Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 24, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/46/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014202009
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1014202009.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov

senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: V.. H.. C. Ď.,
T.. XX.XX.XXXX, H. R. XX, H., proti žalovanému: Paneurópska vysoká škola n.o., IČO: 36 077 429,
so sídlom Tomášikova 20, Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou SCHWARZ advokáti s.r.o., IČO:,
so sídlom Podbrezovská 40, Bratislava, o zrušenie rozhodnutia, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 05. októbra 2021, č.k. 12C/55/2018-318, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému
domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PO-335/2014 zo dňa 01.10.2014 (ktorým bola zamietnutá
jeho žiadosť o vrátenie duplicitne zaplateného školného) a vrátenia veci žalovanému na nové konanie a
rozhodnutie, alebo alternatívne zaplatenia 2.200 eur. Zamietol aj návrh žalobcu na prerušenie konania
do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 14C/64/2015 a
žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v
Bratislave dňa 04.12.2014 domáhal voči žalovanému preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. PO-335/2014 zo dňa 01.10.2014, ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti zo dňa 18.09.2014 o vrátenie
školného za akademický rok 2010/2011 z dôvodu, že školné za štúdium 2. ročníka bakalárskeho
študijného programu pri nútenom opätovnom zápise do 2. ročníka zaplatil duplicitne. V žalobe dôvodil
tým, že o vrátenie školného za uvedený akademický rok požiadal v zmysle smernice rektora č. 3/2012

v znení neskorších zmien, a namietal, že rozhodnutie rektora, ktorým bola jeho žiadosť zamietnutá, nie
je riadne odôvodnené, pričom v jeho poučení sa uvádza, že ide o rozhodnutie konečné, proti ktorému
nie je možné podať opravný prostriedok. Mal za to, že pri rozhodovaní o jeho žiadosti nebol náležite
zistený skutkový stav, a že zo štatútu ani iného vnútorného predpisu žalovaného nevyplynul žiadny
dôvod pre nevyhovenie žiadosti. Tvrdil, že žalovaný sa mal v rozhodnutí vysporiadať so skutočnosťou, či
boli splnené dôvody na zamietnutie žiadosti a toto náležite odôvodniť. Napadnuté rozhodnutie je podľa
žalobcu nepreskúmateľné, keďže je bez akéhokoľvek odôvodnenia, v ktorom by bol vecne opísaný

skutok, ktorý bol dôvodom pre vydanie rozhodnutia, s uvedením dôkazov a ich hodnotením, ktoré boli
podkladom pre jeho vydanie. Bez ohľadu na skutočnosť, či sa na konanie a rozhodovanie o vrátenie
školného podľa ust. § 92 ods. 18 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách vzťahuje zákon č.
71/1967 Zb. o správnom konaní, v zmysle vnútorných predpisov bolo povinnosťou rektora žalovanéhopresne a úplne zistiť skutkový stav veci, pre tento účel získať potrebné podklady rozhodnutia a získané
dôkazy vyhodnotiť. Žalovaný žiadal konanie o žalobe zastaviť, keďže nevyhovenie žiadosti žalobcu nie
je rozhodnutie (ani právny úkon). V priebehu konania vzniesol námietku procesnej neprípustnosti žaloby

z dôvodu, že nárok uplatnený žalobou nevyplýva zo žiadnej hmotnoprávnej úpravy. Ak žalobca tvrdí, že
školnémumábyťvrátenézdôvodu„duplicitnejplatby“,žiadazrejmevydaniebezdôvodnéhoobohatenia.
Žalovaný vzniesol námietku premlčania.

3. Súd prvej inštancie uviedol genézu celého konania, a síce, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom

č.k. 2S/254/2014-26 zo dňa 18.11.2015 rozhodnutie žalovaného č. PO-335/2014 zo dňa 01.10.2014
zrušil, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov
konania. Toto rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžo/24/2016 zo
dňa 04.04.2017. Konštatoval, že v dôsledku podania ústavnej sťažnosti žalovaným Ústavný súd SR
rozhodnutím č.k. III. ÚS 702/2017-49 zo dňa 13.02.2018 predmetný rozsudok Najvyššieho súdu SR
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že sa bude musieť vysporiadať s otázkou, či rozhodnutie

rektora žalovaného, ktorým nebolo vyhovené žiadosti o vrátenie školného, je rozhodnutím vydaným v
oblasti verejnej správy, a či teda predmetná vec vôbec spadá pod správne súdnictvo. Následne Najvyšší
súd SR uznesením, sp. zn. 4Sžo/1/2018 zo dňa 11.09.2018 rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
č.k. 2S/254/14-26 zo dňa 18.11.2015 zrušil a vec postúpil Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie
konanie a rozhodnutie dôvodiac, že predmetná vec nespadá pod správne súdnictvo, nakoľko žalovaný je

súkromnouvysokouškolou,ktorejprávnyrežimniejeidentickýsprávnymrežimominýchtypovvysokých
škôl. Vysvetlil, že právna úprava v Slovenskej republike rozoznáva vysoké školy súkromné, verejné
a štátne, pričom jedným z kľúčových faktorov rozlišujúcich jednotlivé vysoké školy je rozsah a forma
verejnoprávnej ingerencie do ich činnosti, režim ich napojenia na verejný rozpočet a otázky týkajúce sa
možnosti výberu a nakladania so školným. Súkromné vysoké školy nie sú napojené na verejný rozpočet,

