Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, May 31, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/97/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1709205209
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Štiftová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1709205209.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov Mgr.
Daniely Drnákovej a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcov:
X/ F.. S. X., J.. X.X.XXXX, J. U. XX, Š., X/ S. X., J.. X.X.XXXX, I. XX, X., žalobcovia 1/ a 2/ zastúpení
Advokátska kancelária JUDr. Milan Ficek, advokát s.r.o., Žilinská 14, Bratislava, IČO: 47 232 757, proti
žalovaným: X/ Z. X., J.. XX.XX.XXXX, I. XX/A, X.,

X/ N. X.Á., J.. X.X.XXXX, I. XX/A, X., žalovaní 1/ a 2/ zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Ivana
Remšíková, s.r.o., Holubyho 35, Pezinok, IČO: 50 750 810, o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva, na odvolanie žalobcov a žalovaných, proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k.
10C/13/2009-764, zo dňa 14.2.2020, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil podielové spoluvlastníctvo k pozemku zapísanému
na liste vlastníctva č. XXX, katastrálne územie X., Q. X., okres Pezinok, parcela registra „., parcelné č.
XXX o výmere 194 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie a vyporiadal ho tak, že v zmysle
geometrického plánu F.. Š. Š. Č.. 10C/13/2009-6/2018 z 23.8.2018, úradne overenom katastrálnym
odborom Okresného úradu Pezinok pod č. XXXXX/XXXX z 3.9.2018, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou

rozsudku, prikázal: novovytvorenú parcelu č. XXX/X zastavaná plocha o výmere 97 m2 do výlučného
vlastníctva žalobcov F.. S. X., V. X., narodený X.X.XXXX I. N. J. I., V. Č. XXXXXX/XXXX M. S. X., V.
A., J. X.X.XXXX I. H., V. Č.N. XXXXXX/XXXX, Q. G. I. XX, X. tak, že títo nadobúdajú novovytvorenú
parcelu do bezpodielového spoluvlastníctva manželov v podiele o veľkosti 1/1; novovytvorenú parcelu č.
XXX/X zastavaná plocha o výmere 97m2 do výlučného vlastníctva žalovaných Z. X., V. X.K., narodený
XX.XX.XXXX I. G., V. Č. XXXXXX/XXXX M. N. X., V. L., J. X.X.XXXX I. G., V. Č. XXXXXX/XXXX,

Q. G. I. XX/A tak, že títo nadobúdajú novovytvorenú parcelu do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov v podiele o veľkosti 1/1; žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal;
štátu nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobou z 10.6.2009 sa žalobcovia
(okruh strán ustálený uznesením č. k. 10C/13/2009-52 z 30.12.2010) domáhali zrušenia podielového
spoluvlastníctva k parcele číslo XXX o výmere 194 m2 nachádzajúcej sa v okrese Pezinok, obec
X., H. Ú. X., zapísanej na liste vlastníctva číslo XXX ako zastavaná plocha a nádvorie (ďalej aj ako

„parcela číslo XXX“). Ďalšie trvanie podielového spoluvlastníctva považujú v dôsledku pretrvávajúcich
nezhôd o hospodárení na spoločnom pozemku, vyhrážok, slovných a fyzických útokov zo strany
žalovaného 1/, úmyselné poškodzovanie pozemku žalovaným 1/ za neprípustné a odporujúce samotnej
povahe podielového spoluvlastníctva. Žalobcovia sa v priebehu celého konania domáhali vyporiadania
podielového spoluvlastníctva k pozemku podľa výšky ich spoluvlastníckych podielov s následkom
nadobudnutia výlučného vlastníckeho práva k príslušnej časti pozemku, pričom dôrazne odmietali

variantu delenia pozemku so zachovaním podielového spoluvlastníctva na jeho časti. Považovali za
podstatné, aby mali pásmo pri ich dome o výmere 1-1,5m2 na jeho obhospodarovanie (č. l. 83 súdnehospisu), tiež poukazovali na invaliditu žalobcu 2/ a jeho obmedzenie v pohybe (č. l. 179, 184-186,
211-216, 368-369 a č. l. 514 súdneho spisu). Uviedli, že z podania zo 4.3.2010, vyplynulo, že žalovaní
súhlasia s vyporiadaním pozemku, pričom označili súčasný stav kvôli správaniu sa žalobcu 1/ za trvalo

neudržateľný a to z dôvodu jeho častých fyzických a verbálnych útokoch na žalovaného 1/
a členov jeho rodiny, ktorí uvedené ťažko psychicky znášali (č. l. 28-29 súdneho spisu), praktického
znemožňovania využívania parcely číslo XXX, najmä obmedzovania vstupu a (jediného) prístupu k
nehnuteľnostiam v ich vlastníctve. Žalovaní boli nútení nezhody so žalobcami viackrát riešiť aj privolaním
polície, boli podané i trestné oznámenia (č. l. 25-27 súdneho spisu - podanie vysvetlenia). Žalovaní

poukázalinato,žesavminulostiviackrátpokúšaliozmierainiciovaliviacerostretnutíajprostredníctvom
obecného úradu Limbach (č. l. 30-31 súdneho spisu), avšak akékoľvek dohody boli zo strany žalobcov
porušené. Žalovaní na dôkaz o pretrvávajúcej snahe zmierlivého riešenia sporu predložili výzvu z
3.3.2010
(č. l. 23 súdneho spisu), záznam zo stretnutia na obci Limbach (č. l. 36-37 súdneho spisu). Žalobcovia
prezentovali svoj záujem uzavrieť mimosúdnu dohodu (č. l. 41-46 súdneho spisu). Pokiaľ sa jedná o

predstavu žalovaných ohľadom vyporiadania pozemku, títo žiadajú ponechať časť parcely číslo XXX
v podielovom spoluvlastníctve tak, aby cez túto časť pozemku bol možný prechod a tiež aby mali
prístup ku svojej kanalizačnej šachte (i cez inštitút zriadenia vecného bremena) a plynovej prípojke,
resp. aby časť pozemku okolo domu žalobcov pripadla do výlučného vlastníctva žalovaných v dôsledku
nutnosti prístupu k ich plynovej prípojke, kanalizačnej šachte (v opačnom prípade žiadali prekládku sietí

a plynovej prípojky) a tiež k nehnuteľnosti motorovým vozidlom (napr. aj pri zabezpečovaní požiarnej
ochrany či zdravotníckej služby) so zriadením vecného bremena práva prechodu v prospech žalobcov
(č. l. 86 - 87 súdneho spisu).

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie právne

posúdil spor podľa § 142 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka, pričom mal za to, že jediným
riešením vyporiadania pozemku podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka je reálna deľba pozemku
podľa geometrického plánu číslo XXXXX/XXXX (prvopis na č. l. 487 súdneho spisu), ktorý predstavuje
riešenie číslo 3 v znaleckom posudku číslo XX/XXXX. Tento variant považoval spomedzi ostatných v
konaní produkovaných návrhov na rozdelenie parcely číslo XXX za najlepšie a najkompromisnejšie

riešenie deľby pozemku pre obe strany, a to z nasledovných dôvodov: 1/ zachovaný prístup strán k ich
rodinným domom cez novovzniknuté parcely z miestnej komunikácie (cesta - parcela č. XXX/X) tak ako
vyžaduje § 47 písm. b) zákona č. 50/1976 Zb., žalobcovia k domu súpisne číslo XXX postavenom na
parcele číslo XXX priamo a žalovaní k domu súpisné číslo XXX postavenom na parcele číslo XXX/X
ešte cez jeho vlastnú parcelu číslo XXX/X; 2/ splnenie bezpečnostných predpisov podľa § 82 vyhlášky

č. 94/2004 Z. z. pretože vzdialenosť od miestnej komunikácie od rodinných domov strán je v prípade
žalobcov 1,62 m a v prípade žalovaných 37,11 m (zákon pritom dovoľuje vzdialenosť až na 50 m),
nemusia mať vybudované prístupové cesty k domom a teda sa na nich nevzťahuje ani § 82 ods.
3 vyhlášky č. 94/2004 Z. z., podľa ktorého by takáto prístupová cesta mala mať šírku aspoň 3 m
(parcela číslo XXX mala v najužšom mieste rozmer len 3,03 m a preto pri rozdelení vznikol v tomto

mieste len priestor pre obe strany o veľkosti 1,515 m, čo je dostatočný rozmer pre prechod, dokonca
i pre osoby s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie; 3/ reálne rozdelenie pozemku v plnom
rozsahu korešponduje s výškou spoluvlastníckych podielov strán, keď každému pri ideálnom podiele
1 bude prikázaná presná polovica výmery pozemku (97 m2 + 97 m2 = 194 m2); 4/ je zachovaný aj
účel využívania pozemku ktorým je prístup ku miestnej komunikácii a funkcia priľahlého pozemku k

obývaným rodinným domom, ktorý možno naďalej z oboch strán (t. j. zo strany žalobcov aj žalovaných)
obhospodarovať;5/rozdelenímpozemkuzostanezachovanýifaktickýprístupžalovanýchkinžinierskym
sieťam (keď deliaca čiara vedie cez tieto šachty), pričom im naďalej (i po rozdelení pozemku) prislúcha
i právo z vecného bremena spočívajúce v ich užívaní riadne zapísané na liste vlastníctva číslo XXX
(pôvodnej parcele číslo XXX).

3. Pokiaľ ide o námietku žalovaných, podľa ktorej takýmto delením parcely číslo XXX prídu o priestor
pre prejazd motorovým vozidlom do dvora a aj o parkovacie miesto, uviedol, že uvedené sa žiadnym
spôsobom nedotýka určeného (pôvodného) účelu pozemku, najmä prístup k miestnej komunikácii
a obhospodarovanie domov určených na bývanie. Pozemok priliehajúci k obom rodinným domom

vytvára s týmito stavbami jeden funkčný celok, slúži na ich lepšie využitie a jeho blízkosť umožňuje
využitie pozemku ako relaxačného miesta či malej záhradky. Uviedol, že z vykonaného dokazovania
nevyplynulo, že parcela číslo XXX by bola (i historicky) kedykoľvek určená na prejazd či parkovanie
motorových vozidiel, ako aj vyplynulo zo znaleckého posudku číslo XX/XXXX (č. l. 141), na tejto parcelenikdy nebola vybudovaná ani spevnená prístupová komunikácia pre motorové vozidlá. Mal za to, že
táto premisa prezentovaná žalovanými nemá žiadne opodstatnenie a zvyk žalovaných parkovať vo
vnútornom dvore vedľa ich domu (pričom dvor nebol nikdy na takéto využitie prispôsobený) nemôže

zakladať účel využitia pozemku podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dôvodil, že hľadisko
účelného využitia pozemku je právnou normou s relatívne neurčitou hypotézou a v tejto podľa názoru
súdu prvej inštancie nie je jednoznačne obsiahnutý prístup k domu žalovaných motorovým vozidlom
či možnosť parkovania vo vnútri dvora (parcely číslo XXX) a v prípade ak súd urobil skutkové zistenie
o tom, že pozemok bude možné užívať na určený účel aj po rozdelení, hoci oproti predchádzajúcemu

stavu s určitými obmedzeniami (ktorým sa nemožno s poukazom na situovanie a rozmer parcely číslo
XXX vyhnúť), ide o reálne deliteľnú vec a je potrebné dať prednosť jej reálnemu rozdeleniu medzi
spoluvlastníkmi (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 15.10.2007, sp. zn. 22 Cdo 3533/2007). Bol názoru,
že motorovým vozidlom nemôžu po rozdelení vstúpiť na svoj pozemok ani žalobcovia, a pokiaľ sa
jedná o námietku žalovaných, podľa ktorej títo na rozdiel od nich majú parkovacie miesto pred domom,
uvedené nemôže podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhodnocovať. Odhliadnuc od uvedeného

skonštatoval, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by parkovacie miesto pred domom mali
žalobcovia vyhradené, len že tam zvyknú parkovať a to, že v okolí nie je veľa parkovacích miest (č. l.
558 súdneho spisu - vyjadrenie žalovaných) nie je žiaľ v žiadnej obci nič výnimočné.

