Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, April 29, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/6/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2714202978
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2714202978.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: Československá obchodná
banka, a. s., Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 36 854 140, zastúpenej splnomocnenkyňou: Vojčík &
Partners BA, s.r.o., Hlavné námestie 5, 811 01 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 53204786,
proti žalovaným: 1. A. B., C. D., nar. XX. XXXXXXX XXXX, trvalo bytom E., t. č. bytom F. C. X, E., 2. G.
H., C. D., nar. XX. XXXX XXXX, trvalo bytom B. XX/XXX, G., 3. C. H., nar. XX. XXXXXXX XXXX, trvalo
bytom B. XX/XXX, G., žalovaní 1/ až 3/ zastúpení advokátom: JUDr. Ján Pekar, Potočná 191/39, 909
01 Skalica, IČO: 34048944, o zaplatenie 27.573,07 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných 2/ a 3/

proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 1. októbra 2019 č. k. 2C/216/2014–610, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalovanej 2/ a žalovaného 3/ voči IV. výroku rozsudku súdu prvej inštancie
v časti zvyškovo zamietajúcej žalobu voči žalovanej 1/ o d m i e t a.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III., V.,VI. a VII. p o t v r d z u j e.

III. Žalobkyňa má voči žalovaným 2/ a 3/ nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom

rozsahu.

IV. Žalovaní 2/ a 3/ majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieI.konanievčastiozaplateniesumy100eurvočižalovanej
1/, žalovanej 2/ a žalovanému 3/ zastavil; II. žalovanej 2/ a žalovanému 3/ uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu 20.244,13 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 %
ročne zo sumy 20.344,13 eur od 16.4.2014 do 9.5.2019 a zo sumy 20.244,13 eur od 10.5.2019 do
zaplatenia, a to všetko v splátkach spolu vo výške 600 eur mesačne splatných vždy k poslednému

dňu v mesiaci počnúc právoplatnosťou rozsudku, pod následkom straty výhody splátok pri nezaplatení
jednej z nich; III. žalovanej 2/ a žalovanému 3/ uložil povinnosť zaplatiť povinnosť uloženú vo výroku
II. spoločne a nerozdielne so žalovanou 1/, ktorej bola táto povinnosť uložená rozsudkom Okresného
súdu Skalica sp. zn. 2C/216/2014-267 zo dňa 10.11.2016; IV. vo zvyšku žalobu zamietol; V. žalobkyni
priznal nárok na náhradu trov konania v prvom stupni proti žalovanej 1/, žalovanej 2/ a žalovanému
3/ v rozsahu 47,56 %; s tým, že VI. o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej; napokon rozhodol, že VII. žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov

odvolacieho konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 125 ods. 1 a 2, § 132 ods. 2, § 144,
§ 145, § 232 ods. 3 a 4, § 295, § 391 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“); § 266 ods. 1 až 6, § 294, § 497, § 500 ods. 1, § 501
ods. 1, § 502 ods. 2, § 503 ods. 1 zákona č. 513/1991 Z.z. Obchodného zákonníka v znení účinnom kudňu uzatvorenia zmluvy; § 52 ods. 1 až 4, § 517 ods. 1, 2, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len O.z.); § 3, § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ust. O.z. Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou podanou na súde

prvej inštancie dňa 14.5.2014 domáhala, aby súd zaviazal žalovaných 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobkyni sumu 27.573,07 eur, riadny úrok vo výške 4,90% ročne zo sumy 22.656,53 eur od
16.4.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 25.407,53 eur od 16.4.2014
do zaplatenia a náhradu trov konania. V žalobe uviedla, že žalobkyňa a žalovaní uzatvorili dňa 7.11.2011
Zmluvu o poskytnutí úveru č. 219154, na základe ktorej došlo k poskytnutiu úveru vo výške 36.500

eur za účelom kúpy a rekonštrukcie nehnuteľnost1. Zmluvné strany sa dohodli, že úver bude úročený
úrokovou sadzbou 4,90% p.a. a že dlžník splatí úver najneskôr do 24 rokov a 6 mesiacov od termínu
jeho dočerpania v mesačných splátkach 213,46 eur splatných k 15. dňu každého mesiaca. V zmysle čl.
IX bod 8 Zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že ak dlžník poruší svoje povinnosti dohodnuté zmluvou,
môže banka od zmluvy odstúpiť či požadovať okamžité splatenie istiny úveru a príslušenstva. Úver bol
zabezpečený záložným právom, predmetom ktorého bola nehnuteľnosť: B. I. XX, X. J., D. XX K. L.

H. K. D. E., v bytovom dome súp. č. XXXX, na parc. CKN 1543/1, 1543/2, 1544 a p.č. 1545 a podiel
3087/100000 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, všetko zapísané na LV č. XXXX,
k.ú. E.. Záložné právo bolo zriadené na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti
reg. Č. 219154/Zal/1 zo 7.11.2011, účastníkmi ktorej bola žalobkyňa ako záložný veriteľ, žalovaní 1/ a 2/
ako dlžníci a M. N. E. ako záložca. Žalovaní sa dostali do omeškania so splácaním úveru, žalobkyňa

úver zosplatnila ku dňu 15.7.2013. Skorší záložný veriteľ pristúpil k výkonu záložného práva dražbou.
Žalobkyňa si prihlásila svoju pohľadávku do dražby prihláškou z 12.8.2013. K uskutočneniu dražby došlo
dňa 28.10.2013 spoločnosťou Aukčný Dom, s.r.o., ktorá vydražila nehnuteľnosť za 19.900 eur, pričom po
uspokojení nákladov dražby a odmeny dražobnej spoločnosti a skoršieho záložného veriteľa, bol zvyšok
ceny dosiahnutej vydražením zložený do notárskej úschovy JUDr. Adriany Vorelovej v celkovej výške

13.073,38 eur. Táto suma bola na základe uplatnenej pohľadávky vydaná žalobkyni, ktorá ju zaúčtovala
na istinu, čím došlo k jej zníženiu na sumu 22.656,53 eur. Ku dňu 15.4.2014 bol celkový zostatok
pohľadávky 27.573,07 eur, z toho istina 22.656,53 eur, riadne úroky 2.622 eur, úroky z omeškania
2.165,54 eur a poplatky v sume 129 eur.
Rozsudkom z 10.11.2016 sp. zn. 2C/216/2014-267 Okresný súd Skalica rozhodol v danej veci takto:

I. Žalovaná 1/ je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 20.344,13 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,25 % ročne zo sumy 20.344,13 eur od 16.4.2014 do zaplatenia, a to všetko v splátkach vo výške 230
eur mesačne splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci, pod následkom straty výhody splátok pri
nezaplatení jednej z nich; II. vo zvyšku súd žalobu zamietol; III. žalobkyni súd priznal nárok na náhradu
trov konania proti žalovanej 1/ v rozsahu 47,56 % celkových trov konania žalobkyne; IV. žalovanej 2/ a

žalovanému 3/ súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Naodvolaniežalobkyneprotiostatneuvedenémurozsudkusúduprvejinštancieodvolacísúduznesením
Krajského súdu v Trnave z 30.1.2018 č. k. 26Co/16/2017-333 rozhodol takto: I. odvolanie žalobkyne
sa odmieta, pokiaľ smeruje proti výroku I. napadnutého rozsudku; II. napadnutý rozsudok súd prvej
inštancie sa zrušuje vo výroku II (okrem časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby v časti 129 eur z titulu

poplatkov za správu úveru a upomienky) a nadväzujúcich výrokoch III a IV vec sa v rozsahu zrušenia
vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v odôvodnení svojho
uznesenia okrem iného uviedol, že súd v konaní nerozhodol o podaní žalobkyne z 2.2.2015, ktoré bolo
zmenou žaloby podľa § 95 O.s.p., keď namiesto 4,9% ročného úroku z určitej sumy žiadala priznať
5,9% ročný úrok. Ďalej odvolací sú konštatoval, že súd prvého stupňa neodstránil celkom zjavný rozpor

výpovede žalovanej 2/ (zápisnica o pojednávania z 31.3.2016), podľa ktorej boli so žalovaným 3/ v
banke len raz, s obsahom listinných dôkazov - žiadosti o uzatvorenie zmluvy o úvere, zmluva o úvere
a dodatok č. 1 zmluve o úvere. Tieto tri listiny boli podpisované postupne 21.októbra, 7. novembra a
28. novembra 2011, každú z nich podpisovali aj žalovaní 2/ a 3/. Z výpovede účastníkov ani svedka
B. nijako nevyplýva, na základe čoho mala žalobkyňa nadobudnúť vedomosť o tom, že žalovaní 2/

a 3/ chcú vstupovať do vzťahu so žalobkyňou len ako ručitelia, pričom svedok B. výslovne uviedol,
že ručitelia sa pri hypotekárnych úveroch nepoužívali, že zmluvu im predčítal a že je vylúčené, aby
si niektorí z klientov mysleli, že sú ručitelia a sami žalovaní pritom nemali žiadne otázky a že ním
predložené listiny nečítali, lebo mu dôverovali. Odvolací súd uviedol, že nemožno nijako zistiť, prečo súd
z vykonaného dokazovania nemal za preukázané, že žalobkyňa žalovaných 2/ a 3/ náležite poučila o

obsahu právneho úkonu a že im ho náležite vysvetlila. Poukázal na ust. § 266 ods. 1 Obch. zákonníka,
podľa ktorého sa prejav vôle vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej
je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy. Poukázal na rozhodnutia NS SR s tým, že na
existenciu vôle pri jej prejave treba usudzovať predovšetkým na základe objektívnych skutočností, t.j.okolností, za ktorých bola vôľa prejavená, pričom osobitný zreteľ sa kladie na dobromyselnosť adresáta
úkonu. Osobitne vo vzťahu k podpisu pripravenej písomnej zmluvy judikatúra uzavrela, že konajúca
osoba je povinná venovať náležitú pozornosť obsahu listiny, ktorú podpisuje a nemôže sa následne

dovolávať toho, že listina ním podpísaná nevyjadruje jeho vôľu, ak tejto listine nevenoval pozornosť.
Uviedol, že nemôže obstáť právny záver súdu prvej inštancie o údajnej nekalej praktike zo strany
žalobkyne, doterajšie skutkové zistenia neposkytujú žiaden podklad pre záver, že žalobkyňa vôbec
vedela o akejkoľvej výhrade žalovaných proti ich postaveniu dlžníkov. Odvolací súd ďalej konštatoval, že
žalovaní 1/ až 3/ sú z predmetnej zmluvy o úvere zaviazaní spoločne a nerozdielne, solidarita dlžníkov

je založená aj v čl. VI. ods. 7 Obchodných podmienok ČSOB a.s. pre poskytovanie hypotekárnych a
ďalších úverov účinných 15. septembra 2011.
Vzhľadom na uvedené závery odvolacieho súdu rozsudok súdu prvého stupňa z 10.11.2016 č. k.
2C/216/2014-267 nadobudol právoplatnosť vo výroku I.. Predmetom konania tak zostal celý nárok voči
žalovaným 2/ a 3/ (okrem nároku na zaplatenie poplatkov za správu účtu a upomienky v sume 129 eur,
čo žalobkyňa nenapadla), ako aj istina 2.312,40 eur, vyčíslený riadny úrok 2.622 eur, vyčíslený úrok z

omeškania 2.165,54 eur, ako aj riadny úrok zo sumy 22.656,53 eur a 8,25% ročný úrok z omeškania zo
sumy 4.934,40 eur od 16.4.2014 voči žalovanej 1/.
Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie a zistil tento skutkový stav veci: Zo Zmluvy o poskytnutí úveru
reg. č. 219154 zo 7.11.2011 mal za preukázané, že bola uzavretá medzi žalobkyňou ako Bankou a
na strane dlžníka boli v zmluve označení žalovaní 1/ až 3/, ktorí na poslednej strane zmluvy pripojili

svoje vlastnoručné podpisy. V zmluve sa pod identifikačnými údajmi žalovaných uvádza, že ďalej budú
v zmluve označení len ako „Dlžník“. Súčasťou zmluvy sú Obchodné podmienky Banky pre poskytovanie
hypotekárnych a ďalších úverov a Všeobecné podmienky Banky. Podľa čl. II. bod 1. zmluvy, na základe
tejto zmluvy sa Banka zaväzuje poskytnúť Dlžníkovi Úver vo výške 36.500 eur a Dlžník sa zaväzuje
Úver splatiť, zaplatiť úroky a ďalšie príslušenstvo Úveru, a to za podmienok uvedených nižšie. Podľa

bodu 2. úver sa použije na tento účel: Kúpa nehnuteľnosti + rekonštrukcia nehnuteľnosti. Objektom
úveru podľa bodu 3. je B. I. XX, X. J., D. XX K. L. H. K. D. E., v bytovom dome súp. č. XXXX,
na parc. CKN 1543/1, 1543/2, 1544 a p.č. 1545 a podiel 3087/100000 na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu, všetko zapísané na LV č. XXXX, k.ú. E. (ďalej len „Byt“). Podľa čl. III.
bod. 1. zmluvy, zmluvné strany sa dohodli, že poskytnutý Úver bude úročený úrokovou sadzbou vo

výške 4,90 % p.a., ktorá bude platná do 18.11.2014. Podľa čl. IV. (Čerpanie úveru) bod. 1. zmluvy,
Banka a Dlžník sa dohodli, že posledný možný termín čerpania úveru bude deň 15.5.2012. Predĺženie
tohto termínu je možné dohodnúť písomným dodatkom, uzatvoreným najneskôr 5 pracovných dní pred
vyššie uvedeným dňom, na základe písomnej žiadosti Dlžníka, a to za poplatok v zmysle Sadzobníka
banky. Podľa čl. IV. (Čerpanie úveru) bod 2. zmluvy, Dlžník je povinný najmenej 5 pracovných dní

pred dňom požadovaného čerpania písomne požiadať Banku o čerpanie Úveru. Podmienkou každého
čerpania Úveru je uhradenie všetkých splatných záväzkov Dlžníka voči Banke, najmä však poplatku za
spravovanie Úveru podľa Sadzobníka banky, ako aj splnenie ďalších podmienok uvedených v tomto
článku v článku V. Zmluvy. Banka zrealizuje čerpanie Úveru najneskôr do 5 pracovných dní odo dňa
splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete. Podľa čl. IV. bod 4. zmluvy, zmluvné strany

sa dohodli, že neuplatnenie nároku na čerpanie Úveru zo strany Dlžníka predstavuje rozväzovaciu
podmienku v zmysle ustanovenia § 36 O.z. v platnom znení a Zmluva zaniká dňom uvedeným v ods.
1 tohto článku. V takomto prípade je Dlžník povinný uhradiť Banke všetky dlžné čiastky podľa tejto
Zmluvy, a to do 10 pracovných dní od zániku tejto Zmluvy. Podľa čl. VI. bod 1. zmluvy, zmluvné strany
sa dohodli, že Dlžník splatí úver najneskôr do 24 rokov a 6 mesiacov od termínu jeho dočerpania.

Peňažný záväzok Dlžníka vyplývajúci zo Zmluvy zanikne jeho splatením. Podľa čl. VI. bod 2. zmluvy,
Dlžník sa zaväzuje splácať Úver formou Anuitných splátok Úveru v Deň splatnosti Úveru, ktorým je vždy
15. deň každého mesiaca, a to vo výške 213,46 eur za predpokladu, že Dlžník dočerpá celý Úver v
termíne podľa čl. IV. ods. 1 tejto Zmluvy. Podľa čl. VI. bod 7 Obchodných podmienok Československej
obchodnej banky, a.s. účinných odo dňa 15.9.2011 v prípade, že na strane dlžníka vystupuje viac osôb,

považuje sa každý z nich za Dlžníka a súčasne za spoludlžníka. Zmluva ako aj Obchodné podmienky,
sa rovnako vzťahujú na všetkých spoludlžníkov, ktorí zodpovedajú za záväzky voči Banke spoločne a
nerozdielne. Z formulára Žiadosti o uzatvorenie zmluvy o úvere (hypotekárneho typu) č. 219154 mal
súd preukázané, že žiadosť o účelový spotrebiteľský úver na kúpu nehnuteľnosti podpísali žalovaní 1/
až 3/ dňa 21.10.2011. V žiadosti sú uvedené osobné údaje a informácie o zamestnaní a majetkových

pomeroch všetkých žalovaných, ktorí žiadali o úver vo výške 39.180 eur s tým, že objektom úveru mala
byť nehnuteľnosť (byt č. XX v bytovom dome súp. č. XXXX v E.). Zo Žiadosti o čerpanie hypotekárneho/
spotrebiteľského úveru zo 16.11.2011 mal súd preukázané, že táto žiadosť bola podpísaná žalovanou
1/ A. B., pričom žiadala o čerpanie sumy 36.500 eur s dátumom čerpania dňa 25.11.2011 na čísloúčtu vedeného u žalobkyne. Žalovaná žiadosť podpísala dňa 16.11.2011. Podpisy ani identifikačné
údaje žalovaných 2/ a 3/ sa na žiadosti nenachádzajú. Z Dodatku č. 1 ku zmluve o poskytnutí úveru
reg. č. 219154 súd zistil, že bol uzavretý dňa 28.11.2011 medzi žalobkyňou a žalovanými 1/ až 3/, v

zmysle ktorého sa menili ustanovenia čl. V. zmluvy. Dodatok bol podpísaný žalobkyňou a žalovanými, v
postavení Dlžník. Pod podpismi zmluvných strán je potvrdenie zamestnanca banky, že Dlžník podpísal
Dodatok č.1 pred ním, totožnosť bola overená podľa občianskych preukazov s uvedením čísiel OP
s uvedením dátumu podpisu 28.11.2011. Zo zostavy záznamov na čerpanie úverov vyhotovenej dňa
29.11.2011 mal súd preukázané, že žalobkyňa vyplatila dňa 29.11.2011 sumu 35.000 eur na účet č.

XXXXXXXXXX a sumu 1.500 eur na účet č. XXXXXXXXXX. Transakcie boli označené ako „čerpanie
B.“. Z kúpnej zmluvy mal súd preukázané, že bola uzavretá medzi predávajúcou N. E. a žalovanou 1/
ako kupujúcou, predmetom zmluvy bol prevod vlastníckeho práva k B. I. XX, K. X. J., D. XX, L. H. K.
D. E., v bytovom dome súp. č. XXXX, ako aj podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domu. V čl. V. bod 1. Kúpnej zmluvy bola stanovená kúpna cena 35.000 eur. Podpis predávajúcej bol
overený dňa 15.11.2011. Podľa Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti reg. č. 219154/Zal/1

uzavretej medzi žalobkyňou ako záložným veriteľom, M. N. E. ako záložcom a žalovanými 1/ až 3/ v
zmluve spoločne označenými ako „Dlžník“ dňa 7.11.2011 zmluvné strany zriadili záložné právo k Bytu
na zabezpečenie pohľadávok Záložného veriteľa voči Dlžníkovi, vyplývajúcich zo Zmluvy o poskytnutí
úveru reg. č. 219154, uzatvorenej dňa 7.11.2011 vo výške 36.500 eur, a to na zabezpečenie splatenia
istiny Úveru a príslušenstva. Z notárskej zápisnice č. N 1062/2013, NZ 38298/2013, NCRls 39003/2013

napísanej dňa 28.10.2013 na Notárskom úrade v Hlohovci notárkou JUDr. Adrianou Vorelovou mal
súd preukázané, že notárka osvedčila vykonanie dražby Bytu. Cena predmetu dražby bola stanovená
znaleckým posudkom na sumu 25.900 eur. Vydražením bola dosiahnutá cena 19.900 eur s tým, že
vydražiteľ je povinný ju zaplatiť najneskôr do 15 dní od skončenia dražby. Z protokolu o uspokojení
pohľadávky z 8.11.2013 mal súd preukázané, že cena 19.900 eur dosiahnutá vydražením Bytu bola

rozvrhnutá nasledovne: 1.461,05 eur náklady dražby, 818,28 eur odmena dražobnej spoločnosti, 455,87
eur DPH, 4.091,42 eur OSBD Senica a zostatok výťažku dražby - suma 13.073,38 eur bola zložená do
notárskej úschovy JUDr. Adriany Vorelovej. Z oznámenia notárky JUDr. Adriany Vorelovej z 22.1.2014
adresovaného žalobkyni mal súd preukázané, že notárka zostatok hodnoty výťažku z predaja zálohu
zložený do jej notárskej úschovy vydala záložnému veriteľovi (žalobkyni), a to poukázaním sumy vo

výške 13.073,38 eur na účet žalobkyne. Z výpisu z účtu klienta A. B., účet č. XXXXXXXXXX, úver
č. 219154 mal súd preukázané, že za obdobie od 7.11.2011 do 15.4.2014 boli na úver vykonané
úhrady v celkovej výške 16.155,87 eur, z toho na istinu suma 13.843,47 eur (v období od 16.1.2014 -
17.2.2014 suma 13.073,38 eur ako výťažok z dražby), na riadne úroky suma 1.927,04 eur, na úroky z
omeškania suma 21,76 eur, na poplatky suma 363,60 eur. Ku dňu 15.4.2014 bola dlžná suma 27.573,07

eur (istina 22.656,53 eur, riadne úroky 2.622 eur, úroky z omeškania 2.165,54 eur, poplatky 129 eur).
Po zosplatnení boli vyrubené riadne úroky v celkovej výške 1.405,75 eur. Splátky boli započítavané
na istinu aj na príslušenstvo. Z prehľadu nie je zrejmé, v ktorý konkrétny deň boli splátky vykonané.
Listom zo dňa 19.7.2013 adresovaným každému zo žalovaných žalobkyňa oznámila, že vyhlásila celú
svoju pohľadávku zo zmluvy o úvere č. 219154 zo 7.11.2011 za splatnú dňom 15.7.2013 a vyzvala

dlžníkov na zaplatenie celej zvyšnej čiastky, ktorá ku dňu 18.7.2013 predstavuje 37.148,03 eur vrátane
príslušenstva, do 29.7.2013. Oznámenie o zosplatnení si riadne prevzali do vlastných rúk len žalovaní
2/ ( 24.7.2013) a 3/ (26.7.2013).
Súd prvého stupňa výzvou z 3.11.2014 žiadal žalobkyňu, aby súdu bližšie špecifikovala nárok uplatnený
žalobou, najmä čo tvorí istinu, ako bol vypočítaný riadny úrok v sume 2.165,54 eur, čo predstavujú

dlžné poplatky vo výške 129 eur, kde boli dojednané, a aby doložil dôkazy. Žalobkyňa pohľadávku
špecifikovala podaním z 29.1.2015. Uviedla, že uplatňovaná suma 27.573,07 eur pozostáva z istiny
22.656,53 eur, riadnych úrokov 2.622 eur, úrokov z omeškania 2.165,54 eur a poplatkov vo výške
129 eur. Ďalej uviedol, že istina predstavujúca výšku 15.143,28 eur predstavuje nezaplatenú časť
poskytnutého úveru, teda neuhradených splátok úveru a neobsahuje iné položky. Priebeh jej čerpania

a splácania vyplýva z podrobnej špecifikácie pohľadávky. Nezaplatené riadne úroky vo výške 2.622 eur
boliúčtovanéododňaprvéhočerpaniafinančnýchprostriedkovzaobdobieod16.11.2011.Základompre
výpočet riadneho úroku bol aktuálny zostatok na úverovom účte (t. j. aktuálna výška čerpaného úveru).
Úroky z omeškania vo výške 2.165,54 eur boli počítané z nedoplatkov na splátkach a riadnych úrokoch.
Prvýkrát sa žalovaný dostal do omeškania s platením splátky a riadnych úrokov splatných k 15.12.2011.

Jednotlivé sumy úrokov a úrokov z omeškania, obdobie ich účtovania, percentuálna sadzba a základ
pre ich výpočet vyplýva z predloženej špecifikácie pohľadávky. Nezaplatené poplatky vo výške 129 eur
predstavujúsúčetpoplatkovýchúkonov:16.1.2013-15.2.201348,50eurtvoriacich3,50eursprávaúveru
+ 10 eur upomienka + 35 eur výzva, 16.2.2013-15.3.2013 38,50 eur tvoriacich: 3,50 správa úveru + 35výzva, 16.3.2013-15.4.2013 38,50 eur tvoriacich: 3,50 správa úveru + 35 výzva, 16.4.2013-15.5.2013
3,50 eur za správu úveru. Žalobkyňa k písomnému vyjadreniu doložila dve prílohy - Sadzobník poplatkov
a výpis z účtu žalovanej 1/, sumarizácia k 15.4.2014.

Žalovaná1/predsúdom,napojednávaníkonanomdňa31.3.2016vypovedala,žeúverskutočnečerpala,
tak ako bolo dohodnuté v zmluve, tento aj prestala splácať. Úver čerpala sama a je si toho aj vedomá.
Je ochotná pristúpiť k splácaniu, ale len formou splátok najviac vo výške 230 eur mesačne vzhľadom na
jej finančné pomery, keď u zamestnávateľa dosahuje zárobok vo výške 550-600 eur mesačne. Zmluvu o
úvere mala záujem uzatvoriť len ona, mala nízky zárobok a banka by jej úver neposkytla, preto požiadala

žalovaných 2/ a 3/, či by išli ručiť na úver. Mala za to, že žalovaní 2/ a 3/ za úver len ručili. Úver bol
v celom rozsahu vyplatený len jej na účet. Nepamätá si presne, či v banke boli jeden krát a podpísali
všetky listiny. Žiadosť o čerpanie úveru podpísala, nevie prečo ju nepodpísali aj žalovaní 2/ a 3/. Úver
mala splácať len ona, nezvládala riadne splácať. Žalovaných 2/ a 3/ touto skutočnosťou nezaťažovala.
Pri podpisovaní zmluvy si vôbec nevšimla, že žalovaní 2/ a 3/ nie sú uvedení ako ručitelia. Zmluvu čítala
len zbežne. Nevie, aký je rozdiel medzi dlžníkom a ručiteľom. Uviedla, že jej bola vyplatená suma 36.500

eur. Na pojednávaní dňa 19.5.2016 doplnila, že suma 35.000 eur bola poukázaná na účet predávajúcej,
od ktorej kupovala byt a druhý bol jej osobný účet, na ktorý išla zvyšná suma úveru.
Žalovaná 2/ na pojednávaní konanom dňa 31.3.2016 uviedla vo svojej výpovedi, že žalovaná 1/ je jej
sestra. Mala záujem o úver na kúpu bytu, avšak povedala im, že má nízky príjem a úver by jej nedali,
či by boli ochotní ručiť. S manželom súhlasili, pretože žalovaná 1/ ich ubezpečovala, že bude úver

riadne splácať. V banke boli len raz, zo strany banky im bolo povedané, že ide o hypotekárny úver, že
bude vyplatený len žalovanej 1/, nebolo im vysvetlené, aké budú mať postavenie v tomto zmluvnom
vzťahu. Zmluvu nečítala, podpísala ju, dôverovali zamestnancovi banky. Ďalšie otázky na banku nemali.
Nepamätá si, či niečo povedali ohľadom ich postavenia v danom vzťahu. Myslela si, že ručia za žalovanú
1/. Nevie presne, čo znamená inštitút ručenia, ale asi ručí za splácanie úveru dlžníkom a v prípade,

ak ho nespláca musí platiť ručiteľ. Banka im poslala výzvy, že nie sú zaplatené splátky úveru, volala
žalovanej 1/, ktorá jej povedala, že si to vyrovnala. Výzvy prišli opätovne, preto išli s manželom do banky
dlh vyrovnať, prvý 700 eur a neskôr zaplatili 800 eur, viacej neplatili.
Žalovaný 3/ na pojednávaní konanom dňa 31.3.2016 vypovedal pred súdom, že súhlasí s výpoveďou
žalovanej 2/, išli podpísať zmluvu, boli tam všetci traja. Zamestnanec banky im predložil zmluvu s

vysvetlením, že sa jedná o úver pre p. B.. On si zmluvy nečítal, má skúsenosti s uzatváraním hyp. zmluvy
so N., dôveroval zamestnancovi banky, že to tak skutočne je. Nepamätá si, že by im bolo povedané, že
budú ručitelia, ani že je potrebné napísať žiadosť o čerpanie finančných prostriedkov. Na otázku právnej
zástupkyne žalobkyne, či namietal, komu má byť vyplatený úver a na aký účet uviedol, že nenamietal,
úver mal byť vyplatený p. B., ona sa zaviazala, že bude úver splácať.

Svedok H. B. na pojednávaní dňa 6.9.2016 uviedol, že bol zamestnaný u žalobkyne na pobočke Skalica
od roku 2004, od roku 2007 ako hypotekárny špecialista. Postup pri uzatváraní zmlúv o úvere bol taký, že
záujemcovia prvý krát navštívia pobočku banky a informujú sa o možnosti poskytnutia úveru. Pracovník
banky sa najskôr len ústne informuje o ich príjme a následne sa z toho vychádza doba splatnosti a
výška splátky. Povie sa im, aké doklady majú priniesť, pokiaľ súhlasia s ponukou. Keď prinesú všetky

podklady, ktoré sú pre banku potrebné, banka vypíše žiadosť o uzatvorenie zmluvy o úvere. Žiadatelia
musia doložiť doklady totožnosti, kúpnu zmluvu resp. list vlastníctva, na základe ktorej sa má poskytnúť
úver na nehnuteľnosť. Žiadosť o uzatvorenie zmluvy podpisuje osoba, ktorá žiada o poskytnutie úveru,
ale môže pribrať aj ďalších dlžníkov, ktorí nekupujú nehnuteľnosti z dôvodu, aby mala dostatočný príjem
na splácanie úveru. Celá zložka sa zasiela na ústredie do Bratislavy, kde sa následne pripravia zmluvy

o úvere. Túto zmluvu o úvere podpisovali všetci traja dlžníci. Keď prišli zmluvy o úvere na pobočku
banky, dohodli sa s klientmi na termíne, ktorí im vyhovuje na podpis zmluvy. Zmluvy o úvere oboznámil
klientom v tých najdôležitejších bodoch. Vždy sa čakalo na každého dlžníka, aby boli všetci prítomní.
V niektorých prípadoch klienti nepotrebovali úver ihneď, ale až neskôr, preto bola s klientom vyplnená
žiadosť o čerpanie hyp. úveru, vypisuje sa s dlžníkom, ktorý je uvedený ako kupujúci v kúpnej zmluve a

dlžník v 1. rade v úverovej zmluve. Hlavným dlžníkom je ten, kto je v zmluve v 1. rade. Úver spláca hlavný
dlžník, vždy klientom vysvetlí, kto bude splácať úver a nikdy s tým nevznikali problémy. On si zmluvu
o úvere tak nenaštudoval. Zmluvy prídu nachystané z ústredia a on ich dal podpísať klientom. Dlžník
uvedie banke, aký má príjem a banka vychádza z dokladov od zamestnávateľa o jeho príjme. Keď banka
nemá zdokladované príjmy, ktoré postačujú, je potrebné, aby si dlžník zobral ďalšieho spoludlžníka,

ktorého príjem bude postačovať na splácanie úveru. Tak to bolo asi aj v danom prípade. Ručitelia sa
pri hypotekárnych úveroch nepoužívajú, nevie, aký je rozdiel medzi ručiteľom a dlžníkom. Pojem ručiteľ
sa používal pri spotrebiteľských úveroch. Bol školený na poskytnutie hypotekárnych úverov s tým, že
klient musí vždy vedieť čo podpisuje. Ak niečo klient nechápe, vždy mu to vysvetlil. Ak dlžník nepožiadao čerpanie úveru do určeného dňa, úverová zmluva zaniká. Úverová zmluva nezanikla vo vzťahu
žalovaných 2/ a 3/, i keď nepožiadali o čerpanie úveru, pretože žiadosť o čerpanie úveru podpisuje len
dlžník na 1. mieste, ak sú manželia a ak uplatnil nárok čerpania úveru jeden z nich, bolo to postačujúce.

Zmluvu o úvere predčítaval klientom, nie je možné, aby si niektorí z nich mysleli, že sú ručitelia. Ak sa
nespláca úver, písomné upomienky sa zasielali všetkým dlžníkom.
Súd vo veci opätovne doplnil dokazovanie výsluchom svedka H. B., na návrh zástupcu žalovaných, ale
i z toho dôvodu, že odvolací súd vytkol súdu prvého stupňa, že neodstránil rozpor v tvrdení žalovaných,
ktorí uviedli, že v banke boli iba raz, avšak listiny, ktoré v banke podpisovali boli podpisované postupne,

pričom ide o konanie s ochranou slabšej strany, kedy súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ
nenavrhol (§ 295 CSP).
Svedok H. B. na pojednávaní konanom dňa 28.2.2019 uviedol, že ak žiadateľ nespĺňal podmienky na
to aby mohol úver dostať hľadala sa cestou formou spoludlžníka. Splnenie požiadaviek pre poskytnutie
úveru schvaľovalo ústredie banky. V danom prípade, ak išlo o viac spoludlžníkov, peňažné prostriedky
sa poskytovali žiadateľovi. Úver bol poskytnutý tomu zo spoludlžníkov, na aký účel bol použitý, t.j. ak

bol poskytnutý na kúpu domu, úver sa poskytol tomu zo spoludlžníkov, kto bol v zmluve uvedený ako
kupujúci. Ostatní dlžníci len navyšovali bonitu klienta. Úver sa poskytol tomu, kto bol uvedený v žiadosti
o čerpanie úveru. Svedok uviedol, že on vždy vysvetľoval klientom čo podpisujú, obsah týchto zmlúv.
Do banky si volal vždy všetkých klientov a zmluvy s nimi všetkými podpísal naraz. Najskôr sa s klientom
podpísala žiadosť o úver, k žiadosti sa pripojili doklady totožnosti, doklady o príjme, čo sa zaslalo na

ústredie. Keď prišli na pobočku zmluvy, predvolali sa klienti k podpisu zmlúv. Na otázku prečo sa zmluva
o poskytnutí úveru podpisovala dňa 7.11.2011 a žiadosť o čerpanie úveru dňa 16.11.2011 uviedol, že
zrejme klienti nespĺňali podmienky čerpania úveru a zrejme žiadosť o čerpanie sa podpisovala až po
splnení podmienok. Listiny boli opatrené dátumom, ktorý on nemohol zmeniť.
Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní konanom dňa 6.9.2018 predniesol svoj nárok, ktorý v danom

konaní, po rozhodnutí odvolacieho súdu si naďalej uplatňuje, pričom uviedol, že v časti o zaplatenie
sumy 7.228,94 eur spolu s prísl. voči žalovanej 1/ na žalobe netrvá a v tejto časti berie žalobu späť.
Právny zástupca žalobkyne vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 14.1.2019 uviedol, že konajúci
súd by na čiastočné späťvzatie žaloby voči žalovanej 1/ nemal prihliadať, nakoľko nebolo urobené vo
forme, ktorú zákon pre uskutočnenie podania vyžaduje, t. j. čiastočné späťvzatie žaloby voči žalovanej

1/ nebolo urobené v písomnej forme, ale ústne priamo na pojednávaní. Je potrebné prihliadnuť aj
na nesúhlas žalovanej 1/ s predmetným späťvzatím. Zároveň žiadal, aby súd konal o nasledovnom
procesnom nároku žalobcu a vydal nasledovné rozhodnutie vo veci samej: „I. žalovaná 2/ a žalovaný 3/
sú povinní spoločne a nerozdielne žalobkyni zaplatiť v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto
rozhodnutia sumu vo výške 20.344,13 eur a úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 20.344,13

eur od 16.4.2014 do zaplatenia; II. žalovaná 2/ a žalovaný 3/ sú povinní zaplatiť povinnosť uloženú
vo výroku I. spoločne a nerozdielne so žalovanou 1/, ktorej bola táto povinnosť uložená právoplatným
rozsudkomOkresnéhosúduSkalicač.k.2C/216/2014-267zodňa10.11.2016;III.žalovaná1/,žalovaná
2/ a žalovaný 3/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni v lehote troch dní od nadobudnutia
právoplatnosti tohto rozsudku sumu vo výške 7.099,94 eur, riadny úrok vo výške 5,90% p.a. zo sumy

22.656,53 eur od 16.4.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25% p.a. zo sumy 4.934,40
eur od 16.4.2014 do zaplatenia; IV. žalobkyni priznať nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/
až 3/ v plnom rozsahu
Zo spisu súd zistil, že právny zástupca žalobkyne čiastočné späťvzatie žaloby voči žalovanej 1/ nedoručil
súdu v písomnej podobe, navyše vo svojom písomnom podaní zo 14.1.2019 uviedol, aby súd na

žalobkynino čiastočné späťvzatie žaloby voči žalovanej 1/ neprihliadal. Na základe vyššie uvedených
dôvodov (podanie žalobkyne nebolo urobené v predpísanej forme) súd na čiastočné späťvzatie žaloby
voči žalovanej neprihliadol a v konaní pokračoval bez toho, aby osobitným uznesením späťvzatie žaloby
odmietol.
Uznesením z 28.1.2019 č. k. 2C/216/2014-502 súd pripustil zmenu žaloby v časti petitu nasledovne:

I. žalovaná 2/ a žalovaný 3/ sú povinní spoločne a nerozdielne žalobkyni zaplatiť v lehote 3 dní od
nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia sumu vo výške 20.344,13 eur a úrok z omeškania vo
výške 8,25 % ročne zo sumy 20.344,13 eur od 16.4.2014 do zaplatenia; II. žalovaná 2/ a žalovaný 3/
sú povinní zaplatiť povinnosť uloženú vo výroku I. spoločne a nerozdielne so žalovanou 1/, ktorej bola
táto povinnosť uložená právoplatným rozsudkom Okresného súdu Skalica č. k. 2C/216/2014-267 zo dňa

10.11.2016; III. žalovaní 1/ až 3/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni v lehote troch dní
od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku sumu vo výške 7.099,94 eur, riadny úrok vo výške 5,90%
p.a. zo sumy 22.656,53 eur od 16.4.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25% p.a. zo sumy4.934,40 eur od 16.4.2014 do zaplatenia; III. žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči
žalovaným 1/ až 3/ v plnom rozsahu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.2.2019.
Žalobkyňa písomným podaním z 11.7.2019 uviedla, že zo strany žalovaných eviduje čiastkovú úhradu

dlžnej, žalobou uplatňovanej pohľadávky a to vo výške 100 eur zo dňa 9.5.2019, nadväznosti na túto
skutočnosť berie žalobkyňa podanú žalobu späť v časti nároku na zaplatenie 100 eur a žiada súd, aby
konanievtejtočastizastavil.Vzhľadomnačiastočnéspäťvzatiežalobyzostranyžalobkyne,súdkonanie
v časti o zaplatenie sumy 100 eur voči žalovaným 1/ až 3/ v zmysle § 145 ods. 2 CSP zastavil (výrok
I. rozsudku).

Súd prvej inštancie mal za preukázané, že zmluvné strany uzatvorili z hľadiska podstatných náležitostí
zmluvu o úvere v zmysle ustanovení Obch.z. Vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy v danom prípade
je potrebné úverovú zmluvu považovať za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ust. § 52 O.z. platného v čase
uzavretia zmluvy, nakoľko jej účastníci definične spĺňajú charakteristiku dodávateľa a spotrebiteľa. Pre
spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom,
ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom

spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Úver poskytnutý žalovanej túto
charakteristiku spĺňa. V danom prípade bola uzavretá štandardná formulárová spotrebiteľská zmluva,
kde text zmluvy bol vopred pripravený veriteľom a žalovaná nemala možnosť žiadnym podstatným
spôsobom zasahovať do obsahu zmluvy a príslušných obchodných podmienok tvoriacich neoddeliteľnú
súčasť zmluvy. Hoci zmluva o úvere je ako zmluvný typ upravená v Obch.z. a jedná sa o absolútny

obchod, ide zároveň o zmluvu spotrebiteľskú, pretože zmluva bola uzavretá medzi dodávateľom
konajúcim v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a spotrebiteľom, ktorý pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti
a formulárový obsah zmluvy uzatváranej vo viacerých prípadoch nemohol podstatným spôsobom
ovplyvniť. Právny vzťah vzniknutý z úverovej zmluvy nie je vyňatý z režimu spotrebiteľského práva, preto

na predmetnú vec dopadá právna ochrana vyplývajúca z ust. § 52 a nasl. O.z. a ostatných predpisov
na ochranu spotrebiteľa.
Žalovaná 2/ na začiatku konania v danej veci namietala žalobkyňou uplatnený nárok čo do výšky
a rozsahu, keď zo žalobkyňou predloženého vyčíslenia pohľadávky nevyplýva akým spôsobom bola
zistená požadovaná istina, úroky zo zmluvy, ani výška úrokov z omeškania, t. j. za aké obdobie v akej

výške sa dané úroky požadujú (písomné vyjadrenie žalovanej 2/ z 29.1.2015).
Žalovaní 2/ a 3/ vo svojom písomnom vyjadrení zo 7.12.2015 opätovne namietali výšku uplatnenej
pohľadávky. Uviedli, že žalobkyňa sa na základe zmluvy o úvere zaviazala poskytnúť dlžníkovi (teda
osobám A. B., G. H. a C. H.) úver vo výške 36.500 eur a keďže neexistovala dohoda ktorému v akej
výške, žalobkyňa bola oprávnená plniť každému rovnaký diel. Žalovaní 2/ a 3/ o čerpanie úveru nikdy

nepožiadali a nebol im úver vôbec vyplatený, z tohto dôvodu sa nestali dlžníkmi žalobkyne
Žalovaní až na pojednávaní konanom dňa 31.3.2016 prvýkrát uviedli, že mali za to, že žalovaní 2/ a 3/
budú v danom záväzkovom vzťahu vystupovať ako ručitelia, pričom dlžníkom mala byť len žalovaná
1/, ktorej mal byť poskytnutý úver (je teda prinajmenšom otázne prečo túto skutočnosť neuviedli už vo
svojom písomnom vyjadrení k žalobe, ale až skoro po dvoch rokoch od začatia súdneho konania). Zo

strany žalobkyne im nebolo vysvetlené aké budú mať postavenie v danom zmluvnom vzťahu. Právny
zástupcažalovanýchnapojednávaníkonanomdňa19.5.2016uviedol,žebankapochybila,keďvzmluve
uviedla ako dlžníkov všetkých troch žalovaných, pretože mala k dispozíciu kúpnu zmluvu, kde bola
uvedená ako kupujúca len žalovaná 1/.
Na základe tvrdení žalovaných, ktorí uviedli, že mali za to, že v danom zmluvnom vzťahu majú žalovaní

2/ a 3/ postavenie ručiteľov, súd sa prejudiciálne zaoberal otázkou platnosti právneho úkonu, ktorý
urobili žalovaní 2/ a 3/. Súd posudzoval náležitosti vôle žalovaných podľa príslušných ustanovení
Obchodného zákonníka účinných ku dňu uzavretia zmluvy, a to v zmysle usmernení odvolacieho súdu
(Zmluva o úvere a jej účinky sa budú spravovať Obchodným zákonníkom účinným k 7. 11.2011 a až
od 1.4.2015 sa upravia tak, že sa naďalej budú spravovať Občianskym zákonníkom. Vzhľadom na to

treba na výklad tejto zmluvy použiť ustanovenia § 266 Obchodného zákonníka). Zmluva o úvere je
zmluvou konsenzuálnou, vzniká už dohodou zmluvných strán o jej obsahu. Na jej vznik sa nevyžaduje
aj faktické poskytnutie úverových prostriedkov. Na vznik konsenzuálneho kontraktu je potrebná dohoda
strán o podstatných častiach zmluvy. V zmysle § 266 ods. 1 Obch.z. prejav vôle sa vykladá podľa
úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej

musel byť známy. Pri výklade prejavu vôle adresovaného inej osobe nie je podstatné ani to, ako ho
táto osoba subjektívne skutočne pochopila, ale ani to, akú vôľu chcel konajúci subjektívne prejaviť,
ale to, ako právny úkon s ohľadom na všetky okolnosti objektívne mala a mohla pochopiť osoba v
postavení adresáta. Na existenciu vôle inak pri jej prejave treba usudzovať predovšetkým na základeobjektívnych skutočností, t. j. okolností, za ktorých bola vôľa prejavená, pričom osobitný zreteľ sa kladie
na dobromyseľnosť adresáta úkonu.
Z výpovede žalovaných súd zistil, že žalovaná 1/ mala záujem o poskytnutie úveru, avšak pre nízky

zárobok, ktorý dosahovala u svojho zamestnávateľa mala za to, že jej banka úver neposkytne, požiadala
preto žalovaných 2/ a 3/, či by jej nešli ručiť. Žalovaná 1/ si v zmluve nevšimla, že žalovaní 2/ a 3/
tam nie sú uvedení ako ručitelia. Zmluvu čítala len zbežne. Žalovaní 2/ a 3/ vypovedali pred súdom
rovnako, mali za to, že budú ručiť za žalovanú 1/, pričom zo strany žalobcu im nebolo vysvetlené aké
je ich postavenie v zmluvnom vzťahu. Zmluvu nečítali, nemali žiadne otázky a ani nežiadali žiadne

zmeny. Zo Žiadosti o uzatvorenie zmluvy o úvere mal súd preukázané, že žalovaní 1/ až 3/ žiadali
o uzatvorenie zmluvy o úvere. Žiadosť osobne podpísali, na žiadosti je uvedený dátum 21. októbra
2011. Na prednej strane žiadosti sú uvedení ako 1 klient, 2 klient, 3 klient a sú uvedené osobné
údaje o tom ktorom klientovi. V žiadosti o uzatvorenie zmluvy o úvere nie je žiadny údaj o tom, že
žalovaní 2/ a 3/ chcú byť v danom zmluvnom vzťahu v postavení ručiteľov. Zo Zmluvy o úvere mal
súd preukázané, že meno žalovaných je uvedené pod označením „Dlžník“, rovnako je označenie

„Dlžník“ uvedené nad podpisovou lištou, na ktorej sú umiestnené podpisy všetkých žalovaných. Z
Dodatku č. 1 ku zmluve o poskytnutí úveru je taktiež zrejme, že žalovaní sú na prednej strane dodatku
označení ako „Dlžník“, rovnako je označenie „Dlžník“ uvedené nad podpisovou lištou, na ktorej sú
umiestnené podpisy všetkých žalovaných. Zo Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti je
taktiež zrejmé, že žalovaní sú na prednej strane zmluvy označení ako „Dlžník“, rovnako je označenie

„Dlžník“ uvedené nad podpisovou lištou, na ktorej sú umiestnené podpisy všetkých žalovaných. Z
uvedeného je teda zrejmé, že postavenie všetkých žalovaných má byť postavením dlžníkov, pričom táto
skutočnosť musí byť zrejmá každému, kto je gramotný a pri uzatváraní zmluvy venuje právnemu úkonu,
ktorý uskutočňuje aspoň minimálnu pozornosť. Navyše zo strany svedka B. vyplynulo, že žalovaným
bola zmluva o úvere predložená a boli s ňou oboznámení. V prípade ak im nebolo niečo jasné, mali

možnosť žiadať o vysvetlenie, čo v danom prípade nevyužili. Je teda možné konštatovať, že žalovaní
v danom prípade nekonali v súlade so zásadou, podľa ktorej právo patrí bdelým. Žalovaní sami tvrdili,
že sa s textom zmluvy o úvere dôsledne neoboznámili, nepožiadali o bližšie vysvetlenie jej obsahu a
právnych účinkov a podpísali ju spoliehajúc sa na to, že zodpovedá ich skutočnej vôli. Vo vzťahu k
podpisu písomnej zmluvy judikatúra uzavrela, že zmluvné strany sú, pri splnení zákonných požiadaviek,

oprávnenézaviazaťsakčomukoľvek,čoniejezakázané,avšakkeďužrazzmluvuuzatvoria,súpovinné
dohodnuté práva a povinnosti rešpektovať (rozsudok NS SR 3Cdo 179/2011). Nakoľko v konaní, ani
po doplnení dokazovania výsluchom žalovaných, svedka B., nevyplynuli žiadne ďalšie skutočnosti, z
výkladu podaného vyššie potom vyplýva, že podpis žalovaných na zmluve o úvere treba vykladať ako
prejav ich vôle stať sa v danom zmluvnom vzťahu dlžníkmi, pretože v konaní neboli preukázané žiadne

okolnosti z ktorých žalobkyni musela byť známa ich skutočná vôľa. Súd mal preukázané, že žalobkyňa
si svoj záväzok zo zmluvy o úvere splnila, keď žalovanej 1/ poskytla na jej žiadosť peňažné prostriedky
vo výške 36.500 eur. Povinnosť poskytnúť peňažné prostriedky môže byť splnená rôznym spôsobom,
rozhodujúci je spôsob uvedený v zmluve. V zmluve o úvere v čl. V ods. 1 boli uvedené podmienky
čerpania úveru, kde pod písm. h) bola uvedená podmienka predloženie Dlžníkom podpísanej žiadosti o

čerpanie úveru. Nakoľko každý zo žalovaných bol v zmluve uvedený ako „Dlžník“, nebolo presne určené,
ktorý z dlžníkov má povinnosť, príp. oprávnenie predložiť žiadosť o čerpanie úveru. Navyše podľa čl. VI
ods. 7 Obchodných podmienok ČSOB a.s. pre poskytovanie hypotekárnych a ďalších úverov účinných
od 15. septembra 2011 platí, že ak na strane Dlžníka vystupuje viac osôb, považuje sa každý z nich za
Dlžníka a súčasne spoludlžníka, z čoho možno vyvodiť oprávnenie každého zo žalovaných vykonať tie

úkony, ktoré patria Dlžníkovi. V danom prípade tak učinila žalovaná 1/, čo ostatní žalovaní nenamietali.
Okrem toho všetkým účastníkom zmluvy bolo zrejmé, že úver má čerpať žalovaná 1/ na kúpu bytu vo
svoj prospech a ona jediná bola schopná predložiť ďalšie doklady potrebné na čerpanie úveru. Žalovaná
potvrdila, že financie jej boli poskytnuté v plnej výške s tým, že časť bola vyplatená na účet kupujúcej zo
zmluvy o kúpe bytu. Úver bol zabezpečený záložným právom žalobcu k nehnuteľnosti, na kúpu ktorej bol

žalovanej 1/ úver poskytnutý. Ďalej mal súd preukázané, že žalovaná svoju povinnosť vrátiť poskytnuté
peňažné prostriedky v splátkach vo výške 213,46 eur mesačne postupne porušila, keď nesplácala
dohodnuté splátky úveru riadne a včas, na základe čoho žalobkyni vzniklo právo vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť úveru podľa § 565 O.z., čo bolo dohodnuté v čl. IX. bod 8. zmluvy. Žalobkyňa úver zosplatnila
ku dňu 15.7.2013. Žalovaná pohľadávka bola vyčíslená ku dňu 15.4.2014 s tým, že pozostáva z istiny

22.656,33 eur, riadneho úroku 2.622 eur, úrokov z omeškania 2.165,54 eur a poplatkov vo výške 129 eur.
Z výpisu z úverového účtu vedeného na meno žalovanej 1/ vyplýva, že na úvere sú evidované splátky v
celkovej sume 16.155,87 eur, z toho úhrady predstavujú 2.312,40 eur a suma 13.843,47 eur predstavuje
časť výťažku z dražby založenej nehnuteľnosti po uspokojení pohľadávky prednostného záložnéhoveriteľaanákladovdražby.Súdzistilzvýpisuzúverovéhoúčtu,žesplátkyúverubolizapočítanénaistinu
úveru, ale bolo pomerne uspokojované aj príslušenstvo pohľadávky, a to splatné riadne úroky, splatné
úroky z omeškania a poplatky. Žalobkyňa sa po pripustení zmeny žaloby domáhala, aby súd zaviazal

žalovaných 2/ a 3/ na zaplatenie sumy 20.344,13 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25% od
16.4.2014 do zaplatenia a žalovaných 1/ až 3/ na zaplatenie sumy 7.099,94 eur, riadny úrok vo výške
5,90% p.a. zo sumy 22,656,53 eur od 16.4.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25% p.a.
zo sumy 4.934,40 eur od 16.4.2016 do zaplatenia. V žalobe uviedla, že celková pohľadávka pozostáva
z istiny 22.656,53 eur, riadneho úroku v zmysle zmluvy v sume 2.622 eur, úrokov z omeškania v sume

2.165,54 eur (v časti poplatkov 129 eur súd nárok zamietol v rozsudku z 10.11.2016 v ktorej časti je
rozsudokprávoplatný).Žalobkyňavžalobenešpecifikovalaakýmspôsobomdospelaksumeistiny,akým
spôsobom boli vypočítané úroky z úveru, úrok z omeškania, poukázala iba na vyčíslenie pohľadávky
úveru k 15.4.2014. Žalobkyňa bola súdom písomne vyzvaná aby bližšie špecifikovala pohľadávku.
Žalobkyňa na túto výzvu súdu reagovala písomným vyjadrením z 29.1.2015, kde opätovne uviedla z
akýchčiastokpozostávauplatnenápohľadávka,pričomuviedla,žeistinapredstavujúcavýšku15.143,28

eur predstavuje nezaplatenú časť poskytnutého úveru. Súdu z tohto vysvetlenia nebolo zrejmé, prečo
žalobkyňa uviedla inú výšku istiny, než tú ktorej zaplatenia sa domáhala v žalobe, pričom poukázala
na pripojenú špecifikáciu zobrazujúcu priebeh čerpania a splácania úveru. Z pripojenej špecifikácie
čerpania a splácania úveru mal súd preukázané, že k 15.4.2014 predstavuje istina sumu 22.656,53 eur
a nie 15.143,28 eur. Úrok z úveru predstavuje 2.622 eur, úrok z omeškania 2.165,54 eur. Žalobkyňa sa v

obsahu žaloby, ako aj v obsahu podania z 29.1.2015 obmedzila len na odkaz na prílohy a len všeobecne
konštatuje výšku istiny, úroku z úveru, úroku z omeškania, avšak jednoznačne nepreukázala akým
spôsobom dospela k výške istiny 22.656,53 (prípadne 15.143,28 eur), úroku z úveru 2.622 eur, úroku
z omeškania 2.165,54 eur, z ktorých má pozostávať žalovaná suma, a to ani napriek tomu, že na tento
nedostatok súd poukázal vo svojom predchádzajúcom súdnom rozhodnutí. Žalobkyňa poukázala iba na

listinný dôkaz - výpis z účtu žalovanej 1/, avšak v zmysle ust. § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich
skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Bolo by v rozopre so zásadou rovnosti
strán sporu, ak by súd skutkové tvrdenia za žalobkyňu vyhľadával v listinných dôkazoch skutočnosti,
ktoré má žalobca sám tvrdiť (rozsudok KS TT 23Co/832017). Z pripojeného listinného dôkazu nebolo
možné nárok na riadne úroky z takejto istiny vypočítať, pretože z výpisu z úverového účtu nemožno

zistiť, ku ktorému konkrétnemu dňu boli vykonávané splátky. V prehľade je uvedené vždy len obdobie
(napr. 16.11.2011 - 15.12.2011), výška úhrad v tomto období, spôsob ich započítania na istinu, úroky,
úroky z omeškania a poplatky a akým spôsobom ku koncu obdobia narástla celková dlžná suma a jej
jednotlivé zložky. Žalobkyňa na výzvu súdu neozrejmila, z akej konkrétnej sumy a za aké obdobie boli
riadne úroky počítané, k uvedenému len doložila výpis z účtu. Nakoľko však z neho nemožno zistiť,

kedy presne boli úhrady vykonané, z predložených listinných dôkazov sa nedalo oddeliť to, čo tvorí
nárokovateľnú sumu na úroku a čo už nie. Uvedené obdobne platí aj pre úroky z omeškania uplatnené v
žalobe sumou 2.165,54 eur. Pre nemožnosť zistenia presného dátumu úhrad nie je možné ani vypočítať
nárok žalobcu na úroky z omeškania len z čistej istiny úveru a správne vypočítaných riadnych úrokov.
Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že žalovaných 2/ a 3/ možno zaviazať len na

zaplatenie sumy predstavujúcej rozdiel medzi poskytnutým úverom a všetkými úhradami na úver, ktoré
súd započítal v celom rozsahu na istinu úveru, teda súd uložil žalovaným 2/ a 3/ povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 20.244,13 eur (36.500-16.155,87- 100) a vo zvyšku žalovanej sumy žalobu zamietol.
Súd sa pri svojich úvahách vysporiadaval aj otázkou, či možno žalovaných 2/ a 3/ vôbec zaviať k
plneniu, vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobkyne, na základe čoho nebolo

možné verifikovať správnosť výšky celkového žalovaného nároku, avšak prihliadol na skutočnosť, že
žalovaní 1/ až 3/ mali v zmluvnom vzťahu rovnaké postavenie - postavenie dlžníkov, pričom žalovaná
1/ je zaviazaná k zaplateniu sumy 20.344,13 eur spolu s prísl. v tejto časti právoplatným rozsudkom zo
dňa 10.11.2016 a bolo by nespravodlivé aby bola k danému plneniu zaviazaná len ona sama, vzhľadom
na závery odvolacieho súdu, že žalovaní 1/ až 3/ sú z predmetnej zmluvy o úvere zaviazaní spoločne

a nerozdielne. Solidarita dlžníkov vyplýva z ust. § 294 Obch. z. a je taktiež založená v čl. VI ods. 7
Obchodných podmienok ČSOB a.s. pre poskytovanie hypotekárnych a ďalších úverov účinných od 15.
septembra 2011.
Nakoľko sa žalovaní 2/ a 3/ preukázateľne dostali do omeškania s plnením peňažného dlhu, žalobkyni
vznikol nárok aj na úrok z omeškania, ktorý si žalobkyňa uplatnila v sadzbe 8,25% ročne, ktorá

neodporuje zákonným úrokom z omeškania v súlade s § 517 ods. 2 O.z. v spojení s § 3 Nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z., keď prvým dňom omeškania bol deň nasledujúci po zosplatnení úveru (16.7.2013),
kedy bola platná sadzba 8,50%, teda žalobkyňa si uplatnila úrok nižší. Záväzkový vzťah vznikol pred
1.2.2013, výška úrokov z omeškania sa preto riadi podľa predpisov účinných k 31.1.2013 aj za dobuomeškania po 31.1.2013, a teda základná úroková sadzba ECB sa zvyšuje o 8 percentuálnych bodov (§
10c, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.). Zosplatnením nevzniká nový právny vzťah, ale len zmena
v splatnosti záväzku. Súd zaviazal žalovaných na zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 20.344,13 eur

od dátumu 16.4.2014 do 9.5.2019 a zo sumy 20.244,13 eur (poníženej o splátku 100 eur) od 10.5.2019
do zaplatenia v zmysle žaloby, nakoľko súd nemôže prekročiť žalobný petit. V súlade s § 232 ods. 3,
4 CSP, vzhľadom na výšku súdom priznanej sumy a príjem žalovaných 2/ a 3/ (priem. mesačná mzda
žalovanej 2/ 696,81 eur a priem. mesačná mzda žalovaného 3/ 971,68 eur) súd povolil žalovaným 2/
a 3/ zaplatiť dlžnú sumu v splátkach, ktorých výšku určil sumou 600 eur mesačne a zároveň stanovil

podmienky zročnosti tak, že omeškanie s plnením jednej splátky bude mať za následok zročnosť celého
plnenia. Súd má za to, že žalobca pôsobiaci na trhu bankových úverov nebude priznaním plnenia v
splátkach neprimerane zaťažený.
Súd nepriznal žalobcovi ani riadne úroky uplatnené v žalobe vo výške 5,90% ročne (v zmysle pripustenej
zmeny žaloby) zo sumy 22.656,53 eur od 16.4.2014 do zaplatenia, a to z dôvodu, že žalobkyňa nemá
nárok na úroky za čas po splatnosti úveru. Podľa ustálenej súdnej praxe (uznesenie NS SR sp. zn.

4 Obo 143/98) vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len
do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania
vo výške stanovenej všeobecne záväzným právnym predpisom. V opačnom prípade by na ťarchu
spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj
úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Akékoľvek

navyšovanie úrokov z omeškania sa dostáva do rozporu so zákonom. Pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu,
že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z
omeškania, ktoré majú sankčnú povahu. Z ust. § 502 a 503 Obch. z. totiž vyplýva povinnosť dlžníka na
základe zmluvy platiť úroky v dojednanej výške od doby poskytnutia peňažných prostriedkov až do doby
určenej zmluvou ako lehota splatnosti úveru. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje jednostranný

sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové okamžité
vrátenie celej požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Veriteľ
teda navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných
prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou
úveru. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto

užívať,nietdôvoduaninato,abyveriteľinkasovalúroky,ktorébymupatrilivýhradnezastavuoprávnenej
držbyprostriedkovspotrebiteľom.Veriteľneposkytujefinančnéprostriedkypolehotesplatnosti.Uvedený
právny záver potvrdil aj Krajský súd v Trnave v rozsudku č. k. 9Co/424/2015-136 z 21.9.2016, ale taktiež
aj v ods. 33 uznesenia sp. zn. 26 Co/16/2017-333, ktorým rozhodol o napadnutom rozsudku súdu prvého
stupňa. Súd taktiež nepriznal žalobkyni nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,25% p.a. zo

sumy 4.934,40 eur (úroky 2.622 eur + 2.312,40 eur, t. j. rozdiel medzi žalovanou a priznanou istinou)
od 16.4.2014 do zaplatenia, nakoľko súd nárok v časti úrokov a zvyšnej časti žalovanej istiny žalobkyni
nepriznal.
Súdu sa nepodarilo odstrániť rozpory v tvrdení žalovaných 2/ a 3/, keď uvádzali, že boli v banke iba
raz, s obsahom listinných dôkazov - žiadosti o uzatvorenie zmluvy o úvere, zmluvy o úvere a dodatku

č.1, ktoré boli podpisované postupne, a to i napriek vykonanému dokazovaniu po vrátení veci odvolacím
súdom na ďalšie konanie, avšak tento rozpor nemal vplyv na skutočnosť, ktorú strany sporu nenamietali,
a to, že žalovaní listiny osobne podpísali.
V časti o trovách konania prvoinštančného konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods.
1 a 2, § 256 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 a 2, § 396 ods. 3 CSP, vecne pomerným úspechom strán,

pričom úspešnejšou stranou sporu bol žalobca, ktorý mal úspech 73,78 % a žalovaní 26,22% (žalobkyňa
sa domáhala zaplatenia sumy spolu 27.573,07 eur, žalovaní procesne zavinili zastavenie konania o
zaplatenie sumy 100 eur) a preto mu v zásade vznikol nárok na náhradu trov konania proti žalovaným vo
výške čistého úspechu 47,56% (73,78% - 26,22%). V časti o trovách odvolacieho konania rozhodol súd
v zmysle § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 396 ods. 3 CSP tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu

trov konania, a to vzhľadom na čiastočný úspech žalobkyne, keďže žalobkyňa podala odvolanie voči
rozsudku súdu prvého stupňa v celom rozsahu a odvolací súd odvolaniu vyhovel len čiastočne.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho II., III. a V. výroku (podľa obsahu odvolania aj
voči IV. výroku rozsudku súdu prvej inštancie v časti zvyškovo zamietajúcej žalobu voči žalovanej 1/,

podľa obsahu odvolania tiež proti VII. výroku; VI. výrok je závislým výrokom) podali včas odvolanie
žalovaní 2/ a 3/, s návrhom na jeho zmenu v napadnutej časti zamietnutím žaloby a priznaním im nároku
na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Uviedli odvolacie dôvody podľa § 365 ods.
1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Vytkli súdu prvej inštancie, že na pojednávaní dňa 6.9.2018 došlo zo stranyžalobkyne k zmene žaloby a čiastočnému späťvzatiu voči žalovanej 1/ a o uvedenom úkone zo strany
žalobkyne súd doteraz nerozhodol. Žalobkyňa vo vyjadrení zo 14.1.2019 žiadala rozhodnúť o zmene
žaloby a žiadala, aby súd neprihliadol na čiastočné späťvzatie zo 6.9.2018 primárne s odkazom na ust.

§ 125 ods. 1 CSP. Komentár k ust. § 125 ods. 1 CSP1 uvádza nasledovné: „To, že podanie v sporových
veciach nie je možné v novej právnej úprave robiť ústne do zápisnice však nevylučuje, aby mohli
strany súdu formulovať súdu svoje úkony, ktoré by inak mohli realizovať aj cestou podania do zápisnice
o pojednávaní, v rámci svojich prednesov, ktorých obsahom je samotný úkon strany.“ Zhodný názor
prezentovaný aj v komentárovej literatúre vyššie zastáva aj Krajský súd v Prešove, ktorý v uznesení z

27.9.2018 sp. zn. 23Co/35/2018 uviedol: „Podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 181 v spojení s
ustanovením čl. 13 CSP umožňujú, aby obsahom ústneho prednesu strany boli aj dispozičné procesné
úkony (napr. späťvzatie žaloby, zmena žaloby), a ak sú takéto prednesy prednesené na pojednávaní, nie
je potrebné obsah prednesu predložiť súdu v písomnej forme. Tomuto záveru nasvedčuje aj komentár
k CSP, na ktorý v odvolaní poukázala žalobkyňa. Ustanovenie § 125 CSP nie je formulované tak, že
obsahuje taxatívny výpočet foriem podania, pričom toto ustanovenie upravuje postup strany sporu, nie

postup súdu. Zužujúci výklad v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR by prichádzal do úvahy vtedy, ak by toto
ustanovenie upravovalo postup súdu. ... úprava § 125 CSP nie je výlučná (v tom zmysle, že podania
možno robiť len vo forme upravenej v tomto ustanovení) a podania v civilnom procese možno robiť aj
v inej forme, a to aj ústne na pojednávaní.“ Pokiaľ by bol pripustený taký výklad ust.§ 125 CSP, ktorý
by nepripúšťal uskutočniť úkon adresovaný súdu aj ústne na pojednávaní, nemohol by byť realizovaný

procesný postup, ktorý predpokladá ust. § 282 a násl. CSP (rozsudok pre uznanie nároku, rozsudok
pre vzdanie sa nároku). Civilný sporový poriadok v daných ustanoveniach predpokladá, že k uznaniu
nároku a k vzdaniu sa nároku môže dôjsť priamo na pojednávaní. Strany sporu by ani nemohli priamo
na pojednávaní uzatvoriť zmier. Pokiaľ by bol pripustený taký výklad ust.§ 125 CSP, ktorý by nepripúšťal
uskutočniť úkon adresovaný súdu aj ústne na pojednávaní, strana sporu by na pojednávaní nemohla

ústne uskutočniť návrh na vykonanie dôkazov či vzniesť ústne pred súdom námietku premlčania. Pokiaľ
by bol pripustený taký výklad ust.§ 125 CSP, ktorý by nepripúšťal uskutočniť úkon adresovaný súdu
aj ústne na pojednávaní, strana sporu by sa nemohla na pojednávaní po vyhlásení rozsudku vzdať
odvolania.V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti je nepochybné, že CSP pripúšťa, aby strana
sporu adresovala súdu priamo na pojednávaní v ústnej forme svoj procesný úkon, vrátane dispozičného

úkonu s predmetom konania. Opačným výkladom by došlo k absolútnemu popretiu princípu ústnosti
(čl. 12 CSP) a princípu priamosti a bezprostrednosti (čl. 13 CSP). Z nariadeného pojednávania by sa
fakticky stala len formálna prehliadka dôkazov, keďže strany by nemohli uskutočňovať na pojednávaní
žiadneprocesnéúkony.Pokiaľbystranasporuchcelavnadväznostinapriebehpojednávaniauskutočniť
akýkoľvek procesný úkon, súd by musel pojednávanie odročiť tak, aby strana mohla daný úkon

realizovať písomne. Takýto dôvod pre odročenie pojednávania však CSP nepozná. Túto argumentáciu
uviedli aj v ich vyjadrení ku konaniu z 25.2.2019, avšak sa s touto súd žiadnym nevysporiadal. Súd
len odcitoval znenie ust. § 125 CSP. V konaní pripustil zmenu žaloby v zmysle písomného podania
žalobkyne zo 14.1.2019. Uvedeným postupom súdu prvej inštancie došlo k odňatiu práva na spravodlivý
proces. V nadväznosti na uvedené bol tiež nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, kedy tento

nezastavil konanie v súlade s čiastočným späťvzatím žalobkyne na pojednávaní dňa 6.9.2018.
Súd prvej inštancie rozhodol v časti II. výroku tak, že ich zaviazal zaplatiť žalobkyni spoločne a
nerozdielne sumu 20.244,13 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 20.344,13
eur od 16.4.2014 do 9.5.2019 a zo sumy 20.244,13 eur od 10.5.2019 do zaplatenia, a to všetko
v splátkach spolu vo výške 600 eur mesačne splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci počnúc

právoplatnosťou rozsudku, pod následkom straty výhody splátok pri nezaplatení jednej z nich, v časti III.
výroku tak, že ich zaviazal zaplatiť povinnosť uloženú vo výroku II. spoločne a nerozdielne so žalovanou
1/, ktorej bola táto povinnosť uložená Rozsudkom Okresného súdu Skalica sp. zn. 2C/216/2014-267
zo dňa 10.11.2016. Žalovanej 1/ však rozsudkom Okresného súdu Skalica sp. zn. 2C/216/2014-267
zo dňa 10.11.2016 bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 20.344,13 eur spolu s úrokom z

omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 20.344,13 eur od 16.4.2014 do zaplatenia, a to všetko v
splátkach vo výške 230 eur mesačne splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci, pod následkom straty
výhody splátok pri nezaplatení jednej z nich. Žalovanej 3/ však nebola uložená povinnosť zaplatiť sumu
20.244,13 eur. Žalovanej 3/ (poznámka odvolacieho súdu – posledné 2 razy mali odvolatelia zjavne na
mysli žalovanú 1/) ani nebola uložená povinnosť zaplatiť sumu 20.244,13 eur v splátkach vo výške 600

eur, ale len vo výške 230 eur. Výrok rozsudku č. k. 2C/216/2014-610 je nezrozumiteľný a zmätočný.
Vo vyjadrení zo 6.6.2019 poukázali na skutočnosť, že žalobkyňa nebola oprávnená vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť úveru, a to s odkazom na nesplnenie podmienky uvedenej v ust. § 565 O.z. V úverovej
zmluve sa nenachádza dohoda účastníkov o možnosti veriteľa pristúpiť k zosplatneniu celého úveru.Súd sa s touto ich argumentáciou nevysporiadal žiadnym spôsobom. Ku dňu 6.6.2019 malo byť k
úveru splatených 90 splátok spolu vo výške 19.211,40 eur. Ku dňu 15.4.2014 bola na úver uhradená
suma 16.155,87 eur. Vzhľadom na predčasné splatenie niekoľkých desiatok splátok úveru (v dôsledku

uplatnenia záložného práva zo strany žalobkyne) však žalobkyňa nemá nárok na zmluvné úroky u tých
splátok, ktoré boli uhradené predčasne. Nie je teda ani zrejmé, aká suma by mala byť splatná ku dňu
vyhlásenia rozsudku. Súd prvej inštancie neaplikoval na prejednávanú vec ust. § 565 O.z.
Vo svojich vyjadreniach, ako aj vo vyjadrení zo 6.6.2019, opakovane uviedli, že nemali byť dlžníkmi na
zmluve, ale len ručitelia. Túto skutočnosť uvádzala aj žalovaná 1/. Svedok B. pri svojich výpovediach

opakovane uviedol, že ďalší dlžníci slúžili len na zvýšenie bonity, hodnotenia toho prvého žiadateľ. Z
vyjadrenia svedka B. je nepochybné, že boli uvedení v zmluve ako dlžníci len z dôvodu doplnenia bonity
žalovanej 1/, čo bola bežná prax u žalobkyne. Oni reálne nemali záujem o poskytnutie úveru. Úver nebol
na nich ani evidovaný, tento bol vedený výlučne na meno A. B.. Postup žalobkyne, kedy ich uviedla
do úverovej zmluvy ako dlžníkov je nutné posúdiť v nadväznosti na znenie ust. § 39 O.z. a vyhodnotiť
ako neplatný právny úkon v nadväznosti na obchádzanie zákona ako aj pre rozpor s dobrými mravmi. V

podrobnostiach odkázali na ich vyjadrenie zo 16.11.2018. Súd prvej inštancie sa s týmto ich vyjadrením
a svedeckou výpoveďou svedka B. nevysporiadal žiadnym spôsobom. Na prejednávanú vec neaplikoval
ust. § 39 O.z.
Z výpisu z úverového účtu vyplýva, že tento bol vedený len na meno A. B. v spojení s jej rodným číslom.
Oni ani nemali k dispozícii svoje zmluvy k úveru, neboli oprávnení sa ani v banke informovať ohľadom

stavu splácania úveru, boli vyzvaní k úhrade dlhu až vtedy, keď úver nebol splácaný zo strany žalovanej
1/. Pokiaľ boli vyzvaní k úhrade nedoplatku na splátkach, tieto uhradili. Úver čerpala výlučne žalovaná
1/. Výlučne žalovaná 1/ žiadala o vyplatenie úveru. Výlučne žalovaná 1/ mala úver splácať. Z odpovedí
svedka B. je nepochybné, že okrem zmluvy v písomnej podobe bola súčasťou právneho vzťahu aj
informácia svedka B. o tom, že úver má splácať výlučne žalovaná 1/, t. j. osoba, ktorej sa poskytol úver a

ktorej sa financovala kúpna nehnuteľností. Z vyjadrení svedka B. je absolútne nepochybné, že žalovaní
2/ a 3/ reálne neboli dlžníkmi, im neboli uložené žiadne práva ani povinnosti. Boli uvedení v zmluve ako
dlžníci len formálne. Reálne k nim žalobkyňa pristupovala len ako k ručiteľom. S týmito skutočnosťami
sa súd prvej inštancie nevysporiadal vôbec.
Všetky listiny spojené s poskytnutím úveru vypracovala žalobkyňa, žalovaní 2/ a 3/ nemali žiadnu

možnosť ovplyvniť obsah daných listín. Tým, že boli uvedení v zmluve ako dlžníci sa výrazne zhoršilo
ich postavenie, stratili možnosť požadovať od žalovanej 1/ vrátenie celej sumy, ktorú by splatili za ňu.
Na druhej strane, napriek tomu, že boli na úverovej zmluve uvedení ako dlžníci, nemali žiadny vplyv
ani dosah na obsah a priebeh záväzkového vzťahu, t. j. nebola im ani len poskytnutá informácia od
pracovníkov žalobkyne, či žalovaná 1/ úver riadne spláca. Ich postavenie sa tiež zhoršilo v tom smere,

že banka mala k dispozícii od žalovanej 1/ informácie o jej finančnej situácii, z ktorej jednoznačne
vyplývalo, že žalovaná 1/ nebude mať dostatok finančných prostriedkov na splácanie úveru. Bolo teda
len otázkou času, kedy nastane situácia, že úver budú musieť splácať žalovaní 2/ a 3/, oni však takú
informáciu nemali. Práve naopak, mali za to, že keďže banka poskytne žalovanej 1/ úver, banka musela
mať preverená, že žalovaná 1/ má dostatočný príjem pre splácanie úveru.

Z obsahu úverovej zmluvy vyplýva, že povinnosti doložiť doklady k poskytnutiu úveru, boli uložené
len žalovanej 1/. Súd prvej inštancie sa vôbec žiadnym spôsobom nevysporiadal s tým, že žalobkyňa
pristupovala ako k dlžníkovi len voči žalovanej 1/.
V bode 57. rozsudku súd prvej inštancie uvádza, že v zmysle usmernení odvolacieho súdu (Zmluva o
úvere a jej účinky sa budú spravovať Obchodným zákonníkom účinným k 7. 11.2011 a až od 1.4.2015

sa upravia tak, že sa naďalej budú spravovať Občianskym zákonníkom. Vzhľadom na to treba na
výklad tejto zmluvy použiť ustanovenia § 266 Obch.z.) posudzoval náležitosti vôle žalovaných podľa
prísl. ustanovení Obch.z. účinných ku dňu uzavretia zmluvy. Právne závery odvolacieho súdu sú však
v priamom rozpore s rozsudkom NS SR sp. zn. 3 Cdo 87/2017, na ktorý poukazoval samotný odvolací
súd. NS SR v citovanom rozsudku na jednej strane uvádza, že zmluva o úvere predstavuje absolútny

obchod, NS SR však ďalej pokračuje, že ide o typický občianskoprávny vzťah a v takom prípade je
potrebné v prípade duplicitnej úpravy aplikovať ustanovenia O.z. Konkrétne NS SR uviedol nasledovné:
„V preskúmavanom prípade nemá dovolací súd dôvod spochybňovať názor žalobcu, že úver je tzv.
absolútnym obchodom a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka. Zároveň je však potrebné
mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy ... Súdna prax považuje

obdobné právne vzťahy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na
nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne (spotrebiteľské) vzťahy. Účastníkmi týchto
vzťahov sú obchodník (poskytujúci úver v rámci svojho predmetu činnosti) a spotrebiteľ (ktorý prijíma
úvernasvojuosobnúspotrebu);idetutedaotypickéobčianskoprávnevzťahy.Vzhľadomnatojevplnomsúlade s princípmi ochrany spotrebiteľa požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých
inštitútov súkromného práva, bola (aj z hľadiska premlčania, dĺžky premlčacej doby a jej plynutia)
aplikovaná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku.“ Z

uvedenej citácie je zrejmé, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného
práva, bola aplikovaná právna úprava obsiahnutá v O.z. Údaj týkajúci sa premlčacej doby uvedený v
zátvorke nezužuje aplikáciu O.z. len na premlčaciu dobu, ale zdôrazňuje rozšírenie aplikácie O.z. aj
na premlčaciu dobu. Tvrdenia odvolacieho súdu sú tak v rozpore s rozhodovacou praxou najvyšších
súdnych autorít. Súd prvej inštancie tak mal na vec aplikovať ustanovenia O.z. a kogentné ustanovenia

Obch.z. týkajúce sa zmluvy o úvere.
V nadväznosti na závery odvolacieho súdu súd prvej inštancie pri výklade vôle strán aplikoval ust. §
266 Obch.z. a poukázal na obsah úverovej zmluvy, kde sa uvádza označenie žalovaných ako „dlžník“.
V bode 65. rozsudku súd prvej inštancie uvádza, že z uvedeného je teda zrejmé, že postavenie
všetkých žalovaných má byť postavením dlžníkov, pričom táto skutočnosť musí byť zrejmá každému,
kto je gramotný a pri uzatváraní zmluvy venuje právnemu úkonu, ktorý uskutočňuje aspoň minimálnu

pozornosť. Súd prvej inštancie však toto svoje vyjadrenie nedáva vôbec do kontextu výpovede svedka
B., školeného pracovníka banky, ktorý nepozná rozdiel medzi pojmami „ručiteľ“ a „dlžník“. Je potom
prinajmenšom neadekvátne požadovať od spotrebiteľov, ktorí nepôsobia v bankovom odbore, aby títo
rozlišovali pojmy „dlžník“ a „ručiteľ“ a skúmali, či je v zmluve uvedený správny údaj. Z vyjadrení svedka
B. vyplýva, že pokiaľ by aj požiadali o vysvetlenie, prečo je tam uvedený údaj „dlžník“ a nie „ručiteľ“,

tento by im ani nevedel vysvetliť rozdiel. Je teda absolútne nepochybné, že v rámci rokovaní o uzavretí
zmluvy bolo dohodnuté, že úver bude splácaný len žalovanou 1/. Rovnako zavedená prax medzi
stranami bola taká, že úver aj reálne splácala len žalovaná 1/. Súd prvej inštancie teda aplikoval ust. §
266 Obch.z. len formálne bez zohľadnenia konkrétnych skutkových okolností veci. Súd prvej inštancie
však vôbec neaplikoval ust. § 266 ods. 5 Obch.z. (Pri pochybnostiach o obsahu právnych vzťahov

medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré sa spravujú týmto zákonom, sa použije výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.) V bode 65. rozsudku súd poukazuje tiež na zásadu právo patrí bdelým. Súd
prvej inštancie týmto právnym posúdením nerešpektuje rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít,
konkrétne NS SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 uviedol, že „princíp vigilantibus iura scripta
sunt v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti) od konkrétnych okolností

ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.“ Tvrdenie súdu prvej inštancie
v bode 65. rozsudku v tom smere, že „Vo vzťahu k podpisu písomnej zmluvy judikatúra uzavrela, že
zmluvné strany sú, pri splnení zákonných požiadaviek, oprávnené zaviazať sa k čomukoľvek, čo nie je
zakázané, avšak keď už raz zmluvu uzatvoria, sú povinné dohodnuté práva a povinnosti rešpektovať
(rozsudok NS SR 3Cdo 179/2011),“ je v absolútnom rozpore s právnou úpravou na ochranu spotrebiteľa.

Právna úprava na ochranu spotrebiteľa dokonca predpokladá, že spotrebiteľ vstúpi do právneho vzťahu,
ktorý bude pre neho natoľko nevýhodný, že zákon takýto vzťah alebo jednotlivé zmluvné podmienky
sankcionuje absolútnou neplatnosťou (zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ust. § 52 a nasl.
O.z., zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Nezodpovedá vykonanému dokazovaniu
zistenie súdu prvej inštancie v bode 65. rozsudku posledná veta, že podpis žalovaných na zmluve

o úvere treba vykladať ako prejav ich vôle stať sa v danom zmluvnom vzťahu dlžníkmi, pretože v
konaní neboli preukázané žiadne okolnosti, z ktorých žalobkyni musela byť známa ich skutočná vôľa.
V nadväznosti na všetky horeuvedené skutočnosti je nepochybné, že samotná žalobkyňa pristupovala
k právnemu vzťahu medzi ňou, žalovanou 1/ a nimi v tom smere, že sú povinní uhradiť úver iba v
prípade, ak by úver nesplácala žalovaná. Táto skutočnosť vyplýva z ich výpovedí, avšak predovšetkým

z výpovede svedka B. ako aj z dokumentácie samotnej žalobkyne ako banky (vedenie úverového účtu
len na žalovanú 1/) a z obsahu úverovej zmluvy. V bode 65. rozsudku súd prvej inštancie tiež uvádza, že
ak im nebolo niečo jasné, mali možnosť žiadať o vysvetlenie, čo v danom prípade nevyužili. Vzhľadom
k tej skutočnosti, že svedok B. uviedol, že povinnosti vyplývajúce z úveru boli prezentované tak, že úver
mala splácať len žalovaná 1/, nie je dôvod, aby situáciu vnímali tak, že im bolo niečo nejasné. Súd prvej

inštancie už vôbec neprihliadol na ust. § 266 ods. 3 Obch.z., podľa ktorého sa pri výklade vôle podľa
odsekov 1 a 2 vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o
uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ
to pripúšťa povaha vecí.
V ďalšej časti rozsudku súd prvej inštancie vychádza z obchodných podmienok. Žalovaní 2/ a 3/ však

v ich vyjadrení uviedli, že obchodné podmienky nečítali, neboli im ani oboznámené, neboli im ani
odovzdané. Obchodné podmienky ani nepodpisovali. Súd sa vôbec nevysporiadal s týmto ich tvrdením.
Súčasne ani žalovaný nedoložil žiadne nimi podpísané zmluvné podmienky. Nie je potom zrejmé, z
akého dôvodu súd prvej inštancie vychádzal z obchodných podmienok banky ako žalobkyne. Ust. §273 ods. 1 Obch.z. síce pripúšťa, že časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné
obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné
obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené. Avšak,

ako uviedli vyššie, im obchodné podmienky známe neboli. Žalobkyňa tiež nepreukázala, že nejaké
obchodné podmienky podpísali pri uzatváraní úverovej zmluvy.
Z bodu 69. rozsudku vyplýva, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom verifikácie správnosti
výšky celkového žalovaného nároku. Napriek uvedenému súd žalobkyni priznal nárok na zaplatenie
sumy 20.244,13 eur. Súd priznanie uvedenej sumy v prospech žalobkyne odôvodnil nie zisteným

skutkovým stavom, ani v nadväznosti na právne úvahy, ale v nadväznosti na úvahu súdu, že by bolo
nespravodlivé aby bola k danému plneniu zaviazaná len žalovaná 1/. Dané tvrdenie súdu prvej inštancie
je nezrozumiteľné a zmätočné. V nadväznosti na toto vyjadrenie súdu je tiež nutné konštatovať, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie v uvedenej veci je absolútne arbitrárne. Síce má byť ich postavenie a
postavenie žalovanej 1/ v pozícii dlžníckej solidarity (s čím nesúhlasia), oni nemohli žiadnym spôsobom
ovplyvniť procesný postup žalovanej 1/ a jej procesný postup. Napokon, samotná žalovaná 1/ svoju

povinnosť platiť dlh voči žalobkyni opakovane uznala.
Odvolatelia poukázali na skutočnosť, že súd prvej inštancie na vec neaplikoval ustanovenia zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „ZoOS“), z ktorých citovali § 5 ods. 1, § 7 ods.
1, 2, § 11 ods. 1 ZoOS a dôvodili, že v zmysle citovaných ustanovení je povinnosťou dodávateľa
informovať spotrebiteľa o povahe a vlastnostiach poskytovanej služby. Je nepochybné, že nielenže

neboli dostatočne informovaní, avšak s ohľadom na tvrdenia svedka B. ani nemohli byť dostatočne
informovaní o povahe služby. Z výsluchu svedka B. jednoznačne vyplynulo, že úver mala splácať len
žalovaná 1/ a nie oni, čo bolo aj v súlade s ich očakávaniami, s ktorými vstupovali do právneho vzťahu
medzi nimi a žalobkyňou. Pokiaľ ich žalobkyňa na jednej strane uviedla do úverovej zmluvy ako dlžníkov
a na druhej strane svedok B. uviedol, že úver mal splácať vždy len hlavný dlžník, je nepochybné, že

došlo ku klamaniu ich ako spotrebiteľa, ktoré ZoOS zakazuje. Podľa § 39 O.z. platí, že neplatný je právny
úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým
mravom. Neplatnosť právneho úkonu - úverovej zmluvy, kde sú uvedení ako dlžníci je teda daná aj
nedovolenosťou tohto právneho úkonu v nadväznosti na klamanie spotrebiteľa.
Z odôvodnenia rozsudku tiež vyplýva, že na vec vôbec neaplikoval ust. § 53 O.z. a nepodrobil úverovú

zmluvu prieskumu ohľadom neprijateľnosti zmluvných podmienok. Pokiaľ aj súd prvej inštancie z im
neznámeho dôvodu vyhodnotil vec tak, že je potrebné vychádzať aj z obchodných podmienok, bol
povinný posúdiť jednotlivé zmluvné podmienky s ohľadom na ich prijateľnosť, resp. neprijateľnosť.
Ustanovenie obchodných podmienok o možnosti vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru jednoznačne
zhoršuje ich postavenie. Ide o zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Súčasne ide o zásadné zmluvné ustanovenie, ktoré by malo
byť jasne a zrozumiteľne uvedené v základnej úverovej zmluve. Rovnako ustanovenie obchodných
podmienok podľa čl. VI ods. 7 cit. obchodných podmienok, kde sa uvádza, že ak na strane Dlžníka
vystupuje viac osôb, považuje sa každý z nich za Dlžníka a súčasne spoludlžníka, predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobkyňu ako banku dostáva do výhodnejšieho postavenia v tom

smere, že banka sa zbavuje zodpovednosti za prípadné nesprávne vyplatenie úveru a zbavuje sa
povinnosti ďalej komunikovať s osobami, ktoré reálne úver nečerpajú. Tí dlžníci, ktorí úver nečerpajú,
sa dostávajú do nevýhodnejšieho postavenia, keď strácajú akúkoľvek kontrolu na čerpaním úveru a
priebehu právneho vzťahu, do ktorého vstúpili. U týchto zmluvných podmienok tak ide o neplatné
dojednania. Z obchodných podmienok žalobkyne je zrejmé, že aj tieto sú naformulované tak, že počítajú

reálne len s jedným dlžníkom a ostatné osoby (hoci uvedené v zmluve o úvere ako dlžníci) nemajú
žiadny reálny vplyv na obsah a priebeh právneho vzťahu vyplývajúceho z úverovej zmluvy, t. j. nemajú
žiadne práva, resp. oprávnenia z úverovej zmluvy. V nadväznosti na všetky vyššie uvedené skutočnosti
majú za to, že žaloba žalobkyne je voči nim v celom rozsahu nedôvodná.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaných 2/ a 3/ vyjadrila tak, že ho navrhla odmietnuť. Mala za to, že
rozhodnutie súdu v častiach výrokov, proti ktorým podali žalovaní odvolanie je správne a vychádza zo
súdomzistenéhoskutkovéhostavu.Nesúhlasístvrdeniamižalovanýchvpodanomodvolaní,ževkonaní
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

Žalovaní v podanom odvolaní namietajú nesprávny postup súdu prvej inštancie, kedy nezastavil konanie
v súlade s čiastočným späťvzatím žalobkyne na pojednávaní dňa 6.9.2018. Žalobkyňa má za to,
že konajúci súd na čiastočné späťvzatie žaloby voči žalovanej 1/ nemal prihliadať, nakoľko nebolo
urobené v písomnej forme, ktorú zákon pre uskutočnenie podania vyžaduje. Avšak aj v prípade, akby súd prihliadol na čiastočné späťvzatie žaloby voči žalovanej 1/ (aj napriek tomu, že by nemal) je
potrebné prihliadnuť na nesúhlas žalovanej 1/ s predmetným späťvzatím, ktorá jasne uviedla, že so
späťvzatím žaloby voči jej osobe o zaplatenie 7.228,94 eur s príslušenstvom nesúhlasí, nakoľko má

za to, že nie je spravodlivé, aby žalovaná 2/ a žalovaný 3/ boli zaviazaní na úhradu dlžnej pohľadávky
vo väčšom rozsahu ako ona, keďže žalobkyňou poskytnuté finančné prostriedky boli použité na kúpu
nehnuteľnosti, ktorú do osobného vlastníctva nadobudla len žalovaná 1/. Právny záver súdu prvej
inštancie o tom, že tento súhlas nie je potrebný, pokiaľ nejde o späťvzatie žaloby v celom rozsahu nie
je podľa názoru žalobkyne správny. Nesprávnosť súdom prijatého záveru vyplýva aj z doktrinálneho

výkladu ustanovenia § 146 CSP, podľa ktorého: „Po späťvzatí žaloby alebo jej časti žalobcom je súd
povinný vyzvať žalovaného na vyjadrenie, či so späťvzatím súhlasí.“ Z predmetného komentáru taktiež
vyplýva, že: „Vážne dôvody na nesúhlas so späťvzatím žaloby nemusia mať nevyhnutne právny základ.
Môže ísť aj o dôvody etické, morálne, ekonomické a pod., pokiaľ z ich povahy vyplýva, že sú žalovaným
odôvodnenepovažovanézatakzávažné,žeopodstatňujúpokračovanievsporeameritórnerozhodnutie
proti vôli žalobcu.“ Nesúhlas žalovanej 1/ so späťvzatím žaloby voči jej osobe je potrebné považovať

za opodstatnený, na tento nesúhlas je potrebné prihliadnuť. Citovala § 125 ods. 1, § 123 ods. 2, § 145
ods. 2, § 146 ods. 1 CSP.
Žalovaní v podanom odvolaní ďalej uvádzajú, že v úverovej zmluve sa nenachádza dohoda účastníkov
o možnosti veriteľa pristúpiť k zosplatneniu celého úveru. Žalobkyňa má za to, že právo veriteľa jasne
vyplýva zo Zmluvy o poskytnutí úveru reg. č. 219154 zo dňa 7.11.2011 (ďalej len ako „Zmluva“),

(konkrétne čl. IX bod 8) ktorý uvádza: „Zmluvné strany sa ďalej dohodli, že ak dlžník poruší
svoje povinnosti dohodnuté Zmluvou, Podmienkami alebo súvisiacimi zmluvnými dokumentmi, môže
banka v súlade s Podmienkami od Zmluvy odstúpiť či požadovať okamžité splatenie istiny Úveru a
Príslušenstva.“ Žalobkyňa teda využila svoje zmluvné a zákonné právo na zosplatnenie – vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti celého úveru, nakoľko žalovaní porušili svoju zmluvnú povinnosť a dostali sa

do omeškania s riadnym splácaním poskytnutého úveru. Na základe vyššie uvedených skutočností
má žalobkyňa za to, že neexistenciu dohody účastníkov o možnosti veriteľa pristúpiť k zosplatneniu
celého úveru ako odvolací dôvod, vzhľadom na uvedené tvrdenia, nie je možné považovať za dôvodné
odvolanie.
Žalovaní ďalej namietajú ich postavenie v predmetnej úverovej zmluve, kde podľa žalovaných 2/ a 3/

mali vystupovať ako ručitelia, a nie ako dlžníci. Žalobkyňa poukazuje na to, že žalovaní 2/ a 3/ platne
podpísali Zmluvu dňa 7.11.2011 a Dodatok č. 1 reg. č. 219154 ku Zmluve o poskytnutí Úveru reg. č.
219154 zo dňa 7.11.2011 dňa 28.11.2011 ako dlžníci. Tvrdenia žalovaných, ktorí boli presvedčení, že
v predmetnom zmluvnom vzťahu budú vystupovať ako ručitelia žalovanej 1/ sú aj tak v rozpore s tým,
že v prípade omeškania žalovanej 1/ by aj ako ručitelia museli splniť povinnosť za dlžníka a uhradiť

dlžnú čiastku, pričom v podstate by sa vo fáze súdneho konania ich povinnosti voči žalobcovi touto
skutočnosťou nijako nezmenili. Podľa žalobkyne teda žalovaní mali vôľu pomôcť žalovanej 1/ získať
úver a ich nezodpovednosť ohľadne získania informácii ohľadne poskytnutia úveru prostredníctvom
rôznych zdrojov nemôže byť na ujmu žalobkyni. Žalobkyňa postupovala obozretne a v súlade s dobrými
mravmi, keď úver poskytla žalovaným až po splnení všetkých podmienok pre poskytnutie úveru. V

opačnom prípade by sa jednalo o zneužitie dobrej viery žalobkyne. Zároveň je v danom konaní vhodné
poukázať na Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 29.6.2010 sp. zn. 23Cdo/1201/2009,
v ktorom uvádza: „je treba zdôrazniť, že ochrana spotrebiteľa má svoje hranice a v žiadnom prípade
ju nie je možné posudzovať ako obranu ľahostajnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa.“ Vzhľadom na
vyššie uvedené má žalobkyňa za to, že žalovaní 2/ a 3/ sa len snažia vyhnúť splneniu svojej povinnosti

voči žalobkyni argumentom, že úver čerpala len žalovaná 1/ (ktorej samotnej by ako dlžníkovi zo strany
žalobkyne úver nebol poskytnutý). V tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že žalovaní 1/ až 3/ sú
ako solidárni dlžníci povinní splniť svoju povinnosť voči žalobkyni spoločne a nerozdielne, avšak nič
nebráni tomu, aby si následne záväzky medzi sebou pomerne vysporiadali podľa toho, v akom podiele
úver čerpali.

Na základe vyššie uvedených skutočností má žalobkyňa za to, že žalovaní 2/ a 3/ jasne vystupujú v
predmetnom právnom vzťahu ako dlžníci spolu so žalovanou 1/, a preto daný odvolací dôvod treba
považovať za nedôvodný.
Žalovaní v podanom odvolaní uvádzajú, že im nebolo umožnené oboznámiť sa so znením Všeobecných
obchodných podmienok a Obchodných podmienok, o čom svedčí aj skutočnosť, že tak Všeobecné

obchodné podmienky, ako ani Obchodné podmienky nepodpísali. S týmto tvrdením nie je možné
súhlasiť. V čl. I Zmluvy je vyslovene uvedené: „Súčasťou Zmluvy sú Obchodné podmienky Banky
pre poskytovanie hypotekárnych a ďalších úverov a Všeobecné obchodné podmienky Banky. Odlišné
ustanovenia Zmluvy majú prednosť pred znením Podmienok. Podpisom Zmluvy Dlžník potvrdzuje avyhlasuje, že prevzal tieto Podmienky a oboznámil sa s ich obsahom.“ Z citovaného ustanovenia
Zmluvy jednoznačne vyplýva, že tak Všeobecné obchodné podmienky, ako aj Obchodné podmienky
sú jej súčasťou. Skutočnosť, že sa s nimi žalovaní dostatočne neoboznámili (napriek tomu, že im

boli poskytnuté) nemožno klásť za vinu žalobcovi. Zároveň poukazuje na skutočnosť, že žalovaní
nikdy nežiadali, aby došlo k zmene Zmluvy, resp. akejkoľvek úprave týkajúcej sa vyššie uvedeného
(avšak ani iného) zmluvného ustanovenia. Poukázala aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.
zn. 24Co/412/2012 z 9.7.2013, v ktorom uvádza: „Písomná forma právneho úkonu teda predpokladá
existenciu dvoch náležitostí a to písomnosti a podpisu. Žiaden právny predpis pritom nestanovuje, kde

má byť na listine zachycujúcej písomný prejav vôle umiestnený podpis. Súčasťou písomne uzavretej
zmluvy sa tak stávajú aj tie listiny, ktoré sú označené v rámci zmluvných dojednaní za súčasť zmluvného
textu, hoci neboli podpísané.“ Z uvedeného teda vyplýva, že iba samotná skutočnosť, že zmluvné strany
v danom prípade podpísali iba lícnu stranu úverovej zmluvy a Všeobecné obchodné podmienky, ktoré
boli na lícnej strane vyhlásené za neoddeliteľnú súčasť zmluvy, nie sú potom stranami podpísané,
nespôsobuje neplatnosť dojednaní obsiahnutých vo Všeobecných obchodných podmienkach. Na

základe vyššie uvedených skutočností má žalobkyňa za to, že žalovaní vyjadrili podpisom Zmluvy aj
súhlas s Obchodnými podmienkami a preto treba považovať daný odvolací dôvod za nedôvodný. V
nadväznosti na uvedené tvrdenia má za to, že prvostupňový súd sa v napadnutom rozsudku žalovanými
správne vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré počas konania na súde prvého stupňa vyšli
najavo. Žalobkyňa má za to, že rozhodnutie súdu, proti ktorému podali žalovaní odvolanie, je správne a

vychádza zo súdom zisteného skutkového stavu a všetkých potrebných a relevantných dôkazov.

4. Ďalšie podania strán už v odvolacom konaní neboli doručené.

5. O odvolaní žalovaných 2/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 1. októbra 2019 č .k.

2C/216/2014-610 rozhodol Krajský súd v Trnave rozsudkom z 26.8.2020 pod č .k. 26Co/155/2019–670
tak, že: I. rozsudok súdu prvej inštancie sa v odvolaním napadnutých výrokoch II., III. a V. potvrdzuje;
II. žalovaní 2/ a 3/ sú povinní nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým,
že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Vo vzťahu
k námietkam žalovaných 2/ a 3/ odvolací súd v odôvodnení rozsudku poukázal, že z dokazovania

jednoznačne vyplynulo, že sami žalovaní 2/ a 3/ požiadali žalobkyňu o poskytnutie úveru spolu so
žalovanou 1/ na úhradu kúpnej ceny bytu, ktorý podľa kúpnej zmluvy mala nadobudnúť do svojho
výlučného vlastníctva žalovaná 1/, ktorý úver im bol na základe ich žiadosti žalobkyňou aj poskytnutý.
Pokiaľ teda žalovaní 2/ a 3/ žiadali žalobkyňu o poskytnutie úveru a táto sa rozhodla ich žiadosti
vyhovieť, oprávnene ich v úverovej zmluve označila ako dlžníkov, teda osoby povinné veriteľovi úverové

prostriedky spolu s dohodnutým úrokom vrátiť. Žalobkyňa neposkytovala žalovaným úver proti ich vôli,
respektíve v rozpore s ich vôľou, ale na základe ich vôle vyjadrenej v ich písomnej žiadosti. Takýto
právny úkon je potrebné považovať za súladný s platným právom a dobrými mravmi a niet dôvodu, pre
ktorý by tomu malo byť inak. K námietke žalovaných, že im nebolo umožnené oboznámiť sa so znením
všeobecných obchodných podmienok a obchodných podmienok poukázal na to, že v článku I. zmluvy

je výslovne uvedené, že tieto sú súčasťou zmluvy a dlžník podpisom zmluvy potvrdzuje a vyhlasuje, že
prevzal tieto podmienky a oboznámil sa s ich obsahom. Žalovaní vyjadrili podpisom zmluvy aj súhlas s
obchodnými podmienkami, pričom skutočnosť, že sa s týmito obchodnými podmienkami prípadne reálne
neoboznámili nemožno klásť za vinu žalobkyni. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaných, že postup žalovanej
napĺňa definíciu nekalej obchodnej praktiky poukázal, že zo žiadneho ustanovenia právnych predpisov

nemožno vyvodiť povinnosť veriteľa chrániť záujmy (spolu)dlžníkov medzi sebou. Ani v spotrebiteľských
vzťahoch veriteľ nie je povinný postupovať tak, aby chránil záujmy dlžníkov pred svojimi vlastnými
záujmami. Z § 53 O.z. a § 5 a § 7 ZoOS vyplýva len to, že v procese uzatvárania zmluvy a pri
formulácii zmluvných podmienok nesmie konať netransparentne voči dlžníkom. Za takéto konanie však
nemožno považovať samotnú okolnosť, že veriteľ chráni svoje záujmy zodpovedajúcim zabezpečením,

ktoré nahradí prípadnú chýbajúcu bonitu dlžníka. Zo zisteného skutkového stavu nevyplýva žiadne
také konanie žalobkyne, ktorým by zľahčovala majetkovú situáciu žalovanej 1/ voči žalovaným 2/ a 3/.
Napokon, z výpovede samotnej žalovanej 2/, ku ktorej sa pripojil žalovaný 3/ celkom zreteľne vyplýva,
že sama žalovaná 1/ ich požiadala o „ručenie“ práve preto, že má nízky príjem a úver by jej nedali,
teda si boli vedomí toho, že do úverového vzťahu so žalobkyňou vstupujú práve preto, že žalovaná

1/ nemá dostatočný príjem (dostatočnú bonitu) na to, aby získala úver. Vo vzťahu k výpovedi svedka
odvolací súd uviedol, že tento pred súdom vypovedal v súvislosti s poskytovaním úverov žalobkyňou
len vo všeobecnej rovine a z jeho výpovede nebolo možné dospieť k záveru, že žalovaným 2/ a 3/
povedal, že úver má splácať výlučne žalovaná 1/. Svedok nebol oprávnený ukladať žalovaným žiadnepráva ani povinnosti a práva a povinnosti im vyplývali z písomne uzatvorenej úverovej zmluvy, ktorú
uzatvárali žalovaní so žalobkyňou. Odvolací súd poukázal tiež na to, že pokiaľ žalovaných 2/ a 3/ uviedla
do omylu žalobkyňa 1/ ohľadom jej schopnosti úver splácať, títo si môžu vyvodiť zodpovednosť voči

nej, avšak nie voči veriteľovi. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku ďalej k námietkam
žalovaných uviedol, že z dokazovania vyplynulo, že žalovaní 2/ a 3/ vo vzťahu k žalobkyni neprejavili
vôľu vystupovať v právnom vzťahu ako ručitelia, ale prejavili vôľu vystupovať ako dlžníci a na základe
takto prejavenej vôle žalobkyňa s nimi aj uzatvorila zmluvu. Pokiaľ aj žalovaní 2/ a 3/ boli v omyle,
že do banky idú podpísať prevzatie ručiteľského záväzku, lebo im to povedala žalovaná 1/ a podpísali

určitú a zrozumiteľnú žiadosť o úver a následne aj určitú a zrozumiteľnú úverovú zmluvu vyhotovenú
na základe takejto ich žiadosti (kde jednoznačne v oboch prípadoch vystupujú ako dlžníci) len ich
prípadný vnútorný omyl vyvolaný žalovanou 1/, že podpisujú listiny sledujúce vznik ich ručiteľského
záväzku nemá bez ďalšieho za následok neplatnosť zmluvy uzatvorenej so žalobkyňou. Žalovaní boli po
čerpaní úveru v postavení solidárnych dlžníkov a v takomto prípade veriteľ má právo požadovať plnenie
od ktoréhokoľvek z nich a pokiaľ sa aj rozhodol požadovať plnenie solidárneho záväzku najskôr od

žalovanej1/neznamenáto,žekonaltak,akobyžalovaní2/a3/prevzalilenručiteľskýzáväzok.Obdobne
pre existenciu vzniku spoludlžníckeho záväzku žalovaných 2/ a 3/ založeného úverovou zmluvou bolo
právne irelevantné, či žalobkyňa viedla úverový účet len na žalovanú 1/. Z vykonaného dokazovania
jasne vyplýva, že žalovaným bola zmluva o úvere predložená zo strany svedka, bola im predčítaná a
bola im na požiadanie vysvetlená. Žiaden zo žalovaných 2/ a 3/ sa pritom nemohol domnievať, že v

zmluve nie je spoludlžníkom, prípadne, že by v nej bol ručiteľom. Už na prvý pohľad je z písomného
vyhotovenia zmluvy zrejmé, že postavenie žalovaných v tejto zmluve má byť postavením dlžníkov a nie
iné, a táto okolnosť musí byť zrejmá každému, kto je schopný čítať, preto ich podpis pod touto listinou
treba vykladať ako prejav ich vôle stať sa dlžníkmi. Parciálne skutkové zistenia súdu prvej inštancie
nedávajú ani podklad pre prípadný záver, že by išlo o zmluvnú podmienku „skrytú“ medzi iné obsahovo

nesúvisiace ustanovenia zmluvy, prípadne že by žalobkyňa svojím postupom konala nedobromyseľne,
keď žalovaných uviedla do písomnej zmluvy ako spoludlžníkov (ako to v podstate tvrdia žalovaní). Nie
je totiž zrejmé, z čoho mohla žalobkyňa usudzovať opačnú vôľu žalovaných 2/ a 3/. Okrem toho títo
žalovaní podľa vlastných výpovedí text zmluvy nečítali, hoci im bol predložený, a nemali žiadne otázky
k jeho obsahu, preto treba vychádzať z toho, že žalovaní 2/ a 3/ svojimi podpismi pod listinou zmluvy o

poskytnutí úveru ako dlžníci prejavili vôľu stať sa dlžníkmi žalobkyne. Pracovník banky sa nemal odkiaľ
dozvedieť o vnútornom omyle žalovaných a z dokazovania vyplynulo, že on sám tento prípadný
omyl nevyvolal. Práve naopak, z dokazovania vyplynulo, že žalovaní 2/ a 3/ nepožadovali nad rámec
poskytnutých im informácií ďalšie informácie o povahe služby. Žalovaní 2/ a 3/ pred súdom uviedli, že
úverovú zmluvu nečítali, lebo dôverovali pracovníkovi banky. Žalovaná 2/ si myslela, že za úver ručí, ale

nevedelauviesťčotoznamená.Jepretootázne,akébolijejočakávania,alepodstatnýmjeto,ževbanke
jej nikto nepovedal, že ručí za úver. Povedala jej to údajne len jej sestra. Žalovaný 3/ uviedol, že im bola
zmluva predložená s vysvetlením a vedel, že sa jedná o úver žalovanej 1/, teda čerpaný je za účelom
získania finančnej hotovosti potrebnej na zaplatenie kúpnej ceny bytu, ktorý kupovala žalovaná 1/ a
jeho rekonštrukciu. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci z dokazovania vyplynulo, že v

prípade práva žalovaných na čerpanie úverových prostriedkov od žalobkyne išlo o solidárnu pohľadávku
žalovaných 1/, 2/ a 3/ z úverovej zmluvy a nie o pohľadávku delenú ako tvrdili žalovaní. Odvolací súd
uviedol, že článok VI. ods. 7 obchodných podmienok žalobkyne nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku, pretože, ako poukázal, zo žiadneho ustanovenia Obch.z. o zmluve o úvere nemožno
vyvodiť, že by dlžníkom zo zmluvy o úvere mohla byť len tá istá osoba, ktorej boli finančné prostriedky

podľa tejto zmluvy vyplatené. Navyše, ako poukázal, v prerokúvanej veci skutkové zistenia nedávajú
žiaden podklad pre záver, že by žalobkyňa akýmkoľvek spôsobom zľahčovala existujúce skutočnosti s
cieľom získať žalovaných ako spoludlžníkov. Viazanosti žalovaných ako spoludlžníkov tak neprekáža
okolnosť, že beneficientom úveru mala byť len žalovaná 1/.

6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 2/ a 3/ (ďalej len „dovolatelia“) dovolanie, uviedli,
že pri uzatváraní úverovej zmluvy boli informovaní, že budú žalovanej 1/ ručiť za poskytnutie úveru, a
že žalobkyňa s nimi nikdy nejednala ako so skutočnými dlžníkmi, čo v konaní preukazovali rozsiahlou
argumentáciou. Namietali, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu sa nevyjadrilo relevantným
spôsobom k nimi vznesenej argumentácii a rovnako, že odvolací súd vyjadrenia dovolateľov

nehodnotil ako celok. Rozsudok odvolacieho súdu považovali za vnútorne rozporný a zmätočný.
Odvolací súd neustálil, akým právnym režimom sa má právny vzťah medzi nimi a žalobkyňou riadiť a tiež
nemal zohľadniť obsah svedeckej výpovede svedka B., preto rozhodnutie odvolacieho súdu považovali
za nedostatočne odôvodnené. Trvali na tom, že výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie z 1. októbra2019 č. k. 2C/216/2014-610 obsahovo nenadväzuje na výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie z 10.
novembra2016č.k.2C/216/2014-267apoukazovalinavzájomnúrozpornosťtýchtovýrokov,vdôsledku
čoho má byť aj rozsudok súdu prvej inštancie z 1. októbra 2019 č. k. 2C/216/2014-610 zmätočný a

nezrozumiteľný. Dovolatelia ďalej namietali, že zmluvu o poskytnutí úveru je potrebné považovať za
neplatnú v zmysle § 39 O.z. pre obchádzanie zákona a pre rozpor s dobrými mravmi. Všetky
listiny, ktoré podpisovali, pripravila vopred žalobkyňa a nemali žiadnu možnosť ovplyvniť ich obsah a
zo strany žalobkyne im boli poskytnuté neúplné, nepresné a nejasné informácie, na základe čoho majú
za to, že vo vzťahu k nim došlo zo strany žalobkyne ku klamaniu spotrebiteľa, a toto konanie ZoOS

zakazuje. Neplatnosť úverovej zmluvy je podľa nich o. i. daná aj nedovolenosťou tohto právneho úkonu v
nadväznosti na klamanie spotrebiteľa. Zo strany odvolacieho súdu malo dôjsť k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci, keď vec vyhodnotil tak, že zo strany žalobkyne nedošlo ku klamaniu spotrebiteľa
v zmysle ZoOS, a teda ani nie je naplnený dôvod neplatnosti právneho úkonu. Správne mala byť vec
posúdená tak, že k obchádzaniu zákona, resp. ku klamaniu spotrebiteľa došlo, v dôsledku ktorého je
zmluva o poskytnutí úveru neplatná. Mali za to, že ide o právnu otázku, ktorá doteraz nebola riešená

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, čím je daná prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1
písm. b/ CSP. Dovolatelia mali za to, že zo strany odvolacieho súdu došlo k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci, keď v spojení s čl. 6 a čl. 8 CSP mala byť žalobkyňa zaťažená bremenom tvrdenia a
dôkazným bremenom za účelom preukázania, že v konkrétnom prípade postupoval pracovník banky
inak, než bola jeho bežná prax. Mali zároveň za to, že ide o otázku, ktorú vo svojej rozhodovacej praxi

dovolací súd doposiaľ neriešil. Dovolatelia v dovolaní poukazovali, že zo strany odvolacieho súdu došlo
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď neakceptoval, že pokyny zo strany pracovníka banky
sa mali stať súčasťou úverovej zmluvy, resp. súčasťou právneho vzťahu žalovaných so žalobkyňou.
Poukázali, že otázka, či aj informácie poskytnuté ústne pracovníkom banky spotrebiteľovi, ktoré sú
v rozpore s písomným vyhotovením zmluvy, môže byť súčasťou zmluvy, resp. má vplyv na práva a

povinnosti dlžníkov, doposiaľ nebola riešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Odvolací súd sa
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, konkrétne od rozsudku NS SR sp. zn. 3 Cdo 87/2017, keď
uviedol, že vec sa má posúdiť podľa § 266 Obch.z., ako aj od rozsudku NS SR sp. zn. 3 Cdo 226/2009,
na ktorého obsah neprihliadol. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci malo zo strany odvolacieho
súdu dôjsť aj odkazom odvolacieho súdu na právne závery plynúce z rozsudku NS SR sp. zn. 3 Cdo

89/2011, pretože bezvýhradným akceptovaním právneho názoru, na ktorý odvolací súd odkázal, by
došlo k úplnému popretiu právnej úpravy na ochranu spotrebiteľa. Dovolatelia ďalej uviedli, že zo strany
odvolacieho súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci aj tým, že tento na vec neaplikoval čl.
IV.bod2.a4.Zmluvyoposkytnutíúveru,aneposúdilvectak,žeoúverbolioprávnenížiadaťlenžalovaní
1/, 2/ a 3/ spoločne vystupujúci v zmluve o poskytnutí úveru ako „Dlžník“, pričom majú za to, že uvedená

právnaotázkapredstavujeotázku,ktorádoposiaľnebolariešenávrozhodovacejpraxidovolaciehosúdu.
Odvolací mal ďalej nesprávne právne posúdiť vec, keď v bode 15.1 a 15.2 odôvodnenia na vec
vôbec neaplikoval ZoOS. Dovolatelia poukazovali, že v rozhodovacej praxi nie je riešená ani otázka,
či je možné povinnosti predávajúceho stanovené v ustanovení § 5, § 7 a § 11 ZoOS podmieniť tým, že
je potrebné, aby sa spotrebiteľ na konkrétnu vlastnosť spýtal. Rovnako mali za to, že v rozhodovacej

praxi NS SR nie je doposiaľ ani odpoveď na právnu otázku, či informácie poskytnuté pracovníkom banky
v tom smere, že iba jeden z viacerých dlžníkov je povinný úver splácať, pričom táto informácia je v
rozpore s písomným obsahom zmluvy, s ohľadom na postavenie dlžníkov ako spotrebiteľov. Dovolatelia
poukazovali, že odvolací súd vôbec neaplikoval ust. § 53 O.z. a nevyhodnotil, či vyhlásenie v úverovej
zmluve, že jej podpisom sa dlžník oboznámil so všeobecnými obchodnými podmienkami a tieto prevzal

je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Podané dovolanie preto odôvodnili aj ďalšími otázkami, ktoré v
rozhodovacej praxi najvyššieho súdu dosiaľ nemali byť riešené, a síce či veriteľom vopred pripravené
vyhlásenie spotrebiteľa - dlžníka v tom smere, že podpisom zmluvy sa oboznámil so všeobecnými
obchodnými podmienkami a tieto prevzal, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku; či veriteľom
vopred pripravené vyhlásenie v tom smere, že podpisom zmluvy sa spotrebiteľ - dlžník oboznámil so

všeobecnými obchodnými podmienkami a tieto prevzal, samo osebe preukazuje splnenie podmienok
v zmysle § 273 ods. 1 Obch.z. za situácie, kedy dlžník oboznámenie sa so všeobecnými obchodnými
podmienkami a ich prevzatie výslovne popiera. V závere dovolania uviedli, že s odkazom na závery
rozsudku NS SR sp. zn. 3 Cdo 87/2017 majú za to, že v prejednávanej veci sa má aplikovať ust. § 54
ods. 2 O.z. v prípade, ak by zmluva o poskytnutí úveru bola vyhodnotená ako platná a poukazujú, že ide

o otázku, ktorá doteraz v rozhodovacej praxi NS SR riešená nebola. Dovolatelia navrhli, aby dovolací
súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.7. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovaných 2/ a 3/ (doručenom po uplynutí lehoty
určenej na vyjadrenie) uviedla, že dovolanie žalovaných 2/ a 3/ považuje za nedôvodné, nespĺňajúce
zákonom vyžadované podstatné náležitosti. Žiadala, aby dovolací súd dovolanie odmietol z dôvodu,

že nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 28.11.2022 č. k. 2Cdo/330/2020-755 zrušil rozsudok
Krajského súdu v Trnave z 26.8.2020 sp. zn. 26Co/155/2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodil,
že dovolatelia vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP opierajú o to, že odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu je nedostatočné (nepreskúmateľnosť rozhodnutia) a
arbitrárne, keď odvolací súd na základe vykonaného dokazovania nesprávne zistil skutkový stav
tým, že nezohľadnil obsah svedeckej výpovede a dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu, na
základe čoho sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevyjadril relevantným spôsobom k nimi
vznesenej odvolacej argumentácii. Vo vzťahu k uplatnenej námietke nedostatku odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd uviedol, že v posudzovanom prípade obsah

spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by
založil procesnú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Treba mať na
pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí z hľadiska jeho predmetu
jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu
s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. V

preskúmavanom prípade rozsudok súdu prvej inštancie (druhý v poradí) navyše obsahovo nadväzuje aj
na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s
odôvodnením dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu
všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Dovolací súd nezistil, že by
v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k

porušeniu práva žalovaných 2/ a 3/ na spravodlivý proces. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci
výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol,
ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania dovolateľov, zhrnutie podstatných skutkových
tvrdení a právnych argumentov strán sporu, jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozhodnutie súdu
prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa aj ďalšie

dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami žalovaných
2/ a 3/ (§ 387 ods. 2 CSP). Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (body 8.1 až 20.), ako aj
rozhodnutia súdu prvej inštancie (body 9. až 73.), nevyplýva rozpornosť, nepresvedčivosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie odvolacieho súdu sa vyporadúva so všetkými podstatnými

rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale
tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal (§ 220 ods. 2 CSP). Dovolateľmi nedôvodne namietaná
vada zmätočnosti ohľadne vzájomnej rozpornosti výrokov II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie z 1.
októbra 2019 č. k. 2C/216/2014-610 s výrokom I. rozsudku súdu prvej inštancie z 10. novembra 2016

č. k. 2C/216/2014-267 nezakladá záver, že bolo porušené ich právo na spravodlivý proces. Dovolací
súd považoval za potrebné nad rámec vyššie uvedeného poukázať na skutočnosť, že dovolatelia
v prvom rade neuviedli, v čom spočíva rozpornosť výrokov, ako ani podstata ich odvolacej a
dovolacej argumentácie, na ktorú sa dovolávajú. Takto nedostatočne formulovaný a odôvodňovaný
argument, či námietka strany sporu, nemôže zakladať nedostatok odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože z dovolania nie je zrejmé, aký procesný postup odvolacieho
súdu sa napáda. Pokiaľ dovolatelia ešte v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie z 1. októbra
2019 č. k. 2C/216/2014-610 namietali, že žalovanej 1/ nebola uložená povinnosť zaplatiť 20.244,13 eur
ani povinnosť zaplatiť predmetnú sumu v splátkach vo výške 600 eur, len vo výške 230 eur, dovolací
súd uvádza, že právny záver súdu prvej inštancie premietnutý do výrokov II. a III. rozsudku súdu

prvej inštancie z 1. októbra 2019 č. k. 2C/216/2014-610, potvrdený odvolacím súdom, je správny a
súladný s podstatou solidárneho vzťahu medzi dlžníkmi - žalovanými. Súdy nižších inštancií správne
poukázali aj na konštantnú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vo vzťahu k procesnému postaveniu
solidárnych pasívne vecne legitimovaných subjektov (k tomu pozri napr. sp. zn. 4 Cdo 203/2005, 6 Cdo
544/2015, 5 Cdo 1/2018, 5 Cdo 191/2019). Pokiaľ dovolatelia namietali, že odvolací súd neustálil, akým

právnym režimom sa má právny vzťah medzi nimi a žalobkyňou riadiť, dovolací súd aj túto námietku
dovolateľov posúdil ako nedôvodnú. Dovolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na
skutočnosť, že záver o tom, akým právnym režimom sa má právny vzťah medzi sporovými stranami
riadiť, vyplýva už z uznesenia odvolacieho súdu sp. zn. 26Co/16/2017 z 30. januára 2018, v ktoromodvolací súd v bode 24. ustálil, že: „Zmluva o úvere a jej účinky sa budú spravovať Obchodným
zákonníkom účinným k 7. novembru 2011 (t. j. ku dňu uzatvorenia Zmluvy o úvere - pozn. dovolacieho
súdu) a až od 1. apríla 2015 sa upravia tak, že sa naďalej budú spravovať O.z. Vzhľadom na to treba

na výklad tejto zmluvy použiť ustanovenia § 266 Obch.z., ktoré sú inak vo svojej podstate podobné
s výkladovými pravidlami § 35 O.z..“ Tento záver následne prebral súd prvej inštancie v bode 57.
rozsudku z 1. októbra 2019 č. k. 2C/216/2014-610 (§ 391 ods. 2 CSP), ktorý právny názor následne
odvolací súd v napadnutom rozsudku potvrdil. Dovolací súd na tomto mieste opätovne pripomína, že
jednotlivé rozhodnutia súdov nižších inštancií tvoria organický celok a je ich potrebné posudzovať vo

vzájomnej súvislosti. Dovolací súd považuje za potrebné nad rámec vyššie uvedeného poukázať, že
odvolací súd v bode 14.1 odôvodnenia napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo
predmetnú zmluvu o úvere posúdil ako platnú aj vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/. Pokiaľ dovolatelia
namietali, že odvolací súd nesprávne vyhodnotil podstatu ich odvolacej argumentácie, dovolací súd
poukazál, že podľa rozhodovacej praxe ústavného súdu nie je povinnosťou odvolacieho súdu vždy
dopodrobna reagovať úplne na všetky námietky odvolania. Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď

na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu)
podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II.
ÚS 78/05). Odvolací súd sa s námietkou žalovaných 2/ a 3/ o tom, že zo strany žalobkyne malo dôjsť
k nekalej obchodnej praktike dostatočne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a ako

vyplýva z judikatúry ústavného súdu, len samotná skutočnosť, že dovolatelia sa s právnym
názorom všeobecného súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Rovnaký záver je potrebné zaujať aj vo
vzťahu k námietke dovolateľov, že odvolací súd nesprávne vyhodnotil podstatu ich argumentácie o tom,
že ich uvedením v zmluve ako dlžníkov došlo k výraznému zhoršeniu postavenia žalovaných 2/ a 3/ v

prospechžalobkyne.Dovolacísúdneakceptovalopodstatnenosťdôvodov,ktoréžalovaní2/a3/uvádzali
v dovolaní o zmätočnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, trpiaceho nedostatkom riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia, pretože uvedené nezistil. Pokiaľ dovolatelia v dovolaní namietali, že
odvolací súd nezohľadnil obsah svedeckej výpovede, a že závery odvolacieho súdu nevychádzajú
z takto vykonaného dokazovania, dovolací súd poukazuje na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu,

podľa ktorej je ustálený názor, že nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle
§ 420 písm. f/ CSP (porovnaj sp. zn. 1 Cdo 41/2017, 2 Cdo 232/2017, 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017,
5 Cdo 90/2017, 7 Cdo 11/2017, 8 Cdo 187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej
republiky posudzoval ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti

(II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020). Dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť
na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom
konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože
(na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať

dokazovanie, je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním
sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie,
ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a
zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací
súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v

kontrolepostupusúdu priprocesejehozisťovania(porovnajI.ÚS6/2018).Vrámcitejtokontrolydovolací
súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v
dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov
a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v
zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by

mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, avšak tieto vady v súdenej veci dovolací
súd nezistil. Dovolací súd bol toho názoru, že doposiaľ vykonané dokazovanie dostatočne odôvodňuje
skutkové i právne závery prijaté súdmi nižšej inštancie (súdom prvej inštancie, aj súdom odvolacím). V
súdenom spore dovolací súd nezistil v postupe súdov nižších inštancií pochybenia alebo vady v procese
dokazovania a jeho hodnotenia predstavujúce porušenie práva žalovaných 2/ a 3/ na spravodlivé súdne

konanie. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd uzavrel, že žalovaní 2/ a 3/ neopodstatnene namietali
nesprávnyprocesnýpostupodvolaciehosúdu,ktorýmalznemožniťuskutočňovanieichprocesnýchpráv
v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Dovolací súd
preto dovolanie žalovaných 2/ a 3/ v tejto časti posúdil ako nedôvodné.Ďalej dôvodil, že dovolatelia boli názoru, že na výklad zmluvy o úvere uzatvorenej medzi nimi a
žalobkyňou 7.11.2011 je vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy potrebné aplikovať ustanovenia
O.z.. Poukázali na rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 87/2017, v zmysle ktorého je v plnom súlade s

princípmi ochrany spotrebiteľa požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov
súkromného práva, bola aplikovaná právna úprava obsiahnutá v O.z. a nie v Obch.z. Odvolací súd sa
podľa dovolateľov odklonil od uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe, keď v odôvodnení napadnutého
rozsudku uviedol, že vec sa má posúdiť okrem iného podľa § 266 Obch.z. Predmetnou otázkou
t. j. aplikáciou O.z. v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva na

právne inštitúty vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa už dovolací súd
zaoberal v dovolateľmi označenom rozsudku sp. zn. 3 Cdo 87/2017, ktoré treba považovať za súčasť
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V zmysle uvedeného rozhodnutia je v plnom súlade s
princípmi ochrany spotrebiteľa požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov
súkromného práva, bola aplikovaná právna úprava obsiahnutá v O.z., a nie v Obch.z.. Ak odvolací
súd v uznesení z 30. januára 2018 sp. zn. 26Co/16/2017 v bode 24. ustálil, že: „Zmluva o úvere

a jej účinky sa budú spravovať Obchodným zákonníkom účinným k 7. novembru 2011 (t. j. ku dňu
uzatvorenia Zmluvy o úvere - pozn. dovolacieho súdu) a až od 1. apríla 2015 sa upravia tak, že sa
naďalej budú spravovať O.z. Vzhľadom na to treba na výklad tejto zmluvy použiť ustanovenia § 266
Obchodného zákonníka, ktoré sú inak vo svojej podstate podobné s výkladovými pravidlami § 35 OZ.“,
a ak tento záver následne prebral súd prvej inštancie v bode 57. rozsudku č. k. 2C/216/2014-610 z 1.

októbra 2019 (§ 391 ods. 2 CSP), ktorý právny názor následne odvolací súd v napadnutom rozsudku
potvrdil, dovolací súd konštatuje, že došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu.
Dovolací súd poukázal na to, že názor odvolacieho súdu (vyjadrený v bode 24. uznesenia sp. zn.
26Co/16/2017 z 30.1.2018) spočívajúci v tom, že ustanovenia O.z. na ochranu spotrebiteľa nie
je možné aplikovať retroaktívne tým spôsobom, že ich zavedením do právneho poriadku sa následne

spätne upravia, t. j. zmenia alebo zrušia účinky právneho úkonu, ktoré nastali v čase jeho urobenia, nie je
akceptovateľný. Aj napriek skutočnosti, že podľa ust. § 52 ods. 2 O.z. v znení účinnom 7. novembra 2011
(t. j. ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere - pozn. dovolacieho súdu) platilo, že ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné

zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Novelou O.z. (t. j. zákonom č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo
poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových
priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov) účinnou od 1.4.2015 bola do
ustanovenia § 52 ods. 2 O.z. doplnená tretia veta, v zmysle ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých

účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia O.z., aj keď by sa inak mali použiť
normy obchodného práva. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe NS SR na všetky spotrebiteľské
záväzky, a teda aj na spotrebiteľské záväzky, ktoré sú svojou povahou tzv. absolútnym obchodom a boli
uzavreté pred účinnosťou novelizovaného znenia § 52 ods. 2 tretia veta O.z., sa má prednostne použiť
právny režim O.z. a nie Obch.z. Na potvrdenie správnosti uvedenej úvahy nemá norma § 52 ods. 2

tretia veta O.z. prechodné ustanovenia. To znamená, že od jej účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred týmto dňom (pozri uznesenie NS SR sp. zn. 2 Cdo 153/2017). Identické právne závery
uvedenévyššie,zaujalNSSRajvskutkovoaprávneobdobnýchveciach,o.i.ajvrozsudkusp.zn.3Cdo
87/2017, na ktorý poukazujú dovolatelia (pozri napr. rozsudky sp. zn. 3 MCdo 14/2014, 8 MCdo 13/2014,
4 MCdo 17/2014, 3 Cdo 87/2017 alebo uznesenie sp. zn. 2 Obdo 5/2019). Uvedený odklon odvolacieho

súdu od právnych záverov zodpovedajúcich ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu zakladá
prípustnosť dovolania žalovaných 2/ a 3/ v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Zároveň je však tiež
dôvodom pre záver dovolacieho súdu, podľa ktorého žalovaní 2/ a 3/ dôvodne namietajú, že napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

9. Odvolací súd preto prejednal vec znovu, vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od
1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien
a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého
ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto

zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), s výnimkou odvolania proti IV. výroku rozsudku súdu prvej inštancie v časti zvyškovo
zamietajúcej žalobu voči žalovanej 1/ (v ktorej časti bolo odvolanie odmietnuté, viď nižšie) bolo odvolaniepodané stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné

odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v účinne
napadnutej časti v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP),
s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc
pritomviazanýskutkovýmstavomakohozistilsúdprvejinštancie(§383CSP),postupombeznariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel (súc viazaný názorom dovolacieho súdu) k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie v účinne napadnutej časti (II., III., V., VI. a VII. výrok) je vo výroku vecne správny
a je dôvodné ho potvrdiť.

10. Predmetom konania na súde prvej inštancie zostala (po rozhodnutí vo veci uznesením Krajského

súdu v Trnave z 30.1.2018 č. k. 26Co/16/2017-333) žaloba
- o uloženie povinnosti žalovanej 1/, žalovanej 2/ a žalovanému 3/ spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobkyni v lehote do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku sumu vo výške 7.099,94 eur,
riadny úrok vo výške 5,90% p.a. zo sumy 22.656,53 eur od 16.4.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania
vo výške 8,25% p.a. zo sumy 4.934,40 eur od 16.4.2014 do zaplatenia, titulom nároku veriteľa voči

dlžníkom na vrátenie úveru s príslušenstvom, poskytnutého dlžníkom na základe Zmluvy o poskytnutí
úveru č. 219154 zo 7.11.2011;
- o uloženie povinnosti žalovanej 2/ a žalovanému 3/ spoločne a nerozdielne žalobkyni zaplatiť v lehote
do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku sumu vo výške 20.344,13 eur a úrok z omeškania vo
výške 8,25% ročne zo sumy 20.344,13 eur od 16.4.2014 do zaplatenia, s tým, že žalovaná 2/ žalovaný

3/ sú ich povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne so žalovanou 1/, ktorej bola táto povinnosť uložená
právoplatným rozsudkom Okresného súdu Skalica č. k. 2C/216/2014-267 zo dňa 10.11.2016.
Súd prvej inštancie I. konanie v časti o zaplatenie sumy 100 eur voči žalovanej 1/, žalovanej 2/ a
žalovanému 3/ zastavil; II. žalovanej 2/ a žalovanému 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni spoločne
a nerozdielne sumu 20.244,13 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy

20.344,13 eur od 16.4.2014 do 9.5.2019 a zo sumy 20.244,13 eur od 10.5.2019 do zaplatenia, a to
všetko v splátkach spolu vo výške 600 eur mesačne splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci
počnúc právoplatnosťou rozsudku, pod následkom straty výhody splátok pri nezaplatení jednej z nich;
III. žalovanej 2/ a žalovanému 3/ uložil povinnosť zaplatiť povinnosť uloženú vo výroku II. spoločne a
nerozdielne so žalovanou 1/, ktorej bola táto povinnosť uložená rozsudkom Okresného súdu Skalica sp.

zn. 2C/216/2014-267 zo dňa 10.11.2016; IV. vo zvyšku žalobu zamietol; V. žalobkyni priznal nárok na
náhradu trov konania v prvom stupni proti žalovanej 1/, žalovanej 2/ a žalovanému 3/ v rozsahu 47,56 %;
s tým, že VI. o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej;
napokon rozhodol, že VII. žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Predmetom tohto odvolacieho konania bolo preskúmanie správnosti postupu súdu prvej inštancie a

(v poradí druhého) rozsudku súdu prvej inštancie. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom
na obsah podaného odvolania a uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovaných 2/ a 3/ bolo posúdiť,
či súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (postupom,
keď nezastavil konanie na základe čiastočného späťvzatia žaloby voči žalovanej 1/ žalobkyňou na

pojednávaní dňa 6.9.2018), či na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam (o platnosti úverovej zmluvy vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ a rozsahu dôvodnosti pohľadávky
žalobkyne) a nakoniec či vec správne právne posúdil a dospel k správnemu záveru o povinnosti
žalovaných 2/ a 3/ zaplatiť žalobkyni pohľadávku v rozsahu špecifikovanom vo výroku II. rozsudku a to
spoločne a nerozdielne so žalovanou 1/ tak, ako ich k tejto povinnosti zaviazal výrokom III. rozsudku)

a nakoniec aj k správnemu záveru o nároku žalobkyne na náhradu trov prvoinštančného konania (výrok
V. a VI. rozsudku) a rozhodnutiu o nároku na náhradu trov prvého odvolacieho konania (výrok VII.
rozsudku).
Podľa § 387 ods. 1 a 3 CSP: (1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. (3) Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami

strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu a rozhodnutia, nemohol sa však stotožniť v
celom rozsahu s odôvodnením tentoraz napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a to s poukazom

na jeho viazanosť názorom dovolacieho súdu v predmetnom spore. Bol tu i nesúhlas žalovanej 2/ a
žalovaného 3/ s argumentáciou súdu prvej inštancie, a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa s tzv.
odvolacími námietkami a podstatnými tvrdeniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie,
s ktorými sa nevysporiadal súd prvej inštancie, pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd
považuje za potrebné doplniť nasledovné:

11. Podľa § 145 ods. 1 a 3 CSP: (1) Ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. (2) Ak je
žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd
v rozhodnutí vo veci samej. (3) Ak je žaloba vzatá späť sčasti pred jej doručením žalovanému, koná súd
o zvyšku nároku bez rozhodovania o zastavení konania v tejto časti.
Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Okrem objektívnej prípustnosti odvolania (t. j. existencia rozhodnutia, proti ktorému zákon pripúšťa
odvolanie), musí existovať aj subjektívna prípustnosť odvolania. Tzn. že odvolanie musí podať tá strana,
v neprospech ktorej bolo vydané rozhodnutie (§ 359 CSP), resp. ten subjekt, ktorý má právo podať
odvolanie (§ 360 a § 361 CSP). Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá prijatie
záveru o oboch stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej ako aj subjektívnej).

Subjektívna procesná legitimácia odvolateľa na podanie odvolania vyplýva z ustanovení § 359 až §
361 CSP. Osobou oprávnenou podať odvolanie je v prvom rade tá strana sporu, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané. Ak odvolanie nepodala strana sporu alebo za splnenia zákonných podmienok
intervenient alebo prokurátor, odvolací súd odvolanie odmietne. Ak odvolanie podala sporová strana, je
povinnosťou odvolacieho súdu skúmať, či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v jej neprospech.

Podľa § 386 odvolací súd odmietne odvolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané
neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo d)
nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.
Odvolatelia v odvolaní namietali nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, znemožňujúci
žalovaným 2/ a 3/, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces (a to nerozhodnutím o čiastočnom späťvzatí žaloby voči žalovanej 1/
žalobkyňou na pojednávaní dňa 6.9.2018/nezastavením konania v súlade s čiastočným späťvzatím
žalobkyne na pojednávaní dňa 6.9.2018), k tejto námietke odvolací súd uvádza, že tento je spôsobilým
odvolacím dôvodom vtedy, ak strane bol postupom súdu znemožnený prístup k súdu, právo na
súd zriadený zákonom, právo sna nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na

prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach,
právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k ním, kontradiktórnosť konania,
rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými
relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo
na preskúmanie rozhodnutia. Po späťvzatí žaloby súd konanie zastaví, ak tomu nebránia okolnosti podľa

§ 146 CSP. Tieto je súd povinný skúmať aj v prípade čiastočného späťvzatia žaloby. Ak sú vo vzťahu
k čiastočnému späťvzatiu žaloby dané zákonné dôvody, pre ktoré súd konanie nezastaví, pokračuje v
konaní ďalej a o nepripustení čiastočného späťvzatia žaloby rozhodne až v rozhodnutí vo veci samej.
Ak sú splnené podmienky na zastavenie časti konania v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby, súd
konanie v príslušnej časti zastaví. Aj v tomto prípade však platí, že výrok o čiastočnom zastavení konania

bude až súčasťou rozhodnutia vo veci samej.
Zo Zápisnice o pojednávaní dňa 6.9.2018 vyplýva, že na tomto pojednávaní došlo zo strany
žalobkyne k čiastočnému späťvzatiu žaloby voči žalovanej 1/ - v časti o zaplatenie sumy 7.228,94
eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie na tomto pojednávaní nerozhodol o čiastočnom zastavení
konania na základe tohto čiastočného späťvzatia žaloby voči žalovanej 1/, avšak jeho postup je potrebné

považovať za správny, nakoľko ako už bolo vyššie uvedené o zastavení konania alebo neprípustnosti
čiastočného späťvzatia žaloby mal rozhodnúť až v rozhodnutí vo veci samej (§ 145 ods. 2 veta druhá
CSP). Námietka nesprávneho procesného postupu by preto nemohla obstáť. Je pravdou, že súd prvej
inštancie o čiastočnom zastavení konania na základe uvedeného čiastočného späťvzatia žaloby voči
žalovanej1/,respektíveoneprípustnostičiastočnéhospäťvzatiažalobyvočižalovanej1/,nerozhodolani

v konečnom rozhodnutí, v ktorom rozhodol o žalobe tak ako keby ani k čiastočnému späťvzatiu žaloby
na pojednávaní dňa 6.9.2018 nedošlo a i v časti, v ktorej bola žaloba vzatá späť na pojednávaní dňa
6.9.2018, žalobu ako nedôvodnú zamietol. Zvyškové zamietnutie žaloby skonzumovalo aj vybavenie
návrhu na zastavenie konania pre čiastočné späťvzatie žaloby voči žalovanej 1/ na pojednávaní dňa6.9.2018, preto nie je pravdou, že by súd o tejto časti žaloby doposiaľ nerozhodol, ako to nedôvodne
namietali žalovaní 2/ a 3/. Súd prvej inštancie o tejto časti žaloby rozhodol, ale inak ako zastavením
konania. Podstatným však je to, že voči zvyškovému zamietnutiu žaloby (voči IV. výroku rozsudku)

odvolanie žalobkyňa (ako jediná osoba oprávnená podať odvolanie) nepodala. Žalovaných 2/ a 3/
nemožno v žiadnom prípade považovať za osoby oprávnené podať odvolanie voči IV. výroku rozsudku
včastizvyškovozamietajúcejžalobuvočižalovanej1/(ozaplateniesumy7.228,94eurspríslušenstvom)
v zmysle ustanovenia § 359 CSP, nakoľko takéto rozhodnutie nebolo v neprospech žalovaných 2/ a 3/,
svojim obsahom ich neznevýhodňuje - nezužuje ich práva ani nerozširuje ich povinnosti a žalovaným

2/ a 3/ z neho nevznikla ani len nepatrná ujma na ich právach. Žalovaní 2/ a 3/ neboli poškodení ani
výrokom o náhrade trov konania, nakoľko žaloba v tejto časti bola zamietnutá, čo bolo považované za
ich úspech v konaní tak, ako by to bolo aj v prípade, ak by konanie v tejto časti bolo zastavené pre
späťvzatie žaloby žalobkyňou, teda zavinením žalobkyne.
Odvolací súd preto podľa § 386 písm. b/ CSP odmietol odvolanie žalovanej 2/
a žalovaného 3/ voči IV. výroku rozsudku súdu prvej inštancie v časti zvyškovo

zamietajúcej žalobu voči žalovanej 1/ (o zaplatenie sumy 7.228,94 eur s príslušenstvom),
ako podané neoprávnenou osobou (postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario bez pojednávania).

12. Odvolatelia ďalej v odvolaní namietali, že žalovanej 3/ (poznámka odvolacieho súdu – odvolatelia
zjavne mali na mysli žalovanú 1/) nebola uložená povinnosť zaplatiť sumu 20.244,13 eur, ani povinnosť

zaplatiť sumu 20.244,13 eur v splátkach vo výške 600 eur, ale len vo výške 230 eur, výrok rozsudku
je nezrozumiteľný a zmätočný. Odvolatelia neuviedli v čom konkrétne spočíva rozpornosť výrokov
ani podstata ich odvolacej argumentácie v tomto smere, nie je zrejmé z akého dôvodu považujú
odvolatelia tieto výroky za nezrozumiteľné a zmätočné. Odvolací súd považuje tieto dva výroky rozsudku
súdu prvej inštancie za jasné a zrozumiteľné. V konaniach, v ktorých žaloba smeruje voči viac ako

jednému žalovanému, ktorým má byť uložená povinnosť splniť peňažný nárok spoločne a nerozdielne
s aspoň jedným ďalším žalovaným ide o pasívnu solidaritu upravenú v ustanovení § 511 O.z., ktorá
vychádza zo zásady, že každý zo spoločných dlžníkov je povinný platiť celý dlh a všetci dlhujú iba
raz. Spoločným znakom solidárnych záväzkov je, že jednotlivé solidárne povinnosti sú samostatné, ale
sú vzájomne spojené s identitou predmetu záväzku. Táto samostatnosť záväzkov sa prejavuje najmä

v tom, že platnosť obligačného záväzku sa skúma samostatne vo vzťahu ku každému solidárnemu
dlžníkovi, splatnosť a miesto plnenia záväzku môže byť u každého solidárneho dlžníka iná, veriteľ môže
jednému zo solidárnych dlžníkov záväzok odpustiť, u ostatných dlžníkov na plnení zotrvá a pod. K
otázke charakteru spoločenstva medzi solidárne zaviazanými dlžníkmi už NS SR zaujal stanovisko,
keď napríklad v rozhodnutí spis. zn. 4Cdo/203/2005 uviedol, že žalovaní solidárni dlžníci sú zásadne

samostatnými a nie nerozlučnými spoločníkmi v konaní. Vysvetlil, že právny základ záväzku každého
z nich a prípadné námietky proti nemu môžu byť u každého spoločníka posúdené nezávisle. Samotná
povaha solidarity sa vyznačuje mnohosťou právnych vzťahov spätých iba totožnosťou plnenia, či
predmetu plnenia. Solidárny záväzok sa ale nemusí vyznačovať totožným obsahom, rôznosť práv a
povinností k tomu istému plneniu je tu prípustná. Ak teda ide o samostatné záväzky, ktoré nemusia byť

ani obsahovo totožné, potom už táto skutočnosť vylučuje, že by mohlo ísť medzi solidárnymi dlžníkmi o
také spoločné práva, aby sa rozsudok musel vzťahovať na všetkých a prípadne aj rovnako. Rozsudok sa
nemusí vzťahovať na všetkých žalovaných solidárnych dlžníkov a o nerozlučné spoločenstvo nepôjde
tiež preto, že veriteľ si môže zvoliť, či bude o celé plnenie žalovať všetkých alebo len niektorých
spoludlžníkov. Z hmotného práva, podľa ktorého je len na úvahe veriteľa, či bude celé plnenie alebo

jeho časť žiadať len od niektorého alebo od všetkých solidárnych dlžníkov, totiž vyplýva, že pasívne
vecne legitimovaný je ktorýkoľvek solidárny dlžník sám osebe. Už z toho, že o založení procesného
spoločenstva medzi solidárnymi dlžníkmi rozhoduje iba vôľa veriteľa, vyplýva záver o samostatnosti
spoločníkov. Okrem toho, aj keby boli žalovaní všetci solidárni dlžníci, nemusí sa rozsudok vzťahovať
na všetkých, lebo každému z nich prislúchajú jeho osobné námietky, ktoré budú posudzované iba vo

vzťahu ku nemu samému. Na rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/203/2005 nadviazala nasledujúca rozhodovacia
činnosť NS SR a názor v ňom uvedený akceptovala (napríklad uznesenia z 26.10.2006 sp. zn. 6Cdo
544/2015, z 29.1.2018 sp. zn. 5Cdo 1/2018, z 12.8.2021 sp. zn. 5Cdo 191/2019). Uvedený názor teda
predstavuje v súčasnosti ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. V prípade pasívnej solidarity
žalovaných ide teda o samostatné procesné spoločenstvo podľa § 76 CSP. Výrok III. rozsudku vo veci

samej v prípade solidárnych dlžníkov správne potom znie: „Žalovaná 2/ a žalovaný 3/ sú povinní zaplatiť
povinnosť uloženú vo výroku II. spoločne a nerozdielne so žalovanou 1/, ktorej bola táto povinnosť
uložená Rozsudkom Okresného súdu Skalica sp. zn. 2C/216/2014-267 zo dňa 10.11.2016“. Na základe
uvedeného túto odvolaciu námietku nebolo možné považovať za dôvodnú.13. Odvolacia námietka žalovaných 2/ a 3/, že žalobkyňa nebola oprávnená vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť úveru,atosodkazomnanesplneniepodmienkyuvedenejv§565O.z.(Podľa§565O.z.akide

o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky,
len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do
splatnostinajbližšienasledujúcejsplátky.),pretoževúverovejzmluvesanenachádzadohodaúčastníkov
omožnostiveriteľapristúpiťkzosplatneniuceléhoúveru,neobstojí,nakoľkotvrdeniažalovaných2/a3/o
neexistencii dohodyzmluvnýchstránomožnostiveriteľazosplatiťúverniesúpravdivé.Takátodohodaje

obsiahnutá v článku IX bod 8 Zmluvy o poskytnutí úveru reg. č. 219154 zo 7.11.2011, z ktorého je zrejmé,
že zmluvné strany sa dohodli, že ak Dlžník poruší svoje povinnosti dohodnuté zmluvou, Podmienkami
alebo súvisiacimi zmluvnými dokumentmi, môže Banka v súlade s Podmienkami od Zmluvy odstúpiť či
požadovať okamžité splatenie istiny Úveru a Príslušenstva.

14. Pokiaľ žalovaní 2/ a 3/ namietali, že nemali byť dlžníkmi v úverovom vzťahu ale len ručiteľmi, že

svedok B. pri svojich výpovediach opakovane uviedol, že ďalší dlžníci slúžili len na zvýšenie bonity,
hodnotenia toho 1. žiadateľa, že žalovaní 2/ a 3/ ani nemali reálne záujem o poskytnutie úveru, tento
na nich ani nebol evidovaný, že postup žalobkyne, kedy ich uviedla do úverovej zmluvy ako dlžníkov
je nutné posúdiť ako neplatný právny úkon podľa § 39 O.z., keďže sa ním obchádzal zákon a je aj v
rozpore s dobrými mravmi, že z výpisu z úverového účtu vyplýva, že tento bol vedený len na meno

žalovanej 1/, pričom žalovaní 2/ a 3/ nemali k dispozícii svoje zmluvy k úveru, neboli oprávnení sa ani
v banke informovať ohľadom stavu splácania úveru a k úhrade boli vyzývaní až vtedy, keď úver nebol
splácaný zo strany žalovanej 1/, tak táto námietka podľa odvolacieho súdu taktiež nemôže obstáť.
Z dokazovania totiž jednoznačne vyplynulo, že sami žalovaní 2/ a 3/ požiadali žalobcu o poskytnutie
úveru spolu so žalovanou 1/ na úhradu kúpnej ceny bytu, ktorý podľa kúpnej zmluvy mala nadobudnúť

do svojho výlučného vlastníctva žalovaná 1/, ktorý úver im bol na základe ich žiadosti žalobkyňou aj
poskytnutý. Pokiaľ teda žalovaní 2/ a 3/ žiadali žalobkyňu o poskytnutie úveru a táto sa rozhodla ich
žiadosti vyhovieť, oprávnene ich v úverovej zmluve označila ako dlžníkov, teda osoby povinné veriteľovi
úverové prostriedky spolu s dohodnutým úrokom vrátiť. Žalobkyňa teda neposkytovala žalovaným úver
proti ich vôli, respektíve v rozpore s ich vôľou, ale na základe ich vôle vyjadrenej v ich písomnej žiadosti.

Takýto právny úkon je potrebné považovať za súladný s platným právom a dobrými mravmi a niet
dôvodu, pre ktorý by tomu malo byť inak. Rovnako odvolací súd nezdieľa ani názor žalovaných 2/
a 3/, že postup žalobkyne spočívajúci v rozšírení okruhu dlžníkov za účelom zvýšenia bonity napĺňa
definíciu nekalej obchodnej praktiky. Už zo samotného § 7 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch (aj keď ten sa v prerokúvanej veci neaplikuje) vyplýva povinnosť veriteľa posúdiť schopnosť

spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Zo zákona však pre prípad porušenia tejto povinnosti nevyplýva
žiaden iný následok než zákaz žiadať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 cit.
zák.). Zo žiadneho ustanovenia právnych predpisov nemožno vyvodiť povinnosť veriteľa chrániť záujmy
(spolu)dlžníkov medzi sebou. Ani v spotrebiteľských vzťahoch veriteľ nie je povinný postupovať tak, aby
chránil záujmy dlžníkov pred svojimi vlastnými záujmami. Z § 53 O.z. a § 5 a § 7 ZoOS vyplýva len to, že

v procese uzatvárania zmluvy a pri formulácii zmluvných podmienok nesmie konať netransparentne voči
dlžníkom. Za takéto konanie však nemožno považovať samotnú okolnosť, že veriteľ chráni svoje záujmy
zodpovedajúcim zabezpečením, ktoré nahradí prípadnú chýbajúcu bonitu dlžníka. Je predovšetkým
vecou spoludlžníka (príp. ručiteľa), aby sa zaujímal o majetkovú situáciu dlžníka, za ktorého dlh má
(spolu)zodpovedať. Ako už bolo viackrát uvedené, v prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu

nateraz nevyplýva žiadne také konanie žalobkyne, ktorým by zľahčovala majetkovú situáciu žalovanej
1/ voči žalovaným 2/ a 3/. Napokon, z výpovede samotnej žalovanej 2/, ku ktorej sa pripojil žalovaný 3/
(zápisnica o pojednávaní z 31.3.2016), celkom zreteľne vyplýva, že sama žalovaná 1/ ich požiadala o
„ručenie“ práve preto, že má nízky príjem a úver by jej nedali (!). Vyjadrenie žalovaných 2/ a 3/ v odvolaní,
v ktorom tvrdia, že nemali vedomosť o nedostatku finančných prostriedkov žalovanej 1/, tak odporuje

ich vlastnej výpovedi počas konania a odvolací súd ho považuje za účelové. Naopak, z ich výpovede
vyplýva,žesibolivedomítoho,žedoúverovéhovzťahusožalobkyňouvstupujúprávepreto,žežalovaná
1/ nemá dostatočný príjem (dostatočnú bonitu) na to, aby získala úver. Nedôvodnou je aj námietka
žalovaných 2/ a 3/, že z výpovedí svedka B. je nepochybné, že okrem zmluvy v písomnej podobe bola
súčasťou právneho vzťahu aj informácia tohto svedka o tom, že úver má splácať výlučne žalovaná 1/, t.

j. osoba, ktorej sa poskytol úver a ktorej sa financovala kúpa nehnuteľnosti, že z vyjadrenia tohto svedka
je absolútne nepochybné, že žalovaní 2/ a 3/ reálne neboli dlžníkmi, im neboli uložené žiadne práva ani
povinnosti, žalovaní 2/ a 3/ teda boli v uvedenej zmluve ako dlžníci len formálne a reálne žalobca k
nim vystupoval len ako k ručiteľom. Práve menovaný svedok totiž pred súdom vypovedal v súvislostis poskytovaním úverov žalobkyňou len vo všeobecnosti (všeobecnej rovine) a z jeho výpovede nebolo
možné dospieť k záveru že žalovaným 2/ a 3/ uviedol, že úver má splácať výlučne žalovaná 1/. Okrem
toho z dokazovania vyplynulo, že svedok nebol oprávnený im ukladať žiadne práva ani povinnosti a

práva a povinnosti im vyplývali z písomne uzatvorenej úverovej zmluvy, ktorú uzatvárali žalovaní so
žalobkyňou.

15. Rovnako neobstojí ani námietka žalovaných 2/ a 3/ o výraznom zhoršení ich postavenia (uvedením
ich v zmluve ako dlžníkov) z dôvodu, že stratili možnosť požadovať od žalovanej 1/ vrátenie celej sumy,

ktorú by ako dlžníci za ňu zaplatili, nakoľko spôsob vyrovnania sa dlžníkov navzájom nie je predmetom
tohto konania a preto námietky v tomto smere sú pre rozhodnutie v tejto veci právne irelevantné. Ako
bolo uvedené aj vyššie, sama skutočnosť, že žalovaná 1/ má nízke príjmy, ktoré nepostačujú na to,
aby jej žalobkyňa vyhodnotiac jej bonitu poskytla úver, bola žalovaným 2/ a 3/ známa, nakoľko práve to
bol dôvod, prečo žalobkyňa podmienila poskytnutie úveru vznikom spoludlžníckeho záväzku viacerých
osôb, ktoré spoločne spĺňajú podmienku, za ktorej je možné požadovaný úver poskytnúť tak, aby bola

zabezpečená jeho návratnosť z príjmov všetkých spoludlžníkov. Pokiaľ žalovaných 2/ a 3/ uviedla do
omylu žalobkyňa 1/ ohľadom jej schopnosti úver splácať, títo si môžu vyvodiť zodpovednosť voči nej,
avšak nie voči veriteľovi.

16. Odvolatelia namietali nesprávne právne posúdenie veci (výkladu vôle zmluvných strán pri uzatváraní

zmluvy) majúcom za následok nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o platnosti úverovej zmluvy
aj vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/, boli názoru, že na výklad zmluvy o úvere uzatvorenej medzi
nimi a žalobkyňou dňa 7.11.2011 je vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy potrebné aplikovať
ustanovenia O.z. Poukázali na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 87/2017, v zmysle ktorého je v plnom
súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých

inštitútov súkromného práva, bola aplikovaná právna úprava obsiahnutá v O.z. a nie v Obch.z., vytkli
súdu prvej inštancie, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, keď v odôvodnení napadnutého
rozsudku uviedol, že vec sa má posúdiť okrem iného podľa § 266 Obch.z.
Vo vzťahu k tvrdenému odklonu odvolací súd (súc viazaný právnym názorom dovolacieho súdu) uvádza,
že táto námietka odvolateľov je dôvodná, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi

dovolacieho súdu, ktorý zaujal v predmetnej veci stanovisko, že „...aplikáciou O.z. v prípade duplicitnej
právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva na právne inštitúty vzniknuté na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere sa už dovolací súd zaoberal v dovolateľmi označenom rozsudku sp.
zn. 3 Cdo 87/2017, ktoré treba považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
V zmysle uvedeného rozhodnutia je v plnom súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa požiadavka, aby

v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva, bola aplikovaná právna
úprava obsiahnutá v O.z., a nie v Obch.z.. Ak odvolací súd v uznesení z 30. januára 2018 sp.
zn. 26Co/16/2017 v bode 24. ustálil, že: „Zmluva o úvere a jej účinky sa budú spravovať Obchodným
zákonníkom účinným k 7. novembru 2011 (t. j. ku dňu uzatvorenia Zmluvy o úvere - pozn. dovolacieho
súdu) a až od 1. apríla 2015 sa upravia tak, že sa naďalej budú spravovať O.z. Vzhľadom na to treba

na výklad tejto zmluvy použiť ustanovenia § 266 Obch.z., ktoré sú inak vo svojej podstate podobné
s výkladovými pravidlami § 35 O.z.“, a ak tento záver následne prebral súd prvej inštancie v bode
57. rozsudku č. k. 2C/216/2014-610 z 1. októbra 2019, ktorý právny názor následne odvolací súd v
napadnutom rozsudku potvrdil, dovolací súd konštatuje, že došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej
praxe najvyššieho súdu. 28. Dovolací súd považuje za potrebné poukázať, že názor odvolacieho súdu

(vyjadrenýv bode 24. uznesenia sp.zn. 26Co/16/2017 z 30.1.2018)spočívajúcivtom,žeustanovenia
O.z. na ochranu spotrebiteľa nie je možné aplikovať retroaktívne tým spôsobom, že ich zavedením
do právneho poriadku sa následne spätne upravia, t. j. zmenia alebo zrušia účinky právneho úkonu,
ktoré nastali v čase jeho urobenia, nie je akceptovateľný. Aj napriek skutočnosti, že podľa ustanovenia
§ 52 ods. 2 O.z. v znení účinnom 7. novembra 2011 (t. j. ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy o

úvere - pozn. dovolacieho súdu) platilo, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Novelou O.z. (t. j. zákonom č.
102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy

uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a
doplnení niektorých zákonov) účinnou od 1.4.2015 bola do ustanovenia § 52 ods. 2 O.z. doplnená tretia
veta, v zmysle ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia O.z., aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Vzmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu na všetky spotrebiteľské záväzky, a teda aj
na spotrebiteľské záväzky, ktoré sú svojou povahou tzv. absolútnym obchodom a boli uzavreté pred
účinnosťou novelizovaného znenia § 52 ods. 2 tretia veta O.z., sa má prednostne použiť právny režim

O.z. a nie Obch.z. Na potvrdenie správnosti uvedenej úvahy nemá norma § 52 ods. 2 tretia veta O.z.
prechodné ustanovenia. To znamená, že od jej účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred
týmto dňom (pozri uznesenie NS SR sp. zn. 2 Cdo 153/2017). Identické právne závery uvedené vyššie,
zaujal NS SR aj v skutkovo a právne obdobných veciach, o. i. aj v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 87/2017, na
ktorý poukazujú dovolatelia (pozri napr. rozsudky sp. zn. 3 MCdo 14/2014, 8 MCdo 13/2014, 4 MCdo

17/2014, 3 Cdo 87/2017 alebo uznesenie sp. zn. 2 Obdo 5/2019).“
Vo vzťahu k výkladu vôle zmluvných strán však námietka o nesprávnom právnom posúdení veci
neobstojí. V zmysle § 35 ods. 2 O.z. právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich
jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v
rozpore s jazykovým prejavom. Pri výklade prejavu vôle adresovaného inej osobe nie je podstatné ani
to, ako ho táto osoba subjektívne skutočne pochopila, ale ani to, akú vôľu chcel konajúci subjektívne

prejaviť, ale to, ako právny úkon s ohľadom na všetky okolnosti objektívne mala a mohla pochopiť
osoba v postavení adresáta. Podľa názoru judikatúry jazykový výklad predstavuje základ pre poznanie
a pochopenie zmluvného dojednania. Je východiskom objasnenia a ujasnenia jeho obsahu, zmyslu a
účelu. Text zmluvy je prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím
konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich

strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom
hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj
pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby,
ktorý nie je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu, a nie je interpretom tohto právneho
úkonu poznateľný. Z vonkajších okolností spojených s podpisom zmluvy a realizáciou zmluvného vzťahu

preto treba hľadieť hlavne na vôľu, ako aj na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následné konanie
účastníkov po podpise zmluvy. Jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu,
ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú
možné obidva výklady. Tým je vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha
súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy

má byť teda výnimkou, a nie zásadou (porovnaj I. ÚS 342/07). (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky spis. zn. 3Cdo 226/2009).
Na existenciu vôle sa pri jej prejave usudzuje predovšetkým na základe objektívnych skutočností, t.j.
okolností, za ktorých bola vôľa prejavená, pričom osobitný zreteľ sa kladie na dobromyseľnosť adresáta
úkonu. Neprihliada sa však na motív (vnútornú pohnútku) prejavenej vôle, okrem prípadu, ak by bol

právnym úkonom prejavený a tým sa stal jeho súčasťou. Pokiaľ ide o prejav vôle, je ním akákoľvek forma
jej vonkajšieho manifestovania poznateľná inými osobami, pričom nie je podstatné, akými prostriedkami
sa táto poznateľnosť dosiahne. Právny úkon nie je urobený vážne vtedy, ak je z okolností zrejmé, že
konajúci subjekt nechcel svojim prejavom vôle spôsobiť právne účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle
právne predpisy spájajú. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 1Cdo 191/2009).

Pokiaľ ide o pomer vôle a prejavu na existenciu vôle sa usudzuje predovšetkým z objektívnych
skutočností, teda predovšetkým z okolností, za ktorých bol prejav vôle urobený. Ak prejav vôle posúdený
podľa týchto zásad nevzbudí pochybnosti o tom, že je prejavom skutočnej vôle, predpokladá sa, že ním
je. Osobitne vo vzťahu k podpisu pripravenej písomnej zmluvy judikatúra uzavrela, že konajúca osoba
je povinná venovať náležitú pozornosť obsahu listiny, ktorú podpisuje, a nemôže sa následne dovolávať

toho, že listina ňou podpísaná nevyjadruje jej vôľu, ak tejto listine nevenovala pozornosť.
Odvolací súd dodáva, že v prerokúvanej veci je zmluva o úvere spísaná v listine a stranami podpísaná.
Podľa § 40 ods. 3 veta pred bodkočiarkou O.z. tak platí, že písomný právny úkon je platný, ak je
podpísaný konajúcou osobou. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že vonkajší prejav pod listinou v
podobe podpisu je v zásade znakom toho, že podpisujúca osoba obsah listiny akceptuje ako prejav

vlastnej vôle. Tým samozrejme nie je vylúčené, že takýto právny úkon môže byť neplatný pred
nedostatok vôle v zmysle § 37 ods. 1 O.z.. Podľa názoru súdu však ani ustanovenia na ochranu
spotrebiteľa nemôžu ísť tak ďaleko, aby umožňovali spotrebiteľovi bez ďalšieho spochybniť svoju vôľu
prejavenú podpisom listiny. Opačný postup by totiž vniesol absolútnu neistotu do právnych vzťahov,
kedy by spotrebiteľovi stačilo následne vyhlásiť, že nechcel prejaviť vôľu vtelenú do ním podpísanej

listiny. Takúto neistotu však nemožno akceptovať ani v prípade spotrebiteľských vzťahov; právny styk sa
totiž vo všeobecnosti (odhliadnuc od niektorých výnimočných prípadov) musí spoliehať predovšetkým
na obsah vlastného prejavu vôle, ktorý jediný umožňuje poznať jej obsah (porov. aj výkladové pravidlá
v § 35 ods. 2 a 3 O.z.).17. Neobstojí ani námietka odvolateľov, že je prinajmenšom neadekvátne požadovať od spotrebiteľov,
ktorý nepôsobia v bankovom odbore, aby títo rozlišovali pojmy „dlžník" a „ručiteľ" a skúmali, či je v
zmluve uvedený správny údaj, že z vyjadrení svedka B. vyplýva, že pokiaľ by aj požiadali o vysvetlenie,

prečo je tam uvedený údaj „dlžník" a nie „ručiteľ", tento by ani nevedel vysvetliť rozdiel, že samotná
žalobkyňa pristupovala k právnemu vzťahu medzi ňou, žalovanou 1/ a žalovanými 2/ a 3/ v tom smere,
že žalovaní 2/ a 3/ sú povinní uhradiť úver iba v prípade, ak by úver nesplácala žalovaná 1/ a že
takéto skutočnosti vyplynuli aj z výpovede svedka B.. Pokiaľ totiž žalovaní 2/ a 3/ dôvodia, že už v čase
uzatváraniazmluvychcelibyťvpostaveníručiteľovaniedlžníkov,takpredsamuselivedieť,akýjerozdiel

medzi týmito pojmami (čo chcú a čo už nie) a tak je nekorektné spochybňovať platnosť uzatvorenej
zmluvy, pre prípadnú nevedomosť pracovníka banky pred ktorým vopred pripravenú zmluvu podpisovali
o rozdieloch v týchto pojmoch a jeho prípadnú neschopnosť im tento rozdiel vysvetliť, ak by ho o takéto
vysvetlenie prípadne požiadali. Takéto účelové konštrukcie nemohli obstáť, nakoľko z dokazovania
vyplynulo, že žalovaní 2/ a 3/ vo vzťahu k žalobkyni neprejavili vôľu vystupovať v právnom vzťahu ako
ručitelia, ale prejavili vôľu vystupovať ako dlžníci a na základe takto prejavenej vôle žalobkyňa s nimi aj

uzatvorila zmluvu. Pokiaľ aj žalovaní 2/ a 3/ boli v omyle, že do banky idú podpísať prevzatie ručiteľského
záväzku, lebo im to povedala žalovaná 1/ a podpísali určitú a zrozumiteľnú žiadosť o úver a následne
aj určitú a zrozumiteľnú úverovú zmluvu vyhotovenú na základe takejto ich žiadosti (kde jednoznačne
v oboch prípadoch vystupujú ako dlžníci) len ich prípadný vnútorný omyl vyvolaný žalovanou 1/, že
podpisujú listiny sledujúce vznik ich ručiteľského záväzku nemá bez ďalšieho za následok neplatnosť

zmluvy uzatvorenej so žalobkyňou. Žalovaní boli po čerpaní úveru v postavení solidárnych dlžníkov a
v takomto prípade veriteľ má právo požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich a pokiaľ sa aj rozhodol
požadovať plnenie solidárneho záväzku najskôr od žalovanej 1/ neznamená to, že konal tak, ako by
žalovaní 2/ a 3/ prevzali len ručiteľský záväzok. Obdobne pre existenciu vzniku spoludlžníckeho záväzku
žalovaných 2/ a 3/ založeného úverovou zmluvou bolo právne irelevantné, či žalobkyňa viedla úverový

účet len na žalovanú 1/. Okrem toho takéto skutočnosti z výpovede svedka B. nevyplynuli. Ako bolo
už uvedené vyššie, tento svedok pred súdom vypovedal o uzatváraní úverových zmlúv bankou len vo
všeobecnej rovine, nehovoriac o tom, žalovaným muselo byť zrejmé, že nie je štatutárnym zástupcom
žalobkyne, prípadne osobou oprávnenou za banku navonok samostatne konať. V prerokúvanej veci
zo zhodných výpovedí žalovaných, ako aj svedka B. jasne vyplýva, že žalovaným bola zmluva o

úvere predložená zo strany svedka, bola im predčítaná a bola im na požiadanie vysvetlená. Žiaden zo
žalovaných 2/ a 3/ sa pritom nemohol domnievať, že v zmluve nie je spoludlžníkom, prípadne, že by
v nej bol ručiteľom. Už v písomnom vyhotovení zmluvy je meno žalovaných uvedené pod označením
„Dlžník“, rovnako je označenie „Dlžník“ uvedené nad podpisovou lištou, na ktorej sú umiestnené podpisy
všetkých žalovaných. Už na prvý pohľad je teda zrejmé, že postavenie žalovaných v tejto zmluve má

byť postavením dlžníkov a nie iné, a táto okolnosť musí byť zrejmá každému, kto je schopný čítať. Z
výkladu podaného vyššie potom vyplýva, že ich podpis pod touto listinou treba vykladať ako prejav
ich vôle stať sa dlžníkmi, pokiaľ nebudú zistené také osobitné okolnosti, z ktorých by bolo zrejmé, že
žalobkyni bola alebo musela byť známa ich odlišná vôľa. Ako však už bolo uvedené, obsah vykonaného
dokazovania nedáva rozumný podklad pre takéto skutkové závery. Parciálne skutkové zistenia súdu

prvej inštancie potom nedávajú ani podklad pre prípadný záver, že by išlo o zmluvnú podmienku „skrytú“
medzi iné obsahovo nesúvisiace ustanovenia zmluvy, prípadne že by žalobca svojím postupom konal
nedobromyseľne, keď žalovaných uviedol do písomnej zmluvy ako spoludlžníkov (ako to v podstate
tvrdia žalovaní). Nie je totiž zrejmé, z čoho mohla žalobkyňa usudzovať na opačnú vôľu žalovaných 2/
a 3/. Okrem toho títo žalovaní podľa vlastných výpovedí text zmluvy nečítali, hoci im bol predložený,

a nemali žiadne otázky k jeho obsahu. Potom ale treba vychádzať z toho, že žalovaní 2/ a 3/ svojimi
podpismi pod listinou zmluvy o poskytnutí úveru ako dlžníci prejavili vôľu stať sa dlžníkmi žalobkyne.

18. Neobstojí ani námietka, že zo strany žalobkyne došlo k oklamaniu žalovaných ako spotrebiteľov keď
títo neboli dostatočne informovaní o povahe a vlastnostiach poskytnutej služby a s ohľadom na tvrdenia

svedka B. ani takto informovaní dostatočne nemohli byť (z výpovede svedka B. jednoznačne vyplynulo,
že úver mala splácať len žalovaná 1/ a nie žalovaní 2/ a 3/ čo bolo aj v súlade s ich očakávaniami, s
ktorými vstupovali do právneho vzťahu so žalobkyňou).
Pracovník banky (svedok B.) sa nemal totiž odkiaľ dozvedieť o ich vnútornom omyle a z dokazovania
vyplynulo,žeonsámtentoprípadnýomylnevyvolal.Právenaopak,zdokazovaniavyplynulo,žežalovaní

2/ a 3/ nepožadovali nad rámec im poskytnutých informácií ďalšie informácie o povahe služby a tak je
právne irelevantné, či im veriteľ bol prípadne schopný aj takéto ďalšie informácie v prípade ich záujmu
poskytnúťavakomrozsahu,svedokB.totižnebolvčaseuzatváraniaspornéhoprávnehoúkonujediným
pracovníkom banky, ktorý by im takéto informácie poskytnúť mohol, a hypotéza podsúvaná žalovanými,že ak by aj o informácie požiadali, poskytnuté by im neboli, respektíve by im boli poskytnuté nesprávne
informácie, je viac ako nepravdepodobná. Žalovaní 2/ a 3/ pred súdom uviedli, že úverovú zmluvu
nečítali, lebo dôverovali pracovníkovi banky. Žalovaná 2/ si myslela, že za úver ručí, ale nevedela uviesť

čo to znamená. Je preto otázne aké boli jej očakávania, ale podstatným je to, že v banke jej nikto
nepovedal, že ručí za úver. Povedala jej to údajne len jej sestra. Žalovaný 3/ uviedol, že im bola zmluva
predložená s vysvetlením a vedel, že sa jedná o úver žalovanej 1/, teda čerpaný je za účelom získania
finančnej hotovosti potrebnej na zaplatenie kúpnej ceny bytu, ktorý kupovala žalovaná 1/ + na jeho
rekonštrukciu (čl. II bod 2 úverovej zmluvy), z čoho logicky vyplýva, že bol uzrozumený s tým, že oni

(žalovaní 2/ a 3/) nebudú čerpať pre seba (svoju potrebu) nič, preto tvrdenie ich právneho zástupcu o ich
práve na čerpanie v rozsahu 1/3 z celku, ktoré nevyužili je účelové, nakoľko z dokazovania nevyplynulo,
že by úver niekedy chceli čerpať pre seba (pre svoju potrebu), práve naopak z dokazovania vyplynulo (a
je to aj logický záver), že boli stotožnení s tým, že takto získané prostriedky budú použité na vyplatenie
kúpnej ceny bytu + jeho rekonštrukciu - účel dohodnutý v zmluve. Preto pri uzatváraní zmluvy bolo aj
pre zmluvné strany nepodstatným, kto (ktorý zo solidárne oprávnených veriteľov) by mal požiadať o

čerpanie úveru. Pre poriadok je potrebné dodať, že svedok B. pred súdom vypovedal len všeobecne o
tom ako bežne postupuje pri uzatváraní úverových zmlúv, nie ako postupoval v prejednávanom prípade.
Neuviedol, že v tejto veci žalovaných oboznámil o najdôležitejších bodoch (ako to podsúvajú súdu
žalovaní), ale uviedol len to, že to tak bežne robí. Je pochopiteľné, že si konkrétnosti nepamätal, ale
žalovaní ktorí uzatvárali takúto zmluvu len raz si pamätali, že im nebolo nič nejasné a tak nemali po

oboznámení žiadne otázky. Z jeho výsluchu je zrejmé, že to bol právny zástupca žalovaných (osoba
znalá práva), ktorý mu kládol nevhodné - zavádzajúce otázky (účelovo mätúce svedka) ako napr. „kto
bol podľa jeho názoru hlavným dlžníkom“ a podobne. Bol to právny zástupca žalovaných, ktorý delil
dlžníkovnahlavnýchavedľajšíchapotomtakábolaajodpoveďsvedka,žepodľajehonázorujehlavným
dlžníkom ten, kto je uvedený ako prvý. Svedkom prezentovaný názor je len jeho názorom, ktorý nemá

oporu v zákone a je pre vec nepodstatný a už vonkoncom z neho navonok vo vzťahu k prejednávanej
veci, prípadne žalovaným neplynú žiadne právne následky (práva a povinnosti). Obdobný osud zdieľa
aj jeho všeobecný názor, že hlavným dlžníkom je ten, ktorého nehnuteľnosť sa financuje. Okrem toho z
dokazovania ani nevyplynulo, že by takéto poučenie bolo dané aj žalovaným pred uzatvorením spornej
úverovej zmluvy.

19. Pokiaľ žalovaní 2/ a 3/ stavali svoju obranu na tom, že v prejednávanej veci išlo o delenú pohľadávku
žalovaných voči banke na čerpanie úverových prostriedkov, táto neobstojí, nakoľko o delenú pohľadávku
ide vtedy, ak dlžník je povinný voči každému veriteľovi iba do výšky podielu tohto veriteľa na pohľadávke
(oprávnení toho ktorého žiadateľa o úver, vyplývajúceho z úverovej zmluvy, požadovať od banky

samostatné plnenie vo svoj prospech) a každý veriteľ môže vyžadovať plnenie iba vo výške svojho
podielu - čo nebol prípad práve prejednávanej veci, nakoľko z úverovej zmluvy nevyplýva, že by sa
účastnícizmluvydohodlinatom,žedlžnícimajúkaždýsamostatnéprávonaposkytnutiečastifinančných
prostriedkov z celkovej dlžnej sumy dohodnutých finančných prostriedkov a takáto dohoda by bola
aj nelogická, nakoľko podľa kúpnej zmluvy záväzok z úhrady kúpnej ceny bytu bol len na strane

žalovanej 1/ a keďže úverové prostriedky boli účelovo viazané na úhradu kúpnej ceny bytu bolo by
nelogické predpokladať, že vôľou strán bola dohoda s bankou o tom, že každý z dlžníkov bude mať
voči nej samostatnú pohľadávku na čerpanie úverových prostriedkov do určitej výšky. Podľa názoru
odvolacieho súdu v prejednávanej veci z dokazovania vyplynulo, že v prípade práva žalovaných na
čerpanie úverových prostriedkov od žalobkyne išlo o solidárnu pohľadávku žalovaných 1/, 2/ a 3/ z

úverovej zmluvy. O solidárnu pohľadávku ide totiž vtedy, ak ktorýkoľvek z veriteľov môže od dlžníka
vyžadovať celé plnenie, a dlžník (v tomto prípade žalobkyňa) môže poskytnúť plnenie ktorémukoľvek
z veriteľov - čo bol prípad práve prejednávanej veci, nakoľko podľa úverovej zmluvy bolo nerozhodné
ktorí z veriteľov (žalovaných 1/, 2/ a 3/) po uzatvorení úverovej zmluvy a splnení podmienok čerpania
úveru požiada žalobkyňu o čerpanie úveru, poukázaním finančných prostriedkov získaných na základe

úverovej zmluvy v prospech predávajúcej podľa kúpnej zmluvy. V prípade solidárnej pohľadávky je
každý zo solidárne oprávnených veriteľov oprávnený požadovať od dlžníka rovnaké plnenie, ale dlžník
je povinný plniť iba raz. Plnením tomuto veriteľovi zanikne záväzok dlžníka.

20. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že súd vôbec neaplikoval ust. § 53 O.z. a nepodrobil úverovú

zmluvu prieskumu ohľadom neprijateľnosti zmluvných podmienok najmä jej článok VI ods. 7 obchodných
podmienok, kde sa uvádza, že ak na strane dlžníka vystupuje viac osôb, považuje sa každý z
nich za dlžníka a súčasne spoludlžníka, nakoľko takéto dojednanie predstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku, že žalobkyňu ako banku dostáva totiž do výhodnejšieho postavenia v tom smere, žebanka sa zbavuje zodpovednosti za prípadné nesprávne vyplatenie úveru a zbavuje sa povinnosti ďalej
komunikovať s osobami, ktoré reálne úver nečerpajú, že tí dlžníci, ktorí úver nečerpajú, sa dostávajú do
nevýhodnejšieho postavenia, keď strácajú akúkoľvek kontrolu nad čerpaním úveru v priebehu právneho

vzťahu, do ktorého vstúpili, odvolací súd uvádza: Takáto námietka neobstojí, nakoľko ako už bolo
vyššie uvedené, zo žiadneho ustanovenia Obch.z. o zmluve o úvere nemožno vyvodiť, že by dlžníkom
zo zmluvy o úvere mohla byť len tá istá osoba, ktorej boli finančné prostriedky podľa tejto zmluvy
vyplatené. Ust. § 497 Obch.z. upravujúce zmluvu o úvere (ktoré je kogentné, § 263 Obch.z.), ale aj § 657
O.z. predpokladajú ako pojmový znak oboch týchto zmlúv prenechanie peňažných prostriedkov (resp.

pri pôžičke aj iných druhovo určených vecí) do vlastníctva dlžníka. Samozrejme, nie je vylúčené ani
poskytnutieúveru(pôžičky)nepriamoformoupoukážkytak,ževeriteľnapr.zadlžníkasplníjehozáväzok
voči tretej osobe (teda jej poukáže finančné prostriedky v prospech úhrady záväzku dlžníka) a dlžník
sa zaviaže takto vzniknutý úverový záväzok splácať rovnako, ako keby bol poskytnutý priamo jemu.
Takúto úpravu pôžičky, resp. úveru pripúšťa aj judikatúra (porovnaj rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Cdo
3912/2010, podobne rozhodnutia NS SR sp. zn. Obdo V 47/2001, podobne napr. 4Obdo 157/2004).

Vo všetkých týchto prípadoch je však podstatné, že veriteľ skutočne poskytne časť svojich finančných
prostriedkov (zo svojho majetku). Pokiaľ je teda prípustné, aby dlžník súhlasil s poskytnutím úveru
formouprevodutretejosobe,potomjerovnakoprípustné,abysadlžnícidohodli,žereálnebudepeňažné
prostriedky čerpať len jeden z nich. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku v podstate stotožnil osobu
tzv. formálneho dlžníka (podľa zmluvy o úvere) s osobou materiálneho dlžníka (ten, kto bol skutočným

beneficientom z tejto zmluvy), keď takáto požiadavka zo zákonnej úpravy zmluvy o úvere, ani iných
ustanovení nevyplýva. Okrem toho súd prvej inštancie nevzal do úvahy, že právny poriadok pozná
inštitúty, kedy sa určitá osoba zaviaže splniť materiálne celkom cudzí dlh, a to napríklad v podobe
prevzatia dlhu alebo pristúpenia k dlhu (§ 531 až 534 O.z.), eventuálne aj v podobe ručenia (§ 546 O.z.).
Ak ďalšia osoba môže (po dohode s dlžníkom alebo bez nej) prevziať zodpovednosť za dlh, z ktorého

celkom zjavne nemala žiaden benefit, potom nie je zrejmé, prečo by nemala existovať možnosť zaviazať
sa zaplatiť taký dlh ešte v zmluve o úvere spoločne s dlžníkom - beneficientom peňažných prostriedkov z
úveru. Veriteľ v zásade nie je povinný zisťovať, čo vedie jednotlivých (pristupujúcich) dlžníkov (ručiteľov)
k tomu, že sa zaviažu zaplatiť cudzí dlh. Môžu to byť obchodné dôvody (napr. banková záruka), ale napr.
aj osobné príčiny (rodinná výpomoc ako aj v prerokúvanej veci). I keď problematiku spoludlžníctva resp.

ručenia príbuzných nemožno podceňovať najmä z hľadiska negatívneho vplyvu príbuzenského pomeru
na ostražitosť pri vstupe do týchto právnych vzťahov, v prerokúvanej veci nateraz skutkové zistenia
nedávajú žiaden podklad pre záver, že by žalobkyňa akýmkoľvek spôsobom zľahčovala existujúce
skutočnosti s cieľom získať žalovaných ako spoludlžníkov. Na základe toho tak treba uzavrieť, že
viazanosti žalovaných ako spoludlžníkov so žalobkyňou neprekáža okolnosť, že beneficientom úveru

mala byť len žalovaná 1/.

21. Napokon neobstojí ani námietka odvolateľov, že im nebolo umožnené oboznámiť sa so znením
všeobecných obchodných podmienok a obchodných podmienok, nakoľko (ako to právne namietala aj
samotná žalobkyňa) v článku 1 zmluvy je výslovne uvedené, že tieto sú súčasťou zmluvy a dlžník

podpisom zmluvy potvrdzuje a vyhlasuje, že prevzal tieto podmienky a oboznámil sa s ich obsahom.
Skutočnosť, že sa odvolatelia s týmito obchodnými podmienkami prípadne reálne neoboznámili
nemožno klásť za vinu žalobkyni. Žalovaní vyjadrili podpisom zmluvy aj súhlas s obchodnými
podmienkami a preto ich odvolacia námietka nie je dôvodná.

22. Dôvodnou bola námietka žalovaných 2/ a 3/ o zmätočnosti odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie v časti priznaného nároku žalobkyni na zaplatenie sumy 20.244,13 eur, avšak nič to nemení na
vecnej správnosti samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaných 2/ a 3/ zaplatiť
spoločne a nerozdielne žalobkyni sumu 20.244,13 eur s príslušenstvom. Odvolací súd v tejto súvislosti
uvádza:

Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobkyňa si svoj záväzok zo zmluvy o úvere splnila,
keď žalovaným na žiadosť žalovanej 1/ poskytla peňažné prostriedky vo výške 36.500 eur, že žalovaní
svoju povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v splátkach vo výške 213,46 eur mesačne
postupne porušili, keď nesplácali dohodnuté splátky úveru riadne a včas, na základe čoho žalobkyni
vzniklo právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru podľa § 565 O.z., čo bolo dohodnuté v čl. IX. bod 8.

Zmluvy, že žalobkyňa úver zosplatnila ku dňu 15.7.2013, že na úvere sú evidované splátky v celkovej
sume 16.255,87 eur (z toho úhrady predstavujú 2.312,40 eur, 100 eur a suma 13.843,47 eur predstavuje
časť výťažku z dražby založenej nehnuteľnosti po uspokojení pohľadávky prednostného záložného
veriteľa a nákladov dražby) a teda, že ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie vo veci samej dlhžalovaných na istine predstavoval sumu 20.244,13 eur (pravdaže po zohľadnení záverov súdu prvej
inštancie o nepreukázaní nároku žalobkyne na zaplatenie uplatnených vyčíslených bežných úrokov z
úveru a vyčíslených úrokov z omeškania, prípadne iných poplatkov, ktoré závery spochybnené neboli).

Okrem toho sa žiada dodať, že právny zástupca žalovaných 2/ a 3/ takúto pohľadávku žalobkyne
vo svojom vyjadrení zo 7.12.2015, doručenom súdu prvej inštancie dňa 7.12.2015 uznal v rozsahu
20.344,13 eur, resp. nespochybnil skutkové tvrdenia žalobkyne o tom, že na istinu úveru bola zaplatená
suma 16.155,87 eur (tu pozri č.l. 104 spisu). Pokiaľ teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žalovaných 2/ a 3/ možno zaviazať len na zaplatenie sumy predstavujúcej rozdiel medzi poskytnutým

úverom a všetkými úhradami na úver, ktoré súd započítal v celom rozsahu na istinu úveru, teda uložil
žalovaným 2/ a 3/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 20.244,13 eur (36.500-16.255,87) a vo zvyšku
žalovanej istiny žalobu zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne a vychádza zo skutkového stavu
zistenéhonazákladevykonanéhodokazovania.Odvolacísúduzatvára,ževkonaníbolopreukázané,že
žalovaným 2/ a 3/ vznikla povinnosť takýto záväzok uhradiť, pričom jeho výška i právny dôvod vyplynuli
z dokazovania. Nesprávnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti bola odstránená

odôvodnením takýchto správnych záverov súdu prvej inštancie odvolacím súdom.

23. Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.
ÚS 115/03, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základrozhodnutia,stačínazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníka
na spravodlivý proces.

Ak sa odvolací súd v odôvodnení tohto jeho rozsudku nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej strany,
urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej veci za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaných 2/ a 3/ neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

24. Na základe všetkého vyššie uvedeného odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej

inštancie v odvolaním účinne napadnutých výrokoch II., III. a V., a závislých výrokoch VI. a VII. ako vecne
správny potvrdil, keď tento správne v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 a ods. 2 a § 256 ods. 1 CSP
rozhodol i o náhrade trov prvoinštančného a prvého odvolacieho konania, keď ani odvolací súd nevidel
dôvod pre aplikáciu § 257 CSP.

25. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60

dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni priznal protižalovaným 2/ a 3/ nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že
strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalobkyňa), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených
trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalovaní 2/ a 3/), keď nevidel a ani strany netvrdili dôvod

pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

26. Podľa § 453 ods. 1 a 3 CSP: (1) Ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa
primeranepoužijúnadovolaciekonanie.(3)Akdovolacísúdzrušírozhodnutieaakvrátivecodvolaciemu
súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania

a o trovách dovolacieho konania.
Z dôvodu, že žalovaní 2/ a 3/ boli plne úspešní v dovolacom konaní, podľa vyššie citovaných zákonných
ustanovení (§ 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 453 ods. 3 CSP) im vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobkyni, odvolací súd nevidel v predmetnej veci dôvody hodné osobitného
zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ust. § 257 CSP, preto rozhodol tak, že v dovolacom konaní
procesne plne úspešným žalovaným 2/ a 3/ priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho

konania v plnej výške.

27. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.

(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)