Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, June 27, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/61/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1624010035
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1624010035.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Michala Kačániho, PhD. a sudcov JUDr.

Zuzany Molnárovej a JUDr. Karola Kováča, v trestnej veci obžalovanej S. L., pre obzvlášť závažný
zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a
obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 3, ods. 4 písm. c/, ods. 6 písm. b/ Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. j/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Malacky z
26.03.2024 sp. zn. 7T/7/2024, na verejnom zasadnutí konanom 27. júna 2024 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j esa napadnutý rozsudok
vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa

obžalovanej
S. L., nar. XX.XX.XXXX v Q., trvale bytom P., prechodne bytom R. XC, P., toho času vo výkone väzby
v Ústave na výkon väzby Bratislava od 21.08.2023,

u k l a d á

podľa § 172 ods. 6 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. I/, písm. n/, § 38 ods. 3 Trestného zákona,
§ 39 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov.

Podľa§48ods.4Trestnéhozákonasaobžalovanáprevýkonuloženéhotrestuodňatiaslobodyzaraďuje
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona sa obžalovanej ukladá trest prepadnutia veci a to:
- mobilný telefón značky DOGEE, zelenej farby,
- mobilný telefón značky XIAOMI IT Pro-dual SIM, čiernej farby, I.: XXXXXXXXXXXXXXX, IMEI:
XXXXXXXXXXXXXXX,
- mobilný telefón značky MAXCOM, čierno-striebornej farby,
ktoré sú uložené na Okresnom súde Malacky, pod číslom 1/2024 trestného znaku.

Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona vlastníkom prepadnutých vecí sa stáva štát.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Malacky z 26.03.2024 sp. zn. 7T/7/2024 bola obžalovaná S. L. uznaná za
vinnú pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov aleboprekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 3, ods. 4 písm. c/, ods. 6 písm. b/
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j/ Trestného zákona, a to na tom skutkovom základe, že

od presne nezisteného času, avšak minimálne od mája roku 2023 až do 17.00 h dňa 21.08.2023, kedy
bola zadržaná, si na rôznych doposiaľ nestotožnených miestach v Slovenskej republike neoprávnene
bez povolenia opakovane zadovažovala za finančnú hotovosť od doposiaľ nestotožnených osôb
omamné a psychotropné látky, najmä metamfetamín (pervitín), ktorý prechovávala pri sebe, ako
aj v mieste svojho bydliska v meste P. i obci B., následne metamfetamín ďalej predávala po

predchádzajúcom telefonickom dohovore, a to R. F. nar. XX.XX.XXXX, predala minimálne jedenkrát
v období od júla 2023 do 21.08.2023 v B. dve dávky metamfetamínu za sumu 20,- eur, Q. B.,
nar. XX.XX.XXXX, predala v období od júla 2023 do 21.08.2023 minimálne päťkrát po 1 grame
metamfetamínu za 50,- eur v B. a v P., L. U., nar. XX.XX.XXXX, predala metamfetamín v období od
mája 2023 do 21.08.2023 minimálne jedenkrát týždenne minimálne 3 dávky za 20,- eur v B. a v P. alebo
mu metamfetamín poskytla bezodplatne za odvoz, U. B., nar. XX.XX.XXXX, predala minimálne trikrát v

období od mája 2023 do 21.08.2023 v B. metamfetamín za sumu 30,- eur, rovnako tak metamfetamín
predávala aj ďalším doposiaľ nestotožneným osobám, rovnako tak bez oprávnenia prechovávala
metamfetamín pri sebe na miestach, kde sa zdržiavala, ako aj v priestoroch hostinca na adrese B. č.
XXX, a to od doposiaľ nezisteného času až do dňa 21.08.2023 približne do 17.05 h, kde pri vykonaní
domovej prehliadky bolo zistené, že tu okrem iných vecí prechovávala aj plastové vrecko s tlakovým

uzáverom obsahujúce biely kryštalický materiál s hmotnosťou 146 mg s priemernou koncentráciou
49,30% hmotnostných metamfetamínu s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM), ktorý obsahoval 72
mg absolútneho metamfetamínu, plastové vrecko s tlakovým uzáverom obsahujúce biely kryštalický
materiál s hmotnosťou 9,557 g s priemernou koncentráciou 14,6 % hmotnostných metamfetamínu
s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM), ktorý obsahoval 1.395 mg absolútneho metamfetamínu,

plastové vrecko s tlakovým uzáverom obsahujúce biely kryštalický materiál s hmotnosťou 23,854 g
s priemernou koncentráciou 54,5 % hmotnostných metamfetamínu s prímesou metylsulfonylmetánu
(MSM), ktorý obsahoval 13,00 g absolútneho metamfetamínu, kde celkové množstvo metamfetamínu
o hmotnosti 33.557 mg, ktoré bolo zaistené obžalovanej S. L., možno považovať podľa hmotnostného
kritéria za minimálne 335 obvykle jednorazových dávok drogy s tým, že v zmysle zákona č. 139/1998

Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov je
metamfetamín zaradený do II. skupiny psychotropných látok.

Za uvedenú trestnú činnosť bol obžalovanej podľa § 172 ods. 6 Trestného zákona s poukazom na § 36
písm. l/, písm. n/, Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 39 ods. 2 písm. d/, ods.

