Uznesenie ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, November 29, 2023

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: 58Cpr/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423207378
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Alžbeta Strajňáková PhD.
ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2023:1423207378.1

Uznesenie

Mestský súd Bratislava IV v právnej veci žalobcu: M.. T.. M. A., G.. XX.XX.XXXX, E. K. U. XXX/X, K. O.
K., zast.: Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, so sídlom Bottova 2A, Bratislava - mestská časť
Staré mesto, IČO: 36 861 391, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866,onariadenie neodkladného opatrenia,takto

r o z h o d o l :

I. Súd n ar iaď uj e toto neodkladné opatrenie:

Žalovaný je povinný zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej
republiky č. 435 zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi.
II. Vo zvyšnej časti súd návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamieta.

III. Súd žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

IV. Súd p o u č u j e žalovaného o tom, že môže voči žalobcovi podať žalobu, ktorou sa bude
domáhať určenia, že vydaním personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 435 zo dňa
27.10.2023 neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia doručeným tunajšiemu súdu dňa

31.10.2023 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť (I.)zdržať sa uplatňovania a výkonu
personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 435 zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi;
(II.) poskytnúť žalovanému časť pracovnej odmeny - pomernú časť služobného platu vo výške 3 695,00
EUR mesačne v hrubom, príspevku na bývanie vo výške 232,00 EUR mesačne v hrubom a príspevku
na ubytovanie vo výške 144,84 EUR mesačne v hrubom za každý deň trvania výkonu personálneho
rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 435 zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi od 27.10.2023

vrátane do dňa vykonateľnosti tohto uznesenia, spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 9,25% ročne

z nezaplatenej sumy od 27.10.2023 do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa vykonateľnosti uznesenia.
Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia žalobca odôvodnil tým, že žalovaný je zamestnávateľom

a služobným úradom žalobcu podľa zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného
zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a
Železničnej polície v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o štátnej službe policajtov“). Žalobca
je zamestnancom žalovaného v stálej štátnej službe ako príslušník Policajného zboru podľa zákona
o štátnej službe policajtov s osobným evidenčným číslom XXXXXX zaradený vo funkcii A. Z. Š. X.
U. Z. odboru K. národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru. Žalobca bol personálnym

rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 (ďalej aj „personálny rozkaz“
alebo „pracovnoprávny úkon“) dočasne pozbavený výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 písm.b) a ods. 2 zákona o štátnej službe policajtov s účinnosťou odo dňa 27.10.2023 na dobu „do
právoplatnéhoskončeniatrestnéhostíhania“.Žalobcaspracovnoprávnymúkonomnesúhlasíažalovaný
preto nedisponuje súhlasom žalobcu s pracovnoprávnym úkonom. Žalobca uviedol, že opatrením

prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚŠP
GP SR“), sp. zn. Z. W. XX/XX/XXXX-XX zo dňa 05.10.2023, teda niekoľko týždňov pred vydaním
pracovnoprávneho úkonu bola žalobcovi poskytnutá ochrana oznamovateľa, ktorý podal kvalifikované
oznámenie o závažnej protispoločenskej činnosti v rozsahu uvedenom v ustanovení § 7 zákona o
ochrane oznamovateľov (ďalej aj „opatrenie o poskytnutí ochrany“). Podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane

oznamovateľov sa z dôvodu poskytnutia ochrany žalobcovi vyžadoval na urobenie pracovnoprávneho
úkonu predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti (ďalej aj
„Úrad“). Takýto predchádzajúci súhlas však udelený nebol, pretože žalovaný o jeho udelenie Úrad
ani nepožiadal. Pracovnoprávny úkon je z tohto dôvodu neplatný (§ 7 ods. 8 zákona o ochrane
oznamovateľov). Aktívna legitimácia žalobcu je preto daná z titulu, že voči žalobcovi ako oznamovateľovi
závažnej protispoločenskej činnosti bol urobený pracovnoprávny úkon (vo forme personálneho rozkazu

o dočasnom pozbavení štátnej služby), na ktorý sa vyžadoval predchádzajúci súhlas Úradu, ktorý
udelený nebol. Z dôvodu ochrany práv žalobcu ako zamestnanca a chráneného oznamovateľa je preto
podľa názoru žalobcu potrebné a dôvodné nariadiť žalovanému zdržať sa vykonávania (neplatného)
pracovnoprávneho úkonu. Pasívna legitimácia žalovaného je daná tým, že ako zamestnávateľ a
služobný úrad žalobcu urobil voči nemu ako oznamovateľovi závažnej protispoločenskej činnosti a

bez jeho súhlasu, pracovnoprávny úkon (personálny rozkaz o dočasnom pozbavení štátnej služby), na
ktorý Úrad neudelil predchádzajúci súhlas, čím postupoval v rozpore s § 7 ods. 1 a nasl. zákona o
ochrane oznamovateľov. Ďalej žalobca poukázal na to, že dňa 02.10.2023 podal žalobca na ÚŠP GP SR
kvalifikované trestné oznámenie, na základe ktorého bolo dňa 05.10.2023 vydané opatrenie o poskytnutí
ochrany, ktoré bolo v tom istom týždni (presný dátum žalobcovi nie je známy) doručené aj Úradu a

žalovanému. Tým sa žalobca stal chráneným oznamovateľom podľa zákona o ochrane oznamovateľov
a tento status žalobcu naďalej trvá. Dňa 25.10.2023 bol do funkcie ministra vnútra Slovenskej republiky
vymenovaný pán B.. M. Š. N., čo je všeobecne známa a nesporná skutočnosť. Dňa 27.10.2023, teda v
čase, keď mal žalobca status chráneného oznamovateľa podľa zákona o ochrane oznamovateľov, bol
žalobcovi doručený personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky (t. j.

pracovnoprávny úkon), ktorým bol žalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej služby podľa § 46
ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona o štátnej službe policajtov s účinnosťou odo dňa 27.10.2023 na
dobu „do právoplatného skončenia trestného stíhania“. Na urobenie pracovnoprávneho úkonu (vydanie

personálneho rozkazu) nebol udelený predchádzajúci súhlas Úradu podľa § 7 ods. 1 zákona o
ochrane oznamovateľov a žalovaný o udelenie tohto predchádzajúceho súhlasu Úrad ani nepožiadal,
čo je nesporná skutočnosť. Napriek tomu, že pracovnoprávny úkon proti žalobcovi, ako chránenému
oznamovateľovi, urobený bez predchádzajúceho súhlasu Úradu je ex lege podľa § 7 ods. 8 zákona o
ochrane oznamovateľov neplatný, žalovaný naň nazerá a vykonáva (uplatňuje) ho proti žalobcovi tak,

ako keby išlo o platný pracovnoprávny úkon.

2. Zároveň žalobca v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia uviedol, že zákon o ochrane
oznamovateľov je lex specialis vo vzťahu k všetkým právnym predpisom, ktoré upravujú pracovnoprávne
a iné obdobné právne vzťahy, vrátane štátnej služby. Preto sa v plnej miere vzťahuje aj na

služobný pomer príslušníka Policajného zboru podľa zákona o štátnej službe policajtov. Uvedené
vyplýva predovšetkým z definícií pojmov „pracovnoprávny vzťah“ v § 2 písm. e) zákona o ochrane
oznamovateľov a „pracovnoprávny úkon“ v § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Keďže
personálny rozkaz je zároveň pracovnoprávnym úkonom (hoci v špecifickej forme), ktorým sa mení
obsah individuálneho pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako

zamestnávateľom z diskriminačného dôvodu (kvalifikované oznámenie o protispoločenskej činnosti)
a súčasne § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov zveruje právomoc na riešenie sporov
vyplývajúcich z porušenie zákazu diskriminácie vo vzťahu k štátnej službe príslušníkov Policajného
zboru všeobecným súdom, má žalobca v tomto prípade k dispozícii všetky prostriedky právnej ochrany
podľa Civilného sporového poriadku, vrátane inštitútu neodkladného opatrenia. Ďalej žalobca zdôraznil,

že v tunajšom prípade nejde o výnimku podľa druhej vety § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov,
pretože personálny rozkaz: a) nepriznáva žalobcovi žiadny nárok (teda nejde o pracovnoprávny úkon
zlepšujúci postavenie žalobcu); ani b) nesúvisí so skončením pracovnoprávneho vzťahu (bez ohľadu
na jeho skutočný motív, ide o dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby); a c) bol vydaný na základeprávnej skutočnosti, ktorá závisí od posúdenia žalovaného [pričom žalovaný v prípade postupu podľa §
46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov posudzuje a rozhoduje o tom, (i) či a z akých konkrétnych
dôvodov by ďalšie ponechanie žalobcu vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej

služby alebo priebeh objasňovanie jeho konania a (ii) či a z akých konkrétnych dôvodov považuje
žalobcu za „dôvodne“ podozrivého zo spáchania trestného činu], ako to vyplýva aj z metodického
usmernenia žalovaného č. A.-XX-XX/X-XXXX zo dňa 15.06.2006. Pod „pracovnoprávnym úkonom
súvisiacim so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá
nezávisí od posúdenia zamestnávateľa“ podľa druhej vety § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov,

na ktorý sa nevyžaduje predchádzajúci súhlas Úradu, sa rozumie skončenie pracovnoprávneho vzťahu
z takého dôvodu, ktorého vznik a existenciu zamestnávateľ neposudzuje a ani nie je oprávnený
posudzovať. Ako potvrdzuje aj vyššie citované metodické usmernenie žalovaného č. A.-XX-XX/X-XXXX
zo dňa 15.06.2006, samotné vznesenie obvinenia z trestného činu (a to aj vzhľadom na prezumpciu
neviny) bez ďalšieho takýmto dôvodom nie je, a fortiori