a preto v tejto otázke nemôže súd ani bez ďalšieho ustáliť, že by rozhodovanie o otázke školného bolo
otázkou, o ktorej rozhoduje súkromná vysoká škola v rámci verejnej správy. Najvyšší súd Slovenskej
republiky ďalej vyjadril názor, že otázku školného a úhrad spojených so štúdiom zákon č. 131/2002 Z.z.
reguluje len vo vzťahu k verejným vysokým školám a štátnym vysokým školám v ust. § 92 ods. 1 až 23.
Školné ale v prípade súkromných vysokých škôl zákon č. 131/2002 Z.z. žiadnym spôsobom materiálne

ani procesne nereguluje, čo vylučuje, aby mohlo byť posúdenie žiadosti študenta o vrátenie školného
rektorom predmetom prieskumu v správnom súdnictve. Ustálil, že správny súd by v merite veci nemal
čo preskúmavať, keďže podmienky vrátenia školného nevyplývajú zo zákona č. 131/2002 Z.z. ani zo
žiadneho iného všeobecne záväzného právneho predpisu, ale ide o otázku súkromnoprávnej povahy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej uviedol, že žalobca žiadal o preskúmanie zákonnosti písomnosti

žalovaného o vybavení jeho žiadosti o vrátenie školného za akademický rok 2010/2011, ktoré nemožno
považovať za rozhodnutie, ktoré je spôsobilé súdneho prieskumu podľa piatej časti O.s.p., lebo nemá
za následok vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu ani ňou nemohli byť práva, právnom chránené
záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté. Toto oznámenie nie je
právoplatným správnym úkonom, nejde o rozhodnutie orgánu verejnej správy, má charakter úradnej

korešpondencie, na ktorý sa v žiadnom prípade nevzťahuje súdny prieskum podľa piatej časti O.s.p..

4. Ďalej konštatoval, že uznesením, č.k. 12C/55/2018-102 zo dňa 04.06.2019 súd prvej inštancie
odmietol podanie žalobcu doručené súdu dňa 04.12.2014, ktorým sa žalobca domáha prieskumu
a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PO-335/2014 zo dňa 01.10.2014. Vyhodnotil, že uvedené

podanie, ktoré by svojou povahou mohlo byť podaním vo veci samej v zmysle ust. § 123 ods. 2
C.s.p., bolo neúplné, pretože neobsahovalo všetky náležitosti podľa § 127 ods. 1 a § 132 ods. 1
C.s.p., keďže žalobcom navrhovaný petit nebol vykonateľný, nakoľko v zmysle § 3 C.s.p. nie je v
právomoci všeobecných súdov preskúmavať a rušiť rozhodnutia súkromných vysokých škôl, pričom
takýto žalobný návrh nemôže byť ani predmetom súkromnoprávnej žaloby v zmysle § 137 C.s.p..

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu uznesením, sp. zn. 8Co/202/2019 zo dňa 21.07.2020 toto
rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s odôvodnením, že žalobný petit
formulovaný žalobcom je úplný, dostatočne určitý a zrozumiteľný, z opisu rozhodujúcich skutočností je
dostatočne zrozumiteľne a jasne vymedzený skutkový základ žaloby a tým aj predmet konania a takto
formulovaný petit nie je v rozpore ani s obsahom žaloby a jeho vymedzenie je dostatočným podkladom

pre konanie súdu v zmysle ust. § 137 C.s.p.. Odvolací súd ďalej vysvetlil, že nakoľko ide o otázku
súkromnoprávnej povahy a nejde o preskúmanie rozhodnutia v rámci správneho súdnictva, žalobcovi
svedčí právo domáhať sa súdnej ochrany ním zvoleným procesnoprávnym prostriedkom. Skúmanie
procesnej prípustnosti žaloby z hľadiska ust. § 137 C.s.p. je súčasťou právneho posúdenia veci anie záležitosťou odstraňovania vád podania. Nedostatok právomoci nie je dôvodom pre odmietnutie
podania, ale dôvodom zastavenia konania a postúpenia príslušnému orgánu, do právomoci ktorého
vec patrí. V prípade, ak nemožno spoľahlivo ustáliť orgán, do právomoci ktorého vec patrí, nemožno

odoprieť právo na súdnu ochranu odmietnutím prejednania a rozhodnutia veci v civilnom sporovom
konaní. Zhrnul, že v danej veci je predmetom konania žaloba, o ktorej sa nerozhoduje v správnom
konaní, ale je inou žalobou podľa ust. § 137 C.s.p., o ktorej prináleží súdu rozhodovať podľa Civilného
sporového poriadku. Odvolací súd nariadil súdu prvej inštancie v konaní pokračovať prejednaním žaloby
v intenciách jej žalobného petitu a zaoberať sa žalobcom uplatňovaným nárokom z hľadiska existencie

takého hmotnoprávneho podkladu, t.j. noriem občianskeho hmotného práva, na základe ktorého by bolo
možné rozhodnúť o požadovanom nároku.

5. Súd prvej inštancie konštatoval, že uznesením vyhláseným na predbežnom prejednaní sporu dňa
05.10.2021 pripustil na návrh žalobcu zmenu petitu v znení: „Súd zrušuje rozhodnutie žalovaného sp.
zn. PO 335/2014 zo dňa 01.10.2014 a vracia vec žalovanému na nové konanie a rozhodnutie“, alebo

alternatívne: „Súd ukladá žalovanému uhradiť žalobcovi čiastku 2.200 eur“.

