Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, August 21, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4To/82/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0018010551
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Ševčovič

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:0018010551.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Ševčoviča a sudcov

JUDr. Jaroslava Chleboviča a JUDr. Martina Kurečka, v trestnej veci obžalovanej 1/Ing. A. B. a spol., pre
zločin skrátenia dane a poistného formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 276 ods.1, ods.4 Tr. zákona
a iné, na verejnom zasadnutí konanom dňa 21. augusta 2024, o odvolaní obžalovaných C. A. B., D. E.,
F. G. a C. D. H. proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 12.6.2023, sp zn. 8T/102/2018 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods.1 písm. b), d) Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok.

Podľa § 322 ods.3 Tr. poriadku, s použitím § 285 písm. b) Tr. poriadku obžalovaných

1. C. A. B., nar. XX.X.XXXX v I., trvale bytom J. XXX/XX, K. L. M.,

X. D. E., nar. XX.X.XXXX v I., trvale bytom D. XXXX/XX, I., N. K. L. M.,

X. F. G., nar. XX.X.XXXX v D., trvale bytom O. P. XXX, N. D.,

X. C. D. H., nar. XX.X.XXXX v D., trvale bytom L. B. XXX/XXX, K. L. M.,

o s l o b o d z u j e spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Košice zo dňa 23.8.2018, sp.
zn. 1 Kv 36/2016/8800 pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin skrátenia dane a poistného formou
spolupáchateľstva podľa § 20, § 276 ods.1, ods.4 Tr. zákona u obžalovaných C. A. B., D. E. a C. D. H.
a ako zločin skrátenia dane a poistného formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 276 ods.1, ods.3 Tr.
zákona u obžalovaného F. G., ktorého sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že

obžalovanáD.E.akokonateľkaspol.Q.-B.B.B.sosídlomL.N.XXX,D.,IČO:XXXXXXXX,obžalovaný
F. G. ako konateľ spol. C. Q. B. so sídlom I. XXX, K. L. M., IČO: XX XXX XXX a obžalovaný Ing. D.
H. ako konateľ spol. C. D. B. so sídlom R. I. XXXX/X, D., IČO: XX XXX XXX, po vzájomnej dohode s
obžalovanou C. A. B. ako konateľkou B.. C. B. so sídlom L. N. XX, D., IČO: XX XXX XXX, registrovanej
agentúry dočasného zamestnávania (ďalej len „ADZ"), v úmysle vyhnúť sa zaplateniu poistného za
kalendárne mesiace január 2014 až august 2014 a december 2014, nepriznali v týchto spoločnostiach v
období od 28.02.2014 do 31.01.2015 poistné na sociálne poistenie za zamestnávateľa a zamestnancov

a to tak, že svojich zamestnancov formálne zamestnali v B.. C. B., ktorá bola ADZ, ktorá ich následne
formálne dočasne pridelila na výkon práce do týchto spoločností, pričom však napriek skutočnosti, že
spoločnosť poistné priznala, toto poistné za zamestnávateľa nezaplatila a za zamestnancov neodviedla,
pretože bola insolventná z dôvodu úmyselného neuhrádzania náhrady za poskytnutie tejto pracovnej
sily spoločnostiam Q. - B. B. B., C. D. B. S. C. Q. B., čím zneužili inštitút dočasného zamestnávania,
predstieralizamestnaniesvojichzamestnancovvB..C.-S.,toutosimulácioupracovno-právnychúkonov
sa zbavili odvodovej povinnosti, preniesli ju na insolventného formálneho zamestnávateľa, a takto skrátili

poistné na sociálne poistenie a to nasledovne- obžalovaná D. E. ako konateľka B.. Q. - B. B. B. so sídlom L. N. XXX, D., IČO: XX XXX XXX, spolu
s obžalovanou C. A. B. skrátili za kalendárne mesiace január 2014 až august 2014 a december 2014
poistné za zamestnávateľa v rozsahu 69.052,75 € a poistné za zamestnancov v rozsahu 25.613,30 €,

