Uznesenie ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, June 11, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3To/53/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1619010441
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šimková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1619010441.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Šimkovej a členov
senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a Mgr. Michala Kačániho, PhD., v trestnej veci obžalovaného P.. J.
X. pre prečin ohrozenie pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní
obžalovaného a prokurátora Krajskej prokuratúry Nitra proti rozsudku Okresného súdu Malacky sp.zn.
3T/93/2019 zo dňa 02.10.2023, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 11.06.2024 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 320 ods. 1 písm. a) Trestného por iadku s poukazom na § 280 ods. 2 Trestného por iadku sa prvostupňový
rozsudok z r u š u j e a trestná vec obžalovaného

P.. J. X., nar. XX.XX.XXXX v B., trvale bytom B. XXXX/X, B.,

vedená na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 3T/93/2019 na základe obžaloby prokurátora Krajskej
prokuratúry Nitra sp. zn. Kv 51/18/4400-26 zo dňa 06.08.2019 pre prečin ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

dňa 16.06.2018 v čase o 23:10 hodine v meste Malacky, v rozpore s ustanovením § 4 odsek 2
písmeno c/ zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o doplnení niektorých zákonov, po požití
alkoholických nápojov, viedol osobné motorové vozidlo zn. Toyota Avensis, EČ: BL XXX DF, kde bol
na ulici Radlinského zastavený a kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia PZ Malacky s tým, že
sa nepodrobil dychovej skúške na zistenie alkoholu v dychu, podrobil sa však lekárskemu vyšetreniu
odberom a vyšetreniu krvi, pričom mu bola zistená koncentrácia najmenej 1,99 promile alkoholu v krvi,

s a p o s t u p u j e

Okresnému dopravnému inšpektorátu Okresného riaditeľstva PZ Malacky na prejednanie priestupku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Malacky pod sp.zn. 3T/93/2019 dňa 02.10.2023 uznal
obžalovaného P.. J. X. vinným zo spáchania prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa §

289 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

dňa 16.06.2018 v čase o 23:10 hodine v meste Malacky, v rozpore s ustanovením § 4 odsek 2
písmeno d/ zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o doplnení niektorých zákonov, po požití
alkoholických nápojov, viedol osobné motorové vozidlo zn. Toyota Avensis, EČ: BL XXX DF, kde bol na
ulici J. zastavený a kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia PZ Malacky s tým, že sa nepodrobil

dychovej skúške na zistenie alkoholu v dychu, podrobil sa však lekárskemu vyšetreniu odberom krvi dňa
17.06.2018 v čase o 00:02 hodine a následnému vyšetreniu krvi, pričom mu bola zistená koncentrácianajmenej 1,99 promile alkoholu v krvi s tým, že v čase vedenia a zastavenia motorového vozidla, t. j. dňa
16.06.2018 v čase o 23:10 hodine mu bola zistená koncentrácia najmenej 2,11 promile alkoholu v krvi.

Súd prvého stupňa obžalovanému podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 56 ods. 1, ods. 2
Trestného zákona a s poukazom na § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona uložil peňažný
trest vo výmere 1.200 eur. Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona mu pre prípad, že by výkon peňažného
trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 mesiac.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona mu uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá

akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na dobu 1 rok.

Proti tomuto rozsudku podali obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení a prokurátor v zákonnej lehote dňa
06.10.2023 odvolanie.

Obžalovaný svoje odvolanie odôvodnil podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 08.03.2024.

Obžalovaný uvádza, že prvostupňový súd v podstate rozhodol spôsobom, že keď v minulosti nevyšlo
jedno (priestupok a postúpenie veci), tak teraz možno vyjde druhé (uznanie viny a rozsudok),
nakoľko prvostupňový súd nezaložil svoje rozhodnutie na náležitom vecnom posúdení problematiky a
vykonaného dokazovania, ale na zdôrazňovaní inštitútu viazanosti právnym názorom Krajského súdu
v Bratislave vysloveného v jeho uznesení zo dňa 29.03.2022 pod sp. zn. 3To/1/2022, hoci Krajský

súd v Bratislave v danom uznesení k meritu veci žiadny právny názor nevyslovil. Takéto odôvodnenie
je teda nielen arbitrárne, ale aj absolútne nepreskúmateľné, nakoľko v doterajšom konaní nedošlo zo
strany súdov k žiadnemu vyjadreniu ohľadom najpodstatnejších bodov (otázok), na ktoré od počiatku
poukazuje, a ktorými sú najmä zákonnosť laboratórnej skúšky uskutočnenej KEÚ PZ, resp. zákonnosť
tohto dôkazu, objektívnosť (správnosť, resp. kvalita výsledku) predmetnej laboratórnej skúšky KEÚ PZ.

K zákonnosti laboratórnej skúšky obžalovaný uvádza, že prvostupňový súd sa vyhol hodnoteniu
zákonnosti laboratórnej skúšky KEÚ PZ, a tým zákonnosti tohto dôkazu, v celkovom kontexte
ustanovenia § 5 zákona č. 219/1996 Z.z. ako špeciálneho zákona, a to napriek tomu, že aj zo
samotného znenia odseku 4 a 7 je zrejmé, že odber a laboratórne vyšetrenie krvi alebo iného

biologického materiálu je nerozlučne spojené s lekárskym vyšetrením, teda že lekárske vyšetrenie,
od het a laboratórne vyšetrenie tvoria spolu jeden celok, ktorý má realizovať lekár, resp. zdravotnícke
zariadenie. Tento významný záver jednoznačne potvrdzuje § 5 ods. 6, ods. 8, ods. 9 zákona č
219/1996 Z.z., podľa ktorých „z lekárskej správy o výsledku laboratórneho vyšetrenia musí byť jasné,
či sa v organizme vyšetrovanej osoby nachádzal alkohol, omamná látka alebo psychotropná látka.

Ak sa vykonáva vyšetrenie na alkohol, v lekárskej správe sa uvedie aj jeho množstvo. Lekárske
vyšetrenie podľa odsekov 4 až 7 sa vykonáva v zdravotníckych zariadeniach. V prípade pozitívneho
výsledku lekárskeho vyšetrenia je vyšetrovaná osoba povinná uhradiť tomu kto o vyšetrenie požiadal,
skutočne vynaložené náklady spojené s takýmto vyšetrením. Predmetná právna úprava teda vyslovuje
potrebu hodnotenia laboratórnej skúšky (laboratórneho vyšetrenia) v tom smere akú laboratórnu skúšku

(laboratórne vyšetrenie), a na ňu nadväzujúci výsledok, je možné použiť pre právne účely. Obžalovaný
je toho názoru, že laboratórium KEÚ PZ nenapĺňa zákonom vyžadované parametre na zdravotnícke
zariadenie, resp. na príslušné pracovisko zdravotníckeho zariadenia (z tohto dôvodu doposiaľ nemá
toto laboratórium akreditovanú ani príslušnú skúšku na vyšetrenie krvi), a preto nie je možné výsledok
vyprodukovaný KEÚ PZ, ani samotnú laboratórnu skúšku, použiť pre právne účely. V tomto smere

vzhľadom na totožnú právnu úpravu v Českej republike obžalovaný poukazuje, že české súdy minimálne
od počiatku milénia viažu právnu použiteľnosť výsledku laboratórnej skúšky k tomu, aby laboratórium,
ktoré takúto laboratórnu skúšku vykonáva, spĺňalo také kritériá, ktoré čo najviac zaručia objektivitu
(kvalitu)konečnéhovýsledkulaboratórnejskúšky.Takátoprirodzenápožiadavkasanakoniecodzrkadlila
vtom,žeMinisterstvozdravotníctvaČRuverejnilovroku2008vosvojomVestníkuKritériáprelaboratóriá

stanovujúcekoncentráciualkoholuvkrviprezdravotníckeaprávneúčely,zktoréhookreminéhovyplýva,
že stanoviť koncentráciu alkoholu v krvi pre právne účely môže len súdno-toxikologické laboratórium,
ktoré musí spĺňať omnoho prísnejšie kritériá ako laboratórium stanovujúce koncentráciu alkoholu v
krvi pre zdravotnícke účely. Z predmetného dokumentu je navyše zrejmé, že súdno-toxikologické
laboratórium musí pre zaistenie kvality (objektívnosti) laboratórnych výsledkov okrem aplikovania

uznávanej metódy laboratórnej skúšky, spĺňať viaceré ďalšie požiadavky, medzi ktoré patri aj to, že
aplikovaná laboratórna skúška podlieha nielen internej kontrole, ale aj externej kontrole. Pre úplnosť
možnouviesť,žespomínanéprísnejšiekritériámajúsvojekonečnéodzrkadlenievmedzinárodnejnorme
ISO 15189, ktorá je od roku 2003 osobitne určená pre zdravotnícke (medicínske) laboratóriá.K objektívnosti, správnosti, resp. kvalite výsledku laboratórnej skúšky KEÚ PZ obžalovaný uvádza, že s
poukazom na doposiaľ uvedené skutočnosti je viac ako zrejmé, že kvalifikácia (spôsobilosť) laboratória

vykonávať určitú laboratórnu skúšku je nielen predpokladom na to, aby sa výsledok laboratórnej skúšky
mohol použiť pre právne účely, ale aj predpokladom na to, že takýto výsledok možno považovať za
objektívny, a teda za dostatočne správny a kvalitný. Práve akreditácia predstavuje v tomto smere
akési základné kvalifikačné merítko toho, pri akých laboratórnych skúškach dokáže laboratórium zaručiť
objektívnosť laboratórneho výsledku, pretože získaním akreditácie laboratórium preukazuje, že pri

vykonávaní laboratórneho vyšetrenia aplikuje a zohľadňuje všetky požadované normy a postupy vrátane
tých, ktoré môžu byť v prospech vyšetrovanej osoby. Vzhľadom na listiny, ktoré obžalovaný do súdneho
spisu doložil v rámci predošlého konania, ako aj na vyjadrenie samotného KEÚ PZ, je nepochybné,
že laboratórium KEÚ PZ doposiaľ nemá (a ani v čase analýzy jeho vzorky krvi nemalo) akreditáciu
na vykonanie skúšky za účelom stanovenia koncentrácie alkoholu v krvi. Laboratórium KEÚ PZ teda
nebolo dostatočne kvalifikované na vykonanie analýzy jeho krvi, a preto je potrebné výsledok takejto

skúšky podrobiť úvahe o jej objektívnosti (správnosti, resp. kvalite). Považovať a priori takúto „skúšku“
za absolútne objektívnu je zavádzajúce.

