Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami… Judgement was issued on Tuesday, September 19, 2023

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 15C/16/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723201000
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Krnáčová

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2023:6723201000.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

15C/16/2023

– 2 –

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Krnáčovou, v spore žalobcu A. B. C.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, XXX XX C., v konaní zastúpený Mgr. Ivanom Bugrim,
advokátom, so sídlom Advokátskej kancelárie Námestie SNP 23, 960 01 Zvolen, proti žalovanej
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova
2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 5.268,01 Eur s

príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

15C/16/2023
– 21 –

I/ Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 5.268,01 Eur do 15-tich dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

II/ Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%, ktoré je žalovaný p
o v i n n ý uhradiť žalobcovi do 15-tich dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

15C/16/2023
– 11 –

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 09.03.2023 žiadal žalobca zaviazať
žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 5.268,01 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia
súdu a nahradiť trovy konania. Uvedenú sumu žiadal titulom škody, ktorú vyčíslil ako nemajetkovú

ujmu v dôsledku porušenia práva Európskej únie, konkrétne smernice Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len
„smernica“), ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná, resp. nebola vôbec implementovaná
do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Z dôvodu neimplementovania smernice do
nášho právneho poriadku vznikla žalobcovi porušením únijného práva škoda. Pri absencii explicitnej
vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva únie jednotlivcovi je potrebné tento
nárok na náhradu škody posudzovať analogicky podľa ustanovení slovenského právneho poriadku,

ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie a takýmito sú ustanovenia občianskeho zákonníka
upravujúce nemajetkovú ujmu, ktorej sa žalobca v konaní domáhal.1.1. Žalobca pôsobí v Hasičskom a záchrannom zbore od 01.10.2013. Najskôr pôsobil v pozícii
nadrotmajstra, kde bol zaradený na osem hodinové služby vo Zvolene. Následne od 01.11.2013 bol
prevelený na hasičskú stanicu Krupina a od januára 2020 je veliteľom družstva „A“. Pracuje na tri zmeny,

v ktorých mávajú 24-hodinové služby. Do zamestnania na hasičskú stanicu dochádza z Hriňovej. Do
konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej
pohotovosti a s účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby
a 8 hodín služobnej pohotovosti. Celkovo v rámci jednej pracovnej zmeny strávi ako hasič na pracovisku
minimálne 24 hodín. Okrem určenej pohotovosti, ktorú odpracuje počas každej pracovnej zmeny mu

ako hasičovi môže byť nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle
§ 92 ods. 2 Zákona o HaZZ a to napr. v prípade ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnu obsadenosť
v mieste výkonu služby v dôsledku absencie niektorých z kolegov, alebo pri rozsiahlych požiaroch,
živelných pohromách, prípadne iných udalostiach vyžadujúcich zvýšený počet hasičov na zastupovanie,
kolegov, ktorí nemôžu nastúpiť do služby z dôvodu náhlych nepredvídateľných okolností. Obe služobné
pohotovosti, či už určená alebo nariadená sa nezapočítavajú do pracovného času a výkon týchto

služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny mesiac, kde je
uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Určené služobné pohotovosti
sú určované na čas nočných hodín, do konca roku 2021 boli vykonávané v čase od 22.30 hod. do 05.30
hod. a od roku 2022 sú služobné pohotovosti vykonávané v čase od 22.00 hod. do 06.00 hod.. Na
hasičskej stanici v Krupine sa striedajú tri hasičské zmeny každých 24 hodín a následne má zmena dva

dni voľna. Vzhľadom na takéto rozvrhnutie služobného času každá zmena mesačne odslúži aspoň 10
pracovných zmien, pričom v niektorých mesiacoch je to až 11 zmien. Niekedy počas týždňa odslúžia
dve zmeny týždenne a v niektorých týždňoch na hasiča vyjdu aj tri zmeny týždenne v závislosti od
toho, na ktoré dni im pripadnú dni služobných zmien. V čase odpočinku mávajú nariadené školenia,
prípadne nejaké výcviky. Pri takto stanovenom rozvrhnutí služobného času má hasič stráviť v službe

minimálne 240 hodín až 264 hodín, do tohto rozsahu pritom nie sú zahrnuté hodiny nadčasov, kedy
sa častokrát stane, že pred koncom služby je vyhlásený poplach a je potrebné ísť na výjazd k požiaru.
Každý hasič zmenovej služby má za rok pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň
odpracovať 121,67 zmenových služieb. Ročne je to priemerne 9920 odpracovaných hodín. Za žalované
obdobie od februára 2020 do januára 2023 vrátane odpracoval žalovaný spolu 1738,25 hodín určenej

služobnej pohotovosti a celkovo 1857,20 hodín služobnej pohotovosti a to určenej aj nariadenej, pričom
žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času.
Priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobie od februára 2020 do januára 2023
dosiahol 50,45 hodín týždenne. Aj napriek tomu sa služobná pohotovosť nezapočíta do pracovného
času a tieto neaktívne časti služobnej pohotovosti nie sú považované za odpracovaný čas. V skutočnosti

to znamená, že z vykazovaného fondu pracovného času sa reálne nezohľadňuje odslúžená služobná
pohotovosť a následne sa priemerný týždenný pracovný čas javí tak, že neprekračuje 48 hodín, čo
je pravidelne v absolútnom rozpore so skutočnosťou. Z dôkazov, ktoré doložil a na ktoré žalobca
poukazuje je zrejmé, že priemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia pravidelne značne
presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ, ale aj maximálne prípustný

týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak ako to ustanovuje článok 6, písm. b/ Smernice. K tejto
skutočnosti dochádza v dôsledku toho, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti nie
je započítaná do fondu pracovného času, keďže vnútroštátna právna úprava v zákone o Hasičskom
a záchrannom zbore služobnú pohotovosť hasičom nepovažuje za služobný (pracovný) čas čo je
v rozpore s článkom 2, ods. 1 Smernice a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. V tejto súvislosti

poukazoval na to, že takýto rozsah pracovných povinností mu spôsobuje v súkromnom živote problémy.
Z dôvodu trávenia času na pracovisku nemá čas venovať sa rodine a výchove maloletej dcéry E., ktorá
sa narodila XX.XX.XXXX. Býva spolu so svokrovcami v odľahlej časti Hriňovej odkiaľ dochádza na
výkon služby do Krupiny. Svokrovci na „samote“, kde žije chovajú hovädzí dobytok, prasce, hydinu, majú
gazdovstvo,priktoromtiežpotrebujúpomoc.Nemáčasťvenovaťsarodinnémuživotu,rodine,partnerke,

nemá dostatok času na starostlivosť o domácnosť. V minulosti sa venoval folkloristike, tancoval vo
Folklórnom súbore Detvan s tým, že z dôvodu pracovného vyťaženia musel zanechať pôsobenie vo
folklórnom súbore. Doslova uviedol, že je rád, že má čas venovať sa dcére. V tejto súvislosti uviedol, že
častokrát v čase voľna po 24-hodinovej zmene musí absolvovať rôzne kurzy s tým, že po ich absolvovaní
má nárok na náhradné voľno, ktoré rovnako nemá kedy vyčerpať a následne nárok na náhradné voľno

pokiaľ nie je v stanovenom limite vyčerpané mu prepadá. Žalobca rovnako uviedol, že na zmene má
dvoch členov zranených po úraze a minimálny počet členov je na zmene štyria. Nakoľko majú dvoch zo
zmeny chorých a jedna zmena má šesť členov, musia nastúpiť všetci štyria čo je minimálny počet. Nie je
možné čerpať si náhradné voľno a ani dovolenky. Situáciu, v ktorej sa momentálne nachádzajú prirovnalk situácii, ktorá bola v čase COVID-u. Ďalej uviedol, že po 24-hodinovej zmeny musí byť v bdelom
stave, pripravený na zásah, odetý, ustrojený a v prípade výjazdu do jednej minúty musí opustiť hasičskú
stanicu. Následne 48 hodín na regeneráciu je potrebných najmä na oddych, spánok, aby opätovne

mohol nastúpiť na 24-hodinovú zmenu, nebol unavený a takýmto spôsobom neohrozoval nielen svoj
život a zdravie, ale aj životy a zdravie osôb, ktorým má pomáhať.