čím B. R., pobočka D., L. N. XX, D., spôsobili škodu v celkovej výške 94.666,05 €,
- obžalovaný F. G. ako konateľ spol. C. Q. B. so sídlom I. XXX, K. L. M., IČO: XX XXX XXX, spolu s
obžalovanou C. A. B. skrátili za kalendárne mesiace január 2014 až august 2014 a december 2014
poistné za zamestnávateľa v rozsahu 74.379,53 € a poistné za zamestnancov v rozsahu 27.655,08 €,
čím B. R., pobočka K. L. M., F. XXX, K. L. M., spôsobili škodu v celkovej výške 102.034,61 €,

- obžalovaný C. D. H. ako konateľ spol. C. D. B. so sídlom R. I. XXXX/X, D., IČO: XX XXX XXX, spolu
obžalovanou C. A. B. skrátili za kalendárne mesiace január 2014 až august 2014 a december 2014
poistné za zamestnávateľa v rozsahu 155.268,86 € a poistné za zamestnancov v rozsahu 57.848,71 €,
čím B. R., pobočka D., L. N. XX, D., spôsobili škodu v celkovej výške 213.117,57 €,

pretože skutok nie je trestným činom.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd obžalovaných C. A. B., D. E., F. G. a C. D. H. uznal vinnými, a to
obžalovanú C. A. B. a obžalovaného C. D. H. pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods.
1, ods. 4 Tr. zákona vo forme spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, a obžalovaných D. E. a F. G.
pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona vo forme spolupáchateľstva

podľa § 20 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

obžalovaná D. E. ako konateľka B.. Q. - B. B. B. so sídlom L. N. XXX, D., IČO: XX XXX XXX, obžalovaný
F. G. ako konateľ spol. C. Q. B. B. B. I. XXX, K. L. M., IČO: XX XXX XXX a obžalovaný C. D. H. ako
konateľ B.. C. D. B. so sídlom R. I. XXXX/X, D., IČO: XX XXX XXX, po vzájomnej dohode s obžalovanou

C. A. B. ako konateľkou B.. C. B. so sídlom L. N. XX, D., IČO: XX XXX XXX, registrovanej agentúry
dočasného zamestnávania (ďalej len „ADZ“), v úmysle vyhnúť sa zaplateniu poistného za kalendárne
mesiace január 2014 až august 2014 a december 2014, nepriznali v týchto spoločnostiach v období
od 28.02.2014 do 31.01.2015 poistné na sociálne poistenie za zamestnávateľa a zamestnancov a to
tak, že svojich zamestnancov formálne zamestnali v B.. C. B., ktorá bola ADZ, ktorá ich následne

formálne dočasne pridelila na výkon práce do týchto spoločností, pričom však napriek skutočnosti, že
spoločnosť poistné priznala, toto poistné za zamestnávateľa nezaplatila a za zamestnancov neodviedla,
pretože bola insolventná z dôvodu úmyselného neuhrádzania náhrady za poskytnutie tejto pracovnej sily
spoločnostiam Q. - B. B. B., C. D. B. S. C. Q., čím zneužili inštitút dočasného zamestnávania, predstierali
zamestnanie svojich zamestnancov v B.. C. - S., touto simuláciou pracovno-právnych úkonov sa zbavili

odvodovej povinnosti, preniesli ju na insolventného formálneho zamestnávateľa, a takto skrátili poistné
na sociálne poistenie a to nasledovne
- obžalovaná D. E. ako konateľka spol. Q. - B. B. B. B. B. L. N. XXX, D., IČO: XX XXX XXX, spolu
s obžalovanou C. A. B. skrátili za kalendárne mesiace január 2014 až august 2014 a december 2014
poistné za zamestnávateľa v rozsahu 69.052,75 € a poistné za zamestnancov v rozsahu 25.613,30 €,

