Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 14, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/87/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117202564
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Holická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1117202564.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov

senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Jany Vlčkovej, v spore žalobcu: T.. N.. Y. U., B.. XX.XX.XXXX, X. I.
X, I., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu nemajetkovej ujmy 70.000,-
eur titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkoneverejnejmociaonáhraduzabolesť50.000,-eur,naodvolaniežalobcuprotirozsudkuOkresného
súdu Bratislava I zo dňa 8. júla 2022, č. k. 11C/5/2017 -284, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov
konania nepriznal. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil
podľa § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1,2 a 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1,2,3,
a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, podľa
§ 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 a § 7 ods. 1, 3 a 4 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o
náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná.

Konštatoval, že podstata žalobcom namietaného postupu spočívala v jeho tvrdení, že v trestnom konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 5T/52/2009 bola voči konajúcemu zákonnému
sudcovi, Y.. Y. T., dňa 02.09.2014 vznesená námietka zaujatosti žalobcom (obžalovaným v trestnom
konaní 5T/52/2009), z čoho žalobca vyvodil záver, že po tomto dátume nemohol Y.. Y. T. vykonávať
žiadne úkony, okrem tých, ktorých nevykonanie by zmarilo účel trestného konania, a teda nemohol dať
súhlas s vykonaním eskorty žalobcu za účelom hlavného pojednávania v inej veci vedenej na Okresnom
súde Košice I dňa 29.09.2014. Úkony vykonané Y.. Y. T. v konaní sp. zn. 5T/52/2009 nemajú žiadnu

súvislosť s úkonmi Okresného súdu Košice I. Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí zo dňa
15.01.2015, sp. zn. 1Tos/1/2015, konštatoval, že po tom, ako bola voči zákonnému sudcovi v konaní
sp. zn. 5T/52/2009 vznesená námietka zaujatosti zo strany obžalovaného (žalobcu v tomto konaní),
mohol vykonať len také úkony, ktorých nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania. Takéto
obmedzenieúkonovzákonnéhosudcusavšakvzťahovalovýhradnenakonanie,vktorombolavznesená
námietka zaujatosti, a netýkalo sa úkonov smerujúcich k inému občianskoprávnemu alebo trestnému
konaniu vedenému na inom súde. Ak zákonný sudca v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I

pod sp. zn. 5T/52/2009, Y.. Y. T., vydal súhlas k predvedeniu (eskorte) žalobcu na hlavné pojednávanie
pred Okresným súdom Košice I, vykonal úkon smerujúci k zabezpečeniu úkonu na inom súde, v inej
veci. Tento úkon nesmeroval k trestnému konaniu, v ktorom sudca nemohol vykonávať iné úkony, okrem
neodkladných. Postup Okresného súdu Bratislava I, ktorým vydal súhlas s eskortou žalobcu za účelomuskutočnenia hlavného pojednávania pred Okresným súdom Košice I, z uvedeného dôvodu, súd prvej
inštancienepovažovalzanesprávnyúradnýpostupvzmysleustanovenízákonač.514/2003Z.z.vznení
účinnom v rozhodnom čase. Podľa žalobcu malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu aj výkonom

eskorty "autobusom z ÚVV a ÚVTOS Bratislava do ÚVV a ÚVTOS Košice a späť a to všetko v dňoch
23.09.2014 (transport autobusom 24.09.2014 z Bratislavy do Košíc) - 30.09.2014 (transport autobusom
dňa 30.09.2014 z Košíc do Bratislavy)...", pričom žalobca výkon eskorty opísal ako: "...ním prežité krajne
neľudské, nehumánne, hrubé a kruté a ponižujúce zaobchádzanie s ním a proti jeho slobodnej vôli
vykonaním zjavne nehumánnej, a teda v konečnom dôsledku, nezákonnej eskorty v putách". Žalobca

