Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 11, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/7/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4219204040
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4219204040.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX.
XXXX, bytom C., D. XXX/X, zast. advokátska kancelária JUDr. Roman BLAŽEK, s. r. o., Pohraničná
4, Komárno, IČO: 36 721 123, proti žalovaným: 1. A. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. F. E. G. XXX,
zast. advokátska kancelária MHS Legal, s. r. o., Bratislava-Ružinov, Galvaniho 7/D, IČO: 36 866 687, 2.
B. A., E., XX. XX. XXXX, bytom E. XXX, 3. KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group,
Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zast. advokátska kancelária JUDr. Danuše Tichá s. r.
o., Bratislava, Nám. Martina Benku 6, IČO: 52 058 310, o náhradu škody vo výške 1 554,92 eura

s príslušenstvom, o odvolaniach žalovaných v 1. a 2. rade a žalovaného v 3. rade proti rozsudku
Okresného súdu Komárno zo dňa 18. septembra 2023 č. k. 10C/56/2019-429 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi voči žalovaným v 1. až 3. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie žalovaným v 1. až 3. rade uložil
povinnosť v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 1 554,92 eura spolu s

úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 1 554,92 eura od 24. 10. 2019 do zaplatenia s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v zaplatenom rozsahu povinnosť plnenia ostatných žalovaných. O trovách
konania rozhodol tak, že žalobca má proti žalovaným v 1. až 3. rade nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami čl. 8, čl. 15 ods. 1, § 149, § 150 ods. 1,
2, § 151 ods. 1, 2, § 153 ods. 1, § 154, § 186 ods. 2, § 215 ods. 1 CSP, § 420 ods. 1, 3, § 427 ods. 1, 2,
§ 442 ods. 1, § 795 ods. 1, § 797 ods. 1, 2, 4 Občianskeho zákonníka a uviedol, že mal nesporne
preukázané, že vlastníkom vozidla zn. BMW X5, SPZ: C. (pred tým EČ: D.) bol žalobca (dátum prvej

evidencie v SR 12. 12. 2018), a že žalovaný v 2. rade mal na vozidlo uzavretú u žalovaného v 3. rade
poistku č. 6600094183. Dňa 07. 12. 2018 bol spísaný záznam o nehode, kde boli uvedené viditeľné
poškodenia: predná kapota, čelné sklo. Účastníkom nehody bol žalobca a žalovaný v 1. rade. Žalovaný v
2. rade oznámil dňa 23. 02. 2019 škodovú udalosť žalovanému v 3. rade tak, že spod kolesa mu odleteli
drobné kamienky na ceste, čo sa nedalo ovplyvniť a na poškodenom aute bola „ďobka“ na čelnom skle.
Podľa odborného vyjadrenia H. I. J. je z technického hľadiska možné, že poškodenie na vozidle vzniklo
pri deklarovanom priebehu udalosti v uvedenom čase a výška skutočnej škody je 1 923,00 eur s DPH.

Zo zápisu o poškodení vozidla vyplýva, že predné sklo tón je dielom na výmenu a opraviť je potrebné
prednú kapotu a oba svetlomety. Z kalkulácie Dunauto DS, s. r. o. vyplýva, že celková čiastka na opravu
je 1 865,90 eura s DPH.1.2. Čo sa týka pasívnej vecnej legitimácie, táto je v spore daná vo vzťahu ku každému žalovanému,
napokon, jej existenciu v spore nespochybnil ani odvolací súd, pričom na tomto mieste súd iba dopĺňa
argumentáciu Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí 1Obdo/26/2015 zo 16. februára 2016, ktorý uviedol,

že zodpovednosť prevádzkovateľa, ktorá je aj v tomto prípade daná na základe samotnej existencie
kvalifikovanej škodovej udalosti majúcej svoj pôvod v prevádzke, však nevylučuje zodpovednosť vodiča
dopravného prostriedku, ktorý spôsobil škodu pri tejto škodovej udalosti zavineným porušením právnej
povinnosti podľa § 420 ods. 1 OZ. Pokiaľ ide o vzťah prevádzkovateľa a vodiča ako odlišných subjektov,
ustanovenie § 427 a nasl. OZ upravujúce osobitnú zodpovednosť nie je vo vzťahu k všeobecnej

zodpovednosti podľa § 420 OZ ustanovením špeciálnym, ale obe skutkové podstaty stoja vedľa
seba. Poškodený tak môže uplatňovať právo na náhradu škody voči prevádzkovateľovi dopravného
prostriedku podľa § 427 OZ na základe objektívneho princípu rovnako ako voči vodičovi dopravného
prostriedku podľa § 420 OZ na základe zodpovednosti založenej na prezumovanom zavinení. Žalovaný
v 3. rade je pasívne vecne legitimovaný s poukazom na § 795 OZ. Základným predpokladom
vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu je existencia protiprávneho úkonu škodcu, ktorý spočíva

v porušení právnej povinnosti, pričom nie je rozhodné, či porušenie právnej povinnosti vyplýva zo
zmluvy alebo zo zákona. Porušením právnej povinnosti má zákon na mysli objektívne vzniknutý rozpor
medzi tým, ako osoba skutočne konala (prípadne opomenula konať) a tým, ako konať mala, aby
splnila povinnosti jej uložené právnym predpisom alebo inou právnou skutočnosťou. Dôkazné bremeno
preukázania protiprávnosti úkonu spočíva na poškodenom - teda žalobcovi, keďže protiprávnosť zákon

nepredpokladá. Druhou podmienkou je vznik škody. Škoda sa v právnom zmysle definuje ako peniazmi
vyjadriteľná ujma na majetku poškodeného. Ide o ujmu na majetku ako dôsledok protiprávneho konania
inej osoby (škodcu). Škoda ako majetková ujma, ktorú je možné vyjadriť v peňažnom ekvivalente, môže
mať podobu skutočnej škody alebo ušlého zisku (§ 442 ods. 1 OZ) a predstavuje v zásade väčšinu
vyčísliteľných majetkových ujm. Existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou

škodou je tretím nevyhnutným predpokladom zodpovednosti za škodu. O vzťah príčinnej súvislosti
ide vtedy, ak škoda vznikla následkom porušenia právnej povinnosti škodcu či právom kvalifikovanej
udalosti, teda ak je jeho konanie a škoda vo vzájomnom vzťahu príčiny a následku, a teda ak je
doložené, že nebyť protiprávneho úkonu (škodovej udalosti), ku škode by nedošlo. Ak bola príčinou
vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevznikne; príčinou škody môže byť len tá

okolnosť, bez existencie ktorej by škodový následok nevznikol. Vznik škody a príčinná súvislosť medzi
protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musia byť poškodeným preukázané takisto ako porušenie
právnejpovinnosti.Štvrtounevyhnutnoupodmienkouzodpovednostizaškodujezavinenieškodcu,ktoré
možno charakterizovať ako psychický vzťah škodcu k jeho vlastnému protiprávnemu úkonu, ako i ku
škode ako následok tohto protiprávneho úkonu. Zavinenie je teda subjektívna kategória, je založené

na prvku vedomia (predvídateľnosť vzniku škody) a prvku vôle (chcenie niečoho alebo uzrozumenie s
určitým následkom určitého konania alebo opomenutia). Ak poškodený preukáže porušenie povinnosti
zo strany škodcu, vznik škody a existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou
škodou, zavinenie škodcu sa predpokladá. To znamená, že dôkazné bremeno o tom, že škoda nevznikla
zavineným konaním škodcu, spočíva na škodcovi, ktorý sa môže v zmysle § 420 ods. 3 Občianskeho

zákonníka zodpovednosti zbaviť (exkulpovať) preukázaním toho, že škodu nezavinil. Vyššie uvedené
podmienky musia byť kumulatívne splnené. Z toho teda jednoznačne vyplýva, že ak čo i len jedna z
vyššie uvedených podmienok nie je splnená, nemožno hovoriť o vzniku zodpovednosti za škodu.

