Uznesenie Judgement was issued on Tuesday, August 13, 2024

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 3S/25/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100320
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Zdráhalová Rúfusová
ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2024:0824100320.1

Uznesenie

Správny súd v Banskej Bystrici, v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom
Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174, právne zastúpený: Advokátska kancelária
Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 929
691, proti žalovanému: Okresný úrad Martin, Odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií, so
sídlom Námestie S. H. Vajanského 1, 036 01 Martin, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. sp. OU-MT-OCDPK-2024/002837 zo dňa 05.03.2024, o návrhu žalobcu na priznanie odkladného
účinku správnej žalobe, takto

r o z h o d o l :

Návrh žalobcu zo dňa 03.05.2024 na priznanie odkladného účinku správnej žalobe z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou datovanou dňa 03.05.2024 a doručenou Správnemu súdu v Banskej Bystrici (ďalej
„správny súd“) dňa 06.05.2024, sa žalobca prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu

domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 05.03.2024 č. sp. OU-MT-
OCDPK-2024/002837 a rozhodnutia č. ŠSÚ-40385/2023 zo dňa 15.12.2023 vydaného Mestom Martin
(ďalej „prvostupňový orgán verejnej správy“), ktorým žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil
rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorým špeciálny stavebný úrad v konaní o vydanie
stavebného povolenia na dopravnú stavbu „Parkovacie plochy pred vysokoškolským internátom JLF
UK Martin“, vedenom pod sp. zn. ŠSÚ-33072/2024 na návrh stavebníka - Univerzity Komenského,

Jesseniusova lekárska fakulta v Martine, žalobcovi nepriznal postavenie účastníka tohto stavebného
konania.

2. Žalobca zároveň v žalobe navrhol, aby súd priznal správnej žalobe odkladný účinok podľa § 185
písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Návrh odôvodnil tým,
že v prípade okamžitého výkonu rozhodnutia (najmä prvostupňového orgánu verejnej správy) hrozí

závažná ujma a iný nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným
poriadkom. V tejto súvislosti žalobca poukázal na právnu zásadu právnej bdelosti („vigilantibus iura
scripta sunt“) a uviedol, že konanie žalovaného voči nemu má znaky šikanózneho výkonu práva,
keďže svojím postupom žalovaný smeroval k ujme na procesných právach žalobcu. Žalobca dal
taktiež správnemu súdu do pozornosti, že pri ochrane životného prostredia sú pomenované viaceré
uplatniteľné princípy a zásady, právnym jazykom vyjadrené v ustanoveniach zákona č. 17/1992 Zb.

o životnom prostrední, ako aj v odbornej literatúre. Vo vzťahu k ochrane životného prostredia súdnou
cestou vystupujú do popredia najmä princíp prevencie a princíp predbežnej opatrnosti. Žalobca potom
argumentuje, že tieto princípy je v prípade súdnej ochrany nevyhnutné prepojiť s inštitútom odkladného
účinku správnej žaloby v zmysle ustanovenia § 184 a nasl. SSP. Vzhľadom na priemernú dĺžku
súdneho konania sa v prípade vecí životného prostredia v praxi stáva, že súdny prieskum právoplatného
administratívneho rozhodnutia sa síce skončí rozsudkom, v ktorom je rozhodnutie orgánu verejnej

správy zrušené pre nezákonnosť, no toto už bolo medzičasom realizované spolu s nezvrátiteľným
dopadom na životné prostredie. Ďalej žalobca poukázal na to, že pri priznávaní odkladného účinkusprávnej žalobe musí správny súd okrem vyššie uvedených skutočností posudzovať princíp právnej
istoty, ako aj princíp prezumpcie správnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorý znamená, že
tieto rozhodnutia sa považujú za zákonné a správne, a to až do chvíle, keď sa preukáže opak. Orgány

verejnej správy však podľa názoru žalobcu zneužívajú princíp prezumpcie správnosti, aby rozhodovali
arbitrárne a nezákonne, spoliehajúc sa na princíp prezumpcie správnosti rozhodnutí orgánov verejnej
správy a na nazeranie ostatných orgánov verejnej moci na správne orgány spôsobom, ktorý im
prisudzuje väčšiu vážnosť, než si v skutočnosti zaslúžia. Žalobca taktiež poukázal na skutočnosť,
že v danom prípade sa princíp právnej istoty vnútorne spravuje dvomi protichodnými zásadami, a to

