Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Monday, October 16, 2023

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 7C/25/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723201437
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Konáriková

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2023:6723201437.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Konárikovou v spore žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX D., zastúpeného advokátom Mgr. Ivanom Bugrim, so sídlom
Námestie SNP 23, 960 01 Zvolen, IČO: 42 307 155, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 5.509,13 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.509,13 Eur lehote 15 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia súdu I. inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou okresnému súdu dňa 11.04.2023 domáhal voči žalovanému zaplatenia
sumy vo výške 5.509,13 Eur titulom náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie
(ďalej aj „komunitárne právo“ alebo „úniové právo“ resp. „právo Únie“), konkrétne porušením Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej aj Smernica), ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná (resp. nebola
v časti implementovaná) do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Ide teda o prípad

uplatnenianárokunanáhraduškody,ktorávzniklažalobcoviakojednotlivcoviporušenímúniovéhopráva
žalovaným - Slovenskou republikou, ako členským štátom Európskej únie. Žalobou uplatnený nárok je
s poukazom bez ďalšieho uplatniteľný na všeobecnom súde členského štátu. Škoda, ktorej náhrady sa
žalobca domáha, vznikla v mieste výkonu služobnej činnosti žalobcu, ktorým je E. F. G. A. D. a táto sa
nachádza v územnom obvode Okresného súdu Zvolen, pričom tu nastala aj samotná skutočnosť, ktorá
zakladá žalobou uplatnený nárok na náhradu škody. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného
zboru (ďalej HaZZ), pričom vykonáva štátnu službu v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami

zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej ZoHaZZ). Štátnu službu aktuálne
vykonáva v služobnej hodnosti nadporučík , vo funkcii hasič záchranár - špecialista, v čate „B“ na
Okresnom riaditeľstve HaZZ vo C., na hasičskej stanici v D. od roku 2015. Služobný (pracovný) čas
príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 ZoHaZZ), a to tým spôsobom, že pracovná zmena
sa skladá z výkonu služby, po ktorom nasleduje služobná pohotovosť na pracovisku (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ
– ďalej aj „určená služobná pohotovosť“). Jedna pracovná (služobná) zmena hasiča sa skladá z:
· výkonu služby a

· určenej služobnej pohotovosti.
Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej
služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 17/7), s účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté
na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 16/8). Celkovo v rámci jednejpracovnej zmeny strávi hasič na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín. Okrem určenej pohotovosti,
ktorú odpracuje počas každej pracovnej zmeny, hasičovi môže byť (a aj pravidelne býva) nariadená
aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ (ďalej aj

„nariadená služobná pohotovosť“), a to napr. v prípade, ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnu
obsadenosťvmiestevýkonuslužbyvdôsledkuabsencieniektoréhozkolegov,prirozsiahlychpožiaroch,
živelných pohromách, resp. iných udalostiach vyžadujúcich zvýšený počet hasičov, na zastupovanie
kolegov,ktorínemôžunastúpiťdoslužbyzdôvodunáhlychnepredvídateľnýchokolnostíapodobne.Obe
služobné pohotovosti, či už určená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako ako

ani nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného času
a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny
mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Za vykonávanie
určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) je hasič odmeňovaný za každú hodinu pohotovosti
peňažnou náhradou vo výške 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (ak
je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške 30

% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná
v deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) – viď § 122 ods. 1 ZoHaZZ. Podľa výšky náhrady
poskytovanej za výkon pohotovosti, ktorá závisí od toho, či je pohotovosť vykonávaná v bežný služobný
deň alebo v deň služobného pokoja, je určená služobná pohotovosť rozlišovaná, resp. označovaná aj
ako tzv. „15 %-ná pohotovosť“ a „30 %-ná pohotovosť“. Určené služobné pohotovosti sú určované na čas

nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti
vykonávané v čase 22.30 – 05.30 hod., od začiatku roka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8)
sú služobné pohotovosti vykonávané v čase 22.00 – 06.00 hod. V prípade, ak je počas služobnej
pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa táto služobná pohotovosť na
prácu nadčas. Keďže v mieste výkonu služby – na hasičskej stanici v D. sa striedajú 3 hasičské zmeny

– čaty „A“, „B“ a „C“, pracovný čas hasiča je rozvrhnutý tak, že každý tretí deň odslúži každá hasičská
zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda o nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. určenú služobnú pohotovosť (§ 86 ods. 2
ZoHaZZ v spojení s § 92 ods. 1 ZoHaZZ).Nakoľko sa striedajú tri hasičské zmeny – prvá čata „A“,
druhá čata „B“ a tretia čata „C“, sú služobné zmeny hasičov (t. j. pracovný čas) rozvrhnuté v zásade

tak, že každý tretí deň hasič odslúži (minimálne) 24 hodín v rámci zmeny a následne má dva dni voľna.
Vzhľadom na takéto rozvrhnutie služobného času každá hasičská zmena mesačne odslúži aspoň 10
pracovných zmien, pričom v niektorých mesiacoch je to až 11 zmien. V niektorých týždňoch hasiči
odslúžia 2 zmeny týždenne (48 hodín) a v niektorých týždňoch na hasiča vyjdú 3 zmeny týždenne (72
hodín), a to v závislosti od toho, na ktoré dni im pripadnú dni služobných zmien v týždni (v prípade, ak

hasič má zmenu v pondelok, ďalšie zmeny mu pripadnú na štvrtok a nedeľu, čo sú 3 zmeny v týždni).
Pri takto stanovenom rozvrhnutí služobného času má teda hasič stráviť v službe minimálne 240 hodín
(pri 10 zmenách za mesiac) až 264 hodín mesačne (pri 11 zmenách za mesiac). Do tohto rozsahu
pritom nie sú zahrnuté hodiny nadčasov, keďže častokrát sa stane, že pred koncom služby (napr.
o 05.00 hod. ráno) je vyhlásený poplach a je potrebné ísť vykonať výjazd k požiaru, ktorého hasenie

trvá 5 hodín – v takomto prípade teda hasič strávi v práci v rámci jednej zmeny 29 hodín nepretržite).
Vzhľadom na uvedené, služobný čas hasiča je rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe má za
rok (365 dní), pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň odpracovať 121,67 zmenových
služieb (365 dní / 3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových
služieb x 24-hodinová služba). S poukazom na vyššie opísané rozvrhnutie služobného času, ktorého

súčasťoujeajurčenáslužobnápohotovosťvykonávanávmiestevýkonuslužby(t.j.nahasičskejstanici),
žalobca v žalovanom období február 2020 – január 2023 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej
pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda v tzv. 15 %-
nej a 30 %-nej pohotovosti) odpracoval:
- v období od marca 2020 do decembra 2020 vrátane: 495,54 hodín,

- v období od januára 2021 do decembra 2021 vrátane: 584,43 hodín,
- v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane: 673,03 hodín,
- v období od januára 2023 do februára 2023 vrátane: 102,67 hodín.
Za žalované obdobie od marca 2020 do februára 2023 vrátane (t. j. od 01.03.2020 do 28.02.2023 -
ďalej aj „žalované obdobie“) žalobca odpracoval spolu 1855,67 hodín určenej služobnej pohotovosti.

Za žalované obdobie žalobca pritom celkovo odpracoval spolu 2000,42 hodín služobnej pohotovosti
(určenej + nariadenej), pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola
započítaná do pracovného času. Žalobcov priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného
obdobia od marca 2020 do februára 2023 vrátane dosiahol 51,41 hodín týždenne. Počas celého trvaniaslužobnej pohotovosti, t. j. počas všetkých hodín, ktoré žalobca odslúži v rámci služobnej pohotovosti,
sa ako hasič musí zdržiavať na pracovisku, t. j. na hasičskej stanici, z tohto miesta sa nesmie
vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby služobnej pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak

je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do jednej minúty od nahlásenia, preto musí byť počas služobnej
pohotovosti oblečený v služobnej rovnošate a musí byť fyzicky aj psychicky pripravený okamžite
vykonať výjazd na miesto určenia. Napriek uvedeným skutočnostiam sa však služobná pohotovosť (t.
j. všetky hodiny „neaktívnej časti“ služobnej pohotovosti) nezapočítava do pracovného času, a teda
tieto odpracované hodiny nie sú považované za odpracovaný čas. Zjednodušene povedané, napriek

tomu, že v práci strávi v rámci každej jednej zmeny minimálne 24 hodín, tak v súčasnosti 8 hodín
z tohto času (do konca roku 2021 to bolo 7 hodín), ktoré strávi na pracovisku pripravený na výkon
práce, nie je považovaných za pracovný čas. Táto skutočnosť sa v praxi prejavuje tak, že napriek
tomu, že napr. v mesiaci marec 2020 sa v jeho fonde pracovného času uvádza počet hodín 170,
tento údaj nezohľadňuje ďalších 62,06 hodín odpracovanej služobnej pohotovosti. Z takto nereálne
vykazovaného fondu pracovného času, ktorý reálne nezohľadňuje odslúženú služobnú pohotovosť

sa potom javí, že jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však pravidelne
v absolútnom rozpore so skutočnosťou. Keďže sa vo fonde pracovného času pracovná pohotovosť
nezohľadňuje, tak ak vychádzame z deklarovaného počtu hodín vo fonde pracovného času, potom sa
javí, že za mesiac marec 2020 bol jeho priemerný týždenný pracovný čas len 38,37 hodiny (170 hodín
za mesiac : 4,43 týždňa = priemer 38,37 hodín za týždeň), avšak v skutočnosti bol jeho priemerný

týždenný pracovný čas 49,44 hodín (232,06 hodín za mesiac : 4,43 týždňa = 52,38 hodín za týždeň),
nie teda 38,37 hodín za týždeň, ako je to formálne vykazované vo fonde pracovného času a ako je
to deklarované aj jeho služobným úradom - HaZZ. S poukazom na uvedené skutočnosti a vzhľadom
na údaje vyplývajúce z priložených listinných dôkazov je zrejmé, že jeho priemerný týždenný pracovný
čas počas žalovaného obdobia pravidelne značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný

čas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85 ods. 2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný
pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice. K tejto skutočnosti
pritom dochádza v dôsledku skutočnosti, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti mu
nie je započítavaná do fondu pracovného času, keďže vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú
pohotovosťhasičovnepovažujezaslužobný(pracovný)čas,čojevrozporesčlánkom2ods.1Smernice

a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. ZoHaZZ umožňuje služobnému úradu, aby pracovný čas
príslušníka HaZZ (hasiča) bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne a de facto sústavne prekračuje
Smernicou stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Základný problém je
totiž v obsahu pojmu „pracovný čas“ tak ako ho na jednej strane stanovuje Smernica a judikatúra
Súdneho dvora a tým ako ho na druhej strane upravuje ZoHaZZ. Súdny dvor vo svojej judikatúre zároveň

konštantne judikuje, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu
maximálneho denného alebo týždenného pracovného času, pričom rozhodujúcim faktorom pre záver, či
sú naplnené znaky pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby. Takéto závery jednoznačne
vyplývajú napr. z rozsudku Súdneho dvora C-397/01 zo dňa 05.10.2004 vo veci Bernhard Pfeiffer a

rozsudku C-14/04 zo dňa 01.12.2005 vo veci Abelkader Dellas. V tomto smere je napokon potrebné
poukázať aj na rozhodnutie Súdneho dvora C-518/15 zo dňa 21.02.2018 vo veci Rudy Matzak, ktoré sa
priamo týka práce hasičov a z ktorého rovnako jednoznačne vyplýva, že do pracovného času hasičov sa
musí započítavať aj čas pracovnej (služobnej) pohotovosti. Nakoľko teda ZoHaZZ nepovažuje služobnú
pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, tak práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor ZoHaZZ

s úniovým právom, konkrétne s ustanovením článku 2 ods. 1 Smernice, ako aj judikatúrou Súdneho
dvora. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré
sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na
definíciu pojmu „pracovný čas“. Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel Smernice, ktorý má zabezpečiť,
aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. Článok