vprípade,vktorombolototoobvinenievovzťahukvšetkýmobvinenýmprávoplatnevyhodnotenésúdom
už v prípravnom konaní ako nedôvodné (uznesenia Krajského súdu v K. zo dňa 01.10.2021 sp. zn.
XTpo/XX/XXXX až XTpo/XX/XXXX) a žalobca od vznesenia obvinenia až do vydania personálneho
rozkazu (teda po dobu vyše 2 rokov) riadne vykonával štátnu službu a nebol pozbavený jej výkonu práve

preto, lebo jeho nadriadení na základe všetkých okolností prípadu vyhodnotili, že materiálne podmienky
dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov nie sú
v prípade žalobcu splnené. Zároveň žalobca zdôraznil, že predmetom tohto neodkladného opatrenia je
poskytnutie ochrany žalobcovi pred výkonom a uplatňovaním pracovnoprávneho úkonu, ktorý žalobcu
poškodzuje a je celkom zjavne neplatný už z formálneho hľadiska, pretože neplatnosť personálneho

rozkazu ako pracovnoprávneho úkonu je ustanovená priamo ex lege (§ 7 ods. 8 zákona o ochrane
oznamovateľov) ako následok neudelenia predchádzajúceho súhlasu Úradu s pracovnoprávnym
úkonom. Jediným spôsobom nápravy (po nariadení navrhovaného neodkladného opatrenia) z pohľadu
žalovaného je riadne požiadať Úrad o vydanie predchádzajúceho súhlasu a až po jeho prípadnom
udelení vydať nový personálny rozkaz. Prípadné preukazovanie a vyhodnocovanie toho, či personálny

rozkaz bol vydaný v príčinnej súvislosti s kvalifikovaným oznámením žalobcu alebo nie, môže byť až
predmetom konania o prípadnej (budúcej) žiadosti žalovaného o udelenie predchádzajúceho súhlasu
Úradu s (novým) personálnym rozkazom. Vzhľadom na vyššie uvedené je podľa názoru žalobcu
nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia postačujúce na dosiahnutie trvalej úpravy pomerov
medzi stranami vo vzťahu k neplatnému personálnemu rozkazu, ktorý je predmetom tohto konania.

Nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia nijakým spôsobom nebráni žalovanému vo výkone
akýchkoľvek jeho zamestnávateľských práv voči žalobcovi podľa zákona o štátnej službe policajtov.
Zároveň, podľa personálneho rozkazu, žalovaný po dobu vykonávania personálneho rozkazu od
27.10.2022 vrátane vypláca žalobcovi (s poukazom na § 46 ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov)
namiesto plného služobného platu so všetkými náležitosťami iba služobný plat vo výške minimálnej

mzdy + 10% priznaného služobného platu na každú žalobcom vyživovanú osobu, najviac však do
výšky 70% priznaného služobného platu (ďalej len „znížený služobný plat“). Žalobca nevykonáva a
nemôže vykonávať prácu iba z dôvodu vydania a uplatňovania neplatného personálneho rozkazu.
Preto je na zabezpečenie plnej ochrany práv žalobcu potrebné podľa názoru žalobcu žalovanému
uložiť neodkladným opatrením aj povinnosť poskytnúť žalobcovi časť pracovnej odmeny - konkrétne

doplatiť žalobcovi pomernú časť plného mesačného služobného platu so všetkými náležitosťami nad
rámec vyplateného zníženého služobného platu za každý deň trvania výkonu personálneho rozkazu voči
žalobcovi. Vzhľadom na okolnosti prípadu (krátenie služobného platu a ostatných platových náležitostí)
výlučne z dôvodu nezákonného a neplatného personálneho rozkazu je namieste priznať žalobcovi aj
úrok z omeškania v zákonnej výške.

3. K dôvodom potreby bezodkladnej úpravy pomerov žalobca uviedol, že zo samotného znenia
personálneho rozkazu a súvisiacich ustanovení zákona o štátnej službe policajtov (predovšetkým z jeho
§ 46) je nepochybné, že výkon personálneho rozkazu voči osobe žalobcu, ktorý trvá od 27.10.2023
nepretržite, má na osobu žalobcu (a prostredníctvom neho aj na jeho rodinu) nasledovné obzvlášť

nepriaznivé účinky, ktoré všetky sú nespornýmiskutočnosťami alebo skutočnosťami preukázanými či osvedčenými listinami priloženými k návrhu alebo
vyplývajú zo zákona): a) žalobca nemôže vykonávať prácu (službu policajta); b) žalobca je v súvislosti
s dočasným pozbavením výkonu štátnej služby verejne ostrakizovaný politikmi a inými verejne činnými

osobami (za prvé tri dni výkonu personálneho rozkazu bola táto téma predmetom všetkých hlavných
spravodajských relácii a aj naďalej zostáva predmetom politizácie a širokého záujmu verejnosti); c)
personálny rozkaz je naplnením dlhodobých vyhrážok, ktoré žalobcovi a jeho kolegom po viac než
dva roky verejne adresovali politici, ktorí po voľbách konaných dňa 30.09.2023 a vymenovaní novej
vlády dňa 25.10.2023 získali kontrolu nad politickým vedením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky;

d) žalobcovi je vyplácaný služobný plat znížený na úroveň blízku minimálnej mzde (viď § 46 ods.
2 zákona o štátnej službe policajtov a text personálneho rozkazu); e) žalobca sa v služobnom čase
musí zdržiavať na určenom mieste (v mieste trvalého pobytu) a má zakázané zamestnať sa inde,
podnikať, alebo vykonávať akúkoľvek inú zárobkovú činnosť, ktorou by si mohol zabezpečiť legálny
príjem na vykompenzovanie výpadku služobného platu kráteného v príčinnej súvislosti s personálnym
rozkazom (viď § 46 ods. 5 posledná veta v spojení s § 48 ods. 6 zákona o štátnej službe policajtov).

Žalobca je v dôsledku vykonávania personálneho rozkazu na dobu neurčitú de facto vyhodený z
práce a nútený poberať minimálnu mzdu, bez možnosti vyvíjať akúkoľvek inú zárobkovú činnosť na
kompenzovanie tohto výpadku. Tým sa pracovnoprávny úkon stáva prostriedkom ekonomického nátlaku
žalovaného na žalobcu, aby služobný pomer v Policajnom zbore ukončil na vlastnú žiadosť (čo je
nevyhnutné k tomu, aby sa žalobca mohol zamestnať inde a zabezpečil si tak príjem umožňujúci

ekonomickú existenciu žalobcu a jeho rodiny). Žalovaný, napriek tomu, že vedel, že žalobca má
priznaný status chráneného oznamovateľa, svojím postupom a vydaním personálneho rozkazu tento
status úplne ignoroval, čím preukázal bezprecedentné pohŕdanie nielen žalobcom, ale aj platnými a
účinnými zákonmi a inou inštitúciou Slovenskej republiky, ktorej je zverený výkon právomocí určených
na zabezpečenie ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Keďže personálny rozkaz je

vykonateľný predbežne a bez ohľadu na jeho právoplatnosť, pričom navyše o opravnom prostriedku
proti nemu (rozklade) bude rozhodovať tá istá osoba, ktorá vydala personálny rozkaz, na dosiahnutie
právnej ochrany pred dôsledkami vykonávania neplatného pracovnoprávneho úkonu zároveň žalobca
nemá k dispozícii iný účinný právny prostriedok, než je navrhované neodkladné opatrenie. Žalobca
samozrejme využije všetky právne prostriedky, ktoré má podľa zákona o štátnej službe policajtov a

prípadne aj podľa Správneho súdneho poriadku, avšak náprava porušenia zákazu diskriminácie žalobcu
v nadväznosti na jemu priznanú ochranu oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti podľa
zákona ochrane oznamovateľov, antidiskriminačného zákona a v nadväznosti aj na zákon o štátnej
službe policajtov (§ 2a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov), zakladá právomoc civilných súdov
podľa CSP. Okrem toho, ani zákon o štátnej službe policajtov ani Správny súdny poriadok neposkytuje

žalobcovi možnosť získania účinnej a rýchlej právnej ochrany v porovnateľnom rozsahu, obsahu a
predovšetkým v porovnateľnom čase a s porovnateľnými účinkami ako poskytuje inštitút neodkladného
opatrenia podľa Civilného sporového poriadku.

4. Doplnením návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia doručeným tunajšiemu súdu dňa

07.11.2023 žalobca doplnil, že na osvedčenie neexistencie predchádzajúceho súhlasu

Úradu s personálnym rozkazom odkazuje na verejné vyjadrenie predsedníčky Úradu p. J. V. pre V. G.
citované v článku zverejnenom dňa 27.10.2023 s názvom: „Minister vnútra Š. N. postavil čurillovcov

mimo služby, hoci sú chránení. I. viceprezidentom zrušil funkcie.“ Uvedenú skutočnosť si môže súd v
prípade potreby overiť taktiež požiadaním Úradu o vyjadrenie k tejto otázke. Zároveň žalobca doplnil, že
ochrana oznamovateľov protispoločenskej činnosti podľa zákona o ochrane oznamovateľov a citovanej
SmerniceEurópskehoparlamentuaRady(EÚ)2019/1937jepostavenánaprincípeposkytnutiarýchleja
účinnej ochrany chránenému oznamovateľovi proti akýmkoľvek pracovnoprávnym úkonom zhoršujúcim

jeho postavenie v pracovnoprávnom vzťahu, konkrétne formou „zmrazenia“ účinkov, resp. vykonávania
a uplatňovania takýchto pracovnoprávnych úkonov voči chránenému oznamovateľovi. Toto je práve ten
jediný podstatný rozdiel v kvalite ochrany po prijatí zákona o ochrane oznamovateľov oproti právnemu
stavu pred jeho prijatím. Ak by mal byť žalobca ako chránený oznamovateľ odkázaný len na konanie
o žalobe bez poskytnutia ochrany neodkladným opatrením (navyše v situácii, v ktorej neodkladné

opatrenie umožňuje dosiahnuť trvalú úpravu pomerov), potom by celý inštitút ochrany oznamovateľov
protispoločenskej činnosti bol zbytočný, pretože možnosť domáhať sa svojich práv na súde žalobou (v
konaní trvajúcom niekoľko rokov, počas ktorých sa budú neplatné pracovnoprávne úkony voči žalobcovi
uplatňovať, poškodzovať ho a budú ho nútiť zmeniť zamestnanie) by žalobca mal aj v prípade, ak bynemal status chráneného oznamovateľa a ak by zákon o ochrane oznamovateľov vôbec neexistoval.
Vzhľadom na uvedené na podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia žalobca trval v celom
rozsahu.

