Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/119/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217219913
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1217219913.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcov: 1./. C. E., W.. XX.XX.XXXX, F.
Q. XXA, F., X./. Y. F., W.. XX.XX.XXXX, F. Š. X, F., X./. U. F., W.. XX.XX.XXXX, F. Q.I. XXB, F., X./. K..
K. V., W.. XX.XX.XXXX, F. Q. XXA, F., X./. K.. F. V., W.. XX.XX.XXXX, F. Q. XXA, F., X./. K.. E. V., W..
XX.XX.XXXX, F. Q. XXB, F., X./. C. L., W.. XX.XX.XXXX, F. I. X, F., X./. K.. R. Š., W.. XX.XX.XXXX, M.

F. I. X, F., všetci zast. E. V. R. L..C..I.., K.: XX XXX XXX, V. X, V., proti Ž.: K.. E. N., W.. XX.XX.XXXX, F.
R. X, F., A.. R.. Y. H., T.., E. L. L. Š. W.Y.. X, F., o zriadenie vecného bremena, na odvolanie žalobcov 1./
až 8./ proti rozsudku býv. Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21.01.2022, č. k. 29C/6/2017-738, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1./ až 8./
voči žalovanej domáhali zriadenia vecného bremena „in rem“ spočívajúceho v práve prechodu peši
a prejazdu osobnými a nákladnými motorovými vozidlami všetkého druhu v akomkoľvek čase po
spevnenej ploche v časti nachádzajúcej sa na časti pozemku - parcela registra "Z.", parc. č. XXXX/X, o
výmere 30 m2 - záhrady a na časti pozemku - parcela registra "Z., parc. č. XXXX/X, o výmere 30 m2 -
záhrady, vedené na LV č. XXXX Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor, katastrálne územie U..

2. Svoje rozhodnutie s odkazom na § 151o ods. 1 a 3 zák. č. 40/1964 ZB. Občiansky zákonník v znení
účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „OZ“) a vykonané dokazovanie odôvodnil tým, že prístup žalobcov
1./ až 8./ k nehnuteľnostiam v ich vlastníctve, aj keď len peší, je dostačujúci a spĺňa možnosť prístupu
vlastníka k stavbe bez potreby zriadenia nevyhnutnej cesty, predstavujúcej obmedzenie vlastníckeho
práva žalovanej. Uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná nadobudla parcely č. XXXX/X a

č. XXXX/X v kat. úz. U. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 29.11.2017, ani to, že cez tieto parcely, resp. ich
časti dlhodobo (podľa vyjadrení sporových strán aj viac ako 15 rokov) viedla cesta, komunikácia, ktorá
nadväzovala na I. G., ktorá sa končí pri nehnuteľnosti (dome a pozemku) žalovanej, a ktorú využívajú
aj žalobcovia. Povrch I. G. je asfaltový a ďalej za pozemkom žalovanej pokračuje prašná, čiastočne
spevnená komunikácia. Za nepodstatné označil v spore zaradenie tejto komunikácie do určitej kategórie
podľa jej parametrov, resp. požiadaviek na kvalitu príslušných noriem, či podľa zák. č. 135/1961 Zb. o

pozemných komunikáciách. Za podstatné považoval posúdenie dôvodnosti obmedzenia vlastníckeho
práva žalovanej v prospech žalobcov, ale aj iných osôb, zriadením vecného bremena spočívajúceho
v práve prechodu peši a prejazdu osobnými a nákladnými motorovými vozidlami po spevnenej ploche
v časti nachádzajúcej sa na sporných parcelách vo vlastníctve žalovanej. V teoreticko- právnej rovine
poukázal na to, že na zriadenie práva nevyhnutnej cesty podľa § 151o ods. 3 OZ musia byť splnené tri
podmienky. Za prvú označil stav, kedy vlastník stavby nie je súčasne vlastníkom priľahlého pozemku,

ktorým sa nerozumie len pozemok bezprostredne susediaci s pozemkom vlastníka, ale aj všetky (t. j.
aj vzdialenejšie) pozemky, ktoré sú potrebné na zriadenie cesty, ako je tomu v danom prípade s tým,že žiaden z vlastníkov stavieb nie je vlastníkom priľahlého pozemku. Uviedol, že spornú komunikáciu
nadväzujúcu na I. G. tvorí niekoľko pozemkov, ktoré sú vo vlastníctve viacerých vlastníkov. Žaloba však
smeruje len voči žalovanej z dôvodu problematického prechodu cez časti pozemkov, ktoré nadobudla v

roku 2017. Rozširujúcim výkladom ust. § 151o ods. 3 OZ tak vyhodnotil za splnenú podmienku priľahlého
pozemku. Za druhú podmienku označil skutočnosť, že prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť
inak. V súvislosti s jej posúdením poukázal na to, že v jednom prípade stavebný úrad vydal stavebné
povolenie, v ktorom konštatoval, že novostavba je dopravne napojená na komunikáciu Ostružinová ulica
a tiež, že počas výstavby bude stavba prístupná aj pre stavebné mechanizmy a nákladné automobily

z I. G.. V inom prípade konštatoval, že novostavba je dopravne napojená na komunikáciu Q. G. ako
i na komunikáciu I. G.. V oboch prípadoch ide o právoplatné rozhodnutia, v jednom bolo vydané aj
kolaudačné rozhodnutie. Žalobcovia 1./ až 8./ v priebehu konania preukazovali aj nemožnosť prístupu
k nehnuteľnostiam z Q. G.. Vyplýva to z viacerých predložených fotografií, ale aj z geometrického
zameraniač.34/2020a32/2020,ktorévypracovalK..J..Šírkaprístupovejcestyjeuvedená1,45m,resp.
približne 2,30 m, pričom ide o Q. G.. V tejto súvislosti však zdôraznil, že ust. § 151o ods. 3 Občianskeho

zákonníka nedefinuje kvalitu, parametre nevyhnutnej cesty a neurčuje ani, že prístup k stavbe musí
byť osobným, či nákladným automobilom alebo či postačuje aj peší prístup. Zo stavebných povolení
vyvodil, že stavebný úrad pracuje s „bežným“ prístupom k stavbe, napríklad aj cez Q. G. a prístupom,
napojením pre stavebné mechanizmy a nákladné automobily pre účely výstavby. Aj v súlade s obsahom
stavebných povolení mal tak za to, že prístup, aj keď len peší, je dostačujúci a spĺňa možnosť prístupu

vlastníka k stavbe bez potreby zriadenia nevyhnutnej cesty, čím by došlo k obmedzeniu vlastníckeho
právainejosoby,vtomtoprípadežalovanej.Zatretiuzákonnúpodmienkuoznačilneexistenciuokolností,
ktoré zriadenie práva cesty vylučujú. Zriadenie nevyhnutnej cesty totiž predstavuje vážny zásah do práv
vlastníka pozemku, a preto je vždy treba porovnávať výhodu, ktorú cesta poskytuje, s ujmou, ktorá
by vznikla jej zriadením vlastníkovi zaťaženého pozemku. Vlastník pozemku musí byť obmedzený čo

najmenej. Poukázal na návrh žalovanej riešiť situáciu zriadením vecného bremena v rozsahu 1 m2, k
čomu predložila aj geometrický plán a s takýmto obmedzením vlastníckeho práva (rozšírením cesty)
pracuje aj K.. H. v predloženej technickej správe. K vzniku navrhovaného vecného bremena zmluvou
uzavretou medzi sporovými stranami však bez ohľadu na prebiehajúce súdne konanie nedošlo, keď
žalobcovia 1./ až 8./ so zriadením vecného bremena v takomto rozsahu nesúhlasili, pokladali ho za

nepostačujúce vychádzajúc z technickej správy K.. F.. Jej technická správa by však podľa názoru súdu
predstavovala až príliš veľký zásah do vlastníckeho práva žalovanej. Bol totiž toho názoru, že v prípade
nevyhnutnej cesty nie je potrebné a účelné, aby takto vzniknutá cesta spĺňala všetky príslušné STN
normyanespĺňaich(zrejme)aniteraz,apretoniejevôbecpotrebné,abyichspĺňalanaúkorobmedzenia
vlastníckeho práva žalovanej. Za účelné v danom prípade nepovažoval ani zriadenie vecného bremena

v rozsahu 1 m2, nakoľko dopravnú situáciu v lokalite, v zákrute pri pozemku žalovanej by to nijako
neriešilo a navyše by pravdepodobne vyvolalo ďalšie spory. Vyplynulo to aj zo simulovaného prejazdu
motorového vozidla o dĺžke 7 m pri obhliadke, pričom bolo zistené, že je rezerva 110 cm a to v prípade
vyznačeného obmedzenia v navrhovanom rozsahu, pričom značky, kolíky, sa však za bežnej premávky
na ceste nenachádzajú. Za posledný argument na podporu prijatého záveru prvoinštančný súd označil

