Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 18, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/30/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4323201773
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4323201773.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.

Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Lenky Konštiakovej, v spore žalobcu: Okresné stavebné bytové
družstvo Levice v skratke OSBD Levice, družstvo so sídlom Ku Bratke 3, 934 05 Levice, IČO: 00 171
590, zastúpeného: Mgr. Renátou Mészáros, advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Leviciach,
Nám. Hrdinov 7 - 8, 934 01 Levice, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX D.,
zastúpeného JUDr. Tomášom Jamrichom, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie vo Vrábľoch,
Moravská784/35,95201Vráble,IČO:42369461,ozaplatenie221,90euraspríslušenstvom,oodvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 16C/34/2023-360 zo dňa 19. januára 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o uložení povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi sumu 219,62 eura spolu s označeným úrokom z omeškania (výrok II.) a vo výroku
o priznaní nároku žalobcovi voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 97,94% (výrok IV.) p
o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%,
o výške ktorého nároku rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Levice dňa 18.05.2023 domáhal, aby súd zaviazal

žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 221,90 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 221,90 eura od 01.06.2021 do zaplatenia, ako aj na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil
tým, že žalovaný je od roku 1995 vlastníkom štvorizbového bytu č. X E. D., F. G. C. XX. Aktívna
legitimácia správcu je daná Zákonom č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a
na ňu nadväzujúcej Zmluvy o výkone správy č. 3490004/2005 s Dodatkom č. 7 zo dňa 31.01.2008 pre
bytovýdomC.XX,XXH.XX,D..Žalobcaargumentoval,žežalovanýsíceZmluvuovýkonesprávyzroku
2005sdodatkomzroku2007nepodpísal,alepredmetnázmluvabolaschválenávzmyslenovelyZákona

č. 182/1993 Z. z. uznesením na schôdzi vlastníkov konanej dňa 27.11.2007, podpísaná nadpolovičnou
väčšinou vlastníkov a doručená vlastníkom bytov a NP. Dôvodil ďalej, že v zmysle § 10 ods. 1 a 2
Zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, bol žalovaný ako vlastník bytu a
nebytových priestorov v dome, povinný v súlade so zmluvou o výkone správy (čl. II bod 5 Zmluvy o
výkone správy) platiť preddavky a náklady za poskytované plnenia spojené s užívaním bytu a do fondu
prevádzky, údržby a opráv a dohodnutú odplatu za realizovaný výkon správy. Ďalej je vlastník bytu
povinný mesačne uhrádzať správcom stanovené preddavky za plnenia spojené s užívaním bytu podľa

čl. III bodu 4 Zmluvy o výkone správy a ďalšie platby podľa rozhodnutia väčšiny vlastníkov a to na účet
domu v banke. Pri rozúčtovaní úhrad za plnenia sa zohľadňuje miera využívania spoločných častí domu
a spoločných zariadení domu vlastníkmi. Všetky uvedené platby sú vlastníci povinní uhrádzať mesačne
vopred tak, ako im to bolo stanovené mesačnou kalkuláciou. Dôvodil, že žalovaný je povinný vykonávaťúhradu nákladov spojených s užívaním bytu vopred, najneskôr do 30-teho dňa v mesiaci, stanovenú
predpisom mesačnej zálohovej úhrady za užívanie bytu platným od 01.01.2020 vo výške 62,67 eura a
predpisom mesačnej zálohovej úhrady za užívanie bytu platným od 01.07.2020 vo výške 65,07 eura.

Žalovaný dňa 20.01.2020 uhradil na účet domu v banke sumu vo výške 400,- eur, dňa 13.07.2020 sumu
vo výške 194,08 eura a dňa 18.08.2020 sumu vo výške 16,80 eura. Žalobca ďalej argumentoval, že
na základe predpisov mesačnej zálohovej úhrady za užívanie bytu platnej od 01.01.2020 mal žalovaný
povinnosť platiť mesačne sumu vo výške 62,67 eura, čo za 6 mesiacov predstavuje sumu 376,02 eura a
od01.07.2020malplatiťmesačnesumuvovýške65,07eura,čopredstavujeza6mesiacovsumu390,42

eura, čo predstavuje spolu celkovú sumu 766,44 eura, pričom žalovaný vykonal úhradu vo výške 610,88
eura. Na základe vyúčtovania nákladov za rok 2020 v mesiaci máj 2021 mu bola pripočítaná suma vo
výške 129,19 eura k nedoplatku z titulu vyúčtovania nákladov za rok 2020 (predpis - náklad). Žalovaná
istina predstavuje sumu vo výške 221,90 eura (vyúčtovaním zistený skutočný náklad 766,44 eura -
610,88 eura skutočné úhrady žalovaného = 155,56 eura + 129,19 eura vyúčtovanie za rok 2020 = 284,75
eura - 62,85 eura uhradená časť nedoplatku na vyúčtovaní za rok 2020, ktorej výšku si určil žalovaný

svojvoľne, a ktorú úhradu urobil dňa 25.05.2021). Vzhľadom na permanentne sa opakujúce tie isté
námietky žalovaného poukázal žalobca na Uznesenie zo schôdze vlastníkov konanej dňa 25.03.2011
v bytovom dome C. XX, XX, XX D., z ktorého je zrejmé, že rozpočítanie nákladov na ÚK v pomere
základná zložka 30 % a spotrebná zložka 70 %, bola schválená na schôdzi vlastníkov bytov a NP, a preto
je pre správcu záväzná aj napriek tomu, že žalovaný bol proti. V súvislosti s rozúčtovaním nákladov na

vodné a stočné žalobca uviedol, že z prílohy k rozpočítaniu nákladov za plnenia poskytované s užívaním
bytu za obdobie roka 2020 je zrejmé, že na fakturačnom meradle bola nameraná spotreba vody v m3 a
toto množstvo vody bolo aj rozúčtované medzi jednotlivých vlastníkov bytov podľa nameraných hodnôt
na stúpačkách a v jednotlivých bytoch. Žalobca poukázal ďalej na to, že súčasťou rozpočítania nákladov
zo dňa 15.05.2021 bola správa o činnosti správcu za rok 2020, finančné hospodárenie domu, správa o

stave spoločných častí ako aj spoločných zariadení domu, pričom súčasťou finančného hospodárenia
a stavu fondov k 31.12.2020 je aj vyúčtovanie fondu prevádzky, údržby a opráv. Podľa čl. IV bodu 8
Zmluvy o výkone správy bol žalovaný povinný vyúčtovaním nákladov zistený nedoplatok zaplatiť do 15
dní odo dňa doručenia vyúčtovania, čo však nevykonal.

2. Súd vydal vo veci dňa 06.06.2023 platobný rozkaz sp. zn.: 16C/34/2023 - 139 v spojení s opravným
uznesením sp. zn.: 16C/34/2023 - 144 zo dňa 09.06.2023, proti ktorému žalovaný podal prostredníctvom
svojho právneho zástupcu odpor, ktorý odôvodnil tým, že v prvom rade je nevyhnutné sa vysporiadať
s najzákladnejšou otázkou, od ktorej žalobca odvodzuje jednotlivé žalované sumy, ale aj samotnú
aktívnu legitimáciu, s ktorou sa súd musí na začiatku vysporiadať ako s predbežnou otázkou a to, že sa

schôdza vlastníkov dňa 27.11.2007 nikdy neuskutočnila a o Zmluve o výkone správy, na ktorú sa žalobca
odvoláva, o nej sa nikdy nehlasovalo. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že predložená listina s názvom
„uznesenie zo schôdze vlastníkov zo dňa 27.11.2007“, od ktorej žalobca odvodzuje svoje žalované
nároky a aktívnu legitimáciu, nie je verejná listina vydaná orgánom/úradom verejnej moci Slovenskej
republiky s vyššou dôkaznou silou, ale predložená listina je súkromná listina, ktorej obsah a pravdivosť

žalovaný v celom rozsahu rozporuje. Neexistenciu konania schôdze dňa 27.11.2007 ako aj neexistenciu
hlasovania o Zmluve o výkone správy preukazuje nasledujúcimi dôkazmi a to: - pozvánka na schôdzu
zo dňa 24.10.2007, kde už túto pozvánku podpisovala ako zástupca vlastníkov I. J., a teda pani I. J. už
zástupcom vlastníkov dňa 24.10.2007 bola, vzhľadom k čomu nemohla byť na nekonanej schôdzi dňa
27.11.2007 zvolená za zástupcu vlastníkov opätovne, - zápisnica zo schôdze zo dňa 13.12.2006 z ktorej

vyplýva, že sa doktor K. vzdal funkcie zástupcu vlastníkov pre zdravotné dôvody a novou predsedníčkou
bola zvolená I. J., t. j. I. J. sa stala predsedníčkou už v roku 2006, - to, že sa schôdza nekonala a teda
že sa o zmluve o výkone správy dňa 27.11.2007 nehlasovalo podporne potvrdzoval aj ďalší predložený
dôkaz - prehlásenie svedka p. L., ktorý bol prítomný na mieste, kde sa mala schôdza konať, a ktorý
potvrdil, že sa vôbec nekonala a o zmluve o výkone správy sa dňa 27.11.2007 nehlasovalo, - potvrdenie

vlastníkov bytov, kde vlastníci p. B., p. M., N. K. a p. O. potvrdili, že podpis na prezentačnej listine, o ktorú
žalobca opiera svoje tvrdenie, že sa dňa 27.11.2007 schôdza konala a že mala byť zmluva o výkone
správy odhlasovaná, tak títo vlastníci potvrdili, že na prezentačnej listine nie je ich podpis, lebo sa na nej
ani nezúčastnili, prípadne je ich podpis na uvedenej prezentačnej listine sfalšovaný. Uvedené dôkazy
preukazujú, že ku konaniu schôdze dňa 27.11.2007 vôbec neprišlo, a súčasne tieto dôkazy samotný

obsah a pravdivosť tejto sfalšovanej súkromnej listiny „Uznesenie vlastníkov zo dňa 27.11.2007“
vyvracajú. K prípadnej argumentácii žalobcu, že uznesenie nebolo napadnuté žalobou podľa § 14 ods.
4 Zákona č. 182/1993 Z. z. poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: lCdo/60/2019 zo
dňa 29.06.2021, v ktorom NS SR uviedol: „Zákonom sú prekluzívne lehoty stanovené preto, aby sazabránilo prieskumu prijatých rozhodnutí vlastníkov aj so značným časovým odstupom, čo by neprispelo
k právnej istote vlastníkov i tretích osôb. Z tohto dôvodu dovolací súd zastáva názor, že po uplynutí 15-
dňovej, resp. 3-mesačnej lehoty už nie je možné akýmkoľvek spôsobom sa úspešne domáhať zrušenia,

či neplatnosti prijatých uznesení vlastníkov. Po tejto lehote teda dochádza ku konvalidácii prípadných
vád prijatého uznesenia ...“ a uviedol, že absolútne nespochybňuje a je si vedomý, že domáhať sa
zrušenia„prijatého“uzneseniajemožnélenvprekluzívnejlehotepodanímžaloby.Vdanomprípadevšak
procesná obrana žalovaného a predložené dôkazy jednoznačne preukazujú, že sa nejedná o práva,
resp. povinnosti „prehlasovaného“ vlastníka, t. j. namietanie výsledkov hlasovania, ale to, že ku schôdzi

a samotnému hlasovaniu dňa 27.11.2007 ani nikdy neprišlo. Zákon č. 182/1993 Z. z. je síce lex specialis
pre riešenie otázok vlastníctva bytov, nebytových priestorov, práv a povinností týchto bytových domov a
§ 14 ods. 4 Zákona č. 182/1993 Z. z. ustanovuje spôsob a lehotu na námietky prehlasovaného vlastníka,
ale v súlade s § 3 Zákona č. 182/1993 Z. z. sa na práva a povinnosti vlastníkov vzťahuje Občiansky
zákonník ako lex generalis. V danom prípade sa nejedná o práva, resp. povinnosti „prehlasovaného“
vlastníka, t. j. namietanie výsledkov hlasovania, ale to, že ku schôdzi a samotnému hlasovaniu dňa

27.11.2007 nikdy neprišlo. K prípadnej argumentácii žalobcu, kde by poukazoval na už právoplatne
skončené konania medzi stranami sporu (napr. sp. zn.: 11C/99/2015 a sp. zn.: 9C/170/2014), v ktorých
konaniach súdy okrajovo riešili otázku platnosti zmluvy o výkone správy ako otázku predbežnú, pričom
mali zhodne dospieť k záveru, že zmluva o výkone správy je platná, žalovaný poukazuje na to, že v
uvedených konaniach (11C/99/2015 a 9C/170/2014) sa nenachádzali úplne nové dôkazy a teda súdy

z nich v tom čase ani nemohli vychádzať. Až po skončení uvedených súdnych konaní sa vyskytli
nové dôkazy v podobe potvrdenia viacerých vlastníkov bytov (p. B., p. M., p. K.), ktorí potvrdili, že sa
schôdza dňa 27.11.2007 nekonala a že na „prezentačnej listine zo dňa 27.11.2007“ nie je ich podpis,
prípadne je sfalšovaný. Taktiež p. O., t. j. osoba, ktorá mala byť podľa zápisnice overovateľka sama
potvrdila, že ku schôdzi vôbec neprišlo. Preto nemožno v tejto podstatnej otázke vychádzať z iných

súdnych konaní, pretože ide o iný dôkazný stav. Na základe uvedeného tak mal žalovaný za to, že
preukázal,žekuschôdzidňa27.11.2007vôbecneprišlo,oZmluveovýkonesprávysanikdynehlasovalo
a teda ide o dôkazy, ktoré obsah pravdivosti tejto sfalšovanej súkromnej listiny „Uznesenie vlastníkov
zo dňa 27.11.2007“ vyvracajú. Žalovaný poukázal ďalej na nezákonnosť žalovanej položky vodné a
stočné, pričom táto nezákonnosť vyplýva zo samotného dôkazu, ktorý predložil samotný žalobca a to z

„Vyúčtovania nákladov za plnenia poskytované s užívaním bytu za obdobie 01.01.2020 - 31.12.2020“.
Z uvedeného dôkazu vyplýva, že žalobca pri uvedenej položke postupoval v rozpore so Zásadami na
rozpočítanie nákladov za dodávku tepla na ÚK, TÚV, SV a odvod dažďovej vody a najmä článku IV,
kde Zásady pre rozpočítanie nákladov za dodávku studenej vody musia vychádzať z dvoch koeficientov.
Žalobca však nepostupoval v zmysle uvedených zásad, keď preukázateľne pri výpočte pomerového

koeficientu zohľadnil len pomer množstva spotreby vody na konkrétnej stúpačke a súčtu spotreby
studenej vody jednotlivých bytov na tejto stúpačke. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, že pri
rozpočítaní žalobca postupoval v rozpore so Zásadami pre rozpočítanie nákladov za dodávku studenej
vody, keď nerešpektoval oba koeficienty „K2“ a „K3. To, že pomerové koeficienty spotreby studenej
vody na účely rozpočítania nákladov na vodné a stočné vypočítava externe zmluvný dodávateľ žalobcu,

spoločnosť BEAT, s. r. o., nemôže byť v súdnom konaní na ujmu žalovaného. Žalovaný poukázal ďalej
na to, že koeficient studenej vody podľa „Vyúčtovania nákladov za plnenia poskytované s užívaním bytu
za obdobie 01.01.2020 - 31.12.2020“ vychádza na 1,23153, resp. 1,23135, čo je v rozpore s Vyhláškou
č. 210/2000 Z. z. Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR o meradlách a metrologickej
kontrole a § 3 ods. 5 vyhlášky, podľa ktorej najväčšia dovolená chyba v používaní sa rovná dvojnásobku

najväčšejdovolenejchybyprioverení,akprílohyč.6až73neustanovujúinak.Podľaprílohyč.8„Merače
pretečeného množstva studenej vody“ je najväčšia dovolená chyba merača pretečeného množstva
studenej vody pri overení +- 5%. To znamená, že tolerancia pretečeného množstva studenej vody
vodomeru ako fakturačného meradla je +-10%. V prípade, ak žalobca ako správca vykonáva výmeny
a dodávky meradiel spotreby vody v jednotlivých bytoch (a aj vlastníkom bytov účtované), taktiež

meradlá plombuje a tieto kontroluje, sám zodpovedá za ich správnosť, resp. za to, aby množstvo
vody nameraného na fakturačnom meradle a namerané množstvo v jednotlivých bytoch, ktoré má byť
pomerne rozdelené, uvedenú maximálnu toleranciu podľa vyhlášky neprekročilo. Účtovanie žalovanej
sumy za spotrebu studenej vody nad vyššie uvedenú toleranciu je v rozpore so zákonom. Žalovaný ďalej
argumentoval, že správca má vedomosť o rozhodnutí vlastníkov (vlastníci na stúpačke žalovaného),

keď sa títo vlastníci rozhodli a namontovali na celej uvedenej stúpačke mokrobežné vodomery, ktoré
sú presnejšie ako suchobežné, čím aj boli splnené podmienky na výpočet koeficientu „K3“ ako pomer
množstva studenej vody na príslušnej stúpačke v zmysle článku IV Zásad pre rozpočítanie nákladov
za dodávku studenej vody. V prípade ak niektorý vlastník, prípadne žalobca nesúhlasil s rozhodnutímvlastníkov uvedenej stúpačky zriadiť si na celej stúpačke mokrobežné vodomery, prehlasovaný vlastník
bytu alebo nebytového priestoru v dome, mal právo obrátiť sa do 15 dní od oznámenia o výsledku
hlasovania na súd, aby vo veci rozhodol, inak jeho právo zaniká. Ak sa vlastník bytu alebo nebytového

priestoru v dome nemohol o výsledku hlasovania dozvedieť, mal právo obrátiť sa na súd najneskôr do
troch mesiacov od hlasovania, inak jeho právo zaniká. Uvedené rozhodnutie vlastníkov, ktorým rozhodli
o zriadení mokrobežných vodomerov na svojej stúpačke je platné aj napriek tomu, že pri hlasovaní
nebol dodržaný postup podľa § 14 ods. 2 citovaného zákona, teda že za toto uznesenie nehlasovala
nadpolovičná väčšina všetkých vlastníkov. Žalobca nepredložil do konania dôkaz, že by voči rozhodnutiu

vlastníkovzriadiťsinacelejstúpačkemokrobežnévodomerypodalosobitnúžalobunasúd.Vzhľadomku
skutočnostiam, že pri rozpočítaní žalobca postupoval v rozpore so Zásadami pre rozpočítanie nákladov
za dodávku studenej vody, keď nerešpektoval oba koeficienty „K2“ a „K3“, žalovaný rozporuje žalobný
nárok vo výške 282,88 eura za položku „Vodné a stočné“ a má za to, že položka za „Vodné a stočné“
má byť vo výške 234,87 eura. Žalovaný poukázal ďalej na nezákonnosť žalovanej položky „Ústredné
kúrenie“ v sume 88,70 eura, pričom táto nezákonnosť vyplýva zo samotného dôkazu, ktorý predložil

žalobca a to z „Vyúčtovania nákladov za plnenia poskytované s užívaním bytu za obdobie 01.01.2020 -
31.12.2020“, kde z uvedenej listiny vyplýva, že položka „Náklad na vykurovanie spoločných priestorov
za dom“ je vo výške 0,00 eur. Nie je sporné, že žalovaný je definovaný ako spotrebiteľ voči žalobcovi
a súčasne v súlade s nižšie uvedenými dôkazmi, Vyhláškou č. 240/2016 Z. z. (časová verzia predpisu
účinná od 01.01.2017 do 14.05.2021), v zmysle Zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike, ako aj

v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 2MCdo/7/2011 žalovaný nie je ani „odberateľ“ a nie
je ani „konečný spotrebiteľ“, a preto je žalobcom uplatnený nárok vo výške 88,70 eura titulom nákladov
na ústredné kúrenie nezákonný. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutia stavebných úradov
a kolaudačné rozhodnutia, kde sa správne orgány vysporiadali s námietkou žalobcu ohľadom prestupu
tepla, kde námietku žalobcu zamietli, na fotografie, ktorými žalovaný preukazuje zaizolovanie rozvodov

(čo vyplýva aj z kolaudačného rozhodnutia), ale taktiež preukazuje fotografiou stavebné oddelenie
bytu od rozvodov vykurovacej sústavy zastavanou drevotrieskovou stenou, ďalej na dôkaz predložený
samotným žalobcom, Rozpočítanie nákladov za plnenia poskytované s užívaním bytu za obdobie
01.01.2020 - 31.12.2020, kde z rozpisu vyplýva položka „Náklad na vykurovanie spoločných priestorov
za dom - 0,00 eur“, na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 2MCdol7/2011 zo dňa 31.10.2011, ako

aj rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 4Cdo/230/2007 zo dňa 30.04.2009 a definíciu konečného
spotrebiteľa podľa Zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike, ktorým v danom prípade žalovaný
nie je a tiež na 10 ods. 6 Zákona č. 182/1993 Z. z., podľa ktorého sa zohľadňuje miera využívania
spoločných častí domu a spoločných zariadení domu vlastníkmi bytov, a teda vyplýva povinnosť, nie
možnosť správcu zohľadniť túto mieru využívania pri rozúčtovaní. Položku náklady za ústredné kúrenie

vo výške 88,70 eura tak žalovaný spochybňuje a to z dôvodu, že má vlastné vykurovanie, pričom
rozvody tepla, ktoré prechádzajú cez jeho byt, sú zaizolované a on žiadne teplo neodoberá. V konaní je
predloženýmidôkazminesporné,žesažalovanýodpojilodvykurovacejsústavybytovéhodomuvsúlade
s právnym poriadkom ako aj stavebným povolením resp. kolaudačným rozhodnutím a má individuálne
vykurovanie svojho bytu. Rozúčtovanie nákladov za teplo sa riadi vyhláškou, v zmysle ktorej sa základná

zložka rozpočítava aj medzi užívateľov bytov a nebytových priestorov s individuálnym vykurovaním
okrem prípadov, keď byt alebo nebytový priestor s individuálnym vykurovaním má polohu podľa § 7 ods.
3 písm. a) uvedenej vyhlášky resp. neprechádzajú cez neho rozvody tepla. Zároveň Zákon č. 657/2004
Z. z. definuje konečného spotrebiteľa, ktorým je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá teplo
rozpočítané koncovým odberateľom alebo fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá vykonáva

