Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10CoCsp/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123293424
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec Eren

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:6123293424.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: L. F., W.. XX. XX.
XXXX, M. F. R. Č.. XXX, V., zastúpený: POPOVIČ & PARTNERS s. r. o., so sídlom Timonova ul. č. 4B,
040 01 Košice, IČO: 53 669 177, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance
Group, so sídlom Štefanovičova ul. č. 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie istiny 289, 06 eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 18. januára
2024, č. k. 65Csp/7/2023 - 153, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanému proti žalobcovi p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom návrh žalovaného na prerušenie konania do skončenia
konania Okresného súdu Žilina, sp. zn. 2C/58/2021 zamietol (I. výrok), žalobu zamietol (II. výrok) a
žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal (III. výrok). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne

ust. § 162 ods. 3, § 164 C. s. p., § 415, § 419, § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. VII bod 4 písm.
c) Všeobecných podmienok poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla a vecne nedôvodnosťou podanej žaloby, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že v
konaní neboli kumulatívne splnené zákonné podmienky pre priznanie žalovaného nároku, ktorého sa
žalobca domáhal titulom náhrady škody. Uviedol, že medzi stranami nebol sporným vznik ich zmluvného
vzťahu z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a ani to, že
došlo k dopravnej nehode, ktorej bol žalobca účastníkom, a sporným skutkovým tvrdením nebolo ani

to, že žalobca uhradil svojmu právnemu zástupcovi sumu 289, 06 eur. Poukázal na to, že nespornou
skutočnosťou medzi stranami bolo aj to, že žalovaný poskytol poistné plnenie vlastníkovi druhého
motorového vozidla, ktoré bolo rovnako účastné predmetnej dopravnej nehody s tým, že žalobca sa v
tomto konaní domáhal zaplatenia sumy 289, 06 eur s príslušenstvom, ktorú vynaložil na právne služby
advokáta v súvislosti s komunikáciou so žalovaným týkajúcou sa uplatneného nároku na náhradu časti
poistného plnenia žalovaným ako poisťovne na regresné plnenie zo strany žalobcu ako poistníka, keď
uplatnený nárok spočívajúci v úkonoch právnej služby, ktoré boli žalobcovi poskytnuté mimo súdneho

konania posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody a nie titulom náhrady trov
konania. Vysvetlil, že podľa názoru žalobcu malo k vzniku škody (nákladov na právne zastúpenie)
dôjsť porušením právnej povinnosti žalovaného, a to konkrétne porušením zmluvnej podmienky, podľa
ktorej mal so žalobcom prejednať výsledky šetrenia nutného k zisteniu rozsahu plnenia a následnýmodmietnutím poskytnutia relevantných dokumentov vzťahujúcich sa k uplatňovanému regresnému
nároku v rámci emailovej komunikácie, pričom splnomocnením svojho právneho zástupcu odvracal
škodu hroziacu v priamej príčinnej súvislosti s hroziacim majetkovým úbytkom vyvolaným uplatnením

neexistujúceho práva, ktorého sa žalovaný domáhal. Uviedol, že žalovaný v konaní nepopieral, že v
rozpore s článkom VII. bod 4 písm. c) Všeobecných podmienok poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla so žalobcom neprejednal výsledky šetrenia nutného k
zisteniurozsahuplnenia,následkomčohobezzisteniarelevantnýchskutočnostíposkytolpoistnéplnenie
vlastníkovi druhého motorového vozidla, keď obrana žalovaného spočívala v tom, že náklady na úkony

právnej služby neboli vynaložené účelne a nutne, nakoľko boli spojené s bežnou výzvou žalobcovi, ktorú
nebolo možné považovať za predžalobnú, pričom išlo o žalobcovu slobodnú vôľu a rozhodnutie zmluvne
si dojednať právne poradenstvo. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to,
že medzi porušením právnej povinnosti žalovaného, resp. medzi konaním odvracajúcim vznik hroziacej
škody a vznikom majetkovej ujmy na strane žalobcu však musí existovať priama príčinná súvislosť,
pričom vo všeobecnosti sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje ako priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok) s tým, že
o vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi porušením právnej povinnosti a škodou vzťah príčiny a
následkuaakbolapríčinouvznikuškodyináskutočnosť,zodpovednosťzaškodunenastáva.Uviedol,že
medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom majetkovej ujmy na strane žalobcu spočívajúcej vo
vynaložení nákladov na právne zastúpenie nie je príčinná súvislosť, aj keď žalovaný porušil všeobecné

