Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 22, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/54/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7823200808
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7823200808.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a členov senátu

JUDr. Petra Tutka a JUDr. Jany Dudíkovej v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom v C., D. XXX/
XX, zastúpeného Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., s.r.o., so sídlom v Košiciach,
Ku Potoku 4, IČO: 54 725 542, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava sp. zn. 11C/37/2023-120 z 26. januára 2024

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- eur do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o náhrade trov konania.

II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdRožňava(ďalejlen„súdprvejinštancie“alebolen„súd“)rozsudkomoznačenýmvzáhlaví
tohto rozhodnutia rozhodol v tomto znení:
I.Žalovanýjepovinnýzaplatiťžalobcovi2000,00eurvlehotedo15dníodprávoplatnostitohtorozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.
III. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 10.000,- eur titulom náhrady
škody spôsobenej porušením práva Európskej únie (ďalej aj len „EÚ“), konkrétne z dôvodu práce nad
zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES Európskeho
parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej
len „Smernica“).

3. Žalobu odôvodnil tým, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR (ďalej aj „HaZZ“), s
miestom výkonu štátnej služby na Okresnom riaditeľstve HaZZ, Hasičská stanica v Dobšinej. Žalobca
si žalobou uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby, t.j.
od 04.04.2020 do 03.04.2023. V žalobe uviedol, že jeho týždenný pracovný čas sa skladá zo 16,5
hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny)
v takom rozsahu, že súhrn takto naskladaného týždenného pracovného času pravidelne prekračuje
48 hodín, čo je v rozpore so Smernicou. Jeden služobný deň žalobcu sa skladal zo štátnej služby,

t.j. pracovnej zmeny v trvaní 16 hodín alebo 17 hodín a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti na pracovisku (§ 92 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore) v trvaní 7 alebo
8 hodín. Počas rokov 2019-2021 sa jednalo o 17 hodinové pracovné zmeny (výkon štátnej služby), po
ktorých bezprostredne nasledovala určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Počas roku2022 sa jednalo o 16 hodinové pracovné zmeny (výkon služby), po ktorých bezprostredne nasledovala
určená 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Celkovo strávil žalobca na pracovisku sústavne
(minimálne) 24 hodín v jednom služobnom dni. V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený

poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, režim služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas. Žalobca
každý tretí deň odslúžil 24 hodín a následne mal dva dni voľna. Nakoľko na každú zmenu bezprostredne
nadväzuje určená služobná pohotovosť, žalobca strávil na pracovisku bežne 240 až 264 hodín za
mesiac, pričom do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Počas služobnej pohotovosti sa
žalobca ako príslušník HaZZ musel zdržiavať na pracovisku, z tohto sa nesmel vzdialiť a musel byť vždy

počas celej doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do
1 minúty od vyhlásenia, teda žalobca musel byť počas celej doby služobnej pohotovosti, ktorá mu bola
nariaďovaná v noci, okamžite pripravený na vykonanie zásahu. Napriek tejto skutočnosti sa mu však
čas pracovnej pohotovosti nezapočítaval do fondu pracovného času. Žalobca nemal dostatočný čas na
regeneráciu a odpočinok a jeho určený čas služieb v jednotlivých týždňoch mu neumožňoval dostatočný
odpočinok a regeneráciu, čo je v rozpore s právom Európskej únie. Žalobca vykonával službu na mieste

určenom zamestnávateľom (služobným úradom), musel tam byť fyzicky prítomný, musel byť plne k
dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti (výjazd do 1 minúty od nahlásenia). Bol oddelený
od svojho vlastného súkromného, sociálneho prostredia, jeho rodinných a spoločenských väzieb a jeho
možnosť venovať sa svojim vlastným potrebám a organizovať si svoj súkromný čas a program bola
prakticky vylúčená. Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho

práv vyplývajúcich zo Smernice, pričom k porušeniu práv žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom
služobnej pohotovosti. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u
žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku: 1) zásahu do jeho práva na ochranu zdravia
a 2) súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život, pretože musel reálne odpracovať
viac, ako bol povinný v zmysle Smernice, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal

o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho
pracovným zaradením.

4. Ďalej uviedol, že v zmysle Smernice členské štáty EÚ sú povinné zabezpečiť pracovníkom právo
na stanovený týždenný pracovný čas, pričom článok 6 písmeno b) Smernice stanovuje, že priemerný

pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Nakoľko
služobná pohotovosť hasičov sa podľa zák. č. 315/2001 Z. z. nepovažuje za súčasť ich týždenného
pracovného času, dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu, čím je mu spôsobovaná škoda,
náhrady ktorej sa môže domáhať pred vnútroštátnymi súdmi s odkazom na rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ vo veci C-429/09 G. Fuß, C-437/05 J. Vorel a C-397/01 Pfeiffer. Napriek tomu, že Príloha

č. 4 k zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica,
znenie jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. Žiadne ustanovenie zákona o
Hasičskom a záchrannom zbore nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu
služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. Ďalším
nedostatkom zákona o Hasičskom a záchrannom zbore je, že zo Smernice neprebral ustanovenie jej