1.2. Tak ako je vyššie uvedené žalobca si uplatňoval nároky jednak z vnútroštátnej úpravy, kde
poukazoval na zákon o hasičskom a záchrannom zbore, ako aj smernicu článok 6 upravujúci maximálny

týždenný pracovný čas. Podľa písm. b/ uvedeného článku priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7
dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Smernica, na ktorú žalobca poukazoval predstavuje normu
komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský štát EÚ povinná dodržiavať. Na základe
princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená aj zodpovednosť členského
štátu v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany členského štátu, pričom
osoby, ktoré sú takýmto konaním poškodené sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Tu

je nevyhnutné zdôrazniť, že zodpovednosť štátu v prípade porušenia komunitárneho práva je absolútna
a objektívna, členský štát sa jej nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej exkulpovať a to bez
ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil. Zároveň poukazoval žalobca
aj na Ústavu Slovenskej republiky článok 7 Ústavy a článok 144 ods. 1 Ústavy SR. Z vyššie uvedenej
zásady prednosti a priamej aplikovateľnosti komunitárneho práva vyplýva, že ustanovenia zákona

o HaZZ by mali byť v súlade so smernicou, pričom v prípade existencie rozporu medzi ustanoveniami
zákona a smernicou má prednosť smernica ako právny predpis vyššej právnej sily. V tejto súvislosti
žalobca poukazoval na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a citoval viacero rozhodnutí. Smernica
nebola správne transportovaná do právneho poriadku SR, konkrétne do ustanovení zákona o HaZZ,
pričom ustanovenia zákona sú v rozpore s článkom 6, písm. b/ Smernice. Zákon o HaZZ umožňuje

služobnémuúradu,abyslužobný(pracovný)časpríslušníkaHaZZbolrozvrhnutýtak,žetentopravidelne
a sústavne prekračuje smernicou stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Základný
problém je v obsahu pojmu pracovný čas tak, ako ho na jednej strane stanovuje smernica a judikatúra
súdneho dvora a ako ho na druhej strane upravuje zákon o HaZZ. V tejto súvislosti žalobca poukázal na
to, že súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že časť pracovnej (služobnej) pohotovosti

treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času,
pričom rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu pracovný čas, je skutočnosť, že
pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii
v prípade potreby. Zákon o HaZZ vymedzuje služobný čas v ustanovení § 85 ods. 1, ods. 2 a okrem
uvedeného vymedzenia služobného času ďalej upravuje podmienky výkonu štátnej služby príslušníkov

HaZZ v ustanoveniach § 86 až § 94, kde sú vymedzené pojmy ako nerovnomerné rozvrhnutie
služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka
nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť
a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia zákona o HaZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov
v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, pričom v skutočnosti sa

tento čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka HaZZ. Tu je rozdiel
medzi zákonom na jednej strane a všeobecným pracovnoprávnym predpisom Zákonníkom práce na
strane druhej (§ 96 ods. 2 ZP). Za zákona o HaZZ však žiadne také ustanovenie ako je v § 96 ods.
2 ZP neobsahuje, pričom v zmysle § 12 ods. 6 Zákona o HaZZ je citovaná úprava § 96 ods. 2 ZP
neaplikovateľná na služobný pomer príslušníka HaZZ, pričom v skutočnosti sa pracovná (služobná)

pohotovosť príslušníkov HaZZ nezapočítava do pracovného času. Keďže zákon o HaZZ nepovažuje
služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času tak práve v tejto skutočnosti spočíva
rozpor zákona o HaZZ s komunitárnym právom, konkrétne s ustanoveniami smernice, ako aj judikatúrou
súdneho dvora. Formálne z hľadiska vykazovaného fondu pracovného času sa však na papieri javí
služobný (pracovný) čas žalobcu, že nepresahuje 48 hodín týždenne. Je tomu tak, ale len z dôvodu,

že vnútroštátna právna úprava zákona o HaZZ do služobného (pracovného) času hasiča nezarátava
čas služobnej pohotovosti. Služobná pohotovosť, ktorá je pravidelne nariaďovaná a ktorú odpracuje nie
je v zmysle našej vnútroštátnej právnej úpravy považovaná za súčasť žalobcovho služobného času.
Služobnú pohotovosť je však nevyhnutné v zmysle citovanej judikatúry súdneho dvora považovať za
pracovný čas tak ako to kogentne stanovuje smernica. Žalobca poukazoval na to, že je zjavné, že

vnútroštátna úprava Slovenskej republiky, konkrétne úprava pracovného času obsiahnutá v zákone
o HaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ jeho služobný (pracovný) čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6, písm. b/ smernice a to v dôsledku skutočností,že služobná pohotovosť nie je podľa zákona o HaZZ považovaná za súčasť služobného (pracovného)
času hasiča.
1.3. K otázke aktívnej a pasívnej legitimácie žalobca poukázal na to, že je fyzickou osobou, ktorá má

trvalý pobyt v mieste bydliska a mieste výkonu práce. Žalobu podáva ako jednotlivec voči žalovanému,
kde sa domáha „náhrady škody“ vzniknutej porušením úniového práva a aktívnu vecnú legitimáciu
odvodzuje aj z rozhodnutia Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß s tým,
že článok 6, písm. b/ smernice má priamy účinok, keďže priznáva právo jednotlivcom, ktoré môžu
priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného,

žalovaným je štát Slovenská republika konajúca prostredníctvom ústredného štátneho orgánu, ktorým
je Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy pre policajný zbor a hasičský a záchranný
zbor. Ministerstvo je zároveň aj garantom riadnej transpozície smernice do slovenského právneho
poriadku, pričom práve v dôsledku nesprávnej transpozície smernice vznikla žalobcovi škoda, ktorej
sa vo forme nemajetkovej ujmy v tomto konaní domáhal. V zmysle judikatúry súdneho dvora takúto
náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi môže zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj samotný

štát, pričom právo únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovedné z verejnoprávneho subjektu za
škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny
dvor vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že poškodený jednotlivci majú právo na náhradu škody
porušením unijného práva zo strany štátu v prípade ak sú splnené tri podmienky 1/ že cieľom porušenej
právne normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2/ existencia škody

a 3/ priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
V prípade splnenia všetkých troch podmienok je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody
podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. Podmienky náhrady
škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce
sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej

nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získavania náhrady. Náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku
primeranosti.Prirešpektovanízásadekvivalencieaefektivityjepasívnevecnelegitimovanýmsubjektom
v konaní o náhradu škody porušením unijného práva žalovaný, t.j. Slovenská republika, keďže neprijala
opatrenie nevyhnutné na zabezpečenie dodržania požiadavky vyplývajúcej z článku 6, písm. b/
smernice.

1.4. Pokiaľ ide o prvú podmienku a to, že cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom
právaaporušeniejedostatočnezáväzné,tužalobcauvádzal,žečlánok6,písm.b/smernicepredstavuje
pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník,
keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. Pravidlo

sociálneho práva vyplývajúce z článku 6, písm. b/ smernice nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke
alebo akémukoľvek obmedzeniu, pričom ustanovenie článku 6, písm. b/ smernice jednotlivcom priznáva
práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Už len vzhľadom na obsah
a účel samotnej smernice považoval žalobca za zjavné a nepochybné, že cieľom smernice je priznať
práva jednotlivcom pracovníkom. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že v každom jednotlivom prípade

porušenie práva únie sa považuje za dostatočne závažné pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou
súdneho dvora v danej oblasti. Opätovne poukázal na nespočetné množstvo judikatúry, kde súdny
dvor opakovane rozhodol a aj rozhoduje, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu pracovný čas tak ako to predpokladá smernica.

