Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 11, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/22/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121386331
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:6121386331.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a sudkýň JUDr.

Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C.
XXXX/XX, D., 2/ E. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., 3/ G. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom
C. XXXX/XX, D., 4/ G. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., 5/ J. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom
A. XXX, L., 6/ M. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., 7/ B. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom C.
XXXX/XX, D., 8/ G. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., 9/ C. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom
L. XX/XX, XXXX B., D., 10/ G. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., 11/ G. P., nar. XX. XX.
XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., 12/ Q. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., 13/ R. N., nar. XX.

XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., 14/ M. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., 15/ C. N., nar.
XX. XX. XXXX, bytom S. XXX/X, T., 16/ B. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom, C. XXXX/XX, D., 17/ L. N., nar.
XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., 18/ I. O., nar. XX. XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., 19/ U. A. N.,
nar. XX. XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., 20/ Q. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., 21/ U.
K. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., 22/ C. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, D.,
23/ C. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., 24/ T. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX,
D., 25/ C. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., 26/ E. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/

XX, D., 27/ L. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., zastúpení: Advokátska kancelária JUDr.
CIMRÁK s.r.o., so sídlom Štefánikova 7, Nitra, IČO: 36 868 876, proti žalovanému: Občianske bytové
družstvo Šurany, so sídlom MDŽ č.1, Šurany, IČO: 34 122 729, o zaplatenie 4 813,88 eura, o odvolaní
žalobcov v 1. až 27. rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky (ďalej „súd prvej inštancie“) zo
dňa 21. decembra 2023 č.k. 4C/61/2021-360 (ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie“), takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanýmánároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavočižalobcomv1.až27.radevplnomrozsahu,

o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov
a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne
samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku.
1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že žalobcovia sú vlastníkmi bytov v bytovom
dome, ktorého správu vykonával žalovaný. Vlastnícke právo žalobcov vyplýva z listu vlastníctva číslo
XXXX pre katastrálne územie D.. Žalobcovia sa žalobou domáhali od žalovaného sumy 4 813,88 eura,

a to žalobcovia v 1/ až v 22/ rade, žalobcovia v 24/ až v 27/ rade každý v sume 183,31 eura, žalobca
v 23/ rade v sume 47,82 eura, titulom platieb za správu žalovanému ako správcovi bytového domu
nachádzajúceho sa v D., zapísaného na LV č. XXXX pre kat. úz. D. na adrese D. C. XXXX/XX J. C.
XXXX/XX za obdobie žalobcovia v 1/ až v 22/ rade, žalobcovia v 24/ až v 27/ rade od 01. 06. 2018 do31. 04. 2020, t.j. za 23 mesiacov po 7,97 eura, spolu u každého z nich v sume 95,64 eura a
žalobca v 23/ rade za obdobie od 01. 11. 2019 do 31. 04. 2020, t.j. 6 mesiacov po 7,97 eura. Za obdobie
od 01. 01. 2019 do 31. 12. 2019 u žalobcov v 1/ až v 8/ rade a v 10/ až v 25/ rade a u žalobcu v 27/

rade príspevok na správu predstavoval u každého z nich 95,64 eura. Za obdobie od 01. 01. 2020 do
30. 04. 2020 u žalobcov v 1/ až v 5/ rade a v 7/ až v 15/ rade, v 17/ až v 24/ rade, 26 a 27/ rade zistil,
že príspevok na správu predstavoval u každého z nich 31,88 eura, okrem žalobcu v 26/ rade u ktorého
bol vo výške 27,89 eura, žalobcu v 24/ rade u ktorého bol vo výške 27,89 eura a žalobcu v 8/ rade u
ktorého predstavoval sumu 29,88 eura.

1.2.Vyúčtovaniezarok2019bolovlastníkombytovéhodomuodovzdanévloženímdopoštovejschránky,
za rok 2017 bolo vyúčtovanie doručené jednotlivým vlastníkom, čo potvrdili vlastnoručným podpisom,
taktiež aj za rok 2018.
1.3.Žalovanýneuznalnárokžalobcov,vzniesolnámietkupremlčania,pričompoukázalnaskutočnosť,že
k31.12.2017nebolzapísanývzoznamesprávcov,tedapodľazákonačíslo182/1993Zb.savzťahujúna
neho len ustanovenia § 8a ods. 9 a ods. 10 tohto zákona, ostatné ustanovenia, týkajúce sa predloženia

návrhu plánu opráv, predloženia správy o činnosti a predloženia vyúčtovania spojené s užívaním bytu,
nie sú pre neho záväzné.
1.4. Ďalej mal súd prvej inštancie preukázané, že dňa 03. 04. 2020 vlastníci bytov odsúhlasili, že
rušia zmluvné vzťahy o dodávke plnení služieb k 01. 05. 2020 so žalovaným. Tiež bolo preukázané,
že vlastníci bytov dňa 04. 10. 2018 odsúhlasili montáž elektronického rozvádzača, modernizáciu

kabín výťahov a umiestnenie zabezpečovacieho zariadenia. Dňa 15. 03. 2019 odsúhlasili rozpočítanie
množstva dodaného tepla na vykurovanie v bytoch v pomere 70% podľa meračov a 30% na plochu.
Žalovanému bola vyúčtovaná suma 1 122 eur za opravu výťahu dňa 26. 11. 2018, suma 2 520 eur dňa
14. 11. 2018, dňa 08. 03. 2019 suma 1 378,28 eura za dodanie a montáž priemyselnej televízie, dňa
13. až 15. 05. 2019 bola vykonaná skúška plynových zariadení vo všetkých bytoch, čo bolo potvrdené

vlastníkmi a nájomcami bytov podľa prezenčnej listiny ich podpismi. Dňa 24. 04. 2020 bola vykonaná
skúška bleskozvodu. Žalovaný listom zo dňa 05. 02. 2020 oznámil žalobcom, že dňa 30. 06. 2018
prestala platiť podpísaná zmluva o výkone správy medzi žalovaným a vlastníkmi bytového domu.
1.5. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 100 ods. 1, § 101, § 107
ods. 1, § 132, § 150 ods. 1, § 215 ods. 1, ods. 2 CSP (Civilný sporový poriadok, zákon číslo 160/2015