v žalobe zoširoka opísal svoje vnímanie výkonu eskorty, pričom žiadnym spôsobom neuviedol, a ani
nepreukázal, že pri výkone eskorty došlo ku konaniu, ktoré by bolo nezákonné, neštandardné, resp.
nesprávne. Žalobcom uvádzané skutočnosti súviseli iba s jeho subjektívnymi pocitmi. To, že žalobca
pociťoval výkon eskorty ako zásah do svojich práv, nezakladá nesprávny úradný postup pri výkone
eskorty.Súdprvejinštanciekonštatoval,žežalobcaneuniesolvtejtootázkebremenotvrdeniaaužvôbec
nie bremeno dôkazné. Žalobca nepreukázal, že sa v ním namietanom prípade nejednalo o štandardný

výkon eskorty príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len "ZVJS"). Nakoľko bol termín
hlavného pojednávania na Okresnom súde Košice I, vytýčený na deň 29.09.2014, nariadený v súlade so
zákonom, a žalobca sa v tomto čase nachádzal v ÚVV a ÚVTOS Bratislava, bol povinný sa predmetného
úkonu zúčastniť (pokiaľ by tomu nebránili zákonom ustanovené okolnosti, čo sa v konaní nepreukázalo),
pričom jeho účasť na predmetnom pojednávaní na Okresnom súde Košice I bolo možné zabezpečiť

jedine eskortou z ÚVV a ÚVTOS Bratislava do ÚVV a ÚVTOS Košice a späť. Žalobca, ktorého v konaní
zaťažovalo bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné, mal možnosť navrhnúť doplnenie dokazovania
výsluchom príslušníkov ZVJS, ktorí jeho eskortu vykonávali, za účelom preukázania nesprávneho
úradnéhopostupuprivýkoneeskorty,čovšakneučinil.Taktiežžalobcaanilennetvrdil,ktoréustanovenia
akých zákonov alebo podzákonných predpisov mali príslušníci ZVJS, vykonávajúci eskortu, porušiť, a

v čom konkrétne toto porušenie spočívalo. Súčasné sporové konanie je kontradiktórne, čo znamená,
že ten, kto z určitej skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé následky, musí tieto skutočnosti tvrdiť a
k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešným byť nemôže.
Je neprípustné, aby súd nahrádzal nedostatok aktivity strán sporu a dôkaznú núdzu niektorého z nich.
Žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu, a to ani vo vzťahu k výkonu eskorty,

ani vo vzťahu k udeleniu súhlasu s jej výkonom a teda nebola naplnená už prvá podmienka pre
vyvodenie zodpovednosti voči štátu - existencie nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci. Z dôvodu nesplnenia už prvej podmienky pre vyvodenie zodpovednosti voči
štátunemohlabyťlogickysplnenáanidruhápodmienka-vzniknemajetkovejujmy,aanitretiapodmienka
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci

a vznikom nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené uzavrel, že v predmetnom
spore nemožno voči štátu (žalovanému) vyvodiť zodpovednosť za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. pre nesplnenie všetkých troch zákonom vyžadovaných podmienok. Žalobca sa žalobou domáhal aj
náhrady za bolesť a ublíženie na zdraví s trvalými následkami, ktoré mu mali byť spôsobené pri výkone
eskorty, čo odôvodnil tým, že po zranení počas eskorty sa musí liečiť, dňom i nocou je v bolestiach, a

musí brať lieky na utíšenie bolesti chrbtice a na spanie. Výšku náhrady za bolesť žalobca vyčíslil sumou
50.000,- eur, pričom však žiadnym spôsobom neuviedol spôsob určenia požadovanej výšky náhrady a
jej výpočet. Žalobca v žalobe, aj počas konania tvrdil, že počas eskorty utrpel zranenie, resp. zhoršenie
zdravotného stavu. Toto tvrdenie preukazoval lekárskymi správami od ošetrujúcich lekárov, pričom ním
predložené lekárske správy sú datované rokom 2016, a k zraneniu, resp. zhoršeniu zdravotného stavu,

