Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/211/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7622200790
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Maruščáková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7622200790.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov

senátu JUDr. Rastislava Pellu a JUDr. Františka Čisovského v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35792752, zastúpený Advokátska kancelária
JUDr. Peter Kováč, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 36857033, proti žalovanému:
A. B., nar. X.XX.XXXX, B. XXXX/X, XXX XX C. D. E., zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Daniel
Urban, s.r.o., so sídlom Uhrova 18, 831 01 Bratislava, IČO: 47254173, o zaplatenie 1.922,72 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves, č.k.
14Cb/15/2022-167 zo dňa 20. júla 2023, takto

r o z h o d o l :

I. PotvrdzujerozsudokOkresnéhosúduSpišskáNováVes,č.k.14Cb/15/2022-167zodňa20.júla2023.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves ( ďalej len súd alebo súd prvej inštancie ) napadnutým rozsudkom
rozhodol tak, že:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.922,72 € a 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 113,64
€ od 21.10.2017 do 26.10.2017, zo sumy 113,64 € od 21.12.2017 do 27.12.2017, zo sumy 113,64 € od
21.1.2018 do 24.1.2018, zo sumy 113,64 € od 21.2.2018 do 27.2.2018, zo sumy 113,64 € od 21.2.2019

do 5.3.2019, zo sumy 113,64 € od 21.3.2019 do 24.5.2019, zo sumy 65,00 € od 21.4.2019 do 11.6.2019,
zo sumy 48,64 € od 21.4.2019 do 30.7.2019, zo sumy 16,36 € od 21.5.2019 do 30.7.2019, zo sumy
65,00 € od 21.5.2019 do 8.8.2019, zo sumy 32,28 € od 21.5.2019 do 30.9.2019, zo sumy 32,72 € od
21.6.2019 do 30.9.2019, zo sumy 80,92 € od 21.6.2019 do 15.1.2020, zo sumy 39,08 € od 11.7.2019 do
15.1.2020, zo sumy 20,00 € od 11.7.2019 do 10.2.2020, zo sumy 40,00 € od 11.7.2019 do 8.4.2020, zo
sumy 40,00 € od 11.7.2019 do 4.5.2020, zo sumy 62,00 € od 11.7.2019 do 30.7.2020, zo sumy 149,00
€ od 11.7.2019 do 23.4.2021, zo sumy 1.922,72 € od 11.7.2019 do zaplatenia, a to všetko v lehote do

3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Súd protinávrh na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3.532 € zamieta.
III. Súd protinávrh o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2.203,32 € zamieta.
IV. Žalobca má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanej, o výške ktorého nároku
súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnom skončení vo veci samej.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy

1.922,72 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil uzatvorením zmluvy o úvere so žalovaným ako
podnikateľským subjektom, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 1.800 eur.
Žalovaný sa zaviazal splatiť úver spolu s úrokom v 48 mesačných splátkach vo výške 113,64 eur
v termínoch splatnosti podľa v zmluve dohodnutého splátkového kalendára. Žalovaný sa dostal doomeškania s úhradou splátok úveru. Žalobca mu listom zo dňa 30.6.2019 oznámil, že je v omeškaní
s úhradou splátok č. 26, 27, 28 a súčasne, že dňa 10.7.2019 sa v dôsledku nesplácania splátok stanú
splatnými všetky záväzky zo zmluvy. Žalovaný neuhradil v lehote dlhované splátky, a preto sa ku dňu

10.7.2019 všetky splátky podľa zmluvy stali splatnými. Toto oprávnenie žalobcu ako veriteľa vyplývalo
zo zmluvy (v prípade omeškania s úhradou splátky podľa aktuálneho splátkového kalendára o viac
ako 75 kalendárnych dní má veriteľ právo požadovať úhradu všetkých splátok a záväzkov, ktoré by
sa mali stať splatnými aj v budúcnosti a to ku dňu uvedenom v oznámení o uplatnení tohto práva).
Celková suma dlhu žalovaného voči žalobcovi predstavuje súčet neuhradených splátok, ktoré boli

zosplatnené a predstavuje sumu 1.922,72 eur. Po úprave žalobného petitu si žalobca uplatnil úrok
z omeškania v zákonom stanovenej výške, pričom oznámil, že netrvá na úhrade zmluvnej pokuty a
nákladov spojených s mimosúdnym vymáhaním a požaduje len zákonný úrok z omeškania vo výške
9 % ročne.

