Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, April 25, 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B3-67Cpr/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1323201299
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Milan Valla

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1323201299.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV v konaní pred sudcom Mgr. Milanom Vallom, v spore žalobcu: Sigmatrans,

s.r.o., so sídlom ul. 29. augusta 1524/24, 974 01 Banská Bystrica, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému:
V. X., narodený: XX.XX.XXXX, trvale bytom: S. N. XXX, XXX XX S. N., štátny občan SR o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa v celom rozsahu z a m i e t a.

II. Žalovanému sa n e p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 20.03.2023 domáhal určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru okamžitým skončením zo strany žalovaného listom zo dňa 02.02.2023 doručeným

žalobcovi dňa 08.02.2023. Žalobca v žalobe uviedol, že pracovný pomer žalovaného u žalobcu vznikol
na základe pracovnej zmluvy dňa 30.11.2022, na základe ktorej žalovaný u žalobcu vykonával pracovnú
pozíciu „vodič medzinárodnej a vnútroštátnej prepravy skupiny C + E“ s miestom výkon práce v
Bratislave. Pracovný pomer vznikol ku dňu 01.12.2022. Za vykonanú prácu za mesiac december
2022 žalobca vyplatil žalovanému mzdu vo výške 509,87 EUR vrátane cestovných náhrad na základe
výplatného lístka zo dňa 16.01.2023. Žalovaný poslal žalobcovi žiadosť o skončenie pracovného pomeru
dohodou zo dňa 30.01.2023, ale žalobca žiadosť o uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru

neakceptoval. Následne dňa 08.02.2023 žalovaný doručil žalobcovi doporučenú listovú zásielku, a to
list zo dňa 02.02.2023 označený ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru“, ktorým chcel okamžite
skončiť pracovný pomer v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. F. okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo strany zamestnanca malo byť údajné nevyplatenie časti mzdy vo výške 1 591
EUR do 15 dní po uplynutí ich splatnosti. žalobca oznámil žalovanému listom zo dňa 10.02.2023
a následne aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom zo dňa 20.02.2023, že okamžité
skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na tom, aby žalovaný naďalej vykonával pre

žalobcu prácu na základe pracovnej zmluvy. Žalovaný odpovedal žalobcovi listom zo dňa 16.02.2023,
že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za platné a na výkon práce nenastúpil. Žalobca
má za to, že neboli splnené podmienky na okamžité skončenie pracovného pomeru, nakoľko žalobcovi
bola riadne vyplatená mzda za mesiac december 2022.

2. Žalobca svoju žalobu právne odôvodnil ustanoveniami § 69 ods. 1 písm. b), § 77 a § 78 zákona č.
311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“).

3. Žalobca k žalobe ako listinné dôkazy na podporu svojich tvrdení predložil: Pracovná zmluva zo dňa
30.11.2022, výplatný lístok za mesiac december 2022, potvrdenie z banky o prevode zo dňa 16.01.2023,
žiadosťoskončeniepracovnéhopomerudohodouzodňa30.01.2023,oznámenieookamžitomskončenípracovného pomeru zo dňa 02.02.2023, výzva na pokračovanie v práci zo dňa 10.02.2023, výzva na
pokračovanie v práci - vyjadrenie zo dňa 16.02.2023, oznámenie zamestnávateľa, že trvá na tom, aby
zamestnanec vykonával prácu zo dňa 20.02.2023 s doručenkou.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 03.11.2023, v ktorom uviedol, že skončenie pracovného
pomeru považuje za platné a žalobu navrhol zamietnuť. Vo vyjadrení žalovaný vecne argumentoval
tým, že žalovaný síce potvrdzuje uzavretie pracovnej zmluvy so žalobcom, tak ako to uviedol žalobca v
podanej žalobe, avšak k uzavretiu pracovnej zmluvy došlo na základe inzercie žalobcu, v ktorej žalobca

ponúkal výšku mzdy 100,- eur/deň. Na takejto výške mzdy sa žalovaný so žalobcom aj ústne dohodli
a takto mal žalobca aj pripraviť pracovnú zmluvu. Žalovaný pracovnú zmluvu uzatváral so žalobcom
dňa 30.11.2022, pričom už nasledovný deň vycestoval na zahraničnú pracovnú cestu a prespal v
kamióne, teda nemal dostatočný časový priestor oboznamovať sa so znením pracovnej zmluvy, keď
ho žalobca ako zamestnávateľ oboznamoval s pracovnými povinnosťami. Až neskôr žalovaný zistil,
že v pracovnej zmluve je uvedená mzda za vykonanú prácu 762,- eur, pričom ani nebolo uvedené,

