Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, March 26, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/92/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1507209952
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1507209952.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek

senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobkyne: I. Y., rod. C., nar.
XX.XX.XXXX, prechodne bytom U. XX, XXX XX H. proti žalovaným: 1/ W. G., nar. XX.X.XXXX, bytom Z.
S. I. XX, H. XX - H. S., M. - G. N., XX XXX I., Š.C., 2/ I.. D. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX
XX H., 3/ S. Y., rod. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/XX, XXX XX H. a 4/ C. Y., nar. XX.XX.XXXX,
bytom H. XXXX/XX, XXX XX H., žalovaní 3/ a 4/ zastúpení advokátskou kanceláriou: SIGNUM legal s.
r. o., Gaštanová 15, 811 04 Bratislava, IČO: 55 705 286, o určenie vlastníctva nehnuteľnosti, o odvolaní
žalovaných v 1. až 4. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 29Cb/46/2007-526 zo dňa

9.3.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 29Cb/46/2007-526 zo dňa
9.3.2017 vo výroku I. a súvisiacom výroku III. p o t v r d z u j e .

II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 29Cb/46/2007-526 zo dňa
9.3.2017 vo výroku II. m e n í tak, že žalobcovi priznáva voči žalovaným v 1. až 4. rade zaviazaným
spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd

prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

III. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovaným v 1. až 4. rade zaviazaným spoločne a nerozdielne nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom č. k. 29Cb/46/2007-526 zo dňa 9.3.2017 vo výroku I. určil, že
žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou bytu č. 44 na 4.poschodí bytového domu na Blagoevovej ulici č.20,
súpisné číslo 2677, Bratislava vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach

domu o veľkosti 1093/100000, zapísaného na LV č. XXXX, katastrálne územie C.. Vo výroku II. rozhodol,
že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania vo výške 100% a vo výroku III., že štátu nárok na
náhradu trov konania nepriznáva.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 02.04.2007 domáhala voči
žalovanému Danubia Financial, s.r.o., Zámocká 22, 811 01 Bratislava, IČO: 35 974 664 aby súd určil,
že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 29.03.2006 uzavretá medzi stranami sporu

je neplatná. Žalobu odôvodnila tým, že žalobkyňa bola zapísaná ako vlastníčka 3-izbového bytu č. 44
nachádzajúceho sa v Bratislave - Petržalke na Blagoevovej ul. č. 20, zapísaného na LV č. XXXX pre kat.
územieC..NazákladeZmluvyoúverezodňa29.03.2006sizobralaodžalovanéhoúvervovýške70.000
Sk. Žalovaný so zmluvou o úvere spojil aj zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva z toho istéhodňa, podľa ktorej zabezpečila splácanie úveru prevodom vlastníckeho práva k bytu na Blagoevovej ul.
Obe zmluvy uzavrela z nerozvážnosti a neuvedomila si dôsledky spojené s ich podpisom. Mesačné
splátky začala riadne splácať, avšak v mesiacoch máj a jún 2006 sa dostala do finančných ťažkostí

a ocitla sa v omeškaní so splátkami. Dňa 22.09.2006 našla na dverách bytu nalepený list od N. Z.,
ktorým jej oznamoval, že definitívne stratila vlastníctvo k bytu a žiadal ju o vysťahovanie. Dňa 28.09.2006
zazvonila na byte skupina mužov a keď im otvorila, vošli do bytu a vysťahovali veci z bytu a donútili ju
spolu s rodinou byt opustiť. Ako neskôr zistila, žalovaný byt najskôr previedol na ďalšiu osobu za kúpnu
cenu okolo 80.000 Sk (zrejme išlo o kamuflovanie hodnoty bytu) ale krátko na to bol byt prevedený na

súčasnú vlastníčku W. G. za kúpnu cenu asi 2,5 mil. Sk. Podľa potvrdenia realitnej kancelárie ALFA
REAL, s.r.o. zo dňa 08.03.2007 trhová cena za 3 izbový byt o rozlohe 65-70 m2 nachádzajúci sa v
Bratislave - Petržalke na Blagoevovej ul. činí cca 2,6 mil. Sk. Žalovaný získal na základe zmluvy o
zabezpečení záväzku prevodom práva byt v hodnote 2,6 mil. Sk za úver vo výške 70.000 Sk, čo je
zjavný nepomer medzi výškou úveru a hodnotou bytu. Zmluva o zabezpečení záväzku nezodpovedá
kogentnýmpožiadavkámnazabezpečeniepohľadávkyvzmysleust.§151aanasl.Obč.zák.ajejrozpor

so zákonom spočíva aj v nesplnení týchto pohľadávok.

3. Návrhom zo dňa 07.05.2008 navrhla žalobkyňa, aby súd pripustil vstup ďalších strán do konania na
strane žalovaných a to 2/ Lucia Strýčková, 3/ Vladimír Strýček, 4/ Daša Kondelová, rod. Biznárová, 4/
Pavol Kondela. Súd prvej inštancie uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29.12.2008, vstup

týchto strán pripustil. Uznesením zo dňa 18.12.2012 súd konanie proti žalovanému v 1. rade zastavil,
nakoľko v priebehu konania z výpisu z Obchodného registra Slovenskej republiky na internete zistil,
že žalovaný v 1. rade bol dňa 25.02.2009 ex offo vymazaný z obchodného registra, z dôvodu, že
uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 36Exre/28/2009, Sro 39080/B zo dňa 11.2.2009, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 11.2.2009 bol žalovaný v 1. rade zrušený bez likvidácie. Podaním zo dňa

14.04.2010 navrhla žalobkyňa zmenu petitu tak, že súd určuje, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou
bytu č. 44 na 4. poschodí bytového domu na Blagoevovej ulici č. 20, súpisné číslo 2677, Bratislava
vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu o veľkosti 1093/100000,
zapísaného na LV č. XXXX, katastrálne územie C.. Súd zmenu petitu pripustil dňa 23.06.2010.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že v prvom rade sa musel vysporiadať s námietkou pasívnej legitimácie
žalovaných ako aj s existenciou naliehavého právneho záujmu. Dospel k záveru, že ak sa žalobca
domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľností, pri ktorej je v katastri nehnuteľnosti zapísaný ako
vlastník niekto iný, má vo vzťahu k tejto osobe nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom
určení. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností (výpis z LV