1.5. Pokiaľ ide o druhú podmienku, ktorou je existencia škody tu žalobca uvádzal, že smernica ako taká
neobsahuje ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z judikatúry
súdneho dvora vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva únie musí byť
primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených. Podmienky

náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave zároveň nesmú byť menej výhodné ako
podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy, nemôžu byť zjavne upravené
tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady. Zároveň náhrada
škody musí byť primeraná vzniknutej ujme. Právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje konkrétne
ustanovenia pre posudzovanie a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla poškodenému porušením

práva únie, v tomto prípade porušením článku 6, písm. b/ smernice. V otázkach neupravených normami
komunitárneho práva, resp. judikatúrou súdneho dvora v sporoch o nárokoch na náhradu škody
spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie členským štátom sa subsidiárne používa vnútroštátne
právo pri zachovaní princípu ekvivalencie a efektivity. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalovaného nárokuna náhradu škody mal za to žalobca, že ním uplatnený nárok je pri absencii vnútroštátnej úpravy nároku
na náhradu škody z porušenia práva únie jednotlivcovi potrebné analogicky vychádzať z ustanovení
nášho právneho poriadku, konkrétne ustanovení občianskeho zákonníka upravujúcich nemajetkovú

ujmu (§ 11 – 13 OZ). V danom prípade porušením článku 6, písm. b/ smernice bolo a je aj naďalej
porušované právo žalobcu na ochranu zdravia, ktoré je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných
práv zakotvené v Ústave SR. Zároveň sú porušované aj jeho osobnostné práva na súkromie a rodinný
život, rovnako priznané a garantované Ústavou SR. Vzhľadom na skutkový stav popísaný žalobcom
mal za to, že dlhoročne dochádza k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej

a psychickej integrity spočívajúce v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj porušenie
práva na súkromie a rodinný život v príčinnej súvislosti s tým, že musí reálne odpracovať viac ako
je v zmysle smernice povinný. Tým je daný aj základ nároku na náhradu škody, ktorý má v tomto
prípade v podmienkach slovenského právneho poriadku povahu nemajetkovej ujmy, pričom náhrady
tejto nemajetkovej ujmy v peniazoch sa žalobou domáha.

1.6. K tretej podmienke, ktorou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6, písm. b/
smernice a škodou vo forme nemajetkovej ujmy žalobca uviedol, že túto považuje za zjavnú. Ak by
totiž žalovaný správne prebral ustanovenie článku 6, písm. b/ smernice do zákona o HaZZ smernica by
sa reálne správne aplikovala, nedošlo by k porušeniu jeho práva na maximálny 48 hodinový týždenný
pracovný čas a nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by mal nárok ak by bol dodržaný

maximálny týždenný pracovný čas v zmysle ustanovení smernice.

1.7. K spôsobu výpočtu náhrady výšky nemajetkovej ujmy poukázal žalobca na právnu úpravu, z ktorej
vychádzal a to ustanovenia zákona o HaZZ, konkrétne § 122 ods. 1 a 2, písm. a/. V zmysle zákonnej
úpravy služobná pohotovosť je uhrádzaná vo výške vyplývajúcej z uvedených ustanovení 15 % zo sumy,

ktorou je príslušná časť služobného platu. Pri nariadenej služobnej pohotovosti je uhrádzaná peňažná
náhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu. Ustanovenie § 122 Zákona
o HaZZ je pokiaľ ide o výpočet náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená práve takým ustanovením,
ktoré je z hľadiska analógie iuris najbližšie k prejednávanej veci. Vzhľadom na požiadavku primeranosti
náhrady škody mal za to, že výšku náhrady škody je potrebné v danom prípade stanoviť analogickým

použitím ustanovenia § 122, ktoré upravuje náhradu za služobnú pohotovosť a náhradu za nariadenú
služobnú pohotovosť. Hodiny, ktoré odpracoval nad limit maximálneho priemerného týždenného
pracovného času, analogicky posudzoval ako odpracovanie mimo rozvrhnutia služobného času, keďže
tento by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo. Mal za to, že priemernú
náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v ods. 1

a peňažnou náhradou uvedenou v ods. 2, písm. a/ Zákona o HaZZ. Žalobou uplatňovaná primeraná
náhrada škody predstavovala rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti (50%
zo sumy príslušnej časti služobného platu) a výškou náhrady určenú za služobnú pohotovosť (15% zo
sumy príslušnej časti služobného platu a 30% z tejto sumy ak ide o deň služobného pokoja), t.j. vo
výške zodpovedajúcej 20%, resp. 35% zo sumy, ktorá je príslušnou časťou služobného platu. Žalobca

bol presvedčený, že takýto spôsob výpočtu náhrady škody spĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade
s judikatúrou súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti a nie je sumou neprimerane
vysokou. Pokiaľ išlo o splatnosť jednotlivých nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy
mal za to, že tieto nároky vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli jeho
práva porušené a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. U príslušníkov HaZZ je mzda splatná

vždy k 10-temu dňu nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac. Žalobca si v konaní uplatňoval
náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie od februára 2020 do januára 2023. To znamená, že za február
2020 bola mzda splatná 10.03.2020, pričom žaloba bola podaná 09.03.2023. Vzhľadom na vznesenú
námietku premlčania žalovanou stranou súd túto vyhodnotil ako nedôvodnú.

2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným ako odpor proti platobnému
rozkazu dňa 18.04.2023. V uvedenom písomnom podaní okrem vyjadrenia sa k samotnému nároku
uplatňovanéhožalobcomvtomtokonanínamietalnámietkumiestnejnepríslušnosti,nedostatkupasívnej
vecnej legitimácie, ako aj premlčanie nároku. Žalobcom uplatňovaný nárok považoval za nedôvodný
a žiadal ho ako nedôvodný zamietnuť. Mal za to, že štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich

zásahovú činnosť možnosť jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice
89/391/EHS v článku 2, ods. 2 smernice. Oproti štandardným pracovnoprávnych vzťahov štátna
služba príslušníkov HaZZ vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov policajného zboru, ako aj
profesionálnych vojakov, napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordináciia podobne. Rovnako aj úlohy, ktoré príslušníci HaZZ plnia možno podľa súvisiacich právnych predpisov
týkajúcich sa civilnej obrany integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného
zboru subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2, ods. 2

smernice. Z uvedeného vyplýva, že príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť plnia okrem úloh na
úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva v oblasti priameho výkonu
záchranárskychčinností.Žalovanýďalejnamietalnedostatokpasívnejvecnejlegitimáciezdôvodu,žesa
žalobca domáha nesprávnej transpozície smernice z dôvodu, že mu zamestnávateľ určuje pohotovosť
nad smernicou povolený limit. Preto mal povinnosť na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného

a žiadať, aby mu pohotovosť nebola určovaná z dôvodov, ktoré sú uvedené v žalobe. Aj žalovaný
poukazovalnatranspozíciusmernice203/88/ES,ktoráustanovujeminimálnepožiadavkynabezpečnosť
a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok
v práci, týždenného odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty
nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravuje minimálne požiadavky na
bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času a bola transponovaná do slovenského

právneho poriadku, okrem iného aj do zákona o HaZZ. Ďalej poukazoval na článok 2, ods. 1 smernice,
ktorá upravuje definíciu pracovného času, ktorým je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi a/alebo praxou. V zmysle smernice článku 2, ods. 1 je tento transponovaný do
zákona o HaZZ v 4.Hlave v ustanoveniach § 85 a nasledujúcich upravujúcich služobný čas hasičov,

služobnú pohotovosť, štátnu službu, nadčas a dovolenku. Rovnako ako žalobca, aj žalovaný poukazoval
na ustanovenia zákona o HaZZ, pričom mal za to, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného
času a neobstojí tvrdenie žalobcu opierajúce sa o znenie § 97 ods. 1 Zákona o HaZZ, ktorý vymedzuje
čo sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí služobného
času je upravené v kolektívnej zmluve pre príslušníkov HaZZ pre rok 2016, kde v článku 8, ods. 1

sa uvádza „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným
časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16,5 hodín vykonávania štátnej služby a čas služobnej
pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej
služby v trvaní 7,5 hodiny v jednej 24 hodinovej zmene“. Podľa ods. 3 článku 8 kolektívnej zmluvy
sa za štátnu službu považuje tiež práva nadčas, t.j. štátna služba vykonávaná nad rámec určeného

služobného času, resp. nad určený týždenný služobný čas na príkaz nadriadeného alebo s jeho
súhlasom. Kritéria pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 smernice s názvom „maximálny
týždenný pracovný čas“. Aj žalovaný cituje uvedený článok smernice s tým, že smernica pripúšťa
výnimku zo stanoveného limitu za dodržania kumulatívnych podmienok, ktoré cituje. Podľa smernice
priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom

týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom s právnym opatrením
alebo kolektívnou zmluvou. Smernica tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7
dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 stanovuje
na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na štyri mesiace,
článok 17, ods. 3 smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určenia

dlhšieho referenčného obdobia, prípadne na šesť mesiacov alebo ak je to uvedené v kolektívnej zmluve
tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto referenčného obdobia navyše je, že
príslušným pracovníkom sa poskytuje rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo, kde z objektívnych
dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku sa poskytne primeraná ochrana. Zákon o HaZZ
upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas

príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle § 85 Zákona o HaZZ. Podľa § 91 ods. 3 Zákona o HaZZ možno
hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín čo je v priemere
5,7 hodín týždenne. Tak ako vyplýva z ustanovení zákona o HaZZ môže byť služobný čas hasičov
rozvrhnutýajnerovnomerne.Prinerovnomernomrozvrhnutívšaknesmiebyťdĺžkariadnehoslužobného
času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. V zmysle platnej kolektívnej zmluvy

hasiči vykonávajúci štátnu službu v nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej
služby v rámci 12-hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 16,5 hodín
vykonávania štátnej služby a čas služobnej povinnosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7,5 hodín v jednej 24 hodinovej zmene
v súlade s článkom 8, ods. 1 kolektívnej zmluvy. Vzhľadom k tomu mal žalovaný za to, že aj napriek

tomu,ževnútroštátneprávoneupravujeexplicitnemaximálnypriemernýtýždennýslužobnýčasuvedený
konkrétnym počtom hodín tak ako je tomu v smernici, zákon o HaZZ a kolektívna zmluva dostatočne
ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého vykonávajú štátnu službu, ako aj
rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy bolitransponované do nášho právneho poriadku správne. Žalovaný mal za to, že smernica do zákona bola
správne transponovaná a preto nepreukázal, že by tu existovala škoda, ktorú si vo forme nemajetkovej
ujmy v konaní uplatňoval.

2.1. Aj napriek tomu, že žalovaný mal za to, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody vo forme
vyplatenia nemajetkovej ujmy, uviedol, že si žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil škodu, ktorá mu
mala vzniknúť a ktorú si v konaní uplatnil. Za služobnú pohotovosť bol žalobca riadne odmeňovaný a je
pracovným časom, teda sa ma zarátavať do pracovného fondu, to však ešte nie je dôvodom na priznanie

nároku na náhradu škody. Žalovaný zdôrazňoval, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu na to, aby takejto
ujme predišiel. To znamená, e žiadnym spôsobom neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať
služobné pohotovosti a do dňa podania žaloby ani zamestnávateľ nemal vedomosť o tom, že výkon
služobnej povinnosti, za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu považuje a vníma ju ako výraznú
ujmu. Je povinnosťou jednotlivca vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzil rozsah škody, čo však zo strany
žalobcu nebolo preukázané. Žiadnym spôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom alebo

so stavom, ktorý v žalobe namietal, tak, aby obmedzil rozsah škody, ktorú mu mal žalovaný spôsobiť.
V tejto súvislosti žalovaný poukázal na niektoré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, konkrétne
Okresného súdu Stará Ľubovňa. Žalobca v žalobe vychádzal z priemerných hodnôt odpracovaného
týždenného pracovného času, ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného nevyplýva,
či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času

pri referenčnom období šiestich mesiacov. K výške ním uplatňovanej škody žalovaný túto namietol
bez bližšej konkretizácie s poukazom na rozhodnutia Okresných súdov Košice II., kde v uvedených
rozhodnutiach bola priznaná v priemere výška nemajetkovej ujmy v sume 2.400,-- Eur.

3. Súčasťou žaloby boli rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru

v Banskej Bystrici o vymenovaní žalobcu, ako aj oznámenie o zložení služobného platu. Tieto listiny
medzi stranami sporné neboli, súd na ne odkazuje a tvoria súčasť spisu.

4. Ďalšími listinnými dôkazmi doloženými do spisu bola vypracovaná prehľadná tabuľka za celé
žalované obdobie február 2020 – január 2023 vrátane pripojených výplatných pások za celé žalované

obdobie, mesačných výpisov plánov služieb z dochádzkového systému SAP, ktoré sporné neboli. Aj
v tejto súvislosti súd podrobne na uvedené listiny poukazuje, tieto však nerozoberá, nakoľko zo strany
žalovaného namietané neboli, neboli týmto listinným dôkazom vytknuté nedostatky. Išlo o listiny, ktoré
vyhotovoval žalovaný, resp. zamestnávateľ žalobcu a zo strany žalovaného v konaní spochybňované
neboli.

5.Sporovéstranyvrámcivyjadrenídospisudoložilinespočetnémnožstvorozhodnutítakvnútroštátnych
súdov, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva.

6. Žalovaný v rámci konania namietal, že nárok žalobcu nie je daný, pretože sa na neho ako príslušníka

hasičského a záchranného zboru ním uvádzaná smernica nevzťahuje. S týmto záverom sa súd
nestotožnil a naopak bol toho názoru, že je potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť
žalobcu patrí do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.

6.1. Článok 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času ( ďalej len „ Smernica“), bod.1. táto smernica ustanovuje
minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Bod.2. Táto
smernica sa vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na maximálny týždenný pracovný čas a

b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.
Bod 3. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2
smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

6.2. Podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a

ochrany zdravia pracovníkov pri práci bod 1. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti,
verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie,
kultúru, voľný čas atď.). Bod 2. Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozporecharakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
V takom prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť

v zmysle cieľov tejto smernice.

6.3. Žalovaný namietal, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na služobný pomer žalobcu ako
príslušníka HaZZ a to s poukazom na to, že príslušníci HaZZ sa podieľajú (aj) na plnení úloh civilnej
ochrany. Smernica 2003/88/ES ( odkazom na Smernicu 89/391/EHS ) definuje svoj rozsah pôsobnosti

na všetky odvetvia a činnosti – verejné i súkromné. Ako vyplýva z bodu. 2 prvého pododseku článku 2,
predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre
určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. V prejednávanom
spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto výnimka nevzťahuje. Je
potrebné poukázať na cieľ súvisiacej Smernice 89/391/EHS, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia
bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj zo znenia čl. 2 ods.1 tejto smernice vyplýva,

že rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom
pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS nevylučuje
z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb,
ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ust. tejto smernice. Táto výnimka
zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah

pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad v prípade katastrofy,
pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Aj
keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností, pri haváriách,
živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, a teda musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene

nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,
vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba
sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem spoločenstva
v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie
z pôsobnosti uvedenej v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku smernice - naopak sa na ňu použije táto

smernica.Tentozáverpotvrdzuje ajskutočnosť,žehocizákonodarcaspoločenstvavychádzalzozásady
použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom odchýliť
sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení Smernice (čl. 17), avšak podľa článku 17 ods.3
písm. b/, (iii) Smernice 2003/89/ES sa uvádza, že v súlade s ods. 2 tohto článku sa môžu vykonať
odchýlkylenodčlánkov3,4,5,8a16,avšakodchýlkuodčl.2alebočl.6Smernicanepripúšťa.Zozáverov

uznesenia Súdneho dvora C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že článok 2 smernice
Rady 89/391/EHS, ako aj článok 1 ods.3 smernice Rady 2003/88/ES sa majú vykladať v tom zmysle,
že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná služba, o ktorú
ide vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 smernice
v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas

vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností
takej závažnosti a rozsahu, ako je napríklad katastrofa. V tomto prípade sa predmetná smernica musí
uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez
ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak
sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe,

a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu
nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich
bezpečnosť a/alebo zdravie. Aj samotný zákona o HaZZ v prílohe č. 4/ bod 6/ preberá Smernicu. Je
tak potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice
2003/88/ES.

7. Ďalšou námietkou žalovaného vo vyjadrení je, že žalobcovi z uplatneného titulu nemohla vzniknúť
škoda, pretože za vykonávanú štátnu službu ako aj služobnú pohotovosť bol odmenený v zmysle
platných právnych predpisov. Žalobcom uplatnený nárok predstavuje mzdový nárok, ktorý si mal
uplatňovať voči svojmu zamestnávateľovi a nie voči žalovanému, čím vzniesol námietku nedostatku

pasívnej vecnej legitimácie.