6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Európskej únie s osobitným významom, z
ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú
hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak
nadčasy ako aj pracovnú (služobnú) pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,

pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo so súhlasom dotknutého
pracovníka. Súdny dvor pritom už opakovane rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť
rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to,aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú
podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.
Vzhľadom však na účelové oddelenie služobnej pohotovosti od služobného (pracovného) času,

kedy služobná pohotovosť nie je započítavaná do fondu pracovného času, sa potom formálne „ na
papieri“ javí , že služobný (pracovný) čas nepresahuje 48 hodín týždenne. Je tomu tak však
len z dôvodu , že vnútroštátna právna úprava ZoHaZZ do služobného (pracovného) času hasiča
nezarátava čas služobnej pohotovosti. Ak však za pracovný (služobný) čas v súlade s judikatúrou
Súdneho dvora považujeme aj služobnú pohotovosť, tak je zrejmé, že súhrn takto „naskladaného“

pracovného času hasičov pravidelne prekračuje 48 hodín týždenne, pričom bežne dosahuje v priemere
aj cca. 53 - 56 hodín týždenne. Služobná pohotovosť, ktorú odpracuje žalobca v rámci každej jednej
pracovnej zmeny v rozsahu 8 hodín (do konca roka 2021 v rozsahu 7 hodín) nie je teda v zmysle našej
vnútroštátnej právnej úpravy považovaná za súčasť jeho služobného času. Služobnú pohotovosť je však
nevyhnutné v zmysle vyššie citovanej judikatúry Súdneho dvora považovať za „pracovný čas“ tak, ako to
kogentne stanovuje Smernica. Je teda možné jednoznačne a bez pochybností uzavrieť, že vnútroštátna

právna úprava v ZoHaZZ je v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) Smernice, nakoľko
umožňuje služobnému úradu, aby služobný čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne prekračuje
Smernicou stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Preto možno aj jednoznačne
uzavrieť, že Smernica nebola správne (resp. nebola v časti vôbec) implementovaná do právneho
poriadku Slovenskej republiky. Z priložených listinných dôkazov je zároveň preukázané, že priemerný

týždenný pracovný čas žalobcu za žalované obdobie marec 2020 – február 2023 vrátane, predstavuje
51,41 hodín týždenne, čo je nepochybne viac, než ktorý čas ako maximálny týždenný pracovný čas
povoľuje článok 6 písm. b) Smernice. Je teda zjavné, že žalobcovo právo vyplývajúce z ustanovenia
článku 6 písm. b) Smernice bolo a naďalej je pravidelne porušované. Z konštantnej judikatúry Súdneho
dvora vyplýva, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody vzniknutej porušením úniového

práva zo strany členského štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky, a to:
· cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné,
· existencia škody resp. ujmy,
· priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
V prípade, že sú splnené všetky tri vyššie uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky

spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu.
Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné
ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie)
a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania
náhrady (zásada efektivity). Poskytnutá náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti

tak, aby dostatočne sanovala ujmu ktorá poškodenému jednotlivcovi vznikla. Porušenie práva Únie
pre absentujúcu resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do ZoHaZZ je dôsledkom zákonodarného
a legislatívneho procesu. Pri rešpektovaní zásad ekvivalencie a efektivity je pasívne vecne
legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody porušením úniového práva Únie štát – t. j. žalovaný
Slovenská republika, keďže neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie dodržania požiadavky

vyplývajúcej z článku 6 písm. b) Smernice, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu ZoHaZZ, ktorý umožňuje
služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ (hasičovi) jeho služobný čas takým spôsobom, že tento
pravidelne presahuje maximálnu hranicu 48-hodinového týždenného pracovného času. Za žalovaný štát
v tomto spore v zmysle § 135 ods. 1 CSP koná Ministerstvo ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá

aj HaZZ, pričom Ministerstvo bolo tiež aj garantom právnej úpravy vykonanej ZoHaZZ,. Súdny dvor vo
svojej judikatúre pritom už opakovane rozhodol a konštantne rozhoduje, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný
na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ tak, ako to predpokladá Smernica. Také vymedzenie
pojmu „pracovný čas“, ako ho kogentne ustanovuje článok 2 Smernice, bráni vnútroštátnej právnej

úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu 48 hodinovú týždennú hranicu
upravenú v článku 6 písm. b) Smernice. V tomto smere je možné poukázať napr. na rozsudok Súdneho
dvora C-303/98 zo dňa 03.10.2020 vo veci Simap, uznesenie C-241/99 zo dňa 03.07.2001
vo veci Confederación Intersindical Galega (CIG). Pokiaľ ide o druhú podmienku, ktorou je existencia

škody, tu je potrebné uviesť, že Smernica samotná neobsahuje ustanovenia týkajúce sa procesu
náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, rovnako neobsahuje ani kritériá zakotvujúce spôsob
určenia výšky nároku na náhradu škody. Podľa judikatúry Súdneho dvora, týkajúcej sa priamo škôd
vznikajúcich hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice, treba podškodou v takomto prípade v prvom rade rozumieť ujmu, ktorá dotknutému hasičovi vznikla v dôsledku
straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas
upravený článkom 6 písm. b) Smernice rešpektovaný. V tomto zmysle je treba za primeraný odpočinok

v zmysle Smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po maximálne 48 hodinovej týždennej
pracovnej dobe zahŕňajúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku (viď bod 59 rozsudku vo veci
Günter Fuß). Z judikatúry Súdneho dvora k náhrade škody vzniknutej z porušenia úniového práva
vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná
vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených. Podmienky náhrady

škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave zároveň nesmú byť menej výhodné ako podmienky
týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť
upravené tak, abyviedlikpraktickejnemožnostialebonadmernémusťaženiuzískania náhrady(zásada
efektivity); náhrada škody zároveň musí byť primeraná vzniknutej ujme (viď napr. rozsudok vo veci
Brasserie du pecheur a Factortame). Právny poriadok Slovenskej republiky však neobsahuje žiadny
špecifický právny predpis či konkrétne ustanovenie pre posudzovanie náhrady škody, ktorá vznikla

poškodenému porušením práva Únie, a to či už by išlo o základ takéhoto nároku alebo určenie jeho
výšky. Pri absencii konkrétnej právnej úpravy je pri posudzovaní takéhoto nároku v našich podmienkach
nutné vychádzať zo zásad, ktoré na tento účel všeobecne stanovil Súdny dvor - t. j. dodržať podmienky
efektivity, ekvivalencie a primeranosti. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalovaného nároku, žalobca má
za to, že touto žalobou uplatnený nárok je pri absencii explicitnej vnútroštátnej úpravy nároku na

náhradu škody z porušenia práva Únie jednotlivcovi potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovení
právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie.
Týmito ustanoveniami sú § 11 - § 13 OZ, upravujúce nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada sa poskytuje aj
vpeniazoch. Vzhľadomnaskutkovýstavjezrejmé,žedlhoročnedochádzakporušovaniuosobnostných
práv žalobcu na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušení práva na

primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život, a to v príčinnej
súvislosti s tým, že v dôsledku nezapočítania hodín služobnej pohotovosti do pracovného času žalobca
reálne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b) Smernice. Osobnostné práva žalobcu sú
v dôsledku uvedeného porušované sústavne a dlhoročne, nielen teda počas žalovaného obdobia. Práca
hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú žalobca vníma ako poslanie. Pri svojej práci neraz

nasadzuje vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci
na regeneráciu fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v dôsledku sústavného porušovania práva
na primeranú dobu odpočinku nedostáva. Skutočnosť, že žalobca trávi v práci neprimerane dlhý čas, má
pritom nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho života, a to z hľadiska rodinného a osobného života. V súvislosti
s porušovaním práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas prichádza o čas, ktorý by

inak mohol a chcel venovať najmä jeho rodine, či iným aktivitám nesúvisiacim s pracovným zaradením.
Má dve maloleté deti, ktoré si vzhľadom na svoj vek vyžadujú zvýšenú starostlivosť. V dôsledku
neprimeraného pracovného zaťaženia žalobcu, musí starostlivosť o deti zabezpečovať najmä manželka
s pomocou starých rodičov, čo sa negatívne prejavuje na partnerskom spolužití manželov. Prvý deň
po službe je žalobca nevyspatý, unavený, má prevrátený spánkový režim. Je fyzicky aj psychicky

vyčerpaný. Všetky hodiny, ktoré odpracuje nad rámec maximálneho povoleného pracovného času,
by mohol venovať deťom a manželke. Za tohto stavu mu neostáva priestor ani na osobné záľuby.
Žalobca uvedené skutočnosti vníma ako porušovanie jeho práv na súkromie a rodinný život. Ak by
žalovaný správne prebral ustanovenia článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice do ZoHaZZ, resp.
ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej stránky v praxi dodržiavané, nedochádzalo by k porušovaniu

žalobcovho práva na maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas, a teda nedošlo by ani k strate
času odpočinku, na ktorý by mal nárok. Za odpracované hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti
(vyššie citovaný § 92 ods. 1 ZoHaZZ) je žalobcovi uhrádzaná peňažná náhrada (nie teda „mzda“ resp.
„služobný plat“, čo taktiež potvrdzuje, že služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas) vo
výške vyplývajúcej z ustanovenia § 122 ods. 1 ZoHaZZ, a to vo výške 15 % zo sumy, ktorou je príslušná

časť žalobcovho služobného platu (t. j. 15 % zo žalobcovej hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej
služobnej pohotovosti sú tým časom, ktorý odpracuje v rámci každej 24 hodinovej služby v súčasnosti
v čase od 22:00 do 06:00 hod. (resp. do konca roka 2021 to bolo v čase od 22:30 do 05:30 hod.) a tieto
hodiny mi nie sú započítavané do služobného času. Určenú služobnú pohotovosť vykonáva priamo na
pracovisku (hasičskej stanici), z ktorej sa nesmie vzdialiť a vždy musí byť pripravený vykonať služobný

výjazd do 1 minúty od nahlásenia. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť
(vyššie citovaný § 92 ods. 2 ZoHaZZ) odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný
mimo svojho pracovného času, t. j. mimo rozpisu svojich pravidelných služobných zmien, a to spravidla
z domu. Je to tak napr. v prípade náhlej potreby privolania väčšieho počtu hasičov ak dôjde k živelnejpohrome resp. inej závažnej udalosti, ktorá si vyžaduje zásah väčšieho počtu príslušníkov, než ktorí
sú v službe v rámci pracovných zmien. Základný rozdiel je teda v tom, že zatiaľ čo určenú služobnú
pohotovosť hasič vykonáva v rámci každej jednej pracovnej zmeny a nachádza sa v práci na hasičskej

stanici, na výkon nariadenej pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho bežného služobného času
a to spravidla v čase, keď sa nachádza v domácom prostredí príp. inde (avšak mimo miesta výkonu
služby). Za výkon takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia peňažná náhrada, než za výkon
určenej služobnej pohotovosti, keďže:
- za určenú služobnú pohotovosť sa poskytuje peňažná náhrada vo výške 15 % (v bežné služobné dni)

resp. 30 % (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu, za každú
odslúženú hodinu pohotovosti,
- za nariadenú služobnú pohotovosť v mieste výkonu služby (keď je hasič privolaný z domova do služby
na hasičskú stanicu) je poskytovaná peňažná náhrada vo výške 50 % (v bežné pracovné dni) resp.
100 % (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, za každú
odslúženú hodinu pohotovosti.

