Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 30, 2024

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: TN-13S/56/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3022200191
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2024:3022200191.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej

a členov senátu JUDr. Mgr. Kataríny Haviarovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Petra Piroša, v právnej
veci žalobcu: Bidfood Slovakia s. r. o., so sídlom Piešťanská 2321/71, 915 01 Nové Mesto nad Váhom,
IČO: 34 152 199, právne zastúpený: Blaňár & Partners s. r. o., advokátska kancelária so sídlom
Gunduličova 4, 811 05 Bratislava, IČO: 36 866 784 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 100735069/2022 zo dňa 5. apríla 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Trenčín ako správca dane (ďalej ako „správca dane“ alebo „prvostupňový orgán
verejnej správy“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“)
za zdaňovacie obdobia január 2012 – december 2012 a január 2013 – máj 2013, o výsledku ktorej
dňa 17.03.2017 vyhotovil Protokol č. 100490935/2017, ktorý bol žalobcovi doručený s výzvou na

vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 03.04.2017. Nasledujúci deň po dni doručenia
protokolu s výzvou začalo vyrubovacie konanie. Dňa 19.05.2017 bolo správcovi dane doručené písomné
vyjadrenie žalobcu k protokolu a k zisteniam uvedeným v protokole, pričom pripomienky žalobcu
k protokolu boli prerokované dňa 11.06.2019.

2. Na základe výsledkov z daňovej kontroly a Protokolu č. 100490935/2017 zo dňa 17.03.2017 vydal
správca dane rozhodnutie č. 101501465/2019 zo dňa 19.06.2019, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane

v sume 70 736,85 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie december 2012. Uvedené rozhodnutie žalovaný,
v rámci odvolacieho konania, rozhodnutím č. 102900566/2019 zo dňa 16.12.2019 zrušil a vec vrátil
správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný rozhodnutie správcu dane zrušil z dôvodu
nedostatočne zisteného skutkového stavu, procesných pochybení a nepreskúmateľnosti napadnutého
rozhodnutia.

3. Správca dane následne vydal v poradí druhé rozhodnutie č. 396191/2020 zo dňa 26.08.2020, ktorým

vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 70 653,94 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie december 2012.
Uvedené rozhodnutie žalovaný, v rámci odvolacieho konania, rozhodnutím č. 100291406/2021 zo dna
19.02.2021 opätovne zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie, a to z dôvodu
zmätočnosti a nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.Prvostupňové administratívne rozhodnutie

4. Správca dane po zrušení jeho predchádzajúcich rozhodnutí žalovaným rozhodol rozhodnutím č.
481267/2021 zo dňa 14.10.2021, ktorým vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.
z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej ako „Daňový poriadok“) rozdiel dane v sume 70 653,94 Eur na DPH za zdaňovacie
obdobie december 2012 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu dane“).

V rozhodnutí uviedol, že bolo preukázané vytvorenie netransparentného prostredia – podvodného
reťazca zainteresovaných daňových subjektov, vrátane zahraničných, obchodujúcich s hydinovým
mäsom z Brazílie za účelom znižovania daňovej povinnosti. Podľa správcu dane žalobca je významným
obchodníkom s mrazeným kuracím mäsom, prevádzkujúcim sklad v Novom Meste nad Váhom
a v Prešove, pričom dodával tovar podnikateľským subjektom. Odberateľmi žalobcu je niekoľko tisíc
prevádzok reštauračného typu (reštaurácie, hotely), nemocnice, atď. Do obchodného vzťahu pritom

vstúpil so subjektami, ktoré nemali s obchodovaním s týmto tovarom tak bohaté skúsenosti alebo
nemali skúsenosti žiadne. Žalobca vedel, že nakupované mrazené kuracie mäso pochádza z Brazílie
a že výhradnými distribútormi tohto tovaru boli spoločnosti v Holandsku, napr. spoločnosť FERDINAND
ZANDBERGEN BV, od ktorej nakupoval tovar cez svoju materskú spoločnosť Bidfood Czech Republic
s.r.o. Napriek tomu využil ponuku od slovenských spoločností. Žalobca si bol vedomý toho, že v prípade,

keď by nakupoval tovar od holandskej spoločnosti alebo materskej spoločnosti z Českej republiky
priamo, bolo jeho povinnosťou odviesť daň na vstupe pri nadobudnutí tovaru z iného členského štátu
a pri následnom predaji uplatniť daň na výstupe. Žalobca si teda bol vedomý toho, že pokiaľ jeho
slovenská dodávateľská spoločnosť nakupuje mrazené kuracie mäso pôvodom z Brazílie, je povinná
urobiť to isté. V rámci preukazovania oprávnenosti nároku na odpočet dane sa žalobca obmedzil iba

na preukázanie overenia formálnych podmienok možnosti obchodovania so slovenskými dodávateľmi,
ako je overenie, či za predmetnú spoločnosť koná oprávnená osoba, preverenie platnosti IČ DPH
na portáli VIES. Žalobca aj keď poznal dodávateľov tovaru – mrazeného kuracieho mäsa z iného
členského štátu, uprednostnil a prijímal daňové doklady od dodávateľa, o ktorom mohol vedieť, že ide
o subjekt, ktorý s ohľadom na jeho podnikateľskú minulosť celkom nepochybne nemôže dosiahnuť zisk

z takto realizovaných obchodných transakcií bez toho, aby tieto transakcie boli poznačené podvodom
na DPH realizovaných priamo týmto dodávateľom. Sporným na základe vykonaného dokazovania
a vyhodnotenia dôkazov správcom dane tak medzi účastníkmi konania už nebolo dodanie tovaru
dodávateľmi označenými na faktúrach, existencia tovaru či jeho preprava, ale podvodné konanie
v reťazci dodávateľov a vedomosť žalobcu o takomto konaní, prijatie opatrení na zabránenie účasti na

takomto konaní a odborná starostlivosť žalobcu pri obchodovaní s dodávateľskými spoločnosťami Anton
Škoda ACES, Sebedražie 463, Sebedražie, IČO: 40 178 838 (ďalej len „Anton Škoda ACES“), Jet Let
s.r.o., Osadná 2, Bratislava (do 11.11.2013 Ružová dolina 6, Bratislava), IČO: 46 411 895 (spoločnosť
dňa 17.02.2018 vymazaná ex offo) (ďalej len „Jet Let s.r.o.“) a SISA Slovakia, s. r. o., Čsl. armády 6/68,
Nové Mesto nad Váhom (do 15.11.2013 Podjavorinskej 1/1614, Nové Mesto nad Váhom), IČO: 45 883

335 (spoločnosť odo dňa 16.09.2014 zrušená v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou IT Servis Europe
s.r.o.) (ďalej len „SISA Slovakia, s.r.o.“), z obchodovania s ktorými si žalobca uplatnil odpočet DPH (za
nákup tovaru: kuracie prsia, kačacia pečeň, bravčové mäso).

5. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí konštatoval, že pri reťazovom obchodovaní sa tovar

predražuje, a to pre spoločnosť s históriou a dlhodobými skúsenosťami, akou je žalobca, muselo byť
viac ako zrejmé. Tiež uviedol, že platiteľ dane je povinný prijať všetky opatrenia, ktoré je od neho
možné v rozumnej miere požadovať, aby zabránil svojej účasti na podvode s DPH. Je v záujme
platiteľa, aby pri minimalizácii podnikateľského rizika prispôsobil svoju obchodnú činnosť konkrétnym
podmienkam a pri uzatváraní obchodných kontraktov sa v rámci možnosti snažil dbať na bezúhonnosť

a dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov, aby poznal ich solventnosť a manažérske kvality.
Správca dane vykonával dokazovanie, či žalobca pri obchodovaní konal dostatočne obozretne, či
prijal potrebné opatrenia, aby zabránil svojej účasti na prípadnom podvodnom konaní, či si dostatočne
preveril svojich obchodných partnerov a vyhodnotením dôkazov dospel k záveru, že viaceré indície
v danom prípade ako napr. nízka cena dodávaných výrobkov, znalosť žalobcu ako skúseného

obchodníkaocenáchvýrobkov,absenciaskúsenostídodávateľovzpohľaduichhistóriesobchodovaním
s uvedenou komoditou, nedostatočné personálne, technické a materiálne vybavenie dodávateľov, mali
viesť k zvýšenej obozretnosti u žalobcu, ktorý si nedostatočne preveril svojich obchodných partnerov. Nazáklade uvedeného správca dane dospel k záveru, že žalobca neprijal potrebné opatrenia, aby zabránil
svojej účasti na podvodnom konaní.

6. Vykonanou daňovou kontrolou a daňovým konaním správca dane dospel k záveru, že nebola
spochybnená existencia zdaniteľných plnení, ani splnenie formálnych podmienok na odpočítanie
dane, avšak dokazovaním bolo zistené, že konanie žalobcu bolo spojené s podvodom na DPH
prostredníctvom reťazca transakcií, ku ktorému došlo pri deklarovaných obchodoch a v dôsledku
zisteného podvodného konania došlo k neodvedeniu dane. Správca dane nespochybnil, že žalobca

predložil formálne dokumenty, avšak na základe získaných dôkazov, ktoré zhodnotil jednotlivo aj
vo vzájomných súvislostiach, dospel k záveru, že predložené dodávateľské faktúry od jednotlivých
dodávateľov sú poznačené podvodným konaním, ktoré nezakladá vznik nároku žalobcu na odpočítanie
DPH. Správca dane uzavrel, že došlo k daňovému úniku u dodávateľov Anton Škoda ACES a SISA
Slovakia s. r. o., ktorí si kompenzovali daň, uvedenú na sporných faktúrach vystavených pre žalobcu,
deklarovaním nepreukázaných odpočítaní dane na vstupe/dodávateľskými faktúrami za fiktívne plnenia,

pričom žalobca je s podvodom na dani z pridanej hodnoty, pri ktorom došlo k nezaplateniu dane,
spojený prostredníctvom priamej reťaze dodaní. Správca dane tiež uzavrel, že zapojením zmiznutého
obchodníka, za ktorého je možné považovať dodávateľskú spoločnosť Jet Let s.r.o., deklarovaním
nepreukázaných odpočítaní dane na vstupe, ktorými bola kompenzovaná daň na výstupe, uvedená na
sporných faktúrach uvedenej spoločnosti za dodanie tovaru pre žalobcu ako odberateľa, v predmetnom

obchodnom reťazci, s ktorým je žalobca priamo spojený, dochádzalo „k podvodu s daňou z pridanej
hodnoty“. Správca dane konštatoval, že aj keď sa navonok javí, že žalobca splnil podmienky stanovené
v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej
hodnotyvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„zákonoDPH“),vosvetlecelkovýchzisteníjezrejmé,že
transakcie v reťazci, na akých sa žalobca podieľal, nemali žiadne ekonomické opodstatnenie, v reťazci

dodaní došlo k daňovému úniku, pričom žalobca mohol vedieť, že sa zúčastňuje na plnení, ktoré je
súčasťou podvodu.

Druhostupňové administratívne rozhodnutie

7. Na základe žalobcom podaného odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu, žalovaný ako
odvolací orgán napadnutým rozhodnutím č. 100735069/2022 zo dňa 5. apríla 2022 (ďalej aj len
„druhostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku
potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol obsah odvolania žalobcu
a po jeho preskúmaní zisťoval skutkový stav, ktorý v stručnosti popísal, pričom ohľadne zistených

skutočností v podrobnostiach odkázal na prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný konštatoval, že v
preskúmavanom prípade nebola spornou otázkou reálna existencia tovaru, preprava tovaru a jeho
použite na uskutočnené zdaniteľné plnenia na výstupe. Spornou otázkou bola existencia podvodného
konania, vedomosť žalobcu o podvodnom konaní a konanie žalobcu v dobrej viere a v súlade so
zásadami poctivého a obozretného obchodného styku. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval,

že z vykonaného dokazovania správcu dane vyplývajú neobvyklé okolnosti obchodných transakcií,
ktoré v nadväznosti na skutočnosti zistené v súvislosti s konaním dodávateľov zakladajú dôvodné
pochybnosti správcu dane, že dodávatelia a žalobca deklarovali vzájomné obchodné transakcie len pre
daňové účely, pričom deklarovaní tuzemskí dodávatelia boli do fakturačného reťazca vložení účelovo,
bez riadneho podnikateľského dôvodu a ekonomického opodstatnenia s cieľom podvodným spôsobom

zneužiť systém neutrality DPH. V prípade, ak by žalobca nadobudol tovar priamo od dodávateľov z
iných členských štátov EÚ, bola by transakcia neutrálna, pretože by bol uplatnený prenos daňovej
povinnosti na žalobcu, ktorý by súvisiacu daň priznal a zároveň by si túto daň odpočítal. Účelovým
zapojením tuzemských dodávateľov do obchodného reťazca, avšak bez riadneho podnikateľského
dôvodu a bez odvedenia (zaplatenia) dane, bola vytvorená situácia, pri ktorej žalobca získal daňovú

výhodu v podobe odpočítania dane, na ktorú by inak nedosiahol. Úlohou pochybných tuzemských
dodávateľov Anton Škoda ACES, Jet Let s.r.o. a SISA Slovakia, s.r.o. bolo faktúry vystaviť a vykázať v
daňovom priznaní s cieľom navodiť dojem reálneho obchodovania a zachovania neutrality dane, avšak
s chýbajúcou daňou, ktorú do štátneho rozpočtu uvedení dodávatelia reálne neodviedli, pretože si daň
na výstupe fakturovanú platiteľovi znížili prostredníctvom nepreukázaných odpočítaní dane od ďalších

pochybných subdodávateľov. Je nepochybné, že sporné plnenia boli poznačené podvodom, pričom
daň, ktorú si žalobca odpočítal, nebola reálne odvedená (zaplatená) do štátneho rozpočtu, čím došlo k
daňovému úniku a k strate na daňových príjmoch štátneho rozpočtu. Dodanie tovaru prostredníctvom
deklarovaných tuzemských dodávateľov Anton Škoda ACES, Jet Let s.r.o. a SISA Slovakia, s.r.o. bolopredstierané len pre daňové účely a je logické, že žalobca, ktorému predstieranie právnych úkonov
v účelovo vytvorenom dodávateľskom reťazci zabezpečilo daňovú výhodu, o tejto skutočnosti mohol
vedieť a nekonal v dobrej viere, a to najmä s poukázaním na viacero neobvyklých a neštandardných

okolností.

8. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí tiež konštatoval, že zistenia správcu dane, súvisiace s
deklarovanými dodávateľmi žalobcu, ktoré žalobcovi museli byť známe už v čase realizácie sporných
transakcií, sú neštandardné a neobvyklé, a to najmä v nadväznosti na skutočnosť, že žalobca je

významným subjektom podnikajúcim na trhu, pričom poznal dodávateľov tovaru z iných členských
štátov, ceny a tiež pôvod tovaru. Postup žalobcu, ktorý si preveril dodávateľov len formálne (overenie,
či za spoločnosť koná oprávnená osoba, preverenie dodávateľa na internete - obchodný register,
resp. živnostenský register, preverovanie DIČ a platnosti IČ DPH), sa ukázal ako nedostatočný. Z
dokazovania správcu dane, ani z dôkazov predložených žalobcom, nevyplynulo, aké opatrenia (okrem
vyššie uvedených formálnych opatrení) v záujme obozretnosti vyvinul a prijal. Žalovaný sa preto stotožnil

so záverom správcu dane, že žalobca mohol vedieť o podvode na DPH, s ktorým bol spojený a ku
ktorému došlo pri ním deklarovaných obchodoch s tovarom, keby bol konal s náležitou starostlivosťou.
Žalovaný sa v ďalšej časti napadnutého rozhodnutia vysporiadaval s jednotlivými námietkami žalobcu
uvedenými v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré vyhodnotil ako nedôvodné.

Žaloba, žalobné body a argumentácia žalobcu

9. Žalobca v podanej žalobe žiadal súd o zrušenie napadnutého ako aj prvostupňového rozhodnutia
a o vrátenie veci žalovanému z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g)
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“).

Žalobca v žalobe namietal procesnoprávne pochybenia správcu dane a žalovaného spočívajúce
v neustálej zmene v argumentácii správcu dane, resp. v simulácii daňovej kontroly. Podľa žalobcu
správca dane vo vydanom oboznámení v roku 2014 spochybňoval reálnosť zdaniteľných obchodov,
t. j. reálne uskutočnenie kontrolovaných dodávok potravín od jednotlivých dodávateľov. Následne v
rokoch 2016 - 2019 po tom, ako žalobca postupne doloženými dôkazmi, judikatúrou a vyjadreniami

preukázal nesprávnosť tvrdení správcu dane, tento od svojich pôvodných tvrdení upustil a prešiel
po opakovaných zmenách až k tvrdeniu o údajnej pasívnej účasti žalobcu na podvode s DPH. Túto
zásadnú zmenu argumentácie ďalej ešte viac prehĺbil žalovaný, ktorý v napadnutom rozhodnutí bez
vykonania akéhokoľvek dokazovania, bez akéhokoľvek odôvodnenia a bez opory v obsahu spisu
pridal tvrdenie o údajnej aktívnej účasti žalobcu na podvode s DPH. Podľa žalobcu takéto konanie

správcu dane, kedy správca dane zmení kompletne svoj záver z daňovej kontroly, vrátane argumentácie
uvedenej v protokole (ktorý predstavuje zákonný rámec zistených skutočností prostredníctvom daňovej
kontroly), čo má za následok vyústenie do úplne odlišného záveru daňovej kontroly, resp. úplne novej
argumentácie založenej na pasívnej účasti na podvode s DPH, predstavuje tzv. simuláciu daňovej
kontroly prostredníctvom vyrubovacieho konania, ktorá je v rámci daňového konania neprípustná. Podľa

žalobcu postup daňových orgánov nasvedčuje tomu, že daňové orgány sa pravdepodobne zámerne
a účelovo snažia o dorubenie dane práve u tohto subjektu z dodávateľského reťazca (t. j. u žalobcu),
ktorý nezanikol, je v zmysle účtovných závierok solventný, dlhodobo riadne platí a odvádza dane v
Slovenskej republike a dlhoročne pôsobí v oblasti obchodu s potravinami, a to napriek tomu, že si splnil
všetky povinnosti v zmysle vtedy platnej európskej aj vnútroštátnej legislatívy. Takáto aplikácia účelovej

„objektívnej zodpovednosti“ na žalobcu je v zmysle zásad uplatňovania odpočtu DPH vylúčená a javí
sa ako šikanózna. V právnom štáte nie je takýto postup zo strany daňových orgánov prijateľný a je v
priamom rozpore so zákonom a príslušnou judikatúrou.

10. Žalobca je toho názoru, že daňové orgány z neznámych príčin riadne nevyhodnotili, resp.

odignorovali dôkazy, ktoré jasne preukazujú reálnosť obchodovania medzi žalobcom
a jeho priamymi dodávateľmi a ktoré sú zjavne v prospech žalobcu, na čo žalobca už jasne a
zrozumiteľne poukazoval v odvolaní, pričom malo ísť o výpisy z bankových účtov žalobcu a jeho
dodávateľov, emailovú komunikáciu medzi žalobcom a jeho dodávateľmi a protokoly z veterinárnych
kontrol vykonaných u žalobcu v rokoch 2012 – 2013, ktoré mali preukazovať podľa žalobcu to, že

pri obchodovaní s potravinami konal s náležitou odbornou starostlivosťou v oblasti vysledovateľnosti
potravín, t. j. splnil si všetky svoje povinnosti v zmysle Nariadenia (ES) č. 178/2002 Európskeho
parlamentu a Rady z 28.01.2002, ktorým sa ustanovujú všeobecné zásady a požiadavky potravinového
práva, zriaďuje Európsky úrad pre bezpečnosť potravín a stanovujú postupy v záležitostiach bezpečnostipotravín a Vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 931/2011 z 19.09.2011 o požiadavkách na
vysledovateľnosť stanovených nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 178/2002 v súvislosti
s potravinami živočíšneho pôvodu a ktoré mali taktiež preukazovať reálnosť obchodov s dodávateľmi,

ktorí sú riadne uvedení ako priami dodávatelia v príslušnej dokumentácii k vysledovateľnosti (t. j. v
obchodných dokladoch).

11. Žalobca mal za to, že daňové orgány vo svojich rozhodnutiach neuniesli dôkazné bremeno pri
preukazovaní jeho nepriamej účasti na podvode s DPH tak, ako to vyplýva

z judikatúry ESD. Žalobca považuje toto pochybenie daňových orgánov za tak podstatné, že napadnuté
ako aj prvostupňové rozhodnutie nemožno považovať za zákonné. Daňové orgány musia v zmysle
judikatúry ESD jednoznačne objektívne preukázať podvodné konanie, pretože dôkazné bremeno v tejto
otázke je na strane daňových orgánov. Daňové orgány tieto skutočnosti počas celého daňového konania
voči žalobcovi ignorovali
a namiesto prezentovania jednoznačných dôkazov v konaní podsúvali umelo vytvorené „indície“ a ničím

nepodložené špekulácie, ktoré sa absolútne nezakladajú na vykonanom dokazovaní. Daňové orgány
uviedli, že vykonanou daňovou kontrolou a následným daňovým konaním dospeli k záveru, že v prípade
žalobcu nebola spochybnená existencia zdaniteľných plnení a ani splnenie formálnych podmienok na
odpočítanie DPH, avšak vykonaným dokazovaním bolo údajne zistené, že konanie žalobcu bolo spojené
(prostredníctvom reťazca transakcií) s podvodom na DPH typu „zmiznutý obchodník,“ ku ktorému údajne

došlo u iného subjektu v rámci dodávateľského reťazca, a to pri obchodovaní s potravinami živočíšneho
pôvodu, ktoré boli predmetom daňovej kontroly. Daňové orgány odôvodnili vyrubenie príslušného
rozdielu DPH žalobcovi, resp. nepriznanie nároku žalobcu na odpočet DPH, údajnou pasívnou účasťou
žalobcunapodvodesDPH,t.j.žalobcaopodvodesícenevedel,aleakbybolkonalsnáležitouodbornou
starostlivosťou pri vysledovateľnosti potravín a pri preverovaní si svojich obchodných partnerov –

dodávateľov potravín [napr. či ich predajné ceny potravín zodpovedali trhovým cenám, či na účely
obchodovania s potravinami boli registrovaní na príslušnej regionálnej veterinárnej a potravinovej správe
(ďalej aj len „RVPS“), či disponovali príslušným osobnostným a materiálno – technickým substrátom
alebočimalirelevantnéskúsenosti,praxahistóriusobchodovanímspotravinami],takopodvodeúdajne
mal a mohol vedieť. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ pri preukazovaní pasívnej účasti

žalobcu na podvode s DPH, resp. preukazovaní údajného nekonania žalobcu s náležitou odbornou
starostlivosťou, je dôkazné bremeno vždy na daňových orgánoch, ktorí musia uvedené preukázať na
základe konkrétnych objektívnych skutočnosti a dôkazov. Vzhľadom na doterajší priebeh daňového
konania a obsah administratívneho spisu, je zjavné, že daňovým orgánom sa v uvedenej otázke
nepodarilo uniesť svoje zákonné dôkazné bremeno, pričom sa opakovane, v napadnutom ako aj

v prvostupňovom rozhodnutí, snažia v rozpore so zákonom a ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ
účelovo preniesť dôkazné bremeno v tejto otázke na samotného žalobcu. Uvedený postup považuje
žalobca za nezákonný a v právnom štáte za absolútne neprijateľný.

12. Žalobca konštatoval, že daňové orgány sa žiadnym spôsobom, t. j. ani len náznakom nevysporiadali

s argumentáciou žalobcu k vysledovateľnosti a k pôvodu potravín z roku 2019, 2020 a 2021,
a to aj napriek tomu, že žalovaný ako odvolací orgán správcu dane na takýto postup výslovne
sám zaviazal v rozhodnutiach č. 102900566/2019 zo dňa 16.12.2019 a č. 100291406/2021 zo dna
19.02.2021. Dôsledkom nezákonného postupu daňových orgánov je podľa žalobcu nedostatočné
zistenie skutkového stavu a tiež skutočnosť, že tak prvostupňové ako aj napadnuté rozhodnutie sú v

tejto časti absolútne nepreskúmateľné z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, čo v konečnom dôsledku
spôsobuje nezákonnosť celého prvostupňového ako aj napadnutého rozhodnutia, pre ich výslovný
rozpor s § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Argumentácia daňových orgánov je v tejto veci po právnej,
ako aj skutkovej stránke absolútne nedostatočná.

13. Žalobca je toho názoru, že v kontrolovanom období pri výbere svojich obchodných partnerov (t. j.
priamych dodávateľov potravín) postupoval v súlade so zásadou zmluvnej autonómie, realizoval svoje
právo rozhodnúť sa o tom, s kým vstúpi do právneho vzťahu ohľadne ním obstarávaného plnenia, pričom
pri obchodovaní s potravinami postupoval
s náležitou opatrnosťou a odbornou starostlivosťou v zmysle požiadaviek príslušných právnych

predpisov, ako aj príslušnej slovenskej a európskej judikatúry (t. j pred realizáciou obchodov s
potravinami vždy preveril všetky vtedy dostupné relevantné informácie, ktoré bolo od neho možné
v tom čase rozumne požadovať, ohľadom svojich budúcich dodávateľov, aby sa uistil, že tieto
obchody nebudú viesť k jeho účasti na podvode s DPH). V rámci uvedeného preverovania žalobcauskutočnil radu potrebných a vhodných úkonov, aby si dodávateľa a plnenie pred začatím každého
obchodu riadne overil a považuje to za štandard opatrnosti v obchode s potravinami. V prípade, ak
žalobca obchodoval s overeným dodávateľom už opakovane, pričom obchod s týmto dodávateľom

bol vždy bezproblémový, žalobca nepovažoval za potrebné zisťovať ďalšie skutočnosti a tak isto
nemal dôvod mat' pochybnosti o zapojení dodávateľa do daňového podvodu. V zmysle ustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu SR príslušné opatrenia, resp. ich rozsah, ktoré bolo možné v kontrolovanom
období od žalobcu požadovať v rozumnej miere, je potrebné skúmať vždy v časových súvislostiach
uskutočňovania preverovaných zdaniteľných obchodov, a nie len z pohľadu množiny informácií, ktoré

sa stali dostupnými až dodatočne. Daňové orgány však posudzovali primeranosť kontrolných opatrení
žalobcu vykonaných v kontrolovanom období z ich dnešného pohľadu (t. j. z pohľadu rokov 2021 a
2022), a nie z pohľadu žalobcu v čase kontrolovaného obdobia. Skutkové tvrdenia daňových orgánov
uvedené v ich rozhodnutiach ohľadom údajného neobozretného konania žalobcu pri preverovaní si
svojich obchodných partnerov v kontrolovanom období, podľa žalobcu nie sú podložené žiadnymi
relevantnými dôkazmi, opierajú sa výlučne o nepodložené domnienky/indície a hypotézy, nezohľadňujú

časovýkontextvykonanýchkontrolnýchopatrenížalobcuaanizaužívanúobchodnúpraxpripreverovaní
si obchodných partnerov pri obchodovaní s potravinami
v kontrolovanom období, t. j. v rokoch 2012-2013 a navyše sú v priamom rozpore s vyššie uvedenou
argumentáciou k preverovaniu dodávateľov a s dôkazmi predloženými žalobcom v daňovom konaní, s
ktorými sa tak daňové orgány riadne nevysporiadali.

