Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 25, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/68/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4217219029
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4217219029.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu JUDr.

Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX. XX.
XXXX, bytom C. D. E. F. XXX, 2. G. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. E. F. XXX, 3. C. B., nar. XX.
XX. XXXX, bytom A. F. XXX, 4. C. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., C. D. XXX/XX, 5. H. B., nar. XX.
XX. XXXX, bytom C., C. D. XXX/XX, 6. C. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., C. D. XXX/XX, 7. I. J., nar.
XX. XX. XXXX, bytom C., B. XXXX/XX, 8. K. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XX, 9. A. H., nar. XX.
XX. XXXX, bytom C., C. XXX/X, 10. M. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. D. E. XX, 11. C. L., nar. XX.
XX. XXXX, bytom G. D. E. XX a 12. A. N. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. D. E. XX, žalobcovia v 1. až

12. rade zastúpení advokátkou JUDr. Tünde Keszegh, Ph.D., so sídlom Dunajská Streda, Alžbetínske
námestie XXXX, proti žalovaným: 1. A. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. F. XXX, 2. K. C., nar. XX.
XX. XXXX, bytom A. F. XX, 3. B. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. F. XXX, všetci žalovaní zastúpení
advokátkou JUDr. Ivetou Majlingovou, so sídlom Komárno, Pohraničná 7, o určenie predmetu dedičstva,
o odvolaní žalobcov v 1. až 7. rade proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 7. októbra 2021
č. k. 10C/51/2017-521 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o

náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému v 3. rade priznáva voči žalobcom v 1. až 12. rade nárok na náhradu trov odvolacieho a
dovolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia v 1. až 7. rade sa podanou žalobou domáhali voči právnemu predchodcovi žalovaných
(neb. K. C., zomr. XX. XX. XXXX) určenia, že nehnuteľnosti vedené v katastri nehnuteľností OÚ

Komárno, katastrálnym odborom na LV č. XX pre okres Komárno, obec A., kat. úz. A. ako parcely
registra „C“, evidované na katastrálnej mape pod parcelným číslom 914/5 – zastavané plochy a nádvoria
o výmere 69 m2 a parc. č. 914/6 – vinice o výmere 89 m2 v polovici patria do dedičstva po neb. O. B.,
nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom A., zomr. XX. XX. XXXX a v polovi patria do dedičstva po neb.
K. B., G. C., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom C., zomr. XX. XX. XXXX. Vzhľadom na skutočnosť,
že pôvodný žalovaný (K. C., nar. XX. XX. XXXX) zomrel XX. XX. XXXX, súd uznesením zo dňa 03. 04.
2019 rozhodol o pokračovaní v konaní s jeho dedičmi – žalovanými v 1. až 3. rade.

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (v poradí druhým) konanie voči žalovanému v 1. rade
a voči žalovanému v 2. rade zastavil a žalobu vo veci samej zamietol. Žalovaným v 1., 2. a 3. rade voči
žalobcom v 1., 2., 3., 4., 5., 6. a 7. rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.1.2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 134 ods. 1 až 3, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1,
§ 199, § 205, § 205 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 04. 1964 do 30. 06. 1969, § 145

ods. 1, 2, § 146 ods. 1 CSP, ako aj zisteným skutkovým stavom.

1.3. V priebehu konania žalobcovia podanú žalobu voči žalovanej v 1. rade a žalovanému v 2. rade
zobrali späť z dôvodu, že nie sú zapísaní ako vlastníci sporných nehnuteľností v katastri nehnuteľností.
Keďže žalovaní v 1. a 2. rade so späťvzatím žaloby súhlasili, súd konanie voči žalovaným v 1. a 2. rade

v zmysle § 145 ods. 2 CSP zastavil.

1.4. Žalobcovia 1. – 7. sa podanou žalobou domáhali určenia, že nehnuteľnosti tvoriace predmet žaloby
patria v jednej polovici do dedičstva po nebohom O. B. a v jednej polovici do dedičstva po nebohej K.
B.. Žalobu odôvodňovali tým, že predmetné nehnuteľnosti O. B. a K. B. nadobudli ich vydržaním. Svoju
aktívnu legitimáciu odvodzovali z toho, že žalobcovia sú dedičmi neb. O. B. a neb. K. B.. Žalovaní 1. –

3. s podanou žalobou nesúhlasili, poukazovali najmä na skutočnosť, že nedošlo k splneniu podmienok
vydržania, a to z dôvodu, že právni predchodcovia žalobcov neboli oprávnenými držiteľmi nehnuteľností
tvoriacich predmet žaloby.

1.5. Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že pôvodný žalovaný (neb. K. C.) bol ku dňu podania

žaloby evidovaný v katastri nehnuteľností ako výlučný vlastník nehnuteľností zapísaných na LV č. XX pre
katastrálne územie A. ako parc. registra „C“ s parc. č. 914/5 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 69
m2 a parc. č. 914/6 - vinice o výmere 89 m2. Tieto nehnuteľnosti pôvodný žalovaný previedol darovacou
zmluvou na žalovaného 3., pričom vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený
dňa 31. 10. 2017 pod č. vkladu: V 4662/2017. Žalovaný 3. je aj v súčasnosti vedený na LV č. XX

pre katastrálne územie A. ako výlučný vlastník nehnuteľností tvoriacich predmet žaloby. Rovnako bolo
medzisporovýmistranaminesporné,žepôvodnýžalovanýakovlastníknehnuteľnostítvoriacichpredmet
žaloby podal príslušnému stavebnému úradu žiadosť o vydanie stavebného povolenia na oplotenie
uvedených pozemkov. Stavebné konanie bolo na základe námietok občianskoprávneho charakteru,
ktoré podali žalobkyňa 3. a O. B., prerušené až do právoplatného skončenia súdneho konania. Ďalej

bolo medzi sporovými stranami nesporné, že nehnuteľnosti tvoriace predmet žaloby v súčasnosti užívajú
žalobkyňa 3. a jej druh O. B., pričom ide o pozemky priľahké k rodinnému domu so súp. č. XXX,
ktorý je v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne 3. a O. B.. V neposlednom rade bolo medzi stranami
sporu nesporné, že uvedený rodinný dom postavili v šesťdesiatych rokoch minulého storočia právni
predchodcovia žalobcov po povodni v roku 1965, kedy bolo právnym predchodcom žalobcov povolené

vstúpiť na vymedzené pozemky za účelom výstavby rodinného domu s tým, že štát mal až následne
vyriešiť vlastnícke vzťahy k takto vymedzenému pozemku, a to jeho odkúpením od pôvodného vlastníka,
resp. jeho vyvlastnením. K usporiadaniu vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet
žaloby však nedošlo. Medzi stranami sporu nebolo sporné ani to, že daň z nehnuteľností tvoriacich
predmet žaloby platí od roku 2003 žalobkyňa 3. a predtým ju od roku 1969 platil jej právny predchodca