poistné podmienky, keď so žalobcom vopred neprejednal výsledky šetrenia nutného k zisteniu rozsahu
poistného plnenia poskytnutého vlastníkovi druhého motorového vozidla, následkom čoho žalobcu
vyzval na regresné plnenie, avšak toto konanie bezprostredne nespôsobilo vznik majetkovej ujmy na
strane žalobcu, ktorý na účely mimosúdnej komunikácie so žalovaným udelil plnomocenstvo advokátovi,
v súvislosti s čím vynaložil finančné prostriedky za poskytnuté právne služby. Poukázal na skutočnosť,

že na základe samotnej výzvy na regresné plnenie a porušenia všeobecných poistných podmienok
nedošlo priamo k zmenšeniu majetku žalobcu, ktorý sa na základe vlastnej vôle nechal právne zastúpiť.
Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že náklady na právne zastúpenie vynaložil za účelom odvrátenia
hroziacej škody, pretože iba samotné porušenie všeobecných poistných podmienok, následná výzva
na vrátenie regresného plnenia a nesprístupnenie požadovaných dokladov, nebolo priamo spôsobilé

vyvolať vznik majetkovej škody na strane žalobcu. Vysvetlil, že žalovaný ako poisťovňa nemá právomoc
napr. vydať rozhodnutie predstavujúce exekučný titul, ani priamo siahnuť na finančné prostriedky,
prípadne iný majetok žalobcu s tým, že medzi konaním, prípadne opomenutím žalovaného a vznikom
majetkovej ujmy na strane žalobcu preto nie je príčinná súvislosť v tom smere, že by jeden jav (príčina )
bezprostredne vyvolával druhý jav (následok). Zdôraznil, že pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu

izolovaťzovšeobecnýchsúvislostíaskúmať,ktorápríčinajuvyvolalastým,žemedziporušenímprávnej
povinnosti a vznikom škody bola totiž slobodná vôľa žalobcu nechať sa právne zastúpiť. Uviedol, že
hypoteticky, keby zostal žalobca nečinný, a teda žiadne náklady na právne služby by nevynaložil, aj tak
by mu priamo vznik žiadnej škody nehrozil, nakoľko žalovaný by sa svojho nároku mohol domáhať iba
na súde, výsledkom ktorého by mohol byť exekučný titul, na základe ktorého by mal žalobca plniť, a

teda mohlo by dôjsť k zmenšeniu jeho majetku a bolo by dôvodné nechať sa právne zastúpiť, avšak
náhradu takto vynaložených nákladov už upravuje Civilný sporový poriadok, pričom ide o titul náhrady
trov konania a nie náhradu škody. Súd prvej inštancie vychádzajúc z uvedených skutočností dospel
k názoru, že porušenie všeobecných poistných podmienok zo strany žalovaného, následná výzva na
regresné plnenie a neposkytnutie požadovaných dokumentov priamo a bezprostredne nevyvolalo vznik

majetkovej ujmy na strane žalobcu a uvedeným konaním žalovaného ani priamo nehrozil vznik škody
na strane žalobcu, z dôvodu ktorého neobstojí ani názor, že vynaložením nákladov na právne služby
žalobca odvracal vznik hroziacej škody, a preto by mu mal vzniknúť nárok na ich náhradu. Zamietnutie
návrhu žalovaného na prerušenie konania odôvodnil právne ust. § 162 ods. 3, § 164 C. s. p. a vecne tým,
že v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 2C/58/2021, sa o. i. riešila otázka zavinenia

