Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/71/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517215710
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1517215710.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členiek

senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu : A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. XX/X, XXX XX D., zastúpeného spoločnosťou IN FORO - AYRUMYAN advokátska kancelária
s.r.o., Uhrova 4, 831 01 Bratislava, IČO : 51 011 344, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, 813 11 Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovú
ujmu, na odvolanie žalovanej proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava V zo dňa 21.04.2021,
č.k. 24C/41/2017-192, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku I. m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť

žalobcovi sumu 3 219,50 eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku sa žaloba
zamieta.

II. Žalovanej sa proti žalobcovi náhrada trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím (v poradí druhým) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 4 496,74 eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.), konanie v časti
istiny vo výške 10 eur zastavil (výrok II.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.) a nepriznal žalovanej

voči žalobcovi náhradu trov konania (výrok IV.).

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 438 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len
„Trestný poriadok“), § 46 ods. 3 Ústavy SR, § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1, § 9 ods. 1,4, § 15 ods. 1, §
16 ods. 4, § 17 ods. 1,2,3,4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), § 6 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb
poškodenýchnásilnýmitrestnýmičinmi(ďalejlen„zákonč.215/2006Z.z.“).Vecnerozhodnutiezdôvodnil

tým, že mal za preukázané, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu Okresného súdu Dunajská
Streda v trestnom konaní vedenom pod sp.zn. 2T 245/2010 (právoplatne skončené 18.02.2014),
ktorým bol žalobcovi okrem iného aj uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo akéhokoľvek
druhu na dobu 36 mesiacov. Počas trestného konania bol žalobcovi odobratý vodičský preukaz dňa
27.10.2005 a vrátený dňa 09.03.2011, pričom dĺžka zadržania vodičského oprávnenia nielen naplnila
výšku rozsudkom uloženého trestu, ale i trest presiahla. Žalobca nemal vedomosť o tom, že trest
zákazu činnosti mu nebol súdom zahladený, dôvodne sa domnieval, že sa tak stalo, nakoľko vodičské

oprávnenie mu bolo vrátené počas trestného konania (09.03.2011), v čase vydania trestného rozsudku
(25.02.2013) vodičským oprávnením disponoval a riadne ho využíval. Súd prvej inštancie upriamil
pozornosť na to, že zahladenie trestu zákazu činnosti ako porozsudková agenda v trestnom konaní
je súčasťou trestného konania pred súdom a nadväzuje na právoplatný trestný rozsudok. Mal za to,že nebyť nesprávneho postupu Okresného súdu Dunajská Streda opomenutím vydania rozhodnutia o
zahladení trestu zákazu činnosti riadiť motorové vozidlo po právoplatnom ukončení trestného súdneho
konania, nedošlo by k zadržaniu žalobcu políciou a jeho následnému umiestneniu v cele predbežného

zadržania a na strane žalobcu by nevnikla škoda. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za
dôvodné priznať žalobcovi nárok na zaplatenie majetkovej škody - účelne vynaložené trovy obhajoby
advokátovi B. E., a to za tri úkony právnej služby ( prevzatie a prípravu zastúpenia, nahliadnutie do
vyšetrovacieho spisu a predloženie podkladov policajnému orgánu), a to celkom v sume 240,24 eur
a vo zvyšnej časti žalobcom uplatňované úkony vyhodnotil ako nepreukázané a neúčelné. Nakoľko

žalobca nútene strávil v cele predbežného zadržania 22 hodín, dňa 08.02.2016 nemohol objektívne
vykonávať lekársku prax a nemohol ošetriť objednaných pacientov na uvedený deň, v dôsledku čoho
došlo na strane žalobcu k zmareniu očakávaného majetkového prospechu. Vychádzajúc z listinných
dôkazov - cenníka medicínskych výkonov ACUS s.r.o. platného vo februári 2016 a menného zoznamu
pacientov žalobcu objednaných na 08.02.2016 do ambulancie a rehabilitácie spolu s názvom výkonov
a cenou za konkrétny výkon, mal za to, že žalobca relevantným spôsobom preukázal oprávnenosť

požadovanej straty na svojom zárobku vo výške 200 eur. Ako dôvodný vyhodnotil prvoinštančný súd aj
žalobcom uplatnený nárok na náhradu nákladov spojených s uplatnením jeho práv - podanie sťažnosti
predsedovi Krajského súdu v Trnave na postup Okresného súdu Dunajská Streda, za ktorú uhradil
súdny poplatok vo výške 6,50 eur na základe výzvy Krajského súdu v Trnave, a to poštovou poukážkou
zo dňa 16.11.2016. Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena zamietol nárok žalobcu na zaplatenie

poplatku vo výške 50 eur za vykonanie preskúšania spôsobilosti viesť osobné motorové vozidlo. Pri
posudzovaní dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy prvoinštančný
súd vzhliadol na to, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Dunajská Streda v
trestnom konaní vedenom pod sp.zn. 2T 245/2010 nedošlo v zákonom stanovenej lehote k zahladeniu
trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlo. Následkom čoho pri bežnej kontrole policajným orgánom

bol o žalobcovi zistený záznam polície ako o osoba, ktorej stále plynie uvedený trest, žalobca bol
policajným orgánom zadržaný spolu s maloletou dcérou a predvedený na oddelenie polície, kde
sa musel podrobiť zaisťovacím vyšetrovacím úkonom, nakoľko polícia žalobcu považovala za osobu,
ktorá marí výkon úradného rozhodnutia. Podrobením sa vyšetrovacím a zabezpečovacím policajným
úkonom a obmedzením osobnej slobody na dobu 22 hodín sa žalobca dostal do polohy neistého

človeka, spočiatku nevediaceho a nechápajúceho dôvod takéhoto postupu polície. Žalobca ako lekár
zastáva spoločensky vysoko hodnotenú pracovnú pozíciu, pomáha ľuďom so zdravotnými problémami,
je veľmi dôležité, aby pri výkone svojej práce mal psychickú pohodu, jeden zo základných predpokladov
kvalitnej práce lekára. Nemal pochybnosť o tom, že subjektívne pocity žalobcu pri zaisťovacích úkonoch
boli mimoriadne nepríjemné a svojím spôsobom osobnostne ponižujúce, že nútené zotrvanie v cele

predbežného zadržania po dobu 22 hodín zanechalo výraznú stopu na sebavedomí a samotnej psychike
žalobcu, ktorý uvedené útrapy nemusel prežívať, keby v trestnom konaní na Okresnom súde Dunajská
Streda príslušný pracovník pri plnení pracovným úloh dodržal zákon, konkrétne príslušné ustanovenie
Trestného poriadku. Zohľadnil aj prítomnosť maloletej dcéry žalobcu pri jeho zdržaní a predvedení na
oddelenie polície, ktorá nepochybne musela situáciu okolo svojho otca vnímať veľmi negatívne a postup

policajných orgánov zasiahol do psychickej stránky dieťaťa, nechceného svedka celej udalosti ako aj
na samotný postup policajtov pri zadržaní žalobcu a jeho umiestnení do cely predbežného zadržania,
ktorý rozhodne nebol adekvátny danej situácii a aj vzhľadom na prítomnosť maloletej dcéry žalobcu
bol príliš tvrdý, zodpovedajúci možno konaniu osoby, ktorá sa dopustila zločinu. Okrem prvotného a
najzásadnejšieho zásahu do práv žalobcu ako fyzickej osoby, a to zásahu do jeho osobnej integrity

pri postupe polície, nastal v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu zásah aj v pracovnej
oblasti žalobcu, keď pre zadržanie vodičského oprávnenia nemohol riadiť motorové vozidlo, čím mu
nastali značné komplikácie s dochádzaním do práce a z práce a bol nútený požiadať o pomoc pri
logistike priateľku a kolegu, ktorí zabezpečovali dopravu žalobcu. Ďalším negatívnym zásahom do
spoločenského života žalobcu bola skutočnosť, že sa musel opätovne podrobiť skúšobnému testu na