3. Obrana žalovaného vymedzená v odpore proti platobnému rozkazu spočívala v tvrdení, že oslovil

žalobcu za účelom poskytnutia spotrebiteľského úveru, keďže vystupoval pri ňom z jeho pohľadu ako
fyzická osoba nepodnikateľ a pri spisovaní žiadosti o úver pracovníčkou pobočky žalobcu odpovedal
na otázky, ktoré mu táto pracovníčka kládla. Pracovníčka žalobcu po zistení, že žalovaný pracuje ako
opatrovateľka v Rakúsku, a to na živnosť, žalovanému oznámila, že jediná možnosť (jediný zmluvný
typ) ako jej požičať peniaze, je poskytnutie úveru v režime Obchodného zákonníka. Žalovaný nežiadal

podnikateľský úver, ale táto forma zmluvy mu bola vnútená a prezentovaná ako jediná možnosť.
Žalovaný by si nikdy nevybral podnikateľský typ úveru, čo možno považovať aj za nekalú obchodnú
taktiku žalobcu. Spísanie žiadosti o úver, ako aj podpísanie zmluvy o úvere sa udiali v ten istý deň
(24.2.2017) na jedinom stretnutí, ktoré absolvoval a teda nemal možnosť sa oboznámiť s úverovou
dokumentáciou, nie to ju ešte pripomienkovať. Za klamstvo považoval zaškrtnutie údaja v žiadosti

o úver o tom, že si berie tzv. „prevádzkový“ úver, pričom pri bližšej špecifikácii čerpania úveru mal
uviesť „oprava auta na podnikateľské účely“. V tom čase nevlastnil auto. Účel čerpania úveru do
žiadosti o úver predvyplnila pracovníčka žalobcu a túto okolnosť si žalovaný nielenže neuvedomil, ale
ani nevšimol, čo bolo pri miniatúrnej veľkosti písma žiadosti o úver sotva možné. Nepovažuje sa za
podnikateľa, vykonáva prácu bežnej opatrovateľky, pričom tie sú nútené otvoriť si v Rakúsku živnosť

a simulujú tak pracovnoprávny vzťah (výkon ich práce má závislý charakter a nespĺňa podmienky a
znaky „podnikania“). Disponuje len jedným osobným účtom, nie podnikateľským, z ktorého realizuje
všetky svoje platby, takže si nevedie oddelené účtovanie výdavkov na svoje „podnikanie“, teda
živnosť a vedenie výdavkov na domácnosť. Túto okolnosť však žalobca zneužil a vnútil žalovanému
„podnikateľský“ úver a obišiel tak ustanovenia zákonov, ktoré chránia žalovaného ako spotrebiteľa.

Zmluvu o úvere preto považuje za neplatnú podľa § 52 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“). Zmluva obsahovala neprijateľné podmienky
podľa § 53 ods. 1 až 3 OZ, nakoľko nemal možnosť oboznámiť sa s jej obsahom, ani ovplyvniť jej
obsah. Za neplatnú považoval zmluvu aj podľa § 53 ods. 6 OZ a § 53c OZ. Aj v prípade, že by zmluva
nebola neplatná ako celok, poskytnutý úver možno považovať za bezúročný podľa § 11 ods. 1 zákona

č. 129/2010 Z. z.

3.1. Žalovaný zároveň spolu s odporom podal voči žalobcovi vzájomnú žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 3.532 eur a žalobu o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
2.203,32 eur. Dôvodil, že na podklade zmluvy o úvere si požičal od žalobcu sumu 1.800 eur (istina) a

na príslušenstve preplatil úver o sumu 1.732 eur, čo je spolu suma vo výške 3.532 eur. Vzhľadom na
názor žalovaného o neplatnosti zmluvy, uvedenú sumu žiada titulom bezdôvodného obohatenia. Nárok
na primerané finančné zadosťučinenie odvodzoval od § 3 ods. 5 poslednej vety zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov a jeho výšku identicky od výšky
žalobcom uplatňovaného nároku v tomto konaní (1.922,72 eur vrátane úrokov z omeškania, náhrady

trov konania vo výške 57,50 eur, náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 223,10 eur, teda minimálne
zaplatenia sumy vo výške 2.203,32 eur).

4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním (listinné dôkazy predložené stranami sporu a ich
vyjadrenia, výsluch strán a svedka na pojednávaniach) zistil skutkový stav, podľa ktorého:

4.1. Žalovaný žiadosťou o úver zo dňa 23.2.2017 požiadal o úver v sume 1.800 eur so splatnosťou 48
mesiacov a výškou mesačnej splátky 113,64 eur a celkovou sumou na úhradu (úver a úroky) 5.454,72
eur. Ako účel čerpania úveru bolo v žiadosti zaškrtnuté políčko „investičný (B)“ a ako bližšia špecifikáciaúveru bolo uvedené „oprava auta na podnikateľské účely“. Žalovaný bol ako žiadateľ o úver v žiadosti
identifikovaný v bode I žiadosti, ktorý znie „Žiadateľ FO – podnikateľ“, Priezvisko: Kapustová, Meno:
Marcela, s uvedením rodného čísla, dátumu narodenia, miesta narodenia, pohlavia, rodinného stavu,

adresy trvalého bydliska a kontaktnej adresy - C. D. E., B. XXXX/X. Ako ďalšie kontaktné, identifikačné a
ekonomické údaje žiadateľa o úver sú uvedené čísla mobilu, e-mail, bankové spojenie, dátum začiatku
podnikania (25.1.2016). Ako prílohy žiadosti sú v nej uvedené: kópie osobných dokladov, výpis k
predkladanému bankovému účtu, daňové priznanie za rok 2016, živnostenský list, potvrdenie o stave
účtov: zo Sociálnej poisťovne - elektronicky.