činnosť podľa § 1 ods. 3 písm. c) využíva výlučne na vlastnú spotrebu. Žalovaný v tejto súvislosti
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 2MCdo/7/2011 zo dňa 31.10.2011, z ktorého
okrem iného vyplýva, že: „Základná zložka na dodané teplo na vykurovanie sa síce s poukazom na
ustanovenie § 5 ods. 2 vyhlášky rozpočíta aj medzi užívateľov bytov a nebytových priestorov, ktorí majú
individuálne vykurovanie a nemajú priamo uzatvorenú zmluvu o dodávke a odbere tepla s dodávateľom,

ale ak sú títo užívatelia zároveň spotrebiteľmi vo vzťahu k spoločným priestorom, ktoré sú vybavené
vykurovacími telesami a určené na spoločné užívanie konečnými spotrebiteľmi.“ Z tohto záveru tak
vyplýva, že základná zložka na dodané teplo na vykurovanie sa podľa § 5 ods. 2 vyhlášky rozpočíta aj
medzi vlastníkov bytov resp. nebytových priestorov, ktorí majú individuálne vykurovanie, ale len ak ho
využívajú výlučne na vlastnú spotrebu. Keďže však žalovaný vykonal také technické opatrenia (izolácia

rozvodov, ktoré prechádzajú cez jeho byt resp. ich stavebne oddelil od bytu čo vyplýva aj z predloženej
fotodokumentácie), ktoré bránia tomu, aby užíval teplo výlučne na vlastnú spotrebu s tým, že nebolo v
konaní tvrdené a ani preukázané, že by spoločné priestory bytového domu, v ktorom sa nachádza byt
žalovaného, boli vybavené vykurovacími telesami, resp. bolo naopak dôkazom preukázané, že spoločnépriestory nie sú vôbec vykurované (položka Náklad na vykurovanie spoločných priestorov za dom - vo
výške 0,00 eura). Preto je preukázané, že žalovaný nie je konečným spotrebiteľom tak, ako to definuje
Zákon č. 657/2004 Z. z. a z tohto dôvodu nemožno aplikovať ani citovanú vyhlášku o rozpočítavaní tepla,

resp. schválené zásady na žalovaného, nakoľko by účtovanie takýchto nákladov za dodávku tepla bolo
vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka
a išlo by o bezdôvodné obohatenie. Taktiež je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že vlastníci bytov,
okrem súhlasu v stavebnom konaní, aj v roku 2022 rozhodli o tom, že sa žalovanému nebude účtovať
takýtonáklad.PretojenárokžalobcuvtejtočastinedôvodnýatoajspoukazomnarozsudokNajvyššieho

súdu SR, sp. zn.: 4Cdo/230/2007 zo dňa 30.04.2009, v dôsledku čoho nevznikla žalovanému povinnosť
platiť takýto náklad za dodávku tepla vo výške 88,70 eura. Žalovaný ďalej namietal nezákonnosť
žalovanej položky „Náklady na správu“ v sume 69,96 eura, ktorá súvisí jednak so skutočnosťou, že o
Zmluve o výkone správy sa nehlasovalo a tá nikdy nebola schválená a ako aj s porušením povinnosti
vykonať vyúčtovanie použitia fondu prevádzky rozúčtované na jednotlivé byty. Ak ju teda žalobca v
žalobe uplatňuje, nemôže ju odvodzovať od neuzavretej Zmluvy o výkone správy, resp. od porušenia

svojej povinnosti. Žalobca ako správca porušuje svoju povinnosť v zmysle § 8a ods. 2 poslednej vety
Zákona č. 182/1993 Z. z., podľa ktorého „Zároveň je povinný vykonať vyúčtovanie použitia fondu
prevádzky, údržby a opráv, úhrad za plnenia rozúčtované na jednotlivé byty a nebytové priestory v
dome. V zmysle § 8a ods. 4 prvá veta Zákona č. 182/1993 Z. z. ak správca nepredloží vlastníkom
bytov a nebytových priestorov v dome správu o svojej činnosti za predchádzajúci rok týkajúcu sa domu,

vyúčtovanie použitia (fondu prevádzky, údržby a opráv a úhrad za plnenia v lehote podľa odseku 2, nemá
až do ich predloženia nárok na platby za správu. Žalobca ako správca vlastníkom bytov nepredložil
vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrad za plnenia rozúčtované na jednotlivé
byty, a preto zo zákona nemá nárok na platbu za správu. Jedna tabuľka s počiatočným a konečným
stavom tvorby a čerpania Fondu opráv nie je rozúčtovanie použitia fondu prevádzky „na jednotlivé byty“.

Žalovaný v súvislosti s „nákladmi spojenými s rozpočítavaním spotrieb“ vo výške 13,55 eura uviedol, že
tento náklad súvisí a jeho nezákonnosť preukazuje opätovne skutočnosť, že o Zmluve o výkone správy
sa nehlasovalo a tá nikdy nebola schválená a súčasne každoročné vyúčtovanie nákladov spojené s
užívaním bytu je nepresné, nepravdivé, svojvoľné a protiprávne (pozn. nesprávne rozpočítanie spotreby
vody bez koeficientov „K2“ a „K3“ a nesprávny výpočet ústredné kúrenie). Záverom žalovaný uviedol,

že má za to, že žaloba je nedôvodná jednak v uplatnenej výške nároku, ale taktiež absentuje aktívna
legitimácia na podanie žaloby. Žalovaný tiež žiadal, aby súd konanie vedené pod sp. zn.: 16C/34/2023
prerušil a to do právoplatného ukončenia súdnych konaní vedených pred tunajším súdom pod sp. zn.:
15Cú79/2018, sp. zn.: 16C/34/2019, sp. zn.: 5C/3/2021 a 16C/27/2022. Svoj procesný návrh odôvodnil
tým, že na tunajšom súde prebieha medzi tými istými účastníkmi konania viacero súdnych konaní za

jednotlivérokyodroku2002,pričomprávoplatneukončenésúdnekonaniasúzaroky2010,2011a2015.
Ostatné konania sú buď na súde prvej inštancie, alebo sú v odvolacom konaní, prípadne právoplatné
rozhodnutia napadnuté v dovolacom konaní. Tie však budú s najväčšou pravdepodobnosťou zrušené
pre závažné procesné pochybenie, ako to bolo v ostatných konaniach (uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 26.09.2018, sp. zn. 4 Cdo 221/2017, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.08.2020, sp.

zn. 2 Cdo 310/2020). Hoci sa v konaní posudzujú úhrady a náklady za jednotlivé roky, v zmysle Zákona
č. 182/1993 Z. z. a Zmluvy o výkone správy v jednotlivých súdnych konaniach sa rieši jednak otázka
aktívnej legitimácie pre nové dôkazy, ktoré v už právoplatných konaniach (roky 2010, 2011 a 2015)
neexistovali (nové dôkazy od vlastníkov, že sa Zmluva o výkone správy neschválila), resp. pochybenia
pri výpočte vyúčtovania (napr. pri spotrebe vody alebo ústredného kúrenia), ktoré budú mať vplyv na

súdne konanie v nasledujúcom roku. Vzhľadom k tomu je nevyhnutné, aby sa toto súdne konanie -
žaloba za rok 2020 prejednávala po právoplatnom skončení súdnych konaní za predchádzajúce roky,
a to najmä žaloby za roky tesne predchádzajúce roku 2020, t. j. súdne pojednávania za roky 2016 až
do roku 2019.

3. Keďže žalovaný podal proti platobnému rozkazu včas odpor s vecným odôvodnením, platobný rozkaz
sp. zn.: 16C/34/2023 - 139 zo dňa 06.06.2023 sa v zmysle § 267 ods. 4 CSP zrušil.

4. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom vec prejednal. Právna zástupkyňa žalobcu na
pojednávaní uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava podanej žaloby, z ktorej je podľa jej názoru je

zrejmé, že na základe uvedených skutočností a predložených dôkazov je podaná dôvodne. Má za to, že
žalovaný si neplní svoje zákonné povinnosti, ktoré mu jednak vyplývajú zo Zákona o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov, ako aj zo zmluvy o výkone správy. Z predložených dokladov je zrejmé, že
žalovanému boli vystavené dva predpisy mesačných záloh na úhrady a to od 01.01.2020 vo výške 62,67eura a od 07.07.2020 vo výške 65,07 eura. Žalovaný dlhodobo nerešpektuje skutočnosť, že v zmysle
zákona aj zmluvy o výkone správy, má vykonávať pravidelné mesačné platby a to vždy najneskôr do 30.
dňa toho ktorého mesiaca. Spravidla platby vykonáva dvakrát, prípadne trikrát do roka, čo bol aj prípad

žaloby, kedy žalovaný uhradil 20.01.2020 sumu 400,- eur a dňa 13.07.2020 sumu vo výške 194,08 eura
a nakoniec ešte 18.08. vo výške 16,80 eura. Ako vyplýva z podanej žaloby, žalovaný mal celkovo za
žalované obdobie uhradiť sumu 766,44 eura, avšak uhradil len sumu 610,88 eura. Vykonal ešte jednu
úhradu, ktorá súvisela s vyúčtovaním za rok 2020 a to dňa 25.05.2021 vo výške 62,85 eura. Titulom
záverečnej reči uviedla, že vzhľadom na vykonané dokazovanie má za to, že žalobca jednoznačne

preukázal dôvodnosť podanej žaloby čo do dôvodnosti nároku ako aj výšky uplatňovanej istiny, preto
navrhla, aby súd podanej žalobe v celom rozsahu vyhovel a zároveň, aby zaviazal žalovaného k náhrade
trov konania vo výške 100 %.

5. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že má za to, že žaloba je v celom rozsahu
nedôvodná a pridržiava sa odôvodnenia písomného odporu a tam predložených dôkazov. Žalobca

uplatňuje svoje nároky v žalobe na podklade predloženej súkromnej listiny s názvom „Uznesenie zo
schôdze vlastníkov zo dňa 27.06.2007.“ Žalovaný k odporu predložil dôkazy, ktoré obsah pravdivosti
tejto listiny vyvracajú. Žalobca sa súčasne odvoláva a poukazuje na už právoplatne skončené konania
medzi stranami sporu a to 11C/99/2015 a konanie 9C/170/2014. K týmto súdnym konaniam uvádza,
že z nich jednoznačne vyplýva, že sa odvolacie súdy so súkromnou listinou, teda uznesením zo

schôdze vlastníkov vôbec nevysporiadali a táto otázka netvorila nosnú spornú otázku. K jednotlivým
položkám udáva, že spotreba studenej vody je rozpočítavaná v rozpore so zásadami pre rozpočítanie
nákladov na dodávku tejto studenej vody, kde žalobca nevychádzal z dvoch koeficientov, ale z dvoch
samostatných období a to od 01.01. až 31.08. a druhého obdobia od 01.09. až 31.12. K položke ústredné
kúrenie žalovaný predložil rozhodnutia stavebných úradov a kolaudačného rozhodnutie, fotografiami

preukazoval zaizolovanie rozvodov, ako aj dôkaz predložený žalobcom s názvom „ Rozpočítanie
nákladov za plnenia za obdobie od 01.01.2020 až 31.12.2020“, kde vyplýva položka náklad na
vykurovaniespoločnýchpriestorovzadom0,-eur.Záväzkovývzťahmedzistranamisporujedodávateľa
spotrebiteľ, avšak žalovaný nie je spotrebiteľom tak, ako to definuje Zákon č. 657/2004, a preto nemožno
aplikovať ani citovanú vyhlášku o rozpočítavaní tepla, resp. schválené zásady žalobcu na žalovaného.

Žalovaný ako užívateľ bytu nie je ani spotrebiteľ vo vzťahu k spoločným priestorom, a preto je nárok
na položku ústredné kúrenie v sume 88,70 eura nezákonný. K položke náklady na správu nezákonnosť
poukazuje na tom, že jednak o zmluve o výkone správy sa nehlasovalo a tá nikdy nebola schválená,
ale že žalobca porušuje aj povinnosť v zmysle ustanovenia § 8a ods. 2 posledná veta, kedy je povinný
vyúčtovanie použitia fondu prevádzky údržby a opráv vykonať rozúčtovanie na jednotlivé byty. Podľa

odseku 4 ak tak správca neurobí, nemá až do ich predloženia nárok na platbu za správu. Žalobca
predložil iba jednu tabuľku s počiatočným a konečným stavom tvorby a čerpania fondu, avšak to nie
je rozúčtovanie v zmysle zákona. Náklady spojené s rozpočítaním spotrieb vo výške 13,55 eura je
opätovne z dôvodu, že o zmluve o výkone správy sa nehlasovalo a súčasne každoročné vyúčtovanie
nákladov z tých dvoch dôvodov čo uvádzal, je nepresné, nepravdivé a protiprávne. Právny zástupca

žalovaného titulom záverečnej reči uviedol, že na základe predložených dôkazov je preukázané,
že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná. K listine a to „Uznesenie zo schôdze vlastníkov zo dňa
27.11.2007“ a tým aj schválenie zmluvy o výkone správy tu v podstatnej otázke vychádza súd pri
predbežnom právnom posúdení veci z právoplatného konania 15C/79/2018, kde poukazuje na § 14
ods. 4 Zákona o bytoch. Má za to, že ak by súd v tomto zmysle rozhodol, tak v tejto podstatnej

otázke vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. § 14 ods. 4 Zákona č. 182/1993 ustanovuje
spôsob a lehotu na námietky prehlasovaného vlastníka, avšak v danom prípade sa nejedná o práva,
resp. povinnosti prehladovaného vlastníka, t.j. nejde tu o namietanie výsledku hlasovania, pretože ku
schôdzi a samotnému hlasovaniu nikdy neprišlo. Poukazuje na to, že žalobca ani nerozporoval procesnú
obranu, ktorou preukázal neexistenciu konania schôdze a to dôkazmi, ktoré neboli rozporované a to,

že za existenciu dôkazu, že Ing. J. bola zvolená za predsedníčku po P. K. už v roku 2006, takisto
nebol žalobcom rozporovaný dôkaz, že už schôdzu na 27.11.2007 zvolávala predsedníčka I. J., takisto
žalobca nerozporoval dôkaz, že spoluvlastníci bytov uviedli, že sa schôdza dňa 27.11.2007 nekonala a
že ich podpisy na prezenčnej listine sú sfalšované. S prihliadnutím na to, že teda neboli rozporované
dôkazy, ako aj na to, že nemožno v danom prípade uplatniť ustanovenie § 14 ods. 4 Zákona č.

182/1993, žalovaný uniesol dôkazné bremeno, ktorým vyvrátil pravdivosť listiny s označením uznesenie
zo schôdze vlastníkov zo dňa 27.11.2007. Ďalšia podstatná vada pri predbežnom právnom posúdení,
resp. v prípade ak by súd postupoval v zmysle už citovaného rozhodnutia 15C/79/2018 je skutočnosť,
že v uvedenom konaní sa nenachádzali nové dôkazy, a teda súd v právoplatne skončenom konaní15C/79/2018 z nich ani nemohol vychádzať. Až po skončení týchto konaní predložili nové dôkazy do
tohto konania v podobe vlastníkov bytov pani B., M. a pána K., ktorí potvrdili svojim podpisom, že
uvedená schôdza dňa 27.11.2007 sa nekonala a ani sa nehlasovalo. Taktiež pani E., t. j. osoba, ktorá

mala byť overovateľka sama potvrdila, že ku schôdzi vôbec nedošlo. Preto nemožno v tejto podstatnej
otázke vychádzať z právoplatného konania 15C/79/2018 a nemožno ani vychádzať z § 14 ods. 4 Zákona
č. 182/1993. Je preukázaný rozpor v žalovanej položke spotreby studenej vody, kde samotný žalobca
písomným oznámením zo dňa 17.11.2023 pri výpočte spotreby studenej vody potvrdil, že vychádza
nie z dvoch koeficientov, ale z dvoch období a s jedným koeficientom a to za obdobie 1-8 mesiaca a

druhé obdobie je 9-12 mesiaca. Z predloženého dôkazu, ktoré predložilo samotné bytové družstvo a
to je rozpočítanie nákladov, ktoré vykonávala firma BEAT s.r.o., tento rozpor výpočtu so zásadami pre
rozpočítanie nákladov vyplýva ešte viac, kde je reálna spotreba 92 m3 u žalovaného rozdelená na dve
samostatné obdobia a tu každé jedno obdobie je vynásobené jedným koeficientom a jednotkovou cenou
studenej vody. Preto je dôkazne preukázaná nezákonnosť žalovanej položky pri spotrebe studenej vody.
Čo sa týka položky ústredné kúrenie, tu sa pridržiava argumentácie v podanom odpore, pretože ide

o spotrebiteľský nárok žalobcu alebo charakter a je preukázané, že žalovaný je odpojený od dodávky
teplej vody alebo tepla, teda nie je v rámci bytu spotrebiteľom, avšak žalovaný nie je ani spotrebiteľom
vo vzťahu k spoločným priestorom, ktoré by mohli byť vykurované a kde by mohol odoberať teplo,
pretože položka náklad na vykurovanie spoločných priestorov za dom je 0,- eur. Preto je tento žalovaný
nárok za položku za ústredné kúrenie v sume 88,70 eura nezákonný. Čo sa týka položky náklady na

správu v sume 69,96 eura, tu sa opätovne pridržiava argumentácie uvedenej v odpore a to, že pokiaľ
nie je predložené vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv rozúčtované na jednotlivé byty,
tak dovtedy správca nemá na uvedenú platbu nárok. Žalobca predložil len tabuľku s počiatočným a
konečným stavom a všeobecná poznámka: „údržba BF dom“, kde je niekoľko, 8 takýchto neurčitých
položiek bez toho, aby sa vedelo, kde je to, čo to je. V zmysle uvedeného žalobca nemá nárok na

túto platbu s poukazom na § 8a ods. 2 zákona. Vzhľadom k tomu navrhuje žalobu zamietnuť a priznať
žalovanému nárok na náhradu trov konania.

6. Napadnutým (zhora v záhlaví tohto rozhodnutia označeným) rozsudkom Okresný súd Levice ako súd
prvej inštancie v spore takto rozhodol:

I. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania zamieta.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 219,62 eura spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 219,62 eura od 04.06.2021 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti

tohto rozsudku.

III. Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.

IV. Žalobcovi sa voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 97,94 %.

7. V dôvodoch svojho rozhodnutia, s poukazom na označené vykonané dokazovanie skutkový stav
sporu ustálil nasledovne:

7.1. Žalovaný je výlučným vlastníkom bytu č. X na X. N. E. XX bytového domu so súpisným číslom XXX

F. G. C. XX E. D., zapísaného na LV č. XXXX, vedenom pre okres Q., obec D., katastrálne územie D.,
s ktorým vlastníctvom je spojené aj spoluvlastníctvo žalovaného na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu, ako aj na pozemku o podiele XXXX/XXXXXX.

7.2. Z uznesenia zo schôdze vlastníkov zo dňa 27.11.2007, ktoré sa malo uskutočniť o 18:00 hod. pre

bytový dom XXXX, XXXX E. D. F. G. C. R. X, X, XX, XX, XX vyplýva, že týmto uznesením malo dôjsť k
schváleniu spornej zmluvy o výkone správy v zmysle novely Zákona č. 268/2007 Z. z., ktorá skutočnosť
vyplýva z bodu 1 písm. f) tohto uznesenia. Prezenčnú listinu zo dňa 27.11.2007 bytového domu XXXX,
N.C.XX,XX,XXpodpísaloXXvlastníkovzcelkovéhopočtuXXvlastníkovvbytovomdome,okreminého
aj sám žalovaný. Okrem toho na tejto schôdzi bola v zmysle uznesenia zvolená za zástupcu vlastníkov

bytov v D. F. G. C. X, X, XX, XX H. XX I. A. J., pričom na uznesení je uvedená návrhová komisia v
zložení S. K., T. O. a v nižšej časti je uvedená I. A. J., ako predseda VČS. Zo zoznamu vlastníkov, ktorí
majú podpísanú spornú zmluvu o výkone správy ako aj zo zoznamu vlastníkov, ktorí si spornú zmluvuo výkone správy prevzali vyplýva, že žalovaný predmetnú zmluvu nepodpísal, odmietol si ju prevziať a
tiež, že XX vlastníkov spornú zmluvu podpísalo a prevzalo.

7.3. Zo zmluvy o výkone správy č. 3490004/2005 s Dodatkom 2007 zo dňa 31.01.2008 okrem iného
podľa článku II, bodu 1. vyplýva, že predmetom zmluvy je výkon správy a úprava vzájomných práv a
povinností zmluvných strán za dohodnutých podmienok spôsobu výkonu správy v bytovom dome súp.
č. XXX na ul. N. C. XX č. bytu ..., posch. ..., D. podľa uzn. schôdze vlastníkov zo dňa 25.11.2005 a
zo dňa 27.11.2007. V článku II, bode 5 zmluvy sa vlastníci sa zaväzujú platiť preddavky na náklady

za poskytované plnenia spojené s užívaním bytu a do fondu prevádzky, údržby a opráv a dohodnutú
odplatu za realizovaný výkon správy. Podľa článku III, bodu 1. je správca povinný vykonávať správu
domu samostatne, v mene vlastníkov v dome a na ich účet a je oprávnený konať pri správe domu
za vlastníkov v dome pred súdom. Podľa článku IV, bodu 3., 4., 5. a 8., vlastník je povinný mesačne
vopred uhrádzať správcom stanovené preddavky za plnenia spojené s užívaním bytu podľa čl. III.
bod 4. zmluvy a ďalšie platby podľa rozhodnutia väčšiny vlastníkov a to na účet domu v banke. Pri

rozúčtovaní úhrad za plnenia sa zohľadňuje miera využívania spoločných častí domu a spoločných
zariadenídomuvlastníkmi.Vlastníkjepovinnýmesačnevopreduhrádzaťpreddavkydofonduprevádzky
údržby a opráv vo výške schválenej vlastníkmi na účet domu. Vlastníci vykonávajú úhrady do fondu
prevádzky, údržby a opráv podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu, ak sa vlastníci nedohodli inak.
Vlastník je povinný mesačne vopred uhrádzať poplatok za výkon správy a to: u vlastníka člena družstva

je poplatok vo výške 121,- Sk + DPH t. j. l44,- Sk a u vlastníka nečlena družstva je poplatok vyšší o
15 %. Poplatok na výkon správy môže byť ročne upravený podľa ukazovateľov ekonomického vývoja
v oblasti nehnuteľnosti, prenájmu, obchodnej činnosti a ostatných služieb zverejnených štatistickým
úradom SR. Vlastníci sú povinní vyúčtovaním záloh zistený nedoplatok na skutočných nákladoch za
poskytnuté plnenia uhradiť do 15 dní odo dňa doručenia vyúčtovania. V tej istej lehote je správca

povinný vrátiť vlastníkom vyúčtovaním zistený preplatok, alebo so súhlasom vlastníkov tento započítať
do platieb na ďalšie obdobie. Zmluvná strana, ktorá je v omeškaní so splnením tejto povinnosti, je
povinná zaplatiť úrok z omeškania v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Nárok
na náhradu škody tým nie je dotknutý. Podľa článku V bodu 1. zmluvy, styk vlastníkov so správcom
zabezpečuje zástupca vlastníkov zvolený na schôdzi vlastníkov. Okrem toho sa v tomto článku tiež

uvádza, že schôdza vlastníkov rozhoduje o odmenách zástupcu vlastníkov a ďalších užívateľov bytov
podieľajúcich sa na správe domu. Podľa článku VII, bodu 1 zmluvy, práva a povinnosti vlastníka a
správcu sú všeobecne určené platnými právnymi normami, osobitne Zákonom o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov č. 182/93 Z. z., ďalej Občianskym zákonníkom, zmluvou a u vlastníka - člena
družstva tiež primerane stanovami bytového družstva a inými vnútrodružstevnými smernicami družstva.

