Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 8, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/34/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4123200607
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4123200607.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa: A.
B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXX/XX, D., zast. JUDr. Jarmilou Funtovou, advokátkou, so sídlom
Piaristická 2, Nitra, proti účastníkom konania: 1. E. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. XX, 2. neznámy
právny nástupca pozemno-knižného vlastníka menom G. A., F. C. pod B2, v podiele 16/1492, 3.

neznámy právny nástupca pozemno-knižného vlastníka menom H. C., F. C. pod B3, v podiele 16/192,
4. neznámy právny nástupca pozemno-knižného vlastníka menom I. C. pod B4 v podiele 48/192, 5.
neznámyprávnynástupcapozemno-knižnéhovlastníkamenomJ.J.podB5vpodiele8/192,6.neznámy
právny nástupca pozemno-knižného vlastníka menom A. J. pod B6 v podiele 8/192, 7. neznámy
právny nástupca pozemno-knižného vlastníka menom K. J. pod B7 v podiele 8/192, 8. neznámy právny
nástupcapozemno-knižnéhovlastníkamenomL.J.podB8vpodiele8/192,9.neznámyprávnynástupca

pozemno-knižného vlastníka menom A. C. pod B9 v podiele 16/192, 10. neznámy právny nástupca
pozemno-knižného vlastníka menom L. C. pod B10 v podiele 16/192, 11. neznámy právny nástupca
pozemno-knižného vlastníka menom I. C. pod B11 v podiele 16/192, 12. neznámy právny nástupca
pozemno-knižného vlastníka menom M. C. pod B12 v podiele 16/192, účastníci 2. až 12. zastúpení:
Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, 13. LESY Slovenskej
republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, 14. Slovenský

pozemkový fond, so sídlom Búdkova 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, o návrhu na vydanie rozhodnutia
o potvrdení vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o námietkach účastníka konania, o odvolaní
navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 24. apríla 2024 č. k. 12Vyd/1/2023-128 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol, že námietky účastníka konania: neznámych
dedičov neznámych vlastníkov: A. G. F. C., C. H. F. C., C. I., J. J., J. A., J. K., J. L., C. A., C. L., C. I., C.
M., zast. Slovenský pozemkový fond, IČO: 17 335 345, so sídlom Búdková 36, Bratislava sú dôvodné
(I.). Súd zamietol návrh na začatie konania o potvrdení vydržania (II.) a rozhodol, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov konania (II.). Vec právne odôvodnil ustanoveniami § 359e ods. 1, § 359f

ods. 1, § 359h ods. 1, 2, 3, 4, § 359i ods. 1, 2 CMP, § 123, § 124, § 126 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130
ods. 1, 3, § 132 ods. 1, 2, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka a po oboznámení sa s obsahom spisu
dospel k záveru, že námietky účastníka konania: neznámych dedičov neznámych vlastníkov: A. G. F.
C., C. H. F. C., C. I., J. J., J. A., J. K., J. L., C. A., C. L., C. I., C. M., zast. Slovenský pozemkový fond,
IČO: 17 335 345, so sídlom Búdková 36, Bratislava sú dôvodné a zamietol návrh na začatie konania
o potvrdení vydržania s odkazom na ustanovenie § 359i ods. 1 CMP, podľa ktorého súd uznesením

zamietne návrh na začatie konania o potvrdení vydržania, ak sa námietky neodmietli a ak sú dôvodné (§
359h ods. 3). Námietky účastníka konania súd považoval za dôvodné, pretože vecné právo neznámychvlastníkov k dotknutým nehnuteľnostiam je dostatočne preukázané zápisom na liste vlastníctva, údaje
v katastri nehnuteľností sa považujú za hodnoverné a záväzné, pokiaľ sa nepreukáže opak. Zápis na
list vlastníctva bol prenesený z PKV č 19-103/88, táto deklaruje stav zapísaný v katastri nehnuteľností.

Dôkazné bremeno je na navrhovateľovi, aby v konaní preukázal, že vecné právo je na jeho strane.
Účastníci konania sú zapísaní na LV č. XX, podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností evidovaných na
katastrálnej mape ako parcela reg. „C" parc. č. 159, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie o
výmere 660 m2 a parc. č. 160, druh pozemku: záhrada o výmere 1383 m2 na liste vlastníctva č. XX pre
k. ú. F., obec F., okres Nitra o veľkosti spoluvlastníckeho podielu, v súčasnosti sú - pod B1 B. E. F. B.,

XXX XX F. XX, veľkosť podielu (16/192) (synovec navrhovateľa) - pod B2 A. G. r C., veľkosť podielu
(16/192) - pod B3 C. H. F. C., veľkosť podielu (16/192) - pod B4 C. I., veľkosť podielu (48/192) - pod
B5 J. J., veľkosť podielu (8/192) - pod B6 J. A., veľkosť podielu (8/192) - pod B7 J. K., veľkosť podielu
(8/192) - pod B8 J. L., veľkosť podielu (8/192) - pod B9 C. A., veľkosť podielu (16/192) - pod B10 C.
L., veľkosť podielu (16/192) - pod B11 C. I. (veľkosť podielu (16/192) - pod B12 C. M. (veľkosť podielu
(16/192)Navrhovateľsadomáhapotvrdeniavydržaniavlastníckehoprávaknehnuteľnostiamvoveľkosti

podielu11/12,zapísanýmpodB2-12vosvojprospech.Námietkypodanéúčastníkmikonaniaobsahovali
zákonom predpísané náležitosti, keď spochybňovali nadobudnutie vlastníckeho práva nadobúdateľa
a spochybnili vydržanie vlastníckeho práva nadobúdateľom. Odvolací súd poukázal na rozhodnutie
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.4Cdo/183/2020zodňa23.februára2022,vktoromokrem
iného uvádza, že: „Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že

nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti,
ktoré svedčia záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa aj právneho dôvodu nadobudnutia
(právneho titulu), teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či
držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať nielen zo
subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (právnemu

titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Dobrá viera znamená presvedčenie nadobúdateľa, že
nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Pri skúmaní existencie dobrej viery treba preto zohľadniť
konkrétne právne, ale aj skutkové okolnosti prípadu spojené s prevodom nehnuteľnosti - viažuce sa k
nadobúdaciemutitulu.Trebapritomvziaťdoúvahy,čidržiteľpribežnejopatrnosti,ktorúmožnovzhľadom
na okolnosti a povahu prejednávanej veci po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné

pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí.“

1.2. Vo výroku II. súd zamietol návrh na začatie konania o potvrdení vydržania, pretože navrhovateľ
svojím návrhom žiadal o potvrdenie vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa
v katastrálnom území F., obec F., N. O. ako parc. registra „C“ parc. č. 159 - zastavaná plocha a nádvorie o

výmere660m2aparc.registra„C“parc.č.160-záhradaovýmere1383m2zapísanénalistevlastníctva
č. XX pod B 2 - 12 v podiele 11/12 k celku. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že sa domnieval, že
predmetné pozemky zdedil po svojej matke H. B., zomr. XX. XX. XXXX v celosti, avšak nepreukázal, na
základe akých okolností sa mohol niečo takéto domnievať, keď z predloženého Rozhodnutia Štátneho
notárstva v Nitre vydaného dňa 07. 12. 1967 pod sp. zn. D 337/67 po H. B., právoplatného dňa 22.

03. 1968, je zrejmé, že navrhovateľ zdedil podiel k predmetným nehnuteľnostiam vo veľkosti 1/12, a
nie nehnuteľnosti v celosti. Ďalej navrhovateľ v návrhu uvádzal, že jeho starý otec, resp. jeho matka H.
B. nadobudli celé pozemky po dohode s ostatnými pozemkovoknižnými vlastníkmi zámenou za iné im
patriace pozemky, napr. za im patriace zdedené pozemky p. č. 811, 842, 1194, 1195, 1343, 1344 (ktoré
navrhovateľ po matke dedil spoločne s p. č. 159, 160), tak, že uzatvorili ústne dohody o reálnej deľbe

uzatvorené do roku 1950 v súlade s Rozhodnutím vo veciach občianskych z právnej oblasti Slovenska a
Podkarpatskej Rusi roč. I. -VI. Č. 911/1932 Úr. zb. o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva pozemkov
a reálnom rozdelení nehnuteľností na samostatné časti. Zostalo to však len v rovine jeho tvrdenia
a nepredložil k tomu žiadne dôkazy svedčiace o reálnej deľbe, pričom pochybnosti vyvoláva aj tá
skutočnosť, že navrhovateľ zdedil po svojej matke H. B. podiel vo veľkosti 1/60 k vyššie uvedeným

parcelám registra „E“ parc. č. 811, 842, 1194, 1195, 1343, 1344, ktoré sú v súčasnosti zapísané na
LV č. XXX, pre k. ú. F., o ktorých navrhovateľ tvrdí, že boli predmetom zámeny za parcely, ktoré
sú predmetom tohto konania. Navrhovateľ doloženými listinami neosvedčil, že nadobudol vlastnícke
právo vydržaním, nedoložil právny titul nadobudnutia dotknutej nehnuteľnosti, ktorý by preukazoval
nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetu vydržania, dokonca ho ani netvrdil, uvádzal len skutočnosti

ohľadne užívania nehnuteľností a rovnakého znenia týkajúceho sa len užívania nehnuteľností, boli aj
predložené čestné prehlásenia P. H., G. G., B. G., ktoré prehlásili, že je všeobecne známe, že pozemky
patrili H. B., zomr. XXXX, a že tieto pozemky odjakživa mal v držbe a užíval ich syn A. B. G., nar.
XX. XX. XXXX. Teda obsahom čestných prehlásení a v podstate aj vyjadrenia Obce Rumanová zodňa 03. 01. 2023 je užívanie sporných nehnuteľností, to však neznamená, že sú aj ich vlastníkmi a k
nadobúdaciemu titulu pre navrhovateľa nebol predložený žiadny dôkaz. Len užívanie nehnuteľností pre
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním nestačí, pretože chýba titul nadobudnutia. Súd poukázal na

rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo283/2009, kde Najvyšší súd uviedol: „Dobromyseľnosť teda znamená,
že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný,
treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka,
a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na
okolnosti a povahu daného prípadu do každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu

dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde drží
vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku
ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so
zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať.“ V zmysle uvedeného základnou
podmienkou je preukázanie právneho titulu, pričom právnym titulom sa rozumie len právny úkon, na
základektoréhobynavrhovateľka,resp.jejprávnipredchodcovianadobudlinehnuteľnosťdovlastníctva.

Samotné užívanie a hospodárenie na dotknutých nehnuteľnostiach nezakladá vznik vlastníckeho práva.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30. marca 2011 sp. zn. 3 Cdo 12/2010: „Dlhodobá držba
nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov bez toho, aby bola preukázaná skutočnosť, ktorá mohla
v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti, nepostačuje pre ustálenie splnenia
podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.“ Keďže u navrhovateľa absentuje hodnoverný

právny titul, od ktorého by mohol navrhovateľ odvodzovať dobromyseľnosť držby a navrhovateľ žiadnym
dôveryhodným spôsobom nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok pre vydržanie, návrh
na začatie konania o potvrdení vydržania zamietol.

1.3. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP. Cieľom ustanovení CMP upravujúcich trovy

mimosporového konania je, aby každý z účastníkov (okrem určitých v CMP vyslovene vymedzených
v konaniach), znášal svoje trovy konania sám. CMP ako procesný predpis upravujúci v § 359a - §
359k konanie o potvrdení vydržania v tejto svojej časti neuvádza osobitné ustanovenia o náhrade trov
konania o potvrdení vydržania vlastníckeho práva. Vzhľadom na uvedené sa rozhodovanie súdu o
trovách konania spravuje všeobecným ustanovením § 52 CMP, podľa ktorého súd rozhodol tak, že

žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov tohto konania.

2. Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac
ho tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci, súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej

miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že súd sa po vrátení veci nedržal intencií odvolacieho
súdu a rozhodol, že námietky sú dôvodné. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí nevyslovil právny názor,
že námietky odvolateľa sú dôvodné, ale mal za to, že zápis vlastníkov v liste vlastníctva postačuje na

preukázanie vecného práva k predmetným nehnuteľnostiam s tým, že odmietnutie námietok malo byť
inak odôvodnené. Navrhovateľ má za to, že krajský súd vyslovil názor, že súd nemal o námietkach
rozhodnúť odmietnutím z dôvodu, že námietky neobsahovali náležitosti predpísané zákonom, ale že ich
mal odmietnuť pre ich nedôvodnosť, mal potvrdiť výrok I. a zmeniť mal len odôvodnenie rozhodnutia. Ak
aj zápis v liste vlastníctva preukazuje, že účastníci v 2. - 12. rade majú vecné právo k nehnuteľnostiam,

ktoré sú predmetom konania, podľa navrhovateľa vecné právo účastníkov 2. - 12. vydržaním nie
je dotknuté. Títo účastníci sú v katastri nehnuteľností zapísaní len formálne, keďže najmenej od r.
1950 neboli a ani nie sú faktickými držiteľmi predmetných pozemkov, svoje vlastnícke právo stratili
uzatvorením ústnej dohody o reálnej deľbe pozemkov tým, že navrhovateľov starý otec M. C., resp.
jeho matka H. B., nadobudli celé pozemky parc. č. 159, 160 po dohode s ostatnými pozemkovoknižnými

vlastníkmi zámenou za iné im patriace pozemky, napr. za im patriace zdedené pozemky p. č. 811, 842,
1194, 1195, 1343, 1344 (ktoré navrhovateľ po matke dedil spoločne s p. č. 159, 160) tak, že uzatvorili
dohodu o reálnej deľbe týchto pozemkov. Pri tejto reálnej deľbe sa jednalo o ústne dohody uzatvorené do
roku 1950 v súlade s Rozhodnutím vo veciach občianskych z právnej oblasti Slovenska a Podkarpatskej
Rusi roč. I. - VI. č. 911/1932 Úr. zb. o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva pozemkov a reálnom

rozdelení nehnuteľností na samostatné časti, ktoré v takom rozdelenom stave dlho užívali, čím došlo
k zrušeniu spoluvlastníctva faktickým reálnym rozdelením nehnuteľností s tým, že tieto ústne dohody
treba považovať za dohody nielen podľa držby, ale aj čo sa týka vlastníckeho práva, majúce za následok
zrušenie podielového spoluvlastníctva reálnou deľbou. Navrhovateľ má za to, že už jeho matka v súlades uvedeným rozhodnutím č. 911/1932 Úr. zb. na základe dohôd uzatvorených do roku 1950 nadobudla
k predmetným pozemkom vlastnícke právo vydržaním podľa ust. § 115, § 116 v spojení s ust. § 145,
§ 566 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. dňom 31. 12. 1960. Túto dobu držby prinajmenej

od narodenia navrhovateľa v roku 1950 (ako aj predtým, vzhľadom k tomu, že v čase narodenia
navrhovateľabolrodinnýdomnapredmetnýchpozemkochužpostavený),trvajúcuaždokoncaúčinnosti
Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. do 31. 03. 1964 je potrebné započítať do doby držby aj dobu
držby jeho právnej predchodkyne H. B.. Poukázal na relevantnosť ústnej formy, ktorá podľa uvedeného
Rozhodnutia roč. I. - VI. č. 911/1932 Úr. zb. postačuje na zrušenie podielového spoluvlastníctva reálnou

deľbou, a preto písomná forma dohody je irelevantná. V tomto konaní nemá preukazovať platný titul
nadobudnutia vlastníckeho práva, ani riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti
nadobudnutia, ako to vyplýva z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015
zo dňa 14. 11. 2018. Preto požiadavka súdu na predloženie písomnej dohody o reálnej deľbe nie je
opodstatnená. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 139/2023
z 13. 12. 2023, v ktorom okrem iného rozobral podrobnejším spôsobom súdnu prax dovolacieho i

ústavného súdu v súvislosti s otázkou, či môžu byť splnené podmienky vydržania aj bez existencie
písomného nadobúdacieho úkonu. Nedostatok právneho titulu preto pre účely vydržania sám o sebe
nemôže zapríčiniť nedobromyseľnosť držiteľa, ale môže byť len jedným z dôkazov preukazujúcich
oprávnenosť držby. Pri posudzovaní dobromyseľnosti bude preto potrebné preukazovanie objektívneho
presvedčenia o tom, že mu daná vec patrí a nemôže byť rozhodujúce, že nesplnil zákonné podmienky.

Navrhovateľ sa narodil v roku 1950, odkedy býval v dome postavenom rodičmi na predmetných
pozemkoch a s nimi predmetné pozemky užíval, čo je dôkazom nerušeného užívacieho stavu po dobu
74 rokov. Dobromyseľnosť držby navrhovateľa podporuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Cdo 30/2010 zo dňa 1. marca 2011. Poukázal tiež na právnu úpravu týkajúcu sa držby
a vydržania v ustanovení § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak je držiteľ so zreteľom

na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri
pochybnostiach sa predpokladá, že je držba oprávnená. Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o
existujúci právny dôvod, postačí, ak tu bol aj domnelý (putatívny) právny dôvod (I. ÚS 35/09). Pri ústavne
konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený
o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť rozhodujúce, že pri tom nesplnil

zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré
je v súlade s dobrými mravmi (II. ÚS 484/2015-46). Navrhovateľ považuje dedičské rozhodnutie po
matke H. B. č. j. D 337/67, ako i dohody o reálnej deľbe pozemkov uzatvorené do r. 1950 za domnelé
tituly nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným pozemkom s poukazom na platnú judikatúru SR.
Navrhovateľ poukázal na konštatáciu súdu, že k zápisu účastníkov v 2. -12. rade do LV č. XX pre k. ú.

