Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, July 24, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/38/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8617010347
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8617010347.8

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr.
Petra Farkaša a JUDr. Rastislava Vargu, PhD. LL.M., MBA na verejnom zasadnutí konanom dňa 24. júla
2024 v trestnej veci obž. A. B. pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm.
b/ Tr. zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bardejov sp. zn. SK-1T/162/2017 zo dňa 30. júna 2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. SK-1T/162/2017 zo dňa 30. júna 2023 bol obžalovaný A.
B. uznaný za vinného zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm.
b/ Tr. zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

dňa 25.12.2016 v čase o 21.57 hod. poslal v tom čase svojej manželke C. B., zo svojho mobilného
telefónu prostredníctvom mobilnej aplikácie D. dve obrazové správy, z toho jednu s vyobrazením
zastreleného diviaka a druhú s vyobrazením reklamného billboardu jeho predajne zbraní a streliva
snázvomE.SPsozobrazenímdiviačejzveryvzameriavačipuškohľadu,kdemedzitýmitoobrázkamibol
text: „Vidiš, tak sa strielaju prasata. Ako banner sa ti paci?“ s tým, že ešte predtým jej počas telefonického
rozhovoru povedal, aby si „začala strihať meter“, čo jej vysvetlil slovami „vyčkaj 30. december sa blíži,

všetko sa dozvieš a uvidíš“, čo u nej vzbudilo dôvodnú obavu o jej život a zdravie a to najmä z dôvodu,
že menovaný bol v čase skutku majiteľom predajne zbraní a streliva a zároveň držiteľom viacerých
strelných zraní.

Za to mu bol uložený podľa § 360 ods. 2 Tr. zákona s prihliadnutím na § 36 písm. j/, § 38 ods. 3 Tr.
zákona trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona okresný súd obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia
slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal ihneď odvolanie obžalovaný, ktoré neskoršie odôvodnil prostredníctvom
zvoleného obhajcu. Obžalovaný považuje napadnutý rozsudok za nezákonný, vecne nesprávny,

svojvoľný a zjavne arbitrárny, pričom neobsahuje náležitosti, ktoré vyžaduje ust. § 168 ods. 1 Tr.
poriadku. Napadnutý rozsudok je v podstate stručným prepisom výpovedí viacerých osôb a citácie
zákonných ustanovení, pričom ani výroková časť nezodpovedá požiadavkám ust. § 163 ods. 1 písm.
c/ Tr. poriadku. Obžalovaný od vznesenia obvinenia namieta a argumentuje, že stíhaný skutok nie je
trestným činom. Súčasne namieta závažné pochybenie súdu, ktorý napriek návrhu obhajoby odmietol
vypočuťviacerosvedkov,azabezpečiťďalšiepodstatnédôkazy,ktorésmerovalikpreukazovaniuobrany

obžalovaného. Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ani len riadne nevysvetlil, prečo odmietol
vykonať značnú časť dôkazov, ktorých vykonanie navrhoval obžalovaný. V tomto smere ide o svojvôľusúdu. Následne strana obhajoby cituje svoju záverečnú reč z hlavného pojednávania na okresnom súde,
v ktorej obžalovaný popiera svoju vinu, pričom ide o vyfabulovaný skutok, ktorý v podstate proti nemu
vymyslela jeho vtedajšia manželka C. B., príslušníčka F. G. D. H. spolu so svojimi kamarátmi policajtmi

a to za súčinnosti a za spolupráce s ostatnými OČTK ako Okresnej prokuratúry Svidník, Krajskej
prokuratúry v Prešove. Skutková veta nenapĺňa znaky žiadneho trestného činu, nie to ešte trestného
činu nebezpečného vyhrážania. V texte SMS správ nie je žiadne vyhrážanie, nie je tam žiadna vyhrážka,
že niečo jej urobí, niečo sa stane, teda niečo konkrétne sa urobí, niečo konkrétne sa stane a pod.
Poškodená nie je civilistka, ale vycvičená vytrénovaná policajtka, dlhoročná príslušníčka policajného

zboru, ktorá je držiteľkou zbrane, je v podstate vycvičená ako v sebaobrane tak isto aj v manipulácii so
zbraňou, teda je osobitne vycvičená na to, aby odolala akémukoľvek útoku, ktorý je voči nej použitý.
Poškodená nežiadala policajnú ochranu svojej osoby ani policajná ochrana jej nebola pridelená, čiže
už len z toho je zrejmé, že asi ako vážne sa dôvodne obávala o život. Poškodená od počiatku klamala,
tvrdila, že nikdy nedostávala od svojho manžela SMS - správy alebo akékoľvek obrazové správy, kde
by bola vyobrazená zastrelená zver. Toto tvrdila asi pri dvoch výpovediach, v trestnom oznámení, pri

nejakých prvotných výpovediach a v zásade toto svoje tvrdenie poprela pri znaleckom dokazovaní u
G. G., ktorá na ňu v podstate zatlačila a vtedy sa priznala, že ju to zasiahlo a následne až po tomto
znaleckom dokazovaní pri výsluchu tieto skutočnosti už potvrdzovala, že bolo úplne bežné, že jej
manželzasielalsprávysvyobrazenímzabitejzvery,kčomuonamupogratulovala,zablahoželala.Strana
obhajoby dáva do pozornosti znalecký posudok, ktorý vypracovala znalkyňa G. G. na osobu poškodenej,

z ktorého je zrejmé, že poškodená ma maximálne zvýšené lži skóre, z čoho vyplýva tendencia klamať
a je tam v podstate zvýraznená aj tendencia, že táto chce poškodiť obžalovanému. Celé prípravné
konanie je poznačená samou nezákonnosťou a to už od prijatia trestného oznámenia, kedy predmetnú
vec prijímali kamaráti, kolegovia poškodenej na Obvodnom oddelení Stropkov. Títo sa nevylúčili, títo ju
bez problémov prijali napriek tomu, že neexistovalo žiadne bezprostredné ohrozenie poškodenej. Čo

sa týka vznesenia obvinenia obžalovanému, toto vzniesol vyšetrovateľ G.. Vo vzťahu k tomuto uvádza,
že tento vyšetrovateľ bol zjavne vylúčený a zaujatý a v danej veci vôbec nemohol konať a vzniesť
obvinenie. Vo vzťahu k tomu bolo vykonané dokazovanie, aj tak nie úplne celé, ale je zrejmé aj z toho čo
sa vykonalo, že tento vyšetrovateľ vrátane ostatných vyšetrovateľov sa vylúčil z trestnej veci týkajúcej
sa brata obžalovaného, kde títo policajti uvádzali to, že sa vylučujú kvôli tomu, že ich kolegyňa C.

B. má príbuzenský pomer s podozrivou osobou, teda I. B.. Potom bolo aj na súde oznámené, že tí
istí vyšetrovatelia a policajti sa v roku 2018, 2019 prípadne aj neskôr vylučovali, kde podával trestné
oznámenia priamo A. B., kde poukazovali na to, že poznajú C. B., majú s ňou pomer a tak isto aj ona
s nimi. Pre obžalovaného ako bežného občana je takýto postup neuveriteľný, nepochopiteľný, nikto sa
ničím nezaoberal z týchto námietok, tieto boli prehliadané a neboli riešené. Ďalej namieta, že v konaní

pred súdom doteraz nebolo procesným spôsobom riadne rozhodnuté o viacerých námietkach zaujatosti
a návrhoch na odňatie a prikázanie veci, ide tu aj o chyby konania pred súdom, ktoré by v podstate
mali znamenať zrušenie akéhokoľvek rozhodnutia. Vo vzťahu k vypočutým svedkom uvádza, že týchto
možno rozdeliť na takých, ktorí sú zo strany príbuzných poškodenej a na svedkov, ktorí boli navrhovaní
obžalovaným, kde išlo aj o jeho príbuzných a aj o jeho klientov, prípadne priateľov, ktorí navštevovali

spoločnú domácnosť obžalobného a poškodenej. Čo sa týka príbuzných zo strany poškodenej, to v
podstate boli svedkovia, ktorí len tvrdili skutočnosti, ktoré len počuli od samotnej poškodenej, neboli
účastní ničoho, nič nevideli, čiže v podstate ide o prakticky bezpredmetné výsluchy a to obzvlášť z toho
hľadiska, že síce bola vypočutá poškodená, ktorá sa rozsiahlo vyjadrovala k danej veci, tak je zrejmé,
že táto v danej veci klamala a všetky klamstvá boli odhalené, zjavné. Čo sa týka samotného výsluchu

poškodenej tak tento je zjavne klamlivý, vymyslený, čiže z daných skutočností u žiadnej osoby nemohla
vzniknúť reálne obava o život a zdravie. Čo sa týka svedeckých výpovedí príbuzných zo strany A. B., títo
v podstate sa vyjadrili k tomu, čo ako zažívali. Osobitne brat I. B. veľmi jasne opísal o aký typ manželstva
išlo a akým spôsobom sa nevhodne správala poškodená, ktorá v podstate aj napádala svojho manžela a
správala sa celkovo neprístojne a agresívne v tomto ich vzťahu. Tu je potrebné zvýrazniť, že aj keď I. B.