- O. B.. Spornou bola medzi sporovými stranami len tá skutočnosť, či boli zo strany žalobcov, resp. ich
právnych predchodcov splnené predpoklady vydržania nehnuteľností tvoriacich predmet žaloby, a to
predovšetkým podmienka oprávnenosti držby.

1.6. V spore súd prvej inštancie v prvom rade skúmal, či je daná vecná legitimácia, a to tak na

strane žalobcov, teda aktívna vecná legitimácia, ako aj na strane žalovaných, teda pasívna vecná
legitimácia. V otázke aktívnej vecnej legitimácie mal za to, že táto je daná, keďže žalobcovia sa ako
právni nástupcovia (dedičia) domáhajú určenia, že nehnuteľnosti tvoriace predmet žaloby patria do
dedičstva po ich predkoch. Žaloba o určenie, že určitá nehnuteľnosť patrí do dedičstva, má smerovať
aj voči tomu, kto je ako vlastník tejto nehnuteľnosti zapísaný v katastri nehnuteľností. Po čiastočnom

späťvzatí žaloby voči žalovaným v 1. a 2. rade zostal jediným žalovaným žalovaný v 3. rade, ktorý je
v súčasnosti zapísaný ako vlastník nehnuteľností tvoriacich predmet žaloby, a preto je daná aj pasívna
vecná legitimácia žalovaného v 3. rade.

1.7. Následne sa súd zameral na skúmanie, či žalobcovia majú na požadovanom určení naliehavý

právny záujem, keďže v zmysle § 137 písm. d/ CSP je podmienkou úspešnosti žaloby o určenie, či tu
právo je alebo nie je, existencia naliehavého právneho záujmu. Zastal názor, že v predmetnom spore
je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keďže aj napriek tomu, že po prípadnom
úspechu v spore by síce nedošlo priamo k zápisu vlastníctva žalobcov v katastri nehnuteľností, avšaktoto rozhodnutie súdu a následné dedičské nadobudnutie vlastníctva žalobcov, resp. len niektorého
z nich v nesporovom dedičskom konaní, ktoré súd nemôže subsumovať a nahrádzať v tomto sporovom
konaní, už môže mať za následok zmenu zápisu vlastníka v katastri nehnuteľností. Zároveň poukázal

aj na judikatúru ohľadne naliehavého právneho záujmu NS SR sp. zn. 3Cdo 154/2010 zo dňa 16. 12.
2010 a Nález ÚS SR zo dňa 11. 12. 2013 č. k. I. ÚS 482/2013-50.

1.8. Následne súd pristúpil k samotnému preskúmaniu splnenia podmienok na vydržanie nehnuteľností.

1.9. V predmetnej veci nebolo sporu o tom, že nehnuteľnosti tvoriace predmet žaloby, sú spôsobilým
predmetom vydržania a právni predchodcovia žalobcov sú spôsobilými subjektmi vydržania. V súvislosti
so splnením podmienky oprávnenosti držby sa však súd v plnom rozsahu stotožnil s procesnou obranou
žalovaných a zotrval aj na svojom právnom názore vyjadrenom v rozsudku zo dňa 14. 11. 2019, a teda,
že u právnych predchodcov žalobcov nebola splnená podmienka dobromyseľnej držby. Občiansky
zákonník účinný od 01. 04. 1964 do 30. 06. 1969 zakotvoval, že pozemky mohli byť len vo vlastníctve

štátu. Nemohli byť v osobnom vlastníctve občanov. K takýmto pozemkom vo vlastníctve štátu mohlo byť
v prospech občanov zriadené len právo osobného užívania. Súd po vykonanom dokazovaní v súvislosti
so skúmaním splnenia podmienky oprávnenosti držby vyhodnotil, že právni predchodcovia žalobcov
si po povodni v roku 1965 boli vedomí, že im k nehnuteľnostiam, na ktorých postavili rodinný dom,
nebolo zriadené právo osobného užívania, ani tieto nehnuteľnosti neodkúpili od pôvodných vlastníkov.

K odkúpeniu, ani vyvlastneniu pozemkov štátom za účelom výstavby rodinných domov nedošlo, čo
uvádzajú žalobcovia priamo v žalobe, preto právnemu predchodcovi žalovaného vlastnícke právo k
týmto pozemkom odňaté nikdy nebolo a vlastnícke právo právnych nástupcov pôvodného vlastníka
preto naďalej trvá. Žalobcovia nepreukázali, že by právnym predchodcom žalobcov bolo zriadené
právo osobného užívania k predmetným nehnuteľnostiam, pričom toto právo mohlo byť zriadené iba

k pozemkom, ktoré vlastnil štát. Sporné nehnuteľnosti však preukázateľne boli v rozhodnom čase vo
vlastníctve právneho predchodcu žalovaného, teda nie štátu, preto bolo najprv potrebné, aby tieto
pozemky odkúpil štát, alebo aby ich vyvlastnil, a až následne mohlo byť zriadené právo osobného
užívania pozemkov. Keďže k odkúpeniu, ani k vyvlastneniu sporných pozemkov štátom nedošlo a tieto
aj naďalej zostali vo vlastníctve fyzickej osoby, v zmysle v tom čase účinnej právnej úpravy nebolo

možné zriadiť k pozemkom ani právo osobného užívania. O tom, že k odkúpeniu, ani k vyvlastneniu
pozemkov napokon nedošlo, nepochybne vedeli aj právni predchodcovia žalobcov, keďže samotní
žalobcovia to konštatovali v žalobe, preto nemožno konštatovať, že by u nich bola splnená podmienka
oprávnenej držby, t.j. že by boli dobromyseľní v tom, že im pozemky patria. Uvedený záver súdu bol
podporený aj skutočnosťami, o ktorých vypovedali žalovaná 1. a žalovaný 3., ktorí viackrát uviedli, že

právni predchodcovia žalobcov vedeli o tom, že užívajú pozemky, ktoré im vlastnícky nepatria a že
boli žalovanými, resp. ich právnymi predchodcami od roku 1965 viackrát vyzývaní, aby za pozemky
zaplatili. V tejto súvislosti sa však súd v plnom rozsahu stotožnil aj s obranou žalovaných, podľa
ktorej základným predpokladom pre osobitný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je
oprávnená držba. Jednoznačne dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenej držby je na strane