rozhodnutie stavebného úradu zo dňa 27.07.2021 na stavbu "Rodinný dom", s miestom stavby I. G., v
ktorom stavebný úrad konštatoval v časti "IV. Dopravné napojenie a statická doprava", že novostavba
bude dopravne napojená (prechod a prejazd) na I. G.. V odôvodnení uviedol, že stavebníčka preukázala
iné právo podľa § 139 ods. 1 písm. a) stavebného zákona k vymenovaným pozemkom, vecné bremeno
in rem spočívajúce v práve prechodu a prejazdu cez pozemky v prospech každodobého vlastníka

pozemku registra C KN parc. č. XXXX/X, na ktorom má byť postavený dom. Konkrétne sú uvedené
pozemky parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X E. XXXX/X, pričom z obsahu súdneho
spisu vyplýva, že v prípade pozemkov č. XXXX/X E. Č.. XXXX/X sa jedná o pozemky vo vlastníctve
pôvodného žalobcu v 6. rade, susediace so spornými pozemkami vo vlastníctve žalovanej (XXXX/X
E. XXXX/X). Z uvedeného mal za to, že komunikácia nadväzujúca na Ostružinovú ulicu sa posunula

smerom k pozemkom pôvodného žalobcu v 6. rade, čo rieši dopravnú situáciu v danej lokalite, presnejšie
v problematickej zákrute, oveľa lepšie, vhodnejšie a bezpečnejšie, ako by to bolo v prípade zriedenia
vecného bremena v rozsahu 1 m2 v neprospech žalovanej. Z ničoho nevyplýva, že by táto „nová cesta"
bola prístupná len pre stavebníčku, ktorá to deklarovala v stavebnom konaní, t. j. cesta je prístupná
aj pre žalobcov v tomto konaní. Nakoniec tiež dodal, že v konaní nevystupujú na strane žalobcov

všetci obyvatelia I., Č. Q. G., a preto v prípade úspechu žalobcov v tomto konaní, by zriadené vecné
bremeno slúžilo bezpochyby aj iným osobám ako len žalobcom. V neposlednom rade tiež poukázal
na to, že citované ustanovenie § 151o Občianskeho zákonníka rieši výnimočnú situáciu v prípade, ak
vlastník stavby nie je zároveň vlastníkom priľahlého pozemku a prístup vlastníka k stavbe nie je možnézabezpečiť inak. V takom prípade môže súd na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno v prospech
vlastníka stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok. V danom prípade sa však
podľa súdu nejedná o výnimočnú situáciu, ale o systémové, riadené, povoľovanie stavieb príslušným

stavebným úradom, ktorý má vedomosť o dopravnej situácii v danej lokalite. V každom predloženom
stavebnom povolení je súčasťou odôvodnenia rozbor riešenia danej veci, ktorá je však v riešení, nie je
vyriešená. Podstatou právnej úpravy však bezpochyby je, aby sa vlastník stavby vedel bez problémov
dostať k svojej stavbe. V prvom rade je to však úlohou stavebného úradu, keďže zásah súdu, napríklad
rozhodnutím súdu o zriadení vecného bremena, má byť bezpochyby len výnimočný. V súlade s § 335

ods. 2 CSP rozhodol aj o zrušení neodkladného opatrenia, ktoré bolo vo veci nariadené uznesením
zo dňa 09.01.2018, č. k. 29C/6/2017-44 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa
25.10.2018, č. k. 3Co/275/2018-239. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady úspechu
vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnej žalovanej priznal voči žalobcom nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

3. Proti uvedenému rozsudku v celom rozsahu podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1./ až
8./, ktorí z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP žiadali napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že súd žalobe v celom rozsahu vyhovie, alternatívne ho zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Za nezákonné označili argumenty
prvoinštančného súdu o nedefinovaní kvality a parametrov nevyhnutnej cesty ust. § 151o ods. 3 OZ, o

neurčení toho, či prístup k stavbe musí byť zabezpečený osobným či nákladným motorovým vozidlom
alebo či postačuje aj prístup peší, a tiež, že zo stavebných povolení je zrejmé, že stavebný úrad
pracoval s „bežným“ prístupom k stavbe, napr. aj cez Q. G. a prístupom pre stavebné mechanizmy a
nákladné automobily pre účely výstavby. Uviedli, že kvalita a parametre nevyhnutnej cesty vyplývajú
z ustálenej rozhodovacej praxe a judikatúry, ktorá tvorí akési „vodítko“ na výklad ust. § 151o ods. 3

OZ. S odkazom na právne závery vyslovené v rozsudku NS ČR sp. zn. 22Cdo/2667/2004 uviedli,
že aj keď nie je vylúčené zriadenie vecného bremena aj len vo forme práva prechodu peši, malo
by sa jednať iba o prípad výnimočný, kedy s prihliadnutím ku konkrétnym okolnostiam vzhľadom na
porovnanie miery obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka zaťaženého pozemku v dôsledku zriadenia
vecného bremena na jednej strane a miery obmedzenia vlastníka stavby v dôsledku neexistencie

takéhoto vecného bremena na strane druhej, ho je možné považovať za dostačujúce. Prvoinštančný súd
však na uvedenú judikatúru neprihliadol, v dôsledku čoho nezohľadnil a neskúmal rozhodné skutkové
okolnosti daného prípadu. Medzi ne označil zistenie vzdialenosti jednotlivých nehnuteľností žalobcov
od miest, najďalej po ktoré by sa k ich nehnuteľnostiam dostali z I. E. Q. G. vozidlá nevyhnutné
pre ich riadne obhospodarovanie. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že tieto vzdialenosti

sú pre všetkých žalobcov značné (presahujúce v jednotlivých prípadoch dokonca aj vzdialenosť 100
m), a teda nemožno ich považovať za obvyklé a už vôbec nie krátke, resp. symbolické. Rovnako za
potrebné považovali skúmať, aký spôsob prístupu k nehnuteľnostiam jednotlivých žalobcov je potrebné
pre riadne obhospodarovanie nehnuteľností tak, aby bol naplnený verejný záujem, ktorého súčasťou
je v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe a judikatúry aj zabezpečenie možnosti riadneho užívania

stavieb ich vlastníkmi. NS ČR v rozsudku sp. zn. 22Cdo/2977/2009 v súvislosti so zriadením práva
nevyhnutnej cesty vyslovil aj požiadavku prihliadať na to, že „ve veřejném záujmu je i zajištení řádného
užívaní staveb jejich vlastníky“. Z argumentácie žalobcov pritom jednoznačne vyplývalo, že na riadne
obhospodarovanie ich nehnuteľností je potrebné okrem iného zabezpečovať aj odvoz a likvidáciu
odpadu (odvoz komunálneho odpadu, vyťahovanie žúmp), ktoré je a môže byť realizované iba veľkými

motorovými vozidlami, vysoko presahujúcimi šírkou a dĺžkou parametre vozidla, ohľadne ktorého sa
realizoval simulovaný prejazd vozidla o dĺžke 7 m. Prvoinštančný súd tiež nezisťoval, aký spôsob a za
akým účelom je potrebné zabezpečiť na to, aby nebol ohrozený verejný záujem spočívajúci v tom, aby
nedošlo k ohrozeniu života a zdravia osôb a k ohrozeniu okolitého majetku. Žalobcovia totiž v konaní
argumentovaliajnemožnosťouprístupuvozidielhasičskejazáchrannejslužbyksvojimnehnuteľnostiam

(ktorých parametre sú taktiež vysoko presahujúce parametre vozidla, ohľadne ktorého sa uskutočnil
simulovaný prejazd). Aj napriek tomu, že umožnenie prístupu vozidiel hasičskej a záchrannej služby
samo o sebe nie je dôvodom na zriadenie práva prechodu v zmysle § 151o ods. 3 OZ, nakoľko tieto
vozidlámajúvnevyhnutnýchprípadochzaistenýprejazdcezcudziepozemkypriamonazákladezákona,
aj uvedené je však podľa žalobcov potrebné vnímať v kontexte skutkového stavu veci. Z vykonaného

dokazovania je totiž nepochybné, že v predmetnej štvrti je hustá zástavba, pozemky oddelené plotmi a
prístup k nehnuteľnostiam žalobcov je množný iba cez predmetný sporný úsek a potom už len od Q. G.
cez priechod na niektorých miestach široký iba cca 1 m. Nezriadením žalobcami požadovaného vecného
bremena hrozí riziko znemožnenia prejazdu cez sporný pozemok žalovanou, na základe čoho v prípadepotreby využitia pomoci vozidiel hasičskej a záchrannej služby nebude možné sa technicky týmito
vozidlami dostať k nehnuteľnostiam žalobcov a súčasne v dôsledku hustej a členitej zástavby bude
priam nemožné realizovať pre tieto vozidlá prejazd cez iné pozemky na základe zákona, čím existuje