6.Vecposúdilprávnepodľačl.5ods.1,2,3a4smernicerektoraPEVŠč.3/2012,čl.11ods.1študijného
askúšobnéhoporiadkuPEVŠvznenídodatkovč.1,2,3,4,5,ust.§71ods.1zákonač.131/2002Z.z.,§
34, § 100 ods. 1 a 2 a § 101 Občianskeho zákonníka a § 137 C.s.p.. Vysvetlil, že právne pomery, ktorých

obsahom sú práva a povinnosti z nich vyplývajúce, vznikajú a zanikajú na základe právnych skutočností.
Právnymi skutočnosťami sú také skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik, zmenu alebo zánik
právnych pomerov. Subjektívnou právnou skutočnosťou je právny alebo protiprávny úkon ako výsledok
správania sa fyzickej alebo právnickej osoby. Pojmovými znakmi právneho úkonu sú prejav vôle, prejav
vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku práv alebo povinností. Právny poriadok spája s právnym

úkonom tie následky, ktoré konajúci chce. Vo vzťahu k žalobe o zrušenie rozhodnutia žalovaného
sp. zn. PO 335/2014 zo dňa 01.10.2014 a vrátenie veci žalovanému na nové konanie a rozhodnutie
vysvetlil, že ust. § 137 zakotvuje pozitívnoprávne členenie súkromnoprávnych žalôb na žalobu o splnení
povinnosti, žalobu o nároku na usporiadanie práv a povinností, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu
medzi stranami vyplýva z právneho predpisu, žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je, žalobu

na určenie právnej skutočnosti a inú žalobu neuvedenú v ust. § 137 C.s.p. (napr. žaloby o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, na vyhlásenie vôle súdnym rozhodnutím a pod.). S poukazom na ust. § 2
ods. 1 Občianskeho zákonníka ďalej uviedol, že zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť
či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami. Určenie existencie právnej skutočnosti, že právny úkon je
neplatný, odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej

skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti.
Právna úprava Civilného sporového poriadku preto pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba
za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu, najmä z hmotného práva. Žalobný návrh znejúci
na určenie právnej skutočnosti, ktorý z osobitného predpisu nevyplýva, je potrebné považovať za vadný,
pričom pokračovať v konaní môže súd iba po odstránení vady žaloby, ak je z obsahu žaloby zrejmé,

čoho sa týka a čo sleduje.

7. Ustálil, že v konaní nebolo sporné, že žalobca študoval na Paneurópskej vysokej škole v školskom
roku 2005/2006 v 1. ročníku bakalárskeho štúdia a v školskom roku 2006/2007 absolvoval zápis do 2.
ročníka bakalárskeho štúdia a zaplatil školné. V tomto školskom roku čiastočne absolvoval štúdium,

ale následne bol na jeho konci vylúčený z dôvodu nesplnenia študijných podmienok vyžadovaných
internými predpismi školy pre postup do vyššieho ročníka. Tieto podmienky nesplnil z dôvodu nástupu
na výkon trestu odňatia slobody. Žalobca bol následne v školskom roku 2010/2011 opätovne prijatý
na štúdium na Paneurópskej vysokej škole, bol preradený do 2. ročníka bakalárskeho štúdia (úspešne
absolvované predmety mu boli uznané) a dňa 22.10.2010 zaplatil školné za akademický rok 2010/2011.

Zhrnul, že žalobca sa v prejednávanej veci domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PO-335/2014
zo dňa 01.10.2014 a vrátenia veci žalovanému na nové konanie. Vysvetlil, že aby mohla byť žaloba
žalobcu v zmysle ust. § 137 C.s.p. prípustná, tak právny dôvod žalobcom tvrdeného práva na zrušenie
rozhodnutia č. PO-335/2014 by mal vyplývať z hmotnoprávnej úpravy, ktorá však absentuje. Ďalej
konštatoval, že právomoc rektora rozhodnúť o žiadosti o vrátenie školného ku dňu vydania rozhodnutia

č. PO-335/2014 v čase podania žiadosti žiadateľa vyplývalo z čl. 5 Smernice rektora č. 3/2012 Školné
a poplatky spojené so štúdiom na Paneurópskej vysokej škole, z ktorého rektor odvodzoval svoju
právomoc rozhodnúť o žiadosti žalobcu, a ktorý upravuje dva dôvody možnosti vrátiť študentovi školné,
a síce v prípade zanechania štúdia zo závažných preukázateľných dôvodov (najmä zdravotných) alebo zdôvodu ukončenia štúdia pre smrť študenta. Podľa čl. 5 ods. 4 sa školné študentovi nevracia, ak študent
neplnil študijné povinnosti alebo ak bol zo štúdia vylúčený. Rektor potom s poukazom na uvedené
ustanovenia nepovažoval žalobcom vymedzený dôvod vrátenia školného ako „duplicitne uhradené

školné za štúdium 2. ročníka bakalárskeho študijného programu pri nútenom opätovnom zápise do 2.
ročníka“' za závažný dôvod, a preto rozhodnutím č. PO-335/2014 zo dňa 01.10.2014 zamietol žiadosť
žalobcu zo dňa 18.09.2014 o vrátenie školného za akademický rok 2010/2011. Súd prvej inštancie
potom dospel k záveru, že žalovaný postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi a žalobca
nepreukázal porušenie svojho práva žalovaným, preto nebolo možné jeho žalobe vyhovieť. Záverom

uviedol, že žalobca alternatívne žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 2.200 eur z
dôvodu duplicitnej úhrady školného v akademickom roku 2010/2011. Súd prvej inštancie ustálil, že v
konaní nebolo sporné, že školné žalobca uhradil dňa 22.10.2010, pričom tento nárok si voči žalovanému
uplatnil v tomto konaní až dňa 05.10.2021 ústne pred súdom v rámci rozšírenia svojho žalobného petitu,
čobolopouplynutítrojročnejpremlčacejdoby.Nakoľkožalovanývzniesolnámietkupremlčania,zamietol
žalobu žalobcu aj v tejto časti.