je bratom obžalovaného, tak z jeho výpovede vlastne vzišlo to, že na základe trestného oznámenia A. B.
mal veľké problémy, chodil po políciách a hrozilo mu, žeby vlastne mohol byť aj trestne stíhaný. A napriek
týmto skutočnostiam je zrejmé, že práve tento brat I. B. nemá dobrý vzťah k svojmu bratovi, napriek
tomu tento vypovedal tak ako vypovedal a v podstate tým pádom zdevalvoval pravdivosť výpovede
poškodenej. Čo sa týka ďalších príbuzných, tí tiež v podstate rozprávali väčšinou o veciach, ktoré mali z

počutia.Ohľadnemaloletýchdetí,vpodstatesúdvypočulibaC.B.,keďtátomalaužplnoletosť.Tátosíce
odmietla vypovedať, ale je zrejmé, že proti svojmu otcovi nikdy neuvádzala žiadne skutočnosti o tom,
že by mal nejakým spôsobom napádať a týrať matku počas manželstva. Následne sa obhajoba obšírne
vyjadruje k zaujatosti vyšetrovateľa G. v kontexte nálezu ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 44/2023 a tam uvádzanézávery sú aplikovateľné aj na predmetnú vec. Poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 8To/30/2022 zo dňa 29.11.2022, ktoré sa týka prečinu nebezpečného vyhrážania, kde Okresný súd
Humenné uznal za vinnú z prečinu nebezpečného vyhrážania obžalovanú osobu, avšak po odvolaní

tejto obžalovanej osoby krajský súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a danú
vec postúpil Okresnému úradu Humenné na priestupkové konanie, pretože nejde o trestný čin, ale že
skutok by mohol byť prejedaný ako priestupok, na tam uvádzanom skutkovom základe. Obžalovaný
nevyhľadával prítomnosť poškodenej, nebol s ňou dlhodobo v kontakte a táto už bola pred údajným
skutkom viac ako polroka odsťahovaná na úplne inej adrese, a teda v podstate ani nevedel, kde ona

býva. Neboli vykonané ďalšie dôkazy, ktoré boli podstatné pre danú vec a vzhľadom na všetky tieto
uvedené skutočnosti je obhajoba tohto názoru, že obžaloba nikdy nemala byť prijatá na konanie tak
ako to navrhovali a v prípade, že už bola prijatá na konanie, tak jediný možný záver ako v danej veci je
možné rozhodnúť je ten, že súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným
činom. Obžalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom

rozsahu a vo veci sám rozhodol rozsudkom tak, že podľa ust. § 285 písm. b/ Tr. poriadku obžalovaného
oslobodí spod obžaloby.

V doplnení dôvodov odvolania, námietke zaujatosti a návrhu na odňatie a prikázanie veci doručené
krajskémusúduprostredníctvomelektronickýchprostriedkovpodpísanéhokvalifikovanýmelektronickým

podpisom dňa 23.07.2024 o 16:13 hod, t.j. necelý deň pre konaním verejného zasadnutia, obžalovaný
prostredníctvom obhajcu opätovne namieta a argumentuje, že stíhaný skutok nie je trestným činom.
Výsluch svedka G. J. bol na hlavnom pojednávaní konanom dňa 13.09.2022 vykonaný v rozpore so
zákonom, pretože tento svedok kvôli zhoršenému zdravotnému stavu (uviedol porážku) nevedel sa
bližšie vyjadriť ku konkrétnym skutočnostiam. Na návrh obhajcu došlo k prečítaniu výpovede tohto

svedka z prípravného konania. Následne neskôr sudca sám iniciatívne začal odstraňovať rozpory,
napriek tomu, že sudca nemôže sám iniciatívne odstraňovať rozpory, pretože dôkazné bremeno vo
vzťahu preukázaniu viny obžalovaného je výlučne na prokurátorovi, ktorý bol nečinný v tomto smere,
k čomu cituje ust. § 2 ods. 19, 119 ods. 2, 264 ods. 1, 2 Tr. poriadku ako aj rozhodnutia súdov. Sudca
postupoval nezákonne a zaujato, pretože nikdy nepoložil otázku svedkovi zo strany poškodenej (jej

rodinní príslušníci a príbuzní), ktorá by mala spochybňovací alebo preverovací charakter, pričom vo
vzťahu k svedkom zo strany obžalovaného (jeho príbuzní a známi, resp. klientom navrhnutí svedkovia)
sudca vždy položil otázku, ktorá by mala spochybňovací alebo preverovací charakter, a v tomto smere
ide o nerovnaký a zaujatý prístup, pretože týmto sudca vždy a plne veril (bez akéhokoľvek overenia)
výpovediam svedkov zo strany poškodenej.

Obžalovaný v ďalšej časti podania vzniesol námietku nezákonného senátu odvolacieho súdu (konkrétne
senátu 6To), v súvislosti s tým, že ide o nezákonne určený a zložený senát odvolacieho súdu.
Obžalovaný prostredníctvom obhajcu dňa 02.07.2024 podal žiadosť o preverenie pridelenia veci
zákonnému sudcovi ohľadom veci vedenej pod sp. zn. 6To/38/2023 v zmysle ust. § 139e Vyhlášky Min.

spravodlivosti SR č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské
súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy. Dňa 04.07.2024 došlo k nahliadnutiu do kontrolného modulu
aplikácie, ktorý obsahuje logy o súdnom spise vo veci vedenej pod sp. zn. 6To/38/2023, a taktiež došlo k
vydaniu listinného potvrdenia obsahujúceho logy. Na základe tejto činnosti došlo k zisteniu nezrovnalosti
vo vzťahu k prideleniu veci do senátu 6To. V súdnom spise sa na č.l. 1746 nachádza potvrdenie

o generovaní náhodným výberom, z ktorého vyplýva, že dátum uskutočnenia náhodného výberu je
uvedený ako deň 13.11.2023 v čase o 13:03:09 hod. Avšak z listinného potvrdenia obsahujúceho logy
v zmysle ust. § 139e ods. 2 Vyhlášky Min. spravodlivosti SR č. 543/2005 Z. z. vyplýva, že dátum a
čas pridelenia veci je uvedený ako deň 13.11.2023 v čase o 13:03:20 hod. Nezrovnalosť tak zjavne
spočíva v dátume a čase pridelenia veci, kde je rozdiel 11 sekúnd. Nezrovnalosť spočíva v tom, že

z potvrdenia o prijatí veci na Krajský súd v Prešove na č. l. 1 747 vyplýva, že dátum a čas prijatia
veci je uvedený ako deň 13.11.2023 v čase o 13:00:53 hod., kde na potvrdení už je uvedená sp. zn.
6To/38/2023, pričom z potvrdenia o generovaní náhodným výberom na č. l. 1 746 vyplýva, že dátum
uskutočnenia náhodného výberu je uvedený ako deň 13.11.2023 v čase o 13:03:09 hod. Je zrejmé, že
ani v jednom z troch potvrdení nesedí dátum a čas pridelenia veci, pričom je nevysvetliteľné, že vec

obžalovaného bola prijatá na Krajský súd v Prešove dňa 13.11.2023 v čase o 13:00:53 hod. s uvedením
senátu 6To a aj sp. zn. 6To/38/2023, ak k (náhodnému) prideleniu veci malo dôjsť podľa dvoch iných
potvrdení v neskorších časoch (aj tak rozdielnych). Z uvedeného vyplýva, že predmetná vec klienta bola
na Krajský súd v Prešove prijatá a pridelená do senátu 6To skôr, ako došlo ku generovaniu náhodnéhovýberu. Obžalovaný je toho názoru a namieta, že jeho vec nebola náhodným spôsobom pridelená do
senátu 6To, pretože náhodné pridelenie veci nevyplýva zo skúmaných potvrdení a dokladov.
V závere svojho doplnenia odvolania obžalovaný vzniesol námietku zaujatosti a to s ohľadom na toho,