preukazuje vlastnícke právo) a na jeho právne účinky je odôvodnený záver, že právne postavenie
žalobcu je za tejto situácie neisté a že bez požadovaného určenia by jeho právo mohlo byť aj ohrozené.
Pretože súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva je podkladom pre vykonanie zmeny v zápise
v katastri nehnuteľností, je žaloba o určenie vlastníckeho práva spôsobilým právnym prostriedkom na
odstránenie neistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi stranami sporu. Umožňuje totiž dosiahnuť

zhodu medzi skutočným právnym stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľnosti. Žaloba o určenie
vlastníckeho práva žalobcu musí smerovať proti všetkým, ktorí sú ako vlastníci nehnuteľností zapísaní
v katastri nehnuteľnosti. Keďže v zmysle ust. § 228 ods.1 CSP rozsudok o určení vlastníckeho práva je záväzný len pre strany sporu konania,
môže byť podkladom pre vykonanie zmeny v zápise vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti, len

ak stranami sporu boli všetky osoby, ktoré boli v čase rozhodovania zapísané v katastri ako vlastníci
nasledujúci po zápise vlastníckeho práva žalobkyne i keď nie sú v právnom vzťahu so žalobkyňou. Ak
by žaloba nesmerovala proti všetkým týmto osobám (popierajúcim vlastnícke právo žalobcu) naliehavý
právny záujem na požadovanom určení by nebol daný.

5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že predmetom sporu je určenie vlastníckeho práva žalobkyne
k bytu č. 44 na 4. poschodí bytového domu na Blagoevovej ulici č. 20, súpisné číslo 2677, Bratislava
vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu o veľkosti 1093/100000,
zapísaného na LV č. XXXX, katastrálne územie C.. Žalobkyňa bola vlastníčkou tejto nehnuteľnosti.
Pôvodne žalovaný spoločnosť Danubia Financial, s.r.o. nadobudol vlastnícke právo k tomuto bytu na

základe Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 29.03.2006 uzatvorenej v zmysle §
553 Občianskeho zákonníka.6. Súd prvej inštancie sa ako prejudiciálnou otázkou zaoberal platnosťou tejto zmluvy, ktorá je v
postavení akcesorickej zmluvy k Zmluve o úvere č. 022010 zo dňa 29.03.2006. Uviedol, že náš právny
poriadok nepripúšťa tzv. prepadný záloh. Rozdiel medzi zmluvou o zabezpečovacom prevode práva

podľa § 553 Občianskeho zákonníka a neplatným dojednaním o prepadnom zálohu spočíva v okamihu,
kedy dochádza k prevodu práva. Zatiaľ čo pri zabezpečovacom prevode práva sa na základe zmluvy
uzavretej podľa § 553 Občianskeho zákonníka nositeľom práva stáva podmienene veriteľ a splnenie
záväzku dlžníkom má za následok obnovenie jeho práva, v prípade prepadného zálohu zostáva právo
i po uzavretí zmluvy zachované dlžníkovi a naopak okamihom kedy má dôjsť k prevodu práva na

veriteľa je moment omeškania dlžníka s plnením záväzku. Občiansky zákonník v cit. § 553 výslovne
nerieši situáciu, ak dlžník zabezpečený záväzok riadne a včas nesplní, teda ak nenastane rozväzovacia
podmienka. Z podstaty tohto inštitútu ale vyplýva, že v dôsledku nesplnenia rozväzovacej podmienky
sa vlastníctvo veriteľa stane nepodmieneným, v dôsledku čoho môže realizovať svoje vlastnícke právo
k veci ako plnohodnotný vlastník. Za tejto situácie zabezpečovací prevod práva musí plniť i funkciu
uhradzovaciu, čo cit. § 553 Občianskeho zákonníka nevylučuje, keďže inak by nemal pre veriteľa

fakticky zmysel a pre dlžníka by nepredstavoval žiadnu hrozbu, čím by sa minul účelu, ktorým má
byť zabezpečenie splnenia záväzku. O tom akým spôsobom sa tak má stať ale Občiansky zákonník
mlčí. V dôsledku toho, pokiaľ by zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva neobsahovala
dojednanie o tom, ako sa zmluvné strany vyporiadajú v prípade, že dlžník zaistenú pohľadávku
veriteľovi neuhradí riadne a včas, by bola absolútne neplatná pre svoju neurčitosť v zmysle § 37 ods.

1 Občianskeho zákonníka, keďže by vyvolávala neistotu o obsahu práv a povinností účastníkov zmluvy
pre prípad, že dlžník záväzok nesplní a to neistotu, ktorá nemôže byť odstránená výkladom.

7. Súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade zmluvné strany dojednali ako sa v prípade
nesplnenia záväzku bude postupovať v čl. VIII. ods. 1 zmluvy tak, že ak dlžník poruší svoje zmluvné

povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere alebo ak veriteľ vyhlási úver za okamžite splatný v celom
jeho zostatku s príslušenstvom z dôvodu uvedeného v čl. VI. ods. 3, stáva sa veriteľ definitívnym
vlastníkom nehnuteľného majetku. Úkonom, na základe ktorého sa veriteľ stáva úplným a definitívnym
vlastníkom nehnuteľného majetku je oznámenie veriteľa doručené príslušnej správe katastra a dlžníkovi,
že dlžník neuhradil úplne alebo čiastočne istinu alebo jej príslušenstvo. Na definitívny prevod vlastníctva

na veriteľa stačí, ak bude dlžník v omeškaní s dvoma po sebe idúcimi mesačnými poplatkami, resp. čo
i len časťou týchto poplatkov, alebo ak dlžník ku dňu splatnosti istiny úveru neuhradí i len časť istiny.
Nadobúdacia cena sa rovná výške nesplatenej výške úveru. Veriteľ a dlžník sa dohodli, že definitívnym
prevodom vlastníctva na veriteľa zaniká nárok dlžníka na vrátenie uhradenej časti zabezpečovaného
záväzku. Dlžník sa stotožňuje s veriteľom v tom, že takýto záväzok nie je v rozpore s dobrými mravmi, je

platnýaprávnerelevantný.Zuvedenéhodojednaniavyplýva,žežalobkyňaakodlžníčkaaprevádzateľka
vlastníckeho práva nemá mať žiaden nárok na vydanie rozdielu medzi hodnotou danej nehnuteľnosti
a dlžnou čiastkou vo forme nesplatenej časti úveru, včítane jeho príslušenstva. V extrémnom prípade,
by tak v súlade s dojednaním v zmluve, i v dôsledku nezaplatenia 1, - Sk dlhu, prípadne i omeškania
s platením o jeden deň, sa veriteľ stal vlastníkom nehnuteľnosti v reálnej hodnote zrejme prevyšujúcej