4. Súd prvej inštancie poznamenal, že žiadna strana pri rozdelení tak situovaného pozemku o tejto

rozlohe nemôže očakávať zachovanie všetkých výhod im plynúcich z vlastníctva ideálnej časti parcely
číslo XXX. Uvedené si uvedomili aj samotní žalobcovia, ktorí taktiež súhlasili s kompromisným riešením
číslo 3 v znaleckom posudku číslo XX/XXXX namiesto toho, aby trvali na riešení číslo 2, ktoré bolo
vyhovujúce najmä s poukazom na preukázanú invaliditu žalovaného 2/ vo vzťahu k splneniu podmienok
podľa § 7 ods. 2 vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 532/2002 Z. z., s riešením číslo 3

(geometrický plán číslo XXXXX/XXXX) sa uspokojili napriek tomu, že následkom pozdĺžneho delenia
budú mať k dispozícii v určitých častiach pozemku (napr. pri zadnom rohu domu pri vchode) menej
priestoru než sú 2 m ako stanovuje § 6 ods. 3 vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 532/2002
Z. z. (napr. v najužšej časti parcely číslo XXX pri vchode do ich domu len 1,515 m). Dodal, že s
riešením číslo 2 geometrického plánu číslo XXXXX/XXXX nesúhlasili ani žalovaní a toto je v rámci

idey spravodlivosti neakceptovateľné, ak by žalovaným zostal prechod k ich rodinnému domu len o
šírke 0,9 m, čo nie je za žiadnych okolností (ani logicky) akceptovateľné a je v rozpore s vyhláškou
Ministerstva životného prostredia SR č. 532/2002 Z. z. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že riešeniu
číslo 1 znaleckého posudku číslo XX/XXXX nebolo spočiatku akceptovateľné pre žiadnu stranu (pre
žalovaných z dôvodu, že znalec nesplnil ich zadanie - ku koncu konania svoj názor zmenili) a túto

alternatívu s poukazom na § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak je delenie pozemku
dobre možné (v tomto prípade podľa geometrického plánu číslo XXXXX/XXXX), je povinný uprednostniť
pred alternatívou ponechania časti pozemku v podielovom spoluvlastníctve. Mal za to, že ponechanie
pozemku v podielovom spoluvlastníctve nie je s poukazom na vyhrotené vzťahy strán absolútne vhodné
a tiež by bolo uvedené s poukazom na postoj žalobcov v rozpore so zásadou, že nikto nemôže byť

spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval v podielovom spoluvlastníctve (rozhodnutie Ústavného súdu ČR
z 11.6.1997, sp. zn. I. ÚS 279/1995). Podľa názoru súdu prvej inštancie, spoluvlastníctvo veľmi úzko
nadväzuje na ústavnú ochranu vlastníckeho práva, podľa ktorej vlastnícke právo všetkých strán má
rovnaký zákonný obsah a ochranu a preto považoval argumentáciu žalovaných rozvinutú v podaní zo
17.3.2015 doručenú 19.3.2015 (č. l. 170 a nasl.) spočívajúcu v tom, že žalobcovia kúpou rodinného

domu súpisne číslo XXX a priľahlého pozemku dobrovoľne vstúpili do spoluvlastníckych vzťahov a teda
sa vedome ocitli v situácii, kedy pre prístup k ich rodinnému domu slúžil spoločný pozemok, resp. že
nie sú v pozícii klásť si podmienky na úkor žalovaných, ktorí sú na spoločnom pozemku závislí, za ostro
rozpornú s ústavnými princípmi (mimo toho samotní žalovaní mali tiež sami oddeliť parcelu číslo XXX
od svojho pozemku, aby slúžila okolitým vlastníkom - č. l. 559 súdneho spisu). Obdobným spôsobom

vyhodnotil požiadavku žalovaných obsiahnutú v predmetnom podaní, podľa ktorej má súd poskytnúť
práve žalovaným súdnu ochranu tým, že ich prístup (najmä motorovým vozidlom) k ich rodinnému domu
bude reálny a realizovateľný bez akéhokoľvek zásahu, či oprávnenia žalobcov a to bez ohľadu na ich
požiadavky. V tejto súvislosti uviedol, že na parcele číslo XXX nie je vybudovaná ani len spevnená
prístupová cesta a žiadny právny predpis (vrátane § 82 vyhlášky Ministerstva vnútra SR č. 94/2004 Z.

z.) nepredpisuje povinnosť zriadiť prístupové komunikácie ku domom, ktoré sú vzdialené od miestnej
komunikácie menej ako 50 m a rozhodne ani povinnosť zabezpečiť vjazd dvojstopového motorového
vozidla či jeho parkovanie na vnútorný dvor pozemku priľahlému k domu. Žalovaní v tomto smere
argumentovali podľa § 7 ods. 1,§ 7 ods. 2, § 8 ods. 2 a § 45 ods. 1 vyhlášky Ministerstva životnéhoprostredia SR č. 532/2002 Z. z. (č. l. 349 súdneho spisu), avšak § 7 ods. 1 a 2 predmetnej vyhlášky je
nutné vyhodnocovať podľa § 82 vyhlášky Ministerstva vnútra SR č. 94/2004 Z. z.

5. Dodal, že ponechanie čo i len časti nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve je neakceptovateľné
i s poukazom na konfliktné vzťahy strán pretrvávajúce počas celého konania (ako je zjavné z početných
podaní oboch strán: č. l. 19, 62, 66, 68, 72, 93, 105, 109, 167, 170, 206, 301, 561, 571 súdneho spisu),
ktoré zjavne nemajú do budúcnosti riešenie na základe § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Tvrdenia
žalovaných ohľadom zmiernenia napätia a urovnania vzťahov (č. l. 374, 547 súdneho spisu) žalobcovia

dôrazne odmietli (č. l. 547), okrem toho neznesiteľné vzťahy medzi stranami preukazuje i samotná
(neúmerná) dĺžka konania, počas ktorej mohli strany, ak by medzi nimi jestvovala čo i len minimálna vôľa,
uzavrieť mimosúdnu dohodu alebo zmier. Uviedol, že osobitne nevyhodnocoval nevhodné, či agresívne
správanie spoluvlastníka, pretože s poukazom na charakter pozemku (keď tento slúži ako spoločný dvor
dvom obývaným rodinným domom) neprichádza do úvahy prikázanie pozemku len jednej strane a tak
by ani nemohol podľa § 142 ods. 1 prihliadať na násilné správanie spoluvlastníka. Okrem toho tvrdenia

strán o neakceptovateľnom správaní druhej strany neboli podložené žiadnymi dôkazmi, ani jedna strana
nepredložila jediný objektívny dôkaz o tom, že by voči druhému spoluvlastníkovi bolo vznesené čo i
len obvinenie alebo že by tento spáchal priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Všetky dôkazy
predložené stranami mali len subjektívny charakter (napr. lekárske správy - č. l. 28 - 29 súdneho spisu,
podanie vysvetlenia po trestnom oznámení č. l. 25 - 27 súdneho spisu, či samotné trestné oznámenie

a pod.)

6. K odbornému stanovisku číslo XXX/XXXX súd prvej inštancie uviedol, že v tomto znalec vyhodnocoval
možnosť reálnej deľby pozemku v intenciách § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo prináleží výlučne
súdu, nakoľko znalec nie je podľa § 207 ods. 2 C. s. p. oprávnený riešiť právne otázky. Z tohto

dôvodu, neprihliadol na odborné stanovisko. Pokiaľ sa jedná o znalecký posudok číslo X/XXXX, v tomto
znalkyňa vo veľkej časti vyhodnocovala znalecký posudok číslo XX/XXXX, čo považoval za absolútne
neprípustné, i keď prisvedčil vyjadreniu znalkyne, že postupovala len podľa zadania zadávateľa.
Ozrejmil, že vyhodnocovanie jednotlivých znaleckých posudkov je len na úvahe súdu v intenciách § 191
ods. 1 C. s. p., vierohodnosť každého dôkazu možno v zmysle § 191 ods. 2 C. s. p. spochybniť, avšak

nie v tom smere, že znalkyňa vyhodnocovala, či iný znalec postupoval alebo nepostupoval v zmysle
zadania súdu. Uviedol, že také dokazovanie žiadnym spôsobom nesúvisí s meritom veci a i v prípade,
že by znalec skutočne nepostupoval v súlade so zadaním súdu, táto skutočnosť by mohla ovplyvniť len
výšku znaleckej odmeny (proti ktorej mali žalovaní možnosť namietať, proti uzneseniu o výške znaleckej
odmeny však nepodali sťažnosť). Dodal, že obsahom znaleckého posudku číslo X/XXXX bol aj návrh

na rozdelenie pozemku (pričom znalkyňa na rozdiel od F.. Š. Š. v znaleckom posudku
číslo XX/XXXX uzavrela, že užívanie skutkového stavu parcely číslo XXX zodpovedá platnému stavu
v operáte katastra nehnuteľností) - geometrický plán číslo XXX/XXXX, podľa ktorého by sa pozemok
rozdelil na päť parciel, a to na parcelu číslo XXX/X o výmere 10 m2 v prospech žalobcov, parcelu
číslo XXX/XX o výmere 69 m2 a parcelu číslo XXX/XX o výmere 2 m2, ktoré zostanú v podielovom

spoluvlastníctve strán, parcelu číslo XXX/XX o výmere 32 m2 v prospech žalobcov a parcelu číslo XXX/
XX o výmere 81 m2 v prospech žalovaných. Za uvedenej navrhovanej varianty by tak v podielovom
spoluvlastníctve zostal pozemok o výmere 71 m2, pričom ostatná časť pozemku by bola prikázaná do
výlučného vlastníctva strán - žalobcom 2 parcely spolu o výmere 42 m2 a žalovaným jedna parcela o
výmere 81 m2. Mal za to, že táto varianta je absolútne nevyhovujúca nielen z dôvodu nerešpektovania

veľkosti podielov strán, ale i z dôvodu samotného spôsobu rozparcelovania pozemku, keď žalovaným
by mal byť prikázaný do výlučného vlastníctva pozemok v zadnej časti dvora (parcela č. XXX/XX) o šírke
3,50 m až 6,98 m a žalobcom v najširšej časti (parcela číslo XXX/XX) len o šírke 2,25 m (pričom táto šírka
platí len pre najširšiu časť pozemku v jedinom bode), tento sa dokonca v najzadnejšej časti pri ich dome
priečne zvažuje až k 0 m a teda na pozemku obliehajúcom dom v zadnej časti by takto mali žalobcovia

na úseku posledných šiestich metrov reálne k dispozícii len pozemok o šírke (v najširšej časti) 1,5 m,
ktorý by sa zvažoval až k 0 m a teda by bol absolútne nevyužiteľný. Súd prvej inštancie po preskúmaní
geometrického plánu dospel k záveru, že reflektuje len potreby žalovaných a tiež ho nemožno považovať
za korešpondujúci s podmienkami a spôsobmi vyporiadania podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Dodatočný návrh žalovaných, aby parcely ktoré mali ostať v podielovom spoluvlastníctve (parcely číslo