či sa jedná o mzdu brutto, alebo netto. Uvedenú výšku mzdy síce žalovaný neakceptoval, ale keďže
zmluva už bola podpísaná, žalovaný predpokladal, že žalobca mu doplatí do dohodnutej výšky 100,- eur/
deň stravné v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov
(žalovanýzjavneomylomuvádzazákonč.282/2002Zb.).Žalovanýužalobcuodpracovalvkalendárnom
mesiaci december 2022 celkovo 21 dní, o čom svedčí tachografová karta. Žalovaný nastúpil do práce

dňa 01.12.2022 na medzinárodnú prepravu tovaru do Talianska a vrátil sa až po uplynutí 21 dní. Na
výplatnom lístku žalovaného je nepravdivo uvedené, že žalobca odpracoval 15 dní. Na výplatnom lístku
je tiež uvedená hodinová mzda vo výške 4,3295 eur/hod., na ktorej sa žalovaný so žalobcom nikdy
nedohodol. V pracovnej zmluve bol dojednaný týždenný čas jazdy 56 hodín a maximálny denný čas
jazdy 9 hodín. Tvrdenia žalobcu o tom, že žalobcom vyplatená suma 509,87 eur zahrnula už aj cestovné

náklady je nepravdivé, nakoľko základná mzda vo výške 760,- eur zodpovedá 2. stupňu náročnosti podľa
§ 120 Zákonníka práce a Oznámenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 353/2021 Z.z.,
ktorým boli ustanovené minimálne mzdové nároky zamestnancov odmeňovaných mesačnou mzdou
pre rok 2022, pričom pre príslušný 2. stupeň je suma minimálneho nároku 762,- eur a pri pracovnom
týždennom čase 40 hodín minimálny mzdový nárok zodpovedá minimálnej hodinovej mzde v sume

4,379 eur. Žalobca tieto mzdové nároky nedodržal, keďže žalovanému nevyplatil ani jeho minimálne
mzdové nároky. Žalovaný mal nárok na stravné za pracovnú cestu v Taliansku vo výške 45,- eur, ktoré
žalobca žalovanému doposiaľ nevyplatil. Žalovaný doplnil, že mzda dojednaná v pracovnej zmluve
nezodpovedalaskutočnejdohodezmluvnýchstrán,pričombežnýmpríjmomvodičovkamiónujemzdavo
výške 8,- až 9,- eur/hod. I napriek uvedenému platí, že žalobca nevyplatil žalovanému nároky súvisiace

s cestovnými náhradami, a to stravné. Výplatný termín bol k 15. dňu nasledujúceho kalendárneho
mesiaca.Pätnástydeňpouplynutísplatnostiuplynuldňa31.01.2023,pričomžalovanýoznámilžalobcovi
okamžité skončenie pracovného pomeru listom doručeným žalobcovi dňa 08.02.2023.

5. Žalovaný svoju argumentáciu právne odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) až e) a § 13 ods. 2

zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov a tiež ďalej ustanovením
§ 1 Opatrenia Ministerstva financií č. 401/2012 Z.z., podľa ktorého žalovanému ako zamestnancovi
prislúchalo za pracovnú cestu v Taliansku stravné vo výške 45,- eur.

6. Vyjadrenie žalovaného zo dňa 03.11.2023 súd doručil žalobcovi dňa 12.12.2023 a zároveň žalobcu

vyzval, aby sa k vyjadreniu žalovaného písomne vyjadril v lehote 15 dní. Žalobca sa k vyjadreniu
žalovaného nevyjadril ani v súdom stanovenej lehote a ani neskôr do vyhlásenia tohto rozsudku.