Neobjektívnosť získaného výsledku je však okrem samotnej absencie akreditácie podľa názoru
obžalovaného daná aj na akreditáciu nadväzujúcimi skutočnosťami, ktorými sú

- súdno-toxikologické (medicínske) laboratóriá (tak v ČR, ako aj v SR), ktoré sú objektívne spôsobilé
stanoviť koncentráciu alkoholu v krvi musia spĺňať akreditačné požiadavky normy ISO 15189 (KEÚ PZ
nespĺňa akreditačné požiadavky tejto normy), a túto v rámci svojej činnosti aplikovať v praxi, norma ISO
15189 sa podrobne venuje preanalytickej fáze, analytickej fáze a postanalytickej fáze laboratórneho
vyšetrenia,

- súdno-toxikologické (medicínske) laboratóriá podliehajú nielen internej kontrole, ale najmä externej
kontrole(KEÚPZvosvojomvlastnompísomnomvyjadreníuviedlo,žesirobíibavlastnéinternékontroly,
čo znamená, že kvalitu laboratórnych vyšetrení' a výsledkov v tejto oblasti garantujú „samy sebe“ a nikto
iný ich nekontroluje a negarantuje.
- Kriminalistický ústav Polície ČR nie je spôsobilý stanoviť koncentráciu alkoholu v krvi pre právne účely,

hoci má rovnaké postavenie a kvalifikáciu ako KEÚ PZ.

Vo vzťahu k podstatným rozdielom medzi normami ISO 15189 a ISO 17025 je nutné zdôrazniť,
že práve norma ISO 15189 podrobnejšie upravuje požiadavky a vzťahy medzi jednotlivými fázami
laboratórneho vyšetrenia, medzi ktoré patrí aj preanalytická fáza, pretože spoľahlivosť laboratórnych

vyšetrení podstatným spôsobom závisí aj od tejto fázy, t.j. od kvality odberu biologického materiálu, jeho
správneho spracovania, uchovania a skladovania vzorky, jej transportu do laboratória, atď. Významné
postavenie preanalytickej fázy bolo konštatované aj v rôznych odborných publikáciách a zdravotníckych
príručkách, ktoré potvrdili, že z hľadiska správnosti výsledku laboratórneho vyšetrenia je preanalytická
fáza veľmi dôležitá, pretože od jej kvality priamo závisí kvalita výsledku požadovaného vyšetrenia

(nekvalitná preanalytická fáza môže ovplyvniť správnosť výsledku laboratórneho vyšetrenia až 50 %
chybovosťou).

K otázke objektívnosti výsledku laboratórneho vyšetrenia KEÚ PZ možno teda zhrnúť, že v tomto
prípade došlo k uskutočneniu laboratórneho vyšetrenia vzorky krvi zo strany KEÚ PZ za situácie,

že toto laboratórium nemalo žiadne bližšie informácie o celkovom priebehu preanalytickej fázy, a to
najmä informácie o podmienkach skladovania a transportu tejto vzorky (na tomto mieste obžalovaný
pripomína, že je toho názoru, že jedným z listinných dôkazov - odpoveďou na infožiadosť, bolo
jednoznačne preukázané, že minimálne transport vzorky krvi neprebehol riadnym spôsobom, keďže
žiadne služobné motorové vozidlo 00 PZ Malacky nedisponovalo príslušným chladiacom boxom na

prepravu biologického materiálu). Na tento záver nemajú žiadny vplyv ani vyjadrenia znalcov, pretože
ich vyjadrenia je potrebné vnímať nielen ako subjektívne hodnotenie, ale aj v celkovom kontexte ich
odborných skúsenosti a laboratórneho prostredia, v ktorom vykonávajú svoju činnosť (znalci pôsobia
v odvetví súdneho lekárstva, čo znamená, že pri svojej činnosti prichádzajú do styku s laboratórnymi
analýzami súdnolekárskeho pracoviska, resp. zdravotníckych laboratórií, t.j. pri svojich vyjadreniach

vychádzali z požiadaviek kladených na prácu týchto laboratórií, a nie so znalosťou postupov laboratória
KEÚ PZ). Skutočnosť, že ide čisto o ich subjektívne hodnotenie prameniace z vlastných skúsenosti
potvrdzuje aj ich vyjadrenie v tom smere, že nemôžu hodnotiť postup KEÚ PZ, keďže nie sú oboznámení
s ich postupmi. V rámci doplneného dokazovania doc. MUDr. V., CSc., MPH dokonca korigoval svojepredošlé vyjadrenie na túto tému, keď zjednodušene uviedol, že ak by bol nejaký problém s predloženou
vzorkou, tak by to bolo pravdepodobne uvedené v správe KEÚ PZ.

Vzhľadom na (ne)kvalifíkovanosť KEÚ PZ a spôsob koncipovania písomných správ k výsledkom
laboratórnych skúšok (zo správy KEÚ PZ nevyplývajú ani také základné informácie ako kedy
prevzali vzorku, a kedy vykonali laboratórnu skúšku /analýzu/, čo konštatovali aj znalci) sa však táto
pravdepodobnosť blíži k nule (KEÚ PZ svoje nedostatočné správy len automaticky kopíruje, pričom v
nich zmení len niektoré údaje ako napr. meno, výsledok laboratórnej skúšky a pod.). Ak teda KEÚ PZ vo

svojejspráveneuviedlo(paušálneichneuvádza)anivšetkyzákladnéinformácieviažucesakvzorkekrvi,
resp. laboratórnej skúške, tak nemôže vo svojej správe uviesť ani žiadne doplnkové informácie (napr.
ohľadom stavu, resp. chladení vzorky), obzvlášť keď uvádzanie týchto informácii v konečnej správe rieši
norma ISO 15189. Pre potvrdenie o nedôslednom záujme KEÚ PZ k stavu vzorky a nedostatočnom
spôsobe koncipovania písomných správ z ich strany obžalovaný predložil výsledok toxikologicko-
chemickej analýzy Súdnolekárskeho pracoviska Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, z

ktorého sú zrejmé nielen základné informácie, ale aj spôsob chladenia vzorky (informácia o spôsobe
chladeniavzorkyjevždyazakaždýchokolnosti/ajvprípadedodržaniapríslušnýchpostupov/paušálnou
súčasťou výslednej správy). Prostredníctvom takéhoto porovnania kvalifikácie, a tým aj spôsobu práce
jednotlivých laboratórií je zrejmé, že zatiaľ čo kvalifikované laboratórium sa musí zaujímať o všetky
informácie viažuce sa k vzorke krvi, ktoré sú následne korektne zachytené v písomnej podobe, tak

laboratórium KEÚ PZ sa o tieto informácie nezaujíma (z pohľadu normy ISO 17025 sa o to ani
zaujímať nemusí), a preto o nich žiadnym spôsobom písomne neinformuje. Z predloženej listiny je
však neprehliadnuteľná ďalšia skutočnosť, a to že k laboratórnemu vyšetreniu vzorky krvi dochádza
aj za situácie, že laboratóriu nie sú známe všetky okolnosti preanalytickej fázy, teda nedochádza
k automatickému odmietnutiu prevzatia potencionálne kontaminovanej vzorky (odmietnutie prevzatia

takejto vzorky je právo laboratória, nie jeho povinnosťou), ale dochádza k jej analýze s následným
uvedením nezrovnalosti, resp. nedostatkov preanalytickej fázy ako štandardnej paušálnej informácie
vo výslednej správe. Všetky tieto doložené skutočnosti však znamenajú, že doterajšie vyjadrenia, a
to najmä znalca MUDr. Rozborila, resp. prokurátora, o nespochybniteľnej transparentnosti a kvalite
práce KEÚ PZ, a tým o bezchybnom stave vzorky krvi obžalovaného pri jej doručení KEÚ PZ („ak by

bola kontaminovaná, tak by to bolo v správe uvedené“ alebo „ak by bola kontaminovaná, tak by sa
neuskutočnila jej analýza “), ktoré si z veľkej časti v predošlom konaní osvojili aj súdy, sú zavádzajúce.