Z.z.), § 1 ods. 1, § 8 ods. 1, § 8a ods. 1, ods. 8, ods. 9, ods. 10 § 8b ods. 1, ods. 2 zákona číslo
182/1993Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o vlastníctve bytov“) .
1.6. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že
žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno tvrdenia o tom, že zaplatili správcovi mesačne sumu 7,97

eura, pričom bolo ich povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto
skutočnosti. žalobcovia ako vlastníci bytov domáhajú voči správcovi vyplatenia poplatku za správu, z
dôvodu, že správca nedodržal svoje povinnosti v zmysle § 8a ods. 2 zákona o vlastníctve bytov, t.j., že
nepredložil do 30. novembra bežného roka plán opráv na nasledujúci kalendárny rok. Z predložených
dôkazov, ako aj z vyjadrení žalovaného vyplynulo, že žalovaný k 31. 12. 2017 nebol zapísaný do

zoznamu správcov, takže sa naňho nevzťahovali ustanovenia § 8a ods. 9 a ods. 10 zákona. Žalovaný
napriek tomu aj naďalej vykonával tie činnosti, ktoré mal správca vykonávať z dôvodu, že zo strany
vlastníkov nebola uzavretá zmluva o výkone správy s novým správcom, preto mu prináleží poplatok za
správu.
1.7. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že z vyúčtovaní za roky 2018, 2019 a do 30. 04. 2020 zistil, že u

žalobcov v 1/, v 8/, v 12/, v 16/, v 17/, v 24/ a v 26/ rade výška príspevku za správu za uvedené roky činí
sumu 79,68 eura, teda v žiadnom prípade nemôže výška príspevku za 23 mesiacov predstavovať sumu
183,31 eura. Keďže zo strany žalobcov neboli doložené žiadne dôkazy týkajúce sa výšky príspevku
za výkon správy u týchto žalobcov, nemohol posúdiť uplatnený nárok. Takisto nebol predložený žiadny
dôkaz ohľadne žalobcu v 25/ rade za obdobie od 01. 01. 2020 do 30. 04. 2020, preto ani u tohto žalobcu

nevedel posúdiť uplatnený nárok. V konečnom však súd prvej inštancie nevedel súd posúdiť nárok ani
jedného zo žalobcov, pretože žalobcovia nepredložili žiadne relevantné dôkazy, ktorými by preukázali
svoj nárok.
1.8. Právny zástupca žalobcov žiadal, aby súd zaviazal žalovaného predložiť dôkaz, a to výpisy z účtov
žalovaného, z ktorých by bolo zrejmé, kedy ktorý zo žalobcov zaplatil príspevok za správu žalovanému.

Ak by súd uložil žalovanému takýto dôkaz predložiť, ani z výpisu z účtu by nebolo zrejmé, v akej výške
mali žalobcovia platiť príspevok za správu žalovanému, kedy bola splatnosť jednotlivých platieb a na
základe akej právnej skutočnosti plnili žalobcovia žalovanému mesačne a či vôbec išlo o mesačné
platby, či plnili platby preddavkovo alebo či boli platby uhrádzané za daný kalendárny mesiac, kedyvôbec boli splatné. Ďalej žalobcovia súdu nepredložili relevantné dôkazy o tom, že platby boli správcom
prijaté, kedy a na aký účet alebo akou formou boli platby zo strany jednotlivých vlastníkov bytov a
nebytových priestorov uhradené. Ak žalobcovia tvrdia, že žalovaný prijal neoprávnené platby, že vôbec

nejaké platby prijal, je ich povinnosťou v konaní špecifikovať presnú výšku platby každého jedného zo
žalobcov, nestačí tvrdenie žalobcov, že žalovaný nepopiera, že platby od žalobcov obdržal.
1.9. Súd prvej inštancie ďalej konštatuje, že dôkazné bremeno v tomto konaní spočívalo na žalobcoch,
ktorý sa domáhali voči žalovanému plnenia z bližšie nezisteného právneho vzťahu, keď v konaní vyšlo
najavo, že žalovaný ako správca bytového domu stratil svoje oprávnenie vykonávať správu, pretože k

31. 12. 2017 nespĺňal podmienky na zápis do registra správcov. Napriek tejto skutočnosti vykonával v
nevyhnutnej miere a nevyhnutnom rozsahu správu bytového domu v zmysle § 8 ods. 8 až 10 zákona
o vlastníctve bytov, riadil sa ustanoveniami vypovedanej zmluvy o výkone správy. Zákon o vlastníctve
bytov vyslovene nezakazuje, aby aj po ukončení zmluvy o výkone správy, ak pôvodný správca naďalej
vykonáva svoju činnosť, správca účtoval príspevok za výkon správy.
1.10. V konaní bolo preukázané, že žalovaný aj po 30. 06. 2018 naďalej zabezpečoval prevádzku

bytového domu, o čom predložil relevantné dôkazy, tieto skutočnosti zo strany žalobcov v konaní popreté
neboli.
1.11. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia, ktorí sa domáhali nároku na zaplatenie
peňažnej čiastky, boli povinní tento nárok riadne skutkovo preukázať, a to preukázať na základe
akej právnej skutočnosti platili podľa ich tvrdenia žalovanému sumu 7,97 eura mesačne, prečo túto

sumu žalovanému platili aj po 30. 06. 2018, kedy bola splatnosť jednotlivých splátok. Žalobcovia
žiadali, aby súd uložil edičnú povinnosť žalovanému na predloženie dôkazu, z ktorého je zrejmé, kedy
žalobcovia jednotlivé platby žalovanému uhradili, či ich vôbec uhradili a v akej výške. Zásada rovnosti
strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného
postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS

43/95). Ústava v citovanom čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť
účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje
§ 18 ods. 1 OSP (článok 6 CSP), podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké
postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie,
ktoré zabezpečí spravodlivé rozhodnutie vo veci. Civilný sporový poriadok je okrem iného budovaný

na zásade kontradiktórnosti, pričom sa priorizuje procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne
povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení.
Súd môže zásadne vykonať iba tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu. Ak teda žalobcovia nepredložili
relevantné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ich povinnosť tvrdenia je sankcionovaná procesnými
prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Súd v prípade ak žalobcovia neunesú

dôkazné bremeno, nemôže prenášať ťarchu dôkazného bremena na protistranu, t. j. na žalovaného,
pretože by to bolo v príkrom rozpore so zásadami sporového konania, podľa ktorého každá zo strán
musí svoje tvrdenia podložiť relevantnými dôkazmi. V predmetnom prípade nestačilo zo strany žalobcov
označiť dôkaz na preukázanie svojich tvrdení, pretože tento dôkaz riadne v konaní neoznačili (žiadali
výpis z účtu žalovaného, avšak nekonkretizovali o aký výpis sa malo jednať, z akého peňažného ústavu),

navyše žiadali, aby žalovaný predložil dôkaz, ktorým by mal žalovaný preukázať tvrdenie žalobcov, čo
hrubým spôsobom podľa názoru súdu porušuje v konaní rovnosť strán. Keďže žalobcovia podľa názoru
súdu neuniesli dôkazné bremeno, nepreukázali v konaní relevantným spôsobom svoje tvrdenia, preto
súd žalobu v plnom rozsahu zamietol.
1.12. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku

(zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“) a žalovanému, v konaní plne úspešnému, priznal nárok
na plnú náhradu trov konania. O výške jeho nároku na náhradu trov konania súd rozhodne podľa § 262
ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaním žalobcovia. Dôvodili, že súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/
CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
(§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky

procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm.
g/ CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 písm. h/ CSP).2.1. Nestotožnili sa so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebola preukázaná výška nároku
žalobcu. Súd prvej inštancie bez odôvodnenia odignoroval skutočnosť, že žalobcovia predložili zmluvu
o výkone správy z roku 2015, kde v čl. 2 bod 4 je ustálená povinnosť vlastníkov bytov platiť správcovi

platby za právu na základe kalkulácie úhrady za užívanie bytu a služieb spojených s užívaním bytu.
Žalobcoviapredložiliajvzorovékalkulácie,vktorýchjeuvedenásuma7,97eura.Žalovanýtietoskutkové
tvrdenia nepoprel, z ktorého dôvodu poukázali na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP. Tým je naplnený
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, nakoľko súd na základe vykonaného dokazovania
dospel k nesprávnym skutkovým záverom.

2.2. Nestotožnili sa tiež so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovia nepreukázali zaplatenie
predmetných poplatkov za správu žalovanému v sledovanom období. Žalobcovia predložili vyúčtovania
vyhotovené žalovaným, z ktorých je nesporné, že žiaden zo žalobcov nemal nedoplatky vo vzťahu
k poplatku za správu. Ak by tieto poplatky neplatili, žalovaný by evidoval ako nedoplatky, čo by sa
odzrkadlilo vo vyúčtovaniach. Ďalším dôkazom preukazujúcim úhradu týchto poplatkov je fakt, že
žalovaný nenamietal, že by mu žalobcovia poplatky neuhradili. K spochybňovaniu úhrad sa žalovaný

uchýlil až v závere konania, pričom nevysvetlil rozpor spočívajúci v tom, že najskôr úhrady potvrdil,
neskôr ich popieral. Takúto obranu mal súd vyhodnotiť ako účelovú, keďže žalovaný neprodukoval
žiadny dôkaz. Súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné vykonať navrhnutý dôkaz zo strany
žalobcov spočívajúci v uložení edičnej povinnosti žalovanému predložiť výpisy z konkrétnych účtov
za sledované obdobie na preukázanie skutočného zaplatenia poplatkov za správu. Považujú za

irelevantné zistenie súdu, že niektorí žalobcovia neboli v čase platenia poplatkov za správu vlastníkmi
bytov, ale len nájomníkmi. Žalovaný im predpisoval poplatky za správu, ktoré hradili, čo žalovaný
nepoprel. V čase podania žaloby boli všetci žalobcovia vlastníci bytov. Súd prvej inštancie tak dospel na
základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým záverom, rozhodnutie trpí vadou v zmysle
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP.

2.3. Odvolatelia sa nestotožnili so záverom súdu prvej inštancie, že nekonkretizovali o aký výpis sa
malo jednať, z akého peňažného ústavu. Toto tvrdenie súdu považujú za zavádzajúce, nakoľko na
pojednávaní dňa 21. 09. 2023 konkretizovali tak peňažný ústav, ako aj obdobie a tiež čísla účtov. Podľa
ich názoru bolo hospodárnejšie, aby žalovaný predložil sumarizovaný výpis z účtov k týmto platbám,
nakoľko je to neporovnateľne efektívnejšie a jednoduchšie pre konanie, ako keby malo 27 žalobcov

doručiť súdu svoje výpisy z účtu za každú jednu platbu jednotlivo.
2.4. Žalobcovia navyše dôvodia, že na zmluvu o výkone správy sa v zmysle rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 1VCdo/5/2019 uplatňujú pravidlá na ochranu spotrebiteľa. V zmysle ustanovenia §
295 CSP môže vykonať súd aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol a tiež poukázali na ustanovenie
§ 296 CSP, podľa ktorého spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Taktiež poukázali na
rozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.6Cdo/107/2022,vzmyslektorého:„Vprípade,aksúdnevykoná
určitý, účastníkom navrhnutý dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť,
prečo dôkaz nevykonal“. Významné je i rozhodnutie NS SR sp.zn. 7Cdo/205/2019, v zmysle ktorého
nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi: prvým je argument,

podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ktorú treba overiť, je bez relevantnej súvislosti s predmetom
konania. Ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí tvrdenú skutočnosť a tretím argumentom je
nadbytočnosť dôkazu. Ak tieto dôkazy zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 Ústavy SR.
2.5. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy o výkone správy mohol aj súd vyžiadať od žalovaného

kalkulácie na jednotlivé mesiace pre každého žalobcu, pričom týmto spôsobom nepostupoval, čím
zasiahol žalobcom do ich práva na spravodlivý proces, súdom zistený skutkový stav neobstojí, pretože
sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, procesného útoku, ktoré neboli uplatnené.
2.6. Žalobcovia konštatujú, že súd prvej inštancie úplne odignoroval skutočnosť, že žalovaný zatajoval
zánik jeho oprávnenia správcu od 30. 06. 2018 a to až do 06. 02. 2020 a napriek tejto skutočnosti im

účtoval poplatky za správu, na ktoré nemal nárok. Žalovanému je zákonom uložená povinnosť, aby do
siedmych dní od nadobudnutia právoplatnosti o vyčiarknutí zo zoznamu správcov oznámil vlastníkom
bytov a nebytových priestorov zánik jeho správcovstva, čo však žalovaný neurobil. Súd prvej inštancie
sa však touto skutočnosťou vôbec nezaoberal a radšej skúmal a dokazoval bez akejkoľvek logiky
a odôvodnenia rôzne nepodstatné skutočnosti.