7. Súd následne prejednal vec na pojednávaní dňa 25.04.2024, pričom na pojednávanie sa osobne
dostavil žalovaný, žalobca sa na pojednávanie nedostavil, hoci mal predvolanie na pojednávanie

riadne doručené, súdu pred pojednávaním svoju neprítomnosť neospravedlnil, ani nežiadal o odročenie
pojednávania. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že žalobca je zamestnávateľom, ktorý riadne neplatí.
Žalovanému sa v rodine stala tragédia a to, čo mu bol ochotný platiť žalobca by mu nestačilo na život.
Žalovaný bol nútený ísť za právnikom, ktorý mu mal spísať výpoveď. Žalobca vyplatil žalovanému za
20 dní v zahraničí celkovú sumu 509,- eur, čo je podľa žalovaného smiešne. Žalovaný navrhol žalobu

zamietnuť a nárok na náhradu trov konania si neuplatnil.

8. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom predložených listinných dôkazov: Pracovná
zmluva zo dňa 30.11.2022, výplatný lístok za mesiac december 2022, potvrdenie z banky o prevodezo dňa 16.01.2023, žiadosť o skončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 30.01.2023, oznámenie
o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 02.02.2023, výzva na pokračovanie v práci zo dňa
10.02.2023, výzva na pokračovanie v práci - vyjadrenie zo dňa 16.02.2023, oznámenie zamestnávateľa,

že trvá na tom, aby zamestnanec vykonával prácu zo dňa 20.02.2023 s doručenkou, vypočul žalovaného
a zistil nasledovný skutkový a právny stav:

9. Z pracovnej zmluvy zo dňa 30.11.2022 súd zistil, že strany sporu dňa 30.11.2022 uzatvorili pracovnú
zmluvu, na základe ktorej žalovanému vznikol u žalobcu pracovný pomer na dobu neurčitú s nástupom

do práce dňa 01.12.2022, na pracovnú pozíciu „vodič medzinárodnej a vnútroštátnej prepravy skupiny
C + E“ s miestom výkonu práce v Bratislave. V pracovnej zmluve bola dojednaná fixná mesačná mzda
vo výške 762 eur. Splatnosť mzdy bola dojednaná na 15. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca.
Pracovný čas bol v pracovnej zmluve dojednaný v rozsahu maximálne 9 hodín denne, resp. 56 hodín
týždenne a v prípade dvoch po sebe nasledujúcich týždňov v rozsahu najviac 90 hodín.

10. Z výplatného lístka za kalendárny mesiac december 2022 a z detailu platby zo dňa 16.01.2023
vyplýva, že žalobca vyplatil žalobcovi za kalendárny mesiac december 2022 mzdu výške 509,87 EUR.

11. Z listu žalovaného zo dňa 30.01.2023 vyplýva, že žalovaný navrhol žalobcovi skončenie pracovného
pomeru dohodou ku dňu 30.01.2023. Z listu žalovaného zo dňa 02.02.2023 vyplýva, že žalovaný

oznámil žalobcovi, že okamžite končí pracovný pomeru u žalobcu, pričom dôvodom má byť nevyplatenie
podstatnej časti splatnej mzdy, ktorú tvorili cestovné náhrady vo výške cca 1.591,- eur, pričom
žalobca uhradil žalovanému iba časť vo výške 509,- eur. Uvedené mzdové nároky žalovaného žalobca
neuspokojil ani ku dňu 02.02.2023.

12. Z listu žalobcu zo dňa 10.02.2023 vyplýva, že žalobca vyzval žalovaného na pokračovanie v práci,
kde žalobca uviedol, že žalovaný odo dňa 27.12.2022 nenastúpil do práce, pričom absenciu žalovaného
v práci považuje žalobca za neospravedlnenú. Žalobca vyzval žalovaného, aby sa bezodkladne dostavil
na pracovisko.