8. Uzavrel, že zamietol aj návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia veci
vedenej na rovnakom súde pod sp. zn. 14C/64/2015 ako nedôvodný, nehospodárny a neúčelný, nakoľko
predmetom daného súdneho konania je identický právny nárok žalobcu uplatnený voči žalovanému i
v tomto konaní, a to zaplatenie 2.200 eur z dôvodu duplicitnej úhrady školného v akademickom roku

2010/2011, voči ktorému žalovaný v tomto konaní úspešne vzniesol námietku premlčania, ktorej súd
prvej inštancie vyhovel.

9.Onárokunanáhradutrovkonaniarozhodolpodľaust.§255ods.1a§262ods.1C.s.p.ažalovanému,
ktorý mal vo veci plný úspech, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu,

o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

10. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f)
a h) C.s.p. a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvej inštancie vytkol, že neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú
medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná, a ktoré
dôkazy nevykoná a zároveň vyslovené predbežné právne posúdenie, spočívajúce v konštatovaní, že
nárok nie je dôvodný, je podľa žalobcu v rozpore so zmyslom a účelom ust. § 171 ods. 1 C.s.p.. Mal
za to, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným

v zrušujúcom uznesení, č.k. 8Co/202/2019-167 zo dňa 21.07.2020, keď sa nezaoberal uplatňovaným
nárokom z hľadiska existencie hmotnoprávneho podkladu, na základe ktorého by bolo možné o ňom
rozhodnúť, a preto je podľa názoru žalovaného odôvodnenie rozsudku prekvapivé, a teda v priamom
rozpore so zmyslom a účelom práva na spravodlivý súdny proces. Namietal, že súd prvej inštancie
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že žalobca

v školskom roku 2006/2007 čiastočne absolvoval štúdium, ale následne bol na jeho konci vylúčený
z dôvodu nesplnenia študijných podmienok vyžadovaných internými predpismi školy pre postup do
vyššieho ročníka z dôvodu nástupu na výkon trestu odňatia slobody. Uviedol, že súd prvej inštancie
v tejto súvislosti opomenul podstatnú skutočnosť, že rozhodnutie o vylúčení žalobcu zo štúdia bolo
zrušené právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. 3S/25/2008-58 zo dňa 11.10.2011,

ako aj to, že žalobca dňa 21.06.2007 požiadal žalovaného o prerušenie štúdia, pričom o tejto jeho
žiadosti nebolo do dnešného dňa rozhodnuté a dňa 21.08.2007 požiadal žalovaného o poskytnutie
individuálneho termínu ku skúškam, pričom ani o tejto žiadosti nebolo do dnešného dňa rozhodnuté.
Záverom namietal, že v dôsledku nesprávneho skutkového zistenia o vylúčení žalobcu zo štúdia dospel
súd prvej inštancie aj k nesprávnemu právnemu záveru o tom, že žalovaný rozhodnutím č. PO-335/2014

postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi. Mal za to, že nakoľko zo štúdia vylúčený nebol,
tak neexistovala prekážka vrátenia školného podľa čl. 5 ods. 4 smernice č. 3/2012. Vyjadril názor, že
znemožnenie pokračovať v štúdiu v dôsledku nezákonného a právoplatne zrušeného rozhodnutia o
vylúčení zo štúdia je skutočnosťou, ktorú je možné subsumovať pod závažné preukázateľné dôvody
podľa čl. 5 ods. 1 smernice č. 3/2012.

11. K odvolaniu žalobcu sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril žalovaný, ktorý navrhol,
aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správne. Konštatoval, že
súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal existenciou hmotnoprávneho podkladu, na základe ktoréhoby bolo možné o uplatňovanom nároku rozhodnúť, keď dospel k záveru, že takáto hmotnoprávna
úprava absentuje. Vyjadril názor, že vzhľadom na uvedené potom nie je možné považovať za dôvodné
uplatnené odvolacie námietky ohľadom nesprávneho skutkového zistenia a nesprávneho právneho

názoru. Mal za to, že tieto odvolacie dôvody je možné aplikovať jedine k alternatívnemu petitu, ktorý
bol ale zamietnutý z dôvodu premlčania, čo žalobca v odvolaní nenamieta. Zopakoval, že žalobca
odôvodňuje uplatňovaný nárok tým, že nakoľko bolo rozhodnutie žalovaného o vylúčení žalobcu z
bakalárskeho štúdia právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3S/25/2008 zo
dňa 11.10.2011 zrušené, tak žalobca by mal mať nárok na vrátenie školného za štúdium úspešne

absolvované v akademickom roku 2010/2011. S touto argumentáciou sa žalovaný nestotožnil, keď
konštatoval, že školné má charakter protihodnoty za poskytnuté služby v oblasti vysokoškolského štúdia,
ktoré žalobcovi riadne poskytoval v 2. ročníku v akademickom roku 2006/2007, ako aj v akademickom
roku 2010/2011. Vyjadril názor, že predmetné rozhodnutie nepredstavovalo prekážku pre žalobcu
zúčastňovať sa bakalárskeho štúdia v študijnom programe právo v 2. ročníku v akademickom roku
2006/2007. Argumentoval, že práve na strane žalobcu existovali také dôvody, ktoré spôsobili, že ešte

pred skončením akademického roka 2006/2007 sa prestal zúčastňovať výučby a skúšok z dôvodu
odsúdenia na nepodmienečný trest odňatia slobody, na výkon ktorého nastúpil žalobca pred ukončením
akademického roka 2006/2007. Skutočným dôvodom prečo sa teda žalobca nemohol zúčastňovať
štúdia v 2. ročníku počas akademického roka 2006/2007, v dôsledku čoho nesplnil podmienky pre
postup do 3. ročníka, spočíval výlučne na jeho strane v dôsledku jeho protiprávnej činnosti. Zhrnul,