prezumpciou správnosti rozhodnutí a preventívnej opatrnosti. Podľa vyjadrenia žalobcu je vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti potrebné postupovať takým spôsobom, aby sa nenávratne nevylúčila
ani jedna z menovaných možností, ale aby iba dočasne jeden princíp ustúpil druhému – v kontexte
skutočností uvedených vyššie musí ustúpiť formalistický princíp zákonnosti oproti princípu predbežnej
opatrnosti, ktorý je založený na materiálnom ohrození životného prostredia. S poukazom na ustálenú
rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR zakazujúcu prílišný formalizmus, má žalobca za to, že sú

splnené všetky podmienky na priznanie odkladného účinku správnej žaloby. Žalobca sa domnieva, že
prepäté, až formalistické bazírovanie správnych súdov na princípe prezumpcie správnosti rozhodnutí
orgánov verejnej správy, spôsobuje v slovenskej aplikačnej praxi známe nedostatky, a to v podobe
porušovania práva verejnosti na priaznivé životné prostredie, čo je tiež nespochybniteľný verejným
záujmom a jedným z dôvodov na priznanie odkladného účinku v zmysle § 185 písm. a) SSP. Ďalej

žalobca uviedol, že len ťažko je možné uvažovať o prezumpcii správnosti rozhodnutí orgánov verejnej
správy,akžalovanérozhodnutiesaprávnymaspektomkonaniaaodôvodnenímzrelevantnýchprávnych
predpisov v skutočnosti ani nezaoberá. Taktiež žalobca poukázal na to, že v zmysle ustálenej judikatúry
Ústavného súdu SR musí byť rozhodnutie orgánov verejnej správy nie len zákonné, ale sa ako zákonné
aj musí javiť, čo v danom prípade podľa žalobcu splnené nebolo. Samotná citácia právnych predpisov,

bez kauzálneho nexusu, nie je správnou úvahou, ale naopak je len formalistickým imitovaním zákonnosti
rozhodnutia. Preto žalobca tvrdil, že prevažuje požiadavka na aplikáciu predbežnej opatrnosti podľa
§ 13 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí. Žalobca navyše poukázal na § 189 SSP, v zmysle
ktorého uznesenie o priznaní odkladného účinku môže správny súd i bez návrhu uznesením zrušiť, ak sa
v priebehu konania ukáže, žena priznanie odkladného účinku neboli dané dôvody, alebo tie medzičasom

odpadli. Žalobca preto tvrdí, že správny súd má priznať požiadavke ochrany životného prostredia čo
najväčšiu váhu. Ak totiž správny súd prizná odkladný účinok, tak sa tým nezmarí právo žiadateľa, ani
realizácia zámeru, jeho právo bude len suspendované, a to až do času rozhodnutia vo veci samej,
alebo odpadnutia dôvodov, na základe ktorých bol správnej žalobe priznaný odkladný účinok. V závere
potom žalobca zhrnul, že v prípade, ak by správnej žalobe nebol priznaný odkladný účinok, znamenalo

by to nezvratný zásah do životného prostredia a v prípade potvrdenia nezákonnosti rozhodnutia by
došlo k nenávratnému poškodeniu životného prostredia. Žalobca preto žiadal, aby správny súd priznal
správnej žalobe odkladný účinok s prihliadnutím na nasledovné záujmy životného prostredia, a to
povinnosť poznať vplyvy realizovanej činnosti a posúdiť ich zákonným procesom podľa § 17 ods. 2
a § 18 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, postupmi podľa osobitného právneho predpisu,

Aarhuského dohovoru ústavnokomformným a eurokomformným spôsobom. Na záver žalobca uviedol,
že okamžitým výkonom žalovaného rozhodnutia by sa definitívnym spôsobom zmarilo právo podľa čl. 44
a čl. 45 Ústavy SR na priaznivé životné prostredie oproti stavu, kedy sa suspenzívnym účinkom prijatia
odkladného účinku nemaria účastníkovi konania žiadne ústavné práva, len sa ich realizácia odkladá
do doby definitívneho potvrdenia, že mu práva vznikli legitímne a zákonne s poukazom na čl. 20 ods.