7.1. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesťvýkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa

čl. 120 ods. 2. Podľa ods. 5, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

7.2. Podľa Čl.3 ods. 1 CSP, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,
s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

7.3. V zmysle článku 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3 CSP,
je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
zákonom, je tiež viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi
nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v

prospech komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov
práva Európskej únie tak, ako je podávaná súdnym dvorom. Vzťah Úniového a vnútroštátneho práva
sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať
normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci zodpovednosti členských
štátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sumt servanda, vyjadrená v článku 10

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky
opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy, alebo z činnosti
spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy
alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu
v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto

vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo
nesprávnu transpozíciu smerníc. V tejto súvislosti súd konštatuje, že právne akty Európskej Únie sú
uvedené v článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Medzi tieto akty patria nariadenia, smernice,
rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, nakoľko sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia

daného výsledku sa ponecháva na členské štáty - smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je
určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom však je ponechaná voľba formy
a prostriedkov. Vnútroštátni zákonodarcovia musia do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny
akt (vnútroštátne vykonávacie opatrenie), ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom
stanoveným v smernici. Prijatím novej smernice vzniknú dotknutým členským štátom dve povinnosti

(1.) implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, resp. do 20 dní odo dňa jej
zverejnenia v Úradnom vestníku a (2.) implementovať smernicu správne. Smernice v zásade nemajú
priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt t.j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva

alebobolatransponovanánesprávne,ustanoveniasmernicesúimperatívneadostatočnejasnéapresné
a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda
produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ(napr. Rozhodnutia
SúdnehodvoruvoveciVanDuyn;voveciC152/84Marshallv.SouthamptonandSouth-WestHampshire
Area Health Authority; vo veci C 8/81 Becker; vo veci C 148/78, F. B. v. G. H.) a bola vytvorená s

cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp. určeným
spôsobom a zároveň sú splnené štyri podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to (a) jasný, presný
a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie lehoty na
transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť
jednotlivcovi (naopak, priznáva mu nejaké právo). Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu jednotlivci

odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom verejnej moci. Súdny dvor EÚ judikoval, že znením
smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné verejné
orgány. Cieľ smerníc je záväzný pre všetky orgány, ktoré sú na základe rozhodnutia štátu zodpovedné
za poskytovanie verejných služieb a ktoré majú na tento účel určité osobitné právomoci, ktoré súnad rámec pravidiel medzi jednotlivcami. Podľa judikatúry Súdneho dvora (vec Francovich, spoločné
veci C-6/90 a C-9/90) má jednotlivec nárok na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava
právne predpisy Únie. Súdny dvor znovu zopakoval, že aj keď komunitárne právo nemá výslovné

ustanovenie o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva,
tento princíp je vlastný komunitárnemu právu. K tomuto záveru dospel interpretáciou Zmluvy o založení
ES, odvolávajúc sa na základné princípy komunitárneho právneho systému a všeobecné princípy
spoločné pre právne systémy členských štátov. Navyše dodal, že zodpovednosť členského štátu za
porušenie komunitárneho práva je objektívna, bez ohľadu na zavinenie. Priama použiteľnosť ustanovení

komunitárneho práva nevylučuje právo jednotlivca na odškodnenie v prípade ich porušenia. Práve
naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je nevyhnutnou súčasťou priameho účinku ustanovení
komunitárneho práva, ktorých porušenie je príčinou spôsobenej škody. Súdny dvor tiež dal jednoznačnú
odpoveď, že povinnosť štátu vzniká bez ohľadu na to, ktorá zložka jeho moci spôsobila porušenie
komunitárneho práv, t.j. aj v prípade, ak porušenie komunitárneho práva svojou činnosťou alebo
nečinnosťou spôsobil vnútroštátny zákonodarca. V tejto otázke sa Súdny dvor inšpiroval úpravou

zodpovednosti štátu v medzinárodnoprávnych vzťahoch. Pokiaľ ide o netransponovanú smernicu alebo
nedostatočne transponovanú smernicu, takéto odvolanie (na ustanovenie smernice) je možné, ak:
(I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom, (II.) obsah práv je možné určiť na základe ustanovení
smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnením povinnosti transponovať smernicu
a škodou spôsobenou poškodenej strane. Je ďalej potrebné uviesť, že Súdny dvor EÚ judikoval, že

článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, nakoľko priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora
EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie (ktoré sú
mu pripísateľné) súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade
každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto

porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu
v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu škody
spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát, t.z. že právo Únie nebráni
tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť
popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. V danom prípade ide o objektívnu a absolútnu

zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa porušení práva
Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť.
Aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že žalovaný je v spore pasívne
vecne legitimovaný - pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom spore je Slovenská republika,
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský

a záchranný zbor (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy), ktorého príslušníkom je a bol žalobca aj v rozhodnej dobe, pričom MV
SR je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej ZoHaZZ, súčasne predstavuje garanta riadnej
transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku.

8.Ďalšounámietkoužalovanéhobolospochybňovanietvrdeniažalobcu,žedotknutásmernicanebolado
právnehoporiadkuSlovenskejrepublikytransformovanásprávne.Žalovanýuvádzal,žeúpravavzákone
o HaZZ neodporuje dotknutej smernici s tým, že táto bola implementovaná a je zohľadnená aj v zákone
o HaZZ. Rovnako ani s touto námietkou sa súd nestotožnil.

8.1. Podľa Článku 2 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície:
1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
2. "čas odpočinku" je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

8.2. Podľa Článku 6 Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v
súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

8.3. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „ZoHaZZ“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods.2, služobný čas príslušníka je40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej
zmluve vyššieho stupňa.

8.4. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. ZoHaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Podľa ods. 2, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých
služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v

služobnom dni.

8.5. Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe
v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby
podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Podľa ods. 2, na zabezpečenie nevyhnutných
úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo

rozvrhnutia služobného času
a) v mieste vykonávania štátnej služby,
b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste,
c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.
Podľa ods. 4, pri nariadenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom

určenom mieste musí byť vymedzený priestor na odpočinok.

8.6. Podľa § 93 ods. 1 ZoHaZZ, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec
určeného služobného času. Podľa ods. 2, štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom
záujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť,

nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok
medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. Podľa ods. 3, v
kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

8.7. Podľa § 103 ods. 1 ZoHaZZ, príslušníkovi za podmienok ustanovených týmto zákonom patrí

služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat, b) príplatok za riadenie, c) príplatok za
zastupovanie, d) osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat za štátnu službu nadčas, g) príplatok
za zmennosť, h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a na miestach
s ohrozením života a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému platu podľa § 209e. Podľa ods.2,
služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g). Podľa ods.5,

príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí
peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení
pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

8.8. Podľa § 116 ods. 1 ZoHaZZ, ak príslušník vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu

takejto služby príslušná časť služobného platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30%,
a ak ide o deň nepretržitého odpočinku v týždni, zvýšená o 60%. Podľa ods.2, príplatok za vykonávanie
štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí, ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na poskytnutí
náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od skončenia
tejto služby.

8.9. Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť,
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Podľa ods. 2 písm. a/,
ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto

pohotovosti peňažná náhrada 50% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100% z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja. Podľa ods.3, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas,
v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas.

8.10. Podľa § 130 ZoHaZZ, príslušnou časťou služobného platu na účely tohto zákona pri 40-hodinovom
týždennom služobnom čase je 1/175 služobného platu. Pri inom týždennom služobnom čase sa
príslušná časť služobného platu úmerne upraví.8.11. Podľa § 135e ods. 1 ZoHaZZ, výkonom štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení a povinností
vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného

a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Podľa ods.2, výkonom štátnej služby je aj činnosť
vykonávaná pre služobný úrad na podnet odborovej organizácie alebo záujmového združenia
príslušníkov, prípadne aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak na ňu príslušník
nepotrebuje osobitné oprávnenie alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu nadriadeného. Podľa
ods. 3, v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony

počasštátnejslužbyobvykléalebopotrebnépredzačiatkomštátnejslužbyalebopojejskončení.Nepatrí
sem stravovanie, ošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom zariadení s výnimkou lekárskeho
vyšetrenia konaného na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo ošetrenia pri prvej pomoci a cesta
na ne a späť.

8.12.Podľa§12ods.6ZoHaZZ,naprávnevzťahypríslušníkovprivykonávaníštátnejslužbysavzťahuje

Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.
8.13. Podľa § 193 ZoHaZZ, na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia § 39, §
64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105, § 109 až 117, § 129 až 132, §
136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1, 2, ods. 4 tretej vety, ods. 5
a 7, § 152a, § 152b, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222, § 230, § 231 ods. 4 a 232

až 240 Zákonníka práce.

8.14. Podľa § 85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len ako „Zákonník práce“),
priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

8.15. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku
a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá
sa považuje za pracovný čas.