dopravnej nehody, ktorej bol žalobca účastníkom, pričom Okresný súd Žilina v tejto veci rozhodol
rozsudkom zo dňa 12. 10. 2023, č. k. 2C/58/2021-161, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11. 11. 2023, z
dôvodu ktorého je návrh na prerušenie konania bezpredmetný, keďže neprebieha iné konanie, v ktorom
sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Súd prvej inštancie nevykonanie dôkazov,
ktoré navrhol žalobca, odôvodnil vecne tým, že vykonanie navrhnutých dôkazov bolo nadbytočné a

nesúvisiace s uplatneným nárokom, nakoľko jeho úlohou v tomto konaní bolo preskúmať, či v priamej
príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovaného došlo k vzniku škody na strane žalobcu, keď
skutočnosť, že žalovaný porušil zmluvnú povinnosť, čím malo dôjsť ku škode, bola nesporná a riešenie
poistnej udalosti zo strany vlastníka druhého motorového vozidla, prípadne zistenie, ktorý z účastníkovnehody bol jej skutočným vinníkom, nemalo na uvedené vplyv. Výrok, ktorým rozhodol o trovách konania
odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 C. s. p. a vecne úspechom žalovaného v konaní, ktorému preto patril
nárok na náhradu trov konania, nakoľko mu však žiadne trovy nevznikli, ich náhradu mu nepriznal.

2.

Proti tomuto rozsudku do výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol a rozhodol o nároku na
náhradu trov konania podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že konanie má inú vadu,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.), súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1
písm. e/ C. s. p.), z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné
ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené
(§ 365 ods. 1 písm. g/ C. s. p.), a napokon z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhol rozsudok v napadnutom
výroku, ktorým žalobu zamietol zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietol, že
súd prvej inštancie k existencii príčinnej súvislosti nesprávne uviedol, že medzi porušením povinnosti
žalovanéhoavznikomjehoškodyniejepríčinnásúvislosť,pričomabsenciunaplneniatohtopredpokladu
vzniku zodpovednosti za škodu konštatuje prvostupňový súd (od 01. 07. 2016 ide o súd prvej inštancie,

pozn. odvolacieho súdu) na viacerých miestach odôvodnenia, pričom ako jedinú skutočnosť, ktorá
má v prejednávanej veci narúšať priamu súvislosť dvoch javov (porušenie povinnosti a vznik škody)
prvostupňový súd označuje splnomocnenie advokáta žalobcom na základe jeho vlastnej vôle. Uviedol,
že priamou a bezprostrednou príčinou vzniku škody - nákladov na jeho kvalifikované právne zastúpenie
je protiprávne konanie žalovaného, ktorý si voči nemu nedôvodne uplatňoval neexistujúcu pohľadávku.

Stotožnil sa s tým, že voľba advokáta je (až na výnimky povinného zastúpenia advokátom) vždy
slobodným rozhodnutím dotknutej osoby, avšak na strane druhej, pokiaľ osoba pristúpi k realizácii práva
na právnu pomoc, žiadnemu orgánu sa nepriznáva právo hodnotiť a právomoc preskúmať a rozhodnúť,
či samotné uplatnenie základného práva na právnu pomoc je dôvodné, lebo dáva oprávnenej osobe
vyhliadku na úspech v konkrétnom konaní, a preto oprávnená osoba môže uplatniť svoje základné právo

na právnu pomoc, alebo či by uplatnenie základného práva na právnu pomoc mohlo byť iba iluzórne
(formálne), a preto oprávnenej osobe neumožní uplatniť jej základné právo. Zdôraznil, že v priamej a
bezprostrednej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného pristúpil k uplatneniu Ústavou Slovenskej
republiky garantovaného č. 460/1992 Zb. práva na právnu pomoc, pričom nevyhnutným predpokladom
realizácie práva na právnu pomoc bolo uzatvorenie mandátnej zmluvy, a na uzatvorenie tejto zmluvy,