získanie vodičského oprávnenia, potrebného na cestu do práce. S prihliadnutím na osobu žalobcu
vykonávajúceho náročné zamestnanie, spoločensky uznávané a vysoko hodnotené, jednoznačne si
vyžadujúce psychicky vyrovnaného človeka, ktorý potrebuje na výkon svojej práce pokoj a rozvahu,
okolnosti, za ktorých prišlo nesprávnym úradným postupom k porušeniu práv žalobcu, nakoľko sa tak
stalo nedodržaním dikcie zákona a spôsobené dôsledky v podobe zadržania žalobcu, jeho umiestnenia

do cely predbežného zadržania, podrobenie sa zaisťovacím úkonom a vznesenie obvinenia voči osobe
žalobcu, súd dospel k záveru, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je v žiadnom prípade
dostačujúcim zadosťučinením na zmiernenie nežiadúcich následkov nesprávneho úradného postupu.
Pri posudzovaní oprávnenosti požadovanej výšky nemajetkovej ujmy žalobcom súd dospel k záveru,že uplatňovaná nemajetková ujma vo výške 20 250 eur, zodpovedajúca 50- násobku minimálnej mzdy
za rok 2016 na Slovensku, je neprimerane vysoká vzhľadom na osobnú ujmu vzniknutá žalobcovi v
súvislosti s jeho zadržaním policajným orgánom a následnými skutočnosťami. Vzhliadol na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva, ako i rozhodnutia NS SR a ustálil, za primerané priznať žalobcovi
nemajetkovú ujmu vo výške 4 050 eur a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. Vzhľadom k tomu, že
žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 10 eur späť, súd v tejto časti konanie zastavil.

3. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „ CSP“). Nakoľko žalobca bol úspešnou procesnou
stranou v konaní v rozsahu 21,40%, žalovaná v rozsahu 78,60 %, ustálil čistý procesný úspech žalovanej
procesnej strany v konaní v rozsahu 57,20 %. Keďže žalovanej procesnej strane v konaní trovy nevznikli
aaniichpriznanienepožadovala,súdprvejinštancienepriznalžalovanejprocesnejstranevočižalobcovi
náhradu trov konania.

4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku I. ( prisudzujúcom výroku) podala v zákonnej lehote
odvolanie žalovaná dôvodiac ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Uviedla že v konaní nerozporovala,
že zo strany Okresného súdu Dunajská Streda došlo k nesprávnemu úradnému postupu, tak ako tvrdil
žalobca, čo bolo konštatované aj predsedom Krajského súdu v Trnave v konaní o sťažnosti žalobcu.
Mala však za to, že žalobca nepreukázal vznik ním deklarovanej škody a nemajetkovú ujmu, ako aj

príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a uplatneným nárokom. Namietala absenciu
priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi žalobcom deklarovaným právnym titulom ním
uplatneného nároku a škodou, resp. nemajetkovou ujmou, ktorej vznik žalobca tvrdil. Poukazovala na
to, že v rámci skutkového stavu predchádzajúcemu údajnému vzniku škody existovali také samostatné
právne skutočnosti, ktoré vylučujú priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi žalobcom tvrdeným

právnym titulom a škodou, a to predovšetkým obmedzenie osobnej slobody žalobcu dňa 07.02.2016
policajnou hliadkou, a vznesenie obvinenia, ergo trestné stíhanie žalobcu za trestný čin marenia výkonu
úradného rozhodnutia. Jedná sa o samostatné potenciálne právne tituly žalobou uplatneného nároku, a
tieto v žiadnom prípade nemožno akýmkoľvek spôsobom stotožňovať s nesprávnym úradným postupom
súdu, a to s ohľadom na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, resp. aj Najvyššieho

súdu ČR v otázke kvality príčinnej súvislosti vyžadovanej pre vznik zodpovednostného vzťahu medzi
poškodeným a štátom. In concreto dala do pozornosti súdu napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo
dňa 26. 4. 2007, sp. zn. 25Cdo/915/2005, v zmysle ktorého: „ (...) príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou nie je naopak daná tam, kde do
deja vstúpila iná - od právne kvalifikovanej okolnosti na strane štátu nezávislá - skutočnosť, ktorá je

pre vznik škody rozhodujúca, teda ak je vznik ujmy vyvolaný bezprostredne okolnosťou, ktorá nemá
vecný vzťah k vydaniu rozhodnutia či k nesprávnemu úradnému postupu.“ Podporne právne závery
Najvyššieho súdu SR prijaté v rozhodnutí NS SR zo dňa 31.01.2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010. Súd prvej
inštanciesatakčodoprávnehozákladuuplatnenéhonárokužalobcuopätovnestotožnilvcelomrozsahu
s procesným útokom žalobcu, v zmysle ktorého jediným, priamy a bezprostredným dôvodom vzniku

žalobcom deklarovanej škody a nemajetkovej ujmy má byť nesprávny úradný postup Okresného súdu
Dunajská Streda. Súd prvej inštancie sa riadne, dostatočne a zrozumiteľne nevysporiadal s jej obranou a
neposkytol jej relevantnú a odôvodnenú odpoveď, prečo existencia samostatných právnych skutočností
predstavujúcich potenciálne právne tituly odlišné od nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
Dunajská Streda podľa názoru súdu v rámci kauzality žalobcom deklarovaného vzniku škody nevylučuje

príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a vzniknutou škodou a nemajetkovou
ujmou. Explicitne sa k tejto otázke súd síce vyjadril v bode 30. odôvodnenia napadnutého rozsudku,
avšak v tomto bode prezentoval iba názor, že obrana žalovanej v tomto smere bola len účelovou snahou
vyhnúť sa zodpovednosti za ujmu spôsobenú žalobcovi. Súd uviedol, že pre neho bola príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dunajská Streda a vzniknutou škodou priama,

a teda že spĺňala kvality vyžadované pre založenie zodpovednosti žalovanej za škodu a nemajetkovú
ujmu v danom prípade. Následne však samotný súd prvej inštancie opätovne vyslovene poukazoval na
„reťazenie“ príčinnej súvislosti a sám operoval s pojmami, ktoré fakticky stavali nesprávny úradný postup
Okresného súdu Dunajská Streda v rámci kauzality vzniku žalobcom deklarovanej škody a nemajetkovej
ujmy do pozície, ako tento vnímala (a namietala) žalovaná, pričom zásadnou skutkovou okolnosťou

bolo aj v rámci samotného odôvodnenia napadnutého rozsudku zadržanie žalobcu policajnou hliadkou
dňa 07.02.2016, jeho 22-hodinové obmedzenie osobnej slobody a vznesenie obvinenia pre prečin
marenia výkonu úradného rozhodnutia, ktoré obvinenie bolo následne zrušené prokurátorom pre
jeho bezdôvodnosť. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu majetkovej škody akoaj nemajetkovej ujmy fakticky výlučne vo vzťahu k týmto skutočnostiam, avšak formálne v rámci
odôvodnenia svojho rozhodnutia, v jednoznačnom vnútornom rozpore s jeho samotným obsahom,
uviedol, že jedinou, priamou a bezprostrednou príčinou vzniku škody a nemajetkovej ujmy na strane

žalobcu má byť nesprávny úradný postup - zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu Dunajská
Streda, sp. zn. 2T/245/2010. Nebolo jej zrejmé, aké kritériá pre posúdenie priamosti a bezprostrednosti
tohto postupu na vznik škody a nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uplatnil, a to najmä za situácie,
že v danom prípade existovali podľa jej názoru tak zásadné skutkové okolnosti, ktoré priamosť a
bezprostrednosť jednoznačne vylučovali. V časti rozhodnutia súdu o nároku na náhradu majetkovej

škody spočívajúcej z trov obhajoby žalobcu v trestnom konaní, ako aj nemožnosti ich priznania s
poukazom na § 18 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z., sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal
s predmetným zákonným ustanovením. Pri trovách obhajoby ale osobitne súd nijako nezohľadnil,
že tieto žalobca vynaložil v trestnom konaní vedenom na základe uznesenia povereného príslušníka
OO PZ Bratislava - Rusovce, OR PZ Bratislava V, ČVS: ORP-256/RU-BV-2016, teda v samostatnom
konaní, ktoré priamo nesúviselo s konaním Okresného súdu Dunajská Streda, sp. zn. 2T/245/2010.