Vzhľadom na rozhodujúce skutkové a právne okolnosti tejto veci má žalobca za to, že ustanovenie § 122
ZoHaZZ je práve takým ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie iuris „najbližšie“ prejednávanej veci
na to, aby jeho aplikáciou bolo možné určiť primeranú výšku náhrady škody. Výšku nemajetkovej ujmy
je potrebné určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých ujma žalobcovi
vznikla. Výšku uplatňovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca odvíja od toho, že ustanovenie §

122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, ktoré upravuje odmenu za nariadenú služobnú pohotovosť vykonávanú
v mieste vykonávania štátnej služby, je tým ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie „najbližšie“
k stanoveniu výšky žalovaného nároku. Hodiny služobnej pohotovosti, ktoré žalobcovi neboli započítané
do služobného času, je možné analogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času
(čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou

služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ), keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby
k porušovaniu práv nedochádzalo, pričom k tomuto porušovaniu dochádzalo práve výkonom služobnej
pohotovosti, ktorá sa žalobcovi však nezapočítavala do služobného (pracovného) času. Žalobca má
za to, že primeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou
uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to

za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia. Vychádzajúc tak
z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15 % alebo
30 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ (vo výške 50 %
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je

v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej
ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ
za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku (50 % - 15 %) a v prípade určenej služobnej pohotovosti odpracovanej v čase pracovného pokoja

ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku (50 % - 30 %). Uvedeným spôsobom stanovená a touto žalobou uplatňovaná primeraná náhrada
škody teda predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti (50 % zo
sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ) a výškou náhrady za určenú

služobnú pohotovosť (15 % zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30
% z tejto sumy ak ide o deň služobného pokoja), t. j. vo výške zodpovedajúcej 35%, resp. 20 % zo sumy,
ktorá je príslušnou časťou žalobcovho služobného platu (50 % – 15 % = 35 %, a v prípade ak ide o deň
služobného pokoja 50 % - 30 % = 20 %). Pokiaľ ide o splatnosť jednotlivých dielčích nárokov na náhradu
škody vo forme nemajetkovej ujmy, žalobca má za to, že tieto nároky vznikajú postupne a osobitne za

každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli jeho práva porušované, a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný
mesiac. Vzhľadom na povahu týchto nárokov má totiž za to, že nemajetková ujma vznikla každý mesiac
po tom, čo v priamej súvislosti s porušením jeho práv táto jeho ujma nebola kompenzovaná v služobnom
plate navyše o 35 %, resp. 20 % (teda „doplatkom“ do sumy 50 % za každú odpracovanú hodinu určenej
služobnej pohotovosti, ako keby bola táto odpracovaná ako nariadená služobná pohotovosť podľa § 122

ods. 1 písm. a) ZoHaZZ), preto za rozhodujúci moment pre vznik tejto ujmy považuje výplatný termín. U
príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac.
Splatnosť mzdy za mesiac február 2020 teda nastala dňa 10.03.2020 atď. Vzhľadom k všeobecnej 3-
ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka si žalobca uplatnilnárok spätne za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby, a to počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac
február 2020 (ktorá nastala 10.03.2020) až po január 2023 vrátane. Vzhľadom na uvedený spôsob
výpočtu žalobca vyčíslil škodu vo forme nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla porušením práva Únie, a

to nasledovne:
- nemajetková ujma za rok 2020 (marec 2020 - december 2020 vrátane) predstavuje spolu sumu
1.373,73Eur,
- nemajetková ujma za rok 2021 (január 2021 - december 2021 vrátane) predstavuje spolu sumu
1.749,60 Eur,

- nemajetková ujma za rok 2022 (január 2022 - december 2022 vrátane) predstavuje spolu sumu
2.045,66 Eur,
- nemajetková ujma za obdobie január 2023 - február 2023 vrátane predstavuje spolu sumu 340,15 Eur.
Celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za žalované obdobie marec
2020 až február 2023 vrátane (t. j. od 01.03.2020 do 28.02.2023), teda pri odpracovaných hodinách
určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1855,67 hodín predstavuje súhrnne

sumu vo výške 5.509,13 Eur, ktorej zaplatenia sa touto žalobou domáha.

2. O podanej žalobe súd vo veci rozhodol platobným rozkazom, voči ktorému podal žalovaný v zákonnej
lehote odpor.
V podanom odpore žalovaný uviedol, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne

vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2
Smernice 89/391/EHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré
zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností
a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov
HaZZ nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí

žalobca. Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich zásahovú
činnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje
určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti
Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym
vzťahom štátna služba príslušníkov HaZZ vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného

zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej
subordinácii a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci HaZZ plnia, možno podľa súvisiacich právnych
predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy
samotného HaZZ, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný má za to, že žalobca

si nesprávne vykladá pôsobnosť Smernice, nakoľko Smernica sa nevzťahuje na príslušníkov HaZZ.
Rozsah pôsobnosti Smernice stanovuje článok 1 ods. 3, podľa ktorého táto Smernica sa vzťahuje na
všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby
boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 Smernice 89/391/EHS. Smernica Rady 89/391/EHS v článku 2
ods. 2 stanovuje, že Smernica 89/391/EHS sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore

charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Z dikcie daného článku vyplýva, že
ide len o exemplifikatívny a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti
verejných služieb. Žalovaný má za to, že štátna služba príslušníkov HaZZ, ktorí vykonávajú aj zásahovú
činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou

má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. Z tohto dôvodu žalobcovi nemohla vzniknúť
škoda, nakoľko ustanovenia Smernice sa na neho nevzťahujú a teda nie je splnený základný predpoklad
zodpovednosti za škodu. HaZZ, resp. jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh
na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti
priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi HaZZ

pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica
89/391/EHS nevzťahuje. Inak povedané v súčasnosti iné zložky (okrem HaZZ), ktorým by boli zverené
činnosti služieb civilnej ochrany, neexistujú. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov HaZZ v
prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti
vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES

na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.
Žalovaný namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná. Z
hľadiska vhodnosti transpozície Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky
je potrebné zohľadniť aj výpočet (za tri roky, nakoľko ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré (narozdielodprávosobnostných)podlieharežimupremlčaniavtrojročnejpremlčacejlehotevyplývajúcejz§
101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Občiansky
zákonník“), a žalobca ho aj takto uplatňuje).

365 služieb .........................................................................................za 3 roky – každý tretí deň
dovolenka ............................11 zmien za rok .............33 zmien za tri roky (podľa kol. zmluvy)
dodatková dovolenka ...........2 zmeny za rok .............. 6 zmien za tri roky (podľa kol. zmluvy)
voľno za štátnu službu vo sviatok ................................................................15 zmien za tri roky
maximum odslúžených zmien ...................................................................... 365-33-6-15 = 311

počet referenčných období ........................................................................................................6
priemerný počet zmien za referenčné obdobie ......................................................311/6 = 51,83
priemerný počet hodín za referenčné obdobie ...........................................51,83 x 24 = 1243,99
počet týždňov v referenčnom období (priemer) ..................................................................... 26
priemerný počet hodín za týždeň ................................................................1243,99/26 = 47,84.
Vo vyššie uvedenom výpočte je možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté na základe

kolektívnej zmluvy (napr. čl. 4 ods. 14 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ
na rok 2021 – uplatňuje sa v období január - jún príslušného kalendárneho roka, a teda spôsobuje
zlepšenie výpočtu v týchto referenčných obdobiach), čoho dôsledkom je konštatovanie o vhodnosti
transpozície Smernice vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby. Z uvedeného výpočtu a
ďalšíchskutočnostívyplýva,žezhľadiskamaximálnehopriemernéhopočtuodslúženýchhodíntýždenne

vzhľadom na referenčné obdobia, bola Smernica 2003/88/ES transponovaná správne. Ustanovenia §
86 ods. 2 a § 92 ods. 1 ZoHaZZ rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je
výkonom štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel
medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) a nariadenou služobnou
pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ). Pri nariadenej služobnej pohotovosti

v štátnej službe podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj
vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto
súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne
nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou

účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ) a slová v § 92 ods.
1 ZoHaZZ 3 len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou pohotovosťou.
V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný
má za to, že ustanovenia § 85, § 91, § 92 ZoHaZZ, ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020

(čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy 2022 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy 2023 (čl.
3) plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. Smernica 2003/88/ES pripúšťa výnimku zo
stanoveného limitu za dodržania nasledujúcich kumulatívnych podmienok:
- písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit
počtu hodín,

- zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a
poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch, kedy zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej 48
hodín v dobe 7 dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie,
- zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri
práci,

- žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť
s vykonávaním takejto práce.
Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť
48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť
ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež

umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri
nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,

tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobnéhočasu tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle
§ 85 ZoHaZZ. Podľa § 91 ods. 3 ZoHaZZ možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas
v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ako vyplýva z ustanovenia §

86 ods. 1 ZoHaZZ môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom
rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa §
86 ods. 2 ZoHaZZ .V zmysle Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, Kolektívnej

zmluvy2022, čiKolektívnejzmluvy2023hasičivykonávajúcištátnuslužbusnerovnomernerozvrhnutým
služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo
služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v
trvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene v zmysle vyššie citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy
2019 – 2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022 a čl. 3 ods.