článku 6 písmeno b) stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že
podrobne definuje termíny služobná doba, služobná pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia a
pod. Služobnú pohotovosť hasičov Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore nepovažuje za súčasť ich
týždenného pracovného času, v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu. Nakoľko
služobná pohotovosť hasičov sa podľa zákona č. 315/2001 Z. z. nepovažuje za súčasť ich týždenného

pracovného času, dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu, čím je žalobcovi spôsobovaná škoda,
náhrady ktorej sa môže domáhať pred vnútroštátnymi súdmi s odkazom na rozhodnutie SD EÚ vo veci
C-429/09 G. Fuß. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu, ako
aj z podmienok jej uplatnenia, je v slovenskom právnom poriadku možno použiť pravidlá týkajúce sa
náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto

ustanovenia upravujú právne vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku
porušenia jeho úniového práva. Nárok na náhradu škody vzniknutej z porušenia práva EÚ možno
posúdiť ako nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka), pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej
miere alebo jej vážnosti v spoločnosti. Ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž uvádza

prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
len demonštratívne.5. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané a to výsluchom žalobcu, že žalobu
podal z dôvodu, že sa porušuje smernica o týždennom pracovnom čase, pretože pohotovosť, ktorú
vykonávajúvprácisanezapočítavadopracovnéhočasu.Porušeniezostranyžalovanéhospočívavtom,

že nemá dostatočný oddych po práci, nakoľko pracuje vo viachodinových zmenách. Žalobca uviedol,
že pracuje 15 rokov ako hasič - technik, strojník, ak je to potrebné zastupuje veliteľa družstva. Jeho
pracovná činnosť pozostáva z 24-hodinových pracovných zmien, kde 8 hod. z toho je pohotovosť. Je
pravdou že na stanici majú vytvorené miesto aj na oddych aj na spanie, avšak toto nie je dostatočné,
pretože kedykoľvek môžu byť privolaní na zásah, kde musia do 1 minúty realizovať výjazd, stáva sa 3

- krát, 4-krát mesačne, že ich aj počas pracovného voľna zavolajú na výpomoc do práce, prípadne, že
v čase pracovného voľna sa uskutočňujú rôzne školenia. 5 rokov je vdovcom, stará sa o 2 deti vo veku
19 a 15 rokov. Najväčší zásah do jeho práv pociťuje v jeho rodinnom prostredí, kedy sa stará o deti,
zabezpečuje ich výchovu, stravovanie. Z dôvodu nedostatočného odpočinku je nervózny, táto nervozita
sa potom prejavuje aj v nezhodách s deťmi, sám vidí, že im to chýba, že nie je často doma. Častokrát
žiada o pomoc aj kamarátov prípadne brata, aby mu s deťmi pomohli, aspoň ich postrážiť. Čo sa týka

koníčkov a kamarátov, vzhľadom na jeho pracovný čas nemá čas na koníčky ani na to, že by si niekedy
vyšiel s kamarátmi von. V poslednej dobe, najmä odkedy sa stal vdovcom, na psychiku je to ťažké, nie je
oddýchnutý, hlava nevie vypnúť. Musí sa snažiť byť fyzicky v pohode, snaží sa po večeroch už keď deti
zaspali ísť si zabehať, lebo musí byť ako hasič vo fyzickej kondícii. Vždy hľadal len kúsok času, kedy sa
snaží vypnúť, ale väčšinou je v strese, najmä keď spánok má narušený. Rozkričal sa aj párkrát na deti,

keď im zazvonil mobil a on si myslel, že je v práci. So zamestnávateľom uvedené problémy neriešil, len
medzi sebou kolegovia sa o tom rozprávali.

6. Z tabuľkového prehľadu za obdobie od 04/2020 do 02/2023 súd zistil, že žalobca v sledovanom
období pravidelne odpracoval nad povolený limit práva EÚ hodiny služobnej pohotovosti nezapočítané

do fondu pracovného času. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, ktorý vykonáva
stálu štátnu službu na Okresnom riaditeľstve HaZZ v Rožňave, na Hasičskej stanici Dobšiná. Žalobca
minimálne od apríla 2020 do februára 2023 pracoval na zmeny, teda vykonával službu 16 hodín resp.
17 hodín a následne na to nadväzovala pracovná pohotovosť v trvaní 7, resp. 8 hodín, počas ktorej
bol v mieste výkonu služby k dispozícií zamestnávateľovi, pripravený na prípadný zásah. Celkový čas,

počas ktorého bol žalobca k dispozícii počas jednej zmeny vrátane služobnej pohotovosti, bol 24 hodín
v jednom služobnom dni.

7. Súd prvej inštancie vec právne súd posúdil podľa čl. 7 ods. 2 druhá a tretia veta, čl. 144 ods. 1
Ústavy SR, § 3 CSP, čl. 1 bod 2, bod 3, čl. 2 bod 1, čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b) smernice Európskeho

parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, § 85, § 86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1, 3, § 92 ods. 1, § 97 ods. 1 písm.
h), § 11, a 13 Občianskeho zákonníka v platnom znení.

8. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, čo do jej
právneho základu, nestotožnil sa však s výškou žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujmy.

9. Súd prvej inštancie konštatoval, že v prvom rade sa musel vyporiadať s obranou žalovaného
a s jeho námietkami ohľadom pasívnej vecnej legitimácie, nesplnenia procesných podmienok konania
a nedôvodnosti žaloby. Žalobca svoj nárok na náhradu škody odvodzuje z porušenia úniového práva
(nedodržanie 48 hodinového týždenného pracovného času, ktorý mu úniové právo garantuje) a nie z

dôvodu, že Smernica č. 2003/88/ES nebola v jeho prípade správne použitá a preto je žalovaný v spore
pasívne legitimovaný. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene
členského štátu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SD EÚ vychádzajú
z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na
prípady ad 1) porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu

smerníc, ad 2) aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, ad
3)vydaniesúdnehoalebosprávnehorozhodnutia,ktoréjevrozporesprávomÚnie,ad4)neprijatiealebo
ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie. V otázkach neupravených normami
komunitárneho práva, resp. judikatúrou SD EÚ v sporoch o nárokoch na náhradu škody spôsobenej
jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa subsidiárne použije vnútroštátne právo pri

zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti (efektivity).

