Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/28/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118214516
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1118214516.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobkyne: Anna Rusková, nar. 02.07.1948,
trvale bytom Mládeže 1569/5, Zlaté Moravce, zast. M.. U. O., usadeným euroadvokátom so sídlom D.
Z.. O. XXX/XX, A., proti žalovanej: Slovenská F., S. R.. O. Z. Z., L.: XX XXX XXX, F.L. XX, N., o náhradu
za stratu na zárobku v sume 115,41 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 15.02.2024, č. k. B1-8C/26/2018-153, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III.
p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie opätovne, potom ako bol prvý rozsudok v danej veci
zo dňa 01.07.2020, č. k. 8C/26/2018-75 uznesením odvolacieho súdu zo dňa 31.03.2023, č. k.
3Co/39/2023-120 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie pre nesplnenie
podmienok pre vydanie rozsudku pre zmeškanie, zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny v sume
58,55 eura a v časti úroku z omeškania 5 % ročne zo sumy 56,86 eura od 17.08.2018 do 20.09.2018
(výrok I.), zamietol žalobu v časti o zaplatenie istiny v sume 56,86 eura s úrokom z omeškania vo výške

5 % ročne od 17.08.2018 do zaplatenia, úroku z omeškania 5 % ročne zo sumy 1,69 eura od 17.08.2018
do zaplatenia a úroku z omeškania 5 % ročne zo sumy 56,86 eura od 21.09.2018 do zaplatenia (výrok
II.). Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).

2. Uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou pôvodne domáhala zaplatenia sumy 115,41 eura s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne od 17.08.2018 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že jej otec
M. G., nar. XX.XX.XXXX, zomrelý dňa XX.XX.XXXX, bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu

Bratislava z 25.03.1957, sp. zn. T 39/57, v spojení s rozsudkom Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne
z 24.04.1957, sp. zn. To 75/57, uznaný za vinného zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v
brannej moci podľa § 256 ods. 1 Trestného zákona č. 86/1950 Zb., za čo bol odsúdený na trest odňatia
slobody v trvaní jeden rok nepodmienečne, ktorý vykonával od 10.07.1957 do 04.12.1957, kedy bol
prepustený na základe amnestie. Okresný súd Bratislava I uznesením zo 16.01.2018, sp. zn. 2Nt/6/2017
rozhodol, že otec žalobkyne je účastný rehabilitácie podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 119/1990 Zb.“). Ako pozostalá dcéra a dedička v rozsahu

2/7 si po svojom otcovi uplatnila voči žalovanej nárok na odškodnenie náhrady za stratu na zárobku otca
počas výkonu jeho trestu podľa § 23 ods. 1 a § 26 zákona č. 119/1990 Zb., na čo žalovaná nereagovala, v
dôsledku čoho si podanou žalobou uplatnila aj príslušenstvo pohľadávky v podobe úrokov z omeškania.
Podaním doručeným súdu dňa 16.10.2018 žalobkyňa vzala žalobu späť v časti o zaplatenie 58,55eura, z toho späťvzatie v časti 1,69 eura odôvodnila zaokrúhľovaním a zjednodušením v súvislosti s
rôznymi názormi strán na výpočet žalovaného nároku a časť v sume 56,86 eura vzala späť z dôvodu,
že žalovaná jej po podaní žaloby priznala odškodnenie, z ktorého na žalovaný nárok pripadá 56,86

eura. Príslušenstvo aj za časť, ktorá bola žalovanou uhradená, ostala predmetom konania. Podaním
doručeným súdu dňa 12.02.2024 žalobkyňa vzala späť žalobu v časti úroku z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 56,86 eura od 17.08.2018 do 20.09.2018 (0,27 eura) z dôvodu poukázania tejto sumy
žalovanou. Žalovaná so späťvzatím žaloby v tejto časti súhlasila. Súd prvej inštancie tak podľa § 145
ods. 2 CSP zastavil konanie v časti o zaplatenie 58,55 eura a v časti úroku z omeškania vo výške 5 %

ročne zo sumy 56,86 eura od 17.08.2018 do 20.09.2018.