že subjektívna nemožnosť žalobcu študovať v rozhodnom období je okolnosťou mimo žalovaného ako
poskytovateľa služby, a preto žalobca nemá nárok na vrátenie školného, ktoré zaplatil za štúdium v
akademickom roku 2010/2011. S poukazom na čl. 5 ods. 1 a 2 smernice č. 3/2012 uzavrel, že ani jeden
dôvod na vrátenie školného nebol splnený, a preto sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že
žalovaný rozhodnutím č. PO-335/2014 zo dňa 01.10.2014 postupoval v súlade s platnými právnymi

predpismi a žalobca nepreukázal porušenie svojho práva.

12. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že žalovaný žiadnym
spôsobom nespochybnil argumentáciu žalobcu o tom, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil procesným stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere,

žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces,keďneurčil,ktoréskutkovétvrdeniasúmedzistranami
sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná, a ktoré dôkazy nevykoná.
Mal potom za to, že uvedená skutočnosť je nesporná. Vyjadril názor, že len konštatovanie absencie
hmotnoprávnej úpravy nie je v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu o potrebe zaoberať
sa uplatňovaným nárokom z hľadiska existencie hmotnoprávneho podkladu, pričom z odôvodnenia

napadnutého rozsudku a ani z vyjadrenia žalovaného nie je zrejmé, či súd prvej inštancie vyvinul
primerané úsilie, aby realizoval tento pokyn odvolacieho súdu. Ďalej už len žalobca zopakoval svoje
predošlé vyjadrenia a uzavrel, že pokiaľ chcel postúpiť do 3. ročníka a úspešne absolvovať bakalárske
štúdium v študijnom odbore právo, musel sa v akademickom roku 2010/2011 opätovne zapísať do 2.
ročníka a opätovne zaplatiť školné vo výške 2.200 eur, a to z dôvodu na strane žalovaného, ktorý

žiadnym spôsobom nereagoval na žiadosť žalobcu o prerušenie štúdia a o poskytnutie individuálneho
termínu ku skúškam a naviac nezákonne rozhodol o vylúčení žalobcu zo štúdia, čím žalobcovi zmaril
možnosť riadne ukončiť štúdium 2. ročníka v akademickom roku 2006/2007 a následne, po ukončení
výkonu trestu odňatia slobody alebo aj počas výkonu tohto trestu, sa riadne priamo zapísať do 3. ročníka
bakalárskeho štúdia.

13. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že odvolanie nepredstavuje prostriedok
procesného útoku v zmysle ust. § 149 C.s.p., ako ani odvolací dôvod nie je skutkovým tvrdením v
zmysle ust. § 150 C.s.p., a preto nie je možné ani aplikovať ust. § 151 C.s.p. o popretí skutkových
tvrdení protistrany. Rovnako sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu o prekvapivom súdnom rozhodnutí,

nakoľko zo zápisnice z predbežného prejednania sporu vyplýva, že súd prvej inštancie vyslovil svoje
predbežné právne posúdenie v zmysle ust. § 171 ods. 1 C.s.p., pričom absencia výslovného vyjadrenia
o sporných a nesporných skutkových tvrdeniach strán a o dôkazoch, ktoré súd vykoná alebo nevykoná
v zmysle ust. § 171 ods. 1 C.s.p. je podľa názoru žalovaného len logickým dôsledkom predbežného
právneho posúdenia, podľa ktorého právny dôvod žalobcom tvrdeného práva nie je daný. Zhrnul, že

pokiaľ by aj odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval pri aplikácii ust. § 171 ods. 1
C.s.p. nesprávne, nejedná sa o takú intenzitu porušenia, ktorá by odôvodňovala záver, že celé konanie
sa javí ako nespravodlivé, a preto nie je daný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p..14. Ďalšie vyjadrenia neboli podané.

15. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal

napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

16. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

17. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade uviesť, že žalobca vo svojom odvolaní uviedol,
že rozsudok súdu prvej inštancie napáda v celom rozsahu. Z obsahu podaného odvolania je však
zrejmé, že žalobca argumentoval výhradne voči výroku, ktorým súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol.
Voči výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania do právoplatného

skončenia konania vedeného pod sp. zn. 14C/64/2015, žalobca v žiadnom smere neargumentoval, ako
ani neuplatnil žiadne odvolacie námietky. Na základe uvedeného potom odvolací súd vyhodnotil, že
odvolanie žalobcu smeruje výhradne voči výroku I., ako aj voči závislému výroku III., ktorým súd prvej
inštancie priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

18. Predmetom odvolacieho prieskumu bol teda napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým
súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č.
PO-335/2014 zo dňa 01.10.2014 pre jeho nepreskúmateľnosť a vrátenia veci žalovanému na nové
konanie a rozhodnutie, alternatívne zaviazania žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.200 eur. Odvolací súd
súhlasí so zamietnutím žaloby súdom prvej inštancie a stotožňuje sa aj s ním prijatým právnym záverom,