že vec nebola náhodným spôsobom pridelená do senátu 6To, keďže zastáva názor, že vec bola účelovo
(zámerne) pridelená do senátu 6To, v ktorom je v zmysle rozvrhu práce pre rok 2024 náhradníkom -
členom K. K. L.. Obžalovaný uvádza, že dnešného dňa (t. j. dňa 23.07.2024) mu oznámila osoba známa
iba z videnia skutočnosti o tom, že čo vnímala počas posledného víkendu (20. až 21.07.2024) na C., v
bare A.. Na tomto mieste mal byť v danom čase prítomný K. K. L., ktorý sa po požití alkoholu mal správať

hlasno a hovoriť o tom, že B. bol zase v novinách a že B. bude čo chvíľa na Krajskom súde v Prešove
právoplatne odsúdený za nebezpečné vyhrážanie, pretože budú rozhodovať jeho kamaráti, s ktorými to
preberal a preto to vie, ako to skončí, a ktorí tiež majú B. a jeho obhajcu v zuboch kvôli tomu, že bola
podaná úspešná sťažnosť na Ústavný súd SR a mohli byť dokonca disciplinárne postihnutí za to, a že
jeho kamaráti urobia všetko tak, že B. väzba a ich skoršie rozhodnutia o väzbe a jej trvaní budú vždy
považované za správne a zákonné, a že si sami nespochybnia, že tam väzba nikdy nemala byť, lebo to

nevykazovalo trestný čin. Tiež bolo zvýraznené, že nikto na Krajskom súde v Prešove, žiaden zo sudcov
kamarátov, nedopustí to, aby B. bol oslobodený a ešte k tomu neskôr odškodnený za nezákonné trestné
stíhanie, lebo by si sami priznali, že pochybili pri väzbe, ktorá nemala nikdy byť. V súdnom spise sa na č.l.
1906 nachádza vyjadrenie K. K. L. o tom, že sa k osobe klienta cíti byť zaujatý, pretože keď rozhodoval
o prepustení klienta z väzby, tak klient podal ústavnú sťažnosť. Z uvedeného vyplýva, že K. K. L. priznal

svoju osobnú zaujatosť ku klientovi až teraz v roku 2024, a to napriek tomu, že táto existuje najneskôr
od júna 2018. Obžalovaný preto týmto vzniesol námietku zaujatosti všetkých členov senátu 6To, a to
K. M. C., K. G. N., K. A. D., ako aj ostatných sudcov Krajského súdu v Prešove pre ich nepriateľský
pomer ku klientovi a obhajcovi, s poukazom na to, čo mal uviesť K. K. L. (ako je uvedené vyššie - že
klient bude právoplatne odsúdený na Krajskom súde v Prešove, že to bolo prebraté na tomto súde medzi

sudcami, ktorí sú jeho kamaráti a že zrejme všetci sa vyjadrili, že majú nepriateľský pomer ku klientovi
a obhajcovi, a že sa bude rozhodnutím Krajského súdu v Prešove akoby kryť nezákonná väzba klienta).
Ku obžalovanému sa teda dostala informácia, ktorá by mala pochádzať z prostredia Krajského súdu v
Prešove(jejpôvodcombymalbyťK.K.L.)otom,žejehovecnebuderozhodnutáspravodlivo,nestranne,
nezaujato a podľa dôkazov, ale že bude rozhodnutá podľa iných nezákonných kritérií. Následne cituje

z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ohľadne zaujatosti a návrhov na odňatie a prikázanie veci.
Zaujatosť sudcov Krajského súdu v Prešove pre nepriateľský pomer ku obžalovanému a obhajcovi v
kontexte s novými informáciami, ktorých pôvodcom by mal byť K. K. L., o akejsi dohode o tom, ako
sa rozhodne na Krajskom súde v Prešove o obžalovanom a prečo, nasvedčuje tomu, že obžalovaný
nemá na Krajskom súde v Prešove zabezpečené právo na spravodlivý súdny proces a nezaujatého

sudcu (nezaujatý senát). Je nepochybné, že ide o vážne vyhrotenie situácie, pričom medzi obžalovaným
a sudcami Krajského súdu v Prešove sa vytvorila atmosféra absolútnej nedôvery, ktorá by mohla
spochybniť objektívnosť rozhodovania. Obžalovaný pociťuje absolútnu nedôveru ku všetkým sudcom
Krajského súdu v Prešove, pretože títo nepochybne majú priateľský vzťah s K. K. L. a tiež pociťuje
nedôveru k tomu, že na Krajskom súde v Prešove by jeho vec bola spravodlivo a nezaujato rozhodnutá,

obzvlášť ak pridelenie veci do senátu 6To sa javí byť zámerným a porušením náhodného výberu
zákonného sudcu (senátu). Preto obž. A. B. z vyššie uvedených dôvodov podal aj návrh na odňatie veci
v zmysle ust. § 23 ods. 1 Tr. poriadku a navrhuje, aby Najvyšší súd SR v zmysle ust. § 23 ods. 1 Tr.
poriadku predmetnú trestnú vec vedenú na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 6To/38/2023 tomuto
súdu odňal a prikázal ju inému krajskému súdu. So zreteľom na to, že je potrebné rozhodnúť o námietke

zaujatosti a o návrhu na odňatie veci, ospravedlnil svoju neúčasť na verejnom zasadnutí nariadenom na
deň 24.07.2024, ako aj neúčasť obžalovaného. V prípade, ak by súd rozhodol o námietke zaujatosti, v
tom prípade obžalovaný oznámil, že proti rozhodnutiu o nevylúčení sudcov podáva sťažnosť. Rovnako
obžalovaný dal pokyn náhradnému obhajcovi, aby proti rozhodnutiu o nevylúčení sudcov okamžite podal
sťažnosť.

Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaný podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku
a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

V prvom rade krajský súd skúmal, vzhľadom na podanú námietku zaujatosti a návrhu na odňatie
a prikázanie veci, či je možné verejné zasadnutie vykonať a rozhodnúť na ňom o odvolaní obžalovaného.
Ako vyplýva zo vznesenej námietky zaujatosti, dôvody na základe ktorých by malo dôjsť k vylúčeniu
členov senátu 6To ako aj všetkých sudcov krajského súdu sú informácie, ktoré mali byť poskytnutéobžalovanému osobou, ktorú pozná z videnia, o tom, čo vnímala počas posledného víkendu (20. až
21.07.2024) na C., v bare A. a ako sa tam mal K. L. vyjadrovať (viď vyššie uvedené). Ako ale vyplýva
z čestného prehlásenia K. L., menovaný sudca bol v dňoch 16.07. až 23.07.2024 na zahraničnej leteckej

dovolenke a na územie Slovenskej republiky priletel až dňa 23.07.2024. Je teda absolútne vylúčené, aby
sa v dňoch 20. až 21.07.2024 nachádzal v rekreačnej oblasti C. a konkrétne v bare A.. Preto skutočnosti
uvádzane stranou obhajoby, ktoré im mala uviesť osoba poznaná iba z videnia, sa nezakladajú na
pravdeaidejednoznačneoklamstvo,ktoréimmalaoznámiťtátoosoba.Nemôžupotomtietonepravdivé
a zavádzajúce informácie ani úspešne vyvolať konanie o zaujatosti členov senátu 6To ani konanie o