3 Ústavy SR, kedy priznanie odkladného účinku možno subsumovať pod opatrenie brániace zneužitiu
vlastníctva poškodzujúce životné prostredie nad zákonom určenú mieru, a to až do doby rozhodnutia
vo veci samej, kedy sa kolízia práva na životné prostredie a vlastníckeho práva a voľnej dispozície ním,
definitívne vyrieši.

3. K správnej žalobe a k návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe sa žalovaný vyjadril
dňa 29.07.2024 len stručným stanoviskom, v ktorom uviedol, že si stojí za svojim rozhodnutím č. sp.
OU-MT-OCDPK-2024/002837 zo dňa 05.03.2024 a nemá dôvod niečo meniť, predmetné rozhodnutie
v plnom rozsahu potvrdzuje a rovnako nevidí žiadne dôvody na priznanie odkladného účinku správnej
žalobe.

4. Podľa § 184 SSP podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, ak tento zákon alebo osobitný
predpis neustanovuje inak.5. Podľa § 185 SSP správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať
správnej žalobe odkladný účinok,
a) ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu

verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná hospodárska
škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný
následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom,
b) ak napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy má podklad
v právne záväznom akte Európskej únie, o ktorého platnosti možno mať vážne pochybnosti, a žalobcovi

by inak hrozila vážna a nenapraviteľná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore so záujmom
Európskej únie.

6. Podľa § 188 SSP ak správny súd návrhu žalobcu nevyhovie, uznesením ho zamietne.

7. Podanie správnej žaloby má priamo zo zákona odkladný účinok len v takom prípade, ak to výslovne

ustanoví Správny súdny poriadok alebo osobitný predpis. Priznať odkladný účinok správnej žalobe môže
však aj správny súd a to za podmienok stanovených zákonom. Procesným predpokladom rozhodnutia
správneho súdu o priznaní odkladného účinku správnej žalobe je predovšetkým návrh žalobcu, ktorým
tvrdí, že okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia alebo inými právnymi následkami napadnutého
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, by mu hrozila závažná ujma,

značná hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny
nenapraviteľný následok. Priznanie odkladného účinku pre tento zákonný dôvod nemôže byť v rozpore
s verejným záujmom. Žalobca nie je povinný preukazovať, že tvrdená ujma bezprostredne nastala,
vyžaduje sa však osvedčenie, že výkonom napadnutého rozhodnutia určitá závažná ujma reálne hrozí.
Priznanímodkladnéhoúčinkusadoskončeniakonaniapredsprávnymsúdompozastavujúvšetkyúčinky

napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, čo znamená, že takéto rozhodnutie nemôže byť podkladom
pre vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí alebo opatrení a akékoľvek možnosti realizovať oprávnenia
plynúce z takéhoto rozhodnutia sú vylúčené.

8. Správny súd v prvom rade považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že v súlade s ustálenou rozhodovacou

praxou správnych súdov aj vyšších súdnych autorít, rozhodnutie o priznaní odkladného účinku správnej
žalobe prichádza do úvahy len vo výnimočných situáciách. Toto rozhodnutie má mimoriadny charakter,
pretože správny súd tu pred vlastným rozhodnutím vo veci samej v rámci správneho súdneho konania
prelamuje právne účinky právoplatného správneho aktu, na ktorý - pokiaľ nie je ako celok zákonným
postupom zrušený, treba hľadieť ako na zákonný a vecne správny. Pozastavenie účinkov rozhodnutia

sa vzťahuje na rozhodovanie orgánov verejnej správy oboch stupňov vydaných v inštančnom postupe.
Rozhodnutie správneho súdu o priznaní odkladného účinku musí byť preto vyhradené len pre
mimoriadne prípady, ktoré zákonodarca vymedzil v ustanovení § 185 písm. a) alebo písm. b) SSP.
V tejto súvislosti správny súd poukazuje na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 7Sžks/17/2018 zo dňa 30. 05. 2018, ako kasačného súdu, ktoré sú však analogicky v plnej

miere aplikovateľné i na rozhodovanie správneho súdu o predmetnom návrhu na priznanie odkladného
účinku správnej žalobe, a podľa ktorých: „Nakoľko návrh na priznanie odkladného účinku má povahu
rozhodnutia vo veci samej (§ 55 ods. 2 SSP), musí obsahovať všeobecné náležitosti podania (§ 57
ods. 1 SSP) a zároveň aj jednu špecifickú náležitosť plynúcu práve z osobitosti tohto „čiastkového
konania“ v rámci konania kasačného, a to dostatočnú identifikáciu dôvodu pre priznanie odkladného

