Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, August 7, 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-6Sa/67/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016202544
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šmahovská

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:1016202544.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Katarínou Šmahovskou, v právnej veci žalobcu:

A. B., nar. XX. XXXXXXXXX XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., právne zastúpený: Nechala and partners
s. r. o., so sídlom Einsteinova 21, Bratislava, IČO: 54 749 565, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, Ul.
29. augusta č. 8 - 10, Bratislava, o žalobe v sociálnych veciach o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 31. októbra 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa
31. októbra 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanej Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi súd p r i z n á v a právo na náhradu trov konania voči žalovanej v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia

1. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím číslo XXX XXX XXXX X z 25. mája 2016 (ďalej len
„prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 65 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov (ďalej len „ZSP“) priznala žalobcovi od 15. septembra 2012 starobný dôchodok
v sume 489,60 eur mesačne. Súčasne ďalším výrokom skonštatovala, že starobný dôchodok priznáva
podľa čl. 52 ods. 1 písm. a) a ods. 4 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004

o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 988/2009 (ďalej aj „nariadenie č. 883/2004“).

2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca opravný prostriedok (podaný pôvodne na Krajskom
súde v Bratislave dňa 13. júla 2016 a v dôsledku zmeny právnej úpravy postúpený žalovanej na
ďalšie konanie), na základe ktorého generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, ako orgán príslušný na
rozhodovanie podľa § 215 ods. 4 ZSP, vydal podľa § 218 ods. 2 ZSP rozhodnutie č. XXX XXX XXXX

X z 31. októbra 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), ktorým v celom rozsahu zamietol odvolanie
žalobcu vo veci priznania starobného dôchodku a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

3. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí skonštatovala, že Krajský súd v Bratislave rozhodnutím sp. zn.
8Sd/95/2012 z 15. marca 2015 zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X
z 15. októbra 2012 a vec jej vrátil na ďalšie konanie, pričom poukázala na právny názor vyjadrený
v rozsudku krajského súdu, podľa ktorého v ďalšom konaní zohľadní žalobcovi trvanie dôchodkového

poistenia v období od 15. septembra 1965 do 31. decembra 1992, či už započítaním tohto obdobia alebo
poskytnutím kompenzácie vo forme tzv. vyrovnávacieho príplatku. Poukázala, že v prvostupňovom
rozhodnutí je uvedené, že o nároku na vyrovnávací príplatok rozhodne osobitným rozhodnutím. Ďalej
sa venovala otázke aplikovateľnosti právnych predpisov Európskej únie a Zmluvy medzi Českourepublikou a Slovenskou republikou o sociálnom zabezpečení (ďalej aj len „Zmluva“). Skonštatovala,
že v dobe od 1. septembra 1965 do 31. decembra 1992 žalobca získal celkovo dobu poistenia 9867
dní podľa právnych predpisov Českej republiky a pre výpočet dôchodkovej dávky 9446 dní obdobia

dôchodkového poistenia. Za uvedené obdobie je príslušná poskytnúť dôchodkovú dávku Česká správa
sociálneho zabezpečenia v Prahe. Česká správa sociálneho zabezpečenia v Prahe predložila v prílohe
listu z 30. novembra 2012 oficiálny formulár E205 CZ, ktorým potvrdila obdobie od 1. septembra
1965 do 31. decembra 1992 ako obdobie získané podľa právnych predpisov Českej republiky a na
základe uvedeného rozhodnutím z 5. februára 2013 priznala žalobcovi od 28. septembra 2012 starobný

dôchodok v sume 8 505 Kč mesačne. Žalovaná preto uzavrela, že žalobcovi bola priznaná za obdobie
dôchodkového zabezpečenia od 1. septembra 1965 do 31. decembra 1992 dôchodková dávka z Českej
republiky, a preto ak by Sociálna poisťovňa zhodnotila opätovne spornú dobu, prišlo by k dvojitému
zhodnoteniu tej istej doby, čo odporuje základným princípom koordinačných nariadení.

II. Žaloba a jej dôvody

4. Proti rozhodnutiu žalovanej č. XXX XXX XXXX X z 31. októbra 2016, podal žalobca na Krajský
súd v Bratislave včas správnu žalobu zo dňa 20. novembra 2016 a žiadal, aby súd zrušil napadnuté
rozhodnutie žalovanej, a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že napadnuté rozhodnutie je identické
s rozhodnutím žalovanej z 15. októbra 2012, a teda sa žalovaná neriadila právnym názorom vyslovený

v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave z 15. marca 2016 sp. zn. 8Sd/95/2012. Vyjadril tiež nesúhlas
s aplikáciou Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení
a žiadal zhodnotiť pre priznanie starobného dôchodku obdobie od 15. septembra 1965 do 31. decembra
1992. Podľa jeho názoru, nie je možné uvedené obdobie považovať za zamestnanie získané v cudzine.

III. Vyjadrenia žalovanej a žalobcu

5. Žalovaná v písomnom vyjadrení z 25. júla 2018 navrhla, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú
zamietol. Zopakovala priebeh administratívneho konania predchádzajúci vydaniu rozhodnutí oboch
stupňov, pričom z právneho názoru prezentovaného v rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8

Sd/95/2012 z 29. mája 2014 (správne má byť z 15. marca 2016 – pozn. správneho súdu) jej vyplynulo, že
žalovaná mala alternatívne buď zohľadniť obdobie dôchodkového zabezpečenia od 15. septembra 1965
do 31. decembra 1992 alebo poskytnúť účastníkovi konania kompenzáciu vo formou vyrovnávacieho
príplatku. Poukázala, že žalobca bol listom žalovanej z 23. februára 2016 informovaný, že o priznanie
vyrovnávacieho príplatku je potrebné požiadať na tlačive určenom žalovanou. Vyjadrila tiež názor, že

podľaprílohyIInariadeniač.883/2004,naďalejzostávavplatnostičl.12,čl.20ačl.33Zmluvy.Žalobcovi
bola priznaná za obdobie dôchodkového zabezpečenia od 1. septembra 1965 do 31. decembra 1992
dôchodková dávka z Českej republiky, a preto ak by žalovaná zhodnotila opätovne spornú dobu, prišlo
by k dvojitému zhodnoteniu tej istej doby, čo odporuje základným princípom koordinačných nariadení.

6. V replike na vyjadrenie žalovanej žalobca zotrval na dôvodoch žaloby a rozvinul svoje argumenty
v reakcii na tvrdenia žalovanej prezentované vo vyjadrení žalovanej k správnej žalobe. Okrem iného
uviedol, že jediný postup žalovanej, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako plne rešpektujúci pôvodný
rozsudok, by bolo priznanie vyrovnávacieho príplatku odo dňa vzniku nároku žalobcu na starobný
dôchodok (t.j. od 15. septembra 2012), prípadne priznanie vyššieho nároku na starobný dôchodok, ktorý

by započítaval aj obdobie dôchodkového zabezpečenia od 15. septembra 1965 do 31. decembra 1992.

7. Žalovaná na výzvu súdu v súdom určenej lehote na repliku žalobcu nereagovala, pričom v priebehu
konania doručila súdu svoje vyjadrenie z 26. januára 2021, v ktorého prílohe zaslala krajskému súdu
novo vydané rozhodnutie žalovanej č. XXX XXX XXXX X X-E.. zo dňa 30. novembra 2020, ktorým

bol žalobcovi priznaný vyrovnávací príplatok podľa § 69b ods. 1 ZSP od 1. januára 2016 v sume
211,70 eur mesačne. Súčasne priložila rozhodnutia č. XXX XXX XXXX X X-E.. až VII. o znížení sumy
vyrovnávacieho príplatku od 12. apríla 2017 až 2020.

8.Žalobcasanavýzvusúduvyjadrilkvyjadreniužalovanejz26.januára2021,pričomzotrvalnapodanej

žalobe. Poukázal, že žalovaná žalobcovi priznala vyrovnávací príplatok od 1. januára 2016, a teda za
obdobie od 15. septembra 2012 do 31. decembra 2015 nebol žalobcovi priznaný starobný dôchodok vo
výške zodpovedajúcej reálnej dĺžke dôchodkového poistenia.IV. Relevantná právna úprava

9. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v správnom

súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a
právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

10. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,

nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

11. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy,
ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.

12. Podľa § 120 písm. a) až c) SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom
verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo
veci, rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j), alebo rozhoduje podľa § 192 .

13. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

14. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.

15. Podľa § 203 ods. 1 SSP rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo
doplniť až do rozhodnutia správneho súdu.

16. Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými
bodmi.

17. Podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a
slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

18. Podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy SR občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe

a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

19. Správny súd v Bratislave predovšetkým konštatuje, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z.

o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych
súdoch“) sa okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Podľa § 3 ods. 1 zákona o správnych súdov
správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. V zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona o správnych súdov
prešla právomoc z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na
Správny súd v Bratislave. Predmetná právna vec tak prešla na Správny súd v Bratislave a bola pridelená

náhodným výberom do samosudcovského oddelenia 15Sa a následne v dôsledku personálnej zmeny
obsadenia súdu sudcami bola náhodným výberom pridelená do samosudcovského oddelenia 17Sa.

20.Správnysúdpreskúmalnapadnutérozhodnutiežalovanejapriebehadministratívnehokonania,ktorý
predchádzal jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135

ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby fyzickej osoby v sociálnych veciach [§
134 ods. 2 písm. d) SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP], za splnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP a § 137
ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.

21. Správny súd posúdil obsah žaloby fyzickej osoby neformálne (§ 202 ods. 2 SSP) a v nadväznosti na

jej dôvody a na požiadavky zákonnosti rozhodnutia vydaného orgánom verejnej správy, súdny prieskum
zákonnosti napadnutého rozhodnutia zameral predovšetkým na posúdenie, či toto bolo vydané v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, či vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu
veci a či je jeho výrok dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený.22. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej, ktorým v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím rozhodla o priznaní starobného dôchodku žalobcovi od 15. septembra

2012 v sume 489,60 eur mesačne. Týmito rozhodnutiami žalovaná realizovala rozsudok Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 8Sd/95/2012 z 15. marca 2016.

23. Spornou medzi účastníkmi konania je otázka nároku žalobcu na vyrovnanie rozdielu medzi
vypočítaným starobným dôchodkom žalovanou v súčte so starobným dôchodkom z Českej republiky

a výškou starobného dôchodku, ktorý by bol vypočítaný len podľa ZSP, ak by všetky doby poistenia boli
hodnotenéakodobyzískanéuzamestnávateľasosídlomnaúzemíSR(atedaajobdobiedôchodkového
zabezpečenia od 1. septembra 1965 do 31. decembra 1992, za ktoré je poskytovaná dôchodková
dávka z Českej republiky).

24. Správny súd predovšetkým poukazuje, že spornou právnou otázkou, ktorá má vplyv aj na posúdenie

prípadu žalobcu sa zaoberal už Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach, a to sp.
zn. 1So/44/2015 z 23. mája 2017, pričom najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí odkazuje aj na svoje
predošlé rozsudky sp. zn. 9 So/124/2013 z 25. februára 2015 a sp. zn. 1So/66/2013 z 19. januára 2016.
Ide preto o ustálenú rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority, z ktorej správny súd v prejednávanom
prípade vychádzal.

25. Z obsahu predmetných rozhodnutí najvyššieho súdu vyplýva, že okolnosť, že dňom l. januára 1993
došlo k rozdeleniu ČSFR, nemôže byť účastníkovi konania ako občanovi bývalej ČSFR a teraz občanovi
Slovenskej republiky na ujmu. Slovenská republika je právnym nástupcom ČSFR. Poistenie získané do
31.decembra1992zaexistenciespoločnéhoštátunaúzemíČeskejrepublikypretonemožnopovažovať

len za dobu odpracovanú v cudzine na účely čl. 46 Nariadenia 1408/71 (v súčasnosti čl. 52 nariadenia
883/2004 – pozn. správneho súdu) a z toho dôvodu nie je možné s takými občanmi zaobchádzať inak
ako s občanmi, ktorých zamestnávatelia mali za existencie spoločného štátu do 31. decembra 1992
sídlo na území Slovenskej republiky. Taký postup by bol v rozpore s čl. l2 a čl. 39 ods. 1 Ústavy SR č.
460/1992Zb.Natomničnemeníokolnosť,žezožiadnehoprávnehopredpisuzatiaľnevyplývapovinnosť

odporkyne priznať a vyplácať takej osobe dorovnanie rozdielu medzi výškou dôchodku, na ktorý by mala
nárok v Slovenskej republike ku dňu dovŕšenia dôchodkového veku a výškou dôchodku, na ktorý má k
tomuto dňu nárok v Českej republike (aplikujúc na prejednávaný prípad, na tom nič nemení okolnosť, že
včasepodaniažiadostižalobcuostarobnýdôchodoknevyplývalatakápovinnosťžalobkynezožiadneho
predpisu - pozn. správneho súdu).

26.Najvyššísúdvrozhodnutísp.zn.9So/124/2013z25.februára2015tiežpoukázalnato,žeSlovenská
republika je jedným z dvoch nástupníckych štátov Českej a Slovenskej Federatívnej republiky ako
jednéhoštátu,atedavprípadezamestnanianaúzemíČSFRuzamestnávateľa,ktorýmalsídlonaúzemí
ČSFR, nejde o klasické zamestnanie v cudzine (inom členskom štáte Európskej únie). Do 31. decembra

1992 sa doby zamestnania na území Českej republiky i na území Slovenskej republiky ako členských
štátov československej federácie hodnotilo jednotne ako zamestnanie v tom istom štáte (naposledy
podľa zákona č. l00/1988 Zb.). Z hľadiska čl. 39 ods. l Ústavy SR zamestnanie v Českej republike
je možné považovať za zamestnanie v cudzine až po 31. decembri 1992, resp. po 30. apríli 2004 za
zamestnanie v inom členskom štáte únie. Z toho pohľadu je potrebné nazerať aj na starobný dôchodok,

priznaný podľa nariadenia a čl. 20 zmluvy o sociálnom zabezpečení tak, že v intenciách uplatnených
ustanovení nariadenia a zmluvy ide iba o nárok na základnú výšku starobného dôchodku v každom z
uvedených dvoch nástupníckych štátov ČSFR.

27. V prípade, že takto určená základná výška dôchodkov ku dňu vzniku nároku na dôchodok v ich súčte

po prepočítaní kurzu mien oboch štátov nedosahuje výšku, ktorá by navrhovateľovi patrila, ak by sa pre
výšku jeho starobného dôchodku započítali nielen všetky doby dôchodkového poistenia získané tak na
území Slovenskej republiky ako aj na území Českej republiky (pred 1. januárom 1992), ale aj všetky
priemerné príspevky od 1. januára 1984 do 31. decembra 1992 (resp. pri použití § 63 ods.7 ZSP aj
pred 1. januárom 1984), potom tento dôchodok musí byť priznaný v sume, rovnajúcej sa rozdielu medzi

výškou starobného dôchodku, priznaného Českou správou sociálneho zabezpečenia, a takou výškou
dôchodku, ktorá by navrhovateľovi patrila, ak by mu všetky doby poistenia a príspevky do 31. decembra
1992 bolo hodnotené podľa slovenských právnych predpisov.28. Najvyšší súd tiež pripomenul, že okolnosť, že ZSP ani iný právny predpis taký postup doteraz priamo
neupravujú (pozn. správneho súdu: v čase vydania tam preskúmavaných rozhodnutí právna úprava
nepoznala vyrovnávací príplatok), je z hľadiska nároku navrhovateľa na primerané zabezpečenie v

starobe nepodstatná; ak taká úprava chýba, resp. je neúplná, lebo zákonodarca pri tvorbe právneho
predpisu opomenul možné dopady výpočtu dôchodkov podľa medzinárodnej zmluvy, resp. pokiaľ
nereagoval na také dopady, potom pri posudzovaní dôchodkových nárokov navrhovateľa treba
vychádzať priamo z čl. 12 a č1. 39 ods. l Ústavy Slovenskej republiky ako základného zákona Slovenskej
republiky.

29. Ďalej z rozhodnutí najvyššieho súdu tiež vyplýva, že zákon o sociálnom poistení je všeobecným
predpisom v oblasti sociálneho poistenia zamestnancov v Slovenskej republike. Z jeho pôsobnosti sú
čiastočne vyňatí iba policajti, profesionálni vojaci, hasiči a záchranári v rozsahu, upravenom zákonom
č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. Dôchodkové poistenie, teda aj starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie

príjmu v starobe a pre prípad úmrtia, vykonáva Sociálna poisťovňa (§ 120 ods.1 v spojení s § 2 písm.
b/ bod 1. zákona o sociálnom poistení). Iný orgán, ktorý by vykonával všeobecné sociálne poistenie,
v Slovenskej republike nie je. Práve z toho dôvodu je Sociálna poisťovňa v zmysle vyššie uvedeného
povinná vypočítať starobný dôchodok poistencovi aj podľa ZSP samostatne a priznať mu ho v takej
výške, aby súčet jeho starobných dôchodkov z Českej republiky a Slovenskej republiky po zohľadnení

menového kurzu nebol nižší ako dôchodok poistenca, ktorý počas svojho produktívneho života získal
rovnakú dobu poistenia a rovnaké príjmy len u zamestnávateľov, ktorí mali sídlo na území Slovenskej
republiky. Taký postup je v súlade s ústavne konformným výkladom právnych predpisov upravujúcich
sociálne poistenie v rámci a v súlade s Ústavou SR. V kontexte s vyššie uvedeným najvyšší súd
tiež uviedol, že v čase rozdelenia ČSFR a v čase prijatia Zmluvy o sociálnom zabezpečení platila na

území Slovenskej republiky i na území Českej republiky jednotná právna úprava - zákon č.100/1988
Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, takže v prípade výpočtu dôchodkov v ich
súčte z oboch republík v prvopočiatkoch sa nepredpokladalo, že by došlo k mínusovým rozdielom
na strane slovenských občanov s bydliskom na území Slovenskej republiky. Výrazná zmena nastala
vdôsledkuzmienpredpisov,upravujúcichsociálnezabezpečenievČeskejrepublikeasociálnepoistenie

v Slovenskej republike v neskoršom období.

30. V ďalšom konaní bude preto úlohou žalovanej o nároku žalobcu na starobný dôchodok a jeho výške
znovu rozhodnúť a priznať mu ho v takej výške, aby súčet jeho starobných dôchodkov z Českej republiky
a Slovenskej republiky po zohľadnení menového kurzu nebol nižší ako dôchodok poistenca, ktorý počas

svojho produktívneho života získal rovnakú dobu poistenia a rovnaké príjmy len u zamestnávateľov, ktorí
mali sídlo na území Slovenskej republiky.

31. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že po podaní žiadosti žalobcu o priznanie starobného
dôchodku došlo medzičasom k zmene právnej úpravy, keď od 1. januára 2016 sú už prípustné nové

zákonné nároky vo forme vyrovnávacieho príplatku, pričom žalobcovi aj bol tento príplatok od 1.
januára 2016 priznaný (ako vyplýva z administratívneho spisu a aj žalovaná tieto rozhodnutia doložila
do súdneho spisu). Uvedenú skutočnosť žalovaná zohľadní pri jej ďalšom rozhodovaní (keďže jej
nové rozhodnutie bude vychádzať z riadne zisteného skutkového stavu veci). Žalobcovi však bude
nevyhnutné dorovnať v zmysle vyššie uvedených právnych východísk starobný dôchodok už od 15.

septembra 2012 (t.j. od vzniku nároku žalobcu na starobný dôchodok).

32. Ostatné námietky žalobcu nemajú právnu relevanciu, pričom je potrebné podotknúť, že Najvyšší súd
Slovenskej republiky v uvádzaných rozhodnutiach nevylúčil aplikáciu koordinačného nariadenia a čl.
20 Zmluvy, s tým, že podľa týchto prameňov práva priznaný starobný dôchodok treba považovať ako

nárok na základnú výšku starobného dôchodku v každom z uvedených nástupníckych štátov ČSFR.
V rozsudku sp. zn. 1So/66/2013 z 19. januára 2016 sa najvyšší súd priamo venoval aj obdobnej
námietke, podľa ktorej sa v týchto prípadoch vôbec nemala zohľadniť úprava obsiahnutá v článku 20
Zmluvy z dôvodu nevýhodnosti, pričom k tomu uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil ani
v tomto smere pochybenie odporkyne, lebo v zmysle čl. 7 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1408/71 (v

prejednávanom prípade čl. 8 ods. 1 nariadenia č. 883/2004- pozn. správneho súdu) je práve čl. 20
Zmluvy takým ustanovením dohovoru o sociálnom zabezpečení, ktorý vyplýva z osobitných historických
okolností, má obmedzený časový účinok, toto ustanovenie je uvedené v prílohe III nariadenia č. 1408/71
(v prejednávanom prípade v prílohe II nariadenia č. 883/2004- pozn. správneho súdu) a rieši otázkuzápočtu dôb zamestnania (poistenia) pre potreby určenia nároku na dávky sociálneho zabezpečenia
(poistenia) v štáte, ktorý o dávke rozhoduje. Ustanovenie čl. 20 Zmluvy je preto potrebné aplikovať len
do tej miery, že sa podľa neho určí príslušnosť štátu k dobám zabezpečenia, získaných pred dňom

rozdelenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Tým, že sa doby zabezpečenia navrhovateľa
získané od 1. decembra 1974 do 31. decembra 1992 považujú za doby zabezpečenia Českej republiky,
bolo potrebné, aby odporkyňa rozhodla o nároku navrhovateľa na starobný dôchodok nielen podľa
ustanovení zákona o sociálnom poistení, ale aj podľa nariadenia č. 1408/71 (v prejednávanom prípade
podľa nariadenia č. 883/2004 - pozn. správneho súdu), lebo sa navrhovateľ zúčastňoval ku dňu vzniku

poistnej udalosti na dôchodkovom poistení nielen v Slovenskej republike, ale aj v inom členskom
štáte Európskej únie, konkrétne v Českej republike.“ S uvedeným právnym názorom sa správny súd
plne stotožňuje a preto námietky o nemožnosti vzťahovať právne predpisy EÚ na prípad žalobcu
vyhodnotil ako nedôvodné. Správny súd tiež pre úplnosť uvádza, že nie je viazaný právnym názorom
obsiahnutým v predchádzajúcom právoplatnom rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15. marca 2016
sp. zn. 8Sd/95/2012 o to viac, keď je tento názor v rozpore s názormi prezentovanými v rozhodnutiach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Právny názor prezentovaný v predchádzajúcom zrušujúcom
rozhodnutí krajského súdu, ktoré realizovala žalovaná, pritom nevychádza zo zrušujúceho uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So/103/2014 z 30. septembra 2015, keďže najvyšší súd
zrušil prvý rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Sd/95/2012 z 29. mája 2014 pre nedostatok
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a teda najvyšší súd žiadne právne názory vo vzťahu

k aplikácii európskeho práva a Zmluvy v tomto rozsudku nezaujal.

33. Ďalej správny súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalobcu vo vzťahu k porušeniu povinnosti
žalovanej tým, že v mene žalobcu uplatnila jeho dôchodkový nárok v Českej republike, lebo zo žiadosti
žalobcu o priznanie starobného dôchodku z 3. októbra 2012 vyplýva, že žalobca prejavil vôľu priznať

dôchodok aj z Českej republiky aj zo Slovenska.

34. Preto správny súd preskúmavané rozhodnutie žalovanej z dôvodov podľa § 191 ods.1 písm. c) SSP
pre nesprávne právne posúdenie veci zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie v naznačenom smere.

35. Podľa § 191 ods. 6 vety prvej SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom
rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.

36. Správny súd záverom konštatuje, že za daného stavu, ak v čase rozhodovania Krajského
súdu v Bratislave dňa 15. marca 2016 už boli vydané minimálne dva rozsudky Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (sp. zn. 1So/66/2013 z 19. januára 2016 a sp. zn. 9So/124/2013 z 25. februára
2015), s opačným právnym záverom, ako uviedol vo svojom rozhodnutí Krajský súd v Bratislave
z 15. marca 2016, ktorým bola viazaná žalovaná, taktiež v danom prípade krajský súd zaviazal
žalovanú alternatívne buď na započítanie spornej doby trvania dôchodkového zabezpečenia alebo na
poskytnutie kompenzácie vo forme tzv. vyrovnávacieho príspevku, pričom však krajský súd neuviedol

k akému dátumu tak má žalovaná vykonať, nie je možné pristúpiť k rozhodovaniu o uložení pokuty
pre nerešpektovanie právneho názoru súdu, ktorú navrhol v správnej žalobe žalobca. Žalovaná aj
prvostupňový správny orgán v napadnutých rozhodnutiach uviedli, že o nároku na vyrovnávací príplatok
bude rozhodnuté osobitným rozhodnutím (žalovaná priznala žalobcovi osobitným rozhodnutím z 30.
novembra 2020 vyrovnávací príplatok od 1. januára 2016), a teda je zrejmé, že žalovaná aj prvostupňový

správny orgán realizovali rozsudok krajského súdu. Správny súd nevzhliadol v súčasnosti dôvody, pre
ktoré by mal rozhodovať o návrhu na uloženie pokuty, lebo síce opakovane ruší rozhodnutie žalovanej,
avšak nie z tých istých dôvodov aké v predchádzajúcom rozsudku uviedol Krajský súd v Bratislave
(rozsudok sp. zn. 8Sd/95/2012 z 15. marca 2016).

37. Právo na plnú náhradu trov konania správny súd priznal úspešnemu žalobcovi podľa § 167 ods.1
SSP, pričom o ich výške bude v zmysle ustanovenia § 175 ods. 2 citovaného zákona rozhodnuté po
právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia
a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov
konania. (§ 443 SSP).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o
dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté

rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439
SSP)

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva

(ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).