XXX/XX, XXX/XX) boli prikázané do ich výlučného vlastníctva považoval za absolútne nevyhovujúci,
nakoľko pri takomto rozdelení pozemku by žalovaným pripadol pozemok o výmere 152 m2 a žalobcom
o výmere 42 m2, čo už na prvý pohľad je v zmysle požiadavky zákona prihliadať na veľkosť podielov
neakceptovateľné.7. Pokiaľ ide o polohu šácht a iných zariadení či malých stavieb (č. l. 559 súdneho spisu), tieto sú takisto
ako pozemok v bezpodielovom spoluvlastníctve strán a teda nie je namieste prisvojovať si ich, najmä

ak žalovaní žiadnym spôsobom nepreukázali, že by tieto skutočne vybudovali a investovali do nich
značné finančné prostriedky (či už so súhlasom alebo bez súhlasu spoluvlastníka). Mal za to, že podľa
riešenia znaleckého posudku číslo 3 F.. Š. Š. (delenie podľa výroku napadnutého rozsudku) zostane
zachovaný prístup ku všetkým šachtám pre obe strany, pričom nemožno opomenúť fakt, že na liste
vlastníctva číslo XXX je v prospech žalovaných (in rem, ako vlastníkov parciel číslo XXX/X, XXX/X)

už zapísané vecné bremeno spočívajúce v práve užívať tieto inžinierske siete a to zostane zachované
aj po rozdelení nehnuteľnosti a teda nie je nutné zriaďovať vecné bremeno v zmysle § 142 ods. 3
Občianskeho zákonníka. S poukazom na § 127 ods. 3 Občianskeho zákonníka uviedol, že každá strana
má zabezpečený prístup ku všetkým šachtám, keď sa tieto budú nachádzať na hranici pozemkov a
tiež na možnosť technického premiestnenia šácht v budúcnosti za účelom ich pohodlnejšieho využitia
a eliminácie nezhôd medzi stranami.

8. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pozemok je reálne deliteľný, pričom prihliadal za použitia
§ 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak na veľkosť podielov, ako aj na kritérium účelnosti, ktoré
posudzoval v závislosti od polohy, celkovej plochy ako aj tvaru novovzniknutých pozemkov (R 54/1973).
Uviedol, že zvolil také rozdelenie pozemku, ktoré je spravodlivé a neznevýhodňuje ani jednu procesnú

stranu pričom je nepochybné, že každá zo strán, najmä pri zohľadnení tvaru a veľkosti pozemku
bude nútená tieto využívať v obmedzenejšom režime, než na aký bola zvyknutá v režime podielového
spoluvlastníctva. Argumentáciu žalovaných spochybňujúcu znalecký úkon F.. Š. Š., resp. znalecký
posudok číslo XX/XXXX, z ktorého vyšiel meritórny výrok súdu (t. j. že tento nemá zákonom predpísané
náležitosti, že znalec pochybil keď uviedol že právny stav parcely číslo XXX nezodpovedá stavu

faktickému čo má preukazovať aj fakt, že dosiaľ nedošlo k oprave chýb v katastrálnej mape) vyhodnotil
ako neopodstatnenú, nakoľko 1/ znalecký posudok je opatrený všetkými náležitosťami podľa zákona
(doložka podľa § 209 ods. 2 C. s. p, sa vzťahuje len na súkromné znalecké posudky v zmysle C. s.
p ako lex specialis a znalecký posudok číslo XX/XXXX obsahuje aj všetky náležitosti v zmysle § 17
ods. 6 zákona č. 382/2004 Z. z., žalovaný neuviedol, ktorá iná náležitosť by mala okrem vyhlásenia o

pravdivosti posudku chýbať); 2/ oprava chýb v katastrálnej mape nemohla byť podľa § 59 ods. 4 zákona
č. 162/1995 Z. z. iniciovaná znalcom (vo vzťahu k prílohe číslo 2 znaleckého posudku číslo X/XXXX, na
ktorú sa odvolávali žalovaní na č. l. 708) a teda ani nemusela byť nevyhnutne dosiaľ realizovaná, znalec
vyhotovil geometrické plány v súlade so skutočným stavom, pričom tieto boli všetky overené katastrom
nehnuteľností a teda sú použiteľné na právne rozdelenie pozemku; 3/ znalec pracoval so skutočným

stavom parcely a teda nemôže nastať „posunutie hraníc“ tak ako namietali žalovaní (č. l. 506 súdneho
spisu). Poznamenal, že v priebehu konania neboli zistené žiadne okolnosti, ktoré by mohli predstavovať
dôvody osobitného zreteľa tak, ako vyžaduje § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka a tieto ostali len
v rovine procesnej obrany, čo samé o sebe vylučuje možnosť zaoberať sa možnosťou zamietnutia
návrhu (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3 Cz 52/1992). Za dôvod hodný osobitného zreteľa

pritomnemožnopovažovaťlensamotnýzáujemjednéhospoluvlastníkanazachovaníspoluvlastníckeho
podielu na nehnuteľnosti.

9. Súd prvej inštancie námietku žalovaných, podľa ktorej následkom rozdelenia podľa geometrického
plánu číslo XXXXX/XXXX nehnuteľnosť nebude predajná a zníži sa jej cena, vyhodnotil ako nedôvodnú,

nakoľko vyššie riziko nepredajnosti predstavuje práve ponechanie časti parcely číslo XXX v podielovom
spoluvlastníctve, keď takáto forma vlastníctva je viac - menej už len historickým dedičstvom, ktoré
prináša v aktuálnych podmienkach (keď spoločný dvor neobýva viac generácií jednej rodiny ako
tomu bolo v minulosti) len nezhody a hrozbu súdnych (vyporiadanie podielového spoluvlastníctva,
ochrana vlastníckeho práva, susedské spory) či správnych sporov (najmä priestupky proti občianskemu

spolunažívaniu) a dokonca môžu vyústiť aj do trestných stíhaní (najmä ublíženie na zdraví, nebezpečné
vyhrážanie, poškodzovanie majetku, neoprávnený vstup na pozemok a pod.) Poukázal na § 185
C. s. p., ktorý jasne vymedzuje možnosti súdu vykonať dokazovanie bez procesnej aktivity strán.
Uviedol, že nemohol uvažovať o tom, že pozemok je nedeliteľný z hospodárskych dôvodov, pretože
žalovaný nepredložil ani nenavrhol žiadny dôkaz, na základe ktorého by bol schopný urobiť príslušné

skutkové zistenie o takom poklese ceny (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 12.10.2004, sp. zn.
22Cdo/1292/2004). K ďalšej námietke žalovaných, podľa ktorých je pozdĺžne rozdelenie pozemku pre
nichnevýhodnéizpohľadumožnýchbudúcichúpravahrozbynesplneniastavebnýchpredpisovuviedol,
že žiadny právny predpis nestanovuje povinnosť zaoberať sa možnými a neurčitými plánmi na prestavbustavieb,ktoréstojanapriľahlýchpozemkochkdelenejparceleariešiotázkurozdeleniapozemkuvrovine
súkromného a nie verejného práva. Poznamenal, že otázku dodržania zákona č. 50/1976 Zb. je povinný
vyhodnocovať len v prípade reálneho delenia stavieb alebo v prípade takého delenia pozemku, keď by

jednému z vlastníkovi bol znemožnený prístup k jeho stavbe. V týchto prípadoch (t. j. zriadenie nového
prístupu k stavbe, rozdelenie stavby na dve samostatné, funkčné stavby) je nutné obstarať kladné
stanovisko stavebného úradu k možnosti týchto úprav z hľadiska stavebných predpisov (i vo vzťahu
k § 13 ods. 1 vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 532/2002 Z. z. na ktorý sa odvolávali
žalovaní na č. l. 349 súdneho spisu). V tejto súvislosti poznamenal, že to nie je situácia žalovaných,

keď týmto zostal prístup nielen k ich stavbe z miestnej komunikácie, ale i ku inžinierskym sieťam, vo
vzťahu ku ktorým im prináleží aj riadne zapísané vecné bremeno (ktoré je zapísané na liste vlastníctva
naideálnompodieleparcelyč.XXX,atedajejrozdelenímnezanikne).Ozrejmil,žedeľbapozemkupodľa
č. geometrického plánu číslo XXXXX/XXXX si nevyžaduje žiadne stavebné úpravy (okrem prípadného
postavenia plotu) a teda ani nemožno uvažovať o tom, že by bolo možné považovať parcelu číslo XXX
pre príliš nákladné stavebné úpravy za reálne nedeliteľnú.

10. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že jediným možným
riešením vyporiadať pozemok podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka je reálne ho rozdeliť podľa
geometrického plánu číslo XXXXX/XXXX. Považoval znalecký posudok číslo XX/XXXX za vierohodný
a v celom rozsahu subsumovateľný pod príslušné normy občianskeho práva (t. j. prednostne pod §

142 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Bol názoru, že znalec odborne a logicky zdôvodnil na rozdiel
od iných znalcov vystupujúcich v súdnom konaní, ktorých závery podľa názoru súdu prvej inštancie
nereflektovali skutkový stav parcely a z tohto dôvodu vyzneli v konečnom dôsledku tendenčne. V tejto
súvislosti uviedol, že uvedený nedostatok neodstránili ani výsluchy znalkýň, počas ktorých nepreukázali
správnosť záverov (najmä pokiaľ sa jedná o aplikáciu právnych predpisov). F.. J. W. počas výsluchu

odpovedala nejednoznačne a nedokázala obhájiť svoje závery, takisto súd prvej inštancie nepovažoval
zapresvedčivé,žesaoaplikáciistavebnéhozákonaradilasostarostomobce(atedaosobounepribratou
do súdneho konania ako znalec), a pokiaľ sa jedná o Ing. J., z jej výsluchu nevyplynuli žiadne podstatné
okolnosti pre meritum veci (nakoľko výsluch sa následkom procesnej aktivity strán zameriaval na
posudzovanie znaleckého posudku číslo XX/XXXX) a technická správnosť jej geometrického plánu

nebola žiadnym spôsobom spochybnená, avšak jej variant deľby nemožno realizovať s poukazom
na zákonné kritériá vymedzené v § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o požiadavku
žalovaných zachovať parkovacie státie, resp. vjazd do vnútra dvora motorovým vozidlom, bol názoru,
že pri spravodlivom rozdelení pozemku túto požiadavku je objektívne nemožné rešpektovať.

11. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že
nárok na ich náhradu nepriznal žiadnej strane, pretože úspech a neúspech sa v tomto konaní, ktorého
predmetom je usporiadanie vzťahov oboch strán, vyvážil. Súd prvej inštancie dospel k uvedenému
záveru i s poukazom na rovnosť spoluvlastníckych podielov, rovnakú veľkosť novovzniknutých parciel
a tiež na snahy oboch strán vyporiadať podielové spoluvlastníctvo dohodou, či prostredníctvom obce

(č. l. 23, 30-31, 36-37, 41-51 súdneho spisu). Súd prvej inštancie prihliadol aj na dĺžku konania
a s tým súvisiacu nedostatočnú procesnú aktivitu oboch strán (najmä po tom, ako nadobudol
účinnosť C. s. p.), ktoré spočiatku iniciovali znalecké dokazovanie, ktorého výsledkom nemohlo byť
meritórne rozhodnutie vo veci, pre ktoré je nevyhnutný katastrom nehnuteľností overený geometrický
plán. Znalecké dokazovanie, ktorého obsahom bolo vyhotovenie takýchto geometrických plánov bolo

nakoniec realizované až na základe intervencie súdu prvej inštancie, pričom variantu deľby pozemku
založenej na pozdĺžnej deľbe pozemku, ktorý zvolil súd prvej inštancie, nenavrhla ani jedna procesná
strana. V uvedenom kontexte mal za to, že nemožno hovoriť o úspechu či neúspechu žalobcov, či
žalovaných a teda nemožno žiadnej strane priznať náhradu trov konania. Súd prvej inštancie štátu
náhradu trov konania nepriznal, pretože tieto nevznikli zavinením ani procesnou aktivitou strán a

poukázal najmä na znalecký posudok číslo XX/XXXX (ktorý nebol v časti sumy 44,74 eura krytý
preddavkami), z ktorého pri rozhodovaní vychádzal; tento sa totiž odchyľoval od zadaní strán. Iné trovy
súdu nevznikli.

12. Proti rozsudku v časti výroku o náhrade trov konania podali žalobcovia odvolanie a žiadali rozsudok

súduprvejinštancievnapadnutejčastizmeniťapriznaťžalobcomvočižalovanýmplnýnároknanáhradu
trov konania. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov ich odvolania (§ 393
ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Boli názoru, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval aaplikoval procesné ustanovenia ohľadom rozhodovania o nároku na náhradu trov konania. Ozrejmili,
že predmetom tohto konania bolo zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, teda išlo o
konanie, ktoré podľa hmotného práva mohla začať ktorákoľvek strana. Pri hodnotení úspechu konania

v takomto type sporovej veci je pochopiteľné, že sa neurčuje tak jednoducho a jednoznačne, ako je to v
sporoch, kde je úspech jasne merateľný napríklad výškou priznanej žalovanej sumy. Z hľadiska úspechu
je v tomto type konaní dôležité to, aký je výsledok konania, t. j. ako súd rozhodol. Pri hodnotení úspechu
v takomto konaní je potrebné zohľadniť všetky okolnosti, konkrétne s prihliadnutím na skutočnosť,
aký bol postoj jednotlivých účastníkov ku zrušeniu podielového spoluvlastníctva a ako ktorý z nich

navrhoval zrušené podielové spoluvlastníctvo vyporiadať a toto porovnať s rozhodnutím súdu vo veci
samej, teda s tým, či súd podielové spoluvlastníctvo zrušil a akým spôsobom ho vyporiadal (podporne
poukázali na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/993/2015, zo dňa 9.3.2016). Uviedli, že
pri zohľadnení uvedených kritérií je zrejmé, že úspech je na strane žalobcov, ktorí konanie iniciovali a
snažili sa aj o mimosúdne riešenie, ktoré kvôli postoju druhej strany nakoniec nebolo možné realizovať.
Súd prvej inštancie sa priklonil k argumentácii žalobcov a procesnú obranu žalovaných, ktorí žiadali

žalobu zamietnuť, vyhodnotil ako nerelevantnú. S poukazom na uvedené, mali za to, že je jednoznačné,
na koho strane je úspech vo veci, keď jedna strana žalobu podala a o vyporiadanie sa snažila a naopak
druhá navrhovala žalobu zamietnuť.

13. Uviedli, že výrok súdu sa nezhoduje úplne s návrhom žalobcov, ktorí sú v konečnom dôsledku len

laici, pokiaľ ide o technické riešenie reálnej deľby pozemkov, rozhodujúce je to, že vo výroku súdu prvej
inštancie ide o alternatívu, ktorá sa zásadne približuje tomu, čo navrhovali. Ozrejmili, že rovnosť podielov
bola skutkovou okolnosťou, z ktorej nijako nemožno vyvodzovať úspech či neúspech. Pokiaľ ide o
rovnakú veľkosť novovzniknutých parciel, poukázali na to, že ju treba zohľadniť v kontexte návrhov strán,
kde žalobcovia vždy žiadali dodržať tieto podiely a žalovaní naopak nie. Považovali sa neakceptovateľný

záver súdu prvej inštancie o dĺžke konania ako o okolnosti, ktorá by mala odôvodňovať nepriznanie
nároku na náhradu trov žiadnej strane. Prieťahy v tomto konaní jednak nezapríčinili strany a mal za to,
že úlohou súdu je, aby konal hospodárne a snažil sa vec čo najskôr vyriešiť. K návrhu na vykonanie
znaleckého dokazovania uviedli, že konanie sa začalo dávno pred účinnosťou nových procesných
kódexov a v čase ich účinnosti malo byť za štandardných okolností toto konanie už ukončené. Boli

názoru, že procesná (ne)aktivita nie je okolnosťou, ktorá je spôsobilá ovplyvniť v konečnom dôsledku
to, či je jedna alebo druhá strana úspešná.

14. Proti rozsudku podali odvolanie aj žalovaní a žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

zmeniť tak, že vyporiadanie podielového spoluvlastníctva strán sa uskutoční v zmysle geometrického
plánu F.. J.
č. k. 10C/13/2009-383 zo 17.9.2019, úradne overeného katastrálnym odborom Okresného úradu
Pezinok pod číslom G1-764/2019 z 25.9.2019 alebo v zmysle geometrického plánu F.. Š. Š. číslo
10C/13/2009-7/2018 z 25.8.2018, úradne overeného katastrálnym odborom Okresného úradu Pezinok

pod číslom G1 824/2018 z 10.9.2018. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov
ich odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zrušil podielové
spoluvlastníctvo účastníkov a rozdelil pozemok U.-H. parcela číslo XXX, H.. Ú.. X. o výmere 194 m2

podľa geometrického plánu F.. Š. Š. číslo 10C/13/2009-6/2018 zo dňa 23.8.2018, úradne overeného
katastrálnym odborom Okresného úradu Pezinok pod číslom 61797/2018 dňa 3.9.2018. Uvedené
riešenie je síce riešením, ktoré je z návrhov/alternatív rozdelenia produkovaných v konaní najpresnejšie
v tom, že delí parcelu na dve aritmeticky presné polovice, no súčasne je podľa názoru žalovaných v
rozpore so zákonnou požiadavkou „dobre možného“ delenia pozemku, pričom súčasne predstavuje

riešenie, ktoré je v rozpore s viacerými ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov.
Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil zákonnú požiadavku prístupu k stavbe - rodinnému domu
žalovaných z cesty, miestnej a účelovej komunikácie a taktiež neprávne právne posúdil splnenie
zákonných ustanovení týkajúcich sa prístupu k zariadeniam súvisiacimi s inžinierskymi sieťami. Súd
prvej inštancie (ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku) mal za to, že zákonná požiadavka

prístupu k stavbe je zachovaná aj vtedy, ak je k stavbe v tomto prípadne zachovaný len peší prístup (bez
prístupu motorovým vozidlom). Boli názoru, že súd prvej inštancie v tejto súvislosti nevzal do úvahy,
resp. nesprávne vyhodnotil znaleckú výpoveď znalkyne z oblasti stavebníctva - F.. J. W. z 13.11.2019.
F.. J. W. ako odborník v oblasti stavebníctva pre vysvetlenie, čo znamená tento prístup, uviedla, žeprístup k rodinnému domu (ako ku každej stavbe) je chápaný tak, aby bol možný príjazd vozidlom,
a to z dôvodu 2 hlavných požiadaviek: 1. požiadavka - musí byť dodržané parkovacie státie - čiže
treba sa dostať na pozemok, kde je parkovacie státie a 2. požiadavka - do budúcna, opravy stavby -

každý vlastník nehnuteľnosti má právo a povinnosť udržiavať stavbu v stave užívania schopnom, čo
v niektorých prípadoch vyžaduje použitie ťažkej techniky, ktorá sa musí k danej nehnuteľnosti dostať.
Nesúhlasili s názorom súdu prvej inštancie, že na parcele číslo XXX nie je vybudovaná ani len spevnená
prístupová cesta a uviedli, že žiaden právny predpis ani norma neukladá pre prístupovú cestu na
súkromných pozemkoch požiadavku, aby bola spevnená. Uvedené potvrdil výsluch znalkyne F.. W.

zo dňa 13.11.2019. Napriek tomu je nepochybné, že sa jedná o prístupovú cestu k rodinným domom
žalobcov i žalovaných ako napokon vyplýva aj zo znaleckých posudkov všetkých konajúcich znalcov.
Uviedli, že v konaní opakovane poukazovali na zákonné ustanovenia, ktoré rozdelením parcely súdom
určeným spôsobom nebudú dodržané. Poukázali na § 7 ods. 1 a ods. 2 vyhlášky Ministerstva životného
prostredia SR č. 532/2002 Z. z. a uviedli, že ustanovenia § 7 ods. 1 a ods. 2 vyhlášky Ministerstva
životného prostredia SR č. 532/2002 Z. z. je treba vykladať v širšom kontexte ako len odkazom na

ustanovenia vyhlášky č. 94/2004 Z. z. Tieto ustanovenia vyhlášky Ministerstva životného prostredia
SR č. 532/2002 Z. z riešia pripojenie stavby tak, aby bolo zabezpečené jej riadne a bezporuchové
užívanie a obhospodarovanie, čo korešponduje s účelom samotného pozemku, ktorým je najmä prístup
k miestnej komunikácii a obhospodarovanie domov určených na bývanie. Mali za to, že účel pozemku
bude pozdĺžnym rozdelením parcely na dve dlhé úzke parcely popretý ako z hľadiska primeraného

prístupu k stavbe rodinnému domu žalovaných, tak aj z hľadiska jeho obhospodarovania, nakoľko
rozdelenie parcely možno považovať za dobre možné len ak po rozdelení zostane zachované doterajšie
funkčné určenie, podstata a účel pozemku, v danom prípade konkrétne v prednej časti pozemku od
ulice I. po vstup do domu žalobcov, vzhľadom na šírkové rozmery pozemku, jeho pozdĺžne rozdelenie za
dobre možné nepovažujú. Naopak, z hľadiska jeho účelu a funkčného využitia ho považujú v tejto časti

za nedeliteľný. Namietali nesprávne právne posúdenie § 8 ods. 2 a § 45 ods. 1 vyhlášky Ministerstva
životného prostredia SR č. 532/2002 Z. z. keď sa pre daný prípad v odôvodnení rozsudku (str. 9)
uvádza, že o týchto ustanoveniach vyhlášky možno polemizovať len vo vzťahu k novým stavbám,
pričom zdôraznili, že stavba rodinného domu žalovaných, ako bolo preukázané v konaní (kolaudačné
rozhodnutie,listvlastníctvačísloXXXX,H..Ú..X.)bolaskolaudovanávroku2004,kedyužbolavyhláška