14. Žalobca poukazoval na to, že v prípade obchodovania s potravinami v kontrolovanom období
nedošlo k obchodovaniu s nízkymi cenami. Žalobca taktiež preukázal, že nákupná cena potravín sa
pohybovala v cenovom rozpätí spadajúcom do ceny obvyklej v danom čase a na danom mieste.
Navyše žalovaný ako aj správca dane odmietli vykonať dôkaz navrhovaný žalobcom u jeho priamej

konkurencie, ktorá predávala predmetné potraviny za ešte nižšie ceny. Podľa žalobcu daňové orgány
sa vo svojich rozhodnutiach nesprávne vysporiadali s dôkazmi predloženými žalobcom a neuniesli
svoje dôkazné bremeno ohľadne preukazovania nízkych cien, a to z dôvodu, že nákupné ceny boli v
kontrolovanom období v trhovom rozpätí a neboli výrazne nižšie ako predajné ceny správcom dane
referovaných zahraničných dodávateľov, t. j. KOVÁŘ plus s. r. o. a Ferdinand Zandbergen BV. Daňové

orgány riadne neodôvodnili, prečo považujú spoločnosť KOVÁŘ plus s. r. o. ako referenčnú spoločnosť'
na porovnávanie predajných cien. Žalobca poukázal na to, že v prípade výberu referenčnej spoločnosti
na porovnávanie nákupných cien musí ísť o slovenskú spoločnosť nachádzajúcu sa na rovnakom
stupni dodávateľského reťazca, potom porovnanie bude založené na objektívnom základe. Žalobca
preto správcovi dane predložil ako dôkaz na objektívne porovnanie nákupných cien predajné letáky od

spoločnosti METRO Cash & Carry SR
s. r. o., so sídlom Senecká cesta 1881, 900 28 Ivanka pri Dunaji, IČO: 45 952 671 (ďalej len
„METRO“) preukazujúcich skutočnosť, že nákupné ceny žalobcu neboli nízke. Daňové orgány sa s
uvedeným dôkazom riadne nevysporiadali a nevyhodnotili, prečo spoločnosť METRO neakceptovali ako
spoločnosť, ktorá by mohla byť z objektívneho hľadiska považovaná za jediný slovenský referenčný

subjekt na porovnávanie predajných cien.

15. Žalobca tiež nesúhlasil s názorom daňových orgánov, že pri preverovaní cien mal zohľadniť tzv.
agrárne informácie. Agrárne informácie, uvádzané ako referenčný zdroj cien nie sú aplikovateľné na
žalobcu z dôvodu, že nenakupoval potraviny od slovenských spracovateľov, resp. napr. prvovýrobcov

hydiny, ale obchodníkov s hydinou, t. j. podnikateľov špecializujúcich sa na nákup a predaj mrazeného
kuracieho mäsa. Agrárne informácie sú publikované s približne dvojtýždňovým oneskorením a pre
operatívne rozhodovanie tieto informácie nie sú pre žalobcu, ale ani akékoľvek tretie subjekty
podnikajúce v potravinárstve, objektívne použiteľné. Agrárne informácie sú výlučne zamerané na ceny
slovenských spracovateľov, resp. prvovýrobcov hydinového, bravčového a hovädzieho mäsa, pričom

tieto informácie nie je možné použiť ako referenčný zdroj porovnávania cien v prípade, ak prvovýrobca
potravín bol zahraničného pôvodu tak, ako to bolo aj v prípade žalobcu. Žalobca mal za to, že nákupná
cena potravín od jeho priamych dodávateľov bola počas kontrolovaného obdobia trhová, t. j. štandardná
a dokonca vo viacerých prípadoch vyššia ako nákupná cena jeho priamych konkurentov, pričom daňové
orgány žiadnymi hodnovernými a objektívnymi dôkazmi nepreukázali opak.

16. Žalobca je toho názoru, že nebol povinný preverovať to, či jeho budúci obchodní partneri, t. j. priami
dodávatelia potravín, sú alebo nie sú zaregistrovaní na RVPS pre účely obchodovania s potravinami
podľa § 40 zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon č. 39/2007 Z. z.“ alebo „zákon o veterinárnej starostlivosti“) a takéto preverenie ani objektívne
vykonať nemohol, pretože toto nie je, a ani v kontrolovanom období nebola informácia, ktorá by bola
verejne prístupná. Získanie takejto informácie nie je, a ani v kontrolovanom období nebolo, zaužívanou

praxou pri obchodovaní s potravinami, preto takéto preverovanie nemožno od žalobcu za žiadnych
okolností rozumne požadovať. Nepreverenie si registrácie jednotlivých dodávateľov na RVPS, ktoré bolo
objektívne pre žalobcu neprístupné, nemožno považovať v žiadnom prípade za akúkoľvek, nie to ešte
relevantnú a dostatočnú indíciu na to, aby žalobca mal vykonať akékoľvek dodatočné preverenia.

17. Žalobca preukázal, že pri obchodovaní s potravinami v rámci dodávateľského reťazca jednotliví
priami dodávatelia žalobcu, ktorí boli v pozícii jedného z medzičlánkov tohto reťazca, nemuseli vôbec
disponovať rozsiahlym personálnym, materiálnym alebo technickým vybavením, ako nevyhnutným
predpokladom na to, aby vedeli potraviny kúpiť od svojich dodávateľov a následne ich predať (a
riadne dodať) žalobcovi. Závery o absencii osobnostného a materiálno – technického substrátu
u jednotlivých dodávateľov sú podľa žalobcu založené výlučne na vlastnej úvahe, bez vykonania

dôkazov, v mnohých prípadoch nie sú pravdivé, sú tendenčne hodnotné v neprospech žalobcu a
sú tak daňovými orgánmi nesprávne paušalizované na všetkých dodávateľov. Žalobca poukazoval
napr. na spoločnosť SISA Slovakia, s.r.o., ktorá deklaruje vo svojich účtovných závierkach mzdové
náklady, dlhodobý hmotný majetok vo forme samostatných hnuteľných vecí a súborov hnuteľných
vecí. Z údajov zverejnených na webstránke www.finstat.sk napr. v prípade dodávateľa SISA Slovakia,

s.r.o. vyplýva, že zamestnával v roku 2012 dvoch zamestnancov, z čoho logicky možno vyvodiť,
že tento dodávateľ disponoval osobnostným substrátom. Vyššie uvedené závery sú preukázaním
toho, že daňové orgány okolnosti súvisiace so zdaniteľnými plneniami neposudzovali individuálne,
dôsledne izolovane, a ani vždy vo vzťahu ku konkrétnemu zdaniteľnému plneniu. Žalobca mal za to,
že obchodovanie s jednotlivými dodávateľmi, ktorí údajne nedisponovali potrebným osobnostným,

materiálnym a technickým substrátom, nemožno považovať v žiadnom prípade za relevantnú a už
vôbec nie za dostatočnú indíciu na vykonanie dodatočného preverenia zo strany žalobcu v zmysle
ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Žalobca preukázal, že jeho dodávatelia disponovali dlhoročnými
skúsenosťami aj príslušnou históriou pri obchodovaní s potravinami, čo jednoznačne preukazuje
bezproblémový priebeh obchodovania s dodávateľmi v kontrolovanom období, ako aj osobná skúsenosť

zamestnancov žalobcu s jednotlivými dodávateľmi, resp. ich zástupcami. Skutkové tvrdenia o tom, že
priami dodávatelia žalobcu údajne nemali s obchodovaním s potravinami žiadne relevantné skúsenosti
ani históriu, považoval žalobca za účelové a absolútne nepreukázané, keďže tieto skutkové tvrdenia
neboli podložené žiadnym relevantným dôkazom. Žalobca má tiež za to, že skutočnosť, že niektorí jeho
dodávatelia neboli registrovaní na príslušnej RVPS vôbec nepreukazuje ich údajnú neskúsenosť pri

obchode s potravinami.

18. Žalobca namietal, že žalovaný ho v napadnutom rozhodnutí obviňoval na jednej strane priamo
z pasívnej účasti na podvode s DPH, t. j. žalobca o podvode s DPH nevedel, ale mal a mohol o
ňom vedieť, ak by bol konal s náležitou odbornou starostlivosťou pri preverovaní svojich priamych

dodávateľov (Pasívna účasť) a na druhej strane nepriamo aj z aktívnej účasti na podvode s DPH, t.
j. žalobca spolu s jeho priamymi dodávateľmi údajne účelovo predstierali vzájomný obchodný vzťah s
cieľom získania výhody pre žalobcu, na ktorú by inak nebol oprávnený - čím žalovaný nepriamo hovorí,
že žalobca vedel o podvode s DPH a aktívne sa na ňom podieľal (Aktívna účasť). Žalobca považoval
napadnuté rozhodnutie v tejto časti za absolútne zmätočné a vnútorne rozporné, pretože nemôže byt'

obviňovaný z pasívnej účasti a zároveň aj z aktívnej účasti na podvode s DPH, pretože uvedené formy
účastinapodvodesDPHsavzájomnevylučujú.Navyše,žalobcamázato,žesanekvalifikovalanilenna
pasívnu účasť na podvode s DPH, a preto je absolútne vylúčená akákoľvek jeho prípadná aktívna účasť.

19. Žalobca tiež uviedol, že on ako aj jeho materská spoločnosť Bidfood Czech Republic

s. r. o., so sídlom V Růžovém údolí 553, Kralupy nad Vltavou 278 01, ČR, IČO: 28 234 642 (ďalej
len „Bidfood Czech Republic s. r. o.“) pri nákupe potravín postupovali úplne nezávisle a vôbec spolu
nespolupracovali, resp. nekoordinovali svoju činnosť z dôvodu dosiahnutia lepšej vyiednávacei pozície.
Ku koordinácii s jeho materskou spoločnosťou nedochádzalo ani vzhľadom na ich údajne, správcom
dane tvrdený podobný sortiment predávaných potravín, pravidelné služobné cesty zamestnancov

žalobcu do Českej republiky a rovnaký skladový systém. Za účelom preukázania vyššie uvedenej
argumentácie žalobca v odvolaní predložil dokument - „Porovnanie rezne CZ a SK,“ ktorý jednoznačne
preukazuje rozdielny sortiment potravín (t. j. kuracích rezňov) u žalobcu a Bidfood Czech Republic
s. r. o., s ktorým sa daňové orgány vôbec nevysporiadali. Správca dane nevyhodnotil a žiadnymspôsobom sa nevysporiadal so zisteniami vyplývajúcimi zo žiadosti o medzinárodnú výmenu informácii
č. 130000041831 (ďalej aj ako „MVI“), z ktorej jednoznačne vyplynulo, že materská spoločnosť Bidfood
Czech Republic s. r. o. žiadnym spôsobom nekoordinovala nákupné ceny potravín so svojou dcérskou

spoločnosťou - t. j. žalobcom. Žalobca v kontrolovanom období obchodoval výlučne s tými dodávateľmi
potravín, ktorí spĺňali požiadavky, v tom čase platnej, obchodnej politiky - t. j. najmä, aby žalobca platil
dodávateľomzadodanépotravinyažpoichfyzickomdodanípriamodojehoskladovanáslednejkontrole
príslušnej kvality a množstva dodaných potravín, aby dodávatelia znášali náklady za prepravu potravín,
aby dodávatelia nepožadovali vopred žiadne zálohové platby za potraviny. Žalobca obchodoval v

kontrolovanom období s preverovanými (tuzemskými) dodávateľmi, keďže všetci spĺňali pomerne prísne
požiadavky obchodnej politiky žalobcu. Naopak, so zahraničnými dodávateľmi potravín, ktorých daňové
orgány vybrali účelovo, žalobca v kontrolovanom období neobchodoval, keďže nespĺňali požiadavky
obchodnej politiky žalobcu. Vzhľadom na to, že žalobca so zahraničnými referenčnými dodávateľmi v
kontrolovanom období neobchodoval a ku koordinácií medzi žalobcom a jeho materskou spoločnosťou
Bidfood Czech Republic s. r. o. v kontrolovanom období nedochádzalo, tak žalobca nepoznal, ani

nemohol poznať, predajné ceny zahraničných referenčných dodávateľov.

20. Žalobca v rozsiahlej správnej žalobe poukazoval i na ďalšie pochybenia daňových orgánov
spočívajúce napr. v účelovom vytýkaní striedania dodávateľov žalobcom,
v nesprávnej aplikácii rozsudkov a tzv. Axel Kittel testu, namietal všeobecné posudzovanie

preverovaných transakcií, fakturačné reťazce a predstieranie reálneho obchodovania, nedodržanie
právneho názoru žalovaného správcom dane a následnú nekonzistentnosť v rozhodnutiach žalovaného
a nevysporiadanie sa s argumentáciou žalobcu, klamlivé zavádzanie zo strany žalovaného. Napadnuté
rozhodnutie žalovaného žalobca považoval za arbitrárne, nedostatočne odôvodnené.

21. Vzhľadom na uvedené námietky žalobca zdôraznil, že o podvode s DPH v reťazci dodávateľov
nevedel, konal s náležitou odbornou starostlivosťou, aby sa uistil, že sa nezúčastňuje na podvode s DPH
a v dobrej viere, teda o podvode s DPH nevedel ani nemohol vedieť. Z uvedeného dôvodu právo
na odpočet DPH žalobcovi nemôže byť obmedzené, správca dane a ani žalovaný nemôžu žalobcovi
nepriznať jeho právo na odpočet DPH.

Vyjadrenie žalovaného

22. Žalovaný sa k správnej žalobe žalobcu písomne vyjadril a navrhol, aby súd žalobu zamietol ako
nedôvodnú. Žalovaný v plnom rozsahu zotrval na skutočnostiach a prijatých záveroch uvedených

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že správca dane
v rámci vyrubovacieho konania, uskutočneného po ukončení vykonanej daňovej kontroly, vykonal
ďalšie dokazovanie aj na základe návrhov žalobcu. Žalovaný poukazoval na skutočnosť, že vo svojich
rozhodnutiach (zo dňa 16.12.2019 a 19.02.2021) ponechal na úvahe správcu dane vykonanie ďalšieho
dokazovania tak, aby skutkový stav zistený správcom dane bol postačujúci pre prijatie záverov

uvedených v rozhodnutiach správcu dane. Žalovaný zdôraznil, že správca dane už vo svojom prvom
rozhodnutí, vydanom po vyrubovacom konaní uskutočnenom po ukončení daňovej kontroly, uviedol, že
„dokazovaním bolo zistené, že kontrolovaný daňový subjekt bol spojený s podvodom na dani z pridanej
hodnoty prostredníctvom reťaze transakcií, ku ktorému došlo pri deklarovaných obchodoch s tovarom
– kuracie prsia brazílskeho pôvodu, v dôsledku zisteného podvodného konania došlo k nezaplateniu

dane; pričom bolo správcom dane preukázané, že kontrolovaný daňový subjekt o tejto skutočnosti
vedel resp. vedieť mal, keby bol konal s náležitou starostlivosťou.“ K takémuto záveru správca dane
dospel vyhodnotením všetkých zistených skutočností a dôkazov tak vykonanou daňovou kontrou, ako aj
následným vyrubovacím konaním. Správca dane, v súlade so zásadou súčinnosti, informoval žalobcu o
zistených skutočnostiach, z ktorých vyplýva, že plnenie, ktoré žalobca prijal, bolo poznačené podvodom

a taktiež o objektívnych skutočnostiach, z ktorých vyplýva, že žalobca o podvodnom konaní dodávateľov
mohol vedieť. Žalobca mal vedomosť o tom, v akom rozsahu znáša dôkazné bremeno, pričom správca
dane žalobcovi umožnil splniť si svoju dôkaznú povinnosť a navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov, ktoré
zo svojej pozície nemôže zabezpečiť, vyjadriť sa ku zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia.

23. Žalovaný uviedol, že správca dane vyhodnotil výpisy z bankových účtov žalobcu aj jeho dodávateľov,
ako aj e-mailovú komunikáciu medzi žalobcom a jeho dodávateľmi
a protokoly z veterinárnych kontrol, vykonaných u žalobcu a toto vyhodnotenie uviedol
v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia. Správca dane hodnotil získané dôkazyv zmysle ustanovenia § 3 ods. 3 Daňového poriadku, vrátane tých, ktoré boli v prospech žalobcu a
získané dôkazy dal do skutkového súvisu s použitými zákonnými ustanoveniami. Žalovaný zotrval na
tom, že tak on, ako aj správca dane, uniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k prijatému záveru o vedomosti

žalobcu o jeho účasti na zistenom podvodnom konaní tak, ako to vyplýva z judikatúry Súdneho dvora
EÚ. Žalovaný poukázal na to, že z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v Rozsudku vo veci C-439/04
a C-440/04 Axel Kittel proti Belgickému štátu a Belgický štát proti Recolta Recycling SPRL vyplýva,
že daňový subjekt musí jednať v dobrej viere, aby sa mohol dovolávať svojho nároku, t. j. práva na
odpočítanie DPH. Súdny dvor uviedol, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť,

že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti
dane z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. Pre daňové subjekty
to znamená venovať zvýšenú pozornosť interným kontrolným mechanizmom, aby v prípade odhalenia
podvodného jednania obchodných partnerov nevznikli pochybnosti o tom, že o podvode vedeli, či so
zreteľomkuvšetkýmokolnostiamvedieťmohli.Jetotižvzáujmepodnikateľskéhosubjektu,abyvzáujme
minimalizácie podnikateľského rizika prispôsobili svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a

pri uzatváraní obchodných kontraktov (zvlášť so značným finančným dopadom) sa v rámci možností
snažili dbať na bezproblémovosť svojich obchodných partnerov. S odkazom na citovanú judikatúru
možno od daňového subjektu pri preukazovaní nároku na odpočítanie dane vyžadovať, aby preukázal,
aké preventívne a kontrolné opatrenia prijal na účely eliminácie rizika jeho účasti (hoc i nevedomej)
na podvode. Z dokazovania správcu dane, ani z dôkazov predložených žalobcom, nevyplynulo, aké

opatrenia v záujme obozretnosti žalobca vyvinul a prijal. Postup žalobcu, ktorý si preveril dodávateľov
len formálne (overenie, či za spoločnosť koná oprávnená osoba; preverenie dodávateľa na internete –
obchodný register, resp. živnostenský register; preverovanie DIČ a platnosti IČ DPH) sa preukázal ako
nedostatočný. Preto je možné súhlasiť so záverom správcu dane, že žalobca mohol vedieť o podvode
na DPH, s ktorým bol spojený a ku ktorému došlo pri ním deklarovaných obchodoch s tovarom, keby

bol konal s náležitou starostlivosťou. Zistenia správcu dane, súvisiace s deklarovanými dodávateľmi
žalobcu, museli byť žalobcovi známe už v čase realizácie sporných transakcií. Žalovaný uviedol, že
v napadnutom rozhodnutí prijal záver: „Je preto možné súhlasiť so záverom správcu dane, že platiteľ
mohol vedieť o podvode na dani z pridanej hodnoty, s ktorým bol spojený a ku ktorému došlo pri ním
deklarovaných obchodoch s tovarom, keby bol konal s náležitou starostlivosťou.“, na ktorom trvá.

24. Žalovaný uviedol, že zo skutočností uvedených na strane 10 napadnutého rozhodnutia nevyplýva,
že by žalobcu „nepriamo usvedčoval“ z koordinácie nákupných cien
s materskou spoločnosťou. Žalovaný zotrval na tom, že z odpovede na žiadosť o MVI
č. 130000041831 vyplýva, že koordinácia nákupných cien jednotlivých komodít medzi materskou

spoločnosťou Bidfood Czech Republic s. r. o. a žalobcom ako dcérskou spoločnosťou neprebiehala,
avšak zároveň z predmetnej odpovede vyplýva, že spoločnosť Bidfood Czech Republic s. r. o. (materská
spoločnosť platiteľa) v období
1-12/2012 a 1-5/2013 obchodovala so žalobcom (so svojou dcérskou spoločnosťou),
k čomu boli predložené vystavené odberateľské faktúry za predaj tovaru ako je kuracie mäso, bravčové

mäso, hovädzie mäso a kuracie pečienky, pričom najväčšími dodávateľmi vyššie uvedených komodít
boli spoločnosti Plusfood Hungary Kft, Maďarsko, Tican Fresch Meat A/S, Dánsko a FERDINAND
ZANDBERGEN BV, Holandsko.

25. Žalovaný pri rozhodovaní vychádzal z prvostupňového rozhodnutia správcu dane

a z vykonaného dokazovania a v napadnutom rozhodnutí nie sú uvedené skutočnosti, ku ktorým by
žalobca nemal možnosť sa vyjadriť. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukazuje na obdobie rokov
2012 – 2014, teda nie len na rok 2014 ako tvrdil žalobca. Správca dane na posudzovaný prípad správne
aplikoval Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-439/04 Axel Kittel a C-440/04 Recolta
Recycling a taktiež

v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol aj odpovede na otázky tzv. Axel Kittel testu, a to v
časti nazvanej ZÁVER pri vyhodnotení jednotlivých dodávateľov platiteľa. Podľa žalovaného žalobca
účelovo uviedol len časť skutočností uvádzaných žalovaným v napadnutom rozhodnutí, napr. žalovaný
v napadnutom rozhodnutí uviedol, že „spoločnosti Jet Let s.r.o. a SISA Slovakia, s.r.o. neboli známymi
a etablovanými dodávateľmi kuracieho mäsa na slovenskom trhu“ a nie, že „dodávatelia Jet Let s.r.o. a

SISA Slovakia, s.r.o. boli neznámi a málo etablovaní,“ ako uviedol žalobca.

26. Žalovaný vyslovil záver, že napadnuté rozhodnutie je dostatočne odôvodnené, nie je zmätočné,
nezrozumiteľné, vnútorne rozporné a nekonzistentné a je vydané v súlades ustanovením § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Skutkový stav, ktorý vzal žalovaný, ako aj správca dane,
za základ svojho rozhodnutia, nie je v rozpore s administratívnym spisom
a vykonaným dokazovaním a má v ňom oporu. Žalovaný uviedol, že v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia po preskúmaní žalobcom podaného odvolania, prvostupňového rozhodnutia správcu dane
a administratívneho spisu, sa vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalobcu, uvedenými v
podanom odvolaní a relevantnými v danej veci.

Replika žalobcu

27. Žalobca sa písomne v replike vyjadril k vyjadreniu žalovaného, pričom zotrval na dôvodoch podanej
žaloby a v stručnosti zopakoval argumentáciu uvedenú v žalobe.

Duplika žalovaného

28. Žalovaný sa písomne duplikou vyjadril k vyjadreniu (replike) žalobcu, pričom sa pridržiaval zistených
skutočností ako aj dôvodov rozhodujúcich pre vydanie napadnutého rozhodnutia, zotrval na svojom
právnomnázoreuvedenomvnapadnutomrozhodnutí,akoajnasvojomstanoviskukpredmetnejžalobe.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov

29. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov bol zriadený Správny súd v Banskej Bystrici. Podľa § 3 ods. 3 písm. a)
uvedeného zákona výkon súdnictva prechádza od 01. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy
vo všetkých veciach, v ktorých je od 01. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského

súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej
Bystrici. Vzhľadom na uvedené sa konanie pôvodne vedené na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn.
13S/56/2022 vedie na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. TN – 13S/56/2022.

30. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa §

13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového orgánu verejnej
správy vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že žaloba nie je
dôvodná. Správny súd vec prejednal v súlade s § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, pretože
nezistil podmienky pre nariadenie pojednávania v zmysle § 107 ods. 1 SSP. Oznámenie o verejnom
vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli tunajšieho súdu dňa 26.06.2024. Rozsudok bol

verejne vyhlásený dňa 30.07.2024 (§ 137 ods. 3 SSP).

31. Podľa § 2 ods. 1 SSP; v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

32. Podľa § 2 ods. 2 SSP; každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

33. Podľa § 134 ods. 1 SSP; správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.

34. Podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP; v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania

podľa § 57 uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych
dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len
"žalobné body").

35. Podľa § 190 SSP; ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje

k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

36. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH; daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode aleboprechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri

dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

37. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH; daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby

38. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH; právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v

deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

39.Podľa§49ods.2písm.a)zákonaoDPH;platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

40. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH; právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

41. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku; pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných

právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

42. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe

daní vyšlo najavo.

43. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

44.Podľa§24ods.2Daňovéhoporiadku;správcadanevediedokazovanie,pričomdbá,abyskutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov.

45. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

46. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku; ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane

podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené
daňovými subjektmi a doklady k nim.

47. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku; daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.

Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

48. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku; ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona
alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak
tento zákon neustanovuje inak.

49. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku; rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v
daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným
orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.50. Podľa § 63 ods. 3 Daňového poriadku; ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak,
rozhodnutie musí obsahovať

a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal,
b) číslo a dátum rozhodnutia,
c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo

pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá
povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu; ak ide o zahraničnú
fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú právnickú
osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto právnickú osobu,
d) výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho
predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o

náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý
má byť suma zaplatená,
e) poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie
odkladného účinku,
f) vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej

pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a
odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu.

51. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku; rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon
neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,

vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

52. Predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutiesprávcudane,ktorýmbolžalobcovivyrubenýrozdielDPHzazdaňovacieobdobiedecember

2012 vo výške 70 653,94 Eur z dôvodu, že aj keď sa navonok javí, že žalobca splnil podmienky
stanovené v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, na základe
zistení správcu dane je zrejmé, že transakcie v reťazci, na akých sa žalobca podieľal, nemali žiadne
ekonomické opodstatnenie, v reťazi dodaní došlo k daňovému úniku, pričom žalobca vzhľadom na
všetkyzistenéskutočnostimoholvedieť,žesazúčastňujenaplnení,ktoréjesúčasťoupodvodu.Správny

súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane a postup, ktorý
ich vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými
žalobcom v správnej žalobe.

53. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom

fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP). Právo domáhať sa
ochrany svojich práv má každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli rozhodnutím
alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy porušené alebo priamo dotknuté, a to za podmienok
stanovených Správnym súdnym poriadkom. Správny súdny poriadok v § 182 ods. 1 písm. e) ustanovil,
že žalobca musí v žalobe uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových

a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia, alebo opatrenia za nezákonné
(žalobné body). Je teda na každom žalobcovi, ako svoje právo na súdnu ochranu pred nezákonnosťou
postupu alebo rozhodnutia orgánov verejnej správy využije. Pokiaľ žalobca v preskúmavanej veci
v časti správnej žaloby opisoval skutkový stav, poukazoval na dôvody rozhodnutí žalovaného i správcu
dane, prezentoval svoje názory na postup a závery správcu dane i žalovaného, takto formulovaná

konštatačná časť neobsahuje žiadne konkrétne námietky, na základe ktorých by bolo možné preskúmať
rozhodnutia žalovaného i správcu dane a vyvodiť záver o ich nezákonnosti. Rovnako pokiaľ žalobca
v správnej žalobe vo vzťahu k odôvodneniam rozhodnutí žalovaného poukazoval na nesprávnosť
tvrdení žalovaného, z takto formulovaného textu správnej žaloby vyplýva len vyjadrenie nesúhlasu
žalobcu s postupom žalovaného a jeho závermi vo vzťahu k rozhodnutiam správcu dane, resp.

polemika s tvrdeniami žalovaného uvedenými v rozhodnutiach a takto formulované žalobné body
neumožňujú identifikovať konkrétne námietky, z ktorých by bolo zrejmé, akým spôsobom uvedené
závery prezentované žalobcom môžu mať vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. Inak
povedané, vyjadrenie nesúhlasu, resp. polemika žalobcu so závermi žalovaného a jeho vlastnéhodnotenie dôkazov v zásade neumožňuje správnemu súdu vykonať prieskum rozhodnutí žalovaného.
Úlohou žalobcu bolo konkrétne skutkovo a právne vymedziť správnu žalobu v súlade s požiadavkami
podľa § 134 ods. 1 SSP v nadväznosti na § 182 ods. 1 písm. e) SSP. V časti správnej žaloby

konkrétne skutkové a právne tvrdenia žalobcu vzťahujúce sa k prejednávanej veci a konkrétnym
dôvodom, na ktorých sú napadnuté rozhodnutia žalovaného i správcu dane založené, chýbajú. Správny
súd nepredstavuje ďalšiu inštanciu v administratívnom konaní, t. j. konanie pred správnym súdom
nie je pokračovaním administratívneho konania. Správny súd je v zmysle ustanovení SSP viazaný
rozsahom a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 1 SSP), pričom na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci

stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Súdny prieskum
zákonnosti administratívneho rozhodnutia orgánu verejnej správy je ovládaný dispozičnou zásadou.
Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je teda podľa § 134 ods. 1
SSP striktne daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2
SSP, o ktorý prípad sa však v preskúmavanej veci nejedná). Úlohou správneho súdu nie je nezákonnosť
preskúmavaných aktov alebo rozhodnutí orgánov verejnej správy a postupov orgánov verejnej správy

vyhľadávať, všeobecné alebo odkazovacie námietky žalobcu špecifikovať na konkrétny prípad, ani
ich nedostatočne vyjadrený obsah nahrádzať porovnávaním obsahu rozhodnutí s administratívnym
spisom. Správny súd teda nemá oprávnenie za žalobcu dôvody nezákonnosti napadnutých rozhodnutí
vyhľadávať, ani v správnej žalobe uplatnené dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho
spisu alebo odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí za žalobcu konkretizovať. Všeobecne uplatnené

námietky v rámci žalobných bodov správnej žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum
zákonnosti napadnutých rozhodnutí, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je správny súd
pri prieskume limitovaný a súčasne aj vedený. Žalobcom v správnej žalobe uvedené všeobecne
formulované a nekonkrétne žalobné námietky, ktoré z tohto dôvodu možno považovať len za vyjadrenie
všeobecného nesúhlasu žalobcu s postupom správcu dane i žalovaného, ako aj s hodnotením veci

správcom dane a žalovaným, bránili tomu, aby správny súd viazaný žalobnými bodmi v zmysle § 134
ods. 1 SSP, mohol na ich základe dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí.

54. Pokiaľ bolo obsahom žalobných bodov a námietok prezentovanie vlastných skutkových a právnych
záverov žalobcu, ku ktorým dospel výlučne na základe svojich tvrdení, resp. vyjadrenia všeobecného

nesúhlasu so skutkovými a právnymi závermi žalovaného, tieto samé o sebe nemôžu spôsobovať
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. K dôvodnosti žalobných námietok nepostačuje, ak žalobca
s hodnotením veci žalovaným nesúhlasí bez toho, aby uviedol konkrétne nedostatky majúce za
následok rozpor napadnutého rozhodnutia so zákonom, aplikovanou judikatúrou Súdneho dvora EÚ,
aj vnútroštátnou, resp. so zásadami logického uvažovania. Samotný fakt, že závery, na ktorých

bolo napadnuté rozhodnutie založené, nie sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje jeho
nezákonnosť. Bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutých
rozhodnutí, t. j. k otázke, v čom konkrétne sa žalovaný mýlil pri hodnotení podkladov a pri
právnom posúdení veci a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutých
rozhodnutiach, vo svojej podstate nie sú tieto námietky ničím iným, len vyjadrením vlastného názoru,

resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Vyjadrenie nesúhlasu, resp. tvrdenia žalobcu
bez špecifikácie právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu
v konaní o preskúmanie jeho zákonnosti nepostačuje k tomu, aby správny súd mohol dospieť k záveru
o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. V rámci takto formulovaných žalobných bodov v niektorých
častiach správnej žaloby tak chýba zrozumiteľná argumentácia, v čom sa žalovaný mýlil, ak rozhodol

spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí.

55. Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov
a nečinnosti orgánov verejnej správy, je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby
posudzovať, či si orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie zadovážil dostatok skutkových

podkladov pre vydanie rozhodnutia, alebo uplatnenie iného správneho aktu, alebo postupu, či zistil
vo veci skutočný stav, t. j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov,
či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so
zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo
vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán

verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba
to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia
alebo opatrenia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy
predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správny súd vychádzazo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, alebo
vydania opatrenia (§ 135 ods. 1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne
nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutých

rozhodnutí, t. j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu
v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené
zákonom (napr. R 60/2000). Keďže žalobca v časti žalobných bodov dostatočne nekonkretizoval, v čom
sa žalovaný mýlil alebo v čom sú jeho úvahy v rozpore so zákonom alebo so zásadami logického

uvažovania v rámci preskúmavania napadnutých rozhodnutí v rozsahu a z dôvodov uvedených
v správnej žalobe tak, ako bola žalobcom formulovaná, nebolo možné týmto žalobným bodom vyhovieť.

56. Žalobca v správnej žalobe namietal, že správca dane nepreukázal skutkové okolnosti, z ktorých
by bolo možné prijať záver o existencii daňového podvodu. Z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí
vyplýva, že správca dane i žalovaný posúdili sporné obchodné transakcie ako obchody vo fakturačnom

reťazci postihnutom podvodným konaním a na základe zistenia, že odpočítanie dane u žalobcu
(odpočítanie DPH z plnení od spoločností Anton Škoda ACES, Jet Let s.r.o. a SISA Slovakia, s.r.o.) bolo
spojené s podvodným konaním, správca dane žalobcovi nepriznal odpočítanie dane z týchto obchodov.
V tejto súvislosti správny súd považuje za potrebné poukázať na to, že právo na odpočítanie dane
v zmysle článku 167 a nasl. Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane

z pridanej hodnoty (ďalej ako „Smernica“) je vo všeobecnosti neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu
DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Hoci právo zdaniteľných osôb odpočítať z dane, ktorú majú
zaplatiť, daň splatnú alebo zaplatenú na vstupe z tovarov alebo služieb, ktoré prijali na vstupe a využívali
pre potreby svojich zdaniteľných transakcií, základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného
právnou úpravou, právo na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe odoprieť, ak sa na základe

objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo bola poskytnutá
služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím
tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa
DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe
zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb (rozsudok SD EÚ vo veci Glancore Agriculture

Hungary, C-189/18). Je teda v rozpore so všeobecnými zásadami fungovania systému DPH uplatniť
si odpočítanie dane v situácii, keď boli v obchodnom reťazci umelo vytvorené podmienky pre jej
odpočítanie – t. j. v prípadoch obchodovania s cieľom čerpať odpočítanie dane vo forme nadmerného
odpočtu (pri daňovom podvode). Ide o situáciu, v ktorej jeden z účastníkov neodvedie vybranú daň
a ďalší účastník si túto daň odpočíta za účelom získania daňového zvýhodnenia v rozpore s účelom

Smernice.

57. Na to, aby mohol byť odopretý nárok na odpočítanie dane z titulu účasti daňového subjektu
na daňovom podvode, musia byť kumulatívne kladne zodpovedané štyri otázky tzv. Axel Kittel testu,
ktoré sformuloval SD EÚ ako predpoklad posúdenia veci ako daňového podvodu v rozhodnutiach vo veci

C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling. Pri daňovom podvode musí správca dane v rámci
svojho dôkazného bremena: 1/ preukázať existenciu podvodu na dani z pridanej hodnoty (chýbajúcu
daň), a to na ktoromkoľvek predchádzajúcom článku reťazca (objektívny test v rámci celého reťazca),
následne 2/ preukázať objektívne skutkové okolnosti svedčiace tomu, že kontrolovaný daňový subjekt
o podvode na predchádzajúcom článku reťazca vedel alebo mohol vedieť, pričom stačí nevedomá

nedbanlivosť a nemusí ísť o úmysel (vedomostný test konkrétneho subjektu) a zároveň 3/ musí posúdiť,
či kontrolovaný daňový subjekt prijal opatrenia, ktoré je od neho možné rozumne vyžadovať, aby zistil,
či prijaté plnenie nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (due diligence vedomostný test
konkrétneho subjektu). Dôkazné bremeno pri preukazovaní účasti na daňovom podvode (vykonanie
Axel Kittel testu) zaťažuje správcu dane.

58. Správny súd konštatuje, že v preskúmavanom prípade vo vzťahu k posúdeniu skutočnosti, či žalobca
bol účastný na podvode na DPH na účely rozhodnutia o odmietnutí práva na odpočítanie dane, správca
dane aplikoval tzv. Axel Kittel test, ktorý je vyabstrahovaním kritérií na posúdenie účasti na daňovom
podvode z vyššie citovaného rozsudku SD EÚ vo veci Axel Kittel, C- 439/04, pričom tieto kritériá je

možné konštruovať do štyroch nasledovných otázok, ktoré musia byť zodpovedané kladne:
1/ Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik?
2/ Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania?3/ Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody
daňového subjektu s týmto konaním spojené?
4/ Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom, alebo mohol

a mal vedieť daňový subjekt?
Správca dane v preskúmanom prípade všetky vyššie uvedené otázky zodpovedal kladne, teda
preukázal, že žalobca sa zúčastnil na daňovom podvode, o ktorom mohol alebo mal vedieť. Postup
správcu dane a žalovaného, ktorý stotožniac sa so závermi správcu dane, potvrdil rozhodnutie správcu
dane, ako aj následné právne posúdenie orgánmi verejnej správy, boli v súlade s relevantnou judikatúrou

SD EÚ, ako aj judikatúrou NS SR i NSS SR.

59. Správny súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že daňový podvod je judikatúrou definovaný
ako situácia, v ktorej jeden daňový subjekt ako účastník podvodu neodvedie do štátnej pokladnice
vybranú DPH a ďalší subjekt si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania daňového zvýhodnenia
(napr. rozsudok NSS SR sp. zn. 6Sžfk/76/2020 z 26.10.2022, rozsudok NSS ČR č. j. 5Afs 60/2017

z 30.01.2018). Pri daňových podvodoch je spravidla možné konštatovať, že transakcie uskutočnené
v rámci takéhoto podvodu nezodpovedajú bežným obchodným podmienkam a pre posúdenie nároku
na odpočítanie dane je kľúčové posúdiť všetky významné okolnosti spornej transakcie (rozsudok zo
dňa 12.01.2006 v spojených veciach Optigen Ltd., Fulcrum Electronics Ltd. (v likvidácii) a Bond House
Systems Ltd. proti Commissioners of Customs & Excese, C-354/03, C355/03 a C-484/03, rozsudok zo

dňa 06.07.2009 v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel proti Belgickému štátu a Belgický
štát proti Recolta Recycling SPRL a rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 21.06.2012 v spojených
veciach Mahageben kft a A. B., C-80/11 a C-142/11). Tak, ako už bolo vyššie uvedené, predpoklady
pre posúdenie veci ako daňového podvodu v zmysle judikatúry SD EÚ tvoria tzv. Axel Kittel test
existencie daňového podvodu.

60. Žalobca v žalobe namietal procesnoprávne pochybenia správcu dane a žalovaného, spočívajúce
v neustálej zmene v argumentácii správcu dane. Podľa žalobcu správca dane vo vydanom oboznámení
v roku 2014 spochybňoval reálnosť zdaniteľných obchodov, t. j. reálne uskutočnenie kontrolovaných
dodávok potravín od jednotlivých dodávateľov, a následne v rokoch 2016 - 2019 od svojich pôvodných

tvrdení upustil a prešiel po opakovaných zmenách až k tvrdeniu o údajnej pasívnej účasti žalobcu na
podvode s DPH. Podľa žalobcu takéto konanie správcu dane, kedy správca dane zmení kompletne svoj
záver z daňovej kontroly, vrátane argumentácie uvedenej v protokole, má za následok vyústenie do
úplne odlišného záveru daňovej kontroly, resp. úplne novej argumentácie založenej na pasívnej účasti
na podvode s DPH, predstavuje tzv. simuláciu daňovej kontroly prostredníctvom vyrubovacieho konania,

ktorá je v rámci daňového konania neprípustná. Správny súd k námietke žalobcu o zmene názoru
správcu dane na dôvod nepriznania odpočtu DPH uvádza, že správca dane z tých istých skutočností
zistených pri vykonanej daňovej kontrole môže vyvodiť iný záver, než ku ktorému pôvodne dospel.
Neexistuje žiadna garancia proti zmene názoru správcu dane na nepriznanie odpočtu DPH. Navyše
odkazovanie žalobcu na prvé rozhodnutia správcu dane, ktoré boli žalovaným zrušené, je irelevantné,

keďže na tieto rozhodnutia správcu dane sa po ich zrušení hľadí, akoby neboli vôbec vydané.

61. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že základnou zásadou daňového konania je zásada
zákonnosti,ktorásapremietado§3ods.1Daňovéhoporiadku,avšakvychádzaprimárnezčlánku2ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle tejto zásady sú orgány verejnej správy pri správe daní povinné

postupovať podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, dbať na fiškálne záujmy štátu, ale aj na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a pri správe daní postupovať v
úzkejsúčinnostisdaňovýmisubjektmi.Tátospoluprácaorgánovverejnejsprávyvrámcidaňovejkontroly
s kontrolovanými daňovými subjektmi vyplýva z viacerých ustanovení Daňového poriadku, medzi ktoré
patrí aj § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ktorý vo svojej podstate upravuje prenos dôkazného bremena

zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt práve v prípade, ak má správca dane pochybnosti o
správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo
o pravdivosti údajov v nich oznámených. V prípade, ak k takejto situácii dôjde, správca dane vyzve
daňový subjekt, aby sa k zisteným pochybnostiam vyjadril a aby pravdivosť údajov preukázal (viď
rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 23.06.2023, sp. zn. 1Sfk/29/2021).