žalobcov. Sú to teda žalobcovia, ktorí sú povinní preukázať, že vec, ktorej vydržania sa domáhajú, mali v
dobromyseľnej držbe, to znamená, že nad akékoľvek pochybnosti predpokladali, že im vlastnícky patrí.
Nie žalovaný má vyvracať tieto tvrdenia a zákon taktiež nedovoľuje, aby aj v prípade, ak by žalovaný
bol nečinný, tento fakt mohol byť dôvodom na stratu vlastníckeho práva. Pokiaľ žalobcovia poukazovali
na to, že hranice pozemkov vytýčil štát, súd k uvedenému udáva, že samotná skutočnosť, že hranice

pozemkov vytýčil štát a pozemky boli odovzdané právnym predchodcom žalobcov s prísľubom, že
následne bude vlastníctvo k pozemkom vysporiadané, nemá na posúdenie dobromyseľnosti žalobcov,
ani ich právnych predchodcov žiaden vplyv, keďže títo si museli byť vedomí toho, že k odkúpeniu,
ani vyvlastneniu pozemkov štátom nakoniec nedošlo a právo osobného užívania pozemkov im nebolo
zriadené. Pokiaľ argumentácia žalobcov smerovala k tomu, že právni predchodcovia žalobcov boli

v omyle v tom, že im nehnuteľnosti tvoriace predmet žaloby vlastnícky patria, nemožno tento ich
omyl považovať za ospravedlniteľný, keďže právni predchodcovia v rozhodujúcom čase vedeli, že
nehnuteľnosti, na ktoré im bol umožnený vstup za účelom výstavby rodinného domu, nie sú vlastnícky
vysporiadané a že toto vysporiadanie sa bude riešiť až následne. Rovnako tak vedeli, že k vyriešeniu
danej situácie, a teda k odkúpeniu pozemkov, prípadne k vyvlastneniu zo strany štátu nedošlo.

Nedostatku dobromyseľnosti nasvedčuje aj skutočnosť, že žalobcovia dodnes nemajú vysporiadané ani
vlastníctvo k pozemku pod rodinným domom, keďže predmetom dedenia po právnych predchodcoch
žalobcov, ako aj predmetom zmlúv o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (či už darovacích
zmlúv, ktorými nadobudla spoluvlastnícky podiel k rodinnému domu žalobkyňa 3., alebo kúpnej zmluvy,ktorou nadobudol spoluvlastnícky podiel k rodinnému domu Ervín Polozsányi), bol len rodinný dom
bez pozemku, na ktorom je postavený, ako aj bez priľahlých pozemkov. Žalobcovia si teda museli byť
vedomí toho, že vlastnícky nemajú usporiadané ani tieto pozemky, a pokiaľ o tom nevedeli alebo sa

nesprávne domnievali, že im všetky tieto pozemky vlastnícky patria, nemožno tento ich omyl považovať
za ospravedlniteľný. Žalobcovia a ich právni predchodcovia sa s istou mierou ľahkovážnosti spoliehali na
to,ževlastnícinevysporiadanýchpozemkovsanikdynebudúdomáhaťsvojhovlastníctvaabudúnaďalej
rešpektovať stav, v akom žalobcovia a ich právni predchodcovia užívali nehnuteľnosti už desaťročia.
Tento stav však nezodpovedá stavu právnemu. V prípade žalobcov a ich právnych predchodcov teda

nemožno hovoriť o ospravedlniteľnom omyle, keďže nepostupovali s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú
je možné so zreteľom na okolnosti daného prípadu od každého požadovať. Ak žalobcovia a ich právni
predchodcovia držali nehnuteľnosti tvoriace predmet žaloby na základe takéhoto omylu, nemôžu byť
so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že im tieto nehnuteľnosti vlastnícky patria a nemožno
preto hovoriť o oprávnenej držbe. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že žalobcovia a
ich právni predchodcovia preukázateľne platili daň z nehnuteľností, keďže táto skutočnosť ešte sama

osebe nepostačuje na záver o oprávnenosti držby. Rovnako tak sťaženie prístupu žalobcov na dvor za
rodinným domom, ktorý vlastnia žalobkyňa 3. a O. B., nemôže zakladať oprávnenosť držby. V danej veci
preto súd vyhodnotil, že u žalobcov a ich právnych predchodcov nebola splnená základná podmienka
úspešného vydržania nehnuteľnosti - podmienka oprávnenosti držby, čo bolo dôvodom, pre ktorý súd
žalobu voči žalovanému 3. ako nedôvodnú zamietol.