riziko ohrozenia života, zdravia a vzniku škôd na majetku (napr. v dôsledku neskorého poskytnutia
prvej pomoci, v dôsledku výrazne obmedzených možností uhasiť prípadný požiar a pod.), čo zaiste nie
je v súlade s verejným záujmom. Rovnako tak nezriadením vecného bremena bude podľa žalobcov
znemožnené aj riadne obhospodarovanie ich nehnuteľností, čím tiež môže byť ohrozený verejný záujem
(nedostatočný odvoz odpadu a žúmp, vznik havarijného stavu v dôsledku nemožnosti vykonať určité

stavebné práce a pod.). Opätovne v tejto súvislosti zdôraznili, že je potrebné zobrať do úvahy, že vo
verejnom záujme je aj zaistenie riadneho užívania stavieb vlastníkmi, pričom sa nejedná len o záujem
na tom, aby vlastnícke právo vlastníka stavby mohlo byť vykonávané, ale aj o verejný záujem na riadnej
údržbe stavby a na minimalizácii účinkov neužívania a neudržovania stavby na okolie (rozhodnutie NS
ČR sp. zn. 22Cdo/2977/2009). Tým, že súd prvej inštancie neskúmal a nezohľadnil uvedené rozhodné
skutkové okolnosti v otázke, aký prístup k nehnuteľnostiam žalobcov v danom konkrétom prípade

je potrebný, zákonite dospel aj k neúplnému a tým aj nesprávne zisteného skutkovému stavu. Za
nezákonný označili aj argument súdu, že stavebný úrad v danom prípade pracuje s „bežným“ prístupom
k stavbe. Z judikatúry, na ktorú poukazovali totiž vyplýva, že spôsob prístupu k stavbe pri zriadení
vecného bremena v podobe tzv. práva nevyhnutnej cesty podľa § 151o ods. 3 OZ sa určí podľa určitých
rozhodných skutkových okolností, na ktoré poukázali, a ktoré prvoinštančný súd neskúmal. Záver súdu

o tom, že sa jedná o „bežný“ prístup k stavbám žalobcov, je tak podľa žalobcov nielen nesprávny, ale
aj nepreskúmateľný. Žalobcovia 1./ až 8./ boli tiež toho názoru, že ani viacnásobné vydanie stavebného
povoleniasodôvodnením,žeknehnuteľnostiamžalobcovjezabezpečenýriadnyprístup,niejepreúčely
zriadenia vecného bremena v podobe tzv. práva nevyhnutnej cesty v zmysle § 151o os. 3 OZ relevantné.
Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia NS ČR sp. zn. 22Cdo/2977/2009, v zmysle ktorého ani to, že žalobca

sám zavinil, že k jeho stavbe nie je riadny prístup, nemôže vylúčiť možnosť zriadenia práva nevyhnutnej
cesty. Zavinenie žalobcu tak v zmysle uvedeného rozhodnutia môže zahŕňať aj zriadenie stavby na
základestavebnéhopovolenia.Ajtentozáverprvoinštančnéhosúdujepretonesprávny.Zhrnúcuvedené
žalobcovia 1./ až 8./ označili závery súdu prvej inštancie vyslovené v ods. 11. odôvodnenia napadnutého
rozsudku za nesprávne, vychádzajúce z nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu, v

rozpore s ustálenou súdnou praxou a judikatúrou a do určitej miery aj nepreskúmateľné.

4. V súvislosti s hodnotením ďalšej zákonnej podmienky, a to neexistencie okolností vylučujúcich
zriadenie práva cesty žalobcovia 1./ až 8./ namietali, že súd pri vyvodzovaní záveru o neúčelnosti
zriadenia vecného bremena pracoval iba s obmedzením vlastníckeho práva žalovanej o výmere 1

m2. Žalobcovia sa však žalobou domáhali zriadenia vecného bremena na ploche o rozlohe 60 m2.
Nevysporiadal sa tak s celým rozsahom žalovaného nároku, ale iba s jeho nepatrnou časťou o výmere
1 m2. Nakoľko z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že zriadenie vecného bremena o výmere 1 m2
bol návrh žalovanej, je zrejmé, že prvoinštančný súd sa vôbec nevysporiadal s nárokom žalobcov
a už len z toho dôvodu je jeho záver o neúčelnosti zriadenia vecného bremena nepreskúmateľný.

Prvoinštančnému súdu vytkli, že neuskutočnil riadne porovnanie výhody, ktorú cesta poskytuje, s
ujmou, ktorá by vznikla žalovanej zriadením žalobcami požadovaného vecného bremena. V tomto
smere vôbec neskúmal a neprihliadol na žalobcami uvádzané skutočnosti, a to že žalovaná v roku
2017 sporné parcely dodatočne odkúpila, pričom cez ne dlhodobo (aj viac ako 15 rokov) viedla cesta,
komunikácia, užívaná žalobcami. Tieto skutočnosti boli pritom v konaní nespornými a jedná sa o

významné okolnosti, ktoré dávajú vytušiť, že odkúpenie predmetných sporných parciel bolo iba účelové
s cieľom znemožniť osobám (vrátane žalobcov) využívať dlhé roky využívanú komunikáciu. Je tiež
nesporné, že predmetné pozemky sa nachádzajú až za oplotením dvora žalovanej, pričom táto ich
nijako nevyužíva okrem umiestnenia rôznych prekážok na nich za účelom znemožnenia prejazdu po
nich (čo je logický následok toho, že boli až dodatočne a účelovo žalovanou prikúpené). Aj

v tomto kontexte je podľa žalobcov potrebné hodnotiť aj prípadnú ujmu žalovanej, ktorá by jej nastala
v dôsledku zriadenia žalobcami požadovaného vecného bremena. Na základe uvedeného podľa nich
prípadnú ujmu žalovanej v dôsledku zriadenia vecného bremena nemožno v žiadnom prípade hodnotiť
ako výrazný zásah do jej vlastníckeho práva, čo prvoinštančný súd nezohľadnil a neskúmal, čím v
otázke určenia prípadnej ujmy žalovanej zriadením požadovaného vecného bremena zákonite dospel

k neúplnému a tým aj nesprávne zistenému skutkovému stavu. Aj pre účely porovnania výhody a ujmy
ostali nepreskúmané žalobcami v úvode odvolania uvádzané skutočnosti. Záver o neúčelnosti zriadenia
vecného bremena odôvodnený neprimeraným zásahom do vlastníckeho práva žalovanej je tak podľa
žalobcov rovnako záverom vychádzajúcim z nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu, ateda nesprávnym a zároveň nepreskúmateľným. Za ničím nepodložený, hypotetický a nepreskúmateľný
záver označili aj záver súdu prvej inštancie o tom, že zriadenie vecného bremena žalovanej o výmere
1 m2 by pravdepodobne vyvolalo ďalšie spory. Práve naopak žalobcovia majú za to, že k vzniku

sporov prispeje práve situácia, kedy žalobcovia nebudú mať zabezpečený nimi požadovaný prístup
k ich nehnuteľnostiam, ktorý jediný umožní riadne obhospodarovanie ich nehnuteľností a zabezpečí
ďalší verejný záujem v podobe ochrany života, zdravia a okolitého majetku, s čím sa prvoinštančný
súd nevysporiadal. Žalobcovia 1./ až 8./ súhlasia s tým, že nevyhnutná cesta nemusí mať parametre
STN, avšak to, či sa zriadi a aké bude mať parametre závisí od rozhodných skutkových okolností,

ktoré je potrebné skúmať v zmysle ustálenej súdnej praxe, čo súd neurobil. Neobstojí pritom ani
argument o simulovanom prejazde motorového vozidla o dĺžke 7 metrov, nakoľko bolo potrebné skúmať,
či nie je potrebné zabezpečiť parametre nevyhnutnej cesty, ktorá by zabezpečila aj prejazd väčších
vozidiel (napr. v záujme riadneho obhospodarovania stavieb žalobcov, zachovania bezpečnosti atď.).
Závery, ku ktorým dospel, tak žalobcovia 1./ až 8./ označili za nesprávne vychádzajúce z nedostatočne
a nesprávne zisteného skutkového stavu, v rozpore s ustálenou súdnou praxou a judikatúrou a

tiež aj nepreskúmateľné. Za neodôvodnený označili aj záver prvoinštančného súdu o posunutí cesty
smerom k pozemkom žalobcu 6./ prezentovaný v ods. 13 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Tento
nepreskúmateľný záver nevyplýva a ani nie je možné ho vyvodiť zo súdom uvedených skutočností.
Nakoniec nie je ani zrejmé, aké parametre by mala mať takáto posunutá cesta, a či sú postačujúce pre
riadny prístup žalobcov k ich nehnuteľnostiam, ktorým by bolo zabezpečené riadne obhospodarovanie

nehnuteľností žalobcov ako i ďalší verejný záujem v zmysle ustálenej súdnej praxe. Pokiaľ vyslovil
názor, že táto cesta je prístupná aj pre žalobcov, tak títo namietali, že akýkoľvek subjekt nad rámec
oprávnených subjektov, ak by fakticky využíval právo zodpovedajúce vecnému bremenu, dopúšťal
by sa svojvoľného protiprávneho konania na úkor vlastníka nehnuteľností. Už len z toho dôvodu
preto nemôže obstáť argument prvoinštančného súdu spočívajúci vo využívaní protiprávneho stavu.