návrhu na odňatie a prikázanie veci. Ako vyplýva z publikovaného stanoviska Najvyššieho súdu SR
(4/2021), medzi dôležité dôvody na odňatie a prikázanie veci podľa § 23 Trestného poriadku patrí aj
vylúčenie všetkých sudcov príslušného súdu z vykonávania úkonov trestného konania. Rozhodujúcou
je v tomto smere existencia niektorého z dôvodu vylúčenia podľa § 31 Trestného poriadku, ktorý musí
byť daný u všetkých sudcov príslušného súdu, resp. v prípade krajského súdu u všetkých sudcov
dotknutého kolégia. Preto ak sa podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti vznesenej

voči konkrétnemu sudcovi, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31 Trestného
poriadku, nekoná, a teda takáto námietka nie je spôsobilá vyvolať konanie o vylúčení ani konkrétneho
(jednotlivého) sudcu, o to viac nie je potrebné konať ani o návrhu na odňatie a prikázanie veci, ktorý
je založený len na takejto procesne neúčinnej námietke zaujatosti smerujúcej voči všetkým sudcom
príslušného súdu (argumentum a minori ad maius). Z uvedeného možno vyvodiť záver, že pri posúdení

návrhu na odňatie a prikázanie veci je podľa názoru krajského súdu rozumné a správne aplikovať
príslušné negatívne vymedzenie ust. § 32 ods. 6 Tr. poriadku, ktoré bráni vznášaniu špekulatívnych
a obštrukčných námietok zaujatosti, s ktorými Trestný poriadok nespája žiaden procesnoprávny efekt.
V danej veci bolo o návrhoch strany obhajoby o odňatie veci konajúcim súdom a prikázanie inému
súdu už viackrát rozhodované, naposledy uznesením Najvyššieho súdu SR dňa 15. mája 2024 pod

sp. zn. 1Ndt/7/2024, pričom k jej odňatiu nedošlo, pretože neboli zistené dôvody na takýto postup.
Najvyšší súd SR súčasne konštatoval, že neexitujú žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali obavu zo
zaujatého konania a rozhodovania sudcov krajského súdu v trestnej veci obžalovaného a nezistil ani
žiadne skutočnosti čo i len okrajovo naznačujúc absenciu nestrannosti a predpojatosti týchto sudcov.
Z vyššie uvedených dôvodov potom konajúci senát vznesenú námietku zaujatosti a návrh na odňatie

a prikázanie veci vyhodnotil ako nespôsobilú vyvolať konanie o vylúčení ani konkrétneho (jednotlivého)
sudcu, a ani o návrhu na odňatie a prikázanie veci, preto nebolo o nich rozhodované.
Súčasne krajský súd konštatuje, že rozhodoval na verejnom zasadnutí v neprítomnosti obžalovaného,
pretože na takýto postup mal splnené všetky zákonné podmienky uvádzané v § 292 ods. 1, 293 ods. 5, 6
a § 66 ods. 3 Tr. poriadku. Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že verejné zasadnutie o

odvolaní obžalovaného nie je možné konať (s výnimkou, ak obžalovaný s konaním v jeho neprítomnosti
súhlasí alebo sa odmietne zúčastniť) iba vtedy, ak je vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo väzbe
alebo ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje
10 rokov, čo v prejednávanom prípade nebolo. Odvolací súd zároveň obžalovaného riadne a včas
upovedomil (tzn., že podľa § 292 ods. 1 Tr. poriadku jeho účasť na verejnom zasadnutí nepokladal za

nevyhnutnú). Obž. A. B. si však upovedomenie o verejnom zasadnutí, ktoré mu bolo doručované na
adresu ním určenú na doručovanie prostredníctvom Slovenskej pošty nevyzdvihol v odbernej lehote (§
66 ods. 3 Tr. poriadku) a preto jej márnym uplynutím je zo zákona zásielka považovaná za doručenú
(k uloženiu zásielky po opakovanom neúspešnom doručení došlo na pošte dňa 02.07.2024, a k uplynutiu
lehoty 3 pracovných dní od uloženia v zmysle § 66 ods. 3. Tr. poriadku došlo dňa 08.07.2024, ktorý je

aj dňom doručenia).

Zároveň odvolací súd konal s náhradným obhajcom, keďže zvolený obhajca sa verejného zasadnutia
bez relevantných dôvodov osobne nezúčastnil. Za takýto dôvod nemožno považovať ani obhajcom
proklamovanúpotreburozhodnúťovznesenejnámietkezaujatostiaonávrhunaodňatieveci,nazáklade

čoho ospravedlnil svoju neúčasť na verejnom zasadnutí nariadenom na deň 24.07.2024, ako aj neúčasť
obžalovaného. Krajský súd teda na verejnom zasadnutí v neprítomnosti obžalovaného a zvoleného
obhajcu, pri splnení vyššie uvedených zákonných podmienok prerokoval podané odvolania a dospel
k tomuto záveru.

V prieskumnom konaní bolo zistené, že prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní vykonal
v dostatočnom rozsahu dokazovanie týkajúce sa skutku uvedeného v obžalobe okresného prokurátora
a boli vykonané dôkazy v rozsahu potrebnom a postačujúcom na zistenie a ustálenie skutkového stavu
veci a to zákonným spôsobom. Zabezpečené dôkazy boli okresným súdom vyhodnotené v súlade sozásadou uvedenou v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a skutkové zistenia uvedené v napadnutom rozsudku
sú odrazom výsledkov dokazovania, s ktorými sa krajský súd stotožnil a tieto považuje za správne
a z dôvodu neopakovania tam uvedených skutočností v celom rozsahu naň odkazuje.

Rozsudok súdu prvého stupňa obsahuje rozsiahle a podrobné odôvodnenie, ktoré v žiadnom prípade
nemožno považovať za arbitrárne. Úplnosť vykonaných dôkazných prostriedkov vytvorila vo veci
nevyhnutný základ na záverečnú myšlienkovú činnosť aj odvolacieho súdu, ktorá spočívala v zhodnotení
dôkazov v zmysle uvedených zásad vyplývajúcich z § 2 ods. 12 Tr. poriadku. Z obsahu odôvodnenia

rozsudku vyplýva, že uvedené hodnotenie dôkazov neodporuje základným princípom logického
myslenia.
Súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. poriadku veľmi dôkladne a podrobne v
odôvodnení rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové
zistenia a akými úvahami sa spravoval pri vyhodnotení vykonaného dokazovania. Z odôvodnenia
rozsudku je tiež zrejmé, ako sa prvostupňový súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a tiež akými

právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení
zákona v otázkach viny obžalovaného a uloženého trestu.

Odvolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam
tvoriacim podstatu súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa

postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym zásadným procesným chybám,
ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, najmä pokiaľ ide o zistenie, že sa
predmetný skutok, stal spôsobom tam popísaným a že ho spáchal obžalovaný. Rovnako krajský súd
považuje za potrebné konštatovať, že po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho a súdneho spisu dospel
k záveru, že výrok o vine obžalovaného A. B. bol založený na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez

akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú alternatívu skutkového deja, ktorý bol na základe týchto
dôkazov ustálený. Preto aj odvolací súd dospel k presvedčivému a objektívnemu záveru, že nemožno
mať žiadne pochybnosti o vine obžalovaného, pretože jeho vina bola preukázaná tak súborom priamych
ako aj nepriamych dôkazov, pričom tieto dôkazy tvoria nepretržitú a súvislú niť, ktorá bez akýchkoľvek
pochybností dovoľuje vysloviť záver o vine obžalovaného.

Obžalovaný má právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tieto hodnotiť podľa svojho presvedčenia,
záväzné a konečné hodnotenie dôkazov jednotlivo i súhrnne však zákon zveruje výlučne súdu.