účinná. Už v tom čase museli byť dodržané všetky ustanovenia vyhlášky, vrátane § 7 (pripojenie stavby
na pozemné komunikácie, parkovanie, prístup požiarnej techniky, dopravnej obsluhy), ako aj § 8 ods.
2 (povinnosť vybavenia stavby odstavným a parkovacím stojiskom riešeným ako súčasť stavby alebo
ako priestorovo neoddeliteľná súčasť stavby, alebo umiestneným na pozemku stavby) a § 45 vyhlášky
(požiadavky najmenej jedného garážového stojiska na jeden byt, ktoré ak ho nemožno umiestniť v dome,

stavebným napojením naň alebo samostatne na pozemku rodinného domu, musí byť na tomto pozemku
vymedzená zodpovedajúca plocha na odstavenie vozidla). K uvedenému sa podrobne vyjadrovali v
podaní zo dňa 7.1.2020 a potvrdil to aj výsluch znalkyne F.. W. na pojednávaní 13.11.2019. Rozdelenie
vyporiadavanej parcely tak, ako ju zrealizoval súd prvej inštancie je rozpore s uvedenými ustanoveniami,
kedy pri stavbe rodinného domu žalovaných nebude žiadne garážové stojisko ani odstavná plocha pre

vozidlo, ku ktorým by sa bolo možné dostať dvojstopovým motorovým vozidlom a šírka prístupovej cesty
nie je ani len 2,50 m, ktorá by bola postačujúca pre prístup motorového vozidla (ako uvádza znalec
F.. K. H. v znaleckom posudku číslo XX/XXXX, str. 7). Boli názoru, že nemožnosť prístupu k stavbe -
rodinnému domu žalovaných motorovým vozidlom, bude znamenať výrazné obmedzenie vlastníckeho
práva žalovaných k domu a dom plnohodnotne užívať, obhospodarovať a zabezpečovať jeho údržbu.

Znemožní akúkoľvek rekonštrukciu, príp. nadstavbu domu a k domu sa nedostane nijaký stavebný
mechanizmus, kontajnery na stavebný odpad, nebude prístupová cesta pre dopravu a uskladnenie
stavebného materiálu. Mali za to, že ochrana vlastníckeho práva (garantovaná aj ústavou) má mať v
každom prípade prednosť pred právom nebyť nútený zotrvať v podielovom spoluvlastníctve v prípade,
ak si tieto práva v konkrétnom prípade kolidujú.

15. Poukázali na svoje podanie zo dňa 4.9.2017, kde upozornili na to, že pri rozdelení podľa súdom
vybranej alternatívy hranica pozemkov (a teda aj plot, ktorý plánujú postaviť žalobcovia na hranici
pozemkov), bude viesť stredom vyporiadavanej parcely - priamo cez vodomernú šachtu žalovaných, cez
studňu využívanú v súčasnosti oboma stranami a cez šachtu na domácu vodáreň patriacu žalovaným,

slúžiace na čerpanie vody zo studne - všetko zariadenia, umiestnené v strede parcely (viď nákres napr.
na č. l. 223 v spise; znalecký posudok F.. J.D., Č. X/XXXX). S prístupom k šachtám a inžinierskym
sieťam sa súd prvej inštancie čiastočne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku (str. 11) tak,
že zostane zachovaný prístup ku všetkým šachtám pre obe strany, na liste vlastníctva číslo XXX je vprospech žalovaných zapísané vecné bremeno spočívajúce v práve užívať inžinierske siete. Poukázal
tiež na § 127 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ako aj na možnosť premiestnenia šácht. Zároveň uviedol,
že žalovaní nepreukázali vlastnícke právo k šachtám. S poukazom na § 35 ods. 3, § 37 ods. 4,

ods. 5 a § 39 ods. 4 vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 532/2002 Z. z. uviedli, že súd
prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal zákonnými požiadavkami. Šachty
sú podzemnými stavbami a nie sú súčasťou pozemku. Vodomerná šachta je súčasťou vodovodnej
prípojky a vonkajšieho vodomeru a ako taká bola schválená v stavebnom a kolaudačnom konaní.
Vedenie vodovodnej prípojky je zaznačené v znaleckom posudku F.. J., z ktorého je zrejmé, že vedie

iba k rodinnému domu žalovaných (rodinný dom žalobcov má meranie s hlavným uzáverom v pivnici
ich domu). Boli názoru, že problémom je faktický prístup k šachtám a inžinierskym sieťam, ktorý nie
je technicky možný, ak ponad ne vedie plot. Ak sa postaví plot ponad vstup do vodomernej šachty
(zakreslená na geometrickom pláne a znaleckom posudku F.. J. - Č. X/XXXX), tá sa stane fakticky
neprístupnou,čojevpriamomrozporesozákonnoupožiadavkoupodľa§35ods.3vyhláškyMinisterstva
životnéhoprostrediaSRč.532/2002Z.z.aplotpovedieajpriamoponadstudňu(zakreslenývznaleckom

posudku č. X/XXXX F.. J.), do ktorej sa tak nebude zo strany žalovaných možné dostať. Šachta vedľa
studne na domácu vodáreň (zakreslená na geometrickom pláne F.. J.), ktorá patrí žalovanému, bude na
cudzom pozemku a nebudú mať k nej prístup. Súdu prvej inštancie vyčítali pochybenie aj v tom, že sa
nevysporiadal s argumentáciou žalovaných vo vzťahu k dodržaniu zákonných ustanovení týkajúcich sa
prístupu k vodomeru nachádzajúceho sa vo vodomernej šachte a s poukazom na zákon č. 442/2002 Z.

z. uviedli, že žalovaný je povinný umožniť prevádzkovateľovi verejného vodovodu vstup na pozemok,
kde sa nachádza vodomerná šachta, vstup do vodomernej šachty za účelom odpočtu vodomeru, jeho
výmeny. V prípade rozdelenia pozemku podľa napadnutého rozsudku uvedené nebude možné bez
súčinnostižalobcovzabezpečiť.Jesícemožnéodstránenieplota,noaktentobudemať(akoštandardne)
betónové základy, je ťažko vôbec predstaviteľné realizovať jeho pravidelné odstraňovanie pre účely

vstupu do šácht. Tu vidia zdroj ďalších konfliktov so žalobcami, rovnako ako aj v prípade potreby prístupu
k meračom plynu a elektrickej energie patriacich žalovaným, ktoré (v rozpore s vyhláškou) nebudú trvalo
prístupné a budú sa nachádzať na plotom ohradenom pozemku žalobcov, pričom nemali pochybnosť v
tom, že žalobcovia nebudú umožňovať žalovaným vstup na svoj oplotený pozemok. Uvedené je zrejmé
aj z ich reakcie na požiadavku vstupu znalca naň, za účelom zamerania pre potreby vypracovania

znaleckého posudku (viď str. 6 znaleckého posudku F.. J., vyjadrenie znalkyne, že žalobca jej bránil
vstupu na pozemok, ktorý je výlučne v jeho vlastníctve s použitím jeho strážneho psa...) Siete ani
podzemné šachty k nim patriace nie je možné premiestniť (odhliadnuc od s tým spojených nákladov a
neúčelnosti), nakoľko to neumožňujú šírkové pomery parcely číslo XXX, kde siete sa ťahajú prakticky po
celej jej šírke. Dodali, že alternatíva rozdelenia určená v napadnutom rozsudku nie je vhodná a poukázali

na alternatívu rozdelenia odporúčanú F.. K. H. v znaleckom posudku číslo XX/XXXX z 19.12.2014 ako
riešenie, ktoré je kompromisné pre obidve strany.

16. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedli, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie považujú za vecne správny a navrhli ho v celom rozsahu potvrdiť. Námietky žalovaných

nepovažovali za relevantné, nakoľko tieto tvrdenia sú opätovne len snahou žalovaných odôvodniť ich
požiadavku mať prístup k domu autom, avšak takéto právo nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu.
Považovali úvahy žalovaných, že vyporiadaním podielového spoluvlastníctva nebude údajne možné
rekonštruovať dom, nebude možné umiestniť kontajner na stavebný odpad, nedostane sa k nemu
žiadny stavebný mechanizmus, nebude možné umiestniť stavebný materiál a pod., za hypotetické. Je

pravdou, že stavebné mechanizmy sa k domu nedostanú, no s podobnými, ak nie horšími podmienkami
sa musí vysporiadať mnoho vlastníkov pozemkov, kde situácia nedovoľuje postupovať pri prípadnej
rekonštrukcii úplne podľa predstáv vlastníka. Stavebný materiál, nákupy, či iné predmety je možné
pokojne preniesť cez pozemok aj bez toho, aby bolo nutné zastaviť autom bezprostredne pri dome.
Taktiež aj rekonštrukcie sa často vykonávajú na oveľa horšie prístupných miestach. S poukazom na

§ 7 ods. 1 a 2 a § 8 ods. 2 a § 45 ods. 1 vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 532/2002
Z. z. uviedli, že tieto ustanovenia sa týkajú stavieb postavených od účinnosti vyhlášky a nie ich
prípadných zmien. Boli názoru, že v tomto prípade má pred vyhláškou prednosť zákon, a to Občiansky
zákonník a okrem toho, tu existuje obmedzenie podľa osobitného predpisu, ktorým je § 142 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Dôvodili, že ak by súd mal rešpektovať ustanovenie vyhlášky Ministerstva

životného prostredia SR č. 532/2002 Z. z, nevyhnutne by tým porušil povinnosť vyporiadať pozemok
"dobre možne". Tiež by bolo porušené právo spoluvlastníka nebyť nútený zotrvať v spoluvlastníctve
(hoci aj čiastočnom). Nie je možné vyporiadať v tomto prípade pozemok dobre možne a zároveň
splniť podmienku podľa danej vyhlášky. Vyhláška je len vykonávací predpis a ako vykonávací predpisvykonáva určitý zákon len na základe jeho splnomocnenia. Táto vyhláška vykonáva zákon č. 50/1976
Zb. na základe zákonného splnomocnenia v § 143 ods. 1 písm. d). Dodali, že v ďalšom zotrvávajú na
svojej doterajšej argumentácii.

17. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C. s. p.), preskúmal napadnutý
rozsudok, prejednal odvolanie žalobcov aj žalovaných bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 C. s. p. a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. Predmetom sporu je zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k pozemku zapísanému
na liste vlastníctva číslo XXX, H. Ú.L. X., obec X., okres Pezinok, parcela registra „U., K. Č. XXX o
výmere 194 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, kód využívania pozemku XX - pozemok,
na ktorom je spoločný dvor.

19. Súd prvej inštancie podielové spoluvlastníctvo k predmetnému pozemku zrušil a vyporiadal tak, že
podľageometrickéhoplánuF..Š.Š.Č.číslo10C/13/2009-6/2018z23.8.2018,pozemokpozdĺžnerozdelil
a v rovnakých častiach prikázal do bezpodielového spoluvlastníctva sporových strán, pričom každému
z rovnodielnych spoluvlastníkov pripadol podiel o veľkosti 97 m2.