Podľa nich je v materiálnom právnom štáte, za aký sa v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR náš štát
považuje, takáto argumentácia súdu neprípustná. Naviac takýto argument by podľa nich spôsobil ďalšie
súdne spory. V nadväznosti na uvedené konštatovanie prvoinštančného súdu, že žalobcovia majú
zabezpečenýprístupksvojimnehnuteľnostiamaniejepotrebnézriaďovaťvecnébremeno,jenesprávne
a protizákonné, naopak na základe žalobcami uvedeného sa objektívne javí, že sú dané dôvody na

vyhovenie žalobnému návrhu. Neodôvodneným ostal nakoniec aj záver súdu, že v danom prípade sa
nejedná o výnimočnú situáciu, ktorá je predpokladaná pre zriadenie vecného bremena. Argumentácia
súdu v tomto smere pôsobí aj zmätočne, keď súd na jednej strane uvádza, že sa jedná o systémové
a riadené povoľovanie stavieb príslušným stavebným úradom majúcimi vedomosť o dopravnej situácii
v danej lokalite (čím je daný dojem, že k stavbe je zabezpečený potrebný prístup), na druhej strane

uvádza, že súčasťou odôvodnenia stavebného povolenia je aj rozbor riešenia danej situácie, ktorá je
však iba v riešení a nie je vyriešená (čím je otázka zabezpečenia prístupu k stavbe v rámci stavebného
konania vlastne relativizovaná). Opätovne zdôraznili, že pre účely zriadenia práva nevyhnutnej cesty
v zmysle § 151o ods. 3 OZ nie je rozhodné, ako sa s prístupom k stavbe vysporiadal stavebný úrad
v stavebnom povolení a akékoľvek poukazy prvoinštančného súdu sú v tomto smere irelevantné,

nesprávne a nezákonné. Súd prvej inštancie ani žiadnym spôsobom nevysvetlil, čím vo svojich záveroch
rozumel „dostať sa k svojej stavbe“.

5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
Zdôraznila, že v konaní predložila geometrické zameranie, ako aj projekt dopravy, z ktorých jednoznačne

vyplýva riadny prechod a prejazd bez toho, aby bolo potrebné obmedzovať jej vlastnícke právo. Dokonca
preukázala, že pri obmedzení jej vlastníckeho práva o 1 m2 by „cesta“ spĺňala všetky normy STN pre
riadnu komunikáciu, čím však sporná cesta nie je. Zistenie skutkového stavu bolo dovŕšené aj súdom
vykonanou obhliadkou. Prvoinštančný súd podľa nej starostlivo skúmal zistenia uvádzané stranami
sporu a tie, ktoré vyplynuli z priebehu konania vykonaným dokazovaním, a ktoré nepochybne existovali v

čase vyhlásenia rozsudku. Odvolatelia podľa nej neuviedli podstatné, rozhodujúce a konkrétne skutkové
ani právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie súdu. Skutočnosti, ktoré namietajú v
podanom odvolaní naviac nenamietali v konaní pred súdom prvej inštancie. Vo vzťahu k stranami
predloženým projektom dopravy uviedla, že tieto vychádzajú z rovnakej šírky jazdného pruhu, a to 3
metre, pričom počítajú s odstupmi 0,5 metra. Významný rozdiel je však v smerovom oblúku, kde projekt

žalobcov bol bezdôvodne vyhotovený tak, aby boli čo najviac zabrané pozemky vo vlastníctve žalovanej,
čo je pre ňu neprijateľné, keďže aj predchádzajúca zaužívaná cesta zasahovala do pozemku parc. č.
XXXX/X, iba v minimálne, pričom pôvodná cesta nespĺňala žiadne normy a užívala sa v šírke maximálne
2,7 metra. Vo vyjadrení zo dňa 16.01.2020 žalovaná uviedla, že polomer obruby na vnútornej stranesmerového oblúka je v zákrute lepší v jej návrhu (9 metrov) ako u žalobcov (8 metrov). Pre jednoduchší
a plynulejší prechod vozidiel je pritom lepší čo najväčší polomer obruby smerového oblúka, a preto je
nelogické, aby bola zákruta lomená v horšom polomere, ak je možný väčší polomer obruby, ako sa

uvádza v projekte predloženom žalovanou. Za nepreukázané v ďalšom označila tvrdenie protistrany o
tom, že cesta, ktorú užívali, viedla cez pozemky žalovanej v rozsahu v akom žalujú zriadenie vecného
bremena a zo žalovanou predloženej fotodokumentácie je zrejmé, že používaná časť cesty je mimo jej
pozemkov, dokonca prejazdu nebráni ani zaparkované auto či zložený stavebný materiál. Zo zápisnice
o obhliadke zo dňa 16.06.2021 vyplýva, že prejazdu dodávky so šírkou 2 metre a dĺžkou 7 metrov

bola v najužšej časti zákruty nameraná rezerva 110 cm bez toho, aby bolo zasiahnuté do pozemkov
žalovanej, na ktorej pozemku parkovalo osobné motorové vozidlo. Širšiu cestu pre developerské
aktivity potrebuje najmä žalobca 6./, z čoho je vidieť, že navrhovaná komunikácia (rozšírená oproti
pôvodne zaužívanej ceste) je iba na úkor žalovanej. Ak širšiu cestu potrebujú žalobcovia, majú na
to k dispozícii parcely č. XXXX/X, XXXX/X, ktoré sú predmetom developerského projektu pôvodného
žalobcu 6./ na parc. č. XXXX E. XXXX (oproti pozemkom žalovanej). Pôvodný žalobca pozemky

parc. č. XXXX/X E. Č.. XXXX/X previedol na spriaznené osoby (Y. C. E. Y. V.- projektantka, ktorá
pripravovala developerský projekt žalobcu 6./, kde vlastnia byty žalobcovia v 4. až 6. rade). Oba
pozemky boli v priebehu konania prevedené darovacou zmluvou na tieto osoby a jedná sa o pozemky,
na ktoré poukazoval aj prvoinštančný súd. Uvedené podľa nej vylučuje, aby cesta viedla cez jej
pozemky a nie cez pozemky, ktoré vlastnil pôvodný žalobca 6./, ktoré v priebehu konania daroval

spriazneným osobám, a ktoré v plnom rozsahu užívajú aj žalobcovia, ktorí sú účastníkmi stavebného
konania a bolo im doručené aj rozhodnutie stavebného úradu, voči ktorému sa neodvolali. Vyslovila
presvedčenie, že pokiaľ žalobcovia neoznačili dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, musia niesť s tým
spojené nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového
stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Žalobcovia totiž nepreukázali skutočnosti, ktorými

odôvodňovali žalované právo a naopak žalovaná v konaní preukázala, že nie je dôvod na navrhované
obmedzenie jej vlastníckeho práva. V súvislosti s námietkou nepreskúmateľnosti odôvodnenou tým, že
prvoinštančný súd sa nevysporiadal s celým rozsahom žalobcami požadovaného nároku uviedla, že
súd prvej inštancie riadne vysvetlil z akých dôvodov považuje nárok za nedôvodný a neúčelný a naviac
odôvodnil aj to, prečo nepovažuje za potrebné a účelné aj obmedzenie žalovanej v jej vlastníckom práve

o výmere 1 m2. Žalobcovia vychádzajú z hypotetických záverov o tom, že nadobudnutie vlastníctva
žalovanou k sporným pozemkom bolo účelové, čo nijako nepreukázali. Dostatočným spôsobom bol
odôvodnený aj záver súdu o tom, že v danom prípade sa nejedná o výnimočnú situáciu. Pokiaľ
žalobcovia namietali, že nie je zrejmé, aké parametre by mala mať cesta, ktorú v súčasnosti reálne
užívajú bez obmedzovania vlastníckeho práva žalovanej, tak uvedené je nepravdivé a zavádzajúce

tvrdenie, nakoľko z geodetického zamerania a vytýčených bodov na obhliadke, ako aj z projektu dopravy
K.. H. sú zrejmé parametre cesty, pričom ku geodetickému bodu na hranici pozemku žalovanej bola
nameraná rezerva 110 cm pri prejazde vozidlom o dĺžke 7 m. Záverom pripomenula, že konajúci súd
nemusí dať odpoveď na všetky stranami nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, bez toho, aby zachádzali

do všetkých stranami uvádzaných detailov sporu. Zhrnúc uvedené, podľa žalovanej z odôvodnenia
rozhodnutia presne, určite a zrozumiteľne vyplývajú skutkové zistenia a vo väzbe na to, ako aj v logickej
nadväznosti súd vyhodnotil dôkazy, keď dospel k záveru, že pre prechod a prejazd k stavbám žalobcov
nie je potrebné žiadne obmedzenie vlastníckeho práva žalovanej a nejde o výnimočnú situáciu, ktorá by
odôvodňovala zriadenie vecného bremena podľa § 151o OZ.

