Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, May 28, 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 17Csp/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124200132
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Lampartová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:8124200132.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

-2- 17Csp/2/2024

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Evou Lampartovou v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. X, XXX XX D., právne zastúpenej: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom Sovietskych hrdinov
163/66, Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
IČO: 35 807 598, právne zastúpenému: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka so sídlom Majerníkova
3/A, 841 05 Bratislava, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 EUR, takto

r o z h o d o l :

-2- 17Csp/2/2024

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 50 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej

istiny s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

-7- 17Csp/2/2024

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 08.01.2024 domáhala od žalovaného zaplatenia
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 300 EUR. Žalobu odôvodnila tým, že v konaní
vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8Csp/8/2022 boli ako žalobkyňa v postavení
spotrebiteľky úspešná v nároku o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Žalobkyňa citovala body

4.1 a 17. z odôvodnenia rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. 8Csp/8/2022 z 31.03.2022, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 28.05.2022. Z uvedených pasáží rozhodnutia súdu vyplýva, že zmluvná pokuta
dojednaná ako 10 % z celej nesplatenej zvyšnej časti úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
a nebola individuálne dojednaná. Žalobkyňa si ako spotrebiteľka žalobou preto uplatnila satisfakciu
za porušenie spotrebiteľských práv, ktoré bola nútená brániť v uvedenom súdnom konaní. Primerané
zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy a
zároveň má mať aj funkciu relutárnu, ktorá predstavuje obohatenie spotrebiteľa vo výške priznaného

primeranéhofinančnéhozadosťučineniaprotidodávateľovizato,žespotrebiteľpodstúpilsúdnekonanie,
v ktorom bol na súde úspešný. Zastávala tiež názor, že primerané finančné zadosťučinenie nemôže
mať iba symbolický význam a byť v symbolickej výške, nakoľko by tak nebolo ani primeraným ani
spravodlivým. Uplatnená výška primeraného finančného zadosťučinenia 300 EUR podľa žalobkynezohľadňuje skutočnosť, že v základnom konaní bola úspešná a žalovaný v zmluve použil neprijateľnú
zmluvnú podmienku, ktorú súd určil za neprijateľnú na základe jej žaloby. Žalovaný totiž v súdnych
konaniach opakovane zotrváva na platnosti zmluvnej podmienky. Záverom poukázala na to, že otázka

rozsahu porušenia spotrebiteľského práva je definovaná rozsudkom v predchádzajúcom konaní,
ktorý je hmotnoprávnou podmienkou nároku na primerané finančné zadosťučinenie, pričom z tejto
hmotnoprávnej podmienky je potrebné vychádzať ako záväznej. K návrhu pripojila rozsudok Okresného
súdu Prešov č.k. 8Csp/8/2022 zo dňa 31.03.2022.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 30.01.2024 navrhol, aby súd žalobu zamietol ako nedôvodnú
a priznal mu náhradu trov konania. Rozporoval uplatnený nárok čo do dôvodu i výšky. Mal za to, že
žalobkyni nárok na primerané finančné zadosťučinenie neprislúcha a relevantným spôsobom ho ani
neodôvodnila. Uviedol, že žalobkyni nevznikla žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie nároku na
primerané finančné zadosťučinenie. Tvrdil, že samotná žalobkyňa je tá, ktorá porušila svoje povinnosti
zo zmluvy, pretože si neplnila svoje záväzky. Potvrdil, že so žalobkyňou uzavrel dňa 10.08.2017

zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej jej poskytol úver v sume 400 EUR. Podotkol
ale, že z uvedeného úveru doposiaľ neeviduje žiadnu úhradu. Uviedol, že rešpektuje rozhodnutia
súdov vydané v predchádzajúcom konaní, avšak priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
považoval vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu za neprimerané. V predchádzajúcom konaní
súd tiež určil, že zmluva o úvere č. 809900158 je bezúročná a bez poplatkov. Mal za to, že primerané

finančné zadosťučinenie je potrebné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu, pričom
prichádza do úvahy len v tých prípadoch, kedy už porušenie práva nemožno napraviť inak, kedy
nepostačuje iba deklarácia porušení. Žiadal, aby súd zohľadňoval aj konanie žalobkyne, ktorá konala
v rámci kontradiktórneho postupu ľahostajne, keď podpisom vyhlásila, že súhlasí s obsahom zmluvy,
bola oboznámená so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, nemá k nim žiadne výhrady