13. Z listu žalovaného zo dňa 16.02.2023 vyplýva, že žalovaný považoval za platné okamžité skončenie
pracovného pomeru listom žalovaného zo dňa 02.02.2023, preto nemá dôvod nastúpiť do práce k
žalobcovi.

14. Z listu žalobcu zo dňa 20.02.2023 vyplýva, že žalobca prostredníctvom právneho zástupcu oznámil

žalovanému,žeokamžitéskončeniepracovnéhopomerulistomžalovanéhozodňa02.02.2023považuje
za neplatné a žalovaného po hrozbou uplatnenia nároku na náhradu škody vyzval, aby sa bezodkladne
dostavil na pracovisko.

15. Z tvrdení žalovaného, ku ktorým sa žalobca nevyjadril vyplýva, že žalovaný nastúpil na výkon

práce - zahraničnú pracovnú cestu do Talianska za účelom rozvozu tovaru dňa 01.12.2022, pričom zo
zahraničnej pracovnej cesty sa vrátil po 21 dňoch. Za uvedené obdobie žalobca opomenul žalovanému
vyplatiť cestovné náhrady (tj. stravné), a to čo i len čiastočne, ale žalobca vyplatil žalovanému iba sumu
509,87 eur, ktorá nezodpovedá ani minimálnym mzdovým nárokom a už vôbec v tejto sume nemohli byť
zahrnuté cestovné náhrady, tj. stravné vo výške 45,- eur za jeden deň.

16. Súd následne aplikoval nasledovné relevantné ustanovenia všeobecne záväzných právnych
predpisov.

17. Podľa § 150 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov

(ďalej len „CSP“) Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové
tvrdenia týkajúce sa sporu.

18. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,

uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

19. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Zákon č. 283/2002 Z.z.“) Tento zákon upravuje poskytovanie náhrad výdavkov a iných plnení(ďalej len "náhrada") pri pracovných cestách, pri dočasnom pridelení na výkon práce k užívateľskému
zamestnávateľovi 1aa) (ďalej len "dočasné pridelenie"), pri vyslaní do členského štátu Európskej únie
(ďalej len "vyslanie do štátu Európskej únie"), pri vzniku pracovného pomeru, štátnozamestnaneckého

pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu (ďalej len "vznik pracovného pomeru"), pri výkone práce
v zahraničí a pri ceste v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu pracovných zmien do
miesta pravidelného pracoviska a späť

a) zamestnancom v pracovnom pomere alebo v štátnozamestnaneckom pomere, ak osobitný predpis

neustanovuje inak, 1)
b) členom družstiev, ak podľa stanov podmienkou členstva je aj pracovný vzťah,
c) fyzickým osobám činným na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ak
je to v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru dohodnuté,
d) osobám, o ktorých to ustanovuje tento zákon.

20. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. Pracovná cesta podľa tohto zákona je čas od nástupu
zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane
výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pracovná cesta podľa tohto zákona je aj cesta,
ktorá trvá od nástupu osoby uvedenej v § 1 ods. 2 na cestu na plnenie činností pre ňu vyplývajúcich z
osobitného postavenia vrátane výkonu činností do skončenia tejto cesty.

21. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. Zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí
a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov,
b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie,
c) stravné,

d) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov,
e) náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu 3)
alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území
Slovenskej republiky, ak podľa určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe
nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej zmluve, prípadne v pracovnej

zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie
však za jeden mesiac.

22. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. Pri zahraničnej pracovnej ceste zamestnancovi patrí
za každý kalendárny deň zahraničnej pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom

stravné v eurách alebo v cudzej mene. Stravné v cudzej mene je ustanovené v závislosti od času trvania
zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky v kalendárnom dni, pričom čas trvania
zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky je rozdelený na časové pásma
a) do 6 hodín vrátane,
b) nad 6 hodín až 12 hodín,

c) nad 12 hodín.