3 Kolektívnej zmluvy 2023. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 ZoHaZZ. Uvedené referenčné obdobie
však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného
služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek
tomu,ževnútroštátneprávoneupravujeexplicitnemaximálnypriemernýtýždennýslužobnýčasuvedený

konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, ZoHaZZ a Kolektívne zmluvy
dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu
službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne
predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne. Žalovaný uvádza, že článok 6
Smernice 2003/88/ES je spomenutý v článku 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom,

aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to
je v tomto prípade), keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Žalovaný má za
to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. V prvom
rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi

nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú
pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný.
Žalovaný chce zdôrazniť, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení
zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho
zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej

činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak v zmysle platnej legislatívy pri
takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený
priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na
oddych (spánok) zamestnanca, t. j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu
nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať

alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon
práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená,
že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu
zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len za vykonanú
prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu,

ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií. Žalobca je
zaradený v zmenovej službe ako je uvedené v jeho personálnom rozhodnutí (oznámení o sume a zložení
služobného platu). Čl. 3 ods. 1 Pokynu prezidenta HaZZ o vnútornej organizácii HaZZ na operatívno-
technickom úseku č. 35/2012 v znení neskorších predpisov stanovuje začiatok výkonu služby žalobcu
na úseku požiarnej ochrany od 07.00 hod. do 07.00 hod. nasledujúceho dňa. Z tohto ustanovenia ako

aj z § 86 ods. 2 ZoHaZZ vyplýva, že príslušníci zaradení na tomto úseku vykonávajú svoje služobné
činnosti nerovnomerne v 24 hodinových cykloch, pričom ide o výkon služobných činností a na výkon
služby nadväzuje bezprostredne služobná pohotovosť upravená v § 92 ods. 1 ZoHaZZ. Počas tejto
pohotovosti sú príslušníci fyzicky prítomní v mieste výkonu štátnej služby, ale tento čas je určený na
oddych a odpočinok. V prípade prerušenia pohotovosti (to znamená až v prípade nutného zásahu

príslušníkov HaZZ) sa aplikuje § 91 ods. 1 ZoHaZZ a vzniká príslušníkom HaZZ nárok na nadčas.
Z vyššie uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že pre bezpečnosť občanov na úseku požiarnej ochrany
je potrebné, aby bola na tento účel zabezpečená 24 hodinová služba, 7 dní v týždni počas celého
roka, a teda príslušníci HaZZ musia byť k dispozícii od 07:00 hod. do 07:00 hod. nasledujúceho dňa.Pričom však ale aj počas služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby majú určený čas na
oddych a odpočinok. Počas služobnej pohotovosti sa môže príslušník venovať aj inej činnosti ako
práci, ktorú vykonáva len na základe pokynu zamestnávateľa. Príslušníkovi patrí aj odmena za to, že

v prípade potreby je k dispozícii. Z vymedzeného charakteru času služobnej pohotovosti žalovaný má
za to, že nemožno do odpracovaného služobného času započítavať služobnú pohotovosť. Posúdenie
referenčných období január – jún 2021, júl – december 2021je potrebné vnímať v kontexte spoločenskej
reality opierajúcom sa o výrazné zmeny v spoločnosti vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy
COVID-19. V dôsledku celosvetového rozširovania tohto ochorenia boli v podmienkach Slovenskej

republiky prijaté rôzne opatrenia. Napríklad rôzne druhy karantény, a v období odo dňa 16.03.2020 do
dňa 13.06.2020, odo dňa 01.10.2020 do dňa 15.05.2021 a odo dňa 25.11.2021 bol vyhlásený núdzový
stav.ZrozsudkuSúdnehodvoraEurópskejúnieC-742/19(bod50-59)vyplýva,žezaokolnostíosobitnej
závažnosti alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života, zdravia
ako aj bezpečnosti spoločnosti možno nedodržať pravidlá uvedené v smernici, nakoľko v takýchto
prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania

ustanovení smernice (bod 59). Celosvetová pandémia (teda okolnosť osobitnej závažnosti a (nie len
celoštátneho) rozsahu) je práve takou okolnosťou, akú mal na mysli Súdny dvor Európskej únie, a
ktorá odôvodňuje odklon od priznania práv podľa Smernice. Za dostatočné potvrdenie závažnosti
situácie z celoštátneho hľadiska žalovaný považuje vyhlásenie a neskoršie rozšírenie núdzového stavu
(dokonca aj zmeny ústavného zákona). Vzhľadom k týmto okolnostiam má žalovaný za to, že v prípade

štátnej služby žalobcu v týchto referenčných obdobiach sa bolo v tejto veci možné od Smernice
odchýliť. Vzhľadom na takýto uvedený spôsob výpočtu výšky náhrady škody, má žalovaný za to, že
žalobcom uplatňovaný nárok skôr predstavuje mzdový nárok. Tabuľky v žalobe nemožno považovať
za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je veľmi mätúci
a predstavuje teda skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody formou

doplatku podľa ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. Žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval
všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka HaZZ v zmysle ZoHaZZ.
S plánovaným rozvrhom služobného času bol žalobca vždy oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 ZoHaZZ,
čo potvrdzoval svojim podpisom. Rovnako bol žalobca vždy riadne oboznámený so všetkými internými
predpismi a Kolektívnymi zmluvami, a to aj s tými, ktoré upravujú rozsah výkonu služby. Žalobca vedel

o všetkých podmienkach výkonu služby a za toto obdobie nedošlo k tomu, že by tieto podmienky
namietal, a ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv,
a rovnako nikdy neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované. Žalovaný
vzniesol námietku premlčania v konaní uplatneného nároku, pretože začiatok plynutia premlčacej doby
pri náhrade nemajetkovej ujmy je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne

spôsobilému porušiť, alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Výšku nemajetkovej ujmy, ktorú
žalobcapožadujevovýške5.509,13Eur,žalovanýpovažujezazjavneneprimeranú,atoajsporovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou
žalobcu neporovnateľne vyššia. Napokon Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní
výškynáhradyzaporušenieosobnostnýchprávmusíbyťzohľadnenávýškanáhrady,ktorájepriznávaná

za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie
iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať
maximálnuvýškunáhradypriznávanúzatelesnézraneniaalebonásilnéčiny(napr.IltalehtiaKarhuvaara
v. Fínsko). Žalovaný má za to, že žalobca, ako ani jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali zásah
do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských

vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej
miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Žalobca musí
nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla.

3. Žalobca vo vyjadrení k podanému odporu žalovaného uviedol, že v kontexte argumentácie

žalovaného je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že k pôsobnosti Smernice 2003/88/ES na hasičov
(teda nepochybne aj hasičov - príslušníkov HaZZ) poskytol záväzný výklad Súdny dvor vo svojej
judikatúre, a to napr. v rozsudku v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 zo dňa 05.10.2004 vo veci
Pfeiffer, rovnako aj v uznesení vo veci C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr
Hamburg. Podľa uznesenia C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg:

„61. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je opodstatnené odpovedať na položenú otázku tak,
že článok 2 smernice 89/391 a článok 1 ods. 3 smernice 93/104 sa majú vykladať v tom zmysle, že
činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej hasičskej služby, akou je verejná služba, o ktorú
ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článku 6 bodu 2smernice 93/104 v zásade odporuje prekročenie maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny
týždenný pracovný čas vrátane pohotovosti na určenom mieste.“ V tomto prípade je potrebné zdôrazniť,
že činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci HaZZ sa nijako neodlišujú, pokiaľ ide o rámec výkonu činností

a ich povahu, od tých činností, ktoré viedli k vydaniu predmetného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci
Personalrat der Feuerhwehr Hamburg, a teda tento záväzný výklad Súdneho dvora týkajúci sa Smernice
89/391/EHS je nepochybne možné uplatniť aj v tejto právnej veci. Aj vzhľadom na túto skutočnosť mám
teda jednoznačne za to, že tak ustanovenia Smernice 2003/88/ES, ako aj Smernice 89/391/EHS, sa
vzťahujú aj na hasičov – príslušníkov HaZZ v Slovenskej republike v celom rozsahu. Napokon Súdny

dvor aj v ťažiskovom rozsudku C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß úplne
jednoznačne uviedol a záväzne judikoval, že z rozsahu úpravy Smernice 2003/88/ES nie sú vyňatí ani
hasiči (teda úplne nepochybne ani hasiči - príslušníci HaZZ), keď v rozsudku v predmetnej veci výslovne
konštatuje, že: „33. Na úvod treba pripomenúť, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje
pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník,
keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré

ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný
čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy a od ktorej sa v prípade
neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade
odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k
tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeiffer

a i., C-397/01 až C-403/01, Zb. s. I-8835, body 98 a 100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a
38). Už len s prihliadnutím na citované rozhodnutia Súdneho dvora je jednoznačne zrejmé, že
argumentácia žalovaného o tom, že sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov HaZZ, je zjavne nesprávna
a nedôvodná. V súvislosti s výkladom Súdneho dvora v uvedených rozhodnutiach ohľadne pôsobnosti
Smernice na hasičov je potrebné napokon zdôrazniť, že vnútroštátny súd je povinný plne

uplatňovať a rešpektovať výklad práva Európskej únie, ktorý podal Súdny dvor (rozsudok C-261/21 zo
dňa 07.07.2022 vo veci F. Hoffmann-La Roche LtD), a teda aj súd prejednávajúci tento spor je záväzným
výkladom Súdneho dvora viazaný. Nemôžu byť teda žiadne pochybnosti o tom, že Smernica sa v celom
rozsahu vzťahuje aj na žalobcu ako hasiča – príslušníka HaZZ. Výnimka uvedená v článku 2 ods. 2
prvom pododseku Smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečiť riadne fungovanie

služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne
vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je
možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Ak sa prihliadne na štandardnú
činnosť, resp. náplň práce, ktorú vykonávajú hasiči – príslušníci HaZZ, tak je zjavné, že
uvedená výnimka Smernice 89/391/EHS sa na túto služobnú činnosť nevzťahuje. Negatívna

výnimka z rozsahu pôsobnosti smernice, ktorú Smernica 89/391/EHS predpokladá, sa totiž
úplne zjavne odlišuje od obvyklej obsahovej náplne služobnej činnosti a pracovných úloh hasiča.
Príslušníci HaZZ jednoznačne nespadajú pod „civilnú ochranu“, a to bez ohľadu na to, že
zriedkavo vykonávajú niektoré činnosti, ktoré pod civilnú ochranu patria, a to už len preto, že primárne
plnia hasiči iné úlohy, než tie, ktoré sú typické pre civilnú ochranu. Podanou žalobou sa domáha žalobca

náhrady škody vzniknutej porušením úniového práva, a to konkrétne práva na maximálny pracovný
čas. K tomuto porušeniu úniového práva došlo v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, pretože
ani po deklarovanom prebratí tejto Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku (do ZoHaZZ) nie je
v podmienkach Slovenskej republiky žalobcovi ako hasičovi (príslušníkovi HaZZ) reálne garantovaný
maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas. V zmysle článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok,
ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Prijatie
všetkých opatrení vnútroštátneho práva potrebných na vykonanie právne záväzných aktov Európskej
únie (teda aj smerníc) je v zmysle článku 291 Zmluvy o fungovaní Európskej únie uložené priamo
samotným členským štátom. Práve preto členské štáty zodpovedajú za škodu vzniknutú porušením