Aj v tejto časti preto žalovaná považuje za naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b)
CSP. Pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu súd prvej inštancie taktiež podľa
názoru síce už do odôvodnenia zahrnul rozsiahlejšiu argumentáciu, avšak jeho rozhodnutie je aj v tejto
časti vnútorne kontradiktórne a nepreskúmateľné. V bode 37. napadnutého rozsudku súd na viacerých
miestach uvádza také argumenty, ktoré podľa názoru žalovanej iba podporujú jej procesnú obranu

týkajúcu sa právneho základu žalobou uplatneného nároku, a síce poukazujú na to, že priamou a
bezprostrednou príčinou vzniku škody bolo práve zadržanie žalobcu políciou dňa 07.02.2016 a následné
úkony polície smerujúce k obmedzeniu osobnej slobody žalobcu a s tým súvisiace procesné úkony. Súd
prvej inštancie v tomto ohľade poukazuje na podrobenie sa vyšetrovacím a zabezpečovacím úkonom,
obmedzenie osobnej slobody na dobu 22 hodín; prítomnosť maloletej dcéry žalobcu pri jeho zadržaní

a predvedení na oddelenie polície; samotný postup policajtov pri zadržaní žalobcu, jeho umiestnení
do cely predbežného zadržania, neadekvátnosť a tvrdosť tohto postupu. Takéto odôvodnenie súdneho
rozhodnutia považovala za zmätočné a nepreskúmateľné, keď na jednom mieste napadnutého rozsudku
(bod 27.) súd prvej inštancie za priamu príčinu vzniku ujmy na strane žalobcu formálne označuje postup
súdu, avšak na ďalšom mieste celkom zjavne za skutočnú príčinu vzniku ujmy označuje postup polície.

Súd prvej inštancie opätovne vôbec nezdôvodnil, prečo nepovažuje zadržanie žalobcu policajnou
hliadkou dňa 07.02.2016, následné obmedzenie osobnej slobody žalobcu, resp. vznesenie obvinenia
žalobcovi a jeho následné trestné stíhanie, za také samostatné, a právne kvalifikované skutočnosti,
ktoré vylučujú (aj s poukazom na príslušné súdne rozhodnutia týkajúce sa príčinnej súvislosti) existenciu
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Z vyjadrení samotného žalobcu,

jeho právneho zástupcu, svedkyne p. F. G., ale aj zo samotného rozhodnutia súdu jednoznačne vyplýva,
že príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a škodou v danom prípade je nanajvýš
sprostredkovaná, a môže byť dôsledkom tzv. reťazenia príčinnej súvislosti, ktoré je pre vyvodenie
zodpovednosti žalovanej (štátu) za vznik škody neprípustné. Rovnako súd nedostatočným spôsobom
odôvodnil svoj názor o preukázaní vzniku škody, ako aj vzniku nemajetkovej ujmy a primeranosti

peňažnej náhrady, a to podľa žalovanej práve v dôsledku nezohľadnenia relevantnej procesnej obrany
žalovanej. Súd sa znovu (rovnako ako v prvom rozsudku) nevysporiadal s aplikáciou § 18 ods. 2 a
3 zákona č. 514/2003 Z.z. na posúdenie možnosti priznania žalobcom vynaložených trov obhajoby
advokátke JUDr. Júlii Vestenickej. Súd sa taktiež nedostatočne a zmätočným spôsobom vysporiadal
s otázkou primeranosti žalobcom uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom túto odôvodnil s

poukazom na odlišné príčiny, než aké formálne označil za dôvod vzniku ujmy na strane žalobcu,
a zároveň nezohľadnil samotnú výšku a jej primeranosť zrozumiteľným spôsobom, ale iba stroho
skonštatoval, že sa mu javí ako primeraná výška rovnajúca sa desaťnásobku minimálnej mzdy v SR
za rok 2016. Takéto odôvodnenie priznania náhrady nemajetkovej ujmy, považovala za nedostatočné.
Súd prvej inštancie neuviedol žiadnu relevantnú a racionálnu argumentáciu, ktorá by odôvodňovala

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi titulom nesprávneho úradného postupu Okresného
súdu Dunajská Streda v konaní sp. zn. 2T/245/2010. Súd v rámci právneho posúdenia prijal záver (viď
bod 30. odôvodnenia napadnutého rozsudku), že príčinou vzniku škody (nemajetkovej ujmy) na strane
žalobcu má byť nesprávny úradný postup Okresného súdu Dunajská Streda. V samotnom odôvodnení
napadnutého rozsudku, dokonca už v samotnom bode 30. napadnutého rozsudku však na viacerých

miestach uvádza také argumenty, v zmysle ktorých súd prvej inštancie jednoznačne identifikoval sled
udalostí a spojených následkov, ktorý v konečnom dôsledku mal žalobcovi podľa názoru súdu škodu
spôsobiť. Súd prvej inštancie pochybil rovnako ako v prvom rozsudku, keď si osvojil závery, ktoré súd
dôsledkom neprípustného reťazenia príčinnej súvislosti. Súd dospel k absolútne nesprávnym záverom,a síce že nedodržaním zákona zo strany úradníka na Okresnom súde Dunajská Streda bol žalobca
de facto povinný sa podrobovať zaisťovacím úkonom, pričom týmto udalostiam sa musela prizerať aj
jeho maloletá dcéra. Osobitne poukázala na to, že súd nesprávne právne ustálil, že žalobcovi vznikla

jednak majetková škoda v celkovej výške 446,74 eur podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a
to v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dunajská Streda. Žalobca
vznik tejto škody podľa jej názoru nepreukázal, a predovšetkým, ak by táto aj bola preukázaná, v
žiadnom prípade nebola škodou vzniknutou v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Dunajská Streda. Poukázala na § 18 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a zdôraznila,

že predmetné trovy obhajoby jednoznačne neboli žalobcom vynaložené v konaní Okresného súdu
Dunajská Streda, sp. zn. 2T/245/2010, a s poukazom na citované ustanovenie § 18 zákona č. 514/2003
Z.z. ich žalobcovi jednoznačne nemožno priznať. Súd prvej inštancie zároveň nesprávne určil výšku
samotnej tarifnej odmeny advokáta, pričom nezohľadnil ustanovenie § 1 ods. 4 Vyhlášky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „Vyhláška“)
v príslušnom znení (do 14.06.2019), podľa ktorého: „Výpočtovým základom na účely výpočtu tarifnej

odmeny advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní a konaní o priestupkoch je priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok kalendárneho roka,
ktorý o štyri roky predchádza roku určujúcemu výpočtový základ podľa odseku 3“. Súd prvej inštancie
pri svojom výpočte vychádzal z nesprávneho roku, podľa ktorého určil aj nesprávny výpočtový základ
pre výpočet tarifnej odmeny za jeden úkon obhajoby žalobcu v roku 2016 (80,08 eur), v dôsledku

čoho následne nesprávne rozhodol aj o celkovej výške priznaných trov obhajoby. Zároveň namietala aj
účelnosť úkonu „nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu“, ktorý sa uskutočnil dňa 08.02.2016, t. j. v deň
prevzatia a prípravy obhajoby žalobcu B. B. E., advokátkou. Nahliadnutie do spisu nie je úkonom právnej
služby v zmysle § 14 Vyhlášky, za ktorý môže byť advokátovi poskytovaná peňažná náhrada (analogicky
porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.01.2017, sp. zn. 3Obo/35/3016), a zároveň

tento úkon, resp. odmena zaň je duplicitnou vo vzťahu k samotnému prevzatiu a príprave obhajoby
uskutočneným v rovnaký deň, t.j. 08.02.2016, za ktorý bola taktiež B. E. účtovaná odmena, a v rámci
ktorého fakticky muselo zo strany advokátky dôjsť k oboznámeniu sa s dovtedajším priebehom trestného
konania, a to aj oboznámením sa s obsahom spisu (analogicky porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 19.08. 2018, sp. zn. 10Sžr/26/2017). Z uvedených dôvodov náhradu peňažných prostriedkov

vynaložených žalobcom za právne služby vo forme tohto úkonu nie je možné (ani za splnenia ostatných
zákonných predpokladov, ktoré v danom prípade splnené nie sú) s poukazom na § 18 zákona č.
514/2003 Z.z. priznať ako náhradu škody. Poukázala aj na nesprávne právne posúdenie veci súdom
prvej inštancie v časti rozhodnutia o nároku žalobcu na náhradu ušlého zisku. Súd prvej inštancie
žalobcovi priznal nárok v tejto časti v plnej výške, tak, ako bol žalobcom uplatnený, t. j. v sume 200 eur.