4.2. V zmluve o úvere č. 241615 - 73662 zo dňa 24.2.2017, bolo v bode 1. Predmet zmluvy v
ods. 1.1. uvedené, že veriteľ poskytne dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti úver v
dohodnutej výške 1.800 eur do 8 pracovných dní od doručenia jedného podpísaného rovnopisu zmluvy.
Podpisom zmluvy dlžník žiada o poskytnutie úveru v dohodnutej výške, vyplatenie v dohodnutej výške
a za podmienok podľa tejto zmluvy na uvedený účet. Podľa ods. 1.2. zmluvy, dlžník pri uzatváraní a

plnení zmluvy vystupuje ako podnikateľský subjekt a poskytnutý úver využije na účel súvisiaci s jeho
podnikateľskou činnosťou: B-Prevádzkové náklady (nákup materiálu atď); oprava auta na podnikateľské
účely. Zo zmluvy ďalej vyplýva záväzok dlžníka splatiť úver v 48 mesačných splátkach vo výške 113,64 €
splatných podľa splátkového kalendára uvedeného v prílohe 1, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy.
Z bodu 3 označenom ako Zmluvná pokuta vyplýva záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi zmluvnú odmenu,

ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru. Zmluvná odmena predstavuje 76,14 eur mesačne a
uhrádza sa spolu so splátkou úveru ku dňu jej splatnosti podľa splátkového kalendára. Žalovaný je
v zmluve ako dlžník identifikovaný menom a priezviskom - Dlžník: A. B., sídlo: Komenského 2094/9,
SpišskáNováVes,suvedenímrodnéhočíslaačíslaúčtu.Podľasplátkovéhokalendárakzmluveoúvere
č. 241615 - 73662 zo dňa 24.2.2017, výška každej z 48-ich splátok úveru bola 113,64 eur, splatnosť prvej

splátky bola 20.3.2017 a poslednej dňa 20.2.2021. Dňa 27.2.2017 boli žalovanému poskytnuté finančné
prostriedky vo výške 1.800 eur, v prospech žalobcu uhradil 35 splátok v celkovej výške 3.532,- eur.
Posledná splátka bola uhradená dňa 23.4.2021. Žalobca ku dňu 30.6.2019 vyhlásil predčasnú splatnosť
úveru v dôsledku omeškania žalovaného s úhradou splátok č. 26, 27, 28, ako to vyplýva z Oznámenia
o okamžitej splatnosti, čím sa stali splatné všetky splátky a záväzky zo zmluvy, ktorých výška v tom

čase predstavovala sumu 340,92 eur. Žalobca výzvou zo dňa 30.6.2019 označenou ako „Oznámenie
o okamžitej splatnosti“ v súlade s ustanoveniami bodu 10.4. zmluvy, riadne určil predčasnú splatnosť
úveru, pričom zároveň uvedenou výzvou bol žalovaný upozornený, že v prípade omeškania s úhradou
zosplatnených záväzkov o viac ako 7 dní, bude žalobca oprávnený požadovať úhradu aj ďalších sankcií
v zmysle uzavretej zmluvy a zároveň pristúpi k uplatneniu nárokov v súdnom konaní.

5. Súd prvej inštancie vec po právnej stránke posúdil podľa ustanovení § 149 CSP, právna úprava
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, § 153 ods. 1 CSP, právna úprava včasnosti
uplatnenia prostriedkov procesného útoku a obrany – sudcovská koncentrácia konania, § 154 CSP,
právne úprava zákonnej koncentrácie konania, § 151 ods. 1 CSP, právna úprava popretia skutkových

tvrdení protistrany, § 1 ods. 1, 2 ObZ, právna úprava rozsahu pôsobnosti zákona, § 261 ods. 1 ObZ,
právna úprava všeobecných ustanovení obchodných záväzkových vzťahov, § 330 ods. 1, 2 ObZ, právna
úprava zániku záväzku splnením (splnenie niekoľkých záväzkov), § 369 ods. 1, 2, právna úprava
omeškania dlžníka s plnením peňažného záväzku, § 497, § 499, § 501 ods. 2, § 502 ods. 1, 2, § 503
ods. 2, § 504 a § 506 ObZ, právna úprava zmluvy o úvere.