F. došlo až v roku 1988, ako titul nadobudnutia je uvedené Pkn. vl. č. 19-103/88. Dôvodnosť námietky,
zápis účastníkov 2. - 12. v liste vlastníctva navrhovateľ popiera skutočnosťou, že domnelým titulom
nadobudnutia jeho vlastníckeho práva je dedičské rozhodnutie po matke H. B. č.j. D 337/67 vydané
07. 12. 1967, t.j. pred zápisom účastníkov 2. - 12. do LV č. XX, ako aj tým, že vydržacia doba plynúca
jeho matke najmenej od r. 1950 až do konca účinnosti OZ č. 141/1950 Zb. (do 31. 03. 1964), ktorú

žiada navrhovateľ započítať do jeho doby držby, uplynula pred zápisom účastníkov 2. - 12. do LV č. XX.
Pozemky s domom boli po celú dobu ich držby oplotené, nikto z účastníkov 2. - 12. neplatil obci daň z
nehnuteľností, predmetné pozemky z nich nikto neužíval po dobu dlhšiu ako 74 rokov. Navrhovateľ k
návrhu priložil list vlastníctva č. XX, v ktorom je zapísaný za vlastníka domu, ako aj čestné vyhlásenia
troch obyvateliek obce F. s ich úradne osvedčenými podpismi, v ktorých potvrdili držbu pozemkov H. B.

a po jej smrti A. B.. Tieto vyhlásenia prvostupňový súd nevyhodnotil v prospech navrhovateľa. Súd tiež
neprihliadol na domnelý titul nadobudnutia - písomné dedičské rozhodnutie po matke H. B. č. j. D 337/67,
v ktorom je v bode IV. uvedené, že navrhovateľ dedí pozemky v katastrálnom území F. parc. č. 159,
160, 161, t.j. dedičské rozhodnutie obsahuje pozemky parc. č. 159, 160, ktoré sú predmetom konania.
Keďže navrhovateľ nemá právne vzdelanie, v čase dedenia mal za to, že zdedil predmetné pozemky

v celosti. Námietka SPF, ktorej súd vyhovel, že predmetom dedenia bol len podiel, neobstojí, išlo o
domnelý titul nadobudnutia v súlade s judikatúrou SR. Navrhovateľ sa stotožňuje s názorom odvolacieho
súdu, ktorý vo svojom uznesení vyslovil, že podmienky vydržania sú s vysokou pravdepodobnosťou
preukázané. Podľa navrhovateľa, dôkazy, ktoré súdu predložil, potvrdili splnenie podmienok vydržania
jeho vlastníckeho práva. Prvostupňový súd nezohľadnil, že obsahom 3 čestných vyhlásení nie je len

držba pozemkov, ale svedkyne potvrdzujú i vlastnícke právo. Aj vyjadrenie Obce F., okrem držby
pozemkovrodinyB.,plateniadaneznehnuteľnostízapredmetnépozemkyvcelosti,preukazuje,žeobec
nemá námietky k vlastníckemu právu navrhovateľa k predmetným nehnuteľnostiam a vyjadrenie obec
vydala za účelom potvrdenia o vydržaní vlastníckeho práva k pozemkom parc. č. 159, 160. Navrhovateľs vyhodnotením dôkazov zo strany prvostupňového súdu nesúhlasí a má za to, že k nadobúdaciemu
titulu predložil relevantné písomné dôkazy. Navrhovateľ má za to, že námietky SPF, zastupujúceho
neznámych vlastníkov, resp. ich neznámych dedičov, sú nedôvodné, SPF nepreukázal, že bolo dotknuté

vecné právo neznámych vlastníkov, neopísal žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré osvedčujú, že
neznámi vlastníci majú k nehnuteľnostiam vecné právo, ktoré môže byť vydržaním dotknuté, preto ich
mal prvostupňový súd odmietnuť. Navrhovateľ splnil podmienky vydržania, preto mal súd vydržanie
vlastníckehoprávakpredmetnýmnehnuteľnostiampotvrdiť.Zuvedenýchdôvodovnavrhol,abyodvolací
súd napadnuté uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. SPF vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava ich doterajších
vyjadrení. Napadnuté uznesenie považuje za vecne správne a v plnom rozsahu sa stotožňuje s výrokom
a odôvodnením súdu. K tvrdeniam navrhovateľa, že považuje dedičské rozhodnutie po matke H. B.
sp. zn. D 337/67, a taktiež dohody o reálnej deľbe pozemkov uzatvorené do roku 1950, za domnelé
tituly nadobudnutia vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom, opätovne uviedol, že z dedičského

rozhodnutia jasne vyplýva, že navrhovateľ zdedil len podiel k predmetným nehnuteľnostiam vo veľkosti
1/12. Až do 31. 12. 1950 platilo na území Slovenskej republiky uhorské obyčajové právo, v zmysle
ktorého sa vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobúdalo až zápisom do pozemkovej knihy. Tvrdenia
o reálnej deľbe zostali len v rovine tvrdenia, nakoľko navrhovateľ na podporu svojich tvrdení nepredložil
žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali pravdivosť jeho tvrdení. Na získanie vlastníckeho práva

vydržaním je nevyhnutnou podmienkou preukázanie dobromyseľnosti a oprávnenosti držby. Poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/183/2020 zo dňa 23. februára 2022.
Zastal názor, že navrhovateľ, a rovnako tak právni predchodcovia navrhovateľa, nemali na základe
akej skutočnosti pri normálnej bežnej objektívnej opatrnosti nadobudnúť dôvodné presvedčenie, že im
dotknuté nehnuteľnosti patria v celosti. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej

inštancie ako vecne správne potvrdil.

4. Navrhovateľ vo vyjadrení k vyjadreniu SPF poukázal na judikatúru, ktorá vyvracia námietky SPF
uvedené v jeho vyjadrení, konkrétne judikatúru týkajúcu sa reálnej deľby. Navrhovateľ má za to, že podľa
tejto judikatúry na nadobudnutie vlastníckeho práva postačovala ústna forma dohody o reálnej deľbe

a nebola potrebná písomná forma, ani zápis do pozemkovej knihy. Čo sa týka konštatovania súdu, že
navrhovateľ nedoložil písomnú dohodu o reálnej deľbe pozemkov, ani iný dôkaz, navrhovateľ poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 139/2023 z 13. 12. 2023, v ktorom
okrem iného rozobral podrobnejším spôsobom súdnu prax dovolacieho i ústavného súdu v súvislosti s
otázkou, či môžu byť splnené podmienky vydržania aj bez existencie písomného nadobúdacieho úkonu.