2.000.000, - Sk (66.387.838 Eur) a zároveň by mu bol splnený záväzok v sume 69.999,- Sk, keďže výška
poskytnutého úveru bola 70.000,- Sk. Dojednanie zmluvných strán tým obsahuje prvky nedovoleného
prepadného zálohu. Pôvodne žalovaný Danubia Financial s.r.o. síce vo svojom vyjadrení uviedol, že
byt nebol dobre predajný a jeho cena za ktorú odpredal byt W. G. (80.000 Sk) zodpovedá skutočnosti,
že kupujúci na svoje náklady museli dousporiadať vzťahy s obyvateľmi bytu, toto tvrdenie nepovažoval

súd za pravdivé. Je všeobecne známou skutočnosťou, že v roku 2006 sa ceny porovnateľných bytov v
porovnateľnej lokalite pohybovali v neporovnateľne vyšších cenových reláciách. To preukazuje jednak
aj potvrdenie realitnej kancelárie ALFA REAL, realitná agentúra, s.r.o., ktorá stanovila trhovú cenu
porovnateľného bytu vo výške cca 2.200.000 Sk ako aj kúpna cena, za ktorú predmetný byt kúpili
žalovaní v 3. a 4. rade od žalovaného v 2. rade 1.900.000 Sk (kúpna zmluva zo dňa 26.10.2006).

8. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že dojednanie v zmluve o zabezpečení záväzku prevodom
práva k nehnuteľnosti uzavretej medzi účastníkmi zmluvy o tom, že v prípade nesplnenia záväzku
sa veriteľ stane vlastníkom nehnuteľnosti za kúpnu cenu, ktorá sa rovná nesplatenej časti úveru,
pričom zároveň žalobkyni ako dlžníčke a prevádzajúcej zanikne nárok na vrátenie uhradenej časti

zabezpečovanej pohľadávky, a to bez ohľadu na jej výšku, a bez nároku na vydanie tzv. hyperochy
(rozdielu medzi hodnotou získanou veriteľom a dlhom dlžníčky včítane súvisiacich nákladov veriteľa,
resp. prebytku speňaženia predmetu zabezpečenia), je dojednanie, ktorého obsah i účel je v príkrom
rozpore s dobrými mravmi. V dôsledku toho, v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, je toto dojednanieabsolútne neplatným. Navyše kúpna cena, za ktorú predala spoločnosť Danubia Financial byt žalovanej
v 1. rade, nezodpovedala trhovej hodnote bytu a bola v tejto výške (80.000 Sk) uvedená v kúpnej
zmluve práve s cieľom vyhnúť sa vyplateniu hyperochy. Keďže v dôsledku toho je neplatné dojednanie

článku VIII. Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva, ktoré je potrebné považovať za podstatnú
náležitosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, teda také dojednanie, ktoré nie je možné oddeliť
od ostatného obsahu zmluvy (§ 41 Občianskeho zákonníka), je podľa názoru súdu neplatná celá zmluva
o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti. Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik
vlastníctva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti, bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v

čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným, svojím účelom a obsahom
obchádza zákon a teda je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatné.

9. Vychádzajúc zo základnej zásady rímskeho práva „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam
ipse habet“ (nikto nemôže na druhého preniesť viac práva, ako má sám, ktorá sa dá vyjadriť aj
slovami ,,z nepráva nemôže vzniknúť právo“), podľa názoru súdu vyplýva nasledovné: Pretože zmluva o

zabezpečovacomprevodeprávauzatvorenádňa29.03.2006medzižalobkyňouaspoločnosťouDanubia
Financial, s.r.o. je absolútne neplatná, na základe tohto absolútne neplatného právneho úkonu nemohlo
dôjsť k platnému nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu spoločnosťou Danubia Financial, s.r.o., ktorá
sa tak nikdy nestala vlastníkom predmetného bytu. Následne nemohlo dôjsť ani k platnému prevodu
vlastníckeho práva k bytu na žalovanú v 1. rade, a následne na základe darovacej zmluvy na žalovaného

v 2. rade a následne na základe kúpnej zmluvy na žalovaných v 3. a 4. rade. Preto nemožno uvažovať o
ochrane vlastníckeho práva žalovaných v 3. a 4. rade, hoci boli dobromyseľnými nadobúdateľmi. Podľa
názoru súdu nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv
nadobudnutých v dobrej viere žalovanými pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť
viac práv, ako má sám. Absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho

priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol
nikdy urobený.

10. Žalobkyňa bola v konaní úspešná, súd prvej inštancie jej preto priznal nárok na náhradu trov
konania vo výške 100%. V konaní vznikli aj trovy štátu v dôsledku nutnosti vyhotoviť preklady písomností

zo španielskeho jazyka, nakoľko žalovaná v 1. rade sa zdržuje v Španielsku a žiadala, aby bola
vypočutá príslušným španielskym súdom a taktiež jej boli doručované rozhodnutia súdu a predvolania
na pojednávania. Tieto trovy však vznikli z dôvodu na strane španielskeho súdu, ktorý nerešpektujúc
nariadenie Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 1391/2007, komunikoval s tunajším súdom v
španielskom jazyku bez použitia príslušných formulárov v slovenskom jazyku a tunajší súd bol nútený

zabezpečiť preklad týchto písomností na zistenie, či sú splnené podmienky súdu na konanie. Tieto
trovy však súd nemohol nechať znášať strany sporu, ktoré nemôžu znášať trovy, ktoré vznikli postupom
španielskeho justičného orgánu. Súd preto nárok na ich náhradu štátu - Slovenskej republike nepriznal.

11. Proti rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie všetci žalovaní a navrhli napadnutý

rozsudok zmeniť tak, že súd žalobu zamietne. Žalovaná 1/ v odvolaní namietala, že súd vec nesprávne
posúdil a porušil jej právo na spravodlivý proces, keď jej neumožnil vyjadriť sa pred súdom vzhľadom
na to, že žije v zahraničí a tiež ju nepoučil, že si môže zvoliť obhájcu na právne zastúpenie. Zdôraznila,
že neporušila žiaden predpis, naopak žalobkyňa neplatila pôžičku, čím sa obohatila. Žalovaný 2/ vo
svojom odvolaní namietal najmä nedostatok svojej pasívnej legitimácie, nakoľko nie je vlastníkom bytu a

so žalobkyňou nemal žiaden právny vzťah. Taktiež namietal nesprávne právne posúdenie a uviedol, že
žalobkyňa vylákala pôžičku a túto minula na dovolenke na Malorke. Žalovaní 3/ a 4/ vo svojom obsiahlom
odvolaní namietali predovšetkým skutočnosť, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil. Vytýkali súdu
prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku a porušenie základného práva na