Obžalovaný ďalej uvádza, že podstatnou doposiaľ nevyriešenou otázkou je aj to, prečo sa policajt
A. rozhodol, že laboratórne vyšetrenie uskutoční KEÚ PZ, keď bola vo veci hneď od počiatku

vypísanážiadankapreakútnetoxikologickévyšetrenienaSúdnolekárskepracovisko,tedadolaboratória
predpokladaného zákonom. Úloha policajta A. bola však vo vzťahu k preanalytickej fáze súdmi okresaná
len na to, že „urobil všetko ako mal“, teda že uložil vzorku krvi do chladiaceho boxu a vzorka krvi bola
potom prepravená na KEÚ PZ a nič podstatné sa nestalo. Obžalovaný však vzhľadom na priamy vplyv
nekvalitnej preanalytickej fázy na správnosť výsledku tvrdí, že sa stali podstatné veci, pretože nikto

nevie kto a do akého chladiaceho boxu uložil vzorku krvi (najskôr ju mal uložiť on, potom nadriadený /
nevie ktorý/), a v akej teplote bola skladovaná (vzorka krvi mala byť uložená do príslušného na to
slúžiaceho chladiaceho boxu, hoci obžalovaný preukázal, že OO PZ Malacky nebolo vybavené žiadnym
takýmto boxom, čím je otázna aj teplota skladovania). No a k preprave vzorky krvi na KEÚ PZ sa už
vôbec nevedel vyjadriť, čo je aj logické, keďže ju neuskutočňoval on, ale niekto iný, čiže zasa nikto

nevie kto, ako dlho a za akých podmienok vzorku prepravoval (obžalovaný písomne preukázal, že
OO PZ Malacky nebolo vybavené žiadnym príslušným chladiacim boxom, t.j. ani boxom slúžiacom
na prepravu biologického materiálu). Absencia odpovedí spočíva v hrubom porušení všeobecných
zásad manipulácie so vzorkou, keď zo strany orgánov polície bola ignorovaná ich povinnosť ku vzorke
vyhotoviť tzv. „pasport“ aby bolo možné priebežne monitorovať jej administratívny a fyzický pohyb.

Takýto nadmieru benevolentný postoj súdov k nezrovnalostiam preanalytickej fázy bol zvolený napriek
tomu, že nároky na jej transparentnosť a spätnú preskúmateľnosť sa neustále zvyšujú, pričom v
rámci mimotrestného konania (napr. v rámci disciplinárneho konania príslušníkov PZ alebo zdravotných
vyšetrení) je súčasťou tohto procesu aj monitorovanie skladovania a transportu vzorky biologického
materiálu. Obžalovaný podotýka, že z obsahu druhej strany ním predloženého metodického usmernenia

Ministerstva vnútra SR z roku 2020 jednoznačne vyplýva, že takéto vysoké nároky sú kladené na
preanalytickú fázu aj pri odbere a skladovaní vzorky krvi za účelom zistenia koncentrácie alkoholu u
príslušníkov PZ. Predmetné metodické usmernenie obžalovaný súdu v danom čase doložil najmä za
účelom ilustrácie, aké nároky sú kladené na preanalytickú fázu pri kontrole policajtov v súvislosti salkoholom v rámci správneho, resp. disciplinárneho konania, ktoré predstavuje v porovnaní s trestným
konaním menší zásah do práv dotknutých osôb. Z tohto dôvodu je obžalovaný toho názoru, že takýto
prísny režim sa nevyžaduje bezdôvodne, pričom ak sa vyžaduje pri skladovaní a transporte vzorky pri

„nižších formách konania“, tak sa rovnako prísny režim má aplikovať aj v trestnom konaní, obzvlášť keď
krv akéhokoľvek človeka je z biologického hľadiska rovnaká. Krv má rovnaké biologické vlastnosti bez
ohľadu na to v akej je človek funkcii /občan, policajt, vojak, sudca, prokurátor a pod./ Toto metodické
usmernenie obžalovaný však doložil aj za účelom preukázania, že toto bolo vypracované skrz dovtedy
zistených nedostatkov pri dokazovaní disciplinárnych previnení na správnom súde, v ktorom sa ako

problematické ukázali práve nezrovnalosti v časovom období od odberu vzorky až po jej odovzdanie
KEÚ PZ. Zároveň z neho vyplýva, že polícia nie je štandardne vybavená príslušnými chladiacimi boxami,
nakoľko tieto si podľa usmernenia majú zobrať od službukonajúceho lekára. Nikto sa teda nemôže
čudovať, že obžalovaného zaujíma do akého chladiaceho boxu bola vzorka jeho krvi uložená, pri akých
teplotách a v akom chladiacom boxe bola prepravená na KEÚ PZ.

Obžalovaný tiež uvádza, že paradoxom v konkrétnej trestnej veci je aj ďalšia procesná anomália. Zatiaľ
čo on preukazuje a trpezlivo vysvetľuje v čom spočíva podozrenie nesprávnej manipulácie s krvou,
že tieto neboli ničím a nikým vyvrátené, že polícia v Malackách na to nebola v roku 2018 náležite
vybavená, a že KEÚ PZ v roku 2018 takéto informácie ani nezaujímali, tak prokurátor len v tichosti
čaká či tieto nedostatky a nezrovnalosti zostanú naďalej bez bližšieho posúdenia. Tento prípad sa teda

dostal do štádia, že prokurátor nemusí preukázať nič, a obžalovaný musí preukázať všetko, hoci podľa
všetkých zásad trestného konania by to malo byť naopak. Práve prokurátor je tým subjektom, ktorý
sa mal v prípravnom konaní trestnom s týmito skutočnosťami procesne vysporiadať, lebo sú to všetko
skutočnosti, ktoré obžalovaný napáda od začiatku konania vo veci. Ignorovanie a nevysvetlenie týchto
podstatných bodov, ktoré napáda v zásade od počiatku trestného konania, obžalovaný považuje za

nesmierne zarážajúce, obzvlášť keď výsledok laboratórnej skúšky má predstavovať jediný „dôkaz“, od
ktorého sa odvíja rozhodnutie o jeho vine. Vzhľadom na aktuálne obdobie, kedy sa po viac ako 10 rokoch
od novelizácie § 289 Trestného zákona začína odkrývať rozporuplnosť právnej koncepcie trestného
činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky vrátane jeho dokazovania (napr. nezákonnosť skutkovej
podstaty podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona, o čom bude rozhodovať dokonca Ústavný súd SR),

obžalovaný skôr očakával pravý opak, a to dôsledné vysvetlenie toho ako je možné považovať za dôkaz
výsledok laboratórneho vyšetrenia, ktoré uskutočnilo laboratórium, ktoré na túto činnosť nemá nielen
akreditáciu,aleanizákonnésplnomocnenie(zákonjasneupravuje,žetentotyplaboratórnehovyšetrenia
môže v danej situácii vykonať iba zdravotnícke zariadenie).

Obžalovaný zároveň upozorňuje, že predošlé zjednodušenie tejto problematiky do polohy, že znalci
sa okrem iného vyjadrili, že výsledky metódy plynovej chromatografie sú použiteľné bez ohľadu na to,
či metóda je alebo nie je akreditovaná, neobstojí už len z jedného základného dôvodu, ktorým je, že
znalci nie sú oprávnení dávať odpovede na právne otázky, t.j. títo sa nevyjadrili /ani nevyjadrovali/ k
otázke použiteľnosti výsledku laboratórneho vyšetrenia KEÚ PZ pre právne účely, pretože túto otázku

je oprávnený vyriešiť iba súd. V tomto smere to však paradoxne vyzerá tak, že zatiaľ čo v zahraničí, kde
sa právna použiteľnosť laboratórnej skúšky odvíja nielen od aplikovanej metódy, ale aj od celkového
vybavenia a atribútov laboratória (tieto sú finálne ako celok pretavené do akreditácie danej skúšky),
by sa výsledok KEÚ PZ nepovažoval za dôkaz, resp. za výsledok použiteľný pre právne účely, tak v
Slovenskej republike sa to za dôkaz považuje, hoci tu svojim obsahom platia rovnaké právne predpisy

ako v zahraničí. Možno ešte iba podotknúť, že certifikovanosť pracoviska podľa ISO 9001.2008 je
vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti bezvýznamná, pretože ako obžalovaný vysvetlil záruku kvality
a objektívnosti pri vykonaní konkrétnej laboratórnej skúšky poskytuje akreditácia tejto skúšky, a nie
všeobecná norma, ktorá musí byť splnená pre potreby evidovania KEÚ PZ ako znaleckého ústavu.