Zmluva o výkone správy, jej zmena alebo jej zánik sa schvaľuje nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých
vlastníkov v dome. Schválená zmluva o výkone správy alebo jej zmena, alebo jej zánik, je záväzná pre
všetkých vlastníkov v dome, ak je podpísaná nadpolovičnou väčšinou vlastníkov v dome a správcom.
Správca je povinný schválenú zmluvu alebo jej zmenu doručiť každému vlastníkovi bytu a nebytového
priestoru v dome v súlade s ustanovením § 46 O.S.P.

7.4. Z listinných dôkazov predložených do spisu vedeného pred tunajším súdom pod sp. zn.:
16C/27/2022 (pozn. súdu: vec prejednávaná rovnakým zákonným sudcom), a to konkrétne z Pozvánky
zo dňa 23.11.2006, o čom svedčí napokon aj odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Levice sp. zn.:
16C/27/2022 - 573 zo dňa 05.04.2023, je súdu známe, že predstavenstvo družstva a výbor členskej

samosprávy zvolal na deň 13.12.2006 o 17:00 hod. členskú schôdzu, schôdzu vlastníkov v bytovom
dome C. X - X, XX - XX. V bode 6. programu rokovania sa uvádza prerokovanie a schválenie Zásad
na rozpočítanie nákladov za dodávku tepla na ÚK, TÚV, SV a odvod dažďovej vody v nadväznosti na
Vyhlášku ÚRSO č. 630 Z. z. a v bode 7. programu, prerokovanie a schválenie Zásad pre určovanie
výšky preddavkov na prevádzku, údržbu a opráv bytového fondu a za plnenia poskytované s užívaním

bytu. Z listiny označenej ako „Návrh na uznesenie zo schôdze vlastníkov bytového domu v D., ul. C.
R. X - XX“, vyplýva, že schôdza vlastníkov schvaľuje okrem iného Zásady na rozpočítanie nákladov za
dodávku tepla na ÚK, TÚV, SV a odvod dažďovej vody v nadväznosti na Vyhlášku ÚRSO č. 630/2005 a
tiež Zásady pre určovanie výšky preddavkov na prevádzku, údržbu a opráv bytového fondu a za plnenia
poskytované s užívaním bytu a ich vyúčtovanie.

7.5. Z rovnakého spisu je súdu ďalej známe, že z listinného dôkazu „Zásady na rozpočítanie nákladov
za dodávku tepla na ÚK, TÚV, SV a odvod dažďovej vody v nadväznosti na Vyhlášku ÚRSO č.
630/2005“ okrem iného vyplýva: Článok IV - Rozpočítanie SV, bod 1.: Pre rozpočítanie nákladov naSV sa musí použiť cena vody (vodné, stočné) a nameraná spotreba vody v objekte rozpočítania
fakturovaná dodávateľom vody za príslušné obdobie. Bod 2., písm. b): Pre rozpočítanie nákladov na SV
pre užívateľov sa použije skutočná spotreba SV nameraná určeným meradlom na meranie množstva

SV v byte alebo nebytovom priestore po úprave koeficientom. V prípade, že v objekte rozpočítavania sú
inštalované na stúpačkách SV určené meradlá na meranie množstva SV je: Koeficient K2 pre úpravu
množstva SV nameranej na stúpačke SV sa vypočíta ako pomer nameraného (fakturovaného) množstva
SV v objekte rozpočítavania (päta domu) a súčtom nameraného množstva SV na všetkých stúpačkách
SVvobjekterozpočítavania.KoeficientK3preúpravumnožstvaSVnameranéhouužívateľasavypočíta

ako pomer množstva SV na príslušnej stúpačke SV upraveného koeficientom K2 a súčtom nameraného
množstva SV v bytoch a nebytových priestoroch na príslušnej stúpačke SV. Článok V - Rozpočítanie
nákladov na stočné a dažďovej vody, bod 1. a 2.: Pre rozpočítanie nákladov na stočné dažďovej vody
sa musia použiť náklady fakturované za stočné dažďovej vody správcom kanalizácie v danej lokalite
pre príslušný objekt rozpočítavania za zúčtovacie obdobie. Náklady na stočné dažďovej vody v objekte
rozpočítavania sa zúčtujú na jednotlivé byty v pomere podlahovej plochy bytu k celkovej podlahovej

ploche bytového domu.

7.6. Zo zásad pre určovanie výšky preddavkov na prevádzku, údržbu a opráv bytového fondu a za
plnenia poskytované s užívaním bytu a ich vyúčtovanie okrem iného vyplýva: Čl. 2, bod 1: Preddavky
za plnenia poskytované s užívaním bytu sa určujú vo výške skutočných nákladov za posledných 12

mesiacov, upravených na očakávanú skutočnosť obdobia pre ktoré sa preddavky stanovujú. Čl. 2, bod 2:
Preddavkyzaplneniaposkytovanésužívanímbytuuvlastníkovbytovsastanovujúvrozsahu:a)náklady
na poistenie bytového domu sa určia pomerným dielom z výšky ročného poistného v nadväznosti na
poistnú zmluvu podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu v súlade s § 10, ods. 1 Zákona č. 469/2005,
b) náklady na prevádzku domu - sa určia podľa individuálnej potreby domu v súlade s právoplatným

uznesením schôdze vlastníkov bytov príslušného domu, napr. na odpočet vodomerov, na upratovanie
spoločných priestorov domu, činnosť domového údržbára a iné. Výška nákladov na prevádzku domu
sa stanovuje jednotne na byt bez ohľadu na jeho veľkosť. c) náklady na činnosť výborov členských
samospráv (ďalej len VČS) sa stanovujú jednotne na byt bez ohľadu na jeho veľkosť vo výške schválenej
uznesením schôdze vlastníkov príslušného domu, d) náklady na správu bytu a domu sa stanovujú

jednotne na byt bez ohľadu na jeho veľkosť na základe bilancie potrieb zdrojov na vykrytie nákladov
súvislosti s výkonom správy, e) tvorba fondu prevádzky, údržby a opráv - výšku preddavkov urči
schôdza vlastníkov bytov a nebytových priestorov vždy na jeden rok dopredu tak, aby bolo zabezpečené
krytie predpokladaných nákladov spojených s prevádzkou, údržbou a opravami, prípadne zlepšením
spoločných častí a spoločných zariadení domu, g) preddavok na elektrickú energiu - slúži na vykrytie

nákladov v oblasti spotreby elektrickej energie v spoločných priestoroch a spoločných zariadeniach
domu. Výška zálohy sa určí podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu.

7.7. Opäť z listinných dôkazov predložených do spisu sp. zn.: 16C/27/2022 je súdu známe Uznesenie
zo schôdze vlastníkov konanej dňa 25.03.2011 o 17:00 v bytovom dome v D. F. G. C. R. XX, XX, XX, z

ktorého vyplýva, že schôdza vlastníkov schválila okrem iného rozpočítanie nákladov na ústredné kúrenie
v pomere základná zložka 30 % a spotrebná zložka 70 %. Na konci zápisnice z uvedenej schôdze
vlastníkov sa nachádza poznámka: „Zápisnica nezodpovedá prejednávaným a schváleným bodom
programu. So zápisnicou nesúhlasím“, ktorá poznámka je podpísaná žalovaným. Rovnaká poznámka
spolu s podpisom žalovaného sa nachádza aj na prezenčnej listine k predmetnej schôdzi.

7.8. Predstavenstvo družstva na svojom zasadnutí dňa 27.02.2012, počtom hlasov 9, Uznesením č.
183/02/2012, schválilo náklady za aktivity Okresného stavebného bytového družstva pri vyúčtovaní vo
výške 0,96 eura/bytová jednotka vrátane DPH.

7.9. Predstavenstvo Okresného bytového družstva navrhlo v októbri 2012 úpravu výšky poplatkov
za výkon správy. V predmetnom návrhu poukázalo na to, že na základe údajov v oblasti inflácie
zverejnených na stránkach štatistického úradu SR za rok 2011 vo výške 3,9 %, na januárovom
predstavenstve 2012 bol predložený návrh na úpravu výšky poplatkov za výkon správy pre rok 2012,
a to v súlade s čl. IV. bod 5 Zmluvy o výkone správy. Nakoľko predstavenstvo svojim uznesením č.

170/01/2012 zo dňa 30.01.2012 zamietlo, resp. neschválilo navrhovanú úpravu z dôvodu nevhodnej
ekonomickej situácie vlastníkov a nájomcov bývajúcich v bytoch v správe a majetku družstva, predkladá
saopätovnenávrhnazmenupoplatkov.Poznamenalo,ževpriebehuroka2012došlokďalšiemunárastu
miery inflácie vo výške 3,7 % a pokiaľ sa chce udržať kladné hospodárenie družstva a dosahovaniauspokojivých výsledkov, úprava poplatkov od 01.01.2013 je nutná. Uviedlo tiež, že pred spracovaním
svojho návrhu družstvo preverilo i výšku poplatkov konkurenčného prostredia, ktoré svoje poplatky
navýšiloomieruinflácieužod05/2012avnadväznostinatotozistenieúpravupoplatkovzavýkonsprávy

od 01.01.2013 odporúča okrem iného uskutočniť tak, že v prípade člena družstva sa táto suma navýši
zo sumy 5,42 eura na sumu 5,83 eura vrátane DPH. Predstavenstvo družstva tak počtom hlasov 9,
Uznesením č. 286/10/2012, schválilo úpravu kalkulácií preddavkov za výkon správy podľa predloženého
návrhu a to od 01.01.2013.

7.10. V dňoch 21.02.2018 - 23.02.2018 sa uskutočnilo písomné hlasovanie vlastníkov v bytovom
dome o schválení zvýšenia tvorby fondu prevádzky, údržby a opráv na sumu 0,40 eura/m2/mesiac od
01.04.2018. Súhlas so zvýšením bol podmienený súhlasom nadpolovičnej väčšiny všetkých vlastníkov
bytov, pričom v bytovom dome C. XX, XX, XX je XX vlastníkov bytov. Z Oznámenia o priebehu a výsledku
písomného hlasovania vyplýva, že hlasovania sa zúčastnilo spolu XX vlastníkov, z toho XX vlastníkov
vyjadrilo svojím podpisom súhlas a X vlastníci nesúhlasili.

7.11. Predpisom mesačnej zálohovej úhrady za užívanie bytu platného od 01.01.2020 bola žalovanému
predpísaná mesačná zálohová úhrada vo výške 62,67 eura. Táto pozostávala z predpisu zálohovej
úhradynaústrednékúrenievovýške3,42euramesačne,zpredpisuzálohovejúhradynavodnéastočné
studenej vody vo výške 17,32 eura mesačne, z predpisu zálohovej úhrady za dažďovú vodu vo výške

1,30 eura, z predpisu zálohovej úhrady na elektrinu týkajúcu sa spoločných častí a zariadení domu
vo výške 1,06 eura mesačne, z predpisu zálohovej úhrady za poistenie bytového domu vo výške 0,60
eura mesačne, z predpisu zálohovej úhrady za správcovský poplatok vo výške 5,83 eura mesačne, z
predpisu zálohovej úhrady za spracovanie vyúčtovania vo výške 0,30 eura mesačne. Predpis za plnenia
poskytované s užívaním bytu tak činil spolu sumu 29,83 eura. Okrem toho bol žalovaný povinný platiť

aj zálohovú úhradu do fondu prevádzky, údržby a opráv bytového domu vo výške 32,84 eura mesačne,
ktorá pozostávala zo zálohovej úhrady podľa plochy bytu vo výške 32,52 eura a zo zálohovej úhrady
spočívajúcej vo výške 25 % z plochy balkóna, lódžie v sume 0,32 eura.

7.12. Predpisom mesačnej zálohovej úhrady za užívanie bytu platného od 01.07.2020 bola žalovanému

predpísaná mesačná zálohová úhrada vo výške 65,07 eura. Táto pozostávala z predpisu zálohovej
úhrady na ústredné kúrenie vo výške 3,42 eura mesačne, z predpisu zálohovej úhrady na vodné a
stočné studenej vody vo výške 17,32 eura mesačne, z predpisu zálohovej úhrady za dažďovú vodu
vo výške 1,30 eura, z predpisu zálohovej úhrady na elektrinu týkajúcu sa spoločných častí a zariadení
domu vo výške 1,06 eura mesačne, z predpisu zálohovej úhrady za poistenie bytového domu vo výške

0,60 eura mesačne, z predpisu zálohovej úhrady za správcovský poplatok vo výške 5,83 eura mesačne,
z predpisu zálohovej úhrady za spracovanie vyúčtovania vo výške 0,30 eura mesačne a z predpisu
zálohovej úhrady za upratovanie spoločných priestorov vo výške 2,40 eura mesačne. Predpis za plnenia
poskytované s užívaním bytu tak činil spolu sumu 32,23 eura. Okrem toho bol žalovaný povinný platiť
aj zálohovú úhradu do fondu prevádzky, údržby a opráv bytového domu vo výške 32,84 eura mesačne,

ktorá pozostávala zo zálohovej úhrady podľa plochy bytu vo výške 32,52 eura a zo zálohovej úhrady
spočívajúcej vo výške 25 % z plochy balkóna, lódžie v sume 0,32 eura.

7.13. Z vyúčtovania nákladov za plnenia poskytované s užívaním bytu zo dňa 14.05.2021 vyplýva, že
skutočné náklady žalovaného za rok 2020 predstavovali sumu 895,63 eura, teda o sumu 129,19 eura

vyššiu, než mu boli za dané obdobie predpísané preddavky. Tieto skutočné náklady pozostávali v zmysle
vyúčtovania z: A) nákladov na správu vo výške 69,96 eura (5,83 eura v prípade vlastníka, ktorý je členom
družstva x 12 mesiacov), B) z nákladov na poistenie bytového domu vo výške 7,66 eura {/209,43 eura
- (3,- eurá x 33 bytov)/ : 1.925,10 m2 x 81,30 m2 = 4,66 eura + 3,- eurá}, C) z nákladov na elektrickú
energiu týkajúcu sa spoločných priestorov vo výške 5,42 eura /128,29 eura : 1.925,10 m2 x 81,30 m2/, D)

z nákladov na ústredné kúrenie vo výške 88,70 eura /13.706,14 eura x 30 % = 4.111,84 eura, 81,30 m2 x
0,50 = 40,65 m2, 1.925,10 m2 - 40,65 m2 = 1.884,45 m2, 4.111,84 eura : 1.884,45 m2 = 2,18198, 40,65
m2 x 2,18198 = 88,70 eura), E) z nákladov na vodné a stočné vo výške 282,88 eura /(61,33 m3 spotreba
bytu x koef. 1,23153 = 75,529 m3 x 2,46280 eura/m3) + (30,67 m3 spotreba bytu x koef. 1,23135 =
37,765 m3 x 2,56500 eura/m3 = 282,88 eura)/, F) z nákladov na dažďovú vodu vo výške 17,09 eura

(404,63 eura : 1.925,10 m2 x 81,30 m2), G) z nákladov spojených s rozpočítavaním spotrieb vo výške
13,55 eura (12,59 eura + 0,96 eura), H) z nákladov spojených s upratovaním spoločných priestorov vo
výške 16,29 eura (537,60 eura : 33 bytov) a I) z tvorby fondu, prevádzky, údržby a opráv bytového domu
vo výške 394,08 eura /(81,30 m2 x 0,40 eura/m2 = 32,52 eura x 12 mesiacov) + (0,80 m2 balkón x0,40 eura/m2 = 0,32 eura x 12 mesiacov)/. Toto vyúčtovanie bolo pre žalovaného podané na poštovú
prepravu dňa 18.05.2021.

7.14. Zo správy OSBD Levice o svojej činnosti za rok 2020 podľa § 8a ods. 2 Zákona č. 182/1993
vyplývajú údaje týkajúce sa finančného hospodárenia domu k 31.12.2020, sumarizácia fondu prevádzky,
údržbyaoprávk31.12.2020,rozpistvorbyačerpaniafonduprevádzky,údržbyaopráv,stavštatutárneho
fondu, nedoplatky vlastníkov bytov k 31.12.2020, stav stavebného sporenia, stav bankového účtu
vlastníkov bytov platný pre celý dom, stav bankového účtu - viazaný vklad/finančná zábezpeka,

zostatok nesplatnej finančnej výpomoci/úveru, stav konštrukčných prvkov a spoločných zariadení domu
k 30.04.2021, údaje týkajúce sa odborných prehliadok technických zariadení, ročný plán opráv so
zohľadnením stavu spoločných častí domu a spoločných zariadení domu pre nasledujúci kalendárny
rok 2022.

7.15. Z osobného účtu žalovaného za obdobie od 01.12.2019 do 30.11.2020 vyplýva, že na základe

predpisov mesačnej zálohovej úhrady za užívanie bytu, mal žalovaný za toto obdobie uhradiť titulom
zálohových platieb za užívanie bytu celkovo sumu 766,44 eura (62,67 eura x 6) + (65,07 eura x 6).
Dňa 20.01.2020 uhradil žalovaný na účet bytového domu sumu 400,- eur, čo vyplýva aj z výpisu z účtu
bytovéhodomuzamesiacjanuár2020,dňa13.07.2020sumu194,08eura,čovyplývatiežzvýpisuzúčtu
za mesiac júl 2020 a dňa 18.08.2020 sumu 16,80 eura, čo vyplýva aj z výpisu z účtu za mesiac august

2020. Na základe vyúčtovania nákladov za rok 2020 mu bol v máji 2021 pripočítaný rozdiel predpísaných
preddavkov a skutočných nákladov za rok 2020 vo výške 129,19 eura. Žalovaný týmto titulom uhradil
na účet bytového domu dňa 25.05.2021 sumu 62,85 eura, čo vyplýva aj z výpisu z účtu bytového domu
za mesiac máj 2021. Z osobného účtu žalovaného za obdobie od 01.12.2019 do 30.11.2020 tak vyplýva
nedoplatok vo výške 221,90 eura (766,44 eura + nedoplatok za vyúčtovanie za rok 2020 vo výške 129,19

eura - žalovaným vykonané úhrady 400,- eur, 194,08 eura, 16,80 eura a 62,85 eura).

7.16. Z výpisu účtov, účet: 315 - 114 Poistenie - domy za rok 2020, vyplýva celkový náklad vo výške
209,43 eura.

7.17. Z výpisu účtov, účet: 315 - 502 elektrická energia spoločné priestory za rok 2020, vyplýva celkový
náklad vo výške 128,29 eura.

7.18. Z výpisu účtov, účet: 315 - 603 ostatné pohľadávky Ústredné kúrenie za rok 2020, vyplýva celkový
náklad vo výške 13.706,14 eura.

7.19. Z rozpisu SV na TÚV v roku 2020 vyplýva, že celková spotreba studenej vody pre bytový dom,
predstavovala spotrebu o objeme 1.863 m3, z čoho objem o 474 m3, bol použitý na ohrev teplej úžitkovej
vody. Spotreba studenej vody pre obytný dom tak predstavuje objem 1.389 m3.

7.20. Z výpisu účtov, účet: 315 - 602 ostatné pohľadávky Studená voda za rok 2020, vyplýva celkový
náklad vo výške 4.652,13 eura s tým, že suma vo výške 1.184,01 eura bola žalobcom preúčtovaná
na náklad spočívajúci v príprave na TUV. Skutočný náklad spočívajúci v spotrebe studenej vody tak
predstavoval za rok 2020 sumu 3.468,12 eura.

7.21. Z listiny označenej ako „Spotreba bytových a stúpačkových vodomerov 01.01.2020 - 31.12.2020
vyplýva nameraná spotreba studenej vody za odberné miesto (päta domu) o objeme 1.389,000 m3,
nameraná spotreba studenej vody za všetky stúpačky v objekte rozpočítania o objeme 1.337,000
m3, nameraná spotreba studenej vody na príslušnej stúpačke 349001 o objeme 243,000 m3 a súčet
nameranej spotreby studenej vody v bytoch na tejto stúpačke o objeme 205,000 m3.

7.22. Z odpočtov bytových meračov za obdobie od 01.01.2020 do 31.12.2020 vyplýva spotreba studenej
vody žalovaného za obdobie od 01.01.2020 do 31.08.2020 v objeme 61,33 m3 a za obdobie od
01.09.2020 do 31.12.2020 spotreba o objeme 30,67 m3.

7.23. Z výpisu účtov, účet: 315 - 606 zrážková voda za rok 2020, vyplýva celkový náklad vo výške 404,63
eura.7.24. Na základe písomného hlasovania vlastníkov v bytov v bytovom dome bolo vlastníkmi schválené
uznesenie UZN/0052/2020 zo dňa 20.05.2020 o upratovaní spoločných priestorov spoločnosťou Sport
Outlet Center s.r.o. od 01.06.2020 v cene 2,40 eura/byt/mesiac. Z výpisu účtov, účet: 315 - 023

Upratovanie za rok 2020, vyplýva celkový náklad vo výške 537,60 eura.

7.25. Spracovanie ročného vyúčtovania nákladov za ústredné vykurovanie, teplú úžitkovú vodu, studenú
vodu a dažďovú vodu, zabezpečuje pre žalobcu na základe Zmluvy o dielo č. 1/2017 spoločnosť
BEAT, s. r. o. Z listiny označenej ako „Náklady so spracovaním rozpočítania za rok 2020 zo dňa

06.11.2013 vyplývajú náklady so spracovaním rozpočítania pre byt žalovaného za kalendárny rok 2020
vo výške 12,59 eura s DPH. Pozostávajú tak zo základnej platby za byt vo výške 2,59 eura bez DPH,
(základný poplatok, servis softvérovej databanky, špecifické nastavenie rozpočítavania UK pre daný
byt, zablokovanie rozpočítavania 10 % TUV), z odpočtu a rozpočítavanie SV za dve obdobia vo výške
1,90 eura bez DPH, odpočet a rozpočítavanie TÚV za dve obdobia vo výške 1,90 eura bez DPH, z
rozpočítavania nákladov ÚK vo výške 1,90 eura bez DPH, vyčíslenia spotreby SV vo výške 0,25 eura

bez DPH, z tlače rozpočítavania vo výške 0,50 eura bez DPH, z grafického znázornenia spotrieb vo
výške 0,45 eura bez DPH a z vyúčtovania služieb, tlače a vytvorenia dávky vo výške 1,- euro bez DPH
(spolu 10,49 eura bez DPH).

