Uznesenie Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2024

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: BB-28Sa/5/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6023200078
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Zdráhalová Rúfusová
ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2024:6023200078.3

Uznesenie

Správny súd v Banskej Bystrici, v právnej veci žalobcu: Krajská prokuratúra Banská Bystrica, so sídlom
Partizánskacesta1,97562BanskáBystrica,protižalovanému:DaňovýúradBanskáBystrica,sosídlom
Nová 13, 974 04 Banská Bystrica, o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Súd ukladá žalovanému Daňovému úradu Banská Bystrica, aby v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti
tohto uznesenia vykonal úkon - vydal rozhodnutie v daňovom konaní začatom podaním návrhu na
začatie daňového konania TALCUM GRUPO, s. r. o., Podháj 57, Banská Bystrica, IČO: 44 529 775,
DIČ: 2022735935, IČ DPH: SK2022735935, ktorým sa domáha priznania úroku v súvislosti s vrátením
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2009 po lehote určenej
na jeho vrátenie.

III. Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Dodatočným platobným výmerom č. 724/230/56022/11/Petn zo dňa 14.09.2011 Daňový úrad Prešov

I podľa § 363 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992
Zb.“ alebo „zákon o správe daní a poplatkov“) platiteľovi dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „DPH“)
REAL TRADE Prešov, s.r.o., Budovateľská 63, 080 01 Prešov, IČO: 36 471 101 nepriznal nadmerný
odpočet za zdaňovacie obdobie november 2009 v sume 252 287,50 eur a určil vlastnú daňovú povinnosť
v sume 5,72 eur. Toto rozhodnutie daňového úradu bolo výsledkom daňovej kontroly, o výsledku ktorej

bolvyhotovenýprotokolč.724/320/48035/2011/Polozodňa25.07.2011.Protidodatočnémuplatobnému
výmeru bolo daňovým subjektom podané odvolanie a Daňové riaditeľstvo SR ako odvolací orgán
rozhodnutím č. I/225/20976-136105/2011/990770-r zo dňa 16.12.2011 uvedený dodatočný platobný
výmer zrušilo. Žiadosťou zo dňa 04.01.2012 daňový subjekt požiadal o vrátenie daňového preplatku,
ktorý mal vzniknúť v súvislosti so zadržaným nadmerným odpočtom na DPH za zdaňovacie obdobie
november 2009 v sume 252 287,50 eur.

2. Následne bola opätovne vykonaná daňová kontrola, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol č.
9601402/5/1139205/2014/Bed zo dňa 26.03.2014 a následne rozhodnutím vydaným vo vyrubovacom
konaní č. 9601402/5/1868323/2014/Bed zo dňa 13.05.2014 Daňový úrad Banská Bystrica podľa § 68
ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Daňový poriadok“) vyrubil daňovému subjektu

TALCUM GRUPPO, s.r.o., Podháj 57, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 44 529 775 (ako právnemu
nástupcovizaniknutéhodaňovéhosubjektuREALTRADEPrešov,s.r.o.)rozdieldanevsume252273,78eur na DPH za zdaňovacie obdobie november 2009. Na základe odvolania daňového subjektu Finančné
riaditeľstvo SR ako odvolací orgán rozhodnutím č. 1100301/1/486080/2014/5094 zo dňa 04.11.2014
rozhodlo tak, že podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie potvrdzuje. Krajský

súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 23S/20/2015 zo dňa 08.09.2015 zrušil uvedené rozhodnutie
Finančného riaditeľstva SR č. 1100301/1/486080/2014/5094 zo dňa 04.11.2014, ako aj rozhodnutie
daňového úradu č. 9601402/5/1868323/2014/Bed zo dňa 13.05.2014 a vec vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 5Sžf/1/2016 zo dňa 20.04.2017
uvedený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdil.

3. Podaním zo dňa 23.01.2020 si daňový subjekt TALCUM GRUPPO s.r.o. ako právny nástupca
daňového subjektu REAL TRADE Prešov s.r.o. uplatnil nárok na úrok z omeškania za obdobie, v
ktorom sa správca dane omeškal s vrátením nadmerného odpočtu. Toto podanie bolo označené
ako „Výzva na priznanie a zaplatenie úroku z omeškania za zdaňovacie obdobie november
2019.“ V tomto podaní daňový subjekt TALCUM GRUPPO s.r.o. uviedol, že u spoločnosti REAL

TRADE Prešov s.r.o. bola vykonaná daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu v období od 10.02.2010 – 12.09.2011 a o výsledku daňovej kontroly bol
vypracovaný protokol č. 724/320/48035/2011/Polo zo dňa 25.07.2011 a následne bol vydaný dodatočný
platobný výmer č. 724/230/56022/11/Petn zo dňa 14.09.2011. Ďalej daňový subjekt poukázal na
to, že tento dodatočný platobný výmer bol zrušený rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR č.

I/225/20976-136105/2011/990770-r zo dňa 16.12.2011. Daňový subjekt uviedol, že dňa 03.02.2012
mu Daňový úrad Prešov vrátil nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie november
2009 vo výške 252 287,50 eur, ktorý bol uplatnený v príslušnom daňovom priznaní k DPH.
Ďalej uviedol, že bola vykonaná opätovná daňová kontrola, o výsledku ktorej bol vypracovaný
protokol č. 9601402/5/1139205/2014/Bed zo dňa 26.03.2014 a následne bolo vydané rozhodnutie

č. 9601402/5/1868323/2014/Bed zo dňa 13.05.2014 Daňovým úradom Banská Bystrica, ktoré bolo
potvrdené rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR č. 1100301/1/486080/2014/5094 zo dňa 04.11.2014.
Daňový subjekt poukázal na to, že aj tieto rozhodnutia daňových orgánov boli zrušené Krajským súdom
v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 23S/20/2015 zo dňa 08.09.2015, ktorý bol potvrdený rozsudkom
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/1/2016 zo dňa 20.04.2017. Daňový subjekt uviedol, že nadmerný

odpočet v sume 252 287,50 eur bol vrátený dňa 03.02.2012 a že príslušný správca dane - Daňový
úrad Banská Bystrica nerozhodol o priznaní úroku z omeškania zo sumy neoprávnene zadržiavaných
finančných prostriedkov daňového subjektu, hoci na to boli splnené podmienky podľa § 79 ods. 1 až 7
Daňového poriadku v spojení s § 79 zákona o DPH. Správca dane teda v zákonnej lehote t. j. do 15 dní
od vrátenia nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie november 2019 nerozhodol o priznaní

úroku z omeškania, hoci jeho výška presiahla sumu 5 eur, ani ho v zákonnej lehote daňovému subjektu
nezaplatil, ani ho nepoužil podľa § 55 ods. 6 a 7 Daňového poriadku, nakoľko daňový subjekt nebol o
takomto použití upovedomený. Uvedené povinnosti pritom správcovi dane vyplývajú priamo zo zákona.
Daňový subjekt vyzval správcu dane, aby zosúladil svoje konanie so zákonom a priznal a zaplatil úrok
z omeškania za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu na DPH za november 2009, a to v zmysle

§ 165 ods. 2 Daňového poriadku, pretože skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie (oneskorené
vrátenie nadmerného odpočtu na DPH) nastala do 31.12.2011 a je to pre daňový subjekt priaznivejšie
v spojitosti s § 35b ods. 6 a 7 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2011. Podľa daňového
subjektu je potrebné použiť ročnú úrokovú sadzbu 15 % a dobu omeškania je potrebné určiť v zmysle
záverov rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23S/44/2014 zo dňa 14.05.2014. Celková

suma úroku z omeškania za oneskorené vrátenie tak podľa daňového subjektu predstavovala 73 405,20
eur.

4. Žalovaný - Daňový úrad Banská Bystrica na uvedenú výzvu daňového subjektu reagoval oznámením
č. 100481471/2020 zo dňa 20.02.2020. Uviedol, že v prípade nároku na vyplatenie sankčného úroku

je správca dane povinný postupovať len v súlade so zákonom a že daňovým subjektom požadované
priznanie a zaplatenie úroku z omeškania za dobu od 25.02.2010 do 03.02.2012 neupravoval zákon
o správe daní a poplatkov a neupravuje ho ani Daňový poriadok. Ďalej žalovaný uviedol, že v zmysle §
35b ods. 6 a 7 zákona o správe daní a poplatkov, ako aj v zmysle § 79 ods. 3 Daňového poriadku, sa
sankčný úrok, respektíve úrok z omeškania priznáva zo zákona po naplnení zákonných podmienok a nie

na základe podanej žiadosti daňového subjektu. Taktiež žalovaný uviedol, že na základe skutočností,
ktoré sú uvádzané v žiadosti, nie je možné priznať úrok za uvedené obdobie a vo výške, ktorú vyčíslil
daňový subjekt.5. Súčasťou administratívneho spisu je aj daňovým subjektom zaslaná predžalobná výzva na vrátenie
nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie júl 2007 a na zaplatenie úroku z omeškania za
zdaňovacie obdobie júl 2007 a november 2009 zo dňa 03.05.2022.

6. Daňový úrad Banská Bystrica - žalovaný odpoveďou č. 101506788/2022 zo dňa 23.05.2022
odpovedal na predžalobnú výzvu tak, že vo vzťahu k žiadosti na zaplatenie úroku z nadmerného odpočtu
DPH za zdaňovacie obdobie november 2009 uviedol, že vydal oznámenie č. 100481471/2020 zo dňa
20.02.2020, v zmysle ktorého oznámil daňovému subjektu absenciu zákonných dôvodov na priznanie

úroku a oznámenie bolo daňovému subjektu doručené dňa 24.02.2020.

7. Na základe podnetu podal prokurátor Krajskej prokuratúry Banská Bystrica upozornenie prokurátora
podľa § 28 ods. 1 a 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej
aj len „zákon o prokuratúre“) za účelom odstránenia porušovania ustanovení § 3 ods. 1 a 2, 7 a 9,
§ 63 ods. 1, 2, 3 a 5, § 65 ods. 1, 2 a 3 Daňového poriadku, ku ktorému malo dôjsť nečinnosťou v

daňovom konaní začatom na návrh účastníka daňového konania (o zaplatenie úroku), spočívajúcou v
nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Prokurátor v odôvodnení upozornenia uviedol, že
sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu a že daňový úrad ako príslušný orgán verejnej správy
sa neriadil ustanoveniami § 2 písm. c), § 3 ods. 1, 2, 7, 8 a 9, § 58 ods. 1, 2 a 4, § 63 ods. 1, 2, 3, 5 a
6, § 65 ods. 1 a 2, § 79 ods. 3 Daňového poriadku a ustanoveniami § 79a ods. 1 a 3 zákona o DPH.

Prokurátor uviedol, že podstatou problému je právne posúdenie procesnej otázky, ako sa mal daňový
úrad súladne so zákonom vysporiadať s podaním daňového subjektu, ktoré bolo označené ako výzva na
priznanie a zaplatenie úroku z omeškania za zdaňovacie obdobie november 2009. Prokurátor dospel k
záveru, že bolo zistené porušenie zákona spočívajúce v nečinnosti, a preto upozornil žalovaného podľa
§ 28 ods. 2 písm. g) zákona o prokuratúre a navrhol, aby vo veci návrhu (žiadosti) na začatie daňového

konania podaného 23.01.2020 daňovým subjektom TALCUM GRUPPO s.r.o., týkajúceho sa priznania
úroku za vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie november 2009 po lehote určenej
na jeho vrátenie, vyčísleného vo výške 73 405,20 eur, bezodkladne vydal rozhodnutie v súlade s § 63
Daňového poriadku.

8. Daňový úrad Banská Bystrica podaním - upovedomením č. 391124/2022 zo dňa 09.09.2004
upovedomilKrajskúprokuratúruBanskáBystrica(žalobca),ževzmysle§29ods.5zákonaoprokuratúre
nepovažuje upozornenie za dôvodné, a preto bolo toto upozornenie dňa 09.09.2022 odstúpené na
vybavenie nadriadenému orgánu - Finančnému riaditeľstvu SR.

9. Finančné riaditeľstvo SR na upozornenie prokurátora odpovedalo upovedomením č. 102801800/2022
zo dňa 13.10.2022 tak, že prokurátor Krajskej prokuratúry Banská Bystrica v upozornení neuvádza,
či došlo k porušeniu § 165 ods. 2 znenie za bodkočiarkou Daňového poriadku alebo k porušeniu §
35b ods. 6 a 7 zákona o správe daní a poplatkov v znení účinnom do 31.12.2011 t. j. k porušenie
ustanovení zákona, na základe ktorých bola žiadosť daňového subjektu podaná a tieto ustanovenia

prokurátor v upozornení vôbec necituje. Prokurátor cituje ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku
a § 79a ods. 1 a 2 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2020 a len konštatuje, že daňový úrad
sa neriadil dôsledne týmito ustanoveniami. Podstatou problému nie je právne posúdenie „procesnej
stránky“, ale otázky hmotnoprávnej, teda stanovenie, podľa akého konkrétneho ustanovenia zákona sa
daňový subjekt vydania rozhodnutia dožaduje a len týmto spôsobom možno ustáliť, či v tom - ktorom

prípade daňové konanie vôbec začalo. Len uvedenie všeobecného odkazu na ustanovenie Daňového
poriadku upravujúce inštitút „rozhodnutia“ nepostačujú. Preto podľa Finančného riaditeľstva SR nebolo
zrejmé, podľa akého ustanovenia, ktorého konkrétneho zákona, mal správca dane rozhodovať o nároku,
keď daňový subjekt žiadal o vyplatenie úroku podľa ustanovení, ktorých porušenie prokurátor nezistil
a v samotnom porušení ani nekonštatoval. Podľa Finančného riaditeľstva SR správca dane nebol

nečinný, nakoľko dňa 20.02.2020 vydal oznámenie, v ktorom konštatoval, že daňový subjekt nemá
nárok na vyplatenie požadovaného úroku z omeškania, a preto nie je možné hovoriť o nečinnosti
orgánu verejnej správy. Ďalej Finančné riaditeľstvo SR poukázalo na rozsudok Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 8Sa/38/2017 zo dňa 27.03.2019. Uviedlo tiež, že nemá vedomosť o judikatúre, ktorá
by vydanie oznámenia v prípade žiadostí v skutkovo zhodných prípadoch označovala za nečinnosť.

