Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 31, 2024

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: PO-7Sa/14/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8022200351
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková
ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2024:8022200351.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Darákovou, v právnej veci žalobkyne:
A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXX, XXX XX D. E., právne zastúpená advokátskou kanceláriou:
IURISTICOs.r.o.,sosídlomCimborkova13,04001Košice,IČO:36588041,protižalovanému:Okresný
úrad Prešov, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Námestie mieru 3, 080 01 Prešov, za účasti
ďalšieho účastníka konania: F. F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXX, XXX XX H., o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-PO-OOP1-2022/015945/ZIN z 02.05.2022 vo veci priestupku
na úseku práva na prístup k informáciám, ako aj jemu predchádzajúceho administratívneho postupu,
takto

r o z h o d o l :

I. Zrušuje rozhodnutie Okresného úradu Prešov, odboru opravných prostriedkov č. OU-
PO-OOP1-2022/015945/ZIN z 02.05.2022, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie Okresného
úradu Prešov, odboru všeobecnej vnútornej správy, oddelenia priestupkov č. OU-PO-
OVVS2-2022/001275-015 zo 14.01.2022, a vec vracia na ďalšie konanie Okresnému úradu Prešov,

odboru všeobecnej vnútornej správy, oddeleniu priestupkov.
II. Žalobkyni priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou 04.07.2022 pôvodne Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“), sa
žalobkyňa domáhala, aby z dôvodu nezákonnosti bolo zrušené rozhodnutie žalovaného č. OU-PO-
OOP1-2022/015945/ZIN z 02.05.2022, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie Okresného úradu
Prešov, odboru všeobecnej vnútornej správy, oddelenia priestupkov (ďalej len „prvostupňový správny

orgán“ alebo aj „okresný úrad“) č. OU-PO-OVVS2-2022/001275-015 zo 14.01.2022, ktorým bola
žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa §
42a zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon o priestupkoch“) v nadväznosti na § 21a
ods. 1 písm. c) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len „zákon o slobode
informácií“), a vec aby bola vrátená na ďalšie konanie žalovanému a žalobkyni aby bol priznaný plný
nárok na náhradu trov konania.

2. Podľa § 1 písm. c) a § 3 ods. 1 a 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 01.06.2023 prešla právomoc výkonu súdnictva
v správnych veciach (čo je aj daný prípad) z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach (ďalej
tiež aj len „správny súd“), z ktorého dôvodu bolo rozhodovanie o žalobe žalobkyne, v zmysle rozvrhu
práce Správneho súdu v Košiciach na rok 2023, pridelené zákonnej sudkyni správneho súdu.

Administratívne konanie3. Dňa 23.11.2020 bol prvostupňovému správnemu orgánu doručený návrh Mgr. Maroša Furčáka (ďalej
len „oznamovateľ priestupku“) na prejednanie priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa
§ 42a zákona o priestupkoch v spojení s § 21a zákona o slobode informácií, ktorého sa mala dopustiť

žalobkyňa ako starostka obce Dulová Ves tým, že ako povinná osoba podľa zákona o slobode informácií
mu nesprístupnila ním požadované informácie, ktorých sa dožadoval žiadosťou doručenou povinnej
osobe 15.10.2020.
Predmetom uvedenej žiadosti o slobode informácií bola požiadavka žalobcu na sprístupnenie mu
informácií vo veci vybavenia obcou Dulová Ves jej adresovanej výzvy od Environmentálneho fondu

Bratislava č. V 2873/2020 z 24.04.2020, ktorou bola obec Dulová Ves vyzvaná, aby vrátila finančné
prostriedky v sume 74 940,75 Eur, ktoré jej boli poskytnuté z environmentálneho fondu formou dotácie
na základe zmluvy č. 112418 08U03 z 30.11.2015 za účelom sanácie miesta s nezákonne umiestneným
odpadom.
Keďže povinná osoba o žiadosti žalobcu na poskytnutie mu informácií, mu tieto v zákonom stanovenej
lehote neposkytla a v tejto lehote ani nevydala rozhodnutie o ich nesprístupnení, žalobca podal

voči tomuto fiktívnemu rozhodnutiu povinnej osoby odvolanie 02.11.2020 (povinnej osobe doručené
04.11.2002), o ktorom však žalobkyňa taktiež v zákonom stanovenej lehote nerozhodla, z ktorého
dôvodu sa podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií má zato, že žalobkyňa vydala rozhodnutie,
ktorým odvolanie zamietla a napadnuté rozhodnutie potvrdila.
Podľa oznamovateľa priestupku, nečinnosťou žalobkyne (starostky obce), ako povinnej osoby a

odvolacieho orgánu, došlo k vydaniu fiktívnych rozhodnutí o nesprístupnení žalobcovi informácií, čím
mu bol odopretý prístup k požadovaným informáciám a žalobkyňa sa tak dopustila priestupku na úseku
zákona o slobode informácií.

4. Okresný úrad svojím v poradí prvým rozhodnutím č. OU-PO-OVVS2-2021/003477 z 22.03.2021

uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a
zákona o priestupkoch v nadväznosti na § 21a ods. 1 písm. c) zákona o slobode informácií, ktorého
sa dopustila tým, že ako starostka obce Dulová Ves na žiadosť o sprístupnenie informácií F. F. G. zo
dňa 15.10.2020 a ani po odvolaní dňa 01.11.2020 neposkytla požadované informácie špecifikované vo
výroku rozhodnutia, čím porušila inú povinnosť ustanovenú zákonom o slobode informácií. Okresný úrad

za spáchanie uvedeného priestupku uložil žalobkyni pokarhanie a súčasne jej uložil povinnosť uhradiť
štátu trovy konania v sume 16,- Eur.
Okresný úrad vo svojom rozhodnutí, uviedol opis priebehu vyšetrovania priestupku, s podrobným
zaznamenaním obsahu výpovedi účastníkov tohto priestupkového konania na ústnych pojednávaniach
v tom zmysle, že podľa oznamovateľa priestupku v čase kedy požadoval od povinnej osoby (žalobkyne)

sprístupnenie informácií, povinná osoba s týmito informáciami disponovala a mala ich preukázateľne
k dispozícii, keďže podľa environmentálnym fondom žalobcovi poskytnutej informácie už v tom čase
existovala ohľadne týchto informácií korešpondencia medzi obcou Dulova Ves a environmentálnym
fondom, no napriek tomu povinná osoba (žalobkyňa) predmetné informácie fiktívnym rozhodnutím
odmietla oznamovateľovi priestupku sprístupniť; že oznamovateľ priestupku v čase podávania žiadosti

povinnej osobe o sprístupnenie mu informácií s uvedenými informáciami od environmentálneho fondu
ešte nedisponoval a tieto si priamo od environmentálneho fondu vyžiadal až následne potom, keď
povinná osoba na jeho žiadosť nereagovala; že podľa oznamovateľa priestupku nie je dôležité kedy
a či ním požadované informácie mal alebo nemal k dispozícii, ale skutočnosť, že povinná osoba
postupovala pri vybavovaní jeho žiadosti o sprístupnenie informácií v rozpore so zákonom o slobode

informácií; že žalobkyňa mala oznamovateľom priestupku požadované dokumenty k dispozícii, avšak
nemohla ich poskytnúť z objektívnych a subjektívnych príčin, pretože v čase od 07.10.2020 do
20.10.2020 bola v karanténe a po príchode do práce nestihla oznamovateľovi priestupku odpovedať,
pretože riešila celoplošné testovanie; že podľa žalobkyne otázka vrátenia finančných prostriedkov
environmentálnemu fondu ešte nebola ukončená; že podľa oznamovateľa priestupku, na zasadnutiach

obecného zastupiteľstva, na ktorých sa občas zúčastňuje ním požadované informácie poskytnuté neboli
a na tých zasadnutiach obecného zastupiteľstva, na ktorých bol oznamovateľ priestupku prítomný,
žalobkyňa podala iba vágne, nepresné a vyhýbajúce sa vysvetlenia.
Na základe vykonaného dokazovania okresný úrad založil svoj záver o vine žalobkyne za spáchanie
priestupku na konštatovaní, že v čase kedy oznamovateľ priestupku požadoval informácie, žalobkyňa

s týmito informáciami sčasti disponovala, k čomu sa aj priznala, takže bola povinná tieto poskytnúť
s dodatkom, že prekážkou vybavenia žiadosti oznamovateľa priestupku, nemohli byť ani žalobkyňou
uvádzané skutočnosti a to, že zabezpečovala celoplošné testovanie a jej karanténa, pretože za účelom
vybavenia žiadosti mala poveriť inú osobu, pričom žalobkyňa na ústnom pojednávaní uviedla, že tietožiadosti vybavuje sama a jej právny zástupca dodatočne uviedol, že nevie o tom, žeby žalobkyňa touto
úlohou poverila inú osobu.

5. O odvolaní žalobkyne proti prvému rozhodnutiu okresného úradu č. OU-PO-OVVS2-2021/003477
z 22.03.2021, ktoré odvolanie žalobkyňa odôvodnila jednako existenciou objektívnych dôvodov, pre
ktoré nemohla byť žiadosť oznamovateľa priestupku o poskytnutie informácií včas vybavená (jej
práceneschopnosť; priebeh celoplošného testovania na COVID-19), a jednako poukazom na to, že
oznamovateľ priestupku získal ním požadované informácie od environmentálneho fondu, t.j. nedošlo k

porušeniujehoprávanaprístupkinformáciám,takženedošloknaplneniuobjektívnejstránkypriestupku,
o čom svedčí aj skutočnosť, že fiktívnymi rozhodnutiami bola vec právoplatne vybavená a rozhodnutá,
rozhodol žalovaný, po vyjadrení sa 06.05.2021 aj oznamovateľom priestupku, svojím rozhodnutím č.
OU-PO-OOP1-2021/020651/ZIN z 27.08.2021, ktorým označené rozhodnutie okresného úradu zrušil a
vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.
Žalovaný vytkol okresnému úradu najmä nedostatočne zistený skutkový stav, keďže okresný úrad svoje

rozhodnutiezaložilibanadôveryhodnostiopravdivostitvrdenížalobkyne,žesanachádzalavkaranténe,
avšak túto skutočnosť žiadnym spôsobom neoveril a tiež neoveril, či žalobkyňa ako povinná osoba mala
pre prípad svojej neprítomnosti ustanoveného zástupcu, ktorý by žiadosť oznamovateľa priestupku v jej
neprítomnosti bol povinný vybaviť. Žalovaný taktiež okresnému úradu vytkol nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia s tým, že v ňom absentuje akákoľvek úvaha o uložení sankcie a jej náležité odôvodnenie.

Žalovaný uložil okresnému úradu v ďalšom konaní okrem odstránenia vytýkaných nedostatkov aj
povinnosť oboznámiť účastníkov konania pred vydaním rozhodnutia s jeho podkladmi.

6. Po vrátení veci na ďalšie konanie, okresný úrad žalobou napadnutým rozhodnutím č. OU-PO-
OVVS2-2022/001275-015 zo 14.01.2022 opätovne uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku na

úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a zákona o priestupkoch v nadväznosti na § 21a ods. 1
písm. c) zákona o slobode informácií, a to na základe identickej skutkovej vety a identického jej právneho
posúdenia (t.j. porušenie inej povinnosti ustanovenej zákonom o slobode informácií), ako tomu bolo
v prvotnom rozhodnutí okresného úradu, pričom žalobkyni uložil za priestupok pokarhanie a povinnosť
uhradiť štátu trovy konania v sume 16,- Eur.

Okresný úrad založil svoje rozhodnutie na dodatočne vykonanom dokazovaní, podľa ktorého sa
žalobkyňa v zmysle lekárskej správy nachádzala v čase od 07.10.2020 do 19.10.2020 v karanténnej
PN a 20.10.2020 bola ambulantne ošetrená; žalobkyňa sa sama vyjadrila, že nikoho nepoverila, aby
ju zastupoval pri vybavovaní žiadostí a vec mala vybaviť sama; oznamovateľ priestupku uviedol,
že skutočnosť, že žalobkyňa napriek trojčlennému personálnemu aparátu obecného úradu nikoho

nepoverila svojim zastupovaním, nie je dôvod na to, aby jeho žiadosť nebola riadne a včas vybavená s
dodatkom, že žalobkyňou uvádzané okolnosti sú iba subjektívneho charakteru.
Okresný úrad svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na návrhový charakter priestupkového konania
na úseku práva na prístup k informáciám, t.j. konanie o tomto priestupku možno začať iba na
návrh osoby, ktorá sa cíti byť protiprávnym konaním poškodená, avšak s dodatkom, že oznamovateľ

(navrhovateľ) priestupku však rozhodnutím o priestupku nemôže byť ukrátený na svojich právach,
pretoževpriestupkovomkonanísarozhodujeostíhaníapotrestaníinejosobyarozhodnutieopriestupku
nijako nezasahuje do právnej sféry oznamovateľa priestupku. Okresný úrad svoj záver o vine žalobkyne
založil s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove v obdobnej veci sp. zn. 2 S/25/2015 z
22.04.2016, v ktorom bolo konštatované, že účelom inštitútu fiktívneho rozhodnutia podľa § 18 ods. 3

zákona o slobode informácií nie je legalizovať nečinnosť povinných osôb pri rozhodovaní o žiadostiach
podľa zákona o slobode informácií, ale jeho účelom je poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so
žiadosťou na povinnú osobu, v prípade nečinnosti povinnej osoby a navyše žiadateľ má právo, aby
správny orgán vydal odôvodnené rozhodnutie. Takže ak žalovaný správny orgán rozhodol fiktívnym
rozhodnutím, je potrebné takýto jeho postup považovať za nezákonný pre jeho nepreskúmateľnosť kvôli

nedostatku dôvodov.
Na základe uvedeného okresný úrad uzavrel, že ak žalobkyňa ako povinná osoba nesprístupnila
informáciu žiadateľovi a nevydala o tom formalizované odôvodnené písomné rozhodnutie, porušila
tým zákonnú povinnosť podľa zákona o slobode informácií s tým, že tento zákon síce predpokladá
vydanie fiktívneho rozhodnutia, ale takýto postup je nezákonný, cit. „Nečinnosť povinnej osoby a

vydanie fiktívneho rozhodnutia v dôsledku tejto nečinnosti teda nie je zákonným a legitímnym spôsobom
vybavenia žiadosti o informácie.“ Súčasne okresný úrad poznamenal, že PN žalobkyne alebo ňou
zabezpečované celoplošné testovanie ju nezbavuje zodpovednosti za priestupok, pretože mala mať
nastavené mechanizmy vybavovania žiadostí o sprístupnenie informácií v súlade so zákonom oslobode informácií a súčasne na uvedenom nič nemení ani účasť žiadateľa na zasadnutiach obecného
zastupiteľstva, kde by mohol získať ním požadované informácie, pretože tak žiadateľ, ako aj akákoľvek
iná osoba je oprávnená informácie žiadať od povinnej osoby za účelom zabezpečenia verejnej kontroly

výkonu verejnej moci. Ohľadne uloženej sankcie mal okresný úrad za to, že je primeranou a to jednak
vzhľadom na okolnosti spáchania priestupku, jeho následky, ako aj priestupkovú minulosť žalobkyne,
ktorá sa do tej doby priestupku nedopustila.

7. O odvolaní žalobkyne voči rozhodnutiu okresného úradu zo 14.01.2022, po vyjadrení sa k nemu

oznamovateľom priestupku doručeným okresnému úradu 09.02.2022, žalovaný žalobou napadnutým
rozhodnutím č. OU-PO-OOP1-2022/015945/ZIN z 02.05.2022, odvolanie žalobkyne zamietol a
rozhodnutie okresného úradu potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s postupom a dôvodmi
rozhodnutia okresného úradu. Konštatoval, že postup prvostupňového správneho orgánu bol v súlade
so zákonom a vec bola posúdená správne po právnej aj skutkovej stránke. Zdôraznil, že zákon o slobode
informácií spája nečinnosť povinných osôb s právnymi následkami, ktoré sú rovnaké ako pri vydaní

individuálneho správneho aktu; že zákon o slobode informácií neupravuje zodpovednosť právnických
osôb, ale iba zodpovednosť fyzických osôb, takže priestupok môže spáchať iba fyzická osoba a podľa
§ 6 zákona o priestupkoch za porušenie povinnosti právnickou osobou zodpovedá ten, kto za právnickú
osobu konal alebo mal konať. Ak teda vedúci zamestnanec (žalobkyňa) povinnej osoby žiadnym
spôsobom nezabezpečil plnenie povinností vyplývajúcich zo zákona o slobode informácií (nepoveril

žiadne osoby plnením povinností), za porušenie povinností zodpovedá on sám. V ďalšom žalovaný
uviedol, že na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon o priestupkoch
výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie, pričom podľa § 21a zákona o slobode
informácií sa výslovne nevyžaduje úmyselné porušenie povinností na úseku práva na informácie, ale
postačuje aj nedbanlivostné porušenie povinnosti, a to aj nevedomé. Žalovaný napokon identicky

ako aj okresný úrad uviedol, že žalobkyňa ako starostka obce mala zabezpečiť plnenie povinností
vyplývajúcich zo zákona o slobode informácií pre prípad jej neprítomnosti a plne sa stotožnil s názorom
prvostupňového správneho orgánu o irelevantnosti toho, či si oznamovateľ priestupku požadovanú
informáciu zadovážil neskôr aj z iného zdroja, pretože povinná osoba touto informáciou v čase, keď
bola povinná na žiadosť reagovať disponovala a navyše konaním iného subjektu nezanikla povinnosť

povinnej osobe informácie sprístupniť, ak nimi disponovala.
Rozhodnutie žalovaného bolo právnemu zástupcovi žalobkyne doručené 03.05.2022.

Súdne konanie

8. Žalobkyňa svoju včas 04.07.2022 (deň 03.07.2022 pripadal na nedeľu, pozn.) podanú správnu
žalobu, prostredníctvom svojho právneho zástupcu odôvodnila tvrdením o nezákonnosti rozhodnutia
žalovaného, pričom v prvom rade zdôraznila, že neboli naplnené všetky znaky priestupku, zo spáchania,
ktorého bola uznaná vinnou. Konkrétne, keďže z materiálneho hľadiska nedošlo k žiadnemu porušeniu
práva na prístup k informáciám, pretože žiadateľ o informácie si ich zabezpečil od inej povinnej

osoby (Environmentálneho fondu), absentuje jeden z nevyhnutných znakov priestupku a to, žeby došlo
k porušeniu práva na informácie, takže následné žiadateľom o informáciu učinené podanie oznámenia
o priestupku, považuje žalobkyňa za šikanózne, pretože v skutočnosti nesledovalo legitímny základný
cieľ, t.j. získavanie informácie, ale išlo iba o zbytočné zaťaženie obce za mimoriadnej situácie a najmä
poškodenia žalobkyne. Uviedla, že v čase, kedy oznamovateľ priestupku žiadal o poskytnutie mu

informácií (15.10.2020) sa tejto žiadosti v obcí nikto nemohol venovať z objektívnych dôvodov, pretože
všetky personálne kapacity obce sa podieľali na príprave, realizácii a vyúčtovaní povinnej verejnej akcie
celoplošného testovania s dodatkom, že je potrebným zohľadniť, že v čase núdzového režimu boja
s koronavírusom dochádzalo k obmedzovaniu základných práv a slobôd (napr. predlžovanie lehôt na
vybavovanie žiadostí) a to v záujme verejnej ochrany zdravia. Poukázala na to, že fikciou rozhodnutí

bola právoplatne a záväzne vyriešená otázka, či sa v danom prípade informácia poskytnúť mala alebo
nie, takže nemohlo teda ani dôjsť k porušeniu práva na prístup k informáciám. Opakovane poukázala
na objektívne i subjektívne dôvody pre nevybavenie žiadosti o poskytnutie informácie, ktoré spočívali
jednako v PN žalobkyne, ako aj v objektívnom plnení prioritných úloh obce a to realizácia a vyúčtovanie
celoplošného testovania, ktoré bolo personálne aj materiálne náročné; príprava rozpočtu obce na

nasledujúci rozpočtový rok 2021, až po splnení úloh ktorých sa obecný úrad mohol zaoberať aj inými
záležitosťami spätne od 07.10.2020. Z uvedených dôvodov, keď sa žalobkyňa dostala k vybavovaniu
žiadosti o poskytnutie informácie už nastala zákonná fikcia rozhodnutia (vo vzťahu k prvostupňovému aj
odvolaciemu rozhodnutiu). Žalobkyňa nesúhlasí s názorom, že jej PN a zabezpečovanie celoplošnéhotestovania ju nezbavuje zodpovednosti za priestupok, pretože táto nie je založená na objektívnej
zodpovednosti, ale na subjektívnej zodpovednosti t.j. na zavinení, pričom žalobkyňa v čase podania
žiadosti o informáciu o nej nevedela a v okolnostiach veci ani vedieť nemohla, takže podľa žalobkyne

absentuje aj subjektívna stránka priestupku a to je zavedenie aspoň z nedbanlivosti. Vyjadrila nesúhlas
s tým, že vybavením žiadosti mala byť poverená iná osoba, pretože jednako všetky sily obce boli
v rozhodnom čase viazané plnením opísaných prioritných úloh obce; do vzniku mimoriadnej situácie
nikdy nevznikala potreba, aby vybavovaním infožiadostí boli poverené ďalšie osoby, preto takú situáciu
nebolo dôvodné predpokladať; žalobkyňa svoju neprítomnosť v práci nemohla predvídať a napokon

v obci funguje inštitút zástupcu starostu.
Vzhľadom na uvedené považuje žalobkyňa napadnuté rozhodnutie za nezákonné, vychádzajúce z
nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj za nepreskúmateľné, pretože v ňom absentujú odpovede
na konkrétne námietky žalobkyne vznesené v odvolaní. Záverom žalobkyňa vyjadrila názor, že pokiaľ
stoja v protiklade práva a slobody na jednej strane a iné verejné dobrá (ako v danom prípade uloženie
verejnoprávnych povinností v záujme ochrany zdravia obyvateľov), vzniknutý konflikt je potrebné riešiť

ich pomerovaním a teda právu na informácie v danom prípade rozhodne nie je možné dať prednosť
v kolízii so zabezpečovaním ochrany verejného zdravia.
Žalobkyňa nežiadala vo veci nariadiť pojednávanie.

9. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe žalobkyne, po opise vývoja skutkového stavu veci pred

správnymiorgánmi,akoajpovysporiadanísasjednotlivýmižalobnýminámietkamižalobkynepoukazom
na citáciu konkrétnych pasáži zo svojho rozhodnutia, ktorými sa s nimi vysporiadal už v odvolacom
správnom konaní uzavrel, že v konaní pred správnymi orgánmi bol náležite zistený skutkový stav, ktorý
nebol sporný; bolo dostatočne preukázané spáchanie priestupku žalobkyňou a tento bol správne právne
posúdený a žalovaný sa s ním v celom rozsahu stotožnil. Súčasne z opatrnosti namietol včasnosť

podania správnej žaloby žalobkyňou.
Žalovaný súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania.

10. Žalobkyňa vo svojom stanovisku (replika) k vyjadreniu žalovaného uviedla, že správna žaloba bola
podaná v zákonnej dvojmesačnej lehote, pretože správnou žalobou napadnuté rozhodnutie jej bolo

doručené 03.05.2022 a lehota na podanie žaloby tak mala uplynúť 03.07.2022, čo bola nedeľa, preto
jej koniec pripadol na pondelok 04.07.2022, kedy bola žaloba podaná a teda včas. K preskúmavanej
veci uviedla, že fiktívne rozhodnutie ako zákonom predvídaný spôsob vybavenia infožiadosti nesporne
trpí nepreskúmateľnosťou, avšak pokiaľ nie je napadnuté príslušným opravným prostriedkom (správnou
žalobou) a následne zrušené, platí ako právoplatné so všetkými z toho plynúcimi dôsledkami, najmä

prezumpciou správnosti. V prejednávanom prípade fiktívne rozhodnutie o nesprístupnení informácie
nebolozrušené,čožalovanýopomenulanijakosaktomunevyjadril.Neposkytnutieinformácievtakomto
prípade nemôže byť protiprávne, a teda postihované ako priestupok.

11. K stanovisku žalobkyne (replika), ktoré bolo žalovanému doručené na vyjadrenie 08.11.2022, už

žalovaný svoje vyjadrenie (duplika) nezaujal.

12. V dôsledku reorganizácie súdnictva a vzniku Správneho súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“;
viď vyššie) následne už konala vo veci od 01.06.2023 zákonná sudkyňa správneho súdu.

13. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „Konania začaté
a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023;
ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“

14. Keďže v dôsledku reorganizácie správneho súdnictva, po prebratí spisu, správny súd v rámci jeho

procesnej revízie a prípravy pred samotným rozhodnutím vo veci samej zistil, že krajský súd nekonal ako
s ďalším účastníkom konania aj s oznamovateľom priestupku [F. F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E.
XXX, XXX XX H.], hoci je mu v § 72 písm. d) v spojení s § 68 ods. 1 a § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch
nepochybne priznaný status účastníka administratívneho priestupkového konania a ktorý účastník je tak
v zmysle § 32 ods. 3 písm. a) SSP v znení účinnom do 30.06.2023, aj účastníkom správneho súdneho

konania, preto správny súd uznesením sp. zn. PO-7Sa/14/2022 zo 14.06.2024 (právoplatné 24.06.2024)
pribral oznamovateľa priestupku do konania ako ďalšieho účastníka.15. K žalobe žalobkyne, ako ani k jej replike a k vyjadreniu žalovaného, ktoré boli ďalšiemu účastníkovi
doručené na vyjadrenie 24.06.2024, ďalší účastník svoje vyjadrenie nezaujal.

16. Podľa § 107 ods. 1 a 2 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „(1) Predseda senátu nariadi na
prejednanie veci samej pojednávanie, ak
a) o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania,
b) vykonáva dokazovanie,
c) to vyžaduje verejný záujem,

d) je to na prejednanie veci potrebné alebo
e) tak ustanovuje tento zákon.
(2) V ostatných prípadoch rozhoduje správny súd bez pojednávania.“

17. Podľa § 124 ods. 3 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Ak sa pojednávanie nenariaďuje, správny
súd vykoná dokazovanie oboznámením sa s dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise.“

18. Podľa § 137 ods. 2 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Rozsudok správny súd vyhlasuje vždy
verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením
o opravnom prostriedku.“

19. Správny súd v danej veci rozhodol a rozsudok dňa 31.07.2024 verejne vyhlásil podľa § 137 ods. 2
SSP, bez nariadenia pojednávania po splnení zákonnej podmienky podľa § 124 ods. 3 SSP a podľa §
107 ods. 1 a 2 SSP, keďže žalobkyňa v žalobe a ani žalovaný vo svojom vyjadrení nežiadali o nariadenie
pojednávania, a súčasne nenastal ani jeden zo zákonných dôvodov na nariadenie pojednávania.

Právne východiská

20. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Správne súdy rozhodujú v
konaniach o (b) správnych žalobách vo veciach správneho trestania.“

21. Podľa § 194 ods. 1 a 2 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „(1) Správnym trestaním sa na
účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo
o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.
(2) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania
ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.“

22. Podľa § 42a ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon o priestupkoch“)
v znení účinnom v čase spáchania priestupku (11/2020, ďalej len „v znení účinnom v rozhodnom čase“)
„Priestupku sa dopustí aj ten, kto vedome vydá a zverejní nepravdivé, neúplné informácie, kto poruší
povinnosť určenú osobitným predpisom, alebo ten, kto vydaním rozhodnutia alebo vydaním príkazu,

alebo iným opatrením zapríčiní porušenie práva na sprístupnenie informácií.“

23. Podľa § 21a ods. 1 písm. c) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej
len „zákon o slobode informácií“) v znení účinnom v rozhodnom čase „Priestupku sa dopustí ten, kto (c)
poruší inú povinnosť ustanovenú týmto zákonom.“

24. Podľa § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií v znení účinnom v rozhodnom čase „Ak povinná
osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu
nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Za deň
doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti

(§ 17).“

25. Podľa § 19 ods. 1 až 3 zákona o slobode informácií v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Proti
rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15
dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17.

Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.
(2) O odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci
rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starostaobce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom
rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.
(3) Odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací

orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a
napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí
lehoty na vydanie rozhodnutia.“

26. Podľa § 76 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch „Správny orgán konanie o priestupku zastaví, ak

sa v ňom zistí, že (a) skutok, o ktorom sa koná, sa nestal alebo nie je priestupkom.“

Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom

27. V danom prípade žalobkyňa svoje presvedčenie o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného založila
na tvrdení o správnymi orgánmi nedostatočne zistenom skutkovom stave, v ktorom dôsledku žalovaný

nedostatočne posúdil, či skutočne došlo k naplneniu všetkých znakov skutkovej podstaty priestupku
na úseku práva na informácie. Konkrétne, či došlo k naplneniu objektívnej stránky skutkovej podstaty
tohto priestupku, keďže v tomto prípade bolo nepochybne v súlade so zákonom o slobode informácií
vydané fiktívne rozhodnutie (prvostupňové aj odvolacie), ktoré je právoplatné. Súčasne podľa žalobkyne
nebola naplnená ani subjektívna stránka zmieneného priestupku, keďže dôvody, na ktoré žalobkyňa

poukazovala a kvôli ktorým žalobkyňa formalizovaným písomným rozhodnutím nevybavila žiadosť
oznamovateľa priestupku o informácie, boli objektívneho a nie subjektívneho charakteru, čo mal podľa
žalobkyne žalovaný zohľadniť rovnako, ako mal zohľadniť aj to, že v tomto prípade nedošlo k porušeniu
práva žiadateľa o informáciu, na prístup k informáciám, pretože požadovanú informáciu získal od inej
povinnej osoby.

28. V okolnostiach veci je v prvom rade nevyhnutné uviesť, že správne orgány sú v rámci správneho
trestania povinné v konaní postupovať v súlade so zásadou materiálnej pravdy, v zmysle ktorej sú
orgány verejnej správy povinné presne a úplne zistiť skutočný stav veci v rozsahu potrebnom pre riadne
dokázanie a rozhodnutie o vine, čo súčasne znamená, že osoba, voči ktorej sa správne trestné konanie

vedie, nemá povinnosť preukazovať svoju nevinu.

29. Na objasnenie a sankcionovanie každého priestupku (teda aj priestupku na úseku zákona o slobode
informácií, pozn.), musia byť obligatórne naplnené a zistené kumulatívne všetky štyri znaky skutkovej
podstaty priestupku a to – subjekt [t.j. páchateľ priestupku; vekovo deliktuálne spôsobilá fyzická

osoba bez dôvodov vylučujúcich nepríčetnosť]; subjektívna stránka [t.j. úmyselné alebo nedbanlivostné
zavinenie, pre zodpovednosť za priestupok postačuje nedbanlivosť, ak zákon vyslovene nevyžaduje
úmysel]; objekt [t.j. zákonom chránené spoločenské vzťahy, proti ktorým konanie smeruje] a objektívna
stránka [t.j. charakter konania (komisívne – priestupok spáchaný konaním; omisívne – priestupok
spáchaný opomenutím, nekonaním) a príčinnou súvislosťou medzi konaním a následkom (kauzálny

nexus)]. V prípade neobjasnenia čo i len jedného z uvedených znakov skutkovej podstaty, by nebolo
možné hovoriť o priestupku a ak pri niektorom znaku skutkovej podstaty existujú pochybnosti o jeho
existencii a nebol by preukázaný nad všetku pochybnosť, uplatní sa zásada in dubio pro reo, t.j. v
pochybnostiach v prospech obvineného (napr. Najvyšší súd SR sp. zn. 2 Sžo 55/2008 z 22.04.2009).

30. V danom prípade objektívna stránka skutkovej podstaty priestupku podľa cit. § 21a ods. 1 písm. c)
zákona o slobode informácií, zo spáchania ktorého bola žalobkyňa uznaná vinnou predpokladá konanie,
ktorým páchateľ tohto priestupku poruší inú povinnosť ustanovenú zákonom o slobode informácií, t.j.
vyžaduje sa aktívne (komisívne) alebo pasívne (opomenutie, omisívne) konanie páchateľa priestupku
a existenciu povinnosti podľa zákona o slobode informácii, ktorá by týmto konaním páchateľa bola

porušená.
Konkrétne v tomto prípade žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán (okresný úrad), svoje
rozhodnutie o preukázaní viny žalobkyne za spáchanie označeného priestupku založili na tvrdení, že
žalobkyňa svojim pasívnym konaním (nečinnosťou, omisívne konanie) porušila povinnosť rozhodnúť
o žiadosti oznamovateľa priestupku o poskytnutie mu ním požadovaných informácií, formalizovaným

písomným rozhodnutím, v ktorom dôsledku bolo toto síce nahradené zákonom o slobode informácií
predvídaným fiktívnym rozhodnutím o neposkytnutí mu týchto ním žiadaných informácií, avšak
v tom dôsledku tak žalobkyňa mala nezákonným postupom znemožniť právo žiadateľa na prístup
k informáciám.31. V nadväznosti na uvedené správny súd uvádza, že sa síce plne stotožňuje s konštatovaním, že
zákonom predvídaná možnosť rozhodnutia o žiadosti na poskytnutie informácie fiktívnym rozhodnutím,

by nemala byť a nemôže byť prostriedkom na legalizáciu či ospravedlnenie pasivity (nečinnosti) orgánov
verejnej správy na úseku slobodného prístupu k informáciám, v pomere k legitímnemu očakávaniu
žiadateľa o informácie, že orgán verejnej moci svoje rozhodnutie o tom, či informáciu poskytne alebo
neposkytne aj zrozumiteľne, vecne a transparentne odôvodní vo svojom rozhodnutí, avšak uvedené,
t.j. iba samotná pasivita orgánu verejnej moci v tomto smere, resp. samotné „chýbanie“ (absencia)

takéhoto rozhodnutia, ešte sama o sebe nie je postačujúcou na konštatovanie, že v dôsledku tejto
pasivity došlo k spáchaniu priestupku. Totižto, ako už bolo vyššie uvedené, na naplnenie objektívnej
stránky skutkovej podstaty priestupku podľa cit. § 21a ods. 1 písm. c) zákona o slobode informácií, sa
okrem identifikovania (t.j. zistenia) pasivity orgánu verejnej moci vyžaduje, aby súčasne (kumulatívne)
v dôsledku tejto jeho pasivity došlo aj k porušeniu niektorej zákonom o slobode informácie aprobovanej
(zakotvenej) povinnosti (napr. určitú informáciu poskytnúť).

32. Z kontextu zákona o slobode informácii je zrejmým, že tento zákon orgánu verejnej moci, na ktorý
sa obráti žiadateľ so svojou žiadosťou o informáciu, dáva legitímnu (zákonnú) možnosť požadovanú
informáciu žiadateľovi poskytnúť alebo aj neposkytnúť, avšak samozrejme nie na báze svojvôle, ale
rozhodnutie orgánu verejnej moci musí byť dôvodným, t.j. udržateľným z hľadiska existencie dôvodov,
pre ktoré orgán verejnej moci žiadateľovi informáciu buď poskytol alebo neposkytol. Pričom pokiaľ ide

o rozhodnutie orgánu verejnej moci o neposkytnutí žiadateľovi ním požadovaných informácii a to bez
ohľadu na to, či je takéto rozhodnutie vydané vo formalizovanej jeho podobe (t.j. v písomnej podobe
s odôvodnením) alebo v zákonom predvídanej a prípustnej fiktívnej podobe (ako je tomu aj v tomto
prípade), otázku zákonnosti jeho dôvodov je oprávnený a zákonom zmocnený posúdiť výlučne iba
správny súd a nie orgán verejnej moci v konaní o priestupku. Teda až po konštatovaní súdom, že

fiktívne rozhodnutie orgánu verejnej moci (povinnej osoby) o neposkytnutí požadovanej informácie
je nezákonným, by boli splnené obidve vyššie zmienené požiadavky k naplneniu objektívnej stránky
v tomto prípade prejednávaného priestupku a to, že nečinnosť povinnej osoby (jej pasivita) prejavená
v nevydaní písomného rozhodnutia, resp. vo vydaní fiktívneho rozhodnutia, by mala za následok
nezákonné rozhodnutie, t.j. rozhodnutie založené na nezákonných dôvodoch, pre ktoré povinná osoba

požadovanú informáciu neposkytla. Inými slovami, nie každé fiktívne rozhodnutie povinnej osoby
o neposkytnutí požadovaných informácii je automatiky aj nezákonným, pretože niekedy je neposkytnutie
informácie skutočne dôvodným a povinná osoba o tom buď vydá písomné rozhodnutie o jej neposkytnutí
alebo iba aplikuje zákonom jej povolený postup a „vydá“ fiktívne rozhodnutie, ktoré sa podľa zákona
považuje za rozhodnutie o neposkytnutí informácie, dôvodnosť ktorého, ako už bolo uvedené je

oprávnený preskúmať výlučne iba súd.

33. V danom prípade z administratívneho spisu vyplýva, že oznamovateľ priestupku (ďalší účastník
konania) síce využil inštitút odvolania proti fiktívnemu prvostupňovému rozhodnutiu o neposkytnutí mu
požadovaných informácií, o ktorom odvolaní bolo opäť rozhodnuté fiktívnym rozhodnutím žalobkyne

(starostkyobce),avšakžalovaný,akoaniokresnýúrad(prvostupňovýsprávnyorgán)užneskúmali,čizo
strany oznamovateľa priestupku bola alebo nebola podaná aj správna žaloba o preskúmanie zákonnosti
týchto fiktívnych rozhodnutí súdom, aj keď bolo opakovane vykonané dokazovanie výsluchom
oznamovateľa priestupku (navrhovateľa) a aj žalobkyne, no bez zisťovania predmetnej skutočnosti.
Vychádzajúc z administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobkyňa tieto skutočnosti namietala

v oboch odvolaniach, ktoré podala proti rozhodnutiam okresného radu (prvostupňového správneho
orgánu),nožalovanýsatoutonámietkounezaoberal,t.j.neskúmal,čizostranyoznamovateľapriestupku
bola podaná správna žaloba za účelom preskúmania zákonnosti fiktívneho rozhodnutia o neposkytnutí
informácií. Avšak v uvedenom smere iba sám žalovaný, ako k predbežnej otázke v priestupkovom
konaní, prijal názor o tom, že vydanie fiktívnych rozhodnutí o neposkytnutí informácií bolo nezákonné.

V uvedenej súvislosti je nevyhnutné zdôrazniť, že správny orgán, ktorý priestupok prejednáva, však
nie je oprávnený sám rozhodnúť, či osoba bola povinná informácie poskytnúť a v akom rozsahu, či
poskytnuté informácie boli pravdivé alebo nepravdivé, a teda či jeho konaním alebo nekonaním došlo k
porušeniu zákona o slobode informácií (napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 7Sži/44/2014,
viď ďalej). Totižto od okamihu, kedy akékoľvek rozhodnutie správneho orgánu nadobudne právoplatnosť

platí prezumpcia (predpoklad) o jeho zákonnosti a správnosti a to až do času, kedy o jeho prípadnej
nezákonnosti nerozhodne pre tento prípad zákonom zmocnený orgán (t.j. v prípade prvostupňového
správneho rozhodnutia je to nadriadený správny orgán a v prípade druhostupňového správneho
rozhodnutia je to súd), čím je zaistený princíp právnej istoty v oblasti rozhodovacej činnosti štátnychorgánov. Uvedené platí aj v prípade tzv. fiktívnych rozhodnutí vydaných na základe cit. § 18 ods. 3 a cit.
§ 19 ods. 3 zákona o slobode informácií.

34. Podľa administratívneho spisu, dokazovanie prvostupňového správneho orgánu (okresného úradu)
a aj žalovaného sa zameriavalo iba na zistenie zavinenia žalobkyne, a to bez toho, aby správny orgán
zistil aj to, či došlo k naplneniu objektívnej stránky priestupku. V súvislosti so skúmaním naplnenia
objektívnej stránky priestupku na úseku práva na prístup k informáciám je potrebné uviesť, že tento
priestupok sa prejednáva len na návrh (§ 68 ods. 1 zákona o priestupkoch), preto je povinnosťou

navrhovateľa (oznamovateľa priestupku), ktorý podáva návrh na začatie konania o takomto priestupku
preukázať, že k nemu skutočne došlo, a to buď právoplatným rozhodnutím správneho orgánu (v prípade
spáchania priestupku prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu) alebo rozhodnutím súdu, ktorými
by bolo takéto porušenie konštatované, t.j. ktorými by bola konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia
povinnej osoby (napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 7Sži/44/2014, viď ďalej). Vydaním
fiktívneho rozhodnutia povinnou osobou, proti ktorému neboli využité všetky zákonné možnosti nápravy

jeho nezákonnosti (vrátane správnej žaloby), totiž nemohlo dôjsť k naplneniu všetkých znakov skutkovej
podstaty priestupku na úseku práva na prístup k informáciám.

35. V súvislosti s námietkou žalobkyne o nenaplnení ani subjektívnej stránky skutkovej podstaty
priestupku zo spáchania ktorého bola uznaná vinnou, správny súd konštatuje, že v tomto smere

nevzhliadol nezákonnosť v právnom posúdení zavinenia zo strany žalovaného. Žalovaný správne
posúdil otázku zavinenia, keď konštatoval, že v otázke zavinenia postačuje zavinenie z nedbanlivosti (či
už vedomej alebo nevedomej), pričom skutočnosti uvádzané žalobkyňou v administratívnom konaní nie
je možné považovať za okolnosti, ktoré by vylučovali jej zodpovednosť za prípadný priestupok na úseku
práva na informácie za predpokladu, ako už bolo uvedené, žeby došlo aj k naplneniu objektívnej stránky

priestupku. Okolnosti, ktoré žalobkyňa prezentuje ako výnimočné (celoplošné testovanie COVID-19),
boli správnym orgánom zohľadnené pri ukladaní trestu, avšak svojím charakterom nie sú spôsobilé
vylúčiť zodpovednosť za prípadný priestupok.

36. Argumentačne podporne, správny súd poukazuje na, pre danú vec podstatnú časť rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci sp. zn. 7Sži/44/2014 zo 17.12.2015, podľa ktorého cit.
„Predovšetkým je potrebné uviesť, že priestupok na úseku práva na prístup k informáciám podľa §
42a zákona o priestupkoch sa prejednáva len na návrh postihnutej osoby (§ 68 ods. 1 zákona o
priestupkoch). Je preto povinnosťou navrhovateľa, ktorý podáva návrh na začatie konania o takom
priestupku preukázať, že k nemu skutočne došlo, a to buď právoplatným rozhodnutím správneho orgánu

alebo súdu, ktorými by bolo také porušenie konštatované.
V predmetných priestupkových konaniach však ani nebolo preukázané, že by skutok, ktorý mal spáchať
žalobca, naplnil skutkovú podstatu priestupku ustanovenú v § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch.
Vydaním fiktívneho rozhodnutia povinnou osobou, proti ktorému nebolo podané odvolanie, totiž nemohlo
dôjsť k naplneniu znakov skutkovej podstaty priestupku na úseku práva na prístup k informáciám. (...)

(...) Žalobcovým konaním však nemohlo dôjsť k zásahu do práv žiadateľov na informácie, lebo v danom
prípade žiadatelia o informácie mali postupovať podľa zákona o slobode informácií, avšak títo náležite
nevyužili všetky svoje právne prostriedky prístupu k informáciám, keď rozhodnutie správneho orgánu
o odmietnutí poskytnutia informácie (i keď fiktívne) nenapadli opravným prostriedkom. Z uvedeného
vyplýva,ženemohlodôjsťkzásahudoprávžiadateľovnasprístupnenieinformácií,ktorítým,ženevyužili

opravný prostriedok proti prvostupňovému fiktívnemu rozhodnutiu, vyjadrili vlastne s ním spokojnosť.
Neexistuje tu teda príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa a následkom, ktorým by bolo porušenie
práva na sprístupnenie informácií.
Ďalej treba uviesť, že správny orgán, ktorý priestupok prejednáva, nie je oprávnený vzhľadom na
osobitnú úpravu v zákone o slobode informácií sám rozhodnúť, či osoba bola povinná informácie

poskytnúť a v akom rozsahu, či poskytnuté informácie boli pravdivé alebo nepravdivé, a teda či jej
konaním alebo nekonaním došlo k porušeniu zákona o slobode informácií, lebo podľa § 19 ods. 2
zákona o slobode informácií o tom rozhoduje nadriadený povinnej osoby. Ak ide o rozhodnutie obecného
úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce, pričom rozhodnutie o odmietnutí žiadosti je preskúmateľné v
súdnom konaní podľa § 244 a nasl. O.s.p. Na posudzovanie predmetu žiadosti o poskytnutie informácie

a spôsobu jej vybavenia teda žalovaný nie je oprávnený.
Vzhľadom na skutočnosť, že orgán prejednávajúci priestupky na úseku práva na prístup k informáciám
nie je oprávnený pre osobitnú právnu úpravu prístupu k informáciám sám rozhodnúť, či postupom
povinnej osoby pri sprístupňovaní informácií bol porušený zákon, prvostupňový správny orgánnepostupoval v súlade so zákonom, keď konanie proti obvinenému nezastavil. V priestupkovom
konaní nemôže správny orgán preskúmavať zákonnosť fiktívneho rozhodnutia podľa zákona o slobode
informácií. (...)

Z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. pod sp. zn. 6Sžo/77/2009) je
známe, že v obdobných prípadoch, v ktorých správne orgány rozhodovali aj na základe stanoviska
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 26. septembra 2005 k aplikácii § 42a zákona o priestupkoch,
keď nebolo navrhovateľom priestupkového konania postupované podľa zákona o slobode informácií
pred podaním návrhu na začatie konania o priestupku podľa § 42a zákona o priestupkoch, bolo

priestupkové konanie zastavené.“

37. Keďže správny súd dospel k záveru, že v konaní žalovaného a ani okresného úradu nebol náležite
zistený skutkový stav veci tak, aby bol bez dôvodných pochybností objasnený prejednávaný priestupok
v § 58 ods. 1 zákona o priestupkoch predvídaným spôsobom, teda tak, aby bolo zistené, že skutok, ktorý
je priestupkom podľa zákona o priestupkoch sa stal (t.j. že sú splnené všetky znaky skutkovej podstaty)

a že tento skutok spáchala žalobkyňa, preto správny súd žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného
podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP, keďže rozhodnutie žalovaného je pre nedostatočne zistený
skutkový stav súčasne nepreskúmateľným, v spojení s § 191 ods. 3 psím a) SSP, keďže k uvedenému
pochybeniu došlo už aj na úrovni prvostupňového správneho orgánu (okresného úradu), správny súd na
návrh žalobkyne zrušil tak rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie okresného

úradu a vec vrátil okresnému úradu na nové konanie a rozhodnutie.

38. Po vrátení veci okresný úrad skôr, ako pristúpi k skúmaniu subjektívnej stránky priestupku (zavinenia
žalobkyne – kde súd nevzhliadol vady v právnom posúdení), je povinný dostatočne zistiť skutkový
stav a ustáliť, či došlo k naplneniu objektívnej stránky priestupku. Je nevyhnutné, aby podrobne

zistil skutkový stav, pričom je nevyhnutné zdôrazniť, že správny orgán nie je oprávnený v rámci
posudzovania skutkových okolností sám predbežne zodpovedať otázku, či vydané fiktívne rozhodnutia
súzákonné.Stým,ževzmyslevyššieuvedenéhootázku,čivydané(fiktívne)rozhodnutieoneposkytnutí
informácií je zákonné, je oprávnený posúdiť v tomto konkrétnom prípade správny súd (keďže o odvolaní
oznamovateľa priestupku proti prvostupňovému fiktívnemu rozhodnutiu o neposkytnutí informácie bolo

tiež rozhodnuté fiktívnym rozhodnutím). Správny orgán je povinný v rámci konania zistiť skutkové
okolnosti svedčiace v neprospech, ako aj v prospech obvinenej z priestupku. V prípade, že pri
zisťovaní naplnenia objektívnej stránky priestupku, skutkovým dokazovaním zameraným predovšetkým
na zistenie skutočností, či bola príslušným orgánom (správnym súdom) vyslovená nezákonnosť
fiktívneho rozhodnutia žalobkyne (prípadne aj prvostupňového fiktívneho rozhodnutia) o neposkytnutí

informácií, nebude bez akýchkoľvek pochybností zistené, že došlo k spáchaniu priestupku, správny
orgán je povinný postupovať podľa cit. § 76 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch a konanie zastaviť.

39. Podľa § 163 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené
a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom

súde.“

40. Podľa § 167 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Správny súd prizná žalobcovi voči
žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal
žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech..“

41.Podľa§175ods.1SSPvzneníúčinnomdo30.06.2023„Onárokunanáhradutrovkonaniarozhodne
aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

42. Podľa § 175 ods. 2 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „O výške náhrady trov konania rozhodne

správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.“

43. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a v konaní
plne úspešnej žalobkyni priznal voči v konaní neúspešnému žalovanému úplnú náhradu dôvodne

vynaložených trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím súdneho
úradníka po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (cit. § 175 ods. 2 SSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach
v lehote 30 dní od doručenia tohto rozsudku. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť [§ 443 ods.

2 písm. a) a ods. 5 SSP v spojení s § 145 ods. 2 písm. c) SSP v ich znení účinným do 30.06.2024 a
§ 493e SSP].

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť:

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na

dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal

jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP).

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP).Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak:

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).