1.3. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že vodič najskôr 07. 12. 2018 podpísal záznam o dopravnej

nehode, v ktorom bolo uvedené, že došlo k poškodeniu prednej kapoty a čelného skla. Následne 03. 04.
2019, avšak už žalovaný v 2. rade, v dotazníku uviedol, že ide o vymyslenú nehodu, že na čelnom skle
bolo 3 - 6 ďobiek, ale že sklo a kapota boli poškodené vplyvom času a vodič niesol štrk frakcie 4/8, ktorý
nemohol spôsobiť poškodenie takého rozsahu. Zároveň žalovaný v 2. rade oznámil dňa 23. 02. 2019
škodovú udalosť žalovanému v 3. rade tak, že spod kolesa mu odleteli drobné kamienky na ceste, čo sa

nedalo ovplyvniť a na poškodenom aute bola ďobka na čelnom skle. Z odborného vyjadrenia vyplýva, že
je z technického hľadiska možné, že k poškodenia na vozidle vznikli pri deklarovanom priebehu udalosti
v uvedenom čase a výška skutočnej škody je 1 923,00 eur s DPH. Svedok A. B. K. výsluchom uviedol,
že prezreli nákladné vozidlo a skutočne pri dverách ešte aj v tom čase padali drobné kamene, náklad
sa sypal z toho auta, pričom toto videl aj vodič nákladného vozidla, ktorý pripustil, že z nich mohol

mať žalobca poškodené auto, a preto mu uložili blokovú pokutu. Uviedol ďalej, že náklad vypadával pri
dvierkach v strede alebo na ľavej strane, kde bola asi medzera, náklad bol sypký a boli v ňom kamene.
Na mieste videl, že náklad sa sype a bolo preto zrejmé, že náklad nebol dobre zabezpečený, keďže
materiál sa nemôže sypať. Z dokazovania tiež vyplýva, že žalobca poznal iba jedného z policajtov asvedkov, a to J. L. M., ktorý tiež priznal, že sa so žalobcom poznajú a nie je preto zrejmé, prečo by
mal byť druhý svedok A. B. K. nedôveryhodný tak, ako to namietal žalovaný v 3. rade. Svedok J. L.
M. vypovedal, že zistili, že z dodávky sa sypal štrk, bol nezabezpečený a vodič dostal blokovú pokutu.

Poškodený uviedol, že sa mu tým poškodila kapota a vodič nákladiaku povedal, že sa to tak mohlo stať.
Uviedol tiež, že keď nákladiak stál, nevšimol si, že by sa z auta niečo sypalo alebo padalo, ani si na
zemi nevšimol pozostatky štrku, ale náklad presahoval bočnice a nebolo to rovnomerné. Svedok A. N.,
ktorý vykonal obhliadku vozidla vypovedal, že ak šlo o štrk s frakciou 4/8 sú rôzne faktory, či sa to mohlo
stať ako rýchlosť a vzdialenosť. Svedkyňa C. B. uviedla, že ráno pred nehodou nebolo auto nijakým

spôsobom poškodené, pričom autá kontrolovala každé ráno. S poukazom na uvedené súd konštatoval,
že žalovaný v 1. rade sa jednoznačne a zavinene dopustil protiprávneho konania, čo potvrdzuje samotná
bloková pokuta, ktorú na mieste dostal pre nedostatočné zabezpečenie nákladu, pričom z výsluchov
svedkov - policajtov nevyplýva, že pokuta bola udelená výlučne preto, že nemal prekrytý náklad, ale
z dôvodu, že jeho náklad vypadávaním a nedostatočným zabezpečením ohrozil ostatných účastníkov
cestnej premávky a žalobcovi spôsobil škodu na vozidle, čo vodič na mieste priznal minimálne v rozsahu

kapoty a čelného skla. To, že sa výpovede svedkov - policajtov rôznili svedok J. M. si podľa všetkého
nesprávne pamätal, že náklad presahoval bočnice, možno pripísať dobe, ktorá od škodovej udalosti
uplynula, pričom podľa názoru súdu dojem nevierohodnosti by mohli výpovede policajtov budiť skôr v
prípade, ak by sa od seba ani v detailoch nelíšili. Súd mal ďalej obhliadkou vozidla za preukázané všetky
škody vrátane svetlometov, ktoré na vozidle vznikli, pričom z výpovede svedka A. N., ako aj vychádzajúc

z odborného vyjadrenia nebolo vylúčené, že tieto škody vznikli v priebehu nehodového deja tak, ako
tvrdí žalobca. Tieto dôkazy podporuje aj výpoveď svedkyne C. B., ktorej vyjadrenia spochybnené neboli.
Čo sa týka príčinnej súvislosti, podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30. 06. 2010 sp. zn. 5 Cdo
126/2009 sa v právnej teórii vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah

príčinnej súvislosti ide, ak je medzi porušením právnej povinnosti a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej
súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych
súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou a akou skutočnosťou tejto ujmy
má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný

význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu
medzikonkrétnouujmoupoškodeného(pokiaľvznikla)akonkrétnymkonanímškodcu(akjeprotiprávne)
sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných
súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná
súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj

R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri

zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Príčinná súvislosť musí byť daná, to však neznamená, že musí ísť o pradepodobnostnú hodnotu nie
nižšiu ako 100 %. Odborná právnická komunita pracuje dokonca s pojmom takzvanej „praktickej istoty“,
pod ktorou sa skrýva „expertná epistemická pravdepodobnosť - ako presvedčenie sudcu, ktoré nie je

spochybňované žiadnymi racionálnymi objektívnymi pochybnosťami (a na neracionálne a neobjektívne/
subjektívne pochybnosti sa neprihliada), a je teda výsledkom „starostlivého uváženia“, ako „objektívna
istota“. (O., M., Laclavíková, M. Štandardy pravdy a istoty v procesnom práve (právno-filozofické
a právnohistorické pozadie problému), Vedecký odborný článok, Právnické listy 2/2022, s. 21). Z
vykonaného dokazovania súdu vyplýva, že táto miera istoty príčinnej súvislosti daná je. Napokon k

dosiaľ vykonaným dôkazom sa pridala aj výpoveď svedkyňa C. B., ktorá uviedla, že na predmetnom
vozidle nebolo žiadne poškodenie a táto výpoveď spochybnená nebola. Súd samozrejme, nezakladá
svoje rozhodnutie iba na výpovedi bývalej manželky žalobcu, ale na sume dôkazov, ktoré nielen v
súhrne, ale niektoré aj iba jednotlivo (najmä priznanie viny vodiča na mieste a jeho podpis na zázname
o dopravnej nehode, uložená bloková pokuta a výpovede zasahujúcich policajtov) preukazujú nárok

žalobcu. S poukazom na vyššie uvedené preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku
a žalobe v plnom rozsahu vyhovel.1.4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý mal
vo veci plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. O výške nároku na náhradu
trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote žalovaní v 1. a 2. rade odvolanie, odôvodniac
ho tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a neodpovedal na podstatné argumenty žalovaných. Odvolanie odôvodnili ustanoveniami §
365 ods. 1 písm. b) a f) CSP, teda, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal vznik skutočnej škody.
Žalobca nepreukázal opravu auta ani zaplatenie faktúry za jeho opravu. Predložil len kalkuláciu. Získané
dôkazy nepreukazujú sypanie kamienkov z vozidla žalovaného v 2. rade, nepreukazujú ani vznik škody.
Výpovede žalobcu a svedkov si odporujú v podstatných skutkových tvrdeniach. Žalobca neuniesol v

spore dôkazné bremeno. Uviedol, že súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s podstatným rozporom
vo výpovedi svedka A. B. K. s výpoveďou J. L. M.. Z výpovedí daných svedkov nie je možné bez
pochýb zistiť, či sa kamienky z nákladného auta sypali alebo nie. Žalovaný v 1. rade pritom v celom
konaní tvrdí, že žiadne kamienky sypať sa z nákladného auta nevidel. V konaní sa nepreukázalo, že
by mali padnúť na auto žalobcu z nákladného vozidla žalovaného v 2. rade. Sám žalovaný v 2. rade v

dotazníku pre žalovaného v 3. rade uviedol, že kamienky mohli byť vymrštené spod kolies iných áut.
Výpoveď svedka K. vzbudzuje pochybnosti o jeho dôveryhodnosti. Svedok K. uviedol na začiatku svojej
výpovede, že vie, ktorá škodová udalosť je predmetom sporu. Popísať škodovú udalosť vedel pomerne
presne. Jeho výpoveď sa javí ako vopred prichystaná. Pred jeho výsluchom mu musel niekto škodovú
udalosť pripomenúť. Súd nemal na výpoveď svedka K. prihliadať. Žalovaní nevedia, z ktorej časti

výsluchu svedkov má vyplývať uloženie pokuty aj pre ohrozenie ostatných účastníkov cestnej premávky
aspôsobenieškodynavozidle.Pokutabolauloženázdôvoduneprekrytiasypkéhonákladu.Uvedenému
zodpovedá aj uloženie blokovej pokuty podľa § 22 Zákona o priestupkoch za porušenie povinnosti
stanovenej v § 51 ods. 2 Zákona o cestnej premávke. Pokuta bola udelená za porušenie Zákona o
cestnej premávke ako všeobecne záväzného právneho predpisu o bezpečnosti a plynulosti cestnej

premávky. Do úvahy preto prichádza len písmeno k) ustanovenia § 22 Zákona o cestnej premávke.
Uviedli tiež, že tvrdenie súdu v bode 34 rozsudku nemá oporu v zistenom skutkovom stave ani v Zákone
o priestupkoch a v Zákone o cestnej premávke. Súd sa vôbec nezaoberal argumentami žalovaných
spochybňujúcimi výšku škody. Tiež sa nezaoberal argumentom, že žalobcovi žiadna škoda nevznikla.
Žalobca nepredložil dôkaz o oprave vozidla ani o zaplatení za opravu vozidla. Súd sa nezaoberal

ani nedôveryhodnosťou svedka M.. Odôvodnenie rozsudku nie je dostatočné. Z uvedených dôvodov
navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol a žalobcu
zaviazal na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný v 3. rade,

odôvodniac ho ustanovením § 365 ods. 1 písm. b), teda, že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, písm. d), teda, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, písm. e), teda, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, písm. f), teda, že súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h), teda rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej ako „CSP“) a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu
zamietne a žalovanému v 3. rade prizná nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a v
odvolacom konaní v rozsahu 100%. Mal za to, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní pochybil

a napadnutý rozsudok je v rozpore so zákonom, nakoľko nespĺňa zákonom požadované náležitosti
na úplné, zrozumiteľné, presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie súdu. Súd prvej inštancie priznal
žalobcovi nárok v plnom rozsahu tak, ako si ho žalobca uplatnil, pričom nezohľadnil a nevyhodnotil
dôkaz, ktorý predložil žalovaný v 3. rade k vyjadreniu zo dňa 22. 06. 2021 – kalkulácia nákladov na
opravu rozpočtom, kde bola na základe rozsahu zisteného poškodenia na motorovom vozidle žalobcu

po tom, čo tvrdil, že mu bola škoda spôsobená žalovaným v 1. rade, vyčíslená škoda v sume 931,50
eura s DPH. V odôvodnení rozsudku pritom neuviedol, prečo neprihliadol k dôkazom založených
žalovaným v 3. rade. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok bez ohľadu na tú skutočnosť, že
nebolo preukázané, že škoda žalobcovi vznikla vo vecnej a časovej súvislosti medzi osobitnou povahouprevádzky konkrétneho motorového vozidla ako príčinou a vznikom škody ako následkom. Taktiež nie
je zrejmé, ako si súd ustálil, že žalobca má nárok na náhradu škody vo výške, ktorú mu súd priznal,
pretože vznik škody v tejto výške žalobca nepreukázal. Žalobca žalovanému v 3. rade a ani počas

konania nepredložil doklad, ktorý by jednoznačne preukázal, že sumu za opravu uhradil a v akej výške.
Žalobca v konaní predložil iba kalkuláciu Dunauto DS, s. r. o., podľa ktorej predpokladané náklady
na opravu sú 1 865,90 eura s DPH a odborné vyjadrenie H. I. J., podľa ktorého „je z technického
hľadiska možné, že poškodenie na vozidle vzniklo pri deklarovanom priebehu udalostí v uvedenom
čase“ a skutočná výška škody je 1 923 eur s DPH. Žalobca však svoj nárok vyčíslil na sumu 1 554,92

eura. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie mal niekoľko „odhadov“ možnej výšky škody, ale
rozhodoltak,žepriznalžalobcovinímuplatnenýnárokvovýške1554,92eurabeztoho,abyšpecifikoval,
z akých dôkazov vychádzal, že túto sumu žalobcovi priznal. V tomto prípade nielenže nebola bez
akýchkoľvek pochybností preukázaná časová a vecná príčinná súvislosť medzi osobitnou povahou
prevádzky motorového vozidla žalovaného v 2. rade a vznikom škody, ale naviac nebolo preukázané, v
akej výške žalobcovi mala škoda vzniknúť. Súd neodstránil rozpory vo výpovediach a v odôvodnení

rozsudku uviedol výpovede iba čiastočne tak, aby neboli tieto rozpory zrejmé. Súd prvej inštancie priznal
žalobcovi aj úrok z omeškania, a to od 24. 10. 2019, pričom v odôvodnení rozsudku niet ani zmienka o
tom, prečo a na základe akých dôkazov tak urobil. Súd prvej inštancie to uviedol iba vo výroku rozsudku
a zrejme vychádzal iba zo žaloby, v ktorej je uvedené, že žalobca navrhuje, aby mu súd priznal aj úroky
z omeškania od 24. 10. 2019 do zaplatenia, nakoľko výzvy na plnenie zaslané žalovanému v 3. rade

dňa 18. 10. 2019, ktoré priložil k žalobe, žalovaný v 3. rade prevzal dňa 23. 10. 2019. Túto skutočnosť
však nepodložil žiadnym dôkazom, a teda nepreukázal. Naviac, žalovaný v 3. rade je presvedčený,
že podľa ust. § 11 ods. 6, 7, 8 zák. č. 381/2001 Z. z. je nárok na úrok z omeškania u poisťovateľa
viazaný na nesplnenie jeho povinnosti uloženej mu v súvislosti so šetrením poistnej udalosti na základe
oznámenia poškodeného. Podľa § 11 ods. 8 zák. ZoPZP platí, že až keď poisťovateľ nesplní povinnosť

podľa odseku 6, je povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu. Z
vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že v prípade peňažného plnenia zo strany poisťovateľa, je vznik
právapožadovaťokremistinyajzaplateniaúrokovzomeškania,podmienenýtým,žepoisťovateľnesplní
povinnosť podľa § 11 ods. 6 cit. zákona, teda, že bez zbytočného odkladu nezačne prešetrovanie
potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa

oznámenia poškodeného o škodovej udalosti toto prešetrovanie neukončí a neoznámi poškodenému
výšku poistného plnenia, alebo mu v uvedenej lehote neposkytne písomné vysvetlenie dôvodov, pre
ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie. Vzhľadom na to, že žalovaný v 3. rade si
svoju povinnosť splnil, pretože dňa 10. 04. 2019 zaslal žalobcovi Oznámenie o riešení škodovej udalosti,
žalobcovi nárok na úrok z omeškania nevznikol.

4. Žalovaný v 3. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných v 1. a 2. rade uviedol, že odvolanie podané
žalovanými v 1. a 2. rade považuje za opodstatnené.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných v 1. až 3. rade uviedol, že navrhuje, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal voči žalovaným
v 1. až 3. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Má za to, že napadnutý
rozsudok je vecne správny a spravodlivý. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu,dôkazypodrobilsvojejvyhodnocovacejčinnostiavykonanédôkazysprávneposúdil.Odvolania
žalovaných v 1. až 3. rade sú nedôvodné. Súd prvej inštancie dal v odôvodnení napadnutého rozsudku

jasnú odpoveď na všetky otázky a námietky žalovaných. Jasne, zrozumiteľne, zákonne a presvedčivo
svoj rozsudok odôvodnil. Pri svojom rozhodovaní bral do úvahy všetky právne názory odvolacieho súdu
vyslovené v uznesení zo dňa 09. 05. 2023 pod sp. zn. 9Co/120/2022-387. Zároveň správne vyhodnotil
aj dôkazy, na ktoré poukázal odvolací súd vo svojom uvedenom uznesení.

6. Žalovaný v 3. rade k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného v 3. rade uviedol, že žalobca
sa nevyjadril k dôvodom uvedeným v odvolaniu žalovaného v 3. rade, iba stručne skonštatoval,
že považuje odvolanie za nedôvodné a žiadnym spôsobom nevyvrátil, ani nerozporoval argumenty
uvedené žalovaným v 3. rade v odvolaní.

7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku – ďalej
len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou – žalovanými v 1. a 2. rade
a žalovaným v 3. rade, v neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380
ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania

alebo doplnenia (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru,
že je potrebné ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

8. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaných v 1., 2. a 3. rade zaplatiť

žalobcovi 1 554,92 eura spolu s 5% ročným úrokom z omeškania od 24. 10. 2019 do zaplatenia
s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v zaplatenom rozsahu povinnosť plnenia ostatných
žalovaných. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 07. 12. 2018 došlo v obci N. k škodovej udalosti, pri ktorej
bolo poškodené motorové vozidlo žalobcu zn. BMW X5 s EČ: D., kedy bola poškodená predná kapota,
čelné sklo a predné svetlomety. Podľa záznamu o dopravnej nehode, nehodu zavinilo motorové vozidlo
zn. MAN s EČ: D., ktorého držiteľom je žalovaný v 2. rade, a ktoré viedol vodič - žalovaný 1. rade. Voči

žalovanému v 1. rade si uplatňuje nárok v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, voči žalovanému v 2.
rade si uplatňuje nárok v zmysle § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka a voči žalovanému v 3. rade si
uplatňuje nárok v zmysle § 795 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa záznamu policajného zboru sa
jedná o škodovú udalosť. Účastníkovi škodovej udalosti, žalovanému v 1. rade bola uložená bloková
pokuta za priestupok podľa § 22 zák. č. 372/70 Z. z. za porušenie § 51 ods. 2 zák. č. 8/2009 Z. z.

Podľa kalkulácie spoločnosti Dunauto DS s. r. o. náklady na opravu po zľave činia 1 865,90 eura s DPH
(bez DPH 1 554,92 eura). Žalovaných vyzval na úhradu tejto sumy, avšak bezvýsledne. Napadnutým
rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie žalobe vyhovel, pričom tento jeho záver je v celom
rozsahu predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu a z dôvodov uvádzaných v
odvolaní, ako aj po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom

rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym pre meritórne rozhodnutie
podstatným skutkovým zisteniam a nárok i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie v časti istiny
dostatočne a logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku
ohľadom istiny a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a na odôvodnenie rozsudku súdom prvej
inštancie v tejto časti odkazuje. Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolací súd uvádza nasledovné.

11. Žalovanými v 1. až 3. rade bolo podanými odvolaniami namietané v prvom rade to, že žalobca
v konaní nepreukázal vecnú a časovú súvislosť medzi osobitnou povahou prevádzky motorového
vozidla žalovaného v 2. rade, ktoré v čase vzniku škody mal riadiť žalovaný v 1. rade, pričom motorové

vozidlo v tom čase bolo poistené u žalovaného v 3. rade a vznikom škody ako následkom. Namietali tiež
to, že žalobca nepreukázal vznik skutočnej škody, teda nepreukázal opravu auta ani zaplatenie faktúry
za jeho opravu a predložil len kalkuláciu, preto sa odvolací súd zaoberal práve posúdením týchto otázok.

12. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie považoval odvolací súd za preukázané, že dňa

07. 12. 2018 došlo v obci N. k škodovej udalosti, pri ktorej bolo poškodené motorové vozidlo žalobcu
BMW X5 EČ: D.. Podľa záznamu o preverení oznámenia škodovej udalosti bola hliadkou OO PZ
v Hurbanove udelená účastníkovi škodovej udalosti - žalovanému v 1. rade za priestupok proti
bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 zák. č. 372/1990 Zb. porušením § 51 ods.
2 zák. č. 8/2009 Z. z. uložená bloková pokuta vo výške 10 eur. Zo záznamu o nehode spísaného

žalovaným v 1. rade a žalobcom, ako vodičmi motorových vozidiel, činnosťou ktorých došlo k škode na
vozidle žalobcu vyplýva, že žalovaný v 1. rade uviedol, že nehodu zavinil on. Z oznámenia škodovej
udalostipoistenýmzodňa23.02.2019 vyplýva,žepoistenýuviedol,ženárokpoškodenéhopovažujeza
oprávnený, pričom u poškodeného nejde o spoluvinu. Z dotazníka pre poisteného k škodovej udalosti zodňa 02. 04. 2019 vyplýva, že žalovaný v 2. rade v ňom uviedol, že z jeho pohľadu sa jedná o vymyslenú
dopravnú nehodu. Poškodenému prišlo vhod, že mal naložený štrk na motorovom vozidle. Na skle videl
3-6 ďobiek. Podľa neho nebolo možné poškodenie takéhoto rozsahu spôsobiť jeho nákladom, nakoľko

sa jednalo o kameň malej frakcie. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k žalobe zo dňa 28. 01. 2020 už
uviedol, že nebolo preukázané, že by z dôvodu nesprávneho zakrytia nákladu, ktoré žalovaný v 1. rade
odmieta, spôsobilo odletenie nákladu na vozovku a poškodenie vozidla žalobcu. Z odborného vyjadrenia
H. I. J. zo dňa 02. 10. 2020 vyplýva, že z technického hľadiska nie je možné vylúčiť, že poškodenia
vznikli pri deklarovanom priebehu udalosti v uvedenom čase. Zo zápisu o poškodení motorového vozidla

SLOVEXPERTA zo dňa 11. 12. 2018 vyplýva, že ako diely na výmenu bolo určené predné sklo tón
a predná kapota, pravý a ľavý svetlomet boli určené na opravu. Žalovaný v 3. rade predložil súdu
kalkuláciu nákladov na opravu rozpočtom, podľa ktorej výška nákladov na opravu je 729,23 eura a podľa
kalkulácie nákladov na opravu v nezmluvnom servise 931,50 eura. Vo veci boli vypočutí aj svedkovia
A. B. K., J. L. M., A. N. a C. B., ktorí sa vyjadrovali k vzniku škody, príčinnej súvislosti alebo výške
škody. Odvolací súd vychádzal z týchto dôkazov, vykonaných súdom prvej inštancie, pričom následne

sa zaoberal ich zhodnotením a posúdením toho, či je záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti podanej
žaloby správny.

13. V konaní zhromaždený materiál treba zhodnotiť. Súd pristupuje k hodnoteniu jednotlivých
vykonaných dôkazov z hľadiska ich hodnovernosti a pravdivosti. Súd nie je obmedzovaný zákonnými

predpismi v tom zmysle, ako ten, či onen dôkaz hodnotiť (zásada voľného hodnotenia dôkazov).
Hodnotiaca úvaha súdu však nie je ľubovoľná; súd musí vychádzať zo všetkého, čo v konaní vyšlo
najavo. Tieto skutočnosti má súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Súd pritom nie
je viazaný žiadnym poradím významu a preukaznej sily jednotlivých dôkazov (R V/1968).

14. Koncept voľného hodnotenia dôkazov neumožňuje inak, len sa pri hodnotení jednotlivých
vykonaných dôkazov sústrediť na „súhru" a obsahovo-logickú nadväznosť línie skutkových zistení
a právnych posúdení, ktoré ako celok musia vykazovať vysokú mieru presvedčivosti o subsumpcii
zisteného skutkového deja pod hypotézu právnej normy. V tomto zmysle žiaden dôkaz nemá predpísanú
zákonnú silu.

15. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade

nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého
podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne,
avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP. Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97) (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. 9. 2011,
sp. zn. 3 Cdo 204/2009).

16. Otázku príčinnej súvislosti riešil vo svojich rozhodnutiach aj NS SR, pričom prax dovolacieho súdu je
vo výklade príčinnej súvislosti dlhodobo jednotná. Zhodne ustálila, že vzťah príčiny a následku musí byť
priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí ak je iba sprostredkovaný. Ak bola príčinou vzniku škody
iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevzniká. Príčinou škody môže byť len skutočnosť, bez ktorej
by škodný následok nevznikol. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa

podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, no musí ísť o príčinu podstatnú.

17. V právnej teórii sa príčinnou súvislosťou označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v
rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide aj vtedy,
ak je medzi porušením právnej povinnosti a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku

škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou
právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach.18. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako
príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu
má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú je náhrada požadovaná.

Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu
(ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,
ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti
(R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)

a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu

(rozsudok najvyššieho súdu z 30. júna 2010 sp. zn. 5Cdo/126/2009).

19. Najvyšší súd v uznesení z 31. januára 2012 sp. zn. 6MCdo/11/2010 uviedol, že ,,príčinná
súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa,
aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v

logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik
škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či
okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná
súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych
súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by

škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky
právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu
tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná
súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností
adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto

príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou
škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti
vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku
škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou.
Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku

toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú,
prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu. V tejto súvislosti možno
poukázať aj na Princípy európskeho deliktného práva (Principiles of European Tort Law - PETL), ktoré
(ako dielo popredných predstaviteľov európskej civilistiky z prostredia akademickej obce i právnej praxe)
právnicky vymedzujú príčinnú súvislosť ako predpoklad zodpovednosti za škodu (porovnaj D., JG. et

al., Prokazování příčinné souvislosti multikauzálních škod, Univerzita Karlova v Prahe 2010, str. 89).
Podľa týchto princípov (čl. 3:104, bod 1), ak určitá skutočnosť viedla neodvratne k spôsobeniu škody,
následná skutočnosť, ktorá by sama spôsobila tú istú škodu, nemôže byť braná do úvahy (nemožno
na ňu brať zreteľ)."

20. Dovolací súd k otázke, medzi ktorými skutočnosťami je potrebné príčinnú súvislosť zisťovať uvádza:
„Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo
(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,
bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v
dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody

existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu." (rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Cdo/32/2007, R 28/2008, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/219/2007, rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/301/2009).

21.Vychádzajúc zdokazovania,vykonanéhosúdomprvej inštancie odvolacísúdrovnakoakosúdprvej

inštancie dospel k záveru, že z v konaní predložených dokladov (bod 14. rozsudku) vyplýva príčinná
súvislosť medzi nezabezpečeným nákladom na motorovom vozidle žalovaného v 2. rade, ktoré riadil
žalovaný v 1. rade a vznikom škody na motorovom vozidle žalobcu. V konaní bolo preukázané, že
motorové vozidlo žalobcu jazdilo za motorovým vozidlom žalovaného v 2. rade, pričom po zistení, žez neho padajú malé kamienky motorové vozidlo žalovaného v 2. rade predbehol a signalizoval mu,
aby zastavil. Z tohto dôvodu aj privolal policajnú hliadku, ktorá žalovanému v 1. rade ako vodičovi
motorového vozidla uložila pokutu za priestupok, za porušenie ustanovení o tom, ako má byť náklad

na motorovom vozidle zabezpečený (§ 51 ods. 2 zák. č. 8/2009 Z. z.). To, že žalovaný v 1. rade
najskôr to, že spôsobil škodu na motorovom vozidle žalobcu uznával, vyplýva zo záznamu o nehode,
kde žalovaný v 1. rade uviedol, že nehodu zavinil on, ako aj z oznámenia o škodovej udalosti z 23.
02. 2019. Až neskôr, v priebehu konania svoj postoj zmenil a už uvádzal, že škodu nezavinil. Čo sa
týka dotazníka pre poisteného, tento vypĺňal žalovaný v 2. rade, ktorý pri škodovej udalosti nebol a aj

keď sa najskôr vyjadril, že sa nedokáže relevantne vyjadriť k jednotlivým skutkovým okolnostiam tejto
škodovej udalosti, v dotazníku a v priebehu konania už svoj postoj zmenil a nárok žalobcu popieral.
V konaní boli vypočutí aj svedkovia, pričom svedok A. N., ktorý vykonal obhliadku na predmetnom
motorovom vozidle, uviedol, že keď uviedol rozsah poškodenia motorového vozidla, mal za to, že sa
to mohlo stať pri tejto konkrétnej škodovej udalosti, preto to dal do zápisu. Výpovede svedkov A. B. K.
a J. L. M. sa líšili, avšak z pohľadu preukazovania príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného v 1.

rade a škodou žalobcu ich odvolací súd nepovažoval za rozhodujúce, preto sa odvolací súd ani viac
nezaoberá rozporom v ich výpovediach. Títo svedkovia opisovali stav v čase, keď motorové vozidlá
stáli, pričom k vzniku škody malo dôjsť počas jazdy motorového vozidiel, čo je potrebné rozlišovať.
Z tohto pohľadu je rozdiel v ich výpovediach v tom, či v čase, keď motorové vozidlo stálo, kamienky
z neho podali alebo nie, nepodstatný, avšak z toho, že žalovanému v 1. rade uložili pokutu za priestupok,

odvolací súd považoval za preukázané, že zabezpečenie nákladu žalovaným v 1. rade považovali
za nesprávne a nedostatočné, čím došlo k porušeniu právnej povinnosti žalovaným v 1. rade. Podľa
názoru odvolacieho súdu z pôvodných vyjadrení samotného žalovaného v 1. rade (záznam o nehode,
oznámenie o škodovej udalosti), z rozhodnutia o udelení pokuty za priestupok žalovanému v 1. rade,
zo zápisu o poškodení vozidla SLOVEXPERTA, kde ich pracovník uznal poškodenie vozidla – predné

sklo a predná kapota (výmena) a pravý a ľavý svetlomet (oprava) v súvislosti s poistnou udalosťou
a aj záverom odborného vyjadrenia H. I. J. bolo v konaní preukázané, že škoda na motorovom vozidle
žalobcu je podľa obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu
žalovaného v 1. rade a škoda na motorovom vozidle žalobcu by bez porušenia povinnosti žalovaného
v 1. rade riadne si zabezpečiť náklad nenastala. K tomuto záveru, rovnako ako súd prvej inštancie

dospel odvolací súd aj na základe výpovede svedkyne B., ktorá potvrdila, že motorové vozidlo pred
škodovou udalosťou nebolo poškodené, pričom opak v konaní preukázaný žalovanými nebol. Odvolací
súd k tomu ešte dodáva, že spochybňovanie jej výpovede len na základe rodinného vzťahu (ide
o bývalú manželku žalobcu) bez toho, aby vierohodnosť jej výpovede spochybňovali aj iné, objektívne
zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom je práve

iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti
uniesť dôkazné bremeno žalobcom a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie
nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd
sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného v 1.
rade a škodou na motorovom vozidle žalobcu bola preukázaná, zaoberal sa aj tým, či výška žalobcom

uplatňovaného nároku bola v konaní preukázaná.

22. Náhrada skutočnej škody v peniazoch predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť
na uvedenie veci do pôvodného stavu. Výška škody nemusí byť určená len vyúčtovaním nákladov na jej
opravu.Východiskomjeporovnaniehodnoty,ktorúmalavecvčasepoškodeniasostavompopoškodení,

s prihliadnutím k rozsahu, v akom bola poškodená porušením právnej povinnosti škodcu. Zásadne do
úvahy prichádzajú dva spôsoby určenia výšky náhrady škody. Prvým je porovnanie obvyklej ceny veci
pred poškodením s jej obvyklou cenou po poškodení, druhým náhrada nákladov potrebných na uvedenie
veci do predošlého stavu, t. j. stavu pred poškodením. Obvyklá cena je cena, za ktorú je možné v danom
mieste a čase zabezpečiť náhradnú vec rovnakej kvality. V podstate ide o trhovú cenu, ovplyvnenú

ponukou a dopytom, takže zahŕňa aj hľadisko predajnosti veci.

23. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít vyplýva, že výška náhrady škody za
poškodenú vec nie je závislá na tom, či si poškodený nechal vec opraviť, či si ju opravil sám alebo či
ostala neopravená. Rozsah náhrady škody nie je závislý od toho, ako poškodený s vecou následne

naložil, pretože tieto okolnosti nesúvisia s príčinou vzniku škody. V zmysle ustálenej judikatúry vzniká
škoda už momentom poškodenia motorového vozidla a nie až momentom vynaloženia nákladov na
opravu. Výška škody tak nemusí byť preukázaná len vyúčtovaním jej opravy. Je možné vychádzať z cenyveci, ktorú mala v dobe poškodenia a z rozsahu v akom bola poškodená zásahom škodcu (rozsudok
Najvyššieho súd SR zo dňa 24. 03. 2010 sp. zn. 5Cdo/89/2008).