5. V ďalšom doplnení návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia doručenom tunajšiemu súdu dňa
10.11.2023 žalobca uviedol, že vzhľadom na to, že vydanie neodkladného opatrenia tunajším súdom
proti žalovanému vo veci 16Cpr/2/2023 dňa 09.11.2023 na totožnom právnom základe, na akom spočíva
návrh v tunajšej veci vyvolalo verejnú diskusiu a polemiku ohľadom existencie právomoci, resp. vecnej

príslušnosti všeobecného súdu konať a rozhodnúť o návrhu podľa Civilného sporového poriadku,
do ktorej sa svojím verejným vyhlásením zapojilo aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
žalobca pre zdôraznenie existencie tejto právomoci, resp. vecnej príslušnosti poukázal na nasledovné.
Právnym základom tohto antidiskriminačného a zároveň individuálneho pracovnoprávneho sporu je
poskytnutie neodkladnej právnej ochrany žalobcovi pred diskrimináciou zo strany jeho zamestnávateľa
(žalovaného) z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, ku ktorej došlo

vydaním neplatného pracovnoprávneho úkonu a naďalej dochádza jeho výkonom a uplatňovaním.
Neplatnosťpredmetnéhopracovnoprávnehoúkonuvyplývaexlegepriamoz§7ods.8zákonaoochrane
oznamovateľov. Žalobca právomoc všeobecného súdu v tejto veci zakladá na § 2a ods. 1 a 3 zákona o
štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona. Je na vecou dispozičného
oprávnenia žalobcu, či sa súdnej ochrany podľa § 2a ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov a 3 v

spojení s § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona rozhodne domáhať žalobou alebo návrhom na
vydanie neodkladného opatrenia. Žalobca sa v tunajšom prípade rozhodol pre neodkladné opatrenie
práve s poukazom na povahu veci - proti žalobcovi bol vydaný a je vykonávaný

pracovnoprávny úkon, ktorý je ex lege neplatný, a žalobcovi je z tohto dôvodu s okamžitou účinnosťou
bránené vo vykonávaní práce (štátnej služby policajta) a tým aj v dosahovaní príjmu, ktorý si vzhľadom
na zákonné obmedzenia nemôže zabezpečiť inak, pričom k vydaniu pracovnoprávneho úkonu došlo
z diskriminačného dôvodu (oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti). Predmetom
polemiky, do ktorej sa zapojilo Ministerstvo spravodlivosti, je otázka, či tento návrh na vydanie

neodkladného opatrenia patrí do právomoci všeobecného (civilného) alebo správneho súdu. V tejto
súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1SKomp/6/2021 zo dňa
08.12.2021, ktorého závery sú Najvyšším súdom judikované dlhodobo a stabilne, pričom poukázal na
jeho uznesenia sp. zn. 1SKomp/30/2022, 1SKomp/31/2022, 1SKomp/34/2022 alebo 1SKomp/36/2022.
Keďže v tomto prípade ide o návrh, ktorý je svojím obsahom i formou návrhom na vydanie neodkladného

opatrenia, celkom jednoznačne patrí do právomoci všeobecného (civilného) súdu podľa Civilného
sporového poriadku, pričom vecne príslušný je podľa § 324 ods. 2 Civilného sporového poriadku
okresný, resp. mestský súd a miestne i kauzálne príslušný je podľa § 24 písm. a) Mestský súd Bratislava
IV. Obsah navrhovaného neodkladného opatrenia (teda to, čoho žalobca neodkladným opatrením
navrhuje žalovanému uložiť) vyplýva z § 325 ods. 2 písm. a) a d) Civilného sporového poriadku v spojení

s § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe policajtov a § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona. Navrhované
neodkladné opatrenie teda bezpochyby patrí do právomoci a príslušnosti Mestského súdu Bratislava IV
azhľadiskajehoobsahujevecneprípustné.Napodanomnávrhunanariadenieneodkladnéhoopatrenia
preto žalobca zotrváva v celom rozsahu.

6. K návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vrátane jeho doplnení žalobca pripojil nasledujúce
listinné dôkazy: personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023,
opatrenie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn.
Z. W. XX/XX/XXXX-XX zo dňa 05.10.2023, metodické usmernenie žalovaného č. A.-XX-XX/X-XXXX
zo dňa 15.06.2006, platový výmer žalobcu k 30.10.2023 (výtlačok z online systému SAP), výplatná

páska žalobcu za mesiac september 2023, článok uverejnený dňa 27.10.2023 na V. G. s názvom:
„Minister vnútra Š. N. postavil čurillovcov mimo služby, hoci sú chránení. I. viceprezidentom zrušil
funkcie“, uznesenie Krajského súdu v K. sp. zn. XTpo/XX/XXXX zo dňa 01.10.2021, článok uverejnený
dňa 30.10.2023 na V. G. s názvom: „Č. nemôžu pracovať, s ministrom sa sporia. Š. N. po boku Y. ohlásil
ďalšie čistky“.

7. Podľa § 324 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“), pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť
neodkladné opatrenie.8. Podľa § 325 ods. 1 CSP, neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť
pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

9. Podľa § 325 ods. 2 písm. a) a d) CSP, neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby
poskytla aspoň časť pracovnej odmeny, ak ide o trvanie pracovného pomeru

a navrhovateľ zo závažných dôvodov nepracuje, niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo
znášala.

10. Podľa § 326 ods. 1 a 2 CSP, v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach
žaloby podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej
úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne

osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé,
akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha. K návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na
ktoré sa odvoláva.

11. Podľa § 328 ods. 1 CSP, ak súd nepostupoval podľa § 327, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú

splnené podmienky podľa § 325 ods. 1, inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne.

12. Podľa § 329 ods. 1 CSP, prvá veta, súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania.

13. Podľa § 329 ods. 2 CSP, pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia
súdu prvej inštancie.

14. Podľa § 336 ods. 1 CSP, ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania, môže vo
výroku uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. Súd túto

povinnosť neuloží najmä vtedy, ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú
úpravu pomerov medzi stranami.

15. Podľa § 337 ods. 1 CSP, ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania a ak
navrhovateľovi povinnosť podľa § 336 ods. 1 neuloží, poučí strany, ktorým sa neodkladným opatrením

ukladá určitá povinnosť, že môžu podať žalobu vo veci samej a o právnych následkoch s tým spojených.
Lehotu na podanie žaloby súd neurčuje.

16. Podľa § 337 ods. 2 CSP, súd vo výroku uznesenia podľa odseku 1 uvedie strany a predmet konania
vo veci samej. Konanie vo veci samej sa môže týkať aj nárokov na navrátenie do pôvodného stavu alebo

nárokov na náhradu škody alebo inej ujmy spôsobenej výkonom neodkladného opatrenia.

17. Podľa § 194 ods. 1 CSP, otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako
orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť.

18. Podľa § 2 písm. e) zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane
oznamovateľov“), na účely tohto zákona sa rozumie pracovnoprávnym vzťahom pracovný pomer,
dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, štátnozamestnanecký pomer alebo
služobný pomer.

19. Podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, zamestnávateľ môže urobiť právny úkon alebo
vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu (ďalej len „pracovnoprávny úkon“) voči chránenému
oznamovateľovi, na ktorý nedal súhlas, len so súhlasom úradu; voči chránenému oznamovateľovi,

ktorým je profesionálny vojak, sa súhlas úradu vyžaduje, len ak tak ustanovuje osobitný predpis. Súhlas
úradu sa nevyžaduje, ak sa pracovnoprávnym úkonom priznáva nárok alebo ak ide o pracovnoprávny
úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá
nezávisí od posúdenia zamestnávateľa.20. Podľa § 7 ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov, právny úkon, na ktorý úrad neudelil súhlas, je
neplatný.

21. Podľa § 2a ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,
Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej
polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe policajtov“), práva ustanovené
týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej služby a policajtom pri

vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a
obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom. V súlade so zásadou rovnakého
zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti,
jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu,
majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej
činnosti.

22. Podľa § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov, občan pri vstupe do štátnej služby alebo po jej
skončení alebo policajt, ktorý sa domnieva, že jeho právo alebo právom chránený záujem bol dotknutý
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany
ustanovenej osobitným zákonom.

23.Podľa§46ods.1zákonaoštátnejslužbepolicajtov,policajtsamusídočasnepozbaviťvýkonuštátnej
služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby
alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že a) porušil služobnú povinnosť
zvlášť hrubým spôsobom, alebo b) spáchal trestný čin.

24. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a
o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“), dodržiavanie zásady rovnakého
zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo

viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej
orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania,
národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia
kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.

25. Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona, každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké
zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

26. Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa

domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal
zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav
alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z
dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti

právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.

27. Súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia preskúmal a po vyhodnotení skutočností a tvrdení
obsiahnutých v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, v nadväznosti na obsah všetkých listín
predložených žalobcom a s poukazom na citované zákonné ustanovenia dospel k záveru, že v danej

veci je návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v časti dôvodný, a to z nasledujúcich dôvodov.

28. Ako vyplýva z vyššie citovaných ustanovení, možnosť nariadenia neodkladného opatrenia prichádza
do úvahy v prípade, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia
bude ohrozená. Pre aplikáciu tohto inštitútu sa však vždy vyžaduje naliehavosť neodkladnej úpravy,

ktorá musí byť osvedčená. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd
musí skúmať naplnenie formálnych a vecných predpokladov uvedených v ustanovení § 324 a nasl.
CSP. Na to, aby žalobcom navrhované neodkladné opatrenie bolo úspešné, je nevyhnutné preukázať
danosť hmotnoprávneho nároku (práva) medzi účastníkmi konania (stranami sporu), ohľadne ktoréhomajú byť upravené ich pomery (tzv. osvedčenie nároku). V konaní o nariadenie neodkladného
opatrenia spočíva povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, pri rozhodovaní o
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia výlučne na tom, kto ho navrhuje s tým, že smeruje k

osvedčeniu tých procesných a hmotnoprávnych skutočností, ktorých pravdepodobnosť môže vyústiť do
záveru o legálnosti (potrebe, naliehavosti, primeranosti) nariadenia neodkladného opatrenia. Unesenie
dôkazného bremena v tomto konaní teda predpokladá to, aby navrhovateľ súdu aspoň navrhol
dôkazy základného významu pre osvedčenie nároku, ktorý má byť dočasne chránený neodkladným
opatrením, ako i dôkazy na osvedčenie naliehavosti, primeranosti a nevyhnutnosti dočasného opatrenia.

To však neznamená, že súd môže nariadiť neodkladné opatrenie len na základe tvrdení toho, kto
jeho nariadenie navrhuje, bez osvedčenia aspoň základných skutočností, ktoré by umožnili prijať
záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a bez osvedčenia
nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy.

29. S ohľadom na uvedené tak základným predpokladom pre nariadenie neodkladného opatrenia je

existencia potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obavy, že vykonanie exekúcie
súdneho rozhodnutia bude ohrozené, pokiaľ nemožno tento účel

dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Pre nariadenie neodkladného opatrenia sa tak vyžaduje

dostatočné opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nevyhnutnosť potreby neodkladnej
úpravy pomerov medzi stranami alebo obavu z ohrozenia exekúcie. So zreteľom na podstatu, účel a
zmysel inštitútu neodkladného opatrenia nie je pre rozhodnutie o návrhu na jeho nariadenie potrebné
vykonávať dokazovanie, avšak splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia nemožno
vyvodiť len zo samotných tvrdení žalobcu, a je potrebné tieto tvrdenia aspoň spoľahlivo osvedčiť, a to

aspoň do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a hodnovernosti;
keď pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou
úplnosti skutkových zistení.

30. Unesenie dôkazného bremena v tomto konaní teda predpokladá, aby žalobca súdu aspoň navrhol

dôkazy základného významu pre osvedčenie nároku, ktorý má byť dočasne chránený neodkladným
opatrením, ako i dôkazy na osvedčenie naliehavosti, primeranosti a nevyhnutnosti dočasného opatrenia.
Existencia právneho pomeru medzi účastníkmi, ako i jeho osvedčenie samo osebe nepredstavuje
zákonnýdôvodprevydanieneodkladnéhoopatrenia.Ažjehoohrozeniedovoľujesúdupredrozhodnutím
vo veci, neodkladné opatrenie nariadiť. Avšak aj toto ohrozenie musí byť konkrétne a musí byť

oprávneným účastníkom osvedčené konkrétnymi skutočnosťami.

31. Potreba úpravy pomerov medzi stranami musí byť bezodkladná, čo zahŕňa aj prvok naliehavosti
a nevyhnutnosti. Reálne vyhodnotenie potreby bezodkladne upraviť pomery je otázkou voľnej úvahy
súdu, ktorá však musí byť objektívne preskúmateľná na základe odôvodnenia rozhodnutia. Neodkladné

opatrenie je spravidla opodstatnené, ak navrhovateľovi hrozí vznik alebo rozširovanie škody či inej ujmy,
dochádza k porušovaniu alebo ohrozovaniu jeho právnej pozície do takej miery, že sa mu viac neoplatí
uchádzať o konečnú súdnu ochranu. Preukázanie alebo aspoň osvedčenie skutočností odôvodňujúcich
nariadenie neodkladného opatrenia sa posudzuje podľa obsahu návrhu, pripojených listín a skutkových
okolností z nich vyplývajúcich, ale aj podľa dôvodnosti návrhu z hľadiska právneho posúdenia veci.

Účelom neodkladného opatrenia je totiž rýchle a pružné riešenie tej situácie, ktorá vyžaduje okamžitý
zásah súdu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo 3/2010). Pre nariadenie
neodkladného opatrenia je postačujúce, pokiaľ sú okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť
návrhu na toto dočasné opatrenie, aspoň osvedčené.

32. Pred samotným skúmaním splnenia podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia sa súd
zaoberal otázkou, či v predmetnom prípade je daná právomoc, resp. vecná príslušnosť tunajšieho
súdu (ako súdu civilného) rozhodnúť o tomto návrhu, nakoľko žalobca sa domáhal uloženia povinnosti
žalovanému zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej
republiky, t.j. rozhodnutia orgánu verejnej moci. V tejto súvislosti súd poukazuje na uznesenie

Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1SKomp/6/2021 zo dňa 08.12.2021, v zmysle ktorého: „Pri
posudzovaní otázky, či konanie o neodkladnom opatrení má patriť do právomoci civilného súdu
alebo správneho súdu, alebo iného orgánu verejnej moci, tak nie je rozhodujúca povaha samotného
hmotnoprávneho vzťahu, na ktorého ochranumánavrhovanéneodkladnéopatrenieslúžiť,aninavrhovanýobsahsamotnéhoneodkladnéhoopatrenia.

Rozhodujúce je, že neodkladné opatrenie je procesný inštitút upravený Civilným sporovým poriadkom,
o ktorom rozhoduje vždy okresný súd (§ 324 ods. 2 CSP). Naopak, Správny súdny poriadok neupravuje
ani neodkladné opatrenie, ani podobne široký procesný prostriedok dočasnej ochrany účastníka. Inštitút
odkladného účinku správnej žaloby (§ 182 až 189 SSP) nie je takým inštitútom; nejde totiž o samostatný
procesný nárok, ale len o rozšírenie účinkov, ktoré sú inak s podaním správnej žaloby spojené.

Správne súdy tak nemajú právomoc konať o neodkladnom opatrení podľa § 324 a nasl. Civilného
sporového poriadku. Právomoc na konanie o neodkladných opatreniach ako procesnom prostriedku
má vo všeobecnosti súd podľa Civilného sporového poriadku. To však samo osebe neznamená, že ak
sú splnené podmienky § 324 a 325 ods. 1 CSP, súd môže vydať neodkladné opatrenie s akýmkoľvek
obsahom alebo na ochranu akéhokoľvek práva. Judikatúra súdov už totiž dávnejšie vyslovila, že
neodkladným opatrením nemožno brániť vo výkone právomocí inému orgánu verejnej moci (napr.

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 240/98, judikát R 123/1999, alebo jeho uznesenie sp. zn.
7 Cdo 59/2011). Obdobne z § 336 a 337 CSP možno vyvodiť záver, že neodkladné opatrenie možno
nariadiť len vtedy, ak povinnosť, ktorá sa ním ukladá, môže mať vecný súvis s následnou žalobou vo
veci samej. Použitie formulácie žaloba vo veci samej evokuje, že neodkladné opatrenie možno nariadiť
len v súvislosti s takou vecou (samou), na ktorej prejednanie je daná právomoc súdu. Tieto okolnosti

však nie sú určujúce pri posudzovaní, či správny súd má právomoc na konanie o neodkladnom opatrení.
Naopak, sú rozhodné pri posudzovaní otázky, či v danej veci možno nariadiť neodkladné opatrenie práve
s navrhovaným obsahom práve voči danému odporcovi (povinnej strane) a práve na ochranu toho práva,
ktoré je označené v návrhu. Skúmanie týchto okolností je však úlohou civilného súdu, ktorý o návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia bude rozhodovať“ (obdobne uznesenie sp. zn. 1SKomp/30/2022,

1SKomp/31/2022, 1SKomp/34/2022 alebo 1SKomp/36/2022).

33. Vzhľadom na vyššie uvedené konajúci súd dospel k záveru, že v prejednávanom prípade je daná
právomoc všeobecného (civilného) súdu, nakoľko právomoc na konanie o neodkladných opatreniach
ako procesnom prostriedku má vo všeobecnosti súd podľa Civilného sporového poriadku, t.j. civilný súd

(okresný súd, resp. v tomto prípade mestský súd). Zároveň súd zohľadnil tú skutočnosť, že predmetom
tohto konania (právnym základom navrhovaného neodkladného opatrenia) je antidiskriminačný spor,
v rámci ktorého sa žalobca domáha poskytnutia neodkladnej právnej ochrany pred diskrimináciou zo
strany jeho zamestnávateľa (žalovaného) z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej
činnosti. Ak sa jedná o antidiskriminačný spor, je daná právomoc všeobecného súdu a to aj v prípade,

ak ide o zákaz diskriminácie policajtov, s poukazom na vyššie citovaný § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej
službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona. Ust. § 2a ods. 1 zákona o štátnej
službe policajtov totiž jednoznačne upravuje, že práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako
všetkým policajtom pri vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania
v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom (ktorým je

antidiskriminačný zákon). V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj
z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, pričom policajt, ktorý sa domnieva,
že jeho

právo alebo právom chránený záujem bol dotknutý nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania,
môže sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom.