Preto ak v jednotlivom prípade súd preskúmava opatrenia ako spôsobilý predmet súdneho prieskumu,
nie je v skutkovo zhodnom prípade vydanie takéhoto opatrenia možné považovať za nečinnosť.
Daňový subjekt zmeškal stanovené lehoty na podanie všeobecnej správnej žaloby na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia (opatrenia) správcu dane, a preto zvolil cestu podania podnetu na prokuratúruako konvalidáciu vlastnej nečinnosti. Podľa Finančného riaditeľstva SR sa správca dane doručenou
žiadosťou daňového subjektu zaoberal, vybavil ju bez zbytočných prieťahov opatrením - oznámením
a v prípade pochybnosti o zákonnosti vydaného oznámenia správcu dane bolo potrebné zo strany

daňového subjektu aplikovať najvhodnejší prostriedok ochrany práv daňového subjektu, čo bolo podanie
všeobecnej správnej žaloby v zmysle § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku. Finančné riaditeľstvo
SR uzavrelo, že upozornenie prokurátora Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici č. k. KD133/22/6600-9
zo dňa 08.08.2022 nie je možné považovať za dôvodné a nie je možné mu vyhovieť, pretože:
-správcadaneprivybavovanížiadostipostupovalvsúladesozákonom,akoajvzmysleustálenejsúdnej

praxe a judikatúry súdov;
- prokurátor v upozornení neuvádza, či došlo k porušeniu relevantných ustanovení t. j. § 165 ods. 2,
znenia za bodkočiarkou Daňového poriadku, k porušeniu § 35b ods. 6 a 7 zákona o správe daní a
poplatkov v znení účinnom do 31.12.2011 t. j. k porušeniu ustanovení zákona, na základe ktorých bola
žiadosť daňového subjektu podaná; tieto ustanovenia prokurátor vo svojom upozornení vôbec necituje;
- z upozornenia prokurátora nie je zrejmé, podľa akého ustanovenia, ktorého konkrétneho zákona, má

správca dane vydať rozhodnutie o uplatnenom nároku;
- nedošlo zo strany správcu dane k porušeniu zákona v zmysle nekonania správcu dane, keďže správca
dane reagoval, žiadosť bola v zákonnej lehote vybavená oznámením zo dňa 20.02.2020, v ktorom bolo
konštatované, že daňový subjekt nemá nárok na vyplatenie požadovaného úroku z omeškania;
- skutočnosť, že správca dane vydal oznámenie znamená, že nebol nečinný;

- nie je pravdou tvrdenie, že opatrenie nie je možné preskúmať v súdnom konaní;
- daňový subjekt z dôvodu zmeškania lehoty na podanie všeobecnej správnej žaloby účelovo namieta
nečinnosť správcu dane v záujme konvalidácie vlastnej nečinnosti.

Správna žaloba – žalobné body

10. V správnej žalobe žalobca uviedol, že Krajská prokuratúra Banská Bystrica reagovala na zistenú
nečinnosť Daňového úradu Banská Bystrica podaním upozornenia prokurátora podľa § 28 ods. 1, 2
zákon o prokuratúre pod č. k. Kd 133/22/6600-9 zo dňa 08.08.2022 Upozorneniu prokurátora Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky ako nadriadený orgán Daňového úradu Banská Bystrica nevyhovelo,

čo prokuratúre oznámilo listom č. 102801800/2022 zo dňa 13.10.2022.

11. Vzhľadom na to, že jednotlivé listiny tvoriace administratívny spis žalovaného v tomto konaní
majú rozdielne čísla konania, administratívny spis nebol označený číslom konania, nie je možné podľa
žalobcu identifikovať toto konanie a ani administratívny spis jedným číslom konania. Spis bol prokuratúre

predložený v neelektronickej forme. Podľa žalobcu vedenie spisu je v rozpore s § 11 vyhlášky č.
410/2015 Z. z. o podrobnostiach výkonu správy registratúry orgánov verejnej moci a o tvorbe spisu,
nakoľkopísomnostineobsahujúzákladnéčíslospisuaporadovéčíslo,podktorýmsavspisenachádzajú
jednotlivé písomnosti a pod ktorým majú byť zažurnalizované – zapísané v obsahu spisu.

12. Žalobca poukázal na ustanovenia § 2 písm. c), § 3 ods. 1, 2, 7, 8 a 9, § 58 ods. 1, 2 a 4, § 63
ods. 1, 2, 3 a 5, § 65 ods. 1 a 2 a § 79 ods. 3 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2020,
ako aj na ustanovenie § 79a ods. 1, 2 a 3 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2020. Podľa
žalobcu sa daňový úrad (správca dane), ako príslušný orgán verejnej správy, uvedenými ustanoveniami
zákonov neriadil. V predmetnom prípade je podstatou problému právne posúdenie procesnej otázky, ako

sa mal daňový úrad, súladne so zákonom, vysporiadať s podaním daňového subjektu, označeným ako
výzva na priznanie a zaplatenie úroku z omeškania za zdaňovacie obdobie november 2009. Konanie,
ktorým sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov je daňovým konaním (§ 2 ods.
1 Daňového poriadku), ktoré môže daňový úrad začať z vlastného podnetu alebo na návrh účastníka
konania. Daňové konanie o priznanie úroku (z nadmerného odpočtu za november 2009) bolo začaté

v súlade s § 58 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku doručením návrhu - výzvy daňového subjektu
správcovidane,nakoľkotátosmerovalakrozhodovaniuvdaňovomkonaníoprávachdaňovéhosubjektu
(nešlo o podanie, ktoré by podľa obsahu bolo možné vyhodnotiť ako podanie nevyvolávajúce účinky
začatia daňového konania), teda 23.01.2020. Správca dane nepostupoval v súlade so zákonom, ak
za predpokladu, že podľa neho nebolo možné vyhovieť návrhu daňového subjektu, nevydal o tom

rozhodnutie, ale len neformálnym listom daňovému subjektu oznámil nemožnosť priznania úroku za
obdobie uvedené v jeho návrhu a v návrhu určenej výške, bez akejkoľvek právnej argumentácie.13. Povinnosť vydať rozhodnutie o návrhu daňovníka, ktorým začalo daňové konanie, vyplýva z úpravy
daňového konania obsiahnutej v štvrtej časti Daňového poriadku v § 58 až § 66. Začaté daňové konanie
sapodľatejtoúpravykončíbuďrozhodnutímozastaveníkonaniaalebovecnýmrozhodnutímoprávacha

povinnostiachúčastníkakonania,resp.postupomnamiestorozhodnutia(aktoosobitneupravujeDaňový
poriadok), ktorým účastníkovi konania plne vyhovie. Iný spôsob ukončenia začatého daňového konania
Daňový poriadok nepozná. Naopak, ak podanie daňovníka po posúdení jeho obsahu, je návrhom na
začatie daňového konania (čo nepochybne v preskúmavanom prípade bol) musí daňový úrad vždy
postupovať postupom upraveným v Daňovom poriadku a ak tento neupravuje iný osobitný spôsob

ukončenia konania, potom musí rozhodnutie o návrhu vydať, a to so všetkými náležitosťami v zmysle §
63 ods. 2 Daňového poriadku. Oznámenie, ktorým daňový úrad reagoval na žiadosť daňového subjektu,
neobsahovalo ani základné obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia, preto ho v žiadnom prípade
nemožno považovať za rozhodnutie. Iný názor nemá oporu v Daňovom poriadku, ktorý je daňový úrad
povinný na svoj postup aplikovať. Daňový úrad na tieto svoje povinnosti rezignoval, čím podstatným
spôsobom porušil Daňový poriadok, keď nevydal písomné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 63

Daňového poriadku.

14. Pre daňový subjekt je vydanie rozhodnutia v prípade, že sa jeho žiadosti nevyhovie podstatné,
a to tak z hľadiska spoznania dôvodov odmietnutia uplatneného nároku, kde sa stáva podkladom
protiargumentácie a je nedeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces, ale aj možnosti účinne

sa brániť využitím opravných prostriedkov. Záver daňového úradu o tom, že skutkový a právny stav
veci nie je súladný zo stavom predpokladaným zákonom pre priznanie úroku, je výsledkom postupu
(zhromažďovania podkladov pre rozhodnutie) a úvah orgánu verejnej správy (v tomto prípade daňového
úradu),ktorýmusíbyťpreskúmateľnýinýmorgánomochranypráva.Zárukupreskúmateľnostisprávnosti
a zákonnosti by postup daňového úradu získal vydaním rozhodnutia v podobe formalizovanej Daňovým

poriadkom, pripúšťajúcej riadne ako i mimoriadne opravné prostriedky, vrátane preskúmania zákonnosti
rozhodnutia správnym súdom. Ak tomu tak nie je, nejde o právny stav v demokratickom a právnom štáte
akceptovateľný, pretože reálna ochrana práv daňových subjektov, právna istota a rovnosť pred zákonom
nie sú zaručené.

15. Postup správcu dane v súvislosti so žiadosťou o priznanie úroku nebol v súlade so zákonom,
pretoževzákonnejlehotenevydalvovecipriznaniaúrokurozhodnutie(podôslednomzistenískutkového
stavu a ustálení záveru, použitie ktorých zákonných ustanovení prichádza do úvahy). Naopak zostal
nečinný a daňovému subjektu len neformálnym listom oznámil, že úrok v uvedenej výške za uvedené
obdobie nemožno priznať. Neformálne oznámenie nemožno považovať za rozhodnutie vo veci, nakoľko

neobsahuje základné zákonné náležitosti a nie je možné sa voči nemu účinne brániť, keďže vôbec nie
je možné zistiť akými úvahami sa riadil a z akých právnych predpisov vychádzal, absentuje aj výrok
rozhodnutia, ako jeho najdôležitejšia časť, ktorá musí byť jednoznačne špecifikovaná, vrátane uvedenia
konkrétneho ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo.

16. Pod nečinnosťou orgánu verejnej správy treba rozumieť nielen absolútnu nečinnosť, ale aj to, keď
orgán verejnej správy nekoná spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, porušuje svoju
povinnosť aktívne konať, najmä vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, čím zasahuje do práv
a slobôd fyzických a právnických osôb. Nečinnosťou je teda aj stav, kedy orgán verejnej správy bez
zákonnej prekážky neukončí konanie zákonom predpokladaným spôsobom. V zásade platí, že konanie

nie je ukončené, kým nie je ukončené zákonom stanoveným spôsobom. Nič na tom nemôže zmeniť akt
- konanie orgánu verejnej správy, s ktorým zákon ukončenie konania nespája.

17. Žalovaný svojou nečinnosťou porušil zákon, keď žiadosť daňového subjektu Talcum Gruppo, s.r.o.,
Banská Bystrica o priznanie a zaplatenie úroku z omeškania za zdaňovacie obdobie november 2009

vybavil iba neformálne - oznámením č. 100481471/2020 zo dňa 20.02.2020, a to aj napriek tomu, že
podaním a doručením predmetnej žiadosti bolo v zmysle § 58 odsek 1 Daňového poriadku začaté
daňové konanie. Každé začaté daňové konanie je potrebné skončiť vydaním rozhodnutia a nie iba
neformálne oznámením. S poukazom na to, že prokuratúra je povinná podľa zákona o prokuratúre v
rozsahu svojej pôsobnosti vykonať opatrenie na predchádzanie porušenia zákonnosti a na odstránenie

porušenia zákonnosti, bol žalovaný na zistené pochybenia upozornený a súčasne mu bolo navrhnuté
bezodkladne vydať rozhodnutie v súlade s § 63 Daňového poriadku.18. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky v liste z 13.10.2022, č. 102801800/2022, ktorým oznámilo
krajskej prokuratúre, že upozornenie prokurátora považuje za nedôvodné uvádza, že podľa názoru
správcu dane nie je podstatou problému právne posúdenie “procesnej otázky“, ako to uvádza prokurátor

v upozornení, ale otázky hmotnoprávnej, teda stanovenie, podľa akého konkrétneho ustanovenia
zákona sa daňový subjekt vydania rozhodnutia dožaduje. Uvádza, že len týmto spôsobom je možné
ustáliť, či v tom - ktorom prípade daňové konanie vôbec začalo. Zároveň prokuratúre vytýka, že
tieto ustanovenia v upozornení prokurátora neuviedla. K tejto argumentácii Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky je nutné podľa žalobcu zdôrazniť, že upozornenie prokurátora smeruje k vyvolaniu

činnosti (odstráneniu nečinnosti) orgánu verejnej správy a prokurátor nemôže v upozornení prejudikovať
ako a podľa ktorých hmotnoprávnych ustanovení zákona má orgán verejnej správy rozhodnúť. Procesné
ustanovenia zákona, ktoré prokurátor považoval nečinnosťou orgánu verejnej správy za porušené, v
upozornení označil.

