporný nebol. Žalobkyňa si svoj nárok riadne uplatnila u žalovanej, ktorá

ho (primeraná aplikácia zákona č. 58/1969 Zb.) neuspokojila, márnym uplynutím tejto lehoty sa preto
dostala do omeškania dňom 13.7.2021, v dôsledku čoho vznikol žalobkyni nárok požadovať aj úroky z
omeškania podľa § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.
vo výške 5 %. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p.
tak, že žalobkyni ako plne úspešnej strane sporu priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania

v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 C. s. p. po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.4. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. f) a písm.
h) C. s. p. a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť alternatívne
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím

skutkových tvrdení a právnych argumentov odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že napadnutý
rozsudok nenapĺňa predpoklady kladené na riadne odôvodnenie rozhodnutia, pričom poukázala na §
220 ods. 2 C. s. p. a rozhodovaciu prax ESĽP (napr. rozsudok ESĽP vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko
z 21.1.1999 a rozsudok ESĽP vo veci Hadjianastassiou v. Grécko zo 16.12.1992) ako aj Ústavného
súdu SR (napr. II. ÚS 410/06, I. ÚS 243/07, I. ÚS 402/08, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).

Uviedla, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je strohé, nakoľko sa súd prvej inštancie obmedzil
len na konštatovanie, že nárok žalobkyne nie je možné považovať za premlčaný, a to s odkazom na
právny názor, ktorý údajne v obdobnom prípade vyslovil v uznesení Krajský súd v Bratislave č. k.
6Co/261/2017-150, zo dňa 20.12.2017 a v rozsudku sp. zn. 6Co/305/2018, zo dňa 16.01.2019. Mala
za to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku absolútne žiadnym spôsobom
nevysporiadal so zásadnými námietkami, ktorým sa venovala vo vyjadrení k žalobe zo dňa 15.11.2021,

kde podrobne popísala dôvody nemožnosti aplikácie právnych záverov vyslovených odvolacím súdom
v citovaných rozsudkoch a skutkové odlišnosti medzi prípadom vedeným Okresným súdom Bratislava I
pod sp. zn. 14C/159/2014 a prejednávanou vecou, z ktorých možno prijať jedine záver, že sa nejedná
o obdobné prípady.

5.Malazato,žesúdprvejinštancievecnesprávneprávneposúdil,keďkonštatoval,ženároknanáhradu
škody sa nepremlčuje v jednoročnej premlčacej lehote podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb., hoci v zmysle §
24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. sa pri uplatňovaní nárokov na náhradu škody postupuje podľa zákona
č. 58/1969 Zb. a to s poukazom na § 24 ods. 1, ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., § 6, § 9 ods. 1, § 23
zákona č. 58/1969 Zb. Bola názoru, že argument, že na uplatnenie nároku na odškodnenie podľa zákona

č. 119/1990 Zb. sa aplikuje výlučne prekluzívna lehota podľa § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. nemôže
byť správny a to už len preto, že pri tomto výklade by neexistovala žiadna lehota na uplatnenie nároku
na príslušnom orgáne, len lehota na uplatnenie nároku na súde, ak príslušný orgán nároku nevyhovie.
Argumentovala, že do úvahy prichádza len jediný rozumný výklad, a síce že zákon č. 119/1990 Zb.
upravuje v § 24 ods. 2 len prekluzívnu lehotu na uplatnenie nároku na súde, keďže premlčaciu lehotu

na uplatnenie nároku na príslušnom orgáne upravuje zákon č. 58/1969 Zb. v zmysle odkazu na tento
predpis v § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. Výklad súdu prvej inštancie nepovažovala za logický,
nakoľko nie je zrejmé prečo by zákonodarca v § 24 zákona č. 119/1990 Zb. odkázal výlučne na § 9
zákona č. 58/1969 Zb., ktoré hovorí len všeobecne o tom, že nárok na náhradu škody je potrebné
vopred predbežne prerokovať s ústredným orgánom štátnej správy, keby nemal v úmysle podriadiť celý