5.1. Primárne sa súd prvej inštancie vysporiadaval s otázkou, či daný vzťah je spotrebiteľským vzťahom
a či je naňho potrebné aplikovať ochranu spotrebiteľa a podmienky pre platnosť a zároveň bezúročnosť,
resp. bezpoplatkovosť zmluvy alebo či sa jedná o obchodnoprávny vzťah. V odôvodnení uviedol, že
vzhľadom aj na charakter druhu úveru o biznis úvere, ktorý vyplýva nielen z označenia žiadosti o

poskytnutie úveru, ale aj z označenia a znenia zmluvy a obsahu výpovede svedkyne o tom, že išlo
o iný typ úveru a iný spôsob schvaľovania úveru ako aj vzhľadom na formu, priebeh uzatvárania a
schvaľovania poskytnutého úveru, zároveň tiež aj s poukazom na to, že samotný žalovaný musel uviesť
predmet aj účel úveru, že to nebola sprostredkovateľka, ktorá by tam svojvoľne uvádzala nepravdivé a
nie klientom uvedené údaje, o dôveryhodnosti výpovede ktorej súd nemal pochybnosti, súd ustálil, že sa

jednáoobchodnoprávnyvzťahzmluvyoúvere.Vprípade,akbysúdposúdil,žesajednáospotrebiteľský
spor, súd by sa iným spôsobom vysporadúval s podmienkami poskytnutia úveru ako aj s protinávrhmi
žalovaného. Naopak súd mal za to, že žalovaný si bol vedomý, že vystupuje v pozícii živnostníčky, keďže
vykonával funkciu opatrovateľky, mal živnosť, predložil aj daňové priznanie, vedel o aký úver sa jedná.Okolnosti, ktoré uvádzal žalovaný, že nečítal obsah zmluvy, že mu bol len tak predložený návrh a že si
to ani nevšimol, tieto nemôžu byť kladené na ťarchu žalobcu.

5.2. Súdprvejinštancieuviedol,žezazásadnéprepotvrdeniesprávnostizáveruoúvereaúčelepoužitia
prostriedkov na výkon podnikateľskej činnosti považuje časť výpovede žalovaného, ktorý uviedol, že
prostriedky potreboval aj na úhradu odvodov spojených s výkonom živnosti v úvode podnikania, ktoré
vymedzenie účelu svedčí záveru súdu o obchodnoprávnom type zmluvy. Okolnosť o nekorešpondovaní
účelu uvedeného v zmluve a skutočným účelom preto podľa názoru súdu neboli spôsobilé privodiť iný

záver, keďže samotný žiadateľ sa dostavil k poskytovateľovi úveru s úmyslom čerpať úver na úhradu
platieb, resp. dlhu spojeného resp. vzniknutého z podnikania a na ten účel si aj úver bral.

5.3.Súdprvejinštancietieždôvodil,žeprocesnáobrana,ktorúzvolilžalovaný,sanepreukázala,resp.sa
pre súd javí ako nedôveryhodná, čoho dôkazom sú aj skutočnosti, kde žalovaný popieral predkladanie
akýchkoľvek písomných listín a potvrdení, či už živnostenského oprávnenia a zároveň uvádzal okolnosti,

že malo dôjsť k vyplneniu údajov samotnou pracovníčkou žalobcu, ako aj, že celý proces mal prebehnúť
iba na jednom stretnutí, čo sa nepotvrdilo. Naopak žalobca bol spôsobilý predložiť predmetné listiny,
ktoré negoval žalovaný.

5.4. Napokon súd prvej inštancie konštatoval, že nakoľko žalovaný pohľadávku neuhradil, žalobca

preukázal výšku vymáhanej pohľadávky, súd posúdil žalobu ako dôvodnú a protinávrhy žalovaného (na
vydanie bezdôvodného obohatenia a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) za nedôvodné,
z dôvodu ktorého vzájomnú žalobu žalovaného zamietol.

5.5. O príslušenstve pohľadávky súd prvej inštancie rozhodol podľa § 121 ods. 3 OZ, § 365 ods. 1 a 369

ods. 1 a 2 ObZ a § 1 ods. 1 a 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z.

5.6. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP
tak, že žalobcovi ako plne úspešnému v spore priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu
100 %, pričom uviedol, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

6. Žalovaný podal proti všetkým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie včas odvolanie z odvolacích
dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo aby odvolací súd vo veci sám rozhodol tak, že

a) žalobca je povinný zaplatiť žalovanému sumu vo výške 3.532 eur z titulu bezdôvodného obohatenia,
b) žalobca je povinný zaplatiť žalovanému sumu vo výške 2.203,32 eur z titulu primeraného finančného
zadosťučinenia, c) žalovaný má právo na náhradu trov konania v plnej výške. Mal za to, že súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, riadne sa nevysporiadal so všetkými argumentmi
uvádzanými žalovaným počas konania a v záverečnom prednese, čo činí napádané rozhodnutie

nepreskúmateľným.

6.1. Žalovaný má za to, že na základe vykonaného dokazovania nemožno ustáliť, že sa jedná o
obchodnoprávny vzťah zmluvy o úvere, ako to urobil súd prvej inštancie, ale naopak, ide o spotrebiteľský
vzťah. Súd prvej inštancie svoj záver oprel o výpoveď svedkyne pani D., najmä jej časti o vypĺňaní

žiadosti o úver, avšak súd prvej inštancie nevzal do úvahy vyjadrenia svedkyne, ktoré sú v rozpore
so závermi súdu prvej inštancie a to najmä: „potvrdzujem, že môžeme ustáliť to tak, že ak žiadal o
úver zamestnanec, dostal spotrebiteľský úver, ak živnostník, dostal biznis úver“ čím svedkyňa potvrdila,
že o druhu zmluvného vzťahu nerozhodoval účel úveru, ale druh príjmu žiadateľa. Súčasne svedkyňa
potvrdila, že zmluvný typ vybrala svedkyňa (buď sama alebo na základe pokynov, zaškolenia žalobcu

alebo obchodnej praxe žalobcu). Svedkyňa potvrdila, že ona spísala typ žiadosti, „ja som s ňou spísala
žiadosť, ktorá sa písala ručne“, že žiadosť mala v počítači a ona ju aj vyplnila: „žiadosť sme mali všetci
agenti uloženú v počítači, ktorú sme vytlačili a buď vypísali ručne alebo na PC“. Svedkyňu podľa jeho
názorusúdprvejinštancienesprávnevyhodnotilakodôveryhodnú(sohľadomnajejvyjadrenieoručnom
vypĺňaní žiadosti, čo je v rozpore so samotnou žiadosťou, ktorá je vyplnená v počítači a tiež vzhľadom

na vyjadrenie svedkyne, že si vzhľadom na časový odstup dobre nepamätá okolnosti prípadu). Podľa
odvolateľa zmluvný typ, ako aj druh žiadosti vybrala svedkyňa, a nie žalovaný a to podľa druhu príjmu
žalovaného. Tiež považuje za preukázané, že žiadosť vypĺňala svedkyňa na základe listín a dokladov
predložených žalovaným. Z výpovede svedkyne podľa žalovaného vyplýva, že ak aj žalovaná nejakýúčel úveru uviedla, tak naňho bola navedená svedkyňou. Svedkyňa bola finančne motivovaná na
úspechu žiadosti žalovaného. Opätovne poukázal na definíciu spotrebiteľa v zmysle OZ a smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ, ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

27CoCsp/10/2020, podľa ktorého „formalistické označenie zmluvy ako "podnikateľskej" bez ďalšieho
nie je spôsobilým k definovaniu tejto zmluvy ako nespotrebiteľskej a nedochádza k jej automatickej
diskvalifikácii z režimu spotrebiteľského práva“.

6.2. Nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v bode 36 odôvodnenia napadnutého

rozsudku. Uvedený záver súdu podľa neho neobstojí, nakoľko v zmysle § 52 ods. 4 OZ skutočnosť, či
žalovaný bol spotrebiteľom neurčuje to, že bola „živnostníčkou, vykonávala funkciu opatrovateľky, mala
živnosť, predložila aj daňové priznanie“, ale to, či pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu
jeho podnikania. Žalovaný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu podnikania, čo
potvrdzuje aj vykonané dokazovanie. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy celú výpoveď žalovaného a
listinné dôkazy, keď v predmetnom bode odôvodnenia uviedol: „Súd však za zásadné pre potvrdenie

správnosti záveru o úvere a účele použitia prostriedkov na výkon podnikateľskej činnosti považuje
časť výpovede žalovanej, ktorá uviedla, že prostriedky potrebovala aj na úhradu odvodov spojených
s výkonom živnosti v úvode jej podnikania“. V čase poskytnutie úveru žalovaný za predchádzajúci rok
dosiahol obrat 13.273,38 eur, čo určite nemožno označiť ako začiatok podnikania. Uvedená suma je tiež
postačujúca na úhradu odvodov žalovaného. Odvody žalovaný spomínal ako platbu v budúcnosti s tým,

že ide o výdavok, pre ktorý mu neostali financie na fungovanie rodiny (keďže bola a je samoživiteľka),
ako splátky hypotéky, inkaso za byt, choré dieťa a pod. Nešlo o dlžné odvody, ktoré by boli splatné v čase
poskytnutia úveru. Vyššie uvedené vyvracia aj ďalší záver súdu prvej inštancie, že „samotná žiadateľka
sa dostavila tzv. k poskytovateľovi úveru s úmyslom čerpať úver na úhradu platieb, resp. dlhu spojeného
resp. vzniknutého z podnikania a na ten účel si aj úver brala“. Súd prvej inštancie tento záver o úmysloch

o následnom a reálnom použití sumy úveru neodôvodnil žiadnym odkazom na vykonané dokazovanie.

6.3. Nakoľko mal byť poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov, žalovaný má za to, že má nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia a súčasne na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,
ako aj nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z uvedeného dôvodu nesúhlasí ani s výrokom

II., III. a IV. napadnutého rozsudku.

7. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného, ktoré mu bolo riadne doručené nevyjadril.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané

v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 až
§ 385 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a dospel
k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

9. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

10. Primárne sa odvolací súd zaoberal otázkou, či dôvody uvádzané odvolateľom sú prípustnými

dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Odvolateľ ako odvolací dôvod uvádza dôvod
uvedený v § 365 ods. 1 písm. f), t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h), t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Ide o prípustné odvolacie dôvody, preto odvolací súd odvolanie
meritórne prejednal.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom

na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kdelogický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo ktoré
vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim

z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne
posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany

sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide,
ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis,
ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán
sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne

priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke
treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

13. V odvolacom konaní odvolací súd posúdil relevantnosť žalovaným tvrdených odvolacích dôvodov
v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, preskúmal, či súd prvej inštancie na zistený

skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil,
vychádzajúc z ustáleného právneho názoru, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď
na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie, ako
aj či skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

14. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie zistil
skutkový stav a jeho rozhodnutie je vo výroku vecne správne. Odvolací súd si osvojil odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v podstatnom odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), pričom odvolacie
dôvody tvrdené žalovaným v odvolaní, z hľadiska rozhodnutia odvolacieho súdu, nepovažuje za
naplnené.

15. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného, odvolací
súd navyše uvádza:

16. V podanom odvolaní žalovaný primárne namietal záver súdu prvej inštancie, že sa v prejednávanom

prípade jednalo o úver poskytnutý žalovanému ako podnikateľovi a nie o spotrebiteľský úver. Je
nesporné, že záver o prípadnom poskytnutí úveru žalovanému v pozícii spotrebiteľa by pre žalovaného
predstavovalo poskytnutie silnejšej ochrany v úverovom vzťahu. V spore teda bolo rozhodujúce, či
žalovaný ako dlžník vystupoval vo vzťahu k žalobcovi ako veriteľovi na základe zmluvy o úvere č. 241615
– 73662 zo dňa 24.2.2017 ako podnikateľský subjekt alebo ako spotrebiteľ.

17. V uvedenom smere odvolací súd najmä konštatuje, že žalovaný podpisom zmluvy o úvere prejavil
súhlas s jej znením. Ak žalovaný s textom zmluvy nesúhlasil, nemal ju podpísať. V konaní nebolo
preukázané akékoľvek donútenie žalovaného k fyzickému podpisu zmluvy. Odvolací súd považuje

žalovaného za primerane rozumne zdatného jedinca, ktorý vie čítať a písať. V prípade, že nepovažoval
za dôležité pred podpisom zmluvy o úvere dôkladne sa oboznámiť s jej obsahom (žalovaný potvrdil,
že obsah zmluvy neriešil, nečítal ju), súd prvej inštancie správne uzavrel, že uvedené nemôže byť
kladené na ťarchu žalobcu. V konaní nebolo ani tvrdené, t.j. ani sporné, že žalovaný by predložený
návrh zmluvy v čase uzatvárania zmluvy namietal, prípadne že by vzniesol akúkoľvek námietku k jej

obsahu. Skutočnosť, že v predmetnej zmluve o úvere je priamo formulované, že dlžník ju podpisuje
(uzatvára) ako podnikateľ, zreteľne vyplývala aj priamo z formulácií prvých viet znenia zmluvy (odsek
1.1.): „Veriteľ poskytne dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti úver ....“. Tiež priamo
v 2. odseku (odsek 1.2.) bolo uvedené: „Dlžník pri uzatváraní a plnení tejto zmluvy vystupuje ako
podnikateľskýsubjektaposkytnutýúverpoužijenanasledovnýúčelvyplývajúci/súvisiacisvýkonomjeho

podnikateľskej činnosti: B – Prevádzkové náklady (nákup materiálu atď.): oprava auta na podnikateľské
účely.“ Žalovaný tiež potvrdil, že kópiu podpísaných listín dostal k dispozícii. Nemožno teda podľa
odvolacieho súdu uvažovať ani o situácii, že by žalobca zámerne uvedené formulácie v zmluve mal
snahu skryť, prípadne umiestniť do častí zmluvy, ktoré by si druhá zmluvná strana nevšimla. Naopak,uvedená skutočnosť bola zrozumiteľne a jednoznačne uvedená už v úvodných ustanoveniach zmluvy.
Rovnako v časti žiadosti (ktorá obsahovala len 3 strany) na strane 3, priamo nad podpisovou časťou,
v ktorej bol umiestnený aj podpis žalovaného, je pritom tiež tučným písmom uvedené: Podpisom žiadateľ

prehlasuje, že žiada o úver na podnikateľské účely a je si vedomý právnych následkov v prípade
nepravdivosti tohto prehlásenia.

18. Odvolací súd dodáva, že veriteľ nemá možnosť overiť si, na aký účel dlžník reálne poskytnuté
peňažné prostriedky využije. Relevantné sú preto (aj pre posúdenie charakteru právneho vzťahu medzi

dlžníkom a veriteľom) tvrdenia dlžníka v procese uzatvárania zmluvy adresované veriteľovi týkajúce
sa účelu poskytovaného úveru. V prejednávanom prípade nebolo sporné, že v žiadosti o úver, ako aj
vzmluvebolouvedené,žeúverbolposkytnutýnapodnikateľskýúčel,konkrétnenaprevádzkovénáklady
(oprava auta na podnikateľské účely). V konaní podľa názoru odvolacieho súdu nebolo preukázané,
že by typ zmluvy nezodpovedal účelu, ktorý vyplynul z údajov poskytnutých žalovaným žalobcovi pred
podpisom zmluvy. Aj v odpore k platobnému rozkazu žalovaný potvrdil, že pri vypĺňaní žiadosti o úver

mu boli kladené otázky, na ktoré odpovedal. Žiadosť bola vyplnená v zmysle poskytnutých údajov.
Uvedené podľa odvolacieho súdu rovnako potvrdzuje fakt, že žalobca pri uzatváraní zmluvy nevnucoval
určitý zmluvný typ, ale žalovaný odpovedal na určité otázky zástupcu žalobcu, na základe ktorých boli
pripravené na podpis žiadosť o úver a zmluva. Vnútenie zmluvného typu, resp. akékoľvek donútenie
k podpisu zmluvy podľa názoru odvolacieho súdu preukázané neboli.

19. Odvolateľ mal za to, že z vykonaného dokazovania (z výpovede svedkyne) vyplynulo, že druh
zmluvného vzťahu vybrala svedkyňa a to na základe druhu príjmu žiadateľa, a nie na základe účelu
úveru. Uvedené podľa neho vyplýva z tvrdenia svedkyne: „potvrdzujem, že môžeme ustáliť to tak, že ak
žiadal o úver zamestnanec, dostal spotrebiteľský úver, ak živnostník, dostal biznis úver“. Odvolací súd

však uvádza, že svedkyňa, ktorá so žalovanou uzatvárala zmluvu o úvere, vo výpovedi na pojednávaní
dňa 20.7.2023 uviedla v tejto súvislosti aj ďalšie tvrdenia a to napr. „mali sme viacero formulárov, boli
pre fyzické osoby a pre právnické osoby. Fyzické osoby boli SZČO, právnické osoby boli s.r.o. a a.s.
Mali sme aj spotrebiteľské úvery“ (na otázku žalovanej, podľa čoho vedela, aký typ žiadosti o úver má
použiť). Okrem tvrdenia, na ktoré poukázal odvolateľ svedkyňa uviedla, že nevie uviesť, či by žalovaný

alebo iní živnostníci dostali spotrebiteľský úver, ale pravdepodobne nie, lebo by nevedeli predložiť
výplatné pásky. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný vyslovene žiadal o uzatvorenie úveru ako
spotrebiteľ. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný v konaní len tvrdil, že z jeho pohľadu vystupoval
ako spotrebiteľ. Nebolo však dokazovaním preukázané, že by navonok v procese uzatvárania zmluvy
žalovaný preukázateľne prezentoval žalobcovi takéto svoje postavenie, resp. skutočnosť, že úver nie

je poskytovaný v žiadnom ohľade v súvislosti s jeho živnosťou alebo povolaním. K žiadosti o úver
žalovaného svedkyňa uviedla, že žalovaný si prišiel o úver žiadať živnostenským listom ako aupair
v Rakúsku; svedkyňa k vyplneniu údaja o type účelu úveru uviedla, že vylučuje, že by žalovanému
hovorila, čo tam má napísať. Bolo tam uvedené to, s čím prišli klienti. Uviedla, že vylučuje, že by obsah
žiadosti o úver vypísala sama, bez udania klientom. Vyššie uvedené tvrdenia svedkyne je potrebné

a možné posudzovať komplexne a nie ako jednotlivé tvrdenia, bez ostatného kontextu. V konaní nebolo
preukázané, že by žalobca donútil žalovaného k uzatvoreniu iného zmluvného typu, než požadoval
žalovaný. Na pojednávaní dňa 23.1.2023 žalovaná sama na otázku z akého dôvodu si zobrala úver od
tejto spoločnosti, v prvom rade uviedla, že pôžičku si brala z dôvodu, že ešte len začínala s prácou
v zahraničí, potrebovala platiť odvody. Tiež uviedla, že bolo treba platiť kvartálne odvody a agentúrne

poplatky za celý rok. Podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie
vyplýval záver, že žalovaný sa dostavil za žalobcom za účelom uzatvorenia zmluvy o úvere, sám
uviedol skutočnosti odôvodňujúce záver, že má záujem uzatvoriť zmluvu o úvere, žalobcovi poskytol
určité informácie a doklady a podpísal zmluvu (bez nátlaku, avšak zjavne bez preštudovania zmluvy),
na základe ktorej mu bol poskytnutý úver ako podnikateľovi (živnostníkovi v súvislosti s výkonom

opatrovateľskej činnosti v zahraničí). Uvedené bolo zrejmé aj z poskytnutých informácií a dokladov pred
uzatvorením zmluvy. V žiadosti o úver bolo v časti: Doloženie právnej subjektivity uvedené (zaškrtnuté):
Živnostenský list.