10. Sporová vec sa týka porušenia práva Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu Smernice
do zákona č. 315/2001 Z. z., pretože do pracovného času hasiča sa nezarátava jeho pracovnápohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej časti (§ 12 ods. 6 v spojení s § 193 z. č. 315/2001 Z. z.)
Zohľadňujúc existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie a efektivity
nietvšakprekážok,abypasívnelegitimovanýmsubjektomvkonaníonárokunanáhraduškodyvočištátu

bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého
spadá aj E. F. G. G. H., ktorý orgán bol tiež garantom právnej úpravy vykonanej z. č. 315/2001 Z. z. Na
závere o pasívnej legitimácii žalovaného v konaní nič nemení ani to, ak by základ zodpovednosti štátu
spočíval v nesprávnej aplikácii ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý prípad porušenia
práva Únie rovnako zakladá priamu zodpovednosť členského štátu. Táto objektívna zodpovednosť

štátu tu existuje bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp. ktorý
z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. Súd pritom poukázal na
rozsudok C-429/09, G. Fuß, bod 46 a rozsudok KS Košice 2Co/1/2020 z 19.11.2020.

11.Námietkažalovaného,abynadanýprípadsaneaplikovalaSmernica,tiežnebolasúdomzohľadnená,
pretože ESD v rozsudku Fuß uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V bode

33. konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s
osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou
určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť
stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas. Otázku, či do rozsahu pracovného
času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) riešil Súdny dvor EÚ

(ďalej len „ESD“) vo svojom rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010 G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná
pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším riadnym pracovným
časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C-429/09 G. Fuß týkajúcej sa
pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ESD ďalej uviedol, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník

fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES. Vo
veci C-437/05 J. Vorel, týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku, Súdny dvor rovnako
uviedol, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľasamusípovažovaťakocelokza"pracovnýčas"vzmyslesmernice93/104/ESnezávisle
od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti. Vo veci

týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01, Pfeiffer) ESD
uviedol, že ...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu
maximálneho denného alebo týždenného pracovného času.

12. V súlade s citovanými rozhodnutiami Súdny dvor tiež rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na

činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či
sú zamerané na boj proti požiarom, alebo poskytovanie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za
obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto
činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám.

13. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva
nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne
vykonávanie štátnej služby v prípade, že k nej bude volaný. Ustanovenie § 122 zák. č. 315/2001 Z.
z. upresňuje, že takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas (ods. 2) a § 91 ods.1
zákona tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej

služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.2". Podľa § 103 zákona o hasičskom zbore sa výslovne uvádza,
že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1, za výkon služobnej
pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (§ 103 ods. 5 v spojení s § 122 ods.
1 zák. č. 315/2001 Z. z.). V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po
zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48

hodinového pracovného týždňa určeného čl. 6 písm. b) Smernice, čím dochádza k porušeniu práva únie
a toto porušenie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v
danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora totiž jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice. Otázka súvisiaca s pojmom "pracovný čas"

v zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek pochybnosti o tom, že žalobca pracoval nad
stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice a že medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice
a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času, na ktorý by mal žalobca nárok (ak by bolmaximálnytýždennýpracovnýčasupravenýtýmtoustanovenímdodržaný)aktorýbymoholvyužiťpodľa
vlastnej vôle, existuje príčinná súvislosť.

14. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože
neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu
na svojich právach, je opätovne nutné poukázať na ustálenú judikatúru SD EÚ, ktorá túto požiadavku
nepredpokladá, ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje (rozsudky C-104/89 a C-37/90
Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame, rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SD

EÚ vo veci C-429/09 Fuß prihliadnuc na to, že čl. 6 písm. b) Smernice je pravidlom sociálneho práva s
osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľa vo vzťahu k pracovníkovi,
ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu,
preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel
k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takéhoto pracovníka, aby na účely uplatnenia
nároku na získanie náhrady škody najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola

v rozpore so zásadou efektivity.

15. Žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i
psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd
aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade

zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka, zohľadniac
pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe.

16. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak, aby
ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku

na odpočinok, a preto súd posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery
normotvorcu Smernice rady 89/391/EHS a tiež smernice rady 2003/88/EHS. Všetci pracovníci by mali
maťprimeranúdobuodpočinku,pričompojemodpočinoksamusívyjadriťvjednotkáchčasu,t.j.vdňoch,
hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani

krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie. Žalobca v dôsledku takéhoto rozvrhu pracovného času,
ktorý bol v rozpore s právom únie, prišiel o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných
a rodinných priateľských vzťahov i fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu došlo k zásahu do jeho práv na vedenie
súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na

primerané odškodnenie.

17. Z podanej žaloby mal súd jednoznačne preukázané, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch vo výške 10.000,- eur. Žalobca skutočne vykonával náročnú prácu nad čas povolený
právom únie, ktorá vyžaduje, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi.

Tým dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda
právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny, založené na silných citových väzbách.
Žalobca sa objektívne nemôže venovať rodine v rozsahu, v akom by chcel, ale najmä nemôže so
svojim časom voľne nakladať, nemôže sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemôže ani
oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na odpočinok

je u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované a to napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi
zodpovedné úlohy.

18. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má na primeranú finančnú náhradu nárok vo
výške 2.000,- eur, nakoľko porušením práva únie bolo skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté.

V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol, lebo žalobca nepreukázal, že by sa tento zásah až tak
negatívne odrazil napríklad na medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho zdravotný stav.
Pri rozhodovaní súd vychádzal z obdobných súdnych sporov, napr. z rozhodnutia Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 1CoPr/8/2019.

19. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi
ichplnúnáhradu,pretožestanovenievýškynáhradynemajetkovejujmyzáviseloodúvahysúdu.Žalobcu
nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu.20. Proti vyhovujúcemu výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku zmenil tak,
že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi

v rozsahu 100 %.

21. Ako prvé odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie posudzoval súlad slovenských zákonov alebo
iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území SR so smernicou Európskej
únie napriek tomu, že takáto činnosť nespadá do jeho kompetencie. Aby mohol súd prvej inštancie

skonštatovať, že došlo k porušeniu práva Únie, musel by najskôr rozhodnúť, že zákon č. 315/2001 Z. z.
nesprávne prebral Smernicu do slovenského právneho poriadku.

22. Vo vzťahu k opakovanej námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného tento poukázal
na rozdiel medzi pojmami prebratie smernice a aplikácia smernice. Pokiaľ sa žalobca domnieval, že
Slovenská republika nesprávne prebrala Smernicu do zákona č. 315/2001 Z. z., musel preukázať, v čom

vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Vyjadril názor, že na to, aby bolo možné
konštatovať, že smernica bola prebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu zák. č. 315/2001 Z. z. v jeho
znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti (t.j. po prebratí) Smernice. Žalobca sám pripúšťa, že zákon
č. 315/2001 Z. z. výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je
považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného

pracovného času na 48 hodín. Má teda za to, že Smernica nebola do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratá
nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala (žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je
možné považovať za rozporné so Smernicou). Porušenie Smernice môže byť spôsobené až aplikáciou
jednotlivých ustanovení Smernice, pričom žalobca namietal nesprávne prebratie Smernice, nie však
jej aplikáciu. Až nesprávna aplikácia Smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok

žalobcu na náhradu škody. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu
aplikáciu Smernice na konkrétny pracovno-právny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Argumentoval
preto, že miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí rozlišovať medzi dvoma samostatnými
subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra SR, resp. Hasičským a záchranným zborom).

23. Odvolateľ zotrval na svojom tvrdení o tom, že Smernica sa na služobný pomer príslušníkov
hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh
služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako
to v žalobe tvrdí žalobca. Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich
zásahovú činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice

89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a
záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany,
integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného
zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany
v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Po citácii § 12 zák. č. 42/1994 Z. z., § 3 ods. 1, 2

zák. č. 315/2001 Z. z., § 8 ods. 1 a § 12 ods. 1 zák. č. 129/2002 Z. z. vyvodil, že Hasičský a
záchranný zbor, resp. jeho príslušníci, vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku
ochranypredpožiarmi,ajúlohynaúsekucivilnejochranyobyvateľstva,predovšetkýmvoblastipriameho
výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a
záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na

ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje. Opätovne zdôraznil, že rozhodnutie vo veci C-429/09 G.
Fuß sa týka mestského hasiča, a preto z tohto dôvodu nie je možné predmetné rozhodnutie považovať
v prejednávanej veci za smerodajné.

24. Okrem uvedeného má za to, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok na

náhradu škody. Žalovanému nie je zrejmé, ako by žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. V tejto
súvislostizdôraznil,žepočasslužobnejpohotovostijepracovníkpovinnýbyťvzariadenízamestnávateľa
alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa
a pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti.
Rovnako pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený,

resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych
(spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, a teda
mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalobca
nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľžalobcovi vyplácal dohodnutú odmenu za takto strávený čas, nielen za vykonávanú prácu, ale aj za
takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostával za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu
zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby - zásahu, bude k dispozícii. Pokiaľ súd dospel k

záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu,
sama o sebe ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Poukázal na to, že v zmysle
rozhodnutia SD EÚ v spojených veciach C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pecheur (bod 84) by mal
vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo
obmedziť jej rozsah, a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Zdôraznil, že

žalobca do dnešného dňa nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku škody, resp. ujmy predišiel. Žalobca
žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť,
resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej
pohotovosti považuje, resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym
systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť
znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky A. a i /Rada a komisia,

C-104/89 a C-37/90). Čo sa týka formy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor EÚ v rozhodnutí
C-429/09 G. Fuß uviedol veľmi jasne, že: „Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce
sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva únie
v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad
rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuß vo veci samej, v

dôsledku porušenia právnej normy únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna
alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“

25. Pokiaľ ide o posúdenie, či (a v akej miere) došlo v prípade žalobcu k porušeniu práva na maximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas, bolo podľa žalovaného potrebné preukázať, či žalobca skutočne

pracoval nad uvedený limit za rozhodné obdobie. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca v
žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a
práceneschopnosť, počas ktorých reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi. V tomto čase rozhodne
nie je možné hovoriť o vzniku škody, aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času,
ktorý mal zaplatený. Akcentoval, že bolo potrebné zohľadniť i nerovnomerné rozvrhnutie služobného

času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, čím sa súd prvej inštancie vôbec v napadnutom
rozsudkunezaoberal.Žalobcavychádzalvžalobelenzpriemernýchhodnôtodpracovanéhotýždenného
pracovného času ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či
za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri
referenčnom období 6 mesiacov.