resp. na právny vzťah medzi ním ako klientom a advokátom nemožno v žiadnom ohľade hľadieť ako na
skutočnosť, ktorá eventuálne prerušuje príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti
žalovaného, pretože opačný výklad by pritom bol v priamom rozpore so základným právom na právnu
pomoc, ako aj s pravidlami výkonu advokácie v zmysle zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov. Poukázal na skutočnosť, že jeho konanie smerovalo k vyriešeniu veci mimosúdne a k šetreniu
súdnych nákladov a s ohľadom na uvedené platí, že ak by mu bola náhrada za právne zastúpenie
priznaná v konaní pred súdom, nie je logické, aby nemal nárok na náklady, ktoré vynaložil na právne
zastúpenie tak, že k súdnemu konaniu vo veci samej ani nebolo potrebné pristúpiť (keďže sa preukázala
nedôvodnosť uplatňovaného nároku žalovaného). Uviedol, že sa v žiadnom ohľade nemožno stotožniť

ani s hypotetickými úvahami súdu o ďalšom vývoji situácie, kedy by bol nečinný (a teda, že zrejme podľa
názoru súdu mal vyčkávať na podanie žaloby o zaplatenie pohľadávky voči nemu), keď sám konajúci
súd pritom uvádza, že v konečnom dôsledku by mu aj tak patrila náhrada vynaložených nákladov už
z titulu náhrady trov konania. Namietol, že uvedeným v spojení s odôvodnením súdu prvej inštancie o
tom, že žalovaný ako poisťovňa nemá právomoc vydať rozhodnutie, ktoré by bolo exekučným titulom, de

facto konštatuje, že ktokoľvek môže kohokoľvek vyzývať a požadovať od neho splnenie neexistujúceho
nároku bez právneho titulu vo forme výzvy, upomienky a pod. s tým, že tým druhej strane priamo
nehrozí ujma, lebo túto stranu „len“ vyzýva na splnenie neexistujúcej povinnosti a pokiaľ sa druhá strana
aktívne a kvalifikovane bráni, nepatrí jej náhrada účelne vynaložených nákladov, nakoľko si táto dotknutá
strana medzitým „slobodne“ zvolila advokáta. Zdôraznil, že nemožno priznávať v žiadnom ohľade súdnu

ochranu konaniu žalovaného, ktoré bolo protiprávne a žalovaný by mal niesť následky za svoje konanie v
rozporesozákonom(atedauplatňovaťibatiepohľadávky,naktorémáprávnynárok).Poukázalnato,že
vynaloženénáklady,ktorýchnáhradysapodanoužaloboudomáhal,bolivypočítanévzmysleustanovení
vyhlášky Ministerstva Spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov zaposkytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, k čomu pristúpil v záujme zachovávania
pravidiel o priznávaní náhrady trov právneho zastúpenia vo výške tarifnej odmeny a spravodlivosti a
transparentnosti v čo najväčšej možnej miere. Namietol, že konajúci súd pri konštatovaní o tom, že

v danej veci nebola daná príčinná súvislosť úplne opomenul podstatnú skutočnosť, a to, že náklady,
ktoré si v tomto konaní uplatnil, sú nevyhnutným dôsledkom nedôvodného uplatňovania neexistujúcej
pohľadávky žalovaným voči nemu a bez protiprávneho konania žalovaného by ani vôbec neboli vznikli.
Uviedol, že príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom týchto nákladov
možno jednoducho zhrnúť tým, že tieto náklady vynaložené na účelné bránenie jeho práv (o čom

svedčí aj skutočnosť, že žalovaný upustil od protiprávneho konania) by nesporne neboli vznikli, pokiaľ
by žalovaný nekonal protiprávne a neuplatňoval si opakovane voči nemu neexistujúcu pohľadávku, a
preto v pozitívnom význame naopak nevyhnutne platí, že tieto náklady vynaložené na bránenie jeho
práv vznikli v priamej a bezprostrednej súvislosti s nedôvodným uplatňovaním neexistujúcej pohľadávky
žalovaného.

3.

Žalovaný, ktorému súd prvej inštancie doručil dňa 14. 03. 2024 odvolanie žalobcu na vyjadrenie,
možnosť reagovať nevyužil.