Ďalej obžalovaný uvádza, že po niekoľkoročnej procesnej eskapáde aj ohľadom nezrovnalostí pri
bilančnom prepočte (obaja znalci sa aktuálne zhodli, že podľa tohto prepočtu bola v čase jazdy
koncentrácia alkoholu v krvi nižšia ako 1 promile), bol prvostupňovým súdom nakoniec odsúdený za
použitia matematického prepočtu, hoci samotní znalci uviedli, že na jeho použitie nie sú v tomto prípade
splnené podmienky, keďže na použitie matematického prepočtu sa musí posudzovaná osoba v čase

činu, ako aj v čase vyšetrenia s istotou nachádzať vo vylučovacej fáze alkoholemickej krivky. V rámci
svojich výsluchov znalci popísali časové aspekty vstrebávacej a vylučovacej fázy, pričom sa však
nevedeli vyjadriť v akej fáze alkoholemickej krivky sa obžalovaný v čase jazdy nachádzal. K odsúdeniu
zo strany prvostupňového súdu došlo napriek tomu, že otázku matematického prepočtu vmanipulovalprokurátor do trestného konania po tom, čo začal tušiť, že finálny verdikt pri bilančnom prepočte nebude
pre neho priaznivý, t.j že jeho výsledkom bude, že v čase jazdy bola koncentrácia alkoholu v krvi
obžalovaného nižšia ako 1 promile. Vzhľadom na celkový priebeh tohto prípadu je zrejmé, že otázka

matematického prepočtu (ak by bola relevantná a jednoznačne použiteľná) mohla byť aplikovaná od
samého počiatku trestného konania, a preto je potrebné sa zamyslieť prečo ju prokurátor položil až teraz,
a naviac z hľadiska obsahu zavádzajúcim spôsobom (prokurátor aj vo svojej sťažnosti voči predošlému
rozhodnutiu prvostupňového súdu uviedol, že matematický prepočet nemožno v tejto veci vykonať, čo
treba rozumieť v kontexte celej problematiky, že ho nemožno s istotou použiť). K zavádzaniu došlo v

tom smere, že tak ako je možné vykonať laboratórne vyšetrenie kontaminovanej, resp. znehodnotenej
vzorky krvi, tak je možné vykonať aj matematický prepočet koncentrácie alkoholu v krvi aj z jednej
vzorky, teda zakaždým sa dostaneme k nejakému údaju (výsledku), avšak konečnou otázkou vždy bude
či možno takýto výsledok použiť. Znalci teda pri matematickom prepočte vykonali zadanú úlohu, t.j. v
teoretickej rovine uskutočnili príslušný výpočet, avšak súčasne uviedli podmienky jeho použitia, medzi
ktorými figuruje aj to, že posudzovaná osoba sa v čase činu, ako aj v čase vyšetrenia musí s istotou

nachádzať vo vylučovacej fáze alkoholemickej krivky. Touto otázkou sa prvostupňový súd nechal ako
keby zmiasť a následne sa uchýlil k tomu, že napriek tomu, že znalci sa nevedeli vyjadriť v akej fáze
obžalovaný bol v čase jazdy, tak prvostupňový súd určil, že jednoducho bol vo vylučovacej fáze. V
tomto smere použil vyjadrenie znalca MUDr. Šidla CSc. o tom, že vylučovacia fáza nastupuje cca. po
30 min. od požitia alkoholu, a tým že obžalovaný uviedol, že alkohol požil 20-25 min. pred jazdou, tak

bol v čase jazdy už vo vylučovacej fáze. Obžalovaný si síce nepamätá ako vypovedal v rámci svojho
výsluchu na hlavnom pojednávaní, a či bol jeho výsluch obsahovo presne zaprotokolovaný, ale aj keby
uviedol, že to bolo 20-25 min pred jazdou, tak znalec MUDr. Šidlo uviedol, že nastupuje po 30 minútach
(môže to byť aj po 35 minútach), teda vylučovacia fáza v čase jazdy neprichádza do úvahy. Navyše, v
čase výpovede obžalovaného na hlavnom pojednávaní nikto netušil, že v tomto prípade dôjde k úskoku

v podobe matematického prepočtu, teda nikto nemohol vedieť, že sa bude nejako veľmi podrobne
riešiť nejaké časové hľadisko, a preto si obžalovaný dovolí odkázať z hľadiska presnosti časového
priebehu udalostí na svoju výpoveď v prípravnom konaní, kde si časové súvislosti pamätal najlepšie
(v nej to vychádza približne na 20 min. pred jazdou). Bez ohľadu na hranie sa s číslami zo strany
prvostupňového súdu, to jednoducho nevychádza, pričom zo strany súdu nedošlo vôbec k vysvetleniu

ako bolo vo veci zohľadnené vyjadrenie znalca MUDr. Rozborila, ktoré by z časového hľadiska bolo
ešte viac v prospech obžalovaného (súd teda aplikoval iba jednu verziu možného priebehu deja), a to aj
napriek skutočnosti, že jeho vyjadrenie a závery podrobne popísal na strane 7 napadnutého rozsudku.
Obžalovaný nevie, čo si má za takýchto okolností o tomto všetkom myslieť, pretože prvostupňový súd
sa síce snažil poskytnúť nejaké odôvodnenie, ale jeho podoba je v podstate plná poloprávd a takého

výkladu vykonaných dôkazov, ktorý pôsobí tak, že aj súdy sa priklonili k trendu nastavenom od začiatku
trestného stíhania, a to odsúdiť ho aj za cenu deformácie viacerých dôkazov. Povedané inak, v tomto
prípade došlo k odsúdeniu obžalovaného na základe domnienok a hypotéz, čo je však v príkrom rozpore
s princípmi spravodlivého procesu a prezumpcie neviny. Nevadí, že sa obžalovaný doposiaľ napríklad
nedozvedel na základe akého ustanovenia do jeho trestného konania vstúpil policajný prezident, ktorý

v zásade nariadil vo veci vyšetrovanie, a to dokonca vyšetrovateľom NAKA, hoci táto právomoc patrí
iba prokurátorovi. Celkovo to teda pôsobí skôr ako zinscenovanie spravodlivého procesu, pretože ničím
nebolo vysvetlené v akom chladiacom boxe a v akých podmienkach bola vzorka krvi obžalovaného od
jej prevzatia policajtom A. až po jej odovzdanie KEÚ PZ, a na základe čoho a prečo bola vzorka krvi
vôbec prepravená na KEÚ PZ, kde nemala podľa zákona čo robiť. Súd všetky nejasnosti v zásade

vyriešil tým, že obžalovaným uvedený údaj o množstve požitého alkoholu zrejme nebol správny. Nevadí,
že KEÚ PZ pri tejto jeho činnosti v danej oblasti nekontroluje žiadny externý orgán, čiže nikto nevie
ako v tejto oblasti pracujú (asi aj preto zákon vyžaduje, aby laboratórne vyšetrenie robili zdravotnícke
zariadenia), a že samotné KEÚ PZ vo svojom vyjadrení zo dňa 04.10.2018 k (ne)akreditácii doslova
uviedlo, že „neakreditovaná skúška vôbec nemusí znamenať, že je automaticky menej spoľahlivá (čiže

to neznamená ale ani to, že takáto skúška je automaticky plne objektívna a bez možnosti chyby ). Chyba
je však na strane obžalovaného a chyba na strane polície alebo KEÚ PZ napriek doloženým dôkazom
a nedostatočnému vybaveniu nie je možná, pretože oni garantujú, že sa to nestalo. Takýto postup však
predstavuje skôr únik súdu od požiadavky a potreby vyhodnotenia skutkových a právnych záverov, teda
únik od riadneho, logického a zrozumiteľného odôvodnenia.

S poukazom na všetky uvedené skutočnosti je podľa názoru obžalovaného zrejmé zrejmé, že ak by
obžalovaný rezignoval na aktívne dokazovanie svojej neviny, čo však zo zákona nie je jeho úlohou,
tak by bol s vysokou pravdepodobnosťou v tomto čase už dávno právoplatne odsúdený, hoci reálneneexistujú dôkazy takého charakteru, ktoré by bez pochybnosti preukazovali, že spáchal skutok, ktorý sa
mu kladie za vinu, resp. že svojim konaním naplnil zákonné znaky trestného činu ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky, ak pominie dôkazy pri ktorých došlo k účelovej deformácii aby aspoň čiastočne mohli

byť využité v jeho neprospech a vynesenie záverečného verdiktu.

Záverom obžalovaný uviedol, že si je vedomý, že spravil chybu, keď riadil motorové vozidlo po požití
alkoholu, ale vo vzťahu k spáchaniu „trestného činu“ sa cíti byť nevinný, a preto navrhol, aby bol
napadnutý rozsudok zrušený.