3. V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal vecou samou, ktorá nebola späťvzatiami dotknutá, t. j.
nárokom na zaplatenie istiny v sume 56,86 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od
17.08.2018 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1,69 eura od 17.08.2018
do zaplatenia a zo sumy 56,86 eura od 21.09.2018 do zaplatenia (žalobkyňa zobrala žalobu späť vo

vzťahu k istine 58,55 eura, ale tieto úkony sa nedotýkali príslušenstva k týmto istinám, ktoré zostali
predmetom konania a súd musel o nich rozhodovať). Rozhodnutie vo veci samej s odkazom na ust. §
23 ods. 1 písm. a), § 24 ods. 1, § 26 zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zák. č. 119/1990 Zb.“), § 10 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení účinnom do

30.06.2004 (ďalej len „zák. č. 58/1969 Zb.“), § 482 ods. 1, § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
vykonané dokazovanie odôvodnil tým, že žalobkyňa nie je oprávnená uplatňovať odškodnenie podľa
zák. č. 119/1990 Zb. za svoju matku. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že otec žalobkyne
bol vo výkone trestu odňatia slobody od 10.07.1957 do 4. 12.1957 (t. j. 4 mesiace a 20 dní v novembri
1957 a 4 dni v decembri 1957) a bolo vyslovené, že je účastný na rehabilitácii v plnom rozsahu. Ak by

v čase právoplatnosti rehabilitácie žil, mal by nárok na odškodnenie podľa § 23 ods. 1 písm. a) zákona
č. 119/1990 Zb., a to na náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za výkon trestu odňatia slobody
vo výške 83 eur. Keďže v čase právoplatnosti vyslovenia jeho účasti na rehabilitácii dňa 16.01.2018 už
otec žalobkyne nežil, nakoľko dňa XX.XX.XXXX zomrel, prvoinštančný súd konštatoval prechod práva
žiadať náhradu za stratu na zárobku podľa § 26 zákona č. 119/1990 Zb. na dedičov nebohého otca

žalobkyne, pričom medzi oprávnené osoby patrí aj žalobkyňa ako dieťa po poškodenom. Prvoinštančný
súd bol zhodne so žalovanou toho názoru, že žalobkyňa má nárok na 1/7 zo sumy náhrady za stratu
na zárobku podľa § 23 ods. 1 písm. a) v spojení s § 26 zákona č. 119/1990 Zb. vo výške 398,04 eura.
Výšku tejto náhrady vypočítal súd podľa dĺžky trvania výkonu trestu zo sumy 83 eur/ mesiac podľa § 23
ods. 1 písm. a) zákona č. 119/1990 Zb. [4 mesiace ? 83 eur + (20/30) x 83 eur + (4/31) x 83 eur, t. j.

398,04 eura]. Výpočet výšky tejto sumy sa stal počas konania medzi stranami nesporným. Žalobkyňa si
uplatnila na ministerstve nárok dňa 16.02.2018. Vzhľadom na počet spoludedičov žalobkyne (dedičmi
bola pozostalá manželka otca žalobkyne a súrodenci žalobkyne, celkovo 7 dedičov), určil na žalobkyňu
pripadajúcu sumu 56,86 eura (1/7 uvedeného nároku). Žalovaná tento nárok uspokojila až po podaní
žaloby dňa 20.09.2018, keď žalobkyni plnila sumu 56,86 eura. Aj napriek čiastočnému plneniu zo strany

žalovanej však predmetom konania ostal nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 56,86 eura od 21.09.2018 do zaplatenia, ktorý prvoinštančný súd ako nedôvodný zamietol,
nakoľko dlh žalovanej vo výške 56,86 eura zanikol dňa 20.09.2018 splnením podľa § 559 ods. 1 OZ.

