Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, November 23, 2023

Súd: Mestský súd Bratislava III
Spisová značka: B2-25Cb/195/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1222205944
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Hupka

ECLI: ECLI:SK:MSBA3:2023:1222205944.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava III., v konaní pred sudcom JUDr. Milanom Hupkom, v spore žalobcu: Weis &

Partners s.r.o., Priemyselná 1/A, Bratislava - mestská časť Ružinov 821 09, IČO: 47 234 776, zast.
advokátskou kanceláriou: Lacko & Partners s.r.o., Miletičova 46, Bratislava - mestská časť Ružinov 821
08, IČO: 55 028 845, proti žalovanému: BENZINOL SLOVAKIA s. r. o., Mliekárenská 17, Bratislava 821
09, IČO: 44 820 704, zast.: JUDr. Michaela Pobijak, advokátka, Šumavská 26, Bratislava 821 08, o
zaplatenie 601,21 EUR s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 594,95 EUR a paušálnu náhradu nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky vo výške 280,- EUR a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta

III. Žalobcovi súd priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98 %. O
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 7.12.2022 domáhal zaplatenie sumy 598,61 EUR titulom
neuhradenia vyčísleného úroku z omeškania a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením

pohľadávky vo výške 280,- EUR (7 x 40,- EUR).

2. Žalobu odôvodnil tým, že žalovanému poskytoval za odmenu právne služby. Žalovaný sa dostal do
omeškania s úhradou odmeny za poskytovanie právnych služieb vyúčtovanej mu riadne doručenou
faktúrou č. XXXXXXXX zo dňa 25.6.2019 splatnou dňa 9.7.2019 na sumu 7.274,02 EUR, č. XXXXXXXX
zo dňa 13.8.2019 splatnou dňa 27.8.2019 na sumu 6.239,03 EUR, č. XXXXXXXX zo dňa 15.9.2019
splatnou dňa 29.9.2019 na sumu 2.576,32 EUR, č. XXXXXXXX zo dňa 1.10.2019 splatnou dňa

20.11.2019 na sumu 398,40 EUR, č. XXXXXXXX zo dňa 15.10.2019 splatnou dňa 29.10.2019 na sumu
2.903,69 EUR, č. XXXXXXXX zo dňa 3.11.2019 splatnou dňa 23.12.2019 na sumu 398,40 EUR a č.
XXXXXXXX zo dňa 15.11.2019 splatnou dňa 29.11.2019 na sumu 5.624,88 EUR. V nadväznosti na
uvedené uzavreli dňa 6.12.2019 dohodu o uznaní záväzku, v zmysle ktorej žalovaný uznal právny dôvod
a výšku svojho dlhu v sume 25.414,74 EUR a prehlásil, že nárok žalobcu, ako aj výška dlžnej sumy,
tak, ako je určená v predmetnej dohode, je správna. Keďže žalovaný uhradil jeho splatnú pohľadávku
až dňa 9.12.2019 v sume 11.503,29 EUR, dňa 30.12.2019 v sume 398,40 EUR a dňa 31.12.2019

v sume 13.513,05 EUR, teda po lehote jej splatnosti, vyzval žalovaného písomnou výzvou zo dňa
4.11.2022, doručenou mu dňa 10.11.2022, na úhradu úrokov z omeškania a paušálnej náhrady nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky (nesprávne aj na úhradu istiny). Žalovaný mu dňa 29.11.2022
doručil prostredníctvom právneho zástupcu odpoveď zo dňa 21.11.2022 na jeho predžalobnú výzvu, vktorej ho okrem iného informoval, že istina pohľadávky bola uspokojená, pričom k nároku na zaplatenie
úroku z omeškania a na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
sa žalovaný nijako nevyjadril, ani predmetné nároky dobrovoľne neuspokojil. Žalobca preto podáva túto

žalobu o zaplatenie dlžného úroku z omeškania a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky. Vzhľadom na uvedené si uplatňuje voči žalovanému nárok na zaplatenie úroku z omeškania
vo výške 9 % zo sumy 7.274,02 EUR odo dňa 10.7.2019 do 31.12.2019, čo predstavuje sumu 313,88
EUR, zo sumy 6.239,03 EUR odo dňa 28.8.2019 do 31.12.2019, čo predstavuje sumu 193,84 EUR,
zo sumy 2.576,32 EUR odo dňa 30.9.2019 do 9.12.2019, čo predstavuje sumu 45,10 EUR, zo sumy

398,40 EUR odo dňa 21.11.2019 do 9.12.2019, čo predstavuje sumu 1,87 EUR, zo sumy 2.903,69 EUR
odo dňa 30.10.2019 do 9.12.2019, čo predstavuje sumu 29,36 EUR, zo sumy 398,40 EUR odo dňa
24.12.2019do30.12.2019,čopredstavujesumu0,69EURazosumy5.624,88EURododňa30.11.2019
do 9.12.2019, čo predstavuje sumu vo výške 13,87 EUR. Okrem úroku z omeškania si vzhľadom na
uvedené uplatňuje voči žalovanému aj nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 40,- EUR za každú faktúru, s ktorej úhradou sa žalovaný dostal do omeškania, t.

j. v sume 280,- EUR (7 x 40,- EUR).