8.16. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ústava SR“),

zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje
najmä
- ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),
- najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),
- primeraný odpočinok po práci (písm. e).

8.17. Žalovaný argumentoval tým, že sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát
neprebral Smernicu do zákona o HaZZ správne. V článku 2, ods. 1 smernice uviedol, že podľa ustálenej
judikatúry súdneho dvora je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické
znaky pojmu pracovný čas aj v služobnej pohotovosti, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku

skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a má mu byť
kdispozícii,abyvprípadepotrebymoholposkytnúťprimeranéslužby.Pracovnýčasvsebezahŕňariadny
pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti
súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného
výkonu práce pre zamestnávateľa (rozsudok vo veci C-303/98). Žalovaný uvádzal, že pri nariadenej

služobnej povinnosti ide o služobnú pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby mimo rozvrhnutia
služobného času, čo je vyjadrené aj vo výške peňažnej náhrady za čas takejto služobnej pohotovosti. Je
teda nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný aj uvádzal, že počas
služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom
má byť pripravený na výkon práce na požiadanie zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah žalobca môže

odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, nežiada sa od neho výkon práce v danom čase. V zmysle
platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby
určený, alebo vymedzený priestor na odpočinok, čiže zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára
podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t. j. žalobcu. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu
nevyžaduje aktívna činnosť. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto

strávený čas, nielen za vykonávanú prácu, ale aj za neaktívnu časť práce. Tým kompenzuje to, že
v prípade potreby bude žalobca k dispozícii. Ak by aj súd napriek uvedeným skutočnostiam dospel
k záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, samé
o sebe to ešte nie je dôvodom podľa žalovaného na priznanie nároku na náhradu škody. Na prvý pohľadsa javí, že vnútroštátna právna úprava zákona o HaZZ má byť v súlade s právom Únie, nakoľko podľa
prílohy č. 4. bod 6. zákona o HaZZ do jeho znenia bola Smernica prebratá. Aj podľa ustanovenia §
193 zákona sa na služobný pomer príslušníkov použijú primerane okrem iného aj ustanovenia § 85

Zákonníka práce. Zákonník práce však explicitne v ustanovení § 96 ods. 2 uvádza, že čas, počas
ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva,
je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Ustanovenie § 96 ZP však
na pomery zákona o HaZZ nie je použiteľný. Z ustanovení zákona o HaZZ nevyplýva, že by služobná
pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času Z výpovede

žalobcu, ako aj zo stanoviska žalovaného vyplynulo, že čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza
k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava. Práve v tom spočíva rozpor s právom
Európskej únie, ktorý namietal žalobca. Zákon o HaZZ v zmysle jeho § 12 ods. 6 umožňuje aplikovať
zákonník práce na právne vzťahy príslušníkov zboru pri vykonávaní štátnej služby, len ak to výslovne
ustanovuje zákona, pričom v § 193 Zákona o HaZZ nie je odkaz na ustanovenie § 96 ods. 2 Zákonníka
práce. Žalovaný pritom argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítavať

do odpracovaného služobného času. Poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora. Súd však uvádza, že
žalovaným citované rozhodnutie sa týkalo tzv. domácej pohotovosti, o ktorú sa v prejednávanej veci
nejedná. Zákon o HaZZ definuje služobný čas ako čas, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu
a je k dispozícii služobnému úradu. Zároveň zákon obsahuje legálnu definíciu pojmu výkon štátnej
služby ako výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na

rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Zároveň definuje
úkony v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby ako úkony potrebné na výkon štátnej služby a
úkony počas štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej skončení.
Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak z ustanovenia
§ 86 Zákona o HaZZ pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje

medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou
pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Uvedené rozlíšenie je celkom zjavné z ohodnotenia
výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo
služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej
službe, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rovnako z ustanovenia § 122 ods. 3

Zákona o HaZZ vyplýva rozlíšenie, ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej
služby („výjazd“), až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa článku 2, ods. 1 a ods. 2 Smernice
pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa
a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Čas odpočinku je potom akýkoľvek pracovný čas, ktorý
nie je pracovným časom. Súdny dvor opakovane konštatoval v rámci rozhodnutí, že pojem pracovný

čas uvedený v Smernici je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych
vlastnostísodkazomnasystémaúčelSmernice,ktorýmjezlepšenieživotnýchapracovnýchpodmienok
pracovníkov. Článok 2, ods.1 Smernice vymedzuje pracovný čas ako „akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti“. V rámci
rozhodovacej praxe súdneho dvora bolo zdôraznené, že členské štátny sa nemôžu, pokiaľ ide o určité

kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich
z ustanovení smernice, vrátane pojmov – pracovný čas a čas odpočinku (rozsudok vo veci C-518/15
Ville de Nivelles). Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti, alebo prijali inú
definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v Smernici. Z iného rozhodnutia súdneho dvora
vyplýva jednoznačne, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,

počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas
v zmysle smernice (rozsudok Súdneho dvora z 3.10.200 vo veci Simap C-303/98, rozsudok Súdneho
dvora z 9.9.2003 C-151/02). Súdny dvor viackrát rozhodol, že členské štátny nemôže jednostranne
určiť rozsah pôsobnosti článku 6, písm. b/ smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na
to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú

podmienku alebo určitým spôsobom obmedzia. Na základe vyššie uvedeného je potom potrebné
vyvodiť záver, že vnútroštátna právna úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť
služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi – príslušníkovi HaZZ služobný čas
tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6, písm. b/ smernice. V tejto súvislosti
súd konštatuje, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť

a zdravie pracovníkov v tomto prípade príslušníkov HaZZ neprijala doposiaľ opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade s pojmom
pracovnýčaspodľačlánku2smerniceanebolaprekročenámaximálnahranicapriemernéhotýždenného
pracovného času stanovená článkom 6, písm. b/ smernice. Argumentácia žalovaného v tom smere, žepočas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí byť žalobca bdelý a aktívny a že má k dispozícii
miesto na oddych a teda v prípade ak nie je nariadený služobný zásah, môže odpočívať alebo sa
venovať inej činnosti, je v tejto súvislosti bez právneho významu, nakoľko žalobca počas povinností

musí byť v budove hasičskej stanice, túto nemôže opustiť, musí byť ustrojený a pripravený do 1
minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Týmto zamestnanec plní pokyny zamestnávateľa. Skutočnosť, že
zamestnávateľompočastejtodobyniesúurčenéžiadneinéčinnostinemôžebyťnaťarchuzamestnanca
a v súvislosti s týmito závermi sa žiada dodať, že proti žalovanému sú už dlhšiu dobu vedené obdobné
spory (samotný žalovaný na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky poukazoval), v rámci ktorých

žalovaný používa obdobnú obranu a nepredložil žiadne rozhodnutie, v ktorom by bolo súdmi SR
konštatované správne prevzatie Smernice do právneho poriadku SR, konkrétne do znenia zákone
o HaZZ.

9. Súd vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho
práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že

poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej
právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia
škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu.

9.1.Podľaustanovenia§11Občianskehozákonníka(ďalejlen„OZ“),fyzickáosobamáprávonaochranu
svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho
mena a prejavov osobnej povahy.

10. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo

od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Podľa ods. 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej

ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

10.1. Podľa ustanovenia § 853 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené
ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom
aj účelom im najbližšie.

10.2. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl.
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre

priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva
únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie).

10.3. Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto
úzko súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny
dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany
členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna

právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku,
pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia
vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú
nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada
škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla

zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby
pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme
udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali
pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlána odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd
k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu
vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa

zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu
osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca)
právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im
má zabezpečiť i.a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného
času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na

ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým
zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo
na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej
dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná
Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký
výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť

preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým
pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku
a primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu
týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení

pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu
48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (február 2020-január 2023).
Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2
a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu
jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia

pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci,
ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže
poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa
satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti,
že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované

dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na
mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania
neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy
ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto

prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade
súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie §
13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len
príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3

podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviť
následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú
škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť
menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému

sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo
žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované,
pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj
nasadenievlastnéhoživotaapretojenesmiernedôležité,abyžalobcamalmožnosťsipovykonanejpráci
si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej

právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu
počas celého trvania služobného pomeru ( takmer 10 rokov ) skracuje čas odpočinku. Tým mal súd
preukázanú existenciu škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti
s porušením komunitárneho práva.