čím B. R., R. D., L. N. XX, D., spôsobili škodu v celkovej výške 94.666,05 €,
- obžalovaný F. G. ako konateľ B.. C. Q. B. so sídlom I. XXX, K. L. M., IČO: XX XXX XXX, spolu s
obžalovanou C. A. B. skrátili za kalendárne mesiace január 2014 až august 2014 a december 2014
poistné za zamestnávateľa v rozsahu 74.379,53 € a poistné za zamestnancov v rozsahu 27.655,08 €,
čím B. R., pobočka Vranov nad Topľou, F. XXX, K. L. M., spôsobili škodu v celkovej výške 102.034,61 €,

- obžalovaný C. D. H. ako konateľ spol. C. D. B. so sídlom R. I. XXXX/X, D., IČO: XX XXX XXX, spolu
obžalovanou C. A. B. skrátili za kalendárne mesiace január 2014 až august 2014 a december 2014
poistné za zamestnávateľa v rozsahu 155.268,86 € a poistné za zamestnancov v rozsahu 57.848,71 €,
čím B. R., pobočka D., L. N. XX, D., spôsobili škodu v celkovej výške 213.117,57 €.

Za to im okresný súd uložil:

Obžalovanej Ing. A. B. podľa § 276 ods. 4 za použitia § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zákona trest odňatia
slobody v trvaní 10 (desať) rokov.Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona obžalovanú pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona uložil obžalovanej trest zákazu činnosti vykonávať činnosť konateľa
alebo člena štatutárneho orgánu v obchodných spoločnostiach a družstvách na dobu 7 (sedem) rokov.

Podľa § 58 ods.2 Tr. zákona uložil obžalovanej trest prepadnutia majetku.

Obžalovanej D. E. podľa § 276 ods. 3 za použitia § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zákona trest odňatia
slobody v trvaní 6 (šesť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona obžalovanú pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona uložil obžalovanej trest zákazu činnosti vykonávať činnosť konateľa
alebo člena štatutárneho orgánu v obchodných spoločnostiach a družstvách na dobu 7 (sedem) rokov.

Podľa § 58 ods.2 Tr. zákona uložil obžalovanej trest prepadnutia majetku.

Obžalovanému F. G. podľa § 276 ods. 3 za použitia § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zákona trest odňatia
slobody v trvaní 6 (šesť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona obžalovaného pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na
výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona uložil obžalovanému trest zákazu činnosti vykonávať činnosť konateľa
alebo člena štatutárneho orgánu v obchodných spoločnostiach a družstvách na dobu 7 (sedem) rokov.

Podľa § 58 ods.2 Tr. zákona uložil obžalovanému trest prepadnutia majetku.

Obžalovanému C. D. H. podľa § 276 ods. 4 za použitia § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zákona trest odňatia
slobody v trvaní 8 (osem) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona obžalovaného pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na

výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona uložil obžalovanému trest zákazu činnosti vykonávať činnosť konateľa
alebo člena štatutárneho orgánu v obchodných spoločnostiach a družstvách na dobu 7 (sedem) rokov.

Podľa § 58 ods.2 Tr. zákona uložil obžalovanému trest prepadnutia majetku.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie obžalovaní C. A. B., D. E., F.
G. a C. D. H., ktoré prostredníctvom svojho obhajcu písomne odôvodnili tak, že voči napadnutému
rozsudku uplatňujú odvolacie dôvody spočívajúce v nejasnosti, neúplnosti deklarovaných skutkových

zistení,akoajskutočností,žesasúdprvéhostupňanevysporiadalsovšetkýmiokolnosťamivýznamnými
pre jeho rozhodnutie (§ 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.) a v tom, že napadnutým rozsudkom bolo porušené
ustanovenie Trestného zákona (§ 321 ods. 1 písm. d) Tr. por.).