20. Žalovaní nesúhlasili s rozdelením pozemku spôsobom, aký zvolil súd prvej inštancie pričom mali za
to, že spôsob rozdelenia pozemku je v rozpore so zákonnou požiadavkou „dobre možného“ rozdelenia,
keďzatakétonemožnopovažovaťrozdeleniepozemkuvedúcestredomvyporiadavanejparcely-priamo
cez vodomernú šachtu žalovaných, cez studňu využívanú v súčasnosti oboma stranami a cez šachtu
na domácu vodáreň patriacu žalovaným, slúžiacu na čerpanie vody zo studne, naviac ak žalobcovia

na hranici pozemkov plánujú postaviť plot. Zároveň namietali, že súdom prvej inštancie zvolený spôsob
rozdelenia pozemku im znemožnení prístup k stavbe - rodinnému domu - motorovým vozidlom, čo
znamená výrazné obmedzenie ich vlastníckeho práva k domu a práva dom plnohodnotne užívať,
obhospodarovať a zabezpečovať jeho údržbu.

21. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že ak nedôjde k dohode, zruší
spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na
veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za
primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla
účelne využiť a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec

žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov (§ 142 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Pri zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva rozdelením veci môže súd zriadiť
vecné bremeno k novovzniknutej nehnuteľnosti v prospech vlastníka inej novovzniknutej nehnuteľnosti.
Zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva nemôže byť na ujmu osobám, ktorým patria práva viaznúce
na nehnuteľnosti (§ 142 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

22. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že obsahujú záväzný postup súdu pri rozhodovaní
o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Súd je zásadne viazaný
návrhom na zrušenie spoluvlastníctva (pretože platí, že nikoho nemožno spravodlivo nútiť k zotrvaniu v
spoluvlastníctve a celkom výnimočné prípady nezrušenia spoluvlastníctva prikázaním veci za náhradu

alebopredajomveciarozdelenímvýťažkusúzávislénaexistenciidôvodovhodnýchosobitnéhozreteľa),
nie však i konkrétnym návrhom na spôsob vyporiadania. Pri vyporiadaní zrušeného spoluvlastníctva
totiž právna úprava zakotvuje i záväzné poradie spôsobov vyporiadania tak, že prvým spôsobom je
rozdelenie veci, druhým prikázanie veci za náhradu niektorému zo spoluvlastníkov (resp. i viacerým
spoluvlastníkom) a tretím predaj veci a rozdelenie výťažku predaja medzi bývalých spoluvlastníkov.

Každý ďalší spôsob môže nastúpiť až pri nemožnosti uplatnenia predchádzajúceho (teda prikázanie
veci za náhradu pri nemožnosti reálneho rozdelenia veci, predaj s rozdelením výťažku pri neochote
ktoréhokoľvek spoluvlastníka prevziať vec za náhradu do svojho výlučného vlastníctva); uprednostnenie
prvého spôsobu vyporiadania je pritom zvýraznené i možnosťou zriadenia vecného bremena súdom.

23. Podmienkou vyporiadania spoluvlastníctva reálnym rozdelením veci podľa § 142 ods. 1 veta druhá
Občianskeho zákonníka je, že ide o rozdelenie „dobre možné“. Ustanovenie § 142 ods. 1 veta druhá
Občianskeho zákonníka, v ktorej viaže spôsob vyporiadania rozdelením veci na podmienku, že takýto
postup je dobre možný, patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t. j. právnym normám,ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, a ktorá tak prenecháva súdu, aby podľa
svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého
vopred neobmedzeného okruhu okolností. Pri úvahe o tom, či je rozdelenie veci dobre možné, je jedným

zhľadískfinančnánákladovosťrozdeleniaveciaotázka,čispoluvlastnícisúochotníniesťtakétonáklady.
V prípade, že predmetom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva je pozemok, vlastné
(samotné) reálne rozdelenie iba pozemku súdnym rozhodnutím žiadne náklady nevyžaduje, pretože v
prípadereálnehorozdeleniapozemkukonštitutívnymrozhodnutímsúdupodľa§142ods.1Občianskeho
zákonníka, ku ktorému je pripojený geometrický plán so všetkými potrebnými náležitosťami, dochádza k

rozdeleniu dňom právoplatnosti takéhoto rozhodnutia (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 23.11.2010, sp.
zn. 22 Cdo 1825/2008). Obmedzený spôsob užívania oddeleného pozemku v porovnaní so spôsobom
pôvodného užívania nie je sám osebe prekážkou reálneho rozdelenia pozemku (uznesenie Najvyššieho
súdu ČR z 15.10.2007, sp. zn. 22 Cdo 3533/2007), nadto však platí, že súd môže žalobu na zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v zmysle § § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka zamietnuť,
ak reálne rozdelenie nie je dobre možné (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 10.5.2005, sp. zn. 22 Cdo

704/2005). Reálne rozdelenie by nebolo dobre možné v prípade, ak by novo vzniknuté nehnuteľnosti
nebolo možné riadne užívať alebo pokiaľ by náklady na rozdelenie veci boli neprimerane vysoké. To,
že novo vzniknuté nehnuteľnosti bude možno užívať s určitým obmedzením oproti predchádzajúcemu
stavu alebo že budú zriadené vecné bremená, nie je významné. Ani nesúhlas niektorého spoluvlastníka
s konkrétnym spôsobom rozdelenia veci ešte nebráni tomu, aby súd takéto rozdelenie uskutočnil, najmä

ak žiaden z účastníkov nenavrhne riešenie lepšie, rešpektujúce záujmy oboch strán. Užívanie veci po
rozdelení s určitým obmedzením oproti predchádzajúcemu stavu sa však nemôže dotýkať samotnej
podstaty funkčného využitia nehnuteľnosti.

24. Reálne rozdelenie veci ďalej nie je dobre možné v prípadoch, kedy by ani po adaptácii nemohli

vzniknúť rozdelením samostatné veci, alebo kedy by časti vzniknuté rozdelením, nemohli slúžiť
vlastníkovi spôsobom, ktorý zodpovedá ich povahe. Posúdenie toho, či reálne rozdelenie veci je naozaj
„dobre možné“, teda závisí aj od toho, aké časti ostanú po rozdelení veci. Pri pozemkoch závisí toto
posúdenie na ich polohe, tvare a celkovej ploche (Rc 54/73). Vychádza sa pritom z hľadísk územného
plánovania a účelného technického riešenia. Ak možno pozemok rozdeliť na základe týchto hľadísk,

potom určujúcim pre rozdelenie pozemku na dve alebo viac pozemkov ako samostatných vecí je
zároveň zistenie, či u novovzniknutých pozemkov je zabezpečený riadny prístup ku komunikácii a to buď
priamo alebo cestou po cudzom pozemku (2 Cz 47/70). A hoci najprirodzenejším spôsobom likvidácie
spoluvlastníckych vzťahov je rozdelenie veci medzi spoluvlastníkov podľa výšky ich podielov, hodno
zdôrazniť, že predpokladom použitia tohto spôsobu vyporiadania spoluvlastníctva je nielen to, že ide o

deliteľnú vec ale aj to, že rozdelenie je funkčne opodstatnené („dobre možné“), t. j. rozdelením vzniknú
samostatné veci, ktoré vlastníkom môžu aj naďalej slúžiť spôsobom, ktorý zodpovedá ich povahe a
spoločenskému poslaniu (záujmu). Pre prijatie záveru o tom, že vec je reálne deliteľná, teda nie je
relevantné len zistenie, že vec je deliteľná z technického hľadiska; úvaha súdu o tom, že rozdelenie
je „dobré možné“ musí byť založená aj na zohľadnení funkčného využitia veci, čo znamená, že súd

musí pri rozhodovaní zohľadniť, či vec vzniknutá delením môže jej vlastníkovi ďalej slúžiť spôsobom
zodpovedajúcim jej povahe, podstate a poslaniu. Púha technická možnosť reálneho rozdelenia veci na
dve, či viac samostatných vecí teda nebude postačujúca.

25. V súdenej veci je predmetom sporu zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k

pozemku, ktorý je spoločným dvorom. Inštitút spoločného dvora je špecifický v tom, že má charakter
tzv. pridruženého spoluvlastníctva, t. j. podiel na spoločnom dvore sa viaže k nehnuteľnosti - k stavbe
a nie ku konkrétnemu vlastníkovi; s prevodom stavby dochádza aj k prevodu podielu na spoločnom
dvore. Dôvodom pre takýto postup je zabezpečenie riadneho užívania stavby (tu rodinného domu) bez
ohľadu na to, či je stavba vo výlučnom vlastníctve jednej osoby, resp. v podielovom spoluvlastníctve

viac osôb a koľkých. Pre výšku spoluvlastníckeho podielu ku spoločnému dvoru je potom rozhodujúce
to, ku koľkým stavbám sa spoločný dvor viaže, „koľkým slúži“ a aká bola dohoda vlastníkov stavieb.
Spoločný dvor teda zabezpečuje prístup k viacerým domom. Z právneho hľadiska tak vzniká situácia, v
ktorej sa kombinuje výlučné vlastníctvo (k domu) s podielovým spoluvlastníctvom (k spoločnému dvoru).
Charakter pridruženého spoluvlastníctva v našom právnom poriadku má napr. bytové vlastníctvo, pri

ktorom je vlastníctvo bytu obligatórne spojené so spoluvlastníctvom spoločných častí a spoločných
zariadení domu, často aj so spoluvlastníctvom zastavaných a priľahlých pozemkov. Slovenský právny
poriadok však neobsahuje všeobecnú právnu úpravu pridruženého spoluvlastníctva; na právny režim
spoločných dvorov sa preto použijú ustanovenia o podielovom spoluvlastníctve. V prejednávanej vecispoločný dvor slúži na užívanie dvoch nehnuteľností - rodinných domov žalobcov a žalovaných. Ako už
bolouvedenévyššie,podmienkouprevyporiadaniepodielovéhospoluvlastníctvarozdelenímvecije,aby
rozdelenie bolo „dobre možné“, pričom sa prihliada na účelné využitie veci. Všeobecná formulácia týchto

dvoch pojmov umožňuje súdu, aby v rámci konkrétnych skutkových zistení zvážil najrôznejšie hľadiská,
ktoré by mohli mať vplyv na ďalšie užívanie dovtedy spoločnej veci, najmä tiež prihliadol na špecifiká,
ktoré sú dané povahou a funkciou, ktorú predmet vyporiadania pre jej vlastníkov plní. V prípade reálneho
rozdelenia pozemku, na ktorom je postavená stavba, alebo ktorý prilieha k zastavanému pozemku,
je potom vždy potrebné skúmať aj to, či rozdelením pozemku nebude vlastníkovi stavby umiestnenej

na tomto pozemku alebo na pozemku priľahlom, znemožnený prístup k stavbe. A aj keď je možné
spoluvlastnícky vzťah k spoločnému dvoru zrušiť a vyporiadať, je potrebné osobitne citlivo zvažovať, či
reálne rozdelenie veci je „dobre možné“ a to najmä s ohľadom na špecifiká a funkcie, ktoré spoločný
pre spoluvlastníkov plní a zabezpečuje.