6. Žalobcovia 1./ až 8./ v odvolacej replike žalovanej vytkli, že v prevažnej väčšine svoju argumentáciu
obmedzilaibanavšeobecnéhodnoteniaakonštatácieosprávnostiazákonnostinapadnutéhorozsudku,
čo však predstavuje len jej subjektívne hodnotenia očakávateľné vzhľadom k tomu, že napadnutý
rozsudok je v jej prospech. Nevyvrátila však žiaden z argumentov žalobcov prezentovaných v odvolaní,

ba dokonca s podstatnou väčšinou ich argumentácie sa vôbec nevysporiadala. Za nepravdivé a
vágne označili jej konštatovanie, že žalobcovia namietané skutočnosti neuvádzali v konaním pred
súdom prvej inštancie. Rovnako ako prvoinštančný súd sa žalovaná úplne opomenula vysporiadať
s podstatnými skutočnosťami, s ktorými sa pre účely hodnotenia dostatočnosti prechodu a prejazdu
v danom konkrétnom prípade, aj vzhľadom na ustálenú súdnu prax a judikatúru, bolo potrebné

vysporiadať. Preto aj skutočnosť, že pri simulovanom prejazde motorového vozidla o dĺžke 7 metrov
existovala rezerva 110 cm, nie je potvrdením toho, že prejazdové podmienky sú v danom prípade
postačujúce a spĺňajúce kritériá, ktoré na nich kladie okrem iného aj ustálená rozhodovacia prax a
judikatúra.Žalovanásubjektívnehodnotíprojektpredloženýdokonaniažalobcami,vyhotovenýH..K..F.,ako bezdôvodne vyhotovený, aby boli čo najviac zabrané pozemky žalovanej. Takýto subjektívny názor
žalovanej označili za absurdný, keď žalobcovia takýto cieľ nikdy nemali, ich cieľom bolo zabezpečenie
prechodu a prejazdu k nehnuteľnostiam v ich vlastníctve, aby tento prechod a prejazd spĺňal kvalitatívne

kritériá, ktoré vzhľadom na danú situáciu a okolnosti s ohľadnom na ustálenú súdnu prax majú spĺňať. To,
že právo prechodu a prejazdu je nevyhnutné realizovať aj cez sporné parcely vo vlastníctve žalovanej,
je prirodzeným dôsledkom miestnych skutkových pomerov, a nie akejsi žalovanou vyfabulovanej vôle
žalobcov „čo najviac zabrať jej pozemky“. Žalovaná účelovo navodzuje mylný dojem o lepšej výhodnosti
jej návrhu oproti návrhu žalobcov, a to poukazovaním na jednu skutočnosť vytrhnutú z kontextu (polomer

obruby na vnútornej strane smerového oblúka). Z vykonaného dokazovania je však nepochybné, že
návrh žalovanej celkovo nedosahuje kvalitatívne parametre ich návrhu. Navyše žalovaná operuje s
používaním parciel C KN č. XXXX/X E. XXXX/X, ktoré sú vo vlastníctve inej osoby. Na jednej strane tak
odmieta, aby mali žalobcovia právo prechodu a prejazdu na parcelách v jej vlastníctve, zároveň však
požaduje, aby na prechod a prejazd využívali parcely vo vlastníctve inej osoby. Takýto prístup nemožno
hodnotiť inak ako účelový. Uvedené je potrebné vnímať v kontexte ďalších skutkových okolností, ktoré

v konaní vyšli najavo, a na ktoré poukazovali žalobcovia v odvolaní- t. j. že žalovaná v roku 2017
predmetné sporné parcely dodatočne odkúpila, pričom cez ne dlhodobo (aj viac ako 15 rokov) viedla
cesta, komunikácia užívaná aj žalobcami, a že predmetné parcely sa nachádzajú až za oplotením dvora
žalovanej, pričom táto ich nijako nepoužíva okrem umiestnenia rôznych prekážok na nich za účelom
znemožnenia prejazdu po nich (čo je logický následok toho, že boli až dodatočne a účelovo žalovanou

prikúpené). Celý tento kontext je podľa žalobcov potvrdením toho, že žalovaná sporné parcely v roku
2017 odkúpila iba účelovo s cieľom znemožniť osobám (vrátane žalobcov) využívať dlhé roky využívanú
komunikáciu. Opätovne zdôraznili, že svojvoľné faktické využívanie prechodu a prejazdu cez parcely
C KN č. XXXXX/X E. XXXX/X, je protiprávnym konaním na úkor vlastníka týchto parciel. Tvrdeniami o
prevode parciel č. XXXX/X E. XXXX/X darovacou zmluvou pod V-18512/2018 žalovaná mylne

navodzuje nepravdivý dojem o prepojenosti žalobcov a koordinovanosti a účelovosti ich postupu. Jedná
sa však o účelové, ničím nepodložené tvrdenia a domnienky žalovanej, ktoré sú z meritórneho hľadiska
vzhľadom na predmet sporu naviac bezvýznamné. Každý zo žalobcov je samostatným subjektom práva
a v súlade s § 151o ods. 3 OZ sa domáha toho, aby mal zabezpečený riadny a zákonný prístup k svojej
nehnuteľnosti spĺňajúci kvalitatívne požiadavky, ktoré na takýto prístup stanovuje aj ustálená súdna prax

a judikatúra. Úlohou súdu tak má byť zistenie, či prístup žalobcov k ich stavbám, spĺňajúci kvalitatívne
požiadavky vzmysleustálenejrozhodovacejpraxeajudikatúry,nemožnozabezpečiťinakakosvyužitím
parciel žalovanej, pričom v tejto súvislosti ako dôvod nezriadenia vecného bremena nemôže obstáť
argument, že je možné svojvoľne prechádzať a jazdiť cez iné pozemky, ktoré sú vo vlastníctve tretích
osôb.

7. Žalovaná v odvolacej duplike zotrvala na tom, že žalobcovia v konaní nepreukázali, že cestu, ktorú
užívali na prechod a prejazd a užívajú ju aj v súčasnosti, by viedla cez pozemky žalovanej v rozsahu,
v akom žalujú zriadenie vecného bremena. Uvedené nakoniec vyplynulo aj z vykonanej obhliadky dňa
16.06.2021 a predloženej fotodokumentácie. Za nepravdivé označila tvrdenia žalobcov o účelovosti

jej konania, keď odkúpila v roku 2017 sporné pozemky. Uviedla, že v rodinnom dome susediacom s
dotknutými pozemkami žije už 16 rokov a kúpila ho od pani Y. a v roku 2017 dotknuté pozemky odkúpila
od jej dedičov. Doplnila, že na pozemkoch parc. č. XXXX/X E. XXXX/X, cez ktoré vedie sčasti prístup
žalobcovknehnuteľnostiam,malipôvodnepodľaprojektupôvodnéhožalobcu6./stáťparkovaciemiesta,
a práve preto žiadal pôvodný žalobca 6./ zriadiť vecné bremeno k pozemkom žalovanej, ktorá naviac

zistila, že pôvodný žalobca 6./ sa znova stal vlastníkom týchto pozemkov a zriadil vecné bremeno
spočívajúce v práve prechodu a prejazdu v prospech vlastníkov pozemku C KN parc. č. XXXX/X, XXXX/
XX, bytu č. X mezanín vo vchode Q. XXB, L.. Č.. XXXXX na pozemku parc. č. XXXX/X, pozemku C
KN parc. č. XXXX/X, bytu č. X prízemie vo vchode Q. XXN na pozemku parc. č. XXXX/XX a bytu č. X-
podkrovie vo vchode Q. XXX na pozemku parc. č. XXXX/XX. Uvedené tak preukazuje, že pozemky parc.