7.26. Dňa 10.09.2003 vydalo A. D. žalovanému (spolu s manželkou) stavebné povolenie č. 139/2003-

Th na stavbu „Plynová prípojka a vnútorná plynoinštalácia bytu v bytovom dome v D., C. XX“. Do
výroku tohto rozhodnutia Krajský úrad v Nitre, odbor životného prostredia svojim rozhodnutím zo dňa
29.10.2003 pod č. 2003/10117-002 doplnil podmienku č. 1.1, v tomto znení: „Stavebníci sú povinní pri
odpojení sa od centrálneho zdroja tepla zabezpečiť odborné odpojenie a zaizolovanie zvislých rozvodov
prechádzajúcich bytom stavebníka“. Spoločnosť ESOPLYN, a. s. ďalej potvrdila, že dňa 14.08.2002

odpojila byt žalovaného od centrálneho vykurovania a prispôsobila rozvody na vykurovanie vlastným
plynovým kotlom podľa schválenej projektovej dokumentácie na SPP, a. s. Bratislava, závod Nitra.
Dňa 19.12.2003 Mesto D. vydalo kolaudačné rozhodnutie k predmetnej stavbe a povolilo jej užívanie.
Žalovaný v tejto súvislosti súdu tiež predložil listinu označenú ako „Súhlas“ zo dňa 28.09.2002 v ktorom
sa uvádza, že vlastníci bytov v bytovom dome na C. G. XX - XX E. D. súhlasia s povolením v zmene

užívania stavby, s odpojením sa od centrálneho vykurovania v byte A. B. a s plynovou prípojkou, ktorú
si zaplatí na vlastné náklady. Zároveň ho zaväzujú k tomu, aby sa v prípade vybudovania spoločného
rozvodu plynu pre celý bytový dom, prípadne vchod, prispôsobil spoločnému rozvodu. Na listine sa
nachádza 17 podpisov, vrátane žalovaného.

7.27.ŽalovanýtiežpredložilPotvrdeniepodpísanéC.L.,zktoréhovyplýva,žeC.L.potvrdzuje,žepodpis
na prezenčnej listine zo schôdze vlastníkov zo dňa 27.11.2007 nie je jeho podpisom z čoho vyplýva, že
ani prezenčná listina nie je z tejto schôdze. Potvrdil tiež, že na tejto schôdzi sa zúčastnil, schôdza sa
nekonala podľa programu a žiadne uznesenie na schôdzi prijaté nebolo. Okrem toho ani jedna zmluva
o výkone správy nebola nikdy s vlastníkmi prerokovaná, schválená na schôdzi vlastníkov bytov, on ju

nikdy neschválil a nepodpísal. Zároveň potvrdil, že falšovaná je aj zmluva o finančnej výpomoci zo dňa
23.06.2008. Z ďalšieho potvrdenia predloženého žalovaným vyplýva, že podpísaná osoba (nečitateľné
priezvisko) potvrdzuje, že na spoločnej schôdzi dvoch bytových domov na C. X, X H. C. XX, XX, XX E.
D. dňa 27.11.2007 bola, že I. J., ktorá bola za zástupkyňu vlastníkov dvoch bytových domov zvolená na
schôdzi dňa 13.12.2006, sa pred schôdzou zastupovania vzdala a na schôdzi sa nezúčastnila. Nemohla

byť preto za zástupkyňu vlastníkov zvolená dňa 27.11.2007, keď už zástupkyňou bola a pred schôdzou
sa zastupovania vlastníkov vzdala a schôdze sa nezúčastnila. Ďalšie tri osoby (P. M., C. K. a T. O.)
na uvedenom potvrdení potvrdili, že ich podpis nie je z uvedenej schôdze, na uvedenej schôdzi sa
nezúčastnili alebo je ich podpis sfalšovaný.

7.28. Žalovaný súdu ďalej predložil prehľad porovnania vlastných výpočtov koeficientov spotreby vody
a koeficientov vyúčtovaných bytovým družstvom za obdobie od roku 2013 do roku 2021, svoje záznamy
o spotrebe vody a stavoch vodomerov v roku 2020 spolu s fotografiami vodomerov. Tiež predložil
podľa svojho tvrdenia časť Zmluvy o výkone správy podpísanej dňa 11.07.2022, z ktorého vyplýva, že
správca plne rešpektuje stavebné povolenie vydané pre pána A. B. A.. Na základe prijatia právoplatného

uznesenia vlastníkov dňa 22.06.2022 p. B., byt č. X, E. XXXXXXX sa nemusí podieľať na nákladoch na
vykurovanie bytového domu, nebude pre tento byt žiaden náklad vyúčtovaný.7.29. Z listu žalovaného adresovaného OSBD zo dňa 20.10.2020 označeného ako „Oznam“ vyplýva,
že žalovaný oznamuje, že na základe nezmyselných a zavádzajúcich rozsudkov Okresného súdu v
Leviciach a Krajského súdu v Nitre, poslal dňa 19.10.2020 na účet bytového domu v žalobe za roky

2011 a 2015 sumu 523,55 eura, čo je žalovaná istina aj s úrokmi. Z toho žalovaná istina za rok 2011
je 177,10 eura a žalovaná istina za rok 2015 je 174,47 eura. Žiadal tiež, aby celá zaplatená suma
bola zaúčtovaná do fondu opráv bytového domu, pretože po zrušení rozsudkom Najvyšším súdom SR,
prípadne Ústavným súdom SR, si bude žiadať zaplatenú sumu vrátiť späť na jeho účet v L. L..

7.30. Zo zápisnice z členskej schôdze vlastníkov konanej dňa 13.12.2006 vyplýva, že P. K. H. sa zo
zdravotných dôvodov ústne vzdal funkcie predsedu. Prítomnými bola navrhnutá I. A. J.. Mandátová
komisia dala odhlasovať návrh, ktorý bol prijatý a potvrdili, že novou predsedníčkou sa stala I. J..

7.31.Žalovanýsúdutiežpredložilsumárúhrad,ktorévykonalvroku2020soznačením„Zaplatenévroku
2020 na účet nášho bytového domu“, z ktorého vyplýva, že dňa 20.01.2020 mal uhradiť zálohovú platbu

do fondu opráv, SV, DV a elektrinu podľa sprievodného listu v sume 400,- eur, ďalej dňa 28.05.2020
nedoplatok na skutočných nákladoch za rok 2019 v sume 42,- eur, dňa 13.07.2020 doplatok do fondu
opráv na 2. polrok 2020 v sume 194,08 eura, dňa 17.08.2020 platbu za upratovanie od 01.06.2020
do 31.12.2020 vo výške 16,80 eura a dňa 19.10.2020 mal zaplatiť sumu vo výške 523,55 eura podľa
rozsudku 25Co/164/2019.

8. Svoje rozhodnutie, s poukazom na uvedené skutkové závery, citované ustanovenia zákona č.
182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
ovýkonesprávy,resp.včasepodaniažalobyaod01.01.2020(§6ods.1a3,§8ods.1a5,§8aods.1,§
14ods.1až4,§32cods.2,§9ods.7a8písm.b/,§8aods.2,4a5,§8bods.1a2,§10ods.1,2,3,4a6

a§11ods.6),citovanéustanoveniaObčianskehozákonníka(OZ–zákonč.40/1964Zb.vzneníúčinnom
v čase uzavretia zmluvy o výkone správy - § 39, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 a 4, § 54a, § 100, § 101,
§ 121 ods. 3, § 122 ods. 1 a 3, § 517 ods. 1 a 2), citované ustanovenie § 2 písm. f/ Zákona o tepelnej
energetike č. 657/2004 Z. z., citované ustanovenia Vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 240/2016
Z. z., ktorou sa ustanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlá rozpočítavania

množstva tepla dodaného v teplej úžitkovej vode a rozpočítavania množstva tepla (§ 7 ods. 1 až 3 písm.
b/) a ustanovenia Civilného sporového poriadku (CSP – zák. č. 160/2015 Z. z. - § 232 ods. 3, § 151 ods.
1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2), odôvodnil prvoinštančný súd nasledovne:

8.1. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne.

Záväzkový vzťah medzi stranami sporu súd posúdil podľa Zákona č. 182/1993 Z. z., o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov, súčasne však ide o spotrebiteľský záväzkový vzťah a na žalovaného je potrebné
hľadieť ako na spotrebiteľa, a to s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn.: 1VCdo/5/2019 zo dňa 28.04.2021, podľa ktorého „Pravidlá na ochranu spotrebiteľa sa uplatnia aj na
zmluvy o výkone správy podľa § 8a zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

uzavreté medzi správcovskou spoločnosťou a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, ktorí sú fyzické
aj právnické osoby.“. Na právny vzťah vzniknutý medzi stranami sporu je tak potrebné aplikovať aj
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka), ako aj Zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

8.2. V prejednávanej veci sa súd v prvom rade zaoberal otázkou vecnej legitimácie strán sporu, ktorú
súd skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta.“ (rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 29.06.2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009).

8.3. Žalovaný v konaní v prvom rade namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu s

poukazom na tú skutočnosť, že schôdza vlastníkov dňa 27.11.2007 sa nikdy neuskutočnila a o zmluve
o výkone správy sa nikdy nehlasovalo. Zdôrazňoval, že v danom prípade sa nejedná o práva resp.
povinnosti „prehlasovaného“ vlastníka, t. j. namietanie výsledkov hlasovania, ale o to, že ku schôdzi a
samotnému hlasovaniu dňa 27.11.2007 nikdy neprišlo. K prípadnej argumentácii žalobcu s poukazom na
už právoplatne skončené konania (sp. zn.: 11C/99/2015 a sp. zn.: 9C/170/2014) uviedol, že v uvedených

konaniach sa nenachádzali úplne nové dôkazy a teda súdy z nich v tom čase ani nemohli vychádzať.

8.4. V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné poukázať na rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.
zn.: 11Co/7/2023 - 741 zo dňa 20.09.2023, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Levicesp. zn.: 15C/79/2018 - 639 zo dňa 22.12.2022, ktorý spor sa týkal totožných strán sporu, avšak za
iné rozhodné obdobie, v ktorom krajský súd uviedol: „K námietkam žalovaného týkajúcim sa ním
tvrdeného falšovania, resp. dodatočného spísania uznesenia schôdze vlastníkov zo dňa 27. 11. 2007

je potrebné uviesť, že ak mal žalovaný akékoľvek pochybnosti ohľadom prijatia uznesenia, hlasovania,
zvolania schôdze, mal sa možnosť v súlade s § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov obrátiť na súd, keďže právnym nástrojom ochrany vlastníkov bytov bolo práve podanie
žaloby podľa vyššie uvedeného ustanovenia zákona, kde by prípadne bolo možné v danom konaní
preskúmať kde, kedy a za akých okolností bolo prijaté toto uznesenie (resp. dodatočne spísané, čo

tvrdí žalovaný). Otázku platnosti rozhodnutí prijatých zhromaždením vlastníkov bytov nemôže súd
posudzovať v inom konaní než v konaní podľa vyššie uvedeného ustanovenia zákona. V danom
prípade však nebolo preukázané, že by toto uznesenie bolo vôbec napadnuté takouto žalobou zo strany
žalovaného, naopak, evidentne takáto žaloba nebola podaná. V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať
na už právoplatne skončené konania medzi stranami sporu, a to konania vedené na Okresnom súde
Levice pod. sp. zn. 11C/99/2015, 9C/170/2014, 9C/82/2017, v ktorých súdy opakovane riešili otázku

aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby a otázku platnosti zmluvy o výkone správy, pričom
zhodne dospeli k záveru, že zmluva o výkone správy je platná a tieto súdmi prvej inštancie prijaté
právne závery o platnosti spornej zmluvy boli potvrdené aj rozhodnutiami odvolacích súdov. Tiež v
rámci konaní vedených pod sp. zn. 11C/99/20 15 a 9C/170/20 14 boli aj prípadné dovolania podané
zo strany žalovaného odmietnuté dovolacím súdom. Otázka platnosti zmluvy o výkone správy je tak

opakovane právoplatne vyriešená (bez toho, aby bola niekedy spochybnená žalobou podľa ust. § 14
ods. 4 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov), pričom nie je dôvod odkloniť sa od vyššie
uvedených záverov. Iný postup by nezodpovedal jednému zo základných princípov právneho štátu -
princípu právnej istoty vo vzťahoch medzi vlastníkmi, správcami a tretími osobami. Odvolací súd tiež
doplňujúce uvádza, že súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia nikde nekonštatuje,

že považuje uznesenie zo schôdze vlastníkov zo dňa 27. 11. 2007 za verejnú listinu s vyššou dôkaznou
silou, tak ako to tvrdil žalovaný v podanom odvolaní.“ V ďalšom je potrebné poukázať aj na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1Cdo/60/2019 zo dňa 29.06.2021, v ktorom Najvyšší
súd Slovenskej republiky uviedol: „Zákonom sú prekluzívne lehoty stanovené preto, aby sa zabránilo
prieskumu prijatých rozhodnutí vlastníkov aj so značným časovým odstupom, čo by neprispelo k právnej

istote vlastníkov i tretích osôb. Z tohto dôvodu dovolací súd zastáva názor, že po uplynutí 15-dňovej,
resp. 3-mesačnej lehoty už nie je možné akýmkoľvek spôsobom sa úspešne domáhať zrušenia, či
neplatnosti prijatých uznesení vlastníkov. Po tejto lehote teda dochádza ku konvalidácii prípadných
vád prijatého uznesenia. V opačnom prípade by zakotvenie týchto lehôt do zákona stratilo akýkoľvek
zmysel. Súdnym prieskumom platných uznesení vlastníkov po uplynutí zákonom stanovených lehôt v

inom súdnom konaní (napr. v konaní o zaplatenie pohľadávky iniciovanom voči vlastníkovi správcom
zastupujúcim všetkých vlastníkov v dome, ktorého aktívna vecná legitimácia vyplývajúca z uznesenia
schôdze vlastníkov nebola na súde nikdy spochybnená žalobou podľa ustanovenia § 14 ods. 4 zákona
o vlastníctve bytov v znení do 30.9.2014) by bol narušený princíp právnej istoty, a tým nielen stabilita
v právnych vzťahoch medzi vlastníkmi navzájom, ale aj medzi vlastníkmi a ich správcami, resp. tretími

osobami (dodávateľmi tovarov a služieb pre bytový dom).“ Tu dáva súd ďalej žalovanému dôrazne do
pozornosti, že v prípade, ak je pravdivé jeho skutkové tvrdenie o tom, že sa schôdza, na ktorej sa mala
schváliť sporná zmluva o výkone správy nekonala a teda žalovaný tak nenapĺňal zákonnú požiadavku
tzv. „prehlasovaného vlastníka“ na podanie žaloby podľa § 14 ods. 4 Zákona č. 182/1993 Z. z., nie je
pravdou, že by mu nebolo možné priznať žiadnu právnu ochranu. Žalovaný totiž ako vlastník mal popri

osobitnom prostriedku právnej ochrany práva podľa § 14 ods. 4 Zákona č. 182/1993, k dispozícii aj
všeobecný prostriedok súdnej ochrany na zvrátenie vzniknutého stavu, a síce napr. žalobu o určenie
neplatnosti uznesenia resp. samotnej spornej zmluvy o výkone správy a to podľa vtedy platného § 80
písm. c) OSP, keď tak ako na sporné uznesenie, aj na spornú zmluvu o výkone správy, sa vzťahujú
aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. V tu prejednávanej veci však nebolo tvrdené, nieto

ešte preukázané, že by Uznesenie zo dňa 27.11.2007, ktorým bola zmluva o výkone správy schválená,
bolo niekedy napadnuté žalobou podľa § 14 ods. 4 Zákona č. 182/1993 Z. z., resp. že by bola podaná
žaloba podľa § 80 písm. c) OSP o určenie neplatnosti tohto uznesenia, resp. samotnej zmluvy o výkone
správy. Zmluva o výkone správy s dodatkom 2007 bola zo strany žalobcu doručovaná vlastníkom bytov
a nebytových priestorov dňa 08.02.2008, pričom žalovaný si ju odmietol prevziať, ktorá skutočnosť

vyplýva zo zoznamu vlastníkov, ktorí si zmluvu o výkone správy prevzali. Žalovaný teda najneskôr dňom
odmietnutia prevzatia spornej zmluvy nadobudol podľa názoru súdu vedomosť o tom svojom skutkovom
tvrdení, že zmluva o výkone správy schválená nebola. Žalovaný tak mal podľa názoru súdu k dispozícii
rôzne možnosti domáhať sa poskytnutia súdnej ochrany, v rámci ktorých by bolo možné preskúmať, čivôbec a pokiaľ áno, kedy, kde a za akých okolností bolo toto uznesenie prijaté. V zmysle uvedeného
potom neobstojí ani ďalšia námietka žalovaného, že má k dispozícii nové dôkazy, z ktorých súdy už v
právoplatne skončených konaniach nemohli vychádzať. V tejto súvislosti súd dáva ďalej žalovanému

do pozornosti, že otázku platnosti či už uznesenia vlastníkov bytov alebo samotnej zmluvy o výkone
správy, nie je možné v tu prebiehajúcom konaní riešiť ani ako otázku predbežnú, pretože okruh vecne
legitimovaných subjektov v prejednávanej veci a okruh vecne legitimovaných subjektov v konaní o
určenieneplatnostiuznesenia,resp.neplatnostisamotnejzmluvy,jeodlišný.Napokonjevtejtosúvislosti
potrebné poukázať aj na to, že žalovaný žalobcovi titulom zmluvy o výkone správy finančné plnenia

poskytuje, avšak len vo výške, v ktorej ich považuje on sám za dôvodné.

8.5. Aktívna vecná legitimácia žalobcu je tak v konaní daná podľa § 9 ods. 7 a ods. 8 písm. b) Zákona
č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom v čase podania žaloby,
s poukazom na uzavretú zmluvu o výkone správy. Rovnako mal súd preukázanú aj pasívnu vecnú
legitimáciu žalovaného, keď žalovaný spornú zmluvu o výkone správy síce nepodpísal, avšak táto je

záväzná pre všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov, nakoľko ju podpísala nadpolovičná
väčšina všetkých vlastníkov bytov. Záväznosť schválenej a podpísanej zmluvy vyplýva z princípu
majority, a preto je ňou žalovaný viazaný tiež.

8.6. Súd ďalej preskúmal zmluvu o výkone správy podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka skúmajúc,

či táto neobsahuje ustanovenia, ktoré by spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a tieto v predmetnej zmluve nevzhliadol. Súd tiež konštatuje,
že nevzhliadol v prejednávanej veci dôvod na aplikáciu § 54a Občianskeho zákonníka, keď žalobcom
uplatnený nárok nie je premlčaný. Žalobca sa domáha zaplatenia nedoplatku z titulu vyúčtovania
nákladov za plnenia poskytované s užívaním bytu za rok 2020. Podľa Článku IV, bodu 8 zmluvy o

výkone správy bol žalovaný povinný vyúčtovaním zistený nedoplatok uhradiť do 15 dní od doručenia
vyúčtovania. Vyúčtovanie nákladov za plnenia poskytované s užívaním bytu za rok 2020 je datované
dňom 14.05.2021. V konaní nebolo tak zo strany žalobcu ako ani zo strany žalovaného tvrdené, kedy
si žalovaný toto vyúčtovanie prevzal, vychádzajúc však z Podacieho hárku č. EPH239913106, na
poštovú prepravu bolo žalobcom podané dňa 18.05.2021 (utorok) ako doporučený list 1. triedy. V zmysle

poštových podmienok Slovenskej pošty, a. s., sa doporučený list 1. triedy doručuje nasledujúci pracovný
deň po dni podania. Za absencie ďalších skutkových tvrdení tak dospel súd k záveru, že do dispozičnej
sféry žalovaného podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa toto vyúčtovanie dostalo najskôr dňa
19.05.2021. Od uvedeného dňa mu tak začala plynúť 15 dňová lehota na plnenie, ktorá s poukazom na
§ 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka uplynula dňa 03.06.2021. Žalobcovi tak začala plynúť trojročná

premlčacia doba dňa 04.06.2021, pričom žaloba bola na tunajší súd podaná dňa 18.05.2023, teda pred
uplynutím premlčacej doby.

8.7. Z vyúčtovania nákladov za plnenia poskytované s užívaním bytu zo dňa 14.05.2021 vyplýva, že
skutočné náklady žalovaného za rok 2020 predstavovali sumu 895,63 eura. Tieto skutočné náklady

pozostávali v zmysle vyúčtovania z:

8.8. A) nákladov na správu vo výške 69,96 eura (5,83 eura v prípade vlastníka, ktorý je členom družstva
x 12 mesiacov). Žalovaný uplatnený nárok nepovažoval za dôvodný majúc za to, že o zmluve o výkone
správy sa nehlasovalo a teda zmluva nikdy nebola schválená, pričom namietal aj porušenie povinnosti

vykonať vyúčtovanie použitia fondu prevádzky rozúčtované na jednotlivé byty. Žalovaný v tejto súvislosti
argumentoval, že žalobca ako správca porušuje svoju povinnosť v zmysle § 8a ods. 2 poslednej vety
Zákonač.182/1993Z.z.,ažalobcaakosprávcavlastníkombytovnepredložilvyúčtovaniepoužitiafondu
prevádzky, údržby a opráv, úhrad za plnenia rozúčtované na jednotlivé byty, a preto zo zákona nemá
nárok na platbu za správu. Jedna tabuľka s počiatočným a konečným stavom tvorby a čerpania Fondu

opráv nie je rozúčtovanie použitia fondu prevádzky „na jednotlivé byty“. Je síce pravdou, že žalobcom
predložená správa o jeho činnosti neobsahuje vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv a
úhradzaplneniarozúčtovanénajednotlivébytyanebytovépriestoryvdometakakotoukladá§8aods.2
zákona,avšak§8aods.4zákonasankcionujeabsolútnupasivitusprávcuateda„nepredloženie“žiadnej
správy o činnosti a vyúčtovania fondu v lehote podľa ods. 2 zákona. Je nesporné, že žalobca správu

o svojej činnosti ako aj vyúčtovanie fondu vlastníkom predložil, pričom žalobcom predložená správa o
jeho činnosti za rok 2020, obsahuje údaje týkajúce sa finančného hospodárenia domu k 31.12.2020,
sumarizáciu fondu prevádzky, údržby a opráv k 31.12.2020, rozpis tvorby a čerpania fondu prevádzky,
údržby a opráv (vrátane výdavkov na dodávateľskú údržbu, na vlastné výkony, dopravu, materiál aostatné), stav štatutárneho fondu, nedoplatky vlastníkov bytov k 31.12.2020, stav stavebného sporenia,
stav bankového účtu vlastníkov bytov platný pre celý dom, stav bankového účtu - viazaný vklad/finančná
zábezpeka, zostatok nesplatnej finančnej výpomoci/úveru, stav konštrukčných prvkov a spoločných

zariadení domu k 30.04.2021, údaje týkajúce sa odborných prehliadok technických zariadení, ako aj
ročný plán opráv so zohľadnením stavu spoločných častí domu a spoločných zariadení domu pre
nasledujúci kalendárny rok 2022, ktorý je žalobca navyše v zmysle zákona povinný predložiť najneskôr
do 30.11. bežného roka. V zmysle uvedeného má tak súd za to, že hoci žalobca dôsledne nedodržal
znenie§8aods.2zákona,zadanýchokolnostíhonemožnosankcionovaťnepriznanímnárokunaplatbu

za správu, keďže takáto sankcia by bola v danom prípade neprimerane prísna, avšak súd touto cestou
súčasne dôrazne apeluje na žalobcu, aby do budúcnosti dôsledne dodržal požiadavky kladené v § 8a
ods. 2 zákona. Súd v tejto súvislosti však dáva aj žalovanému do pozornosti § 11 ods. 6 predmetného
zákona,podľaktoréhovlastníkbytualebonebytovéhopriestoruvdome,máprávonahliadaťdodokladov
týkajúcich sa správy domu alebo čerpania fondu prevádzky, údržby a opráv a robiť si z nich výpisy,
odpisy a kópie. Ako ďalej tiež vyplýva zo spisu, žalobca žalovanému listom zo dňa 29.10.2020 na

požiadavku žalovaného oznámil, že v prípade jeho záujmu o nahliadnutie do týchto dokladov, môže
tak žalovaný urobiť na prevádzke v D. po predchádzajúcej dohode v čase úradných hodín. Pokiaľ ide
o samotné náklady na správu, podľa článku IV, bodu 5. zmluvy o výkone správy, vlastník je povinný
mesačne vopred uhrádzať poplatok za výkon správy, pričom u vlastníka člena družstva je poplatok
vo výške 121,- Sk + DPH t. j. 144,- Sk. Poplatok na výkon správy môže byť ročne upravený podľa

ukazovateľov ekonomického vývoja v oblasti nehnuteľnosti, prenájmu, obchodnej činnosti a ostatných
služieb zverejnených štatistickým úradom SR. V zmysle Čl. 2, bodu 2., písm. d) Zásad pre určovanie
výšky preddavkov na prevádzku, údržbu a opráv bytového fondu a za plnenia poskytované s užívaním
bytu a ich vyúčtovanie, náklady na správu bytu a domu sa stanovujú jednotne na byt bez ohľadu na
jeho veľkosť, na základe bilancie potrieb zdrojov na vykrytie nákladov súvislosti s výkonom správy.

Predstavenstvo Okresného bytového družstva navrhlo v októbri 2012 úpravu výšky poplatkov za výkon
správy a to s poukazom na opakujúci sa nárast miery inflácie. Predstavenstvo družstva následne počtom
hlasov 9, Uznesením č. 286/10/2012, schválilo úpravu kalkulácií preddavkov za výkon správy a to od
01.01.2013 tak, že v prípade člena družstva sa táto suma navýši zo sumy 5,42 eura na sumu 5,83 eura
vrátane DPH. Výška nákladov na správu tak bola upravená v súlade a z dôvodov, ktoré pripúšťa zmluva

o výkone správy a za obdobie 12 mesiacov je tak nárok vyúčtovaný týmto titulom vo výške 69,96 eura
(5,83 eura x 12 mesiacov) dôvodný.

8.9. B) nákladov na poistenie bytového domu vo výške 7,66 eura {/209,43 eura náklad za celý bytový
dom - (3,- eurá x 33 bytov)/ : 1.925,10 m2 x 81,30 m2 = 4,66 eura + 3,- eurá}, pričom hodnota 1.925,10

m2 je celková podlahová plocha bytov domu a hodnota 81,30 m2 predstavuje podlahovú plochu bytu
žalovaného. Náklad spočívajúci v poistení bytového domu nebol zo strany žalovaného rozporovaný,
pričom jeho výška a spôsob jeho rozúčtovania boli v konaní preukázané listinnými dôkazmi.

8.10. C) nákladov na elektrickú energiu týkajúcu sa spoločných priestorov vo výške 5,42 eura (128,29

eura : 1.925,10 m2 x 81,30 m2), pričom hodnota 1.925,10 m2 je celková podlahová plocha bytov domu
a hodnota 81,30 m2 predstavuje podlahovú plochu bytu žalovaného. V zmysle Čl. 2, bodu 2., písm.
g) Zásad pre určovanie výšky preddavkov na prevádzku, údržbu a opráv bytového fondu a za plnenia
poskytované s užívaním bytu a ich vyúčtovanie, preddavok na elektrickú energiu - slúži na vykrytie
nákladov v oblasti spotreby elektrickej energie v spoločných priestoroch a spoločných zariadeniach

domu, pričom výška zálohy sa určí podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu. Žalobca postupoval pri
rozúčtovaní v zmysle písm. g) vlastníkmi prijatých zásad, keď pri rozúčtovaní nákladu na elektrickú
energiu týkajúcu sa spoločných priestorov vychádzal z celkového nákladu na bytový dom vo výške
128,29 eura a následne zohľadnil podiel podlahovej plochy bytu žalovaného k podlahovej ploche bytov
bytového domu. Náklad na spotrebu elektrickej energie týkajúcej sa spoločných priestorov a zariadení

domu, je tak vo výške 5,42 eura vo vzťahu k žalovanému vypočítaný správne.

8.11. D) z nákladov na ústredné kúrenie vo výške 88,70 eura (13.706,14 eura x 30 % = 4.111,84 eura,
81,30 m2 x 0,50 = 40,65 m2, 1.925,10 m2 - 40,65 m2 = 1.884,45 m2, 4.111,84 eura : 1.884,45 m2 =
2,18198, 40,65 m2 x 2,18198 = 88,70 eura).

8.12. Položku náklady za ústredné kúrenie vo výške 88,70 eura žalovaný spochybňoval z dôvodu, že
zo samotného dôkazu predloženého žalobcom „Vyúčtovanie nákladov za plnenia spojené s užívaním
bytu za obdobie 01.01.2020 - 31.12.2020“, vyplýva náklad na vykurovanie spoločných priestorov vovýške 0,- eur, ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 2MCdo/7/2011 zo dňa
31.10.2011, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 4Cdo/230/2007 z 30.04.2009 a definíciu
konečného spotrebiteľa podľa Zákona č. 653/2004, ktorú žalovaný podľa svojho tvrdenia nespĺňa.

Argumentoval ďalej rozhodnutiami stavebných úradov a kolaudačným rozhodnutím, kde sa správne
orgány vysporiadali s námietkou žalobcu ohľadom prestupu tepla, kde námietku žalobcu zamietli,
fotografiami, ktorými žalovaný preukazuje zaizolovanie rozvodov, ako aj stavebné oddelenie svojho
bytu od rozvodov vykurovacej sústavy zastavanou drevotrieskovou stenou. Zdôrazňoval, že má vlastné
vykurovanie, že rozvody tepla, ktoré jeho bytom prechádzajú sú zaizolované a žiadne teplo neodoberá.

Poukázal tiež na to, že bytové družstvo pri schvaľovaní zmluvy o výkone správy dňa 22.06.2022
uviedlo, že plne rešpektuje jeho stavebné povolenie, a že základe prijatia právoplatného uznesenia
vlastníkov dňa 22.06.2022 sa nemusí podieľať na nákladoch na vykurovanie bytového domu, že nebude
pre tento byt žiaden náklad vyúčtovaný. Namietal tak, že stavebné povolenie mu bolo vydané v
roku 2003 a uvedeným tvrdením bytové družstvo jednoznačne potvrdilo, že ho 20 rokov na platbách
za ústredné kúrenie vydierali a okrádali, pretože právoplatne rozhodli vlastníci bytov nadpolovičnou

väčšinou vlastníkov už v roku 2002, kedy sa od centrálneho vykurovania odpojil. Potvrdili to overenými
podpismi aj v stavebnom konaní.

8.13. Ako vyplýva z listinných dôkazov, dňa 10.09.2003 vydalo A. D. žalovanému (spolu s manželkou)
stavebné povolenie č. 139/2003-Th na stavbu „Plynová prípojka a vnútorná plynoinštalácia bytu v

bytovom dome v D., C. XX“. Do výroku tohto rozhodnutia Krajský úrad v Nitre, odbor životného prostredia
svojim rozhodnutím zo dňa 29.10.2003 pod č. 2003/10117-002 doplnil podmienku č. 1.1, v tomto znení:
„Stavebníci sú povinní pri odpojení sa od centrálneho zdroja tepla zabezpečiť odborné odpojenie a
zaizolovanie zvislých rozvodov prechádzajúcich bytom stavebníka“. Spoločnosť ESOPLYN, a. s. ďalej
potvrdila, že dňa 14.08.2002 odpojila byt žalovaného od centrálneho vykurovania a prispôsobila rozvody

na vykurovanie vlastným plynovým kotlom podľa schválenej projektovej dokumentácie na SPP, a. s.
Bratislava, závod Nitra. Dňa 19.12.2003 Mesto Želiezovce vydalo kolaudačné rozhodnutie k predmetnej
stavbe a povolilo jej užívanie. V zmysle uvedeného je tak nepochybné, že žalovaný sa od centrálneho
vykurovania odpojil a teplo na vykurovanie ako ani na ohrev teplej vody neodoberá. Je tiež pravdou,
že v zmysle súhlasu zo dňa 29.09.2002, mu podpísaní vlastníci bytov udelili súhlas s povolením v

zmene užívania stavby a s odpojením sa žalovaného od centrálneho vykurovania, avšak v rozpore
s jeho tvrdením, mu podľa názoru súdu nebol udelený žiaden súhlas k tomu, aby mu náklady za
vykurovanie neboli účtované. Rovnako je v tejto súvislosti potrebné poukázať aj na to, že žalovanému
účtované náklady za vykurovanie, nie sú nákladmi na vykurovanie spoločných priestorov za dom,
ako sa mylne domnieva žalovaný, argumentujúc listinným dôkazom „Vyúčtovanie nákladov za plnenia

spojené s užívaním bytu za obdobie 01.01.2020 - 31.12.2020“, z ktorého vyplýva náklad na vykurovanie
spoločných priestorov vo výške 0,- eur. Pokiaľ sa aj vlastníci bytov dňa 22.06.2022 zhodli na tom, že
tieto náklady na vykurovanie už žalovanému účtované nebudú, je treba uviesť, že nijako táto skutočnosť
nemá vplyv na náklady za vykurovanie rozpočítané za rok 2020.

8.14. Vo vzťahu k ďalšej argumentácii žalovaného, v rámci ktorej poukázal na rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR súd udáva, že pokiaľ ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 2MCDo/7/2011 zo
dňa 31.10.2011, v tejto veci riešil najvyšší súd otázku teplej úžitkovej vody a nie dodávku tepla na
vykurovanie, ako je to v prípade žalovaného. Vo vzťahu k ďalšiemu rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, a
síce k rozhodnutiu sp. zn.: 4Cdo/230/2007 zo dňa 30.04.2009 súd udáva, že žalovaný opomína, že v tam

prejednávanej veci, z obsahu Zmluvy o výkone správy z 25.07.2000 vyplývala pre správcu povinnosť
zabezpečiť dodávku tepla pre ústredné kúrenie a teplej úžitkovej vody pre všetkých vlastníkov bytov
a nebytových priestorov, okrem tých vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorí majú vlastný zdroj
tepla a teplej úžitkovej vody, čo opäť nie je prípad žalovaného.

8.15. V ďalšom je potrebné poukázať na to, že je síce pravdou, že žalovaný nie je konečným
spotrebiteľom tak, ako to má na mysli § 2 písm. f) Zákona o tepelnej energetike, avšak v súvislosti
s povinnosťou rozpočítať základnú zložku na dodané teplo aj vo vzťahu k žalovanému, Vyhláška
č. 240/2016 Z. z., ktorá je vykonávacím predpisom k Zákonu o tepelnej energetike, pojem konečný
spotrebiteľ ani nepoužíva, operuje pojmom „užívatelia bytov a nebytových priestorov, ktorí majú

individuálne vykurovanie“. Podľa § 7 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky
č. 240/2016 Z. z., ktorou sa ustanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlá
rozpočítavania množstva tepla dodaného v teplej úžitkovej vode a rozpočítavania množstva tepla, ak sú
v objekte rozpočítavania zapojené pomerové rozdeľovače tepla rovnakého typu alebo určené meradlá1)na meranie tepla rovnakej triedy presnosti na meranie množstva tepla u konečných spotrebiteľov,
náklady na množstvo dodaného tepla na vykurovanie sa rozdelia na základnú zložku a spotrebnú zložku.
Základná zložka tvorí 60 % a spotrebná zložka tvorí 40 % z celkových nákladov na množstvo dodaného

tepla na vykurovanie, ak sa vlastníci bytov a nebytových priestorov nedohodnú inak. Základná zložka
sa konečným spotrebiteľom rozpočítava podľa vzorca obsiahnutom v ods. 2 § 7 predmetnej vyhlášky.
Vyhláška č. 240/2016 v § 7 ods. 3 ďalej upravuje, že základná zložka na dodané teplo podľa odseku 2
sa rozpočítava aj medzi užívateľov bytov a nebytových priestorov, ktorí majú individuálne vykurovanie,
pričom v písm. a ) a b) ďalej upravuje ďalšie kritéria pre potreby rozpočítania. Uvedená vyhláška tak

jednoznačne upravuje povinnosť rozpočítať základnú zložku tak medzi konečných spotrebiteľov, ktorí
teplo aj reálne odoberajú a využívajú ho na vlastnú spotrebu, ako aj medzi tých užívateľov bytov a
nebytových priestorov, ktorí majú individuálne vykurovanie tak, ako je to aj v prípade žalovaného. Ako
ďalej vyplýva z vykonaného dokazovania a listinných dôkazov, vlastníci bytov sa dohodli na inom pomere
rozdelenia množstva dodaného tepla, a to pokiaľ ide o pomer základnej a spotrebnej zložky, než ako to
upravuje vyhláška. Z uznesenia zo schôdze vlastníkov konanej dňa 25.03.2011 o 17:00 v bytovom dome

v D. F. G. C. R. XX, XX, XX E., že schôdza vlastníkov schválila okrem iného rozpočítanie nákladov na
ústredné kúrenie v pomere základná zložka 30 % a spotrebná zložka 70 %. Pokiaľ ide o byt žalovaného,
v zmysle § 7 ods. 3 predmetnej vyhlášky je potrebné ho zaradiť pod bod b), nakoľko jeho byt nespĺňa
predpoklady uvedené v bode a) a na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že rozvody prechádzajúce
cez svoj byt odizoloval dvojitou izoláciou a sadrokartónom, nakoľko na takúto situáciu vyhláška nijakým

spôsobom nepamätá.

8.16. Z výpisu účtov, účet: 315 - 603 ostatné pohľadávky Ústredné kúrenie za rok 2020, vyplýva celkový
náklad na dodané teplo vo výške 13.706,14 eura. Základná zložka za dodané teplo sa tak v zmysle §
7 ods. 2 a 3 vyhlášky rozpočítava nasledovne:

ZZ
ZZks = ---- x Sks,
S

kde „ZZks“ je základná zložka pre konečného spotrebiteľa vyjadrená v eurách, „ZZ“ základná
zložka vyjadrená v eurách, „S“ celková podlahová plocha bytov, vykurovaných nebytových priestorov
a spoločných priestorov upravená podľa odseku 3, vyjadrená v metroch štvorcových, „Sks“ podlahová
plocha bytu, vykurovaného nebytového priestoru a spoluvlastníckeho podielu na spoločných priestoroch
konečného spotrebiteľa upravená podľa odseku 3, vyjadrená v metroch štvorcových. Základná zložka

„ZZ“ tak v zmysle vlastníkmi uznesením prijatého pomeru rozpočítania dodaného množstva tepla,
predstavuje 30 % z celkového nákladu na dodané teplo v sume 13.706,14 eura, čo tak predstavuje
hodnotu „ZZ“ vo výške 4.111,84 eura. Pokiaľ ide o hodnotu „S“, od celkovej podlahovej plochy bytov
1.925,10 m2 je potrebné odpočítať podlahovú plochu bytu žalovaného a následne pripočítať jeho
podlahovú plochu upravenú podľa § 7 ods. 3 písm. b) vyhlášky, v dôsledku čoho tak hodnota „S“

predstavuje 1.884,45 m2 /1.925,10 m2 - 81,30 m2 + (81,30 m2 x 0,50)/. Hodnota „Sks“ v prípade bytu
žalovaného po úprave podľa § 7 ods. 3 písm. b) vyhlášky, predstavuje 40,65 m2 (81,30 m2 x 0,50).
Po dosadení týchto hodnôt do vyššie uvedeného vzorca tak predstavujú náklady na vykurovanie bytu
žalovaného sumu vo výške 88,70 eura (4.111,84 eura : 1.884,45 m2 x 40,65 m2).

8.17. E) nákladov na vodné a stočné, ktoré žalobca vyčíslil vo výške 282,88 eura /(61,33 m3 spotreba
bytu x koef. 1,23153 = 75,529 m3 x 2,46280 eura/m3) + (30,67 m3 spotreba bytu x koef. 1,23135 =
37,765 m3 x 2,56500 eura/m3)/.

8.18. V súvislosti so spotrebou studenej vody žalovaný namietal, že žalobca pri uvedenej položke

postupoval v rozpore so Zásadami na rozpočítanie nákladov za dodávku tepla na ÚK, TÚV, SV a odvod
dažďovej vody a najmä článku IV, keď preukázateľne pri výpočte pomerového koeficientu zohľadnil len
pomer množstva spotreby vody na konkrétnej stúpačke a súčtu spotreby studenej vody jednotlivých
bytov na tejto stúpačke, keď nerešpektoval oba koeficienty „K2“ a „K3“. Žalovaný ďalej namietal, že
koeficient studenej vody podľa „Vyúčtovania nákladov za plnenia poskytované s užívaním bytu za

obdobie 01.01.2020 - 31.12.2020“ vychádza na 1,23153, resp. 1,23135, čo je v rozpore s Vyhláškou
č. 210/2000 Z. z. Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR o meradlách a metrologickej
kontrole a § 3 ods. 5 vyhlášky, podľa ktorej najväčšia dovolená chyba v používaní sa rovná dvojnásobku
najväčšejdovolenejchybyprioverení,akprílohyč.6až73neustanovujúinak.Podľaprílohyč.8„Meračepretečeného množstva studenej vody“ je najväčšia dovolená chyba merača pretečeného množstva
studenej vody pri overení +- 5%. To podľa neho znamená, že tolerancia pretečeného množstva studenej
vody vodomeru ako fakturačného meradla je +-10 %. V prípade, ak žalobca ako správca vykonáva

výmeny a dodávky meradiel spotreby vody v jednotlivých bytoch (a aj vlastníkom bytov účtované),
taktiež meradlá plombuje a tieto kontroluje, sám zodpovedá za ich správnosť, resp. za to, aby množstvo
vody nameraného na fakturačnom meradle a namerané množstvo v jednotlivých bytoch, ktoré má byť
pomerne rozdelené, uvedenú maximálnu toleranciu podľa vyhlášky neprekročilo. Účtovanie žalovanej
sumy za spotrebu studenej vody nad vyššie uvedenú toleranciu je v rozpore so zákonom. Žalovaný tiež

argumentoval, že správca má vedomosť o rozhodnutí vlastníkov (vlastníci na stúpačke žalovaného),
keď sa títo vlastníci rozhodli a namontovali na celej uvedenej stúpačke mokrobežné vodomery, ktoré sú
presnejšie ako suchobežné. V prípade ak niektorý vlastník, prípadne žalobca nesúhlasil s rozhodnutím
vlastníkov uvedenej stúpačky zriadiť si na celej stúpačke mokrobežné vodomery, prehlasovaný vlastník
bytu alebo nebytového priestoru v dome, mal právo obrátiť sa do 15 dní od oznámenia o výsledku
hlasovania na súd, aby vo veci rozhodol, inak jeho právo zaniká. Ak sa vlastník bytu alebo nebytového

priestoru v dome nemohol o výsledku hlasovania dozvedieť, mal právo obrátiť sa na súd najneskôr do
troch mesiacov od hlasovania, inak jeho právo zaniká. Uvedené rozhodnutie vlastníkov, ktorým rozhodli
o zriadení mokrobežných vodomerov na svojej stúpačke je podľa žalovaného platné aj napriek tomu, že
pri hlasovaní nebol dodržaný postup podľa § 14 ods. 2 citovaného zákona, teda že za toto uznesenie
nehlasovala nadpolovičná väčšina všetkých vlastníkov. Žalobca nepredložil podľa neho do konania

dôkaz, že by voči rozhodnutiu vlastníkov zriadiť si na celej stúpačke mokrobežné vodomery podal
osobitnú žalobu na súd. Žalovaný poukázal ďalej na spotrebu svojho suseda U. A., ktorému namerali
v byte spotrebu len 51,00 m3, hoci jeho presný a nový mokrobežný vodomer v suteréne zaznamenal
spotrebu 136 m3. Čiže v byte mu namerali spotrebu o 85 m3 menšiu, ako v skutočnosti spotreboval.
Tiež poukázal na to, že od roku 2011 pravidelne odpisuje spotrebu vody podľa vodomerov v suteréne

a začiatkom ďalšieho roka svoje odpisy posiela na bytové družstvo. Jeho presné odpisy však bytové
družstvo ignoruje a rozpočítanie spotreby vody si robí svojvoľne. Z uvedených dôvodov by mal súd
jednoznačne rozhodnúť, že pre určenie spotreby vody musí bytové družstvo rešpektovať rozhodnutie
vlastníkov na ich stúpačke, že spotreba vody sa bude merať presnými mokrobežnými vodomermi v
suteréne, s ktorými sa nedá manipulovať a vykazujú spotrebu vody oveľa presnejšie ako suchobežné

vodomery v bytoch, s ktorými môžu nečestní vlastníci manipulovať.

8.19. Tvrdenie žalovaného o existencii rozhodnutia 4 vlastníkov o tom, že si zriadia svoje mokrobežné
vodomery spolu s argumentáciou, že ide o platné rozhodnutie, ktoré nebolo napadnuté žalobou,
nemožno hodnotiť inak, než že je účelové. Napriek opakovaným súdnym sporom medzi stranami sporu

a opakovaným námietkam žalovaného voči vyúčtovaniu spotreby vody, ide z jeho strany totiž o novú
argumentáciu, pričom podľa názoru súdu ide tak o reakciu na odôvodnenia súdnych rozhodnutí rôznych
inštancií a to v súvislosti s ohľadom ním tvrdenej o neplatnosti zmluvy o výkone správy. Žalovaný
v konaní netvrdil, nieto ešte preukázal, existenciu prijatia uznesenia s takýmto obsahom, pričom v
konaní ani len netvrdil, kedy, kde, za akých okolností, v prítomnosti koľkých a ktorých vlastníkov

malo byť takéto uznesenie prijaté. Svojvoľné rozhodnutie 4 vlastníkov bez akéhokoľvek podkladu,
nemôže byť v žiadnom prípade zaväzujúce tak pre ostatných vlastníkov a už vôbec nie pre správcu.
Správca je totiž povinný zabezpečiť rovnaké druhy meradiel tak, aby bolo možné spravodlivo realizovať
vyúčtovanie spotreby vody v zmysle vlastníkmi prijatých zásad, a preto použitie odpočtov žalovaného
uskutočnené na vodomeroch, za ktoré správca nemôže niesť zodpovednosť, je neprípustné. Pokiaľ

má žalovaný za to, že ním zabezpečené meradlá sú presnejšie, potom mal iniciovať výmenu všetkých
vodomerov na schôdzi vlastníkov a pokiaľ k uvedenej výmene napriek jeho iniciatíve nedošlo, potom
je povinný rešpektovať zásadu princípu a vôle majority. Žalovaný v konaniach opakovane poukazuje aj
na podozrenie z neoprávneného odberu vody a to v súvislosti so svojím susedom U. A., avšak napriek
svojmu opakovanému podozreniu, trestné oznámenie v tejto súvislosti nikdy nepodal. Tu dáva súd

žalovanému do pozornosti, že otázku neoprávneného odberu vody, nie je možné v tomto konaní riešiť.
V súvislosti s ďalšou námietkou žalovaného súd udáva, že Vyhláška č. 210/2000 Z. z. pre normalizáciu,
metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky o meradlách a metrologickej kontrole bola vykonávacím
predpisom k Zákonu č. 142/2000 Z. z. o metrológii, ktorý podľa § 1 na zabezpečenie jednotnosti a
správnosti merania upravoval a) zákonné meracie jednotky, b) požiadavky na určené meradlá, ostatné

meradlá a ich metrologickú kontrolu, c) podmienky úradného merania, d) požiadavky na spotrebiteľsky
balené výrobky, e) podmienky autorizácie a registrácie, f) pôsobnosť orgánov štátnej správy pre
oblasť metrológie, g) metrologický dozor, h) ukladanie pokút. Táto vyhláška tak neupravovala výpočet
pomerového koeficientu spotreby vody ani sa nijako tohto pomerového koeficientu netýkala, určovala lenmaximálne tolerancie meradla pretečeného množstva studenej vody. Jednotlivé pomerové koeficienty
spotrebyvodyvšaknezávisiaodmaximálnejtolerancievodomera,aleodvzájomnýchpomerovskutočne
pretečeného množstva vody medzi vodomerom na päte domu, stúpačkovými vodomermi a vodomermi

v bytoch jednotlivých vlastníkov, preto v žiadnom prípade nemôže byť vylúčené, že výsledný pomerový
koeficient spotreby vody je napokon vyšší ako samotná maximálna tolerancia meradla. Žalovaný
opakovane odmieta prijať, že spotreba vody nameraná na fakturačnom meradle (vodomer na päte
domu), je tá spotreba vody, ktorú sú povinní vlastníci bytov dodávateľovi vody zaplatiť a to v zmysle
pomerov spotreby vody nameraných na podružných meračoch. Aj z uvedeného potom vyplýva, že

pomerové koeficienty spotreby vody, logicky nemôžu byť upravené právnym predpisom.

8.20. Zo zásad na rozpočítanie nákladov za dodávku tepla na ÚK, TÚV, SV a odvod dažďovej vody v
nadväznosti na Vyhlášku ÚRSO č. 630/2005 okrem iného vyplýva: Článok IV - Rozpočítanie SV, bod
1.: Pre rozpočítanie nákladov na SV sa musí použiť cena vody (vodné, stočné) a nameraná spotreba
vody v objekte rozpočítania fakturovaná dodávateľom vody za príslušné obdobie. Bod 2., písm. b):

Pre rozpočítanie nákladov na SV pre užívateľov sa použije skutočná spotreba SV nameraná určeným
meradlom na meranie množstva SV v byte alebo nebytovom priestore po úprave koeficientom. V
prípade, že v objekte rozpočítavania sú inštalované na stúpačkách SV určené meradlá na meranie
množstva SV je: Koeficient K2 pre úpravu množstva SV nameranej na stúpačke SV sa vypočíta ako
pomer nameraného (fakturovaného) množstva SV v objekte rozpočítavania (päta domu) a súčtom

nameraného množstva SV na všetkých stúpačkách SV v objekte rozpočítavania. Koeficient K3 pre
úpravu množstva SV nameraného u užívateľa sa vypočíta ako pomer množstva SV na príslušnej
stúpačke SV upraveného koeficientom K2 a súčtom nameraného množstva SV v bytoch a nebytových
priestoroch na príslušnej stúpačke SV.

8.21. Z odpočtov bytových meračov za obdobie od 01.01.2020 do 31.12.2020 vyplýva spotreba studenej
vody žalovaného za obdobie od 01.01.2020 do 31.08.2020 v objeme 61,33 m3 a za obdobie od
01.09.2020 do 31.12.2020 spotreba o objeme 30,67 m3. Z listiny označenej ako „Spotreba bytových
a stúpačkových vodomerov 01.01.2020 - 31.12.2020 vyplýva nameraná spotreba studenej vody za
odberné miesto (päta domu) o objeme 1.389,000 m3, nameraná spotreba studenej vody za všetky

stúpačky v objekte rozpočítania o objeme 1.337,000 m3, nameraná spotreba studenej vody na príslušnej
stúpačke 349001 o objeme 243,000 m3 a súčet nameranej spotreby studenej vody v bytoch na tejto
stúpačke o objeme 205,000 m3. Z predložených faktúr vystavených Západoslovenskou vodárenskou
spoločnosťou, a. s., ďalej vyplýva, že cena vodného a stočného bola za obdobie od 01.01.2020 do
31.08.2020 vo výške 2,4628 eura/m3 a za obdobie od 01.09.2020 do 31.12.2020 vo výške 2,565 eura/

m3. Z uvedeného teda vyplýva, že keďže sa cena za spotrebovanú vodu v priebehu roku 2020 zmenila,
postupoval žalobca správne, pokiaľ pri vyúčtovaní nákladov za spotrebovanú vodu, vychádzal z dvoch
období a to s prihliadnutím na jednotlivé cenové výmery.

8.22. Po dosadení vyššie uvedených hodnôt do vzorcov obsiahnutých vo vyššie uvedených zásadách,

tak koeficient „K2“ predstavuje hodnotu 1,03889 (spotreba SV za odberné miesto 1.389 m3 : spotreba
SV za stúpačky 1.337 m3) a koeficient „K3“ hodnotu 1,23146 (spotreba SV na stúpačke žalovaného
243 m3 x 1,03889 „K2“ : súčet nameraného množstva SV v bytoch na tejto stúpačke 205 m3). Skutočný
náklad na spotrebu vody žalovaného predstavuje za prvé obdobie sumu 186,- eur /61,33 m3 (spotreba
žalovaného) x 1,23146 (pomerový koeficient spotreby SV) x 2,4628 eura/m3/ a za druhé obdobie sumu

96,88 eura /30,67 m3 (spotreba žalovaného) x 1,23146 (pomerový koeficient spotreby SV) x 2,5650
eura/m3/, celkovo teda sumu 282,88 eura.

8.23. F) nákladov na zrážkovú vodu, ktoré žalobca vyčíslil vo výške 17,09 eura (404,61 eura : 1.925,10
m2 x 81,30 m2), pričom hodnota 1.925,10 m2 je celková podlahová plocha bytov domu a hodnota 81,30

m2 predstavuje podlahovú plochu bytu žalovaného, pričom tento náklad nebol zo strany žalovaného
rozporovaný. Z Článku V, bod 1. a 2. Zásad na rozpočítanie nákladov za dodávku tepla na ÚK,
TÚV, SV a odvod dažďovej vody v nadväznosti na Vyhlášku ÚRSO č. 630/2005 vyplýva, že pre
rozpočítanienákladovnastočnédažďovejvodysamusiapoužiťnákladyfakturovanézastočnédažďovej
vody správcom kanalizácie v danej lokalite pre príslušný objekt rozpočítavania za zúčtovacie obdobie.

Náklady na stočné dažďovej vody v objekte rozpočítavania sa zúčtujú na jednotlivé byty v pomere
podlahovej plochy bytu k celkovej podlahovej ploche bytového domu. Z výpisu účtov, účet: 315 - 606
dažďová voda za rok 2020 vyplýva celkový náklad na dažďovú vodu vo výške 404,63 eura. Tento nákladpo zohľadnení pomeru plochy bytu žalovaného k celkovej podlahovej ploche bytov bytového domu, tak
predstavuje žalobcom vyčíslený náklad v sume 17,09 eura.

8.24. G) nákladov spojených s rozpočítaním vo výške 13,55 eura (12,59 eura + 0,96 eura). V tejto
súvislosti žalovaný namietal, že tento náklad je nedôvodný, keďže o zmluve o výkone správy sa
nehlasovalo a súčasne každoročné vyúčtovanie nákladov je nepresné, nepravdivé a protiprávne.
Spracovanie ročného vyúčtovania nákladov za ústredné vykurovanie, teplú úžitkovú vodu, studenú vodu
a dažďovú vodu zabezpečuje pre žalobcu na základe Zmluvy o dielo č. 1/2017 spoločnosť BEAT, s. r. o.

Z listiny označenej ako „Náklady so spracovaním rozpočítania za rok 2020 zo dňa 06.11.2023“ vyplývajú
náklady so spracovaním rozpočítania pre byt žalovaného za kalendárny rok 2020 vo výške 12,59 eura
s DPH. Pozostávajú tak zo základnej platby za byt vo výške 2,59 eura bez DPH, (základný poplatok,
servis softvérovej databanky, špecifické nastavenie rozpočítavania UK pre daný byt, zablokovanie
rozpočítavania 10 % TUV), z odpočtu a rozpočítavanie SV za dve obdobia vo výške 1,90 eura bez
DPH, odpočet a rozpočítavanie TÚV za dve obdobia vo výške 1,90 eura bez DPH, z rozpočítavania

nákladov ÚK vo výške 1,90 eura bez DPH, vyčíslenia spotreby SV vo výške 0,25 eura bez DPH, z
tlače rozpočítavania vo výške 0,50 eura bez DPH, z grafického znázornenia spotrieb vo výške 0,45
eura bez DPH a z vyúčtovania služieb, tlače a vytvorenia dávky vo výške 1,- euro bez DPH (10,49
eura bez DPH). Predstavenstvo družstva na svojom zasadnutí dňa 27.02.2012, počtom hlasov 9,
Uznesením č. 183/02/2012, schválilo náklady za aktivity Okresného stavebného bytového družstva pri

vyúčtovaní vo výške 0,96 eura/bytová jednotka vrátane DPH. Preskúmaním nákladov na rozpočítanie
vyúčtovaných spoločnosťou BEAT, s. r. o. dospel súd k záveru, že žalovaného sa netýka položka
„odpočet a rozpočítavanie TÚV za dve obdobia“ vo výške 1,90 eura bez DPH, nakoľko žalovaný teplú
úžitkovú vodu neodoberá, pričom účtovanie tejto položky poverená zamestnankyňa na pojednávaní
nevedela presvedčivo zdôvodniť. Celkový náklad so spracovaním rozpočítania pre byt žalovaného za

kalendárny rok 2020 tak predstavuje sumu vo výške 11,27 eura (8,59 eura x 1,20 DPH + 0,96 eura). Pre
doplnenie súd ešte udáva, že náklad spočívajúci v rozpočítaní nákladov na ústredné kúrenie považoval
súd za dôvodný, nakoľko hoci žalovaný teplo neodoberá, v zmysle právnych záverov obsiahnutých v
bodoch 97.1 až 97.6 tohto rozhodnutia, sa základná zložka za dodané teplo rozpočítava aj medzi neho
ako užívateľa bytu, ktorý má individuálne vykurovanie.

8.25. H) nákladov spojených s upratovaním spoločných priestorov vo výške 16,29 eura (537,59 eura :
33 bytov). Upratovanie spoločných priestorov prostredníctvom externého dodávateľa bolo vlastníkmi
bytov schválené na základe písomného hlasovania vo výške 2,40 eura/byt od 01.06.2020. Z výpisu z
účtov, účet: 315-023 Upratovanie rok 2020, vyplýva celkový náklad vo výške 537,60 eura, ktorý správca

rozpočítal v zmysle Čl. 2, bodu 2., písm. b) Zásad pre určovanie výšky preddavkov na prevádzku, údržbu
a opráv bytového fondu a za plnenia poskytované s užívaním bytu a ich vyúčtovanie na jednotlivé
byty, ktorých počet je 33. Reálne náklady žalovaného týkajúce sa upratovania spoločných priestorov tak
predstavujú sumu 16,29 eura (537,59 eura : 33 bytov).

8.26. I) nákladov na tvorbu fondu, prevádzky, údržby a opráv bytového domu, ktoré žalobca vyčíslil vo
výške 394,08 eura /(81,30 m2 x 0,40 eura/m2 = 32,52 eura x 12 mesiacov) + (0,80 m2 balkón x 0,40
eura/m2 = 0,32 eura x 12 mesiacov). Podľa článku IV, bodu 4. zmluvy o výkone správy, vlastník je
povinný mesačne vopred uhrádzať preddavky do fondu prevádzky údržby a opráv vo výške schválenej
vlastníkmi na účet domu. Vlastníci vykonávajú úhrady do fondu prevádzky, údržby a opráv podľa veľkosti

spoluvlastníckeho podielu, ak sa vlastníci nedohodli inak. Podľa Čl. 2, bodu 2., písm. e) Zásad pre
určovanie výšky preddavkov na prevádzku, údržbu a opráv bytového fondu a za plnenia poskytované
s užívaním bytu a ich vyúčtovanie, tvorba fondu prevádzky, údržby a opráv - výšku preddavkov urči
schôdza vlastníkov bytov a nebytových priestorov vždy na jeden rok dopredu tak, aby bolo zabezpečené
krytie predpokladaných nákladov spojených s prevádzkou, údržbou a opravami, prípadne zlepšením

spoločných častí a spoločných zariadení domu. V dňoch 21.02.2018 - 23.02.2018 sa uskutočnilo
písomné hlasovanie vlastníkov v bytovom dome o schválení zvýšenia tvorby fondu prevádzky, údržby
a opráv na sumu 0,40 eura/m2/mesiac od 01.04.2018. Súhlas so zvýšením bol podmienený súhlasom
nadpolovičnej väčšiny všetkých vlastníkov bytov, pričom v bytovom dome C. XX, XX, XX je XX vlastníkov
bytov. Z Oznámenia o priebehu a výsledku písomného hlasovania vyplýva, že hlasovania sa zúčastnilo

spolu 22 vlastníkov, z toho 20 vlastníkov vyjadrilo svojím podpisom súhlas a 2 vlastníci nesúhlasili. Výška
tvorby fondu na žalovaného tak prestavuje sumu vo výške 394,08 eura /(81,30 m2 x 0,40 eura/m2 x
12 mesiacov) + (0,80 m2 balkón x 0,40 eura/m2 x 12 mesiacov), kde 81,30 m2 predstavuje podlahovú
plochu bytu žalovaného a 0,80 m2 predstavuje 25 % podlahovej plochy balkónu žalovaného.8.27. Na základe vykonaného dokazovania tak dospel súd k záveru, že skutočné náklady žalovaného
za plnenia spojené s užívaním bytu, predstavovali za obdobie od 01.01.2020 do 31.12.2020 sumu

893,35 eura (A: 69,96 eura + B: 7,66 eura + C: 5,42 eura + D: 88,70 eura + E: 282,88 eura + F:
17,09 eura + G: 11,27 eura + H: 16,29 + I: 394,08 eura). Z predložených výpisov z účtov vyplýva,
že žalovaný uhradil na účet bytového domu dňa 20.01.2020 sumu vo výške 400 eur s poznámkou
„Zálohová platba do FO, SV, DV a elektrinu podľa sprievodného listu“, dňa 13.07.2020 sumu 194,08
eura s poznámkou „Doplatok do fondu opráv na 2. polrok 2020“, dňa 18.08.2020 sumu 16,80 eura s

poznámkou „Platba za upratovanie od 01.06.2020 do 31.12.2020“ a dňa 25.05.2021 sumu 62,85 eura s
poznámkou„Nedoplatoknaskutočnýchnákladochzarok2020“.Nedoplatokžalovanéhotakpredstavuje
sumu 219,62 eura (893,35 eura - 400,- eur - 194,08 eura - 16,80 eura - 62,85 eura), ktorú je žalovaný
povinný zaplatiť, a preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 219,62 eura a vo zvyšnej
časti uplatňovanej istiny tak súd žalobu žalobcu zamietol.

8.28. Žalovaný v tejto súvislosti v konaní namietal, že na účet bytového domu uhradil v roku 2020 celkovo
sumu 1.176,43 eura a to nasledovne: 400,- eur + 42,- eur + 194,08 eura + 16,80 eura + 523,55 eura
majúc za to, že v roku 2020 tak zaplatil viac, než ako je samotná žalovaná suma. Žalovaný však v tejto
súvislosti opomína, že ako on sám uvádzal, sumu 42,- eur zaplatil titulom nedoplatkov za rok 2019 a
sumu 523,55 eura na základe rozsudku sp. zn.: 25Co/164/2019, a teda hoci tieto sumy skutočne uhradil

v roku 2020, tieto sa netýkajú nákladov spojených s užívaním bytu za rok 2020, a ktoré sú predmetom
prejednávanej veci.

8.29. Podľa Článku IV, bodu 8 zmluvy o výkone správy bol žalovaný povinný vyúčtovaním zistený
nedoplatok uhradiť do 15 dní od doručenia vyúčtovania. Vyúčtovanie nákladov za plnenia poskytované s

užívaním bytu za rok 2020 je datované dňom 14.05.2021. V konaní nebolo tak zo strany žalobcu ako ani
zo strany žalovaného tvrdené, kedy si žalovaný toto vyúčtovanie prevzal, vychádzajúc však z Podacieho
hárku č. EPH239913106, na poštovú prepravu bolo žalobcom podané dňa 18.05.2021 (utorok) ako
doporučený list 1. triedy. V zmysle poštových podmienok Slovenskej pošty, a. s., sa doporučený list 1.
triedy doručuje nasledujúci pracovný deň po dni podania. Za absencie ďalších skutkových tvrdení tak

dospel k záveru, že do dispozičnej sféry žalovaného podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa toto
vyúčtovanie dostalo najskôr dňa 19.05.2021. Od uvedeného dňa mu tak začala plynúť 15 dňová lehota
na plnenie, ktorá s poukazom na § 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka uplynula dňa 03.06.2021. Od
04.06.2021 sa tak žalovaný dostal so splnením svojho záväzku do omeškania.

8.30. Pretože sa žalovaný dostal podľa prvej vety § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka do omeškania,
má žalobca právo požadovať od žalovaného popri plnení aj úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Žalobca si tieto úroky z omeškania uplatnil počnúc dňom 01.06.2021. Podľa § 3
ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Vzhľadom na
to, že základná úroková sadzba ECB platná ku dňu 04.06.2021 bola 0,00 % p. a., žalobca má nárok na
úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy dlžnej istiny 219,62 eura od 04.06.2021 do zaplatenia
a vo zvyšnej časti uplatnených úrokov z omeškania tak súd žalobu žalobcu zamietol.

8.31. Lehotu na plnenie určil súd podľa § 232 ods. 3 CSP.

8.32. Súd zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 164 CSP, ktorý učinil v podanom
odpore voči platobnému rozkazu s tým, že žiadal prerušiť prebiehajúce konanie až do právoplatného
skončenia konaní vedených pred Okresným súdom Levice pod sp. zn.: 15C/79/2018, sp. zn.:

16C/34/2019, sp. zn.: 5C/3/2021 a pod sp. zn.: 16C/27/2022. Súd však dôvody na prerušenie konania
nevzhliadol majúc za to, že konania, ktoré sa vedú na základe žalôb podaných za iné obdobia, s
prejednávanou vecou nesúvisia a sú tak pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci bezvýznamné.
Rovnako súd zamietol aj návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania pokiaľ ide o predloženie originálu
uznesenia zo schôdze zo dňa 27.11.2007 spolu s originálnymi podpismi, keďže vykonanie takéhoto

dokazovania nie je spôsobilé zvrátiť právne závery prijaté súdom v bode 89. odôvodnenia tohto
rozhodnutia a to pokiaľ ide o platnosť spornej zmluvy o výkone správy, v dôsledku čoho je vykonanie
takéhoto dokazovania irelevantné, neúčelné a teda aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.8.33. Hodnota sporu predstavovala spolu sumu 221,90 eura. Keďže žalobca bol v spore úspešný v sume
219,62 eura, čo predstavuje 98,97 % a žalovaný v sume 2,28 eura, čo je v prepočte 1,03 %, dospel
súd k záveru, že po porovnaní ich vzájomného pomeru úspechu a neúspechu, predstavuje úspech

žalobcu rozsah 97,94 %, v dôsledku čoho súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s poukazom
na § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnejšiemu žalobcovi priznal voči menej úspešnému žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 97,94 %, o ktorej výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto
rozhodnutia, samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

9. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadol len žalovaný, domáhajúci sa jeho zmeny
tak, aby odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov celého
konania v rozsahu 100%, teda podľa obsahu odvolania odvolanie smerovalo proti výrokom II. a IV.
napadnutého rozsudku, poukazujúc na odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/
CSP. Ako odvolacie dôvody uviedol to, že konajúci súd napriek jeho procesnej obrane žalované nároky
rovnako ako žalobca odvodzoval od neschválenej zmluvy o výkone správy údajne prijatej na schôdzi

vlastníkov dňa 27.11.2007, avšak k uvedenej schôdzi vôbec neprišlo, pričom tiež v tomto konaní
absolútne odignoroval jeho úplne nové dôkazy, ktoré sa v iných konaniach (11C/99/2015 a 9C/170/2014)
nenachádzaliatedasúdyznichvtomčasevychádzaťnemohli,čímsvojerozhodnutiezaťažilpodstatnou
vadou, pokiaľ v tejto podstatnej otázke vychádzal z iných súdnych konaní, avšak s iným dôkazným
stavom. Až v tomto súdnom konaní sa vyskytli nové dôkazy v podobe potvrdenia viacerých vlastníkov

bytov (pani B., pani M. a pán K.), ktorí potvrdili, že sa schôdza dňa 27.11.2007 nekonala a že na uznesení
z uvedeného dňa ich podpis nie je, prípadne je sfalšovaný, keď potvrdili tiež to, že aj prezenčná listina
z uvedenej schôdzi je sfalšovaná. Nekonanie schôdze potvrdila aj v zápisnici označená overovateľka
pani O., keď navyše vypočutí svedkovia A. a A. ako zamestnanci bytového družstva na súde klamali
a pani J. si nič „nepamätala“, pretože na schôdzi nebola. Preto je argumentácia súdu, že „neschválené

a neexistujúce“ uznesenie nebolo napadnuté žalobou podľa § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z.
absurdná, pričom jemu žiadne uznesenie ani doručované nebolo a toto sa v súdnom konaní objavilo
až v júli v roku 2016, keď súd ani neuviedol, ako mal voči neexistujúcemu uzneseniu osobitnú žalobu
podať. Uvedené zákonné ustanovenie tiež upravuje spôsob a lehotu na námietky prehlasovaného
vlastníka, čo však pri nekonaní schôdze a samotného hlasovania nastať ani nemohlo. Súkromná

fiktívna listina „uznesenie zo dňa 27.11.2007“, ktorého pravdivosť bola viacerými dôkazmi v konaní
vyvrátená, je preto pre spor nepoužiteľná a odvolací súd žiada, aby sa konečne s predloženými dôkazmi
v konaní v súlade so zákonom vysporiadal, keďže na neexistujúcu skutočnosť (neexistujúce schválenie
uznesenia) nie je možné viazať povinnosť podať osobitnú žalobu, keď on rovnako nemá právo podávať
žaloby v mene vlastníkov bytov len na základe sfalšovanej listiny a pritom, že vlastníci bytov so žalobami

v ich mene nesúhlasia. Pri položke spotreby studenej vody poukazuje na rozpor vychádzajúci z toho,
že žalobca vychádzal pri výpočte iba z jedného pomerového koeficientu, avšak za dve samostatné
obdobia do 31.08. a do 31.12., teda postupoval v rozpore so zásadami, keďže skutočný koeficient medzi
hlavným vodomerom a stúpačkovými vodomermi bol v roku 2020 1,06 a koeficient na jeho stúpačke
bol 0,807, teda celkový koeficient pre uvedenú stúpačku bol 1,06 x 0,807 = 0,85542 a nie 1,23. Keby

sa žalovaný držal skutočného koeficientu, mal by za spotrebu zaplatiť nie vyúčtovaných 282,88 eura,
ale len 212,78 eura, teda o 70,10 eura menej ako mu žalobca vyúčtoval; konajúca sudkyňa teda svojim
rozhodnutím v skutočnosti podporuje podvodníkov a zlodejov manipulujúcich v družstve s vodomermi.
Uvedené potvrdzuje aj vyúčtovanie spotreby studenej vody u pána U. A.. Sudkyňa vo svojom rozsudku
v podstatnej časti žaloby (ním namietanej sumy 53 eur za nesprávne vyčíslenú spotrebu vody) uvádza

a vychádza z vymyslených údajov, ktoré v súdnom konaní neboli a ani nemohli byť vykonané, nakoľko
bolo v konaní preukázané, že odpočty stavov meračov sa vykonávajú len jedenkrát do roka a to na
konci príslušného roka, s ohľadom na čo nerozumie, ako môže sudkyňa vedieť údaj o spotrebe jeho
vody ku dňu 31.08. v objeme 61,33 m3 bez akéhokoľvek dôkazu. Ďalšie vymyslené údaje, resp. údaje
v rozpore s predloženými dôkazmi sa týkajú koeficientu spotreby studenej vody. Koeficienty v bode 98.6.

odôvodnenia rozsudku sú úplne rozdielne ako koeficienty uvádzané vo vyúčtovaní za rok 2020 a teda
sudkyňa vychádzala z údajov, ktoré neboli vôbec v konaní preukázané, pričom on nemá k dispozícii
ročné vyúčtovanie obsahujúce koeficienty uvádzané sudkyňou v rozsudku. Poukazuje tiež na povinnosť
súdov rozhodovať v obdobných veciach rovnako a zachovávať tým právnu istotu a predvídateľnosť
práva, s povinnosťou odôvodnenia odklonu od rozhodnutí v obdobnej veci a preto, ak žalobca vychádzal

pri výpočte iba z jedného pomerového koeficientu, avšak za dve samostatné obdobia, bolo to potrebné
odôvodniť. Čo sa týka uplatneného nároku na náklady na správu vo výške 69,96 eura pri neexistencii
schválenej zmluvy o výkone správy došlo k porušeniu povinnosti vykonať vyúčtovanie použitia fondu
prevádzky rozúčtované na jednotlivé byty, keď pri neexistencii, resp. nepredložení žiadnej správyo činnosti a vyúčtovaní uvedeného fondu je preukázané, že žalobca porušil svoje povinnosti správcu
a preto mu uvedený nárok do splnenia si jeho povinnosti nepatrí. Má teda za to, že tento uplatňovaný
nárok súd nesprávne právne posúdil a poprel zmysel ustanovenia § 8a ods. 2 a 4 zákona č. 182/1993

Z. z.. Čo sa týka ďalšieho nároku na ústredné kúrenie poukazuje na to, že vlastníci bytov rozhodli
o tom, že on na centrálne vykurovanie nemusí prispievať žiadnou sumou, nakoľko na vykurovanie nie
je napojený a navyše jeho krajný byt chráni vnútorné byty pred ochladzovaním a spoločné priestory
vykurované nie sú. Tvrdiť, že až v roku 2022 takto vlastníci rozhodli je absolútny nezmysel, dôkazom
čoho sú aj vyúčtovania za roky 2004 a 2005 potvrdzujúce, že žiadne vyhlášky vydané neskôr sa jeho

netýkajú, toto potvrdil aj regulačný úrad; nárok za túto položku v sume 88,70 eura je preto nezákonný.
Má tiež za to, že konajúci súd sa nesprávne vyrovnal s jeho platbami na účet bytového domu v roku 2020
zo skutočne zaplatenej sumy 523,55 eura dňa 19.10.2020 na účet bytového domu žalobca do fondu
opráv dňa 20.10.2020 pripísal len „úroky z omeškania z neuhradených záloh“, nie skutočných nákladov
v sume spolu 171,98 eura (133,45 + 38,53), istinu v sume 351,57 eura si nechal pre seba a nikde ju
nezaúčtoval. Ak by to malo byť v prospech vlastníkov bytov, musel by žalobca jeho platbu v celosti

zaúčtovať iba do fondu opráv v roku 2020 tak, ako to žiadal, nikde inde ju zaúčtovať ani nemôže. Na
uvedené poukazoval aj vo svojich vyjadreniach v spore, teda v roku 2020 na účet bytového domu zaplatil
1.176,43 eura, podľa tzv. osobného účtu zaplatil 944,54 eura, napriek čomu sudkyňa posúdila, že je to
menej ako protiprávne žalovaná suma. Jeho dôkazy o platbách úplne odignorovala, teda dospela na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne jej rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia. Má za to, že sa súd v rozpore s § 566 OZ vysporiadal s jeho
platbami v roku 2020 a na jeho výslovnú žiadosť a to so sumou 523,55 eura uhradenou dňa 19.10.2020,
pri úhrade ktorej žiadal, aby sa uvedená platba v celosti započítala do fondu opráv v roku 2020, keď
túto požiadavku uviedol aj ako svoju procesnú obranu na pojednávaní konanom dňa 20.12.2023. Súd
tak v bode 104. odôvodnenia nesprávne aplikoval § 566 OZ doplnený o nový odsek 2 nerešpektujúc

to, že pri čiastočnom plnení peňažného dlhu má právo označiť časť dlhu, ktorý plní, výlučne dlžník
a ak tak neučiní, neprechádza toto právo na veriteľa, ale sa použije dispozitívna právna úprava o tom,
že sa plnenie započítava najprv na istinu, ak plnenie nestačí na vyrovnanie celého dlhu. Žalobca si
teda istinu v sume 351,57 eura nechal pre seba, nikde ju nezaúčtoval, keď nikde inde ju zaúčtovať ani
nemohol. V texte podaného odvolania žalobca označil aj dôkazy na svoje tvrdenia, u ktorých uviedol, že

sú súčasťou súdneho spisu, resp. ich ako prílohu odvolania pripojil.

10. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch ako vecne správny potvrdiť, s požiadavkou na priznanie mu nároku na náhradu trov
odvolacieho konania. V stručnom vyjadrení poukázal na to, že v spore predložil listiny preukazujúce

dôvodnosť podanej žaloby, s ktorými sa prvoinštančný súd podrobne zaoberal a následne ich vyhodnotil
aj v rozhodnutí vo veci samej, keď zastáva názor, že v danej veci provoinštančný súd vykonal rozsiahle,
predcízne a podrobné dokazovanie a podané odvolanie preto považuje za ničotné, nakoľko všetky
žalovaným uvádzané odvolacie dôvody už boli v priebehu dokazovania pred prvoinštančným súdom
vyriešené a teda žiadne nové dôkazy žalovaný v odvolaní nepredložil.

11. K uvedenému vyjadreniu žalobcu sa žalovaný – odvolateľ už nevyjadroval.

12. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) posudzujúc odvolanie žalovaného, po zistení, že
v danom prípade boli splnené podmienky na podanie odvolania podľa § 361 ods. 1 CSP a po zistení,

že odvolanie spĺňa náležitosti podľa § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi
odvolania (§ 379 a § 380 CSP), rovnako tak viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie (§ 383 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP), pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to
dôležitý verejný záujem, s následným verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel

k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých
výrokoch II. a IV. potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vecne správny.

13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

14.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.15. Podľa § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení

rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

16. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca ako správca bytového domu C. XX, XX H. XX D.,
domáhal zaviazania žalovaného ako vlastníka J. K. R. X E. K. V. C. XX, D., zaplatenia sumy 221,90 eura

spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 221,90 eura od 01.06.2021 do zaplatenia,
ako nedoplatok na platbách za rok 2020. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom o žalobe žalobcu
rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 219,62 eura spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 219,62 eura od 04.06.2021 do zaplatenia, vo zvyšnej
časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%. Rozsudok súdu prvej inštancie v II. a IV. výroku napadol odvolaním žalovaný. V podanom odvolaní

zdôraznil, že ku schôdzi a hlasovaniu o schválení Zmluvy o výkone správy dňa 27.11.2007 vôbec
neprišlo. V tomto konaní boli predložené nové dôkazy, a to potvrdenia viacerých vlastníkov o nekonaní
schôdze, preto nebolo možné prihliadať na skoršie rozhodnutia. Zdôraznil, že nenamieta prehlasovanie
vlastníka, ale tú skutočnosť, že k schôdzi a samotnému hlasovaniu neprišlo. Ďalej namietal, že žalobca
pri výpočte spotreby studenej vody vychádzal z jedného pomerového koeficientu, za dve samostatné

obdobia od 01.01. do 31.08.2020 a od 01.09. do 31.12.2020. V tejto súvislosti tiež namietal, že súd prvej
inštancie vychádzal z vymyslených údajov, keď poukazoval na dve vyššie uvedené merania za obdobie
od 01.01. do 31.08.2020 a od 01.09. do 31.12.2020. Poukázal na to, že súd prvej inštancie pri prepočte
nepoužil koeficient K2 v hodnote 1,23153 za obdobie od 01.01. do 31.08.2020 a koeficient 1,23135 za
obdobie od 01.09. do 31.12.2020, keď súd prvej inštancie uviedol hodnotu daného koeficientu rozdielne

v hodnote 1,23146. Ako ďalší odvolací dôvod namietal nesprávne posúdenie súdom prvej inštancie
toho, že správca neporušil ustanovenie § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z., keď mal za to, že
žalobca vlastníkom bytov nepredložil vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrad za
plnenia rozúčtovanie na jednotlivé byty. Namietal, že nie je možné dospieť k záveru, že je konečným
spotrebiteľom podľa zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike, poukázal na to, že vykonal technické

opatrenia, ktorými odizoloval rozvody, ktoré prechádzajú cez jeho byt. Nesúhlasil s posúdením súdu
prvejinštancie,ohľadomjehoplatiebvykonanýchnaúčetbytovéhodomuvroku2020.Ďalšímodvolacím
dôvodom bolo nevysporiadanie sa s platbou v sume 523,55 eura uhradenou dňa 19.10.2020 v súlade
s § 566 Občianskeho zákonníka.

17. Žalovaný v podanom odvolaní poukazoval na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f)
a h) CSP, majúc za to, že súd prvej inštancie mu znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesne práva
v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako i to, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

18. Odvolací súd uvádza, že pod porušením práva na spravodlivý proces je potrebné rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavno-právneho rámca a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou

práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae,
tedaodmietnutiaspravodlivosti(obdobnenapr.uznesenieNSSRsp.zn.2Cdo/141/2017z30.08.2018).

Právo na spravodlivý proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí
viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a
právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním
využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý
súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s

jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobuhodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

19. K nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej
praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec
posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z

prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť

zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP.

20. Nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

21. Po prejednaní veci, viazaný odvolacími dôvodmi a námietkami žalovaného, odvolací súd dospel

k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový
stav, vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnutý rozsudok vo výrokoch II. a IV. ako
vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Odvolací súd sa plne stotožnil s právnymi závermi súdu
prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne, a preto ich
nebude duplicitne opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne

správne, skutkovo a právne zdôvodnené s tým, že následne sa odvolací súd obmedzil už len na
doplnenie dôvodov podporujúcich vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, zameriavajúc sa pritom
na podstatnú odvolaciu argumentáciu žalovaného.

22. K námietkam žalovaného týkajúcim sa ním tvrdeného falošného uznesenia schôdze vlastníkov zo

dňa 27. 11. 2007 a tým súvisiacej neplatnosti Zmluvy o výkone správy zo dňa 27.11.2007, je potrebné
uviesť, že ak mal žalovaný akékoľvek pochybnosti ohľadom prijatia uznesenia, hlasovania, zvolania
schôdze resp. odsúhlasenia Zmluvy o výkone správy mal sa možnosť v súlade s § 14 ods. 4 zákona o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov obrátiť na súd, keďže právnym nástrojom ochrany vlastníkov
bytov bolo práve podanie žaloby podľa vyššie uvedeného ustanovenia zákona, kde by prípadne bolo

možné v danom konaní preskúmať kde, kedy a za akých okolností bolo prijaté toto uznesenie (resp.
dodatočne spísané, čo tvrdí žalovaný). Otázku platnosti rozhodnutí prijatých zhromaždením vlastníkov
bytovnemôžesúdposudzovaťvinomkonanínežvkonanípodľavyššieuvedenéhoustanoveniazákona.
V danom prípade však nebolo preukázané, že by toto uznesenie bolo vôbec napadnuté takouto žalobou
zo strany žalovaného, naopak, evidentne takáto žaloba nebola podaná.

23. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať na už právoplatne skončené konania
medzi stranami sporu, a to konania vedené na Okresnom súde Levice pod. sp. zn. 11C/99/2015,
9C/170/2014, 9C/82/2017, v ktorých súdy opakovane riešili otázku aktívnej legitimácie žalobcu na
podanie žaloby a otázku platnosti zmluvy o výkone správy, pričom zhodne dospeli k záveru, že zmluva o

výkone správy je platná a tieto súdmi prvej inštancie prijaté právne závery o platnosti spornej zmluvy boli
potvrdené aj rozhodnutiami odvolacích súdov. Tiež v rámci konaní vedených pod sp. zn. 11C/99/2015
a 9C/170/2014 boli aj prípadné dovolania podané zo strany žalovaného odmietnuté dovolacím súdom.
Taktiež otázka platnosti Zmluvy o výkone správy 27.11.2007 bola obdobne posúdená aj v rozhodnutiach
Krajského súdu v Nitre (týkajúc sa rovnakých strán sporu) napríklad: č. k. 6Co/51/2017-467 zo dňa

28.02.2017 (bod 14. odôvodnenia), č. k. 25Co/164/2019-870 zo dňa 09.09.2020 (bod 34. odôvodnenia),
č. k. 8Co/129/2020-594 zo dňa 10.06.2021 (bod 13. až 13.6 odôvodnenia), č. k. 8Co/25/2022-706 zo
dňa 09.02.2023 (bod 13. až 15.3 odôvodnenia), č. k. 8Co/57/2023-731 zo dňa 08.02.2024 (bod 30.odôvodnenia), č. k. 8Co/7/2023-741 zo dňa 20.09.2023 (bod 34. odôvodnenia), č. k. 8Co/52/2023-811
zo dňa 18.04.2024.

24. Otázka platnosti zmluvy o výkone správy je tak opakovane právoplatne vyriešená (bez toho, aby
bola niekedy spochybnená žalobou podľa ust. § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov), pričom nie je dôvod odkloniť sa od vyššie uvedených záverov. Odklon od uvedeného
postupu nebol dôvodný ani vzhľadom na námietku žalovaného, že sú k dispozícií nové dôkazy, ktoré
sa v predchádzajúcich konaniach nenachádzali. Iný postup by nezodpovedal jednému zo základných

princípov právneho štátu - princípu právnej istoty vo vzťahoch medzi vlastníkmi, správcami a tretími
osobami.

25. Ďalej pre podporu správnosti vyššie uvedeného názoru súdu prvej inštancie (s ktorým sa odvolací
súd plne stotožňuje) poukazuje odvolací súd rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/110/2018
z 22. apríla 2021, v ktorom bola posudzovaná otázka, či je po márnom uplynutí lehoty na podanie žaloby

podľa § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov v znení do 30.09.2014, možné považovať uznesenie
vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorým rozhodli o zmluve o výkone správy za platné, aj napriek
tomu, že pri hlasovaní nebol dodržaný postup podľa § 14 ods. 2 citovaného zákona, že toto uznesenie
nehlasovala väčšina všetkých vlastníkov. Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí zaujal právny názor, že
právny poriadok ukladá povinnosť každému súdu prihliadať na absolútnu neplatnosť právnych úkonov

ex offo, t. j. aj bez návrhu. Hoci rozhodnutia zhromaždenia (schôdze) vlastníkov treba považovať za
právne úkony sui generis, táto zásada sa na nevzťahuje. Zákon totiž výslovne určil, že vlastník sa môže
domáhať neplatnosti uznesení prijatých na schôdzi, či zhromaždení vlastníkov v zákonom stanovenej
prekluzívnej lehote. Zákonom sú prekluzívne lehoty stanovené preto, aby sa zabránilo prieskumu
prijatých rozhodnutí vlastníkov aj so značným časovým odstupom, čo by neprispelo k právnej istote

vlastníkov i tretích osôb. Z tohto dôvodu dovolací súd zastáva názor, že po uplynutí 15-dňovej, resp. 3-
mesačnej lehoty už nie je možné akýmkoľvek spôsobom sa úspešne domáhať zrušenia, či neplatnosti
prijatých uznesení vlastníkov. Po tejto lehote teda dochádza ku konvalidácii prípadných vád prijatého
uznesenia. V opačnom prípade by zakotvenie týchto lehôt do zákona stratilo akýkoľvek zmysel. Súdnym
prieskumom platných uznesení vlastníkov po uplynutí zákonom stanovených lehôt v inom súdnom

konaní (napr. v konaní o zaplatenie pohľadávky iniciovanom voči vlastníkovi správcom zastupujúcich
všetkých vlastníkov v dome), by bol narušený princíp právnej istoty, a tým nielen stabilita v právnych
vzťahoch medzi vlastníkmi navzájom, ale aj medzi vlastníkmi a ich správcami, resp. tretími osobami
(dodávateľmi tovarov a služieb pre bytový dom). K doslovnému výkladu tejto časti právnej normy je
potrebné sa prikloniť aj s ohľadom na princíp proporcionality medzi zásahom do práv jednotlivého

vlastníka a potenciálnym zásahom do práv ostatných vlastníkov rešpektujúcich už prijaté uznesenia.

26. Vychádzajúc z uvedených záverov potom námietky žalovaného ohľadom okolnosti uzatvorenia
Zmluvy o výkone správy uvádzané v podanom odvolaní neboli právne významné. Ak žalovaný tvrdil,
že schôdza vlastníkov bytov sa dňa 27.11.2007 nekonala a k hlasovaniu nedošlo, uvedené predstavuje

otázku, ktorá mala byť riešená žalobou podľa § 14 ods. 4 druhá veta zákona o vlastníctve bytov v znení
do 30.09.2014. Irelevantnou vystala tiež námietka žalovaného, že nie je v postavení prehlasovaného
vlastníka, ktorou odôvodňoval nepodanie žaloby, pretože k iniciovaniu postupu podľa § 14 ods. 4
druhej vety, žalovaný nemusel disponovať postavením výlučne prehlasovaného vlastníka. Ustanovenie
§ 14 ods. 4 uvádza: „Ak sa vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome nemohol o výsledku

hlasovania dozvedieť, má právo obrátiť sa na súd najneskôr do troch mesiacov od hlasovania, inak jeho
právo zaniká.“ tak, ako to správne uviedol aj súd prvej inštancie. Z uvedeného zákonného ustanovenie
nevyplýva povinnosť disponovať postavením prehlasovaného vlastníka. Ak teda žalovaný nevyužil
právo namietať platnosť Zmluvy (či už jej obsah alebo formálne náležitosti) podľa § 14 ods. 4 zák. č.
182/1993 Z. z. v zákonom určených prekluzívnych lehotách, na ktoré je súd povinný ex offo prihliadať,

jeho právo zaniklo. Zmluva o výkone správy, schválená na schôdzi vlastníkov bytov v uznesení dňa
27.11.2007, je preto platná, čím je založená i aktívna vecná legitimácia žalobcu v tomto spore (§ 9 ods.
7 zákona o vlastníctve bytov). Záverom odvolací súd uvádza, že navyše nespornou vystala skutočnosť,
že žalovaný žalobcovi titulom Zmluvy o výkone správy finančné plnenia poskytuje, aj keď vo výške, ktorú
si sám určuje.