žalobcu, malo dôjsť pri výkone eskorty v septembri 2014. V prípadoch náhrady za bolesť je pre určenie
výšky odškodnenia rozhodujúci zákon č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie
spoločenského uplatnenia. Podľa § 3 ods. 2 tohto zákona sa náhrada za bolesť poskytuje na základe
lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Pri určení výšky za bolesť a výšky za sťaženie spoločenského uplatnenia
sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia

ohodnotilo v lekárskom posudku (§ 7 a 8). Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za
preukázané, že žalobca nepredložil lekársky posudok, ktorý zákon č. 437/2004 Z. z. vyžaduje na účelné
uplatnenie náhrady za bolesť. Preto uzavrel, že pre uplatnenie nároku na náhradu za bolesť v zmysle
zákona č. 437/2004 Z. z. nebol zo strany žalobcu preukázaný tvrdený vznik nároku na náhradu za bolesť
a ani jej rozsah. Súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom, nakoľko mal z vykonaného

dokazovania za dostatočne preukázaný skutkový stav veci, vykonanie žalobcom navrhnutých dôkazov
považoval z uvedeného dôvodu za neúčelné, nadbytočné, nehospodárne, a ich vykonanie nebolo
potrebné pre rozhodnutie vo veci. Dokazovanie pripojením trestného spisu Okresného súdu Bratislava
I sp. zn. 5T/52/2009 považoval za neúčelné, nehospodárne a nadbytočné, nakoľko z vykonanéhodokazovania vyplynulo, že udelenie súhlasu zákonným sudcom v trestnej veci vedenej na Okresnom
súde Bratislava I nie je nesprávnym úradným postupom. Pripojenie trestného spisu Okresného súdu
Košice I sp. zn. 3T/51/2014 považoval rovnako za neúčelné, nehospodárne a nadbytočné, nakoľko vec

prejednávaná na Okresnom súde Košice I nesúvisela v nijakom smere s predmetom tohto civilného
sporového konania, a teda obsah súdneho spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 3T/51/2014 bol
pre posúdenie vzniku nároku na náhradu škody a nároku na náhradu za bolesť irelevantný, rovnako
ako výsluch svedkov Y.. G. C. H. Y.. Y. Š.. Nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom - výsluchy svedkov
Y.. H. K., Y.. X. B. a Y.. T. T., pri ktorých žalobca síce označil skutočnosti, ktoré majú byť výsluchmi

týchto svedkov preukázané (§ 197 ods. 2 C.s.p.), ale keďže navrhovaní svedkovia neboli prítomní
pri samotnom výkone eskorty ich výpovede neboli spôsobilé preukázať dôvodnosť nároku žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie považoval vykonanie dokazovania výsluchom svedka
Y.. T. V.Á. taktiež za nadbytočné, nakoľko táto v žiadnom smere nebola spôsobilá preukázať vznik
nemajetkovej ujmy v subjektívnej sfére žalobcu, a žalobca vo svojom návrhu na doplnenie dokazovania
jej výsluchom neoznačil skutočnosti, ktoré majú byť jej výsluchom preukázané. Z rovnakého dôvodu

nevykonal výsluch svedka Y.. H. S.. Súd považoval vykonanie dokazovania výsluchmi svedkov Y.. Q.
W. H. Y.. J. T. za neúčelné, nehospodárne a nadbytočné, nakoľko obe advokátky neboli prítomné pri
výkone eskorty, žalobca s nimi komunikoval len telefonicky počas eskorty, a preto ich výpovede neboli
spôsobilé preukázať dôvodnosť nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na uvedené
skutkové a právne závery, súd prvej inštancie žalobu zamietol pre jej nedôvodnosť.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. a), b) a h) C.s.p., nakoľko mal za to, že v konaní neboli splnené procesné
podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu

prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že oznámenie súdu o spornom
vyhlásení rozsudku dňa 08.07.2022 o12:00 hod., mu nebolo riadne a predpísaným spôsobom doručené
v primeranej lehote 5 dní vopred, teda neboli splnené podmienky na verejné vyhlásenie rozsudku podľa
par. 219 ods. 3 C.s.p., čo malo za následok porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie o to viac,

ak súd mal verejne vyhlásiť rozsudok o zaplatenie sumy 106,79 eur, ktorej zaplatenia sa v konaní sp. zn.
11C/5/2017 žalobca nedomáhal. Napadnutý rozsudok nie je vecne správny, nie je riadne, presvedčivo a
racionálne odôvodnený, keďže okresný súd v dôsledku neprípustnej (re)interpretácie a zneužitím práva
a jeho ohýbaním sa dôsledne nevysporiadal s požadovaným odškodnením nemajetkovej ujmy aj za
ublíženie na zdraví s trvalými následkami nerešpektujúc rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a