26. A pretože účelom spoločného dvora je zabezpečenie prístupu k iným nehnuteľnostiam (tu rodinným

domom), súd spoločný dvor rozdelí na samostatné parcely len vtedy, ak aj po rozdelení budú mať
vlastníci zabezpečený riadny prístup, ktorý je nevyhnutý na výkon vlastníckeho práva k stavbám
(podobne rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 1259/2003). Pri rozhodovaní o tom, či
vlastníci aj po zrušení podielového spoluvlastníctva majú zabezpečený riadny prístup k stavbe, potom
treba vychádzať z potreby zabezpečenia riadneho a obvyklého užívania stavby z hľadiska účelu,

na ktorý je stavba určená v súlade s predpismi stavebného práva. V danom prípade ide o rodinný
dom; rodinný dom je budova určená predovšetkým na rodinné bývanie so samostatným vstupom z
verejnej komunikácie, ktorá má najviac tri byty, dve nadzemné podlažia a podkrovie (§ 43b ods. 3
zákona č. 50/1976 Zb). Zabezpečením riadneho prístupu k rodinnému domu treba rozumieť právo cesty,
obsahom ktorého je prechod peši a prejazd motorovým vozidlom, čo vyplýva jednak z toho, že prístup

motorovým vozidlom k stavbe slúžiacej na bývanie je v súčasnej dobe nevyhnutý na zabezpečenie
bežných a každodenných potrieb členov domácnosti, ktorej stavba slúži a jednak je vylúčené, aby sa
zrušením podielového spoluvlastníctva k pozemku, ktorý zabezpečoval prístup k rodinnému domu (pešo
aj motorovým vozidlom), takýto vlastník dostal do horšieho postavenia ako ten, kto postavil dom na
cudzom pozemku a môže sa domáhať zriadenia vecného bremena spočívajúceho v práve cesty (§

151o ods. 3 Občianskeho zákonníka). Právo cesty pritom zahŕňa právo prechodu aj prejazdu. Zriadenie
vecného bremena spočívajúceho iba v práve prechodu je možné vo výnimočnom prípade, za ktorý
možno považovať situáciu, kedy vlastník stavby má zabezpečený príjazd motorovým vozidlom k hranici
zaťaženého pozemku, pričom krátka niekoľkometrová vzdialenosť od tejto hranice ku vchodu jeho
domu nevybočuje z obvyklej vzdialenosti stavieb od miesta príjazdu (rozhodnutie Najvyššieho súdu

ČR z 23.6.2005, sp. zn. 22 Cdo 2667/2004). Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených právnych aj
teoretických východísk je nutné konštatovať, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil zachovanie
funkčného využitia pozemku po rozdelení a tiež nesprávne posúdil zabezpečenie „riadneho“ prístupu k
stavbe žalovaných. Odvolací súd preto považoval za dôvodnú a opodstatnenú námietku žalovaných, že
súd prvej inštancie otázku, či je reálne rozdelenie pozemku „dobre možné“ nevyhodnotil správne.

27. Odvolací súd sa stotožňuje so žalovanými aj v tom, že pri zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva
súd musí sledovať zachovanie požiadavky riadneho prístupu k stavbe aj podľa predpisov stavebného
práva, najmä ak rozhodnutie súdu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, je spôsobilé
do tohto stavu, dovtedy súladného s týmito právnymi predpismi, zasiahnuť. V tejto súvislosti žalovaní

preto správne poukazovali na to, že podľa stavebných predpisov stavby sa musia navrhovať tak, aby boli
po celý čas životnosti v súlade so základnými požiadavkami na stavby, so zastavovacími podmienkami
a aby boli zhotovené z vhodných stavebných výrobkov, a pritom aby stavba bola prístupná z cesty,
miestnej komunikácie alebo z účelovej komunikácie (§ 47 písm. b/ zákona č. 50/1976 Zb.). Účelom § 47
stavebného zákona pritom nie je zabezpečiť prístup na účely budovania stavby ale na účely jej riadneho

užívania. A i keď v žiadnom právnom predpise sa nenachádza definícia pojmu „prístupová cesta“, s
poukazom na § 8 ods. 2 a § 45 ods. 1 vyhlášky č. 532/2002 Z. z. (stavba musí byť vybavená odstavným
a parkovacím stojiskom riešeným ako súčasť stavby alebo ako prevádzkovo neoddeliteľná časť stavby,
alebo umiestneným na pozemku stavby, ak tomu nebránia obmedzenia vyplývajúce z osobitných
predpisov; rodinný dom má mať najmenej jedno garážové stojisko na jeden byt; ak nemožno garážové

stojisko umiestniť v dome, stavebným napojením naň alebo samostatne na pozemku rodinného domu,
musí byť na tomto pozemku vymedzená zodpovedajúca plocha na odstavenie vozidla) možno vyvodiť,
že prístupová cesta k rodinnému domu má zabezpečovať prístup pešo aj motorovým vozidlom. V
súvislosti s aplikáciou týchto právnych predpisov odvolací súd zároveň pripomína, že rozhodnutie vkonaní vydanom o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva má konštitutívnu povahu,
pretože sa ním rušia doterajšie a zakladajú nové právne pomery. Ak potom v zmysle § 142 ods. 1
veta tretia Občianskeho zákonníka, vznikajú nové pozemky rozhodnutím súdu, je pre posúdenie súladu

rozhodnutia súdu so stavebnými predpismi podľa § 217 C. s. p. rozhodujúci stav v čase vyhlásenia
rozsudku.

28. V okolnostiach prejednávanej veci neobstojí ani záver súdu prvej inštancie, že samotná skutočnosť,
že určitý spôsob delenia nehnuteľnosti nie je optimálny ešte neznamená, že by išlo o delenie nemožné

a preto skutočnosť, že novovzniknuté nehnuteľnosti bude možné užívať s určitým obmedzením
oproti predchádzajúcemu stavu, nie je v tomto prípade významná. Užívanie pozemku „s určitým
obmedzením“ totižto treba vykladať v spojení s jeho funkčným využitím pred rozdelením. Inak povedané,
ak pozemok pred rozdelením zabezpečoval prístup k rodinnému domu žalovaných aj motorovým
vozidlom, potom takýto prístup musí zabezpečovať aj po jeho rozdelení, hoc s menším komfortom (napr.
rozdelením by sa vytvoril užší priestor pre prejazd motorovým vozidlom a pod.). Za nezrozumiteľnú

považuje odvolací súd úvahu súdu prvej inštancie, ktorý k námietke žalovaných, že žalobcovia na
rozdiel od nich majú parkovacie miesto pred domom uviedol, že toto nemôže podľa § 142 ods. 1
Občianskeho zákonníka vyhodnocovať, nakoľko dôvody takejto úvahy v odôvodnení napadnutého
rozsudku absentujú. Odvolaciemu súdu zároveň nie je zrejmý význam skutkového záveru súdu prvej
inštancie, založený na zistení, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by parkovacie miesto

pred domom mali žalobcovia vyhradené, len že tam zvyknú parkovať, nakoľko výsledok rozhodnutia
súdu prvej inštancie je taký, že zatiaľ čo žalobcovia, ktorí (zvyčajne) využívali spoločný pozemok na
parkovanie pred rodinným domom, majú parkovanie takto zachované aj po rozdelení pozemku, zatiaľ
čo žalovaných súd prvej inštancie odbil tým, že skutočnosť, že v okolí nie je veľa parkovacích miest, a
teda nemajú kde parkovať, žiaľ nie je v žiadnej obci nič výnimočné.

29. Zmätočne pôsobí záver súdu prvej inštancie, že pozemok priliehajúci k obom rodinným domom
vytvára s týmito stavbami jeden funkčný celok, slúži na ich lepšie využitie a jeho blízkosť umožňuje
využitie pozemku ako relaxačného miesta či malej záhradky, pričom nebol na parkovanie prispôsobený,
keď je nepochybné, že sporný pozemok v každom prípade zabezpečuje pre žalovaných ale aj žalobcov

prístup k rodinným domom a pre obe strany aj parkovanie; nie je pritom rozhodujúce, či na účel prejazdu
cez pozemok je vybudovaná spevnená komunikácia alebo nie; takúto povinnosť vlastníkom pozemku
žiaden právny predpis neukladá; z úvahy súdu prvej inštancie napokon ani nie je zrejmé, ako má vyzerať
dvor „prispôsobený“ na parkovanie. Účel, na ktorý bol pozemok stranami využívaný je v súlade aj so
zápisom v katastri nehnuteľnosti, podľa ktorého je vedený ako zastavená plocha a nádvorie (spoločný

dvor).Odvolacísúdpretonerozumieanizáverusúduprvejinštancie,žehistorickynebolspornýpozemok
určený na prejazd motorovým vozidlom, keď nie je zrejmé, čo týmto súd prvej inštancie mal na mysli. Z
vykonaného dokazovania totiž nevyplynulo, že by kedykoľvek predtým sporný pozemok slúžil na iný účel
ako spoločný dvor; vždy teda zabezpečoval primárne prístup k rodinným domom, ktoré boli postavené
na priľahlých pozemkoch. A ak týmto „historickým hľadiskom“ mal súd prvej inštancie na mysli, že

spoločný dvor zabezpečoval iba peší prístup k rodinným domom, neznamená to, že takúto funkcionalitu
si zachováva aj súčasnosti, resp. že táto zodpovedá potrebám súčasnej doby.

30. Odvolací súd sa stotožňuje so žalovanými aj v tom, že spôsob rozdelenia pozemku vedúci stredom
vyporiadavanej parcely - priamo cez vodomernú šachtu žalovaných, cez studňu využívanú v súčasnosti

oboma stranami a cez šachtu na domácu vodáreň patriacu žalovaným, slúžiacu na čerpanie vody zo
studne, je nevhodnou a nič neriešiacou alternatívou, najmä ak žalobcovia majú v úmysle na hranici
pozemkov postaviť plot. V tejto súvislosti odvolací súd zároveň poukazuje aj na to, že súd prvej
inštancie na jednej strane síce uviedol, že šachty, iné zaradenia, či malé stavby sú v bezpodielovom
spoluvlastníctve strán, na strane druhej sa však nijako nevysporiadal s tým, že žalovaní nemajú

zabezpečený prístup k studni, ktorá do sústavy inžinierskych sietí, ku ktorým majú zriadené vecné
bremeno užívania, určite nepatrí. K povahe stupne, iba na doplnenie odvolací súd uvádza, že podľa
okolnosti veci môže byť studňa samostatnou vecou (stavbou zmysle občianskeho práva) alebo súčasťou
pozemku. Ak má byť studňa samostatnou vecou a predmetom právnych vzťahov, potom nestačí jej
užitočnosť t. j., že slúži potrebám ľudí, ale musí ísť o hmotný predmet (res corporalis); pre studňu pokiaľ

má byť samostatnou vecou zmysle § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí platiť to, čo pre ostatné
hmotné predmety t. j., že je materiálnej povahy a že je oddelená od ostatných vecí (žiadna jej časť
sa neprelína, nemiesi sa s inou vecou, a preto nie je súčasťou veci inej). Studňa je stavbou a teda
samostatnou vecou v zmysle občianskoprávnom (bez ohľadu na vodohospodárske vnímanie), ak jevýsledkom ľudskej stavebnej činnosti, ktorou bola vytvorená určitá prevažne podzemná konštrukcia,
ktorá smerom dovnútra ohraničuje priestor, ktorý má byť sčasti zaplnený vodou, sčasti slúži na jej
čerpanie; ak nemá studňa žiadnu konštrukciu, nejde o samostatnú vec ale o súčasť veci (napríklad, ak

ide spracovaný vrt, ktorý nie je nijak nevymedzený oproti okoliu) (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo
17.8.2010, sp. zn. 22 Cdo 2597/2010).

31.Apretožeprireálnomrozdelenípozemkusasúdnemôžeobmedziťibanazistenie,žeideopozemok,
ktorý je technicky deliteľný ale musí zvažovať, či pozemok aj po jeho rozdelení si zachováva svoje

funkčné využitie, či ide o rozdelenie účelné, spravodlivé a či niektorý zo spoluvlastníkov nebol delením
vážne poškodený a súčasne v prípade, ak je predmetom zrušenia a vyporiadania pozemok, ktorý
zabezpečuje prístup k stavbe, musí dbať na to, aby aj po rozdelení mali vlastníci pozemku zabezpečený
riadny prístup k stavbe, odvolací súd uzatvára, že spôsob rozdelenia pozemku, ktorý zvolil súd prvej
inštancie týmto požiadavkám nezodpovedá.

32. Vyššie uvedené vyčítané nedostatky napadnutého rozhodnutia majú charakter nedostatočne
zisteného skutkového stavu veci a nesprávneho právneho posúdenia, keďže právne premisy, z ktorých
vychádzal súd prvej inštancie vyústili do nesprávnej aplikácie hmotnoprávnych noriem. Odvolací súd
preto dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá požiadavkám kladeným na
riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré by bolo vnútorne konzistentné a dalo jasné a zrozumiteľné

odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky týkajúce sa reálneho rozdelenia pozemku
spôsobom, ktorý súd prvej inštancie zvolil, a to vo vzťahu k požiadavkám, ktoré vyplývajú z § 142 ods.
1 Občianskeho zákonníka. A nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím
súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. zrušil a podľa §
391 ods. 1 C. s. p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

33. Pre ďalší postup odvolací súd pripomína, že i keď vo všeobecnosti možno súhlasiť s prístupom, ktorý
v prípade rozdelenia veci uprednostňuje taký postup, kedy vec bude rozdelená s prihliadnutím k veľkosti
spoluvlastníckychpodielovtak,abynevzniklapovinnosťposkytnúťfinančnúnáhradu,netrebaopomínať,
že reálnemu rozdeleniu veci nebráni - podľa okolností konkrétneho prípadu - ani to, že takéto delenie

nie je možné, ale prichádzalo by do úvahy delenie veci na viac samostatných vecí vo veľkostiach, ktoré
nekorešpondujú doterajším spoluvlastníckym podielom. V takom prípade, je potom povinnosťou toho zo
spoluvlastníkov, ktorému sa dostáva väčšia hodnota, než akú by mal dostať vzhľadom k hodnote jeho
spoluvlastníckeho podielu, aby poskytol spoluvlastníkom, ktorý naopak obdržia menšiu hodnotu, než
akú predstavoval ich podiel, primeranú náhradu stanovenú obdobne podľa kritérií, ktoré sú používané pri

vyporiadaní spoluvlastníctva prikázaním za náhradu (§ 142 ods. 1 veta tretia Občianskeho zákonníka),
t. j. na základe ceny obvyklej v danom mieste a v čase ku dňu rozhodnutia súdu (pozri napr. rozsudok
Najvyššieho súdu ČR z 27.5.2002, sp. zn. 22 Cdo 885/2001). Ak pri rozdelení veci na viacero častí
súhrn týchto častí nezodpovedá výške spoluvlastníckych podielov, treba teda vykonať ocenenie novo-
vzniknutých pozemkov.

34. Pri zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva môže súd zriadiť aj vecné bremeno k novovzniknutému
pozemku v prospech vlastníka iného novovzniknutého pozemku a to aj vtedy, ak toto právo má
slúžiť inej samostatnej nehnuteľnosti, ku ktorej zabezpečovalo prístup (rozsudok Najvyššieho súdu
SR z 27.7.2005, sp. zn. 4 Cdo 141/2005 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a

rozhodnutí súdov pod č. 19/2006). Zriadenie vecného bremena v konaní o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva nie je viazané na návrh strán; súd ho môže zriadiť aj bez návrhu,
pretože je súčasťou vyporiadania reálnym rozdelením spoločnej veci a tiež bez súhlasu strán. Z
hľadiska obsahového sa jedná o zriaďovanie vecného bremena vo forme pati (právo cesty spočívajúce
v práve prechodu a prejazdu, strpenie prechodu cez pozemok a pod.) alebo zriadenie vecného

bremena, ktoré má slúžiť k využitiu zariadení vybudovaných k účelnému a lepšiemu využitiu celej
pôvodne nerozdelenej nehnuteľnosti (napr. studne, vodovodné a plynové potrubia, kanalizácie, prístup
ku komunikácii, vjazdy), ktoré sa dostávajú do vlastníckej sféry len jedného z pôvodných vlastníkov.
Nesúhlas niektorého spoluvlastníka s konkrétnym spôsobom rozdelenia nebráni tomu, aby súd takéto
rozdelenie uskutočnil, najmä ak žiaden z účastníkov nenavrhne riešenie lepšie rešpektujúce záujmy

oboch strán na rozdeľovaných pozemkoch.

35. Konanie o zrušenia a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva napokon môže skončiť aj
zamietnutím návrhu, a to vtedy ak sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Občiansky zákonník v§ 142 ods. 2 nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, tieto osobitné
dôvody nie sú taxatívne ani demonštratívne v zákone uvedené. Je preto na súde, aby z výsledkov
vykonaného dokazovania tieto sám vyvodil, zhodnotil ich existenciu a závažnosť, čo by mu umožnilo

rozhodnúť, či treba zamietnutím návrhu poskytnúť právnu ochranu niektorému zo spoluvlastníkov
tým, že sa spoluvlastníctvo k spoločnej veci naďalej zachová a nezruší. Existencia týchto dôvodov
musí byť natoľko závažná, aby bola nimi opodstatnená výnimočnosť takéhoto rozhodnutia. Logicky
musí ísť o skutočnosti takého významu a intenzity, že keby ich nebolo, súd by žalobe vyhovel.
Dôvody hodné osobitného zreteľa musia teda spočívať v okolnostiach takej povahy, že pri nich záujem

žalovaného ponechať spoluvlastnícky stav nezmenený, sa v porovnaní so záujmom žalobcov zrušiť
podielové spoluvlastníctvo ukáže ako významnejší a prednejší. Pri posudzovaní veci podľa uvedeného
ustanovenia je vždy vecou súdu, aby predovšetkým úplne zistil skutkový stav a zadovážil si dostatok
podkladov na posúdenie situácie, ktorá by sa vytvorila zrušením a vyporiadaním spoluvlastníctva. Na
úplnom poznaní skutkového stavu veci založené dôsledné porovnanie situácie, ktorá by pre žalovaného
vznikla vyhovením žalobe, so situáciou, ktorá by pre žalobcov vznikla v prípade jej zamietnutia, je

nevyhnutným základom, bez ktorého je akýkoľvek záver o (ne)existencii dôvodov hodných osobitného
zreteľa predčasný a nepodložený. Z účelu § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, slúžiaceho na ochranu
toho, koho spoluvlastnícke práva majú vyporiadaním zaniknúť vyplýva, že dôvodmi hodnými osobitného
zreteľa sú okolnosti viac-menej subjektívneho charakteru, ktoré z hľadiska úspechu v spore vyznievajú
buď na prospech žalovanému alebo, vzhľadom na kontradiktórnosť postavenia účastníkov tohto

konania, v neprospech žalobcov. Vo všeobecnosti na prospech žalovaného sú najmä jeho zdravotný
stav, vek a sociálna situácia, stav jeho odkázanosti na bývanie v spornej nehnuteľnosti, nedostatok
možnosti uspokojovať svoje potreby inde, osobné väzby na nehnuteľnosť, či už povahy nemateriálnej
(napr. citové vyplývajúce z dĺžky času, po ktorý vec užíval, alebo dané osobou, od ktorej vec nadobudol,
či s ktorou ju užíval) alebo materiálnej (napr. zárobkové, podnikateľské, ďalej dané výškou finančných

prostriedkovvynaloženýchnajejzískaniealebozveľadenie).Vneprospechžalobcovmôžebyťnapríklad
to, že si v plnom rozsahu (napr. pre právnu neznalosť, vek alebo zdravotný stav) neujasnili právne
dôsledky, ktoré by nastali v prípade vyhovenia ich žalobe alebo že im ide predovšetkým o vyriešenie
sporných užívacích vzťahov, takže otázka zániku spoluvlastníctva nemá pre nich prioritu, alebo tiež
okolnosť, že vec po jej prikázaní do ich vlastníctva majú v úmysle predať (rozsudok Najvyššieho súdu

SR z 30. novembra 2010, sp. zn. 1 Cdo 84/2009). Za dôvody hodné osobitného zreteľa možno tiež
považovať riešenie len užívateľských vzťahov; rozpory týkajúce sa obvyklého spôsobu užívania majú
byť totižto riešené podľa ustanovenia § 139 Občianskeho zákonníka.

36. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní spor opätovne prejedná na pojednávaní, na ktorom v potrebnom

rozsahu vykoná dokazovanie, vykonané dôkazy vyhodnotí v zmysle § 191 ods. 1 C. s. p. a na ich základe
ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, opätovne sa vysporiada s otázkou, či je reálne
rozdelenie pozemku „dobre možné“, a to za súčasného naplnenia požiadavky riadneho zabezpečenia
prístupu k stavbám (pešo aj motorovým vozidlom), ktorým spoločný dvor pred rozdelením slúžil. A i keď
procesná aktivita v tomto smere spočíva najmä na stranách, pretože súd v civilnom sporovom konaní

dôkazy bez návrhu, okrem prípadov uvedených v § 185 ods. 2, ods. 3 C. s. p. nevykonáva a rozhodnutie
súdu o možnosti reálneho rozdelenia pozemku tak do značnej miery bude závislé od dôkazov, ktoré
v tomto smere predložia sporové strany a tiež od toho, aké rozdelenie strany navrhnú, s ohľadom na
špecifický charakter sporu, kedy súd nie je viazaný navrhovaným spôsobom vyporiadania, avšak postup
pri rozhodovaní podľa § 142 Občianskeho zákonníka je preň záväzný, bude potrebné, aby sa strany

v ďalšom priebehu konania riadili aj pokynmi súdu (Čl. 8 C. s. p.). V konečnom dôsledku je to totižto
súd, ktorý rozhoduje o tom, či vec je alebo nie je reálne deliteľná, pričom svoje rozhodnutie môže (na
podklade vykonaných dôkazov) založiť iba na takej alternatíve riešenia, ktorá bude v záujme oboch
strán. Po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci
odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C. s. p. tak, aby bolo v plnej miere naplnené právo

strán sporu na spravodlivé súdne konanie.

37. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne o náhrade trov konania
(§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C. s. p.).

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).