úniového práva v prípade nesprávne transponovanej smernice, resp. v prípade uplatňovania právneho
predpisu, do ktorého bola smernica prebratá takým spôsobom, že sa nedosahuje cieľ smernice. Zásada
zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou
systému zmlúv, na ktorých je Európska únia založená. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať
zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušením úniového práva musia

vnútroštátnesúdyvzásadevykonaťpodľausmerneníSúdnehodvoranaichvykonanie.Vtomtosmereje
predovšetkým potrebné zdôrazniť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody
spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj priamo štát, pričom úniové
právo nijako nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenújednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Žalobou uplatnený nárok na
náhradu škody má svoj základ v porušení práva vyplývajúceho zo Smernice, ku ktorému došlo v čase,
keď žalobca vykonával služobný pomer k štátu, je aj z tohto hľadiska pasívne vecne legitimovaným štát

(t. j. žalovaný), nie štátny orgán, ktorý v mene štátu konal, pretože v takýchto prípadoch za konanie
štátneho orgánu taktiež zodpovedá štát. Výpočet“ týždenného pracovného času, ktorý žalovaný uvádza
a z ktorého má vyplývať, že priemerný týždenný pracovný čas hasiča predstavuje 47,84 hodín, je
v absolútnom rozpore s realitou. Žalovaný totiž vo svojom „výpočte“ na jednej strane nezohľadňuje tie
údaje resp. ten počet hodín, ktoré nevyhnutne každý hasič odpracuje, na strane druhej úplne opačným

a zavádzajúcim spôsobom zohľadňuje a odpočítava tie sumy hodín, ktoré sa pri výpočte priemerného
týždenného pracovného času priamo v zmysle Smernice zohľadňovať (teda ani odpočívať) nemajú.
Údaje uvedené v jednotlivých mesačných výpisoch z dochádzkového systému SAP sú presnými
údajmi o skutočne odpracovanom služobnom čase každého z príslušníkov (hasičov), a teda napriek
označeniu „Plán služieb“ ide o reálnu dochádzku resp. pracovný čas hasiča tak, ako ho konkrétny
príslušník odpracoval. Údaje vyplývajúce z predmetných listinných dôkazov sú teda nespochybniteľné

a ani samotný žalovaný ich žiadnym konkrétnym účinným spôsobom nepoprel, čím sú tieto v tomto
spore nesporné a preukázané. V žalobe je pritom podrobne uvedený a prepočítaný nielen priemerný
týždenný pracovný čas v jednotlivých obdobiach, ale aj celkový priemerný týždenný pracovný čas za
celé žalované obdobie, ktorý dosiahol 51,41 hodín týždenne. Základnou podstatou tohto sporu totiž
je, že služobná pohotovosť sa žalovanému ako hasičovi nezapočítava do služobného (pracovného)

času a teda odslúžená služobná pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný čas, pričom práve
preto, resp. „vďaka“ tomu, z hľadiska žalovaným formálne vykazovaného počtu odpracovaných hodín,
nedochádza k porušovaniu Smernice 2003/88/ES, keďže takto „evidenčne“ (formálne resp. „na papieri“)
nie je prekračovaný maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Služobná pohotovosť je síce
považovaná za výkon štátnej služby (čo nie je sporné a najmä to v tejto veci ani nie je podstatné), avšak

nie je započítavaná do služobného (pracovného) času, čo je zásadný a diametrálny rozdiel. Vo vzťahu
k námietkam žalovaného o údajnej neexistencii škody resp. ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, v prvom rade
žalobca odkázal na samotnú žalobu, kde je otázka vzniku škody resp. ujmy, jej dôvodov a prejavov
podrobne zdôvodnená. Rovnako je v žalobe aj podrobne zdôvodnené splnenie všetkých 3 podmienok
nároku na náhradu škody z porušenia úniového práva. K vznesenej námietke premlčania žalobca

uviedol, že začiatok plynutia premlčacej doby je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby, pričom dielčie
nároky na náhradu škody vznikali za každý mesiac osobitne a odvíjali sa od splatnosti mzdy za
jednotlivé mesiace žalovaného obdobia. Právnou úpravou v ZoHaZZ a rozdelením služobného času
na 1) čas výkonu služby a 2) čas služobnej pohotovosti, nedochádza „len“ k porušovaniu článku 6

písm. b), ale aj článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, ktorý vymedzuje obsah pojmu „pracovný čas“,
Rovnako tak dochádza aj k porušovaniu samotného § 85 ods. 2 ZoHaZZ, ktorý stanovuje 40 hodinový
týždenný služobný čas hasiča, nehovoriac už o tom, že napríklad podľa Kolektívnej zmluvy na rok
2023 má byť týždenný čas hasiča len 37,5 hodín, čo je v reálnych podmienkach výkonu služby hasičov
v Slovenskej republike doslova iluzórne. K formálnemu oddeleniu služobnej pohotovosti od služobného

času došlo v ZoHaZZ úplne zjavne z dôvodu, aby „vďaka“ takejto úprave nebol prekračovaný maximálne
48 hodinový týždenný pracovný čas a teda aby takto „navonok“ nebol porušovaný článok 6 písm. b)
Smernice. Už len samotným rozdelením služobného času žalobcu (teda celkového času, ktorý strávi
v práci) na časť, ktorú štát považuje za služobný čas (výkon služby) a na časť, ktorú síce reálne trávi
žalobca v práci, avšak ktorý už štát za pracovný čas nepovažuje (služobná pohotovosť), dochádza

k sústavnému porušovaniu článku 2 ods. 1 Smernice, ktorý kogentne upravuje, čo sa považuje za
pracovný čas. Judikatúrou Súdneho dvora, na ktorú žalobca už v žalobe poukázal, je jednoznačne
stanovené, že „služobnú pohotovosť“ je nevyhnutné považovať za pracovný čas. Podľa Súdneho dvora
je totiž rozlišovanie či ide, alebo nejde o pracovný čas, binárne – teda buď určitý čas je pracovným
časom (článok 2 ods. 1 Smernice), alebo ním nie je a v takom prípade ide o čas odpočinku (článok 2

ods. 2 Smernice). Slovenský zákonodarca však v ZoHaZZ formálnym oddelením služobnej pohotovosti
od času výkonu služby (od služobného času) vytvoril „osobitnú kategóriu“ času (čo Smernica absolútne
nepripúšťa), čím vlastne uzákonil stav, že cca. 1/3 z celkového času, ktorý hasič reálne strávi v práci
a je nevyhnutne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, nie je považovaný za pracovný čas. Keďže jedna
pracovná zmena hasiča trvá 24 hodín, z čoho aktuálne 16 hodín predstavuje výkon služby a 8 hodín

služobná pohotovosť, tak potom približne 1/3 z celkového času, ktorý hasič strávi v práci, sa „umelo“
nepovažuje za pracovný čas a teda hasičovi sa ani nezapočítava do celkového počtu odpracovaných
hodín. Táto skutočnosť má potom nepochybne negatívny vplyv aj na budúcu výšku môjho výsluhového
dôchodku. Žalovaný takto vytvoril a zjavne vedome udržiava (proti)právny stav, v ktorom sa približnetretina z celkového času, ktorý hasič strávi v práci, nepovažuje za pracovný čas, čiže hasiči v tomto čase
(služobná pohotovosť) síce nevyhnutne sú v práci a sú po celý tento čas nevyhnutne k dispozícii svojmu
služobnému úradu, ale žalovaný (štát) tento čas nepovažuje za odpracovaný čas. V prípade žalobcu je

to len za samotné žalované obdobie spolu 1855,67 hodín určenej služobnej pohotovosti, za celé jeho
pôsobenie hasiča sú to ďalšie tisícky hodín, ktoré síce strávil v práci, avšak ktoré žalovaný zjavne za
odpracované nepovažuje. K porušovaniu práv žalobcu následne aj k vzniku nemajetkovej ujmy teda
dochádzalo a dochádza nielen tým, že pravidelne odpracuje viac než maximálne prípustných 48 hodín
týždenne, ale zároveň a nevyhnutne už aj tým, že žiadna z 1855,67 hodín odslúženej určenej služobnej

pohotovosti sa mu nezapočítavala do služobného času, čím bol a naďalej je porušovaný aj článok
2 ods. 1 Smernice. Žalobca počas žalovaného obdobia odpracoval 1855,67 hodín určenej služobnej
pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Po prepočte to potom predstavuje
náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške zaokrúhlene 2,96 Eur (5.509,13
Eur : 1855,67 hodín) za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do
služobného času. V súvislosti s výškou žalovanej sumy, ktorá po prepočte, resp. pri porovnaní žalovanej

sumy spočtomhodínodpracovanej adopracovnéhočasunezapočítanejurčenej služobnejpohotovosti
predstavuje sumu 2,96 Eur za hodinu, je potrebné ešte zdôrazniť, že táto suma je výrazne nižšia, ako
je priemer minimálnych hodinových miezd v Slovenskej republike pre prvý - najľahší stupeň náročnosti
práce, ktorá za žalované obdobie, ktoré spadá do rokov 2020 – 2023, predstavovala sumu vo výške
3,66 Eur.

Aj vzhľadom na porovnanie žalovanej sumy s minimálnymi mzdovými nárokmi, nemajetková ujma
v peniazoch zodpovedajúca sume 2,96 Eur za každú hodinu porušovania práva žalobcu, musí byť
z hľadiska elementárnej spravodlivosti považovaná za sumu absolútne minimálnu hranicu odškodnenia.
Z hľadiska námietok žalovaného o údajnej „neprimeranej výške“ žalovaného nároku je ešte potrebné
si taktiež uvedomiť, že za žiadnu z hodín odslúženej a do pracovného času nezapočítanej určenej

služobnej pohotovosti žalobca nežiada viac, než sumu zodpovedajúcu maximálne 35 % z jeho hodinovej
mzdy. Aj z tohto pohľadu nemožno žalovanú sumu považovať za „neprimerane vysokú“, práve naopak,
ide o minimálnu mieru spravodlivého odškodnenia.

4. Žalovaný v elektronickom podaní doručenom okresnému súdu dňa 09.08.2023 zotrval na skutkových

tvrdeniach uvádzaných v podanom odpore.

5.Napojednávaní dňa16.10.2023stranysporuzotrvalinaskutkovýchtvrdeniachuvádzanýchvosvojich
vyjadreniach a návrhoch na vykonanie dokazovania.

6. Na pojednávaní súd na návrh žalobcu vypočul žalobcu, ktorý vypovedal, že takto nastavený systém
služieb a systém výkonu pohotovosti fungoval od jeho nástupu do zamestnania, pričom v minulosti bola
snaha kolegov zmeniť to. Nedodržiavanie maximálneho týždenného pracovného času pociťuje najmä
v rodinnom živote. Má dve malé deti, ktoré si vyžadujú zvýšenú starostlivosť. Po 24 hodinovej službe sa
žalobca cíti unavený, musí spať a nemôže sa plnohodnotne venovať sebe ani rodine. V poslednej dobe

absolvoval školenia deň nasledujúci po službe, za ktoré bolo poskytnuté náhradné voľno. Vzhľadom
na nedostatočné personálne obsadenie hasičských staníc je nereálne, aby náhradné pracovné voľno
vyčerpal, čas mu pravdepodobne prepadne. Počas výkonu služobnej pohotovosti nemôže spať, pretože
v prípade nahlásenia výjazdu musí byť pripravený do jednej minúty na výjazd.