Ústavného súdu SR. Nezohľadnil a ani sa nezaujímal o to ako žalobca neľudské a ponižujúce, silne
invazívne zaobchádzanie, vnímal vlastnými očami - nerešpektoval judikatúru ESĽP aj voči Slovensku ,
dôsledne sa nevysporiadal s otázkou tzv. obráteného dôkazného bremena za situácie, keď žalobca bol
sám v rukách policajtov ZVJS a ich vlčiaka. Od 08.08.2014 bolo flagrantne porušované právo žalobcu
na osobnú slobodu a bezpečnosť a teda žalobe mal súd vyhovieť (s poukazom na princíp spravodlivosti

a primeranosti), o to viac, že zverstvá proti ľudskosti nemôžu v právnom štáte požívať právnej ochrany
súdom, okresný súd ich nemôže legalizovať. Žalobca sa ku dnešnému dňu musí liečiť, a má zníženie
kvality svojho života v kruhu milovanej rodiny. Okresný súd vec nesprávne právne posúdil, nevykonal
riadne a presvedčivé dokazovanie, nevypočul ošetrujúcich lekárov a svedkov, ktorých žalobca nemohol
navrhnúť vypočuť ešte počas verejného vyhlásenia rozsudku a na ich vypočutí súdom trvať bez ohľadu

na čl. 17 C.s.p.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že skutočnosť, či súd prvej inštancie
vyhlásil rozsudok spôsobom zákonom predpísaným, resp. pred vyhlásením postupoval spôsobom
zákonom predpokladaným, medzi procesné podmienky nepatrí, z dôvodu ktorého nemôže byť naplnený

odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP. Vecnú správnosť a zákonnosť odvolaním napadnutého
rozsudku nemožno spochybniť tým, že žalobcovi nemalo byť podľa jeho tvrdení doručené oznámenie
o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku 5 dní vopred, keďže uvedené nie je v rozpore s §
219 ods. 3 C.s.p. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že účelom verejného vyhlásenia rozsudku nie
je umožnenie uplatňovania ďalších procesných práv strane sporu, ktoré by si vyžadovalo osobitnú

prípravu po dobu 5 dní, ale oznámenie verejnosti, že súd v určený deň a čas verejne vyhlási rozsudok.
Zároveň žalovaný nemôže súhlasiť ani s prípadným záverom, že nesprávnosť v označení predmetu
konania na ozname o verejnom vyhlásení rozsudku, celkom bezpečne zapríčinená administratívnym
pochybením, by mala znamenať porušenie akýchkoľvek práv žalobcu, keď vec bola identifikovanástranami sporu ako aj spisovou značkou konania. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. a) CSP je teda odôvodnený nesprávne a zároveň namietaný procesný postup súdu prvej
inštancie dotýkajúci sa času doručenia oznamu o verejnom vyhlásení rozsudku (príp. jeho obsahu) nie je

dôvodom pre zrušenie vecne správneho a zákonného rozsudku. Súd prvej inštancie v bodoch 24 až 40
odôvodneniadostatočnezhrnulzistenýskutkovýstav,vysvetlilprijatéprávnezáveryarovnakoodôvodnil
aj nevykonanie žalobcom navrhovaného dokazovania. Žalobca v odvolaní ani neidentifikoval otázky, na
ktoré podľa jeho názoru súd prvej inštancie nedal odpoveď, resp. z podaného odvolania sa skôr podáva,
že žalobca len vyjadruje nespokojnosť s výsledkom konania, čo pre uplatnenie odvolacieho dôvodu

podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP nie je relevantné. Žalobca napokon odvolanie podáva aj z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom aj v tomto prípade z odvolania nevyplýva, ktoré otázky
súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil. Pre relevantnú formuláciu tohto odvolacieho dôvodu
pritom nestačí len prezentovanie záveru o vecnej nesprávnosti rozhodnutia, ale je potrebné identifikovať
súdom posudzovanú právnu otázku, ktorá nebola vyriešená správne. Žalobca takúto argumentáciu vo
svojom odvolaní neprezentuje, z dôvodu ktorého sa môže žalovaná v tomto momente výlučne obmedziť

na konštatovanie, že odvolaním napadnutý rozsudok považuje za vecne správny. Súd prvej inštancie
sa zaoberal skutočnosťou, či bolo v konaní žalobcom preukázané kumulatívne splnenie podmienok pre
vznik zodpovednosti žalovanej za škodu, pričom uzavrel, že už žalobcom popísaný úradný postup nie
je nesprávnym, čo následne vylučuje možnosť vzniku škody v príčinnej súvislosti s týmto postupom.
Inak povedané, už absencia nesprávneho úradného postupu bola postačujúca pre prijatie záveru o

nedôvodnosti žaloby. Napriek tomu sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia osobitne (a
teda nad rámec nevyhnutnosti) zaoberal aj otázkou preukázania nároku na odškodnenie za bolesť, keď
správne uzavrel, že dôvodnosť tohto nároku nebola preukázaná spôsobom predpokladaným zákonom
č. 437/2004 Z. z. Žalobca popri vyššie uvedených odvolacích dôvodoch v podanom odvolaní namieta aj
skutočnosť, že súd prvej inštancie „nevypočul ošetrujúcich lekárov a svedkov“. K tomuto tvrdeniu však

neprezentuje zodpovedajúci odvolací dôvod, z dôvodu ktorého naň podľa názoru žalovanej nemožno
prihliadať. Aj v opačnom prípade je však možné uviesť, že vykonanie dokazovania je na posúdení
súdu, pričom súd nevykonáva také dokazovanie, ktoré by bolo nehospodárne a nadbytočné, alebo je
s vecou nesúvisiace. K takýmto záverom dospel aj súd prvej inštancie, keď v bode 39 odôvodnenia
jednoznačne vysvetlil dôvody, pre ktoré žalobcom navrhované dôkazy výsluchom svedkov a pripojením

spisov nevykonal. S takýmto posúdením sa žalovaný stotožňuje. Je pritom potrebné zdôrazniť, že
súd prvej inštancie zamietol žalobu už z dôvodu, že nedošlo k preukázaniu tvrdeného nesprávneho
úradného postupu a tento záver nebol spôsobilý ovplyvniť žiaden zo žalobcom navrhovaných dôkazov.
Súd správne uviedol, že žalobcom navrhnutí svedkovia pri samotnom výkone eskorty, ktorej priebeh
žalobca namietal, prítomní neboli a preto by k nemajetkovej ujme žalobcu vypovedať nemohli. Rovnako

nadbytočný bol návrh na vypočutie svedkyne V., keďže realizácia eskorty žalovaným spochybňovaná
nebola, ako aj výsluch svedkov C., Š. H. S., ktorý sa nedotýkal predmetu konania. Žalobca na
pojednávaní dňa 21.04.2022 navrhol vypočutie ďalších dvoch svedkov - W. H. T., ktoré však rovnako
neboli prítomné pri výkone eskorty žalobcu, v rámci ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu
a vzniku nemajetkovej ujmy, z dôvodu ktorého súd prvej inštancie správne toto dokazovanie ako

nehospodárne nevykonal. Žalobca ďalej na viacerých miestach odvolania formuluje svoju odvolaciu
argumentáciu spôsobom, ktorý považuje žalovaný za neakceptovateľný a znemožňujúci zaujať k nej
relevantné stanovisko - napr. „Teda nejasnosť predmetu konania - pozri rozhodovaciu prax ústavného
súdu, porušenie čl. 1 ústavy SR a iné...“; „... nerešpektujúc rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a
Ústavného súdu SR ... (ignorujúc rozhodovaciu prax ESĽP) ...“ alebo „ ... pozri aktuálna rozhodovacia

prax Najvyššieho súdu SR (senát Mgr. Čimo) ...“. Žalobca teda opakovane podporuje dôvodnosť
svojho odvolania poukazmi na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít bez toho, aby ju jasne
konkretizoval a umožnil tak nielen žalovanému, ale napokon aj odvolaciemu súdu, posúdiť možný rozpor
odvolaním napadnutého rozsudku s touto praxou. V zmysle všetkých vyššie uvedených skutočností
má žalovaný za to, že žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by spochybnili zákonnosť a vecnú

správnosť napadnutého rozsudku, čím nie sú dané dôvody, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý
rozsudok zrušiť.

4. Žalobca vo svojej odvolacej replike uviedol, že zastáva právny názor, že ním podané odvolanie zo
dňa 28.7.2022 doplnené podaním z 06.09.2022 je dôvodné a zmysluplné. Postupom a arbitrárnym

rozsudkom riadne a presvedčivo neodôvodneným v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p.,
porušením princípu právnej istoty podľa čl. 2 ods. 2 C.s.p. a legitímneho očakávania došlo k porušeniu
právažalobcunaspravodlivésúdnekonanie.Okresnýsúdvdôsledkuprílišnéhoformalistickéhokonania
žalobcu doslovne odbil a konajúc v zlom úmysle nevykonal riadne a ústavne konformné dokazovanie,nevysporiadal sa s otázkou obráteného dôkazného bremena. Oznámenie o zmene VVR na 03.06.2022 v
listinnej podobe bolo odvolateľovi doručené až dňa 03.06.2022, teda oneskorene. Žalobca nebol riadne
a včas upovedomený o zmene termínu vyhlásenia rozsudku, teda mu bola znemožnená možnosť sa

ho osobne zúčastniť. Nemožno akceptovať taký postup súdu, ktorý odmietne priznať náhradu škody
z dôvodu neunesenia dôkazného bremena ohľadne jej výšky poškodeným, lebo potom vlastný stav
dôkaznej núdze má rovnaké účinky ako samotné nezákonné rozhodnutie. Za situácie, kedy žalobca
nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenú mu nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôže

súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude priznaná alebo že medzi protiprávnym konaním žalovaného
a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto situácii má určiť výšku vzniknutej škody podľa
spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu súd, o to viac ak vinou žalovaného došlo
k ublíženiu na zdraví žalobcovi s trvalými následkami, k opakovanému neľudskému a ponižujúcemu
zaobchádzaniusním.Vosvetlevyššieuvedenéhojeargumentáciažalovanéhoz10.10.2022nenáležitá,
neetická, je ju možné vnímať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.

5. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích
dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby, ktorou
sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy 70.000,- eur titulom náhrady škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a náhrady za bolesť
50.000,- eur titulom nesprávneho úradného postupu pri nariadení a výkone eskorty žalobcu, z hľadiska

všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť
svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému
nároku. Správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré
boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci; keď v nadväznosti na skutkové
tvrdenia strán sporu skúmal, existenciu nesprávneho úradného postupu pri udelení súhlasu na výkon

eskorty žalobcu, ako aj existenciu nesprávneho úradného postupu pri samotnom výkone tejto eskorty.
Skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky
rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu
vyplynuli najavo, následne tieto, v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 C.s.p. v
spojení s § 191 C.s.p.) vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj

správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zákona o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie
spoločenskéhouplatnenia,ktoréajsprávnevyložilasvojezávery,prektoréžalobuzamietol,nakoľkomal
za preukázané, že žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu vo vzťahu k udeleniu
súhlasu na výkon eskorty, ani vo vzťahu k výkonu eskorty a taktiež nepreukázal vznik a rozsah nároku

na náhradu za bolesť, aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil,
keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti
zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, dôkladne
sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj
so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán. Odvolanie žalobcu nie je z

hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. a), b) a h) C.s.p), a ich obsahového
vymedzenia; spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie.

7. Súd prvej inštancie poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto

ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu
prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom
rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje.