3. Súd vo veci vykonal dokazovanie, vypočul právneho zástupcu žalobcu, právnu zástupkyňu
žalovaného, oboznámil sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a po takto vykonanom dokazovaní
zistil nasledovný skutkový stav veci.

4. Medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 6.12.2019 uzavretá Dohoda o uznaní záväzku, na základe
ktorej žalovaný uznal záväzok čo do dôvodu a výšky vyplývajúci z faktúr č. XXXXXXXX zo dňa 25.6.2019
na sumu 7.274,02 EUR so splatnosťou dňa 9.7.2019 a uhradenou dňa 30.12.2019, č. XXXXXXXX zo
dňa 13.8.2019 na sumu 6.239,03 EUR so splatnosťou dňa 27.8.2019 a uhradenou dňa 31.12.2019, č.

XXXXXXXX zo dňa 15.9.2019 na sumu 2.576,32 EUR so splatnosťou dňa 29.9.2019 a uhradenou dňa
9.12.2019, č. XXXXXXXX zo dňa 1.10.2019 na sumu 398,40 EUR so splatnosťou dňa 20.11.2019 a
uhradenou dňa 11.12.2019, č. XXXXXXXX zo dňa 15.10.2019 na sumu 2.903,69 EUR so splatnosťou
dňa 29.10.2019 a uhradenou dňa 11.12.2019, č. XXXXXXXX zo dňa 3.11.2019 na sumu 398,40 EUR so
splatnosťou dňa 23.12.2019 a uhradenou dňa 30.12.2019 a č. XXXXXXXX zo dňa 15.11.2019 na sumu

5.624,88 EUR so splatnosťou dňa 29.11.2019 a uhradenou dňa 11.12.2019.

5. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu k veci uviedol, že so žalobcom uplatneným nárokom
nesúhlasí, dlžnú sumu neuznáva ani len z časti, nárok žalobcu v celom rozsahu popiera a považuje
ho za nedôvodný. V platobnom rozkaze uvedené faktúry boli riadne uhradené, čo potvrdzuje aj právny

zástupca žalobcu. Žalobca od neho nikdy nežiadal doplatenie akýchkoľvek úrokov z omeškania, či iných
sankcií. Žalobca jednostranne ukončil poskytovanie právnych služieb, kde pri odovzdaní agendy bola
podmienka úhrady všetkých faktúr, čo riadne splnil. Dôvodom odstúpenia od zmluvy o poskytovaní
právnych služieb zo strany žalobcu nebola nezaplatená odmena za právne služby. Žalobca si voči nemu
ako aj voči ďalším, s ním majetkovo a personálne prepojeným spoločnostiam uplatnil obdobné nároky na

zaplatenie fiktívnych pohľadávok. Takýto postup žalobcu je objektívne potrebné považovať za šikanózny
výkon práva, a to z dôvodu svojvoľného uplatňovania práva (viď Uznesenie Najvyššieho súdu SR z
31.10.2011, sp. zn. 5Sži/6/2011). Žalobca si v týchto konaniach uplatňuje zväčša zanedbateľné sumy,
teda postráda akýkoľvek hospodárny účel konania žalobcu. Je zrejmé, že cieľom konania žalobcu je
zahltiť a poškodiť žalovaného. Konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, teda jeho konanie by

nemalo požívať žiadnu právnu ochranu. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje
niektoré zo súhrnu základných spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré preukázali počas
historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a
stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. Priznanie nároku žalobcu súdom v tomto konaní by bolo
neprimerane tvrdým postihom, a to ja z dôvodu, že k výkonu práva založeného zákonom dochádza z

iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, ale hlavnou alebo
aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon
práva). Pod šikanóznym výkonom práva možno teda chápať výkon práva za účelom poškodenia druhej
strany.Tomutokonaniužalobcunerozumie,nakoľkosožalobcomdlhodoboudržiavalkorektnéobchodné
vzťahy. Týmto riadne a dostatočne preukázala nedôvodnosť žalobcom uplatneného nároku. Žalobca

žiadnym spôsobom nepreukázal dôvodnosť nároku, nepredložil žiadny dôkaz a ani inak nepodporil
svoje tvrdenia. Na predžalobnú výzvu žalobcu reagoval listom zo dňa 21.11.2022, kde uviedol, že nárok
žalobcu neuznáva, oznamuje, že faktúry boli uhradené, a teda vec považuje za vybavenú. Žalobca pri
ukončení poskytovania právnych služieb mu ako klientovi neposkytol žiadne také vyúčtovanie, z ktoréhoby vyplývalo, že existujú akékoľvek nedoplatky tak, ako to vyžadujú právne predpisy týkajúce sa výkonu
advokácie. Účelové vymáhanie zaplatených faktúr alebo úrokov z omeškania môže byť v rozpore s
poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi, a tiež v rozpore s predpismi SAK.