4.

Odvolací súd prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 C. s. p. a § 389 ods.
l písm. b) C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a
rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. mája 2024 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný

skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného
vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a právny zástupca žalobcu upovedomení zákonným spôsobom.

5.

K uplatnenému odvolaciemu dôvodu žalobcom podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p., t. j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd
konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným

dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C. s. p., a to vzhľadom na to, že
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, kde je logický rozpor v

hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli
najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo
ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. V prejednávanej veci však pri viazanosti dôvodmi
odvolania dospel odvolací súd k záveru, že takto uplatnený odvolací dôvod v konaní naplnený nebol. Ani

z obsahu odvolania totiž nemožno vyvodiť záver, že by súd prvej inštancie vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z obsahu listín a ostatných vykonaných dôkazov nevyplynuli, ani inak nevyšli v priebehu konania
najavo, že by pri svojom rozhodnutí opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané,
alebo že v jeho hodnotení dôkazov by bol logický rozpor; keď žalobca takéto skutočnosti ani len netvrdil.

6.

K odvolacej námietke žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), odvolací súd konštatuje, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci, v ktorejsúd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny
právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

7.

K odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací
súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,

aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení
dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných
prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov. Kontrola výsledku hodnotenia

dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a

ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne
zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil; z
odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou

väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu.

8.

Predmetom odvolacieho prieskumu je rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobcu

domáhajúceho sa náhrady škody v sume 289, 06 eur s príslušenstvom, ktorá mu mala vzniknúť
následkom protiprávneho konania žalovaného spočívajúceho v tom, že ho vyzval na úhradu
neexistujúceho regresného plnenia súvisiaceho s poistnou udalosťou, bez toho, aby s ním vopred
prejednal výsledky šetrenia nutného k zisteniu rozsahu plnenia, v dôsledku čoho mu vznikli náklady
(škoda, majetková ujma) za úkony právnej služby advokáta, ktorého na mimosúdne rokovania so

žalovaným splnomocnil.

9.

V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo sporným, že žalovaný pri šetrení poistnej udalosti č.

9530571215 a č. 9530571258 (dopravná nehoda), ku ktorej došlo dňa 13. 01. 2021, ktorej bol žalobca
účastníkomapoškodeným,porušilsvojezmluvnépovinnostitým,ževrozporesčlánkomVII.bod4písm.
c) Všeobecných podmienok poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla so žalobcom neprejednal výsledky šetrenia nutného k zisteniu rozsahu plnenia, následkom čoho
bez zistenia relevantných skutočností poskytol poistné plnenie vlastníkovi druhého motorového vozidla.

10.

Ťažiskovou argumentáciou žalobcu v konaní bolo, že v dôsledku protiprávneho konania žalovaného,

ktorý ho Výzvou na zaplatenie náhrady poistného plnenia alebo jeho časti zo dňa 07. 09. 2022 vyzval na
zaplatenie náhrady poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré zaňho vyplatil poisťovateľ poškodenému
v dôsledku škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, konkrétne zo zmluvy uzavretej so
žalobcom Č.. XXXXXXXXXX titulom dopravnej nehody ako poistnej udalosti, ku ktorej došlo dňa 13.
01. 2021 (uplatnenie neexistujúcej pohľadávky - regres), splnomocnil advokáta na jeho zastupovanie

a komunikáciu so žalovaným, čím zároveň odvracal škodu, ktorá mu hrozila v súvislosti s aktivitami
žalovanéhosmerujúcimikuplatňovaniudanejneexistujúcejpohľadávky,vpríčinnejsúvislostishroziacim
majetkovým úbytkom vyvolaným uplatnením neexistujúceho práva, ktorého sa žalovaný domáhal.11.