10.4. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak
daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahudo jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.

Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

11. Žalovaný v priebehu konania namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval
za neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len

v tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej
implementácii normy európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania výšky je na
úvahe súdu. Naša právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobností (§11 a nasledujúce
OZ) a právom na náhradu škody (§ 415 a nasledujúcich OZ), nakoľko je medzi pojmová i obsahová
odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy a je úzko
späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej

osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi
odškodnenímnemajetkovejujmyvpeniazochanáhradyškodyakomajetkovejujmy,ktorýspočívavtom,
že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu akú ujmu mohol zásah
vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť
a preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju

vlastnú rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach
rovnakotak,abyexistovalvzťahpriamejúmernostimedzizávažnosťouujmyavýškoupriznanejnáhrady.
Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, avšak
táto úvaha neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí
jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy je

satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života a nemôže na strane žiadateľa slúžiť
na neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať na druhej strane likvidačný charakter voči tomu,
kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.

11.1. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa

pravidiel, ktoré stanovil súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej právnej
úpravy, toho ktorého členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritéria na
určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna
spôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za škodu

článok 46, ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika
prijala zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný od
1.7.2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto úpravy

je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona.

11.2. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 občianskeho zákonníka súd
aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny (zohliadniac pri určení výšky náhrady kritéria

stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými
dokladmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ
prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských
vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne

odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú
za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné
odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej
pohotovosti. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný
charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo väzbe na

porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.

11.3.Obdobiefebruár2020–december2020podľa§92ods.1ZákonaoHaZZodpracoval558,33hodín
15% určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej častislužobného platu za každú hodinu a 35 hodín 30% určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá bola nariadená v tomto období odpracoval v rozsahu 46,20 hodín.

Nemajetková ujma za rok 2020 tak predstavovala sumu 1.658,34 Eur.

Počet hodín

Rozdiel
Rozdiel

odpracovanej

35%

20%
NemajetkovlÍ
NemajetkovlÍ
Nemajetková

určenej
Určená

ujma za
ujma za

(medzi
(medzi

ujma za mesiac

služobnej
pohotovosť

Hodinová
odmenou
odmenou
mesiac za
mesiac za

pohotovosti
spolu (15%
sadzba

za
za
15%-nú
30%-núspolu (15%-ná a

30%-ná

za mesiac
a 30%)

nariadenú
nariadenú
určenú
určenú

a určenú
a určenú
pohotovosť
pohotovosť
pohotovosť)

(§ 92 ods. 1

pohotovosť)

pohotovosť)

ZoHaZZ)

15%

30%
(hodín l
(€l
(€l
(€l

(€l
(€l
(€l2020

2/2020
16,12

16,12
8,1943
2,8680

1,6389
46,2322
0,0000
46,2322
3/2020

7,00

7,00
8,1943
2,8680

1,6389
20,0760
0,0000
20,0760
4/2020

47,58
7,00
54,58
8,1943
2,8680

1,6389
136,4597
11,4720
147,9317
5/2020

70,00

70,00
8,1943
2,8680

1,6389
200,7604
0,0000
200,7604
6/2020

70,00

70,00
8,1943
2,8680

1,6389
200,7604
0,0000
200,76047/2020
61,68
7,00

68,68
8,1943
2,8680
1,6389
176,8985

11,4720
188,3706
8/2020
61,88

61,88

8,1943
2,8680
1,6389
177,4721
0,0000

177,4721
9/2020
63,00
7,00
70,00

8,1943
2,8680
1,6389
180,6843
11,4720

192,1563
10/2020
57,78

57,78

8,1943
2,8680
1,6389
165,7133
0,0000

165,7133
11/2020
42,00
7,00
49,00

8,1943
2,8680
1,6389
120,4562
11,4720

131,9282
12/2020
61,18
7,00
68,18

8,1943
2,8680
1,6389
175,464511,4720
186,9366
Spolu

558,22
35,00
593,22
Náhrada za ujmu
1600,98 €

57,36 €
1658,34 €

11.4. V období január 2021 – december 2022 odpracoval 462,08 hodín 15% určenej služobnej
pohotovosti,zaktorúmuprináležalaodmenavrozsahu15%zpríslušnejčastislužobnéhoplatuzakaždú

hodinu a 21 hodín 30% určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala
odmena v rozsahu 30% príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobná pohotovosť, ktorá
mu bola nariadená v tomto období bola odpracovaná v rozsahu 38 hodín. Nemajetková ujma za rok
2021 predstavuje sumu 1.504,41 Eur.

Počet hodín

odpracovanej

Rozdiel
Rozdiel

Nemajetková
Nemajetková

určenej

Určená

35%
20%
ujma za

ujma za
Nemajetková

služobnej
pohotovosť

Hodinová
(medzi
(medzi
mesiac za
mesiac za

ujma zaodmenou za
odmenou za

mesiac spolu

pohotovosti za

spolu
sadzba

15%-nú
30%-nú

nariadenú
nariadenú

(15%-ná a 30%-

mesiac
(15% a 30%)

a určenú

a určenú
určenú
určenú
ná pohotovosť)

(§ 92 ods. 1

pohotovosť)
pohotovosť)

pohotovosť
pohotovosť

ZoHaZZ)

15%
30%

(hodín l
(€l
(€l
(€l(€l
(€l
(€l

2021

1/2021
49,00

49,00
8,6909
3,0418
1,7382

149,0489
0,0000
149,0489
2/2021
34,15

34,15
9,1000
3,1850
1,8200

108,7678
0,0000
108,7678
3/2021

0,00
9,1000
3,1850
1,8200

0,0000
0,0000
0,0000
4/2021

0,00
8,7515
3,0630
1,7503

0,0000
0,0000
0,0000
5/2021
66,18

66,18
9,1606
3,20621,8321
212,1870
0,0000

212,1870
6/2021
54,70

54,70

9,1606
3,2062
1,8321
175,3797
0,0000
175,3797

7/2021
56,00

56,00
9,1606

3,2062
1,8321
179,5478
0,0000
179,5478

8/2021
55,28
7,00
62,28
9,1606

3,2062
1,8321
177,2393
12,8248
190,0641

9/2021
40,12
14,00
54,12
9,1606

3,2062
1,8321
128,6331
25,6497
154,2828

10/2021
14,00

14,00
9,1606

3,2062
1,8321
44,8869
0,0000
44,8869

11/2021
47,50

47,508,7515
3,0630
1,7503

145,4937
0,0000
145,4937
12/2021
45,15

45,15
9,1606
3,2062
1,8321
144,7604

0,0000
144,7604
Spolu
462,08
21,00

483,08

Náhrada za ujmu
1465,94 €
38,47 €

1504,41 €

11.5. Obdobie január 2022 – december 2022 odpracoval 557,95 hodín 15% určenej služobnej
pohotovosti,zaktorúmuprináležalaodmenavrozsahu15%zpríslušnejčastislužobnéhoplatuzakaždú

hodinu a 40 hodín 30% určenej služobnej pohotovosti v čase služobného pokoja, za ktorú mu prináležala
odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá
mu bola nariadená odpracoval v rozsahu 24,75 hodín. Za tento rok 2022 nemajetková ujma predstavuje
spolu sumu 1.887,66 Eur.