6. Žalobca vo vyjadrení k odporu (replike) k veci uviedol, že žalovaný bol povinný vo svojom odpore
jednak opísať rozhodujúce skutočnosti, o ktoré opiera svoju obranu proti uplatnenému nároku, ako aj
pripojiť k odporu listiny, na ktoré sa odvoláva, prípadne označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Žalovaný vo svojom odpore neuviedol ani jedno jediné relevantné skutkové tvrdenie, ktoré by bolo

spôsobilé navodiť dôvodné pochybnosti o jeho uplatnenom nároku. Žalovaný v odpore ani len netvrdí
včasnosť úhrady faktúr a k odporu nepripojil ani jedinú prílohu. Strany sporu uzavreli dňa 6.12.2019
dohodu o uznaní záväzku, v zmysle ktorej žalovaný uznal právny dôvod a výšku svojho dlhu v sume
25.414,74 EUR a prehlásil, že jeho nárok, ako aj výška dlžnej sumy, tak ako je určená v predmetnej
dohode, je správna. Vzhľadom na uvedené žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď
nepreukázal uspokojenie uplatneného nároku, v dôsledku čoho sa vzhľadom na koncentráciu konania

stalo v konaní nesporným jeho tvrdenie o existencii nároku, ktorý v konaní preukázal predložením
dohody o uznaní záväzku zo dňa 6.12.2019. V konaní pritom ani len nie je sporná skutočnosť, že faktúry
týkajúce sa uplatneného nároku boli žalovaným uhradené, keďže ich úhrada nie je predmetom konania.
Sporným je iba tvrdenie žalovaného o včasnej úhrade predmetných faktúr, pričom žalovaný v konaní
nepreukázal včasnú úhradu predmetných faktúr. Keďže žalovaný svoje tvrdenia neosvedčil listinnými

dôkazmi, ba dokonca vo vzťahu k včasnosti úhrady faktúr týkajúcich sa uplatneného nároku žalovaný
neuniesol ani len bremeno tvrdenia, odpor žalovaného nie je možné považovať za vecne odôvodnený.

7. Písomným podaním doručeným súdu dňa 20.11.20223 žalobca rozšíril žalobu v časti uplatňovaného
úroku z omeškania, pričom tento požadoval v sume 601,21 EUR. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť

súd v zmysle ustanovenia § 142 CSP túto zmenu na pojednávaní konanom dňa 23.11.2023 pripustil,
nakoľko boli splnené zákonné predpoklady (výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom pre
rozhodnutie o zmenenom žalobnom návrhu).

8. Podľa § 323 ods. 1 Obch. zák., ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa,

že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď
pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

9. Podľa čl. I. ods. 1. Dohody, predmetom dohody o uznaní záväzku je uznanie záväzku dlžníka zaplatiť
pohľadávky veriteľa vzniknuté počas obchodného vzťahu veriteľa a dlžníka z nezaplatených faktúr za

právne služby poskytnuté dlžníkovi.

10. Podľa čl. I. ods. 2. Dohody, za účelom úhrady odmeny za poskytnuté právne služby veriteľ vystavil
dlžníkovi faktúry, ktoré ku dňu uzatvorenia tejto dohody neboli zo strany dlžníka uhradené ani len sčasti,
v zmysle čoho vznikli veriteľovi pohľadávky voči dlžníkovi v nasledovnej výške:

- faktúra č. XXXXXXXX vystavená dňa 25.06.2019, splatná dňa 09.07.2019, sumu 7.274,02 EUR,
- faktúra č. XXXXXXXX vystavená dňa 13.08.2019, splatná dňa 27.08.2019, sumu 6.239,03 EUR,
- faktúra č. XXXXXXXX vystavená dňa 15.09.2019, splatná dňa 29.09.209, na sumu 2.576,32 EUR,
- faktúra č. XXXXXXXX vystavená dňa 01.10.2019, splatná dňa 20.11.2019, na sumu 398,40 EUR,
- faktúra č. XXXXXXXX vystavená dňa 15.10.2019, splatná dňa 29.10.2019, na sumu 2.903,69 EUR,

- faktúra č. XXXXXXXX vystavená dňa 03.11.2019, splatná dňa 23.12.2019, na sumu 398,40 EUR a
- faktúra č. XXXXXXXX vystavená dňa 15.11.2019, splatná dňa 29.11.2019, na sumu 5.624,88 EUR,
t.j. celkovo vo výške 25.414,74 EUR (ďalej aj ako „dlžná suma“ alebo „dlh“).