účinku. V tejto súvislosti je kľúčovým pojmom „hrozba závažnej ujmy“, ktorej preukázanie dopadá na
ťarchu toho, kto podáva návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti. Hrozba závažnej
ujmy ako jeden z materiálnych znakov (okrem nej aj súlad s verejným záujmom) je ťažiskom celého tohto
„čiastkového konania“ a od jej preukázania závisí, či kasačný súd prizná kasačnej sťažnosti odkladný
účinok, alebo návrh zamietne. Najvyšší súd ďalej uvádza, že hrozba závažnej ujmy musí byť navyše

priama a nesmie ísť len o hypotetickú možnosť. Tiež nesmie byť nepatrná, ale musí mať závažný dopad.
Musí ísť teda o hrozbu závažnej ujmy na subjektívnych právach žalujúcej fyzickej osoby, právnickej
osoby, ďalšieho účastníka konania, osoby zúčastnenej na konaní (§ 442 SSP), alebo v prípade podania
návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti žalovaným správnym orgánom o hrozbu
závažnej ujmy spojenú s nastolením nezákonného stavu. Závažná ujma predstavuje najširšie vyjadrenie

pre sťažovateľa neželaného stavu, ktorý by v dôsledku trvania účinkov rozsudku krajského súdu priamo
hrozil, alebo už nastal.“9. Tvrdiť a osvedčiť prvý predpoklad, že okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami
napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy hrozí závažná ujma, resp. iný vážny nenapraviteľný
následok, je povinný žalobca, ktorý sa priznania odkladného účinku správnej žalobe svojim návrhom

domáha. Vznik závažnej ujmy (iného nenapraviteľného následku) musí byť v príčinnej súvislosti s
výkonom napadnutého rozhodnutia, či iným právnym následkom vyplývajúcom z rozhodnutia. Zároveň
musí ísť o následok určitej intenzity, aby prípadnú ujmu bolo možné označiť za "závažnú ujmu," ako
ju zákonodarca expressis verbis vymedzil. Bremeno tvrdenia má teda žalobca, pričom od neho sa
očakáva uvedenie konkrétnych a relevantných tvrdení a rozvedenie, v čom konkrétne závažná ujma

(iný nenapraviteľný následok) má spočívať a akú intenzitu prípadná ujma (iný nenapraviteľný následok)
má. Žalobca nie je povinný preukazovať, že príslušná ujma bezprostredne nastala, avšak vyžaduje
sa osvedčenie, že výkonom napadnutého rozhodnutia určitá závažná ujma reálne a aktuálne hrozí.
Tvrdené dôvody musí žalobca aj konkretizovať s ohľadom na skutkový stav danej veci a zároveň ich
aspoň osvedčiť. V tejto časti poukazuje správny súd aj na závery podľa bodu 13. odôvodnenia uznesenia
Ústavného súdu SR č. k. I.ÚS 132/2022 - 11 zo dňa 03.03.2022, ktorý zhodne s vyššie citovaným

rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vyslovil : „Okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) by mal
návrh (má sa na mysli návrh na priznanie odkladného účinku - poznámka správneho súdu) obsahovať
aj dostatočnú identifikáciu dôvodu na priznanie odkladného účinku v zmysle písm. a) alebo písm. b) §
185 SSP. Pri dôvode týkajúcom sa písm. a) § 185 SSP by pritom mal navrhovateľ (žalobca) dostatočne
vymedziť aj konkrétny dôvod a skutkové okolnosti s ním spojené. Od tohto vymedzenia nakoniec vo

veľkej miere závisí aj rozhodnutie správneho súdu a rozsah jeho odôvodnenia.“

10. Správny súd v danej veci preto skúmal, či by okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia
žalovaného orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma v zmysle § 185 písm. a) SSP. Pri rozhodovaní
o návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe správny súd nepreskúmava v medziach

žalobných bodov žalobou napadnuté výroky rozhodnutia, v tomto štádiu konania zisťuje len existenciu
uvedených zákonných predpokladov pre priznanie odkladného účinku.