Nedostatok právneho titulu preto pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť nedobromyseľnosť
držiteľa, ale môže byť len jedným z dôkazov preukazujúcich oprávnenosť držby. Dobromyseľnosť držby
navrhovateľa podporuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 30/2010 zo dňa 1. marca
2011. Poukázal na právnu úpravu týkajúcu sa držby a vydržania v ustanovení § 130 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec

alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že je držba oprávnená.
Uviedol, že oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí aj domnelý
právny dôvod (I. ÚS 35/09). Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či
držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže
byť rozhodujúce, že pri tom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba

považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi (II. ÚS 484/2015). K námietke SPF,
že navrhovateľ nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali pravdivosť jeho tvrdení,
navrhovateľ poukázal na priložené dôkazy, list vlastníctva č. XX, v ktorom je zapísaný za vlastníka domu,
čestné vyhlásenia troch obyvateliek obce Rumanová, ktoré vyhlásenia prvostupňový súd nevyhodnotil
v prospech navrhovateľa, dedičské rozhodnutie po matke H. B. č. j. D 337/67, vyjadrenie obce F. o tom,

že rodina B. užíva a má v držbe ako zastavanú plochu pod domom súp. č. 30 na parc. „C“ č. 159 dvor
a záhradu pri tomto dome a platí daň z pozemkov, ktoré súd tiež nezohľadnil.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku –
ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným účastníkom –

navrhovateľom, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 59 CMP) a zistení, že spĺňa náležitosti odvolania
(§ 363 CSP), viazaný rozsahom odvolania (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), neviazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 63 CMP), bez nariadenia odvolaciehopojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správne potvrdiť.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie, vychádzajúc zo skutkového

stavu zisteného vykonaným dokazovaním, vec správne právne posúdil, pričom v odôvodnení
rozhodnutia dal odpovede a riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci podstatné skutočnosti, preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Na
potvrdenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, k odvolacím dôvodom navrhovateľa odvolací
súd uvádza nasledovné:

8.1. Otázkou splnenia podmienok pre potvrdenie vydržania sa zaoberal aj NS SR v uznesení sp. zn.
5Cdo 26/2023 z 30. 05. 2024, v ktorom uviedol:
8.2. Držbajehistorickychápanáakofaktickýstav,ktorýspočívavovykonávanífaktickejreálnejmocinad
vecou s úmyslom mať vec pre seba. Držba preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus
possesionis, ako faktická moc nad vecou, ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorá vyjadruje

vôľu držiteľa mať vec (právo) pre seba a nakladať s ňou ako s vlastnou.

8.3. Najvyšší súd vo svojej staršej judikatúre (rozsudok z 28. februára 1995 sp. zn. 3Cdo/117/94
publikovaný pod č. R 44/96) rozlišoval medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby, keď nadviazal
na skoršiu judikatúru (R 45/1986, Zb. rozh. č. 45, zoš. 9-10/1986, str. 193) podľa ktorej ,,na rozdiel

od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod
nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom
je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby“. Podľa právnej vety judikátu č. R
44/96 „neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie
vlastníctva vydržaním“. Najvyšší súd v okolnostiach danej veci uviedol, že „k oprávnenej držbe došlo

až po dohode o kúpe, o ktorej súdy nemali pochybnosti. Skutočnosť, že nedošlo k perfektnej, teda k
platnej kúpnej zmluve, na posudzovanie oprávnenosti tejto držby to nemalo podstatný vplyv. Platnosť
nadobúdacieho právneho titulu je rozhodujúca len pri prevode vlastníctva na základe právneho úkonu. O
takúto formu nadobudnutia vlastníctva v prejednávanej veci však nešlo, ako na to správne poukázal už
odvolacísúd,alenadobúdajúcimtitulombolovydržanie“.Obdobnepodľastanoviskaobčianskoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu SSR z 30. 03. 1983 Cpj 69/82 uverejneného vo Výbere rozhodnutí a
stanovísk Najvyššieho súdu SSR č. 5/1983, ako aj v Zborníku III, s. 164 ústne dohodnuté zmluvy
(kúpne, darovacie, zámenné) nemohli byť základom pre prevod vlastníckeho práva, „mohli byť však
základom dobromyseľnosti nadobúdateľa o nadobudnutí nehnuteľnosti“ vydržaním. Rovnaký záver sa
po znovuzavedení inštitútu vydržania (v roku 1982) prijímal aj v právnickej spisbe, podľa ktorej nebolo

rozhodné, či existuje aj platný právny titul nadobudnutia (Jehlička, O. In Češka, Z. a kol. Občanský
zákoník. Komentář. Díl I. Praha: Panorama, 1987, s. 416), resp. podľa ktorej právny omyl nemusí byť
prekážkou dobromyseľnosti držiteľa (Bičovský, J. - Holub, M. Občanský zákoník a předpisy souvisíci I.
Praha: Panorama, 1984, s. 181). Prístup, ktorý umožňoval vydržať nehnuteľnosť aj v prípade, ak držiteľ
nadobudol jej držbu len na základe ústnej kúpnej zmluvy bol na našom území konzistentne zastávaný

od čias uhorského obyčajového práva, cez úpravu Občianskeho zákonníka z roku 1950 (s definíciou
oprávnenej držby zhodujúcou sa s tou dnešnou), cez obdobie po znovuzavedení inštitútu vydržania, až
do obdobia okolo roku 2010.