11. Podľa čl. I. ods. 3. Dohody, nakoľko dlžník nezaplatil vyššie uvedené fakturované čiastky riadne a

včas, veriteľ má právo na úhradu úrokov z omeškania od dátumu splatnosti príslušných faktúr až do
zaplatenia.

12. Podľa čl. II. ods. 1. Dohody, dlžník týmto uznáva čo do dôvodu aj výšky svoj dlh voči veriteľovi, ktorý
je bližšie špecifikovaný v čl. 1. tejto dohody.

13. Podľa § 324 ods. 1 Obch. zák., záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne.14. Podľa § 339 ods. 1 Obch. zák., peňažný záväzok možno tiež platiť v banke veriteľa v prospech jeho
účtu, ak to nie je v rozpore s platobnými podmienkami dojednanými medzi stranami.

15. Podľa § 339 ods. 2 Obch. zák., peňažný záväzok platený prostredníctvom banky alebo
prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy peňažného záväzku na účet veriteľa
v jeho banke alebo vyplatením sumy peňažného záväzku veriteľovi v hotovosti, ak osobitný zákon
neustanovuje inak alebo ak sa veriteľ a dlžník nedohodnú inak.

16. Podľa § 340a ods. 1 Obch. zák., zmluvne určená lehota na splnenie peňažného záväzku dlžníka
z dodania tovaru alebo poskytnutia služby nesmie presiahnuť 60 dní odo dňa doručenia faktúry alebo
inej výzvy veriteľa podobnej povahy, ktorou požaduje splnenie peňažného záväzku (ďalej len "doklad"),
alebo 60 dní odo dňa, keď veriteľ plnil, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr. To neplatí, ak sa
strany o dlhšej lehote splatnosti výslovne dohodnú a takáto dohoda nie je v hrubom nepomere k právam
a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa podľa § 369d. Ustanovenia prvej a

druhej vety sa nepoužijú, ak osobitný zákon ustanovuje kratšiu lehotu splatnosti.

17. Podľa § 365 Obchodného zákonníka, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a
to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník
však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.

18. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku
alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať
z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného
upozornenia.

19. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník
je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

20. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky v období od 16.3.2016 do 26.7.2022 bola 0,00

%.

21. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov
podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky,
a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením

pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

22. Podľa § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. výška paušálnej náhrady nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je 40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku
omeškania.

23. Podľa § 407 ods. 1 Obch. zák., ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná
premlčacia doba od tohto uznania. Ak sa uznanie týka iba časti záväzku, plynie nová premlčacia doba
ohľadne tejto časti.

24.Predmetomkonania(popripustenízmenyžaloby)jenárokžalobcunazaplatenievyčíslenéhoúrokuz
omeškania v sume 601,21 EUR ako aj paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
vo výške 280,- EUR (za 7 faktúr). Písomnou Dohodou o uznaní záväzku zo dňa 6.12.2019 žalovaný
tento záväzok uznal.

25. Uznanie záväzku (dlhu) je upravené v Obchodnom zákonníku ako zabezpečovací inštitút v
tom zmysle, že zlepšuje procesné postavenie veriteľa tým, že mu uľahčuje vymôcť splnenie svojej
pohľadávky (existencia záväzku sa v čase uznania predpokladá, pri súdnom spore dôkazné bremeno o
neexistencii uznaného záväzku zaťažuje dlžníka, začiatok plynutia novej premlčacej lehoty). Podstatou
inštitútu uznania záväzku je, že uznanie záväzku urobené spôsobom požadovaným zákonom zakladá

vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Aby uznanie
záväzku bolo účinné, zákon požaduje splnenie určitých požiadaviek. Z ustanovenia odseku 1 §
323 vyplýva, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon urobený dlžníkom a adresovaný
veriteľovi. Zákon vymedzuje formálne aj obsahové náležitosti tohto jednostranného právneho úkonu. ZhľadiskaobsahuObchodnýzákonníkpožadujejednoznačnéurčenieuznanéhozáväzkubezšpeciálnych
požiadaviek na jeho určitosť. Preto nie je dôležité, či vo vyhlásení dlžníka sú presne použité
výrazy "uznanie", alebo je výslovne vymedzený rozsah, v ktorom sa záväzok uznáva. V každom