Prokurátor svoje odvolanie odôvodnil podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 06.01.2024 tým,
že sa nestotožňuje s výrokom o treste napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie
o uložení trestu zákazu činnosti na samej spodnej hranici v podstate odôvodnil všeobecnými úvahami,
že tento je dostatočne prísny vzhľadom tak na individuálnu ako i generálnu prevenciu. Prokurátor
tiež uvádza, že dôvodnosť ukladania peňažného trestu použil súd prvého stupňa vo vzťahu k prečinu

ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona. Prokurátor je toho názoru, že pri ukladaní trestu
zákazu činnosti súd nepostupoval v súlade so zásadami ukladania trestu podľa § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4
Trestnéhozákona.Pokiaľvpriestupkovomkonanímásprávnyorgánprihliadaťnazávažnosťpriestupku,
najmä na spôsob jeho spáchania a jeho následky, okolnosti, za akých bol spáchaný, na mieru zavinenia,
pohnútky a na osobu páchateľa, v súdnom konaní má súd navyše dbať na to, aby bol zabezpečený

účel trestu a to nielen vo vzťahu k páchateľovi, ale aj voči celej spoločnosti. Tak ako zákonodarca
jasne určil a oddelil závažnosť jazdy pod vplyvom alkoholu limitom nameranej hodnoty alkoholu v krvi
páchateľa, tak by mal trest v súdnom konaní odrážať nebezpečnosť spáchaného činu a to najmä výšku
uloženého trestu, aby takýto páchateľ citeľnejšie vnímal následky protiprávneho konania. Ukladanie
trestov v súdnom konaní v rovnakej, či obdobnej výške ako v priestupkovom konaní výrazne degraduje

činnosť a postavenie súdov a znižuje význam a účel trestnoprávnych noriem upravujúcich potrestanie
páchateľov trestných činov. Aj v zmysle ustálenej súdnej praxe páchateľom trestného činu na úseku
cestnej premávky je nutné prioritne ukladať trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, ktorý má na
páchateľa pôsobiť preventívne, zamedziť mu na určitý čas vykonávať činnosť, pri ktorej spáchal trestný
čin a v neposlednom rade odstrašujúco vplývať na ostatných členov spoločnosti. Množstvo požitého

alkoholu by pritom mal byť jedným z rozhodujúcich faktorov aj pri určovaní druhu a výmere trestu, keďže
zvyšuje mieru zavinenia a ohrozenia záujmov spoločnosti a tým aj stupeň závažnosti činu. Preto je
nevyhnuté ukladať páchateľom pri iných druhoch trestu aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
na dlhší čas. V tejto súvislosti prokurátor poukazuje najmä na okolnosti a spôsob spáchania skutku,
pričom z vykonaného dokazovania vyplýva, že obžalovaný JUDr. J. X. po požití alkoholických nápojov po

miestnej komunikácii v meste Malacky viedol motorové vozidlo zn. Toyota Avensis, ktoré aj v dôsledku
konštrukcie vozidla, množstva nameranej hodnoty požitia alkoholu (minimálne 2,11 promile alkoholu v
krvi), spôsob vedenia vozidla (jazda v protismere), výraznou mierou ohrozoval ostatných účastníkov
cestnej premávky, pričom fatálnym a nenapraviteľným následkom nedošlo aj z dôvodu, že bol zastavený
a následne kontrolovaný hliadkou PZ. Uvedené okolnosti podstatným spôsobom zvyšujú závažnosť činu

a preto uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na
samej spodnej hranici trestnej sadzby prokurátor považuje za neprimerane mierny v rozpore so zásadou
proporcionality a takýto trest nespĺňa ochrannú a represívnu zložku trestu.

Z týchto dôvodov prokurátor navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o trestu

a obžalovanému uložil primeraný peňažný trest, ako aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu v cestnej premávke v trvaní najmenej 3 roky.

Kodvolaniuprokurátorasaobžalovanývyjadrilpodanímdoručenýmsúduprvéhostupňadňa08.03.2024
a uvádza, že to čo prokuratúra vyčíta súdu, že „rozhodnutie o uložení trestu zákazu činnosti odôvodnil

všeobecnými úvahami“ platí rovnako pre jeho odôvodnenie odvolania , v ktorom poukazuje len
na všeobecné ohrozovacie atribúty pripisované činnosti, ktorú obžalovaný vykonával. Nebolo však
preukázané, že obžalovaný niekoho ohrozil alebo obmedzil v cestnej premávke, ani to, že jazdil v
protismere, alebo že by jazdil nepovolenou, resp. neprimeranou rýchlosťou a pod. Preukázaná je
totiž len skutočnosť, že bol obžalovaný zastavený políciou a prebieha konanie či a v akej miere

jazdu vykonával pod vplyvom alkoholu. V tomto smere obžalovaný poukazuje na skutočnosť, že
mu nebol zadržaný vodičský preukaz, a teda že už viac ako 5 rokov jazdí bez ďalšieho výrazného
porušenia pravidiel v cestnej premávke. Zároveň nemožno nechať bez povšimnutia, že konanie v
predmetnej trestnej veci trvá už takmer 6 rokov, čo nepovažuje za primeranú lehotu na prejednanieveci. Tento stav, že štát sa nepostaral o prejednanie veci v primeranej lehote, však spôsobil prokurátor
svojim nedôsledným dozorom v prípravnom konaní, výsledkom ktorého bola potreba vykonať ďalšie
dokazovanie v konaní pred súdom. Prokurátor aj z tohto dôvodu nevyužil žiadne svoje zákonné

prostriedky, aby bolo zachované právo na prejednanie veci v primeranej lehote, t.j. neurobil jeden jediný
úkon smerujúci k možnosti skrátenia neprimeranej dĺžky konania vo veci tak, aby bola trestná vec
obžalovaného spravodlivo a v primeranej dobe prejednaná a rozhodnutá (nepredložil žiadne dôkazy,
ktoré by urýchlili možnosť rozhodnutia vo veci a len čakal a čaká ako celá vec dopadne). Odôvodnenie
podaného odvolania naviac pôsobí dojmom, že prokurátorovi nie sú známe informácie o princípoch a

forme trestnoprávnej politiky a súdnej praxi v rozhodovaní Medzinárodného súdneho dvora pre ľudské
práva, ktorý vo svojich rozhodnutiach pomerne striktne uplatňuje názor a zásadu pomerného znižovania
trestov vo veciach, kde štát neodôvodneným spôsobom zapríčiní neprimeranú dĺžku konania. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti obžalovaný považuje podané odvolanie za nedôvodné.

Prokurátor nevyužil právo vyjadriť sa k odvolaniu, ktoré mu bolo v súlade s § 314 Trestného poriadku

doručené.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť oboch odvolaní (306
ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3
Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť

napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného
poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné. O odvolaní prokurátora, ktorého
odvolanie smerovalo len proti výroku o treste, odvolací súd nerozhodoval, nakoľko už pred nariadením

verejného zasadnutia zistil podmienky na zrušenie napadnutého rozsudku na neverejnom zasadnutí.
Odvolanie prokurátora smerovalo proti výroku o treste, ktorý má svoj podklad vo výroku o vine. Keďže
bolo potrebné zrušiť napadnutý rozsudok na neverejnom zasadnutí vo výroku o vine, odvolanie podané
proti výroku o treste z tohto dôvodu nemalo vecný podklad.

Podľa § 8 Trestného zákona trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone,
ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona kto vykonáva v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil
vplyvom návykovej látky, zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie

ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány

činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané

zákonným spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 a 6 podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne
nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku súd postúpi vec inému orgánu, ak zistí, že nejde o trestný čin,

ale žalovaný skutok by mal iný orgán prejednať ako priestupok, služobné previnenie alebo disciplinárne
previnenie, o ktorých je tento orgán príslušný rozhodovať.

Podľa § 320 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší a vec postúpi,
ak mal tak urobiť už súd prvého stupňa podľa § 280 ods. 1 alebo 2.

Postupom uvedenom v citovanom ustanovení § 317 Trestného poriadku odvolací súd zistil nasledovné
skutočnosti:Dňa 12.08.2019 podal prokurátor na príslušný súd obžalobu na P.. J. X. pre prečin ohrozenie pod
vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom vo
výroku tohto rozhodnutia.

Súd prvého stupňa nariadil vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom obžalovaný P.. J. X. učinil vyhlásenie
podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinný, preto súd vykonal vo veci dokazovanie.
Vypočul obžalovaného P.. J. X., svedka ppráp. X. A., znalcov MUDr. Rastislava Rozborila, PhD. a doc.
MUDr. Jozefa Šidla, CSc., MPH, podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku prečítal znalecký posudok z

odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria a podľa § 269 Trestného poriadku prečítal listinné
dôkazy.

Obhajoba obžalovaného P.. J. X. spočívala v tom, že nepopiera spáchanie, resp. konanie, ktoré svojim
spôsobom je popísané v obžalobe, tzn. daného dňa požil isté množstvo alkoholických nápojov a
viedol motorové vozidlo. Obžalovaný má za to, že samotný zákrok trval neprimerane dlho. Keď ho

hliadka vyzvala, aby sa podrobil dychovému testu na prítomnosť alkoholu v dychu, súhlasil. Hliadka
však pri sebe nemala dräger, pre ktorý člen hliadky nakoniec išiel na oddelenie, čo trvalo istú dobu.
Keď sa vrátil, obžalovaný vzhľadom na časový odstup považoval vykonanie dychovej skúšky za
bezpredmetné, pričom žiadal uviesť do záznamu o vykonaní zákroku, že neodmieta dychovú skúšku,
avšak z dôvodu časového odstupu sa chce podrobiť krvnému odberu. Následne bol prevezený do

nemocnice v Malackách, kde viac menej po hodine od zákroku, od jazdy a od zastavenia ubehla cca 1
hodina. Po vykonanom odbere bola vzorka krvi v zapečatenej ampulke odovzdá členovi hliadky, ktorý
ju následne odniesol do služobného motorového vozidla. Pre účely ďalších vyšetrení bol obžalovaný
vyzvaný na poskytnutie vzorky moču s čím súhlasil, ale nakoľko nepociťoval potrebu močiť, tak sa doba
začalanaťahovať.Pourčitejdobeprišielčlenhliadkyapovedal,žeupúšťaodpotrebyodovzdaniavzorky

moču a mieni zákrok ukončiť. Obžalovaný sa písomne do záznamu vyjadril, že takýto postup nepovažuje
za správny a v budúcnosti môže viesť k dôkaznej núdzi. Obžalovaný ďalej uviedol, že v ten deň požil
cca 4 alebo 5 pol deci liehového nápoja, konkrétne hruškovice s 52% obsahom alkoholu, ktorý požil v
krátkom časovom úseku pred začatím jazdenia, t. j. v priebehu 20 -25 minút pred jazdou. V ten deň pil
aj vínový strik od 16:00 hod. do 21:00 hod. Jednalo sa o trojdecový strik v pomere 2 dc vína a 1 dc sódy.