že hmotnoprávny základ žaloby o zrušenie rozhodnutia žalovaného súdom absentuje. Tu odvolací súd
uvádza, že už len samotný právny záver o absencii hmotnoprávnej úpravy, z ktorej by mal vyplývať
žalobcom uplatnený nárok na zrušenie rozhodnutia žalovaného súdom, je prvoradým a rozhodujúcim
pre zamietnutie žaloby žalobcu vo vzťahu k petitu, ktorým sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného
č. PO-335/2014 zo dňa 01.10.2014 a vrátenia veci žalovanému na nové konanie a rozhodnutie. Práve

z tohto dôvodu sa odvolací súd už nezaoberal ďalším nadbytočným záverom súdu prvej inštancie, že
žalovaný pri vydávaní rozhodnutia č. PO-335/2014 postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi.
Závery o tom, či žalovaný rozhodol správne, ak žiadosti žalobcu o vrátenie (podľa žalobcu duplicitne
zaplateného) školného nevyhovel, by totiž boli relevantné len vo vzťahu k nároku žalobcu na zaplatenie
2.200 eur. Súd prvej inštancie však tento žalobcom (alternatívne) uplatnený nárok správne pre jeho

premlčanie prihliadnuc na žalovaným účinne vznesenú námietku premlčania zamietol. Odvolací súd vo
svetle uvedeného preto považuje skutkový stav zistený súdom prvej inštancie v rozsahu potrebnom
pre vyvodenie predmetných právnych záverov za dostatočný a aj právne posúdenie veci súdom prvej
inštancie vyhodnotil za správne.

19. Žalobca uplatnil odvolacie námietky podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. tvrdiac, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že v dôsledku nesprávneho
skutkového zistenia o vylúčení žalobcu zo štúdia dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu právnemu
záveru o tom, že žalovaný rozhodnutím č. PO-335/2014 postupoval v súlade s platnými právnymi

predpismi. Odvolací súd nesúhlasí, keďže, ako už uviedol vyššie, pre správne právne posúdenie
žalobcom uplatneného nároku súdom prvej inštancie zistený skutkový stav postačoval (skutočnosť, či
bolo následne rozhodnutie žalovaného o vylúčení žalobcu zo štúdia zrušené právoplatným rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S/25/2008-58 zo dňa 11.10.2011, nie je pre rozhodnutie v
prejednávanej veci podstatné) a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie je správne. Vo vzťahu

k uvedenej odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd v prvom rade uvádza, že Civilný sporový
poriadok v ust. § 137 stanovuje, že žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení
povinnosti, b) nároku na usporiadanie práva a povinnosti strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu
medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom
naliehavýprávnyzáujem;naliehavýprávnyzáujemniejepotrebnépreukazovať,akvyplývazosobitného

predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Toto zákonné
stanovenie uvádza jednotlivé druhy žalôb demonštratívne. Súkromnoprávna žaloba v § 137 C.s.p.
neuvedená, čo je aj prípad prejednávanej veci, je prípustná iba za predpokladu, že ňou požadovaný
osobitný petit vyplýva z hmotného práva. Inými slovami, hmotné právo musí založiť oprávnenie súdurozhodnúť tak, že výrok rozhodnutia neznie ani na splnenie povinnosti, ani na deklaratórne určenie
(ne)existencie práva či právnej skutočnosti, ale tak, ako požaduje žalobca. Na identifikáciu, či ide o tzv.
inú, v § 137 C.s.p. nepomenovanú súkromnoprávnu žalobu, je rozlišovacím kritériom žalobný návrh

(petit neuvedený v § 137 C.s.p.) a zároveň aj právny dôvod uvedeného práva (nároku). Preskúmaním
znenia žalobného petitu, ktorým sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci
žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, zotrváva odvolací súd na právnom závere, ktorý
vyslovil už v uznesení sp. zn. 8Co/202/2019 zo dňa 21.07.2020, že v prejednávanom prípade sa jedná
o tzv. inú žalobu neuvedenú v ust. § 137 C.s.p., pričom pre dosiahnutie meritórneho úspechu v konaní

je ale nevyhnutné, aby táto tzv. iná žaloba mala hmotnoprávny základ. Odvolací súd tiež v zhode so
súdom prvej inštancie konštatuje, že v prejednávanom prípade absentuje akákoľvek hmotnoprávna
úprava, na základe ktorej by všeobecný súd mohol preskúmavať a rušiť rozhodnutie súkromnej vysokej
školy o ne/vrátení školného, pričom ani sám žalobca žiadne právne zdôvodnenie žaloby s odkazom
na konkrétne hmotnoprávne ustanovenia zákona, na základe ktorých by bolo možné rozhodnúť ním
požadovaným petitom (rozhodnutím), neuviedol. Zamietnutie takejto neprípustnej žaloby žalobcu je

potom správne. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 4Sžo/1/2018 zo dňa 11.09.2018, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k.
2S/254/2014-26 zo dňa 18.11.2015, osobitne na bod 4.5 predmetného uznesenia, v ktorom Najvyšší
súd SR konštatuje, že prejednávaný nárok si žalobca môže uplatniť prostredníctvom súkromnoprávnej
žaloby cez inštitút vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobca i napriek tomuto najvyšším súdom

vyslovenému právnemu názoru trval na zrušení rozhodnutia žalovaného č. PO-335/2014 a vrátení
mu veci na na nové konanie a rozhodnutie, hoci pre toto ním požadované rozhodnutie neexistuje
žiadny hmotnoprávny základ. Až na predbežnom prejednaní sporu dňa 05.10.2021, kedy doplnil žalobný
petit, alternatívne žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu 2.200 eur. Pri absencii akéhokoľvek
hmotnoprávneho základu pre žalobcom uplatňovaný nárok (na zrušenie rozhodnutia žalovaného a

vrátenie mu žiadosti žalobcu na nové konanie a rozhodnutie), potom neostalo odvolaciemu súdu iné,
ako potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu vo vzťahu k uplatnenému nároku
na zrušenie rozhodnutia žalovaného zamietol.

20. Odvolací súd rovnako konštatuje správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie vo vzťahu k

ďalšiemu nároku žalobcu, ktorý sa voči žalovanému alternatívne domáhal zaplatenia sumy 2.200 eur
titulom duplicitne zaplateného školného. Súd prvej inštancie správne ustálil, pričom to ani nebolo sporné,
že školné žalobca uhradil dňa 22.10.2010, pričom rozhodnutie, ktorým žalovaný nevyhovel jeho žiadosti
o vrátenie školného, mu bolo doručené dňa 07.10.2014. Keď sa potom žalobca začal domáhať voči
žalovanémuzaplateniasumy2.200euražnávrhomnazmenužalobyzodňa05.10.2021,jenepochybné,

že tento nárok je premlčaný. Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania, bol súd prvej inštancie
povinný na ňu prihliadnuť, a preto žalobu žalobcu aj v tejto časti zamietol. Napokon, žalobca voči týmto
záverom súdu prvej inštancie v odvolaní ani nenamietal. Odvolací súd potom uzatvára, že sa stotožňuje
so zamietnutím žaloby žalobcu v celom rozsahu, nakoľko jeho žaloba, ktorou sa domáhal zrušenia
rozhodnutiažalovanéhoavráteniamuvecinanovékonaniearozhodnutienemáhmotnoprávnyzáklad,a

teda musí byť ako neprípustná zamietnutá, a ním uplatnený nárok na zaplatenie 2.200 eur je premlčaný,
a prihliadnuc na dôvodne vznesenú námietku premlčania ho nebolo možné priznať.

21. Žalobca ďalej uplatnil odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.. Mal za to, že súd prvej
inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú
medzi stranami sporné, a ktoré považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná, a ktoré nevykoná, pričom
predbežné právne posúdenie, spočívajúce v konštatovaní, že nárok nie je dôvodný, odporuje ust. § 171
ods. 1 C.s.p. a napadnuté rozhodnutie je prekvapivé. Odvolací súd vyhodnotil túto odvolaciu námietku
za nedôvodnú, keď porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces nezistil. Považuje tiež potrebné

uviesť, že nie každý nesprávny procesný postup má za následok porušenie práva na spravodlivý proces.
O porušenie práva na spravodlivý proces pôjde vtedy, ak nesprávnym postupom súdu boli porušené
práva sporovej strany v takej intenzite, ktorá odôvodňuje záver o tom, že celé konanie sa javí ako
nespravodlivé, čo však nie je prípad prejednávanej veci.

22. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné vysvetliť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
nie je prekvapivé. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje
rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia
tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá stranasporu možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z
hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné. O takýto prípad v
posudzovanej veci nejde, keďže žalobca napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolaním, v ktorom

mal možnosť proti nemu argumentovať.

23. Z judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR vyplýva, že cieľom ustanovenia § 181 ods.
2 C.s.p. (analogicky aj § 171 ods. 1 C.s.p.) je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré
sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať

rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali
zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným
skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie
uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv (7Cdo/111/2020,
1Obdo/92/2018, 2Obdo/56/2020-publikované R 60/2021). V uznesení sp. zn. 4Cdo/167/2012 z 28. mája
2013 najvyšší súd uviedol, že striktné nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. zo strany súdu

(spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať
za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorá sama osebe
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(teraz § 420 písm. f/ C.s.p.). Z judikatúry ÚS SR (sp. zn. IV. ÚS 16/2012) vyplýva, že súd až v samotnom
rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. (predchádzajúca

procesná úprava), vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci. Je
možné prisvedčiť žalobcovi, že súd prvej inštancie nepostupoval v posudzovanej veci dôsledne podľa
§ 171 ods. 1 C.s.p., keď neuviedol stranám sporu ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné,
ktoré súd považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a taktiež neuviedol predbežné
právne posúdenie veci, keď sa obmedzil len na konštatovanie nedôvodnosti žaloby, avšak v kontexte

celého konania je zrejmé, že k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces nedošlo. Skutkové
tvrdenia predsa neboli sporné a uvedenie toho, ktoré dôkazy súd prvej inštancie vykoná, a ktoré
nevykonaná, by bolo v okolnostiach prejednávanej veci nadbytočné, nakoľko sporové strany predkladali
výhradne listinné dôkazy, ktoré boli druhej sporovej strane postupom podľa ust. § 204 C.s.p. doručené.
Nakoľko boli potom všetky predložené listinné dôkazy doručené druhej sporovej strane, nebolo potrebné