konkrétnom prípade bude rozhodujúca jednoznačnosť spôsobu vymedzenia záväzku, a nie spôsob
tohto vymedzenia. V praxi sa často vymedzenie (identifikácia) záväzku, prípadne jeho výška realizuje
odkazom na konkrétnu zmluvu, na základe ktorej záväzok vznikol, prípadne na iný doklad (faktúra).
Pokiaľ by rozsah uznania záväzku nebol určený, má sa za to, že sa uznáva záväzok v celom rozsahu.
Uznanie záväzku má za následok dva základné dôsledky. Predovšetkým je to vznik vyvrátiteľnej právnej

domnienky o tom, že záväzok v čase uznania a v uznanom rozsahu trvá. Vzhľadom na vyvrátiteľnosť
domnienky („predpokladá sa“) má dlžník naďalej možnosť preukázať, že záväzok nevznikol, prípadne
že v čase uznania už netrval. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti (tým, že dlžník uznal záväzok) prešlo
na dlžníka. Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov, a to v tom
zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má
súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak (§ 192 CSP). Existencia záväzku je nesporná

len v čase uznania. Preto z uznania záväzku nemožno vyvodzovať, že tento záväzok trvá aj neskôr
(napr. môže zaniknúť na druhý deň po uznaní jeho splnením). Druhým významným dôsledkom uznania
záväzku je, že od okamihu uznania záväzku začne plynúť nová štvorročná premlčacia lehota. Ak sa
uznala iba časť záväzku, nová premlčacia doba plynie len pokiaľ ide o túto časť (§ 407 ods. 1). Tento
dôsledok uznania záväzku je rovnaký, bez ohľadu na to, či sa uznal nepremlčaný alebo premlčaný

záväzok (§ 407 ods. 4). Nie je rozhodujúce ani to, akú dĺžku mala pôvodná premlčacia doba. Pritom treba
rešpektovaťvšeobecnéobmedzeniepremlčacejdoby,t.j.žebezohľadunainéustanoveniaObchodného
zákonníka, premlčacia doba sa skončí najneskôr po uplynutí desiatich rokov odo dňa, keď začala plynúť
po prvý raz (§ 408 ods. 1).

26. Súd vyhodnotil žalobou uplatnený nárok v súlade s vykonanými dôkazmi ako aj citovanými
zákonnými ustanoveniami a dospel k záveru, že tento je skutkovo i právne v priznanom rozsahu
opodstatnený. Žalobca v konaní preukázal dôvodnosť uplatnenej pohľadávky písomnou Dohodou o
uznaní záväzku, v ktorej bol tento určený ako záväzok vzniknutý z dôvodu neuhradenia faktúr č.
XXXXXXXX zo dňa 25.6.2019 na sumu 7.274,02 EUR so splatnosťou dňa 9.7.2019, č. XXXXXXXX zo

dňa 13.8.2019 na sumu 6.239,03 EUR so splatnosťou dňa 27.8.2019, č. XXXXXXXX zo dňa 15.9.2019
na sumu 2.576,32 EUR so splatnosťou dňa 29.9.2019, č. XXXXXXXX zo dňa 1.10.2019 na sumu 398,40
EUR so splatnosťou dňa 20.11.2019, č. XXXXXXXX zo dňa 15.10.2019 na sumu 2.903,69 EUR so
splatnosťou dňa 29.10.2019, č. XXXXXXXX zo dňa 3.11.2019 na sumu 398,40 EUR so splatnosťou dňa
23.12.2019 a č. XXXXXXXX zo dňa 15.11.2019 na sumu 5.624,88 EUR so splatnosťou dňa 29.11.2019,

čím bol zreteľne špecifikovaný číslom faktúry, dátumom jej vystavenia a splatnosti, fakturovanou sumou
vrátane uvedenia dôvodu vzniku záväzku (za právne služby poskytnuté dlžníkovi). Nakoľko žalovaný v
konaní nevyvrátil domnienku existencie uvedeného záväzku, súd ho zaviazal na zaplatenie priznanej
sumy 594,95 EUR.

27. „Povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká pri omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo
jeho časti. Ak sú splnené zákonné predpoklady, omeškanie dlžníka, a teda aj povinnosť platiť úroky z
omeškania, nastane priamo zo zákona (ex lege), a to bez ohľadu na zavinenie. Zmluvné strany si úrok
z omeškania nemusia dohodnúť v zmluve. Nárok na úrok z omeškania vznikne aj v takomto prípade
priamo zo zákona. Vzhľadom na to, že ustanovenie § 369 má dispozitívnu povahu, strany môžu postih

za omeškanie s plnením peňažného záväzku vo forme úrokov z omeškania v konkrétnom prípade vylúčiť
dohodou. Omeškanie dlžníka trvá až do doby riadneho splnenia záväzku, resp. do doby, keď záväzok
zanikne iným spôsobom (napr. odstúpením od zmluvy, dohodou strán a pod.). V prípade omeškania
s plnením peňažného záväzku sa mení obsah záväzku v tom zmysle, že na strane dlžníka pribudne
povinnosť plniť popri peňažnom dlhu aj úroky z omeškania. Na strane veriteľa pribudne oprávnenie