4 Trestného zákona, uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 8 mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/, ods. 4/ Trestného zákona bola obžalovaná na výkon trestu zaradená do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona bol obžalovanej uložený trest prepadnutia veci a to:
- mobilný telefón značky DOGEE, zelenej farby,
- mobilný telefón značky XIAOMI 1T Pro -dual SIM, čiernej farby, I.: XXXXXXXXXXXXXXX, I.:
XXXXXXXXXXXXXXX,
- mobilný telefón značky MAXCOM, čierno-striebornej farby,

ktoré sú uložené na Okresnom súde Malacky, pod číslom 1/2024 trestného znaku.

Podľa § 60 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona bol obžalovanej uložený trest prepadnutia veci, a to
finančná hotovosť vo výške 465,- eur, uložená na účte Okresného súdu Malacky, ktorá je zapísaná v
knihe pohľadávok D15 - 1/2024 a finančná hotovosť vo výške 900,- CZK, uložená na účte Okresného

súdu Malacky, ktorá je zapísaná v knihe pohľadávok D15 - 2/2024.

Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona súd rozhodol, že vlastníkom prepadnutých vecí sa stáva štát.

Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona bol obžalovanej uložený aj ochranný dohľad na dobu

1 rok.Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení podala obžalovaná ako osoba oprávnená podľa §
307 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku odvolanie, ktoré odôvodnila písomným podaním urobeným
prostredníctvom svojej obhajkyne. Odvolanie smerovalo výlučne do výroku o treste.

Obžalovaná S. L. v dôvodoch svojho odvolania najskôr uviedla, že je daný zákonný dôvod na prerušenie
trestného konania vychádzajúci z vyhlásenia zákona č. 40/2024 Z. z. a vyhlásenia uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 28.02.2024, č. k. PL. ÚS 3/2024-112, ktorým bola v bode 2 okrem iného
pozastavená účinnosť čl. I zákona z 08.02.2024, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z.z.

Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Podľa
obžalovanej z príslušných zákonných ustanovení upravujúcich prerušenie konania vyplýva, že podľa §
318 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd má zákonom uloženú povinnosť prerušiť trestné stíhanie,
ak vyjde najavo okolnosť uvedená v ustanovení aj § 228 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku. Táto
povinnosť nie je daná na vôľu odvolacieho súdu, ale ide o obligatórnu zákonnú povinnosť. Preto pri
posudzovaní, či má odvolací súd rozhodnúť o prerušení trestného stíhania, je rozhodujúce len to, či v

zmysle § 228 ods. 2 psím. e/ Trestného poriadku došlo k pozastaveniu účinnosti právneho predpisu
alebo jeho časti a (kumulatívne) či právny predpis (jeho časť), účinnosť ktorého bola pozastavená, je
rozhodujúciprekonaniealeborozhodnutievovecisamej.Uvedenýmuznesenímústavnéhosúdunebola
pozastavená účinnosť celého zákona č. 40/2024 Z. z., pretože okrem ustanovení uvedených v bode
2 uznesenia ústavného súdu, ostatné ustanovenia zákona č. 40/2024 Z. z. nadobudli účinnosť podľa

znenia jeho článku XIX, teda 15., resp. 20.03.2024. Uznesením ústavného súdu tak bola pozastavená
účinnosť len časti právneho predpisu, zákona č. 40/2024 Z. z. Na základe konkrétneho obsahu platnej
právnej úpravy v čl. I zákona č. 40/2024 Z. z. konštatuje, že pri absencii uznesenia ústavného súdu,
publikovaného pod č. 41/2024 Z. z., by podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a aj podľa
platnéhoaúčinného§2Trestnéhozákona,muselibyťnaprejednávanýprípadaplikovanéajustanovenia

čl. I zákona č. 40/2024 Z. z., pretože sú pre obžalovaného priaznivejšie už len z hľadiska novej
úpravy výšky škody podľa § 125 ods. 1 Trestného zákona ako kvalifikačného znaku trestného činu.
Uznesením ústavného súdu pozastavená účinnosť čl. I zákona č. 40/2024 Z. z. je na základe imperatívu
čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej tak, ako to
predpokladá ustanovenie § 228 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku. Pozastavenie účinnosti právneho

predpisu ústavným súdom nemôže mať účinky prejudikovania konečného rozhodnutia ústavného súdu
vo veci samej v tom zmysle, že návrhu na vyslovenie nesúladu právneho predpisu s ústavou bude iba
vyhovené. Preto v dobe pozastavenej účinnosti platného zákona ústavným súdom trvá právna neistota
v otázke, aký platný zákon (výsledok výkonu zákonodarnej právomoci) sa má aplikovať na dotknuté
právne vzťahy. Z obsahu znenia ustanovenia § 228 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku vyplýva, že

možnosť stavu takejto právnej neistoty v budúcnosti si zákonodarca zrejme predvídavo uvedomoval
pri zakotvení úradnej povinnosti prerušiť trestné stíhanie v dobe pozastavenia účinnosti právneho
predpisu ústavným súdom v prípade, že použitie takéhoto právneho predpisu je rozhodné pre konanie
alebo rozhodnutie vo veci samej. Prerušiť toto trestné stíhanie preventívne predchádza riziku budúcej
ústavnej sťažnosti obžalovanej pre porušenie jej základného práva podľa § 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej

republiky v dôsledku nerešpektovania imperatívu zákonodarcu prerušiť trestné stíhanie, ak by ústavný
súd nevyhovel návrhu na vyslovenie nesúladu pre obžalovanú priaznivejších ustanovení čl. I zákona č.
40/2024 Z. z. s ústavou. Pokiaľ ide o samotný výrok o treste obžalovaná konštatovala, že v jej prípade
je možné aplikovať aj ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona. V tejto súvislosti s poukazom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 To 2/2019 obžalovaná dala do pozornosti svoj zlý zdravotný

stav. Podľa lekárskej správy ÚVV a ÚVTOS Bratislava MUDr. L. B. trpí viacerými ťažkými diagnózami,
a to hypertenziou druhého stupňa, pichá si inzulín, má nefropatiu, jednu obličku má nefunkčnú a
druhú má tiež v zlom stave, pričom jej hrozí dialýza. Poukázala tiež na to, že má takmer 61 rokov a v
ústave na výkon trestu by tak mala byť do svojich 68 rokov. S najväčšou pravdepodobnosťou jej pritom
mestský súd premení podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 4 mesiacov pod sp. zn. 0T/126/2022.

Pri jej zdravotnom stave, zotrvanie tak dlhú dobu v ústave na výkon trestu odňatia slobody bude pre
ňu likvidačné. Jej diagnózy sú závažné, je pri nich potrebné dodržiavať určitú životosprávu, zdravo sa
stravovať, chodiť často na čerstvý vzduch a na prechádzky. Vo výkone trestu také možnosti nebude
mať. Pred nástupom do výkonu väzby sa taktiež dlhodobo liečila u psychiatra. Ďalej uviedla, že vždy
pracovala a zarábala si na živobytie a hoci bola v minulosti dvakrát odsúdená na dva 5 ročné tresty, tieto

jejužbolizahladené.Poslednýzáznamvregistritrestovsatýkaodsúdenianapodmienečnýtrestodňatia
slobody v trvaní 4 mesiacov so skúšobnou dobou 2 roky. Aj keď je pravdou, že sa dopustila obzvlášť
závažného zločinu, od samotného počiatku trestného konania sa priznávala k páchanej trestnej činnosti
a snažila sa napomáhať orgánom činným v trestnom konaní pri odhaľovaní inej trestnej činnosti. Jej syniniciatívne vyhľadal vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ Bratislava, aby bol nápomocný svojej matke
pri odhaľovaní inej trestnej činnosti. Vo vyšetrovacom spise je však o tom zmienka len pri preštudovaní
spisu. Súd prvého stupňa žiadala o to, aby si vyžiadal správu o tom, ako obžalovaná napomáhala pri

odhaľovaní trestnej činnosti, uvádzala taktiež mená osôb, ktoré mali byť aj obvinené, avšak napriek tomu
si súd uvedené informácie do spisu nevyžiadal. V súvislosti s určovaním výmery trestu sa obžalovaná
odvolávala aj na nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. PL. ÚS 106/2011. Vzhľadom na uvedené by súd
mal aplikovať ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona a uložiť jej trest odňatia slobody vo výmere 5
rokov. Obžalovaná sa taktiež nestotožňovala s trestom prepadnutia zaistenej finančnej hotovosti v sume

465,- eur a finančnej hotovosti vo výške 900,- CZK, ktoré boli zaistené pri domovej prehliadke. V tomto
smere poukázala na to, že robila v pohostinstve, kde predávala hosťom nápoje, občerstvenie a títo tu
hrávali aj na automatoch. Nebol to preto príjem z trestnej činnosti, ako sa uvádza v rozhodnutí súdu,
ale z riadnej podnikateľskej činnosti. Toto rozhodnutie súdu nebolo ničím podložené. Na tomto základe
obžalovaná navrhovala, aby Krajský súd v Bratislave zrušil napadnutý výrok v časti výroku o treste a
uložil jej podľa § 172 ods. 6 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l/, písm. n/, § 39 ods. 1, ods. 3 písm.

c / Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov. Zároveň navrhovala, aby jej odvolací súd
vydal finančnú hotovosť v sume 465,- eur a finančnú hotovosť vo výške 900,- CZK, ktoré boli zaistené
pri domovej prehliadke, nakoľko nebolo preukázané, že pochádzajú z trestnej činnosti.

K odvolaniu obžalovanej sa vyjadril prokurátor písomným podaním dourčeným okresnému súdu dňa

06.05.2024, v ktorom uviedol, že podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia bolo riadne
vykonané dokazovanie na hlavnom pojednávaní, pričom jeho výrok o vine považuje za súčasnej
dôkaznejsituáciezasúladnýsozákonomaspravodlivý.Vovzťahukpožiadavkenaprerušenietrestného
konania z dôvodu pozastavenia účinnosti novely Trestného zákona uznesením Ústavného súdu SR
z 28.02.2024, č. k. PL: ÚS 3/2024-12, prokurátor uviedol, že aktuálny právny stav je taký, že sú

účinné všetky ustanovenia Trestného zákona, podľa ktorých prvostupňový súd mal a mohol rozhodnúť
o podanej obžalobe. Napokon aj výrok o treste považoval prokurátor za zákonný a spravodlivý, pričom
mal za to, že u obžalovanej by neboli splnené zákonné podmienky na mimoriadne zníženie trestu podľa
§ 39 ods. 1 Trestného zákona. Za skutočnosti odôvodňujúce mimoriadne zníženie trestu podľa § 39
ods. 1 Trestného zákona nemožno považovať samotnú existenciu nepriaznivého zdravotného stavu

obžalovanej a jej vek. Zdravotný stav obžalovanej bol pritom nepriaznivý dlhodobo aj pred spáchaním
žalovaného skutku a ani nepriaznivý zdravotný stav obžalovanej či vek jej nezabránil, aby sa zdržala
protiprávneho konania. Navyše k priznaniu obžalovanej v prípravnom konaní došlo až pod ťarchou
vykonaných dôkazov, nakoľko pri svojom prvom výsluchu v procesnom postavení obvinenej odmietla
vypovedať a následne sa priznala len k už preukázaným skutkovým okolnostiam. Obžalovaná sa

dopustila drogovej trestnej činnosti opakovane a skutočnosť, že predchádzajúce dve odsúdenia sú
zahladené, neznamená, že sa skutkov nedopustila. K zahladeniu oboch predchádzajúcich odsúdení za
drogovú trestnú činnosť pritom došlo krátko pred tým, ako jej bolo vznesené obvinenie za skutok, ktorý
je predmetom tohto trestného konania.

Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní obžalovaného nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa
zúčastnili obžalovaná S. L., jej obhajkyňa a prokurátorka krajskej prokuratúry. Na tomto verejnom
zasadnutí odvolací súd podľa § 326 ods. 5 Trestného poriadku s použitím § 295 ods. 2 a § 269
Trestného poriadku doplnil dokazovanie a čítaním oboznámil listinné dôkazy, konkrétne lekárske správy
z 29.04.2024 a z 25.03.2024, správu vyšetrovateľa PZ, PPZ, NAKA zo 16.05.2024 a spis Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. 4Tpo/1001/2024.

Prokurátorka na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom navrhovala odvolanie obžalovanej podľa §
319 Tretného poriadku ako nedôvodné zamietnuť.

Obhajkyňa obžalovanej na verejnom zasadnutí najskôr poukázala na uznesenie Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 3To/18/2024 zo 07.05.2024, a to v súvislosti s právnym názorom ohľadne prerušenia
trestného stíhania po už oznámenom náleze ústavného súdu a následne dodala, že sa v celom
rozsahu pridržiava písomne podaného odvolania a dôvodov v ňom uvedených, na základe čoho
navrhovala, aby Krajský súd v Bratislave zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a obžalovanej

uložil maximálne znížený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov. Takéto mimoriadne zníženie je podľa
obhajkyne odôvodnené jednak zlým zdravotným stavom obžalovanej a jednak tým, že obžalovaná
výrazne napomáhala usvedčeniu organizovanej skupiny páchateľov drogovej trestnej činnosti.Obžalovaná S. L. na verejnom zasadnutí sa pripojila ku konečnému návrhu svojej obhajkyne a žiadala,
aby odvolací súd zohľadnil jej vek a všetky diagnózy ohľadne ochorení, ktorými trpí a na ktoré sa lieči.
Svojho konania skutočne veľmi ľutuje a aj s ohľadom na tieto skutočnosti sa rozhodla spolupracovať s

orgánmi činnými v trestnom konaní.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Trestného poriadku) primárne konštatoval prípustnosť
odvolania (§ 306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1
alebo ods. 3 Trestného poriadku a preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľka podala odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1
Trestného poriadku. Zistil pritom, že odvolanie obžalovanej je dôvodné.

Povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu, determinovaného vyššie uvedeným

ustanovením, bolo preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľka podala odvolanie a
preskúmanie správnosti postupu konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku.
Výnimkou z uvedenej zásady by bolo to, že by odvolací súd musel prihliadať aj na chyby, ktoré síce
odvolaním neboli vytýkané, ale ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti
rozsudku) podanie mimoriadneho opravného prostriedku, t. j. dovolania v zmysle ustanovenia § 371

ods. 1 Trestného poriadku.

Vnadväznostinavyššieuvedenézistenia,akoajvzhľadomkpodanémuodvolaniuzostranyobžalovanej
iba voči výroku o treste napadnutého rozsudku a z toho vyplývajúceho rozsahu prieskumnej povinnosti,
odvolací súd nepreskúmaval výrok o vine, vrátane právneho posúdenia skutku, ako ani výrok o

ochrannom opatrení.

Odvolací súd v tomto smere iba konštatuje, že obžalovaná S. L. na hlavnom pojednávaní konanom
26.03.2024 urobila vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, t. j. že je vinná zo
spáchania skutku uvedeného v obžalobe a následne okresný súd prijal toto vyhlásenie obžalovanej.

Je nutné tiež uviesť, že pred prijatím vyhlásenia okresný súd obžalovanú poučil o jej právach, ako
aj o práve urobiť niektoré z vyhlásení podľa § 257 ods. 1 písm. a/ až c/ Trestného poriadku a o
následkoch spojených s vyhlásením viny. Súd prvého stupňa obžalovanej položil podľa § 257 ods. 5
a § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ a h/ Trestného poriadku otázky, na ktoré obžalovaná odpovedala
kladne a až potom rozhodol okresný súd podľa § 257 ods. 7, ods. 8 Trestného poriadku uznesením,

že vyhlásenie obžalovanej prijíma a že dokazovanie v rozsahu v akom obžalovaná priznala spáchanie
skutku nevykoná, pričom vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom o treste.