Keďže prvostupňový súd detailne rozvádza jednotlivé dôkazy, ktoré vo veci vykonal a následne ich

starostlivo hodnotí podľa svojho vnútorného presvedčenia jednotlivo aj v ich súhrne, krajský súd preto
len v krátkosti rekapituluje, že podľa názoru okresného súdu vo veci bolo preukázané, že obžalovaný
prostredníctvom aplikácie D. zaslal poškodenej obrazové správy s vyobrazením zastreleného diviaka
a bilbordu s textom, že „vidíš, tak sa strieľajú prasatá“, ako je to uvedené v skutkovej vete obžaloby.
Táto skutočnosť vyplýva okrem výpovede poškodenej aj z obsahu mobilného telefónu obžalovaného,

ktorý bol podrobený znaleckému skúmaniu a nakoniec to obžalovaný ani výslovne nepoprel. Okresný
súd mal za to, že odoslanie správy s vyobrazením evidentne mŕtveho (zastreleného) tvora – či už
človeka alebo iného živočícha s uvedeným textom možno považovať za vyhrážku smrťou (fotografia
usmrtenie, resp. smrť priamo zobrazuje) a v kontexte ďalších skutočností bolo u poškodenej spôsobilé aj
vzbudiť dôvodnú obavu. To, že manželstvo obžalovaného a poškodenej v tom čase nebolo harmonické

a ideálne vyplýva okrem výpovede poškodenej aj z výpovedí v podstate všetkých svedkov, ktorí toto
manželstvo poznali a vo veci vypovedali, ale aj zo znaleckých posudkov G. G. či komunikácie medzi
obžalovaným a poškodenou extrahovanej z mobilného telefónu obžalovaného. Len svedkovi O. P.
sa ich manželstvo zdalo byť harmonické, no tento svedok poznal vzťah obžalovaného a poškodenej
viac-menej len sprostredkovane (z rozprávania obžalovaného), pričom aj tento svedok v závere svojej

výpovede uviedol, že obžalovaný mal zvažovať podanie návrhu na rozvod manželstva. Prvostupňový
súd ďalej uviedol, že skutok sa stal v čase, keď už bol podaný návrh na rozvod manželstva zo
strany poškodenej, k čomu krajský súd poznamenáva, že o tejto skutočnosti mal obžalovaný zjavnú
vedomosť, pretože mu to poškodená výslovne napísala. Medzi obžalovaným a poškodenou v čase
skutku bola nepochybne napätá atmosféra, čo vyplýva aj z ich vzájomnej komunikácie prečítanej

na hlavnom pojednávaní. Na druhej strane je pravdou, že aj v minulosti (pred skutkom) obžalovaný
posielal poškodenej fotografie zastrelenej zveri a že mu poškodená k úlovku aj pogratulovala. Napr.
aj 04.12.2016, t.j. cca 2 týždne pred skutkom jej takúto fotografiu poslal a ona mu pogratulovala. Je
potrebné ale vyhodnotiť aktuálnu situáciu, atmosféru a vzťah medzi obžalovaným a poškodenou v časeskutku. Z komunikácie zabezpečenej z mobilného telefónu obžalovaného je zrejmé, že obžalovaný
poškodenej dňa 24.12.2016 (na štedrý deň), keď už poškodená nežila s obžalovaným v spoločnej
domácnosti,malaužinéhopriateľa,zaželal„pokojnésviatky“.Poškodenánatovôbecnereagovala,atak

obžalovaný nasledujúci deň ráno (25.12.) zaslal poškodenej „vyčítavú“ správu - prečo nereaguje. Na to
poškodená výslovne napísala obžalovanému, že nevie čo ako on myslí, a preto radšej nereaguje a že
má už toho dosť. Už z toho obžalovaný musel pochopiť, že poškodená nemá chuť s ním komunikovať,
najmä ak ukončila debatu zdvorilostným zaželaním „pokojných sviatkov“ (to bolo 25.12.2016 o 09.49
hod. ráno). Medzi poškodenou a obžalovaným následne neprebiehala žiadna komunikácia až do večera,

keď obžalovaný zaslal poškodenej predmetné fotografie aj s predmetným textom. V tomto prípade
ale (na rozdiel možno od iných takýchto fotografií z minulosti) úmyslom obžalovaného nemohlo byť
pochválenie sa trofejou – novoulovenou zverou. Obžalovaný jej totiž evidentne zaslal tú istú fotografiu,
ako jej zaslal už 04.12.2016, t.j. pred 2 týždňami, ale už doplnenú o predmetný text o tom, ako sa strieľajú
prasatá. Potreba zaslania tejto fotografie doplnenej o uvedený text absolútne nevzišla ani z predošlej
vzájomnej komunikácie a ani z aktuálnej situácie na strane obžalovaného (napr. aktuálne čerstvo

ulovenej zveri). Naopak, komunikácia medzi obžalovaným a poškodenou v tento, ale aj v predošlých
dňoch a spôsob ukončenia poslednej vzájomnej komunikácie svedčí o vzájomnom konflikte, napätí
a neochote poškodenej komunikovať s obžalovaným, čo obžalovaného evidentne iritovalo (keď mu
poškodená neodpísala, znova sa jej vyčítavo ozval on). Z reakcií poškodenej v predmetný deň je zrejmé,
že sa cítila byť obžalovaným obťažovaná a chcela pokoj. O takomto rozpoložení poškodenej svedčia

aj závery znalkyne PhDr. Petrovej. Obžalovaný to musel z reakcií poškodenej v deň skutku vedieť
a aj napriek tomu konal v priamom úmysle tak, aby v poškodenej vzbudil neistotu a strach, čo sa mu
aj podarilo. Obžalovaný aj v minulosti komunikoval s poškodenou neurčito, v akýchsi viaczmyselných
inotajoch, čo je zrejmé z ich vzájomnej komunikácie (neurčito jej oznamoval, že sa jej kráti meter, že
sa blíži 30.12., že by sa mal skontaktovať s manželkou jej priateľa a pod.), o čom musel z reakcií

poškodenej vedieť, že jej spôsobuje psychickú nepohodu, diskomfort, neistotu a obavy, pričom podľa
názoru okresného súdu to bol aj cieľ obžalovaného – inak sa nedá vysvetliť napr. spomenutá poznámka
o nakontaktovaní sa na manželku priateľa poškodenej, ale aj SMS správa zo dňa 09.12.2016, v ktorej
obžalovanýpoškodenejoznámil,žezašlezaujímavéfotojejrodičomaajrodičomjejvtedajšiehopriateľa.
Nakoniec ho poškodená aj v deň skutku výslovne upozornila, že nevie, čo on ako myslí, čím evidentne

narážala na viaczmyselnosť, resp. neurčitosť jeho komunikácie. Oprávnenú obavu poškodenej len
potvrdzuje skutočnosť, že poškodená vedela, že obžalovaný vlastní obchod so zbraňami ako aj viacero
strelných zbraní. Poškodená pritom vypovedala aj to, že už v minulosti na ňu obžalovaný mieril strelnou
zbraňou a zabával sa na jej strachu a tiež vypovedala aj to, že jej hovoril, že vyzerá ako diviak. O tom,
že poškodená po doručení predmetných obrazových správ bola na tom psychicky veľmi zle, vypovedal

aj jej brat G. L.. Jej matka I. L. vypovedala, že poškodená sa bála a mala aj slzy v očiach. Vtedajší priateľ
poškodenej I. E. vypovedal, že poškodená bola po doručení predmetných obrazových správ rozrušená,
bála sa a bola trochu mimo. Obžalovaný tak svojim úmyselným konaním naplnil všetky znaky skutkovej
podstaty prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 ods. 2 Tr. zákona na chránenej osobe
– v tom čase manželke.

Odvolací súd zároveň na tomto mieste poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku týkajúce
sa hodnotenia výpovedí vypočutých svedkov a listinných dôkazov súdom prvého stupňa, kde súd
presvedčivo zdôvodnil prečo a na základe akých skutočností a okolnosti vyhodnotil tieto výpovede za
pravdivé/nepravdivé a osvojujúc si tam uvedené závery v ďalšom naňho odkazuje.

Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že ustanovenie prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360
Tr. zákona poskytuje trestno-právnu ochranu pokojnému občianskemu spolužitiu pred jeho hrubým
narušením a to konaním, ktoré vzbudzuje dôvodné obavy o život, zdravie alebo spôsobenie inej ťažkej
ujmy. Či ide o vyhrážanie spôsobilé vzbudiť u iného dôvodnú obavu, je nutné posúdiť so zreteľom

na všetky konkrétne okolnosti prípadu. Je potrebné brať do úvahy povahu vyhrážky, porovnať fyzické
a povahové vlastnosti páchateľa s fyzickými a povahovými vlastnosťami poškodeného, ich vzájomný
vzťah a podobne. Pod dôvodnou obavou je potrebné rozumieť vyšší stupeň tiesnivého pocitu zo zla,
ktorým je vyhrážané. Dôvodná obava však nemusí vzniknúť, vyhrážanie však musí byť objektívne
spôsobilé vzbudiť takúto dôvodnou obavu, preto nie je nevyhnutné, aby u poškodeného skutočne vznikla

dôvodná obava uvedeného charakteru. Taktiež je potrebné skúmať, či vyhrážanie bolo doprevádzané
chovaním, ktoré ilustrovalo odhodlanie páchateľa vyhrážky splniť a z tohto bude potom možné vyvodiť,
či vyhrážka bola spôsobilá vzbudiť dôvodnú obavu. Podľa názoru krajského súdu znak spočívajúci
vo vyhrážaní obžalovaného nie je možné obmedziť len na vlastný obsah slovného (SMS –textového)vyhlásenia a obrazového vyjadrenia a ich spôsobilosti, resp. nespôsobilosti vzbudiť dôvodnú obavu,
ale je potrebné ich vykladať aj v spojení s ďalším konaním a prejavmi obžalovaného, ktoré by potom
bolo, resp. nebolo možné vnímať ako vyhrážky spôsobilé vzbudiť u poškodenej takúto obavu. Hrozbu

pritom možno prejaviť nielen priamym vyhrážaním, napríklad tak, že páchateľ niekomu oznámi, že jemu
či niekomu inému (typicky blízkej osobe) sa stane nejaké násilie alebo iná ťažká ujma, ale aj nepriamo,
ktorú môže páchateľ urobiť aj bezslovným (konkludentným) prejavom v prítomnosti obete (gestom),
napríklad priložením britvy ku krku obete alebo i naznačovaním holou rukou na krku, že obeť podreže
(gesto ťahaním otvorenou dlaňou vodorovne cez krk), ukázaním fotografií s mŕtvym telom, i bezslovným

prejavom v neprítomnosti obete, napríklad zaslaním známeho symbolu (ostrý náboj v obálke zaslaný
obeti), zapálením veci (typicky auta alebo stodoly) obete. Rovnako tak môže páchateľ nepriamu hrozbu
urobiť slovným náznakom, porovnaním, poukazom na niečo. Tento spôsob nepriamej hrozby môže
spočívaťajvtom,žepáchateľdávapríkladytoho,čosastaloinýmľuďom,keďnekonalitak,akopáchateľ
chcel, že pripodobňuje obeť k niekomu, ktorý je po úraze na invalidnom vozíku, pripomína, že obeť
je zraniteľná aj tým, že má blízke osoby, ku ktorým má citový vzťah a podobne (primerane porovnaj

uznesenie NS ČR sp. zn. 8 Tdo 1239/2014).

Obžalovaný tým, že opätovne zaslal fotografiu zastreleného diviaka, pričom podľa výpovede poškodenej
ju v minulosti k tomuto zvieraťu prirovnával, s textom „vidíš, tak sa strieľajú prasatá. Ako banner sa
ti páči“, v kontexte jeho predchádzajúcich vyjadrení, aby si začala strihať meter, čo nepochybne je

spôsobilé vzbudiť dôvodnú obavu, pretože sa tým adresátovi týchto slov naznačuje, predostiera koniec/
zánikniečoho(napr.počasexistenciezákladnejvojenskejslužbytentovýrazzľudovelaznamenalkoniec
vojenskej služby) mohlo vzbudiť dôvodnú obavu u poškodenej o jej život. Poškodená sa podľa výpovede
svedkov brata G. L., jej matky I. L. a vtedajšieho priateľa poškodenej I. E., ktorý bol bezprostredne
pri poškodenej po prijatí týchto MMS správ, bála, bola rozrušená a mala aj slzy v očiach. Ako to

už krajský súd konštatoval vo svojom uznesení sp. zn. 4Tpo/1/2017 zo dňa 17.01.2017, vyobrazenie
mŕtveho, zastreleného, zakrvaveného zvieraťa v súvislosti s reklamou na zbrane a strelivo a v kontexte
existujúceho konfliktného manželstva, sú objektívne spôsobilé vzbudiť u iného dôvodnú obavu o jeho
život, či zdravie, a to aj za situácie, že v osobe poškodenej ide o príslušníčku PZ, ktorá je cvičená
v sebaobrane a je držiteľkou zbrane a je taktiež vycvičená v manipulácii s ňou, pretože ani tieto

skutočnosti by objektívne nemohli zabrániť jej ublíženiu na zdraví, či živote, ak by sa obžalovaný naozaj
rozhodol strelnou zbraňou ublížiť. Aj keď sa obžalovaný bráni, že z jeho strany išlo len o pochválenie
sa trofejou medzi poľovníkmi a vyžiadanie si názoru poškodenej na novú reklamu jeho predajne,
odvolací súd zastáva názor, že ide o tvrdenie nepresvedčivé a to v kontexte konfliktného manželstva
(obžalovanýokreminéhovinilpoškodenúztoho,žesasnímnechcelistretávaťjehodcéry)aopätovného

odsťahovania sa poškodenej zo spoločnej domácnosti s obžalovaným a začatia nového partnerského
života s iným mužom.

Konanie obžalovaného bolo preto po právnej stránke zákonným spôsobom kvalifikované ako prečin
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona s poukazom na § 139 ods.

1 písm. c/ Tr. zákona, keďže obžalovaný svojím konaním popísaným v skutkovej vete napadnutého
rozsudku, naplnil po subjektívnej a objektívnej stránke obligatórne náležitosti súdeného prečinu.
Vo všeobecnosti je potrebné najprv skonštatovať, že pri ukladaní trestu musí súd vychádzať zo
závažnosti spáchaného trestného činu. Túto závažnosť určuje sám zákonodarca a to stanovením
rozpätia trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy podľa stanovenej trestnej sadzby a formy

zavinenia zaraďuje medzi prečiny, zločiny, prípadne obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu potom
zodpovedá buď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, napríklad alternatívnych, nespojených s
odňatím slobody, alebo povinnosť súdu ukladať len trest odňatia slobody.

Prvostupňový súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal aj poľahčujúcimi a priťažujúcimi

okolnosťami, pričom zistil len existenciu jednej poľahčujúcej okolností uvedenej v ustanovení § 36 písm.
j/ Tr. zákona (obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny život) a preto pri ukladaní trestu
bolpovinnýpostupovaťpodľaustanovenia§38ods.3Tr.zákona,t.j.znížiťhornúhranicutrestnejsadzby
o 1/3 a trest ukladať v rozmedzí od 6 mesiacov do 26 mesiacov, s čím sa stotožnil aj krajský súd.