19. Pokiaľ Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky v nevyhovení upozorneniu prokurátora uvádza,

že správca dane nebol nečinný, nakoľko vydal 20.02.2020 oznámenie č. 100481471/2020, v ktorom
konštatoval, že daňový subjekt nemá nárok na vyplatenie požadovaného úroku z omeškania (v
oznámení nie je uvedený absolútne žiadny dôvod, ktorý by daňovému subjektu aspoň naznačil, na
základe ktorého ustanovenia a akého právneho predpisu dospel správca dane k takémuto záveru a
dokonca v ňom nie je ani jednoznačne konštatované, že daňový subjekt nemá nárok na požadovaný

úrok, ale že nie je možné priznať úrok za uvedené obdobie a v daňovým subjektom určenej výške),
čo podľa neho znamená, že daňový úrad nebol nečinný a poukazuje na to, že takéto oznámenie je
preskúmateľné súdom a samotná skutočnosť, že daňový subjekt (podľa jeho názoru) zmeškal zákonnú
lehotu na preskúmanie zákonnosti tohto oznámenia, nezakladá a nie je spôsobilá založiť naplnenie
termínu „nečinnosti“ správcu dane. Zároveň poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. 8Sa/38/2017 z 27.03.2019, ktorý sa zaoberá skutkovo zhodným prípadom a z tohto dôvodu
je podľa finančného riaditeľstva aplikovateľný v zmysle ustanovenia § 3 ods. 9 Daňového poriadku
aj na posudzovaný prípad. Podľa žalobcu Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky použilo na svoju
argumentáciu uvedené rozhodnutie, kde účastníkom konania – žalovaným bol Daňový úrad Bratislava,
a teda v čase nevyhovenia upozorneniu prokurátora (13.10.2022) muselo už mať vedomosť o tom, že

toto nečinnosť daňových orgánov „obhajujúce“ rozhodnutie bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky
rozhodnutím sp. zn. 1Sžk/29/2019 zo dňa 28.04.2020 zrušené a práve týmto zrušujúcim rozhodnutím
bola argumentácia krajského súdu označená za nesprávnu. Najvyšší súd SR práve v tomto rozhodnutí
z 28.04.2020 sp. zn. 1Sžk/29/2019 dáva odpovede na všetky právne otázky nastolené touto žalobou, jej
predchádzajúcim upozornením prokurátora a dôvodom nevyhovenia upozorneniu prokurátora, ktorými

sa daňové orgány bránia ukončeniu nečinnosti. Práve z tohto dôvodu, keďže najvyšší súd už vo svojom
rozhodnutí dôsledne vyriešil tento právny problém, by sa ním všetky daňové orgány mali v skutkovo a
právne obdobných prípadoch riadiť a nie ho ignorovať a popierať.

20. Žalobca v rámci petitu správnej žaloby navrhol, aby správny súd vydal uznesenie s nasledujúcim

výrokom : Súd podľa § 250 ods. 1 SSP ukladá žalovanému Daňovému úradu Banská Bystrica v
lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto uznesenia vykonať úkon – vydať rozhodnutie v daňovom
konaní, začatom podaním návrhu na začatie daňového konania z 23.01.2020 daňovým subjektom
TALCUM GRUPPO, s.r.o., Podháj 57, Banská Bystrica, IČO: 44529775, DIČ:2022735935, IČ DPH:
SK2022735935, zast. JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, LL.M., advokátkou, ktorým sa domáha priznania

úroku v súvislosti s vrátením nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
november 2009 po lehote určenej na jeho vrátenie, teda rozhodnúť a ukončiť začaté daňové konanie
zákonným spôsobom.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

21. K námietke týkajúcej sa vedenia administratívneho spisu žalovaný uviedol, že táto námietka je
v tomto súdnom konaní irelevantná. Uviedol aj, že vedenie administratívnych spisov správcom dane
podlieha viacerým špecifikám, ktoré nie sú vlastné vedeniu spisov na súde, prokuratúre alebo inom
orgáne verejnej moci. Poukázal na ustanovenia Registratúrneho poriadku a registratúrneho plánu

finančnej správy č. 6/2016 v znení dodatku č. 1 a dodatku č. 2 s tým, že daňový spis týkajúci
sa konkrétneho daňového subjektu má pridelené jedno číslo, ktorým je DIČ daňového subjektu a
je vedený od okamihu registrácie daňového subjektu až po jej zánik. Pod pojmom daňový spis sa
skrýva pomerne zložitá štruktúra jednotlivých častí, s čím sa v prípade súdnych spisov alebo spisovvedených prokuratúrou, či inými orgánmi verejnej moci, nestretávame. Od daňového spisu je potrebné
odlišovať bežný spis, ktorý sa vytvára z daňového spisu pre účely napr. súdneho konania alebo
konania o upozornení, či proteste prokurátora. Vzhľadom na skutočnosť, že daňový spis pozostáva

zo samostatných častí a v nich samostatne číslovaných registratúrnych záznamov jednotlivými úsekmi
správcu dane, nie je možné vytvoriť z daňového spisu jednotne žurnalizovaný bežný administratívny
spis, tak ako je to v prípade napríklad súdnych spisov. Na uvedené odlišnosti reflektuje aj § 11
ods. 3 vyhlášky č. 410/2015 Z. z., v zmysle ktorého je možné viesť odlišné evidencie spisov za
účelom zefektívnenia a racionalizácie činnosti v tomto prípade správcu dane, ktoré stanoví registratúrny

poriadok.

22. Žalovaný ďalej uviedol, že vzhľadom na neopodstatnené útoky žalobcu na vedenie a tvorbu
administratívneho spisu žalovaný poukazuje na postup žalobcu, ktorý je v rozpore so zákonom
o prokuratúre. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na § 37 ods. 1 zákona o prokuratúre s tým, že
žalobca v žalobe tvrdí, že doručením výzvy spoločnosti TALCUM GRUPPO s.r.o. zo dňa 23.01.2020

začalo daňové konanie, ktoré do dnešného dňa nie je skončené v súlade so zákonom. Vzhľadom na
uvedené a v zmysle cit. § 37 ods. 1 zákona o prokuratúre mal žalobca adresovať žalovanému výzvu
na nahliadnutie do spisu, nie žiadať predloženie administratívneho spisu. Žalovaný dožiadaniu žalobcu
napriekuvedenémuvyhovelapredložiladministratívnyspisvedenývsúladesvyhláškouakoajinternými
riadiacimi aktami.

23. Žalovaný uviedol, že oproti predchádzajúcej právnej úprave Správny súdny poriadok explicitne
zavádza aj preskúmanie opatrení orgánov verejnej správy [§ 3 ods. 1 písm. c) SSP)]. Preskúmaniu v
správnom súdnictve tak už výslovne nebráni, ak orgán verejnej správy použije formu, ktorá neobsahuje
všetky inak predpísané náležitosti správneho rozhodnutia podľa všeobecných alebo osobitných

procesných predpisov upravujúcich administratívny proces, prípadne použije formu obyčajného listu,
prípisu alebo obdobného spôsobu informovania o svojom rozhodnutí o právach alebo povinnostiach
právnickejosobyalebofyzickejosoby.Vopísanýchprípadochideotzv.opatrenieorgánuverejnejsprávy.
Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy, ktoré majú charakter opatrenia vydané
príslušným orgánom verejnej správy ako právno - aplikačné akty správnych orgánov uvedené v § 3

ods. 7 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok ) v znení neskorších predpisov
(ďalej aj len „Správny poriadok“). Aj keď sa na proces vydávania týchto aktov výslovne nevzťahuje
všeobecný predpis o správnom konaní, avšak v zmysle § 3 ods. 7 Správneho poriadku, ktorý spadá
do časti upravujúcej základné pravidlá (obsahujúce všeobecné právne princípy správneho konania bez
ohľadunalimitujúcezákonnéustanoveniavzmyslemnohýchodporúčaníprijatýchVýboromministrovna

pôde Rady Európy), platí, že ustanovenia o základných pravidlách konania uvedených v odsekoch 1 až
5 sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných
opatrení. Aj tieto „listy“ preskúma správny súd v správnom súdnom konaní ako opatrenia v zmysle §
3 ods. 1 písm. c) SSP (Baricová, Fečík, Števček, Filová a kol.: Súdny správny poriadok, komentár,
C.H.BECK, 2018, strana 23).

24. Žalovaný poukázal na to, že na účely SSP sa oznámenie č. 100481471/2020 považuje za
opatrenie. Nie je podstatné, či takéto opatrenie „pozná“ Daňový poriadok, Správny poriadok, zákon o
prokuratúre, iný osobitný predpis. Tvrdenie, že keďže Daňový poriadok nepozná vydanie opatrenia, a
preto oznámenie za opatrenie považovať nemožno, nemá oporu v zákone. Aj to bolo účelom zavedenia

tohto termínu výslovne v súdnom správnom poriadku ako fikcie, a to z dôvodu, aby sa ho niekto nesnažil
„dohľadávať“ v osobitnom predpise.

25. Preskúmanie opatrení je neoddeliteľne spojené s preskúmaním rozhodnutí. Ani zákonodarca ich z
dôvodu variability dôsledne nedokázal oddeliť. Ak by bolo teda naozaj pravdou, že o každej žiadosti

je správca dane, resp. každý správny orgán povinný vydať rozhodnutie s náležitosťami rozhodnutia,
nebolo by potrebné do zákona explicitne zaviesť preskúmanie opatrení orgánov verejnej správy.

26. Predmetom žaloby je domnelá nečinnosť žalovaného v súvislosti s vyplatením úroku z oneskorene
vráteného nadmerného odpočtu DPH daňovému subjektu TALCUM GRUPPO s.r.o. za zdaňovacie

obdobie november 2009. Nadmerný odpočet vo výške 252.287,50 EUR bol daňovému subjektu vrátený
dňa 03.02.2012. Žiadosť o vyplatenie úroku z predmetného oneskorene vráteného nadmerného odpočtu
vo výške 73.405,20 EUR za obdobie od 25.02.2010 – 03.02.2012 bola žalovanému ako správcovi dane
doručená dňa 23.01.2020, t. j. takmer 8 rokov po vrátení nadmerného odpočtu daňovému subjektu.Žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej moci bola podaná v marci roku 2023, t. j. po vyše 11 rokoch po
vrátení nadmerného odpočtu daňovému subjektu.

27. V čase vrátenia nadmerného odpočtu daňovému subjektu TALCUM GRUPPO s.r.o. (rok 2012)
požadované priznanie a zaplatenie úroku z omeškania za dobu od 25.02.2010 do 3.2.2012 neupravoval
zákon č. 511/1992 Zb. a neupravoval ho ani Daňový poriadok. Uvedené nerozporoval ani žalobca
v žalobe. Od roku 2012 do roku 2020 sa právna úprava ako aj rozhodovacia prax súdov vyvíjala.
Do 31.12.2016 absentovala právna úprava úroku z nadmerného odpočtu, ktorá by správcovi dane

umožňovala priznať platiteľom dane náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet počas daňovej kontroly.
V§79Daňovéhoporiadkubolazakotvenáibaprávnaúpravaúrokuzaoneskorenévrátenienadmerného
odpočtu, inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (§ 79a zákona
o DPH) bol do zákona zakomponovaný až od 01.01.2017. Podľa prechodného ustanovenia k uvedenej
právnej úprave účinnej od 01.01.2017 sa však § 79a neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do
31.12.2016, preto žalovaný nebol nečinný ani v roku 2017.

28. Následne sa začala súdna prax štiepiť (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/41/2017
zo dňa 27.04.2019), a to s ohľadom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Kovozber z 21.10.2015.
Začal sa preferovať právny názor, v zmysle ktorého aj pri absencii právnej úpravy prichádza do úvahy
analogické použitie § 79a zákona o DPH aj na daňové kontroly skončené do 31.12.2016, nakoľko

rozhodnutie Súdneho dvora EÚ má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou v zmysle ustanovenia
§85ke zákona o DPH. Súdna prax bola vzhľadom na vyššie uvedené nejednotná, k zjednoteniu došlo
až na prelome rokov 2019/2020, t. j. postup žalovaného nebol považovaný za nečinnosť ani na prelome
rokov 2019/2020.

