Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 31, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4To/57/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124010258
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Chlebovič
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7124010258.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Chleboviča a sudcov
JUDr. Františka Ševčoviča a JUDr. Martina Kurečka, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre zločin
prevádzačstva podľa § 355 ods.2 písm. a), ods.3 písm. d) Tr. zákona, na verejnom zasadnutí konanom
dňa 31. júla 2024, o odvolaní okresného prokurátora a obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu
Košice zo dňa 22.5.2024, sp. zn. 1T/6/2024 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora a obžalovaného A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom mestský súd uznal obžalovaného A. B. za vinného zo zločinu prevádzačstva
podľa § 355 ods.2 písm. a), ods.3 písm. d) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že
- dňa 20.09.2023 v čase o 22.38 hod. v úmysle získať pre seba finančnú výhodu vo výške okolo 1000
EUR nedovolene pomáhal pri prechode cez územie Slovenskej republiky ôsmym príslušníkom C. A. D.

C. E. F., nar. XX.X.XXXX, D. C., nar. XX.XX.XXXX, G. B., nar. XX.XX.XXXX, E. B., nar. XX.XX.XXXX, ,
H. B., nar. XX.XX.XXXX, D. B., nar. XX.XX.XXXX, E. F., nar. XX.XX.XXXX, I. D., nar. XX.XX.XXXX,
ktorí nie sú občanmi Slovenskej republiky, ani nemajú na území Slovenskej republiky trvalý pobyt a
to tým spôsobom, že tieto osoby na neznámom mieste vo vnútrozemí Maďarska naložil do osobného
motorového vozidla značky J. K., čiernej farby, F. EČV: F. XXXXXX, VIN: L., ktoré mu za týmto účelom
odovzdala neznáma osoba na presne nezistenom mieste v meste Budapešť v Maďarsku s cieľom

previezť tieto osoby cez územie Slovenskej republiky na neznáme miesto, pričom predmetné vozidlo
bolo dňa 20.9.2023 v čase o 22.38 hod. spozorované hliadkou KDI PZ Košice na ulici M. C. J. N. ako
riskantným spôsobom a bez svetelného znamenia jazdí z jednej strany vozovky na druhú, a tak sa ho
hliadka PZ pokúsila zastaviť, avšak A. B. aj na opakované výzvy na zastavenie vozidla a na svetelné
znamenie - STOP nereagoval a pred hliadkou PZ unikal a vysokou rýchlosťou pokračoval v nebezpečnej
jazde smerom do centra mesta Košice, kde ho hliadka KDI PZ Košice spolu s ďalšími hliadkami PMJ KR

PZ Košice ďalej prenasledovala a prostredníctvom megafónu vyzývala, aby zastavil, avšak neúspešne
a obv. A. B. následne zamieril s vozidlom na ulicu M. J. N., kde vozidlo na zastávke MHD odstavil, z
vozidla vystúpil a dal sa na útek smerom na ulicu K., kde po určitej chvíli zakopol o obrubník a spadol
na chodník, kde ho hliadka PMJ KR PZ Košice dostihla a spacifikovala, čím takto za odplatu vo výške
približne 1 000 EUR ôsmym príslušníkom Tureckej republiky, ktorí nie sú občanmi Slovenskej republiky
alebo osobami s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky pomáhal pri prechode cez územie

Slovenskej republiky.

Za to prvostupňový súd uložil obžalovanému podľa § 355 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j),
písm. l), písm. n), § 38 ods. 3, ods. 8 Tr. zákona, § 39 ods. 1 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere
dvoch rokov nepodmienečne.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil

do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zákona uložil obžalovanému trest prepadnutia veci a to, mobilný telefón
zn. REALME C35, tmavomodrej farby, nezisteného IMEI.

Podľa § 65 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. uložil obžalovanému trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky
v trvaní 5 (päť) rokov.

Proti tomuto rozsudku, bezprostredne po jeho vyhlásení, odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku
zahlásil odvolanie prokurátor. V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie aj obžalovaný A. B..

Obžalovaný v písomných dôvodoch odvolania uviedol, že sa k spáchaniu skutku doznal, na pojednávaní
uznal svoju vinu a konanie oľutoval. Je si vedomý trestného činu, za ktorý je stíhaný a aj toho aká je
sadzba za takýto trestný čin. Tiež je si vedomý toho, že súd mu uložil trest nižší, ako je dolná hranica
trestnej sadzby. Napriek tomu zastáva názor, že je možné v jeho prípade uvažovať aj o treste odňatia
slobody s podmienečným odkladom a trestom vyhostenia. Z uvedených dôvodov preto navrhol, aby

krajský súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 321 ods.1 písm. e) Tr. poriadku vo výroku o treste a podľa
§ 39 ods.1, ods.4 Tr. zákona mu uložil trest s podmienečným odkladom na primeranú skúšobnú dobu
a trest vyhostenia.

Prokurátor v písomných dôvodoch odvolania poukázal na to, že je toho názoru, že pri ukladaní výmery

trestu u obžalovaného neboli splnené podmienky pre použitie ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona o
mimoriadnomzníženítrestuvtakomrozsahu,akosúdpostupovalaobžalovanémuuložiltrestvnajnižšej
možnej výmere.

Prokurátor má za to, že v rámci trestného konania neboli zistené žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by

opodstatňovali a odôvodňovali postup súdu pri ukladaní druhu a výmery trestu za použitia ustanovenia §
39 ods. 1 Tr. zákona, a ktoré by existovali v čase rozhodovania o treste. Poukázal tiež na skutočnosť, že
obžalovaný konal s vedomím, že na území SR sa po nelegálnom prekročení hranice dopustí trestného
činu, pričom sám potvrdil, že za prevoz ilegálnych migrantov mal sľúbenú finančnú odmenu. Aj z
uvedenej skutočnosti preto nemožno vylúčiť, že v prípade, ak by nedošlo k jeho zadržaniu, by sa

uvedenej trestnej činnosti nedopúšťal aj opätovne. Prokurátor zdôraznil, že sa jedná o závažnú trestnú
činnosť,kedyjevrámcigenerálnejprevenciepotrebnépostihovaťtakétokonaniaprinajmenšomtrestami
dlhšieho trvania tak, aby sa v budúcnosti zamedzilo obdobným konaniam aj zo strany iných páchateľov.
Súd mal teda podľa názoru prokurátora obžalovanému uložiť podľa § 355 ods. 3 Tr. zákona, § 38 ods.
2, ods. 3 Tr. zákona, za použitia § 36 písm. j), písm. l), písm. n) Tr. zákona nepodmienečný trest odňatia

slobody na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby a zaradiť ho do ústavu na výkonu trestu
s minimálnym stupňom stráženia. Ak už súd rozhodol o mimoriadnom znížení trestu, mal po vyhlásení
obžalovaného, že je vinný, analogicky použiť ustanovenie § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zákona.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti má prokurátor za to, že vzhľadom na osobu obžalovaného,

predovšetkým s poukázaním na závažný spôsob konania, charakter a druh trestnej činnosti súd pri
určovaní výmery trestu nepostupoval v súlade s vyššie citovanými zásadami ukladania trestov a
obžalovanému uložil trest neprimerane mierny, ktorý podľa jeho názoru nedostatočne vyjadruje morálne
odsúdenie konania obžalovaného a neplní z hľadiska svojho účelu funkciu individuálnej a generálnej
prevencie na ochranu spoločnosti zameranú na ochranu štátnych hraníc SR.

Na základe vyššie uvedeného v danom prípade neboli podľa názoru prokurátora splnené zákonné
podmienky na to, aby súd po uznaní viny u obžalovaného za žalovaný zločin (pri trestnej sadzbe 7 — 10
rokov) uložil obžalovanému najmiernejší možný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov nepodmienečne.
Preto prokurátor navrhol, aby Krajský súd v Košiciach z dôvodov uvedených v § 321 ods. 1 písm. d),

písm. e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o uloženom
treste a v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku uložil obžalovanému prísnejší nepodmienečný trest
odňatia slobody.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd preskúmal z podnetu podaných odvolaní v intenciách

§ 317 ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel
k záveru, že odvolania prokurátora a obžalovaného nie sú dôvodné. Krajský súd pri tom nezistil chybynapadnutého rozsudku, ktoré neboli odvolaním vytýkané, a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej veci už raz krajský súd rozhodoval, keď svojim uznesením zo
dňa 8.4.2024 sp. zn. 4To/30/2024 zrušil odsudzujúci rozsudok mestského súdu zo dňa 21.2.2024, a to
z dôvodu podstatných chýb v konaní prvostupňového súdu (chýbajúce opatrenie o pribratí tlmočníka,
ako aj chýbajúci sľub tlmočníka, ktorý nebol zapísaný v zozname tlmočníkov vedenom Ministerstvom
spravodlivosti SR), ktoré síce neboli namietané v odvolacom konaní, avšak zakladali by dôvod dovolania

podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že prvostupňový súd pri opätovnom prejednaní
obžaloby na hlavnom pojednávaní odstránil vyššie uvedené pochybenia a následne prijal na hlavnom
pojednávaní vyhlásenie obžalovaného o jeho vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku (v rozsudku je
však nesprávne uvedené zákonné ustanovenie § 257 písm. c) Tr. poriadku). Z tohto dôvodu vykonal len

dokazovanie týkajúce sa náhrady škody a výroku o treste, kde rozsah vykonaného dokazovania vyplýva
z takto uvedenej formulácie v zápisnici o hlavnom pojednávaní, odvolací súd však dodáva, že nárok na
náhradu škody si v predmetnom trestnom konaní nik neuplatňoval.

Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu prvostupňový súd správne posúdil konanie

obžalovaného, ktoré v súlade s podanou obžalobou právne kvalifikoval ako zločin prevádzačstva podľa
§ 355 ods.2 písm. a), ods.3 písm. d) Tr. zákona (s poukazom na § 138 písm. j) Tr. zákona).

Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd pri ukladaní druhu a výmery trestu v zmysle § 34 ods. 4 Tr.
zákona dôsledne prihliadal na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce

okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, a to s
prihliadnutím na účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zákona, pričom pri ukladaní trestu postupoval v
súlade s uvedenými zákonnými ustanoveniami.
Prvostupňový súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery správne zistil u obžalovaného poľahčujúcu
okolnosť v zmysle § 36 písm. j) Tr. zákona, keďže obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu

riadny život, ako aj podľa § 36 písm. l) Tr. zákona, keďže obžalovaný sa k trestnému činu priznal
a úprimne ho oľutoval. Zároveň má krajský súd za to, že prvostupňový súd správne obžalovanému
priznal aj poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Tr. zákona, nakoľko z obsahu spisu je zrejmé, že
obžalovaný od začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia jeho osobe spolupracoval s orgánmi
činnými v trestnom konaní a napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti kladenej mu za vinu.

Odvolací súd sa taktiež stotožňuje aj s použitím mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa §
39 ods. 1 Tr. zákona pri ukladaní trestu odňatia slobody obžalovanému, ktorého aplikáciu prvostupňový
súd správne odôvodnil povahou konania obžalovaného, ktorým prispel k spáchaniu žalovanej trestnej
činnosti (v danom prípade sa jednalo o vodiča motorového vozidla s nelegálnymi migrantmi), ako aj

výraznouprevahouzistenýchpoľahčujúcichokolnostínadpriťažujúcimiokolnosťami(tieuobžalovaného
nezistil ani odvolací súd). Uvedené okolnosti sú aj podľa názoru odvolacieho súdu v zmysle zaužívanej
súdnej praxe takými okolnosťami, ktoré odôvodňujú mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestu
ustanoveného Tr. zákonom. V tomto smere sa aj odvolací súd plne stotožnil s postupom prvostupňového
súdu pri ukladaní trestu odňatia slobody a jeho mimoriadnym znížením pod dolnú hranicu zákonom

ustanovenej trestnej sadzby, pričom v podrobnostiach ohľadom tejto otázky odvolací súd odkazuje na
podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zákona má
ukladaný trest zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej

trestnejčinnosti(represívnazložkatrestu)avytvorípodmienkynajehovýchovu(výchovnázložkatrestu).
Vychádzajúczprincípovhumánnostipriukladanítrestuzuvedenéhovyplývaasúdnapraxvtomtosmere
aj fakticky postupuje, že pri ukladaní trestov páchateľom v zásade u prvotrestaných osôb vystupuje do
popredia výchovná zložka trestu pred represívnou, kde aj z tohto pohľadu možno trest odňatia slobody
v takej výmere, ako bol uložený prvostupňovým súdom, považovať za postačujúci.

Odvolací súd má zároveň za to, že z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie a tiež
s poukazom na charakter predmetnej trestnej činnosti bolo nutné trest odňatia slobody uložiť
obžalovanému ako trest nepodmienečný, a že zákonné podmienky v zmysle § 49 ods. 1 Tr. zákonapre rozhodnutie o podmienečnom odklade uloženého trestu odňatia slobody v danom prípade splnené
neboli. Trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu nemožno v prejednávanej veci
podľa názoru odvolacieho súdu považovať za dostatočný ani na zabezpečenie ochrany spoločnosti ani

na nápravu páchateľa.

Prvostupňový súd zároveň pre účely výkonu trestu odňatia slobody v súlade s ustanovením § 48 ods.
2 písm. a) Tr. zákona zaradil obžalovaného správne do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia.

Za zákonný a vecne správny považuje odvolací súd aj výrok o uložení trestu prepadnutia veci (vo
vzťahu k zaistenému mobilnému telefónu), ako aj výrok o uložení trestu vyhostenia z územia Slovenskej
republiky obžalovanému, a to na dobu 5 rokov.

Odvolací súd tak dospel k záveru, že tresty uložené prvostupňovým súdom obžalovanému A. B.

zodpovedajú všetkým zákonným hľadiskám stanoveným pre ich ukladanie v zmysle § 34 ods. 1, ods.
3 a ods. 4 Tr. zákona a zohľadňujú všetky zistené okolnosti prípadu, konkrétny stupeň závažnosti
spáchaného trestného činu, zistené poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, ako aj pomery obžalovaného a
možnosti jeho nápravy z hľadiska účelu trestu, jeho individuálnej i generálnej prevencie, pričom uložený
trest odňatia slobody v takto stanovenej výmere je aj dostatočným vyjadrením morálneho odsúdenia

obžalovaného spoločnosťou.

Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že sa zároveň stotožnil aj s postupom prvostupňového súdu podľa §
289 ods. 2 Tr. poriadku, keď si rozhodnutie o ochrannom opatrení, týkajúce sa zaisteného motorového
vozidla zn. J. K., vyhradil verejnému zasadnutiu. Prvostupňový súd však pochybil, keď túto skutočnosť

iba zaznamenal do zápisnice o hlavnom pojednávaní, keďže správne mal o nej rozhodnúť formou
osobitného uznesenia.

Nakoľko odvolací súd nepovažoval odvolacie námietky prokurátora a obžalovaného za opodstatnené
a nezistil dôvody na zmenu napadnutého rozsudku v jeho výroku o treste v neprospech obžalovaného

A. B. a rovnako tak ani v jeho prospech, podané odvolania ako nedôvodné podľa § 319 Tr. poriadku
zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.