8. Žalobca v podanom odvolaní namietal najmä procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý podľa
žalobcu postupoval nesprávne, keď žalobcovi v zmysle ustanovenia § 219 ods. 3 C.s.p. neoznámil
miesto a čas vyhlásenia rozsudku najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. Odvolací súd sa s touto
námietkou žalobcu nestotožnil a to z dôvodu, že súd prvej inštancie v predmetnej veci nepostupovalv zmysle § 219 ods. 3 C.s.p, nakoľko predmetné ustanovenie súd aplikuje iba v prípade, ak vo
veci samej rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania čo sa však v danom prípade nestalo,
keďže vo veci bolo nariadené a následne aj otvorené meritórne pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo

dňa 21.04.2022 a na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný a na ktoré sa aj osobne dostavil.
Keďže súd prvej inštancie vo veci samej nariadil a následne aj vykonal pojednávanie, postup v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 3 C.s.p. teda rozhodnutie vo veci samej bez nariadenia pojednávania už nebol
so strany súdu prvej inštancie možný. Odvolací súd konštatuje, že zo súdneho spisu je zrejmé, že
súd prvej inštancie odročil pojednávanie konané dňa 21.04.2022 len za účelom vyhlásenia rozsudku a

teda postupoval v zmysle § 219 ods. 2 C.s.p., pričom termín vyhlásenia rozsudku zmenil a to najprv
na deň 03.06.2022 a následne na deň 08.07.2022, keď napokon prišlo k vyhláseniu napadnutého
rozhodnutia. Zo spisu je zrejmé, že obe zmeny termínu vyhlásenia rozsudku boli žalobcovi riadne
oznámené. Ak nie je možné vyhlásiť rozsudok hneď po skončení pojednávania, môže súd na vyhlásenie
rozsudku pojednávanie odročiť. V takomto prípade sa nepoužijú všeobecné ustanovenia o odročení
pojednávania. Potrebné je, aby súd určil konkrétny termín pojednávania, na ktorom bude rozsudok

vyhlásený. Prítomné strany a ich zástupcov súd o tomto termíne upovedomí a neprítomné strany a
ich zástupcov nie je potrebné osobitne predvolávať, pretože ide vo svojej podstate o pokračovanie
práve skončeného meritórneho pojednávania. Z uvedeného je teda zrejmé, že v prípade odročenia
pojednávania na vyhlásenie rozsudku už stranám nepatrí zákonná 5 dňová lehota na prípravu na
pojednávanie, keďže vyhlásenie rozsudku treba brať len ako pokračovanie meritórneho pojednávania,

ktoré tomuto vyhláseniu bezprostredne predchádzalo. S poukazom na tieto skutočnosti sa odvolací súd
nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, kdeže prišiel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval pri
vyhlásení rozsudku správne. Pokaľ ide o námietku ohľadom nesprávneho označenia predmetu sporu v
oznámení zo dňa 10.06.2022 odvolací súd konštatuje, že sa jedná len o zjavnú pisársku chybu, ktorá
nemohla mať za následok porušenie akýchkoľvek práv žalobcu, kdeže vec bola v tomto oznámení

jednoznačne identifikovaná tak stranami sporu ako aj spisovou značkou konania.

9. Žalobca ďalej namietal nevykonanie ním navrhnutých dôkazov, a to najmä nevykonanie výsluchu
navrhnutých svedkov. Odvolací súd sa ani s touto námietkou nestotožnil. Súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí dostatočne presvedčivo zdôvodnil svoje závery, pre ktoré nepristúpil k výsluchu týchto

svedkov, nakoľko mal za preukázané, že žiaden z týchto svedkov nebol fyzicky prítomný pri výkone
eskorty žalobcu, teda pri úkone ktorého nesprávny úradný postup žalobca namietal. Výsluch týchto
svedkov teda považoval za nadbytočný a nehospodárny, keďže ich eventuálne výpovede by neboli
spôsobilé preukázať dôvodnosť nároku žalobcu ani vznik nemajetkovej ujmy v jeho subjektívnej sfére.
Odvolací súd sa s touto argumentáciou súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožnil a považuje ju

za vecne správnu pričom konštatuje, že žalobca sa v podanom odvolaní obmedzil len na všeobecné
konštatovanie, že súd nevykonal riadne a presvedčivé dokazovanie, nevypočul ošetrujúcich lekárov
a svedkov, avšak bez uvedenia akejkoľvek ďalšej argumentácie súvisiacej s konkrétnym odvolacím
dôvodom, ktorý mal tento postup súdu podľa jeho názoru založiť.

10. Odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky žalobcu, že napadnutý rozsudok nie je vecne
správny, nie je riadne, presvedčivo a racionálne odôvodnený, nakoľko okresný súd sa dôsledne
nevysporiadal s požadovaným odškodnením nemajetkovej ujmy a ujmy na zdraví, keď nerešpektoval
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Odvolací súd k týmto námietkam
uvádza, že súd prvej inštancie dostatočne zhrnul zistený skutkový stav veci a rovnako dostatočne

zdôvodnil prijaté právne závery o nepreukázaní existencie nesprávneho úradného postupu zo strany
žalovaného a nepreukázaní nároku na náhradu za bolesť tak, ako ju vyžaduje zákon č. 437/2004
Z. z. Žalobca v odvolaní nenamieta nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o nesplnení podmienky
existencienesprávnehoúradnéhopostupuprevznikzodpovednostižalovanéhozaškodu,keďneuviedol
žiadne konkrétne námietky a dôvody nesprávnosti tohto záveru súdu, ani neuviedol žiadne otázky, na

ktoré súd prvej inštancie nedal odpoveď a obmedzil sa len na vyjadrenie nespokojnosti s výsledkom
sporu, čo pre uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. nie je dostačujúce.
Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie nemožno považovať to, že súd prvej inštancie
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa. Ústavný súd SR opakovane vo svojej
judikatúre uvádza, že z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo

na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa
ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a
požiadavkami (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03). Pre úspešnú a vecne relevantnú odvolaciu argumentáciu nestačí len poukazovanie navecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ale je rovnako nutné identifikovať právnu otázku, ktorá
nebola podľa odvolateľa vyriešená správne, čo však žalobca v rámci ním podaného odvolania nespravil.

11. K žalobcom namietanej neaplikácii tzv. obráteného dôkazného bremena odvolací súd
konštatuje, že ani túto odvolaciu námietku nemožno považovať za relevantnú. Obrátené
dôkazné bremeno znamená, že dôkazné bremeno ohľadom určitého znaku skutkovej podstaty
nezaťažuje tú stranu, pri ktorej by to bolo za normálnych okolností dôvodné očakávať. Pri
obrátenom
dôkaznom bremene platí, že procesná strana nemusí predkladať dôkazné návrhy k preukázaniu pre ňu priaznivej

skutkovej okolnosti, od ktorej odôvodňuje svoj nárok či protinárok, ale bude na druhej strane, aby
preukázala tie skutkové okolnosti, ktoré založia nedôvodnosť predmetného nároku. K obráteniu
dôkazného bremena môže dôjsť buď na základe výslovnej právnej úpravy alebo na základe rozhodnutia
súdu. Typicky sa obrátené dôkazné bremeno na základe právnej úpravy aplikuje v antidiskriminačných
sporoch a v sporoch o náhradu škody voči členom štatutárnych orgánov. K aplikácii obráteného

dôkazného bremena nad rámec zákonom stanovených prípadov môže pristúpiť aj sám súd na
základe svojej voľnej úvahy, avšak aj v prípade, ak by odvolací súd eventuálne pripustil jeho aplikáciu v
predmetnom spore, táto skutočnosť by nemala na správnosť záverov súdu prvej inštancie žiaden vplyv,
keďže aj v prípade jeho použitia by musel žalobca preukázať minimálne to, že mu bola pri výkone eskorty
spôsobená ujma na zdraví, čo sa však, s poukazom na závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací

súd plne stotožnil, v danom prípade nestalo.

12. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody
neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť
skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania, potvrdil
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu však žalovanému v
odvolacom konaní nevznikla žiadna poplatková povinnosť a ani žiadne trovy právneho zastúpenia, je
preto v súlade s čl. 17 základných princípov C.s.p., zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo
tak, že sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára
2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR).

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnejotázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).