Pri preskúmaní výroku o treste napadnutého rozsudku krajský súd nezistil žiadny zákonný dôvod na
zrušenie alebo zmenu uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov.Prvostupňový súd pri hodnotení osoby obžalovaného z listinných dôkazov zistil, že obžalovaný bol
doteraz jedenkrát súdne trestaný a to pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1, ods. 3 písm. c/
Tr. zákona (z.č. 140/1961 Zb.) a iné, rozhodnutím Okresného súdu Svidník sp. zn. 2T/150/2003 zo

dňa 14.12.2004, pričom v skúšobnej dobe sa osvedčil a hľadí sa na neho, akoby nebol odsúdený.
Pred skutkom sa dopustil 2 priestupkov a to: 14.01.2014 (t.j. takmer 3 roky pred skutkom) podal
nepravdivé čestné vyhlásenie na úseku zbraní a streliva, za čo mu bola uložená pokuta vo výške
30,- Eur a dňa 17.03.2016 (9 mesiacov pred skutkom) porušil pravidlá cestnej premávky, za čo mu
bola uložená pokuta 10,- Eur. Okresný súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery preto správne

vychádzal jednak z hodnotenia osoby obžalovaného a jednak závažnosti činu. S poukazom na hore
uvedené skutočnosti možno konštatovať, že súd prvého stupňa v rámci všeobecných zásad platných pre
ukladanie trestov dostatočne vyhodnotil všetky okolnosti, ako aj momenty, ktoré ovplyvňujú požiadavku
ochrany spoločnosti a občanov pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom zvážil aj okolnosti na
strane obžalovaného. Krajský súd sa preto stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa ohľadne výšky
trestu a má za to, že uložený nepodmienečný trest odňatia slobody na 8 mesiacov, zodpovedá zásadám

pre ukladanie trestov, ako z pohľadu individuálnej, tak aj z pohľadu generálnej prevencie.

Zákonu zodpovedajúce je aj rozhodnutie prvostupňového súdu o spôsobe výkonu uloženého trestu.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného je teda rozhodnutie okresného súdu o tom, že výkon uloženého trestu
odňatia slobody obžalovaný vykoná v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia zákonné.

Odvolací súd konštatuje, že boli splnené zákonné podmienky pre výkon takéhoto trestu, vzhľadom na
to, že obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním tohto trestného činu vo výkone
trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného s týmito sa krajský súd nestotožnil a odkazuje na

vyššie uvedené skutočnosti a okolnosti, ktorými sa riadil pri preskúmavaní napadnutého výroku o vine,
pričom na základe z hora uvedených dôkazov, mal aj odvolací súd za preukázané, že obžalovaný
sa dopustil skutku, z ktorého bol uznaný za vinného a tento je trestným činom. Dôvody odvolania
uvádzané obžalovaným sú vo svojej podstate ich zopakovaním a k ich uplatneniu už došlo v rámci
prvostupňového konania (najmä v záverečnej reči obhajcu), pričom okresný súd na ne adekvátne,

podrobne a vyčerpávajúco v napadnutom rozsudku zodpovedal ( viď čl. 13-18). Aj keď obžalovaný
namieta, že súd nepostupoval správne pri hodnotení dôkazov, je potrebné poukázať na to, že poškodená
vo vzťahu k spáchanému skutku vypovedala v prípravnom a súdnom konaní konzistentne, bez
žiadnych významných rozporov a ňou uvádzané skutočnosti a okolnosti spáchanej trestnej činnosti boli
verifikované aj ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi – MMS správami od obžalovaného, výpoveďami

svedkov G. L., I. L., I. E., znaleckým posudkom JUDr. Ing. Radoslava Hromeka, znalca v odbore
kriminalistika, odvetvie kriminalistická informatika, kriminalistická fotografia ako aj ďalšími listinnými
dôkazmi (napr. prečítanou telekomunikáciou medzi obžalovaným a poškodenou, prečítanou výpoveďou,
resp. prehratým DVD záznamom z výpovede dcéry obžalovaného Q. B., ktorá uvádzala skutočnosti
o spolužití rodičov, ako obžalovaný vulgárne nadával poškodenej aj im, ako sa ho bojí a pod.). Nemal

preto ani krajský súd dôvod neuveriť takto učinenej výpovedí poškodenej, ktorá usviedča obžalovaného
zo spáchaného prečinu. Podstatou podaného odvolania je totiž snaha obžalovaného dosiahnuť, aby
krajský súd prehodnotil vykonané dôkazy a na základe iného hodnotenia v intenciách požiadavky
obžalovaného dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké urobil prvostupňový súd. Je ale potrebné
konštatovať, že skutkový stav bol okresným súdom na podklade vykonaného dokazovania zistený

správne a následne bol aj zákone subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného
činuuvedenúvosobitnejčastiTrestnéhozákona.Procesdokazovania(atonielenzhľadiskahodnotenia
obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je totiž ovládaný zásadou voľného
hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov
dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne

pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania
alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom
určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. poriadku, podľa ktorej
orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v
rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Tdo

36/2015 zo dňa 25. augusta 2015).

Ohľadne návrhov obžalovaného na vykonanie ďalších dôkazov –vypočutie dcéry Q. B. a ďalších
príslušníkov PZ, okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia presvedčivo zdôvodnil, prečo ichvykonanie nepovažoval za potrebné, s čím sa stotožnil aj krajský súd. Rozsah vo veci vykonaných
dôkazov považoval aj krajský súd za dostatočný na vydanie rozhodnutia, keď dôvod nevyhovenia
návrhu obžalovaného na vykonanie navrhovaných dôkazov je podrobne ozrejmený v odôvodnení

prvostupňového rozsudku. Takýmto postupom súdov pritom nemohlo dôjsť k porušeniu práva
obžalovaného na obhajobu, keďže za to nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu
činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku, resp. pri uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Tr. poriadku.
Obžalovanému bolo pritom plne umožnené uplatnenie jeho práv, keď treba zmieniť najmä právo

navrhovať dôkazy vo svoj prospech, či právo vyjadrovať sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, čo
obžalovaný intenzívne a rozliahlo využil. Posudzujúc v kontexte celého trestného konania nemožno
teda v danej veci hovoriť o porušení práva obžalovaného na obhajobu. Porušenie práva na obhajobu
nemožno odvíjať ani od iného hodnotenia dôkazov obžalovaným oproti tomu, ako to vo veci učinil súd
prvého stupňa. Súčasťou jednej zo základných (všeobecných) zásad trestného konania, a síce zásady
zabezpečenia práva na obhajobu, je aj právo obvineného požadovať, aby v trestnom konaní boli zistené

všetky okolnosti svedčiace v jeho prospech. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že toto jeho právo však
neznamená automaticky povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov vykonávať všetky ním
navrhované dôkazy (§ 2 ods. 10 a § 272 ods. 3 Tr. poriadku). Súd, vykonávajúci dokazovanie vo veci,
totižčodorozsahudokazovanianiejeviazanýnávrhmistránaniichnázormi.Jevýlučnenajehozvážení,
vykonaniektoréhozdôkazovmáprerozhodnutievecipodstatnývýznamavykonaniektoréhonaopaknie

je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale
aká je ich dôkazná sila. V týchto súvislostiach odvolací súd ale pripomína, že kým navrhovanie dôkazov
je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán konania, len súd rozhodne, ktorý z označených
(navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu
korigovať návrhy strán konania na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh

konania, a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch
predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je
relevantný.

Podľa dlhodobej ustálenej súdnej praxe (pozri napr. R XX/XX-XX.) súhrn nepriamych dôkazov k

preukázaniu viny obvineného musí tvoriť logickú a ničím nenarušenú sústavu vzájomne sa doplňujúcich
dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a
usvedčuje z jeho spáchania obvineného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru.
V posudzovanom prípade je potrebné uviesť, že obžalovaný bol zo spáchania žalovaného prečinu
usvedčovaný predovšetkým priamymi dôkazmi – výpoveďami poškodenej I. C. B., ktorej hodnovernosť,

napriek snahe obžalovaného nebola žiadnymi inými dôkazmi spochybnená, ale aj nepriamymi –
výpoveďami svedkov G. L., I. L., I. E., znaleckým posudkom JUDr. Ing. Radoslava Hromeka, znalca
v odbore kriminalistika, odvetvie kriminalistická informatika, kriminalistická fotografia. Uvádzané priame
a nepriame dôkazy vo svojom súhrne vytvárajú už spomenutú uzavretú reťaz dôkazov neumožňujúcich
iný záver ani o priebehu žalovaného skutku ani o osobe páchateľa než ten, ku ktorému dospel okresný

súd. Nie je teda pravdou, že v danom prípade neexistujú žiadne iné dôkazy, ktoré by obžalovaného
usviedčali zo žalovanej trestnej činnosti a že ide tu len o situáciu „tvrdenia proti tvrdeniu“.