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa, napriek tomu, že po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho

súdu nevykonal žiadne ďalšie - doplnené dokazovanie a opätovne rozhodol o uznaní ich viny, pri
nezmenenej argumentácii v celom rozsahu zotrvávajú na svojej argumentácii prezentovanej vo svojom
predchádzajúcom odvolaní zo dňa 8.7.2022, na obsah ktorého v jednotlivostiach odkazujú a zároveň
z opatrnosti a v záujme právnej istoty opätovne sumarizačne prezentujú aj v tomto odvolaní.

Z konštrukcie skutkovej vety napadnutého rozsudku je zrejmé, že kruciálnou otázkou je posúdenie
existencie právneho titulu vzniku deklarovanej zákonnej odvodovej povinnosti na sociálne poistenie
u jednotlivých užívateľských zamestnávateľov, teda, či uzatvorené Dohody o obstaraní a poskytnutí
pracovnej sily a o dočasnom pridelení zamestnancov, mali charakter simulovaného právneho úkonu.Sú toho názoru, že posúdenie otázky platnosti uzatvorených dohôd o obstaraní a poskytnutí pracovnej
sily a o dočasnom pridelení zamestnancov, je otázkou prejudiciálnou podľa § 7 ods. 1 Tr. por.,
nakoľko táto determinuje existenciu odvodovej povinnosti užívateľských zamestnávateľov, pričom

existencia odvodovej povinnosti je obligatórnym pojmovým znakom objektívnej stránky skutkovej
podstaty trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 Tr. zák. spočívajúceho v skrátení
poistného.

V ďalšom podrobne poukázali, ktoré skutočnosti podľa názoru súdu prvého stupňa svedčili o

simulovanom charaktere uzatvorených Dohôd o obstaraní a poskytnutí pracovnej sily a o dočasnom
pridelení zamestnancov. K jednotlivým argumentom prvostupňového súdu v dôvodoch odvolania uviedli:
1. Vo vzťahu k argumentácii súdu prvého stupňa, že niektorí z pôvodných zamestnancov užívateľských
zamestnávateľov, aj po ich prenajatí od S. - C. B., stále pôsobili na tom istom mieste a v
rovnakej pozícii uviedli, že neexistujú žiadne zákonné obmedzenia, či výluka z možnosti opätovného
pridelenia zamestnancov k užívateľskému zamestnávateľovi, na tú istú pracovnú pozíciu, na ktorej v

predchádzajúcom období pôsobili ako u svojho zamestnávateľa. Táto výluka nie je normatívne ukotvená
v zákone č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti či inom všeobecne záväznom právnom predpise.
Navyše právne bez významu nie je ani skutočnosť, že takýmto spôsobom bola opätovne obsadená
iba časť pracovných pozícii u užívateľských zamestnávateľov. Bolo vecou autonómneho rozhodnutia
užívateľského zamestnávateľa, či a na akú dobu a ktorých akceptuje ako pridelených zamestnancov s

možnosťou flexibilného využitia prenajatej pracovnej sily oproti štandardnému pracovnému vzťahu, a to
vrátane možnosti ukončenia tohto vzťahu pri neplnení si pracovných povinností.

2. Vo vzťahu k argumentácii súdu prvého stupňa, že mzda niektorých zamestnancov bola čiastočne
uhrádzaná z účtu B.. O.- C. B. a nie spoločnosťou C. B., ktorá nebola v žiadnom právnom

vzťahu k B.. C. B. resp. že mzdy zamestnancov nevyplácala spoločnosť C. B., ale tzv. užívateľský
zamestnávatelia, poukázali na to, že existencia prípadného právneho vzťahu (právneho titulu), na
základe ktorého dochádzalo k úhrade časti miezd zamestnancov spol. C. B. B.. O. B. nebola v
priebehu doterajšieho trestného konania predmetom dokazovania, a preto nemožno skutkovo ustáliť
neexistenciu predmetného právneho vzťahu medzi označenými obchodnými spoločnosťami, nakoľko

taký procesný dôkaz produkovaný nebol. Akékoľvek skutkové zistenia musia mať svoj základ v obsahu
procesne vykonaných dôkazov a nie v hypotézach či domnienkach. Súdne konanie je ovládané zásadou
bezprostrednosti, ktorej podstata spočíva v tom, že súd môže pri svojom rozhodovaní prihliadať len na
skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom
pojednávaní vykonané (§ 2 ods. 19 v spojení s ustanovením § 278 ods. 2 Tr. por.).