č. XXXX/X, XXXX/X využívajú iba za účelom prechodu a prejazdu v prospech vlastníkov nehnuteľností
v stavbe so súp. č. XXXXX, kde sa nachádzajú byty žalobcov v 4. až 6. rade a nie je preto potrebné
žiadnym spôsobom obmedzovať vlastníctvo žalovanej. Je preto podľa nej vylúčené, aby komunikácia,
ktorú chcú využívať žalobcovia, viedla cez pozemky vo vlastníctve žalovanej a nie cez pozemky, ktoré
vlastnil pôvodný žalobca 6./, a ktoré v priebehu konania previedol na spriaznené osoby a následne späť

odkúpil a zriadil v prospech vlastníkov bytov v stavbe so súp. č. XXXXX, kde vlastnia byty aj žalobcovia
v 4./ až 7./ rade, vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu a prejazdu. Cestu cez pozemky parc. č.
XXXX/X E. XXXX/X žalobcovia po celý čas užívajú a tento prístup je deklarovaný stavebným úradom aj
v právoplatnom stavebnom povolení, k nehnuteľnosti, ktorá je susediacou nehnuteľnosťou žalobcov.8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcov 1./ až 8./ bez nariadenia pojednávania (§

385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že ich odvolanie je dôvodné a rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

9. V prejednávanej veci súd prvej inštancie posudzoval dôvodnosť žalobcami 1./ až 8./ navrhovaného
zriadenia vecného bremena in rem v podobe práva prechodu peši a prejazdu osobnými a nákladnými

motorovými vozidlami všetkého druhu a v akomkoľvek čase po spevnenej ploche nachádzajúcej sa na
častipozemkusparc.č.XXXX/Xovýmere30m2-záhradyaparc.č.XXXX/XXovýmere30m2-záhrady,
podľa LV č. XXXX katastrálneho odboru Okresného úradu Bratislava vo vlastníctve žalovanej. Jedná sa
o v právnej teórii označené právo nevyhnutnej cesty upravené v pomerne stručnom ust. § 151o ods.
3 OZ. Správne z predmetného ustanovenia prvoinštančný súd identifikoval tri zákonné podmienky pre
úspešnosť podanej žaloby, a to (i) skutočnosť, že vlastník stavby nie je vlastníkom priľahlého pozemku,

(ii) nemožnosť zabezpečiť prístup vlastníka k stavbe inak, (iii) neexistenciu okolností vylučujúcich
zriadenie práva cesty na základe rozhodnutia súdu. Vo vzťahu k prvej zákonnej podmienke osvojac si
extenzívny výklad súdnej praxe konštatoval, že ju považuje za splnenú, keď žiaden zo žalobcov 1./ až
8./ nie je vlastníkom žiadneho z pozemkov tvoriacich spornú komunikáciu nadväzujúcu na Ostružinovú
ulicu. K otázke možnosti iného prístupu žalobcov k stavbám v ich vlastníctve (podmienka (ii)) s odkazom

na predložené stavebné povolenia vyhodnotil, že aj len peší prístup k stavbám žalobcov 1./ až 8./ z
Hrušovskej ulice je dostatočný a spĺňa možnosť ich prístupu bez potreby zriadenia nevyhnutnej cesty
súdom. Nakoniec za nesplnenú z viacerých dôvodov vyhodnotil aj podmienku (iii), keď bol toho názoru,
že navrhované vecné bremeno predstavuje až príliš veľký zásah do vlastníckeho práva žalovanej, s
poukazom na rozhodnutie stavebného úradu zo dňa 27.07.2021 sa komunikácia nadväzujúca na I. G.

posunula smerom k pozemkom pôvodného žalobcu 6./, čo rieši dopravnú situáciu v danej lokalite lepšie
a nevyplýva, že by bola prístupnou len pre stavebníčku a nakoniec dodal, že navrhované zriadenie
vecnéhobremenabyvprípadeúspechužalobcovslúžiloajinýmosobám.Záverompodporneuviedol,že
sa nejedná ani o žiadnu výnimočnú situáciu, ale o systémové, riadené povoľovanie stavieb príslušným
stavebným úradom, ktorý má vedomosť o dopravnej situácii v danej lokalite. Žalobcovia 1./ až 8./ v

odvolaní namietajú nesprávne a nepreskúmateľné skutkové a právne závery vyslovené k podmienkam
(ii) a (iii) majúc za to, že súd prvej inštancie nezohľadnil a neskúmal všetky skutkové okolnosti prípadu
rozhodné pre zriadenie práva nevyhnutnej cesty stanovené ustálenou rozhodovacou praxou, čo ho
priviedlo k nesprávnym skutkovým a právnym záverom, neuskutočnil riadne porovnanie výhody zo
zriadenia vecného bremena a ujmy, ktorá by zriadením vecného bremena vznikla žalovanej, v dôsledku

čoho označili za nepreskúmateľný aj záver prvoinštančného súdu o neprimeranosti navrhovaného
zásahu do vlastníckeho práva žalovanej, s čím sa odvolací súd z nižšie uvedených dôvodov v celom
rozsahu stotožňuje.

K otázke možnosti zabezpečenia iného prístupu k stavbám vo vlastníctve žalobcov 1./ a 8./ odvolací

súd uvádza:
10. Zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve nevyhnutnej cesty podľa § 151o ods. 3 OZ
je vylúčené v prípadoch, kedy prístup vlastníka k stavbe možno zabezpečiť inak. Súdna prax sa vo
svojej rozhodovacej činnosti zaoberala viacerými prípadmi, v ktorých vymedzila materiálne poňatie
tejto podmienky. Zriadenie vecného bremena vylúčila v prípadoch, kedy je možné vecné bremeno v

prospech vlastníka stavby zriadiť písomnou zmluvou či faktickým vybudovaním prístupu k stavbe z
verejnej komunikácie. Zriadenie vecného bremena v podobe práva prechodu a prejazdu cez priľahlý
pozemok však nebude vylúčené, ak zabezpečenie prístupu síce bude technicky možné, avšak náklady
na jeho zriadenie budú také vysoké, že ich vynaloženie nebude možné od vlastníka stavby spravodlivo
požadovať a prevýšia ujmu, ktorá by vznikla zriadením vecného bremena vlastníkovi pozemku. Podľa

záverov prezentovaných v rozhodnutí R 32/2006 (rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo/1897/2004) za
nesplnenú možno považovať predmetnú podmienku, ak vlastník priľahlého pozemku, ktorý má slúžiť
ako cesta, ponúkol vlastníkovi stavby, že mu pozemok alebo jeho časť odpredá alebo mu umožní zriadiť
vecné bremeno zmluvou za obvyklú cenu. NS ČR v rozhodnutiach sp. zn. 22Cdo/3903/2008 či sp. zn.
22Cdo/2854/2010 uviedol, že vo všeobecnosti možno konštatovať, že právo cesty nemožno zriadiť, ak

by vzhľadom na okolnosti konkrétnej veci nebolo možné od vlastníka veci spravodlivo požadovať, aby
cestu trpel.11. V posudzovanej veci nebolo medzi stranami sporné, že prístup k nehnuteľnostiam žalobcov 1./ až
8./ vedie cez Q. G., E. E. I. G.. Žalobcovia 1./ až 8./ sa žalobou domáhali zriadenia prechodu peši, ako aj
prejazduosobnýmiinákladnýmimotorovýmivozidlamivšetkéhodruhuvakomkoľvekčase.Namietali,že

takýto prístup Q. G. neposkytuje, nakoľko ako to vyplýva z predložených fotografií, ako i geometrického
zamerania č. 34/2020 a č. 32/2020 vypracovaného K.. J., šírka komunikácie na Q.Š. G. sa pohybuje v
rozmedzí 1,45 - 2,30 metra, v dôsledku čoho nie je cez túto komunikáciu možný prejazd motorovými
vozidlami. Súd prvej inštancie vychádzajúc zo skutočnosti, že samotný stavebný úrad konštatoval v
stavebnýchpovoleniachvdanejlokalitepreniektorénehnuteľnosti dopravnénapojenieajzOstružinovej

ulice a pre niektoré nehnuteľnosti z Q. G., a že pracoval tak s bežným prístupom k stavbe, ako aj
s napojením na stavebné mechanizmy a nákladné automobily, a že zákon nedefinuje parametre a
kvalitu cesty, konštatoval, že peší prístup cez Q. G. je dostatočný. Pre účely posúdenia dostatočnosti
prístupu k stavbe z Q. G., ako správne namietajú žalobcovia 1./ až 8./, však bolo potrebné posúdiť
viaceré skutočnosti, ktoré z napadnutého rozhodnutia nie sú zrejmé, či a ako boli prvoinštančným súdom
pri rozhodovaní zohľadnené. Predovšetkým bolo zo strany prvoinštančného súdu potrebné posúdiť,

aký prístup možno považovať za obvyklý a potrebný pre účely riadneho obhospodarovania dotknutých
nehnuteľností žalobcov 1./ až 8./. Samotná skutočnosť, že žalobcovia 1./ až 8./ majú nejaký iný ako
požadovaný prístup k stavbám sama o sebe neznamená, že tento je dostatočný obvyklému účelu, ku
ktorému majú stavby vo vlastníctve žalobcov 1./ až 8./ slúžiť. Pre záver o tom, že existujúci prístup k
stavbám žalobcov 1./ až 8./ je pre účely ich užívania a so zreteľom na okolnosti prípadu dostatočný,