Zodpovednosť za škodu predstavuje jeden zo základných inštitútov práva ako takého. Právna úprava

zodpovednosti za škodu v Občianskom zákonníku plní reparačnú, poprípade reštitučnú funkciu tým,
že poškodenému zaisťuje plnú náhradu za spôsobený následok, a to formou peňažnej náhrady, alebo
uvedením do predošlého stavu (náhrada in natura). Zodpovednosť za škodu je zaradená do oblasti
záväzkového práva, pričom konkrétne právne vzťahy vznikajú z protiprávnych úkonov. Povinnosť
nahradiť škodu je osobitným právnym dôvodom vzniku záväzkového právneho vzťahu (pozri § 489

Občianskeho zákonníka). V tomto prípade možno hovoriť o vzniku záväzkového vzťahu zo zákona a
samotným dôvodom vzniku uvedeného záväzku je protiprávne konanie osoby, ktorá škodu spôsobila,
čo sa prejavuje napríklad v tom, že právny vzťah medzi škodcom (žalovaný) a poškodeným (žalobca)
má len relatívny právny charakter a pôsobí tak len medzi týmito dvomi subjektmi.

12.

Ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka upravuje všeobecnú zodpovednosť fyzickej a právnickej
osoby za spôsobenú škodu, ktorá vychádza zo zásady zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením
akejkoľvek právnej povinnosti. Táto zodpovednosť je zodpovednosťou za zavinený protiprávny úkon.

13.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

14.

Uvedené ustanovenie predstavuje tzv. generálnu klauzulu zodpovednosti za škodu, nakoľko použitie
predmetnej všeobecnej klauzule (predmetného ustanovenia) je možné vo všetkých prípadoch vzniku
škody, s výnimkou tých prípadov, ktorých skutkovú podstatu možno kategoricky zaradiť pod osobité

prípady zodpovednosti za škodu podľa Občianskeho zákonníka, resp. pod prípady zodpovednosti
upravené inými právnymi predpismi (Obchodný zákonník, Zákonník práce, Zákon o zodpovednosti za
škodu pri výkone verejnej moci a pod.). O uvedenom ustanovení ako o tzv. generálnej klauzule môžeme
hovoriť aj v tej súvislosti, že jej právna úprava sa vzťahuje ako na porušenie povinnosti zo záväzkov (ex
contractu), tak i na porušenie povinnosti mimozáväzkových (ex delicto), t. j. takých, ktorých existencia

nie je viazaná na žiaden zmluvný záväzok a vznikli porušením inej ako zmluvnej povinnosti.

15.

Základnou zákonnou požiadavkou vzniku zodpovednosti za škodu je príčinná súvislosť medzi

protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou, ako vzťahom príčiny a následku. Predpokladom všeobecnej
zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka je 1) porušenie
právnej povinnosti, 2) existencia škody (majetková ujma) a 3) príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti škodcu a vznikom škody (tzv. kauzálny nexus). Zavinenie sa predpokladá, avšak za
podmienok ustanovenia § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa škodca môže zodpovednosti zbaviť.

Porušením právnej povinnosti je mienený objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako škodca skutočne
konal (prípadne opomenul konať) a tým, ako konať mal, aby jeho konanie zodpovedalo povinnosti
uloženej právnym predpisom, či inou právnou skutočnosťou alebo zmluvou. Okrem porušenia povinnosti
zákonnej a zmluvnej, zákon zakladá všeobecnú povinnosť (tzv. generálnu prevenciu), ukladajúcu
každému konať takým spôsobom, aby svojim konaním nespôsobil škodu na zdraví, majetku, či iných

hodnotách (§ 415 Občianskeho zákonníka), a to bez ohľadu na to, či medzi poškodeným a škodcom
existuje právny vzťah alebo neexistuje. Porušením tejto povinnosti je rovnako porušením právnej
povinnosti v zmysle ustanovení § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

16.