26. Mal zároveň za to, že súd prvej inštancie dostatočne nezdôvodnil výšku nemajetkovej ujmy, ktorú
žalobcovi priznal. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je len zrejmé, že si súd prvej inštancie v
plnej miere prevzal spôsob výpočtu uplatnený žalobcom. Tabuľky priložené k žalobe ale podľa názoru
žalobcu nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Zotrval

na svojich tvrdeniach ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 až § 13
Občianskeho zákonníka a podotkol, že výšku náhrady, ktorú súd priznal, považuje za neprimeranú, a to
aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s
údajnou ujmou žalobcu podľa jeho názoru podstatne vyššia. Konštatoval, že bolo nevyhnutné zdôvodniť,
prečo nebolo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázal na

znenie ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka s objasnením, ako sa v zmysle ustálenej judikatúry
špecifikuje závažná ujma a zdôraznil, že zo strany žalobcu nebol žiadnym spôsobom preukázaný
zásah do jeho súkromného, rodinného života, či iný neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v
medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania
v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy. Žalobca nepreukázal ani to, že

by utrpel závažnú ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti.
Zároveň zdôraznil, že žalobca sa nedomáhal, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do jeho práva
na ochranu jeho osobnosti a ani, aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Mal za to, že pokiaľ by
odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I., predmetná žaloba by
neriešila daný stav do budúcna. Žalovaný tvrdil, že v konaní nebolo na základe výpovede žalobcu ani

inýmdôkaznýmprostriedkompreukázané,akosúčasnýstavzasahujedoosobnostnejsféryžalobcu,ako
základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu žaloby vyplynulo, že žalobca vidí problém
vo svojom nedostatočnom finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti. Podotkol, že otáznym
zostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byťprítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na
spanie a je objektívne vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou,
prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou.

27. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok v napadnutej časti ako vecne
správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. K námietke právomoci súdu uviedol,
že spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávnej
transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku, možno zaradiť medzi súkromnoprávne

spory, ktoré podľa § 3 zák. č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok) prejednávajú súdy. Taktiež
z judikatúry SD EÚ vyplýva, že tieto spory majú rozhodovať vnútroštátne súdy. Doplnil, že každý
vnútroštátny súd členského štátu EÚ je v rámci svojej právomoci a voľnej úvahy povinný vykladať
vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd
je povinný neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby vyčkal na predchádzajúcu
legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom.

Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a
nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou. Za nedôvodnú považuje
aj žalovaným vznesenú námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, pretože smernica je určená
štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu. Dodal, že túto otázku už vyriešila rozhodovacia
prax všeobecných súdov a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

11Co/90/2022 zo dňa 31.05.2023. K pôsobnosti Smernice žalobca poukázal na to, že významom a
výkladom čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS sa zaoberali viaceré rozsudky SD EÚ, a že ich výklad
je v rozpore s tým, aký prezentoval žalovaný vo svojom odvolaní. Konkrétne v prípade Pfeiffer súd
konštatoval, že čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej obrany ako
také, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné

činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto Smernice (C-397/01, bod 53). Rovnako aj uznesenie ESD
vo veci C-52/04 potvrdzuje, že na činnosť zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje
výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/131/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti
tejto Smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok (bod 57). Nakoniec poukázal aj na
vec C-518/15 R. Matzak, v ktorej súd rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského

zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj
proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok
v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe (C-518/15, bod 27). Tieto závery sú potvrdené aj
samotnou Smernicou, ktorá v čl. 17 ods. 3 bod iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby
civilnej ochrany. K tvrdeniu žalovaného o jeho (ne)odpočinku počas pohotovosti poukázal na rozsudok

SD EÚ č. C-514/20 bod 32., v zmysle ktorého v rámci času pracovnej pohotovosti sa pracovník,
ktorý je povinný zdržiavať sa na pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi,
musí zdržiavať mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si
svoj čas, v rámci ktorého sa od neho výkon nepožaduje. Celú túto dobu preto treba kvalifikovať ako
„pracovný čas“ v zmysle smernice bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom

počas uvedenej doby. Ustanovenia smernice nemožno vykladať reštriktívne v neprospech práv, ktoré
pracovníkovi z tejto smernice vyplývajú. Opierajúc sa o už o vyššie zmieňované rozhodnutia záverom
zdôraznil, že nie je podstatné, akým spôsobom vykonáva služobnú pohotovosť, teda či je alebo nie
je povinný byť bdelý a aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ musí byť po stanovený čas
k dispozícii zamestnávateľovi. Za neopodstatnený považuje názor žalovaného, že tabuľky priložené k