bolo potrebné posúdiť aj vzdialenosti stavieb vo vlastníctve každého zo žalobcov 1./ až 8./ od miesta,
po ktoré by sa najviac k stavbám dostali z Q. G. E. A. I. G. bez zriadenia vecného bremena a ich
dostatočnosť/ nedostatočnosť pre účely riadneho a v súlade aj s verejným záujmom realizovaného
obhospodarovania nehnuteľností, nakoľko súdna prax dospela k záveru, že zriadenie práva nevyhnutnej
cestysamaosebevylučujelenkrátka-niekoľkometrovávzdialenosť,ktorejprekonaniebysprihliadnutím

na účel užívania stavieb žalobcov nebolo potrebné uprednostniť pred obmedzením vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam žalovanej (rozsudok NS ČR zo dňa 23.07.2005, sp. zn. 22Cdo/2667/2004). Žalobcovia
už v konaní pred prvoinštančným súdom namietali aj potrebu zabezpečenia prístupu k nehnuteľnostiam
aj nákladnými motorovými vozidlami presahujúcimi dĺžku nákladného motorového vozidla použitého pri
obhliadke nehnuteľnosti na simulovaný prejazd (t. j. nad 7 metrov), a to konkrétne na zabezpečenie

odvozu odpadu, vyťahovanie žúmp, pre potreby príjazdu motorových vozidiel zložiek záchranného
systému. Boli si pritom vedomí toho, že prejazd zložiek záchranného integrovaného systému nie je
sám o sebe dôvodom pre zriadenie vecného bremena, nakoľko tento majú zabezpečený zo zákona
v záujme ochrany života, zdravia a majetku, avšak poukazovali na to, že možnosť prístupu týchto
motorových vozidiel je nevyhnutné hodnotiť v kontexte konkrétnych okolností prípadu a s prihliadnutím

na verejný účel, nakoľko v dôsledku hustej členitej zástavby rodinnými domami s oplotením by v
prípade technického znemožnenia prejazdu pozemkami, na ktorých navrhovali zriadiť vecné bremeno,
bol fakticky znemožnený prístup týchto vozidiel k ich nehnuteľnostiam, čo nie je v súlade nielen
so súkromným záujmom žalobcov 1./ až 8./, ale ohrozuje to aj verejné záujmy na ochrane života,
zdravia a majetku. Pokiaľ aj súd prvej inštancie argumentoval rezervou 110 cm pri simulovanom

prejazde motorového vozidla s dĺžkou 7 metrov po spornej komunikácii, tak je potrebné uviesť, že
žalobcovia v konaní namietali potrebu prejazdu aj motorovými vozidlami s dĺžkou 9 metrov. Naviac je
potrebné poukázať na to, že pri simulovanom prejazde bola komunikácia vyznačená podľa žalovanou
navrhovaného vecného premena v rozsahu 1 m2 zasahujúceho do pozemkov v jej vlastníctve a prejazd
bol uskutočňovaný za dobrých poveternostných podmienok v letnom období. Prvoinštančný súd sa

s uvedenými a pre rozhodnutie vo veci podstatnými skutočnosťami v napadnutom rozsudku vôbec
nezaoberal a náležite neodôvodnil názor o dostatočnosti pešieho prístupu k stavbám slúžiacim pre
zabezpečenie potrieb trvalého bývania žalobcov. Odpoveď, že zákon nepredpisuje kvalitu cesty, a že
stavebný úrad pracoval aj s bežným prístupom cez Q. G. sa v intenciách už uvedeného objektívne
javí ako nedostatočná. Napokon sa odvolací súd stotožňuje aj s argumentáciou odvolateľov, v ktorej

namietali, že bežný prístup, s ktorým pracoval stavebný úrad, je pre účely rozhodnutia o žalovanom
nároku irelevantný.

K neexistencii okolností vylučujúcich zriadenie práva nevyhnutnej cesty odvolací súd uvádza:

12. Autoritatívne zriadenie nevyhnutnej cesty konštitutívnym súdnym rozhodnutím predstavuje vážny
zásah do ústavne chráneného vlastníckeho práva, a preto je potrebné dbať na to, aby právo vlastníka
priľahlého pozemku bolo obmedzené čo najmenej. Za týmto účelom je súd v konaní o zriadenie vecného
bremena podľa § 151o ods. 3 OZ povinný vždy porovnávať výhody, ktoré cesta poskytne vlastníkovistavby s ujmou, ktorá by vlastníkovi zaťaženého pozemku vznikla zriadením vecného bremena (viď
napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 2411/2008, zo dňa 27.02.2018, sp. zn. 22Cdo/5917/2017), na čo v
teoretickej rovine v ods. 12. napadnutého rozsudku poukázal aj súd prvej inštancie. Zohľadniť je

potrebné najmä výmeru časti pozemku, ktorý má slúžiť ako nevyhnutná cesta, spôsob jeho užívania,
ako aj spôsob užívania stavby, ku ktorej má nevyhnutná cesta prístup zabezpečovať a mieru rušenia
vlastníka. Pohodlie oprávneného pri užívaní cesty nie je hlavným kritériom, avšak pri existencii viac
približne rovnocenných variant by nemala byť zvolená tá, ktorá umožňuje užívať cestu len s väčšími
obtiažnosťami. Nakoľko zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve cesty po protiľahlom

pozemku ku stavbe predstavuje určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi vlastníkom stavby, ku ktorej
nie je zabezpečený prístup, a vlastníkom priľahlého pozemku, nemôže súd bez ďalšieho zamietnuť
žalobu vlastníka stavby o zriadenie vecného bremena iba preto, že navrhovaný zásah sa mu javí ako
neprimeraný (rozsudok NS ČR zo dňa 11.07.2007, sp. zn. 22Cdo/1075/2006). V záujme minimalizácie
obmedzenia vlastníka zaťaženého pozemku preto súd môže zriadiť vecné bremeno zodpovedajúce
právu cesty v rozsahu objektívne zabezpečujúcom riadne užívanie stavby, aj keď nepôjde o užívanie

komfortné- napr. podľa okolností prípadu nemusí mať vlastník stavby zabezpečený príjazd k domu
autom za účelom garážovania, ak by to neprimerane obmedzilo vlastníka (Števček, M., Dulak, A.,
Bajánková, S., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. Komentár. Praha:
C. H. Beck, 2019, str. 1395). Súdna prax tak v závislostí od okolností konkrétneho prípadu pripúšťa aj
zriadenie vecného bremena spočívajúceho len v práve pešieho prechodu, aj keď je potrebné súhlasiť

s odvolateľmi, že sa jedná o skôr výnimočné prípady (viď rozhodnutie NS ČR zo dňa 23.06.2005,
sp. zn. 22Cdo/2667/2004, zo dňa 24.04.2018, sp. zn. 22Cdo/4690/2017, zo dňa 13.08.2014, sp. zn.
22Cdo/2304/2012). Najčastejšie dôvodom pre zriadenie vecného bremena v takomto obmedzenom
rozsahu budú situácie, keď vlastník stavby má zabezpečený príjazd motorovým vozidlom k hranici
zaťaženého pozemku, od ktorého ku vchodu do domu je len krátka niekoľkometrová vzdialenosť

nevybočujúca z obvyklej vzdialenosti od miesta príjazdu (rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdo/2667/2004).
Samotná skutočnosť, že prístup k stavbe je možný len cez cudzí pozemok, sama o sebe nezakladá
právo na zriadenie nevyhnutnej cesty pre vlastníka stavby. Nemenej dôležitý je ďalší záver súdnej praxe,
v zmysle ktorého zriadeniu vecného bremena nebráni skutočnosť, ak niekto vedome kúpi stavbu bez
zabezpečeného prístupu či sám zaviní, že k jeho stavbe nie je riadny prístup, keďže zabezpečovanie

využívania stavieb je tak vo všeobecnom záujme, ako aj v záujme vlastníkov susedných nehnuteľností
(napr. rozhodnutie ÚS ČR zo dňa 12.01.2022, sp. zn. II. ÚS 1587/2020). Na druhej strane dostatočným
dôvodom pre zriadenie práva nevyhnutnej cesty nie je nutnosť umožniť vjazd motorovým vozidlám
rýchlejzáchrannejslužby,hasičomčipolícii,keďžeuvedenézložkyintegrovanéhozáchrannéhosystému
majú v nevyhnutných prípadoch zabezpečený prejazd cez cudzie pozemky zo zákona (napr. rozsudok

NS ČR sp. zn. 22Cdo/2977/2009).