7. Na pojednávaní súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými
v súdnom spise a zistil nasledovný skutkový stav:

8. Z rozhodnutia riaditeľa D. H. E. G. I. I. č. 3009543/1/2015 súd zistil, že žalobca bol menovaný do
stálej štátnej služby príslušníka v prípravnej štátnej službe vo funkcii hasič – príslušník čakateľ dňom

29.04.2015 a preradený na funkciu hasič záchranár so sídlom organizačnej jednotky Okresného
riaditeľstva HaZZ vo C. s miestom vykonávania štátnej služby D..

9. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s rozpisom pracovnej pohotovosti žalobcu, s obsahom
výplatných pások žalobcu za obdobie marec 2020 až február 2023, s obsahom evidencie dochádzky

žalobcu za žalované obdobie.10. Podľa čl. 144 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. – Ústava Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone
svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

11. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty
EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie

právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2.

12. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických

osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi.

13. Podľa čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy Slovenskej republiky, zamestnanci majú právo na
spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä

c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,
e) primeraný odpočinok po práci.

14. Podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe

zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

15. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ZoHaZZ), služobný
čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému

úradu.

16. Podľa § 85 ods. 2 ZoHaZZ, služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného
služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

17. Podľa § 86 ods. 1 ZoHaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.

18. Podľa § 86 ods. 2 ZoHaZZ, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na

ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni.

19.Podľa §92ods.1ZoHaZZ,služobnýúradurčujepríslušníkovislužobnúpohotovosťvštátnejslužbev
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa

§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

20. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v
odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času
v mieste vykonávania štátnej služby,

21. Podľa § 92 ods. 4 ZoHaZZ, pri nariadenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby
alebo na inom určenom mieste musí byť vymedzený priestor na odpočinok.

22. Podľa § 103 ods. 1 ZoHaZZ, príslušníkovi za podmienok ustanovených týmto zákonom patrí

služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky:
a) tarifný plat,
b) príplatok za riadenie,
c) príplatok za zastupovanie,d) osobný príplatok,
e) hodnostný príplatok,
f) plat za štátnu službu nadčas,

g) príplatok za zmennosť,
h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením
života a zdravia,
i) odmena,
j) doplatok k služobnému platu podľa § 209e.

23. Podľa § 103 ods. 2 ZoHaZZ, služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1
písm. a) až e) a g).

24. Podľa § 103 ods. 5 ZoHaZZ, príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto
zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a

za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

25. Podľa § 116 ods. 1 ZoHaZZ, ak príslušník vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu
takejto služby príslušná časť služobného platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30
%, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku v týždni, zvýšená o 60 %.

26. Podľa § 116 ods. 2 ZoHaZZ, príplatok za vykonávanie štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí,
ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na poskytnutí náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený
povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od skončenia tejto služby.

27. Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí
mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

28. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná

pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou je
príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej
služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

29. Podľa § 122 ods. 3 ZoHaZZ, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas,

v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas.

30. Podľa § 130 ZoHaZZ, príslušnou časťou služobného platu na účely tohto zákona pri 40-hodinovom
týždennom služobnom čase je 1/175 služobného platu. Pri inom týždennom služobnom čase sa

príslušná časť služobného platu úmerne upraví.

31. Podľa § 135e ods. 1 ZoHaZZ, výkonom štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení a povinností
vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a
činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty.

32. Podľa § 135e ods. 2 ZoHaZZ, výkonom štátnej služby je aj činnosť vykonávaná pre služobný
úrad na podnet odborovej organizácie alebo záujmového združenia príslušníkov, prípadne aj činnosť
vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak na ňu príslušník nepotrebuje osobitné oprávnenie
alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu nadriadeného.

33. Podľa § 135e ods. 3 ZoHaZZ, v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné
na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej
služby alebo po jej skončení. Nepatrí sem stravovanie, ošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom
zariadení s výnimkou lekárskeho vyšetrenia konaného na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo

ošetrenia pri prvej pomoci a cesta na ne a späť.34. Podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej
štátnej správy, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre
Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.

35. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. – Občiansky zákonník, fyzická osoba má právo na ochranu
svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho
mena a prejavov osobnej povahy.

36. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

37. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v

spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

38. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne
upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom im najbližšie.

39. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

40. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.

41. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,

premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

42. Podľa bodu 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem
„odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom

spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané
prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného
času

43. Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a
ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

44. Podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného

odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný
pracovný čas.

45. Podľa čl. 1 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a

súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19
tejto smernice.

46. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „pracovný čas“ je akýkoľvek

čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.47. Podľa čl. 2 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „čas odpočinku“ je akýkoľvek
čas, ktorý nie je pracovným časom.

48. Podľa čl. 2 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície:„nočný čas“ je akýkoľvek
čas, ale nie kratší ako sedem hodín, definovaný vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorý v každom
prípade musí zahŕňať dobu medzi polnocou a 5. hodinou rannou.

49. Podľa čl. 2 ods. 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, práca na zmeny je akákoľvek metóda organizácie pracovného
času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých pracoviskách podľa
určitého rozvrhnutia, vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť nepretržitý alebo
prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo týždňov pracujú

v rôznom čase.

50.Podľačl.6písm.a),b)SmerniceEurópskehoparlamentuaRady2003/88/ESoniektorýchaspektoch
organizácie pracovného času, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v
súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: týždenný pracovný čas bude obmedzený

zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo
dohodami medzi sociálnymi partnermi, priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane
nadčasov neprekročí 48 hodín.

51. Podľa čl. 16 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času, členské štáty môžu ustanoviť:
a) pre uplatňovanie článku 5 (týždenný čas odpočinku) referenčné obdobie nepresahujúce 14 dní;
b) pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce
štyri mesiace. Doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej
neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne;

c) pre uplatňovanie článku 8 (dĺžka nočnej práce) referenčné obdobie definované po konzultácii
so sociálnymi partnermi alebo definované kolektívnymi zmluvami alebo dohodami uzavretými medzi
sociálnymi partnermi na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni.
Ak minimálny 24-hodinový čas týždenného odpočinku, vyžadovaný podľa článku 5, spadá do tohto
referenčného obdobia, nie je zahrnutý do výpočtu priemeru.

52. Podľa čl. 17 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania čl. 3 až 6, 8 a 16,
keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a / alebo

nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť samí pracovníci a najmä v prípade: a) vrcholových riadiacich
pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo
c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

53. Podľa čl. 17 ods. 5, prvý pododsek Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o

niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môže odchýliť
odčlánku6ačlánku16písm.b)vprípadelekárov vodbornejprípravevsúladesustanovenýmivdruhom
a sedemnástom pododseku tohto odseku.

54. Podľa článku 2 ods. 1, 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia

bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, táto smernica sa vzťahuje na všetky
odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,
vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne
v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené
sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť

a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice.

55. V konaní sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia sumy vo výške 4.611,91 Eur na
tom skutkovom a právnom základe, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia práva Európskejúnie, a to Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho
poriadku Slovenskej republiky. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáha titulom náhrady škody,

ktorámuvzniklaakojednotlivcoviporušenímúniovéhoprávažalovanýmakočlenskýmštátomEurópskej
únie.

56. Podľa čl. 1 CSP spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva
a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu.

VpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepublikyneexistuježiadnyinýorgánakovšeobecnýsúd,
ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete sporu o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového
práva.

57.Vprípadeabsenciealebonesprávnejtranspozíciesmerníc,akoprávnychaktovEurópskejúnie,ktoré
majú priamy účinok a sú ich ustanovenia bezpodmienečné, dostatočne jasné a presné, osoby, ktoré

sú konaním štátu poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Predpoklady
zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu
za takto vzniknutú škodu. Článok 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcovi
práva, v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného

času. Zodpovednosť členského štátu Európskej únie platí v prípade každého porušenia bez ohľadu
na verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa
vnútroštátneho práva povinnosť škodu nahradiť. Z uvedených dôvodov je preto žalovaný – Slovenská
republika v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky ako ústredný štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí HaZZ, ktorého príslušníkom bol

žalobca v rozhodnom období. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je zároveň štátny orgán,
do kompetencie ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia organizácie a riadenia HaZZ,
úprava štátnej služby a právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej
služby príslušníkov HaZZ. Ministerstvo je kompetenčne zodpovedné aj za riadnu transpozíciu smerníc
Európskej únie do slovenského právneho poriadku týkajúce sa úpravy požiadaviek na bezpečnosť

a ochranu zdravia pri organizácii pracovného času príslušníkov HaZZ.

58. V súvislosti so vznesenou námietkou miestnej nepríslušnosti súdu žalovaným súd poukazuje na
§ 19 písm. b) Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť tak, že
popri všeobecnom súde žalovaného, je na konanie miestne príslušný súd, v ktorého obvode nastala

skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Zo skutkových tvrdení, ktoré žalobca v konaní
uvádza vyplýva, že k zásahu do jeho práv postupom žalovaného došlo v súvislosti s výkonom štátnej
služby príslušníka HaZZ v mieste vykonávania štátnej služby v územnom obvode Okresného súdu
Zvolen, preto súd postupom podľa § 42 Civilného sporového poriadku námietku miestnej nepríslušnosti
tunajšieho súdu vyhodnotil ako nedôvodnú.

59. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal, že na žalobcu ako príslušníka HaZZ sa Smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES nevzťahuje. Argumentoval tým, že úlohy ktoré príslušníci
HaZZ plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej obrany,
integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného HaZZ, bez akýchkoľvek

pochybností subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany podľa článku 2 ods.
2 Smernice 89/391/EHS. Smernica Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci v článku 2 ods. 2 stanovuje, že sa neuplatňuje
tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných
služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.