29. Žalobca v žalobe poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžk/29/2019 zo dňa
28.04.2020, ktorý v žalobe rozsiahlo cituje. Ide o rozsudok zo dňa 28.04.2020 a oznámenie žalovaného
č. 100481471/2020 bolo vydané dňa 20.02.2020, t. j. pred vydaním rozsudku sp. zn. 1Sžk/29/2019.
Vzhľadom na uvedené žalovaný v čase vydania oznámenia č. 100481471/2020 mohol vziať do úvahy
„len“ rozsudok Krajského súdu Bratislava č. k. 8Sa/38/2017 zo dňa 27. 03. 2019, ktorý sa zaoberá

podľa názoru žalovaného skutkovo zhodným prípadom a z tohto dôvodu je aplikovateľný v zmysle
ustanovenia § 3 ods. 9 Daňového poriadku aj na posudzovaný prípad. Napriek tomu, že vo veci nebolo
vydané rozhodnutie so všetkými náležitosťami podľa § 63 Daňového poriadku, súd v konaní o žalobe
proti nečinnosti orgánu verejnej správy žalobu daňového subjektu zamietol; vzhľadom na uvedené
súdne rozhodnutie (a nejednotnosť súdnej praxe) nebol v čase vydania oznámenia č. 100481471/2020

žalovaný nečinný.

30. Daňové konanie o priznaní úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu začína ex lege (pozn.:
rovnako ako nárok na nadmerný odpočet vzniká ex lege), bez potreby podania návrhu zo strany
daňového subjektu, ako sa žalobca mylne domnieva. Skutočnosť, že daňový subjekt podal žalovanému

ako správcovi dane podanie, neznamená, že bez ďalšieho malo toto podanie za následok začatie
daňového konania, v ktorom je žalovaný ako správca dane povinný vydať rozhodnutie. Žalovaný
poukázal na to, že denne je konfrontovaný s desiatkami podaní daňových subjektov, ktoré vyhodnocuje
z pohľadu ich účinkov. Ak by žalovaný prijal argumentáciu žalobcu, bol by povinný o každom podaní
daňového subjektu z opatrnosti vydať rozhodnutie. V tejto súvislosti poukázal na to, že samotný

zákon predpokladá situácie, kedy napriek tomu, že správca dane rozhoduje o právach a povinnostiach
daňového subjektu, nie je povinný vydať rozhodnutie (napr. § 79 ods. 3 prvá veta Daňového poriadku,
§ 77 ods. 4 Daňového poriadku, § 157 ods. 6 Daňového poriadku).

31. V čase podania výzvy zo dňa 23.01.2020 daňovým subjektom TALCUM GRUPPO s.r.o. nebola

právna úprava a rozhodovacia prax jednoznačne ustálená ohľadom priznania úroku zo zadržaného
nadmerného odpočtu; správca dane tak s ohľadom na nejednotnosť súdnej praxe, ktorej neskoršie
zjednotenie nemohol predpokladať, vydal oznámenie č. 100481471/2020, ktorým v zákonom stanovenej
lehote reagoval na podnet daňového subjektu TALCUM GRUPPO s.r.o., t. j. žalovaný ako správca
dane nebol nečinný a považuje konanie vo veci výzvy daňového subjektu TALCUM GRUPPO s.r.o.

za ukončené; ten kto zostal nečinný, bol práve daňový subjekt TALCUM GRUPPO s.r.o., ktorý v roku
2020 nepodal všeobecnú správnu žalobu na preskúmanie zákonnosti oznámenia č. 100481471/2020,
čo vzhľadom na § 177 a nasl. SSP urobiť mohol a mal, nakoľko ide o súdom preskúmateľné opatrenie
orgánu verejnej správy.32.Žalovanývtomtosmerepoukázalajnakomentárkust.§242SSP(Baricová,Fečík,Števček,Filováa
kol.: Súdny správny poriadok, komentár, C.H.BECK, 2018, strana 1199), v zmysle ktorého sa zákonnosť

opatrenia orgánu verejnej správy preskúmava v rámci všeobecnej správnej žaloby, pričom práve toto
konanie má v prípade pochybností o procesnom režime prieskumu podľa § 30 SSP prednosť pred inými
konaniami pred správnym súdom. Skutočnosť, že orgán verejnej správy vydal oznámenie (opatrenie)
znamená, že nebol nečinný, pretože v ňom odôvodnil svoje nekonanie. Argumentom správcu dane
svedči aj rozhodovacia prax súdov, v zmysle ktorej súd na základe žaloby o nečinnosť orgánu verejnej

správy nemôže skúmať už vydané rozhodnutie a ani skutočnosti vyplývajúce z vydaného rozhodnutia,
najmä nie jeho zákonnosť a postup, ktorým orgán verejnej správy dospel k vydaniu rozhodnutia. Ak
má vydané a žalobcovi doručené rozhodnutie nedostatky, nápravy sa žalobca mohol domáhať podaním
správnej žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy (napr.
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžnč/6/2008).

33. Zmeškanie lehoty na preskúmanie zákonnosti opatrenia nie je možné konvalidovať podaním žaloby
proti nečinnosti orgánu verejnej správy, osobitne v prípade, kedy žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej
správy bola podaná po 3 rokoch od vydania oznámenia č. 100481471/2020 a 13 rokov od daňovým
subjektom tvrdeného vzniku nároku na úrok z omeškania.

34. Pokiaľ ide o argument žalobcu týkajúci sa povinnosti žalovaného vydať rozhodnutie o nepriznaní
nároku na úrok z omeškania, žalovaný v zmysle zákona (§ 79 ods. 3 Daňového poriadku) ako aj praxe
povinne vydáva rozhodnutie o úroku v prípade, ak úrok priznáva, na čo poukazuje aj rozsudok Krajského
súdu Bratislava č. k. 8Sa/38/2017 zo dňa 27. 03. 2019. Žalovaný tak aj v prípade začatia konania ex
lege nemal povinnosť vydať rozhodnutie o nepriznaní nároku.

35. Pokiaľ ide v tejto súvislosti o žalobcom uvádzané rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 30Sa/15/2019 a sp. zn. 28Sa/15/2019, tieto sa týkali úplne iného skutkového stavu – vybavenie
žiadosti o vrátenie dane z emisných kvót po zániku práva na vyrubenie dane na základe rozsudku
ESD. Výsledkom upozornenia prokurátora v týchto veciach bol v konečnom dôsledku v oboch prípadoch

len dlhodobý vznik právnej neistoty, zvýšené náklady na strane daňového subjektu, nehospodárne a
nadbytočné úkony štátnych orgánov, bez samotného reálneho vplyvu na výsledok konania.

36. Nečinnosť orgánu verejnej správy musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré
obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať

(napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 225/08, sp. zn. III. ÚS 282/08, sp. zn. III. ÚS
70/09). Žalovaný má za to, že žalobca v žalobe neuviedol konkrétne ustanovenie zákona (Daňového
poriadku, zákona o DPH, a pod.), ktoré mal svojou nečinnosťou žalovaný porušiť, osobitne s ohľadom
na čas konania žalovaného a daňového subjektu a vývoj právnej úpravy a rozhodovacej praxe. Žalovaný
je v administratívnom konaní ako aj po jeho ukončení preukázateľne aktívny, koná a reaguje na

všetky podania spoločnosti TALCUM GRUPPO s.r.o., a to v časovej, logickej, vecnej následnosti a
predovšetkým v súlade so zákonom a v zákonom stanovených lehotách.

37. Žalovaný poukázal aj na otázku premlčania nároku daňového subjektu na úrok zo zadržaného
nadmerného odpočtu, ktorý mal vzniknúť v roku 2010; výzva na jeho zaplatenie bola doručená

žalovanémuvroku2020ažalobaprotinečinnostiorgánuverejnejmocibolapodanávroku2023.Daňový
poriadok neobsahuje žiadne osobitné ustanovenie týkajúce sa vylúčenia premlčania nároku daňového
subjektu na zaplatenie úroku, t. j. žalovaný má v danom prípade za to, že ide o majetkové právo,
ktoré podlieha premlčaniu vo všeobecnej premlčacej lehote v zmysle ust. § 110 ods. 3Občianskeho
zákonníka v znení neskorších právnych predpisov, prípadne ust. § 397 Obchodného zákonníka v znení

neskorších predpisov; pri správe daní v lehote na zánik práva vyrubiť daň podľa § 69 v spojení s §
79 ods. 5 Daňového poriadku. Žalovanému dáva za pravdu aj rozhodovacia prax súdov, v zmysle
ktorej v zásade všetky majetkové nároky podliehajú premlčaniu a preklúzii, ibaže by zákon výslovne
stanovil inak. Žalovaný poukázal na súvisiacu rozhodovaciu prax súdov a uviedol, že si uvedomuje, že
predmetom tohto konania nie je skúmanie hmotnoprávnych otázok týkajúcich sa premlčania nároku na

priznanie úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu, ale považuje na potrebné vytvoriť konajúcemu
súdu komplexný obraz, ktorý nie je zo strany žalobcu prezentovaný.38. Žalovaný ďalej poukázal na ustanovenie § 100 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) SSP s tým, že na
Okresnom súde Prešov prebieha trestné konanie pod sp. zn. 4T/5/2019, v ktorom je splnomocnený
zástupca spoločnosti TALCO SLOVAKIA, s.r.o. obžalovaný z trestného činu skrátenia dane a poistného

podľa ust. § 276 ods.1, ods. 4 Trestného zákona formou pomoci podľa § 21ods.1 písm. d) Trestného
zákona a zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona s
účinnosťou od 30.09.2012, a to formou pomoci podľa § 21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, a konateľ
spoločnosti REAL TRADE Prešov, s.r.o. (právneho predchodcu TALCUM GRUPPO s.r.o.) obžalovaný
z trestného činu skrátenia dane a poistného podľa ust. § 276 ods.1, ods. 4 Trestného zákona formou

pomoci podľa § 21ods.1 písm. d) Trestného zákona a zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277
ods. 1, ods. 2 Trestného zákona s účinnosťou od 30.09.2012 za zdaňovacie obdobie november 2009. V
predmetnom konaní boli rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 4T/5/2019 – 2414 zo dňa 29.11.2022
uvedení obžalovaní uznaní vinnými. Ich konanie naplnilo skutkovú podstatu trestného činu skrátenia
dane a poistného a zároveň neodvedenia dane a poistného v súvislosti so zdaňovacím obdobím
november 2009. Žalovaný má za to, že vyššie uvedené trestné konanie má zásadný význam z pohľadu

prebiehajúceho súdneho konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy, nakoľko výzvu na priznanie
a zaplatenie úroku z omeškania za zdaňovacie obdobie november 2009 zo dňa 23.01.2020 adresoval
žalovanému daňový subjekt TALCUM GRUPPO s.r.o., právny nástupca spoločnosti REAL TRADE
Prešov, s.r.o., pričom konanie zástupcov uvedených spoločností, ktoré predchádzalo (neoprávnene)
uplatnenému nároku na vrátenie DPH vo výške 252.287,50 EUR, aj s ohľadom na rozsudok Okresného

súdu Prešov, vykazuje znaky skutkovej podstaty trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276
Trestného zákona a zároveň neodvedenia dane a poistného podľa § 277 Trestného zákona. V prípade
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku v predmetnom trestnom konaní nemožno akémukoľvek nároku
daňového subjektu TALCUM GRUPPO s.r.o. za zdaňovacie obdobie november 2009 poskytnúť právnu
ochranu v podobe súdneho rozhodnutia v neprospech žalovaného. Podľa žalovaného tak boli dané

dôvody na prerušenie súdneho konania v zmysle ust. § 100 ods. 1 písm. a) SSP, alternatívne podľa §
100 ods. 2 písm. a) SSP.

39. Žalovaný ďalej poukázal na to, že bývalý konateľ daňového subjektu TALCUM GRUPPO, s.r.o.
bol niekoľkonásobne právoplatne odsúdenou osobou za charakterovo rovnorodé daňové trestné činy.

Podľa žalovaného nečinnosť orgánu verejnej správy je konajúci súd v zmysle ustálenej rozhodovacej
praxe súdov povinný posudzovať individuálne vo svetle okolností konkrétneho prípadu, rešpektujúc účel
tohto právneho prostriedku, t. j. žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy (viď napríklad uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžnč 1/2011).

40. Žalovaný považoval za nevyhnutné z pohľadu rozhodnutia súdu zdôrazniť časové hľadisko
predloženejveci(rok2009-2023)astýmsúvisiacizániknárokudaňovéhosubjektu;zmeškaniezákonnej
lehoty daňového subjektu TALCUM GRUPPO s.r.o. na podanie všeobecnej správnej žaloby, ktorá
predstavuje prioritný spôsob ochrany v rámci správneho súdnictva, pričom zmeškanie lehoty daňový
subjekt nemôže „donekonečna“ konvalidovať podaním žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy;

trestnoprávne súvislosti prípadu (prebiehajúce súdne konanie na Okresnom súde Prešov sp. zn.
4T/5/2019) a v neposlednom rade aj procesný postup žalovaného, ktorý vzhľadom na vývoj právnej
úpravy a nejednoznačnú rozhodovaciu prax súdov v čase vydania oznámenia č. 100481471/2020 bez
ďalšieho nemožno subsumovať pod pojem „nečinnosť orgánu verejnej správy“ v právnom zmysle.

41. Žalovaný poukázal na ust. § 3 ods. 2 zákona o prokuratúre s tým, že žalobca ako prokurátor je
povinný pri výkone svojej činnosti chrániť verejný záujem, t. j. chrániť práva a oprávnené záujmy nielen
daňového subjektu ale aj štátu, ktorý reprezentuje žalovaný ako orgán verejnej moci. Žalovaný má za to,
že ignorácia zásadných procesných ako aj trestnoprávnych súvislostí týkajúcich sa daňového subjektu
TALCUMGRUPPOs.r.o.zostranyžalobcuvžalobeakoajvupozorneníprokurátorajevpríkromrozpore

s povinnosťami prokurátora v zmysle ust. § 3 ods. 2 zákona o prokuratúre. Žiadne konanie, ktoré
vykazuje znaky konania v rozpore so zákonom nesmie požívať právnu ochranu zo strany prokuratúry
alebo súdu.

42. Podľa žalovaného je potrebné, aby konajúci súd vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy aj

vyššie uvedený kontext, ktorý je z pohľadu žalovaného zásadný pri posudzovaní individuálnych
okolností prejednávanej veci. Žalovaný navrhol správnemu súdu alternatívne prerušenie konania alebo
zamietnutie správnej žaloby.Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného (replika)

43. Vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného žalobca uviedol, že prokurátor Krajskej prokuratúry Banská

Bystrica, ktorý na základe podnetu preskúmal postup – nečinnosť daňového úradu a následne
podal žalobu na nečinnosť, nedisponuje relevantnými informáciami z trestných konaní, na ktoré
poukazuježalovanývovyjadreníkžalobe,anikompletnýmiadministratívnymispismidaňovéhosubjektu,
vzťahujúcimi sa na daňový subjekt a jeho právnych predchodcov.

44. Žalobca zotrval na tom, žalovaný bol v žalovanej veci nečinný, čo podrobne odôvodnil v podanej
žalobe. Pokiaľ žalovaný poukázal na dôvody prerušenia konania, tak žalovaný, ktorý disponoval v
daňovom konaní kompletnými informáciami o daňovom subjekte, resp. o jeho právnych predchodcoch,
ak mal za to, že jeho rozhodnutie závisí od výsledku trestného konania, mal postupovať podľa Daňového
poriadku a daňové konanie prerušiť (§ 61 Daňového poriadku), tak ako to urobil v obdobných prípadoch,
na ktoré sám vo vyjadrení poukazuje. Z vyjadrenia žalovaného nie je zrejmé, prečo v skutkovo a právne

obdobnej veci (iné zdaňovacie obdobie 2010) postupoval rozdielne.

45. Žalovaný vo svojom vyjadrení obhajuje svoj postup - nečinnosť tým, že v čase podania
návrhu daňového subjektu na začatie daňového konania dňa 23.01.2020 nebola právna úprava a
rozhodovacia prax jednoznačne ustálená ohľadom priznania úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu

a žalovaný tak s ohľadom na nejednotnosť súdnej praxe, ktorej neskoršie zjednotenie vraj nemohol
predpokladať, reagoval na výzvu daňového subjektu na priznanie a zaplatenie úroku z omeškania za
zdaňovacie obdobie november 2009 oznámením z 20.02.2020. Uvedená skutočnosť podľa žalobcu ale
žalovaného neoprávňovala nevydať rozhodnutie v začatom konaní. Práve pre žalovaným uvádzanú
nejednoznačnosť právnej úpravy a nejednotnosť rozhodovacej praxe, bolo pre daňový subjekt o

to dôležitejšie poznať argumentáciu a jednoznačné právne závery žalovaného vo vzťahu k ním
uplatnenému návrhu. Na túto nejednotnosť žalovaný reagoval vyhýbavým oznámením, adresovaným
daňovému subjektu, v ktorom absentovali akékoľvek právne závery vzťahujúce sa na uplatnený nárok.
Napriek tomu teraz žalovaný tvrdí, že daňový subjekt sa mal domáhať ochrany svojich práv už v tom
čase podaním žaloby proti opatreniu, s čím sa nemožno stotožniť.

46.Pokiaľžalovanýtvrdí,ženemalpovinnosťvydaťrozhodnutieonepriznanínároku,lebotútopovinnosť
málenvprípadejehopriznania(adomnievasa,žetútopovinnosťnemáanivprípadenepriznanianároku
v konaní začatom ex lege), tak tento právny názor žalovaného je nesprávny, čo bolo bližšie odôvodnené
už v upozornení prokurátora a následne v žalobe prokurátora. K názoru žalovaného, že konanie o

priznaní úroku ako aj nároku na nadmerný odpočet začína ex lege a nie je potrebný návrh daňového
subjektu ako sa podľa žalovaného mylne žalobca domnieva, žalobca uviedol, že toto konanie má začať
ex lege, čo však nevylučuje podanie návrhu daňového subjektu, o ktorom je potom daňový úrad povinný
rozhodnúť. Ak žalovaný poukazuje na to, že samotný Daňový poriadok predpokladá situácie, kedy nie je
potrebné vydať rozhodnutie, hoci správca dane rozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu

(s poukazom na ustanovenia § 79 ods. 3, § 77 ods. 4 a § 157 ods. 6), tak ani jedno z týchto ustanovení
sa nevzťahuje na preskúmavanú vec.

47. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného rozsudkom Krajského súdu Bratislava z 27.03.2019, č. k.
8Sa/38/2017 žalobca v žalobe poukazoval na to, že týmto rozsudkom daňové orgány odôvodňovali

nevyhovenie upozorneniu prokurátora v roku 2022, hoci tento bol rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zrušený už dňa 28.04.2020 (sp. zn. 1Sžk/29/2019), o čom museli mať vedomosť.

48. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uvádza, že rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 30Sa/15/2019 a sp. zn. 28/Sa/15/2019, na ktoré žalobca v upozornení prokurátora poukazuje, len

predĺžili stav právnej neistoty daňového subjektu. Je potrebné zdôrazniť, že tento stav právnej neistoty
spôsobil práve žalovaný svojím nezákonným postupom – nečinnosťou (konštatovanou aj súdom) a
nebyť využitia oprávnení prokurátora, tento stav právnej neistoty doposiaľ pretrváva.

49. Námietka žalovaného spočívajúca v povinnosti posudzovať nečinnosť orgánov verejnej správy

individuálne vo svetle okolností konkrétneho prípadu, rešpektujúc účel právneho prostriedku – žaloby
proti nečinnosti, je dôvodná, ale uvedené nemôže znamenať rôzny prístup k daňovým subjektom za
obdobných skutkových okolností. K hmotnoprávnym otázkam nároku sa žalobca nevyjadril, pretože
podľa jeho názoru presahovali rámec tohto súdneho konania.Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu (duplika)

50. Žalovaný sa v plnom rozsahu pridržal svojich predchádzajúcich vyjadrení. Poukázal na nové znenie
§ 3 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku. Uviedol, že žalovaný v plnom rozsahu reflektuje,
že aktuálne znenie § 3 ods. 1 písm. d) SSP je účinné od 01.07.2023 (novela zákona č. 239/2023 Z.
z.) a v zmysle prechodného ustanovenia § 493e SSP sa konania začaté a neskončené do 30.06.2023
dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.06.2023. Žalovaný má však za to, že bez ohľadu na

prechodné ustanovenie § 493e SSP novela SSP dáva za pravdu doterajšej rozhodovacej praxi súdov,
v zmysle ktorej žalovaný smerom k daňovému subjektu TALCUM GRUPPO s.r.o., resp. jeho právnemu
predchodcovi REAL TRADE Prešov, s.r.o. nebol nečinný. Na výzvu reagoval v zákonom stanovenej
lehote vydaním oznámenia č. 100481471/2020 zo dňa 20.02.2020, v ktorom odôvodnil svoje nekonanie.
Žalovaný navyše poukazuje na znenie dôvodovej správy k novele SSP (zákona č. 239/2023 Z. z.),
z ktorej je zrejmé, že prechodné ustanovenie § 493e SSP reflektuje predovšetkým na nový inštitút

finančného zadosťučinenia v § 242 ods. 1 SSP, ktoré nie je možné žiadať v konaniach proti nečinnosti
orgánu verejnej správy začatých a neskončeným do 30.06.2023. Pokiaľ ide o samotnú novú definíciu
nečinnosti v § 3 ods. 1 písm. d) SSP, dôvodová správa k predmetnej novele neobsahuje podrobné
zdôvodnenie. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že „nová“ definícia nečinnosti len deklaruje
ustálenú existujúcu súdnu prax, a preto v tomto ohľade nie je možné hovoriť o neaplikovateľnosti

na prejednávanú vec. Žalovaný poukázal v tejto súvislosti aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 10Sžd/36/2011 zo dňa 01.08.2012, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.10Sžo/66/2015 zo dňa
07.12.2016 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 354/08-50 zo dňa 22.01.2009.

51. Podľa žalovaného vyjadrením žalobcu vo vzťahu k uvádzanej súvisiacej trestnej činnosti došlo k

popretiu povinnosti žalobcu ako orgánu činného v trestnom konaní posudzovať nečinnosť žalovaného
ako orgánu verejnej správy individuálne vo svetle okolností konkrétneho prípadu. Skutočnosť, kto konal
v relevantnom období na základe verejne dostupných informácií (pozn. obchodný register) v mene a
na účet daňového subjektu TALCUM GRUPPO, s.r.o. alebo je právneho predchodcu spoločnosti REAL
TRADE Prešov, s.r.o. v tomto prípade nie je rozhodujúca. V tomto smere žalovaný odkázal na svoje

vyjadrenie zo dňa 20.04.2023. Žalobca ako prokurátor je povinný vykonávať svoju činnosť vo verejnom
záujme, nielen v záujme fyzických a právnických osôb, je oprávnený v prípade absencie informácií si
tieto sa účelom preverenia ich pravdivosti vyžiadať. Žalovaný ako orgán verejnej správy je povinný na
žiadosť prokurátora poskytnúť požadovanú súčinnosť, ako aj sprístupniť údaje z informačných systémov
verejnej správy. Žiadnu žiadosť zo strany žalobcu za účelom zohľadnenia individuálnych okolností

konkrétneho prípadu žalovaný neobdržal. Navyše, žalobca má prístup do vlastných informačných
systémov, z ktorých si bez ďalšieho vie overiť trestnoprávne súvislosti konkrétneho prípadu a tieto
následne zohľadniť v prebiehajúcom súdnom konaní. Žalobca musel mať vedomosť o individuálnych
okolnostiach tohto prípadu aj s ohľadom na skutočnosť, že dňa 05.12.2022 žiadal Krajský súd v Banskej
Bystrici o nahliadnutie do súdneho spisu vedeného Správnym súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn.

BB-26Sa/10/2022 v skutkovo a právne analogickej veci. Zároveň mal žalobca preukázateľne vedomosť
o prebiehajúcom trestnom konaní, nakoľko žalovaný žalobcu o tejto skutočnosti informoval podaním
označeným ako „Informácia o prebiehajúcom súdnom konaní – zdaňovacie obdobie november 2009“
zo dňa 20.03.2023, doručené dňa 22.03.2023 k sp. zn. Kd 133/22/6600-9. Žalovanému sa tak postup
a vyjadrenia Žalobcu javia ako účelové a odporujúce základným zásadám pôsobnosti prokuratúry v

zmysle zákona o prokuratúre.

52. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu prednesenej k návrhu na prerušeniu konania žalovaný uviedol,
že mu nie je zrejmé aké daňové (administratívne) konanie mal prerušiť postupom podľa § 61 Daňového
poriadku. Administratívne konanie vo veci domnelého nároku daňového subjektu TALCUM GRUPPO

s.r.o. na zaplatenie príslušenstva za zadržaný nadmerný odpočet DPH bolo právoplatne ukončené
vydaním oznámenia č. 100481471/2020 zo dňa 20.02.2020; voči predmetnému oznámeniu nebol
podaný riadny opravný prostriedok a ani žaloba na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy v zákonom stanovenej lehote. Žalovaný bude oprávnený postupovať podľa § 61 Daňového
poriadku s ohľadom na prebiehajúce trestné stíhanie v prípade vydania rozhodnutia konajúceho súdu v

tomto konaní v neprospech žalovaného. Žalovaný odmietol argumentáciu žalobcu, že by niekedy vydal
rozhodnutie o prerušení administratívneho konania v skutkovo obdobnom prípade.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov správnym súdom53. Na základe zákona č. 151/2002 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach,

v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov, konkrétne aj z Krajského súdu v Banskej
Bystrici na Správny súd v Banskej Bystrici. Vzhľadom na uvedené je preto konanie pôvodne vedené na
Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 28Sa/5/2023 vedené na Správnom súde v Banskej Bystrici
pod spisovou značkou BB-28Sa/5/2023.

54. V prejednávanej veci bola správna žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej správy podaná
prokurátorom Krajskej prokuratúry Banská Bystrica. Podľa § 244 ods. 2 Správneho súdneho poriadku
v znení platnom a účinnom do 30.06.2023 (ďalej aj len „SSP“) platí, že prokurátorovi svedčí aktívna
legitimácia na podanie správnej žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy v prípade, ak orgán
verejnejsprávyzostalnečinnýajpoupozorneníprokurátora.Správnysúdmalpreukázané,žeprokurátor
Krajskej prokuratúry Banská Bystrica podal upozornenie podľa § 28 ods. 1 a 2 zákona o prokuratúre

pod č.k. Kd 133/22/6600-9 zo dňa 08.08.2022. Daňový úrad Banská Bystrica (žalovaný)
podaním - upovedomením č. 391124/2022 zo dňa 09.09.2004 upovedomil Krajskú prokuratúru Banská
Bystrica, že v zmysle § 29 ods. 5 zákona o prokuratúre nepovažuje upozornenie za dôvodné, a preto
bolo toto upozornenie dňa 09.09.2022 odstúpené na vybavenie nadriadenému orgánu - Finančnému
riaditeľstvu SR. Finančné riaditeľstvo SR na upozornenie prokurátora odpovedalo upovedomením č.

102801800/2022 zo dňa 13.10.2022 tak, že upozornenie nepovažovalo za dôvodné. Z uvedeného mal
správny súd preukázané splnenie procesných podmienok pre konanie o správnej žalobe žalobcu.

55. Žalobca a ani žalovaný nežiadali na prejednanie veci nariadiť pojednávanie a ani správny súd
nezistildôvody,prektorébybolopotrebnénariadiťvovecipojednávanie,pretoosprávnejžalobežalobcu

rozhodol bez prejednania veci na pojednávaní.

56. V prvom rade považoval správny súd za potrebné vysporiadať sa s procesným návrhom žalovaného
na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. a) resp. podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP z dôvodu
súdneho konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 4T/5/2019.

57. Podľa § 100 ods. 1 písm. a) SSP; Správny súd konanie uznesením preruší, ak rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

58. Podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP; Ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenie, môže konanie

uznesením prerušiť, ak prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd dal na takéto konanie
podnet.

59. V ustanovení § 100 SSP sú vymedzené okolnosti, za ktorých správny súd musí prerušiť súdne

konanie a okolnosti, za ktorých môže správny súd prerušiť súdne konanie alebo môže pristúpiť
k vykonaniu iných vhodných opatrení. Žalovaný predniesol návrh na prerušenie konania podľa § 100
ods. 1 písm. a) alebo podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP z dôvodu vedeného trestného konania, v ktorom
je podľa žalovaného riešená otázka, ktorá môže mať význam pre prejednávanú vec.

60. Správny súd po posúdení návrhu žalovaného nedospel k záveru, že by skutočnosť, že sa
vedie trestné konanie voči konateľovi právneho predchodcu spoločnosti TALCUM GRUPPO s.r.o.
a splnomocnenému zástupcovi spoločnosti TALCO SLOVAKIA s.r.o., ktoré súvisia so zdaňovacím
obdobím november 2009 (ktorého sa týka návrh daňového subjektu TALCUM GRUPPO, s.r.o. vo
veci priznania úroku z omeškania za zadržanie nadmerného odpočtu na DPH) bolo dôvodom na

prerušenie konania v konaní o správnej žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy. V tomto
súdnom konaní je predmetom konania zodpovedanie otázky, či orgán verejnej správy protiprávne
nepokračuje v začatom administratívnom konaní (predmetom konania môže byť aj zodpovedanie
otázky, či orgán verejnej správy protiprávne nezačal administratívne konanie z úradnej moci) - teda
správny súd vyhodnocuje otázku, ktorá sa týka procesného postupu orgánu verejnej správy. Správny

súd skúma, či postup žalovaného orgánu verejnej správy je v súlade so zákonom a predmetom
rozhodovania správneho súdu pri tomto type správnej žaloby nie je zodpovedanie otázky týkajúcej
sa zákonnosti a správnosti záveru orgánu verejnej správy o subjektívnom práve, právom chránenom
záujme alebo povinnosti účastníka administratívneho konania tak, ako je to pri iných typoch správnychžalôb prejednávaných správnymi súdmi napr. pri všeobecnej správnej žalobe. Preto vedené trestné
konanie a všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať význam pre rozhodnutie vo veci samej (o predmete
administratívneho konania) nemajú pri správnej žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy

relevanciu. Pokiaľ sú tieto okolnosti významné pre orgán verejnej správy v administratívnom konaní,
je povinný na ne adekvátnym procesným postupom zareagovať (napríklad prerušiť konanie) a aj
tento jeho postup potom podlieha kontrolným mechanizmom v prípade, ak účastník administratívneho
konania využije zodpovedajúce prostriedky ochrany svojich práv. Skutočnosti, ktoré by prípadne mohli
byť významné pre rozhodnutie o uplatňovanom nároku daňového subjektu (v podmienkach tejto

prejednávanej veci), neospravedlňujú orgán verejnej správy z jeho povinnosti konať (v zmysle viesť
administratívne konanie), ak mu táto povinnosť vyplýva z príslušnej právnej úpravy. Ak existujú také
okolnosti, ktoré sú podstatné pre ukončenie administratívneho konania, tak je povinnosťou orgánu
verejnej správy na tieto okolnosti adekvátne procesne zareagovať ale nie sú takou okolnosťou,
ktorá by orgán verejnej správy ospravedlňovala z jeho povinnosti konať tam, kde mu táto povinnosť
vplýva z príslušného právneho predpisu. Ak ide o okolnosti, na ktoré nie je potrebné procesne

zareagovať ale majú význam pre meritum veci, potom ich orgán verejnej správy musí vyhodnotiť
v rámci rozhodnutia vo veci samej. Zjednodušene konštatované na príklade : ak by aj napríklad boli
osvedčené a preukázané okolnosti, pre ktoré by účastníkovi konania nevznikol ním uplatňovaný nárok,
teda výsledkom by malo byť negatívne rozhodnutie orgánu verejnej správy, tak to nemá za následok
zánik povinnosti orgánu verejnej správy o uplatnenom nároku účastníka konania konať (viesť konanie)

a poskytnúť mu relevantné odpovede v zodpovedajúcej forme tak, aby sa proti týmto záverom účastník
administratívneho konania mohol prípadne brániť a využiť zodpovedajúci prostriedok ochrany svojich
práv. Týmto uvedeným príkladom ale správny súd nevyslovuje záver o tom, či daňovému subjektu nárok
na úrok z omeškania patrí alebo nepatrí, ide len o odôvodnenie vo vzťahu k návrhu na prerušenie
konania.

61. Z uvedených dôvodov nevzhliadol správny súd dôvod na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1
písm. a) SSP a ani podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP a návrh žalovaného podľa § 162 ods. 3 Civilného
sporového poriadku v spojení s § 25 SSP zamietol.

62. Pokiaľ žalobca uviedol námietky súvisiace s nedostatkami pri vedení administratívneho spisu, k tomu
správny súd uvádza, že tieto námietky týkajúce sa postupu žalovaného nie sú podstatné pre meritum
tejto veci. Je potrebné ale uviesť, že napriek špecifikám, ktoré vykazuje vedenie spisov v konaní pred
orgánmisprávydaní,jenutnézotrvaťnapožiadavke,aby bolpredloženýadministratívnyspis,priktorom
nie sú pochybnosti o tom, akej veci sa týka a aby v ňom boli jednotlivé časti zoradené takým spôsobom,

aby rešpektovali časovú nadväznosť (čo v tejto veci predložené bolo).

63. K poukazu žalovaného na nesprávny postup žalobcu – nezodpovedajúci ustanoveniu § 37 ods. 1
zákona o prokuratúre, keď si žalobca vyžiadal predloženie spisu týkajúceho sa tejto veci a nepožiadal
o nahliadnutie do spisu, je potrebné uviesť, že podľa § 37 ods. 1 zákona o prokuratúre má orgán

verejnej správy povinnosť zapožičať prokurátorovi spisy a doklady v skončených veciach, a žalovaný
pri vybavení upozornenia prokurátora tvrdil, a aj v rámci súdneho konania tvrdí, že podľa neho išlo
o skončenú vec. Niet teda pohýb o tom, že u žalovaného bola vec, ktorej sa namietaná nečinnosť týka,
evidovaná ako skončená. Navyše tento spôsob zabezpečenia podkladov zo strany žalobcu pre jeho
postup podľa zákona o prokuratúre nie je ani predmetom vyhodnocovania zo strany správneho súdu

a nemá pre meritum veci relevanciu. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol túto námietku ako reakciu na
podľa žalovaného „neopodstatnený útok“ žalobcu pri prednesenej námietke o nedostatkoch pri vedení
administratívneho spisu. K tejto časti vyjadrenia žalovaného sa žiada uviesť, že aj vyjadrenie nesúhlasu
s námietkou prednesenou iným účastníkom súdneho konania by nemalo presahovať rámec vecnosti
vo vzťahu k predmetu sporu a vyjadrenia účastníkov konania by nemali zachádzať do takých okolností,

ktoré pre meritum veci nemajú význam.

64. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe predniesol pomerne rozsiahlu argumentáciu o tom, že
daňový subjekt bol oprávnený na podanie všeobecnej správnej žaloby, ktorou sa mohol domáhať
preskúmania zákonnosti opatrenia – listu (oznámenia žalovaného č. 100481471/2020 zo dňa

20.02.2020) a podanie správnej žaloby proti nečinnosti považoval v podstate za tejto skutkovej situácie
– že žalovaný na požiadavku daňového subjektu reagoval listom (oznámenie č. 100481471/2020 zo dňa
20.02.2020), za vylúčené. Poukázal v tejto súvislosti aj na zmenu právnej úpravy pri definícii nečinnostiorgánu verejnej správy v SSP s účinnosťou od 01.07.2023, na komentár k Správnemu súdnemu
poriadku a aj na rozhodovaciu činnosť súdov.

65. K uvedeným námietkam žalovaného správny súd považuje za potrebné uviesť, že zákonom č.
239/2023 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia niektoré zákony došlo k novelizovaniu Správneho súdneho
poriadku s účinnosťou od 01.07.2023. Došlo aj k zmene v definícii nečinnosti orgánu verejnej správy :

66. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) SSP v znení do 30.06.2023; Na účely tohto zákona sa rozumie
nečinnosťou orgánu verejnej správy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom
administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal
administratívne konanie.

67. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) SSP v znení od 01.07.2023; Na účely tohto zákona sa rozumie

nečinnosťou orgánu verejnej správy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom
administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti
nezačal administratívne konanie; nečinnosťou orgánu verejnej správy nie je stav, keď z rozhodnutia
orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy vyplýva, prečo orgán verejnej správy v
administratívnomkonanínekonáapovydanírozhodnutiaorgánuverejnejsprávyaleboopatreniaorgánu

verejnej správy nedošlo k podstatnej zmene okolností.

68. V zmysle § 493e SSP platí, že konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa
tohtozákonavzneníúčinnomdo30.júna2023;ustanovenie§493ftýmniejedotknuté.Totoustanovenie
predstavuje výnimku z okamžitej aplikability procesného predpisu a v dôsledku tohto prechodného

ustanovenia nemožno bez pochýb definíciu pojmu nečinnosť orgánu verejnej správy obsiahnutú v § 3
ods. 1 písm. d) SSP v znení od 01.07.2023 aplikovať na posudzovanie namietanej nečinnosti orgánov
verejnej správy na základe správnych žalôb proti nečinnosti orgánu verenej správy, ktoré boli podané
do 30.06.2023. Novelizáciou uvedeného ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d) SSP došlo k doplneniu vety
do pôvodnej definície nečinnosti za bodkočiarku : nečinnosťou orgánu verejnej správy nie je stav,

keď z rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy vyplýva, prečo orgán
verejnej správy v administratívnom konaní nekoná a po vydaní rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo
opatrenia orgánu verejnej správy nedošlo k podstatnej zmene okolností.

69. V prejednávanej veci nešlo o taký prípad, že by žalovaný neurobil žiaden úkon, pretože došlo

k vydaniu listu – oznámenia č. 100481471/2020 zo dňa 20.02.2020. Vydanie tohto oznámenia, ktorý
bol daňovému subjektu doručený dňa 24.02.2020, ale netvorí prekážku pre možné posúdenie postupu
žalovaného ako nečinnosti. V tejto súvislosti správny súd odkazuje na nález Ústavného súdu SR
sp. zn. III ÚS 593/2022 zo dňa 07.02.2023. V tam riešenej veci došlo k takej skutkovej situácii, že
účastník konania podal odvolanie proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne a táto mu neformálne – listom

oznámila,žeodvolaniebolopodanéoneskorene.Účastníkkonaniapodalsprávnužalobuprotinečinnosti
orgánu verejnej správy, ktorej krajský súd ako súd správny vyhovel a uložil Sociálnej poisťovni, aby
o odvolaní žalobcu konala a rozhodla. Najvyšší súd SR rozhodnutie správneho súdu zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie so záväzným právnym názorom, v dôsledku ktorého správny súd následne správnu
žalobu zamietol ako nedôvodnú. Najvyšší správny súd SR rozhodujúc o kasačnej sťažnosti považoval

rozhodnutie správneho súdu za správne a kasačnú sťažnosť zamietol. Ústavný súd SR vo vzťahu
k rozhodnutiu najvyššieho správneho súdu na základe podanej ústavnej sťažnosti konštatoval : „Na
základe uvedených východísk a za účinného právneho stavu podľa názoru ústavného súdu platí, že
ak možno ochranu toho istého subjektívneho práva dosiahnuť viacerými typmi konaní v správnom
súdnictve, voľba konkrétneho z nich je vecou procesnej autonómie žalobcu. V prípade konkurencie

žalobných typov je výber druhu správnej žaloby, ktorou sa uplatňuje ochrana subjektívnych práv, zverený
do dispozičnej sféry žalobcu. Podľa názoru ústavného súdu musí existovať výslovná zákonná opora na
to, aby správny súd mohol konkurenciu správnych žalôb neakceptovať a ako materiálne neprípustnú
posúdiť určitú správnu žalobu z dôvodu, že jej podaniu nepredchádzalo využitie návrhu na začatie iného
typového konania v správnom súdnictve. V danom prípade takejto zákonnej opory niet. § 244 ods.

1 Správneho súdneho poriadku totiž podmieňuje prípustnosť žaloby proti nečinnosti iba neúspešným
vyčerpaním sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z. z o sťažnostiach v znení neskorších predpisov alebo
neúspešným vyčerpaním podnetu podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov. Správne súdy v sťažovateľkinej veci priorizovali využitie všeobecnej správnej žaloby protilistu na úkor žaloby proti nečinnosti, možnosti procesnej obrany žalobou proti nečinnosti vlastnou
rozhodovacou praxou podstatne limitovali (redukovali) a žalobe proti nečinnosti priznali v podstate
subsidiárny charakter. Predmetné obmedzenia však z platnej a účinnej právnej úpravy nerezultujú. Inak

povedané, takáto správnymi súdmi kreovaná procesná redukcia nevyplýva z posolstva zákonodarcu a
ani zo zákonodarnej vôle právno-normatívne vtelenej do Správneho súdneho poriadku.“ Tieto závery
považoval správny súd za podstatné pre súdny prieskum iniciovaný správnou žalobou proti nečinnosti
orgánu verejnej správy, na základe ktorej sa konanie pred správnym súdom začalo do 30.06.2023.

70. Z uvedeného dôvodu správny súd nepriznáva relevanciu argumentácii žalovaného o tom, že bolo
potrebné podať všeobecnú správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti oznámenia č. 100481471/2020
zo dňa 20.02.2020 ako opatrenia orgánu verejnej správy a v dôsledku tohto by bolo vylúčené podanie
správnejžalobyprotinečinnostiorgánuverejnejsprávy.ZozáverovvyššieuvedenéhonálezuÚstavného
súdu SR vyplýva, že takáto argumentácia neobstojí a že pokiaľ právna úprava výslovne nevylučuje
možnú konkurenciu viacerých typov správnych žalôb, je vecou procesnej autonómie účastníka konania

aký prostriedok ochrany svojich práv zvolí. V tomto súdnom konaní bola podaná správna žaloba
proti nečinnosti orgánu verejnej správy prokurátorom a nie samotným účastníkom administratívneho
konania, pretože účastník konania bol povinný podať pred podaním správnej žaloby proti nečinnosti
orgánu verejnej správy sťažnosť alebo podnet na prokuratúre (§246 ods. 2 SSP). Až v prípade, že
by bol neúspešný s týmito prostriedkami ochrany svojich práv, bol by aktívne legitimovaný na podanie

správnej žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Prokurátor krajskej prokuratúry považoval
podnet účastníka konania za dôvodný, preto podal žalovanému upozornenie podľa § 28 ods. 1 a 2
zákona o prokuratúre, ktorému nebolo vyhovené, a preto bola následne podaná správna žaloba.

71. Na záver sa žiada uviesť, že práve na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (uvedený nález sp.

zn. III.ÚS 593/2022 zo dňa 07.02.2023) zareagoval zákonodarca zákonom č. 239/2023 Z.z. ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým
sa menia niektoré zákony a došlo k sprecizovaniu definície pojmu nečinnosť orgánu verejnej správy.

72. Spornou medzi žalobcom a žalovaným bolo ďalej určenie nosnej a podstatnej otázky, ktorú je

potrebnévyriešiťvovzťahuknamietanejnečinnostižalovaného.Žalobcapovažovalzapodstatnéprávne
posúdenie otázky – ako sa mal daňový úrad/žalovaný súladne so zákonom vysporiadať s podaním
daňového subjektu TALCUM GRUPPO, sr.o. – výzva na priznanie a zaplatenie úroku z omeškania za
zdaňovacie obdobie november 2009 zo dňa 23.01.2020. Žalovaný s takýmto vymedzením podstaty
posúdenia nesúhlasil a za podstatné považoval to, na základe akého konkrétneho hmotnoprávneho

ustanovenia zákona sa daňový subjekt dožadoval vydania rozhodnutia a v tejto súvislosti namietal aj
to, že prokurátor vo svojom upozornení porušenie hmotnoprávnych predpisov ani nevytkol a aj toto bol
jeden z dôvodov, prečo upozorneniu prokurátora nebolo vyhovené.

73. Podľa správneho súdu je podstatným vo vzťahu k vyhodnoteniu namietanej nečinnosti žalovaného

posúdenie otázky ako mal žalovaný postupovať pri vybavovaní podania daňového subjektu zo dňa
23.01.2020, teda podstatnou otázkou je posúdenie procesného postupu žalovaného. Podstatou
vyhodnotenia namietanej nečinnosti orgánu verejnej správy je posúdenie toho, či postup žalovaného
zodpovedal ustanoveniam príslušného právneho predpisu, ktorým je takýto postup upravený. Do
určitej miery je podstatný aj charakter uplatňovaného nároku, pretože tento sa následne premieta

do konkrétneho procesného postupu – procesný predpis vymedzuje o akých nárokoch a ktorý
orgán verejnej správy koná a zároveň je upravený aj procesný postup s výsledným správnym aktom.
Nemožno ale akceptovať obranu žalovaného a poukazovanie na vývoj právnej úpravy aj rozhodovacej
praxe súdov, a to aj v reflexii na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veciach týkajúcich sa úroku
z omeškania za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z priadnej hodnoty. Správnemu súdu

je vývoj tejto problematiky známy, ale pre toto súdne konanie nie je podľa správneho súdu podstatný.
Nemožno akceptovať ani argumentáciu žalovaného v tom smere, že má byť uvedené ustanovenie
hmotnoprávnehopredpisu,nazákladektoréhobymalbyťdaňovémusubjektupriznanýnárokažemohlo
dôjsť k porušeniu len tohto hmotnoprávneho ustanovenia.

74. Podľa § 2 písm. c) Daňového poriadku v znení do 31.12.2020, Na účely tohto zákona sa rozumie
daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov.75. Podľa § 3 ods. 1, 2, 7 Daňového poriadku v znení do 31.12.2020, (1) Pri správe daní sa postupuje
podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

(2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a
poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca
dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne
a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a
vyrubeniu dane.

(7) Daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.

76. Podľa § 58 ods. 1, 2 a 4 Daňového poriadku v znení do 31.12.2020, (1) Daňové konanie začína
a) na návrh účastníka daňového konania,
b) z podnetu orgánu príslušného konať vo veci podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.
(2) Daňové konanie je začaté dňom doručenia podania daňového subjektu orgánu príslušnému konať

vo veci alebo dňom, keď daňový subjekt na výzvu tohto príslušného orgánu doručil doplnené podanie.
(4) Pre daňové konanie je rozhodujúci obsah podania, aj keď je podanie nesprávne označené.

77. Podľa § 63 ods. 1, 2, 3 a 5 Daňového poriadku v znení do 31.12.2020, (1) Ukladať povinnosti alebo
priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť

doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
(2) Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti
ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný
predpis neustanovuje inak.
(3) Ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať

a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal,
b) číslo a dátum rozhodnutia,
c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo

pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá
povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu; ak ide o zahraničnú
fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú právnickú
osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto právnickú osobu,
d) výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho

predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o
náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý
má byť suma zaplatená,
e) poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie
odkladného účinku,

f) vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej
pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a
odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu.
(5) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového

subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa
rozhodovalo.

78. Obdobnou skutkovou a právnou vecou sa zaoberal aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn.
1Sžk/29/2019 zo dňa 28.04.2020, ktorý ako vyššia súdna autorita zodpovedal sporné otázky medzi

účastníkmi konania (ako to uviedol aj žalobca) a správny súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa bolo
možné od týchto záverov odchýliť. Konkrétne správny súd odkazuje na závery : „Bez zreteľa na
to, ktorý právny predpis sa má v konaní o žiadosti sťažovateľa o sankčné úroky aplikovať, odpoveď
na kľúčovú otázku, či žalovaný bol povinný vec vybaviť rozhodnutím, alebo postačovalo neformálne
oznámenie, je podľa oboch procesných predpisov v podstate rovnaká. Podstata totiž tkvie v tom, že

posudzovanie otázky, či sťažovateľovi patrí nárok na sankčný úrok alebo inú formu kompenzácie, je
rozhodovaním o jeho právach a povinnostiach týkajúcich sa správy daní a priznávať právo alebo ukladať
povinnosti možno v daňovom konaní len rozhodnutím (§ 1a, §30 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., §
2 písm. c/, § 63 zákona č. 563/2009 Z.z.). Zákon č. 511/1992 Zb. v § 35b ods. 7 ukladá správcovidane zaplatiť daňovému subjektu sankčný úrok do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných
peňažných prostriedkov (teda aj bez návrhu), pričom o zaplatení sankčného úroku je správca dane
povinný vydať rozhodnutie, proti ktorému sa daňový subjekt môže odvolať. Tento zákon teda striktne

ustanovuje povinnosť vydať o sankčnom úroku rozhodnutie, či zaplatí úrok za celú dobu zadržania
alebo len čiastočne. Rovnako je však povinný vydať rozhodnutie v prípade, ak dospeje k záveru, že
nárok na sankčný úrok z neoprávnene zadržaných finančných prostriedkov daňovému subjektu nepatrí
vôbec, najmä ak je vec sporná a daňový subjekt sa tohto nároku domáha písomným návrhom. Aj v
takom prípade totiž rozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu v daňovom konaní. Senát

kasačného súdu plne súhlasí so sťažovateľom, že práve v prípade nepriznania uplatneného nároku
zasahuje správca dane do práv daňového subjektu viac, ako keď ho priznáva len čiastočne. Podľa
názoru kasačného súdu niet žiadnej opory v zákone pre záver, že ak by daňovému subjektu nevznikol
nárok na sankčný úrok, ktorý si uplatnil osobitným podaním, stačilo by ho o tom informovať neformálnym
oznámením. Z obsahu oznámenia žalovaného i následných stanovísk Finančného riaditeľstva SR, ktoré
sa vecou zaoberalo na základe podaní sťažovateľa namietajúcich nečinnosť žalovaného, je zrejmé,

že daňové orgány poskytli sťažovateľovi konečné stanovisko k jeho žiadosti, v ktorom ho informovali,
že mu uplatnený nárok na sankčný úrok podľa zákona č. 511/1992 Zb. nepatrí. S ohľadom na to, že
toto stanovisko žalovaného nemalo formu rozhodnutia s náležitosťami stanovenými zákonom (najmä
výrokom,odôvodnenímapoučenímoopravnomprostriedku),hocipodľaprávamalobyťdaňovékonanie
v tejto veci ukončené rozhodnutím, bol sťažovateľ oprávnený využiť proti postupu žalovaného právne

prostriedky obrany proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Fakt, že sa sťažovateľ rozhodol hájiť svoje
práva týmto spôsobom, vyplýva z jeho jednotlivých procesných krokov (opatrenie proti nečinnosti,
sťažnosť)predchádzajúcichpodaniusprávnejžalobyprotinečinnostižalovanéhonasprávnysúd.Keďže
žalovaný podľa názoru senátu kasačného súdu jednoznačne mal právnu povinnosť ukončiť daňové
konanie rozhodnutím, mala mu byť krajským súdom poskytnutá ochrana proti nečinnosti prostriedkami

správneho súdnictva. Kasačnému súdu je z jeho činnosti známe, že v praxi žalovaného sa pravidelne
vyskytujú prípady, v ktorých najmä v súvislosti s kompenzáciou zadržania finančných prostriedkov
daňových subjektov vybavujú správcovia dane žiadosti týchto daňových subjektov odmietajúcimi
neformálnymi oznámeniami. Toto je podľa názoru senátu kasačného súdu postup, pre ktorý z vyššie
uvedených dôvodov niet opory v zákone.“ Správnemu súdu sa žiada ešte uviesť, že žalovaný sám

poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Sa/38/2017 zo dňa 27.03.2019, ktoré
bolo citovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zrušené s tým, že išlo o skutkovo a právne obdobnú
vec.