1.10. O nároku na náhradu trov zastaveného konania voči žalovanému v 1. a 2. rade súd rozhodol podľa
§ 262 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP, a keďže dospel k záveru, že žalobcovia svojou nečinnosťou
zavinili, že konanie voči žalovaným v 1. a 2. rade ako právnym nástupcom pôvodne žalovaného v 1.
rade prebiehalo, zavinili zastavenie konania, a preto žalovaným v 1. a 2. rade vznikol voči žalobcom v 1.

až 7. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Keďže žaloba voči žalovanému v 3. rade
bola zamietnutá, bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, preto aj žalovanému v 3. rade vznikol nárok
voči žalobcom v 1. až 7. rade na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom výroku a v súvisiacom výroku o nároku na

náhradu trov konania napadli v zákonnej lehote odvolaním žalobcovia v 1. až 7. rade prostredníctvom
svojej právnej zástupkyne a domáhali sa jeho zmeny a vyhovenia podanej žalobe v celom rozsahu,
alternatívne zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenia veci prvoinštančnému súdu na ďalšie
konanie. Odvolanie podávajú s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP z dôvodu, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu,

že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Stotožňujú sa so závermi súdu prvej
inštancie, pokiaľ konštatoval, že je daná vecná legitimácia, tak na strane žalobcov, ako aj na strane
žalovaného v 3. rade, ďalej, že v danom prípade je daný naliehavý právny záujem na požadovanom
určení v zmysle § 137 písm. d/ CSP a nehnuteľnosti tvoriace predmet žaloby sú spôsobilým predmetom
vydržania a ich právni predchodcovia sú spôsobilými subjektmi vydržania. Pokiaľ súd dospel k záveru,

že v danom prípade nebola splnená jedna zo základných podmienok vydržania, a to podmienka
dobromyseľnej držby (bod 40. rozsudku), s týmto názorom súdu nesúhlasia a majú za to, že túto otázku
súd nesprávne právne posúdil.

2.1. Právni predchodcovia (starí rodičia) sa terajšej užívateľke pozemkov a podielovej spoluvlastníčke

rodinného domu (žalobkyni v 3. rade) nikdy v žiadnej forme nezmienili, že by pozemky pri rodinnom
domeneboliusporiadané.Takistoanisynprávnychpredchodcovsanikdynezmienil,žebytietopozemky
neboli usporiadané. Ak by o tom mala vedomosť, nikdy by ostatných rodinných príslušníkov len za
rodinný dom nevyplatila takou sumou, akú spolu so svojím druhom v roku 2003 vyplatili. Vyplatili
dohodnutú sumu v tej domnienke, že budú vlastníkmi nielen domu, ale aj pozemkov. Majú za nesporné,

že ich právni predchodcovia celé desaťročie nikým nerušene vykonali všetky vlastnícke práva. Až v apríli
2017 sa obrátili na právnu zástupkyňu o poskytnutie právnej pomoci a boli nemilo prekvapení, keď
im bolo vysvetlené, že podľa stavu v katastri nehnuteľností nie sú zapísaní ako vlastníci užívaných
pozemkov. O tom, že boli oboznámení so skutočnosťou, že pozemok nie je usporiadaný, došlo až
vtedy, keď pôvodný žalovaný K. C. podal v roku 2017 žiadosť o vydanie stavebného povolenia na

stavbu „oplotenie“ na pozemkoch. Skutočnosti, ktoré uviedli v žalobe, zistili až v roku 2017 u advokátky,
ktorá to zistila pri nahliadnutí do archívnych dokumentov. Majú za to, že nielen ich rodina, ale aj
rodina žalovaného bola presvedčená o tom, že ich právni predchodcovia boli dobromyseľní držitelia
predmetných pozemkov. Inak je nevysvetliteľné správanie rodiny žalovaného, že nielen v obdobírokov od 1965 do 1989, ale ani po roku 1989 sa nedomáhali svojich vlastníckych práv. Vzhľadom na
uvedené, majú za to, že súd nesprávne dospel k tomu skutkovému zisteniu, že ich právni predchodcovia
nepochybne vedeli o tom, že pozemky sú neusporiadané a že budú odkúpené alebo vyvlastnené

štátom. Majú za to, že ich právni predchodcovia si týchto skutočností vedomí neboli a užívali pozemky
v presvedčení, že to od štátu dostali a boli v dobrej viere, že im tieto pozemky patria.

2.2. Poukazujú na ust. § 130 ods. 1 OZ, ako aj rozhodovaciu činnosť NS SR (rozsudok sp. zn. 2 Cdo
27/2005, uznesenie sp. zn. 5Cdo 30/2010, rozsudok sp. zn. 5Cdo 149/2007). V uvedenom zákonnom

ustanovení je ďalej zakotvené, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

2.3. Majú za to, že ak v roku 1965 ktorákoľvek fyzická osoba, ktorá dostala povolenie zo strany štátnej
moci vstúpiť na daný pozemok, povolenie postaviť na pozemku rodinný dom a užívať ho v takom
rozsahu, že mohla vykonávať všetky vlastnícke práva, mohla byť dobromyseľná o tom, že jej tento
pozemokpatrí.Dôkazomtoho,žeichprávnipredchodcoviatakétopovolenieodštátumali,jerozhodnutie

bývalého MNV – Komisie pre výstavbu v Moči č. Výst 10/1965 zo dňa 06. 09. 1965, ktoré je prílohou
žaloby. Keby ich právni predchodcovia nepredpokladali, že sú oprávnenými držiteľmi pozemkov, nikdy
by nezačali užívať pozemky a nikdy by nezačali stavať rodinný dom. Dôležitou okolnosťou, na ktorú súd
nebral zreteľ pri svojom rozhodovaní, bolo obdobie po povodni, keď boli takpovediac všetci v šoku, tak
ľudia, ako aj úrady, konali urýchlene a robili sa také kroky, aké by sa za normálnych okolností nerobili,

ani robiť nemohli. Bol núdzový čas a počas tohto stavu platili iné pravidlá.