Ušlýmziskomsavzmysleustálenejrozhodovacejpraxe,resp.odbornejliteratúryrozumienedosiahnutie
toho, čo by poškodený pri neexistencii škodnej udalosti za normálnych okolností, pri pravidelnom behu
vecí, dosiahol. V prípade žalobcu sa malo, čo sa týka sumy 200 eur jednať o odmenu za medicínske
úkony, ktoré žalobca (v súvislosti s jeho zadržaním políciou dňa 07.02.2016, resp. 08.02.2016) dňa
08.02.2016 neuskutočnil, napriek tomu, že tieto mal podľa jeho vlastných tvrdení naplánované. Súd

prvej inštancie sa vôbec nezaoberal eventualitou, že žalobca mohol tieto medicínske úkony uskutočniť
v ktorýkoľvek iný deň po jeho prepustení zo zadržania, keďže tieto úkony nepredstavovali úkony
nezopakovateľné (jednalo sa výlučne o vstupné vyšetrenia, resp. akupunktúry, ktoré podľa laického
názoru žalovanej nie sú urgentnými a neopakovateľnými medicínskymi úkonmi). Zároveň súd prvej
inštancie sa v tejto časti vôbec nezaoberal tým, či sa v prípade sumy 200 eur jedná naozaj o konečnú

sumu, o ktorú sa nemal „rozmnožiť“ majetok žalobcu, alebo či sa jednalo o príjem, z ktorého by následne
žalobca bol býval povinný hradiť odvody, daň, prípadne iné poplatky (hrubý vs. čistý príjem). Iba suma
zodpovedajúca čistému príjmu žalobcu by mohla spĺňať definičné znaky ušlého zisku. Poukázala na bod
30. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý svedčí o celkovej nesprávnosti v právnom posudzovaní
veci súdom prvej inštancie. Napriek skutočnosti, že v tomto bode sa súd bez akýchkoľvek pochybností

venuje otázke ustálenia príčinnej súvislosti (ako jednej zo zložiek zodpovednostného vzťahu), uvádza
nasledovné: „(...) pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu, má preto zásadný význam otázka,
v čom konkrétne spočíva majetková ujma žalobcu.“ Ak by vec súd posúdil správne s ohľadom na
skutkový stav veci, a najmä s ohľadom na zadržanie žalobcu políciou dňa 07.02.2016, dospel by podľa
názoru žalovanej k jedinému záveru, a síce že nesprávny úradný postup Okresného súdu Dunajská

Streda jednoznačne neviedol k vzniku žalobcom deklarovanej škody a nemajetkovej ujmy priamo a
bezprostredne, a nie je ho teda možné považovať za takú kvalifikovanú príčinu vzniku tejto ujmy na
strane žalobcu, s ktorou zákon spája zodpovednosť žalovanej za túto ujmu. Na druhej strane sa súd
prvej inštancie mal v nadväznosti na uvedené zaoberať aj otázkou, či by žalobcovi ujma vznikla aj beztoho, že by bol dňa 07.02.2016 zadržaný políciou a bolo mu vznesené obvinenie pre prečin marenia
výkonu úradného rozhodnutia. V zmysle tzv. testu conditio sine qua non je práve zadržanie žalobcu a
vznesenie obvinenia tou bezprostrednou a kvalifikovanou príčinou vzniku žalobcovej ujmy, bez ktorej

by k jej vzniku jednoznačne nedošlo. Navyše uznesenie o vznesení obvinenia ČVS: ORP-256/RU-
BV-2016 bolo zrušené uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava V zo dňa 16.02.2016,
č. 2Pv 91/16/1105, a teda bez vecnej ako i časovej súvislosti s nevydaním rozhodnutia Okresného
súdu Dunajská Streda o započítaní času, po ktorý bolo žalobcovi pred právoplatnosťou odsudzujúceho
rozsudku vydaného v predmetnej trestnej veci odňaté oprávnenie na vedenie motorového vozidla,

do výkonu trestu zákazu činnosti uloženého žalobcovi. Inými slovami, uznesenie polície o vznesení
obvinenia bolo zrušené po deviatich dňoch od jeho vydania bez toho, že by prokurátor v danom prípade
čakal na postup Okresného súdu Dunajská Streda. Ani jednou z týchto skutočností, ktoré v danom
konaní podľa žalovanej jednoznačne boli preukázané, sa súd správne v rámci právneho posúdenia
veci nevysporiadal, čím nepochybne naplnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Zároveň
súd prvej inštancie nesprávne neprihliadol na zadržanie žalobcu, jeho obmedzenie na osobnej slobode

dňa 07.02.2016 a následné vznesenie obvinenia, tieto riadne nevyhodnotil podľa ust. § 3 ods. 1 písm.
a) a b) zákona č. 514/2003 Z.z. v spojení s § 5 a 6, resp. s § 7 zákona č. 514/2003 Z.z.. Následne
súd, vychádzajúc z vlastných nesprávnych skutkových zistení dospel k záveru, že žalobcovi vznikla v
súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu škoda v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.,
ako aj nemajetková ujma podľa § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. Vzhľadom na všetky vyššie

uvedené skutočnosti navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti - vo
výroku I. zmenil tak, že žalobu zamietne.

5. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žalobca uviedol, že opomenutím zákonného postupu zo strany
Okresného súdu Dunajská Streda bol spustený sled udalostí, ktoré spôsobili jeho zadržanie, jeho

následné pozbavenie na osobnej slobode viac ako 22 hodín a opätovné zadržiavanie vodičského
oprávnenia na 143 kalendárnych dní, pričom už v čase týchto udalostí bol zo strany štátu potrestaný
po dobu presahujúcu výmeru uloženého trestu. Je nevyhnutné zohľadniť tú skutočnosť, že mu bolo
opätovne zadržané vodičské oprávnenie počas 143 dní, počas ktorých si bol povinný zabezpečovať
náhradnú dopravu spočívajúcu v odkázanosti na iné osoby, tak aby bol schopný vykonávať svoju

lekársku prax. Nesprávny úradný postup Okresného súdu Dunajská Streda mal za následok nielen
vznesenie obvinenia za prečin marenia úradného rozhodnutia, vykonanie zaisťovacích úkonov,
pozbavenie osobnej slobody ale taktiež bol opätovne potrestaný trestom zákazu činnosti /viesť motorové
vozidlo/ a bol nútený opätovne absolvovať teoretickú ako i praktickú prípravu v autoškole, čo nemalo
za následok stratu na jeho majetku ale i značnú stratu voľného času určeného pre rodinu ako i

potrebný oddych. Bol na prechádzke so svojou maloletou dcérou, pričom iba v dôsledku nesprávneho
parkovania bol policajnou hliadkou vyzvaný na predloženie dokladov a následnou lustráciou policajnej
hliadky došlo k „odhaleniu“ jeho údajného a podľa všetkých okolností nasvedčujúceho spáchanie
trestného činu marenia úradného rozhodnutia. Spútaniu a odvedeniu na najbližší policajný okrsok sa
prizerala jeho maloletá dcéra, ktorá má do dnešných dní z tohto výletu s otcom traumu. Na základe