8.4. V rozsudku sp. zn. 1Cdo/56/2003 dovolací súd riešil otázku existencie naliehavého právneho

záujmu na určení vlastníckeho práva. V tejto súvislosti v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že „Posúdenie,
či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, je treba vždy hodnotiť objektívne, a nie iba zo subjektívneho
hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej
(normálnej) opatrnosti, ktorú možno s vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého
požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec

alebo právo patrí. ....... dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré
objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že
držiteľ bude v tomto prípade naďalej subjektívne v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovaťaj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu),
ktorý by mohol mať za následok vznik práva.“

8.5. V uznesení sp. zn. 5Cdo/30/2010 najvyšší súd v konaní o určenie vlastníckeho práva uviedol,
že „Ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originárny
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej
skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku
kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť

nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom
táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“.
Opakomovládaniavecidržiteľomjenečinnosťvlastníka.Vydržanietakhojínajmävadyalebonedostatok
nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri
zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným

držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý
faktický stav so stavom právnym.“

8.6. Súčasná súdna prax (dovolacieho i ústavného súdu) sa v súvislosti s interpretáciou § 134 ods. 1 v
spojení s § 130 ods. 1 OZ, t. j. s otázkou, či môžu byť splnené podmienky vydržania nehnuteľnosti (aj)

bez existencie písomného nadobúdacieho úkonu viacerými rozhodnutiami vrátila k právnym záverom
staršej judikatúry.

8.7. V uznesení z 12. augusta 2021 sp. zn. 5Cdo/210/2019 najvyšší súd k nastolenej dovolacej otázke
- či môže fyzická osoba splniť podmienku oprávnenej držby, ktorej základom je dobromyseľnosť, keď jej

nesvedčí žiadny nadobúdací titul - najskôr poukázal na názor vyslovený nižšími súdmi, ktoré „zdôraznili,
že vedomosť právneho predchodcu žalovanej o tom, že mu boli vrátené sporné nehnuteľnosti, pri
posudzovaní nadobudnutia vlastníctva vydržaním sporných nehnuteľností na rozdiel od preukazovania
vlastníctva, nie je treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, ale len
okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v čom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva

a ochranou držby“. Následne tiež uviedol, že „posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv
držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri
zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom
subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo

nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol
i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (rozhodnutie najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/287/2006).
Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť
presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,

že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také
nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú
vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar
ako bezodplatné plnenie. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14.
novembra 2018).“ Uvedené právne závery zopakoval najvyšší súd tiež napr. v uznesení z 30. mája 2022

sp. zn. 2Cdo/190/2020 a v uznesení z 30. mája 2022 sp. zn. 2Cdo/201/2020.

8.8. V náleze zo 14. novembra 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015 (publikovanom v Zbierke nálezov a
uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 48/2018) ústavný súd po podaní historického
exkurzu právneho inštitútu oprávnenej držby, kritike nedostatočného zdôvodnenia zmeny (novšej)

judikatúry a konštatovaní ústavnej konformity staršej judikatúry považoval za podstatné uviesť, že
pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za
podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods.
1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považovať taký výklad § 134

Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav
nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom
domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje,
resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný ... takývýklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom
rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku
vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel

zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný ... pri ústavne konformnom výklade
dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec
poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.
Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými
mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne

poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie“.

8.9. V náleze z 24. novembra 2022 sp. zn. III. ÚS 468/2022 sa ústavný súd k vyššie uvedenému
právnemu názoru vyslovenému vo veci sp. zn. II. ÚS 484/2015 explicitne znova prihlásil.

8.10. Veľký senát najvyššieho súdu v medzičasom (13. mája 2024) v prijatom rozhodnutí sp.

zn. 1VCdo/1/2024 pri interpretácii ustanovení § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 OZ dospel k
záveru, že „Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť
držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby.
Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu,
prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“

9. Konanie o potvrdení vydržania v zmysle § 359a CMP je konanie s procesným postupom odlišným od
sporového konania vo veci určenia vlastníckeho práva, kde má súd (a aj strany sporu) k dispozícii väčší
priestor a procesné prostriedky potrebné na zisťovanie skutkového stavu veci. Podľa dôvodovej správy
k zákonu č. 68/2021 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 1. mája 2021 zmenil a doplnil Civilný mimosporový

poriadok práve o ustanovenia upravujúce konanie o potvrdení vydržania, je uvedené konanie pomerne
formálne a má znaky skôr registrového konania. V konaní o potvrdení vydržania teda súd nenariaďuje
pojednávanie, nevykonáva plnohodnotné dokazovanie, ale skúma osvedčenie relevantných skutočností
navrhovateľom. Súd vydá vyzývacie uznesenie podľa § 359f CMP len vtedy, ak už vo fáze skúmania
návrhu na začatie konania a dôkazných prostriedkov pripojených navrhovateľom za účelom osvedčenia

relevantných skutočností, dospeje k záveru, že osvedčované skutočnosti sa súdu, so zreteľom na
všetky okolnosti prípadu javia ako nanajvýš (vysoko) pravdepodobné. V prípade vážnych pochybností
o uplatnenom nároku nie je namieste vydávať vyzývacie uznesenie (najmä s poukazom na zásadu
hospodárnosti), a to ani s prihliadnutím na možnosť podať námietky osobami vymenovanými v § 359h
CMP. Navrhovateľ domáhajúci sa vydania potvrdenia vydržania však v takom prípade nemôže namietať

odmietnutie prístupu k súdu, pretože má možnosť domáhať sa svojho nároku inými procesnoprávnymi
prostriedkami v rámci sporového konania (napr. žalobou o určenie vlastníctva).

10. V konaní o potvrdení vydržania podľa § 359a CMP sa predpokladá jednoznačné a hodnoverné
osvedčenie nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Preto ak súd dospeje

k záveru, že táto podmienka splnená nebola a tento záver má dostatočný podklad v relevantných
skutkových zisteniach a dostatočnú oporu v právnom posúdení, nemá inú možnosť, ako návrh
navrhovateľa zamietnuť. Hoci ide o mimosporové konanie podľa ustanovení CMP, uplatniac pritom
vyšetrovací princíp, vzhľadom na už vyššie uvedenú špecifickosť tohto konania je potrebné zdôrazniť, že
je v prvom rade povinnosťou navrhovateľa hodnoverne osvedčiť ním tvrdené nadobudnutie vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Hoci súd v zmysle § 359e CMP môže sám vykonať potrebné
šetrenia na overenie správnosti tvrdení navrhovateľa alebo môže vyzvať navrhovateľa, aby označil
ďalšie dôkazy na preukázanie skutočností, z ktorých vyplýva, že splnil predpoklady pre nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním, aktivita súdu nemá nahrádzať procesnú aktivitu a
procesnú zodpovednosť navrhovateľa. Z formulácie zákonného ustanovenia je jasné, že ide o možnosť,

a nie o povinnosť súdu, pričom je na úvahe súdu, aký postup zvolí.