4. Žalobkyňa sa okrem toho domáhala aj nároku v rozsahu 1/7 z nároku jej nebohého otca podľa §

23 písm. a) zák. č. 119/1990 Zb. zodpovedajúcom sume 56,86 eura s príslušenstvom dôvodiac tým,
že jej matka sa podľa dohody dedičov vzdala dedičského podielu po nebohom otcovi žalobkyne v jej
prospech. Z osvedčenia o dedičstve mal prvoinštančný súd za preukázané, že dedičstvo nebolo tvorené
pohľadávkami. Dedičia (vrátane žalobkyne) uzatvorili dedičskú dohodu podľa § 482 ods. 1 OZ, ktorá
sa však týka len konkrétnych špecifikovaných aktív a pasív vymenovaných v tejto dohode. Z dedičskej

dohodytiežvyplýva,žematkažalobkyneneodmietladedičstvoaažpočasdedičskéhokonaniasavzdala
svojho podielu na konkrétnych v dedičskej dohode špecifikovaných veciach, v prospech žalobkyne.
Súčasťou dohody nebola žiadna dohoda o akejkoľvek prípadnej pohľadávke nebohého otca žalobkyne.
Prvoinštančný súd v tejto súvislosti poukázal na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej dohodu dedičov
podľa § 482 OZ možno uzavrieť iba o majetku, ktorý je v čase uzavretia dohody známy, a nie aj o

majetku, ktorý eventuálne ešte len bude dodatočne objavený (Nejvyšší soud ČSSR. Sborník stanovisek,
zpráv o rozhodování soudů a soudních rozhodnutí Nejvyšších soudů ČSSR, ČR a SSR 1970 - 1983: O
občanskémsoudnímřízeníaořízenípředstátnímnotářstvím.Praha:NejvyššísoudČSSR:SEVT,1986,
s. 839). Zdôraznil tiež, že k prejednaniu dedičstva došlo už v decembri 2008, kým otec žalobkyne bolprávoplatne rehabilitovaný až v januári 2019. Poukázal na to, že je potrebné rozlišovať konkrétny splatný
nárok (ktorý v čase smrti otca žalobkyne neexistoval, pretože v čase smrti ešte nebol rehabilitovaný a
nemohol ani žiadať o odškodnenie) a právo žiadať odškodnenie podľa § 26 zákona č. 119/1990 Zb.

Uviedol, že predmetom dedenia by mohla byť pohľadávka žalobkyne len, ak by ešte za svojho života o
odškodneniežiadaljejotec,oprípadktorývdanejvecinejde.Stotožnilsataksargumentácioužalovanej,
že nárok dediča podľa § 26 zákona č. 119/1990 Zb. má originárnu povahu. Zhrnúc uvedené dospel k
záveru, že žalobkyňa nemá právo žiadať o odškodnenie podľa § 23 ods. 1 písm. a) zák. č. 119/1990 Zb.
vo výške 1/7 zo sumy 398,04 eura za svoju matku, a to aj napriek tomu, že táto sa v jej prospech dohodou

dedičov vzdala svojich zákonných podielov na dedičstve po otcovi žalobkyne. Dedičská dohoda sa podľa
prvoinštančného súdu vzťahovala len na konkrétne v nej vymedzené aktíva patriace do dedičstva a
medzi tieto aktíva žalovaný nárok nepatril a patriť ani nemohol, nakoľko vznikol až po rehabilitácii otca
žalobkyne v čase, kedy už nežil. Žalobu v sume 56,86 eura s úrokom z omeškania v sadzbe 5 % ročne
zo sumy 56,86 eura od 17.08.2018 do zaplatenia vyhodnotil preto ako nedôvodnú. Záver o nedôvodnosti
podanej žaloby prijal aj vo vzťahu k uplatnenému úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy

1,69 eura od 17.08.2018 do zaplatenia, t. j. príslušenstvu prislúchajúcemu k nároku na zaplatenie istiny
1,69 eura, ku ktorej žalobkyňa zobrala žalobu späť. Uviedol, že počas konania sa medzi stranami stalo
nesporným (vyplýva to aj z podania žalobkyne na č. l. 13), že nárok otca žalobkyne na odškodnenie
zodpovedá sume 398,04 eura, a nie sume 403,93 eura. Podiel vo výške 1/7 pripadajúci na žalobkyňu s
ohľadom na 7 dedičov po nebohom otcovi žalobkyne z rozdielu týchto súm predstavuje sumu 1,68 eura,

v ktorej vyhodnotil nárok ako nedôvodný. Nesporným sa stalo aj to, že nárok nezahŕňa ani sumu 0,01
eura týkajúcu sa zaokrúhľovania žalovaného nároku. V súčte týchto dvoch súm spolu (1,69 eura) a k
nim prislúchajúceho príslušenstva vyhodnotil žalobu podľa § 23 ods.1 písm. a) zák. č. 119/1990 Zb. ako
nedôvodnú, nakoľko presahuje sumu 56,86 eura uhradenú žalovanou.

5. O nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd rozhodoval podľa § 255, § 256
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, t. j. podľa zásad úspechu a zavinenia na zastavení konania. Konštatoval,
že žalovaná bola úspešná v časti žalovanej istiny 56,86 eura, v ktorej bola žaloba ako nedôvodná
zamietnutá, čo zodpovedá 49,27 % pôvodne žalovanej istiny. Žalovaná na druhej strane zavinila
zastavenie konania v časti sumy 56,86 eura, ktorú plnila po podaní žaloby a v časti k tejto sume

zodpovedajúceho príslušenstva, ktoré plnila počas konania (0,27 eura). Táto suma 56,86 eura rovnako
zodpovedá 49,27 % pôvodne žalovanej istiny. Žalobkyňa zavinila zastavenie konania v rozsahu istiny
1,69 eura zodpovedajúcej 1,46 %, v ktorej zobrala žalobu späť pre uľahčenie výpočtu. Celkovo žalobkyni
pričítal neúspech v rozsahu 49,27 % a zavinenie na zastavení v rozsahu 1,46 %, spolu 50,73 %.
Žalovanej pričítal zavinenie na zastavení konania v rozsahu 49,27 %. Uviedol, že nie je dôvod na

to, aby, ak sa v jednom prípade kombinujú sčasti dôvody pre rozhodnutie podľa § 255 CSP (zásada
úspechu) a súčasne podľa § 256 CSP (zásada zavinenia), sa tieto sumárne neposudzovali rovnako ako
v prípade úspechu, t. j. porovnávaním žalovaného petitu a výroku rozsudku. Preto od súčtu neúspechu
žalobkyne v merite veci v rozsahu 49,27 % a zavinenia na zastavení žaloby v rozsahu 1,46 %, čiže
spolu 50,73 % odpočítal zavinenie žalovanej na zastavení konania v rozsahu 49,27 %, čo činí 1,46

% v prospech žalovanej strany. Pre úplnosť dodal, že pri posudzovaní rozsahu zavinenia a rozsahu
úspechu neprihliadol na zavinenie vo vzťahu k príslušenstvu, pretože podľa súdnej praxe úroky z
omeškania sú príslušenstvom pohľadávky, a pokiaľ nie sú samostatne predmetom konania (vyčíslené
z určitej istiny, v určitej sadzbe, za určité obdobie a uplatnené samostatne alebo popri istine ako
kapitalizované úroky z omeškania), súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádza len

z uplatnenej istiny (porov. napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. apríla 2018, sp. zn.
41Co 1/2018, cit. podľa str. Mačugová, B.: Trovy súdneho konania: judikatúra. Žilina: Eurokódex, 2021,
s. 93). Vzhľadom na zistený nepatrný rozdiel medzi úspechom žalovanej a jej zavinením a zavinením
žalobkyne svedčiacim v rozsahu 1,46 % v prospech žalovanej, analogicky s použitím čl. 4
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že žiadnej

zo strán právo na náhradu trov konania nepriznal.

6. Proti uvedenému rozsudku čo do výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol a proti výroku o
nároku na náhradu trov konania podala v zákonnej lehote z odvolacieho dôvodu uvedeného v § 365 ods.
1 písm. h) CSP odvolanie žalobkyňa navrhujúc, aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok súdu prvej

inštanciezmeniltak,žežalobevyhoviezasúčasnéhopriznanianárokunanáhradutrovkonania.Uviedla,
že spornou otázkou je v konaní to, či žalovaná a súd majú/nemajú v konaní o odškodnení rešpektovať
dohodu dedičov po zomrelom M. G.. Dedičia totiž uzatvorili dohodu o rozdelení dedičstva tak, že
žalobkyni prináležia z celého dedičstva 2/7 a túto dohodu všetci dedičia stále rešpektujú. Prvoinštančnýsúd ju však neuznal tvrdiac, že Jozef Kováč zomrel v roku 2007 a jeho rehabilitácia, z ktorej pramení
pozostalým dedičom nárok na odškodnenie, prebehla až v roku 2018. Podľa žalobkyne kto a v akom
rozsahu má nárok na odškodnenie podľa § 26 zák. č. 119/1990 Zb. je možné preukázať právoplatným

dedičským rozhodnutím. Pokiaľ dedičské rozhodnutie rešpektuje dohodu dedičov, nie je dôvod, aby
ju ktokoľvek neskôr popieral kvôli položkám, ktoré v čase smrti poručiteľa neboli známe. Pokiaľ by
sa dedičia rozhodli v konaní podľa § 26 zák. č. 119/1990 Zb. dediť v inom pomere ako v dedičskom
konaní, museli by o tom podľa žalobkyne uzatvoriť novú dedičskú dohodu, k čomu v danom prípade
nedošlo. Skutočnosť, že dedičské rozhodnutie je z roku 2008 a odškodňovacie konanie z roku 2018

na pôvodnej dedičskej dohode nič nemení. V odškodňovacom konaní naviac túto dedičskú dohodu
ani nikto nespochybňoval. Zákon neoprávňuje žalovanú a súd, aby dedičské podiely „prerozdeľovali“
v rozpore s dohodou, ktorú dedičia uzatvorili a nikdy nezrušili. Dodal, že žalovanej a súdu môže
byť ľahostajné, v akom pomere sa medzi dedičov odškodňovací nárok dedí, nakoľko celkový objem
odškodnenia nemôže žiadnou právoplatnou dohodou dedičov „narásť“. Predmetný zákon v ust. § 26
vymedzuje okruh oprávnených osôb, ale nijak neurčuje ich vzájomné podiely a nerieši ani rozdiely medzi

dedením zo zákona a zo závetu. Zhrnúc uvedené podľa žalobkyne nie je dôvod, aby dohodu dedičov
podľa § 482 OZ, schválenú súdom v dedičskom konaní, prvoinštančný súd v odškodňovacom konaní
podľa zák. č. 119/1990 Zb. nerešpektoval. Nestotožnila sa ani s rozhodnutím o nároku na náhradu trov
konania, nakoľko žaloba bola podaná dôvodne, keď žalovaná v šesťmesačnej lehote nárok predbežne
neprerokovala. Po podaní žaloby žalovaná čiastočne plnila, čo bolo dôvodom čiastočného späťvzatia

žaloby. Základ žalovaného nároku bol nesporný, predmetom bolo len posúdenie rozdielu. Nakoľko v
tejto časti rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, žalobkyňa má za to, že jej prináleží nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %, bez ohľadu na to, ako táto úvaha súdu dopadla.

7. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu v súdom stanovenej lehote nevyjadrila.

8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie

je nedôvodné.

9. Podľa § 387 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „CSP“) ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, prihliadajúc na obsah súdneho spisu
a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie
žiadne vady v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s odôvodnením žalobkyňou

napadnutého rozsudku, a v podrobnostiach naň poukazuje. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom
spisu odvolací súd zistil, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska
žalovaného nároku, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne v súlade s ust. § 191 CSP, na
základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a z týchto vyvodil aj správny
skutkový a právny záver.

11. V zmysle ust. § 26 zák. č. 119/1990 Zb. prechádza na dedičov poškodeného právo požadovať od
žalovanej odškodnenie. Uvedené ustanovenie tak predstavuje hmotnoprávny základ pre oprávnenie
dedičov na uplatnenie odškodnenia podľa zák. č. 119/1990 Zb., t. j. vymedzuje aktívnu vecnú legitimáciu
v spore o priznanie nároku na odškodnenie podľa uvedeného osobitného zákona. Pokiaľ teda nedôjde

k uplatneniu nároku na odškodnenie samotným poškodeným za jeho života, po jeho smrti právo žiadať
odškodnenie prináleží jeho dedičom, pokiaľ sú nimi deti, manžel, rodičia (ak ich niet, tak súrodenci).
Ako správne v konaní poukazovala žalovaná, jedná sa o osobitné originárne právo dedičov priznané
im ust. § 26 zák. č. 119/1990 Zb., o ktorom rozhoduje všeobecný súd s tým, že dedičom priznané
odškodnenie nepredstavuje novoobjavené dedičstvo. Podstatné je tiež to, že ust. § 26 zák. č. 119/1990

Zb. žiadnym spôsobom neupravuje spôsob akým sa peňažné odškodnenie rozdelí medzi viacerých
existujúcich dedičov ani v tomto smere neodkazuje na analogické použitie siedmej časti Občianskeho
zákonníka upravujúcej dedenie, čo podľa odvolacieho súdu vyplýva práve z originárnej povahy tohto
práva. Z uvedeného dôvodu pri nepreukázaní existencie inej dohody prináleží pri spoločnom právededičov na odškodnenie podľa § 512 ods. 1 OZ každému z nich rovný diel. Žalobkyňa preto nesprávne
argumentuje tým, že rozsah odškodnenia pre toho- ktorého dediča je možné zistiť z dedičského
rozhodnutia. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie správne vyvodil, že dedičská dohoda

uzatvorená medzi dedičmi poručiteľa M. G., D.. XX.XX.XXXX, R.. XX.XX.XXXX, podľa uznesenia
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.01.2018, sp. zn. 2Nt/6/2017 účastného súdnej rehabilitácie,
nezakladáprávožalobkyneuplatňovaťodškodneniepodľazák.č.119/1990Zb.ajza dedičkuM.G.,t.j.v
rozsahu2/7.Skutočnosť,žemenovanádedičkapozomr.M.G.sapriprejednávanídedičstvavroku2008
vzdala svojho podielu v prospech žalobkyne, neznamená, že sa vzdala aj práva uplatňovať odškodnenie

po zomrelom podľa zák. č. 119/1990 Zb. a spôsob vyporiadania dedičstva je pre prejednanie nároku v
zmysleust.§26zák.č.119/1990Zb.irelevantný.Uvedenýzáverbyplatilajvovzťahuknovoobjavenému
dedičstvu, nakoľko súdna prax je zhodná v názore, na ktorý poukázal aj súd prvej inštancie, že dohoda
o vyporiadaní dedičstva sa týka výlučne majetku ňou vyporiadavaného, a nie eventuálne dodatočne
objaveného dedičstva. Podľa odvolacieho súdu je v tejto súvislosti potrebné dôsledne rozlišovať práve
to, že z dikcie ust. § 26 zák. č. 119/1990 Zb. vyplýva, že nepriznáva dedičom poškodeného samotné

právo na odškodnenie, ale originárne právo žiadať, t. j. uplatňovať náhradu za odškodnenie. Predmetom
dedičského konania nebola pohľadávka poručiteľa na výplatu odškodnenia podľa uvedeného zákona
(priznaná za jeho života právoplatným rozhodnutím súdu) a žalobkyňou uplatnené právo má samostatný
právny základ v ust. § 26 zák. č. 119/1990 Zb., ktoré v otázke spôsobu vyporiadania medzi viacerými
dedičmi neodkazuje na ustanovenia OZ o dedení. Z vykonaného dokazovania, ako aj z argumentácie

samotnej žalobkyne pritom nevyplýva, že by žalobkyňa v súvislosti s právom na uplatnenie odškodnenia
podľa zák. č. 119/1990 Zb. uzatvorila právne účinnú dohodu, z ktorej by pre ňu vyplývalo právo žiadať
odškodnenie nad rozsah 1/7. Irelevantné pre posúdenie veci je to, že obsah dedičskej dohody nebol
sporný a tiež žalobkyňou namietaná ľahostajnosť pomeru, v akom sa odškodňovací nárok rozdelí medzi
dedičov, nakoľko súd je pri rozhodovaní viazaný platnými a účinnými právnymi predpismi (tzv. princíp

legality vyjadrený medzi inými aj v čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, § 2 ods. 3 zák. č. 385/2000 Z.z., čl. 16 ods.
1 CSP), a nie subjektívnymi a nenáležitými požiadavkami strany sporu.