skutkového stavu podrobne a detailne uvedeného v podanej žalobe ako aj pri jeho prednesoch a
výsluchu svedkov vyplynulo, že postupom Okresného súdu Dunajská Streda došlo nepochybne k
opomenutiu zákonného postupu, nakoľko Okresný súd Dunajská Streda vydal rozhodnutie o započítaní
trestu, ktoré sa má vyhotoviť neodkladne / bez meškania až po dobe 824 kalendárnych dní, a to
len z dôvodu kedy došlo k priamemu dopadu tohto konania na neho spočívajúcemu v zadržaní,

pozbavení osobnej slobody a následnému opätovnému potrestaniu vo forme opätovného zadržiavania
vodičského oprávnenia. V nadväznosti na vyššie uvedené skutkové a právne posúdenie veci je
zrejmé, že previazanosť pochybenia Okresného súdu Dunajská Streda spočívajúceho v absolútnom
nerešpektovaní ust. § 438 ods. 1 Trestného poriadku bola jedinou príčinou kedy bol zadržaný, opätovne
potrestaný (143 dní opätovného zadržiavania vodičského oprávnenia), majetkovo poškodený čo sa

týka nákladov spočívajúcich v zaobstaraní si potrebnej a nevyhnutnej právnej obhajoby, ďalej škody
vzniknutej na ušlej mzde ako aj vynaloženia nevyhnutných správnych poplatkov. Zdôrazniť, že prístup k
dôkaznému bremenu v týchto prípadoch musí zohľadňovať, že porušenými sú najvnútornejšie hodnoty
osobnosti jednotlivca, jeho súkromie, rodinné väzby, a satisfakcia má zmierniť prežitý stres, pocit
bezmocnosti, narušenie viery v spravodlivosť, neistotu, úzkosť. Ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka

a dosah sú ťažko preukázateľné. Samotná výška nemajetkovej ujmy je tak závislá od úvahy súdu,
ktorý zhodnotí právnu zložitosť každého jednotlivého prípadu. Súd prvej inštancie správne uvádza v
bode 36. odôvodnenia rozhodnutia, že súdy pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch v súvislosti s trestným konaním disponujú širokou mierok uváženia, ich úvahy nie je možnélimitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania v iných prípadoch upravených v iných právnych
normách. Ďalej súd prvej inštancie správne uvádza v bode 37. odôvodnenia rozhodnutia, že ako lekár
zastáva spoločensky vysoko hodnotenú pracovnú pozíciu, pomáha ľuďom so zdravotnými problémami

a je dôležité aby pri výkone svojej odbornej práce bol vo výbornej psychickej pohode ako jednej zo
základných predpokladov kvalitnej práce lekára, čo nepochybne nebolo možné v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Dunajská Streda, ktorý vyvolal nežiaduce účinky odzrkadľujúce
sa na jeho psychike. Taktiež nemožno opomenúť prítomnosť maloletej osoby pri vzniku nežiadúcich
následkov v rozhodnom období. O oprávnenosti samotnej výšky a limitácii odškodnenia bolo Krajským

súdom v Žiline konštatované: „Výška náhrady nemajetkovej ujmy je výlučne na posúdení súdu, pričom
súd je povinný prihliadnuť na okolnosti konkrétneho prípadu a závažnosť vzniknutej ujmy v súlade s
požiadavkou spravodlivosti (Krajský súd Žilina, rozsudok sp. zn. 9 Co 52/2010 z 25. marca 2010.)“ Vo
vzťahu k namietanému kauzálnemu nexusu pochybenia Okresného súdu Dunajská Streda a vzniku
škody uviesť, že pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a
skúmať príčinu, ktorá ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny

a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov
je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa
stáva príčinou ďalšieho javu. Súd prvej inštancie správne uvádza v bode 29. odôvodnenia rozhodnutia,
že výlučne opomenutie zákonného postupu Okresného súdu Dunajská Streda spôsobilo, že pri jeho
kontrole policajným orgánom bolo zistené, že mu stále plynie uložený trest, následne mu polícia

odobrala vodičské oprávnenie, podrobila ho zaisťovacím úkonom a vzniesla obvinenie pre trestný čin
marenia výkonu úradného rozhodnutia. Súd prvej inštancie tak uvádza, že vidí priamu súvislosť medzi
nímuplatnenýmnárokomavzniknutouškodou.Jejednoznačnepreukázané,žepríčinnásúvislosťmedzi
pochybením Okresného súdu Dunajská Streda a vznikom škody existuje, nakoľko je zrejmé, že nebyť
pochybenia Okresného súdu Dunajská Streda, škoda na jeho strane by nenastala. Ním predložené

dôkazy preukazujúce ušlý zárobok a trov obhajoby B. E. boli predložené vo forme v akej jedinej boli, sú
dohľadateľné. Pravdivosť a hodnovernosť výpisov z elektronického diára je nespochybniteľná, nakoľko
zápisy pochádzajú z rozhodného obdobia a nedali sa do elektronického diára zapísať v iný dátum, než
v dátum ktorý rozhodujúcemu obdobiu predchádzal. Taktiež samotný cenník lekárskych zákrokov je
plne v jeho kompetencii, nakoľko poskytuje zdravotnícku starostlivosť prostredníctvom svojej obchodnej

spoločnosti a teda cenotvorba sa prispôsobuje potrebám trhu. V zmysle vyššie citovaného mal za to,
že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď mu priznal náhradu za ušlý zisk. Na základe uvedeného
žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil.

6. Odvolací súd o odvolaní žalovanej rozhodol rozsudkom zo dňa 30.03.2022, č.k. 7Co/117/2021-225

tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcovi sumu 4 399,50 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol
(výrok I.) a žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 45,58 % (výrok II.).

7. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná, o ktorom dovolací súd rozhodol

uznesením zo dňa 28.02.2023, sp.zn. 4Cdo/138/2022 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
30. marca 2022 sp.zn. 7Co/117/2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

8. Vzhliadnuc k uvedenému odvolací súd pristúpil opätovne k preskúmavaniu rozhodnutia súdu prvej
inštancievnapadnutejčasti,t.j.vovýrokuI.(ktorýmsúdprvejinštancieuložilžalovanejpovinnosťzaplatiť

žalobcovi sumu 4 496,74 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia) a závislému výroku IV. o
trovách konania, a to v intenciách rozhodnutia dovolacieho súdu.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods.
1 a 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo

o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

10. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods.2 CSP).

11. V podanom odvolaní odvolateľka namietala nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie o existencii
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a žalobcom uplatňovaným nárokom na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Odvolací súd má za to, že argumentácia žalovanej o úplnejabsenciipriamejabezprostrednejpríčinnejsúvislostimedzinesprávnymúradnýmpostupomažalobcom
uplatneným nárokom na náhradu škody a nemajetkovej ujmy je v rozpore so skutkovými tvrdeniami
žalobcu ako i vykonaným dokazovaním. V konaní nebolo sporným, že dňa 07.02.2016 policajná hliadka

pri hliadkovej činnosti v služobnom obvode OO PZ Bratislava – Rusovce zistila, že žalobca zaparkoval
svoje motorové vozidlo zn. E. H., EČV: D. za značkou B3- zákaz vjazdu všetkým motorovým vozidlám,
čím sa dopustil priestupku v zmysle § 3 ods. 2 písm. b ) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávky
(ďalej len „zákon č. 8/2009 Z.z.“) a naplnil skutkovú podstatu priestupku v zmysle § 22 ods. 1 písm. l)
zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon č. 372/1990 Zb.“). Na výzvu príslušníkov PZ