2.7. Záverom žalobcovia upozorňujú, že súd prvej inštancie sa neriadil kasačne záväzným právnym
názorom odvolacieho súdu, nakoľko sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcov obsiahnutou v ich
odvolaní. Tým je rozsudok súdu prvej inštancie nepreskúmateľný.2.8. Navrhujú zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe žalobcov vyhovieť a priznať
nárok na náhradu trov konania.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov dôvodí, že už v podanom odpore namietal, že
z návrhu nie je zrejmé a ani inými dôkazmi uvedené, kedy žalobcovia, t.j. v ktorý deň v mesiaci a v ktorom
roku uhradili mesačnú platbu za správu a to z toho dôvodu, že si žalobcovia svoj nárok odvodzujú podľa
jednotlivých mesiacov a rokov. Žiada predložiť doklady o zaplatení platby za správu podľa jednotlivých
mesiacov, nakoľko si žalobca odvodzuje svoje právo na zaplatenie podľa jednotlivých mesiacov a rokov

a tomu má zodpovedať aj jeho dôkaz. Žalovaný už nie je viac ako rok správcom bytového domu a všetky
dokumenty odovzdal novému správcovi, čo znamená, že nevie posúdiť, či naozaj a kedy bola zaplatená
platba za správu jednotlivými žalobcami. Žalovaný nechcel a nemohol zamlčať úhrady žalobcov za
služby spojené s užívaním bytu, nakoľko úhrady sa vykonávajú z prostriedkov, ktoré na účet zasielajú
vlastníci a bez týchto úhrad by celý bytový dom nemohol odoberať služby spojené s bývaním, ako napr.
dodávky teplej vody, tepla, vody a pod., ako aj vykonávať opravy a údržbu bytového domu. To však

neznamená, že má žalovaný predkladať dôkazy za žalobcu. Splnomocnenec žalobcov mal dostatočne
dlhý čas na zaobstaranie si dôkazov o zaplatení poplatku za správu podľa jednotlivých žalovaných
mesiacov a nie iba si vypočítať trovy konania.
3.1. Žalovaný ďalej dôvodí, že žalobcami sú aj fyzické osoby, ktoré v čase, za ktorý si nárokujú žalovanú
sumu, neboli vlastníkmi, ale iba nájomcami družstevného bytu a vlastníkom týchto bytov bol žalovaný.

Nájomca nie je vlastník bytu a na nájomcu sa úpravy zákona č. 182/1993 Zb. nevzťahujú. Žalobcovia
v 8., 12., 16., 17., 24. a 26. rade boli nájomcovia. Títo žalobcovia nemajú aktívnu vecnú legitimáciu na
podanie žaloby v znení, ako bola súdu podaná. Nájomcom sa nepredkladá plán opráv a ani vyúčtovanie
a správa o činnosti správcu. Režim nájomcu je založený len a len na základe nájomnej zmluvy a nie na
základe zmluvy o výkone správy, resp. faktickej správy bytového domu.

3.2. Žalovaný vykonával tzv. faktickú správu bytového domu, t.j. analogicky v zmysle ustanovení zákona
č. 182/1993 Z.z., keďže mal v predmetom období len niektoré povinnosti, avšak s tým, že zákon v tomto
období dovoľuje účtovať faktickému správcovi poplatok za správu.
3.3. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobcovia boli v konaní zastúpení advokátom, preto súd nemá
všeobecnú poučovaciu povinnosť podľa § 160CSP. Poukazuje na ustanovenie § 291 ods. 3 CSP, podľa

ktorého, ak je spotrebiteľ zastúpený advokátom, ustanovenie § 296 sa nepoužije. Aj z tohto titulu boli
žalobcovia povinní predložiť dôkazy o zaplatení jednotlivých súm podľa mesiacov a rokov.
3.4. Navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

4.Žalobcoviavpísomnejreakciikvyjadreniužalovanéhouviedli,žežalovanývpodanomodporeuviedol,

že žalobcovia dobrovoľne plnili žalovanému za predmetné obdobie mesačnú platbu za správu, čím
uznal, že mu žalobcovia platili poplatky za správu tak, ako uviedli v návrhu na platobný rozkaz. Poplatky
za správu v predmetnom období boli zo strany žalobcov riadne žalovanému platené. Navrhli v rámci
zásahy hospodárnosti konania vykonať dokazovanie uložením povinnosti žalovanému predložiť výpisy
z konkrétnych bankových účtov, na ktoré mu boli predmetné poplatky za správu žalobcami zasielané.

Žalobcovia posielali úhrady na bankové účty vo vlastníctve žalovaného, ktoré účty žalovaný užíva do
dnešného dňa, preto vedel a stále vie, kedy mu žalobcovia konkrétne platby uhradili. Novému správcovi
neodovzdal svoje bankové účty. Súd však návrh žalobcov na vykonanie dokazovania nevykonal a to
bez akéhokoľvek logického odôvodnenia.

5. Žalobcovia predložili súdu ako novotu v odvolacom konaní rozhodnutie Slovenskej obchodnej
inšpekcie, Inšpektorát slovenskej obchodnej inšpekcie v Nitre (ďalej „SOI“) č. P/0417/04/19 zo dňa 28.
08.2020.ŽalobcovianeboliúčastníkomkonaniapredSOI,nakoľkoišlooprevereniekonaniažalovaného
pri výkone správy bytového domu na Lúčnej ulici č. 1,3,5 a 7 v Šuranoch a o existencii tohto rozhodnutia
sa dozvedeli z verejných zdrojov po podaní odvolania. Z tohto dôvodu nemohli žalobcovia tento dôkaz

predložiť skôr. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že žalovaný bol sankcionovaný pokutou 1 500 eur za
porušenie povinnosti, keď vlastníkom bytov nepredložil v termíne do 31. 05. 2019 správu o svojej činnosti
za predchádzajúci rok, taktiež nepredložil ročný plán opráv na rok 2019, čím si neoprávnene účtoval
odmenu za správu vo výške 7 029,54 eura. Poukázali tiež na ďalšie rozhodnutie SOI zo dňa 23. 06.
2020, 25. 07. 2022 a 14. 09. 2021, zverejnené na webovom sídle SOI, kde bol, žalovaný sankcionovaný

za porušenie zákona aj u iných bytových domov v jeho správe.
5.1.Navrhujezmeniťnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancieažalobežalobcovvyhovieť,priznaťnárok
na náhradu trov konania.6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z.,
ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie
vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti

§ 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie (383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385
ods.1, § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov v 1. až 27. rade nie je dôvodné. Súd
prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, keďže rozhodnutie

je vo výroku vecne správne, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

7. V preskúmavanej veci sa žalobcovia domáhajú vrátenia poplatku za správu bytového domu, ktorý
zaplatili žalovanému, ako správcovi, za obdobie rokov 2018, 2019 a 2020. Dôvodili tým, že žalovaný,
ako správca bytového domu, si nesplnil svoje povinnosti, nepredložil plán opráv a správu o činnosti,
preto mu podľa § 8a ods. 4 zákona o vlastníctve bytov, poplatok za správu nepatrí. Keďže žalobcovia mu

tento poplatok zaplatili, žalovaný sa na ich úkor bezdôvodne obohatil a preto žiadajú toto bezdôvodné
obohatenie vydať.
7.1. Súd prvej inštancie prvým rozsudkom zo dňa 07. 02. 2022 č.k. 4C/61/2021-169 žalobu žalobcov
zamietol dôvodiac nedostatkom vecnej aktívnej legitimácie, nakoľko stranami sporu neboli všetci
vlastníci bytového domu. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnili žalobcovia a rozsudok súdu

prvej inštancie napadli odvolaním.
7.2. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania žalobcov, dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je pre nesprávne právne posúdenie a nevykonanie dôkazov potrebné
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku
vecnej aktívnej legitimácie, nakoľko ide o deliteľné plnenie a stranou sporu sú vlastníci, ktorí sa cítia byť

dotknutí na svojich právach a uplatnili si tento nárok individuálne.
7.3. Následne po doplnení dokazovania súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorým
opätovne žalobu žalobcov zamietol. Dôvodom na zamietnutie žaloby bola skutočnosť, že žalobcovia
neuniesli dôkazné bremeno svojich tvrdení, že poplatok za správu, ktorý si od žalovaného nárokujú späť,
aj skutočne zaplatili. Žalobcovia navrhli súdu prvej inštancie, aby žalovaný predložil výpisy z konkrétnych

účtov, z ktorých by platba jednotlivých žalobcov vyplývala. Súd prvej inštancie tento návrh neakceptoval
s tým, že dôkazné bremeno je na strane žalobcov a toto nie je možné presúvať na žalovaného.
7.4. S druhým rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnili žalobcovia, ktorí ho napadli odvolaním
a dôvodili, že navrhli súdu prvej inštancie, aby uložil žalovanému edičnú povinnosť predloženia
výpisu z konkrétnych účtov, súd prvej inštancie tento návrh neakceptoval a žalobu zamietol z dôvodu

neunesenia dôkazného bremena žalobcami. Navyše zdôraznili, že žalovaný nepoprel zaplatenie
poplatku za správu žalobcami. Namietajú tiež nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, nakoľko súd
prvej inštancie sa neriadil závermi odvolacieho súdu, ktorými mu uložil vysporiadať sa s argumentami
žalobcov uvedených v podanom odvolaní.

8. Odvolateľ v podanom odvolaní namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, spočívajúcu
v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia. Odvolací súd pred tým, než sa zaoberal meritom veci
a odvolania, skúmal, či súd prvej inštancie nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku
nespôsobil vadu konania, ktorá by mala za následok zrušenie a vrátenie veci, resp. doplnenie dôvodov
odvolania odvolacím súdom.

8.1. Odvolací súd poukazuje na stálu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
v danom prípade konkrétne na rozhodnutie sp.zn. 3Cdo 118/2016, v ktorom dovolací súd uviedol,
že: „ nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998)
považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť
takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu

o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných
s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).
Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým
názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok
riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p., ale len tzv. inú vadu

konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP.“. Obdobne argumentoval ústavný súd v uznesení zo 14.
januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS 364/2015. Na
rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo
prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inúvadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Toto stanovisko, ktoré bolo

publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R
2/2016.
8.2. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby
sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety
a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,
že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).“
8.3. Uvedené stanovisko vzťahuje aj vady konania pred súdom prvej inštancie, na ktoré odvolací súd
musí prihliadať aj bez návrhu. Civilný sporový poriadok, upravuje odvolací dôvod, odňatie možnosti

konať pred súdom v ustanovení § 365 ods.1 písm. b/ CSP, a po jeho zistení umožňuje odvolaciemu
súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnuté rozhodnutie zrušiť. Odvolací súd po preskúmaní
napadnutého rozsudku v danej veci však nezistil žalobcami namietanú vadu konania, pretože
rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahovalo náležitosti § 220 ods. 2 CSP, obsahovalo dôvody a úvahy,
na základe ktorých v danej veci rozhodol. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku sa zaoberal

námietkami žalobcov. Námietku žalobcov, týkajúcu sa neakceptovania záverov odvolacieho súdu,
vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko vychádzal zo záverov odvolacieho súdu uvedených v zrušujúcom
uznesení.

9. Z obsahu žaloby, ako aj z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia sa domáhajú vydania bezdôvodného

obohatenia žalovaného, ktorý bez právneho dôvodu vyžadoval a prijal platby od žalobcov titulom
poplatkov za správu. Dôvodili, že absencia titulu na strane žalovaného spočívala v tom, že tieto poplatky
za správu vyžadoval napriek tomu, že v čase ich požadovania nebol správcom predmetného bytového
domu a tiež že si nesplnil svoje povinnosti podľa § 8a ods. 2, ods. 4 zákona číslo 182/1993 Z.z., s čím
zákon spája automaticky zánik oprávnenia požadovať poplatky za správu bytového domu.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie neaplikoval ustanovenia upravujúce bezdôvodné obohatenie (§ 451
a nasl. Občianskeho zákonníka), napriek tomu, že žalobcovia tvrdili, že žalovaný tým, že nemal nárok
na poplatok za správu bytového domu, sa bezdôvodne na ich úkor obohatil. Z tohto dôvodu, v zmysle

ustanovenia § 382 CSP vyzval strany sporu na vyjadrenie k možnej aplikácii ustanovení o bezdôvodnom
obohatení, ktoré súdom prvej inštancie aplikované neboli a pre rozhodnutie v danej veci je táto aplikácia
rozhodujúca.

11. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie

vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu,
plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj
majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

12. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmete bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na

úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

13. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý
z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

14. Podľa § 458 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.

15. Žalobcovia, zastúpení právnym zástupcom, v podanom písomnom vyjadrení poukázali na

skutočnosť, že už v priebehu konania niekoľkokrát uviedli, že ich nároky vyplývajú z bezdôvodného
obohatenia žalovaného, ktorý bez právneho titulu vyžadoval a prijal platby od žalobcov. Absencia titulu
na strane žalovaného vyplývala z porušenia povinnosti uvedených v ustanovení § 8a ods. 2, ods. 4zákona č. 182/1993 Z.z., ako aj zo skutočnosti, že v predmetnom období nebol správcom bytového
domu.
15.1. Žalovaný v podanom písomnom vyjadrení na základe výzvy odvolacieho súdu uviedol, že zákon

o vlastníctve bytov vychádzal od svojho vzniku z premisy, že každý bytový dom musí mať správcu
bytového domu alebo musí byť založené spoločenstvo v bytovom dome, ktoré ho bude spravovať. Aj
keď zákonodarca obdobie po zániku zmluvy nijako zvlášť nepomenúva, môže sa hovoriť o tzv. faktickej
správe bytového domu bývalým správcom (§ 6, § 8a ods. 8 až 10 zákona o vlastníctve bytov). Bytový
dom nemôže zostať bez správcu alebo bez spoločenstva vlastníctva bytov, musí existovať subjekt,

ktorý bytový dom spravuje, a to aj vtedy, ak dôjde k zániku zmluvy o výkone správy až do okamihu
založenia spoločenstva vlastníctva bytov, resp. uzavretia zmluvy o výkone správy s novým správcom.
V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/97/2022.
15.1.1. Ďalej žalovaný uvádza, že samotné vykonávanie správy bez existencie zmluvy o výkone správy
neznamená, že ten subjekt, ktorý vykonáva správu sa bezdôvodne obohacuje. Žalovaný bol povinný
robiť správu, kým si vlastníci nenájdu iného správcu alebo nezaložia spoločenstvo vlastníkov bytov.

Žalovaný od zániku zmluvy (01. 07. 2018) až do 30. 04. 2020 vykonával všetky činnosti pre predmetný
bytový dom, ktorými sa charakterizuje správa bytového domu a povinnosti správcu. Preukázal to
faktúrami, požiadavkami na vykonanie opravy, zabezpečenie opráv z predmetného bytového domu,
vykonávanie úhrad pre dodávateľov služieb z bankového účtu. Z týchto skutočností vyplýva, že
neprichádzadoúvahypoužitieinštitútubezdôvodnéhoobohateniažalovanéhovjehorôznychpodobách.

15.1.2. Žalovaný ďalej dôvodí, že predložil vlastníkom bytového domu návrh novej zmluvy o výkone
správy, ktorý vlastníci pre žalovaného z neznámych dôvodov neodsúhlasili a odmietli sa tým zaoberať.
Už v auguste 2018 vedeli, že je potrebné odsúhlasiť novú zmluvu o výkone správy, čo však neurobili
a čo nemôže byť na ťarchu len žalovanému.
15.1.3. Tvrdeniu žalovaného, že sa nemohol bezdôvodne obohatiť nasvedčuje aj odôvodnenie uvedené

v uznesení Najvyššieho súdu SR č. 6Cdo/97/2022: „Na otázku dovolateľa, či sa môže na úkor
jednotlivých vlastníkov bytov bezdôvodne obohatiť správca bytového domu, u ktorého dodatočne vyjde
najavo, že správcom de iure nebol, dovolací súd je toho názoru, že ide nateraz o otázku skutkovú
a nie o právnu otázku, ktorá je rozhodujúca pri posúdení sporu“. V danom prípade žalovaný ako
faktický správca uhrádzal výdavky spojené s užívaním bytov tretích osôb, vrátane výdavkov žalobcov,

dodávateľom služieb a tovarov, preto je vylúčené, aby sa na ich úkor obohatiť. Z platieb vlastníkov
bytov a tým aj žalobcov, sa uhrádzali výdavky spojené s užívaním bytov, čo znamená, že k zväčšeniu
majetku u žalovaného nedošlo a teda nemohlo dôjsť ani k vzniku bezdôvodného obohatenia. Žalovaný
nezískal žiadny majetkový prospech v prípade tzv. faktickej správy bytového domu, keďže absentuje
zavinenie a úmysel s dôrazom získania neoprávneného majetkového prospechu. Zákon o vlastníctve

bytov nehovorí o prípadoch, keď sa spravuje dom v čase chýbajúceho oprávnenia na správu, že by mu
nenáležala odmena za správu. Žalobcovia navyše nepreukázali dôvod a ani okamih, kedy malo dôjsť
reálne k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaným. Žalovaný nezískal majetkový prospech podľa § 451
ods. 2 Občianskeho zákonníka a to ani z jednej jeho foriem ani z ustanovenia § 456 až 458 Občianskeho
zákonníka.

16. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

17. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

18. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo, odvolania

žalobcov, súc viazaný dôvodmi podaného odvolania, dospel k záveru, že v danej veci súd prvej
inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil. Následne vo veci rozhodol
napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd, ako vo výroku vecne správnym, stotožnil a preto
ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Odvolací súd tiež poznamenáva, že je potrebné mať na zreteli, že
konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku

odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak preto
následne odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie stačí, ak
v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenieveci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie.

19. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu

prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

20. Odvolací súd, stotožniac sa tak s výrokom napadnutého rozsudku, ako aj jeho dostatočným a
podrobným odôvodnením, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, ako aj v súlade s dôvodmi
uvedenými v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, iba na zdôraznenie správnosti zamietnutia
žaloby žalobcov súdom prvej inštancie z dôvodu neunesenia dôkazného bremena spočívajúceho
v nepreukázaní, že im nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vznikol, že poplatok za správu

bytového domu žalovanému jednotliví žalobcovia aj skutočne uhradili, dodáva nasledovné dôvody:
20.1. Dôkazné bremeno možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok
konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie
účastníka nie je preukázané, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Každý účastník musí uniesť
dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje. Účastník musí preukázať to čo tvrdí,

len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Za situácie, že žalovaný
tvrdenie žalobcu neuznáva, toto tvrdenie chce vyvrátiť, musí toto tvrdenie preukázať. Žalobca však
musí preukázať skutočnosti, na základe ktorých mu jeho právo patrí. Dôkazné bremeno týkajúce
sa skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje
pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí

(rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 38/2015, ale aj II. ÚS 400/09, IV. ÚS 35/2012). Iba vo
výnimočných, zákonom stanovených prípadoch, neplatí pravidlo, že každý je povinný preukázať, čo
tvrdí. Výnimky predstavujú osobitné zákony, na základe ktorých dochádza k preneseniu dôkazného
bremena (napr. antidiskriminačný zákon č. 365/2004 Z.z.). Taktiež v prípade tzv. „negatívnej dôkaznej
teórie“, ktorá vychádza z tvrdenia, že nemožno od účastníka spravodlivo žiadať, aby preukázal

reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Vtedy dochádza k preneseniu dôkazného bremena na
žalovaného. K preneseniu dôkazného bremena na druhú stranu môže dôjsť aj v prípade, ak druhá
stranaúčastníkovimožnosťuniesťdôkaznébremenozmarí(komentárkustanoveniu§185CSPŠtevček
a kol.).

21. Aplikujúc tieto závery na odvolacím súdom prejednávanú vec, dospel odvolací súd k záveru, že
záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcami, keď nepreukázali oprávnenosť
svojho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným, t.j. nepreukázali, že k bezdôvodnému
obohateniužalovanéhoskutočnedošlotým,žemuplatilibezprávnehodôvodupoplatokzavýkonsprávy,
je správny.

21.1. Žalobcovia nepreukázali a nepredložili súdu prvej inštancie žiadny dôkaz o tom, že poplatok
žalovanému skutočne aj zaplatili, že ho zaplatili v žalovanej výške, nakoľko táto skutočnosť bola
žalovaným spochybnená a súd prvej inštancie na ňu poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku,
konkrétnevbode53.Vprvomradebolopovinnosťoužalobcovpredložiťapreukázaťsúduprvejinštancie
oprávnenosť svojho nároku jednak v tom, že poplatok skutočne zaplatili a že ho zaplatili v žalovanej

výške.Ažnáslednebolopotrebnépreukázaťskutočnostiodôvodňujúceichtvrdenie,ženatentopoplatok
žalovaný nemal nárok.
21.2. Žalobcovia však v konaní pred súdom prvej inštancie si túto povinnosť nesplnili a tieto dôkazy
nepredložili. Naopak, žiadali, aby súd uložil žalovanému povinnosť predložiť výpisy z účtov, z ktorých by
bolo zrejmé, že žalobcovia predmetný poplatok uhradili. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie

sa s týmto návrhom nestotožnil. Bolo prvoradou povinnosťou žalobcov, ktorí žiadali od žalovaného
vydanie bezdôvodného obohatenia, aby preukázali, že žalovanému toto bezdôvodného obohatenie tým,
že mu poplatok za správu aj skutočne a v požadovanej výške zaplatili. Žalobcovia túto skutočnosť
nepreukázali a žiadali prenesenie dôkazného bremena na žalovaného. Tým by však došlo k porušeniuzásady rovnosti strán v civilnom procese uvedenej v čl. 6 Civilného sporového poriadku. Odvolací
súd sa preto v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie, uvedenej v bode 53.
napadnutého rozsudku, keď nevyhovel návrhu žalobcov na predloženie výpisov z účtov žalovaného.

Nestotožnil sa iba s tvrdením, že žalobcovia nekonkretizovali o aký výpis sa malo jednať, z akého
peňažného ústavu, keď žalobcovia tieto skutočnosti v priebehu konania označili. Napriek tomu, že
žalobcovia konkretizovali účty žalovaného, peňažný ústav, nemal súd prvej inštancie povinnosť preniesť
dôkazné bremeno preukázania skutočností tvrdených žalobcami, na žalovaného. Z uvedeného dôvodu
sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcami.

Povinnosťou žalobcov už s podanou žalobou bolo predložiť dôkazy o svojich tvrdeniach, pričom nie je
postačujúce tvrdenie žalobcov, že žalovaný nepoprel, že platby od žalobcov obdržal.

22. Predmetom konania súdu prvej inštancie bola žaloba žalobcov, ktorí sa domáhali vydania
bezdôvodnéhoobohateniažalovanéhozískanéhonaichúkorztituluneoprávnenéhopoberaniapoplatku
za správu bytového domu. Dôvodom na bezdôvodné obohatenie žalovaného bola skutočnosť, že

žalovaný nepredložil žalobcom správu o činnosti za predchádzajúci rok, finančnom hospodárení domu,
ostavespoločnýchčastídomuaspoločnýchzariadenídomu,akoajoinýchvýznamnýchskutočnostiach,
súvisiacich so správou domu, a plán opráv na nasledujúci kalendárny rok.
22.1. Súd prvej inštancie napriek tomu, že v danej veci žalobcovia sa domáhali svojho nároku titulom
bezdôvodného obohatenia žalovaného, sa týmto inštitútom vôbec nezaoberal. Odvolací súd, keďže

sa stotožnil s výrokom napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, dodáva, že na vznik osobitného
záväzkovoprávneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje kumulatívne splnene zákonných
predpokladov. Podstatným je objektívna fakticita vzniku majetkovej výhody, či prospechu, merateľná
a vyjadriteľná všeobecným peňažným ekvivalentom. Pojmovým znakom tohto faktického stavu však
musí byť absencia relevantného právneho dôvodu vzniku tohto obohatenia. Na vznik právneho vzťahu

z bezdôvodného obohatenia nestačí existencia objektívnej skutočnosti vzniku majetkovej výhody
určitého subjektu práva bez právneho dôvodu. Toto obohatenie musí ísť na úkor iného subjektu práva, čo
znamená, že musí existovať určitá kauzálna väzba medzi obohatením sa jedného subjektu (majetkový
prospech) a úbytkom (ujmou) v majetkovej sfére iného subjektu.
22.2. Tvrdenie žalobcov, že žalovaný sa na ich úkor obohatil z dôvodu nesplnenia povinností uvedených

v ustanovení § 8a ods. 2 zákona o vlastníctve bytov, bolo v konaní medzi stranami sporu sporné.
Žalovanému zanikla platnosť zmluvy o výkone správy bytového domu, nakoľko ako správca stratil
svoje oprávnenie vykonávať správu, keď k 31. 12. 2017 nespĺňal podmienky na zápis do registra
správcov. Napriek tomu však správu bytového domu žalobcov aj naďalej vykonával v nevyhnutnej miere
a v nevyhnutnom rozsahu až do 30. 04. 2020. Skutočnosť, že žalovaný aj naďalej vykonával správu

bytového domu je preukázaná listinnými dôkazmi predloženými v konaní pred súdom prvej inštancie
(zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov, faktúry, správy o odbornej prehliadke a skúške plynového
zariadenia, bleskozvodu a pod.). Taktiež splnenie povinností podľa § 8a ods. 2 zákona o vlastníctve
bytov bolo súdu prvej inštancie preukázané, pričom správu o činnosti za rok 2021 žalovaný priložil
k vyúčtovaniu ročných nákladov, za rok 2019 bolo vyúčtovanie vložené do poštovej schránky, za rok

2017 bolo doručené jednotlivým vlastníkom, taktiež za rok 2018. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že
žalovaný aj po 01. 01. 2018 plnil svoje povinnosti správcu bytového domu tak, ako mu to zákon ukladá
a z tohto dôvodu k bezdôvodnému obohateniu žalovaného tým, že prijal poplatok za správu bytového
domu, dôjsť nemohlo, keďže k zväčšeniu jeho majetku v dôsledku vykonávania nevyhnutných úkonov
pre správu bytového domu, nedošlo.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd nezistil jednak žiadne vady konania, pre ktoré
by bolo potrebné zrušiť napadnutý rozsudok, ale tiež sa v plnom rozsahu stotožnil s dostatočným
a riadnym odôvodnením napadnutého rozsudku, keď sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal so
všetkými námietkami žalobcov a žalovaného vznesenými počas konania. Napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie preto ako vecne správny potvrdil podľa§ 387 ods. 1 CSP.

24. Žalobcovia po rozhodnutí súdom prvej inštancie, podaní odvolania, dňa 27. 03. 2024 doručili súdu
prvej inštancie rozhodnutia Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Nitre, týkajúce sa pochybení
žalovaného pri výkone správy správcu bytového domu zo dňa 28. 08. 2020, 14. 09. 2021, 23. 06. 2020,

28. 08. 2020 s tým, že ide o novotu v odvolacom konaní. Žalobcovia uvádzajú, že neboli účastníkmi
konania pred SOI, nakoľko išlo o preverenie konania žalovaného pri výkone správy iných bytových
domov a o existencii týchto rozhodnutí sa dozvedeli z verejných zdrojov až po podaní odvolania. Zároveňpoukázali, že tieto rozhodnutia boli zverejnené na stránke SOI. Odvolací súd na predmetné žalobcami
predložené listinné dôkazy (rozhodnutia Inšpektorátu SOI) v odvolacom konaní neprihliadol.
24.1. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú
procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
24.2. Vzhľadom k tomu, že predmetné rozhodnutia boli vydané v rokoch 2020, resp. 2021, rozhodnutie

súdu prvej inštancie bolo vydané v decembri 2023, ako aj s poukazom na skutočnosť, že Inšpektorát
SOI predmetné rozhodnutia zverejnil na svojej stránke, nie je možné konštatovať, že ide o novotu
v odvolacom konaní, že žalobcovia nemohli tieto rozhodnutia predložiť už v rámci konania na súde prvej
inštancie. Navyše odvolací súd dodáva, že predmetné rozhodnutia sa netýkajú bytového domu, v ktorom
bývajú žalobcovia, t.j. správa ktorého je predmetom tohto konania, ale sa týkajú iných bytových domov.
Pre rozhodnutie v danej veci sú tieto rozhodnutia Inšpektorátu SOI bezpredmetné.

24.3.SpoukazomnatietodôvodyodvolacísúdnapredloženérozhodnutiaInšpektorátuSOIneprihliadol.

25. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu vysporiadať sa s podstatnými námietkami
odvolateľa, uvedenými v podanom odvolaní.
25.1. Žalobcovia v podstate v celom odvolaní namietajú, že súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. Tvrdia, že už spolu so žalobou predložili
vyúčtovania vyhotovené žalovaným, z ktorých vyplýva, že žiaden zo žalobcov nemal nedoplatky vo
vzťahu k poplatku za správu.
25.1.1. Odvolací súd túto námietku vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú, nakoľko vyúčtovanie,
vyhotovené žalovaným, nie je dôkazom preukazujúcim, že žalobcovia predmetný poplatok za správu,

ktorý žiadajú vrátiť, aj skutočne v požadovanej výške zaplatili.
25.1.2. K návrhu žalobcov na uloženie edičnej povinnosti žalovanému na predloženie výpisov z účtov,
sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie a taktiež poukazuje aj
na odôvodnenie tohto rozhodnutia. Rozhodnutia vyšších súdnych autorít, ktoré žalobcovia v podanom
odvolaní uvádzajú k nevykonaniu tohto dôkazu napr. 6Cdo/107/2022, 7Cdo 205/2019 a ich aplikáciou na

danú vec sa odvolací súd nestotožnil, pretože v danom prípade bolo jednoznačne povinnosťou žalobcov
preukázať svoje tvrdenia bez ohľadu na skutočnosť, v akom rozsahu mali byť tieto dôkazy predložené.
Povinnosť preukázať svoje tvrdenia boli žalobcovia povinní z dôvodu, že tieto tvrdenia sami tvrdili
(zaplatenie poplatku za správu bytového domu v nimi žiadanej výške), mali jednoznačne žalobcovia
a nie je možné za situácie, že túto povinnosť si žalobcovia mohli a mali splniť, presunúť ju na žalovaného.

Presunúť dôkazné bremeno z povinnej strany na druhú stranu sporu je možné iba v ojedinelých
prípadoch, keď nie je v možnostiach a schopnostiach povinnej strany tieto dôkazy zabezpečiť. V tom
prípade môže súd uložiť povinnosť dôkazu druhej strane, ktorá povinnosť dôkazného bremena nemala.
V danom prípade však nejde o tento prípad, nakoľko bolo v možnostiach a schopnostiach žalobcov
preukázať,žepredmetnýpoplatokzasprávužalovanémuzaplatili.Ztohtodôvoduodvolacísúdnámietku

žalobcov vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú.
25.2. Žalobcovia poukazujú v podanom odvolaní na spotrebiteľský charakter zmluvy o výkone správy
s tým, že súd mal možnosť zabezpečiť dôkaz o tvrdení žalobcov aj bez návrhu.
25.2.1. Odvolací súd v žiadnom prípade nespochybňuje spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy
o výkone správy. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobcovia (spotrebitelia)

boli v danom konaní od začiatku konania zastúpení právnym zástupcom, advokátom. Z tohto dôvodu,
podľa § 160 CSP nemal súd prvej inštancie poučovaciu povinnosť. Námietku žalobcov preto vyhodnotil
ako nedôvodnú.
25.3. Ďalej žalobcovia namietajú v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie úplne odignoroval
skutočnosť, že žalovaný im vedome zatajoval zánik jeho oprávnenia správcu a to až do 06. 02. 2020.

25.3.1. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd sa zhodli na závere, že
žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno svojho tvrdenia, je táto námietka bezpredmetná. Navyše sa táto
námietka nezakladá na pravde, nakoľko už v auguste 2018 predkladal žalobcom návrh novej zmluvy
o výkone správy, ktorú však žalobcovia odignorovali. Z tohto dôvodu námietku žalobcov vyhodnotil ako
účelovú.

26. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd námietky žalobcov uvedené v podanom odvolaní
vyhodnotil ako účelové a nedôvodné, tieto neakceptoval, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a námietky odvolateľov v podanom odvolaní vyhodnotilako nedôvodné. Za opodstatnenú považoval iba námietku žalobcov, že v priebehu konania označili čísla
účtov a peňažné ústavy, z ktorých navrhovali predložiť výpisy z účtov žalovaného, avšak s tým, že táto
námietka nemala žiadny vplyv na rozhodnutie v danej veci.

27. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho
konania v plnej výške voči žalobcom v 1. až 27. rade, o výške ktorých rozhodne podľa § 262 ods. 1
CSP súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).