11. Žalobca v návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe apeloval hlavne na to, že podľa
jeho názoru napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového orgánu verejnej správy, nie

sú zákonné a sú podľa jeho názoru nesprávne, čo aj bol dôvod na podanie správnej žaloby. Správny
súd poznamenáva, že len tento samotný dôvod (teda pochybnosti žalobcu o správnosti a zákonnosti
napadnutých rozhodnutí) ako dôvod na povolenie odkladu správnou žalobou napadnutého rozhodnutia
žalovaného neobstojí a nie je postačujúci. V opačnom prípade by výkladom ad absurdum bolo možné
dospieť k záveru, že by bol daný dôvod na povolenie odkladu všetkých v správnom súdnictve správnymi

žalobami napádaných rozhodnutí či opatrení správnych orgánov, pretože samotným právnym dôvodom
podania správnej žaloby je nesporne tvrdenie žalobcu o nezákonnosti a vecnej nesprávnosti ním
namietaného rozhodnutia orgánu verejnej správy.

12. Pokiaľ žalobca návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe odôvodnil tým, že okamžitým

výkonom alebo právnymi následkami rozhodnutia hrozí závažná ujma a iný vážny nenapraviteľný
následok na životnom prostredí, avšak nekonkretizoval, o akú konkrétnu ujmu, resp. iný vážny
nenapraviteľný následok má ísť, správny súd uvádza, že ide tak len o tvrdenia vo všeobecnej rovine,
ktorý nemá pre správny súd z dôvodu jeho absolútnej neurčitosti a nekonkrétnosti žiadnu relevanciu z
hľadiska preukázania dôvodnosti návrhu žalobcu. Žalobca netvrdil a ani neosvedčil, aká (konkrétne)

závažná ujma, prípadne aký iný konkrétny vážny nenapraviteľný následok hrozí okamžitým výkonom
napadnutého rozhodnutia tak, ako to má na mysli vyššie citované zákonné ustanovenie. Tvrdené
dôvody musí navyše žalobca konkretizovať s ohľadom na skutkový stav danej veci a tiež dostatočne
osvedčiť. Za náležité splnenie povinnosti tvrdenia zo strany žalobcu v zmysle uvedených konštatovaní
nie je možné, práve pre nedostatočnú konkrétnosť, považovať len zovšeobecňujúci poukaz žalobcu

na princípy prevencie a predbežnej opatrnosti. Je nutné podotknúť, že nie je úlohou správneho súdu
„hľadať“ eventuálne dôvody pre priznanie odkladného účinku správnej žalobe.

13. Podľa názoru správneho súdu okrem nedostatočnej konkretizácie hrozby závažnej ujmy alebo
iného vážneho nenapraviteľného následku v zmysle zákonnej dikcie § 185 písm. a) SSP, v tvrdeniach

žalobcu, ktorými odôvodňuje svoj návrh na priznanie odkladného účinku, úplne absentuje aj vymedzenie
príčinnej väzby medzi dôsledkami výkonu preskúmavaného rozhodnutia (ktorým žalovaný potvrdil
rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorým nepriznal žalobcovi postavenie účastníka
konania v stavebnom konaní), teda v ktorom orgány verejnej správy rozhodovali o subjektívnompráve žalobcu - jeho účastníctve v stavebnom konaní a všeobecne tvrdenou hrozbou závažnej
ujmy alebo iného vážneho nenapraviteľného následku práve na životnom prostredí. Konkrétnosť
absentuje aj v ďalšej argumentácii žalobcu, podľa ktorej ak by správnej žalobe nebol priznaný

odkladný účinok, znamenalo by to nezvratný zásah do životného prostredia a v prípade potvrdenia
nezákonnosti rozhodnutia by došlo k nenávratnému poškodeniu životného prostredia. Správny súd
ďalej podčiarkuje, že ustanovenie § 13 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, v ktorom je
princíp predbežnej opatrnosti zakotvený, vyžaduje konkretizáciu nebezpečenstva nenávratného alebo
závažného poškodenia životného prostredia, ktorého vznik možno vzhľadom na existujúce okolnosti

predpokladať, čo v prejednávanej veci nebolo naplnené.