13. Odvolací súd je toho názoru, že v posudzovanom prípade súd prvej inštancie sa dostatočne
nevenoval ani komparácii výhod navrhovaného vecného bremena a ujmy, ktorá by jeho zriadením
vznikla žalovanej. Uskutočnenie testu proporcionality nie je možné vyabstrahovať zo stručného záveru

súdu, že navrhované vecné bremeno predstavuje príliš veľký zásah do vlastníckeho práva žalovanej.
Žalobcovia 1./ až 8./ však nedôvodne namietajú, že súd prvej inštancie sa v tomto smere zaoberal
len žalovanou navrhovaným vecným bremeno o rozsahu 1 m2, keď je zrejmé, že sa vyjadroval aj k
vecnému bremenu v nimi navrhovanom rozsahu, avšak v nedostatočnom rozsahu. Prvoinštančný súd
v praktickej rovine vôbec nevysvetlil úvahy, ktorého ho viedli k tomuto záveru, neuviedol aké benefity

s prihliadnutím na nielen súkromný záujem žalobcov, ale aj verejný záujem by prinieslo zriadenie
nevyhnutnej cesty v požadovanom rozsahu a aké konkrétne obmedzenie by to znamenalo pre žalovanú,
a to aj s prihliadnutím na účel a využitie pozemku, na ktorom by malo byť zriadené vecné bremeno,
zo strany žalovanej pred začatím súdneho konania aj s prihliadnutím na okolnosti jeho nadobudnutia
žalovanou. Žalobcovia 1./ až 8./ pritom dávali do pozornosti prvoinštančného súdu, že pozemok, na

ktorom žiadajú vo svoj prospech zriadiť vecné bremeno, žalovaná nadobudla až dodatočne v roku 2017
s vedomím, že dlhoročne cez tieto pozemky viedla cesta užívaná aj žalobcami (čo považoval súd prvej
inštancie za nesporné) a nachádza sa za oplotením dvora žalovanej a táto ho využíva ako priestor
na odparkovanie motorového vozidla či odloženie stavebného materiálu. Rovnako správne žalobcovia
pritom správne dôvodia tým, že sa jedná o významné skutkové okolnosti, s ktorými je nevyhnutné sa

relevantne vysporiadať.

14. Nezrozumiteľne v spojitosti s meritórnymi závermi vyznieva aj názor prvoinštančného súdu o
posunutí cesty smerom k pozemkom pôvodného žalobcu 6./ s odkazom na existenciu vecného bremenana ťarchu pozemkov parc. č. XXXX/X E. XXXX/X v prospech vlastníka pozemku pac. č. XXX/X
konštatovanú v rozhodnutí stavebného úradu zo dňa 27.07.2021. Pokiaľ sa snažil súd prvej inštancie
naznačiť, že prístup k stavbám žalobcov z I. G. existuje aj cez parcely č. XXXX/X E. XXXX/X je

nutné uviesť, že uvedené pozemky sú vo vlastníctve tretej fyzickej osoby a nie žalobcov 1./ až 8./, a
preto je bez ďalšieho nenáležité zo strany prvoinštančného súdu odvolávať sa na takýto prístup, ku
ktorému žalobcovia 1./ až 8./ nemajú žiaden právny titul, a to bez ohľadu na žalovanou zdôrazňovanú
skutočnosť, že sa jedná o pozemky vo vlastníctve developera realizujúceho stavebnú činnosť v danej
lokalite, od ktorého nadobudli žalobcovia rodinné domy. Odvolací súd je zhodne so žalobcami 1./ až

8./ tiež toho názoru, že na ich ťarchu nemožno v zmysle súdnej praxe pripísať skutočnosti týkajúce sa
problematického prístupu k ich rodinným domom, predovšetkým nie tie, na ktoré poukazoval súd prvej
inštancie v ods. 15. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď konštatoval, že sa nejedná o žiadnu
výnimočnú situáciu, ale o systémové, riadené povoľovanie stavieb príslušným stavebným úradom.
Rovnako v neprospech žalobcov 1./ až 8./ nemožno vykladať ani súdom prvej inštancie načrtnutú
hypotetickú možnosť protiprávneho konania zo strany tretích osôb (ostatných obyvateľov Q. E. I. G.), na

prospech ktorým by mohlo slúžiť zriadené vecné bremeno. Každý zo žalobcov 1./ až 8./ je oprávnený
aj samostatne sa domáhať navrhovaného zriadenia vecného bremena v prospech vytvorenia prístupu
k stavbe v ich vlastníctve v záujme jej riadneho užívania a ich úspech v konaní vzhľadom na to,
že sa nejedná o nerozlučné spoločenstvo, nie je podmienený tým, či aj ostatní vlastníci domov v
dotknutej lokalite s obmedzeným prístupom k nehnuteľnostiam sa budú domáhať zriadenia vecného

bremena, a pokiaľ budú neoprávnene participovať na prípadnom úspechu žalobcov v konaní, môže
sa žalovaná domáhať voči rušiteľom ochrany svojho vlastníckeho práva. Skutočnosť, že nie všetci
obyvatelia predmetných ulíc sa domáhajú zriadenia vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu
a prejazdu cez pozemky žalovanej, tak možno označiť rovnako za irelevantnú pre meritórne posúdenie
veci.

15. V kontexte už uvedeného je zrejmé, že odvolací súd sa musí stotožniť aj s poslednou odvolacou
námietkou, v ktorej žalobcovia 1./ až 8./ argumentovali, že závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel,
vychádzajú z nedostatočného a nepreskúmateľného posúdenia všetkých okolností rozhodných pre
zriadenie práva nevyhnutnej cesty stanovených rozhodovacou praxou súdov. Súd prvej inštancie v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedal odpoveď na všetky žalobcami 1./ až 8./ v konaní nastolené
podstatné otázky, ktorých zodpovedanie má nepochybný význam pre konečné rozhodnutie, nie je z
neho zrejmý jeho postoj k zásadným skutočnostiam, ktoré je podľa záverov súdnej praxe potrebné
posudzovať pri rozhodovaní o zriadení vecného bremena podľa § 151o ods. 3 OZ, v dôsledku čoho
ho nemožno hodnotiť ako súladné s požiadavkami kladenými ust. § 220 ods. 2 CSP a rozhodovacou

praxou vyšších súdnych autorít (napr. ÚS SR sp. zn. I. ÚS 241/07, II. ÚS 410/2006, ESĽP vo veci García
Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999, vo veci Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998, Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06). Zistený nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zakladá aj žalobcami namietané porušenie
práva na spravodlivé súdne konanie a odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Odvolací

súd sa nestotožnil s odvolacou obranou žalovanej, v ktorej namietala, že žalobcovia 1./ až 8./ namietajú
niektoré skutočnosti prvýkrát až v odvolaní, a ktorá nemá oporu v obsahu súdneho spisu, z ktorého
vyplýva, že na rozhodné skutočnosti, ktoré ostali prvoinštančným súdom opomenuté, upozorňovali už
v priebehu prvoinštančného konania. So žalovanou nemožno súhlasiť ani v názore, že ňou predložené
geometrické zameranie a projekt dopravy jednoznačne vylučuje potrebu zriadenia vecného bremena.

V konaní boli oboma stranami predložené technické správy a geodetické zamerania, ktorých závery sa
značne rozchádzali, a ku ktorým sa súd prvej inštancie nijako nevyjadril.

16. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
389 ods. 1 písm. b) CSP v celom rozsahu, t. j. vrátane súvisiaceho výroku II., ktorým bolo podľa

§ 335 ods. 1 CSP zrušené počas konania nariadené neodkladné opatrenie, zrušil a vec mu podľa
§ 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude úlohou súdu prvej inštancie v súlade s
vyššie uvedeným posúdiť všetky skutkové a právne okolnosti rozhodné nielen z pohľadu zákona, ale
aj ustálených záverov súdnej praxe a závery, ku ktorým dospeje aj riadne a v súlade s § 220 ods. 2
CSP odôvodniť. Prvoinštančný súd so zreteľom na naznačené východiská vrátane zohľadnenia spôsobu

užívania dotknutých nehnuteľností a na to nadväzujúceho nielen súkromného, ale aj verejného záujmu,
opätovne posúdi dostatočnosť prístupu žalobcov 1./ až 8./ k stavbám v ich vlastníctve z Q. G., vrátane
vyhodnotenia potreby zabezpečenia prístupu aj prostredníctvom motorových vozidiel presahujúcich 7
metrov za účelom žalobcami tvrdeného riadneho obhospodarovania stavieb a tiež prístupu zložiekintegrovaného záchranného systému vzhľadom na miestne pomery v danej lokalite. Ak zotrvá na
názore, že pri zohľadnení všetkých rozhodných skutočností je dostatočný peší prístup z Q. G., svoje
úvahy riadne vysvetlí so zreteľom na žalobcami namietané skutočnosti. Pre posúdenie primeranosti

navrhovaného vecného bremena riadne porovná výhody, ktoré by zriadené vecné bremeno prinieslo
žalobcom 1./ až 8./ s ujmou, ktorá vznikne zásahom do vlastníckeho práva žalovanej, s prihliadnutím
na účel využitia pozemku, na ktorom má byť zriadené vecné bremeno a okolnosti jeho nadobudnutia
žalovanou.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa(§419CSPvlehotedvochmesiacovoddoručeniarozhodnutiaodvolaciehosúdu oprávnenému

subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).