2.4. Poukázali aj na nečinnosť rodiny žalovaného v roku 1965 až do roku 2017, keď nikto z rodiny
žalovaného sa vyše 50 rokov nezaujímal o predmetné pozemky, desaťročia nevykonávali žiadne
vlastnícke práva, ani sa žiadnym spôsobom nedomáhali svojich vlastníckych práv. Z výpovede

žalovaného v 3. rade vyplynulo, že nemá žiadne informácie z obdobia 60-tych rokov, nakoľko vtedy
ešte nežil. Nepozná geometrický plán vyhotovený v r. 1965 jeho starým otcom a jeho otcom, nepozná
zmluvu, ktorou nadobudol jeho otec do vlastníctva pozemky susediace s predmetným pozemkom. Pani
C., pôvodne žalovaná v 1. rade síce vypovedala, že údajne slovne rodina jej manžela sa domáhala
vlastníckych práv k pozemkom, ale žiadnym spôsobom tieto tvrdenia nepodložila, nakoľko nie sú

ani pravdivé. Rodina žalovaného sa do roku 2017 nedomáhala svojich práv k pozemkom žiadnym
spôsobom, a to ani ústne. Viackrát poukázali na to, že rodina žalovaného vyhotovila v roku 1965 svoj
vlastný geometrický plán a v súlade s týmto plánom bola vytýčená hranica medzi pozemkami. Súd mal
zreteľ aj na túto okolnosť. V neposlednom rade poukázali aj na tú skutočnosť, že počas celej doby
držby riadne platili daň z pozemkov – aj táto skutočnosť svedčí o tom, že ich právni predchodcovia v tej

domnienke užívali desaťročia predmetné pozemky, že im tieto patria a že sú oprávnenými držiteľmi.
Majú za to, že súd by mal mať zreteľ pri svojom rozhodovaní aj na uvedené skutočnosti a so zreteľom
na tieto okolnosti by mal dospieť k názoru, že je splnená podmienka dobromyseľnosti držby.

2.5. Záverom poukázali na to, že podľa rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vlastníctvo k veci je možné

nadobudnúť vydržaním nielen v takom prípade, ak síce existuje nejaký nadobúdací titul, avšak má
nejaké vady, ale v tom prípade, ak neexistuje žiaden nadobúdací titul (rozsudok NS SR 5Cdo 149/2007,
uznesenie NS SR 5Cdo 30/2010). Podľa najvyššieho súdu je dôležité, aby boli splnené nasledovné
skutočnosti: či držiteľ fakticky ovláda vec, nakladá s ňou ako s vlastnou a so zreteľom na všetky okolnosti
je dobromyseľný o tom, že mu vec patrí. Majú za to, že v danom prípade tieto podmienky sú splnené.

Súd prvej inštancie sa nepokúšal ani rozhodnúť v súlade s účelom, ktorý je sledovaný zákonnou úpravou
vydržania a sú toho názoru, že bral zreteľ jedine na skutočnosť, že nadobúdací titul ohľadom pozemku
neexistuje a z tohto dôvodu nepripúšťal možnosť vydržania. V tom vidia nesprávne právne posúdenie
veci, keď súd nesprávne vyložil príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka na daný prípad (§ 130
a § 134 OZ).

3. K podanému odvolaniu žalobcov sa písomne vyjadril žalovaný v 3. rade, ktorý navrhol rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Mal za to, že predmetné
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho skutkového zistenia a správneho právneho
posúdeniaveci.Námietkyžalobcovvyjadrenévodvolanípodľajehonázorunemajúoporuvovykonanom

dokazovaní a vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia. Žalobcovia svoju žalobu postavili
na tvrdeniach o údajnej dobromyseľnosti ich právnych predchodcov, ale napriek tomuto tvrdeniu,
samotní žalobcovia v písomnej žalobe potvrdili, že ich právni predchodcovia pri prevzatí nehnuteľností,
ako aj počas výstavby rodinného domu, si boli vedomí, že im nehnuteľnosti, na ktorých rodinnýdom postavili, vlastnícky nepatria. V žalobe jasne uvádzajú, že pri odovzdaní nehnuteľností za
účelom výstavby rodinného domu po povodni im malo byť prisľúbené, že pozemky budú neskôr
majetkovo-právne usporiadané. Sami žalobcovia uvádzajú, že vyvlastňovacie konanie a majetkovo-

právne usporiadanie pozemkov, na ktorých si v dôsledku krízovej situácie (povodne) postavili rodinný
dom ich právni predchodcovia, nebolo dokončené. Z opisu okolností zo strany žalobcov, za ktorých
ich právni predchodcovia vstúpili do držby, jednoznačne vyplýva, že táto držba nebola oprávnená.
Ich právni predchodcovia mali vedomosť o tom, že im k nehnuteľnosti, na ktorej postavili rodinný
dom, nevzniklo vlastnícke právo a mali aj vedomosť, že tieto nehnuteľnosti neodkúpili od skutočných

vlastníkov, ani od štátu v zastúpení MNV. Z výsluchu pôvodne žalovanej A. C. jednoznačne vyplynulo,
že právni predchodcovia žalobcov boli neustále upozorňovaní, že majú svoj dom postavený na cudzom
pozemku, čo vyvolávalo susedské spory a ktorú skutočnosť potvrdil aj sám v konaní. V tejto súvislosti
považuje za absolútne nepodloženú argumentáciu žalobcov, ktorí poukazujú na jeho, resp. jeho
právnych predchodcov, údajnú nečinnosť pri ochrane svojho vlastníckeho práva. Dôkazné bremeno
na preukázaní oprávnenej držby je totiž jednoznačne na strane žalobcov, ktorí sú povinní preukázať,

že vec, ktorej vydržania sa domáhajú, mali v dobromyseľnej držbe. Pri akejkoľvek miere opatrnosti
právni predchodcovia žalobcov museli vedieť, že žiadnu takúto zmluvu neuzavreli, ani neobdržali žiadne
rozhodnutie o pridelení pozemkov do vlastníctva. V konečnom dôsledku právni predchodcovia žalobcov
nemali usporiadané žiadne pozemky, ktoré v súčasnosti užívajú ich právni nástupcovia. Žaloba žalobcov
je preto podľa jeho názoru nedôvodná, ich tvrdenia nezodpovedajú skutočnosti, v spore neuniesli

dôkazné bremeno k svojim tvrdeniam, a preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie v plnom súlade
s výsledkami vykonaného dokazovania, a to tak po skutkovej, ako aj po právnej stránke.

4. Ďalšie vyjadrenia v konaní už podané neboli.

5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v zákonnej lehote, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom
a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 ods.1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutom zamietajúcom výroku, ako aj v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania je

vecne správny, a preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

5.1. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd rozhodol po prvýkrát o odvolaní pôvodne označených
žalobcov v 1. až 7. rade proti rozsudku OS Komárno zo dňa 07. 10. 2021 č. k. 10C/51/2017-521
rozsudkom zo dňa 7. júna 2022 č. k. 6Co/91/2021-582 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho

napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania potvrdil a žalovanému v 3. rade
voči žalobcom v 1. až 7. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, keď mal za to, že tento správne posúdil
otázku dobromyseľnosti vstupu právnych predchodcov žalobcov do držby a vyvodil aj správny právny
záver o nenadobudnutí vlastníctva nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcov vydržaním.