Potom mu priniesol strik kamarát, bol to asi taký istý.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 02.08.2021 súd prvého stupňa vyhlásil uznesenie, ktorým podľa
§ 280 ods. 2 Trestného poriadku trestnú vec obžalovaného P.. J. X. pre prečin ohrozenie pod vplyvom
návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona na skutkovom základe, že

dňa 16.06.2018 v čase o 23:10 hodine v meste Malacky, v rozpore s ustanovením § 4 odsek 2
písmeno d/ zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o doplnení niektorých zákonov, po požití
alkoholických nápojov, viedol osobné motorové vozidlo zn. Toyota Avensis, EČ: BL XXX DF, kde bol
na ulici Radlinského zastavený a kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia PZ Malacky s tým, že

sa nepodrobil dychovej skúške na zistenie alkoholu v dychu, podrobil sa však lekárskemu vyšetreniu
odberom krvi dňa 17.06.2018 v čase o 00:02 hodine, pričom nebola bez akýchkoľvek pochybností
ustálená hodnota koncentrácie alkoholu v krvi v čase vedenia motorového vozidla,

postúpil Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Malackách, Okresnému dopravnému inšpektorátu,

na prejednanie priestupku.

Krajský súd v Bratislave uznesením pod sp. zn. 3To/1/2022 zo dňa 29.03.2022 zrušil uvedené uznesenie
a súdu prvého stupňa uložil, aby bo veci znovu konal a rozhodol. Krajský súd vo svojom rozhodnutí
konštatoval, že neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že došlo k znehodnoteniu

vzorky krvi odobratej obžalovanému. Znehodnotenie krvi nevyplýva z odborného vyjadrenie KEÚ PZ a
žiadne pochybnosti nezistili ani vypočutí znalci. Vyšetrenie predloženej krvi metódou kapilárnej plynovej
chromatografie s plameňovo-ionizačným detektorom s použitím headspace techniky bolo vykonané
odborne, nebolo zistené nič netypické, alebo neštandardné, pričom táto technika patrí medzi štandardne
uznávané techniky vyšetrovania alkoholu v krvi a je využívaná medzinárodne. Ani skutočnosť, ktorú

namieta aj obžalovaný, t. j. že KEÚ PZ nemá akreditáciu na plynovú chromatografiu, nemá vplyv
na správnosť vykonaného vyšetrenia krvi. Zo znaleckého posudku MUDr. Rozborila PhD. vyplýva,
že neakreditovaná skúška nemusí znamenať, že je automaticky menej spoľahlivá, menej presná,
respektíve menej správna. KEÚ PZ garantuje presnosť, správnosť a spoľahlivosť uvedeného stanoveniaobsahu etanolu v krvi obžalovaného. KEÚ PZ je certifikovaným pracoviskom podľa ISO 90011.2008 v
rozsahu platnosti „Systém riadenia odbornej a znaleckej činnosti vo vednom odbore kriminalistika“, čiže
mal zavedený systém manažérstva kvality v súlade s požiadavkami uvedenej medzinárodnej normy.“.

Zo znaleckého posudku doc. MUDr. Šidla CSc. MPH. vyplýva, že výsledky tejto metódy sú vo forenznej
praxi využiteľné bez ohľadu na to, či metóda je alebo nie je akreditovaná. Odvolací súd na základe
uvedeného uviedol, že nemá žiadne pochybnosti o odbornosti a zákonnosti odborného vyjadrenia
KEÚ PZ, a ani o použití uvedenej techniky, ktorá je v súdnej praxi dlhodobo akceptovaná. Pokiaľ súd
prvého stupňa poukazuje na metodické usmernenie Ministerstva vnútra SR ohľadne manipulácie s

krvnou vzorkou, tak uvedené usmernenie nemá žiaden vplyv na vyššie uvedený záver odvolacieho
súdu. Obaja znalci sa vyjadrili k bežnej praxi pri odbere krvi, ktorá zodpovedá postupu, ktorý bol
zvolený v prejednávanom prípade. Metodické usmernenie popisuje iný postup pri odbere krvi napr. iné
množstvo krvi (10 ml), uloženie do centrifúgy a pod. a hlavne sa týkajú odobratia krvi príslušníkom PZ
pri vykonávaní služobných povinností za účelom zistenia požitia omamných a psychotropných látok, čo
nie je prejednávaný prípad.

Ďalej krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení uviedol, že z vykonaného dokazovania jednoznačne,
bez akýchkoľvek pochybností vyplynulo, že obžalovaný sa podrobil vyšetreniu krvi dňa 17.06.2018 o
00:02 hod. a bola mu zistená koncentrácia alkoholu najmenej 1,99 promile v krvi. Nakoľko sa však
odber krvi uskutočnil až 52 minút od zastavenia a kontrolovania vozidla obžalovaného hliadkou OO PZ

Malacky, teda od vedenia motorového vozidla obžalovaným, bolo potrebné zamerať dokazovanie na
ustálenie koncentrácie alkoholu v krvi obžalovaného v čase vedenia motorového vozidla, t. j. v čase
o 23:10 hod. dňa 16.06.2018. V prejednávanej veci bolo vykonané znalecké dokazovanie znalcami
z odboru zdravotníctva a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo, pričom obaja znalci vykonali bilančný
prepočet koncentrácie alkoholu v krvi obžalovaného. Obaja znalci síce zhodne uviedli hodnotu 1,17

promile, ich závery sa však rozchádzali v tom, že znalec MUDr. Rozboril PhD. ustálil túto hodnotu
koncentrácie alkoholu v krvi obžalovaného na čas zastavenia motorového vozidla obžalovaného, t. j.
23:10 hod. dňa 16.06.2018 a znalec doc. MUDr. Šidlo CSc. MPH. na čas odberu krvi obžalovanému, t. j.
00:02 hod. dňa 17.06.2018. Nemožno preto prijať záver, že obaja znalci dospeli k rovnakým zisteniam.
Ak znalci určili rovnakú hladinu alkoholu v krvi obžalovaného, t. j. 1,17 promile, avšak každý znalec ju

určil k inému času, nie je možné sa uspokojiť s takýmto záverom. Súd prvého stupňa bez toho, aby boli
odstránené, resp. vysvetlené rozdiely v záveroch znalcov dospel k záveru, že nebola bez akýchkoľvek
pochybností ustálená hodnota koncentrácie alkoholu v krvi obžalovaného v čase vedenia motorového
vozidla. Súd prvého stupňa sa dostatočne nevysporiadal s otázkou hodnoty koncentrácie alkoholu v krvi
obžalovaného v čase vedenia motorového vozidla a rozhodol predčasne bez toho, aby sa vysporiadal

s podstatnými otázkami na vyvodenie trestnej zodpovednosti obžalovaného.

Krajský súd nariadil súdu prvého stupňa opätovne vypočuť znalcov, aby vysvetlili rozpory v ich záveroch.
Po vyriešení uvedenej otázky so strany súdu prvého stupňa, prípadne po doplnení dokazovania, ak to
súd prvého stupňa bude považovať za potrebné, bolo povinnosťou súdu vo veci zákonne a spravodlivo

rozhodnúť a rozhodnutie zákonným spôsobom odôvodniť.

Po predložení veci odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal nariadené úkony a správne zameral
svoju pozornosť primárne na to, aká bola hodnota koncentrácie alkoholu v krvi obžalovaného v čase
vedeniamotorovéhovozidla.Tátookolnosťjekardinálnouskutočnosťou,naktorejjevystavanáskutková

veta obžaloby, a z ktorej obžaloba odvodzuje vznik trestnej zodpovednosti.