požadovať od dlžníka popri plnení peňažného dlhu aj úroky z omeškania. Z hľadiska funkčnosti úroku
z omeškania možno hovoriť o zabezpečovacej (preventívnej) funkcii, ktorá pôsobí ex ante vo vzťahu k
porušeniu povinnosti, t.j. pôsobí v smere včasného plnenia peňažného záväzku. Úrok z omeškania plní
sčasti aj kompenzačnú funkciu, a to v tom rozsahu, v akom kompenzuje ujmu, ktorá vznikla veriteľovi v
dôsledku toho, že nedostal peňažné plnenie včas. Napokon úrok z omeškania je aj postihom sankčným,

lebo je sankciou za spôsobenie takej ujmy, ktorá nie je škodou. Výšku úrokov z omeškania a spôsob
ich výpočtu upravuje odsek 1. Výška úrokov z omeškania sa spravuje predovšetkým dohodou strán.
Len ak výška úrokov z omeškania nie je zmluvne dohodnutá, nastupuje výška úrokov ustanovenázákonom.“ (Oľga Ovečková a kolektív, Obchodný zákonník, komentár, Druhé, doplnené a prepracované
vydanie)

28. Omeškanie dlžníka so splnením peňažného záväzku sankcionuje Obchodný zákonník tak, že
zákonným dôsledkom omeškania je vznik práva veriteľa na úrok z omeškania, a to vo výške zmluvne
dohodnutej alebo určenej v ustanovení § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Úrok z omeškania je
príslušenstvom pohľadávky a v prípade splnenia zákonných predpokladov, povinnosť platiť úroky z
omeškania nastáva priamo zo zákona, ktorý tiež stanovuje kritériá pre posudzovanie výšky úrokov z

omeškania. Je nesporné, že žalovaný bol so splnením peňažného záväzku v omeškaní, preto žalobcovi
vzniklo právo požadovať úrok z omeškania. Nakoľko jeho výšku nemali zmluvné strany v zmluve
dohodnutú, resp. určenú, jeho výšku je potrebné určiť na základe zákona. Žalobcom požadovaná
a súdom aj priznaná výšku úroku z omeškania (9 %) je plne v súlade s citovanými zákonným
ustanoveniami.Priurčenízačiatkudobyomeškaniasúdvychádzalzdátumusplatnostifaktúryatútourčil
dňom nasledujúcim po splatnosti tej ktorej faktúry. Avšak na rozdiel od žalobcu, ktorý úrok z omeškania

požadoval aj za deň, kedy bola príslušná suma pripísaná na jeho účet, súd je toho názoru, že za tento
deň už úrok z omeškania požadovať nemožno, nakoľko pripísaním príslušnej sumy na účet žalobcu
došlo k zániku peňažného záväzku. Žalobca tak nedôvodne požadoval úrok z omeškania v sume 6,26
EUR, v ktorej časti súd žalobu zamietol. Nakoľko je žalovaný v omeškaní, popri úroku z omeškania mu
vznikol aj nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške

280,- EUR, a to za každú omeškanú faktúru samostatne.

29. K problematike priznávania paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky súd
poukazuje na aktuálnu judikatúru Súdneho dvora:
„1. Článok 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/ES zo 16. februára o boji proti

oneskorenýmplatbámvobchodnýchtransakciáchsamávykladaťvtomzmysle,že:minimálnapaušálna
suma vo výške 40 eur ako náhrada nákladov veriteľa na vymáhanie vzniknutých v dôsledku oneskorenej
platby dlžníka je splatná za každú obchodnú transakciu nezaplatenú po termíne splatnosti a uvedenú na
faktúre, vrátane prípadu, keď je táto faktúra spomedzi ďalších faktúr predmetom jednej administratívnej
sťažnosti alebo žaloby.“ (rozsudok Súdneho dvora z 20.10.2022 vo veci C-585/20)

„29. Vzhľadom na vyššie uvedené treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 smernice
2011/7 v spojení s článkom 3 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že ak jedna a tá istá zmluva
upravuje opakujúce sa dodávanie tovaru alebo poskytovanie služieb, pričom sa za každé dodanie alebo
poskytnutie musí zaplatiť v stanovenej lehote, veriteľovi prináleží za každú oneskorenú platbu suma
40 eur ako minimálna paušálna náhrada nákladov na vymáhanie.“ (rozsudok Súdneho dvora vo veci

C-370/21 z 1.12.2022)