proces predbežného prerokovania práve tejto úprave a neupravil by proces predbežného prerokovania
v samotnom zákone č. 119/1990 Zb. Vychádzajúc z predpokladu, že proces predbežného prerokovania
nároku na náhradu škody je nutné podriadiť podmienkam upraveným zákonom č. 58/1969 Zb. bola toho
názoru, že nárok žalobkyne je potrebné vnímať ako nárok na náhradu škody spojený s rozhodnutím o
treste, ktorý je upravený v druhej hlave zákona č. 58/1969 Zb., na ktorý sa vzťahuje premlčacia lehota

podľa § 23. S ohľadom na uvedené ako jediné rozhodnutie, od ktorého možno počítať začatie plynutia
premlčacej lehoty, možno vnímať výlučne uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2Nt/8/2017,
zo dňa 16.1.2018, ktorým bola vyslovená účasť otca žalobkyne na súdnej rehabilitácii per analogiam
podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/190 Zb., nakoľko s ohľadom na lehotu na podanie návrhu na začatie
prieskumného konania podľa § 6 zákona č. 119/1990 Zb., nie je možné v obdobných prípadoch docieliť

nápravu prostredníctvom zrušenia odsudzujúcich rozhodnutí v rámci prieskumného konania, postupom
akým sám zákon č. 119/1990 Zb. predpokladal, ale výlučne vyslovením účasti na súdnej rehabilitácii per
analogiam podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/190 Zb.

6. Zastávala názor, že v prípade ak § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. hovorí o uplatnení

neuspokojeného nároku na súde má sa tým na mysli neuspokojený nárok uplatnený podľa príslušných
ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., teda aj v lehote podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. Vydaním
rehabilitačného rozhodnutia začína primárne plynúť jednoročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku
žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku podľa zákona č. 58/1969 Zb. (ktorý sa aplikuje podľa
§ 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb.) na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“). Následne po doručení žiadosti ministerstvo žiadosť prerokuje do šiestich mesiacov od
jej doručenia. Počas predbežného prerokovania neplynie lehota na uplatnenie neuspokojeného nároku
na súde podľa § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. Ak ministerstvo nevyhovie žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku, môže si žiadateľ žiadať neuspokojený nárok na súde, a to v prekluzívnej lehotepodľa § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. Lehoty teda plynú nasledovne: nárok na náhradu škody podľa
zákona č. 119/1990 Zb. sa premlčuje v jednoročnej premlčacej lehote podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb.,
pričom ide o jednoročnú lehotu na uplatnenie si nároku žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na

ministerstve. V prípade ak ministerstvo nárok neuspokojí, tento neuspokojený nárok podlieha preklúzii
v prekluzívnej lehote podľa § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., pričom táto prekluzívna lehota neplynie
počaspredbežnéhoprerokovania.Spoukazomnavyššieuvedenénárokžalobkynejepremlčaný,keďže
uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp, zn. 2Nt/8/2017, zo dňa 16.1.2018, ktorým bola vyslovená
účasť U. D. na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. nadobudlo právoplatnosť

16.1.2018 a žalobkyňa si svoj nárok na náhradu škody uplatnila žiadosťou na ministerstve 12.1.2021,
teda celkom zjavne po uplynutí jednoročnej premlčacej lehoty podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb.

7. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala odvolanie žalovanej zamietnuť alebo
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Nestotožnila sa s názorom žalovanej, že jej boli
znemožnené procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uviedla,

že žiadne práva žalovanej neboli znemožnené, nakoľko žalovaná včas obdržala žalobu a 15.11.2021 sa
vyjadrilakžalobe,súdprvejinštancienariadilústnepojednávanienadeň8.3.2023,žalovanásadostavila
a bez akýchkoľvek prekážok predniesla svoje názory. Mala za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku jasne vysvetlil, že na vec sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota podľa § 24 ods.
2 zákona č. 119/1990 Zb. a preto má na odškodnenie nárok. Dodala, že nič iné ako premlčacia lehota