24. Čo sa týka škody na motorovom vozidle žalobcu, žalobca v konaní predložil kalkuláciu nákladov
na opravu vypracovanú autorizovaným servisom Donauto DS s. r. o., z ktorej vyplýva, že náklady na
opravu bez DPH sú 1 554,92 eura a náklady na opravu vrátane DPH sú 1 865,90 eura. Zo zápisu
o poškodení motorového vozidla SLOVEXPERTA zo dňa 11. 12. 2018 vyplýva, že ako diely na výmenu
bolo určené predné sklo tón a predná kapota, pravý a ľavý svetlomet boli určené na opravu. Zároveň bola

v zápise uvedená poznámka, že odhladované sú vysoké náklady na opravu. Pred zahájením opravy je
nutné kontaktovať poisťovňu a dohodnúť ďalší postup a spôsob likvidácie škody. V priebehu konania,
po namietaní výšky škody žalovanými, žalobca predložil odborné vyjadrenie H. I. J. zo dňa 02. 10.
2020, z ktorého vyplýva, že výška skutočnej škody v zmysle vyhlášky č. 482/2004 Z. z. na vozidle
BMW X5 xDrive 35d EČ C., výrobné číslo vozidla WBAFF01060L200397 predstavuje ku dňu 07. 12.
2018 čiastku vrátane 20% DPH 1 923 eur, pričom táto suma predstavuje sumu nákladov na opravu

poškodenia vozidla, keďže všeobecná hodnota vozidla pred poškodením a po oprave poškodenia bola
rovnaká. Z uvedených dokladov považoval odvolací súd výšku škody požadovanú žalobcom v sume
1 554,92 eura (bez DPH) ako nákladov potrebných na odstránenie následkov poistnej udalosti za
dostatočne preukázanú, keďže ich výška vyplývajúca z odborného vyjadrenia H. J. bola určená ešte
vo vyššej sume, pričom žalovaní tieto dôkazy relevantným spôsobom v konaní nespochybnili. Odvolací

súd kalkuláciu nákladov na opravu rozpočtom a nákladu na opravu v nezmluvnom servise, predloženú
žalovaným v 3. rade nepovažoval za taký dôkaz, ktorý by vyvrátil žalobcom preukázanú výšku škody
v sume 1 554,92 eura (najnižšia suma, ktorá bola žalobcovi vyčíslená ako náklady na opravu). Táto
kalkulácia je vyhotovená len samotným žalovaným v 3. rade, nie nestrannou osobou, preto odvolací
súd považoval za potrebné vychádzať z dokladov predložených žalobcom, ktoré vypracovali nestranné

osoby, a ktoré neboli relevantným spôsobom žalovanými v konaní spochybnené. Zo strany žalovaných
neboli predložené dôkazy, ktoré by preukázali neprimeranosť ceny opravy, ktoré predložil žalobca,
pričom od žalobcu nemožno spravodlivo požadovať, aby pred vykonaním opravy vyhľadával najlacnejší
servis alebo si dal motorové vozidlo opraviť v nezmluvnom servise. Zároveň je potrebné poukázať aj na
skutočnosť, že žalovaný v 3. rade neplnil žalobcovi ani čiastočne a rozlišovanie medzi autorizovanými

a neautorizovanými servismi nemá byť dôvodom na odmietnutie poistného plnenia. Z uvedených
dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že žalobca v konaní preukázal výšku škody ako nákladov
potrebných na odstránenie následkov poistnej udalosti, pričom majetková ujma vznikla poškodenému
už poškodením motorového vozidla a pre posúdenie veci nie je rozhodujúce, či si dal motorové vozidlo
už opraviť a zaplatil faktúru, ale rozhodujúcim je, že žalovaná suma zodpovedá nákladom na opravu,

a teda je dôvodná.

25. Na záver odvolací súd ešte dodáva, že námietku týkajúcu sa porušenia práva žalovaných na
spravodlivý proces a námietku týkajúcu sa náležitého neodôvodnenia, čo do základu nároku (istiny),
nepovažoval za dôvodnú. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožnil, na

potvrdenie správnosti sa vyjadril k odvolacím námietkam žalovaných, pričom dospel k záveru, že
z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia, čo
do základu nároku (istiny), vytknúť závažné nedostatky. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho
súdu dospel k správnemu záveru, že žalobe je potrebné vyhovieť, keď v konaní boli preukázané
základnépredpokladyvznikuzodpovednostižalovanéhov1.radezaškoduvzmysle§420Občianskeho

zákonníka, žalovaného v 2. rade v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka a tiež povinnosť žalovaného
v 3. rade plniť v zmysle ustanovenia § 795 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ako vyplýva aj z judikatúry
Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani
právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade

s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Rozsudok nie je možné posúdiť ani ako arbitrárny. Odvolací súd
zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho),
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP„) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby
na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6
ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Uvedené kritéria pre dostatočné
odôvodnenie napadnutý rozsudok, čo do základu nároku, splnil.

26.Predmetomprieskumuodvolaciehosúdubolajnároknaúrokzomeškania,ktoréhopriznanie(základ
nároku, nie jeho výšku) namietal žalovaný v 3. rade. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj úrok
z omeškania 5% ročne zo sumy 1 554,92 eura od 24. 10. 2019 do zaplatenia, pričom v tejto časti
svoje rozhodnutie neodôvodnil. Keďže zrušenie veci odvolacím súdom neprichádzalo do úvahy (§ 390
písm. a) CSP), odvolací súd preskúmal správnosť tohto výroku z dôvodov uvedených žalovaným

v 3. rade a dospel k záveru, že aj v tomto výroku je rozhodnutie správne, preto dôvody rozhodnutia
v tejto časti doplnil. Žalobca už v žalobe uvádzal, že sa domáha aj úroku z omeškania, pričom uviedol,
že žalovaní boli vyzvaní na zaplatenie listami zo dňa 18. 10. 2019, no bezvýsledne. Posledný z troch
žalovaných prezval list 23. 10. 2019, preto si žalobca uplatnil úrok z omeškania od 24. 10. 2019. Pokiaľ
žalovaný v 3. rade v odvolaní namietal, že skutočnosť, že žalovaný v 3. rade výzvu žalobcu zo dňa

18. 10. 2019 prevzal dňa 23. 10. 2019, žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal, k tomu odvolací súd
uvádza, že toto skutkové tvrdenie žalovaný v 3. rade použil až v odvolaní, preto ide podľa § 366 CSP
o neprípustnú novotu, preto na túto odvolaciu námietku neprihliadal, pričom ešte dodáva, že doručenie
výzvy žalobcu žalovaným najneskôr 23. 10. 2019 žiaden zo žalovaných v priebehu konania nenamietal,
teda nešlo o sporné skutkové tvrdenie. Pokiaľ žalovaný v 3. rade k úroku z omeškania uvádzal, že podľa

ust. § 11 ods. 6, 7, 8 zák. č. 381/2001 Z. z. je nárok na úrok z omeškania u poisťovateľa viazaný na
nesplnenie jeho povinnosti uloženej mu v súvislosti so šetrením poistnej udalosti na základe oznámenia
poškodeného, táto jeho námietka bola vznesená už v konaní na súde prvej inštancie, preto sa ňou
odvolací súd musel zaoberať.

27. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/212/2017 uviedol, že pre zákon č. 381/2001 Z. z. ako pre
špeciálny právny predpis upravujúci určitú oblasť poistenia vo vzťahu k Občianskemu zákonníku platí, že
jeho ustanovenia majú prednosť pred ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Túto prirodzenú právnu
zákonitosť zaviedol zákonodarca v ustanovení § 1 ods. 2. Pravidlo, aby zákon stanovil inak, nemožno
chápať doslovne požiadavkou, aby bol Občiansky zákonník aplikovaný na všetky prípady, kedy zákon

č. 381/2001 Z. z. výslovne jeho aplikáciu nespochybňuje. Znamená to, že v prípadoch, keď zákon č.
381/2001 Z. z. určuje rozsah práv a povinností odlišne od Občianskeho zákonníka, je namieste vylúčené
použitie zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka, avšak tam, kde zákon neustanovuje žiadnu
odlišnosť od Občianskeho zákonníka, nie je dôvod neaplikovať Občiansky zákonník. Peňažná sankcia v
podobe úrokov z omeškania je upravená v § 11 ods. 8 zák. č. 381/2001 Z. z. a je viazaná na nesplnenie

nepeňažnej povinnosti vyjadrenej v § 11 ods. 6 písm. a) alebo b) zák. č. 381/2001 Z. z. Z právnej
úpravy možno vyvodiť, že umožňuje úročenie poistného plnenia v tých prípadoch, keď si poisťovateľ
nesplní svoju povinnosť uloženú mu v súvislosti so šetrením poistnej udalosti, a tiež keď poškodenému
zašle oneskorené vysvetlenie dôvodov, pre ktoré poisťovateľ odmietol poskytnúť poistné plnenie, t.j.
povinnosti poisťovateľa viaže výlučne vo vzťahu k prešetrovaniu poistnej udalosti. Jej účelom je ochrana

poškodeného, aby poisťovňa pod následkom tejto sankcie nezostala nečinná, aby bola nútená oznámiť
v lehote 3 mesiacov poškodenému spôsob vybavenia jeho poistnej udalosti. Poskytnutie dôkladného
vysvetlenia poškodeným osobám v ustanovenej lehote chráni rovnako aj poisťovateľa pred uložením
sankcie - úroku z omeškania.

28. Vo veci sp. zn. 3Cdo/145/2017 najvyšší súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade si
žalovaná splnila povinnosti v zmysle § 11 ods. 6 zák. č. 381/2001 Z. z. tým, že listom .... poskytla
žalobcovi písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietla poskytnúť poistné plnenie, ktoré si žalobca
od nej nárokoval ... Správnosť záveru poisťovateľa v samotnom vysvetlení, z akého dôvodu odmietol
poskytnúť plnenie je pritom irelevantný, nakoľko v zmysle citovaného uznesenia je poisťovateľ povinný

len poskytnúť písomné vysvetlenie a toto doručiť poškodenému, čo v prejednávanom prípade žalovaná
ako poisťovateľ v lehote troch mesiacov aj splnila. To, že žalovaná neodôvodnila odmietnutie poistného
plnenia podľa predstáv žalobcu, nemožno vykladať spôsobom, že by si túto povinnosť nesplnila vôbec a
následne prijať záver, že nesplnením tejto povinnosti sa dostala v zmysle § 11 ods. 8 zák. č. 381/2001Z. z. do omeškania ... Do omeškania by sa dostala s plnením náhrady škody až vtedy, ak by po doručení
právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody neuhradila v lehote určenej súdom priznanú
náhradu škody žalobcovi podľa § 11 ods. 7 zák. č. 381/2001 Z. z. Na základe uvedeného dovolací súd

v tejto veci dospel k záveru, že žalovaný si svoju povinnosť ako poisťovateľ podľa § 11 ods. 6 ZoPZP
splnil, nebol preto povinný uhradiť žalobcovi ako poškodenému úroky z omeškania. Do omeškania by
sa dostal s plnením náhrady škody až vtedy, ak by po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške
náhrady škody neuhradil v lehote určenej súdom priznanú náhradu škody žalobcovi podľa § 11 ods.
7 ZoPZP.

29. Ústavný súd SR v Náleze zo 14. 10. 2021 sp. zn. III. ÚS 309/2020 uviedol, že hoci vzťah
poškodeného a poisťovateľa je vzťahom osobitným (a teda nie bežným vzťahom veriteľ - dlžník), čo
sa prejavuje v osobitných konštrukciách § 11 ods. 6 - 8 zákona o PZP, ktoré modifikujú osobitnou
úpravou následky § 563 OZ, predmetné ustanovenia nemôžu viesť k takému výkladu, ktorým by
viedol k nepriznaniu úrokov z omeškania z dôvodnej, mimosúdne osobitne kvalifikovaným spôsobom

uplatňovanej istiny. Výklad poskytnutý zo strany NS SR v podstate vylučuje poskytnutie poistného
plnenia, ktoré by zahŕňalo aj úroky z omeškania z náhrady škody, čím sa dostáva do ostrého konfliktu
s racionálnym účelom právnej úpravy, ktorá má (v rámci zákona o PZP) za cieľ zlepšenie postavenia
poškodeného, keďže v zmysle predmetného právneho predpisu bol zákonodarcom vykreovaný osobitný
priamy žalovateľný nárok poškodeného voči poistiteľovi. Rovnako aj v súlade so smernicou EP a Rady

č. 2009/103/ES sa vyžaduje, aby členské štáty zaviedli povinnosť poisťovne (alebo jej likvidačného
zástupcu) do troch mesiacov reagovať na žiadosť poškodeného o náhradu škody, ktorá má byť
podporená primeranými, účinnými a systematickými finančnými alebo im rovnocennými správnymi
sankciami, pričom smernica zároveň výslovne vyžaduje, aby sa zabezpečilo, že poškodenej osobe budú
vyplatené aj úroky. K identickému právnemu záveru dospel Ústavný súd SR aj v náleze sp. zn. III. ÚS

214/2020-29 zo dňa 14. 10. 2021.

30. Vychádzajúc z tejto rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, dospel odvolací súd k záveru, že
keďže žalovaný v 3. rade neposkytol žalobcovi poistné plnenie, na základe žalobcom riadne uplatnenej
a ním preukázanej škody (čo do rozsahu a výšky), a to v lehote podľa § 11 ods. 6, 7 ZoPZP, je povinný

zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania v zákonnej výške, teda vo výške 5% ročne, uplynutím 15 dní
po skončení šetrenia poistnej udalosti. Oznámenie o riešení škodovej udalosti bolo žalovaným v 3.
rade vypracované dňa 10. 04. 2019, žalobca požadoval úrok z omeškania až od 24. 10. 2019, teda od
neskoršieho dátumu, pričom je zrejmé, že v tom čase už uplynula aj 15 dňová lehota, preto odvolací
súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5% ročne od 24. 10. 2019 tak, ako si uplatňoval

a odvolací dôvod žalovaného v 3. rade v tejto časti nepovažoval za dôvodný.

31. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil.

32. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP,
a vzhľadom k tomu, že žalobca mal v odvolacom konaní úspech, odvolací súd mu voči žalovaným
v 1. 2. a 3. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).