30. Rovnaký právny názor je aj súčasťou rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho,
a to konkrétne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2022 sp. zn.
2Obdo/59/2021, ktorým bola nastolená právna otázka vyriešená, a to dokonca ustálene, keď najvyšší

súd svoj právny názor k právnej otázke (odpoveď na to ako má byť právna otázka riešená) publikoval v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (I. ÚS 115/2020) č. 1/2023
pod poradovým č. 11, v ktorom bol vyslovený nasledovný právny názor: „I. Veriteľ má nárok na paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka
v spojení s § 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z.z. vo výške 40,- eur za každú pohľadávku, ktorá

je predmetom samostatnej faktúry za dodávku tovaru alebo poskytnutie služby, a to aj v prípade, že
si pohľadávky uplatňuje spoločne v jednom súdnom konaní. Takáto faktúra musí zodpovedať jednej
ucelenej obchodnej transakcii smerujúcej k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu, teda
nesmie byť účelovo delená. II. Výška náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle
§ 369c ods. 1 Obchodného zákonníka je určená paušálne a nezávisí na dĺžke omeškania s úhradou

pohľadávky, ani na výške pohľadávky. Táto náhrada je splatná ex lege po uplynutí lehoty splatnosti
pohľadávky.“

31. V súvislosti s inštitútom uznania záväzku súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR v
obdobných veciach, a nakoľko jeho úprava, s ohľadom na jednotnú právnu tradíciu rovnaká podľa

slovenského a českého právneho poriadku, sú tieto rozhodnutia primerane použiteľné aj pri aplikácii
slovenských právnych predpisov.32. „Skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie je predmetom procesného
dokazovania a ak domnienka existencie uznaného záväzku nebola v konaní vyvrátená, súd musí mať
podľa § 133 OSP skutočnosť za preukázanú.

V konaní teda môžu nastať len dve situácie - buď sa skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná domnienka,
považuje za preukázanú, alebo v konaní vyšiel najavo opak (obsah domnienky bol vyvrátený
dôkazom opaku, t.j. dôkazom, že skutočnosť je v konkrétnom prípade práve opačná, než ako ju
uvádza domnienka). V žiadnom prípade však nemožno za situácie platného uznania záväzku robiť
záver, že oprávnený veriteľ neuniesol, pokiaľ ide o skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právne

domnienka, dôkazné bremeno, a to ani vtedy, ak povinný (dlžník) popiera takúto skutočnosť negatívnymi
tvrdeniami.“ (rozsudok 32 Odo 1160/2003 z 26. augusta 2004)

33. „Aj keď sa zdá byť na prvý pohľad logické, že účastníci môžu platne robiť právne úkony smerujúce
k zmene alebo zániku ich práv či povinností alebo sa inak dotýkajúce ich právneho vzťahu, len za
predpokladu, že medzi nimi takýto vzťah právne existuje, napriek tomu nemožno toto tvrdenie vzťahovať

bez ďalšieho na akýkoľvek právny úkon bez toho, aby sa súčasne prihliadalo na to, či tu je, alebo nie
je zákonom ustanovený dôvod neplatnosti takéhoto úkonu.
V niektorých prípadoch existenciu pohľadávky zákon neustanovuje ako podmienku (predpoklad)
právneho úkonu, ktorý sa k nej vzťahuje. Tak to je aj v prípade neexistencie uznaného dlhu (záväzku),
ktorá nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu uznania dlhu (záväzku), keďže v dôsledku konštrukcie

vyvrátiteľnej právnej domnienky (§ 558 OZ, § 323 OBZ) dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu
dlhu, spočíva na dlžníkovi. V opačnom prípade, teda ak by platilo, že nemožno platne uznať neexistujúci
dlh, by účinky uznania dlhu vôbec nenastali (vrátane vyvrátiteľnej právnej domnienky), čo by znamenalo,
že dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu dlhu, by nikdy neniesol dlžník, naopak, veriteľ by musel
vždy, dovolávajúc sa uznania dlhu, preukazovať existenciu uznaného dlhu ako podmienku platnosti

uznania dlhu, a teda aj ako predpoklad na uplatnenie jeho účinkov.“ (rozsudok 32 Odo 453/2004 z 9.
decembra 2004, rozsudok 32 Odo 1323/2004 z 21. júna 2004)

34. „Zákonodarca nepredpisuje, akým spôsobom má byť „určitý záväzok“ špecifikovaný. Určenie môže
zahŕňať rozsah záväzku, nie je to však úplne nevyhnutné. Záväzok môže byť v uznaní špecifikovaný aj

číslom faktúry, jej dátumom vrátane uvedenia dôvodu vzniku záväzku.“ (uznesenie z 21. marca 2006
sp. zn. 32 Odo 181/2005)

35. Žalovaný v konaní síce spochybňoval žalobcom uplatnený nárok v otázke jeho existencie,
rozporu s poctivým obchodným stykom, resp. dobrými mravmi, svoje tvrdenie však nepreukázal.