súdnu ochranu a princípu právnej istoty a spravodlivosti. Nesúhlasili s hodnotením súdu o naliehavom
právnom záujme žalobkyne a tiež i s určením okruhu pasívne legitimovaných subjektov. Vyjadrili sa i
k nesplatenému úveru s tým, že pohľadávka Danubia Financial s.r.o. preto stále existuje a do úvahy
prichádza aj dodatočná likvidácia. Taktiež nesúhlasili s hodnotením úplnej neplatnosti úverovej zmluvy,
čo následne podrobne rozoberali svojím odôvodnením. Taktiež vytýkali súdu prvej inštancie popretie

ochrany vlastníckeho práva žalovaných 3/ a 4/, ktorí majetok nadobudli v dobrej viere a preto im mala
byť poskytnutá právna ochrana, pričom poukázali na nález Ústavného súdu SR č. IÚS 50/2010.12. K odvolaniam žalovaných 1/ až 4/ sa písomne vyjadrila žalobkyňa a navrhla napadnutý rozsudok
ako správny potvrdiť. K odvolaniu žalovaných 1/ a 2/ uviedla, že títo sa zúčastňovali a pravdepodobne
zosnovali protiprávne prevody nehnuteľnosti a uviedla, že podobným spôsobom sa pokúsili obrať aj o

byt aj I.. N. Š., avšak v súdnom konaní neuspel. Poznamenala, že obaja žalovaní sú spoluvlastníkmi
alebo vlastníkmi približne 130 obchodných spoločností a existuje dôvodné podozrenie, že žalovaný 2/
bol spoločníkom aj v spoločnosti Danubia Financial s.r.o., pričom podľa obchodného registra uvedenú
spoločnosť vlastní neznáma spoločnosť so sídlom na Britských Panenských ostrovoch. Žalovaná 2/
spôsobila prieťahy v konaní, keď si neurčila právneho zástupcu sama. Zdôraznila, že obaja títo žalovaní

vedeli o protiprávnosti ňou podpísaných zmlúv a snažili sa zakryť neprimeranosť prevodu bytu podľa
zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, čomu nasvedčuje kúpna cena prevodu na žalovanú 1/ vo
výške 80.000,- SK a následne darovanie žalovanému 2/. Tento však už previedol byt na žalovaných 3/ a
4/ za cenu 1.9 mil. SK, čo bola stále nižšia cena ako trhová cena bytu, ale neprimeraný bol vysoký zisk
žalovaného 2/. Poprela, že by bola pôžičku použila na cestu na Malorcu, kde nikdy nebola.

13. K odvolaniam žalovaného 3/ a 4/ žalobkyňa uviedla, že títo sú nepochybne v predmetnom spore
pasívne legitimovaní, nakoľko sú v katastri nehnuteľnosti uvedení ako vlastníci sporného bytu. Tiež
zdôraznila, že jej naliehavý právny záujem na určení vlastníctva bytu je daný práve touto skutočnosťou.
K tvrdeniu o dlhu voči spoločnosti Danubia Financial s.r.o. uviedla, že jeho nárok na splatenie zvyšku
pôžičky neexistuje ani právne ani vecne a to najmä z dôvodu, že táto spoločnosť previedla jej byt,

ktorý mal ďaleko vyššiu hodnotu ako nesplatená časť pôžičky. K neplatnosti zmluvy o zabezpečení
záväzku prevodom práva, uviedla, že táto je neplatná aj podľa znenia § 553 Obč. zák. účinného pred
1.1.2008. Poukázala na rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžo 17/2007 zo dňa 12.12.2007, v ktorom je uvedené,
že dojednanie prevodu práva ako obligačného zabezpečovacieho inštitútu má v zásade len funkciu
zabezpečovaciu a nie funkciu uhradzovaciu. Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva

pôvodnéhovlastníkaknehnuteľnostibezohľadunavýškuzostatkunesplatnéhodlhujelenobchádzaním
zákona, preto je z zmysle § 39 Obč. zák. neplatné. Preto i súd správne určil, že zmluva takto uzavretá je
v celom rozsahu neplatná. K argumentácii žalovaných 3/ a 4/ o ich dobrej viere pri kupovaní bytu uviedla,
že keď vynakladali takú investíciu, mali možnosť aj povinnosť lepšie si preveriť právny stav kupovaného
bytu. Tento kupovali od žalovaného 2/, ktorý ho nadobudol darovacou zmluvou od žalovanej 1/ a tento ho

vlastnil iba 13 dní a predchádzajúca prvá vlastníčka iba 31 dní. Pri preverení týchto skutočností to malo u
nich vyvolať vážne podozrenie. Zdôraznila tiež skutočnosť, že odvolávajúc sa na nález Ústavného súdu
sp. zn. IÚS 549/2015 zo dňa 16.3.2016 ho žalovaní 3/ a 4/ vyhodnotili jednostranným a skresľujúcim
spôsobom.

14. K vyjadreniu žalobkyne sa písomne vyjadrili žalovaní 1/ a 2/, v ktorom sa ohradili najmä na jej
tvrdenia, že „pravdepodobne zosnovali“ prevody, a že sú spoluvlastníkmi 130 obchodných spoločností,
čo označili za „blud“. Poukázali opäť na to, že žalobkyňa nesplatila pôžičku, pri ktorej založila byt,
čo dostala darom od babky, peniaze minula na dovolenku a splátkam a komunikácii s veriteľom sa
vyhýbala. Za 10 rokov si vyriešila svoju bytovú otázku a naopak rodina s troma deťmi zaťažená s

hypotekárnym úverom na kúpu predmetného bytu a nič neporušila má byť predmetným rozsudkom
pozbavená vlastníctva a vyhodená na ulicu.

15. K vyjadreniu žalobkyne sa písomne vyjadrili i žalovaní 3/ a 4/ a opäť poukazovali na možnosť
dodatočnejlikvidáciepôvodnéhoveriteľažalobkyne.Ktvrdeniužalobkyne,ženároknasplateniepôžičky

vecne neexistuje je nesprávne a úplne opomína skutočnosť, že ak je zmluva neplatná, je každý z
účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Tiež uviedli, že poukaz na rozsudok NS
SR 8Sžo 17/2007 nie je v danej veci relevantný, pretože išlo o vec v rámci správneho súdnictva. Čo sa
týkazmluvyozabezpečovacomprevodepráva uviedli,žetakýtoprevodmáplniťajfunkciuuhradzovaciu
čo je uvedené aj v rozsudku NS SR z 25.6.2009 sp. zn. 1Cdo 58/2008. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne,

že mali byť obozretní pri kúpe bytu, toto nepovažujú za správne, nakoľko i súd prvej inštancie vo svojom
rozsudku uviedol, že konali v dobrej viere. Preto tvrdenia žalobkyne odmietajú a napadnutý rozsudok
považujú za nespravodlivý.