vykonávať dokazovanie ich čítaním, ako ani konštatovať, ktoré dôkazy súd nevykoná, nakoľko takéto
dôkazy neexistovali (žiadne neboli navrhnuté). Žiadna zo strán žiadne ďalšie dokazovanie priami na
predbežnom prejednaní sporu ani nenavrhla, keď obe strany uviedli, že ďalšie návrhy na dokazovanie
nemajú. Napokon, žalobca ani v odvolaní nenamietal, že by súd prvej inštancie niektoré dôkazy
nevykonal, alebo že by mienil predložiť nejaké ďalšie dôkazy. Pozornosti odvolacieho súdu navyše

neušlo, že žalobca nevyužil ani svoje právo na záverečné skutkové a právne zhrnutie podľa ust. §
182 C.s.p., a teda zrejme považoval z dôkazov zistený skutkový stav za dostatočný. Naviac, súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie riadne odôvodnil a žalobca mal k dispozícii opravný prostriedok, v ktorom
mohol voči záverom súdu prvej inštancie namietať, čo aj využil. Opomenutie aplikácie § 171 ods. 1 C.s.p.
sa vydaním rozhodnutia vo veci samej sa konvaliduje, keďže v rozhodnutí o veci samej prvoinštančný

súd svoje skutkové zistenia, právne názory a závery oznámil, čím zhojil tento procesný nedostatok a
prípadné odňatie práva na spravodlivý súdny proces stranám sporu. Procesným postupom súdu prvej
inštancie v kontexte celého konania nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces.
Tieto odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd za nespôsobilé privodiť zrušenie napadnutého
rozsudku.

24. Pre podporu vyššie uvedených záverov odkazuje odvolací súd na judikatúru najvyšších súdnych
autorít, napr. uznesenia vo veciach sp. zn. IV.ÚS 16/2012, alebo II.ÚS 366/2018, v ktorých prešiel testom
ústavnosti názor odvolacieho súdu, že opomenutie aplikácie § 181 ods. 2 (§ 171 ods. 1 C.s.p.) sa
konvaliduje vydaním rozhodnutia vo veci samej, v ktorom súd svoje názory oznámil, a tým zhojil tento

procesný nedostatok a prípadné odňatie práva na spravodlivý súdny proces stranám sporu. Poukazuje
aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 643/2022-14 zo dňa 24.11.2022 s tým, že si právne
závery v ňom vyslovené osvojuje. Ústavný súd zaujal v bodoch 23. až 25. názor, že cit. „23. Inak
povedané, ak sudca dané zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť
vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie

§ 181 ods. 2 C.s.p. žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napríklad v práve zúčastniť sa
pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve zhrnúť
svoje návrhy na záver pojednávania a pod. Striktné nedodržanie postupu podľa § 181 ods. 2 C.s.p. zo
strany súdu teda samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konaniav zmysle § 420 písm. f) C.s.p.. 24. Najvyšší súd v sťažovateľovej kauze zdôraznil, že súd prvej
inštancie uznesením vyzval sťažovateľa, aby sa písomne vyjadril k vyjadreniu žalovanej, aby uviedol
ďalšie skutočnosti a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, s tým, že na neskôr predložené a

označené skutočnosti a dôkazy nemusí prihliadať. Následne na pojednávaní uskutočnenom 15. júna
2017 vypočul sporové strany, oboznámil obsah spisu, dal stranám sporu možnosť vyjadriť sa v rámci
záverečných rečí a procesným uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené. Opomenutie § 181 ods. 2
C.s.p. teda žiadnym spôsobom nediskvalifikovalo sťažovateľa v práve zúčastniť sa na pojednávaní, robiť
prednesy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, navrhovať dôkazy či v práve na záver pojednávania

zhrnúť svoje návrhy a podobne. To, že okresný súd nevyslovil svoje predbežné právne posúdenie veci,
nezbavilo sťažovateľa povinnosti predložiť všetky potrebné dôkazy na preukázanie oprávnenosti ním
uplatneného nároku a nemalo žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia sťažovateľa ako strany sporu
z jeho procesných práv, ktoré mu Civilný sporový poriadok priznáva. 25. K tomu je potrebné dodať,
že aj v prípade, ak súd postupuje podľa § 181 ods. 2 C.s.p. a označí určité skutkové tvrdenia ako
sporné a tiež oznámi predbežné právne posúdenie veci, to ešte neznamená, že vo vzťahu k tomuto

skutkovému tvrdeniu vyslovuje svoj konečný názor, a súčasne to neznamená striktnú viazanosť ním
formulovaného predbežného právneho posúdenia veci, čo teda nevyhnutne podporuje záver, že ani
dodržanie tohto postupu nezbavuje strany sporu povinnosti byť v spore aktívny a predkladať v ňom také
dôkazy, ktoré podporujú a dokazujú nimi tvrdené skutočnosti. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti netvrdí,
že by (ak mal o (ne)spornosti určitých okolností či o právnom posúdení veci pochybnosti, pozn.) sám

požiadal okresný súd v priebehu konania o vyslovenie predbežného názoru, a netvrdí ani to, že by
predkladal nejaké návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré by všeobecný súd nevykonal. Ak aj súd prvej
inštancie neuviedol predbežné právne posúdenie veci a v určitej fáze konania bol jeho právny názor pre
sťažovateľa prekvapivý, sťažovateľ mal k dispozícii odvolanie, ktoré aj využil, a teda už ďalej nemohol
argumentovať, že išlo o neodstrániteľný, resp. nenapraviteľný nedostatok zasahujúci do jeho práva na

spravodlivý proces.“

25. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396
ods.1 C.s.p.. Žalovanému, plne úspešnému v odvolacom konaní, priznal voči neúspešnému žalobcovi
nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 C.s.p.).

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).