11. Predmetom konania o potvrdení vydržania je preskúmanie toho, či navrhovateľ osvedčil, že
nadobudol vlastníckeho právo vydržaním podľa § 134 ods. 1 OZ. Účelom tohto konania nie je určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, keďže toto môže byť predmetom len sporového konania podľa

CSP. Je potrebné tak preskúmať, či navrhovateľ nesporne osvedčil nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním. Súd prvej inštancie síce má zistiť skutočný stav veci a k tomu môže vykonať aj potrebné
šetrenia, nemôže však vykonávať dokazovanie tak, ako keby bolo predmetom konanie o určenie
vlastníckeho práva. Šetrenie súdu môže smerovať len k tomu, či boli splnené podmienky pre vydržanievlastníckeho práva k nehnuteľnosti. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním,
musia byť splnené zákonné predpoklady, ktorými sú oprávnenosť držby, nepretržitosť plynutia vydržacej
doby a spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom

na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí.

12. V danej veci sa navrhovateľ domáhal vydania potvrdenia vydržania vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území F., obec F., N. O. ako parc. registra „C“ parc.
č. 159 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 660 m2 a parc. registra „C“ parc. č. 160 – záhrada

o výmere 1383 m2 zapísané na liste vlastníctva č. XX pod B 2 – 12 v podiele 11/12 k celku. V návrhu
uviedol, že predmetné pozemky tvoria zastavanú plochu pod rodinným domom súp. č. 30 a dvor – parc.
č. 159 a záhradu parc. č. 160 pri tomto dome, v ktorom navrhovateľ býval od svojho narodenia v r. 1950
spolu s rodičmi. Predmetné pozemky a dom zdedil po matke H. B., čo preukazuje rozhodnutie Štátneho
notárstva v Nitre z 07. 12. 1967 pod sp. zn. D 337/67. Podľa tohto dedičského rozhodnutia navrhovateľ
ako výlučný dedič zdedil všetky matke patriace nehnuteľnosti v kat. úz. F. vedené vo vl. č. 19 ako

pozemky parc. č. 159, 160, 161, v EN ako parc. č. 159, 160 a pozemky vedené vo vl. č. 440 ako parc. č.
811, 842, 1194, 1195, 1343, 1344, pričom pri dedení sa navrhovateľ domnieval, že dedením nadobudol
pozemok parc. č. 159, 160, 161 v celosti a dom. Podľa ústneho podania rodičov mal vedomosť, že
dom bol postavený na pozemkoch, ktoré patrili jeho matke a pred ňou patrili jej otcovi M. C., po ktorom
ich v roku 1930 zdedila. Od svojho narodenia navrhovateľ v dome na parc. č. 159 býval a priľahké

pozemky užíval spolu s rodičmi až do ich smrti. Pozemky s domom boli po celú dobu ich držby oplotené,
takže ich nikto okrem ich rodiny neužíval. Uviedol tiež, že jeho starý otec M. C., resp. jeho matka H.
B. nadobudli celé pozemky po dohode s ostatnými pozemkovoknižnými vlastníkmi zámenou za iné im
patriace pozemky napr. za im patriace zdedené pozemky parc. č. 811, 842, 1194, 1195, 1343, 1344 tak,
že uzavreli dohodu o reálnej deľbe týchto pozemkov. Na preukázanie jeho skutkových tvrdení predložil

súdu rozhodnutie v dedičskej veci po jeho matke H. B. sp. zn. D 337/67, z ktorého vyplýva, že predmetné
nehnuteľnosti zdedil na základe tohto dedičského rozhodnutia v podiele 1/12. Okrem toho, súdu predložil
tri čestné prehlásenia obyvateliek obce F. (P. H., G. G. a B. G.), z ktorých vplýva, že predmetné
nehnuteľnosti má v držbe v celosti rodina B. po dobu viac ako 50 rokov. Tieto pozemky patrili H. B.,
zomrelej v roku 1967, ktorá bývala spolu s manželom A. B. starším, spolu s nimi tieto pozemky odjakživa

mal v držbe a užíval ich aj navrhovateľ. Predložil tiež vyjadrenie Obce F., ktorá potvrdila, že predmetné
pozemky má po dobu dlhšiu ako 10 rokov v držbe rodina B., ktorá za pozemky platí daň z pozemkov.
Okrem týchto skutkových tvrdení žiadne iné skutkové tvrdenia, ani dôkazy na podporu svojich tvrdení
neuviedol,atoanipozrušeníprvéhorozhodnutiasúduprvejinštancieoodmietnutínámietokneznámych
dedičov neznámych vlastníkov odvolacím súdom. Odvolací súd pritom v zrušujúcom uznesení uviedol,

že v ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne preskúma námietky podané účastníkmi konania.
Bude povinnosťou súdu prvej inštancie sa opätovne dôkladne zaoberať predpokladmi nadobudnutia
vlastníckeho práva navrhovateľa vydržaním, a to predovšetkým s poukazom na vyššie uvádzanú
potrebu osvedčiť právny vzťah a domnelý nadobúdací právny titul, ktorého osvedčenie by malo byť
podľa názoru odvolacieho súdu s vysokou pravdepodobnosťou preukázané. Odvolací súd v zrušujúcom

uznesení neuviedol, že podmienky vydržania sú s vysokou pravdepodobnosťou preukázané, ani to,
že odmietnutie námietok by malo byť inak odôvodnené, čo uvádza navrhovateľ v odvolaní. Napriek
uvedenému, navrhovateľ v ďalšom konaní žiadne nové skutkové tvrdenia neuviedol ani nepredložil
dôkazy, pričom mal za to, že už z nich sú splnené predpoklady pre vydanie potvrdenia o vydržaní
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Pre rozhodnutie je pritom základným predpokladom opísanie

a preukázanie skutočností právne relevantných pre rozhodnutie, pričom skutkové poznatky súd získava
splnením si subjektívnych povinností navrhovateľa v návrhu na začatie konania, a to úplne a pravdivo
opísať rozhodujúce skutočnosti, teda skutkový dej, z ktorého navrhovateľ odvodzuje svoj uplatňovaný
nárok, pričom jeho tvrdenia by mali byť jednoznačné a konkrétne.