16. V ďalších vyjadreniach strany sporu zotrvali na svojej argumentácii.

17. Rozsudkom č. k. 3Cob/32/2018-627 zo dňa 24.4.2019 odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a
žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.18. Na základe dovolania žalovaných 3/ a 4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k.
1Obdo/96/2020 zo dňa 24.11.2021 rozsudok č. k. 3Cob/32/2018-627 z 24. apríla 2019 zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia dovolacieho súdu vyplýva, že rozhodnutie odvolacieho

súdu v odôvodnení nedáva jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na námietky, ktoré žalovaní 3/ a 4/ uviedli
vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Konkrétne, odvolací súd nereagoval na
námietku žalovaných 3/ a 4/, že ustanovenie o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom
treba vykladať reštriktívne, a nie extenzívne, čo žalovaní 3/ a 4/ dávali do súvislosti so záverom súdu
prvej inštancie, ktorý dojednanie článku VIII. zmluvy o zabezpečení záväzku považoval za absolútne

neplatné ustanovenie v zmysle § 39 OZ, a to pre jeho rozpor s dobrými mravmi. Následne súd prvej
inštancie konštatoval, že uvedené dojednanie je potrebné považovať za podstatnú náležitosť zmluvy o
zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti, teda také dojednanie, ktoré nemožno oddeliť od
ostatného obsahu zmluvy (odseky 25 a 26 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie). Žalovaní 3/
a 4/ ako odvolatelia voči uvedenému namietali, že pri dôslednej aplikácii zásad posudzovania čiastočnej
neplatnosti právneho úkonu (§ 41 v spojení s § 35 ods. 2 OZ) na predmetnú zmluvu o zabezpečení

záväzku mali súdy dôjsť k záveru, že dojednanie čl. VIII. zmluvy v časti „Nadobúdacia cena sa rovná
výške nesplatenej časti úveru. Veriteľ a dlžník sa dohodli, že definitívnym prevodom vlastníctva na
veriteľa zaniká nárok dlžníka na vrátenie uhradenej časti zabezpečeného záväzku“ je oddeliteľné od
zvyšku zmluvy, a preto ani prípadná neplatnosť tohto konkrétneho dojednania nespôsobuje neplatnosť
celej zmluvy. Odvolací súd tiež nijakým spôsobom nereagoval na námietku dovolateľov (smerujúcu

voči záverom súdu prvej inštancie, vyjadreným v odseku 27 odôvodnenia rozhodnutia), že spätne
nemožno sankcionovať zmluvu absolútnou neplatnosťou pre jej (údajnú) neurčitosť, či rozpor so
zákonom z dôvodu, že takmer dva roky po jej uzavretí zákonodarca novelou spresnil náležitosti daného
zmluvného titulu, a teda, že súd prvej inštancie na daný prípad (zmluva z roku 2006) v rozpore so
zákazom retroaktivity (prechodné ustanovenie § 879j OZ) aplikoval ustanovenie § 553b OZ, ktoré

nadobudlo účinnosť až 1. januára 2008. Napokon žalovaní 3/ a 4/ súdom oboch inštancií vytýkajú to,
že napriek konštatovanej dobromyseľnosti žalovaných 3/ a 4/ pri nadobúdaní sporného bytu, odmietli
túto skutočnosť akokoľvek zohľadniť vo svojej záverečnej úvahe a v tejto súvislosti poukazujú na závery
nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016.

19. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej iba CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v
súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave
v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 5.3.2024.

20. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

21.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379

a § 380 CSP a s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako
aj s obsahom odvolania žalovaných, vyjadrenia žalobkyne k odvolaniu konštatuje vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, s ktorého odôvodnením sa odvolací súd plne stotožňuje a konštatuje súladnosť
jeho odôvodnenia s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo
vedené v súlade postupom upraveným civilným sporovým poriadkom a odvolací súd nezistil žiadne vady

procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací
súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí dôsledne vysporiadal so všetkými
skutočnosťami,ktorémalipodstatnývýznamprerozhodnutieavyvodilsprávnyprávnyzáverpremietnutý
do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto v súlade s § 387 ods. 2 CSP konštatuje
správnosť dôvodov napadnutého rozsudku.

23. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie,
a to jednak v kontexte § 137 písm. c) CSP vo vzťahu k záveru o existencii naliehavého právneho
záujmu a pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 1/ až 4/ ako aj záveru o absolútnej neplatnosti Zmluvyo zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 29.3.2006 a nemožnosti ochrany vlastníckeho práva
nadobúdateľov. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom berúc do
úvahy, že podľa názoru dovolacieho súdu (viď ods. 17 - 18) bolo odôvodnenie predchádzajúceho

rozhodnutia odvolacieho súdu nedostatočné a nepreskúmateľné, uvádza nasledovné:

24. Spoločnou odvolacou námietkou žalovaných 1/ až 4/ bola námietka nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie na strane všetkých štyroch žalovaných. Podľa ich názoru súd prvej inštancie identifikoval
okruh pasívne vecne legitimovaných subjektov nesprávne, pretože žalovaní 1/ a 2/ nie sú zapísaní ako

vlastníci predmetnej nehnuteľnosti na LV. Odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou nestotožnil, má
za to, že žalovaní 1/ až 4/, ktorých žalobkyňa označila, sú pasívne vecne legitimovaní v konaní.

25. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie je rozhodujúce,
či žalovaná strana tvrdí, resp. sa cíti, že nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú ide, ale
či tomu tak v skutočnosti je alebo nie je. „Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce,

či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom
určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho
oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom

hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní
ide.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). „Vecná legitimácia
vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom
vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania,
ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa

na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom
hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej
legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil.“ (Rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Cdo 214/2011).