a zaväzuje sa ich dodržiavať. Prehlásila tiež vtedy, že si zmluvu prečítala a uzatvorila ju vážne, nie
v tiesni ani za nenápadne nevýhodných podmienok. Čo sa týka výšky požadovaného primeraného
finančného zadosťučinenia, mal za to, že ju žalobkyňa nijak relevantne neodôvodnila. V ďalšom
obsahu svojho vyjadrenia k žalobe všeobecne konštatoval predpoklady finančného zadosťučinenia
v zmysle § 3 ods. 5 ZoSÚ, ktoré musia byť splnené kumulatívne, a to porušenie práva alebo povinnosti

ZoSÚ a osobitných predpisov, úspešné uplatnenie porušeného práva alebo povinnosti, primeranosť
zadosťučinenia a zodpovedná osoba. Ďalej uviedol, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia
nie je kompenzovať žalobcu, ale má sankčnú funkciu vo vzťahu k dodávateľovi, slúžiacu tiež ako
generálna prevencia zamedzujúc zneužívanie silnejšieho postavenia dodávateľa v spotrebiteľskom
právnom vzťahu. S poukazom na skutočnosť, že o úver žiadala žalobkyňa, mal za to, že priznaním

primeraného finančného zadosťučinenia nebude naplnená jeho preventívna funkcia. Podľa žalovaného
domáhanie sa primeraného finančného zadosťučinenia v danom prípade nezodpovedá požiadavke
všeobecnej spravodlivosti, pričom žalovaný opakovane poukazoval na ľahostajnosť na strane žalobkyne
ako spotrebiteľky pri uzatváraní zmluvy a apeloval, aby súd nepriznával každému spotrebiteľovi
primerané finančné zadosťučinenie, nakoľko spotrebitelia sa tak prestanú spoliehať na svoj úsudok,

keďže budú s ohľadom na dôveru v bezhraničnú ochranu súdmi vstupovať do akýchkoľvek právnych
vzťahov.

3. Žalobkyňa v replike zo dňa 12.02.2024 zotrvala na podanej žalobe. Opätovne poukázala na
rozsudok v predchádzajúcom súdnom konaní, ktorý deklaruje, že v právnom vzťahu založenom

zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. 809900158 zo dňa 10.08.2017 došlo k porušeniu noriem
spotrebiteľského práva. Vyplýva z neho, že žalobkyňa si úspešne uplatnila porušenie svojho práva,
ako aj povinnosti ustanovenej žalovanému, čím naplnila hypotézu § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa. Mala za to, že v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je pre vznik
nároku na primerané finančné zadosťučinenie postačujúca už samotná hrozba ujmy, nie jej samotný

vznik. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019,
v zmysle ktorého sa pre úspešné uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia nevyžaduje,
aby spotrebiteľ preukázal existenciu alebo výšku vzniknutej ujmy. Podľa žalobkyne ide zo strany
žalovanéhooneprípustnýextenzívnyvýkladcontralegem.Naviacalekonštatovala,žešlooreálnuujmu,
nakoľko neprijateľná zmluvná podmienka má majetkový charakter. Rozsudkom v predchádzajúcom

konaní bolo po kvalitatívnej i kvantitatívnej stránke definované porušenie spotrebiteľského práva, pričom
v aktuálne prebiehajúcom konaní súd nemôže revidovať právoplatný rozsudok. Ďalej žalobkyňa uviedla,
že určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky nemožno považovať za satisfakciu pre spotrebiteľa
Judikované určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky vo výroku rozhodnutia súdu je následkomporušenia povinnosti zo strany žalovaného. Zastávala názor, že pri § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa je potrebné vychádzať z formálno-systematického výkladu s poukazom na účel a zmysel
zákona, ktorým je ochrana spotrebiteľa. Čo sa týka výšky finančného zadosťučinenia, považovala

ju za adekvátnu charakteru a stupňu porušenia práv a povinnosti daných spotrebiteľskými právnymi
normami, pričom mala za to, že sankcie dohľadných orgánov by boli neporovnateľne prísnejšie.
Primeranosť uplatnenej sumy 300 EUR podľa nej možno odvodiť aj z postoja žalovaného a intenzity
porušenia spotrebiteľských noriem. Zároveň opätovne poukázala na to, že preukázateľne hrozil zásah
do jej majetkovej sféry, pričom táto ujma bola sanovaná len v dôsledku jej procesnej aktivity, navzdor