12. Zhrnúc uvedené právny predchodca žalobkyne si v pozícii poškodeného za života neuplatnil právo
na odškodnenie podľa zák. č. 119/1990 Zb. a pohľadávka priznaná týmto titulom poškodenému nebola

predmetom dedičského konania. V dôsledku uvedeného jeho dedičom (pozostalým deťom a manželke)
vzniklo originárne právo uplatňovať si právo na odškodnenie podľa uvedeného zákona, pre priznanie
ktorého je právne irelevantné, akým spôsobom sa dedičia v roku 2008 dohodli na vyporiadaní majetku
po poručiteľovi. Nemožno preto prisvedčiť odvolacej argumentácii žalobkyne, ktorá nemá právne
opodstatnenie a oporu v dotknutej normatívnej právnej úprave a nie je spôsobilá ovplyvniť správnosť

právneho posúdenia veci prvoinštančným súdom.

13. Rovnako nedôvodnou je aj odvolacia argumentácia žalobkyne voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie
o nároku na náhradu trov konania. Správne pri rozhodovaní súd prvej inštancie aplikoval obe procesné
zásady,t.j.zásaduúspechuazásaduprocesnéhozavinenianazastaveníkonania,nakoľkokonaniebolo

v časti zastavené a vo zvyšnej časti, ktoré ostala predmetom meritórneho prejednania, bola žalobkyňa
neúspešná. Správne prvoinštančný súd ustálil aj percentuálnu mieru pomeru úspechu žalovanej a jej
zavinenie na zastavení konania k pomeru neúspechu žalobkyne a jej podielu na čiastočnom zastavení
konania (49,27 % : 50,73 %) a vzhľadom na nepatrnosť rozdielu odvolací súd za správnu považuje
aj aplikáciu ust. § 255 ods. 2 CSP. V danom prípade žalobkyňa celkom nesprávne argumentuje

tým, že rozhodnutie v danej veci záviselo od úvahy súdu a základ nároku bol daný, nakoľko v danej
veci sa nejedná o prípad, kedy rozhodnutie záviselo od úvahy súdu a vopred nebola určiteľná výška
žalovaného plnenia, čo by v zmysle ustálenej súdnej praxe zakladalo nárok na plnú náhradu trov konania
vychádzajúc pri ich výpočte z výšky súdom priznaného plnenia. V časti, v ktorej súd žalobu zamietol,
dôvodil tým, že žalobkyňa nie je oprávnená uplatňovať si odškodnenie podľa zák. č. 119/1990 Zb. za

jej matku, ako jednu z dedičiek po zomrelom Jozefovi Kováčovi, t. j. v tejto časti dospel k záveru, že
základ nároku nie je daný. Jednalo sa pritom o právne posúdenie veci, t. j. o substancovanie zisteného
skutkového stavu pod príslušné zákonné ustanovenia a vyvodenie právneho záveru, nie o voľnú úvahu
súdu o výške plnenia po posúdení základu nároku, ako to je napr. v sporoch o ochranu osobnosti, kde
súd na základe voľnej úvahy určuje výšku relutárneho odškodnenia za nemajetkovú ujmu, ktorá nie je

vopred objektivizovateľná, t. j. nie je závislá od objektívnych, stranou vopred určiteľných skutočností.
Výškaplneniavdanomprípadebolariadneobjektivizovateľnázákonomurčenýmvýpočtomanezávisela
od úvahy súdu, ako to nesprávne prezentuje žalobkyňa.14. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch
vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, odvolací súd ho v napadnutom rozsahu podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu
vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne
úspešnej žalovanej nepriznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).