62. Daňový poriadok v § 46 ods. 5 Daňového poriadku pre správcu dane výslovne stanovuje povinnosť
oznámiť kontrolovanému daňovému subjektu jeho pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti
predložených dokladov alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených a vyzvať ho, aby sa k nim vyjadril,najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov
riadne preukázal. Takéto oznámenie spolu s výzvou môže byť daňovému subjektu oznámené písomne
alebo na ústnom pojednávaní. Správny súd pritom poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho

súdu SR sp. zn. 1Sžfk/10/2020 zo dňa 24.02.2022, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 18/2022, v ktorom sa uvádza, že výzva podľa §
46 ods. 5 Daňového poriadku „môže byť daňovému subjektu alternatívne zaslaná v písomnej forme
alebo pochybnosti môžu byť daňovému subjektu oznámené aj počas ústneho pojednávania, na ktoré
správca dane daňový subjekt predvolá a následne spíše zápisnicu. Práve týmto spôsobom dochádza v

procese dokazovania k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt“.

63. Správny súd z administratívneho spisu zistil, že žalobca správne tvrdil, že sa zmenil dôvod
neuznania oprávnenia žalobcu na odpočet DPH medzi protokolom (nepreukázanie hmotnoprávnych
podmienok) a konečným prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, resp. rozhodnutím žalovaného
(účasť žalobcu na podvode), avšak žalobca bol v priebehu daňového konania o zmene dôvodu

neuznania odpočtu DPH informovaný. Z administratívneho spisu vyplýva, že po písomnom vyjadrení
žalobcukprotokoluzodňa19.mája2017správcadanevykonalďalšiedokazovanie,oktoromoboznámil
žalobcu listom zo dňa 6. februára 2019, v ktorom sa vyjadril, že bola preukázaná účasť žalobcu
na podvode, pričom bolo preukázané, že žalobca o tejto skutočnosti vedieť mal, ak by bol konal s
náležitou odbornou starostlivosťou. Žalobca sa následne k tomuto vyjadril podaním zo dňa 07.06.2019,

pričom jeho pripomienky boli ústne prerokované na pojednávaní dňa 11.06.2019. Po dvoch zrušujúcich
rozhodnutiach žalovaného, v ktorých sa uvádzali skutočnosti o daňovom podvode a ktoré boli doručené
žalobcovi, správca dane vykonal ďalšie dokazovanie, o výsledkoch ktorého informoval žalobcu listom
zo dňa 14.09.2021 a aj ich so žalobcom prerokoval na pojednávaní konanom dňa 04.10.2021. Následne
správca dane vydal prvostupňové rozhodnutie, ktoré žalovaný potvrdil. Podľa správneho súdu preto

správca dane poskytol žalobcovi v rámci celého daňového konania priestor sa vyjadriť ku týmto
skutočnostiam, pričom už v protokole, a teda v skutočnostiach zistených počas daňovej kontroly, je
uvedený základ pre vyvodenie záveru, že sa jedná o obchodný reťazec poznačený podvodom, o ktorom
žalobca mal alebo mohol vedieť. Námietka žalobcu tak nie je dôvodná.

64.Žalobcatiežnamietal,žežalovanýhovnapadnutomrozhodnutíobviňovalnajednejstranezpasívnej
účasti na podvode s DPH a na druhej strane nepriamo aj z aktívnej účasti na podvode s DPH. Žalobca
považoval napadnuté rozhodnutie v tejto časti za absolútne zmätočné a vnútorne rozporné. Správny
súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3 Sfk 131/2022 zo dňa 21.11.2023, v ktorom sa uvádza, „že medzi tým, či sťažovateľka vedela

alebo či mohla (mala) vedieť, že sa svojím plnením zúčastňuje obchodného reťazca poznačeného
daňovým podvodom, je naozaj rozdiel. Ako správne podotýka sťažovateľka, pokiaľ je jej vyčítané, že
o podvodnom konaní vedela, ide o úmyselné konanie a ak je jej vyčítané, že o podvodnom konaní
mohla (mala) vedieť, je jej vyčítaná nedbanlivosť. Na druhej strane je však potrebné zdôrazniť, že
tieto rozdiely nemajú pre daňové konanie podstatný význam. Totiž dôkazné bremeno na preukázaní

skutočností, z ktorých sa vedomosť sťažovateľky alebo jej potenciál (mohla/mala vedieť) vyvodzuje,
stále zaťažuje daňové orgány a rovnako platí, že tak preukázanie úmyselnej ako aj nedbanlivostnej
účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom (pokiaľ nebolo preukázané konanie
sťažovateľky v dobrej viere) je rovnakým dôvodom pre neuznanie odpočítania dane. Diferencovanie
medzi tým, či sťažovateľka vedela alebo mala a mohla vedieť o svojej účasti na obchodnom reťazci

poznačenom daňovým podvodom tak z vyššie uvedených dôvodov nemá žiadny praktický vplyv na
výsledok daňového konania - uznanie alebo neuznanie uplatneného daňového oprávnenia. Nedôsledné
diferencovanie (zo strany daňových orgánov) medzi tým, či sťažovateľka vedela alebo mala a mohla
vedieť o svojej účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, v prípade riadneho
preukázania skutkových okolností preukazujúcich aspoň jednu z už uvedených foriem subjektívnej

stránkyúčastinadaňovompodvodevdaňovomkonaní,takpodľakasačnéhosúdunemôžebyťdôvodom
pre zrušenie rozhodnutí žalovaného a správcu dane“. Ako z uvedeného vyplýva, preukázanie úmyselnej
ako aj nedbanlivostnej účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom (pokiaľ nebolo
preukázané konanie žalobcu v dobrej viere) je rovnakým dôvodom pre neuznanie odpočítania dane
a jej nerozlišovanie nemôže byť dôvodom pre zrušenie rozhodnutí žalovaného a správcu dane. Navyše,

žalobcovi nebolo v daňovom konaní preukázané, že sa úmyselne zapojil do podvodného reťazca
spoločností obchodujúcich s kuracím mäsom. Daňové orgány sa sústredili na preukázanie, že žalobca
musel, resp. mal vedieť, že sa prijatými plneniami zapája do podvodného reťazca spojeného s daňovýmúnikom. Posúdenie tejto otázky súvisí najmä s vyhodnotením opatrení, ktoré daňový subjekt prijal, resp.
mal prijať v rámci obvyklej obozretnosti, aby zabránil svojej i nevedomej účasti na daňovom podvode.

65. Správny súd je toho názoru, že správca dane riadne a jednoznačne preukázal, že žalobca
sa zúčastnil na daňovom podvode, o ktorom mohol, resp. mal vedieť, keby bol konal s náležitou
starostlivosťou a v dobrej viere a ktorého cieľom bolo získanie neoprávneného daňového zvýhodnenia.
Správny súd sa stotožňuje so správcom dane ako aj so žalovaným, že boli jasne a zreteľne naplnené
všetky znaky daňového podvodu, a preto nebolo možné priznať nárok na odpočítanie DPH. Správcom

dane bolo riadne preukázané, že bolo vytvorené netransparentné prostredie – podvodný reťazec
zainteresovaných daňových subjektov, vrátane zahraničných, obchodujúcich s hydinovým mäsom
z Brazílie, za účelom znižovania daňovej povinnosti. Žalobca bol spojený s podvodom na DPH
prostredníctvom reťaze transakcií, ku ktorému došlo pri deklarovaných obchodoch s tovarom a v
dôsledku zisteného podvodného konania došlo k neodvedeniu dane. Aj podľa správneho súdu je možné
prijať záver, že došlo

k daňovému úniku u dodávateľov žalobcu – spoločností Anton Škoda ACES a SISA Slovakia, s.r.o.,
ktorí si kompenzovali daň, uvedenú na sporných faktúrach vystavených pre žalobcu, deklarovaním
nepreukázaných odpočítaní dane na vstupe/dodávateľskými faktúrami za fiktívne plnenia, pričom
žalobca je s podvodom na DPH, pri ktorom došlo k nezaplateniu dane, spojený prostredníctvom priamej
reťaze dodaní. Rovnako správny súd dospel k záveru, že zapojením zmiznutého obchodníka, za ktorého

je možné považovať dodávateľskú spoločnosť Jet Let s.r.o., deklarovaním nepreukázaných odpočítaní
dane na vstupe, ktorými bola kompenzovaná daň na výstupe, uvedená na sporných faktúrach uvedenej
spoločnosti za dodanie tovaru pre žalobcu ako odberateľa, v predmetnom obchodnom reťazci, s ktorým
je žalobca priamo spojený, dochádzalo k podvodu s DPH. Žalobca si uplatňovaním odpočítania dane
z dodaní zo sporných dodávateľských faktúr v konečnom dôsledku výrazne znížil vlastnú daňovú

povinnosť, ktorú by inak mal, ak by predmetný tovar nakupoval priamo od zahraničných dodávateľov
z EÚ. Práve nízka cena dodávaných tovarov bola hlavnou indíciou, ktorá mala u žalobcu vzbudiť
podozrenie, že sa môže jednať o tovar prefakturovaný po nadobudnutí z členských krajín EÚ cez reťazec
subjektov, kde práve nepriznanie dane zabezpečí takéto zníženie ceny. Žalobca prinajmenšom od svojej
materskej spoločnosti Bidfood Czech Republic s. r. o., ktorej vo významnej miere dodávala napr. kuracie

mäso z Brazílie holandská spoločnosť Ferdinand Zandbergen BV (obchodovali spolu od roku 2008),
vedel, aké sú štandardné predajné ceny tejto komodity. Žalobca sa v trhových cenách preverovaných
komodít orientoval a vedel ich posúdiť.

66. Pre posúdenie nároku na odpočítanie dane je rozhodujúce, či žalobca vedel alebo mohol vedieť, že

sa nákupom kuracieho mäsa z Brazílie zúčastní na plneniach, ktoré sú súčasťou podvodu na DPH. Táto
vedomosť o účasti žalobcu na podvodnom konaní ohľadom dodávateľa Anton Škoda ACES vyplýva
najmä z nasledujúcich skutočností:
-obchodnáspoluprácasdodávateľomAntonŠkodaACESzačalauzatvorenímRámcovejkúpnejzmluvy
a formálnym overením obchodného partnera;

- dodávateľ Anton Škoda bez potrebného personálneho, materiálneho zázemia mal zabezpečiť dodávky
pre platiteľa, pričom uvedený dodávateľ nebol známym a etablovaným dodávatel'om kuracieho mäsa
na slovenskom trhu;
- jednotlivé dodávky tovaru na základe rámcovej zmluvy boli realizované v období roku 2012 a roku
2013, pričom žalobca v uvedenom období vedel z verejne dostupných zdrojov, že dodávateľ je firma

bez histórie a skúseností;
- žalobca predložil k obchodnému vzťahu s dodávateľom Anton Škoda - ACES Rámcovú kúpnu zmluvu
č. ACES/2012/MB zo dňa 01.11.2012, pritom na RVPS bol dodávateľ zaregistrovaný v zmysle § 40
zákona č. 39/2007 Z. z. ako sprostredkovateľ - podnikateľ špecializovaný na obchod s potravinami
(tzn. aj podnikateľ, ktorý vykonáva výlučne len obchod, vrátane dovozcov a distribútorov), ktorý

zabezpečuje sprostredkovateľské operácie s produktmi živočíšneho pôvodu medzi dodávateľmi alebo
pre maloobchodné prevádzkarne od 19.11.2012.

67. K daňovému úniku došlo aj u dodávateľa Jet Let s.r.o., u ktorého bolo správcom dane zistené, že:
- obchodná spolupráca žalobcu s dodávateľom Jet Let s. r. o. začala uzatvorením Rámcovej kúpnej

zmluvy so zástupcom tejto spoločnosti a formálnym overením obchodného partnera;
- poločnosť Jet Let s. r. o. bez potrebného personálneho, materiálneho zázemia mala zabezpečiť
dodávky pre žalobcu, pričom táto spoločnosť nebola známym a etablovaným dodávateľom kuracieho
mäsa na slovenskom trhu;-jednotlivédodávkytovarunazákladerámcovejzmluvybolirealizovanévobdobíroka2012aroka2013,
pričom žalobca v uvedenom období vedel z verejne dostupných zdrojov, že dodávateľ je spoločnosť bez
histórie a skúseností;

-podľadoručenýchodpovedíRVPSBratislavauvedenádodávateľskáspoločnosťniejevedenávregistri
prevádzkovateľov potravinárskych podnikov a nie je evidovaná ako príjemca v mieste určenia ani ako
prevádzka v mieste určenia.

68.Správnysúdkonštatuje,ževykonanýmdokazovanímsprávcudaneboltaktiežzistené,ženazáklade

podvodného konania došlo k daňovému úniku aj u ďalšieho dodávateľa žalobcu – spoločnosti SISA
Slovakia, s.r.o., pri ktorej vedomosť o účasti na podvodnom konaní správca dane preukázal, čo vyplýva
tiež najmä z nasledujúcich skutočností:
- obchodná spolupráca s dodávateľom SISA Slovakia, s. r. o. začala uzatvorením Rámcovej kúpnej
zmluvy so zástupcom tejto spoločnosti a formálnym overením obchodného partnera;
- spoločnosť SISA Slovakia, s. r. o. bez potrebného personálneho, materiálneho zázemia mala

zabezpečiť dodávky pre žalobcu, pričom táto spoločnosť nebola známym a etablovaným dodávateľom
kuracieho mäsa na slovenskom trhu;
-jednotlivédodávkytovarunazákladerámcovejzmluvybolirealizovanévobdobíroka2012aroka2013,
pričom žalobca v uvedenom období vedel z verejne dostupných zdrojov, že dodávateľ je spoločnosť bez
histórie a skúseností;

- žalobca obchodoval s dodávateľom SISA Slovakia s.r.o. od júla 2012, pritom na RVPS bol dodávateľ
zaregistrovaný v zmysle § 40 zákona č. 39/2007 Z. z. ako sprostredkovateľ - podnikateľ špecializovaný
na obchod s potravinami (tzn. aj podnikateľ, ktorý vykonáva výlučne len obchod, vrátane dovozcov a
distribútorov), ktorý zabezpečuje sprostredkovateľské operácie s produktmi živočíšneho pôvodu medzi
dodávateľmi alebo pre maloobchodné prevádzkarne od 02.04.2013.

69. Podľa správneho súdu žalobca si svojho dodávateľa vybral sám a mal preto prijať všetky rozumné
opatrenia a odbornú starostlivosť, vyplývajúce z rizika podnikateľskej zodpovednosti na dosahovanie
účelu svojej hospodárskej činnosti, keďže sa jednalo o nákup tovaru vysokej hodnoty, podliehajúci
veterinárnym kontrolám a pochádzajúci z krajín EÚ. S poukazom na judikatúru NSS SR (napr.

rozsudok sp. zn. 10Sžfk/26/2021 z 28.04.2023) Súdny dvor EÚ už viackrát rozhodol, že správny
orgán nemôže zdaniteľnej osobe uložiť povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie
týkajúce sa jej dodávateľa a tým fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré prináležia tomuto
orgánu (viď rozsudky z 21.06.2012, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, bod 65 a z 31.01.2013,
Stroj trans, C-642/11, bod 50). Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt

prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré
uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (viď rozsudky z 27.09.2007, Teleos a i.,
C-409/04, body 65 a 68, ako aj z 21.06.2000 12, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, bod 54).
Správca dane konštatoval, že žalobca mohol vedieť, ak by dodržal potrebnú náležitú starostlivosť,
že dodávky môžu byť poznačené podvodným konaním. V odôvodneniach rozhodnutí pritom uviedol

okolnosti, ktoré nasvedčovali podozrivosti transakcie, pre ktorú mal mať žalobca vedomosť o daňovom
podvode, ako aj nedostatočnej obozretnosti žalobcu, aby svojej účasti na daňovom podvode zabránil.
Ako vyplynulo zo zistení správcu dane, žalobca dobre poznal dodávateľov z členských štátov EÚ
a práve preto je nelogické, aby obstarával tovar prostredníctvom dodávateľa, ktorý bol bez akýchkoľvek
materiálno-technických predpokladov, bez ekonomických predpokladov a bez ľudských zdrojov. Tiež

nízka cena dodávaných tovarov mala vzbudiť podozrenie, že sa môže jednať o tovar prefakturovaný
po nadobudnutí z členských krajín EÚ cez reťazec subjektov, kde nepriznanie dane z faktúr za fiktívne
plnenia u stratených obchodníkov zabezpečí takéto zníženie ceny. Žalobca preto mohol urobiť vhodné
opatrenia, aby sa uistil, že obchodné transakcie, ktoré uskutoční, nebudú poznačené podvodom. Na
základeuvedenéhomožnokonštatovaťnedôvodnosťnámietokžalobcuohľadneneuneseniadôkazného

bremena daňových orgánov týkajúceho sa preukazovania podvodného konania ako aj jeho účasti na
podvodnom reťazci spoločností, spojenom s únikom na DPH, nakoľko podľa správneho súdu na základe
vyššie uvedených skutočností možno jednoznačne konštatovať, že žalobca sa zúčastnil podvodného
reťazca, s ktorým bol spojený únik DPH, čo daňové orgány jasne preukázali.

70. Správny súd je toho názoru, že žalobca sa výberom spoločností spoločností Anton Škoda
ACES, Jet Let s.r.o. a SISA Slovakia, s.r.o. ako svojich dodávateľov zapojil do obchodného reťazca,
ktorého predmetom bol obchod s tovarom (najmä kuracím mäsom), ktorý následne dodával ďalej
svojím odberateľom. Pri výkone svojho podnikania je každý subjekt povinný postupovať so všetkouodbornou starostlivosť. Daňový subjekt má povinnosť venovať zvýšenú pozornosť interným kontrolným
mechanizmom, aby v prípade odhalenia podvodného konania nevznikli pochybnosti, či o podvode
vedel, resp. či so zreteľom ku všetkým okolnostiam vedieť mohol. Je totiž vecou podnikateľského

subjektu, aby v záujme minimalizácie podnikateľského rizika prispôsobil svoju obchodnú činnosť
konkrétnym podmienkam a pri dojednávaní obchodných kontraktov sa v rámci možnosti snažil dbať na
bezproblémovosť svojich obchodných partnerov. Daňový subjekt musí mať všetky potrebné vedomosti
o okolnostiach transakcii, ktorých sa zúčastňuje a o daňových subjektoch, ktoré sa na transakciách
podieľajú, aby sa vyhol účasti na transakciách poznačených zneužívajúcim konaním alebo podvodom

s DPH. Zo skutkových zistení správcu dane vyplýva, že niekoľko spoločností sa zúčastnilo reťazca
zdaniteľných obchodov, ktorých predmetom bolo dodanie vo forme prevodu vlastníckeho práva k tovaru
(potravín, prevažne kuracieho mäsa), pričom tieto zdaniteľné obchody sa uskutočnili nielen na území
Slovenskej republiky, ale aj formou intrakomunitárneho dodania. Žalobca bol označený správcom dane
za jedného z článkov koordinovaného reťazca spoločností, v ktorom malo dochádzať k nedovolenému
úniku na DPH, k neoprávnenému odpočítaniu dane, resp. k znižovaniu daňovej povinnosti, čím došlo

k daňovému podvodu.

71. Správny súd konštatuje, že na základe správcom zistených dôkazov možno prijať záver
o neobozretnom konaní žalobcu, keď za zistených okolností vstúpil do predmetných obchodných
transakcii, s ktorými bol spojený daňový únik. Správny súd konštatuje, že žalobca prinajmenšom od

svojej materskej spoločnosti Bidfood Czech Republic s. r. o., ktorej vo významnej miere dodávala napr.
kuracie mäso z Brazílie holandská spoločnosť Ferdinand Zandbergen BV (obchodovali spolu od roku
2008), vedel, aké sú štandardné predajné ceny tejto komodity. Správny súd poukazuje na odpoveď na
žiadosť o MVI č. 130000041831, z ktorej vyplýva, že koordinácia nákupných cien jednotlivých komodít
medzi materskou spoločnosťou Bidfood Czech Republic s. r. o. a žalobcom ako dcérskou spoločnosťou

neprebiehala, avšak zároveň z predmetnej odpovede vyplýva, že spoločnosť Bidfood Czech Republic s.
r. o. (materská spoločnosť platiteľa) v období 1-12/2012 a 1-5/2013 obchodovala so žalobcom (so svojou
dcérskou spoločnosťou), k čomu boli predložené vystavené odberateľské faktúry za predaj tovaru ako
je kuracie mäso, bravčové mäso, hovädzie mäso a kuracie pečienky, pričom najväčšími dodávateľmi
vyššie uvedených komodít boli spoločnosti Plusfood Hungary Kft, Maďarsko, Tican Fresch Meat A/S,

Dánsko a FERDINAND ZANDBERGEN BV, Holandsko. Z uvedeného vyplýva, že v rovnakom čase
žalobcaobchodovalsosvojoumaterskouspoločnosťouakoajsosvojimidodávateľmi(spoločnostíAnton
Škoda ACES, Jet Let s.r.o. a SISA Slovakia, s.r.o.), a teda je zrejmé, že žalobca mohol jednoduchým
porovnaním jednotlivých faktúr v rovnakom časovom období mať vedomosť o cenách týchto komodít.
Žalobca sa v trhových cenách preverovaných komodít orientoval a vedel ich posúdiť. Tieto skutočnosti

súvisiace s deklarovanými dodávateľmi žalobcu, ktoré žalobcovi museli byť známe už v čase realizácie
sporných transakcií, sú aj podľa správneho súdu neštandardné a neobvyklé, a to najmä v nadväznosti na
skutočnosť, že žalobca je významným subjektom podnikajúcim na trhu, ktorý poznal dodávateľov tovaru
z iných členských štátov, ceny a tiež pôvod tovaru. Správny súd sa stotožňuje s názorom daňových
orgánov, že postup žalobcu, ktorý si preveril dodávateľov len formálne (overenie, či za spoločnosť koná

oprávnená osoba, preverenie dodávateľa na internete - obchodný register, resp. živnostenský register,
preverovanie DIČ a platnosti IČ DPH) bol nedostatočný.

72. Správny súd tiež upozorňuje, že ak by si žalobca porovnal nákupné ceny komodity len u materskej
spoločnosti s nákupnými cenami, za aké nakupoval tovar sám, zistil by, že jeho ceny sú nižšie a toto

zistenie a riziko z neho vyplývajúce by si mal rozumne zdôvodniť. Správny súd uvádza, že nemožno
len z porovnania letákov spoločnosti METRO vyvodiť záver o tom, že za tieto predajné ceny spoločnosť
METRO uvedený tovar aj nakupuje u svojich dodávateľov. V konaní pred správcom dane nebola
spochybnená existencia zdaniteľných plnení, ani splnenie formálnych podmienok na odpočítanie dane,
žalobca v tejto súvislosti uniesol dôkazné bremeno a dôkazné bremeno prešlo v plnom rozsahu na

správcu dane. Žalobca však nepreukázal žiadny kontrolný mechanizmus pri preverovaní ceny tovaru,
pričom ak by sa ako podnikateľský subjekt, ktorý koná s náležitou odbornou starostlivosťou riadne
zaujímal o odbytové ceny, mohol zistiť, že cena tovaru je neštandardne nízka, čo mohlo žalobcovi
napovedať, že ide o podvodný reťazec spojený s únikom DPH. Správny súd konštatuje, že správca dane
ohľadne otázky preukazovania nízkych cien tovaru uniesol dôkazné bremeno, keď uviedol minimálne tri

spôsoby akými mohol žalobca prísť na to, že ide o nízke ceny. Žalobca si mohol porovnať ceny:
- s materskou spoločnosťou Bidfood Czech Republic s.r.o.;
- s dodávateľskou spoločnosťou KOVÁŘ plus s. r. o.;
- so správami publikovanými Slovenskou pôdohospodárskou agentúrou (ATIS).73. Správny súd tiež poukazuje na skutočnosť, že pri reťazovom obchodovaní sa tovar predražuje, a
to pre spoločnosť s históriou a dlhodobými skúsenosťami, akou nepochybne žalobca je, muselo byť

viac ako zrejmé. Žalobca bol povinný prijať všetky opatrenia, ktoré je od neho možné v rozumnej miere
požadovať, aby zabránil svojej účasti na podvode s DPH. Bolo v záujme žalobcu, aby pri minimalizácii
podnikateľského rizika prispôsobil svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a pri uzatváraní
obchodných kontraktov sa v rámci možností snažil dbať na bezúhonnosť a dôveryhodnosť svojich
obchodných partnerov, aby poznal ich solventnosť, manažérske kvality. Zmyslom overenia nového

obchodného partnera po stránke finančnej, právnej, daňovej, trhovej, prevádzkovej, technickej (due
dilligence) je vylúčiť možnosť podvodu v obchodnoprávnych vzťahoch s novým obchodným partnerom,
prípadne identifikovať obchodné riziká spolupráce. Žalobca si pri výbere dodávateľa vybral spoločnosti
spoločností Anton Škoda ACES, Jet Let s.r.o. a SISA Slovakia, s.r.o. iba na základe jediného kritéria,
a tým bola cena tovaru, pričom iné kritéria nezohľadňoval. Cena ako hlavné výberové kritérium
obchodného partnera však pri obozretnom podnikateľovi nestačí. Práve výhodnou cenou sú poznačené

mnohé daňové podvody, ktoré sú založené na neodvedení DPH do štátneho rozpočtu. Práve preto
dodávateľ s podvodným úmyslom môže ponúkať výhodnejšiu cenu oproti iným dodávateľom, ktorí si
svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu plnia. Preto musí byť daňový subjekt pri výbere obchodného
partneraobozretnýanezakladaťvýberibananízkejcene,nakoľkotaktoriskujezapojeniedoprípadného
podvodného reťazca. Z dokazovania správcu dane, ani z dôkazov predložených žalobcom, nevyplynulo,

aké opatrenia (okrem vyššie uvedených formálnych opatrení) žalobca v záujme obozretnosti vyvinul a
prijal. Je preto možné súhlasiť so záverom daňových orgánov, že žalobca mohol vedieť o podvode na
DPH, s ktorým bol spojený a ku ktorému došlo pri ním deklarovaných obchodoch s tovarom, keby bol
konal s náležitou starostlivosťou. Na základe uvedeného správny súd konštatuje, že námietky žalobcu
ohľadne toho, že konal obozretne a s odbornou starostlivosťou sú neopodstatnené.

74. Správny súd navyše uvádza, že v prípade mäsa ide o tovar, na ktorý sa vzťahuje Vykonávacie
nariadenie Komisie (EÚ) č. 931/2011 zo dňa 19.09.2011 o požiadavkách na vysledovateľnosť
stanovených nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 178/2002 v súvislosti s potravinami živočíšneho pôvodu (ďalej len „Nariadenie

č. 931/2011 o vysledovateľnosti potravín“), v zmysle ktorého prevádzkovateľ potravinárskeho podniku
(ďalej len „PPP“) musí mať k dispozícii a na požiadanie preukázať informácie o názve, adrese PPP,
odkiaľ sa potravina odoslala a názov a adresu predávajúceho, ak sa líši od názvu a adresy PPP, odkiaľ
sa potravina odoslala. Uvedené informácie musia byť k dispozícii na požiadanie aj príslušným orgánom
vrátane daňových orgánov. Subjekt, obchodujúci s potravinami okrem toho, že je povinný byť na túto

činnosť registrovaný v zmysle platných veterinárnych predpisov – zákon č. 39/2007 Z. z. a musí vedieť
preukázať aj ďalšie skutočnosti, ktoré vyžaduje Nariadenie č. 931/2011 o vysledovateľnosti potravín.
To znamená, že žalobca ako subjekt povinný riadne si plniť povinnosti obchodníka s potravinami
živočíšneho pôvodu, mal mať zodpovedajúce vedomosti o transakcii, ako aj o subjektoch do nej
zapojených. Zároveň žalobca mal mať vedomosť o tom, odkiaľ sa potravina odoslala a kým bola

odoslaná, čo si mal overiť.

75. Správny súd tiež poukazuje aj na správcom dane zistenú neskúsenosť preverovaných dodávateľov
v obchodovaní s potravinami živočíšneho pôvodu, keďže neboli registrovaní v zmysle platných
veterinárnych predpisov (dodávateľ Jet Let s.r.o.), boli registrovaní len krátko (dodávateľ Anton Škoda

ACES – registrovaný od 19.11.2012) alebo boli registrovaní až neskôr (dodávateľ SISA Slovakia,
s.r.o. – registrovaný od 02.04.2013). Už táto skutočnosť môže predstavovať indíciu, ktorá v spojení
s ďalšími indíciami (napr. nízka cena) môže smerovať k tomu, že žalobca mohol vedieť, že sa
zúčastňuje na transakcii poznačenej podvodom. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok
Súdneho dvora EÚ z 3. októbra 2019 vo veci C-329/18 – Altic, z ktorého vyplýva, že nedodržanie

registračných povinností na úseku potravinového práva môže za predpokladu dôvodu osobitných
okolností predstavovať jednu z spomedzi viacerých indícií, ktoré spolu vedú k tomu, že zdaniteľná
osoba vedela alebo mala vedieť, že sa zúčastňuje na transakcii zahŕňajúcej podvod na DPH, čo
posudzuje vnútroštátny súd. Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie registračných povinností na úseku
potravinového práva samo o sebe nepostačuje na splnenie vedomostného testu o daňovom podvode,

ale môže za predpokladu dôvodu osobitných okolností predstavovať indíciu spomedzi iných indícií,
ktoré spolu a navzájom súhlasne vedú k tomu, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že
sa zúčastňuje na transakcii zahŕňajúcej podvod na DPH. Takouto „inou“ indíciou môže byť napr. aj
cena tovaru (v tomto prípade potravín, mäsa), ktorá je náhle iná ako dovtedy. Súdny dvor Európskejúnie konštatoval, že neobvyklé zmluvné podmienky, spočívajúce napríklad v neobvykle nízkej cene
plnenia, ktorá nezodpovedá hospodárskej realite, môžu indikovať podozrenie zo zneužitia práva či
daňového podvodu v daňovej oblasti (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Weald

Leasing Ltd, C-103/09 zo dňa 22. decembra 2010, body 39 a 45). Na základe uvedeného, má správny
súd za to, že v danom prípade nedodržanie registračných povinností na úseku potravinového práva
spolu s neprimerane nízkou cenou vedú jednoznačne k podozreniu z daňového podvodu na DPH.
Poukazovanie žalobcu na iných podnikateľov s rovnakou komoditou, ktorú nakupovali za ešte nižšie
ceny, je irelevantné, ak nie sú známe okolnosti uzatvárania ich obchodov, resp. dôvod nízkej ceny ich

produktov. Je v záujme žalobcu ako poctivého obchodníka, aby pri uzatváraní obchodných kontraktov
postupoval s náležitou odbornou starostlivosťou a obozretnosťou, čo sa v tomto prípade jednoznačne
nestalo, a preto daňové orgány správne prijali záver o tom, že žalobca mohol vedieť o podvode na DPH,
s ktorým bol spojený, keby bol konal s náležitou starostlivosťou. Na základe uvedeného správny súd
konštatuje, že námietky žalobcu ohľadne toho, že si splnil všetky svoje povinnosti pri vysledovateľnosti
tovaru a neobchodoval s potravinami neznámeho pôvodu, sú nedôvodné.

76. Pokiaľ ide o mieru obozretnosti daňových subjektov pri vstupovaní do obchodných vzťahov
s inými podnikateľskými subjektmi, správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Sžfk/2/2019 zo dňa 08.07.2020, v ktorom zdôrazňuje, že „povinnosťou daňového subjektu, ktorý si
uplatňuje odpočet DPH z faktúr, z konkrétnej obchodnej transakcie, je zabezpečiť si všetky dostupné

a relevantné podklady preukazujúce existenciu obchodného vzťahu, jeho reálnosť a doklady potrebné
k preukázaniu všetkých zákonných podmienok na uplatnenie odpočtu DPH z obchodnej transakcie, a to,
podľa názoru kasačného súdu, najlepšie pred uplatnením nároku na odpočet DPH, práve vzhľadom
na „prísnosť“ právnej úpravy nároku na odpočet DPH, ktorá je každému daňovému subjektu zrejmá
pred realizáciou obchodného prípadu, z ktorého v budúcnosti bude uplatňovať alebo môže uplatňovať

nárok na odpočet DPH. Vzhľadom na striktnú zákonnú úpravu odpočtu DPH je v záujme každého
daňového subjektu preveriť si, pred vznikom a reálnym uskutočnením obchodnej transakcie, všetky
„signály“, indície, ktoré sa dostanú do sféry jeho pôsobnosti, a ktoré môžu v danom časovom období
naznačovať, určité, i keď neoverené, nepodložené fakty, signalizujúce alebo nevylučujúce možnú
budúcu problematickosť pripravovanej, uzatváranej, realizovanej obchodnej transakcie, z pohľadu

budúceho uplatnenia odpočtu DPH daňovým subjektom, a to bez ohľadu na to, či takto zistené
skutočnosti v čase obchodnej transakcie, v čase jej prípravy, spochybnili alebo majú dôkaznú silu
v danom čase spochybniť obchodnú transakciu daňového subjektu. Kasačný súd poukazuje na potrebu
daňového subjektu postupovať s príslušnou odbornou starostlivosťou pri príprave, realizácii a vykonaní
obchodnej transakcie, ktorá môže byť posudzovaná, z hľadiska nárokov daňového subjektu na odpočet

DPH. Zodpovedný daňový subjekt skutočnosti týkajúce sa obchodu, zisťuje a hlavne preveruje pred
a v čase obchodného vzťahu, relevantnosť, obchodných partnerov, prípadne obchodného reťazca
partnerov, a to nielen pri každom negatívnom signáli obchodnej transakcie, ktorá sa v momente získania
tejto indície, signálu „nejaví“ ako rozhodujúca, určujúca a relevantná a nie až v čase uplatnenia odpočtu
DPH voči štátu.“

77. Správny súd uvádza, že transakcie v obchodnom reťazci spoločností obchodujúcich s kuracím
mäsom, na akých sa žalobca podieľal, nemali žiadne ekonomické opodstatnenie, v reťazci došlo
k daňovému úniku, pričom žalobca mohol vedieť, že sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou
podvodu s DPH, keby bol konal s náležitou starostlivosťou a keby prijal dostatočné opatrenia za účelom

zamedzenia jeho účasti na takomto podvodnom konaní. Žalobca sa mohol „obhájiť“ ak by preukázal, že
o daňovom podvode nevedel alebo objektívne nemohol vedieť (spochybní vedomostný test) a zároveň,
že prijal dostatočné opatrenia (due diligence test), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby
sa uistil, že nebude súčasťou daňového podvodu, čo v tomto prípade žalobca nepreukázal. Postup
žalobcu, ktorý si preveril dodávateľov len formálne (overenie, či za spoločnosť koná oprávnená osoba,

preverenie dodávateľa na internete - obchodný register, resp. živnostenský register, preverovanie
DIČ a platnosti IČ DPH) bol nedostatočný. Renomovaná spoločnosť (akou žalobca bezpochyby je)
podnikajúca v ktoromkoľvek segmente hospodárstva, v potravinárstve obzvlášť, musí starostlivo dbať
na svoje obchodné vzťahy, byť opatrná pri nadväzovaní nových obchodných vzťahov, ako aj vyhýbať sa
špekulatívnym, podvodným a podozrivým obchodným praktikám s vplyvom napríklad na jeho daňové

povinnosti. Žalobca, pôsobiaci v segmente potravinárstva od roku 1996, tak v rámci kontrolovaného
obdobianekonal,čovyplývaajzdokazovaniasprávcudane.Akodôkazmožnouviesťdodávateľov,resp.
spoločnosti, s ktorými obchodoval a ktoré vystriedal v priebehu rokov 2012 - 2014. Tieto spoločnosti
časom skončili buď ako nekontaktné spoločnosti, resp. spoločnosti so zahraničnými konateľmi a celkovobez činnosti, či podnikateľskej aktivity. Samotný žalobca nepreukázal, prečo v rámci svojej zabehnutej
činnosti v istom momente „nadviazal“ obchodný vzťah so spoločnosťami bez histórie a potravinárskeho
„kreditu.“ Správny súd na základe uvedeného prijal záver o nedôvodnosti predmetných námietok

žalobcu.

78. Správny súd považuje na tomto mieste za potrebné viesť, že v zmysle judikatúry NSS SR (napr.
rozsudok NSS SR sp. zn. 10Sžfk/26/2021 z 28. apríla 2023, bod 31.) „existenciu daňového podvodu
je možné preukazovať aj okolnosťami, ktoré nastali ex post, teda po ukončení zdaniteľného obchodu

(Procházka, Kupčík, Brychta: Definičné znaky podvodu na DPH v judikatúre Najvyššieho správneho
súdu, Časopis pro právní vedu a praxi, 1/2022, roč. XXX, s. 160 a 161). Okolnosti, které v souhrnu
nasvědčují existencii daňového podvodu, mohou mít svůj původ v minulosti (např. obchodní historie
či minulé personální vazby), v době uzavření transakce (nestandardní obchodní podmínky) i v době
následující po uzavření obchodu, a to např. následná nekontaktnost dotčených osob, náhlé ukončení
činnosti, následné nenestandardní peněžní toky medzi dotčenými osobami (rozsudok Najvyššieho

správneho súdu ČR sp. zn. 10 Afs 206/2020 zo dňa 20.01.2021).“ „....okolnosti ex post mu daňové
orgány neboli oprávnené pričítať v rámci skúmania subjektívnej stránky - tzv. vedomostného testu;
v rámci skúmania objektívneho testu na podvod tak však urobiť mohli.“ Pokiaľ teda žalobca v správnej
žalobe namietal, že nemožno prihliadať na okolnosti po uskutočnení daňového obchodu, s uvedeným
tvrdením je možné súhlasiť len pri skúmaní subjektívnej stránky (vedomostný test v rámci skúmania

štvrtej podmienky Axel Kittel testu), avšak v rámci skúmania objektívneho testu v rámci celého reťazca
vyžadujúceho preukázanie existencie podvodu na dani z pridanej hodnoty, to však urobiť možno.

79. Správny súd konštatuje, že žalobca mal po celú dobu daňového konania možnosť aktívne
sa zúčastňovať úkonov správcu dane prostredníctvom práv prináležiacich mu Daňovým poriadkom,

vyjadroval sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ku ktorým následne správca dane v zmysle
Daňového poriadku zaujímal stanoviská, s ktorými následne oboznamoval žalobcu. Správny súd
poukazuje na to, že daňová kontrola sa týkala vlastnej podnikateľskej činnosti žalobcu a ním
deklarovaných obchodov, s ktorými musel byť oboznámený a už v prvotných štádiách daňovej kontroly
mal faktickú možnosť pripraviť sa na účinné a efektívne využívanie svojich práv, ktorých ústredným

(jednotiacim) prvkom malo byť preukázanie jeho tvrdení. Správca dane i žalovaný identifikovali
v súvislosti s obchodným reťazcom, ktorého súčasťou bol žalobca, také zistenia a dôkazy, ktoré vo
svojom súhrne odôvodňujú záver, že daňový podvod bol spáchaný, ako aj to, že žalobca o ňom mal
amoholvedieť(pričompostačujeajnevedománedbanlivosť).Správnysúdtaktiežkonštatuje,žedaňové
orgány na posudzovaný prípad správne aplikovali rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v spojených veciach

C-439/04 Axel Kittel a C-440/04 Recolta Recycling a správca dane v prvostupňovom rozhodnutí uviedol
aj odpovede na tzv. „Axel Kittel test“.

80. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu
daneipostupu,ktorýichvydaniupredchádzal,zdôvodovnezákonnostiuplatnenýchžalobcomvpodanej

správnej žalobe, vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná,
a preto ju podľa § 190 SSP zamietol.

81. O náhrade trov konania rozhodol správny súd tak, že ju účastníkom konania nepriznal, keďže vo
vzťahu k žiadnemu z účastníkov konania nezistil dôvod na jej priznanie. Žalobca nemal úspech v konaní,

preto mu právo na náhradu trov konania nepatrí (§ 167 ods. 1 SSP a contrario). Žalovaný síce v konaní
úspešnýbol,avšakmápostavenieorgánuverejnejsprávy,pričomsprávnysúdnezistilžiadnevýnimočné
dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania voči neúspešnému žalobcovi priznané. Zaplatenie
eventuálnych trov konania žalovaného nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať (§ 168 SSP).

82. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
82. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním
kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP).Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439
ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.
2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP)
v lehote do 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania

podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.