Prezentované námietky možno uplatniť aj vo vzťahu k domnienkam súdu prvého stupňa, že pokiaľ
mzdu zamestnancom nevyplácala B.. C. B., potom logicky túto mzdu zamestnancom museli vyplácať
tzv. užívateľskí zamestnávatelia. Aj vo vzťahu k tejto skutkovej okolnosti platí, že v priebehu hlavného
pojednávania nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by odôvodňoval domnienky súdu prvého stupňa.

Takým dôkazom nie sú ani svedecké výpovede zamestnancov, ktorí nevedeli uviesť, ktorá spoločnosť,
resp. ktorý subjekt im vyplácal mzdu. Predmetom trestného konania nie je zaostalá mzda zamestnancov,
ale nesplnenie si odvodových povinnosti na sociálnom poistení voči B. R., a preto súdom prvého
stupňa uvádzané závery vo vzťahu k spôsobu vyplácania miezd zamestnancov sú právne irelevantné.
Na základe vyššie uvedeného konštatovali, že súdom prvého stupňa prezentované domnienky sú

pracovným nástrojom operatívnych orgánov, ktoré však bolo potrebné preveriť a objektivizovať a
to vykonanými procesnými dôkazmi, na ktoré by konajúci súd potom mohol prihliadať pri svojom
meritórnom rozhodovaní podľa § 2 ods. 19 v spojení s § 278 ods. 2 Tr. por.

3. Vo vzťahu k argumentácii súdu prvého stupňa, že bolo zistené personálne a majetkové prepojenie

medzi B.. C. B. a spol. Q. - B. B. B. uviedli, že zákon č. 5/2004 Z.z., Obchodný zákonník, prípadne
iný všeobecne záväzný právny predpis, neobsahuje obmedzenie, či výluku z možnosti obstarávať či
poskytnúť pracovnú silu medzi materským zamestnávateľom ADZ a užívateľským zamestnávateľom.
Pokiaľ by zákonodarca mienil určitý okruh subjektov vylúčiť z možnosti využívať inštitút dočasného
prideľovania zamestnancov, potom by to nepochybne aj normatívne ukotvil v zákone č. 5/2004 Z.z.

V tejto súvislosti sú toho názoru, že nemožno určitý okruh subjektov obmedzovať v uplatňovaní ich
základných práv, bez existencie relevantného zákonného dôvodu, nakoľko platí ústavná zásada, že „čo
nie je zakázané, je dovolené“ (čl. 2 ods.3 Ústavy SR).4. Napokon, vo vzťahu k argumentácii súdu prvého stupňa, že dispozičné právo k niektorým účtom
všetkých spoločností, vrátane ADZ mala osoba L. M. poukázali na to, že táto skutková okolnosť
podľa ich názoru je právne bez významu. Je vecou autonómnej úvahy zástupcu určitej obchodnej

spoločnosti, komu zriadi dispozičné oprávnenie k bankovým účtom. Súhrne konštatovali, že označené
skutočnosti súdom prvého stupňa nie sú objektívne spôsobilé preukázať simulovanie predmetných
Dohôd o obstaraní a poskytnutí pracovnej sily a o dočasnom pridelení pracovnej sily, z dôvodov
podrobne rozvedených vo vzťahu ku každej jednotlivej skutkovej okolnosti, deklarovanej v napadnutom
rozsudku a to tak jednotlivo ako aj v ich vzájomných súvislostiach. S poukazom na uvedené zastávajú

názor, že v ich konaní absentuje jeden z rozhodujúcich pojmových znakov objektívnej stránky skutkovej
podstaty trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 Tr. zák. spočívajúceho v
skrátení poistného na sociálne zabezpečenie. Vzhľadom na absenciu obligatórneho pojmového znaku
objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods.
1 Tr. zák., neprichádza do úvahy ani naplnenie pojmových znakov subjektívnej stránky v zákonom
ustanovenej forme.