nebolo predmetom sporu. K argumentom žalovanej, že na vec sa vzťahuje jednoročná premlčacia lehota
podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb., pretože na tento zákon odkazuje § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990
Zb. uviedla, že premlčacia lehota je trojročná, ako jasne uvádza § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb.
Nárok je potrebné v tejto lehote uplatniť na súde, avšak podľa § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. je
potrebné postupovať metodicky podľa zákona č. 58/1969 Zb., t. j. nárok uplatniť najskôr na ústrednom

orgáne štátnej správy. Mala za to, že ak by boli lehoty v zákonoch č. 58/1969 Zb. a zákone č. 119/1990
Zb. rozdielne, potom jednoducho pri súdnych rebilitáciach platí lex specialis, teda trojročná premlčacia
lehota podľa zákona č. 119/1990 Zb.

8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal

napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok
verejne vyhlásil 14.5.2024 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).

9. Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1190 Zb. o súdnej rehabilitácii ustanovenia tohto zákona sa použijú
obdobne na rehabilitáciu a odškodnenie osôb nezákonne zbavených osobnej slobody alebo majetku v
súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.2.1948 do 1.1.1990, aj keď sa nezačalo
trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa prv platných predpisov. Ustanovenie § 27

sa použije obdobne.

10. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1190 Zb. o súdnej rehabilitácii nárok na odškodnenie zahŕňa najmä:
a) náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške
83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na

zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov,
b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody,
pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov,
c) náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eura, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac
väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený

nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov,
d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní,
e)náhraduzaplatenéhopeňažnéhotrestualeboúhrnuvykonanýchzrážokzodmenyzaprácuprivýkone
trestu nápravného opatrenia.

11. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 119/1190 Zb. o súdnej rehabilitácii pri uplatňovaní nárokov podľa § 23,
26 a 27 sa postupuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.12. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 119/1190 Zb. o súdnej rehabilitácii nárok treba uplatniť na súde v
lehote troch rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho
na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo; inak nárok zaniká. Počas

predchádzajúceho prerokúvania nároku podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb., najviac však šesť mesiacov
táto lehota pre uplatnenie nároku neplynie.

13. Podľa § 9 ods. 1 veta prvá zákona č. 59/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) nárok na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom.

14. Podľa § 10 zákona č. 59/1969 Zb. ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich
mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať nároku alebo jeho neuspokojenej
časti na súde.

15. Podľa § 23 zákona č. 59/1969 Zb. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom právo na náhradu škody podľa prvej časti
druhej hlavy sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo
rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené.

16. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

17. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na dostatočné
skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými
aspektmi predmetnej žaloby.

18. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovanej v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v
odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú
argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k
vyhoveniu žaloby.

19. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie
relevantnosti tvrdení žalobkyne na podporu podanej žaloby a žalovanej prednesených na jej obranu.
Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej

inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o
dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala proti žalovanej zaplatenia 155,80 eura titulom
odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Z. z. o súdnych rehabilitáciách. V odôvodnení napadnutého
rozhodnutia postačujúco rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, uviedol výsledky
vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých

vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil,
prečo považoval žalobu za dôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (právo na prejednanie veci pred

nezávislým a nestranným súdom, resp. iným orgánom Slovenskej republiky) a odôvodnenie odvolaním
napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p.

20. Na margo námietky žalovanej, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď priznal
žalobkyni nárok na odškodnenie na základe zákona č. 119/1990 Zb. o súdnych rehabilitáciách, podľa

ktorého posúdil i premlčanie nároku, ale neaplikoval správne ustanovenie § 23 zákona č. 58/1969 Zb.
odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne a zrozumiteľne
uviedol, že sa stotožnil s názorom žalobkyne, že v danom prípade nejde o uplatnenie náhrady škody (o
nároky)podľaprvejčastidruhejhlavyzákonač.58/1969Zb.,naktorésavzťahujejednoročnápremlčacialehota, ale ide o odškodnenie podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnych rehabilitáciách a
preto aplikácia § 23 zákona č. 58/1969 Zb. v súdenej veci neprichádza do úvahy. S týmto právnym
názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia odvolací súd uvádza, že zákon č. 119/1990 Zb. o súdnych rehabilitáciách má vo vzťahu
k zákonu č. 58/1969 Zb. povahu právnej normy špeciálnej k právnej norme všeobecnej, to znamená,
že pokiaľ ide o právne vzťahy upravené zákonom č. 119/1990 Zb. o súdnych rehabilitáciách má tento
zákonprednosťpredvšeobecnýmzákonomapreosoby,ktorésúpodľarehabilitačnéhozákonaosobami
oprávnenými žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie majetkových nárokov vo