34. Konajúcemu súdu je zrejmé, že ako civilný súd nemá právomoc meritórne rozhodnúť o nezákonnosti
rozhodnutia vydaného orgánom verejnej správy v rámci správneho konania (ktorým je aj predmetný

personálny rozkaz), nakoľko zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy preskúmavajú na základe
žalôb správne súdy v správnom súdnictve (§ 6 ods. 1 SSP). V tejto súvislosti však súd zdôrazňuje,
že predmetom tohto konania nie je preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (a
žalobca sa svojim návrhom ani nedomáhal preskúmavania zákonnosti, resp. zrušenia predmetného
rozhodnutia), predmetom konania je antidiskriminačný spor. V rámci antidiskriminačného sporu ako

civilného sporu je však civilný súd sám oprávnený posúdiť otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný
orgán verejnej moci, a to ako otázku predbežnú v súlade s § 194 CSP, podľa ktorého otázku, o ktorej má
právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci, môže v zásade súd sám posúdiť, ak o nej ešte nebolo
rozhodnuté. Nesmie však ísť o otázky upravené v § 193 CSP, ktoré nemôže súd sám predbežne posúdiť.V ostatných prípadoch tak urobiť môže, ale len pre účely prebiehajúceho sporového konania, a teda o
danej predbežnej otázke, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci, nesmie rozhodnúť
vo výroku svojho rozhodnutia. To, ako túto otázku súd posúdil, preto súd uvedie len v odôvodnení svojho

rozhodnutia. Tzv. prejudiciálne otázky sú teda také právne otázky, ktoré samy nie sú predmetom daného
konania, ale od ktorých vyriešenia závisí rozhodnutie súdu. Zákon stanovuje, že prejudiciálne otázky
môže súd v civilnom konaní posúdiť sám, bez ohľadu na to, či vec patrí alebo nepatrí do jeho právomoci,
a bez ohľadu na otázku príslušnosti. Súd teda môže takto posudzovať aj také otázky, ktoré síce patria do
právomoci iného orgánu verejnej moci, avšak súd je oprávnený si o nich vytvoriť vlastný, prejudiciálny

záver bez toho, aby o nich rozhodoval. Takéto otázky súd nemôže meritórne rozhodnúť, ale môže ich
riešiť vo forme prejudiciálneho posúdenia, s ktorým sa vysporiada v odôvodnení rozhodnutia vo veci
samej. Ak by došlo k situácii, že orgán, do ktorého právomoci rozhodovanie o danej veci patrí, rozhodne
až po posúdení súdom, pričom rozhodne inak, ako vec prejudiciálne posúdil súd, vo všeobecnosti je v
takom prípade daný dôvod na obnovu konania (§ 397 CSP). S ohľadom na uvedené tak tunajší súd je
oprávnený ako predbežnú otázku posúdiť zákonnosť žalobcom namietaného personálneho rozkazu pre

účely prebiehajúceho konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.

35. Zákon o ochrane oznamovateľov v § 7 ods. 1 uvádza, že zamestnávateľ môže urobiť právny
úkon alebo vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu (t.j. pracovnoprávny úkon) voči chránenému
oznamovateľovi, na ktorý nedal súhlas, len so súhlasom úradu. Ustanovenie § 7 ods. 1 druhá veta

zákona o ochrane oznamovateľov následne z uvedeného pravidla upravuje dve výnimky, t.j. prípady,
kedy sa súhlas Úradu nevyžaduje. Súhlas Úradu sa nevyžaduje: a) ak sa pracovnoprávnym úkonom
priznáva nárok alebo b) ak ide o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho
vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa. Ako
vyplýva z dôvodovej správy k zákonu o ochrane oznamovateľov: „Predchádzajúci súhlas úradu sa tak

stáva imanentnou súčasťou ochrany chráneného oznamovateľa, podmieňujúcou platnosť právneho
úkonu zamestnávateľa alebo zákonnosť jeho rozhodnutia. Ak zamestnávateľ bude chcieť urobiť
právny úkon, resp. vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu, ktoré sa vzťahuje na chráneného

oznamovateľa, bude musieť podať žiadosť o predchádzajúci súhlas úradu s ustanovenými obsahovými
náležitosťami, ktorými sú označenie zamestnávateľa a chráneného oznamovateľa, označenie právneho
úkonu a jeho odôvodnenie. Súhlas sa nebude vyžadovať iba v prípade, ak sa pracovnoprávnym
úkonom priznáva nárok (napr. povýšenie v prípade osôb v služobnom pomere) a ak ide o skončenie
pracovnoprávneho vzťahu z dôvodu, ktorý nemôže ovplyvniť zamestnávateľ (napr. strata vyžadovanej

bezúhonnosti).“ V danom prípade, nakoľko predmetným personálnym rozkazom bol žalobca dočasne
pozbavený výkonu štátnej služby, je zrejmé, že sa nejedná o pracovnoprávny úkon, ktorým sa priznáva
nárok,t.j.nejednásaovýnimkuuvedenúvyššiepodpísm.a).Vdanomprípadesanejednáaniovýnimku
uvedenú vyššie pod písm. b), nakoľko sa nejedná o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením
pracovnoprávneho vzťahu, keďže namietaný personálny rozkaz sa týkal dočasného pozbavenia výkonu

štátnej služby a teda žalobca ním nebol prepustený zo služobného pomeru, čo by malo za následok
skončenie služobného pomeru. Navyše, podľa názoru súdu nebola splnená ani podmienka, že ide o
pracovnoprávny úkon (súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu), ktorý je dôsledkom právnej
skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa, t.j. že ide o skončenie pracovnoprávneho
vzťahu z dôvodu, ktorý zamestnávateľ nemôže ovplyvniť, napr. strata vyžadovanej bezúhonnosti podľa

§ 192 ods. 1 písm. f) zákona o štátnej službe policajtov, strata štátneho občianstva Slovenskej republiky
alebo trvalého pobytu na území Slovenskej republiky podľa § 192 ods. 1 písm. g) zákona o štátnej
službe policajtov. Vo vyššie uvedených príkladoch (na ktoré odkazuje aj § 7 ods. 1 druhá veta zákona
o ochrane oznamovateľov v poznámke pod čiarou) sa teda jedná o také právne skutočnosti, ktoré
nezávisia od posúdenia zamestnávateľa. Ide o také situácie, ktoré keď nastanú, automaticky sú

dôvodom na prepustenie policajta zo služobného pomeru bez toho, aby boli akýmkoľvek spôsobom
závislé od posúdenia zamestnávateľa. Keďže ide o tie dôvody, ktoré zamestnávateľ nemôže ovplyvniť, je
dostatočne eliminovaná možnosť, že by sa zo strany zamestnávateľa mohlo jednať o odvetné opatrenie
podľa § 2 písm. l) zákona o ochrane oznamovateľov (t.j. konanie v súvislosti s pracovnoprávnym
alebo iným obdobným vzťahom oznamovateľa vyvolané oznámením alebo zverejnením informácií oproti

spoločenskej činnosti a ktoré oznamovateľovi spôsobilo alebo môže spôsobiť neopodstatnenú ujmu) a
práve preto nie je na takýto pracovnoprávny úkon potrebný súhlas Úradu.36. V prejednávanom prípade je však súd toho názoru, že namietaný personálny rozkaz bol vydaný na
základe právnej skutočnosti, ktorá závisí od posúdenia žalovaného. Podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej
službe policajtov, policajt sa musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie

vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho
konania a je dôvodne podozrivý, že a) porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, alebo
b) spáchal trestný čin. Zákon o štátnej službe policajtov teda stanovuje dve podmienky pre dočasné
pozbavenie policajta výkonu štátnej služby. Prvou podmienkou je, že policajt je dôvodne podozrivý, že
porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, alebo spáchal trestný čin. Druhou podmienkou

je, že

ďalšie ponechanie policajta vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby
alebo priebeh objasňovania jeho konania. Obe podmienky musia byť splnené kumulatívne. Práve v
prípade druhej podmienky je podľa názoru súdu zrejmé, že ide o takú právnu skutočnosť, ktorá závisí

od posúdenia zamestnávateľa, nakoľko je na posúdení zamestnávateľa, či ďalšie ponechanie policajta
vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania
jeho konania. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 8Sžk/20/2018 zo dňa 30.04.2019, v zmysle ktorého: „Nadriadený je pri rozhodovaní o dočasnom
pozbavení výkonu štátnej služby povinný skúmať, či sú splnené podmienky na vydanie rozhodnutia o

dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby a či tieto podmienky na vydanie rozhodnutia sú splnené
kumulatívne. Najčastejším dôvodom na pozbavenie výkonu štátnej služby policajta býva skutočnosť,
že jeho konaním sa stane dôvodne podozrivým zo spáchania úmyselného trestného činu... Ďalšou
podmienkou na vydanie rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby je preukázanie
skutočnosti, že ponechanie policajta vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej

služby alebo priebeh objasňovania jeho konania. Ponechanie policajta vo výkone štátnej služby by mal
nadriadený posudzovať vo vzťahu ku skutku, ktorý sa policajtovi kladie za vinu... Tento zákon a ani
obdobné právne predpisy nevymedzujú obsah, a teda ani hranice pojmu "dôležitý záujem štátnej služby"
a tento pojem neupravuje ani žiaden vykonávací predpis. Je teda na uvážení nadriadeného, aby v
medziach racionálnej úvahy bez akýchkoľvek subjektívnych vplyvov a po posúdení všetkých okolností

konkrétneho prípadu vyhodnotil, ktoré skutočnosti bude považovať za dôležité záujmy štátnej služby.“