Popretie skutkových tvrdení žalobcu v tejto časti zo strany žalovaného súd vyhodnotil ako neúčinné,
nakoľko žalovaný neuviedol vlastné skutkové tvrdenia o týchto skutočnostiach, pričom len samotné
spochybneniežalobcomtvrdenýchskutočnostínemožnobezďalšiehopovažovaťzapostačujúce.Pokiaľ
žalovaný argumentuje, že faktúry boli uhradené riadne, mal o tom predložiť dôkaz.

36. Nová právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú
povinnosť,ktorejnesplneniejesankcionovanéprocesnýmiprostriedkami,predovšetkýmvoformerýchlej
stratysporu.Stranymajúpovinnosťpravdivoaúplneuvádzaťpodstatnéarozhodujúceskutkovétvrdenia
týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným
útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej

koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje
za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme buď nespornosti
nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods. 1 CSP), alebo neúčinnosti nekvalifikovaného
popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2 CSP). Ak súd považuje skutkové tvrdenia strany
podľa § 151 CSP za nesporné, nevykonáva o nich dokazovanie.

37. Súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu z vykonaných dôkazov. V sporovom konaní
sa uplatňuje prejednacia zásada, kedy má sporová strana jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú
povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá
sporová strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila, čo je v tomto prípade žalovaná. Dôkazným bremenom

sa rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za to, či sú v konaní preukázané jeho tvrdenia a
či vzhľadom na takto preukázané skutočnosti je možné rozhodnúť vo veci samej v jeho prospech. S
prihliadnutím na uvedené skutočnosti preto možno konštatovať, že žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie
žalovanej istiny a príslušenstva, nakoľko žalovaný nepreukázal jednak jeho zánik, ani jeho neexistenciu.38. Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť
svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedené

ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť sporových strán v konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy
na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana
sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky
v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú sporovú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy

o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení sporovej strany. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť sporovej strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonanéhodokazovania.Dôsledkomtoho,žetvrdeniesporovejstranyniejepreukázané(vtomzmysle,
že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré
súd vykonal bez návrhu, je pre sporovú stranu nepriaznivé rozhodnutie.

39. Aby sporová strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí
predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie
skutočností sporovou stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou
povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak sporová strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti

rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť.
Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť,
ktorú sporová strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom
dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena
tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre sporovú stranu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé

rozhodnutie. Zákon sporovým stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť,
teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje
sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j.
okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.

40. Žalovaný, pokiaľ chcel uniesť dôkazné bremeno svojho tvrdenia o riadnej úhrade uvedených faktúr,
mal k tomu produkovať relevantný dôkaz (príjmový pokladničný doklad, výpis z účtu, poštovú poukážku
a pod.). Argumenty žalovaného súd považuje za nepodstatné. Požadovanie úroku z omeškania vyplýva
priamo zo zákona a preto nemožno hovoriť o šikanóznom výkone práva. Pokiaľ žalovaný namietal, že
žalobca doklady (faktúry, výpisy z účtu) nepredložil včas a nemal možnosť sa s nimi riadne oboznámiť

a pripraviť na pojednávanie so zachovaním príslušnej lehoty na prípravu, tak súd túto námietku posúdil
ako nedôvodnú. V prípade uvedených listinných dôkazov sa nejedná o komplikované písomnosti a ich
oboznámenie v rámci pojednávania bolo úplne postačujúce. Súd preto nevidel ani relevantný dôvod pre
odročenie pojednávania. Pokiaľ žalovaný realizoval úhradu predmetných faktúr, mal by mať vo svojom
účtovníctve tomu zodpovedajúci doklad.

41. Na tomto mieste súd poukazuje na skoršiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá
síce bola prijatá za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy, ktorou sa spravoval civilný súdny proces
(Občiansky súdny poriadok), ale vo svojej podstate je plne aplikovateľný aj pre súčasnú právnu úpravu
Civilným sporovým poriadkom:

„Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta
prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé

dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného

dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho
nepovažujezapravdivé)aninazákladenavrhnutýchdôkazov,aninazákladedôkazov,ktorésúdvykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť
svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom,
tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.

Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy,
potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie
bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak
v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa
hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka

väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť
všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje
jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané,
jednak nositeľa dôkazného bremena.“ (uznesenie sp. zn. 4 Cdo 13/2009 z 24.2.2010)

42. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku,
na základe ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže
žalobca mal úspech v časti 594,95 EUR, v ktorej bolo žalobe vyhovené, čo predstavuje 99 % a žalovaný
v časti 6,26 EUR, v ktorej bola žaloba zamietnutá, čo predstavuje 1 %, súd žalobcovi priznal náhradu
trov konania rozsahu 98 % (99 - 1). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade

s § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na tunajšom súde, písomne
v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 Civilného sporového poriadku) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.