14. Vyššie uvedené sa vzťahuje aj na tvrdenie žalobcu poukazujúce na to, že včasnosť súdneho zásahu
je pre reálnu ochranu životného prostredia často rozhodujúcim faktorom a bez priznania odkladného
účinku je súdna ochrana nesúladná s princípom preventívnej opatrnosti. Aj táto argumentácia žalobcu
je správnym súdom vyhodnotená len ako všeobecná, bez patričnej konkretizácie. Osobitne, pokiaľ ide

o tvrdenie žalobcu ohľadom priemernej dĺžky súdneho konania, v dôsledku ktorej dôjde často k realizácii
napadnutého rozhodnutia s nezvrátiteľným dopadom na životné prostredie, správny súd konštatuje
záver o jeho irelevantnosti, nakoľko inštitút odkladného účinku podľa § 185 a nasl. SSP je možné
využiť kedykoľvek aj počas priebehu správneho súdneho konania. Výsledok meritórneho prieskumu
zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy (teda či bude napadnuté rozhodnutie zrušené) je pritom

v čase rozhodovania o návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe čisto hypotetický. V tejto
súvislosti je potom nutné podotknúť, že Mesto Martin, ako špeciálny stavebný úrad, v konaní o vydanie
stavebného povolenia na dopravnú stavbu : „Parkovacie plochy pred vysokoškolským internátom JLF
UK Martin“, vedenom pod sp. zn. ŠSÚ-33072/2024, už rozhodol a bolo špeciálnym stavebným úradom
vydané stavebníkovi - Univerzite Komenského, Jesseniusova lekárska fakulta v Martine dňa 02.05.2024

stavebné povolenie. Rozhodnutie je právoplatné dňom 05.06.2024, teda v administratívnom konaní,
v ktorom sa žalobca domáha byť účastníkom, bolo už medzičasom meritórne rozhodnuté. Túto
skutočnosť súd zohľadnil a mala taktiež nesporne zásadný vplyv na posúdenie naliehavosti a dôvodnosti
návrhu žalobcu na priznane odkladného účinku správnej žalobe, ktorou namietal zákonnosť rozhodnutia
žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka konania v právoplatne

rozhodnutej veci orgánu verejnej správy.

15. V závere správny súd považuje za potrebné podotknúť, že základným zmyslom rozhodnutia
o priznaní odkladného účinku správnej žalobe nie je všeobecne aplikovateľné oddialenie účinku
právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy, ale ide o mimoriadny nástroj na zabránenie stavu,

kedy by v dôsledku okamžitého výkonu právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy bola
konkrétnym, zásadným a nezvratným spôsobom negatívne ovplyvnená súkromná či verejná sféra
hrozbou závažnej ujmy, značnej hospodárskej či finančnej škody, respektíve - ako v danej veci –
závažnou ujmou na životnom prostredí, príp. iným nenapraviteľným následkom. Z výroku napadnutého
rozhodnutia žalovaného, v nadväznosti na rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorým

nebolo žalobcovi priznané postavenie účastníka stavebného konania, potom nie je zrejmé, akým
spôsobom by okamžitým výkonom týchto rozhodnutí (ktorých právny účinok nastoľuje faktický stav
nemožnosti žalobcu zúčastniť sa v administratívnom konaní, ktoré už bolo medzičasom právoplatne
ukončené), došlo k nezvratnému zásahu do životného prostredia.

16. Vzhľadom na absenciu relevantných tvrdení zo strany žalobcu a na neosvedčenie jeho
nekonkretizovaných dôvodov, správny súd nemohol posúdiť intenzitu žalobcom tvrdenej ujmy na
životnom prostredí v dôsledku realizácie účinkov preskúmavaných rozhodnutí orgánov verejnej správ
a preto návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe podľa § 188 SSP zamietol.

17. Rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP v spojení s § 147
ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 2 písm. e/ SSP).