žalobca predložil vodičský preukaz a občiansky preukaz a uvedomujúc si svoj priestupok bol ochotný
zaplatiť blokovú pokutu vo výške 50 eur (tak ako to vyplýva z odôvodnenia uznesenia OR PZ v BA V
zo dňa 07.02.2016, ČVS: ORP-254/RU-BV-2016). Až na základe následnej lustrácie žalobcu v systéme
SOITRON príslušníci PZ zistili, že žalobcovi je uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlo, pričom na
základe tohto zistenia vec nebola riešená ako priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky
( § 22 zákon č. 372/1990 Zb.), uložením blokovej pokuty, ale žalobca bol obmedzený na osobnej

slobode, eskortovaný a predvedený na OO PZ Rusovce za účelom ďalšieho šetrenia. Následne bolo
voči žalobcovi vznesené obvinenie z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia a opätovne mu
bolo zadržané vodičské oprávnenie. Správnym je tak záver, že nebyť nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Dunajská Streda, ktorý rozhodol o započítaní zákazu činnosti žalobcu až rozhodnutím
zo dňa 23.05.2016, príslušníci PZ by pri riešení priestupku žalobcu lustráciou v systéme SOITRON

nezistili,ževdanomčasesanažalobcuvzťahujezákazčinnostiviesťmotorovévozidloavec-priestupok
by bola riešená formou pokuty, nie obmedzením osobnej slobody žalobcu, vydaním uznesenia o
vznesení obvinenia a opätovným zadržaním vodičského oprávnenia žalobcu, čo malo vplyv na výkon
práce žalobcu z hľadiska potreby zabezpečenia dochádzania na pracoviská do Devínskej Novej vsi a
Petržalkyzbydliskažalobcu.Nemožnotakprijaťargumentáciužalovanej,žebezpodmienečnoupríčinou

(podmienkou) vzniku ujmy na strane žalobcu („conditio sine qua non") bolo práve zadržanie žalobcu a
vznesenie obvinenia a nie nesprávny úradný postup Okresného súdu Dunajská Streda .

12. Pokiaľ žalovaná namietala, že uznesenie o vznesení obvinenia ČVS: ORP-256/RU-BV-2016
bolo zrušené uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava V zo dňa 16.02.2016, č. 2Pv

91/16/1105, bez toho, aby prokurátor čakal na postup Okresného súdu Dunajská Streda, je potrebné
poukázať na to, že k zrušeniu obvinenia žalobcu došlo z dôvodu, že postup povereného príslušníka
PZ posúdil prokurátor ako predčasný, majúc za to, že vo veci nie sú dostatočne objasnené základné
skutkové okolnosti. Inými slovami, i keď prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V uznesením zo
dňa 16.02.2016 č.k. 2Pv 91/16/1105-6 zrušil obvinenie žalobcu pre prečin marenia výkonu úradného

rozhodnutia ako neopodstatnené, zrušenie obvinenia nemalo vplyv na to, že v evidencii polície
bolo naďalej uvedené, že žalobcovi je uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlo (čl. 186),
t.z. žalobca naďalej nebol oprávnený viesť motorové vozidlo. Základnou a zásadnou skutočnosťou
navodzujúcou postup príslušníkov PZ pri rozhodovaní o riešení priestupku žalobcu bolo nesporne
zistenie, že žalobca viedol motorové vozidlo dňa 07.02.2016 aj napriek tomu, že mu bol uložený zákaz

činnosti viesť motorové vozidlo, čo bolo dôvodom na vznesenie obvinenia z prečinu marenia výkonu
úradného rozhodnutia podľa ust. § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, tzv. „kvalifikovaným právnym
titulom“ ( ako uviedla žalovaná v podanom dovolaní ) je nesprávny úradný postup, je teda daná priama
a bezprostredná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a žalobcom uplatňovanou
škodou.

13. V príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalovanej došlo na strane žalobcu k
strate očakávaného výnosu ( ušlého zisku), ktorého výšku žalobca v konaní osvedčil najmä menným
zoznamom objednaných pacientov, cenníkom medicínskych úkonov a elektronickým výpisom z diáru.
Vzhliadnuc na to, že žalobca bol objektívne zadržaný a obmedzený v osobnej slobode dňa 07.02.2016

o 16.35 hod. na 22 hodín, nemohol vykonávať svoju podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania
zdravotnej starostlivosti v tak špecifických odboroch ( fyziatria, balneológia, liečebná rehabilitácia a
akupunktúra), ktoré vyžadujú jeho osobnú prítomnosť pri danom výkone a zároveň tak limitujú množstvo
pacientov, ktorým je objektívne možné počas ordinačných hodín poskytnúť požadovaný zdravotný
výkon. Argumentácia odvolateľky, že súd prvej inštancie nezohľadnil, či sa zo strany žalobcu malo jednať

o príjem čistý alebo hrubý, nie je dôvodnou s ohľadom na to, že v prípade podnikateľov základ dane
ako i odvodové povinnosti upravuje osobitný zákon, pričom základ dane sa zisťuje ku koncu daňového
obdobia. Zároveň vo vzťahu k špecifickej činnosti žalobcu je potrebné posúdiť aj objektívnu možnosťžalobcu uniesť v tejto časti uplatneného nároku dôkazné bremeno, nakoľko predloženie listinných
dokladov výlučne z evidencie žalobcu samo o sebe neznamená neunesenie dôkazného bremena.

14. Správnosť záverov súdu prvej inštancie možno konštatovať i vo vzťahu k priznaniu nároku žalobcu
na úhradu nákladov spojených s uplatnením jeho práv (podanie sťažnosti predsedovi Krajského súdu v
TrnavenapostupOkresnéhosúduDunajskáStreda),nakoľkokichvynaloženiudošlovpriamejsúvislosti
s nesprávnym úradným postupom ( sťažnosť na postup prvoinštančného súdu), ktorú vyhodnotil
nadriadený súd ako dôvodnú a za podanie, ktorej žalobca uhradil súdny poplatok vo výške 6,50 eur

(na základe výzvy Krajského súdu v Trnave), vynaloženie ktorého ako i jeho výšku žalobca v konaní
preukázal (poštová poukážka zo dňa 16.11.2016).

15. Ďalej si žalobca v konaní uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia. Náhrada škody
zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym

úradným postupom. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne
vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta.
Nakoľko v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu v Dunajskej Strede
bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia, udelenie
plnomocenstva B. E. na zastupovanie žalobcu v trestnom konaní bolo dôvodným. Pokiaľ žalovaná

namietala, že súd prvej inštancie pochybil pri výpočte tarifnej odmeny za jeden úkon obhajoby a
nesprávne priznal žalobcovi nárok za úkon „nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu“, tejto argumentácii
možno priznať úspech. Úkon „nahliadnutie do spisu“ v ust. § 14 vyhlášky nie je vymedzený a pre tento
úkon neprichádza do úvahy ani použitie ods. 5 ustanovenia § 14 vyhlášky, preto možno súhlasiť s
námietkami odvolateľky, že za tento úkon, ktorý nie je úkonom právnej služby, nebolo možné žalobcovi

priznať náhradu (analogicky uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.01.2017, sp. zn. 3Obo/35/2016).
Vo vzťahu k námietke odvolateľky, že súd prvej inštancie nesprávne určil výšku tarifnej odmeny za
úkony právnej služby odvolací súd uvádza, že nakoľko v danom prípade sa jednalo o obhajobu v
trestnom konaní, za trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica
neprevyšuje päť rokov, patrila advokátovi odmena vo výške 71,50 eur (§ 12 ods. 3 písm. a)), nie v

hodnote 80,08 eur, ako ustálil súd prvej inštancie. Zohľadniac tak uvedené bolo dôvodným priznať
žalobcovi nárok na náhradu trov právnej služby za 2 úkony právnej služby á 71,50 eur ( udelenie
plnomocenstva zo dňa 08.02.2016, zaslanie podkladov do vyšetrovacieho spisu zo dňa 14.3.2016), t.j.
celkom v sume 143 eur a vo zvyšku nárok žalobcu na náhradu trov právnej služby zamietnuť.