Znalec doc. MUDr. Jozef Šidlo, CSc., MPH. pri svojom opätovnom výsluchu, po vrátení veci krajským
súdom, zotrval na záveroch podaného znaleckého posudku a uviedol, že ním stanovený bilančný
prepočet vychádzal z údajov, ktoré poskytol vo svojej výpovedi obžalovaný. Hodnota 1,17 promile

zistená na základe bilančného prepočtu je hodnota o 00:02 hod., teda v čase odberu krvnej vzorky
dňa 17.06.2018. Znalec ďalej uviedol, že aj znalec MUDr. Rozboril PhD. dospel k rovnému zisteniu ako
on, pričom poukázal na závery znaleckého posudku MUDr. Rozborila PhD., kde je uvedené, že v krvi
obžalovaného malo byť zistené podľa údajov, ktoré udal obžalovaný 1,17 promile a nie 1,99 promile v
čase o 00:02 hodine dňa 17.06.2018, teda v čase odberu krvnej vzorky. Znalec doc. MUDr. Šidlo, CSc.,

MPH. sa následne vyjadril k možnosti určenia hodnoty alkoholu v krvi obžalovaného v čase zastavenia
motorového vozidla matematickým prepočtom, pričom uviedol, že podľa stanoviska súdno-lekárskej
spoločnosti je možné takýto prepočet urobiť v prípade, ak sa osoba nachádza vo vylučovacej fáze, čo
podľa výpovede obžalovaného nebol. Obžalovaný uviedol, že alkohol požil bezprostredne pred jazdou,teoreticky sa mal nachádzať v tzv. vstrebávacej fáze. Teoreticky je možné tento prepočet urobiť aj na
čas zastavenia motorového vozidla obžalovaného, avšak mala byť zachovaná podmienka, že osoba
sa nachádza vo vylučovacej fáze. Na to, aby bolo možné exaktne uviesť, v akej fáze sa obžalovaný

v čase zastavenia vozidla nachádzal, by bolo potrebné pracovať s exaktnými vstupnými údajmi, ako,
kedy presne a koľko toho vypil. Následne znalec doc. MUDr. Šidlo CSc., MPH. na hlavnom pojednávaní
vykonal matematický prepočet a uviedol, že hodnota alkoholu v krvi obžalovaného v čase zastavenia
vozidla, t. j. v čase o 23:10 dňa 16.06.2018 vychádzajúc z hodnoty 1,99 promile v čase 00:02 hod. dňa
17.06.2018 by bola 2,11 - 2,19 promile alkoholu v krvi.

Znalec MUDr. Rastislav Rozboril PhD. sa pri svojom opätovnom výsluchu, po vrátení veci krajským
súdom, rovnako pridržal ním vypracovaného znaleckého posudku s tým, že bilančný prepočet vykonal
na základe množstva požitého alkoholu uvádzaného obžalovaným. Znalec dodal, že rozpor medzi jeho
záverom a záverom znalca doc. MUDr. Šidla CSc., MPH. ohľadne času zistenia hodnoty alkoholu v
krvi obžalovaného 1,17 promile, vznikol z dôvodu, že on zohľadnil časový úsek, ktorý bol v zápisnici,

kedy bol vo výpovedi obžalovaného uvedený koniec požitia alkoholu. Tam použil údaj 77 minút a vtedy
mu vyšlo 1,17 promile, čo je údaj k hodine 00:02, a teda čas odberu krvi obžalovaného a nie čas
zastavenia vozidla. Znalec MUDr. Rozboril PhD. teda upravil svoj záver, že hodnota 1,17 promile je údaj
viažuci sa k odberu krvi o 00:02 hod. Znalec sa následne vyjadril k matematickému prepočtu hodnoty
alkoholu a uviedol, že doc. MUDr. Šidlo CSc., MPH. použil faktor vstrebávania v hodnote 0,12 až 0,20

na prepočet, ale muselo by to byť tak, že by sa obžalovaný vtedy nachádzal vo vylučovacej fáze. Na
základe spisového materiálu sa však podľa znalca MUDr. Rozborila PhD. nedá určiť, či bol obžalovaný v
vstrebávanej alebo vylučovacej fáze, nakoľko tam vstupuje viacero faktorov, tiež neboli k dispozícii dve
vzorky, či už dychovou skúškou alebo z odberu krvi. Či je osoba vo vylučovacej alebo vstrebávacej fáze
sa nedá odhadnúť, preto sa robia opakovaného dychové skúšky alebo opakované odbery. Matematický

prepočet pre vstrebávaciu fázu neexistuje.

Znalec MUDr. Rastislav Rozboril PhD. následne vypracoval doplnenie svojho znaleckého posudku, ktorý
bol na hlavnom pojednávaní so súhlasom procesných strán prečítaný. Z neho vyplýva, že bilančným
prepočtom na čas zastavenia vozidla da 16.06.2018 v čase o 23:10 hod. podľa údajov, ktoré udal

obžalovaný, mala byť koncentrácia alkoholu v jeho krvi 0,380 g/kg (promile). Pokiaľ ide o matematický
prepočet z doplnenia znaleckého posudku vyplýva, že tento spätný prepočet možno použiť, ak výsledok
dychovej skúšky, resp. krvnej skúšky je jednoznačne pozitívny, posudzovaná osoba sa v čase činu,
ako aj v čase vyšetrenia s istotou nachádza vo vylučovacej (eliminačnej ) fáze alkoholemickej krivky,
posudzovaná osoba v čase medzi činom a vyšetrením nepožíva alkoholické nápoje a medzi skončením

požívania alkoholických nápojov a meraním neuplynulo viac ako 15 hodín. Koncentrácia alkoholu
krvi obžalovaného spätným matematickým prepočtom na čas zastavenia motorového vozidla dňa
16.06.2018 o 23:10 hod. bola od 2,11 - 2,19 promile.

Odvolací súd teda sumarizuje, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obžalovaný dňa 16.06.2018

v čase o 23:10 hod. viedol v meste Malacky osobné motorové vozidla zn. Toyota Avensis, kde bol
na ulici Radlinského zastavený a kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia PZ Malacky s tým, že
sa nepodrobil dychovej skúške na zistenie alkoholu v dychu, podrobil sa však odberu a vyšetreniu
krvi dňa 17.06.2018 o 00:02 hod. a bola mu zistená koncentrácia alkoholu najmenej 1,99 promile v
krvi. Odber krvi sa uskutočnil 52 minút od zastavenia a kontrolovania vozidla obžalovaného hliadkou

OO PZ Malacky, teda vedenia motorového vozidla obžalovaným. Tieto skutočnosti treba považovať za
preukázané, tak ako konštatoval krajský súd aj vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, a to napriek
námietkam obžalovaného ohľadne zákonnosti laboratórnej skúšky uskutočnenej Kriminalistickým a
expertíznym ústavom Policajného Zboru SR a správnosti laboratórnej skúšky. Odvolací súd sa vo
svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesením jednoznačne vyjadril, že nemá žiadne pochybnosti o

odbornosti a zákonnosti odborného vyjadrenia KEÚ PZ, a ani o použití uvedenej techniky, ktorá je v
súdnej praxi dlhodobo akceptovaná. Na svojich predchádzajúcich záveroch odvolací súd trvá a v celom
rozsahu na ne odkazuje.

Pokiaľ ide o ustálenie koncentrácie alkoholu v krvi obžalovaného v čase vedenia motorového

vozidla, táto skutočnosť je kardinálnou otázkou, od ktorej sa odvodzuje vznik trestnej zodpovednosti
obžalovaného, keďže na naplnenie objektívnej stránky trestného činu ohrozenie pod vplyvom návykovej
látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona sa vyžaduje vykonávanie činnosti (v tomto prípade vedenie
motorového vozidla), pri ktorej by potenciálne mohlo dôjsť k ohrozeniu života, zdravia alebo spôsobeniuznačnej škody v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si páchateľ spôsobil aplikáciou návykovej látky.
Sankcia v podobe trestu za vedenie motorového vozidla pod vplyvom návykovej látky prichádza do
úvahy len vtedy, pokiaľ množstvo (charakter) požitej látky navodzoval u páchateľa stav, v ktorom bola

jeho spôsobilosť na takúto činnosť vylúčená. Inak povedané, „trestné“ bude iba vedenie motorového
vozidla v stave opitosti alebo pod vplyvom drog prípadne iných návykových látok. Takýto stav je však
vždy potrebné dôkazne preukázať. V zmysle ustálenej súdnej praxe sa pri požití alkoholu v objeme
0,4762 mg/l alkoholu v krvi (1 promile), vychádza z pravidla, že toto množstvo spôsobuje stav vylučujúci
spôsobilosť na predmetnú činnosť. Hodnota 0,4762 mg/l alkoholu v krvi je hodnota, pri ktorej podľa

lekárskej vedy žiaden, teda ani nadpriemerne disponovaný vodič motorového vozidla nie je schopný
bezpečne viesť vozidlo.

Z výsluchu znalcov vyplynulo, že stanoviť koncentráciu alkoholu v krvi spätne je možné buď spätným
matematickým prepočtom odvodeným od zistenej koncentrácie etanolu v krvi vyšetrovanej osoby alebo
bilančným prepočtom.

Podmienkou spätného prepočtu je, aby výsledok dychovej skúšky, resp. krvnej skúšky bol jednoznačne
pozitívny,posudzovanáosobasavčasečinu,akoajvčasevyšetreniasistotounachádzavovylučovacej
(eliminačnej)fázealkoholemickejkrivky,posudzovanáosobavčasemedzičinomavyšetrenímnepožíva
alkoholické nápoje a medzi skončením požívania alkoholických nápojov a meraním neuplynulo viac ako

15 hodín.

Bilančný prepočet sa vykonáva na základe údajov od vyšetrovanej osoby o čase, množstve a kvalite
požitých alkoholických nápojov.

Obaja znalci uviedli, že v prípade obžalovaného nebolo možné stanoviť koncentráciu alkoholu v krvi
obžalovaného spätným prepočtom, nakoľko nebolo možné zistiť, či sa v čase zastavenia motorového
vozidla obžalovaný nachádzal vo fáze vstrebávacej, alebo vylučovacej. Podľa údajov, ktoré obžalovaný
uviedol, t. j. že vypil 4-5 pol deci hruškovíc s 52% obsahom alkoholu v priebehu 20-25 minút pred jazdou,
nebolo podľa záveru znalcov možné bez druhej vzorky krvi zistiť, v akej fáze sa obžalovaný nachádzal.