Príčinná súvislosť medzi kvalifikovanou škodnou udalosťou a vznikom škody je jednou zo základných
podmienok zodpovednosti za škodu a je daná vtedy, ak nebyť konkrétnej škodnej udalosti, by ku
škode nedošlo. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu by nenastala,príčinou vzniku škody môže byť iba tá okolnosť, bez ktorej existencie by škodlivý následok nenastal,
pričom nemusí ísť o príčinu jedinú ale stačí, aby išlo o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom
výsledku, o odškodnenie ktorého ide, a to príčinu podstatnú. Príčinná súvislosť však musí byť bezpečne

preukázaná a nie je možné ju iba predpokladať. Posúdením otázky príčinnej súvislosti sa rozumie
posúdenie všetkých okolností, ktoré vyvolali vznik škody.

17.

Zákonné ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka subsumuje povinnosť každého účastníka
občianskoprávnych vzťahov predchádzať škodám, t. j. ide, okrem iného o povinnosť konať tak, aby
k škodám vôbec nedochádzalo (tzv. priorita prevencie) a ukladá každému povinnosť zachovávať taký
stupeň opatrnosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétne časové a miestne situácie rozumne
požadovať s tým, že z hľadiska posúdenia konajúceho subjektu je dôležité posúdiť správanie sa
konajúceho pred vznikom škody, intenzitu konania a možnosť predvídať škodu v konkrétnom prípade.

Ide o tzv. generálnu prevenciu a iba v prípade, ak si niektorý účastník občianskoprávneho vzťahu neplní
svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť vyplývajúcu z daného ustanovenia, je možné vyvodiť, že si neplní
svoju právnu povinnosť, koná teda protiprávne a zároveň zodpovedá za škodu, ktorá vznikne v príčinnej
súvislosti s týmto opomenutím.

18.

Pri vzniku zodpovednosti za škodu podľa občianskeho práva nepostačuje len porušenie všeobecnej
objektívnej právnej normy, ktorá zakladá určitú povinnosť, ale je potrebné vychádzať z toho, že právnej
povinnosti koreluje subjektívne právo niekoho iného, a že teda porušenie právnej povinnosti implikuje

porušenie subjektívneho práva a že len takáto situácia zakladá právo poškodeného na náhradu škody.
Pre vznik zodpovednosti za škodu je v zmysle judikatúry ako aj právnej teórie podstatné naplnenie, resp.
existencia tzv. základných predpokladov (postulátov) zodpovednosti za škodu.

19.

Protiprávnym úkonom je taký právny úkon, s ktorým sa spája porušenie konkrétnej právnej povinnosti.
Právna teória vymedzuje protiprávny úkon ako prejav ľudskej vôle (komisívny alebo omisívny), ktorý je
v rozpore s objektívnym právom. Porušenie právnej povinnosti môže vyplynúť zo záväzkovoprávneho
vzťahu, ale aj zo zákona.

20.

Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom závere, že medzi protiprávnym konaním
žalovaného a vznikom škody na strane žalobcu neexistuje kauzálny nexus, nakoľko doručenie výzvy na

regresné plnenie žalobcovi zo strany žalovaného a predtým, ako by s ním vopred prejednal výsledky
svojho šetrenia nevyhnutného k zisteniu rozsahu poistného plnenia, ktoré poskytol vlastníkovi druhého
motorového vozidla, úbytok na majetku, resp. majetkovú ujmu žalobcu spočívajúci v zaplatených
nákladoch na právne zastúpenie nespôsobilo.

21.

Ako už odvolací súd uviedol vyššie, otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú
otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti
za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za

ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla)
a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie
je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha
pri posudzovaní vecnej súvislosti.

22.Na zdôraznenie správnosti rozsudku v jeho napadnutej časti (zamietnutie žaloby v celom rozsahu)
odvolací dodáva, že pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe
skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon

spája zodpovednosť za škodu, pričom v prejednávanej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností
preukázané, že slobodné rozhodnutie žalobcu reagovať na výzvu žalovaného prostredníctvom
advokáta, ktorého splnomocnil, vyplývalo výlučne z jeho autonómnej vôle, na ktorú žalovaná strana,
resp. jej konanie, nemala absolútne žiadny vplyv, t. j. rozhodnutie žalobcu nechať sa v súvislosti s
mimosúdnymi rokovaniami so žalovaným právne zastúpiť nemôže byť kvalifikované ako priama príčina,

následkom ktorej vznikla žalobcovi škoda na jeho majetku.