Počet hodín

odpracovanej

Rozdiel
Rozdiel

Nemajetková
Nemajetková

určenej

Určená

35%
20%ujma za
ujma za
Nemajetková

služobnej
pohotovosť
Hodinová
(medzi

(medzi
mesiac za
mesiac za
ujma za

odmenou za
odmenou za

mesiac spolu

pohotovosti za
spolu

sadzba

15%-nú
30%-nú

nariadenú
nariadenú

(15%-ná a 30%-

mesiac
(15% a 30%)

a určenú

a určenú
určenú
určenú
ná pohotovosť)

(§ 92 ods. 1

pohotovosť)
pohotovosť)

pohotovosť
pohotovosťZoHaZZ)

15%
30%
(hodín l
(€l
(€l

(€l
(€l
(€l
(€l

2022

1/2022
63,04

8,00
71,04
9,1606
3,2062
1,8321

202,1195
14,6570
216,7764
2/2022
64,00

64,00
9,1606
3,2062
1,8321

205,1974
0,0000
205,1974
3/2022
24,00

24,00
9,1606
3,2062
1,8321

76,9490
0,0000
76,9490
4/202214,70

14,70

9,1606
3,2062
1,8321
47,1313
0,0000

47,1313
5/2022
46,65
16,00
62,65
9,1606

3,2062
1,8321
149,5697
29,3139
178,8836

6/2022
61,65

61,65
9,1606

3,2062
1,8321
197,6628
0,0000
197,6628

7/2022
64,00

64,00
9,3818

3,2836
1,8764
210,1523
0,0000
210,1523

8/2022
48,00
8,00
56,00
9,3818

3,2836
1,8764
157,6142
15,0109
172,6251

9/2022
61,05

61,05
9,3818

3,2836
1,8764
200,4656
0,0000200,4656
10/2022
48,00

48,00
9,6818
3,3886
1,9364

162,6542
0,0000
162,6542
11/2022

8,00

8,00
9,6818
3,3886
1,9364
0,0000

15,4909
15,4909
12/2022
62,86

62,86
9,2576
3,2402
1,8515
203,6765

0,0000
203,6765
Spolu
557,95
40,00

597,95

Náhrada za ujmu
1813,19 €
74,47 €

1887,66 €

11.6. Obdobie január 2023 odpracoval 56 hodín 15% určenej služobnej pohotovosti a 8 hodín 30%
určenej služobnej pohotovosti v čase služobného pokoja. Nariadenú služobnú pohotovosť v zmysle

ustanovenia § 92 ods. 2, písm. a/ Zákona o HaZZ v mesiaci január 2023 nemal nariadenú. Nemajetková
ujma za január 2023 predstavuje spolu sumu 217,59 Eur.

Počet hodín

odpracovanejRozdiel

Rozdiel
Nemajetková
Nemajetková

určenej
Určená

35%
20%
ujma za

ujma za
Nemajetková

služobnej
pohotovosť

Hodinová
(medzi
(medzi
mesiac za
mesiac za

ujma za

odmenou za
odmenou za

mesiac spolu

pohotovosti za
spolu
sadzba

15%-nú
30%-nú

nariadenú
nariadenú

(15%-ná a 30%-

mesiac

(15% a 30%)

a určenú
a určenúurčenú
určenú
ná pohotovosť)

(§ 92 ods. 1

pohotovosť)

pohotovosť)
pohotovosť
pohotovosť

ZoHaZZ)

15%
I 30%

(hodín l
(€l
(€l
(€l
(€l

(€l
(€l

2023

1/2023
56,00 I 8,00
64,00

10,2636
3,5923
2,0527
201,1666
16,4218

217,5883
Spolu
56,00 I 8,00
64,00

Náhrada za ujmu
201,17 €
16,42 €
217,59 €11.7. Celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za žalované obdobie

február 2020 – január 2023 vrátane, teda pri odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 1 Zákona o HaZZ v rozsahu 1738,25 hodín predstavovala súhrnne sumu 5.268,01 Eur,
ktorej zaplatenia sa žalobou žalobca domáhal. Súd si osvojil tento spôsob výpočtu náhrady škody ako
nemajetkovej ujmy a považoval ho za primeraný s poukazom na zásah do rodinného života žalobcu,
jeho súkromia a tiež mal za to, že takto vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by dosiahol

pokiaľ by sa pohotovosť započítavala do fondu pracovného času. Je potrebné zdôrazniť, že zo strany
žalovaného neboli namietané jednotlivé vyčíslenia počtu hodín odpracovanej pracovnej pohotovosti
za mesiac, hodinová sadzba, rozdiel percentuálny v zmysle ustanovenia § 92 ods. 1 a 2 zákona. Je
to nemajetková ujma, ktorá sa odvíja od každého konkrétneho prípadu zvlášť a je vecou posúdenia
a úvahy, toho ktorého súdu. Mohla byť stanovená imaginárnou čiastkou, pričom žalobca si výšku
nemajetkovej ujmy určil spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení zákona o HaZZ.

Reálne vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá nebola
vyplatená. Súd sa s takýmto výpočtom stotožnil. Uplatnená nemajetková ujma má najbližšie k náhrade
škody v dôsledku konštatovaného porušenia únijného práva. Jej výpočet je možné považovať za sumu,
ktorá je primeraná výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože spĺňa odškodňovaciu
funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo porušenie práva

žalobcu. Vzniknutú ujmu vzhľadom k intenzite, rozsahu a trvania tohto porušovania podľa názoru súdu
by ako závažnú pociťoval každý, ktorý by sa nachádzal v postavení a na mieste žalobcu a to aj
s poukazom na zásah do jeho rodinného života, kedy nemal možnosť venovať sa rodine, záľubám
a plnohodnotne tráviť čas s rodinou. Žalobca počas celého obdobia musel byť aktívny v rámci služobnej
pohotovosti a pripravený na zásah v ktoromkoľvek období 24-hodinovej služby. Musel byť k dispozícii

a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Počas tohto času bol oddelený od svojho vlastného,
sociálneho, súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb bez možnosti organizovania si
súkromného času a programu, nemal možnosť venovať sa svojim vlastných potrebám. Právo žalobcu
na odpočinok bolo permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že si plnil v spoločnosti
veľmi zodpovednú úlohu a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť. Z tohto dôvodu

súd výšku náhrady nemajetkovej ujmy považoval za primeranú. Pokiaľ žalovaná strana poukazovala na
neprimeranosť výšky a to aj s poukazom na rozhodovanie v prípade zásahov do osobnosti usmrtením
člena rodiny, prípadne neoprávnenou kritikou, súd zdôrazňuje, že ide tu o rozdielne skutkové okolnosti,
avšak ani v týchto prípadoch prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané
v týchto prípadoch, resp. obetiam trestných činov.

12. Námietka žalovaného v priebehu konania bola smerovaná aj na povinnosť žalobcu upozorniť
nadriadeného na jeho porušovanie práv a na to, že mu vzniká v dôsledku porušovania jeho práva ujma.
Rovnako mal podľa žalovaného žiadať, aby mu zo strany žalovaného nebola určovaná pohotovosť
z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza a teda neprejavil podľa žalovaného primeranú snahu s cieľom odvrátiť

škodu alebo obmedziť jej rozsah tým, že nevyužil všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu.
V tejto súvislosti súd rovnako ako žalobca poukazuje na rozhodnutia súdneho dvora, predovšetkým
na rozsudok vo veci Günter Fuß C-429/09 zo dňa 25.11.2010. Jedná sa o rozhodnutie týkajúce sa
pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora
ajehorozpisslužieb(pracovnýchzmien)stanovovalpriemerne54hodíntýždenneazahŕňal24hodinové

zmeny, pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku,
pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá mohla byť prerušená zásahovou činnosťou.
Išlooskutkovoaprávneidentickúvecakábolapredmetomtohtosporu.Vprípadeporušeniaustanovenia
práva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo verejnom sektore, vyžadovanie splnenia
podmienky, aby dotknutý pracovníci najprv požadovali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania

práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku toho porušenia, by malo za následok,
že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie
takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby
boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňatí z ich dodržiavania. Vyžadovanie tejto podmienky by
znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku európskej

únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na
jednotlivcov. Navyše už v minulosti bolo preukázané, že Slovenská republika bola stranou vo viacerých
sporoch, kde si práve príslušníci HaZZ uplatňovali nárok na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy
z dôvodu neimplementácie smernice do zákona o HaZZ. Preto táto námietka neobstojí.13. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že nárok žalobcu je v celom rozsahu dôvodný
a žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Žalobcovi priznal plnú sumu, ktorú požadoval titulom náhrady

nemajetkovej ujmy s tým, že spôsob a výška určenia sa súdu javili ako spravodlivé a najbližšie
k vyčísleniu náhrady za služobnú pohotovosť vykonávanú nad rozsah ustanoveného týždenného
pracovného času, v tom ktorom kalendárnom roku. Na žiadosť žalovanej strany a za súhlasu žalobcu
súd stanovil dlhšiu lehotu na plnenie.

14. O trovách konania bolo rozhodnuté s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodovať súdny úradník s poukazom na ustanovenie § 262
ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

15C/16/2023

– 2 –

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov

s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej
forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej

značky (§ 127 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a/ sa týkajú procesných podmienok,
b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti – Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov).