Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 12, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/37/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4123240309
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4123240309.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa: WTC-
MACRO,s.r.o.,sosídlomJužná41,Nitra,IČO:36268585,zast.JUDr.MariánomDobišom,advokátom,
so sídlom Sládkovičova 3, Nitra, za účasti sporných vlastníkov nehnuteľností: A. B., nar. XX. XX.
XXXX, bytom C. XXX/XX, D. E., zast. JUDr. Andreou Kelemenovou, advokátkou, Štúrova 1409/17,

Nitra, za účasti ďalších účastníkov: Slovenský pozemkový fond, Búdkova 36, Bratislava, IČO: 17 335
345, Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36
038 351, o návrhu na vydanie rozhodnutia o potvrdení vydržania práva zodpovedajúcemu vecnému
bremenu, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 6. júna 2024 č. k.
36Vyd/2/2023-109 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie návrh zamietol (I.) a rozhodol, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov konania (II.). Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami §
359a, § 359c ods. 1, § 359c ods. 2, § 359d ods. 2, § 359e ods. 1, 2 CMP a § 134 ods. 1, § 151n ods.

1, § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedol, že po oboznámení sa s návrhom navrhovateľa,
listinami, ktoré sú súčasťou spisu, podaniami účastníkov konania a uznesením súdu zo spisu sp. zn.
8C/121/2023, ako aj vyjadrením účastníka konania, dospel k záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť,
preto ho zamietol. Vo všeobecnosti je možné vecné bremeno charakterizovať ako vecné právo, ktoré
obmedzuje vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho
sa zdržať alebo niečo konať. Vyznačuje sa teda tým, že spočíva v obmedzení vlastníka nehnuteľnosti

buď na prospešnejšie využívanie nehnuteľnosti iného konkrétneho vlastníka alebo na prospech určitej
fyzickej alebo právnickej osoby, toto obmedzenie je späté so zaťaženou nehnuteľnosťou v prospech
panujúcej nehnuteľnosti. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej
nehnuteľnosti alebo patria určitej osobe (§ 151n a nasledujúce Občianskeho zákonníka). Právnym
dôvodom vzniku vecného bremena môže byť, rovnako ako u vlastníckeho práva, zmluva, dedenie,
rozhodnutiepríslušnéhoorgánu,zákonavydržanie.Oprávneniezodpovedajúcevecnémubremenuteda

možno nadobudnúť aj vydržaním. Predpokladom tohto spôsobu nadobudnutia je nepretržitý výkon práva
po dobu najmenej desať rokov, ak sú splnené aj ostatné podmienky podobné vydržaniu vlastníckeho
práva, uvedené v § 134 Občianskeho zákonníka. Vylúčené je vydržanie práva zodpovedajúcemu
vecnému bremenu k nehnuteľnostiam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo vo vlastníctve
zákonom určených právnických osôb (§ 125 Občianskeho zákonníka). Aj keď právna úprava vydržania
je súčasťou právneho poriadku a spolu s ním podlieha zmenám zodpovedajúcim stupňu vývoja

spoločnosti, možno vo všeobecnosti konštatovať, že zákonnými podmienkami vydržania boli oprávnená
držba, uplynutie zákonom určenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania (rozsudok Najvyššiehosúdu SR sp. zn. 5 Cdo 260/2008 zo dňa 10. decembra 2008). Na rozdiel od držby je vlastníctvo v
platnom právnom poriadku (§ 123 a nasledujúce Občianskeho zákonníka) staronovo chápané ako
najvyššia právna moc nad vecou. Jeho obsahom je právo vlastníka vec držať, užívať a disponovať s

ňou. Vlastník má teda zo zákona základné oprávnenia, ktorými sú právo vec držať vec užívať, požívať
jej plody a úžitky a právo s vecou disponovať. Z uvedeného vyplýva, že právo vec držať znamená
nakladaťsvecouako svecouvlastnou.Idetutedaozákladné,východiskovéoprávnenievlastníka,ktoré
je nevyhnutným predpokladom pre výkon oprávnení ostatných. Podľa vzťahu k predmetu vlastníctva,
Občiansky zákonník rozlišuje držiteľa oprávneného a neoprávneného, keď v ustanovení § 130 ods. 1

definuje len držiteľa oprávneného. Oprávnená držba spravidla spočíva na skutkovom omyle, keď sa
oprávnený držiteľ domnieva, že bol napr. urobený právny úkon, hoci tomu tak nebolo alebo naopak
o určitej skutočnosti, ktorá má za následok neplatnosť právneho úkonu, či inak bráni vzniku práva,
nemá vedomosť. Samotná skutočnosť, že niekto koná spôsobom, zodpovedajúcim obsahu vecného
bremenaprechádzaťcezpozemok,nemôževiesťkzáveruooprávnenejdržbezodpovedajúcejvecnému
bremenu aj preto, že cez cudziu nehnuteľnosť je možné prechádzať na základe rôznych právnych titulov.

Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že
mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť
držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno
s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol

mať pochybnosti, že vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Pri posudzovaní oprávnenosti
držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa
prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi
základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci, patrí aj

okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa
nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Sama skutočnosť, že nehnuteľnosť užíva nerušene po dobu
presahujúcu 10 rokov, nezakladá dobrú vieru o tom, že ide o výkon práva zodpovedajúci vecnému
bremenu (rozs. NS SR sp. zn. 3Cdo/147/2016). Navrhovateľ tvrdí, že dňa 25. 04. 2017 nadobudol

vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, spočívajúce v práve prechodu a prejazdu pešo
a motorovými vozidlami cez časť pozemku parc. č. 803/10, k. ú. D. E.. Napriek tomu, že navrhovateľ
uviedol, že podmienky vydržania vecného bremena splnili ešte jeho právni predchodcovia, súd nemal
túto skutočnosť hodnoverne osvedčenú. Z rozsudkov súdov, ktoré navrhovateľ predložil, vyplýva, že
právo prechodu a prejazdu sa týkalo výlučne parc. č. 803/19, k. ú. D. E. a takto je evidované toto

právo na LV č. XXXX ako iné údaje (vlastníkom nehnuteľností je navrhovateľ) a na LV č. XXXX v
časti C ako ťarcha (vlastníkom nehnuteľností je A. B.). Ak sa aj na strane 2 rozsudku zo dňa 08.
08. 1997 uvádza, že „jeho domové nehnuteľnosti boli postavené okolo roku 1960 a od tej doby JRD
využívalo prístup k nim cez parcelu odporcu (cez parcelu číslo 803/19) a tiež aj cez parcelu 803/10,
ktorej vlastník v súčasnosti navrhovateľovi nebráni používať cestu - prechod a preto nie je v tomto

konaní žalovaný“, tak ide tu o citáciu návrhu v konaní. Toto tvrdenia nie je výsledkom dokazovania
súdu a súd túto skutočnosť nemal preukázanú zo strany navrhovateľa, pretože ani príloha žaloby,
ktorou bol geometrický plán F. G. z roku 1995, nebol premietnutý do výroku rozhodnutia súdu v časti,
ktorá by sa týkala parc. č. 803/10. Súd uviedol, že v kúpnej zmluve, na základe ktorej nadobudol
navrhovateľ nehnuteľnosti, sa takisto vôbec nič nespomína o existencii vecného bremena spočívajúceho

v práve prechodu a prejazdu cez pozemok parc. č. 803/10. Preto súd dospel k záveru, že pokiaľ
sa právo prechodu a prejazdu cez predmetný pozemok, patriaci teraz účastníkovi p. B., realizovalo,
tak bez právneho titulu, ktorý tým pádom spochybňuje dobromyseľnosť navrhovateľa a jeho právnych
predchodcov v súvislosti s držbou predmetného práva. Ak sa prípadne navrhovateľ ako nadobúdateľ
nehnuteľnosti uspokojil iba s ústnym oznámením prevodcu, že s vlastníctvom nehnuteľnosti je spojené

právo zodpovedajúce vecnému bremenu, resp. že takéto právo sa vykonáva, pričom táto okolnosť nie je
uvedená v zmluve o prevode nehnuteľnosti a nadobúdateľ sa o existencii takéhoto práva nepresvedčí,
nemôže byť navrhovateľ podľa súdu so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu toto
právo prislúcha, lebo pri normálnej opatrnosti, ktorú je možné od každého požadovať, by si existenciu
tohto práva, prípadne právneho titulu, ktorý mal za následok jeho vznik, overil (rozsudok NS SR sp. zn.

3 Cdo/147/2016). Tieto skutočnosti si mal možnosť navrhovateľ overiť práve z výpisu z listu vlastníctva,
prípade z rozsudkov, ktoré predložil súdu ako prílohy k jeho návrhu. Ak by tak urobil, zistil by, že nie
je dobromyseľný; to, že tak nepostupoval, nemôže byť na ťarchu vlastníka nehnuteľnosti. Pán B. je
vlastníkom aj parc. č. 803/19, tj. tej, ku ktorej bolo zriadené právo prechodu a prejazdu v prospechvlastníkov p. č. 803/2, 803/4 a 803/6. Súd ďalej uviedol, že o nadobudnutie práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu výkonom práva (vydržaním) nemôže ísť ani vtedy, keď ten, kto právo vykonáva,
sa domnieva, že mu takéto právo vzniklo na základe toho, že pozemok, ku ktorému takéto právo

vykonáva, a ktorý je vlastníctvom fyzickej osoby, slúži k chôdzi a jazde tiež iným osobám (R 37/1992).
Súd zároveň dospel k záveru, že v prípade navrhovateľa nie je možné hovoriť ani o splnení 10 ročnej,
nepretržitej vydržacej doby v zmysle § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vzhľadom na dobu, kedy
predmetné nehnuteľnosti získal do vlastníctva (zmluva z 25. 04. 2017) a kedy podal návrh na súde
prvého stupňa (dňa 20. 10. 2023). Napriek tomu, že navrhovateľ neoznačil presný okruh účastníkov

konania podľa § 359c ods. 2 CMP, súd automaticky ako účastníkov konania označil aj subjekty,
vymedzené v tomto ustanovení pod písm. c) a d). Ako už bolo uvedené, v konaní sp. zn. 8C/121/2023
bolo nariadené neodkladné opatrenie proti vlastníkovi parc. č. 803/10, ktorý v tomto konaní vystupuje
ako účastník konania. Právny zástupca účastníka konania doručil súdu vyjadrenie k návrhu dňa 12. 02.
2024, i keď k tomu nebol vyzvaný. Súd sa napriek tomu oboznámil s jeho vyjadrením a uviedol ho v
tomto rozhodnutí, pretože bol toho názoru, že ho nemožno opomenúť. Takisto súd poukázal na názor

samotnéhoNajvyššiehosúduSRvuznesenísp.zn.9Cdo/239/2022,ktorýopisujeúčelazmyselkonania
o potvrdení vydržania v Civilnom mimosporovom poriadku. Bez rozdielu toho, že súd nevydal vyzývacie
uznesenie, už v tomto štádiu možno konštatovať, že účastník vo vyjadrení rozporoval návrh, t. j. existuje
tu reálny predpoklad podania námietok z jeho strany, na posúdenie ktorých by bolo nutné vykonať
dokazovanie, ktoré by presiahlo rámec samotného konania o potvrdení vydržania. Okrem toho, že súd

nemal podľa návrhu preukázané splnenie podmienok pre vydanie vyzývacieho uznesenia, poukazuje na
to, že konanie o potvrdení vydržania v zmysle § 359a CMP je konanie s procesným postupom odlišným
od sporového konania vo veci určenia vlastníckeho práva, kde má súd (a aj strany sporu) k dispozícii
väčší priestor a procesné prostriedky potrebné na zisťovanie skutkového stavu veci. Podľa dôvodovej
správy k zákonu č. 68/2021 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 1. mája 2021 zmenil a doplnil Civilný

mimosporový poriadok práve o ustanovenia upravujúce konanie o potvrdení vydržania, je uvedené
konanie pomerne formálne a má znaky skôr registrového konania. V konaní o potvrdení vydržania
teda súd nenariaďuje pojednávanie, nevykonáva plnohodnotné dokazovanie, ale skúma osvedčenie
relevantných skutočností navrhovateľom. Súd vydá vyzývacie uznesenie podľa § 359f CMP len vtedy, ak
už vo fáze skúmania návrhu na začatie konania a dôkazných prostriedkov pripojených navrhovateľom za

účelom osvedčenia relevantných skutočností, dospeje k záveru, že osvedčované skutočnosti sa súdu,
so zreteľom na všetky okolnosti prípadu javia ako nanajvýš (vysoko) pravdepodobné. V prípade vážnych
pochybností o uplatnenom nároku nie je namieste vydávať vyzývacie uznesenie (najmä s poukazom na
zásadu hospodárnosti), a to ani s prihliadnutím na možnosť podať námietky osobami vymenovanými
v § 359h CMP. Navrhovateľ domáhajúci sa vydania potvrdenia vydržania, však v takom prípade

nemôže namietať odmietnutie prístupu k súdu, pretože má možnosť domáhať sa svojho nároku inými
procesnoprávnymi prostriedkami v rámci sporového konania (napr. žalobou o určenie vlastníctva). V
konaní o potvrdení vydržania podľa § 359a CMP sa predpokladá jednoznačné a hodnoverné osvedčenie
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Hoci ide o mimosporové konanie podľa
ustanovení CMP, uplatniac pritom vyšetrovací princíp, vzhľadom na už vyššie uvedenú špecifickosť

tohto konania, je potrebné zdôrazniť, že je v prvom rade povinnosťou navrhovateľa hodnoverne osvedčiť
ním tvrdené nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Hoci súd v zmysle §
359e CMP môže sám vykonať potrebné šetrenia na overenie správnosti tvrdení navrhovateľa alebo
môže vyzvať navrhovateľa, aby označil ďalšie dôkazy na preukázanie skutočností, z ktorých vyplýva,
že splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním, aktivita súdu

nemá nahrádzať procesnú aktivitu a procesnú zodpovednosť navrhovateľa. Z formulácie zákonného
ustanovenia je jasné, že ide o možnosť, a nie o povinnosť súdu, pričom je na úvahe súdu, aký postup
zvolí (rozhodnutie NS SR sp. zn. 9Cdo/239/2022). S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že
návrh navrhovateľa je nedôvodný, preto ho zamietol. Na druhej strane, súd uviedol, že to, že navrhovateľ
bol v predmetnom konaní v zmysle § 359a CMP neúspešný, nijako nelimituje jeho možnosť domáhať sa

ním tvrdeného nároku v sporovom konaní. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP, žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, a to aj s poukazom na to, že súd rozhodol o zamietnutí
návrhu ešte pred vydaním vyzývacieho uznesenia. I keď si účastník konania uplatnil nárok na náhradu
trov konania, súd mu ju nepriznal, a to s poukazom na § 52 CMP ako § 359e ods. 3 CMP.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho
v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej tiež ako „CSP“) tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivýproces, v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP tým, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v zmysle § 62 ods. 1 zákona

č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej tiež ako „CMP“),
odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav
veci. Uviedol, že nesúhlasí s názorom súdu, že navrhovateľ nebol ku vzťahu k ostatným okolnostiam
dobromyseľným držiteľom práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu, nakoľko ide o všeobecné
právne závery, ktoré sa nemusia a nedajú aplikovať na každý jednotlivý prípad. Dobromyseľnosť

navrhovateľa je v danom prípade daná objektívnou skutočnosťou, ktorou je okrem iného zameranie
práva zodpovedajúcemu vecnému aj cez časť pozemku s parc. č. 803/10, a to na základe geometrického
plánu vypracovaného F. H. G. pod č. 22682376-108/95 (ďalej tiež ako „Geometrický plán“), ktorý bol
vyhotovený dňa 08. 11. 1995 pre účely súdneho konania vedeného Okresným súdom Nitra pod sp. zn.
10C/84/97 a Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 8Co/431/97. Geometrický plán už v roku 1995 tak
prezentoval skutočný a zaužívaný stav užívania časti pozemku s parc. č. 803/10 na právo prechodu

pešo a motorovými vozidlami, ktorý existoval približne od roku 1960. Tento stav reálneho užívania práva
prechodu a prejazdu pešo a motorovými vozidlami cez časť pozemku s parc. č. 803/10 je aj zakreslený
v katastrálnej mape. Navrhovateľ sa tým snaží poukázať na tú skutočnosť, že existoval a existuje reálny
a objektívny doklad o využívaní časti pozemku s parc. č. 803/10 na právo prechodu a prejazdu cez časť
pozemku s parc. č. 803/10. Navyše, súd v uznesení v tejto súvislosti vôbec nezohľadnil to, že na časti

pozemku s parc. č. 803/10 je reálne vybudovaná pozemná cestná komunikácia s tým, že táto pozemná
cestná komunikácia je vybudovaná aj na pozemku s parc. č. 803/19 a tvorí jeden kontinuálny celok,
pričom túto pozemnú cestnú komunikáciu nie je možné rozdeliť bez toho, aby došlo k jej znehodnoteniu.
Pri normálnej a právom vyžadovanej opatrnosti navrhovateľa od neho nemožno spravodlivo žiadať, aby
si preveroval tieto skutočnosti iba na základe všeobecného citovania toho-ktorého rozhodnutia súdov,

keďže aj v očiach nestranného pozorovateľa by sa vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam zdalo
nanajvýš racionálne a logické, že právo prechodu a prejazdu cez časť pozemku s parc. č. 803/10
využíva oprávnene a dobromyseľne, že v skutočnosti mu toto právo patrí, keďže je tento stav jednak
zakreslený Geometrickým plánom od roku 1995 a na tomto pozemku je v skutočnosti vybudovaná
pozemná cestná komunikácia, ktorá tvorí jeden celok s pozemnou cestnou komunikáciou vybudovanou

na susediacom pozemku s parc. č. 803/19. Práve z týchto dôvodov má navrhovateľ za to, že súd
nesprávne právne posúdil daný problém, keďže nie každý právny názor alebo záver vyjadrený v
tom-ktorom rozhodnutí je priamo aplikovateľný na každú jednu konkrétnu situáciu. Vždy je potrebné
konkrétnu situáciu posudzovať osobitne v závislosti na konkrétnych okolnostiach daného prípadu. V
tomto prípade sú dané objektívne okolnosti, z ktorých bolo možné vyvodiť jednoznačný záver, že právo

prechodu a prejazdu pešo a motorovými vozidlami cez pozemok s parc. č. 803/10 bolo využívané
právnymi predchodcami navrhovateľa a samotným navrhovateľom dobromyseľne a oprávnene približne
od roku 1960. Ďalšou objektívnou skutočnosťou je fakt, že ak by si právny predchodca navrhovateľa
spoločnosť Stavex, v.o.s. v konaniach vedených Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 10C/84/97 a
Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 8Co/431/97 uplatňoval nárok na potvrdenie vydržania vecného

bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu pešo a motorovými vozidlami cez časť pozemku
s parc. č. 803/10, tak s veľkou pravdepodobnosťou by mu konajúce súdy vyhoveli, a to najmä z
dôvodu, že existujú objektívne okolnosti spočívajúce v reálnom užívaní tejto časti pozemku s parc. č.
803/10, a jednak aj tým, že sa na tejto časti pozemku s parc. č. 803/10 nachádza asfaltová cestná
komunikácia. Je pravdou, že pozemok s parc. č. 803/10 nebol predmetom týchto konaní, to však

nevylučuje, že k tomuto pozemku neboli splnené podmienky vydržania, keďže tieto podmienky boli
splnené k susednému pozemku. Taktiež neobstojí argument súdu alebo účastníka konania, že vlastník
pozemku s parc. č. 803/10 v čase týchto súdnych konaní nebol ich účastníkom, a teda sa nemohol
účinne brániť, keďže vlastník pozemku s parc. č. 803/19 bol účastníkom týchto konaní a bránil v týchto
súdnych konaniach riadne svoje práva, avšak bezúspešne. Navyše, Okresný súd Nitra a rovnako aj

Krajský súd v Nitre vo svojich rozhodnutiach zhodne konštatovali, že právny predchodca navrhovateľa
splnil všetky podmienky vydržania vrátane oprávnenej držby a vydržacej doby, do ktorej obidva konajúce
súdy započítavali aj vydržaciu dobu právneho predchodcu spoločnosti Stavex, v.o.s. V čase priznania
práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu k pozemku s parc. č. 803/10 boli splnené všetky zákonné
podmienky aj s ohľadom na v tom čase existujúcu súdnu prax pre vydržanie, a to v prípade oboch

pozemkov, t. j. v prípade pozemku s parc. č. 803/10 a 803/19. Či už Okresný súd Nitra alebo Krajský
súd v Nitre sa v rámci ich dokazovania nemuseli zaoberať vydržaním práva zodpovedajúceho vecnému
bremenukpozemku803/19,nakoľkotonebolopredmetomkonania,zobochrozhodnutívšakvyplýva,že
v prípade oboch pozemkov išlo o rovnaký skutkový stav vo vzťahu k splneniu podmienok pre vydržanievecného bremena. Navrhovateľ týmito rozhodnutiami disponoval od nadobudnutia vlastnícka práva k
svojim nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy, na ktorú poukazuje prvostupňový súd v tomto konaní
a aj na ich základe odôvodňoval oprávnenosť užívania oboch pozemkoch v rozsahu ich využívanej

časti, teda aj s ohľadom na tieto rozhodnutia bol v ich užívaní dobromyseľný. Vydaním uznesenia
sa súd absolútne odchýlil od svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe, čím zásadným spôsobom
narušil zásadu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Súd tak v jednej veci pri takých
istých skutkových zisteniach konštatoval, že právny predchodca navrhovateľa bol oprávneným držiteľom
vecného bremena a do jeho vydržacej doby započítaval aj vydržaciu dobu jeho právnych predchodcov,

pričom pri navrhovateľovi pri rovnakých skutkových zisteniach súd konštatoval, že navrhovateľ nie
je oprávneným držiteľom a ani do vydržacej doby nezapočítaval dobu, počas ktorej vykonávali toto
právni predchodcovia navrhovateľa. Navrhovateľ si opakovane dovolí uviesť, že išlo o totožné/rovnaké
skutkové okolnosti, avšak uznesenie, resp. závery z neho vyplývajúce sa absolútne rozchádzajú s
rozhodnutiami so sp. zn. 10C/84/97 a 8Co/431/97 (ďalej tiež ako „Rozhodnutia“), a to všetko za situácie,
kedy asfaltová komunikácia zriadená na pozemku s parc. č. 803/19 tvorí jeden neoddeliteľný celok

s asfaltovou komunikáciou nachádzajúcou sa na časti pozemku s parc. č. 803/10. Súd v ods. 32
uznesenia na jednu stranu konštatuje, že rozhodnutia sa týkali výlučne pozemku s parc. č. 803/19, avšak
túto skutočnosť príliš zužujúco a obmedzujúco, keďže ak právni predchodcovia splnili podmienky na
vydržanie pozemku s parc. č. 803/19, tak je logické, že by splnili, alebo že tieto podmienky splnil aj
navrhovateľ vo vzťahu k časti pozemku s parc. č. 803/10, a to najmä s poukazom na jeho objektívnu

a hmotnú prepojenosť s parc. č. 803/19. Navrhovateľ nespochybňuje uznesenie Najvyššieho súdu SR
so sp. zn. 9Cdo/239/2022, resp. právny názor Najvyššieho súdu SR vyplývajúceho z predmetného
rozhodnutiach ohľadom účelu a zmyslu konania o potvrdení vydržania podľa CMP, avšak uviedol, že ak
by súd správne skutkovo a právne posúdil okolnosti dané jednotlivo a v ich vzájomnom súhrne s tým, že
by niektoré skutočnosti účelovo neodignoroval, tak by musel dospieť k záveru, že v prípade navrhovateľa

je konanie o potvrdenie vydržania v zmysle CMP prípustné, a to z dôvodu, že navrhovateľ spolu s
jeho právnymi predchodcami splnili všetky podmienky na vydržanie vecného bremena spočívajúceho v
práve prechodu a prejazdu pešo a motorovými vozidlami cez časť pozemku s parc. č. 803/10 rovnakým
spôsobom, ako tieto podmienky splnili vo vzťahu k pozemku s parc. č. 803/19, čo bolo konštatované v
rozhodnutiach. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie postupom podľa

§ 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil z dôvodu porušenia zásady právnej istoty a predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí v neprospech navrhovateľa a zmysle § 391 ods. 1 CSP vec vrátil Okresnému súdu Nitra na
nové konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

(ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané navrhovateľom ako osobou, v neprospech ktorej
bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 362 ods.
1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle § 65, § 66 a § 67 zák. č. 161/2015
Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je
potrebné podľa § 387 ods. CSP ako vecne správne potvrdiť.

4. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

5. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
6. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zohľadnil v konaní

zistený skutkový stav a vec aj správne právne posúdil, pričom v odôvodnení rozhodnutia dal odpovede
a riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci podstatné skutočnosti, preto odvolací súd napadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil, a keďže
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP
odkazuje. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam, uvedeným v odvolaní

navrhovateľa, odvolací súd uvádza nasledovné.

7. Základným účelom, resp. úlohou konania o vydržanie v zmysle § 359a a nasl. CMP v znení
účinnom od 1. mája 2021 je zabezpečiť efektívne a relatívne rýchle potvrdenie vydržania vlastníckehopráva k nehnuteľnosti alebo potvrdenie vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
príslušným orgánom verejnej moci (súdom). Presun právomoci deklaratórnym rozhodnutím potvrdzovať
nadobudnutie vecného práva z notárov na príslušný súd je odôvodnený potrebou zabezpečiť nezávislé

a efektívne vydanie súdneho rozhodnutia deklarujúce vzniknutý stav o vecných právach, ktoré má byť
vydané v zákonom upravenom procese, aby sa tak zabezpečila najmä ochrana ústavného práva vlastniť
majetok garantovaná Ústavou Slovenskej republiky (dôvodová správa k zák. č. 68/2021 Z. z.)

8. Konanie o potvrdení vydržania pozostáva z dvoch fáz. Prvá fáza je konanie o vydaní vyzývacieho

uznesenia a druhá po vydaní vyzývacieho uznesenia. V rámci prvej fázy konania súd návrh
zamietne ak zistí, že nie sú splnené podmienky pre vydanie vyzývacieho uznesenia, teda skúma či
navrhovateľosvedčilsplneniepredpokladovvydržania.Vychádzapritomzopísaniaskutkovýchokolností
navrhovateľom v návrhu a ním označených, predložených dôkazov.

9. Ustanovenie § 359d v spojení s § 359e CMP reglementuje tzv. predprípravné štádium konania

o potvrdení vydržania (prvá fáza), ktoré má za cieľ vylúčiť z konania neodôvodnené a neopodstatnené
návrhy na začatie konania o potvrdení vydržania, pri ktorých je jednoznačne zrejmé, že k vydržaniu
nedošlo a súčasne nezaťažovať ostatných účastníkov konania. V odseku 2 ustanovenia § 359d zákon
upravuje náležitosti návrhu na začatie konania o potvrdení vydržania. V zmysle zákona musí návrh
na začatie konania o potvrdení vydržania obsahovať; a/ ktorému súdu je určené, b/ kto ho robí,

c/ ktorej veci sa týka, d/ čo sa ním sleduje, e/ podpis (všeobecné náležitosti podania), f/ opísanie
skutočností, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním, g/ označenie nehnuteľnosti
podľa údajov z katastra nehnuteľností, h/ označenie dňa, keď navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo
k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním (osobité náležitosti návrhu

na začatie konania).

10. V ustanovení § 359e ods. 1 veta druhá CMP je vyjadrený vyšetrovací princíp súdu, ktorý
stanovuje oprávnenie súdu vyzvať navrhovateľa na doplnenie návrhu na začatie konania a predloženie
ďalších dôkazov preukazujúcich nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním, ak to vzhľadom na zistené skutočnosti považuje za
potrebné a tieto si nevie zabezpečiť sám. Súd môže taktiež sám vykonať potrebné šetrenia, najmä ak ide
o skutočnosti a listiny, ktoré navrhovateľ nemôže sám bez svojej viny získať a predložiť súdu, prípadne
tieto nemá k dispozícii a ich získanie navrhovateľom a následné predloženie súdu by bolo možné len s
neprimeranými ťažkosťami, prípadne ide napríklad o také dôkazy, ktoré sa nachádzajú v informačných

systémoch verejnej správy a pod. (dôvodová správa k zák. č. 68/2021 Z. z.).

11. Predmetné ustanovenie (§ 359e CMP) tak primárne slúži súdu v situácii, ak z návrhu navrhovateľa
na potvrdenie vydržania nevyplývajú predpoklady na vydanie vyzývacieho uznesenia, aby poskytol
navrhovateľovi dostatočný priestor na efektívnu realizáciu jeho práv, sledujúc tak zistenie skutočného

stavu veci. Vo výsledku tohto procesu tak môže nastať stav, že súd návrh odmietne (§ 359e ods. 1
veta práv v spojení s § 8 ods. 1 CMP) alebo súd návrh zamietne, ak má súd za to, že hmotnoprávne
podmienky vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu navrhovateľom nemožno na základe doposiaľ zistených skutočností považovať za splnené.
Tým však nie je vylúčená aplikáciu inštitútu na odstraňovanie vád podania za subsidiárnej pôsobnosti

ustanovenia § 129 a nasl. CSP. Z uvedeného vyplýva, že zákon kategorizuje pri skúmaní návrhu na
potvrdenie vydržania dve roviny, a to: 1/ procesné podmienky, pod ktoré možno explicitne zaradiť
skúmanie účastníctva navrhovateľa (§ 8 ods. 1 CMP) a implicitné nedostatky návrhu podania vo veci
samej (§ 129 CSP), ktorých existencia odôvodňuje odmietnutie návrhu na potvrdenie vydržania a 2/
hmotnoprávne podmienky (meritórne), pod ktoré je možno zaradiť všetky osobitné náležitosti návrhu na

začatie konania o potvrdení vydržania (§ 359d ods. 2 CMP), ktorých neosvedčenie vedie k zamietnutiu
návrhu na potvrdenie vydržania. Slovné vyjadrenie „osvedčenie“ predpokladov pre nadobudnutie
vlastníckeho práva sa má vykladať vo význame „s vysokou pravdepodobnosťou preukázané“. Uvedený
záver treba hodnotiť aj v spojení s fázou konania po vydaní vyzývacieho uznesenia, kedy dochádza už
len k obmedzenému meritórnemu prieskumu vyššie uvedených predpokladov v korelácii s podanými

námietkami (ich včasnosťou a dôvodnosťou). Možno preto uzavrieť, že súd musí mať už vo fáze pred
vyzývacím uznesením preukázané splnenie všetkých hmotnoprávnych predpokladov pre nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním, v opačnom prípade súd návrh na začatie konania zamietne (§ 359e ods.
2 CMP).12. Keďže v danej veci je predmetom konania vydržanie práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu,
odvolací súd sa zaoberal aj najnovšou judikatúrou NS SR ohľadom tejto otázky.

13.1. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 71/2022 z 17. 04. 2024 uviedol,
že právnym dôvodom vzniku vecného bremena môže byť zmluva, dedenie, rozhodnutie príslušného
orgánu, zákon alebo vydržanie (§ 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka). V preskúmavanej veci
žiadal žalobca určiť existenciu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, spočívajúcemu v práve

prechodu a prejazdu cez predmetný pozemok žalovaných, pričom dôvodom vzniku tohto práva malo
byť jeho vydržanie (teda nie zriadenie vecného bremena súdom podľa § 151o ods. 3 Občianskeho
zákonníka). Predpokladmi tohto spôsobu nadobudnutia sú oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej
vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania (rozsudok najvyššieho súdu z 10. decembra 2008
sp. zn. 5Cdo/260/2008). Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu toto právo patrí, pričom dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná

z objektívneho hľadiska (rozsudok najvyššieho súdu zo 16. decembra 2008 sp. zn. 2Cdo/271/2007).

13.2. Nadväzujúc na predchádzajúcu judikatúru (okrem vyššie citovaných rozhodnutí
tiež 5Cdo/49/2010, 3Cdo/12/2010, 4Cdo/287/2006, 5Cdo/234/2009) najvyšší súd v rozsudku
z 22. februára 2018 sp. zn. 3Cdo/147/2016 konštatoval, že jedným z predpokladov vydržania práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu je skutočnosť, že ten, kto určitú nehnuteľnosť užíva (napríklad
za účelom prechodu alebo prejazdu), je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že koná
ako oprávnený z vecného bremena. Rozhodujúcim tu nie sú subjektívne predstavy alebo domnienky
konajúceho; jeho dobromyseľnosť musí byť, podobne ako v prípade vydržania vlastníckeho práva,
posudzovaná z objektívneho hľadiska, to znamená z hľadiska, či pri zachovaní náležitej opatrnosti,

ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal
alebo mohol mať pochybnosti, že vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Sama skutočnosť,
že nehnuteľnosť užíva nerušene po dobu presahujúcu 10 rokov, nezakladá dobrú vieru o tom, že ide
o výkon práva zodpovedajúci vecnému bremenu. Z rozhodnutí súdu prvej inštancie ani odvolacieho
súdu však nie je zrejmé, od akej udalosti, resp. právnej skutočnosti odvodzovali žalobca a jeho právni

predchodcovia dobromyseľnosť vo vzťahu k svojmu právu prechodu a prejazdu, t. j. domnienku, že
nejde len o tolerovaný prechod bez právneho dôvodu, ale, že im toto právo patrí ako vecné bremeno in
rem, teda vzťahujúce sa na nimi vlastnené nehnuteľnosti (tzv. putatívny, domnelý právny titul). Nebolo
sporné, že po predmetnom pozemku v minulosti prechádzali nielen právni predchodcovia žalobcu, ale
aj iní obyvatelia obce (skracujúc si tak cestu medzi „prednou“ a „zadnou“ ulicou), takéto prechádzanie

však samo o sebe nezakladá právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

14. Keďže podľa § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka právo zodpovedajúce vecnému bremenu
možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním) a ustanovenia § 134 tu platia obdobne, odvolací
súd sa zaoberal aj najnovšou judikatúrou zaoberajúcou sa vydržaním, ktoré je potrebné aplikovať na

danú vec.

15.1. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4Cdo 41/2023 z 25. 04. 2024 ohľadom tejto otázky
uviedol:

15.2. Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré
svedčia záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia
(titulu) - teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ
je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať nielen

zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu
(titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Iba vzhľadom na formu právneho úkonu (ústnu alebo
i písomnú) nemožno vylúčiť, ani potvrdiť existenciu dobrej viery držiteľa pri nadobúdaní nehnuteľnosti
bez toho, aby nedošlo k zohľadneniu konkrétnych právnych, ale i skutkových okolností prípadu
spojených s prevodom nehnuteľností - viažucich sa k nadobúdaciemu titulu (porovnaj napríklad Cpj

69/83 z 30. marca 1992). Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky
okolnosti, sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke
právo. Tento titul nemusí byť vždy daný. Postačí, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
v dobrej viere, že tu taký titul je. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je potrebnévždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska samotného účastníka konania (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 27. apríla 2006 sp. zn. 22Cdo/984/2006). Nie je vylúčené, aby
k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného, či

neplatného). Je potrebné však vziať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom
na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu
dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam,
kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný
je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú

možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen
skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných
právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych
skutočností. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci
z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je
právny omyl neospravedlniteľný (viď tiež napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 3Cdo/97/2009, 4Cdo/283/2009, 5Cdo/30/2010, 3MCdo/7/2010,3MCdo/8/2010, 6MCdo/5/2010).
Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje účastníka
- pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou
právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť.

15.3. Dobrá viera držiteľa sa musí teda vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok
nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda aj na existenciu platnej zmluvy o prevode
nehnuteľnosti. Judikatúra súdov je konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti
po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme,
nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v

zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo/49/2010). Na základe ústnej
zmluvy o jej prevode nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci
aj keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva
postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti

(m.m. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. decembra 2013 sp. zn. 1Cdo/137/2011).

15.4. V danom prípade nie je celkom zrejmé, od čoho žalobca svoj titul vstupu do držby odvodzuje,
keď tvrdí, že sa držby ujal jeho právny predchodca po zániku I. spoločnosti, zároveň ho odvodzuje od
darovacej zmluvy o prevode pozemku a v neposlednom rade od súhlasu predsedu Poľnohospodárskeho

družstva Osikov s užívaním nehnuteľnosti. Ako už bolo uvedené vyššie, omyl vychádzajúci z neznalosti
jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka ospravedlniteľný nie je. Žalobca
nepreukázal so zreteľom na všetky okolnosti, že bol dobromyseľný, predovšetkým nepreukázal riadny
vstup do držby. Samotné dlhodobé užívanie nehnuteľnosti, ani nerušenie v užívaní pre dobromyseľnosť
nepostačuje.

15.5. Úprava inštitútu vydržania je v našej platnej právnej úprave zakotvená v ustanovení § 134
Občianskeho zákonníka. Vydržaním možno nadobudnúť vlastnícke právo k hnuteľnej veci aj
k nehnuteľnosti, pokiaľ sa vlastnícke právo nenadobudlo na základe iného právne titulu. Inter alia
možno vydržať aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Nevyhnutným predpokladom vydržania je

oprávnená držba držiteľa. O oprávnenosť držby ide v tom prípade, ak je držiteľ dobromyseľný o tom,
že mu vec alebo právo patrí. Pri pochybnostiach o oprávnenosti držby platí domnienka oprávnenosti
držby, a tým teda aj dobromyseľnosti. Treba pritom posudzovať, či držiteľ pri bežnej opatrnosti mal
alebo mohol mať pochybnosti, či mu vec alebo právo patrí. Do doby, po ktorú je potrebné mať vec
v oprávnenej držbe sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

Nie je vylúčená ani dobromyseľnosť držby contra tabulas. Ide o prípad, keď je osoba dobromyseľným
držiteľom napriek tomu, že v katastri nehnuteľností je ako vlastník označená iná osoba ako držiteľ.
Takýmito prípadmi môže byť napríklad, ak je vlastník pozemku parcely registra „E“ presvedčený, že
je vlastníkom pozemku parcely registra „C“ alebo vice versa. Ďalšími prípadmi môže byť, ak namiesto
pôvodného vlastníka pozemku, dôjde k zápisu inej osoby, bez toho, aby sa pôvodný vlastník o tejto

zmene dozvedel. Vydržanie patrí medzi originárne spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva. Je to tak
z dôvodu, že vydržateľ neodvodzuje svoje vlastnícke právo od vlastníckeho práva pôvodného vlastníka,
ale od inej právnej skutočnosti, ktorou je uplynutie rozhodnej doby, počas ktorej bol oprávneným
držiteľom. Pri derivátnom nadobudnutí vlastníckeho práva, nový vlastník odvodzuje svoje vlastníckeprávo od skoršieho vlastníka a nadobúda vlastníctvo len za splnenia podmienky, že aj skorší vlastník
bol vlastníkom veci. Možno povedať, že pri derivátnom nadobúdaní je plne prítomná zásada nemo plus
iuris. Pri originárnom nadobudnutí ergo bude právne bezvýznamné spochybnenie vlastníckeho práva

predchádzajúcich vlastníkov, resp. držiteľov. Originárne nadobudnutie tak bude hojiť právne vady alebo
nedostatok nadobúdacieho titulu.

16. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z uvedeného, pričom k odvolacím námietkam navrhovateľa
považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ navrhovateľ uvádzal, že dobromyseľnosť navrhovateľa v danom

prípade je daná objektívnou skutočnosťou, ktorou je zameranie práva zodpovedajúcemu vecnému
bremenu aj cez časť pozemku s parc. č. 803/10, a to na základe geometrického plánu vypracovaného
F. H. G. pod č. 22682376-108/95, ktorý bol vyhotovený dňa 08. 11. 1995 pre účely súdneho konania
vedeného Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 10C/84/97 a Krajským sodom v Nitre pod sp. zn.
8Co/431/97, s týmto jeho názorom sa odvolací súd nestotožňuje. V čase vydania uvedených rozsudkov
platil Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP), ktorý počnúc od 1. júla 2016 nahradil Civilný sporový

poriadok.Podľa §153ods. 2OSPúčinnéhovčase rozhodovaniaOkresnéhosúduNitravovecivedenej
pod sp. zn. 10C 84/97 teda súd musel vychádzať z návrhu navrhovateľa a nemohol prisúdiť viac, než
sa navrhovateľ v tomto konaní domáhal, pretože nešlo o konanie, ktoré bolo možné začať aj bez návrhu
ani o konanie, pri ktorom by určitý spôsob vyrovnania a vzťahu medzi účastníkmi vyplýval z právneho
predpisu. Rovnako to platí aj za terajšej právnej úpravy, pričom je to vyjadrené v ustanovení § 216 ods.

1 CSP tak, že súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. Z tohto rozsudku tiež vyplýva, že navrhovateľ
Stavex, v.o.s. sa v tom čase domáhal voči odporcovi J. K. ako vlastníkovi parcely č. 803/19, vedenej
na LV č. XXX v kat. úz. D. E. nadobudnutia vecného bremena - práva prechodu cez túto parcelu
vydržaním. Predmetom konania 10C 84/97 parc. č. 803/10, ktorá je predmetom terajšieho konania
nebola, čo uviedol zo samotného návrhu Stavex, v.o.s., ktorý už v návrhu uviedol, že prístup k parcelám

žalobcu bol využívaný aj cez parcelu č. 803/10, ktorej vlastník v súčasnosti navrhovateľovi nebráni
používať cestu – prechod, a preto nie je v tomto konaní žalovaný. Už v tom čase teda bolo právnemu
predchodcovi navrhovateľa zrejmé, že cesta, ktorú využíva sa dotýka dvoch parciel, vo vlastníctve
odlišných osôb, pričom napriek tejto jeho vedomosti si právne neusporiadal vecné bremeno vo vzťahu
k obom, ale len k jednej z nich. Z toho potom vyplýva, že dokazovanie nebolo zamerané na parcelu č.

803/10, ktorá je predmetom tohto konania, ale len na parcelu č. 803/19, ktorá bola predmetom v tom
čase prebiehajúceho sa konania 10C 84/97, preto ani nemožno tvrdiť, že ak by si právny predchodca
navrhovateľa spoločnosť Stavex, v.o.s. v konaniach vedených Okresným súdom Nitra pod sp. zn.
10C/84/97 a Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 8Co/431/97 uplatňoval nárok na potvrdenie vydržania
vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu pešo a motorovými vozidlami cez časť

pozemku s parc. č. 803/10, tak by mu s veľkou pravdepodobnosťou konajúce súdy vyhoveli. Ak nebol jej
vlastník účastníkom konania a táto parcela nebola predmetom konania, nemožno predpokladať, akú
obranu voči návrhu vtedajšieho navrhovateľa by zvolil, ani bez znalostí skutkových okolností vychádzať
len z tvrdenia navrhovateľa, že skutkové okolnosti ohľadom parciel č. 803/19 a 803/10 boli rovnaké.
Ohľadom tohto nebolo vykonané dokazovanie, pretože bolo zamerané len na parcelu, ktorá bola v tom

čase predmetom konania, teda parc. č. 803/19, a preto je záver navrhovateľa o tom, že aj ohľadom
tejto parcely by bolo jeho právnemu predchodcovi vyhovené len v rovine dohadu. A aj keď je pravdou,
že geometrický plán vypracovaný F. H. G. pod č. 22682376-108/95, ktorý bol vyhotovený dňa 08. 11.
1995 zasahuje aj do parc. č. 803/10, a to napriek tomu, že nebola predmetom tohto konania, odvolací
súd poukazuje na to, že podľa § 159 ods. 2 OSP je pre účastníkov a pre všetky orgány záväzný

výrok právoplatného rozsudku, teda rozsudku OS Nitra sp. zn. 10C 84/97 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 8Co/431/97, ktorý sa parc. č. 803/10 nedotýka. Záväzný je výrok,
nie samotná príloha rozsudku. Aký následok by mohol mať tento nesúlad výroku s prílohou presahuje
rámec konania o vydržaní, preto sa tým odvolací súd nezaoberal. Z uvedeného potom vyplýva aj to, že
navrhovateľ pri bežnej opatrnosti sa mohol dozvedieť, že vecné bremeno, ktoré pri kúpe nehnuteľností

od Stavex, v.o.s. získal, aj keď navonok pôsobí ako jednotný celok, pozemná komunikácia, ide o dve
parcely, pri ktorých bez bližšieho zistenia skutkových okolností nemožno hovoriť o tom, že skutkovo a aj
právne ide ohľadom oboch nehnuteľností o totožnú situáciu, ako tvrdil navrhovateľ. Bez preukázania
týchto skutočností navrhovateľom v návrhu na potvrdenie vydržania práva zodpovedajúcemu vecnému
bremenu sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že navrhovateľ v tomto

konaní neosvedčil, že bol vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti dobromyseľným držiteľom, keďže
nepreukázal právnu skutočnosť, od ktorej by si mohol odvodzovať svoju dobromyseľnosť. Rovnako
tak sa stotožňuje so súdom prvej inštancie aj v tom, že táto skutočnosť mu nebráni domáhať sa ním
tvrdeného nároku v sporovom konaní, ktorého rozsah dokazovania je odlišný v konaním o potvrdenívydržania, a v ktorom na preukázanie ním tvrdených skutočností môže navrhovať a predkladať aj ďalšie
dôkazy, ktorými v tomto konaní neargumentoval.

17. Čo sa týka odvolacieho dôvodu, že vydaním uznesenia sa súd absolútne odchýlil od svojej
predchádzajúcej rozhodovacej praxe, čím zásadným spôsobom narušil zásadu právnej istoty a
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, k tomu odvolací súd poukazuje na bod 12. rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/1/2024 zo dňa 13. mája 2024, v ktorom sa NS SR zaoberal
vydržaním, pričom v tomto bode rozobral vývoj súdno-aplikačnej praxe v súvislosti s vydržaním. Prax

súdov ohľadom tejto otázky sa v priebehu rokov menila, čo môže znamenať aj to, že obdobie, v ktorom
je návrh podaný, môže mať vplyv aj na výsledok v obdobných veciach, avšak odvolací súd pri svojom
rozhodnutí zohľadňoval najnovšiu judikatúru NS SR ohľadom tejto otázky.

18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP a § 52 CMP tak,
že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).