26. Je pravdou, že ako súčasní vlastníci predmetnej nehnuteľnosti sú v katastri nehnuteľností zapísaní
žalovaní 3/ a 4/, ktorých pasívna vecná legitimácia je nesporná. Nositeľom hmotnoprávnej povinnosti
sú však v tomto prípade všetci žalovaní, keďže z listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie
C. vyplýva, že vlastníkmi bytu č. 44 na Blagoevovej ulici 20 v Bratislave boli následne po sebe všetci

žalovaní. Predmetom tohto sporu je určenie vlastníckeho práva žalobkyne k bytu č. 44 na 4. poschodí
bytového domu na Blagoevovej ulici č. 20, súpisné číslo 2677, Bratislava vrátane spoluvlastníckeho
podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu o veľkosti 1093/100000, zapísaného na LV
č. XXXX, katastrálne územie C.. Žalobkyňa bola vlastníčkou tejto nehnuteľnosti, pričom pôvodne
žalovaný spoločnosť Danubia Financial, s.r.o. nadobudol vlastnícke právo k tomuto bytu na základe

Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 29.03.2006 uzatvorenej v zmysle § 553
Občianskeho zákonníka. Spoločnosť Danubia Financial, s.r.o, ktorá sa stala vlastníkom na základe
Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva previedla nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy na
W. G., táto následne previedla nehnuteľnosť na základe darovacej zmluvy na D. G. a tento následne
previedol byt na základe kúpnej zmluvy na S. Y. a C. Y.. Všetky prevody sa uskutočnili v rozpätí mesiacov

máj až november 2006. Určovacia žaloba teda smeruje voči všetkým subjektom, ktorých vlastnícke
právo bolo odvodené zo zmluvných vzťahov, na základe ktorých boli zapísaní ako vlastníci predmetnej
nehnuteľnosti a o ktorých žalobkyňa tvrdí, že sú neplatné. Voči pôvodne žalovanému bolo konanie
zastavené z dôvodu jeho výmazu z obchodného registra.

27. Ako už bolo uvedené, pôvodne žalovaný nadobudol vlastníctvo k predmetnému bytu na základe
Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 29.3.2006 ktorá je v postavení akcesorickej
zmluvy k Zmluve o úvere č. 022010 zo dňa 29.03.2006. Súd prvej inštancie sa preto musel prejudiciálne
zaoberať platnosťou citovanej zmluvy ako aj platnosťou následných prevodov, na základe ktorých
nadobudli vlastníctvo jednotliví žalovaní. Pasívna vecná legitimácia žalovaných teda vyplýva z ich

hmotnoprávenho postavenia - zápisu vlastníctva v rozhodnom období ako aj z ich postavenia účastníkov
zmlúv, na základe ktorých bol uskutočnený prevod vlastníctva. Aj keď súd výrokom neurčoval neplatnosť
jednotlivých zmlúv, tieto boli predmetom prejudiciálneho posúdenia a od vyriešenia tejto otázky závisel
výsledok sporu.28. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou žalovaných 3/ a 4/ (ďalej iba odvolatelia), že v
konaní nebol preukázaný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. Podľa ustálenej súdnej praxe

pri určení existencie vlastníckeho práva je daný naliehavý právny záujem vždy vtedy, ak cieľ, ktorý sa
sleduje podaním určovacej žaloby je dosiahnutie zosúladenia skutočného stavu so stavom zapísaným
v katastri nehnuteľností. Keďže súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva je podkladom pre
vykonanie zmeny v zápise v katastri nehnuteľností, je žaloba o určenie vlastníckeho práva spôsobilým
právnym prostriedkom na odstránenie neistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi stranami sporu.

Umožňuje totiž dosiahnuť zhodu medzi skutočným právnym stavom a stavom zapísaným v katastri
nehnuteľnosti.

29. Odvolací súd nesúhlasí s odvolacou námietkou žalovaných 3/ a 4/, podľa ktorej súd prvej
inštancie vykonal nesprávne analýzu platnosti Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva zo
dňa 29.3.2006 (ďalej iba zmluva), keď urobil extenzívny výklad. Možno súhlasiť s odvolateľom,

že podľa rozhodnutí najvyšších súdnych autorít je namieste hľadať skôr dôvody pre platnosť
právneho úkonu, ako pre jeho neplatnosť, táto zásada však neplatí univerzálne, najmä ak konkrétny
právny úkon za žiadnych okolností ako platný neobstojí. „Nielen v občianskom práve, ale v rámci
súkromného práva ako celku sa uplatňuje princíp preferencie platnosti právnych úkonov, vrátane
zmlúv. Právne úkony sa uskutočňujú s jednoznačným zámerom vyvolať riadne právne účinky; čo

možno vyjadriť aj tým spôsobom, že za bežných okolností nikto nerobí právny úkon s úmyslom,
aby bol tento úkon neplatný. Neplatnosť právneho úkonu je reštriktívnou výnimkou, ku ktorej
možno interpretačne dospieť iba v prípade, ak konkrétny úkon za žiadnych okolností neobstojí
ako platný" (ÚS SR I. ÚS 242/2007 , I. ÚS 243/2007 , IV. ÚS 340/2012 , IV. ÚS 15/2014

, I. ÚS 640/2014 ; NS SR, sp.
zn. 4 Cdo 132/2007 ) Sedlačko, In: Števček, M., Dulak, A.,
Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 - 880.
Komentár. C. H. Beck: Praha, 2015, s. 1698.

30. Podľa odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru o neplatnosti predmetnej
zmluvyprejejrozporsdobrýmimravmi,čoodôvodnilvods.17až26napadnutéhorozsudku.Dojednanie
v zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti uzavretej medzi účastníkmi zmluvy
o tom, že v prípade nesplnenia záväzku sa veriteľ stane vlastníkom nehnuteľnosti za kúpnu cenu,
ktorá sa rovná nesplatenej časti úveru, pričom zároveň žalobkyni ako dlžníčke a prevádzajúcej zanikne

nárok na vrátenie uhradenej časti zabezpečovanej pohľadávky, a to bez ohľadu na jej výšku, a bez
nároku na vydanie tzv. hyperochy (rozdielu medzi hodnotou získanou veriteľom a dlhom dlžníčky včítane
súvisiacich nákladov veriteľa, resp. prebytku speňaženia predmetu zabezpečenia), je dojednanie,
ktorého obsah i účel je v príkrom rozpore s dobrými mravmi.

31. Za dobré mravy, ktoré právny poriadok Slovenskej republiky nedefinuje, je pritom možné považovať
súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré boli v historickom vývoji osvedčené určitou
dávkou nemennosti, vystihujú podstatné historické tendencie, ktoré rešpektuje rozhodujúca časť
spoločnosti a majú povahu noriem základných. Sú to teda určité základné všeobecne uznávané v
spoločnosti panujúce morálne zásady ohľadne vzťahov a konania medzi ľuďmi. Rozpor právneho úkonu

s dobrými mravmi nemusí vyplývať iba z jeho obsahu, ale tiež z celkového charakteru dojednania - v
zmysle zhrňujúceho zohľadnenia obsahu, pohnútky a účelu, pričom sú dôležité predovšetkým okolnosti,
za ktorých bol právny úkon uzatvorený. Neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi možno považovať za
určitý posledný filter takých právnych úkonov, ktoré neodporujú síce žiadnemu výslovnému zákonnému
zákazu, avšak napriek tomu celkový obsah a okolnosti, za ktorých boli urobené, uráža elementárnu

ľudskú slušnosť a ľudské cítenie.

32. Ak teda súd zistil, že predmetná zmluva (jej podstatná náležitosť) je v rozpore s dobrými mravmi,
takýto právny úkon za žiadnych okolností ako platný neobstojí a nie je možné preferovať výklad o
platnosti právneho úkonu na základe zásady „čo nie je zakázané, je dovolené“, ako uvádzajú odvolatelia.

33. Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacou námietkou odvolateľov, že pri dôslednej aplikácii zásad
posudzovania čiastočnej neplatnosti podľa § 41 Občianskeho zákonníka v spojení s § 35 ods. 2
Občianskeho zákonníka na Zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 29.03.2006 bysúd prvej inštancie došiel k záveru, že s prihliadnutím na účel zmluvy (zabezpečenie revolvingového
úveru), samotný zmysel inštitútu zabezpečovacieho prevodu práva, ako aj osobu dlžníka (viď nižšie),
je dojednanie čl. VIII Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 29.03.2006 v časti

„Nadobúdacia cena sa rovná výške nesplatenej časti úveru. Veriteľ a dlžník sa dohodli, že definitívnym
prevodom vlastníctva na veriteľa zaniká nárok dlžníka na vrátenie uhradenej časti zabezpečeného
záväzku." je oddeliteľné od zvyšku Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 29.03.2006.
Podľa odvolateľov ani prípadná neplatnosť tohto konkrétneho dojednania nespôsobuje neplatnosť celej
zmluvy, ktorá aj bez neho je spôsobilá plniť svoj účel, na ktorý bola uzavretá.

34. Podľa odvolacieho súdu neplatné dojednanie, ako už bolo uvedené vyššie, je potrebné považovať
za podstatnú náležitosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, teda také dojednanie, ktoré nie
je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy (§ 41 Občianskeho zákonníka), v dôsledku čoho je
neplatná celá zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti. Obdobne i v zmysle
záveru NS SR obsiahnutom v rozhodnutí 8Sžo 17/2007 zo dňa 16.7.2007: „Zmluvné dojednanie,

ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti, bez ohľadu na výšku zostatku
nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným, svojím
účelom a obsahom obchádza zákon a teda je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatné“. Záver
súdu, že ide o podstatnú náležitosť zmluvy je plne v súlade s judikatúrou NS SR. „V súvislosti s
dohodou účastníkov ohľadne uhradzovacej funkcie zabezpečovacieho prevodu práva treba zdôrazniť,

že v rozpore s ustanovením § 553 Občianskeho zákonníka je i také dojednanie, podľa ktorého
sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky bez ďalšieho (alebo
na základe svojho jednostranného právneho úkonu) stane trvalým vlastníkom prevedeného majetku
pri súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky, teda obdoba dojednania o tzv. prepadnom zálohu,
čo je práve daný prípad (k tzv. prepadnému zálohu porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 2/2006 publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 61/2009,
m.m. tiež R 20/2006). V preskúmavanej veci sa v článku III zmluvy o zabezpečovacom prevode
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uzavretej 18. júna 2003 o. i. uvádza, že ak dlžník nesplní riadne
svoj záväzok do dohodnutej doby plnenia, t. j. do 03.09.2003, veriteľ zostane naďalej vlastníkom
predmetnej nehnuteľnosti a dlžník stráca možnosť opätovného zápisu vlastníckeho práva z tejto zmluvy

o zabezpečení záväzku prevodom práva k predmetnej nehnuteľnosti'; v článku IV sa o. i. uvádza, že v
takomto prípade‚ veriteľ a dlžník nebudú mať navzájom nijaké záväzky a pohľadávky vyplývajúce z tejto
zmluvy. So zreteľom na citovaný obsah týchto dojednaní dovolací súd, vychádzajúc z podaného výkladu,
dospel k záveru, že predmetná zmluva o zabezpečovacom prevode práva je v celom rozsahu absolútne
neplatná; v dotknutých častiach ide o esenciálnu náležitosť tejto zmluvy vzťahujúcu sa k podmienenosti

prevodu práva z dlžníka na veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi a tzv.
uhradzovacej funkcie inštitútu zabezpečenia záväzku prevodom práva (bola dojednaná obdoba tzv.
prepadného zálohu) a neplatnosť v tejto časti znamená tak neplatnosť celej zmluvy. Je teda celkom
evidentné,ževtomtoprípadeneprichádzavôbecdoúvahyoddeliteľnosťčastizmluvy(§41Občianskeho
zákonníka), ako sa jej dožadoval dovolateľ.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 48/2010

zo dňa 29.2.2012).

35. K odvolacej námietke, podľa ktorej nemožno sankcionovať neplatnosťou zmluvu pre jej neurčitosť
či rozpor so zákonom z dôvodu, že takmer dva roky po jej uzavretí zákonodarca spresnil náležitosti
tohto zmluvného typu, odvolací súd uvádza, že uvedená námietka nemá vplyv na posúdenie predmetnej

zmluvy ako neplatnej podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

36. Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy,
je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na základe
absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného
nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a
ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť
viac práv, ako má sám (Uznesenie Ústavného súdu SR z 10. februára 2010, sp. zn. I. ÚS 50/2010-11).

37. K odvolacej námietke odvolateľov ohľadom dobrej viery v prípade nadobudnutia nehnuteľnosti od
nevlastníka je potrebné uviesť, že síce citovali nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015
zo 16. marca 2016, tento však nie je aplikovateľný na prejednávaný spor. Podľa odvolateľov z
citovaného nálezu Ústavného súdu vyplývajú nasledovné povinnosti pre všeobecné súdy: Otázkoudobrej viery nadobúdateľa sa súdy musia vždy riadne zaoberať; vlastnícke právo pôvodného vlastníka
a nadobúdateľa v dobrej viere sú rovnocenné; v prípade kolízie súd uplatňuje princíp všeobecnej
spravodlivosti; súd má zohľadniť všeobecné právne súvislosti a aj individuálne okolnosti prípadu; vyššie

riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere.