23. Podľa § 13 ods. 2,3 zákona č. 283/2002 Z.z. Základné sadzby stravného v eurách alebo v
cudzej mene ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá Ministerstvo financií Slovenskej
republiky (ďalej len "ministerstvo financií"). Základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej

mene podľa odseku 2 pre jednotlivé krajiny alebo skupiny krajín ustanoví ministerstvo financií po
posúdení návrhu Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky (ďalej
len "ministerstvo zahraničných vecí") vypracovaného podľa podkladov zastupiteľských úradov o cenách
jedál a nealkoholických nápojov vo verejných stravovacích zariadeniach v jednotlivých krajinách alebo s
využitím štatistických údajov Medzinárodného menového fondu, Organizácie Spojených národov alebo

iných medzinárodných finančných štatistických údajov.

24. Podľa § 13 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z.z. Ak zahraničná pracovná cesta mimo územia Slovenskej
republiky trvá v kalendárnom dni
a) do 6 hodín vrátane, patrí zamestnancovi stravné vo výške 25% zo základnej sadzby stravného,

b) nad 6 hodín až 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné vo výške 50% zo základnej sadzby stravného,
c) nad 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné v sume základnej sadzby stravného.25. Podľa § 1 opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 401/2012 Z.z., ktorým sa ustanovujú
základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene pri zahraničných pracovných cestách (ďalej
len „Opatrenie MF SR“) Základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene pri zahraničných

pracovných cestách sa ustanovujú takto: ... Taliansko EUR euro 45.

26. Podľa ustanovenia § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce Zamestnanec môže pracovný pomer
okamžite skončiť, ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za
pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť

do 15 dní po uplynutí ich splatnosti.

27. Podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce, neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou,
okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj
zamestnávateľuplatniťnasúdenajneskôrvlehotedvochmesiacovododňa,keďsamalpracovnýpomer
skončiť.

28. Podľa ustanovenia § 78 ods. 1 Zákonníka práce Ak dal zamestnanec neplatnú výpoveď alebo ak
skončil neplatne pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a zamestnávateľ mu oznámil, že
trvá na tom, aby naďalej vykonával prácu, jeho pracovný pomer sa nekončí.

29. Súd po zistení, že žaloba bola podaná v zmysle § 77 Zákonníka práce včas (pracovný pomer mal
skončiť dňa 08.02.2023 a žaloba bola doručená súdu dňa 20.03.2023), zameral na posúdenie platnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnanca.

30. Súd predovšetkým pri prejednávaní a rozhodovaní sporovej veci musí ustáliť, ktoré skutočnosti sú

medzi stranami sporné a ktoré sú nesporné a následne rozhodnúť, aké dôkazy vykoná. Až po vykonaní
dokazovania súd vyhodnotí vykonané dokazovanie, ustáli skutkový stav veci, vec právne posúdi a
rozhodne vo veci samej. Civilné sporové konanie je z hľadiska dokazovania obmedzené prakticky
výlučne na sporné otázky medzi stranami. Otázky, o ktorých medzi stranami nie je spornosť, spravidla
nie je potrebné dokazovať, aby tak bola zachovaná v čo najvyššej možnej miere zásada rýchlosti a

hospodárnosti konania. Z tohto dôvodu vyššie citované ustanovenia § 150 a 151 CSP upravujú procesnú
povinnosť strán uviesť rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa sporu a tiež poprieť skutkové tvrdenia
protistrany, a to účinným spôsobom, teda ak ide o skutočnosť, ktorú vnímali, musí sporová strana uviesť
vlastné skutkové tvrdenia a nie je dostačujúce, aby iba formálne poprela skutkové tvrdenia protistrany
bez objasnenia dôvodu takéhoto popretia. Nesplnenie procesných povinností účinne poprieť tvrdenia

protistrany má za následok, že takéto tvrdenia sa budú považovať medzi stranami za nesporné.

31. Súd preto nepovažoval medzi stranami za spornú skutočnosť tvrdenú žalovaným o tom, že žalovaný
bol odo dňa nástupu do práce dňa 01.12.2022 na pracovnej ceste v zahraničí v Taliansku, pričom z
pracovnejcestysavrátilaždňa21.12.2022.Žalobcasaktýmtoskutkovýmtvrdeniamnapriekvýzvesúdu

žiadnym spôsobom nevyjadril, teda ostali nepopreté a v súlade s § 151 CSP ich súd prijal ako nesporné
skutočnosti. Celé predmetné obdobie od 01.12.2022 do 21.12.2022 sa potom v zmysle § 2 ods. 1 zákona
č. 283/2002 Z.z. citovaného vyššie považuje za pracovnú cestu žalovaného ako zamestnanca, na ktorú
ho vyslal žalobca ako zamestnávateľ. Súd tiež nepovažoval za sporné, že okrem sumy 509,87 eur,
nevyplatil žalobca žalovanému žiadne ďalšie plnenie titulom pracovnoprávneho vzťahu za kalendárny

mesiac december 2022.

32. Nároky zamestnanca v prípade pracovnej cesty, ktoré sa v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z. považujú
za cestovné náhrady, sú definované v ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. Medzi tieto nároky
v zmysle výslovného znenia predmetného ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. nepochybne

patrí aj nárok na stravné. Nárok na stravné je teda súčasťou nárokov na cestovné náhrady, pričom tento
je bližšie špecifikovaný vo vyššie citovaných ustanoveniach § 13 ods. 1 až 4 zákona č. 283/2002 Z.z.,
pričom o.i. platí, že zamestnanec má nárok na stravné za každý kalendárny deň, a to vo výške základnej
sadzby stravného v prípade, ak zahraničná pracovná cesta v kalendárnom dni trvá viac ako 12 hodín.
Výšku základnej sadzby stravného upravuje vyššie citovaný § 1 Opatrenia MF SR.

33. Podľa tvrdení žalovaného, ktoré súd v konaní s poukazom na ustanovenie § 151 CSP vyhodnotil ako
nesporné,žalovanýbolnapracovnejcestevTaliansku21kalendárnychdní,tedavobdobíod01.12.2022
do21.12.2022,pričomtátopracovnácestabolanepretržitá,tedavkaždomkalendárnomdnipresiahla12hodín. Žalovanému tak vznikol nárok na plnú základnú sadzbu stravného za 21 kalendárnych dní. Výška
základnej sadzby stravného za jeden kalendárny deň je ustanovená vyššie citovaným § 1 Opatrenia
MF SR, a to vo výške 45,- eur. Žalovanému tak vznikol nárok na stravné za pracovnú cestu v trvaní 21

kalendárnych dní nepretržite vo výške 945,- eur.

34. Podľa tvrdení žalovaného, ktoré žalobca nepoprel a ani sa k nim nevyjadril, teda podľa § 151 CSP ide
o nesporné tvrdenia, žalobca ako zamestnávateľ žalovanému ako zamestnancovi stravné za pracovnú
cestu vôbec nevyplatil, nakoľko okrem plnenia vo výške 509,87 eur, ktoré zahrnulo iba mzdu, aj to nie

mzdu zodpovedajúcu minimálnym mzdovým nárokom, nevyplatil žalobca žalovanému za kalendárny
mesiacdecember2022žiadneďalšieplnenie.Uvedenénielenvyplývaznespornýchtvrdenížalovaného,
ale tieto tvrdenia nie sú vyvrátené ani sporovými stranami predloženými listinnými dôkazmi. Práve
naopak, z výplatného lístku za kalendárny mesiac december 2022 predloženého žalobcom, detailu
obratu na účte a tvrdení žalobcu možno usudzovať, že žalobca vyplatil žalovanému za kalendárny
mesiac december 2022 iba čistú mzdu vo výške 509,87 eur, ktorá zodpovedá brutto mzde 623,47 eur,

pričom žiadne ďalšie peňažné plnenia žalobca žalovanému titulom ich pracovnoprávneho vzťahu za
kalendárny mesiac december 2022 neposkytol. Takto vyplatená mzda neobsahuje náhradu stravného
jednak podľa nesporných tvrdení žalovaného, tiež podľa obsahu samotného výplatného lístka, kde nie
je o stravnom alebo cestovných náhradách žiadna zmienka, ale taktiež aj matematicky stravné nemôže
byť v danom výplatnom lístku obsiahnuté, keďže suma stravného vo výške 945,- nemôže byť obsiahnutá

vo výplate v celkovej výške 623,47 eur brutto.

35. Z uvedených skutočností súd v rámci zistenia skutkového stavu ustálil, že žalobca nevyplatil
žalovanému nárok na stravné za kalendárny mesiac december 2022. V zmysle dojednaní pracovnej
zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami, konkrétne čl. IV ods. 3 pracovnej zmluvy platilo, že mzdové

nároky žalovaného ako zamestnanca boli splatné 15. kalendárny deň nasledujúceho kalendárneho
mesiaca, teda nároky žalovaného za kalendárny mesiac december 2022 boli splatné dňa 15.01.2023.
Ku dňu 30.01.2023 bol žalobca 15. deň v omeškaní s vyplatením stravného v prospech žalovaného a
ku dňu doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru (08.02.2023) bol žalobca v omeškaní s
vyplatením stravného v prospech žalovaného už 24 kalendárnych dní.

36. Hmotnoprávnou podmienkou platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany
zamestnancapodľa§69ods.1písm.b)Zákonníkaprácejeskutočnosť,žezamestnávateľjevomeškaní
so zaplatením mzdových nárokov zamestnanca uvedených v tomto ustanovení, a to po dobu 15 dní po
uplynutí ich splatnosti. Medzi tieto mzdové nároky uvedené v ustanovení § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práce patria aj cestovné náhrady, ktoré v sebe podľa § 4 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. zahŕňajú aj nárok
na stravné. Ako vyplynulo z vyššie uvedeného zisteného skutkového stavu, žalobca bol ku dňu spísania
okamžitéhoskončeniapracovnéhopomerudňa02.02.2023aajkudňudoručeniaokamžitéhoskončenia
pracovného pomeru dňa 08.02.2023 v omeškaní so zaplatením cestovných náhrad žalovanému po dobu
presahujúcu 15 kalendárnych dní, teda boli naplnené hmotnoprávne podmienky na okamžité skončenie

pracovného pomeru. Takýto dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol zároveň jasným
a zrozumiteľným spôsobom obsiahnutý v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru, ktoré
žalovaný doručil žalobcovi dňa 08.02.2023. Súd z uvedeného dôvodu považoval okamžité skončenie
pracovného pomeru doručené dňa 08.02.2023 žalobcovi ako zamestnávateľovi zo strany žalovaného
ako zamestnanca za platné.

37. Súd si záverom dovoľuje uviesť, že ďalšiu argumentáciu žalovaného o nedostatočnej výške mzdy,
ktorá nezodpovedá obvyklej mzde vyplácanej v danom mieste a čase za výkon obdobnej práce, hoci by
mohla o.i. aj z hľadiska dobrých mravov slúžiť na podporu vecnej správnosti výroku o zamietnutí žaloby,
súd už z dôvodu efektívnosti a účelnosti podrobnejšie neskúmal, nakoľko aj vyššie uvedené závery

súdu o nevyplatení cestovných náhrad sú plne postačujúce na konštatovanie, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany žalovaného je platné z čoho vyplynula potreba žalobu v celom rozsahu
zamietnuť.

38. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.39. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

40. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1,2 CSP a 262 ods. 1 CSP. Žalovaný mal v konaní
plný úspech, teda by inak mal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Zo súdneho spisu však
nevyplýva, že by žalovanému, ktorý nebol právne zastúpený, v konaní vznikli akékoľvek trovy, pričom aj

samotný žalovaný sa na pojednávaní vyjadril, že si nárok na náhradu trov konania neuplatňuje a chce
mať hlavne pokoj. Z tohto dôvodu súd žalovanému, ktorý bol inak procesne úspešnou stranou, nárok
na náhradu trov konania neprizal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde
Bratislava III. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučného poriadku) v znení neskorších predpisov.