27. Ďalej žalovaný v podanom odvolaní namietal, že žalobca pri výpočte spotreby studenej vody
potupoval v rozpore so zásadami určenými pre daný rozpočet, keď pri jeho výpočte vychádzal
iba z jedného pomerového koeficientu. Podľa názoru žalovaného skutočný koeficient medzi hlavnýmvodomerom a stúpačkovými vodomermi bol v roku 2020 v hodnote 1,06 a koeficient na stúpačke
žalovaného bol v hodnote 0,807, preto celkový koeficient pre uvedenú stúpačku bol v hodnote 0,85542
a nie 1,23. Tiež uviedol, že súd prvej inštancie vychádza z vymyslených údajov, ktoré v súdnom konaní

neboli vykonané, keď si v rozsudku vymyslel údaje o spotrebe vody za dve obdobia od 01.01. do 31.08
a od 01.09. do 31.12 s tým, že v konaní bolo preukázané, že odpočty stavov meračov sa vykonávajú len
raz do roka, a to na konci príslušného roka. Zároveň v tejto súvislosti poukázal na to, že súd poukázal na
koeficient K2 v hodnote 1,03889 a K3 v hodnote 1,23146, ktoré súd rozdielne, ako koeficienty uvádzané
žalobcom vo vyúčtovaní za rok 2020, kde je koeficient za obdobie od 01.01 do 31.08 uvedený v hodnote

1,23153 a za obdobie od 01.09. až 31.12.2020 v hodnote 1,23135.

28. Odvolací súd posudzujúc nastolenú námietku žalovaného týkajúcu sa nesprávneho uvedenia
hodnoty koeficientu žalobcom, vyhodnotil, že v danom prípade žalovaný nijako nepreukázal z akého
dôvodu koeficienty týkajúce sa studenej vody uvádzané žalobcom vo vyúčtovaní za rok 2020 (č. l.
47) sú nesprávne. Žalobca v podanom odvolaní poukazoval len na jeho výpočty a na to, že v danom

prípadekoeficientnemoholbyťvhodnote1,23.Uvedenépodľanázoruodvolaciehosúduniejespôsobilé
spochybniť hodnovernosť údajov - koeficientov uvádzaných žalobcom vo vyúčtovaní za rok 2020,
keď žalovaný neuvádzal žiadne relevantné dôvody hodnoverne spochybňujúce koeficienty uvedené
žalobcom v danom vyúčtovaní. Bez relevancie napokon vystala i námietka žalovaného, že žalobca pri
samotnom rozpočítaní nákladov na studenú vodu vychádzal iba z jedného pomerového koeficientu,

avšak za dve samostatné obdobia od 01.01 do 31.08.2020 a 01.09. až 31.12.2020. Ako vyplynulo
z vykonaného dokazovania vo vyúčtovaní za rok 2020 v položke rozpočítania nákladov na studenú
vodu za rok 2020, žalobca uvádza dva koeficienty, a to 1,23153 za obdobie od 01.01 do 31.08.2020
a 1,23135 za obdobie od 01.09. až 31.12.2020. Napokon na tomto mieste je nutné poukázať na to, že
žalovaný síce namietal, že žalobca pri rozpočítaní nákladov studenej vody za rok 2020 vychádzal za obe

obdobia len z jedného pomerového koeficientu, avšak sám následne v podanom odvolaní pri vytýkaní
nesprávne uvedených hodnôt týchto koeficientov súdom prvej inštancie poukazoval na dve hodnoty
týchto koeficientov za uvedené dve obdobia. Rovnako tak podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí ani
argument žalovaného, že súd prvej inštancie si vymyslel údaje o spotrebe za dve obdobia od 01.01. do
31.08 a od 01.09. do 31.12, keď v konaní bolo preukázané, že odpočty stavov meračov sa vykonávajú

len raz do roka, a to na konci príslušného roka. Z vyúčtovania za rok 2020, konkrétne z údajov v ňom
uvedených v súvislosti s rozpočítaním nákladov na studenú vodu vyplýva, že žalobca tieto rozpočítal na
dve obdobia, a to obdobie od 01.01 do 31.08.2020 a 01.09. až 31.12.2020, pričom za tieto obdobia bola
uvedená i odlišná spotreba studenej vody, ako i odlišná cena vody. Rozdelenie výpočtu studenej vody
na dve obdobia od 01.01 do 31.08.2020 a 01.09. až 31.12.2020, bolo odôvodnené i rozdielnou cenou

vody za dané obdobia ako vyplýva zo samotného vyúčtovania (č. l. 47). Napokon i súd prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tiež uviedol, že žalobca postupoval pri vyúčtovaní nákladov
za spotrebovanú vodu správne z dvoch období, a to s prihliadnutím na jednotlivé cenové rozdiely
vody (bod 98.5 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Možno uzavrieť, že v danom prípade nemožno
súhlasiť s argumentom žalovaného, že súd prvej inštancie vychádzal z vymyslených údajov, keď podľa

názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v danom prípade postupoval výlučne na podklade dôkazov
predložených v konaní, resp. na podklade skutočností plynúcich z vykonaného dokazovania.

29. Odvolací súd sa ďalej zaoberal námietkou žalovaného ohľadom súdom prvej inštancie nesprávne
uvedených hodnôt pomerových koeficientov, ktoré súd uviedol v hodnote K2 1,03889 a K3 v hodnote

1,23146, keď vo vyúčtovaní boli uvedené v hodnote 1,23153 za obdobie od 01.01 do 31.08.2020
a v hodnote 1,23135 za obdobie od 01.09. až 31.12.2020. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
skutočnosť, že súd prvej inštancie v bode 98.6 odôvodnenia vykonal samostatný prepočet rozpočítania
nákladov na studenú vodu, keď dospel k záveru, že spotreba vody žalovaného bola za obdobie od 01.01
do 31.08.2020 v objeme 61,330 m3, a teda v sume 186 a za druhé obdobie od 01.09. až 31.12.2020

v objeme 30,670 m3, a teda v sume 96, 88 eura, dokopy v sume 282,88 eura. Odvolací súd uvádza,
že vyššie uvedená konečná suma ku ktorej dospel súd prvej inštancie predstavuje i sumu vypočítanú
na podklade vyúčtovania vykonaného žalobcom za rok 2020 (č. l. 47). Napriek tomu, že súd prvej
inštancie pri vykonávaní samotného výpočtu aplikoval údaje - koeficienty, ktoré sa nie úplne (najmä
v rámci desatinných čísel) zhodovali s tými uvedenými žalobcom v samotnom vyúčtovaní, napriek

tomu však dospel k správnemu právnemu záveru, resp. právnemu záveru plynúcemu z vykonaného
dokazovania, ktorý ani námietky žalovaného nespochybnili. Inak povedané samotná skutočnosť, že súd
prvej inštancie pri výpočte aplikoval (odlišné na desatinné čísla) údaje (čo možno vyhodnotiť ako možnú
inú zrejmú nesprávnosť), nezapríčinilo nesprávnosť jeho právneho názoru o dôvodnosti nároku žalobcusúvisiaceho s úhradou nákladov sa studenú vodu za rok 2020 v zmysle predloženého vyúčtovania (č.
l. 47).

30. Odvolací súd v danom prípade poukazuje na to, že sa stotožňuje s tým, že platí povinnosť súdov
rozhodovať v obdobných veciach rovnako a tým prispieť k zachovaniu právnej istoty a predvídateľnosti
právna. Žalovaný v podanom odvolaní poukazoval na konanie so sp. zn. 16C/27/2022, kde boli
posudzované obdobné nároky žalobcu voči žalovanému, avšak za rok 2019. Je potrebné brať na zreteľ,
že v danom prípade a v konaní so sp. zn. 16C/27/2022 ide síce o obdobné nároky, avšak za iné

roky, resp. nároky vyplývajúce z iných vyúčtovacích období. Na prejednávaný prípad teda nemôže
mať vplyv skutočnosť, ako súd prvej inštancie v konaní so sp. zn. 16C/27/2022 vyhodnotil vyúčtovanie
nákladov za studenú vodu za rok 2019, resp. ako tieto žalobca v roku 2019 vyúčtoval, keď v danom
prípade išlo o vyúčtovanie studenej vody za rok 2019, kde boli zohľadnené údaje zistené za daný
rok, resp. žalobca pri výpočte aplikoval iné premenné ako pri výpočte za rok 2020. Z uvedeného
dôvodu podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné stotožňovať tieto nároky žalobcu a posudzovať

ich obdobne, ako tak žalovaný v podanom odvolaní uvádzal. Možno teda uzavrieť, že nedôvodnosť
nároku žalobcu za vyúčtovanie studenej vody tvrdená žalovaným v konaní so sp. zn. 16C/27/2022,
nemôžemaťvplyvnaprávnyzáversúduprvejinštancievdanejveci,kdebolposudzovanýnárokžalobcu
za vyúčtovanie studenej vody za rok 2020 (nie 2019), resp. takýto postup súdu prvej inštancie nie je
v rozpore s povinnosťou súdov rozhodovať v obdobných veciach rovnako.

31. Ďalej žalovaný v podanom odvolaní namietal, že žalobca porušil § 8a ods. 4 zákona č. 182/1993
Z. z., pretože nepredložil vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrad za plnenia
za rozúčtovania na jednotlivé byty, a preto by mu nemal patriť nárok na zaplatenie platby za správu
vo výške 69,96 eura. Nesúhlasil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že § 8a ods. 4 zákona

č. 182/1993 Z. z. sankcionuje len absolútnu pasivitu správcu, a teda nepredloženie žiadnej správny
očinnostiavyúčtovania fonduprevádzky,údržby aopráv,úhradzaplneniazarozúčtovanianajednotlivé
byty.

32. Odvolací súd preskúmavajúc napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie i z hľadiska tejto odvolacej

námietky žalovaného, dospel k záveru, že sa možno stotožniť právnym názorom súdu prvej inštancie,
že § 8a ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. sankcionuje len absolútnu pasivitu správcu, a teda len
nepredloženie žiadnej správy o činnosti a vyúčtovania fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrad za
plnenia za rozúčtovania na jednotlivé byty. Podľa § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z., je správca je
povinný najneskôr do 31. mája nasledujúceho roka predložiť vlastníkom bytov a nebytových priestorov v

dome správu o svojej činnosti za predchádzajúci rok týkajúcej sa domu, najmä o finančnom hospodárení
domu, o stave spoločných častí domu a spoločných zariadení domu, ako aj o iných významných
skutočnostiach, ktoré súvisia so správou domu. Zároveň je povinný vykonať vyúčtovanie použitia fondu
prevádzky, údržby a opráv, úhrad za plnenia rozúčtované na jednotlivé byty a nebytové priestory v dome.
Sankcia za nesplnenie si uvedených povinností je zakotvená v § 8a ods. 4 citovaného zákona, podľa

ktorého správca nemá nárok na platby za správu od momentu omeškania s predložením nasledovných
dokumentov až do ich predloženia správy o svojej činnosti za predchádzajúci rok týkajúcej sa domu a
vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv a úhrad za plnenia, ktoré je povinný predložiť do
31. mája nasledujúceho roka. V danom prípade bolo v konaní preukázané, že žalobca včas predložil
správu o svojej činnosti, ktorej súčasťou bolo i vyúčtovanie fondu (č. l. 48), ku ktorému doložil i potvrdenie

o odoslaní (dopĺňa odvolací súd). Vzhľadom na uvedené v danom prípade nebol spor o včasnosť
doručenia dokumentov podľa § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. Odvolací súd súhlasí so súdom
prvej inštancie, že ak dokumenty predložené žalobcom neobsahujú všetky náležitosti podľa § 8a ods.
2 zákona č. 182/1993 Z. z. (ako konštatoval i súd prvej inštancie v bode 94.), ustanovenie § 8a ods.
4 zákona č. 182/1993 Z. z. stanovuje sankciu pre správcu len v prípade absolútneho nepredloženia

dokumentov stanovených v § 8a ods. 2 citovaného zákona. Preto ak v danom prípade bolo jednoznačne
preukázané a nesporné, že žalobca správu o svojej činnosti ako i vyúčtovanie použitia fondu predložil
včas, je nutné súhlasiť s právnym názorom súdu prvej inštancie o dôvodnosti jeho nároku a odvolaciu
argumentáciu žalovaného v tomto rozsahu považovať za neobstojnú.

33. Odvolací súd taktiež vyhodnotil za správny právny názor súdu prvej inštancie uvedený v bode
97. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ohľadom žalovaným namietaných nákladov na ústredné
kúrenie. Vyhláška č. 630/2005 Z. z. rozlišuje pri rozpočítavaní množstva dodaného tepla konečných
spotrebiteľov a užívateľov bytov a nebytových priestorov, ktorí majú individuálne vykurovanie, pričomv § 7 ods. 3 upravuje, že základná zložka na dodané teplo podľa odseku 2 sa rozpočítava aj medzi
užívateľov bytov a nebytových priestorov, ktorí majú takéto individuálne vykurovanie, kde v písm. a) a
b) ďalej upravuje ďalšie kritéria pre potreby rozpočítania. Uvedená vyhláška tak jednoznačne upravuje

povinnosť rozpočítať základnú zložku tak medzi konečných spotrebiteľov, ako aj medzi tých užívateľov
bytov a nebytových priestorov, ktorí majú individuálne vykurovanie tak, ako je to aj v prípade žalovaného.
Ako ďalej vyplýva z vykonaného dokazovania a listinných dôkazov, vlastníci bytov dňa 25.03.2011
schválili rozpočítanie nákladov na ústredné kúrenie v pomere 30 % základná zložka a 70 % spotrebná
zložka. Pokiaľ ide o byt žalovaného, v zmysle § 7 ods. 3 predmetnej vyhlášky je potrebné ho zaradiť

pod bod b), nakoľko jeho byt nespĺňa predpoklady uvedené v bode a) a na uvedenom nič nemení
ani skutočnosť, že rozvody prechádzajúce cez svoj byt odizoloval dvojitou izoláciou a sadrokartónom.
Vyhláška neustanovuje, či rozvody majú byť zaizolované alebo nezaizolované (prípadne oddelené), ale
uvádza, že sa pri rozpočítaní postupuje podľa § 7 ods. 3 písm. a) vyhlášky (okrem iného) v prípade,
že cez byt a nebytový priestor neprechádzajú rozvody vykurovacej sústavy centrálneho zásobovania
teplom, čo nie je prípad žalovaného. Odvolací súd sa preto stotožňuje s argumentáciou súdu prvej

inštancie ohľadom toho, že byt žalovaného nespadá do kategórie podľa § 7 ods. 3 písm. a) vyhlášky,
nakoľko aj napriek zaizolovaniu a sadrokartónovému obloženiu rozvodov tepla, tieto stále prechádzajú
cez byt žalovaného, a teda žalovanému zostala zachovaná povinnosť plnenia základnej zložky s
koeficientom 0,25 tak, ako to predpokladá § 7 ods. 3 písm. b) vyhlášky.

34. Vzhľadom na skutočnosť, že cez byt žalovaného prechádzajú rozvody tepla, je v tomto prípade
dôvodný postup v zmysle § 7 ods. 3 písm. b) vyhlášky a rozpočítanie základnej zložky na časť
podlahovej plochy bytu žalovaného upravenej o koeficient 0,25, nakoľko vyhláška jednoznačne a bez
ďalších podmienok v tomto prípade upravuje povinnosť rozpočítať základnú zložku tak medzi konečných
spotrebiteľov, ako aj medzi tých užívateľov bytov a nebytových priestorov, ktorí majú individuálne

vykurovanie, ako je to v prípade žalovaného. V zmysle uvedeného má odvolací súd za to, že žalobca
postupoval správne a uplatnenie tejto položky a postup žalobcu v tomto prípade v súlade s vyhláškou
nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd sa tiež nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že
ak mu bol daný súhlas vlastníkov na vlastné vykurovanie, bol mu daný aj súhlas k neplateniu základnej
zložky, čomu nasvedčuje aj odsúhlasenie vlastníkov v roku 2022 (22. 06. 2022), že žalovanému už

nebude tento náklad účtovaný. Je potrebné aj tu uviesť, že žalovaný prisudzuje súdu prvej inštancie
vyjadrenia, resp. právne posúdenie, ktoré z jeho odôvodnenia nevyplýva. Žalovaný v podanom odvolaní
tvrdil, že súd prvej inštancie považoval žalovaného za konečného spotrebiteľa, toto ale v rozhodnutí
súdu prvej inštancie nie je výslovne konštatované, keď súd prvej inštancie v podstate pri tejto položke
len dospel k záveru, že vlastníkovi bytu stále zostane povinnosť plnenia základnej zložky v prípade, ak

je jeho poloha bytu taká, ako to predpokladá § 7 ods. 3 písm. b) vyhlášky, čo je aj prípad žalovaného.

35. Podstatná pre vec je najmä tá skutočnosť, že samotní vlastníci bytov uznesením zo dňa 25.03.2011
schválili rozpočítanie nákladov na ústredné kúrenie v pomere 30 % základná zložka (podstatne znížená
oproti základnej zložke v zmysle § 7 ods. 1 vyhlášky) a 70 % spotrebná zložka, ktoré je pre žalobcu

ako správcu záväzné, pričom žalobca vykonal rozpočítanie podľa takto prejavenej vôle vlastníkov a vo
vzťahu k žalovanému v zmysle § 7 ods. 3 písm. b) vyhlášky. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti,
preto odvolanie žalovaného v tejto časti odvolací súd vyhodnotil tiež ako nedôvodné. Takýto postup/
vyúčtovanie nákladom za ústredné kúrenie vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, nemôže napĺňať
predpoklad rozpornosti s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka, ako to namietal žalovaný

v podanom odolaní.

36. Ďalej žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil jeho platby, ktoré v roku 2020
realizoval na účet bytového domu, a to i s poukazom na ustanovenie § 566 Občianskeho zákonníka.
Namietal, že zo sumy v hodnote 523,55 eura, ktorú realizoval na účet bytového domu, si bytové družstvo

pripísalo do tvorby fondu a opráv len úroky z omeškania z nehradených faktúr, keď po jej úhrade žiadal,
aby táto suma bola v celom rozsahu pripísaná do fondu opráv. Zastal názor, že istinu v sume 351,57
eura si nechal pre seba a nezaúčtoval ju nikde. Zastal názor, že v roku 2020 zaplatil na účet bytového
domu sumu v hodnote 1.176,43 eura, napriek tomu súd prvej inštancie vyhodnotil, že je to menej ako
žalovaná suma.

37. Odvolací súd v rámci posudzovania nastolenej námietky žalovaného poukazuje na bod 104.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa s uvedenou argumentáciou žalovaného dostatočne
zaoberal súd prvej inštancie. Tak ako uviedol súd prvej inštancie žalovaný sám v prvoinštančnom konaníuviedol, že dňa 19.10.2020 vykonal platbu v sume 523,55 eura, a to na zaplatenie sumy podľa rozsudku
25Co/164/2019 (č. l. 346) a platbu v sume 42 eur ako nedoplatok na skutočných nákladoch za rok 2019.
Je nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že je pravdou, že žalovaný dňa 19.10.2020 uhradil na účel

žalobcu sumu vo výške 523,55 eura, avšak s poznámkou určujúcou účel tejto platby resp. účel, na ktorý
táto platba žalovaného má byť žalobcom započítaná - zaplatenie sumy podľa rozsudku 25Co/164/2019.
Napriek tomu, že žalovaný výslovne žalobcovi vyhradil (formou poznámky č. l. 346) účel poskytnutia
týchto finančných prostriedkov, v podanom odvolaní nelogicky namieta to, prečo táto platba nemohla byť
resp. nebola žalobcom započítaná k nedoplatkom žalovaného za rok 2020, ktoré sú predmetom tohto

konania. Vzhľadom na uvedené táto námietka žalovaného, nemôže byť dôvodná. Ako nepreukázaná
je tiež námietka žalovaného, že žalobca si z uvedenej platby sumu v hodnote 351,57 ponechal pre
seba. Nie len, že uvedený argument žalovaný nijakým dôkazom nepodložil, ale javí sa ako vysoko
nepravdepodobné, že žalobca by si uvedenú sumu ponechal pre seba, keď táto mu bola poskytnutá
žalovaným na jeho podnikateľský bankový účet s tým, že ponechanie si tejto sumy by musel zdôvodniť,
keďbynajehobankovomúčteostávalaakonevysporiadaná platba,resp.akbysitútoponechalpreseba

tak ako to tvrdí žalovaný, bolo by to vedené v bankových výpisov žalobcu, čo však v konaní preukázané
nebolo.Vdanomprípadeneexistovalžiadendôvodnastranežalobcukpostupu,ktorýžalovanýnamieta,
keď týmto dôvodom nemôže byť ani ustanovenie § 566 Občianskeho zákonníka, ktoré na prejednávaný
prípad nedopadá v takom zmysle ako ho chápe žalovaný. Ak žalovaný vymedzil účel platby žalobca
nemohol tieto finančné prostriedky bezdôvodne pričítať k nedoplatkom vzniknutým za iný rok (rok 2020),

keď na takýto postup neoprávňovalo žalobcu ani zákonné ustanovenie § 566 Občianskeho zákonníka,
na ktoré žalovaný v podanom odvolaní poukazoval. Odvolací súd rešpektujúc princíp hospodárnosti
konania sa ďalej nezaoberal námietkami žalovaného ohľadom aplikácie § 566 Občianskeho zákonníka
na prejednávaný prípad, keď ako bolo zmienené toto zákonné ustanovenie na daný prípad nedopadá.

38. Záverom odvolací súd opätovne uvádza, že pri prieskume napadnutého rozhodnutia (v medziach
podaného odvolania) nevzhliadol prítomnosť odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 psím. b), f)
a h) CSP, keď súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 220 ods.
2 CSP, pričom odvolací súd poukazuje na to, že preskúmaním veci zistil, že súd prvej inštancie
dostatočným spôsobom a zároveň rozsiahlo odôvodnil rozhodnutie, uviedol zásadné dôvody podstatné

pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj myšlienkovú líniu, ktorou sa súd prvej inštancie riadil pri
právnom posúdení veci. V súvislosti s požiadavkami kladenými na odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska
princípov spravodlivého procesu, a to najmä pokiaľ ide o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť,
odvolací súd poukazuje tiež na to, že aj po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku je
naďalej aktuálne stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 03.12.2015, R

2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle §
241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“.
Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie postupoval pri odôvodnení rozhodnutia v súlade

s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, pričom odôvodnenie rozhodnutia obsahuje základné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie, spĺňa parametre zákonného odôvodnenia; za existujúci odvolací
dôvod nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu, ale
len to, že by ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, ktorá situácia v predmetnej veci však
nenastala.

39. Zároveň odvolací súd považuje za potrebné taktiež upriamiť pozornosť žalovaného na skutočnosť,
že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany,
ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP).
Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu
(rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je
založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť
vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na
každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky

vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže
obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti
Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

40. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru o nutnosti postupu

podľa § 387 ods. 1, 2 CSP resp. k nutnosti potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti
výrokov II. a IV., ktoré vyhodnotil ako vecne správne.

41.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdvzmysle §396ods.1CSP
a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnému
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %) s tým, že o výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

42. Zo všetkých zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia, keď svoje rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).