žalobe nie je možné považovať za dôkaz, pretože z predloženého výpisu z dochádzkového systému
SAP nepochybne vyplýva, že evidencia pracovného času žalobcu obsahuje plánované hodiny (skratka
„PH“)akoajskutočneodpracovanéhodiny(bezčasuslužobnejpohotovosti-skratka„OH“).Výpisztohto
dochádzkového systému prestal byť plánovaným rozvrhom hneď po ukončení daného mesiaca, keď
jehonadriadenýpotvrdildosystémuskutočneodpracovanéhodinybezčasuslužobnejpohotovosti.Údaj

o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom (skratka „RO“) potvrdzuje jeho reálne
odpracované hodiny. Údaje zo softvéru SAP (dochádzkového systému používaného zamestnávateľom
žalobcu) žalovaný zavádzajúco označuje len za „tabuľky priložené k žalobe“, a to i napriek tomu, že
práve na základe týchto údajov sa u príslušníkov HaZZ SR vypočítava služobný príjem. Žalobca má za
to, že nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým

jezníženiedôstojnosti,resp.vážnostižalobcuvspoločnostisozreteľomnapovahuosobnostnéhopráva,
ktoré bolo v danom prípade porušené. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v §
13 ods. 1 a 2 OZ sú uvedené len príkladmo. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a z okolností,
za ktorých k porušeniu došlo, je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu,ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste. Rovnako neprichádza do úvahy ani
morálna satisfakcia. Za správny považoval aj postup súdu pri určení výšky škody spôsobenej porušením
úniového práva, ktorá je v priznanej sume primeraná zabezpečeniu skutočnej ochrany úniových práv.

Aj v tejto súvislosti poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý
k stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy v skutkovo obdobných veciach vo svojich rozsudkoch uvádza,
že: „vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie
zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov (napr. v prípade zásahu
do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny, ide o rozdielne skutkové okolnosti).

28. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na dôvodoch podaného odvolania.

29. Žalobca odvolacej duplike zotrval na svojich doterajších podaniach a vyjadreniach.

30. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas a oprávnenou osobou proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu
žalovaného nie je možné vyhovieť.

31. Predmetom odvolacieho prieskumu nebol výrok, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol,
pretože proti tomuto výroku rozsudku žalobca ako oprávnená osoba odvolanie nepodal a rozsudok
nadobudol v tomto výroku právoplatnosť.

32. Predmetom odvolacieho prieskumu bol vyhovujúci výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 2.000,- eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a súvisiaci výrok o náhrade trov konania.

33. Rozsudok je v napadnutých výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd v týchto výrokoch
v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil

34. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 22.8.2024 o 10,35 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 207/II.p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo
zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.
1, 3 CSP a § 378 ods. 1 CSP.

35. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP,
t.j. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

36. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

37. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k

správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a nebolo zistené žiadne porušenie
procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
preto odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

38. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v napadnutej časti,
s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

39. Žalovaný v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej

inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.40. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých
predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku
porušeniaprávaEurópskejúnie,keďčl.6písm.b)Smernicebolnesprávneprebratýdozákona315/2001

Z. z., v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobcu na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktoré
právo mu vyplýva priamo zo Smernice. Porušením práva Európskej únie došlo k zásahu do osobnostnej
sféry žalobcu – konkrétne do jeho práva na odpočinok a na súkromie a rodinný život, keď bol ukrátený
o čas odpočinku a psychickej a fyzickej regenerácie a o čas, ktorý by mohol tráviť s rodinou a budovaním
priateľských a obdobných vzťahov, pričom išlo o zásah trvajúci niekoľko rokov, ktorý sa nepodarilo

vyriešiť ani komunikáciou so zamestnávateľom. Vzhľadom na následky tohto zásahu v jeho osobnom
i súkromnom živote súd považoval za primeranú nemajetkovú ujmu v rozsahu 2.000,- eur, ktorú aj
odvolací súd považuje za primeranú charakteru zásahu a jeho následkom z dôvodov, ako sú podrobne
uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku.

41. Súd svoje úvahy, ako dospel k vyššie uvedeným záverom, podrobne uviedol v odôvodnení

napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav, právne predpisy a judikatúru SD EÚ, ktoré
aplikoval, tieto úvahy sú správne, niet v nich žiadnych logických rozporov a odvolací súd sa s nimi
v plnom rozsahu stotožňuje a na tomto mieste ich neopakuje.

42. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací

súd uvádza nasledovné:

43. K námietke žalovaného o nedostatku právomoci súdu posudzovať súlad slovenských právnych
predpisov so smernicou EÚ odvolací súd poukazuje na zásadu prednosti práva Európskej únie pred
vnútroštátnou normou, z ktorej vyplýva povinnosť vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ v rámci

svojich právomocí a voľnej úvahy vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ,
a pokiaľ táto interpretácia nie je možná, neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby
vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do
súladu s úniovým právom (C-231-233/06, C-128-131/07). Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd je vždy
povinný vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom Európskej únie, a tým je nepochybne

daná jeho právomoc posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s právom Európskej únie
a aj právomoc v prípade zistenia tohto nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu, odporujúcu
právuEurópskejúnie.Nedôvodnájepretoodvolacianámietkažalovanéhooprekročeníprávomocisúdu,
pokiaľ ako predbežnú otázku skúmal, či došlo k prevzatiu Smernice do zákona 315/2001 Z. z. a či došlo
k prevzatiu spôsobom, ktorý zaručuje právo priznané jednotlivcovi touto Smernicou na 48 hodinový

týždenný pracovný čas.

44. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SD EÚ vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, a ide o prípady porušenia práva
EÚ členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc, aplikáciu ustanovení

vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, vydanie súdneho alebo správneho
rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom EÚ a na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je
v rozpore s právom EÚ. Objektívna zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry
SD EÚ nastáva, pokiaľ sú kumulatívne splnené jej tri predpoklady: a) porušenie úniovej normy, b)
porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c) medzi porušením úniového práva členským štátom

a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť.

45. Naplnením všetkých vymenovaných predpokladov zodpovednosti členského štátu za vzniknutú
škodu vzniká poškodenej fyzickej alebo právnickej osobe nárok na náhradu škody, o ktorej rozhoduje
vnútroštátny súd.

46. Odvolacia námietka nedostatku právomoci súdu preto nie je dôvodná.

47. Správne sa súd vysporiadal aj s námietkou pasívnej legitimácie žalovaného, keďže Slovenská
republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, predstavuje garanta riadnej transpozície Smernice

do zákona 315/2001 Z. z., pokiaľ ide o nezarátanú pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku počas
jej neaktívnej časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice
EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Ide teda
o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán saporušenia práva EÚ dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem
nahradiť.

48. Za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie
sú zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ a v prejednávanej veci je týmto zodpovedným subjektom
Slovenská republika. Z rozsudku SD EÚ vo veci G. Fuß vyplýva, že v prípade porušenia práva na
dodržiavanie 48 hodinového pracovného času poškodený má právo domáhať sa náhrady škody proti
členskému štátu. Žalovaný teda disponuje pasívnou legitimáciou a žalobca dôvodne uplatnil nárok

na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Európskej únie voči Slovenskej republike ako pasívne
legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti
patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR.

49. K tvrdeniu v odvolaní, že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je možné považovať za
rozporné so Smernicou a v tejto súvislosti dôraz na rozdiel medzi pojmami prebratie smernice a aplikácia

smernice, tiež k tvrdeniu, že smernica sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru a s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu, odvolací súd uvádza
nasledovné:

50. Čl. 6 písm. b) Smernice ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre

priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy,
ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej povinnosti sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide
o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka. Ide teda o pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať
prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a

ochrany jeho zdravia. V článku takto uložená povinnosť členskému štátu v sebe zahŕňa na strane
druhej nárok každého pracovníka na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto
maximálnu hranicu, pričom ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty rozsah pôsobnosti čl. 6
písm. b) Smernice nemôžu jednostranne určiť tak, že uplatnenie tohto nároku každého pracovníka by
viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzili.

51. Čl. 1 ods. 3 Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činnosti, verejné i
súkromné, pričom výslovne odkazuje na čl. 2 Smernice 89/391/EHS. Spomínaná smernica podáva
pritom výklad rozsahu svojej pôsobnosti nielen v pozitívnom slova zmysle, ale tiež v negatívnom
slova zmysle, keď stanovuje výnimky rozsahu svojej pôsobnosti. Smernica sa neuplatňuje tam, kde

sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb,
napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. Z cieľa predmetnej smernice, ktorý je zameraný na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci a tiež z jeho znenia čl. 2 ods. 1 a
čl. 2 ods. 2 prvého pododseku (zakotvujúceho výnimku rozsahu pôsobnosti smernice) vyplýva, že
rozsah pôsobnosti tejto smernice je nutné chápať širšie a súčasne výnimku z pôsobnosti je potrebné

vykladať zužujúco. Navyše čl. 2 ods. 2 prvý pododsek smernice nevylučuje z jej pôsobnosti služby
civilnej ochrany ako také, ale len určité ostatné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre
určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedené je potrebné vykladať
spôsobom, že rozsah pôsobnosti smernice sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov,
ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Upravená výnimka rozsahu pôsobnosti smernice má

za úlohu zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia
a poriadku v prípade, že nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad
katastrofa, pre zásahové a záchranné tímy. Uvedené sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej
obsahovejnáplnečinnostiaplneniaúlohžalobcuakopríslušníkaHasičskéhoazáchrannéhozboru.Ikeď
nemožno pochybovať o tom, že by služba žalobcu popri plnení úloh pri zdolávaní požiarov zahrňovala

(nezahrňovala) tiež úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, za obvyklých podmienok činnosti s
ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane pracovného času jej personálu, v súlade s úlohami, ktoré
boli na ňu prenesené. Služba žalobcu sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali
použitiu právnych noriem únie v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto sa
na ňu nevzťahuje vylúčenie pôsobnosti, ktoré vyplýva z čl. 2 ods. 2 prvého pododseku Smernice 89/391/

EHS, naopak na službu žalobcu sa predmetná smernica použije v plnom rozsahu.

52. Uvedený názor je podporený tiež závermi uznesenia SD EÚ vo veci C-52/04 Personalrat der
Feuerwehr Hamburg, podľa ktorých čl. 2 Smernice 89/391/EHS a čl. 1 ods. 3 Smernice, sa majúvykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby,
akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených
smerníc, takže čl. 6 bod 2 Smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej

ako maximálny týždenný čas, vzťahujúcej sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v
prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k
zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú
verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia
pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek. SD EÚ aj v tomto uznesení dospel k

záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v čl. 2 odsek 2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHS
bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, tiež
verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností, napr. v prípade
katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré
nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu, nie
je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek.

53. Kritérium, ktoré používa zákonodarca Spoločenstva na určenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS
sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti, ktoré sú uvedené v čl.
2 odsek 2 prvého pododseku tejto Smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia, civilná
ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami

v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej Smernici, a to z dôvodu
absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to, že uvedené
činnosti sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria do
pôsobnosti Smernice 89/391/EHS.

54. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka žalovaného o tom, že služobná činnosť žalobcu nepatrí
do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

55. K odvolacej námietke, že žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody a k námietkam vo
vzťahu k aplikácii ust. § 13 Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní v danej veci odvolací súd uvádza,

že súd prvej inštancie dôsledne posudzoval splnenie podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenúporušenímprávaEurópskejúnieanazákladevykonanéhodokazovaniadospelksprávnemu
záveru o naplnení predpokladov zodpovednosti štátu vo vzťahu k žalobcovi, keď vzal za preukázané
závažné porušenie právnej normy únie, ktorá jednotlivcovi priznáva právo, konkrétne čl. 6 písm. b)
Smernice, ktorá ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času,

ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi. Podmienka dostatočne
závažného porušenia práva únie je splnená vtedy, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ
v danej oblasti. Zistený skutkový stav v prejednávanej veci je pritom možné kvalifikovať ako dostatočne
závažné porušenie práva únie, pretože pokiaľ žalobca odpracoval v rozhodnom období hodiny služobnej
pohotovosti nezapočítané do fondu pracovného času, pracoval nad povolený týždenný limit 48 hodín

služobného času, pričom medzi porušením práva a vznikom škody u žalobcu v dôsledku straty času
odpočinku a straty času, ktorý mohol tráviť s rodinou a priateľmi, je príčinná súvislosť.

56. Súd prvej inštancie po zistení, že boli splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť žalovaného
za škodu, priznal peňažné plnenie žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy, čo vyargumentoval spôsobom

spĺňajúcim požiadavky kladené na zdôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Z jeho
rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s
blízkymi,fyzickyipsychickyregenerovať.VsúladesprincípomrovnocennostiprávaEÚavnútroštátneho
práva, súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej
fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 OZ v spojení s § 11

Občianskeho zákonníka, zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce
z judikatúrnej praxe, ktorý postup možno považovať za správny.

57. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

58. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následkytýchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

59. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu

nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje
sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to tvrdí
žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

60. Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd prvej inštancie správne

posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice Rady
89/391/EHS a tiež Smernice (Rady 2003/88/ES). Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia
výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne
opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany,
ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu

odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t.j. dňoch, hodinách, resp.
ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani
dlhodobo nepoškodia zdravie.

61. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovaným, resp. jej intenzity s poukazom na to, že
pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, že
pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený
priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca a teda, sa od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca
nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, je potrebné odkázať na

opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný čas“ treba definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti

na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj
zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad
to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Rozsudok vo veci Jaeger sa týkal nemocničného
lekára, ktorý musel byť na telefóne v priestoroch zamestnávateľa, mal pridelenú miestnosť s posteľou,
v ktorej mohol spať, keď jeho služby neboli potrebné. Súdny dvor vyslovil, že za takýchto okolností sa

nedá povedať, že pracovník v dotknutom čase „odpočíva“. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva,
že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov
zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k
dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný
program je preto výrazne obmedzená.

62. Z uvedených dôvodov sú aj tieto námietky žalovaného bez právneho významu. Je potrebné vziať
na zreteľ tú skutočnosť, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný
úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musí byť plne k

dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od
svojhovlastnéhosociálnehosúkromnéhoprostrediaarodinnýchaspoločenskýchväziebajehomožnosť
organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne
obmedzená, ale priam vylúčená.

63. Pokiaľ žalovaný spochybňoval, či došlo k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný
pracovný čas a v tomto smere považoval za potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci nebolo
sporné, že žalobcovi sú rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16, resp. 16,5 hodinovú riadnuslužbu v služobný deň nadväzuje určená 8, resp. 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, že
služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade, že je počas služobnej pohotovosti
vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas, a že

hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské
zmeny, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú dva
dni voľna. Z výpisu z dochádzkového systému, ktorý predložil žalobca spolu so žalobou je nesporné,
že počas rozhodného obdobia 4/2020 – 02.04.2023 u žalobcu pravidelne dochádzalo k prekračovaniu
maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času. Konkrétne, po zohľadnení dovolenky a

rôznych prekážok v práci sa tak počas 36 mesiacov stalo v 28 z nich (4/20, X/XX, X/XX, X/XX, XX/XX,
X/XX, X/XX, X/XX, X/XX, X/XX, X/XX, X/XX, X/XX, XX/XX, XX/XX, X/XX, X/XX, X/XX, X/XX, X/XX, X/
XX, X/XX, X/XX, X/XX, XX/XX, XX/XX, X/XX, 2/23).

64. Žalobca v dôsledku takto rozvrhnutého pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, prišiel
o hodiny voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov

i fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice rozvrhovaní pracovného
času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na
ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu
zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry SD EÚ za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný
stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl,

len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná
náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká
vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže
byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Pokiaľ súd prvej inštancie rozsah peňažnej náhrady vo
výške 2.000,- EUR odvodil od charakteru zásahu, jeho trvania, následkov na živote žalobcu, nemožno

týmto jeho úvahám vytknúť žiadne nedostatky. Svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných
okolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a ním stanovený rozsah
nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad
priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 6Co/244/2019, 1CoPr/8/2019, 6Co/60/2022,

6Co/69/2022, 6Co/102/2022 a 6Co/129/2022).

65. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku
ako vecne správny potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

66. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania,
keď priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % vychádzajúc zo
záveru, že pokiaľ ide o základ nároku, žalobca bol v celom rozsahu úspešný a stanovenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy záviselo iba od úvahy súdu. Žalobca má tak nárok na plnú náhradu trov konania zo
sumy náhrady nemajetkovej ujmy priznanej súdom (2 000,- eur).

67. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný, preto nemá nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. Takýto nárok vznikol v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi,
preto mu odvolací súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle ust.
§ 262 ods. 2 CSP.

68. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).