sústavnému odporu žalovaného. Uplatňovaním svojho legitímneho nároku v predchádzajúcom konaní
bol zároveň narušený nielen jej bežný život, ale zasiahnutý bol tiež jej rodinný rozpočet. Postupom,
keď žalovaný nenáležitými prostriedkami procesnej obrany naťahoval súdne konanie, tak sa stresové
situácie a psychické vypätie u žalobkyne stupňovalo. Uplatnenú sumu PFZ vzhľadom na permanentný
odmietavý postoj žalovaného k svojim pochybeniam dokonca považovala za zjavne nízku. Poukázala
na rôznu judikatúru a výšku priznaných PFZ, pričom mala za to, že výška PFZ by nemala byť len

symbolická. Poukázala aj na špeciálnu recidívu u tohto dodávateľa. Záverom konštatovala, že súdu je
akiste z vlastnej činnosti známe, že žalovaný dlhodobo a vo veľkom rozsahu porušuje spotrebiteľské
práva na finančnom trhu, pričom aj v súčasnosti napriek tisíckam vydaných rozsudkov proti nemu,
neustálepoužívanekaléobchodnépraktikyafinančnesasnažínaúkorspotrebiteľovobohacovať,najmä
využívaním neprijateľných zmluvných podmienok.

4. Žalovaný v duplike zo dňa 28.02.2024 opätovne poukázal na to, že žalobkyňa od začiatku
neplatila riadne splátky v zmysle úverovej zmluvy, a tak viacnásobne porušila svoje povinnosti.
Opätovne tiež žiadal, aby súd posudzoval konkrétne okolnosti tohto vzťahu žalobkyne a žalovaného
a zohľadňoval konanie žalobkyne, že nehradila úver. Primerané finančné zadosťučinenie vo výške

300 EUR nepovažoval za zodpovedajúce všeobecnej spravodlivosti, pretože takáto výška PFZ nebola
žalobkyňou náležitým spôsobom odôvodnená. Navrhol preto, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

5. Súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 28.05.2024, ktorého sa právny zástupca žalovaného,
ani žalovaný nezúčastnili, pričom svoju neúčasť ospravedlnili z dôvodu vysokej pracovnej

zaneprázdnenosti. Súd preto konal v ich neprítomnosti, ako aj v neprítomnosti žalobkyne, ktorú na
predmetné pojednávanie ani osobitne nepredvolával. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní
v mene žalobkyne zotrval na podanej žalobe v celom rozsahu.

6. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalobkyňou - na čl. 3

rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 8Csp/8/2022 zo dňa 31.03.2022 – oboznámil sa s obsahom
ostatného spisového materiálu a zistil tento skutkový stav:

7. Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 8Csp/8/2022 zo dňa 31.03.2022 súd okrem iného III.
výrok určil, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa

10.08.2017 v znení: „Zmluvné strany sa dohodli, že v prípade, ak sa spotrebiteľ dostane do omeškania
s úhradou svojho dlhu podľa zmluvy, spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 10 %
ročne z dlžnej čiastky.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Z odôvodnenia predmetného rozsudku
vyplýva, že žalobkyňa sa v predmetnom konaní okrem určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a
vydaniabezdôvodnéhoobohateniaajurčenianeprijateľnejzmluvnejpodmienkyvspotrebiteľskejzmluve

uzatvorenej so žalovaným ako dodávateľom. Súd jej žalobe v časti o určenie neprijateľnej zmluvnej
podmienky vyhovel, pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.05.2022.

8. Zistený skutkový stav súd právne posúdil podľa nasledujúcej právnej úpravy:

9. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov každý spotrebiteľ má právo
na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

10. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona

Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.11. Podľa § 52 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „Občiansky zákonník“) spotrebiteľskými zmluvami

sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a
zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ,
ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie
zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
12. Zákonnými predpokladmi úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle
vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je:
- existencia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo
osobitnými predpismi slúžiacimi na ochranu spotrebiteľa (napr. zákon o spotrebiteľskom úvere, zákon
o finančných službách na diaľku, osobitné ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka),

- úspešné uplatnenie porušenia tohto práva alebo povinnosti spotrebiteľom na súde a
- pasívne vecne legitimovaný subjekt, ktorý za porušenie predmetného práva alebo povinnosti
zodpovedá.

13. Krajský súd v Prešove vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver, že pokiaľ bol spotrebiteľ

v predchádzajúcom spore úspešný pri uplatnení porušenia jeho práva ako spotrebiteľa základ nároku
je daný (napr. uznesenie 9Co/50/2018 zo dňa 26.6.2018 alebo 17Co/17/2018 zo dňa 10.4.2018).
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019 sa s týmto názorom
stotožnil a uviedol nasledovné: „Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má plniť jednak
funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od

protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity
spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich
práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného
práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie

zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Žiadnu inú podmienku, aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje.“

14. V súlade s princípom právnej istoty upraveným v článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd

prvej inštancie preto rešpektuje uvedené právne závery vyšších súdnych autorít a plne na nich odkazuje.

15. V predmetnej veci bolo nesporné, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzavretá zmluva
o spotrebiteľskom úvere podliehajúca právnej úprave o spotrebiteľských úveroch i spotrebiteľských
zmluvách všeobecne. Skutkový stav ako taký nebol medzi stranami sporný. Sporným v tomto konaní

bolo iba právne posúdenie splnenia zákonných predpokladov pre priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia a prípadná výška primeraného finančného zadosťučinenia. Preto súd v prvom rade
konštatuje, že právny vzťah medzi účastníkmi konania je spotrebiteľského charakteru, žalobkyňa
vystupuje ako spotrebiteľka a žalovaný ako dodávateľ, pričom na predmetný spotrebiteľský vzťah sa
vzťahuje úprava zakotvená v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v zákone č. 250/2007

Z.z. o ochrane spotrebiteľa a aj osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv uvedená v ustanoveniach § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka.

16. Obrana žalovaného bola založená na tvrdení, že nie sú splnené podmienky pre priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, resp. ak by aj boli splnené podmienky pre priznanie finančného

zadosťučinenia, výška žalobkyňou požadovaného finančného zadosťučinenia nie je odôvodnená,
adekvátna, primeraná okolnostiam tohto prípadu.

17. Súd mal na základe zisteného skutkového stavu s poukazom na právnu úpravu primeraného
finančného zadosťučinenia za to, že dikcia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa bola naplnená,

a preto žalobkyňa ako spotrebiteľka, ktorá na súde úspešne uplatnila porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej zákonom o spotrebiteľských úveroch, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od
žalovaného,ktorýzatotoporušeniejejpráv,resp.povinnostídodávateľazodpovedá.Súdsavšakvrámciúvahy o výške primeraného finančného zadosťučinenia nestotožnil s výškou žalobkyňou uplatneného
primeraného finančného zadosťučinenia.

18. Z rozsudku v základom konaní je zrejmé, že došlo k porušeniu práv spotrebiteľov, resp. povinností
dodávateľa zakomponovaním neprijateľných zmluvných podmienok (§ 4 ods. 2 písm. c/ zákona
o ochrane spotrebiteľa). Prostredníctvom žalobkyňou započatého predchádzajúceho konania, a teda
aktivitousamotnejžalobkyne,boloouvedenejneprijateľnejzmluvnejpodmienkyrozhodnutéajvsúdnom
konaní.

19. Súd mal tak za to, že vyššie uvedené porušenie práv spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa boli
v tomto konaní riadne preukázané. Je potrebné podotknúť, že porušenie práva alebo povinnosti vo
vzťahu k spotrebiteľovi pritom nemusí byť konštatované vo výroku rozsudku, pretože takáto podmienka
nevyplýva zo znenia ustanovenia § 3 ods. 5 poslednej vety zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa. Čo sa týka žalovaným namietaného netvrdenia, či nepreukázania vzniknutej ujmy, tu si

súd dovolí iba stroho konštatovať, že predmetné ustanovenie nevyžaduje vznik ujmy a jej preukázanie
v konaní. Ako už súd citoval vyššie rozhodnutie najvyššieho súdu (viď bod 14. odôvodnenia),
nie je stanovená podmienka, aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma. Pri úvahách
o výške primeraného finančného zadosťučinenia tak súd vychádza predovšetkým z konkrétnych
okolností daného prípadu, a to intenzity porušenia práv spotrebiteľa/povinností dodávateľa, charakteru

porušených práv/povinností a ich potenciálnych dôsledkov, časového trvania závadného konania
a v neposlednom rade na jednotlivé funkcie primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na
konkrétne okolnosti tohto prípadu sa súd v rámci úvahy o výške primeraného finančného zadosťučinenia
nestotožnil s výškou žalobcom uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia až v sume 300
EUR.