Vzhľadom na uvedené, nezistiac žiadne procesné pochybenie v postupe prvostupňového súdu v
súvislosti s vyhlásením obžalovanej a jeho prijatím v zmysle § 257 Trestného poriadku, odvolací súd

sa zaoberal iba výrokom o treste.

Na podklade odvolania obžalovanej, ktoré smerovalo výlučne do výroku o treste napadnutého rozsudku,
krajský súd v rámci revízneho princípu zistil, že výrokom o treste odňatia slobody boli napadnutým
rozsudkom porušené ustanovenia Trestného zákona v neprospech obžalovanej, pričom súdom

prvého stupňa uložený trest obžalovanej S. L. nemožno považovať ani za primeraný, zohľadňujúci
predovšetkým pomery obžalovanej. V posudzovanej veci tak boli založené apelačné dôvody na zrušenie
prvostupňového rozsudku vo výroku o treste podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/ Trestného poriadku.

V súvislosti s ukladaním trestov je potrebné predovšetkým zdôrazniť, že stanovenie druhu trestu a jeho

výmerymusívychádzaťnielenzpodmienokupravenýchvustanoveniachpritomktoromdruhutrestu,ale
je tiež potrebné dôsledne skúmať všetky skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v §
34 ods. 1 Trestného zákona, ako aj ostatné na účel trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie
druhu trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov.

Ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona o účele trestu je spolu s ustanovením § 34 ods. 4 Trestného
zákona základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto ustanovení,
uložený trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej
trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne inýchodradí od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Závery na primeranosť a najmä zákonnosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný
stav veci a musia z neho vyplynúť. To sa nepochybne vzťahuje aj na posudzovanie splnenia podmienok

pre mimoriadne zníženie trestu podľa ustanovenia § 39 Trestného zákona.

Pokiaľ ide o ustálenie pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, súd prvého stupňa správne zistil u
obžalovanejdvepoľahčujúceokolnostispočívajúcevpriznaníaúprimnomoľutovanítrestnéhočinu(§36
písm. l/ Trestného zákona) a v napomáhaní orgánom činným v trestnom konaní pri objasňovaní trestnej

činnosti (§ 36 písm. n/ Trestného zákona), a súčasne nezistil existenciu žiadnej z priťažujúcich okolností
upravených v § 37 Trestného zákona. Za situácie, keď prevažoval pomer poľahčujúcich okolností,
okresný súd tiež správne aplikoval ustanovenie § 38 ods. 3 Trestného zákona a hornú hranicu zákonom
ustanovenej trestnej sadzby znížil o jednu tretinu. Na základe spôsobu výpočtu upraveného v § 38 ods. 8
Trestného zákona tak výsledná trestná sadzba predstavovala rozpätie 10 rokov až 13 rokov a 4 mesiace.

Odvolací súd pri plnení si svojej prieskumnej povinnosti však zistil, že súd prvého stupňa postupoval
nesprávne, ak pre účely mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody u obžalovanej S. L. aplikoval
ustanovenie 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona (na základe vyhlásenia viny podľa § 257 ods.
1 písm. b/ Trestného poriadku), a nie ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona, hoci pre postup
podľa druhého z uvedených ustanovení boli splnené zákonné podmienky. V zmysle tohto ustanovenia

je mimoriadne zníženie trestu (t. j. uloženie trestu pod dolnú hranicu trestu ustanoveného Trestným
zákonom) prípustné len vtedy, ak vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa
másúdzato,žebypoužitietrestnejsadzbyustanovenejtýmtozákonomboloprepáchateľaneprimerane
prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania. Uvedené ustanovenie
teda predpokladá zistenie existencie takých okolností prípadu alebo pomerov páchateľa, ktoré majú

mimoriadnu (výnimočnú) povahu, výrazne (teda nie len v určitej menej významnej miere) sa vymykajú
iným bežne alebo aj osobitne sa vyskytujúcim okolnostiam prípadu alebo pomerom páchateľa, pričom
práve pre takúto ich mimoriadnu povahu by bolo použitie zákonom ustanovenej trestnej sadzby pre
páchateľa neprimerane prísne. Ide zásadne o iné zákonom ustanovené podmienky odôvodňujúce
mimoriadne zníženie trestu, než aké sú upravené v niektorom z ustanovení § 39 ods. 2 Trestného

zákona, ktoré predstavujú osobitné prípady, za ktorých je možné pristúpiť k použitiu tohto zmierňujúceho
ustanovenia v súvislosti s určovaním výmery trestu. V tejto súvislosti sa žiada doplniť, že ak sú súčasne
splnené podmienky na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody jednak podľa § 39 ods. 2 písm. d/,
ods. 4 Trestného zákona (aj per analogiam) a jednak podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, je potrebné
aplikovať druhé z uvedených zákonných ustanovení, keďže obmedzenia pre mimoriadne zníženie trestu

sú v tomto prípade pre páchateľa priaznivejšie. Takýto záver vyplýva aj z Rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 08.03.2022, sp. zn. 2 To 11/2021, publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 6/2022 pod č. 66).

Vzhľadom na vyhlásenie obžalovanej podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku bolo možné u

obžalovanej uplatniť dôvod pre mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody podľa ustanovenia § 39 ods.
písm. d/, ods. 4 Trestného poriadku, ktorého analogické použitie v zmysle stanoviska trestnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.06.2017, sp. zn. Tpj 55/2016, publikovaného v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 5/2017 pod č. 44, v
takýchto prípadoch prichádzalo do úvahy.

V posudzovanom prípade však z vykonaných dôkazov možno vyvodiť aj splnenie podmienok pre
mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona.

Pod okolnosťami prípadu v zmysle uvedeného ustanovenia Trestného zákona je potrebné rozumieť

všetky také skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a závažnosti trestného činu,
vrátane možnosti nápravy páchateľa. Mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody možno odôvodniť aj
okolnosťami, ktoré sú znakom príslušnej skutkovej podstaty trestného činu, pokiaľ ich význam alebo
intenzita, ktorou boli naplnené, výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov takýchto trestných činov, a
preto odôvodňujú zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu. Okolnosťami prípadu však môžu byť aj také

okolnosti, ktoré nie sú nevyhnutnou súčasťou príslušnej skutkovej podstaty, pokiaľ sa v danej kvalite a
kvantitepravidelnenevyskytujú.Vsúhrnepovedané,pôjdeoexistenciutakýchprepáchateľapriaznivých
okolností, ktoré majú podstatný vplyv na spáchanie trestného činu a ktoré majú objektívny súvis skonkrétnym trestným činom. Tieto skutkové okolnosti teda významnou mierou pôsobia na charakter
trestnej činnosti konkrétneho páchateľa.

Za pomery páchateľa odôvodňujúce postup podľa zmieneného ustanovenia možno aj v zmysle
judikatúry považovať predovšetkým vážnu chorobu páchateľa, závislosť mnohopočetnej rodiny
páchateľa od jeho zárobku (R 35/1963), ale aj stav zníženej príčetnosti páchateľa, ak nie je možný
iný zákonný postup, starostlivosť páchateľa o väčší počet osôb na neho odkázaných a pod. V tejto
súvislosti si je potrebné uvedomiť, že pôjde teda o také okolnosti, ktoré charakterizujú osobu páchateľa

ako objekt trestu, a tiež okolnosti, pre ktoré je rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný. Z
hľadiska ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona sa vyžaduje, aby išlo o pomery takého charakteru,
z ktorých je zjavné, že trest odňatia slobody uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby by páchateľ
pociťoval podstatne citeľnejšie ako iní páchatelia.

V danej veci nepochybne neboli zistené žiadne také okolnosti prípadu, ktoré by sa významne vymykali

inýmbežnesavyskytujúcimokolnostiampripáchanítakejtrestnejčinnosti,akejsadopustilaobžalovaná.
To však už neplatí pri posudzovaní pomerov obžalovanej ako páchateľky stíhaného obzvlášť závažného
zločinu, keďže v jej prípade možno ochorenia, ktorými trpí a na ktoré sa lieči, považovať za tak závažné,
že ich treba podradiť pod mimoriadne pomery, ktoré u obžalovanej odôvodňujú použitie ustanovenia §
39 ods. 1 Trestného zákona.

Ako totiž vyplýva z doložených lekárskych správ, obžalovaná sa lieči na polyneuropatiu dolných končatín
ťažkého stupňa a bola jej okrem iného diagnostikovaná Diabetická nefropatia G3A3 (ochorenie obličiek
spôsobené cukrovkou) - zmenšená hypofunkčná ľavá oblička (ľavá oblička je nefunkčná), pričom ide
o ťažké poškodenie obličiek 3 stupňa, (pri ktorom sa v 4. stupni vyžaduje dialýza). Tieto zistenia

nepochybne predstavujú okolnosti, ktoré významne pôsobia na obžalovanú (ako páchateľku trestného
činu) a majú dlhotrvajúci charakter. Odhliadnuc od iných stanovených diagnóz možno konštatovať,
že u obžalovanej ide o tak závažné ochorenie životne dôležitého orgánu, ktoré možno subsumovať
pod mimoriadne pomery odôvodňujúce použitie § 39 ods. 1 Trestného zákona. Z tohto hľadiska tak
možno vysloviť, že závažnosť zmieneného ochorenia odôvodňuje záver, že obžalovaná by trest odňatia

slobody v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby, resp. pri aplikácii § 39 ods. 2 písm. d/, ods.
4 Trestného zákona per analogiam, nepochybne pociťovala výrazne citeľnejšie, než by tomu bolo u
iných páchateľov rovnakej alebo obdobnej trestnej činnosti s uvedenou trestnou sadzbou, keďže by
nezohľadňoval jej výrazne zhoršené pomery vychádzajúce z jej zlého zdravotného stavu, ktoré sa bežne
u páchateľov danej trestnej činnosti nevyskytujú. Na tento záver nemá dopad ani ten fakt, že obžalovaná

sa stíhanej trestnej činnosti dopustila počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia, keďže
táto skutočnosť nemení nič na reálne zlom zdravotnom stave obžalovanej S. L..