5.2. Z dôvodu podaného dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu vo veci rozhodol Najvyšší súd SR
ako dovolací súd uznesením zo dňa 30. marca 2023 č. k. 6Cdo 208/2022 tak, že rozsudok KS v Nitre
zo dňa 7. júla 2022 sp. zn. 6Co/91/2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Z dôvodov rozhodnutia najvyššieho súdu vyplynulo, že tento zrušil rozsudok odvolacieho súdu z dôvodu,
že počas odvolacieho konania pôvodný žalobca v 7. rade K. L., zomrel (05. 04. 2022), teda pred
vyhlásením napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Keďže odvolací súd konal s pôvodným žalobcom
v 7. rade ako stranou sporu a vo veci aj meritórne rozhodol, zaťažil svoje konanie vadou v zmysle § 420
písm. b/ CSP a pre uvedenú zistenú zmätočnosť dovolací súd nemal inú možnosť ako zrušiť rozsudok

odvolacieho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie bez toho, aby posudzoval dovolanie z hľadiska
opodstatnenosti argumentácie odvolateľov majúcej väzbu na riešenie právnych otázok.

6. Predmetom konania je žaloba žalobcov v 1. až 7. rade, ktorou sa domáhali pôvodne voči právnemu
predchodcovižalovaných(neb.K.C.,nar.XX.XX.XXXX,zomr.XX.XX.XXXX)určenia,ženehnuteľnosti

vedené v katastri nehnuteľností OÚ Komárno, katastrálnym odborom na LV č. XX pre okres Komárno,
obec A., kat. úz. A. ako pozemky parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape pod parc. č. 914/5
– zastavané plochy a nádvoria o výmere 69 m2 a parc. č. 914/6 – vinice o výmere 89 m2 patria v polovici
do dedičstva po neb. O. B., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom A., zomr. XX. XX. XXXX a v polovicipatria do dedičstva na neb. K. B., G. C., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom C., zomr. XX. XX. XXXX.
V priebehu konania O. B. zomrel, preto súd konal s jeho právnymi nástupcami (dedičmi), pričom žaloba
voči žalovanej v 1. rade a žalovanému v 2. rade bola vzatá späť z dôvodu, že títo neboli zapísaní ako

vlastníci sporných nehnuteľností v katastri nehnuteľností a žalovaným zostal tak žalovaný v 3. rade, ktorý
je v súčasnosti zapísaný ako vlastník nehnuteľností tvoriacich predmet žaloby, čím je daná aj jeho vecná
pasívna legitimácia. Žalobcovia svoju aktívnu legitimáciu odôvodňovali z toho, že sú dedičmi neb. O. B.
a neb. K. B. a vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudli na základe vydržania. Žalovaní v konaní
s podanou žalobou nesúhlasili, poukazovali na skutočnosť, že nedošlo k splneniu podmienok vydržania

a to z dôvodu, že právni predchodcovia žalobcov neboli oprávnenými držiteľmi nehnuteľností tvoriacich
predmet žaloby.

7. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie voči žalovaným v 1. a 2. rade zastavil a žalobu
(voči žalovanému v 3. rade) zamietol. Konštatoval, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem
na požadovanom určení v zmysle § 137 písm. d/ CSP a následne pristúpil ku skúmaniu splnenia

podmienok na vydržanie nehnuteľností. Konštatoval, že predmet žaloby je spôsobilým predmetom
vydržania a právni predchodcovia žalobcov sú spôsobilými subjektmi vydržania. Konštatoval však,
že v súvislosti so splnením podmienok oprávnenosti držby u právnych predchodcov žalobcov nebola
splnená podmienka dobromyseľnosti držby, čo bolo dôvodom pre zamietnutie žaloby voči žalovanému
v 3. rade. Uvedený rozsudok v jeho zamietajúcom výroku napadli v zákonnej lehote odvolaním

žalobcovia, ktorí namietali v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň, že rozsudok vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

8. Podľa § 387 odsek 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

8.1. Podľa § 387 odsek 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

9. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku,
ako aj v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania, ako aj z konania, ktoré mu predchádzalo,
konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, súd prvej inštancie predmetnú vec správne

právne posúdil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky požadované náležitosti uvedené
v ust. § 220 ods. 2 CSP a nie je možné konštatovať, že rozhodnutie vykazuje znaky ľubovôle. Súd
prvej inštancie sa v dôvodoch svojho rozhodnutia dostatočne vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami, jeho myšlienkový postup je dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce
skutočnosti a rovnako aj s poukazom na ním prijaté právne závery. Rozhodnutie súdu prvej inštancie

jasne, výstižne a logicky vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie a z ktorých
dôkazov súd prvej inštancie vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení riadil a ako vec právne posúdil,
čím jeho rozhodnutie spĺňa všetky požiadavky odôvodnenia rozsudku uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP.

Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie.

Odvolanie žalobcov považuje za nedôvodné, ktoré nebolo spôsobilé zmeniť vecne správne rozhodnutie
súdu prvej inštancie, preto odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie v celom rozsahu
stotožňuje, pričom v podrobnostiach poukazuje na jeho dôvody, ktoré považuje za vecne správne
a z dôvodu ust. § 387 ods. 2 CSP sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti napadnutého
rozhodnutia.

10. Žalobcovia svoje odvolanie odôvodňovali odvolacím dôvodom v zmysle § 365 ods. 1 písm. f/ CSP,
v zmysle ktorého súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam.

10.1. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového
stavu vo veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenia, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie
je nesprávne, to znamená, že musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť,
keďže príčinou nesprávnych skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie

nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 ods.
1 CSP. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov, keď
napr. vyvstal logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán
sporu alebo vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti, alebo keď
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust.

§ 185 až § 211.

10.2. Žalobcovia ďalej v podanom odvolaní namietali odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/
CSP, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav, to znamená, vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa
príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením je jeho omyl pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav, pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania, konštatuje, že súd prvej inštancie vec správne posúdil po právnej stránke, správne zistil
skutkový stav, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní, na vec použil správne právne predpisy, tieto
aj správne vyložil na daný skutkový stav a správne ich aplikoval, to znamená, správne podradil skutkový
stav pod právnu normu a vyvodil aj správne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu,

s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

12. Úlohou odvolacieho súdu, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov podaného odvolania, bolo posúdiť,
či súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, pokiaľ konštatoval, že v danom prípade
nebola splnená jedna zo zákonných podmienok vydržania, a to podmienka dobromyseľnosti držby.

13. Vydržanie patrí k všeobecným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo
predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou
osobou, ktorá nie je vlastníkom. Podmienkou vydržania je oprávnená držba spôsobilej veci, trvajúca
po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba predpokladá, že

držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým
okolnostiam; uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení
držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží alebo subjektom práva, ktoré vykonáva po prípade, že sú
dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný
psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna dobrá viera; oprávnenie

držiteľa musí byť v dobrej viere „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej
viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam, alebo nie, je treba vždy hodnotiť objektívne, a nielen zo
subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka a je treba vždy brať do úvahy,
či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom k okolnostiam a povahe daného
prípadu po každom požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti

o tom, že mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa
domnieva, že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom vykonávaného práva. Oprávnená držba sa
nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Je treba
zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú z objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa
musí byť ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo i napriek tomu, že mýliaci sa

postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu
po každom požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného obvyklého posudzovania veci, nie je
ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takéhoto omylu, môže byť síce v dobrej viere, avšak
nie so zreteľom ku všetkým okolnostiam, a preto nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným
omylom môže byť výnimočne omyl právny (to, že môže ísť o omyl skutkový, je možné považovať za

nepochybné).

14. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní otázky dobrej viery žalobcov
o tom, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich právnych predchodcoch správne postupovalv súlade s vyššie uvedenými zásadami a z právne významných okolností, ktoré v konaní vyšli
najavo, pričom prihliadol na všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania
a z ktorých dospel k správnemu právnemu záveru o neoprávnenosti ich držby. Dobrá viera držiteľa sa

musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda i k právnemu
dôvodu (titulu, ktorý by mohol mať za následok vznik práva). Súd prvej inštancie podrobne v dôvodoch
svojho rozhodnutia, najmä v bode 40. rozsudku, rozviedol a správne uviedol, že právni predchodcovia
žalobcov nemohli nadobudnúť vnútorné psychické presvedčenie, že im sporná nehnuteľnosť patrí.
Po povodni v r. 1965 si boli vedomí, že k nehnuteľnostiam, na ktorých si postavili rodinný dom,

nebolo zriadené právo osobného užívania, ani tieto nehnuteľnosti neodkúpili od pôvodných vlastníkov.
K odkúpeniu, ani vyvlastneniu pozemkov štátom za účelom výstavby rodinných domov nedošlo, čo
uvádzajú žalobcovia aj v samotnej žalobe, a preto je nesporné, že právnemu predchodcovi žalovaného
vlastnícke právo nikdy nebolo odňaté. Rovnako nebolo preukázané, ani tvrdené, že by právnym
predchodcom žalobcov bolo zriadené právo osobného užívania k predmetným nehnuteľnostiam, pričom
toto právo mohol zriadiť iba štát k pozemkom, ktoré vlastnil. V konaní bolo preukázané, že dodnes

nie je vyporiadané vlastníctvo k pozemkom ani pod rodinným domom, pretože predmetom dedenia po
právnych predchodcoch žalobcov, ako aj predmetom zmluvy o prevode vlastníctva práva k nehnuteľnosti
(domu), ktorý spoluvlastnícky podiel k rodinnému domu nadobudla žalobkyňa v 3. rade spolu s O. B.,
bol len rodinný dom bez pozemkov, či už na ktorých stojí rodinný dom, alebo priľahlých pozemkov.
Žalobcovia si preto museli byť vedomí toho, že vlastníctvo k pozemkom nie je usporiadané, a preto ani

nemohlo byť predmetom ďalších prevodov.

Ani samotná skutočnosť tvrdená žalobcami v podanom odvolaní, že ich právni predchodcovia sa
desaťročia starali o pozemky a nikto zo žalovaných, ani ich predchodcov ich nevyzval na vypratanie
pozemkov,atedacelédesaťročienebolinikýmrušenívovykonávanívlastníckehopráva,niejespôsobilá

zmeniť záver súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, že žalobcovia nepreukázali
oprávnenosť držby ich právnych predchodcov. Žalobcovia nepreukázali žiaden právny dôvod (titul), že
vôbec mohlo vecné právo (vlastnícke právo) vzniknúť, resp. nepreukázali právny dôvod, ktorý by mohol
mať za následok vznik práva. Ani pokiaľ by bolo pravdivé tvrdenie žalobcov, že až po vyhľadaní právnej
pomocivroku2017apotom,čopôvodnýžalovanýK.C.podalžiadosťvroku2017ovydaniestavebného

povolenia na „stavbu oplotenia“, zistili, že nie sú zapísaní ako vlastníci užívaných pozemkov, nemá vplyv
na iné posúdenie dobrej viery držiteľa, keď žalobcovia ani nevedeli pomenovať právny dôvod, alebo
titul, z ktorého by vôbec mohlo vzniknúť právo. Ani samotná nečinnosť žalovaného, resp. jeho právneho
predchodcu nemá vplyv na iný záver o tom, že žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia nemohli byť
dobromyseľní o tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí, i napriek tomu, že v konaní bolo preukázané

výpoveďou žalovanej A. C., že právni predchodcovia žalobcov boli upozorňovaní, že majú svoj dom
postavený na cudzom majetku, čo vyvolávalo aj susedské spory a čo potvrdil aj žalovaný v 3. rade.
Vychádzajúc zo správne zisteného skutkového stavu, je preto potrebné konštatovať, že pri normálnej
obvyklej opatrnosti, ktorú možno od každého vyžadovať, žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia
nemohli nadobudnúť vnútorné psychické presvedčenie, vzhľadom ku všetkým okolnostiam o tom, že im

nehnuteľnosť patrí. Žalobcovia nedokázali označiť žiaden titul alebo dôvod, z ktorého by si ich právni
predchodcovia mohli takéto vnútorné presvedčenie o nadobudnutí spornej nehnuteľnosti do vlastníctva
vôbec vyvodiť. Ako už bolo uvedené vyššie, ani v prípade faktického nerušeného užívania spornej
nehnuteľnosti, bez splnenia kumulatívnej podmienky dobromyseľnosti držby, zákon nespája s právnym
následkom nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti vydržaním.

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý správne
posúdil otázku dobromyseľnosti vstupu právnych predchodcov žalobcov do držby a vyvodil aj správny
právny záver o nenadobudnutí vlastníctva nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcov vydržaním.

15. Pokiaľ žalobcovia v podanom odvolaní poukazovali na to, že podľa rozhodovacej praxe najvyššieho

súdu vlastníctvo veci je možné nadobudnúť vydržaním nielen v takom prípade, keď síce existuje nejaký
nadobúdací titul, avšak má nejaké vady, ale aj v tom prípade, ak neexistuje žiadny nadobúdací titul,
pričom poukazovali na rozsudok NS SR 5 Cdo 149/2007 zo dňa 30. 06. 2008, ako aj uznesenie NS SR
5 Cdo 30/2010, odvolací súd uvádza, že uvedené rozhodnutia vychádzajú z iného skutkového stavu a
nie sú aplikovateľné na danú vec. Pokiaľ ide o rozhodnutie 5 Cdo 149/2007 z 30. 06. 2008, vstupoval

právny predchodca žalovanej do držby na základe kúpnej zmluvy, ktorej platnosť bola spochybnená
až následným súdnym konaním, ktoré bolo začaté v roku 1992, kedy už k 01. 01. 1992 predmetné
nehnuteľnosti vydržal. Vo veci 5 Cdo 30/2010 došlo k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu, a to
z dôvodu, že odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie bez toho, aby vykonalpotrebné dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie), pričom svojím rozhodnutím vyvodil odlišné
skutkové a právne závery.

16. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku zo dňa 13. mája 2024 pod č. k. 1V Cdo 1/2024 vo Veľkom
senáte Občiansko-právneho kolégia riešil otázku v súvislosti s interpretáciou § 134 odsek 1 v spojení s
§ 130 odsek 1 OZ, t. j. otázku, či môžu byť splnené podmienky vydržania (aj) bez existencie písomného
nadobúdacieho úkonu. Viacerými rozhodnutiami sa súčasná súdna prax (dovolacieho ústavného súdu)
vrátila k právnym záverom staršej judikatúry.

16.1. Veľký senát pri interpretácii ust. § 130 odsek 1 a § 134 odsek 1 OZ považoval za potrebné uviesť,
že držba je historicky chápaná ako faktický stav, ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad
vecou s úmyslom mať ju pre seba. Držba predpokladá existenciu dvoch podmienok, a to faktickú moc
nad vecou, ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje vôľu držiteľa mať vec (právo) pre
seba,nakladaťsňouakosvlastnou.Vznikdržby,narozdielodvznikuvlastníctva,nemusídelegatanutne

opierať sa o existujúci právny dôvod. Držbu Občiansky zákonník rozlišuje oprávnenú a neoprávnenú.
Oprávnená držba je založená na objektívne posudzovanej dobromyseľnosti držiteľa, že mu vec alebo
právo patrí. Držiteľ je teda dobromyseľný v tom, že mu vec patrí vtedy, keď je poctivý, čestný, o tom,
že svojou držbou vykonáva vlastné právo, a teda, že svojou držbou nerobí inému zle, ale nezasahuje
do práva iného, že nekoná bezprávne. Súd v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti sa zameriava na

skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska, nie na skúmanie (ne)existencie právneho
titulu.Pokiaľtedaplatnosťprávnehodôvoduuchopeniadržbyniejerozhodujúcimkritériompreskúmanie
dobromyseľnosti držiteľa o oprávnenosti jeho držby, potom ani právny omyl nie je – z hľadiska platnosti
a existencie právneho dôvodu uchopenia držby – rozhodujúci bez ohľadu na to, či je ospravedlniteľný
alebo neospravedlniteľný. Neexistencia alebo neplatnosť právneho titulu teda sama o sebe nevylučuje

poctivosť konania konajúceho a jeho dobromyseľnosť v tom, že mu vec alebo právo patrí, a teda,
že vzhľadom na jeho presvedčenie, objektívne vzaté, koná v dobrej viere, t. j. v ospravedlniteľnom
omyle o poctivosti nadobudnutia držby. Na základe uvedeného je potrebné zotrvať na názore, že na
rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod
nadobudnutia – riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v čom

je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986).

V zhode s názorom Ústavného súdu SR (nález zo 14. novembra 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015,
publikovanom v Zbierke nálezov s uznesením ÚS SR pod č. 48/2018) pri ústavne komfortnom výklade
dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec

poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.
Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými
mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, či držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, príp. poskytol
iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.

16.2. Ani posledné citované rozhodnutie najvyššieho súdu (v bode 16., 16.1.) nemení nič na závere,
ku ktorému dospel tak prvostupňový, ako i odvolací súd, že právni predchodcovia žalobcov, i samotní
žalobcovia, nepreukázali oprávnenosť držby, spôsob požadovaného nadobudnutia by nemohol byť ani
v súlade s dobrými mravmi, keď za užívanú nehnuteľnosť nezaplatili žiadne plnenie, nešlo o dar, ani iné
neodplatné plnenie (čo však ani netvrdili).

17. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval odvolanie žalobcov za nedôvodné a rozsudok
súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku, ako aj vo výroku o nároku na náhradu
trov konania ako vecne správny v zmysle § 387 odsek 1, 2 CSP potvrdil.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému v 3. rade v odvolacom konaní priznal voči žalobcom v 1. až 12.
rade nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100%.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).