Podľa žalovaného ide len o exemplifikatívny, a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť
ako osobitné činnosti verejných služieb. Štátna služba príslušníkov HaZZ, ktorí vykonávajú aj
zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou
pohotovosťou má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. K uvedenej argumentácií
žalovaného súd uvádza, že v zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie k ZoHaZZ

je uvedená aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11.2002. Podľa bodu
5 úvodných ustanovení Smernice všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem
odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častíPracovníkom
spoločenstva sa musí poskytnúť minimálne denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primeranéprestávky v práci. Smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia
pre organizáciu pracovného času. Vzťahuje sa na minimálne doby denného odpočinku, týždenného
odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a určité aspekty

nočnej práce a práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Podľa článku 1 ods. 3 sa Smernica vzťahuje na
všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli
dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto Smernice. Podľa článku 2 Smernice je pracovný čas akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou. Čas odpočinku je akýkoľvek

čas, ktorý nie je pracovným časom. Práca na zmeny je akákoľvek metóda organizácie pracovného
času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých pracoviskách podľa určitého
rozvrhnutiavrátanerotujúcehorozvrhnutia,pričompracovnýčasmôžebyťnepretržitýaleboprerušovaný
a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo týždňov pracujú v rôznom čase.
Podľa článku 6 Smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v
súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov týždenný pracovný čas bude obmedzený

zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo
dohodami medzi sociálnymi partnermi. Priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane
nadčasov neprekročí 48 hodín. Aplikujúc uvedené znenie Smernice možno zhrnúť, že Smernica
upravuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času,
vzťahuje sa na všetky odvetvia činnosti verejné aj súkromné. Smernica v kapitole 5 upravuje odchýlky

a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činnosti, avšak
pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov.
Konkrétne podľa kapitoly 5 článku 17 sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až 6,
8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria,
alebo nie je vopred určené, alebo si ho vopred môžu určiť sami pracovníci. Podľa ods. 5 článku 17

Smernice sa možno odchýliť od článku 6 v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s uvedenými
ustanoveniami Smernice. Smernica pre členské štáty zároveň určuje prechodné obdobie na zosúladenie
vnútroštátnej legislatívy týkajúcej sa organizácie pracovného času. Štátna služba žalobcu nevykazuje
žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh zboru podľa ZoHaZZ
mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice podľa článku 17. Článok 17 Smernice upravuje prípady,

v ktorých sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16 Smernice, keď vzhľadom
na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria alebo nie je pracovný
čas vopred určený alebo si ho môžu určiť sami pracovníci, aj to len pri zachovaní náležitého zreteľa
na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2003/88/ES sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné. Podľa článku 2

Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov pri práci ods. 1 táto Smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností verejné a súkromné
(priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas, atď.).
Podľa ods. 2 sa táto Smernica neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre

určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V tomto prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia
pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto Smernice. Článok 2 ods. 2
Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti Smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité
osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu
ustanovení Smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/

EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany
záujmov, napr. v prípade neočakávaných udalostí priamo ohrozujúcich život, zdravie, či majetok, pre
ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Aj keď služba
žalobcu okrem iných úloh zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, tak za štandardných
podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane pracovného času príslušníkov zboru

v súlade s úlohami, ktoré boli na zbor prenesené. Výkon služby žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi
osobitosťami,ktorébyodporovalipoužitiuprávnychnoriemspoločenstvavoblastizlepšeniabezpečnosti
a ochrany zdravia zamestnancov pri práci. Na základe uvedeného je potrebné prijať záver, že v danom
prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

60. Podľa článku 7 ods. 2, 5 čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 Civilného sporového
poriadku je súd viazaný medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť
pred zákonom. Je viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimirozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech
komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci je potrebné prihliadať na interpretáciu prameňov práva
Európskej únie tak, ako je vykladaná Súdnym dvorom. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa riadi

zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy
komunitárneho práva z úradnej povinnosti. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu podľa
judikatúry Európskeho Súdneho dvora vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského
štátu za takto vzniknutú škodu, ak ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu
alebo nesprávnu transpozíciu smerníc. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, pretože sú

záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia
výsledku sa ponecháva na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ
ideocieľ,ktorýsamádosiahnuť.Štátnymorgánomjeponechanávoľbaformyaprostriedkovdosiahnutia
účelu Smernice, tzn., že vnútroštátny zákonodarca musí prijať transponujúci právny akt, ktorým sa
vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom ustanoveným v Smernici. Členský štát Európskej únie
musí implementovať Smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v Smernici, prípadne do 20 dní odo

dňa jej zverejnenia v úradnom Vestníku a zároveň ju musí implementovať správne. Smernice nemajú
priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené Smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt. Ustanovenia Smernice sú imperatívne ak sú dostatočne jasné a presné
a ustanoveniami Smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je

výsledkom rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor rovnako judikoval, že
znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj
iné verejné orgány. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES má priamy účinok (rozsudok C-429/09 vo veci Günter Fuß), pretože priznáva jednotlivcom práva,
ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho

dvora Európskej únie je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva
únie súčasťou systému zmlúv, na ktorých je únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého
porušenia práva únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia
dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade
povinnosť túto škodu nahradiť. Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá Smernica

nebola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, tvrdil, že paragrafové znenie
ZoHaZZ neodporuje dotknutej Smernici. Z citovaných paragrafových znení ZoHaZZ nevyplýva, že by
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť služobného času. Čas
služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava
a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie. Žalovaný argumentoval, že nemožno výkon

neaktívnej služobnej pohotovosti započítať do pracovného služobného času. Služobnú pohotovosť
zákonexplicitnenezaraďujedovýkonuštátnejslužby,právenaopak, z §86ZoHaZZprinerovnomernom
rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na
ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné
aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v § 103 zákona, keď za výkon

služobnej pohotovosti patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady
za služobnú pohotovosť v štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu.
Rozlíšenie vyplýva z § 122 ods. 3 zákona, pretože ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k
vykonaniu výjazdu, až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa citovanej Smernice 2003/88/ES je
pracovný čas aj čas pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník fyzicky

prítomný na pracovisku. 48-hodinová hranica pre priemerný týždenný pracovný čas určená Smernicou
zahŕňa nadčasy, aj pracovnú pohotovosť. Zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje zamestnávateľovi
nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi služobný
pracovný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice.
Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že práva žalobcu sú vzhľadom na znenie článku 2, článku 6

písm. b) Smernice porušované, a to dostatočne závažne, pretože ide o práva s osobitným významom,
ktoré zakladajú minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

61. Náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv. Slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá

na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Súd sa stotožňuje s argumentáciou
žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu vznikla ujma, ktorú je možné analogicky posudzovať podľa
§ 11 a nasledovných Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Vychádzajúc
z výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za žalované obdobiea z obsahu výplatných pások žalobcu za obdobie február 2020 až január 2023 možno konštatovať, že pri
určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekročovaniu maximálneho
limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období, t. j. v čase od

februára 2020 do januára 2023 a v príčinnej súvislosti s porušovaním článku 2 a článku 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES dlhodobo dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu, a to práva na ochranu
zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a
primeranýodpočinokpopráci,právanasúkromnýarodinnýživot.VdôsledkunerešpektovaniaSmernice
pri rozvrhovaní pracovného času žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak

venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii, čím možno
konštatovať aj zásah do osobnostných práv žalobcu. Na základe uvedeného žalobcovi nepochybne
vznikolnároknaprimeranéodškodnenie.Ibasamotnékonštatovanieporušeniaprávbynesplnilofunkciu
dostatočného zadosťučinenia. Peňažná náhrada je v tomto prípade jednoznačne spôsobilá forma
odškodnenia vzniknutej ujmy.

62. Žalovaný v konaní argumentoval, že referenčné obdobia január- jún 2021, júl- december 2021,
je potrebné vnímať v kontexte spoločenskej reality v súvislosti s ochorením COVID-19 s tým, že
v podmienkach Slovenskej republiky boli prijaté rôzne opatrenia, bol vyhlásený núdzový stav a preto
vzhľadom na okolnosti osobitnej závažnosti bolo možné za uvedené obdobie odkloniť sa od priznania
práv podľa Smerníc. Pretože k všeobecnému konštatovaniu o existencii vyhláseného núdzového stavu

v Slovenskej republike v súvislosti so šírením ochorenia COVID-19 žalovaný neuviedol konkrétne
skutkové tvrdenia, ktorými by účinne poprel žalovaný nárok čo do dôvodu a výšky, uvedené je v tomto
prípade bez právneho významu.

63. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku a namietal neprimeranosť

výšky žalobcom vyčísleného nároku. Ako už súd konštatoval, slovenský právny poriadok neobsahuje
pravidlá na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Nerešpektovaním Smernice
vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a nasledovných Občianskeho
zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa §

101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu
je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo
ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. K ujme žalobcu dochádzalo každým kalendárnym mesiacom
za žalované obdobie (marec 2020 až február 2023) tým, že nebol dodržaný limit pracovného času
podľa čl. 6 písm. b) Smernice a v priamej príčinnej súvislosti dochádzalo k ujme na právach žalobcu.

Žalovaný porušovaním Smernice nekompenzoval ujmu v služobnom plate žalobcu ku dňu splatnosti
mzdy za kalendárny mesiac, vždy 10. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Žalobca si nárok
uplatnil počnúc splatnosťou mzdy za mesiac marec r. 2020, ktorá bola 10.04.2020. Žaloba bola
súdu doručená dňa 11.04.2023, preto nárok žalobcu uplatnený v konaní premlčaný nie je. Pokiaľ ide
o výšku uplatnenej náhrady, súd posudzoval primeranosť žalovanej náhrady k ujme, ktorá v dôsledku

neúplnej implementácie smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky vznikla žalobcovi, pričom
výška priznanej náhrady bola na úvahe súdu. Cieľom a účelom priznania náhrady je satisfakcia za
spôsobený zásah do života žalobcu tak, aby náhrada bola adekvátna spôsobenej škode. Žalobca sa
vkonanídomáhalnáhradyujmyvyčíslenejpodľapočtuhodínslužobnejpohotovosti,ktoréreálneodslúžil
a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Za primeranú náhradu žalobca považuje finančné

odškodnenierovnajúcesaodmene,ktorúmupriznávaZoHaZZakoprinariadenejslužobnejpohotovosti,
t. j. mimo určenej služobnej pohotovosti. Súd postup žalobcu pri určení peňažnej náhrady považuje za
primeraný charakteru zásahu do jeho práv a vzniknutým následkom takéhoto zásahu v živote žalobcu.

64. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy

vyčíslenejpodľapočtuhodínslužobnejpohotovosti,ktoréreálneodslúžilaktorémunebolizapočítanédo
služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad
48 hod týždenne. Za primeranú náhradu považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú
mu priznáva ZoHaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti (t. j. mimo určenej služobnej pohotovosti).
Súdstanovenýpostupžalobcuprivýpočtenáhradyškodypovažovalzaprimeranýcharakteruaspôsobu,

akým k zásahu došlo, ako aj k následkom v živote žalobcu a to vo vzťahu k porovnateľnému kritériu
ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti,
ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného času v žalovanom období (marec 2020 až február
2023), pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od svojho zamestnávateľa (dochádzkovýsystém), konkrétne v rozsahu 1855,67 hodín. Pretože žalovaný nerozporoval doklady predložené
žalobcom, ani výpočet času služobnej pohotovosti ako taký, uvedené súd považoval za nesporné
a vychádzal z takéhoto určenia. K námietke žalovaného o nezohľadnení doby PN, doby dovolenky

a služobného voľna súd sa prikláňa k názoru žalobcu, že pri výpočte maximálneho týždenného
pracovného času sa uvedené nezahŕňa (čl. 16 Smernice). Takto stanovené hodiny, navrhol žalobca
odškodniť odmenou, ktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 ZoHaZZ.
Keďže za uvedený čas mu bola priznaná odmena nižšia, ako pri určenej služobnej pohotovosti podľa
§ 122 ods. 1 ZoHaZZ, vyčíslil rozdiel takejto odmeny, ktorý si uplatnil v celkovej výške 5509,13 Eur.

Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1
(15 % alebo 30 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac
príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 (vo výške 50 % z
prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v
prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej
ujmyakosúčinpočtuodpracovanýchhodínslužobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZzapríslušný

kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady
zprináležiacejhodinovejodmenyzapríslušnýkalendárnymesiacpríslušnéhokalendárnehoroku(50%-
15%)avprípadeodpracovanejslužobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZzapríslušnýkalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v
čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej

sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 30 %).

Obdobie marec 2020 – december 2020:
Za 10 mesiacov t. j. 306 dní (rok 2020 bol priestupný rok) pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý
tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 102 zmenových služieb (306 dní : 3 zmeny),

čo predstavuje celkovo 2.448 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (102 zmenových služieb x
24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 10 mesiacov predstavuje 43,71 týždňov (306 dní :
7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2448 a priemernom počte týždňov 43,71 v tomto období tak
priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných
zmien predstavuje v priemere 56 hodín (2448 hodín : 43,71 týždňov), čo rozhodne presahuje týždenný

pracovný čas určený Smernicou 2003/88/ES, a to priemerne o 8 hodín každý týždeň.
Za obdobie marec 2020 až december 2020 žalobca preukázateľne odpracoval :
- fond pracovného času 1763,50 hodín,
- služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 495,54 hodín,
- služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 1 hodina.

V období marec 2020 až december 2020 žalobca podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, odpracoval 467,54 hodín
15 %-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej
časti služobného platu za každú hodinu a 28 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase
pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu
za každú hodinu. Služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ mu v tomto období bola

nariadená v rozsahu 1 hodiny.

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)

Určená pohotovosť spolu (15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel 35%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel 20% (medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)

Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%

30%
(hodín)
(€)
(€)(€)
(€)
(€)

(€)
2020
3/2020
62,06
0,00

62,06
8,1171
2,8410
1,6234
176,3115
0,0000

176,3115
4/2020
27,48
14,00
41,48

8,1171
2,8410
1,6234
78,0703
22,7279

100,7981
5/2020
56,00
7,00
63,00

8,1171
2,8410
1,6234
159,0952
11,3639

170,4591
6/2020
56,00
0,00
56,00

8,1171
2,8410
1,6234
159,0952
0,0000

159,0952
7/2020
56,00
0,00
56,00

8,1171
2,8410
1,6234
159,0952
0,0000

159,0952
8/2020
42,00
7,0049,00
8,1171
2,8410

1,6234
119,3214
11,3639
130,6853
9/2020

49,00
0,00
49,00
8,1171
2,8410
1,6234

139,2083
0,0000
139,2083
10/2020
21,00

0,00
21,00
8,1171
2,8410
1,6234

59,6607
0,0000
59,6607
11/2020
42,00

0,00
42,00
8,1171
2,8410
1,6234

119,3214
0,0000
119,3214
12/2020
56,00

0,00
56,00
8,1171
2,8410
1,6234

159,0952
0,0000
159,0952
Spolu
467,54

28,00
495,54
Náhrada za ujmu
1 328,27 €
45,46 €

1 373,73 €

Nemajetková ujma za rok 2020 v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 1.373,73 Eur.Obdobie január 2021 - december 2021:
Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto
období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje

celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (121,67 zmenových služieb x 24 hodín).
Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri
počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období tak priemerný
týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien
predstavuje v priemere 56 hodín (2920,08 hodín : 52,14 týždňov), čo rozhodne presahuje týždenný

pracovný čas určený Smernicou 2003/88/ES priemerne o 8 hodín každý týždeň.
Za obdobie január 2021 až december 2021 žalobca preukázateľne odpracoval:
- fond pracovného času 1990,60 hodín,
- služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 584,43 hodín,
- služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 48 hodín.
V období január 2021 až december 2021 žalobca podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 563,43 hodín 15

%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 21 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto
období odpracoval v rozsahu 48 hodín.

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)

Určená pohotovosť spolu
(15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel 35%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)

Rozdiel 20%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)
(€)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

2021
1/2021
56,00
0,00
56,00

8,6091
3,0132
1,7218
168,7384
0,0000

168,7384
2/2021
59,79
0,0059,79
8,6485
3,0270

1,7297
180,9828
0,0000
180,9828
3/2021

56,00
0,00
56,00
8,6485
3,0270
1,7297

169,5106
0,0000
169,5106
4/2021
48,35

7,00
55,35
8,7091
3,0482
1,7418

147,3797
12,1927
159,5725
5/2021
50,41

7,00
57,41
8,7091
3,0482
1,7418

153,6590
12,1927
165,8517
6/2021
55,05

0,00
55,05
8,7091
3,0482
1,7418

167,8026
0,0000
167,8026
7/2021
42,00

7,00
49,00
8,7091
3,0482
1,7418

128,0238
12,1927
140,2165
8/202121,00
0,00
21,00

8,7091
3,0482
1,7418
64,0119
0,0000

64,0119
9/2021
63,00
0,00
63,00
8,7091

3,0482
1,7418
192,0357
0,0000
192,0357

10/2021
14,00
0,00
14,00
8,7091

3,0482
1,7418
42,6746
0,0000
42,6746

11/2021
42,00
0,00
42,00
8,7091

3,0482
1,7418
128,0238
0,0000
128,0238

12/2021
55,83
0,00
55,83
8,7091

3,0482
1,7418
170,1802
0,0000
170,1802

Spolu
563,43
21,00
584,43
Náhrada za ujmu

1 713,02 €
36,58 €
1 749,60 €
Nemajetková ujma za rok 2021 v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 1.749,60 Eur.Obdobie január 2022 - december 2022:
Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto

období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje
celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (121,67 zmenových služieb x 24 hodín).
Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri
počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období tak priemerný
týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien

predstavuje v priemere 56 hodín (2920,08 hodín : 52,14 týždňov), čo rozhodne presahuje týždenný
pracovný čas určený Smernicou 2003/88/ES priemerne o 8 hodín každý týždeň.
Za obdobie január 2022 až december 2022 žalobca preukázateľne odpracoval:
- fond pracovného času 1975,75 hodín;
- služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 673,03 hodín;
- služobná pohotovosť nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 95,75 hodín.

V období január 2022 až december 2022 žalobca podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 625,03 hodín 15
%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 48 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto

období odpracoval v rozsahu 95,75 hodín.

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)

Určená pohotovosť spolu
(15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel 35%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)

Rozdiel 20%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)
(€)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

2022
1/2022
56,00
8,00
64,00

8,7091
3,0482
1,7418
170,6984
13,9346

184,6329
2/2022
40,00
0,0040,00
8,7091
3,0482

1,7418
121,9274
0,0000
121,9274
3/2022

63,67
0,00
63,67
8,7091
3,0482
1,7418

194,0779
0,0000
194,0779
4/2022
46,48

16,00
62,48
8,7091
3,0482
1,7418

141,6796
27,8691
169,5488
5/2022
47,70

0,00
47,70
8,7091
3,0482
1,7418

145,3984
0,0000
145,3984
6/2022
64,00

0,00
64,00
8,7091
3,0482
1,7418

195,0838
0,0000
195,0838
7/2022
46,25

8,00
54,25
9,2152
3,2253
1,8430

149,1711
14,7443
163,9154
8/202270,71
8,00
78,71

9,2152
3,2253
1,8430
228,0624
14,7443

242,8067
9/2022
40,00
0,00
40,00
9,2152

3,2253
1,8430
129,0128
0,0000
129,0128

10/2022
32,00
0,00
32,00
9,2152

3,2253
1,8430
103,2102
0,0000
103,2102

11/2022
54,22
8,00
62,22
9,2152

3,2253
1,8430
174,8769
14,7443
189,6212

12/2022
64,00
0,00
64,00
9,2152

3,2253
1,8430
206,4205
0,0000
206,4205

Spolu
625,03
48,00
673,03
Náhrada za ujmu

1 959,62 €
86,04 €
2 045,66 €Nemajetková ujma za rok 2022 v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 2.045,66 Eur.

Obdobie január 2023 až február 2023 vrátane:

Za 2 mesiace, t. j. 59 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období
každý hasič mal odpracovať 19,67 zmenových služieb (59 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 472,08
odpracovaných hodín za uvedené obdobie (16,97 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet
týždňov za obdobie 2 mesiacov predstavuje 8,43 týždňov (59 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín
472,08 a priemernom počte týždňov 8,43 v tomto období tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na

pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín (472,08
hodín : 8,43 týždňov), čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou 2003/88/ES
priemerne o 8 hodín každý týždeň.
Za obdobie január 2023 až február 2023 žalobca preukázateľne odpracoval:
- fond pracovného času 327 hodín;
- služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 102,67 hodín;

- služobná pohotovosť nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín.
V období január 2023 až február 2023 žalobca podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 94,67 hodín 15
%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 8 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú

hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, v tomto
období nevykonával.

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac

(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel 35%

(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel 20%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť

Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

(€)
2023
1/2023
48,00
8,00

56,00
9,7727
3,4204
1,9545
164,1814

15,6363
179,8177
2/2023
46,670,00
46,67
9,8152

3,4353
1,9630
160,3264
0,0000
160,3264

Spolu
94,67
8,00
102,67
Náhrada za ujmu
324,51 €

15,64 €
340,15 €

Nemajetková ujma za január 2023 až február 2023 vrátane v zmysle vyššie uvedeného predstavuje
spolu sumu 340,15 Eur.

Peňažná satisfakcia za neoprávnený zásah sa určuje odhadom, nemožno ju vyjadriť presným
matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť zásahu do práv žalobcu a je závislá od úvahy súdu.
Výpočet uvádzaný žalobcom súd posudzoval z pohľadu, či suma, ku ktorej žalobca svojim výpočtom
dospel je primeranou peňažnou satisfakciou za neoprávnený zásah do práv žalobcu, teda či by súd

v rámci svojich úvah, vychádzajúc z hľadísk rozhodných pre posúdenie tohto nároku, odhadom dospel
k sume vyššej, alebo nižšej ako požaduje žalobca. Zohľadňujúc špecifickosť zásahu do práv žalobcu
vdôsledkuporušeniaprávaÚnieapretrvávaniezásahuajvčaserozhodovaniasúduvoveci,ježalovaná
suma primeraná, zodpovedajúca dostatočnému finančnému zadosťučineniu.

65. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že nárok
žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva nesprávnym prevzatím Smernice do
slovenského právneho poriadku, konkrétne do ZoHaZZ, je daný v celom rozsahu čo do dôvodu a výšky.
Pretože žalobca uplatnený nárok v konaní riadne preukázal, súd žalobe vyhovel v celom rozsahu.

66. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

67. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

68. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

69. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa zásady pomeru úspechu v konaní. Žalobca
bol v konaní plne úspešný, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%. O konkrétnej výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení (§ 355
ods. 1, § 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku - CSP).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolaciedôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci

samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší

subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).
Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej

forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej
značky (§ 127 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti – Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov).