Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 27, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8To/25/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8622010152
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sninský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8622010152.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov Mgr.
Iva Maruščáka a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 27.08.2024, v trestnej
veci vedenej proti obžalovanému A. B. pre prečin ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného
zákona, o odvolaní obžalovaného A. B. proti rozsudku Okresného súdu Bardejov sp. zn. SK-2T/21/2022
zo dňa 04.04.2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov uznal obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale
bytom D. XXX/XX, C., vinným z prečinu ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona na
tom skutkovom základe, že

- dňa 27.09.2021 v čase okolo 11.45 hod. na ul. D. E. C., pri vstupnej bráne do rodinného domu č. XXX/
XXzačalkričaťvočiB.F.„jatidámžandárov,jatidámpolíciu“,následneknejpristúpil,začalrozhadzovať
oboma rukami smerom k nej, pričom ju svojou rukou jeden krát udrel do pravej ruky, ktorou si chránila
tvár, kedy následkom úderu stratila rovnováhu a spadla na zem, pričom týmto konaním jej spôsobil
pomliaždenie, natiahnutie a podvrtnutie ľavého ramenného kĺbu s dobou liečenia a práceneschopnosti
najmenej 2 týždne.

Za to mu uložil podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona s
prihliadnutím na § 36 písm. j/, § 38 písm. 3 Trestného zákona peňažný trest vo výmere 200,- (dvesto)
eur. Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne
zmarený, súd stanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd odkázal poškodenú Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s.,
so sídlom Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava, IČO: 35 937 874 s nárokom na náhradu škody na civilný
proces.

Proti tomuto rozsudku, v zákonnej lehote podal obžalovaný A. B. prostredníctvom svojho obhajcu
odvolanie, v ktorom predovšetkým podal vlastné hodnotenie niektorých vykonaných dôkazov.

Poukazoval na to, že poškodená je osoba vyššieho veku, a preto je podľa jeho názoru prirodzené, že s
odstupom času prezentuje priebeh skutku inak, keď z prepisu hovoru medzi poškodenou a operátorom
na tiesňovej linke zo dňa 27.09.2021 nevyplýva, že by on žalované slová povedal. Poukázal aj na
výpoveď poškodenej zo dňa 01.06.2022, kde uviedla: „prečo stále volám policajtov a budem mať s
nimi problémy”. Na uvedené skutočnosti poukázal z dôvodu, že je pravdou, že išiel za poškodenou,
ktorá v tom čase bola hneď vedľa jeho domu, keďže tam býva, no išiel jej len povedať, že ho navštívili

policajti a odkázali jej, aby ich opakovane nevolala bezdôvodne, keďže poškodená opakovane volala
hliadku polície z rôznych dôvodov a nakoľko nebola doma a on bol vonku, policajti mu odkázali, abyjej toto oznámil a keď jej to išiel odkázať, nemal dôvod predpokladať, že jej reakcia bude neprimeraná
a začne sa rozčuľovať, pričom slová uvádzané v skutkovej vete povedala poškodená, a nie on a
okrem toho povedala: „choď preč, ty ďable“. Podal ďalej svoju verziu skutku tak, že v tom rozčúlení

stratila rovnováhu a sadla si na zem, nie spadla a po tom, čo si sadla na zem, bola pri plnom
vedomí a bez akýchkoľvek zranení. Vo vzťahu k spôsobenému účinku a následku odkazoval aj na
to, že zranenie poškodenej, podľa neho, preukazujú len lekárske správy vyhotovené B. D., ktoré sú,
podľa obžalovaného, jednak strohé a sú v rozpore s inými lekárskymi správami, v rozpore hlavne s
lekárskymi správami neurológa, ktorý jednoznačne konštatuje, že tonus, hybnosť a sila horných končatín

sú v norme, keď správy neurológa sú komplexné a obsahujú konkrétne postupy vyšetrenia, na rozdiel
od lekárskych správ B. D.. Vyslovil názor, že sa stalo bežnou praxou, že orgány činné v trestnom konaní
spravidla len odkazujú na závery znalcov ohľadom všeobecných, pravidelne opakujúcich sa otázok,
pričom sa nezaoberajú zjavnými logickými a časovými súvislosťami konkrétneho prípadu. Odkazoval
na to, že poškodená sa liečila v čase od 06.10.2021 na Ortopedickej ambulancii Fakultnej nemocnice
s poliklinikou J. A. Reimana v Prešove u B. D., ktorý pri prvotnom RTG vyšetrení vyslovil podozrenie

na štrbinovitú zlomeninu ľavej ramennej kosti pod kĺbovou jamkou. Uvedená diagnóza sa však v
ďalšom priebehu liečby nepotvrdila. Počas liečby bola poškodená liečená na diagnózu pomliaždenia a
podvrtnutia ľavého ramenného zhybu. Pri kontrolnom RTG vyšetrení dňa 24.11.2021 bola menovanej
stanovená diagnóza artrózy ľavého nadplecko-kľúčikového zhybu, ktoré ochorenie nie je v súvislosti
s úrazom, ale predstavuje degeneratívne zmeny uvedeného zhybu. Uvedená diagnóza bola následne

potvrdená aj RTG vyšetrením dňa 15.12.2021, pričom bola následne liečená na uvedené degeneratívne
zmenyazároveňjejbolapredpísanárehabilitáciauvedenéhoochorenia.Zozáznamuzodňa27.09.2021
vyplýva, že samotná poškodená uviedla, že neutrpela žiadne zranenia. Toto konštatovala pri svojom
výsluchu aj lekárka B. G., ktorá poškodenú ošetrovala. V uvedenej trestnej veci bol vypočutý znalec B.
H. I., ktorý vypracoval znalecký posudok. Ten pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní jednoznačne

uviedol, že nevie stanoviť minimálnu dĺžku liečby poškodenej a samotný poznamenal, že lekárske
správy si odporujú, resp. sú kontroverzné, pričom nevylúčil, že k zraneniam poškodenej mohlo dôjsť
aj neskôr. Súd v odôvodnení napadaného rozsudku uviedol: „... a znalec tiež uviedol, že aj liek, ktorý
bol poškodenej podaný na zníženie tlaku, nie je síce liekom proti bolesti, no alternuje vedomie (vedie k
upokojeniu, spavosti pacienta“ a na priamu otázku prokurátora, či uvedený liek mohol ovplyvniť vnímanie

bolesti poškodenej, odpovedal jednoznačne: „Nie.“ Z vykonaného dokazovania, podľa obžalovaného,
jednoznačne vyplýva, že z jeho strany v žiadnom prípade nešlo o konanie, ktoré by malo za cieľ spôsobiť
ublíženie na zdraví inej osobe. Odkazoval následne na judikatúru, podľa ktorej k naplneniu trestného
činu ublíženia na zdraví (teraz § 155 a § 156 Trestného zákona) nestačí, aby páchateľ úmyselne
vykonal niečo, čo spôsobilo ublíženie na zdraví, ale je treba, aby jeho úmysel smeroval aj k vlastnému

ublíženiu na zdraví (primerane R 19/1963, R 22/1968). Pri právnom posudzovaní konania páchateľa,
ktorým útočil proti zdraviu občana, nie je možné vychádzať len z toho, aká ujma na zdraví poškodeného
bola týmto útokom spôsobená, ale je treba prihliadať aj k okolnostiam, za akých sa útok stal, akým
predmetom bolo zaútočené a aké nebezpečie pre napadnutého z útoku hrozilo (R 16/1964). Pre
naplnenie znakov subjektívnej stránky uvedeného trestného činu nepostačuje len zistenie, že páchateľ

konal úmyselne, ale sa musí preukázať, že jeho úmysel smeroval aj k spôsobeniu ublíženia na zdraví
[teraz § 15 písm. a/, resp. b/ Trestného zákona]. V tejto súvislosti treba prihliadať najmä na okolnosti,
za ktorých k útoku došlo, na jeho intenzitu, ďalej nato, či a aký predmet páchateľ k útoku použil a tiež
na to, aké nebezpečenstvo za daných okolností pre zdravie napadnutého hrozilo z útoku (primerane
R5/1995 - III). (Rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 04.10.2022 sp. zn. 4Tdo/77/2021) V podstate na

základe uvedeného obžalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil
a obžalovaného z dôvodu uvedeného v § 285 písm. a/ Trestného poriadku oslobodil, pretože nebolo
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je trestne stíhaný.

Krajský súd v Prešove, ako odvolací súd, na podklade podaného odvolania preskúmal v zmysle § 317

ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané by prihliadal prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a nezistiac chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.
Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať zaporušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. ( I. ÚS
19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 59/04)

Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní. (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
78/05 zo 16. marca 2005)

Aj z judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v odôvodnení

rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými stranami
konania.

V posudzovanej trestnej veci pred súdom prvého stupňa bolo vykonané dokazovanie v takom rozsahu,
ako to bolo v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku pre správne zistenie skutkového
stavu nevyhnutné. Odvolací súd nie je oprávnený nariaďovať súdu prvého stupňa, ako má hodnotiť
zistené skutočnosti, môže len preskúmať, či je toto hodnotenie súladné so zákonom uznaným pravidlom
uvedeným v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, podľa ktorého, orgány činné v trestnom konaní a súd

hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivomuváženívšetkýchokolnostíprípadujednotlivoivichsúhrnenezávisleodtoho,čiichobstaral
súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Zodpovedá vykonanému zákonnému dokazovaniu, že hoci obžalovaný poprel spáchanie predmetného

skutku tvrdiac, že poškodenej F. povedal, že ak bude volať policajtov, tak z toho bude mať problém,
no v tom, že ona na neho začala pľuť, rozhadzovať rukami a on si utieral tvár, keď ona začala okolo
neho mašírovať s kvetmi, potom že začala cúvať a sadla si na asfalt a ako sedela na zemi, tak sa
chytila za nohu a hovorila, že ju bolí koleno, tak on preto odišiel preč so slovami „či robí divadlo“ a ona
pritom sedela na zemi, tak je priamo usvedčovaný výpoveďou poškodenej, ktorej pravdivosti výrazne

pridalo to, že až štyria na mieste činu prítomní svedkovia, a to bez vzťahu k nemu či k poškodenej,
usvedčili obžalovaného z klamstva, keď tvrdili, že poškodenú videli ležať a nie sedieť a usvedčujúcim
dôkazom nedokáže konkurovať ani výpoveď manželky obžalovaného, svedkyne B. B., ktorá navyše
uviedla, že nebola pri žiadnom incidente jej manžela s poškodenou, akurát jej manžel povedal, že mu
poškodená napľula do očí a nič viac jej nepovedal. Potom ani odvolací súd nemal dôvod považovať

výpoveď poškodenej o samotnom útoku obžalovaného, že na ňu obžalovaný kričal „ja ti dám žandárov,
ja ti dám políciu..“ a podobne, pričom už asi meter od nej rozhadzoval rukami, pravou rukou si chránila
tvár, pretože on rozhadzoval oboma rukami a ako si chránila tvár, tak nevie, ktorou svojou rukou, pretože
mala zakryté oči, jej do tej ruky udrel a ona spadla na zem na betón na svoju ľavú časť tela, no že
bol to od neho vtedy silný úder, ktorý cítila, bolela ju celá ľavá strana a hlava, bola v šoku, nevedela

vstať. Konkrétne svedkyňa D. D. v prípravnom konaní vypovedala, že keď sa s kamarátkami H. D. a
E. D. vracali domov zo školy a prechádzali po ulici D., tak počuli ženský krik, spoza múra nič nevideli,
no keď vyšli spoza múra, tak pri bránke p. J. videli na zemi ležať poškodenú F., ktorá kričala o pomoc.
Podišli k nej a keďže ona ich požiadali, aby ju odprevadili domov, tak to urobili až ku jej bránke. Keď
prichádzali k ležiacej poškodenej, tak obžalovaný vchádzal do bránky na svoj pozemok a po ulici išiel aj

A. F.. Uvedené v podstate potvrdili aj svedkyňa H. D. a svedkyňa E. D.. Mimo tieto svedkyne, aj svedok
A. F. vypovedal, že počul aj ženský krik a aj mužský hlas, keď vyšiel spoza zákruty, videl pri bránke
susedy J. ležať na zemi poškodenú F. a videl asi 2 - 3 metre od nej obžalovaného B., ktorí po sebe
vzájomne kričali. F. kričala niečo v zmysle volajte políciu a následne k nej pristúpili H. D., E. D. a D. D.
a tie ju zodvihli zo zeme, pričom on pokračoval smerom do mesta. Okrem toho pravdivosti výpovede

poškodenej nasvedčuje aj výpoveď svedka B. F., že začiatkom októbra 2021 ráno išiel na polikliniku
do Giraltoviec, keď si všimol poškodenú F. ako stojí pred svojim domom na ceste a kývla mu rukou,
preto zastavil a ona ho požiadala, či ju neodvezie k lekárovi, pričom cestou mu hovorila, že ju napadol
sused B. tak, že ju sotil na zem a že ju bolí ruka, pričom jednu z rúk mala aj obviazanú. Uviedol, žeto bolo asi 2 týždne po tom, ako sa to malo stať a poškodená zrejme išla na kontrolu, keďže ruku už
mala obviazanú. Ide o podstatné skutočnosti, na ktoré poukazoval už okresný súd, no pre ich osobitnú
dôležitosť a v záujme prehľadnosti na nich odkazuje aj odvolací súd. Sú natoľko usvedčujúce spolu so

závermi znalca B. H. I., že ani odvolací súd nepochyboval o vine obžalovaného zo spáchania skutku
tak, ako ho v skutkovej vete popísal súd prvého stupňa.

Treba k odvolacím námietkam obžalovaného uviesť, že obžalovaný jednak nepredložil skutočnosti,
z ktorých by sa dali identifikovať tí policajti, ktorí po ňom, podľa neho, mali zanechať odkaz poškodenej

a žiaden z vykonaných dôkazov nepotvrdil, že by išlo v komunikácii medzi ním a poškodenou o tlmočenie
takéhoto odkazu. Z toho vyplýva, že išlo len o účelové výhovorky obžalovaného, ktoré mali podporiť jeho
verziu o absencii násilia z jeho strany, verziu, ktorá ale vykonaným dokazovaním nebola ani len sčasti,
hoci len v stupni pochybností o jej možnej prítomnosti, preukázaná. Preto jej odvolací súd neuveril.

Obžalovaný síce poukazoval na, podľa neho, možnosť, že zistené zranenia mohla poškodená utrpieť

pri inej, ako so skutkom nesúvisiacej udalosti, keď mali byť zistené až po určitom čase od skutku
a znalec takú možnosť pripustil, no vykonaným dokazovaním žiadna taká udalosť nebola preukázaná
a nebolo preukázané ani to, že by sa poškodená vôbec vystavila spôsobom svojho života takémuto
riziku. Naopak, z vykonaného znaleckého dokazovania vyplýva, že zistené zranenia, ktoré okresný súd
správnym, kritickým postupom podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku v žalovanej skutkovej vete upravil,

boli spôsobené pri páde poškodenej na zem po zásahu zo strany konania obžalovaného. Navyše,
obžalovaný nepredložil žiadne porovnateľne kvalifikované dôkazy, ktoré by tak komplexne ako znalecký
posudok podaný už v tejto veci, pomenoval príčiny a účinky jeho konania proti poškodenej v časovej
a miestnej bezprostrednosti k žalovanému skutku, aj vo vzťahu k lekárskym správam z tejto trestnej veci.

B. H. I., ako znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia, jednoznačne potvrdil, že
zranenia, ktoré popísal v znaleckom posudku, boli sumarizáciou jednotlivých vyšetrení a keď pri prvom
vyšetrení boli písané len vyvrtnutie a natiahnutie plecového kĺbu a povrchové poranenie vlasovej časti
hlavy bez popisu stavu šije, krčnej chrbtice a nosa, tak k ďalším diagnózam prakticky dospel po
prečítaní ďalších lekárskych nálezov. Poukazoval na to, že praktický lekár prvého kontaktu, ktorý príde k

pacientovi, nemôže vyšetriť všetky zranenia, no napriek tomu už vtedy poškodená popísala, že bola pri
jasnom vedomí, komunikovala, že ju sotil, že spadla na zem, zachytila sa rukami a že trochu ju bolí ľavé
plece a lekárka to ľavé rameno popísala, len to neuviedla potom do konečných diagnóz. Uviedol, že z
medicínskeho hľadiska bolo možné, že došlo medzi 5.- 6. októbrom k úrazu a aj degeneratívne zmeny
môžu mať na rozsah zranení vplyv a k rozdielnosti v lekárskych správach uviedol, že išlo dva rozdielne

nálezy dvoch lekárov a logicky by to odôvodnilo aj možnosť, že medzitým došlo k nejakému úrazu, no
nevypovedal o žiadnom prípade, z ktorého by taká možnosť vyplynula, pričom po predmetnom úraze
viaceré lekárske správy z následných vyšetrení vylúčili prítomnosť čerstvého úrazu a tak to zostalo len
v rovine zanedbateľnej pravdepodobnosti a nakoľko ani z iných dôkazov taká možnosť nevyplynula,
odvolací súd nemal pochybnosti, že k žiadnemu úrazu medzi dvoma rozpornými lekárskymi správami

nedošlo.

Vtakejtosituáciibolasprávnaasúladnásustanovením§2ods.12Trestnéhoporiadkuúvahaokresného
súdu, ktorý otázku spôsobených zranení a ich priamu súvislosť s predmetným skutkom popísal. Je
nesporné, že poškodená už bezprostredne po tomto útoku do telefonického hovoru na tiesňovú linku 155

uviedla, že bola hodená na zem a že má zdravotné problémy, vrátane toho, že ju bolí ruka v pleci z ľavej
strany, čo je v zhode s lekárskymi správami, ako aj so závermi znaleckého posudku a výpoveďou znalca
B. I.. Nakoniec, bola videná viacerými svedkami v prítomnosti obžalovaného ležiac na zemi a sťažujúc
sa. Po prevoze do nemocnice a následne pri podrobnejšom vyšetrení už lekár zaznamenal bolestivosť
ľavéhoplecaupoškodenej.Pokiaľobžalovanýfaktickyodkazujenazásaduvpochybnostiachvprospech

obvineného, práve takto okresný súd postupoval, keď je namieste spomenúť jeho rozhodnutie a úvahu,
že v znaleckom posudku popísané zranenia (t. j. pomliaždenie hlavy, krčnej chrbtice, pomliaždenie nosa
a pomliaždenie šije), tak tie s výnimkou povrchového poranenia vlasovej časti hlavy ako pomliaždenia
hlavy, aj podľa výpovede znalca, neboli popísané v prvotnom vyšetrení poškodenej a táto sa na ne v
telefonickom hovore na linku tiesňového volania 155 nesťažovala (s výnimkou bolesti hlavy, ktorá ale

skutočne mohla byť skutočne spôsobená aj následne diagnostikovaným vysokým tlakom) a nesťažovala
sa na nich ani pri vyšetrení rýchlou lekárskou pomocou. Z pohľadu odvolacieho súdu potom súd prvého
stupňa správne uvedené poranenia (t. j. s výnimkou poranenia ľavého ramenného kĺbu - pomliaždenie,natiahnutie a podvrtnutie ľavého ramenného kĺbu) pri aplikácii spomenutej zásady zo skutkovej vety
rozsudku vypustil.

Nakoľko akákoľvek zmena rozsudku v neprospech obžalovaného nebola v dôsledku absencie odvolania
podaného prokurátorom namieste, zostáva len konštatovať, že odvolací súd nemal zákonný dôvod
zasahovať ani do právnej kvalifikácie skutku, ktorý po jeho úpravách zodpovedá podmienkam Trestného
zákona posudzovať zistený skutok obžalovaného výlučne ako prečin ublíženie na zdraví podľa § 156
ods. 1 Trestného zákona. Závažnosť skutku obžalovaného je totiž vysoká. V neprospech obžalovaného

nasvedčujú okolnosti /útok na vlastnú susedu po predchádzajúcich viacročných konfliktoch, ktorý akoby
znamenal koncentrovaný prejav zlosti až nenávisti, po ktorom poškodená spadla, no ani vtedy jej
nijako nepomáhal, aby jeho úmysel bolo možné považovať len za nepriamu formu úmyslu/ a spôsob
spáchania prečinu /použitie akoby nekoordinovaných pohybov rúk s cieľom zjavne zastrašiť poškodenú,
o ktorej musel obžalovaný ako muž vedieť, že ide o ženu, vdovu, vyššieho veku/, pričom konal priamym
úmyslom. Ani následok a v rámci neho účinok nemožno bagatelizovať, keďže poškodená musela

absolvovať lekárske ošetrenie, viacero dní trvajúce bolesti a ďalšie dôsledky poškodenia svojho zdravia,
ktorépomenovalvyššieuvedenýznalec.Ajpozníženízávažnostivdôsledkuosobyobžalovanéhoajeho
usporiadaných pomerov, ide o trestný čin.