K cyklicky opakovaným námietkam zaujatosti strany obhajoby vyslovených jednak proti orgánom
činným v trestnom konaní tak aj konajúcim súdom, krajský súd poukazuje na to, že v danej veci bolo

opakovane o nich rozhodované jednak na úrovni príslušného vyšetrovateľa, riaditeľa OR PZ a KR
PZ, konajúcich okresných a krajských prokuratúrach ako aj Generálnej prokuratúre SR. Taktiež sa
nimi zaoberal ako okresný, krajský súd tak aj viackrát Najvyšší súd SR, pričom tieto sú v podstate
postavené na obdobnej argumentácii týkajúcej sa možnej zaujatosti namietaných osôb. Vo vzťahu
k nim bola zo strany konajúcich orgánov strane obhajoby poskytnutá dostatočná a právne relevantná

argumentácia vysvetľujúca, prečo a na základe akých dôvodov nebolo týmto návrhom/námietkam
aneskôrajsťažnostiamobhajobyvyhovené.Pretoodvolacísúdzdôvoduichopätovnéneopakovaniana
nich v celom rozsahu odkazuje, osvojujúc si tam uvedené dôvody. Nebol tiež preukázaný ani obhajobou
tvrdený nepriateľský vzťah sudcov krajského súdu voči obžalovanému či jeho obhajcovi, pričom aj
keď je K. L. náhradným členom senátu 6To, tento sa žiadnym spôsobom nezúčastňoval na konaní

a rozhodovaní v tejto trestnej veci obžalovaného. Konajúci senát súčasne sa ohradzuje a popiera
obhajobou tvrdenú vopred pripravenú akúsi „dohodu“ sudcov o tom, že obžalovaný bude právoplatne
odsúdený krajským súdom, keďže uvádzané skutočnosti sa nezakladajú na pravde.Odvolací súd sa nestotožnil ani s tým, že rozhodnutie okresného súdu nespĺňa požiadavky v zmysle
§ 168 ods. 1 Tr. poriadku, ako mu to vytýka obžalovaný. Práve naopak, odôvodnenie napadnutého
rozsudku spĺňa všetky kritéria vyžadované Trestným poriadkom a nemožno ho už vôbec považovať za

arbitrárneapretonámietkuobžalovanéhooneprimeranostirozsahuodôvodneniapovažujeodvolacísúd
za právne irelevantnú a spôsobilú konštatovania, že požiadavka náležitého odôvodnenia rozhodnutia
sa zásadne spravuje parametrom kvality, nie parametrom kvantity.

Krajský súd nemohol prihliadnuť ani na odvolacie dôvody obžalovaného, ktorými namietal, že

prvostupňový súd sa nevysporiadal so všetkými námietkami obžalovaného v odôvodnení svojho
rozhodnutia. Odvolací súd zhodnotil, že spôsob, akým sa okresný súd vysporiadal s relevantným
námietkami obžalovaného v odôvodnení svojho rozhodnutia je postačujúci a súd prvého stupňa
náležite a správne aplikoval príslušné ustanovenia právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú
vec, zodpovedal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na právne významné obhajobné argumenty
obžalovaného a realizoval tak jeho ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46

ods. 1 Ústavy SR, súčasťou ktorého je aj právo účastníka konania, aby v rozhodnutí súdu boli uvedené
dostatočné dôvody, na základe ktorých súd rozhodol vo veci.

K naposledy predloženým odvolacím námietkam obžalovaného ohľadne nezákonnosti výsluchu svedka
G. J. a nepridelenia veci náhodným spôsobom do senátu 6To, krajský súd uvádza, že sa nestotožnil

ani s výhradou obžalovaného týkajúcej sa aktivity súdu pri vykonávaní dôkazov. Je možné uviesť, že
súd nie je pomocníkom orgánov činných v trestnom konaní a má rozhodovať na podklade pred ním
navrhnutých a vykonaných dôkazov, to ale nezbavuje súd možnosti vykonať dôkazy, ktoré procesné
strany nenavrhli, ak to prispeje k správnemu a zákonnému rozhodnutiu vo veci (viď § 2 ods. 11 Tr.
poriadku). Prvostupňový súd pritom sám iniciatívne nevyhľadával úplne nové dôkazy, práve naopak,

išlo o svedka strany obhajoby, ktorého sama navrhla v súdnom konaní vypočuť (viď čl. 917), keďže
prokurátor ho v podanej obžalobe vypočuť nenavrhoval. Neobstojí ani tvrdenie obžalovaného, že
nebol dodržaný zákonný procesný postup pri výsluchu tohto svedka, keďže bol to práve obhajca,
ktorému konajúci samosudca umožnil vypočuť tohto svedka, pričom samosudca až po vyjadrení tohto
svedka, že už uplynula dlhá doba od vtedy a mal aj závažné zdravotné problémy, mal menšiu porážku

a už si veci nepamätá, sa dotazoval, aby uviedol, čo si z toho nákupu pamätá, pričom aj obhajca
a prokurátor následne kládli tomuto svedkovi doplňujúce otázky k predmetnému nákupu a až potom,
po návrhu obhajcu, bola prečítaná jeho výpoveď z prípravného konania, ktorú on potvrdil a kedy bol
následne svedok ďalej vypočúvaný a dotazovaný obhajcom, prokurátorom a sudcom k rozporom v
jeho výpovediach. Teda bol dodržaný procesný postup tak ako je uvedený aj v obhajobou zmienenom

rozsudkuNajvyššiehosúduSRsp.zn.2Tdo/26/2013zodňa18.06.2013(uverejnenývZbierkestanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 6/2014 ako judikát R 87/2014). Napokon tento výsluch
nebol ani jediným či rozhodujúcim dôkazom na preukázanie viny obžalovaného, pretože skutočnosti,
o ktorých vypovedal tento svedok, boli práveže v prospech obžalovaného (nejaká žena, poškodená,
mala v obchode obžalovaného kričať naňho, že spala aj s inými osobami- príslušníkmi PZ a obžalovaný

mu neskôr pri rozhovore uviedol, že má s ňou problémy).

Ku pochybnosti vznesenej obhajobou ku neprideleniu trestnej veci obžalovaného náhodným spôsobom
do senátu 6To, odvolací súd dôrazne odmieta akúkoľvek manipuláciu s náhodným prideľovaním spisu,
pretože táto bola podľa jeho názoru zákonným postupom cez elektronickú podateľňu náhodne pridelená

do konajúceho senátu. Ani obhajobu poukazované na tzv. „časové nezrovnalosti“ na uvedenom závere
nemôžu nič zmeniť a ide vyslovene o špekuláciu zo strany obhajoby. V tejto trestnej veci bolo, ešte pred
podaním samotného odvolania, o návrhoch obžalovaného, námietkach či sťažnostiach rozhodované
aj v iných senátoch krajského súdu, pričom nikdy nevznikla pochybnosť o zákonnosti náhodného
pridelenia. Konajúci predseda senátu vylučuje, aby mal akýkoľvek dôvod či záujem, aby mu bola práve

táto trestná vec obžalovaného pridelená na rozhodovanie ako zákonnému sudcovi. Predseda senátu
obžalovaného osobne nepozná, nemá pomer k veci ani procesným stranám a obhajcu obžalovaného
pozná len z jeho advokátskej činnosti.

Záverom krajský súd len dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá

odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V dvojinštančnom
súdnom konaní totiž rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné,aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
K ďalším odvolacím námietkam obžalovaného, pokiaľ ide o samotné hodnotenie dôkazov, krajský súd na
základe preskúmania odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a na základe štúdia

predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že okresný súd sa správne, logicky a presvedčivo
vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre jeho rozhodnutie.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd riadny opravný prostriedok obžalovaného vyhodnotil
ako nedôvodný a jeho odvolanie zamietol postupom podľa § 319 Tr. poriadku.

Rozhodnutie bolo prijaté jednohlasne.
jednohlasný

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ďalší riadny opravný prostriedok nie
je prípustný.