20. K námietkam odvolateľa uvedeným v bode 4. odvolania, odvolací súd uvádza, že tieto nepovažuje

za aplikovateľné na prejednávanú vec, nakoľko v prejednávanom prípade nešlo o situáciu, kedy
by na podnikateľský charakter právneho vzťahu medzi stranami sporu bolo usudzované výlučne
z označenia zmluvy, t.j. zmluvného typu v názve zmluvy. O podnikateľskom charaktere vzťahu svedčili
viaceré skutočnosti v kontraktačnom procese (uvedené v žiadosti o uzatvorenie zmluvy a v zmluve).V prejednávanom prípade bolo podľa názoru odvolacieho súdu preukázané, že v zmluve bol zreteľne
uvádzaný údaj, že zmluva je uzatváraná v súvislosti s podnikateľskou činnosťou žalovaného. Pri
uvedení týchto skutočností do zmluvy vychádzal žalobca z údajov a podkladov poskytnutých žalovaným,

z ktorých vyplývalo, že zmluvu uzatvára ako podnikateľ – živnostník a nie ako spotrebiteľ a to ani
s poukazom na čl. 2 Smernice 1999/44/ES Európskeho parlamentu a Rady z 25. mája 1999 o určitých
aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar (na ktorú poukázal odvolateľ a ktorá
sa ale vzťahuje na predaj spotrebného tovaru). Avšak aj z ostatných smerníc Európskeho parlamentu
a Rady v oblasti ochrany spotrebiteľa vyplýva nasledujúca definícia spotrebiteľa: akákoľvek fyzická

osoba, ktorá v zmluvách koná na účely, ktoré sa netýkajú jej obchodnej ani podnikateľskej činnosti,
remeslaanipovolania.Rovnakoajzákonč.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochvzneníneskorších
predpisov obsahuje v § 2 písm. a) definíciu spotrebiteľa v znení: fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci
predmetu svojho podnikania alebo povolania. Navyše odvolací súd uvádza, že aj z európskej judikatúry
vyplýva, že (napr. rozsudok Súdneho dvora vo veci C-464/01 z 20.1.2005) v spore zo zmluvného vzťahu
s osobou, ktorá o sebe tvrdí, že je spotrebiteľ, je potrebné zohľadniť aj ochranu dobrej viery dodávateľa.

21. Odvolací súd k odvolacej námietke ohľadom nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie
uvádza, že ak žalovaný v podanom odvolaní namietal skutkové závery súdu prvej inštancie, jeho
námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu
prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že do práva na spravodlivý proces nepatrí

právostranysporu,abysavšeobecnýsúdstotožnilsjehoprávnyminázormi,navrhovanímahodnotením
dôkazov a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi strán sporu.

22. O tvrdeniach odvolateľa, že svedkyňa bola nedôveryhodná aj s ohľadom na ňou potvrdenú
informáciu, že si už s odstupom času dobre nepamätá na okolnosti prípadu, odvolací súd uvádza, že

takáto skutočnosť v podstate bola zrejmá aj v prípade tvrdení žalovaného, ktorý tiež uviedol v rámci
svojej výpovede, že si už niektoré skutočnosti nepamätá. Súd hodnotil všetky vykonané dôkazy v súlade
s § 191 ods. 1 CSP, t.j. najmä všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

23. Tvrdenie odvolateľa uvedené v bode 6. odvolania, že vo výpovedi odvody spomínal žalovaný ako

platbu v budúcnosti s tým, že ide o výdavok, pre ktorý mu neostali financie na fungovanie rodiny
(keďže bola aj samoživiteľka), ako splátky hypotéky, inkaso za byt, choré dieťa a pod., vyhodnotil
odvolací súd ako účelový a subjektívny výklad žalovaného. Ani ním v odvolaní tvrdené skutočnosti,
že začiatok podnikania uvedený v rakúskom osvedčení je viac ako rok pred poskytnutím úveru, resp.
že v čase poskytnutia úveru mal žalovaný za predchádzajúci rok obrat vo výške 13.273,38 eur a že

táto suma postačovala na úhradu odvodov žalovaného, nie sú tvrdeniami, ktoré by boli spôsobilé
ovplyvniťokolnosti,zaktorýchbolapredmetnázmluvaoúvereuzatvorená.Právetiesúpritomakojediné
relevantné pre posúdenie právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Odvolací súd sa stotožnil
s názorom súdu prvej inštancie, že závery súdu uvedené v bode 36. odôvodnenia rozsudku mali oporu
vo vykonanom dokazovaní.

24. Za daného stavu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie je nedôvodné, preto podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ust. § 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
v ustanovení § 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ust. § 77 ( ust. § 425
CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len

v rozsahu vykonanej opravy podľa ust. § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám,
alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací
súd dovolanie odmietne podľa ust. § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa ust. § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).