13. Odvolací súd zotrváva na svojom názore, uvedenom v bode 21. uznesenia zo dňa 21. februára
2024 č. k. 9Co/120/2023-114, v ktorom uviedol, že námietky podané účastníkmi konania obsahovali
zákonom predpísané náležitosti, keď spochybňovali nadobudnutie vlastníckeho práva nadobúdateľa.
Vychádzajúc z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR ohľadom vydržania, vychádzajúc zo
skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, dospel odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie

k záveru, že navrhovateľ podmienky pre vydanie potvrdenia o vydržaní v tomto konaní nepreukázal,
keď sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že navrhovateľ neprodukoval v konaní konkrétne
skutkové tvrdenia, z ktorých by vyplývalo, kedy, medzi kým, ohľadom akých nehnuteľností došlo
pred rokom 1950 k uzavretiu ústnych dohôd o reálnej deľbe nehnuteľností, pričom navrhovateľovevšeobecné tvrdenie k osvedčeniu držby pred rokom 1950 nepostačuje. Aj keď nie je potrebné, aby
navrhovateľ v tomto konaní preukázal platný právny dôvod nadobudnutia, ale len okolnosti svedčiace
o poctivosti jeho nadobudnutia, dobromyseľnosť navrhovateľa musí byť posudzovaná z objektívneho

hľadiska, teda s ohľadom na to, či navrhovateľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s
prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať
pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí
nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak by tu bol domnelý právny dôvod. Odvolací
súd má však za to, že navrhovateľ v tomto konaní nepreukázal ani domnelý právny dôvod, keď

iba všeobecne bez uvedenia konkrétnych skutočnosti uvádzal, že držiteľmi predmetných pozemkov
boli už jeho starý otec M. C., respektíve jeho matka H. B., z čoho vyplýva, že navrhovateľ si ani
nebol vedomý toho, či k dohode o reálnej deľbe nehnuteľností došlo medzi jeho starým otcom a
ostatnými podielovými spoluvlastníkmi, alebo jeho matkou a ostatnými podielovými spoluvlastníkmi.
Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že predmetné nehnuteľnosti boli zamenené za iné im patriace pozemky a
v návrhu len príkladmo poukazoval na parcely číslo 811, 842, 1194, 1195, 1343, 1344, pričom aj na

týchto nehnuteľnostiach navrhovateľa zdedil spoluvlastnícky podiel, teda ani toto jeho skutkové tvrdenie
zpreukázanýchdokladovnevyplýva.Pokiaľnavrhovateľpredložilsúdutričestnéprehláseniaobyvateliek
obce Rumanová, k tomu odvolací súd dodáva, že v týchto čestných prehláseniach sa P. H., G. G. a
B. G. vyjadrujú k držbe a užívaniu predmetných nehnuteľností rodinou B. po dobu viac ako 50 rokov
a tiež k tomu, že tieto pozemky patrili H. B., avšak tiež bez uvedenia konkrétneho skutkového tvrdenia

o tom, ako ich nadobudla. Rovnako z vyjadrenia Obce Rumanová nevyplývajú skutočnosti, ktorým by
navrhovateľ preukázal domnelý právny titul, vyjadruje sa k držbe rodinou B. po dobu dlhšiu ako 10
rokov. Vzhľadom k uvedenému a tiež vzhľadom k dedičskému rozhodnutiu po H. B. sp. zn. D 337/97
zo dňa 7. decembra 1967, z ktorého je zrejmé, že navrhovateľ na základe dedičského konania po
svojej matke nadobudol len podiel 1/12 z predmetných nehnuteľností, dospel odvolací súd k záveru,

že vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ nemohol byť objektívne presvedčený o tom, že
držané nehnuteľnosti v celosti nadobudol poctivým spôsobom, pretože v konaní neuviedol dostatok
skutkových tvrdení, ani nepreukázal okolnosti svedčiace o poctivosti jeho nadobudnutia. Navrhovateľ
v konaní nepreukázal, že predmetné nehnuteľnosti drží v omyle, že mu vec patrí v celosti a pritom ide
o omyl ospravedlniteľný, a teda v konaní nebolo jednoznačne a hodnoverne preukázané osvedčenie

nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Pre opačný záver o poctivom spôsobe
nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu 11/12 (ktorého sa navrhovateľ podaným návrhom domáhal),
ktorý by bol v súlade s dobrými mravmi navrhovateľ v konaní neuviedol dostatok skutkových tvrdení.
Len všeobecný poukaz na ústnu dohodu o zámene pozemkov bez uvedenia toho, kedy k nej došlo,
medzi kým a aké konkrétne nehnuteľnosti boli na základe nej zamieňané takýmito tvrdeniami, nie sú,

pričom na preukázanie týchto jeho tvrdení v konaní nepredložil žiadne dôkazy. Dôkazy predložené
navrhovateľom v konaní boli súdom prvej inštancie zohľadnené, avšak aj podľa názoru odvolacieho
súdu z nich nevyplývali navrhovateľom tvrdené skutočnosti, resp. nepreukazovali čo i len domnelý
právny titul, ale len držbu predmetných nehnuteľností, čo pre vyhovenie návrhu nepostačuje. V tomto
konaní je pritom navrhovateľ povinný jednoznačne a hodnoverne preukázať osvedčenie nadobudnutia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním, a nie to, že vecné právo účastníkov 2. – 12. vydržaním
nebude dotknuté. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd považoval napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie za vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. To, že navrhovateľ bol v
predmetnom konaní v zmysle § 359a CMP neúspešný, nijako nelimituje jeho možnosť domáhať sa
ochrany svojho vlastníckeho práva v sporovom konaní o určenie vlastníctva.

14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP a § 52 CMP tak, že
žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručeniaopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).