20.Spoukazomnacitovanéprávneustanoveniaavzhľadomnazistenéskutkovéokolnostitohtoprípadu
(určenájednaneprijateľnázmluvnápodmienka,ktorámalapotenciálnymajetkovýdosahnaspotrebiteľa)
súd priznal žalobkyni nárok na primerané finančné zadosťučinenie voči žalovanému v sume 50 EUR.
V prevyšujúcej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

21. Súd sa domnieva, že priznaná suma reflektuje závažnosť konkrétnych porušení práv spotrebiteľa,
konkrétne skutkové okolnosti v danom prípade a intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov,
ako aj subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Pri výške určenia primeraného
finančného zadosťučinenia súd zohľadnil všetky osobitosti tohto prípadu a dospel k záveru, že

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 EUR považuje za primerané, spĺňajúce jednak
funkciu satisfakcie pre žalobcu a minoritne aj funkciu sankcie pre žalovaného zohľadňujúc podľa
názoru súdu ako najvýznamnejšiu skutočnosť, že v danom prípade až na podnet žalobkyne došlo
k určeniu neprijateľnosti dotknutej zmluvnej podmienky, pričom táto mala aj potenciálny majetkový
dosah. Keďže ale v danom prípade nebol preukázaný reálnemu zásahu do majetkovej sféry žalobkyne,

súd nepovažoval za primerané prisúdiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie až vo výške 300
EUR, ako to požadovala, pretože táto suma sa súdu javila ako neprimeraná všetkým okolnostiam.

22. Na dôvažok súd dodáva, že účelom primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení práv
spotrebiteľa síce nemá byť len odradenie dodávateľa od takýchto praktík do budúcna, je ním aj určitá

satisfakcia pre spotrebiteľa za to, že sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším
dodávateľom a svojím úspechom priniesol potenciálny benefit aj pre ostatných spotrebiteľov, avšak stále
je potrebné mať na zreteli, že primerané finančné zadosťučinenie nemá byť nástrojom obohatenia sa
pre spotrebiteľa.

23. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

24. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

25. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak,
že žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Plný úspech
žalobkyne v konaní, kde výška plnenia závisí od úvahy súdu, súd odvodzoval od úspechu v základenároku. O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
K trovám konania súd podporne poukazuje na literatúru, napr. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:

C.H.Beck, 2016, str. 926-927, cit. „Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch
však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku
na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti“. Súd je toho názoru, že v prípadoch, keď rozhodnutie

o výške plnenia závisí len od úvahy súdu, pričom súčasne žalobca neuplatňuje výšku plnenia v zjavne
nedôvodnej výške, predstavujúcej šikanózny výkon práva, motivovanej len snahou o navýšenie trov
konania a nie záujmom na spravodlivom usporiadaní veci, nemožno od žiadneho žalobcu spravodlivo
očakávať, aby sa presne „trafil“ do úvahy súdu, pokiaľ ide o výšku plnenia. Preto je namieste priznať plnú
náhradu trov konania, ak bol žalobca v základe plne úspešný aj vtedy, ak čo do výšky bol úspešný len v
časti. I keď Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie totožné s niekdajším § 142 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku, ktoré bolo priamym zákonným podkladom pre priznanie plnej náhrady trov konania aj
v prípade čiastočného úspechu, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, vyššie uvedené
závery právnej teórie a praxe svedčia o tom, že ani v podmienkach novej procesnej úpravy nie je dôvod
na ustúpenie od takého záveru. Súd ďalej už len poznamenáva, že tak, ako tomu bolo aj v zmysle § 142
ods. 3 O.s.p., tak aj v súčasnosti podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s čl. 3 a čl. 4 ods. 2 CSP sa základná

sadzba tarifnej odmeny advokáta v takom prípade vypočíta a určí len z výšky súdom priznaného plnenia.

Poučenie:

-2- 17Csp/2/2024

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení neskorších predpisov.