Odvolací súd nemal dôvod pochybovať o tom, že súd prvého stupňa pri hodnotení relevantných

skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania postupoval podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku,
keď pri tomto postupe zjavne logicky vyvodil skutkové a právne závery o všetkých skutočnostiach
potrebných pre uloženie zákonného, odôvodneného a spravodlivého trestu.

Podľa § 34 ods. 1, 4 Trestného zákona, trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom

tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 34 ods. 3 Trestného

zákona, trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu
a jemu blízke osoby.

V období od spáchania predmetného trestného činu do rozhodnutia odvolacieho súdu, hoci ešte nie
v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, nadobudli účinnosť ďalšie ustanovenia Trestného zákona.

Došlo k zmene znenia Trestného zákona /zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony/, v dôsledku jeho novely zákonom č. 40/2024
Z. z. zo dňa 08.02.2024, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskoršíchpredpisovaktorýmsameniaadopĺňajúniektorézákony/pridočasnompozastaveníúčinnosti
na podklade uznesenia Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 3/2024-112 z 28.02.2024 uverejneného pod č.

41/2024Z.z./vznenívychádzajúcomználezuÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyPL.ÚS3/2024-761
z 03.07.2024 uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 215/2024 Z. z..

Akceptujúc ustanovenie § 2 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona /podľa ktorého trestnosť činu sa posudzuje
a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním

činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest
sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Páchateľovi možno uložiť taký druh trestu,
ktorý dovoľuje uložiť zákon účinný v čase, keď sa o trestnom čine rozhoduje, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie/, odvolací súd konštatuje, že ani vo výroku o vine, ani vo výroku o treste nenastal stav,
pre ktorý by táto zmena znamenal priaznivejšie postavenie páchateľa. V danom prípade okresný

súd ukladal trest, postupoval podľa znenia Trestného zákona pred vyššie uvedenou novelou a použil
v prospech obžalovaného odvolateľa benefit v podobe zákonného zníženia dolnej hranice trestnej
sadzby v dôsledku prevahy poľahčujúcej okolnosti, aj keď neukladal trest odňatia slobody. Aktuálne,
podľa Trestného zákona v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu, takýto
benefit zo zákona výslovne nevyplýva, keďže ustanovenie § 38 ods. 3 Trestného zákona zákonodarca

zo zákona vylúčil. Výmera i druh trestu zostali v zákonných rámcoch bez zmeny.

Pri komplexnom hodnotení všetkých požiadaviek § 34 Trestného zákona, nebolo teda odôvodnené
a zákonné zasahovať do výroku o druhu ani výmere uloženého trestu v prospech obžalovaného. Trestv danom prípade vyjadruje skutočnosť, že išlo o výnimočné vybočenie obžalovaného z medzí riadneho
života, ktorému bolo možné predísť dôslednejším rešpektom k telesnej integrite poškodenej, v podstate
dôslednejším zachovaním bezpečného odstupu od poškodenej. Pochopiteľne, aj sprievodnému

verbálnemu útoku sa obžalovaný mohol vyhnúť, aby sa vyhol morálnemu poklesku aj v tomto smere.
Do budúcna bude potrebné si to dôsledne uvedomiť a predchádzať konfliktom. Trest, ktorý bol
obžalovanému uložený, vytvára pre neho príležitosť dosiahnuť skoré zahladenie odsúdenia a príležitosť
viesť riadny život pre sebou samým, no najmä pred prostredím spoločnosti, v ktorej žije.

Pokiaľ teda ide o zákonný dôsledok prečinu obžalovaného, odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa
zohľadnil tak pri druhu, ako aj výmere peňažného trestu i náhradného trestu odňatia slobody, všetky
všeobecné aj individuálne zásady platné pre ukladanie trestov a uložený trest zahrňujúci jeho jednotlivé
výroky bol ukladaný v rámci zákonnej trestnej sadzby.

Nakoľko odvolací súd ani vo výroku o uplatnenom nároku na náhradu škody, a vôbec v postupe súdu

prvéhostupňa,nezistilžiadnedôvodypreto,abyodvolaniuobžalovanéhočoilensčastivyhovel,podané
odvolanie ako nedôvodné zamietol.

Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.