Vylučovacia fáza nastupuje po vstrebávanej fáze, pričom po pití nalačno by tak malo byť po cca 30
minútach od požitia alkoholu, čo podľa znalca doc. MUDr. Šidla CSc., MPH. nasvedčuje skôr tomu,
že obžalovaný sa nachádzal vo fáze vstrebávacej. Ako už bolo vyššie uvedené, pre spätný prepočet
je rozhodujúce, aby po celý časový úsek pri spätnom prepočte sa alkohol z tela už vylučoval, teda
bol v eliminačnej fáze alkoholemickej krivky, čiže musí byť isté, že medzi zastavením a odberom krvi

už koncentrácia nestúpala v krvi. Uvedené je základnou podmienkou spätného prepočtu, ktorá však v
prejednávanom prípade splnená nebola.

Ak súd prvého stupňa vychádzajúc z výpovede obžalovaného uvádza, že obžalovaný sa nachádzal
vo fáze vylučovacej, úplne ignoroval zhodné odborné závery oboch znalcov, že dosiahnuť objektívny

výsledok použitím metódy spätného prepočtu v prípade obžalovaného nie je možné, pretože vzhľadom
naabsenciudruhéhoodberusanedáobjektívneurčiť,čisanachádzalvovstrebávacejalebovylučovacej
fáze. Uvedené znalci nemohli ustáliť ani z obsahu spisu, a ani zo svojich skúseností, a to z dôvodu
viacerých premenných faktorov, ktoré ovplyvňujú výsledok výpočtu. Odvolací súd konštatuje, že určenie
stupňa ovplyvnenia vodiča alkoholom v čase jazdy treba považovať za objasnenie skutočnosti dôležitej

pre trestné konanie, ku ktorému sú potrebné odborné znalosti v zmysle § 141 ods. 1 Trestného
poriadku. V takýchto prípadoch orgány činné v trestnom konaní sú povinné pribrať znalca, resp. v
jednoduchých veciach vyžiadať odborné vyjadrenie od príslušného orgánu, aj keď samé majú také
vedomosti, ktoré umožňujú príslušný výpočet vykonať (viď R 10/1996). Preto ak súd prvého stupňa
ustálil, že sa obžalovaný vo vylučovacej fáze nachádzal, učinil tak napriek tomu, že nebol produkovaný

žiaden dôkaz, na základe ktorého by bolo možné uvedené konštatovať.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvého stupňa prijal skutkový záver o hladine alkoholu v
krvi obžalovaného v čase zastavenia vozidla napriek tomu, že takýto záver nemal oporu vo vykonaných
dôkazoch a odbornými dôkazmi bol vylúčený. Zásadná okolnosť vzniku trestnej zodpovednosti nebola

nad akúkoľvek pochybnosť preukázaná, čo bolo dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku.

Odvolací súd uvádza, že vzhľadom na odstup času a absenciu druhej krvnej vzorky v danom prípade
bolo možné objektivizovať hladinu alkoholu v krvi obžalovaného iba tzv. bilančným prepočtom, t. j. ibana základe údajov o čase, množstve a kvalite požitého alkoholu obžalovaným. K množstvu požitého
alkoholu obžalovaným neboli vypočutí okrem obžalovaného žiadni svedkovia, preto bolo potrebné
vychádzať z údajov poskytnutých obžalovaným, teda že pred začatím jazdy požil 4 alebo 5 pol deci

liehového nápoja, konkrétne hruškovice s 52% obsahom alkoholu. Vychádzajúc z týchto údajov znalec
doc. MUDr. Šidlo CSc., MPH. ustálil hodnotu 0,14 do 0,16 promile pri množstve 4 poldeci a 0,54 do 0,56
promile pri množstve 5 poldeci, a znalec MUDr. Rozboril PHD. ustálil hodnotu 0,380 promile pri množstve
5 poldeci. Teda obaja znalci ustálili hodnotu alkoholu v krvi obžalovaného v čase vedenia motorového
vozidla obžalovaným pod 1 promile.

Ako už bolo vyššie uvedené, hranicu medzi zodpovednosťou za priestupok a trestnoprávnou
zodpovednosťou predstavuje hodnota 0,48 mg/l (presne ide o hodnotu 0,4762 mg/l alkoholu - 1 promile),
nakoľko pri tejto hodnote podľa lekárskej vedy žiadny, teda ani nadpriemerne disponovaný vodič
motorového vozidla, nie je schopný bezpečne viesť motorové vozidlo.

V niektorých prípadoch je však možné akceptovať stav vylučujúci spôsobilosť aj vtedy, ak je hladina
alkoholu pod 1 promile, alebo ak takýto údaj nie je k dispozícii, ale súčasne tento stav musí vyplývať zo
súhrnu ostatných okolností, za ktorých bola jazda vodiča motorového vozidla uskutočnená, napríklad z
druhu a množstva alkoholických nápojov požitých vodičom pred jazdou, z času, kedy k požitiu došlo, zo
spôsobujazdy,zcelkovéhosprávaniavodičaprednehodouiponejapod.,natovšakmusiaorgányčinné

v trestnom konaní zabezpečiť a vykonať všetky vhodné a potrebné dôkazy a zodpovedajúcim spôsobom
ich zhodnotiť jednotlivo i v súhrne(viď Rč 5/2000). Aj skutočnosť, že hladina alkoholu v krvi vodiča je
pod 1 promile totiž neznamená, že bol vodič spôsobilý k vedeniu vozidla, keďže každé ovplyvnenie
alkoholom znižuje schopnosť vedenia vozidla, nakoľko vodič po požití alkoholu nie je schopný správnych
a včasných vnemov a pohotových reakcií na situácie vznikajúce v dopravnej premávke. Pre trestnú

zodpovednosť je však dôležité, k akému výraznému zníženiu týchto schopností vplyvom požitého
alkoholu došlo.

K schopnosti obžalovaného viesť motorového vozidlo vypovedal iba svedok A., ktorý uviedol, že vozidlo
obžalovaného ich upútalo, nakoľko jazdilo so zapnutými výstražnými svetlami a na križovatke, pri

odbočovaní nedalo znamenie o zmene smeru jazdy, pričom prešlo viackrát celou plochou do protismeru.
Po zastavení vozidla, pri komunikácii s obžalovaným bolo zjavné, že požil alkohol, nakoľko bol cítiť z
jeho dychu, mal neistý krok a potácal sa.

Vyhodnotením výpovede uvedeného svedka v spojení so skutkovým zistením, že obžalovaný mal v

čase spáchania činu v krvi alkohol výrazne pod jedno promile, nie je možné prijať bez akýchkoľvek
pochybností záver o tom, že schopnosti viesť motorové vozidlo obžalovaného boli znížené natoľko, že
nebolschopnýbezpečnevozidloviesť.Skutočnosť,žeobžalovanýnedalznamenieozmenesmerujazdy
a opakovane prešiel do protismeru nemuselo byť totiž spojené s konzumáciou alkoholu obžalovaným,
ale mohlo vyplývať z jeho ľahostajného prístupu k dodržiavaniu pravidiel cestnej premávky, ktoré

jednoznačne preukázal tým, že s vedomím toho, že bude riadiť motorové vozidlo, neváhal a požil 4
alebo 5 pol deci 52 % alkoholu v krátkom čase pred jazdou. Pokiaľ ide o vnímanie svedka Kravčuka, že
obžalovanýbolpodvplyvomalkoholu,totojehovnímaniebolosprávne,čobolojednoznačnepreukázané
aj vykonaným dokazovaním. Avšak z jeho výpovede a vnímania obžalovaného nie je možné bez ďalších
dôkazov bez pochybností ustáliť k akému zníženiu schopností obžalovaného viesť motorového vozidlo

vplyvom požitého alkoholu došlo, a teda či schopnosti viesť motorové vozidlo obžalovaného boli znížené
natoľko, že nebol schopný bezpečne vozidlo viesť.

Vzhľadom na uvedené existujú objektívne pochybnosti o naplnení všetkých znakov skutkovej podstaty
trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky obžalovaným, ktoré nie je možné odstrániť ani

ďalšími dôkazmi, a preto s použitím zásady „in dubio pro reo“ odvolací súd prijal záver, že skutok nie
je trestným činom.

Skutok by však mohol byť posúdený ako priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky
podľa § 22 ods. 1 písm. e) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Z ustanovenia § 20 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. vyplýva, že priestupok nemožno prejednať, ak od
jeho spáchania uplynuli 2 roky, nemožno ho tiež prejednať, prípadne uloženú sankciu alebo jej zvyšok
vykonať, ak sa na priestupok vzťahuje amnestia. Z ustanovenia § 20 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb.vyplýva, že do plynutia lehoty podľa odseku 1 sa nezapočítava doba, počas ktorej sa pre ten istý skutok
viedlo trestné stíhanie.

Zvyššieuvedenýchzákonnýchustanovenívyplýva,žekonanieobžalovaného,ktorémôžebyťposúdené
ako priestupok, nie je prekludované, a preto odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.