vzťahu medzi nimi a štátom primárne táto osobitná právna úprava. Zároveň hodno pripomenúť, že
zásada podľa ktorej osobitný predpis má prednosť pred všeobecným zákonom je zásadou veľmi starou
a jej aplikácia je nemenná. Z uvedenej zásady jednoznačne vyplýva, že ak sú naplnené podmienky pre
použitie osobitnej právnej úpravy, musí sa táto právna úprava aplikovať a nemožno použiť všeobecnú
právnu úpravu. Naopak, ak nie sú naplnené podmienky aplikácie osobitnej právnej úpravy, nemožno
ju použiť a musí sa postupovať podľa právnej úpravy všeobecnej. Takto je potrebné vykladať i odkaz

podľa § 24 ods. 1 zákona č. 119/1190 Zb. o súdnych rehabilitáciách na zákon č. 58/1969 Zb. Inak
povedané, aplikácia zákona č. 58/1969 Zb. je možná iba v prípade, ak zákon č. 119/1990 Zb. o súdnych
rehabilitáciách neobsahuje vlastnú právnu úpravu spornej otázky. A pretože zákon č. 119/1990 Zb. o
súdnych rehabilitáciách obsahuje vlastné ustanovenie týkajúce sa lehoty na uplatnenie nároku na súde,
začiatku jej plynutia, právne následky nepodania návrhu v stanovenej lehote (zánik nároku), ako aj

vplyv obligatórneho prerokúvania nároku podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb. na jej plynutie (§ 24 ods. 2
zákona č. 119/1990 Zb.) všeobecná právna úprava podľa zákona č. 58/1969 Zb. sa v tomto neuplatní.
Neobstojí právny názor žalovanej, že výklad súdu prvej inštancie nemôže byť správny, pretože potom
by neexistovala žiadna lehota na uplatnenie nároku na príslušnom orgáne, len lehota na uplatnenie
nároku na súde, nakoľko tento je založený na mylnom predpoklade žalovanej, že jednoročná premlčacia

lehota podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. je lehotou na uplatnenie nároku u žalovanej. Takýto záver
však zo žiadnych ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. nevyplýva. Zákon č. 58/1969 Zb. na predbežné
prerokovanie nároku u žalovanej neurčuje žiadnu lehotu a tiež z neho nevyplýva, že nárok sa premlčí,
ak nebude uplatnený u žalovanej v lehote jedného roka. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že
základným predpokladom premlčania je okolnosť, že veriteľ svoje „právo nevykonal“ v stanovenej dobe,

to znamená, že ho v stanovenej dobe neuplatnil žalobou podanou proti dlžníkovi na súde (§ 100 ods.
1 Občianskeho zákonníka). Ak teda zákon č. 58/1969 Zb. v § 23 používa pojem „právo sa premlčí“
jednoznačne odkazuje na všeobecnú úpravu premlčania podľa Občianskeho zákonníka. Z uvedeného
vyplýva, že či bol nárok predbežne prerokovaný pred iným orgánom (žalovanou) podľa § 9 ods. 1 zákona
č. 58/1969 Zb. alebo nie a kedy sa tak stalo, nie je pre zákonom zmieňované premlčanie a „vykonanie

práva“ významné, pretože u tohto iného orgánu (u žalovanej) sa na rozdiel od súdu v zmysle § 100 ods.
1 Občianskeho zákonníka právo nevykonáva.

21. A keďže žalovaná v podanom odvolaní neuviedla žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými
by preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v

odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli
spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalovanej preto odvolací
súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť
zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobkyni priznal proti žalovanej plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).