23.

K argumentácii žalobcu v podanom odvolaní, že splnomocnením advokáta na mimosúdne rokovania
so žalovaným iba realizoval svoje ústavné právo na právnu pomoc je nutné uviesť, že súd prvej

inštancie, ako aj vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, realizáciu tohto práva žalobcu nepoprel
a dokonca sa ani k nespochybniteľnému právu žalobcu nechať sa zastúpiť v mimosúdnom konaní
advokátom nevenoval, nakoľko iba právne posudzoval základné postuláty vzniku zodpovednosti za
škodu nevyhnutné pre právne posúdenie žalobcom uplatneného nároku. Zároveň považuje odvolací súd
za potrebné dodať, že súd nie je orgánom určeným na reguláciu právnych vzťahov medzi subjektami

práva, ale orgán, ktorý o porušení týchto vzťahov rozhoduje, a preto argumentáciu žalobcu, že
odôvodnenie napadnutého rozsudku naznačuje možnosť, že ktokoľvek môže kohokoľvek vyzývať na
splnenie neexistujúceho nároku, je nutné vyhodnotiť ako absolútne neprimeranú, resp. nedôvodnú.

24.

Neobstojí ani tvrdenie žalobcu v podanom odvolaní, že splnomocnením advokáta na jeho zastupovanie
v komunikácii so žalovaným, sa snažil odvrátiť hroziacu škodu, nakoľko aj v prípade výsledku tejto
korešpondencie medzi jeho advokátom a žalovaným v neprospech žalobcu, by nebolo možné žiadnu

škodu (majetkovú ujmu) na strane žalobcu konštatovať, nakoľko by žalovaný nedisponoval žiadnym
právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím, ktorým by bolo možné od žalobcu vymáhať plnenie,
ktoré by bolo možné hypoteticky ako škodu definovať.

25.

K odvolacej námietke žalobcu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) C. s. p.), považuje odvolací súd
za potrebné uviesť, že žalobca k tomuto odvolaciemu dôvodu v podanom odvolaní nič bližšie neuviedla
(neuviedla žiadnu inú vadu konania), preto sa ním nebolo možné v odvolacom konaní zaoberať. Žalobca

v odvolaní uplatnil aj odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e) a g) C. s. p. (súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené, avšak ani k týmto odvolacím dôvodom nič konkrétne neuviedol a nakoľko
ak strana sporu iba formálne odcituje odvolací dôvod bez toho, aby ho konkretizovala v súvislosti s

napádaným rozhodnutím, a neuvedie konkrétne pochybenia (vadu, skutočnosti), v ktorých má naplnenie
odvolacieho dôvodu spočívať, odvolací súd na takýto formálne uplatnený odvolací dôvod neprihliada a
v zmysle ust. § 373 ods. 1 veta druhá C. s. p. ani na doplnenie odvolacích dôvodov nevyzýva, pričom v
posudzovanej veci odvolací súd existenciu týchto odvolacích dôvodov ani nezistil.

26.

Súd prvej inštancie správne právne posúdil všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, ktorých
splnenie, pokiaľ chcel byť v konaní úspešný, bol žalobca povinný preukázať a dospel k správnemu
právnemu záveru, že žalobca v tomto smere úspešný nebol, a preto sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého
rozsudku, keď obsah odvolania žalobcu nebol spôsobilý spochybniť správnosť týchto záverov z hľadiska
odvolacíchdôvodovvýslovnevňomuvedených,pričomanivodvolacomkonanínebolizistenétakénové
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu a nakoľko rozhodnutieprvoinštančného súdu spĺňa všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., obmedzil sa odvolací súd
iba na konštatovanie správnosti dôvodov rozsudku a ako vecne správny ho v napadnutom, žalobu
zamietajúcom výroku potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.

27.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods.
2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v

plnejvýškestým,žeovýšketejtonáhradyrozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnostitohtorozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2

veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).