Niejepritompodstatné,čiobžalovanátakýmtoochorenímtrpelaajpočasobdobia,poktorésadopúšťala
trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaná, nakoľko súd je povinný vychádzať z takých pomerov páchateľa,

ktoré existujú v čase rozhodovania o treste. Aj pri iných okolnostiach významných pre posúdenie
pomerov páchateľa, akými sú napríklad závislosť mnohopočetnej rodiny od jeho zárobku, vyživovacia
povinnosť a starostlivosť páchateľa o väčší počet maloletých detí (osôb) na neho odkázaných, by vo
väčšineprípadovišloosituácie,kedytakýtostavurčujúcipomerypáchateľa,existovalajvčasepáchania
trestnej činnosti. Práve požiadavka na dôslednú individualizáciu ukladaného trestu čo do jeho druhu a

výmeryvyžaduje,abysazhľadiskaúčelutrestuavšetkýchdoúvahyprichádzajúcichzásadnaukladanie
trestu, posudzovali pomery páchateľa (vystupujúceho v procesnom postavení obžalovanej osoby) podľa
stavu, aký tu je v čase, kedy súd o druhu a výmere trestu rozhoduje.

S poukazom na vyššie rozvedené skutočnosti tak podľa väčšinového názoru senátu odvolacieho súdu

možnovprípadeobžalovanejkonštatovať,ževdôsledkuexistenciemimoriadnychpomerovobžalovanej
by bolo pre ňu použitie ustanovenej trestnej sadzby skutočne neprimerane prísne a na ochranu
spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania.

Krajský súd preto použitie § 39 ods. 1 Trestného zákona považoval za plne opodstatnené a za adekvátne

považoval uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 5 rokov, ktorá zodpovedá maximálnemu využitiu
mimoriadneho zníženia trestu pod dolnú hranicu v zmysle obmedzenia ustanoveného v § 39 ods. 3
písm. c/ Trestného zákona.Hoci obžalovaná S. L. už bola v minulosti dvakrát odsúdená pre obdobnú trestnú činnosť, je potrebné
zdôrazniť, že tieto odsúdenia sa vzťahujú na obdobie rokov 2004 a 2005 a uplatňuje sa u nich fikcia
neodsúdenia. Jediné ďalšie odsúdenie vychádza z trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava IV z

19.12.2022 sp. zn. 0T/126/2022 pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, za čo
jej bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace s podmienečným odkladom jeho výkonu na
skúšobnú dobu 2 roky. Aj napriek týmto skutočnostiam krajský súd zastáva názor, že postoj obžalovanej
k spáchanej trestnej činnosti, ako aj jej snaha o napomáhanie pri objasňovaní ďalšej trestnej činnosti,
v spojení s jej vyššie rozvedeným zdravotným stavom určujúcim jej pomery, umožňuje vysloviť, že

uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov povedie k dosiahnutiu jeho účelu, pričom reflektuje
osobu obžalovanej a jej pomery a súčasne poskytuje dostatočnú ochranu spoločnosti pred páchaním
rovnakej alebo obdobnej trestnej činnosti. V posudzovanom prípade tak možno uzavrieť, že vzhľadom
na zdravotný stav obžalovanej pri zohľadnení aj jej veku, je takto uložený trest tiež dostatočným
represívnym pôsobením na osobu obžalovanej, pri súčasnom zohľadňovaní výchovnej, preventívnej a
ochrannej funkcie trestu.

V zhode s názorom prvostupňového súdu aj odvolací súd má za to, že i napriek tomu, že obžalovaná
bola uznaná za vinnú z obzvlášť závažného zločinu, jej náprava bude lepšie zaručená v ústave na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia, do ktorého ju preto zaradil v súlade s § 48 ods. 4 Trestného
zákona. Odvolací súd by pritom ani inak postupovať nemohol, keďže odvolanie podala len obžalovaná

a z tohto dôvodu by v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku nebolo možné zmeniť rozhodnutie v jej
neprospech.

Napokon krajský súd sa stotožnil aj s argumentáciou odvolateľky týkajúcej sa trestu prepadnutia veci,
ktorý súd prvého stupňa uložil podľa § 60 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona vo vzťahu k finančným

prostriedkom v sume 465,- eur a 900,- CZK. Zo žiadneho vykonaného dôkazu totiž nemožno ustáliť,
že by tieto finančné prostriedky boli skutočne výnosom z trestnej činnosti. Takýto záver rozhodne
nemožno učiniť len na základe povahy vecí, ich vlastností a účelu použitia, ako to v odôvodnení
napadnutého rozsudku rozviedol okresný súd. Vo vzťahu k uvedeným finančným prostriedkom bol v
podstate vykonaný len dôkaz prečítaním zápisnice o vykonaní domovej prehliadky v nehnuteľnosti

označenej ako hostinec v katastrálnom území B., obec B., okres P., zapísanej na liste vlastníctva
číslo 516, pod súpisným číslom 162. Z jej obsahu vyplýva, že tieto finančné prostriedky tvorili obsah
peňaženky, ktorá bola zaistená na stolíku pri barovom pulte. Pri neexistencii akýchkoľvek iných dôkazov
tak iba na základe takto zistených skutočností nemožno jednoznačne vysloviť záver, že by zaistené
finančné prostriedky predstavovali výnos z trestnej činnosti, prípadne že by boli použité alebo určené na

spáchanie trestného činu, a teda že nepochádzajú z iného a legálneho zdroja napríklad aj takého, aký
v odôvodnení svojho odvolania uviedla obžalovaná. Ide tak výlučne o ničím konkrétnym nepodloženú
domnienku bez opory vo vykonanom dokazovaní, pričom na takejto domnienke nemožno založiť záver
o splnení podmienok pre uloženie trestu prepadnutia veci podľa niektorého z ustanovení § 60 ods. 1
Trestného zákona.

Na základe uvedeného preto odvolací súd pristúpil k náprave aj tejto časti výroku o treste napadnutého
rozsudku a obžalovanej trest prepadnutia zmienených vecí neuložil pre nesplnenie zákonných
podmienok.

Naopak, čo sa týka mobilných telefónov špecifikovaných vo výroku tohto rozsudku o treste prepadnutia
veci, sú podmienky na uloženie trestu prepadnutia veci podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona
splnené, keďže tieto boli použité na spáchanie trestného činu. Preto krajský súd ohľadne týchto vecí
rozhodol rovnako, ako to urobil už prvostupňový súd v napadnutom rozsudku.

Záverom krajský súd k námietke obžalovanej, v zmysle ktorej súd prvého stupňa nezisťoval skutočnosti
nasvedčujúce jej napomáhaniu orgánom činným v trestnom konaní pri objasňovaní inej trestnej činnosti,
dodáva, že prvostupňový súd vo výroku napadnutého rozsudku túto skutočnosť zohľadnil a obžalovanej
pričítal aj poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/ Trestného zákona, v dôsledku čoho možno túto
argumentáciu odvolateľky považovať za bezpredmetnú.

Pokiaľ ide o dôvod na prerušenie trestného stíhania podľa § 228 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku
krajský súd sa prikláňa k tomu právnemu názoru, podľa ktorého sa uvedené ustanovenie Trestného
poriadku týka iba prípadov, v ktorých ústavný súd pozastavil účinnosť už účinného právneho predpisualebo jeho časti, k čomu v danom prípade nedošlo. Tento záver nepochybne vyplýva z toho, že musí
ísť o pozastavenie právneho predpisu alebo jeho časti, ktorého „použitie“ je rozhodujúce pre konanie
alebo rozhodnutie vo veci samej, t. j. musí ísť o takú právnu normu, ktorá je už na právne vzťahy

aplikovateľná, nakoľko len účinná právna norma môže byť orgánmi činnými v trestnom konaní, či súdmi
aplikovaná. Slovo „použitie“ uvedené v ustanovení § 228 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku sa teda
vzťahuje k aplikácii právnej normy v praxi, ktorá je možná len vtedy, ak ide o právnu normu účinnú. Pokiaľ
ešte konkrétna právna norma účinná nie je, nakoľko ešte neubehla legisvakačná lehota, respektíve jej
účinnosť nenastane v dôsledku rozhodnutia ústavného súdu o pozastavení účinnosti právneho predpisu

alebo jeho časti, potom nejde o právnu normu, ktorá by bola v praxi použiteľná (ktorá by mohla byť
použitá na úpravu právnych vzťahov) a teda ani nemožno uvažovať v tej rovine, že ide o právnu normu,
ktorej použitie by mohlo byť rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej. Orgány aplikácie práva musia
postupovať podľa tej právnej normy, ktorá je účinná v čase ich rozhodovania a nemôžu brať do úvahy
právnu normu, ktorá nebola a ani nie je účinná a je bez významu, z akých dôvodov ešte účinná nie je.
Obsah právnej normy sa pre orgány aplikácie práva mení až vtedy, ak nová právna norma vstúpi do

účinnosti, nakoľko až vtedy účinne mení obsah doterajšej právnej normy a musí byť použitá na právne
vzťahy. Novela Trestného zákona v dôsledku uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/2024 zo dňa
28.02.2024 doposiaľ (do momentu rozhodovania odvolacieho súdu) nenadobudla účinnosť, nakoľko jej
účinnosť bola týmto uznesením pozastavená a preto nie je aplikovateľná (použiteľná) na žiadne trestné
veci. Jej ustanovenia teda nie sú nateraz rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej v žiadnej trestnej

veci a preto v tejto situácii nie je ani možné aplikovať ustanovenie o prerušení trestného stíhania podľa
§ 228 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku. Uvedené ustanovenie reaguje na prípady, kedy Ústavný súd
SR pozastaví účinnosť platného a súčasne aj účinného zákonného ustanovenia, ktorého použitie je
rozhodujúce pre rozhodnutie v merite veci, keďže v takom prípade nie je účinné žiadne ustanovenie,
podľa ktorého by mal súd inak rozhodnúť. V posudzovanom prípade o takúto situáciu nejde, keďže

odvolací súd takéto účinné zákonné ustanovenie má k dispozícii a preto mu nič nebráni v tom, aby vo
veci konal a rozhodol (bližšie pozri napr. článok JUDr. U. F. publikovaného na https:// www.pravnelisty.sk/
clanky/ a1381 -skutocne-musia-byt-trestne-stihania-po-
rozhodnuti-ustavneho-sudu-o-pozastaveni-ucinnosti-novely-trestneho-zakona-prerusene).

S poukazom na vyššie rozvedené skutočnosti a prezentované úvahy Krajský súd v Bratislave na
podklade odvolania obžalovanej rozhodol tak, že z dôvodov uvedených v § 321 ods. 1 písm. d/, písm.
e/ Trestného zákona napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a sám o veci rozhodol spôsobom
vyplývajúcim z výrokovej časti tohto rozsudku, pričom v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku
mal (aj na základe doplneného dokazovania na verejnom zasadnutí) dostatok podkladov pre vlastné

rozhodnutie.

Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.