37. Z uvedeného vyplýva, že nie každé dôvodné podozrenie z porušenia služobnej povinnosti alebo
spáchania trestného činu je dôvodom na dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby (nakoľko v takom
prípade je splnená iba prvá zákonná podmienka na dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby), ale

kumulatívne musí byť splnená aj druhá zákonná podmienka, že ďalšie ponechanie policajta vo výkone
štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania.
Rovnako aj metodické usmernenie žalovaného č. A.-XX-XX/X-XXXX zo dňa 15.06.2006 uvádza, že: „Je
zrejmé, že nie každé dôvodné podozrenie z porušenia služobnej povinnosti alebo spáchania trestného
činu je potrebné riešiť dočasným pozbavením policajta výkonu štátnej služby... V tejto súvislosti je

potrebné upozorniť, že návrh nadriadeného na dočasné pozbavenie policajta výkonu štátnej služby
musí byť podrobne odôvodnený. V návrhu treba konkretizovať prečo nemožno ponechať policajta vo
výkone štátnej služby, to znamená, aký dôležitý záujem štátnej služby by jeho ponechaním v službe
bol ohrozený, resp. ako by policajt mohol ohrozovať priebeh objasňovania jeho konania, ak by nebol
dočasne pozbavený výkonu štátnej služby. Podľa § 241 ods. 3 zákona (o štátnej službe policajtov) je

potrebné v odôvodnení rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby policajta uviesť všetky
skutočnosti, ktoré sú podkladom na toto personálne opatrenie, na základe akých dôkazov sa koná, ako
nadriadený získané dôkazy vyhodnotil a z ktorých právnych predpisov pritom vychádzal. Ak by takto
nebolo postupované, treba reálne predpokladať, že rozhodnutie bude v opravnom konaní zrušené.“

38. S ohľadom na uvedené možno konštatovať, že ustanovenie § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe
policajtov síce ukladá žalovanému právnu povinnosť dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby policajta,
ktorý je dôvodne podozrivý z porušenia služobnej povinnosti alebo spáchania trestného činu, avšak len
v prípade, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej

služby alebo priebeh objasňovania jeho konania. Zodpovedanie otázky, či niektorá z uvedených dvoch
materiálnych zákonných podmienok pre dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby policajta je alebo
nie je v konkrétnom individuálnom prípade naplnená, zákonodarca ponechal na voľnú úvahu (správne
uváženie) žalovaného. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že namietaný personálny rozkazbol vydaný na základe právnej skutočnosti, ktorá závisí od posúdenia žalovaného, a preto bol na takýto
pracovnoprávny úkon potrebný súhlas Úradu. V prejednávanej veci tak predchádzajúci súhlas Úradu
bol podmienkou zákonnosti rozhodnutia zamestnávateľa. Vzhľadom na to, že súd mal za osvedčené,

že predchádzajúci súhlas Úradu na takýto pracovnoprávny úkon v prejednávanej veci nebol daný, pre
účely prebiehajúceho konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd ako predbežnú
otázku posúdil zákonnosť žalobcom namietaného personálneho rozkazu tak, že pokiaľ žalovaný o
predchádzajúci súhlas Úradu nepožiadal, konal v rozpore so zákonom, in concreto v rozpore § 7 ods.
1 zákona o ochrane oznamovateľov.

39. V tejto súvislosti súd dopĺňa, že právna úprava obsiahnutá v zákone o ochrane oznamovateľov sa
podľa názoru súdu aplikuje aj na právne vzťahy policajtov upravené v zákone o štátnej službe policajtov,
a to z nasledujúcich dôvodov. Predovšetkým je to z toho dôvodu, že podľa § 2 písm. e) zákona o ochrane
oznamovateľovsanaúčelytohtozákonapracovnoprávnymvzťahomrozumiepracovnýpomer,dohodyo
prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, štátnozamestnanecký pomer alebo služobný pomer.

Priamo v úvodných ustanovenia tak zákon o ochrane oznamovateľov definuje, že pracovnoprávnym
vzťahom je aj štátnozamestnanecký pomer alebo služobný pomer, a teda aj služobný pomer policajtov.
Obdobne § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov pod pojmom pracovnoprávny úkon rozumie
akýkoľvek právny úkon zamestnávateľa alebo akékoľvek rozhodnutie vydané zamestnávateľom v
pracovnoprávnom vzťahu (teda aj rozhodnutie vydané v služobnom pomere). Zároveň dôvodová správa

k zákonu o ochrane oznamovateľov uvádza, že: „Ochrana sa poskytuje fyzickej osobe v rámci jej
pracovného vzťahu, ktorý v § 2 explicitne vymedzuje, že za pracovnoprávny vzťah sa považuje
aj štátnozamestnanecký pomer a služobný pomer. To znamená, že zákon sa bude vzťahovať na
zamestnancov, štátnych zamestnancov, ale aj na ďalšie osoby, ako sú napríklad policajti, hasiči, colníci,
profesionálnivojaci.“Akoužbolouvedenévyššie,zákonoochraneoznamovateľovzároveňnaviacerých

miestach priamo odkazuje na zákon o štátnej službe policajtov, napríklad § 7 ods. 1 druhá veta zákona
o ochrane oznamovateľov odkazuje v poznámke pod čiarou na § 192 ods. 1 písm. f) a písm. g) zákona
o štátnej službe policajtov. Taktiež je v tejto súvislosti potrebné uviesť, že pri niektorých špecifických
profesiách zákon o ochrane oznamovateľov upravuje určité obmedzenia, napríklad § 7 ods. 1 prvá
veta za bodkočiarkou zákona o ochrane oznamovateľov uvádza, že voči chránenému oznamovateľovi,

ktorým je profesionálny vojak, sa súhlas Úradu vyžaduje, len ak tak ustanovuje osobitný predpis, § 23
zákona o ochrane oznamovateľov uvádza, že na Slovenskú informačnú službu, Vojenské spravodajstvo

a Národný bezpečnostný úrad a ich príslušníkov sa vzťahujú len niektoré ustanovenia tohto zákona.

V prípade policajtov (ktorých právne vzťahy sú upravené v zákone o štátnej službe policajtov) však
zákon o ochrane oznamovateľov žiadne takéto obmedzenia (výluky z aplikácie niektorých ustanovení
zákona o ochrane oznamovateľov) neupravuje. Z uvedeného dôvodu je tak podľa názoru súdu zákon
o ochrane oznamovateľov potrebné v plnej miere aplikovať aj na právne vzťahy policajtov upravené
zákonom o štátnej službe policajtov, t.j. vrátane § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov, a

teda aj v prípade, ak chráneným oznamovateľom je policajt, zamestnávateľ môže voči nemu urobiť
pracovnoprávny úkon len so súhlasom Úradu. Ako už bolo uvedené vyššie, súhlas Úradu sa nevyžaduje
len vtedy, ak sa pracovnoprávnym úkonom priznáva nárok alebo ak ide o pracovnoprávny úkon súvisiaci
so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od
posúdenia zamestnávateľa, pričom dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby vydané podľa § 46

ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov nie je takou výnimkou, keďže ide o rozhodnutie, ktoré závisí
od posúdenia zamestnávateľa. Opätovne súd zdôrazňuje, že úmyslom zákonodarcu (ako vyplýva z
dôvodovej správy) bolo, aby sa zákon o ochrane oznamovateľov vzťahoval okrem zamestnancov a
štátnych zamestnancov aj na ďalšie osoby, ako sú napríklad policajti. S ohľadom na uvedené súd nevidí
dôvod, prečo by sa aj na rozhodnutia vydané podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov

nemali vzťahovať ustanovenia zákona o ochrane oznamovateľov (vrátane § 7 ods. 1 zákona o ochrane
oznamovateľov).

40. Vzhľadom na to, že súd dospel k záveru, že v predmetnom prípade je daná právomoc, resp.
vecná príslušnosť tunajšieho súdu (ako súdu civilného) rozhodnúť o tomto návrhu, a že aj v prípade,

ak chráneným oznamovateľom je policajt, môže zamestnávateľ voči nemu urobiť pracovnoprávny
úkon len so súhlasom Úradu podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, súd ďalej skúmal
samotné splnenie podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia. Základným predpokladom pre
nariadenie neodkladného opatrenia je existencia potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranamialebo obavy, že vykonanie exekúcie súdneho rozhodnutia bude ohrozené, pokiaľ nemožno tento
účel dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Pre nariadenie neodkladného opatrenia sa tak vyžaduje
hodnoverné osvedčenie aspoň základných skutočností potrebných pre záver o dôvodnosti a trvaní

nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako i dostatočné opísanie rozhodujúcich skutočností
odôvodňujúcich nevyhnutnosť potreby neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obavu
z ohrozenia exekúcie. So zreteľom na podstatu, účel a zmysel inštitútu neodkladného opatrenia
nie je pre rozhodnutie o návrhu na jeho nariadenie potrebné vykonávať dokazovanie, ale splnenie
predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení

navrhovateľa. Je potrebné tieto tvrdenia aspoň spoľahlivo osvedčiť a to aspoň do tej miery, že
možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a hodnovernosti, keďže pri nariaďovaní
neodkladného opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových
zistení (uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/26/2021-368 zo dňa 23.04.2021). Súd
sa pri posudzovaní dôvodnosti návrhu na vydanie neodkladného opatrenia zaoberal otázkou, či sú
splnené podmienky pre jeho nariadenie, ako sú uvedené vyššie. Preštudovaním návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia a jeho príloh súd zistil nasledujúci skutkový stav.

41. Súd mal z listín predložených žalobcom v spojení s jeho skutkovými tvrdeniami za osvedčené, že
žalovaný je zamestnávateľom a služobným úradom žalobcu podľa zákona o štátnej službe policajtov,

pričom žalobca je zamestnancom žalovaného v stálej štátnej službe ako príslušník Policajného zboru
podľa zákona o štátnej službe policajtov s osobným evidenčným číslom XXXXXX zaradený vo funkcii
A. Z. Š. X. U. Z.N. odboru K. národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru. Zároveň
mal súd z personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 za
osvedčené, že žalobca bol týmto personálnym rozkazom dočasne pozbavený výkonu štátnej služby

podľa § 46 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona o štátnej službe policajtov s účinnosťou odo dňa 27.10.2023
na dobu „do právoplatného skončenia trestného stíhania“. Rovnako mal súd z opatrenia prokurátora
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. Z. W. XX/XX/XXXX-
XX zo dňa 05.10.2023 za osvedčené, že uvedeným opatrením bola žalobcovi poskytnutá ochrana
oznamovateľa, ktorý podal kvalifikované oznámenie o závažnej protispoločenskej činnosti v rozsahu

uvedenom v ustanovení § 7 zákona o ochrane oznamovateľov; v predmetnom opatrení prokurátor
uviedol, že žiadateľ (žalobca) odôvodnene vníma hrozbu svojho možného postihu v služobnom pomere,
a to aj vzhľadom k verejným vyjadreniam politicky exponovaných osôb vo vzťahu k členom pracovnej
skupiny U.T., a to najmä pri zohľadnení toho, čo sa verejne prezentuje zo strany politicky exponovaných
osôb; u týchto politicky exponovaných osôb je možné s istou mierou pravdepodobnosti predpokladať,

že do budúcnosti vzhľadom k výsledku parlamentných volieb konaných dňa 30.09.2023 môžu mať vplyv
na nomináciu osoby budúceho ministra vnútra SR, ktorému je v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 171/1993
Z.z. podriadený Policajný zbor a ktorý má aj významné oprávnenia vo vzťahu k Úradu Inšpekčnej služby
(napr.§4azákonač.171/1993Z.z.,§33bzákonač.73/1998Z.z.vznenínesk.predpisov);tútoúvahunie
je možné vykladať ako politizáciu poskytnutia ochrany oznamovateľom protispoločenskej činnosti, ale

ako nutný dôsledok verejného vyjadrovania sa politicky exponovaných osôb - najmä teda predstaviteľov
politickejstranySMERSSDnaadresupolicajtovčinnýchvpracovnejskupineU.,prípadneiných,ktorých
služobná činnosť týmto predstaviteľom zjavne prekáža; v kontexte vyšetrovaných podozrení v trestnej
veci vedenej na NAKA PPZ odbor A. pod ČVS :O.-X/NKA-A.-XXXX je potom možné vnímať ako reálnu
obavu z postihu žiadateľa v služobnom pomere a poskytnutie ochrany plní aj funkciu zachovania integrity

trestného konania vedeného pod sp. zn. ČVS: O.-X/NKA-A.-XXXX. Súd mal tiež za osvedčené, že
pred uskutočnením vyššie uvedeného pracovnoprávneho úkonu (personálneho rozkazu) Úrad nedal
žalovanému súhlas s týmto pracovnoprávnym úkonom, pretože žalovaný o jeho udelenie Úrad ani
nepožiadal (uvedené mal súd za dostatočne osvedčené z predložených novinových článkov, ktoré
obsahovali vyjadrenie predsedníčky Úradu).

42. Vzhľadom na všetky vyššie uvádzané skutočnosti mal súd za dostatočne osvedčené, že zo strany
žalovaného ako zamestnávateľa žalobcu došlo k diskriminácii žalobcu z dôvodu oznámenia kriminality
alebo inej protispoločenskej činnosti, ktorá sa v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v
pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch podľa § 2a ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov

zakazuje. Nakoľko súd dospel k záveru, že aj narozhodnutia vydané podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov sa vzťahujú ustanovenia
zákona o ochrane oznamovateľov vrátane § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, bol na takéto
rozhodnutie potrebný predchádzajúci súhlas Úradu s týmto pracovnoprávnym úkonom. V predmetnom

prípade Úrad žalovanému nedal súhlas s týmto pracovnoprávnym úkonom, pretože žalovaný o jeho
udelenie Úrad ani nepožiadal. S ohľadom na uvedené, nakoľko žalovaný v danom prípade mal zákonnú
povinnosť vyžiadať si predchádzajúci súhlas Úradu s týmto pracovnoprávnym úkonom, avšak v prípade
žalobcu tak neurobil (opomenul), dopustil sa žalovaný podľa názoru súdu vo vzťahu k žalobcovi priamej
diskriminácie. Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza

menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou
v porovnateľnej situácii. Podľa názoru súdu každý policajt v porovnateľnej situácii (v situácii, keď
policajtovi bola poskytnutá ochrana podľa zákona o ochrane oznamovateľov, a teda ide o chráneného
oznamovateľa) dôvodne očakáva, že v prípade, ak chce jeho zamestnávateľ urobiť voči nemu akýkoľvek
právny úkon alebo vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu, podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane
oznamovateľov tak môže urobiť len so súhlasom Úradu (ak sa nejedná o tam uvedené zákonné výnimky;

v predmetnom prípade sa nejednalo o takú výnimku). Tým, že v prípade žalobcu žalovaný opomenul
požiadať Úrad o súhlas s pracovnoprávnym úkonom, zaobchádzal so žalobcom menej priaznivo, ako by
sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Z judikatúry Európskeho súdneho dvora
vyplýva povinnosť nediskriminovať v zamestnaní. Súdny dvor uznal všeobecnú zásadu rovnosti, ktorá
zaväzuje členské štáty pri vykonávaní právnej úpravy Spoločenstva a na ktorú sa teda Súdny dvor môže

odvolávať pri posudzovaní vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá patrí do pôsobnosti práva Spoločenstva.
Podľa tejto zásady je zakázané zaobchádzať s policajtmi v porovnateľných situáciách rozdielne.
Východiskom pre uplatňovanie zákazu diskriminácie podľa rozhodnutí štrasburských orgánov ochrany
práva je požiadavka, aby v rovnakých situáciách sa zaobchádzalo rovnako a v nerovnakých situáciách
sa zaobchádzalo nerovnako. Zásada rovnakého zaobchádzania teda vyžaduje, aby sa porovnateľné

situácie neposudzovali rozdielne a rozdielne situácie neposudzovali rovnako, ak takéto posudzovanie
nie je objektívne odôvodnené. S ohľadom na uvedené žalobca v tomto konaní podľa názoru súdu
dostatočne osvedčil existenciu subjektívneho nároku (vyplývajúceho zo zákazu diskriminácie), ktorému
sa má poskytnúť ochrana nariadením neodkladného opatrenia ako jedného z predpokladu nariadenia
neodkladného opatrenia.

43. Zároveň súd konštatuje, že z predložených dôkazov vyplýva aj nebezpečenstvo bezprostredne
hroziacej ujmy, ako ďalší z predpokladov nariadenia neodkladného opatrenia, keďže v súčasnej dobe (v
čase rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle § 329 ods. 2 CSP) je žalobca na základe namietaného
personálneho rozkazu dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, čo má na žalobcu (a prostredníctvom

neho aj na jeho rodinu) obzvlášť nepriaznivé účinky, a to predovšetkým spočívajúce v tom, že žalobcovi
je vyplácaný služobný plat znížený na úroveň blízku minimálnej mzde, pričom žalobca sa v služobnom
čase musí zdržiavať na určenom mieste (v mieste trvalého pobytu) a má zakázané zamestnať sa inde,
podnikať, alebo vykonávať akúkoľvek inú zárobkovú činnosť, ktorou by si mohol zabezpečiť legálny
príjem na vykompenzovanie výpadku služobného platu kráteného v príčinnej

súvislosti s personálnym rozkazom. Žalobca teda nemôže vykonávať prácu (službu policajta), pričom
namietaný personálny rozkaz je naplnením dlhodobých vyhrážok, ktoré žalobcovi a jeho kolegom po
viac než dva roky verejne adresovali politici, ktorí po voľbách konaných dňa 30.09.2023 a vymenovaní

novej vlády dňa 25.10.2023 získali kontrolu nad politickým vedením Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky. Nakoľko personálnym rozkazom bol žalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej služby
do právoplatného skončenia trestného stíhania (čo môže trvať niekoľko rokov), súd sa stotožnil s
názorom žalobcu, že v dôsledku vykonávania personálneho rozkazu na dobu neurčitú je žalobca
de facto vyhodený z práce a nútený poberať minimálnu mzdu, bez možnosti vyvíjať akúkoľvek inú

zárobkovú činnosť na kompenzovanie tohto výpadku. Tým sa pracovnoprávny úkon stáva prostriedkom
ekonomického nátlaku žalovaného na žalobcu, aby služobný pomer v Policajnom zbore ukončil na
vlastnú žiadosť (uvedené je nevyhnutné k tomu, aby sa žalobca mohol zamestnať inde a zabezpečil si
tak príjem umožňujúci ekonomickú existenciu žalobcu a jeho rodiny), čo je však podľa názoru súdu v
rozpore s účelom sledovaným zákonom o ochrane oznamovateľov. Za základe uvedeného tak mal súd

za osvedčené, že žalobcovi každým dňom v dôsledku uplatňovania a výkonu sporného personálneho
rozkazu vzniká ujma a dochádza k porušovaniu jeho práv a oprávnených záujmov, a preto návrh na
nariadenie neodkladného opatrenia v tejto časti súd považoval za dôvodný.44. Za nedôvodný však súd považoval návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vo vzťahu k
výroku, ktorým žalobca žiadal žalovanému uložiť povinnosť poskytnúť mu časť pracovnej odmeny
- pomernú časť služobného platu, príspevku na bývanie a príspevku na ubytovanie za každý deň

trvania výkonu personálneho rozkazu voči žalobcovi od 27.10.2023 vrátane do dňa vykonateľnosti tohto
uznesenia. Vo vzťahu k tejto časti navrhovaného neodkladného opatrenia súd konštatuje nesplnenie
podmienky bezprostredne hroziacej ujmy, ako jedného z predpokladov nariadenia neodkladného
opatrenia. Uvedeným výrokom v podstate žalobca žiadal doplatiť mu časť pracovnej odmeny od
27.10.2023 vrátane do dňa vykonateľnosti tohto uznesenia, t.j. za obdobie približne jedného mesiaca.

Podľa názoru súdu však obdobie približne jedného mesiaca, počas ktorého žalobca poberal iba časť
služobného platu, nemalo na žalobcu tak nepriaznivé účinky, ktoré by odôvodňovali nebezpečenstvo
bezprostredne hroziacej ujmy. Súd mal teda za to, že doplatenie tejto časti služobného pomeru nie je
potrebné upraviť prostredníctvom inštitútu neodkladného opatrenia. Navyše, podľa § 46 ods. 4 zákona o
štátnej službe policajtov, ak sa dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby skončí, doplatí sa policajtovi
rozdiel, o ktorý bol jeho mesačný služobný plat skrátený, a to aj bez potreby nariadenia navrhovaného

neodkladného opatrenia. Z uvedeného dôvodu súd v tejto časti návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia ako nedôvodný zamietol.

45. Vzhľadom na uvedené súd nariadil neodkladné opatrenie v časti, ktorou sa žalobca domáhal, že
žalovaný je povinný zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu voči žalobcovi, nakoľko mal

za to, že sú splnené všetky podmienky na nariadenie takéhoto neodkladného opatrenia. Nariadením
uvedeného neodkladného opatrenia je možné dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami vo
vzťahu k spornému pracovnoprávnemu úkonu. Nevykonávaním predmetného personálneho rozkazu sa
však nevytvorí nenávratný a nenapraviteľný stav vo vzťahu k strán sporu a žalovanému tým nevznikne
nenapraviteľná

ujma. Zároveň podľa názoru súdu právne účinky nariadeného neodkladného opatrenia neobmedzia
žalovaného neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný rozsah. Rovnako tak platí, že účel sledovaný
nariadeným neodkladným opatrením nie je možné dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Podľa názoru

súdu nariadené neodkladné opatrenie nie je ani v rozpore s požiadavkou obsiahnutou vo vyššie
citovanom uznesení Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1SKomp/6/2021 zo dňa 08.12.2021, v zmysle
ktorého síce právomoc na konanie o neodkladných opatreniach má vo všeobecnosti súd podľa Civilného
sporového poriadku, to však samo osebe neznamená, že ak sú splnené podmienky § 324 a 325 ods.
1 CSP, súd môže vydať neodkladné opatrenie s akýmkoľvek obsahom alebo na ochranu akéhokoľvek

práva, keďže judikatúra súdov už totiž dávnejšie vyslovila, že neodkladným opatrením nemožno brániť
vo výkone právomocí inému orgánu verejnej moci (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo
240/98, judikát R 123/1999, alebo jeho uznesenie sp. zn. 7 Cdo 59/2011). Podľa názoru súdu sa v danom
prípade nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia nijakým spôsobom nebráni žalovanému vo
výkone jeho zamestnávateľských práv voči žalobcovi podľa zákona o štátnej službe, vrátane uplatnenia

prípadného nového personálneho rozkazu po udelení predchádzajúceho súhlasu Úradu na základe
žiadosti žalovaného s takýmto pracovnoprávnym úkonom voči žalobcovi.

46. Napokon v tejto súvislosti súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že personálny rozkaz je vykonateľný
predbežne a bez ohľadu na jeho právoplatnosť, pričom navyše o opravnom prostriedku proti nemu

(rozklade) bude rozhodovať tá istá osoba, ktorá vydala personálny rozkaz, pričom zároveň žalobca
v súčasnosti nemá k dispozícii iný účinný právny prostriedok, než je navrhované neodkladné
opatrenie. Žalobca síce má možnosť využiť všetky právne prostriedky, ktoré má podľa zákona o
štátnej službe policajtov a prípadne aj podľa Správneho súdneho poriadku, avšak náprava porušenia
zákazu diskriminácie žalobcu v nadväznosti na jemu priznanú ochranu oznamovateľa závažnej

protispoločenskej činnosti podľa zákona ochrane oznamovateľov, antidiskriminačného zákona a v
nadväznosti aj na zákon o štátnej službe policajtov (§ 2a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov),
zakladá právomoc civilných súdov podľa CSP. Okrem toho, ani zákon o štátnej službe policajtov ani
Správny súdny poriadok neposkytuje žalobcovi možnosť získania účinnej a rýchlej právnej ochrany v
porovnateľnom rozsahu, obsahu a predovšetkým v porovnateľnom čase a s porovnateľnými účinkami

ako poskytuje inštitút neodkladného opatrenia podľa Civilného sporového poriadku. Správny súdny
poriadok totiž neupravuje ani neodkladné opatrenie, ani podobne široký procesný prostriedok dočasnej
ochrany účastníka, pričom inštitút odkladného účinku správnej žaloby (§ 182 až 189 SSP) nie je
takým inštitútom (súd v tejto súvislosti opätovne poukazuje na uznesenie Najvyššieho správneho súdusp. zn. 1SKomp/6/2021 zo dňa 08.12.2021). Navyše, ak by aj v súčasnosti žalobca podal správnu
žalobu (vrátane návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žaloby), správny súd by s najväčšou
pravdepodobnosťoutakútožalobuakopredčasnepodanúzamietolvprípade,akeštenebolorozhodnuté

o podanom rozklade. Za daného právneho a skutkového stavu má tak súd za to, že žalobca v
súčasnosti reálne nemá inú možnosť, ako uplatniť svoj nárok prostredníctvom inštitútu neodkladného
opatrenia podľa CSP, a teda žalobca ani nemal k dispozícii žiadny iný efektívny prostriedok nápravy. Pre
rozhodnutie súdu o neodkladnom opatrení je pritom rozhodujúci stav v čase vydania rozhodnutia súdu
prvej inštancie (§ 329 ods. 2 CSP), čo je skutkový a právny stav

veci, v ktorej sa má rozhodovať o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. V prejednávanej veci
tak súd po zohľadnení obsahu spisu a pri rešpektovaní stavu existujúceho v čase rozhodnutia súdu prvej
inštancie konštatuje, že za súčasného stavu, kedy žalobcovi každým dňom v dôsledku uplatňovania a
výkonuspornéhopersonálnehorozkazuvznikáujmaadochádzakporušovaniujehoprávaoprávnených

záujmov (pričom sa ešte de facto nemôže domáhať súdnej ochrany prostredníctvom správnej žaloby),
je návrh na nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia dôvodný. V opačnom prípade by podľa
názoru súdu mohol byť porušený princíp zákazu denegatio iustitiae, spočívajúci v tom, že súd je povinný
vykonávať súdnictvo. K odmietnutiu spravodlivosti dochádza, ak súd bez zákonného dôvodu rozhodne,
že neposkytne právnu ochranu subjektu domáhajúcemu sa súdnej ochrany.

47. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že neodkladným opatrením je nutné bezodkladne upraviť
pomery medzi žalobcom a žalovaným. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd v uvedenej
časti vyhovel návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Nariadením neodkladného opatrenia,
ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu voči

žalobcovi, sa podľa názoru súdu dosiahne trvalá úprava pomerov medzi stranami vo vzťahu k spornému
pracovnoprávnemu úkonu. Súd preto neuložil žalobcovi povinnosť podať žalobu vo veci samej (§ 336
ods.1CSP).Vtejtosúvislostisúdpoukazujenato,žeprinariadeníneodkladnéhoopatreniapredzačatím
konania nemusí súd navrhovateľovi obligatórne uložiť povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci
samej, a to najmä za splnenia predpokladu, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu

pomerov medzi stranami. V takom prípade, rovnako ako pri neodkladnom opatrení po skončení konania,
konzumuje nariadenie neodkladného opatrenia vec samu a návrh na jeho nariadenie má charakter
podania vo veci samej v zmysle § 123 ods. 2 CSP. Pretože súd neuložil žalobcovi povinnosť podať
žalobu vo veci samej, poučil žalovaného v zmysle § 337 ods. 1 CSP o možnosti podať žalobu tak, ako
vyplýva z výroku tohto rozhodnutia. Nakoľko v danom prípade by vecou samou bol antidiskriminačný

spor, pričom antidiskriminačný zákon vychádza z tzv. obráteného dôkazného bremena, t.j. z povinnosti
žalovaného zamestnávateľa preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, súd neuložil
žalobcovi v určitej lehote podať žalobu vo veci samej, ale poučil žalovaného o možnosti podať žalobu.
S ohľadom na uvedené v prípade, ak žalovaný, t.j. strana, ktorej sa neodkladným opatrením ukladá
povinnosť, nesúhlasí s úpravou pomerov medzi stranami, ktorá vznikla neodkladným opatrením, a ktorá

by sa inak považovala za trvalú, môže podať žalobu vo veci samej. Lehotu na podanie žaloby súd
s ohľadom na citované ust. CSP neurčil. Ak žalovaný podá žalobu, súd aj bez návrhu uznesenie o
neodkladnom opatrení zruší rozhodnutím, ktorým žalobe vo veci samej vyhovel.

48. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

49. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

50. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že žiadna zo strán sporu nemá
nárok na náhradu trov konania. Žalobca si podaným návrhom uplatnil dva samostatné nároky, pričom v
jednom prípade bol úspešný a v druhom prípade bol neúspešný. Žalobca a žalovaný tak mali v konaní
rovnaký úspech a preto súd žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.