38. Pokiaľ ide o ochranu dobromyseľného nadobúdateľa v náleze I. ÚS 549/2015, odvolací súd uvádza,
že k otázke prelomenia zásady nemo plus iuris je podstatná najmä nasledovná časť nálezu ústavného
súdu: „Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú

úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým
nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné
hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu
a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť
na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných

práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je
nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti
konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej
viere,pretožetentoniejeschopnýsanijakodozvedieťotom,akovecopustilavlastníkovusféruadostala
sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.“

39. Je potrebné uviesť, že nález ústavného súdu nie je záväzný v celom svojom rozsahu, ale záväznou
časťou sú len právne závery týkajúce sa rozhodovaného sporu, pre ktoré vyhodnotil napadnutý rozsudok
krajskéhosúduzanesprávnyaporušujúciprávožalobcunasúdnuochranuaprávonaspravodlivésúdne
konanie. Len v tejto časti možno hovoriť o kasačnej viazanosti konajúcimi súdmi právnym názorom

ústavného súdu. V danej veci sa ústavný súd zaoberal tzv. faktickou zmenou správy štátneho majetku
z jednej štátnej organizácie na druhú a nie o prevod, či prechod. Ostatné úvahy ústavného súdu -
vrátane úvah o možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris - nie sú kasačne záväzné. Aj keď vyššie
prezentované závery ústavného súdu boli prevzaté do niektorých ďalších rozhodnutí ústavného súdu
(sp. zn. I. ÚS 151/2016 a I. ÚS 460/2017), aktuálne rozhodnutie ústavného súdu z januára 2021, sp.

zn. I. ÚS 510/2016 rieši otázku ochrany dobromyseľného nadobúdateľa len v súvislosti s mimoriadnymi
výnimočnými okolnosťami. V náleze ústavný súd uviedol: „Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že
súčasťouprincípumateriálnehoprávnehoštátujenielenmožnosť,aleajpovinnosťsúduvykladaťprávne
normy ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti. Z tohto
dôvodu konajúci senát ústavného súdu úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia

ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristupuje zdržanlivo“.

40. Najvyšší súd pristupuje k prelomeniu zásady nemo plus iuris reštriktívne. Nadobudnutie vlastníckeho
práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich
výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch

zákonuprednostňujeochranudobromyseľnéhonadobúdateľaveciaumožňujeprelomeniezásadynemo
plus iuris. Rozširovanie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nad konkrétne zákonné výnimky je
neprípustné.

41. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľov, že v prejednávanej veci im má byť v súlade

s princípom spravodlivosti poskytnutá ochrana pri nadobudnutí predmetnej nehnuteľnosti. Odvolatelia
neuviedli žiadne také okolnosti, ktoré by boli spôsobilé prelomiť zásadu „nemo plus iuris...“, keďže
je potrebné vziať do úvahy, že na tejto zásade je koncipovaný Občiansky zákonník, vlastnícke právo
je podľa § 123 Občianskeho zákonníka najsilnejšie právo k veciam a pôsobí voči všetkým, ktorí by
neoprávnene zasahovali do vlastníckeho práva vlastníka.

42. Odvolací súd v prejednávanej veci nevidí dôvod na odklon od rozhodovacej praxe súdov. Okolnosti
tohto konkrétneho prípadu nepovažuje za okolnosti hodné osobitného zreteľa, práve naopak, náhle
prevody predmetného bytu museli vyvolať u žalovaných 3/ a 4/ podozrenie o poctivom nadobudnutí bytu
predchodcami. Ak žalovaní 3/ - 4/ vynakladali takú investíciu, ako je kúpa bytu, mali si lepšie preveriť

právny stav kupovaného bytu. Podľa kúpnej zmluvy medzi žalovanými 3/ - 4/ a žalovaným 2/ byt kupovali
od žalovaného 2/ kúpnou zmluvou zo dňa 26.10.2006. Žalovaný 2/ získal byt darovacou zmluvou od
svojej dcéry W. G. zmluvou zo dňa 2.10.2006, zmluva bola zaregistrovaná 13.10.2006. Pri kúpe bytu
teda žalovaní 3/ - 4/ vedeli, že predávajúci byt vlastní iba 13 dní. Ako noví vlastníci mali možnosťnahliadnuť aj do registra predchádzajúcich vlastníkov a mohli zistiť, že predchádzajúca vlastníčka W.
G.Ý. byt vlastnila iba od 12.9.2006, čiže žalovaní 3/ - 4/ mali možnosť zistiť, že predchádzajúci vlastník
vlastnil byt 13 dní, pred ním vlastníčka bytu vlastnila byt od 12.9.2006 do 13.10.2006, čiže 31 dní, a

ešte predchádzajúci vlastník Danubial Financial byt vlastnil na základe zmluvy o zabezpečení záväzku
prevodom práva zo dňa 29.3.2006. Odvolací súd súhlasí so žalobkyňou, že takéto náhle prevody bytu
museli vyvolať u žalovaných 3/ - 4/ podozrenie, že s bytom nie je niečo v poriadku.

43. Odvolací súd uvádza, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne vecne a právne relevantné dôvody,

ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie vo veci. Napadnutý rozsudok je
presvedčivým spôsobom odôvodnený, súd prvej inštancie v ňom náležitým a zrozumiteľným spôsobom
uviedol, akými úvahami sa riadil tak pri posudzovaní otázky prípustnosti žaloby v intenciách ustanovenia
§ 137 CSP, ako aj právnom posudzovaní svojho meritórneho rozhodnutia. Odvolací súd s poukazom
na uvedené dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil.

44. Odvolací súd zmenil súvisiaci výrok o náhrade trov konania, keďže súd prvej inštancie síce správne
priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% podľa § 255 ods. 1 CSP, tento výrok
však nebol úplný. „Výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť
uvedené nielen kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia,

že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto
formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o
nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda
aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti.“ (Uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 23. marca 2017, sp. zn. 6 Cdo 222/2016). Odvolací súd preto zmenil výrok o

náhrade trov konania tak, že priznal nárok na náhradu trov konania žalobkyni voči žalovaným v 1. až
4. rade, zaviazaným spoločne a nerozdielne (v konaní vystupujú ako nerozluční spoločníci) s tým, že o
výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením.

45. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

46. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

47. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

48. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Žalobkyňa bola v konečnom dôsledku úspešná, preto jej
odvolací súd priznal voči žalovaným v 1. až 4. rade nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho

konania v plnom rozsahu. O výške trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením.

49. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v

rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).