16. Vychádzajúc tak z objektívnej zodpovednosti štátu, za konanie alebo opomenutie jeho orgánov,
ktorými zasahujú do základných práv jednotlivca a s prihliadnutím na okolnosti prejednávanej
veci, samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostačujúcim zadosťučinením na zmiernenie
nežiadúcich následkov nesprávneho úradného postupu žalovanej, preto prichádzalo do úvahy priznanie
nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného

a môže tak predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce
na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské
postavenie a pod. Základnými pravidlami pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy za obmedzenie osobnej
slobody sú okrem iného celková dĺžka obmedzenia osobnej slobody a následky v osobnej sfére
poškodenej osoby. Zároveň je potrebné zohľadniť, že samotné obmedzenie osobnej slobody (v danom

prípade zadržanie) má z povahy veci negatívne dopady do slobody pohybu, do práva na súkromie a
v tomto ohľade samo osebe pôsobí ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej
osoby, pôsobí takejto osobe stres, neistotu, úzkosť a pod. V takýchto prípadoch je naviac treba
prihliadať aj k ďalším individuálnym okolnostiam jednotlivého prípadu, ako i dopad obmedzenia osobnej
slobody do profesijného života jedinca, do jeho spoločenskej povesti a cti.

17. Pokiaľ žalovaná v rámci odvolacej argumentácie namietala nedostatočnosť odôvodnenia výšky
priznanej nemajetkovej ujmy, je nutné zdôrazniť, že výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy nie je možné exaktne matematicky stanoviť, nie je možné ani mechanicky (automaticky) prevziať
peňažné sumy priznávané rozhodnutiami súdov ako odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch,

nakoľko nejde o paušálne peňažné sumy. Ústavný súd vyjadril názor, že stanoviť presnou sumou
výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň trvania väzby alebo vedenia trestného stíhania pre všetky
prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu,
ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Rovnako nie je možné ani mechanicky prevziať záveryrozhodovacej praxe súdov iných štátov, či ESĽP, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v
jednotlivých štátoch, ktorá rovnako musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej
ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom mieste. Výška

nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život
a prostredie, v ktorom žije a pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo;
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.). Ustanovenie §
17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. predstavuje normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá nie

je stanovená priamo právnym predpisom, a ktorá tak prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v
každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, iba málo obmedzeného
okruhu okolností (viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/191/2020).

18. Nakoľko zákon č. 514/2003 Z. z. pri úprave spôsobu a rozsahu náhrady škody nerozlišuje právnu
udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, závery o spôsobe a rozsahu priznávanej nemajetkovej

ujmyvyslovenévkonaniach,kdesazodpovednosťvyvodzujeznezákonnéhorozhodnutia,súrelevantné
aj pre konania o zodpovednosti za škodu za nesprávny úradný postup (vrátane prieťahov v konaní).
Spôsob odškodnenia (upravený v § 17 zákona č. 514/2003 Z. z.) je spoločný pre všetky zásahy orgánov
verejnej moci, ktoré sú predmetom úpravy citovaného zákona, teda nezákonné rozhodnutie, nezákonné
zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení

alebo o väzbe, alebo nesprávny úradný postup.

19. V danej veci pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy je nutné poukázať na nespornú skutočnosť,
že rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 25.02.2013, č.k. 2T/245/2010-416 bol žalobcovi
uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 36 mesiacov. Nakoľko

žalobcovi bolo vodičské oprávnenie odňaté dňa 27.10.2005, táto doba pred právoplatnosťou rozsudku
sa započítavala do výkonu zákazu trestu činnosti. Pričom o započítaní času, po ktorý bolo žalobcovi pred
právoplatnosťou rozsudku odňaté oprávnenie vykonávať činnosť, viesť motorové vozidlá akéhokoľvek
druhu, bol súd povinný rozhodnúť bez odkladu. Uvedený postup Okresný súd Dunajská Streda
nedodržal, keď vo veci rozhodol až dňa 23.05.2016. Správne tak žalobca upriamil pozornosť na to,

že medzi právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda sp.zn. 2T/245/2010 zo dňa
25.02.2013 ( právoplatný dňa 18.02.2014) a rozhodnutím o započítaní zákazu činnosti žalobcovi zo dňa
23.05.2016, došlo až s odstupom dvoch rokov a troch mesiacov ( viď vyjadrenie k sťažnosti Krajského
súduvTrnavezodňa22.12.2016),čonemožnopovažovaťzapostupsúladnýsust.zákona(konaniebez
meškania). I keď sa uvedený nesprávny úradný postup vo vzťahu k žalobcovi prejavil až dňa 07.02.2016,

prejavil sa v zásadnej miere priamo obmedzením osobnej slobody žalobcu, hoc len v trvaní 22 hodín a
vznesenímobvineniavovzťahukžalobcovi.Žalobcasúcničneporušil,vychádzajúczpremisy,žeorgány
štátu konajú v súlade so zákonom, bol v situácii občana, ktorý bol povinný strpieť úkony orgánov činných
v trestnom konaní. Každé obmedzenie osobnej slobody negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný
a osobný život danej osoby, a to bez ohľadu na to, či v danom čase bolo dôvodným alebo nie, teda

aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže,
že bolo od začiatku nedôvodné. Stav neistoty na strane žalobcu pretrvával aj po jeho prepustení, i keď
k zrušeniu obvinenia žalobcu pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia došlo dňa 16.02.2016,
nakoľko Okresný súd v Dunajskej Strede o započítaní doby zadržania vodičského oprávnenia do
výkonu právoplatne uloženého trestu rozhodol až dňa 23.05.2016. I z odôvodnenia uznesenia Okresnej

prokuratúry Bratislava V zo dňa 16.02.2016 č.k. 2Pv 91/16/1105-6 vyplýva, že dôvodom na zrušenie
uznesenia OR PZ v BA V zo dňa 07.02.2016, sp.zn. ORP-254/RU-BV-2016, v časti, ktorej bolo voči
žalobcovi vznesené obvinenie za marenia výkonu úradného rozhodnutia, bola jeho neopodstatnenosť.
Kedy konajúci prokurátor na základe spisového materiálu ako i tvrdení podozrivého ( žalobcu) považoval
za potrebné si ozrejmiť, či bola podozrivému (žalobcovi) správne započítaná doba zadržania vodičského

preukazu do trestu odňatia zákazu činnosti. Odvolací súd má za to, že pri odškodňovaní nemajetkovej
ujmy za obmedzenie osobnej slobody nemožno takúto ujmu bagatelizovať priznávaním neprimerane
nízkej, resp. žiadnych náhrad; také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a
pôsobí mnohokrát veľmi cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa
pravidla, podľa ktorého "nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“. Nakoľko nebyť nesprávneho

úradného postupu nedošlo by k opätovnému zadržaniu vodičského oprávnenia žalobcu, v dôsledku
čoho bol žalobca nútený prostredníctvom tretích osôb riešiť dochádzku nielen na miesta výkonu práce,
čím sčasti stratil svoju nezávislosť, ale bol obmedzený aj pri trávení voľného času a nútený opätovne
absolvovať prípravu v autoškole. Pocit bezmocnosti v spojení s narušením dôvery v spravodlivosť,ktorými žalobca v konaní argumentoval síce nemožno preukázať, čo však samé o sebe nenavodzuje
záver, že na žalobcom opísané prežívanie udalostí nemožno prihliadnuť, a to i s ohľadom na nespornú
skutočnosť, že za zásah do osobnostných práv žalobcu sa žalobcovi nikto neospravedlnil.

20. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 27. augusta 2019 sp. zn. 4Cdo/125/2019 vyslovil, že v prípade, ak
žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
nemôže odvolací súd rozhodnúť, že mu škoda nebude vôbec priznaná, alebo že medzi protiprávnym
konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť „Nemajetková ujma vzniká samotným

porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky, pravda za
predpokladu, že sa sudca bude vedieť aspoň elementárne vcítiť do pozície trestne stíhaného človeka…"
Ďalej bolo uvedené, že „Škodu teda treba chápať ako ujmu na chránenom statku, ako je majetok,
osoba, alebo iný chránený záujem, pričom najvyššiu mieru ochrany požívajú ľudský život, integrita
človeka, ľudská dôstojnosť a sloboda. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský,

pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez
ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy… ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok
trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú
uznesením o vznesení obvinenia." V predmetnom rozhodnutí taktiež dospel najvyšší súd k záveru,
že pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom

nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad;
také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu.
21. Vo vzťahu k primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd poukazuje na rozhodnutia
dovolacieho súdu (ktorými odmietol podané dovolania) napr. sp. zn. 7Cdo/155/2021 (odvolací súd
priznal za väzbu trvajúcu 8 mesiacov náhradu škody 13 300 eur a 15 000 eur za trestné stíhanie),

sp. zn. 7Cdo/263/2020 (odvolací súd priznal za väzbu trvajúcu 9 mesiacov náhradu škody 15 000
eur), sp. zn. 5Cdo/201/2013 (väzba v trvaní 6 mesiacov a trestné stíhanie boli odškodnené sumou
25 000 eur), sp. zn. 3Cdo/25/2019 (väzba v trvaní 9 mesiacov bola odškodnená sumou 9 000 eur;
spolu s trestným stíhaním 27 000 eur). Ďalej v rozhodnutí sp.zn. 7Cdo/88/2019 dovolací súd odmietol
dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým potvrdil správnosť záverov prvoinštančného súdu

o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 25 eur za jeden deň väzby, keď správne prihliadol
na existujúcu judikatúru súdov, vrátane rozhodnutia ESĽP vo veci Winkler c/a SR. Následne Najvyšší
súd SR rozhodnutí sp.zn. 7Cdo/11/2020 zo dňa 25.06.2020 potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v
Bratislave z 31. júla 2019 sp. zn. 7Co/160/2019, ktorý potvrdil rozhodnutie prvoinštančného súdu: „Pri
rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné obmedzenie osobnej slobody žalobcu

v rozsahu 1 565 dní súd prvej inštancie vychádzal z prezumovaného zásahu a nepriaznivého dopadu
v súvislosti s vykonaným trestom odňatia slobody v osobnom, súkromnom a rodinnom živote žalobcu a
jej výšku 20 eur za 1 deň nezákonného obmedzenia osobnej slobody stanovil porovnaním s výškou v
iných obdobných sporoch ako i v porovnaní s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá je poskytovaná za každý
deň odňatia slobody i v iných štátoch Európskej únie, a to s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu

Českej republiky sp. zn. 30Cdo/2357/2010“.

22. Hodnotiac preto okolnosti tejto prejednávanej veci, mal odvolací súd za to, že je dôvodným priznať
žalobcovi nemajetkovú ujmy v sume 21 eur/ deň za obmedzenie osobnej slobody (07.02.2016 –
obmedzenie osobnej slobody 22 hodín – cca 1 deň a dobu trestného stíhania od 07.02.2016 –

16.02.2016) celkom za 10 dní sumu 210 eur ( 21 x 10) a nemajetkovú ujmu v sume 20 eur/deň za
obdobie do opätovného vydania vodičského preukazu žalobcovi ( celkovo 143 dní – 10 dní trestného
stíhania), t.j. celkom sumu 2 660 eur ( 133 x 20) . Určenie výšky nemajetkovej ujmy na spodnej hranici
priznávaného odškodného 20-60 eur/deň, zohľadňuje osobitosti a okolnosti prejednávanej veci, a to
skutočnosť, že v konaní nebolo tvrdené ani preukázané, že by v príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom došlo k narušeniu vzťahov žalobcu v osobnom živote (s partnerkou), príp. že by
uvedené malo zásadný vplyv na ďalší profesionálny život žalobcu. Odvolací súd majúc tak na zreteli
spravodlivé uváženie jednotlivých okolností prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. augusta
2019, sp. zn. 4Cdo/125/2019), ako i dovolacím súdom vytknutú absenciu relevantnej komparácie s inými
obdobnými prípadmi, priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy celkom v sume 2870 eur.

23. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľky, odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej
judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia beztoho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto na zostávajúcu
odvolaciu argumentáciu odvolateľky odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

24. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd posúdil odvolaciu argumentáciu odvolateľky v časti ako
dôvodnú, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ( vo výroku I.) podľa ust. § 388 CSP
zmenil tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 219,50 eur (2870 eur + 200 eur +
143 eur + 6,50 eur) eur a vo zvyšku žalobu zamietol.

25. Keďže odvolací súd zmenil prvoinštančné rozhodnutie, bolo jeho povinnosťou v zmysle § 396 ods. 2
CSP, § 453 ods. 3 CSP rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov na súde prvej inštancie, odvolacom ako
aj dovolacom súde (teda celého konania). Ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa
použijú aj na odvolacie konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie. Obdobne to platí aj v dovolacom konaní, a teda ustanovenia o

trovách konania pred súdom prvej inštancie sa primerane použijú na dovolacie konanie. Pri zrušení
rozhodnutia odvolacieho súdu dovolacím súdom a vrátení veci tomuto súdu na ďalšie konanie rozhodne
odvolací súd v novom rozhodnutí, ktorým sa konania končí, opäť o nároku na náhradu trov odvolacieho
konania, a to vrátane nároku na náhradu trov dovolacieho konania. Tento nárok bude tvoriť jeden
celok, a preto v takomto prípade bude odvolací súd rozhodovať jedným výrokom („žalobca má nárok na

náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v plnom rozsahu“) (Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C. H. Beck, 2016, s. 1445).

26. Predmetom konania sú dva (samostatné) nároky, a to nárok na náhradu majetkovej škody ako aj

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V konaní o nároku na náhradu majetkovej škody bol žalobca
úspešný v časti nároku na náhradu škody v sume 349,50 eur ( 200 eur + 6,50 eur + 143 eur) zo sumy
766,50, t.j. v rozsahu 45,59%, úspech žalovanej v časti nároku na náhradu škody bol v sume 417 eur
(v časti zamietnutia nároku v sume 407 eur a v časti zastavenia konania v sume 10 eur), t.j. 54,41%.
V časti priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej výška závisela od úvahy súdu (nález

ÚS SR zo dňa 04.02.2021, sp. zn. III. ÚS 475/2018, uznesenie NS SR zo dňa 30.07.2019, sp. zn.
4Cdo/34/2018), odvolací súd zohľadnil právne závery ÚS SR vyslovené v náleze sp. zn. IV. ÚS 652/2018
z 13.02.2020, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, v zmysle ktorých aplikácia zásady úspechu pri
priznávaní náhrady trov v situáciách, keď rozhodnutie o výške nároku závisí od úvahy súdu, musí mať
svoje vnútorné limity, pretože inak by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov,

aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho
neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad z
ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana jeho právu na plnú
náhradu trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého
výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením. Odvolací súd je

toho názoru, že práve o takúto situáciu ide aj v danej veci, keďže žalobca si v tomto spore uplatnil
titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 20 250 eur, ktorá je celkom zjavne neprimeraná náhradám
priznávanými v obdobných prípadoch rozhodnutiami súdov (čo skonštatoval aj súd odvolací súd, ak
uviedol rozpätie 20-60 eur za deň väzby pri zohľadnení okolností prejednávanej veci), ktorých znalosť
splnomocnenému a neskôr právnemu zástupcovi žalobcu bolo možné predpokladať a očakávať, pričom

z uplatnenej sumy 20.250 eur bola žalobcovi priznaná iba suma 2870 eur, teda iba 14,17 % z uplatnenej
sumy, čo predstavuje úspech žalovaného v rozsahu 85,83%, preto odvolací súd vychádzal z toho, že aj
vo vzťahu k tomuto nároku je potrebné pripočítať úspech žalovanej.

27. Posudzujúc kumulatívne pomer úspechu strán sporu v konaní, bola v konaní úspešnejšia žalovaná

(žalobca mal v časti uplatneného nároku úspech len nepatrný [(2870 + 349,50)/21016,50 = 0,1531, t.j.
15,31 %] a žalovaná v rozsahu 84,69%, čistý úspech žalovanej bol v rozsahu 69,38%. Žalovanej však v
konanížiadnetrovynevznikliatietosineuplatnila,pretobolodôvodnévsúladesčl.17základnýchzásad
CSP, ktorý upravuje procesnú ekonómiu súdneho konania, rozhodnúť tak, že žalovanej sa náhrada trov
prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania proti žalobcovi nepriznáva (uznesenie NS SR, sp.

zn. 7Cdo/14/2018).

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania
dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).