79. Ďalej sa najvyšší súd venoval aj otázke prípadnej konkurencie správnych žalôb, v súvislosti s čím

uviedol : „Daňové subjekty v niektorých prípadoch reagovali na takéto oznámenia správnymi žalobami
s vecnými námietkami proti nepriznaniu kompenzácie, pričom týmito správnymi žalobami sa zaoberali
krajské súdy a následne po podaní kasačných sťažností aj kasačný súd. Možno povedať, že súdna
prax z dôvodu ochrany práv daňových subjektov pripustila aj preskúmanie takýchto neformálnych
oznámení a to i v prípadoch, keď vo veci malo byť vydané formálne rozhodnutie. Z tejto praxe

však nie je možné vyvodiť pravidlo, že o právach a povinnostiach daňových subjektov sa nemusia
v daňovom konaní vydávať rozhodnutia so zákonom stanovenými náležitosťami a že tieto veci
stačí vybavovať informatívnymi listami, ktoré neobsahujú dostatočné odôvodnenie ani poučenie o
opravných prostriedkoch. Takáto prax by totiž vniesla právnu neistotu do rozhodovacích procesov
orgánov finančnej správy, ktorá by bola bezpochyby na ujmu daňových subjektov, ktoré (tak ako to i

sťažovateľ v prejednávanom prípade uvádza) často nevedia, či konanie o ich návrhu skončilo, alebo
má ešte pokračovať a aké prostriedky nápravy proti takémuto postupu môžu podľa práva využiť. Senát
kasačného súdu súhlasí so sťažovateľom v tom, že akceptovanie takejto praxe by v jeho prípade i vo
všeobecnosti znamenalo porušenie princípov právneho štátu, najmä princípov zákonnosti, právnej istoty
a predvídateľnosti rozhodovania orgánov verejnej moci (čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Kasačný

súd sa v minulosti zaoberal aj otázkou prípustnosti žaloby proti nečinnosti orgánu finančnej správy v
situácii, keď tento orgán vybavil vec neformálnym oznámením, hoci podľa práva tak urobiť nemal (sp.
zn. 1Sžk/16/2017 zo dňa 27.03.2018). Dospel k nasledovným záverom: Kasačný súd konštatuje, že pre
záver o absencii nečinnosti nepostačuje akákoľvek činnosť orgánu verejnej moci, ale je potrebná taká
relevantná činnosť (najmä vo forme zákonom predpokladaného rozhodnutia alebo procesného úkonu),

ktorú mu ukladá právny poriadok. Ustálená judikatúra uznáva možnosť súdneho prieskumu aj takých
opatrení, ktoré nemajú formálne znaky rozhodnutia, ak sú spôsobilé ukrátiť účastníka administratívneho
konania na jeho právach. V prípade Oznámenia však ide o správny akt, ktorý nie je v právnom
poriadku upravený a preto aj jeho právne účinky je možné si iba domýšľať. Za týchto okolnostíteda nemožno podľa názoru kasačného súdu urobiť jednoznačný záver, že Oznámenie samo osebe
spôsobilo ukončenie administratívneho konania. ... Hoci je pravdou, že podľa aktuálnej právnej praxe
by sťažovateľ pravdepodobne dosiahol svoj záujem, aby sa konalo o jeho odvolaní, aj podaním žaloby

proti Oznámeniu, keďže ide o opatrenie (kvázi rozhodnutie), ktorého súdny prieskum je prípustný,
nebola to pre sťažovateľa jediná možnosť. S ohľadom na vyššie uvedenú absenciu právneho následku
Oznámenia, ktorým by bolo skončenie administratívneho konania o odvolaní, nemožno sťažovateľovi
uprieť možnosť domáhať sa aj odstránenia nečinnosti, ktorou je neplnenie povinností správcu dane
podľa § 73 Daňového poriadku. Dotknutý subjekt má právo voľby, ktorý procesný spôsob ochrany

svojich práv využije, ak do úvahy prichádzajú viaceré. Zjavne práve z tohto rozhodnutia krajský
súd extrahoval (bez uvedenia zdroja), avšak nepostrehol posolstvo tohto rozhodnutia, pretože si ho
vyložil presne v opačnom duchu ako bolo zamýšľané (a dostatočne zrozumiteľne komunikované).
Kasačný súd totiž v uvedenej veci zaujal jednoznačný názor, že vydanie oznámenia v situácii, keď
zákon predpokladá iný procesný postup orgánu verejnej správy, je nezákonné, aj s ohľadom na to, že
účinky takéhoto oznámenia si s ohľadom na absenciu jeho procesnej úpravy možno len domýšľať. Aj

v prípade „vybavenia" veci takýmto spôsobom daňový subjekt nestráca oprávnenie domôcť sa nápravy
nezákonnostiformousprávnejžalobyprotinečinnostisprávcudane,aktentomápodľazákonapovinnosť
vydať v konkrétnom daňovom konaní rozhodnutie. Tak je tomu i v prejednávanom prípade.“

80.Správnysúdsiuvedomuje,žeideopomernerozsiahlucitáciuzáverovrozhodnutiaNajvyššiehosúdu

SR, ale pre zachovanie celého kontextu prednesených záverov považoval za potrebné poukázať na celú
túto časť odôvodnenia rozhodnutia. Navyše v uvedených záveroch Najvyššieho súdu SR je uvedená
aj argumentácia vo vzťahu k žalovaným namietanému vylúčeniu správnej žaloby proti nečinnosti
orgánu verejnej správy z dôvodu, že daňový subjekt sa mal domáhať ochrany svojich práv podaním
všeobecnej správnej žaloby o preskúmanie zákonnosti oznámenia žalovaného č. 100481471/2020 zo

dňa 20.02.2020, ku ktorej argumentácii zaujal správny súd stanovisko v predchádzajúcich častiach
odôvodnenia tohto uznesenia aj s odkazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 593/2022
zo dňa 07.02.2023. V tejto časti rozhodnutia najvyššieho súdu je uvedená argumentácia ozrejmujúca
postoj správnych súdov a Najvyššieho súdu SR ako odvolacieho (príp. kasačného) súdu pri náhľade
na namietanú nečinnosť správcu dane za situácie, keď správca dane nebol úplne nečinný a vybavil

žiadosť/návrh daňového subjektu neformálne listom.

81. Správny súd aj na základe vyššie uvedených záverov dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu
je dôvodná. Daňový subjekt svojím podaním – výzvou na priznanie a zaplatenie úroku z omeškania
za zdaňovacie obdobie november 2009 vo výške 73 405,20 eur zo dňa 23.01.2020 inicioval začatie

daňového konania v zmysle § 58 ods. 1 Daňového poriadku v znení platnom a účinnom do 31.12.2020
(posudzujúc toto podanie podľa jeho obsahu v zmysle § 58 ods. 4 Daňového poriadku). Nie je pritom
podstatné to, že by mohlo ísť aj o také konanie, kde by bol povinný správca dane konať ex offo.
Ani táto okolnosť by nebola prekážkou pre to, aby sa orgán verejnej správy s takouto žiadosťou –
návrhom na začatie administratívneho konania nemusel vysporiadať riadnym procesným postupom

podľa Daňového poriadku. V zmysle § 63 ods. 1 Daňového poriadku pritom platí, že priznávať práva
podľa Daňového poriadku alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím. Postup, keď žalovaný túto
žiadosť daňového subjektu vybavil neformálnym oznámením č. 100481471/2020 zo dňa 20.02.2020,
nemožno považovať za dostačujúci. Oznámenie neobsahovalo preskúmateľné odôvodnenie a ani
poučenie o opravnom prostriedku, preto nespĺňalo požiadavky, ktoré Daňový poriadok kladie na

rozhodnutie stanovené v § 63. Aj z obsahu vyjadrenia žalovaného vyplýva, že do posúdenia daňovým
subjektom uplatneného nároku na úrok z omeškania za oneskorené vyplatenie nadmerného odpočtu
DPH za zdaňovacie obdobie november 2009 vstupuje mnoho skutočností – jednak vývoj právnej úpravy,
vývoj súdnej praxe, a to aj v reflexii na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora EÚ, žalovaným uvádzané
skutočnosti týkajúce sa premlčania, žalovaným uvádzané skutočnosti o vedenom trestnom konaní,

ktoré podľa žalovaného majú pre vec podstatný význam. Práve posúdenie uplatňovaného nároku zo
všetkýchžalovanýmuvádzanýchhľadískdosvedčujepodľasprávnehosúdupotrebuvysporiadaniasaso
žiadosťou/návrhom daňového subjektu v riadnom daňovom konaní, ukončenom vydaním rozhodnutia,
v ktorom žalovaný posúdi uplatňovaný nárok, uvedie skutkové okolnosti veci, ich právne posúdenie
a konečný záver, prečo daňovému subjektu patrí alebo nepatrí uplatňovaný nárok na úrok z omeškania

za zadržanie nadmerného odpočtu na DPH. Práve komplikovanosť tejto otázky aj v reflexii na vývoj
právnej úpravy a súdnej praxe umocňuje potrebu trvať na požiadavke, aby daňový subjekt poznal
posúdenie veci žalovaným a aj jeho úvahu ako k tomuto posúdeniu dospel, a aby sa prípadne mohol
domáhať prieskumu zákonnosti týchto záverov zodpovedajúcimi prostriedkami ochrany svojich práv.V konaní o tomto type správnej žaloby nebol podľa správneho súdu priestor pre vyhodnocovanie
žalovaným uvádzanej argumentácie o tom, či daňovému subjektu patrí alebo nepatrí nárok na úrok
z omeškania (vyhodnocovať argumentáciu týkajúcu sa uplatňovaného nároku), pretože tým by správny

súd prekročil limity súdneho prieskumu dané správnou žalobou proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

82. Pokiaľ žalovaný zdôrazňoval argumentáciu v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
8Sa/38/20107 zo dňa 27.03.2019, k tomu je potrebné uviesť, že táto bola vyhodnotená ako nesprávna vo
vyššiecitovanomrozhodnutíNajvyššiehosúduSRsp.zn. 1Sžk/29/2019zodňa28.04.2020.Jepravdou,

že pri vydaní oznámenia č. 100481471/2020 zo dňa 20.02.2020 nemohol byť žalovaný oboznámený
s týmto rozhodnutím, ale je pravdou, že pri vybavovaní upozornenia prokurátora už s týmto rozhodnutím
oboznámený byť mohol.

83. Rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici (sp. zn. 30Sa/15/2019 a sp. zn. 28Sa/15/219) sa
týkali inej problematiky, ale aj v týchto veciach správny súd dospel k záveru, že vydanie neformálneho

oznámenia v situácii, keď malo byť vydané rozhodnutie, je nečinnosťou orgánu verejnej správy, čo
zodpovedá právnej úprave nečinnosti v § 3 ods. 1 písm. d) SSP v znení do 30.06.2023 a náhľadu
Ústavného súdu SR, na ktorý bolo poukazované v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto
rozhodnutia. Hodnotenie následku týchto rozhodnutí zo strany žalovaného je mimo rámca tohto súdneho
konania a nijako nesúvisí s prejednávanou vecou, pričom ide o ničím nepodložené úvahy žalovaného,

ktoré presahujú rámec prejednávanej veci. Aj v uvedených veciach sa správny súd nezoberal otázkou
uplatňovaného nároku ale len namietanou nečinnosťou orgánu verejnej správy.

84. Pokiaľ žalovaný poukazoval na trestné konania vedené proti konateľovi právneho predchodcu
daňového subjektu TALCUM GRUPPO s.r.o. a proti bývalému konateľovi daňového subjektu TALCUM

GRUPPO, s.r.o., tieto skutočnosti presahujú rámec prejednávanej veci, ktorej predmetom je posúdenie
namietanej nečinnosti orgánu verejnej správy a nie posúdenie uplatňovaného nároku na úrok
z omeškania z titulu oneskoreného vrátenia zadržaného nadmerného odpočtu DPH, a pokiaľ sú
tieto skutočnosti podľa žalovaného významné, je na mieste, aby ich vyhodnotil v daňovom konaní
o uplatnenom nároku daňového subjektu na úrok z omeškania.

85. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného zaoberať sa podaním daňového subjektu TALCUM
GRUPPO s.r.o. zo dňa 23.01.2020 – výzvou na priznanie a zaplatenie úroku z omeškania za zdaňovacie
obdobie november 2009, viesť na základe tohto návrhu daňové konanie v zmysle § 58 a nasl. Daňového
poriadku, zohľadniť všetky podľa žalovaného podstatné skutočnosti pre posúdenie návrhu/žiadosti

daňového subjektu a predložiť o svojom postupe správu správnemu súdu.

86. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. c) SSP tak, že žiaden z účastníkov
konania nemá právo na náhradu trov konania, pretože konanie bolo začaté na základe žaloby
prokurátora.

Poučenie:

Toto uznesenie je nadobúda právoplatnosť jeho doručením.
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 2, 3 SSP
a contr.).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačná
sťažnosť musí byť podaná na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 SSP) v lehote jedného mesiaca
oddoručeniarozhodnutiaoprávnenémusubjektu(§443ods.1SSP).Kasačnúsťažnosťtrebapredložiťv
potrebnompočterovnopisovsprílohamitak,abysajedenrovnopissprílohamimoholzaložiťdosúdneho
spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami (§ 56 ods. 3 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, povinnosť zastúpenia
advokátom sa vzťahuje aj na spísanie kasačnej sťažnosti (§ 449 SSP).

Ak žalovaný svoju nečinnosť v určenej lehote bezdôvodne neodstráni, správny súd mu i bez návrhu
môže uznesením uložiť pokutu. Pred rozhodnutím o pokute si správny súd môže vyžiadať stanovisko
orgánu verejnej správy nadriadeného žalovanému (§251 ods. 1 SSP).