V ďalšom dali do pozornosti, že súdom prvého stupňa deklarovaným skutkovým zisteniam
nekorešponduje obsah vo veci produkovaných dôkazov v priebehu hlavného pojednávania. Z obsahu
výpovede obžalovanej C. B., ako aj ostatných obžalovaných v priebehu doterajšieho trestného konania
vyplýva,žeúčelomprenájmuzamestnancovvoznačenýchobchodnýchspoločnostiach,bolozabezpečiť

flexibilné a efektívne využívania pracovnej sily, pre ktoré agentúrne zamestnávanie vytváralo optimálny
rámec, ktorý je legálny a legitímny, zároveň vytvára priestor pre užívateľských zamestnávateľov, aby
svoje aktivity koncentrovali na primárny predmet svojej činnosti, ktorým je výroba a poskytovanie služieb.

Vo vzťahu k dôvodov insolventnosti materského zamestnávateľa spol. C. B.. ADZ uviedli, že dôvodom

insolventnosti ADZ nebolo svojvoľné a účelové neplnenie si svojich obligačných povinností zo strany
jednotlivýchmaterskýchzamestnávateľovpodľauzatvorenýchDohôdoobstaraníaposkytnutípracovnej
sily a o dočasnom pridelení zamestnancov, tak ako to deklaruje súd prvého stupňa, ale skutočnosť, že
práveADZsineplnilasvojeobligačnépovinnosti,naktorésazaviazalapodľapredmetnýchuzatvorených
Dohôd, a ktoré spočívali v tom, že pridelení zamestnanci neuposlúchli príkazy nadriadeného,

generovali nepodarky - nekvalitné výrobky, porušovali zákaz fajčenia vo výrobných priestoroch, ako aj
požívania alkoholických nápojov a rovnako časté absencie zamestnancov v práci. Predmetné porušenia
pracovných povinností prenajatými zamestnancami boli objektivizované písomnými záznamami, a tieto
zároveň zakladali aj porušenie obligačných povinností, na ktoré sa materský zamestnávateľ zaviazal
podľa uzatvorenej Dohody. Na základe toho jednotliví užívateľskí zamestnávatelia si uplatnili voči

materskému zamestnávateľovi ADZ sankcie vo forme zmluvných pokút, ktoré boli riadne vyfakturované
a následne zo strany užívateľských zamestnávateľov podľa § 580 Občianskeho zákonníka jednostranne
započítané voči pohľadávkam materského zamestnávateľa ADZ, titulom odplaty podľa uzatvorených
Dohôd. V dôsledku užívateľskými zamestnávateľmi vykonaného započítavacieho prejavu, došlo k
zániku pohľadávky materského zamestnávateľa ADZ voči užívateľským zamestnávateľom, a preto

nezaplatenie odplaty materskému zamestnávateľovi ADZ nemožno považovať za účelové, nakoľko
právny dôvod na jej úhradu dodatočne zanikol účinným kompenzačným prejavom užívateľských
zamestnávateľov a to aj napriek tomu, že fakticky mohol spôsobiť insolventnosť ADZ. Insolventnosť
na strane ADZ bola spôsobená porušením obligačných povinností ADZ a nie užívateľských
zamestnávateľov, v dôsledku okolnosti porušenia pracovných povinností prenajatými zamestnancami,

ktoré ani jedna z obligačných strán v čase uzatvárania Dohôd, nemohla predvídať, a pre tento prípad
s nimi rátať, že reálne nastanú.

Spoločnosť C. B. sa pri ochrane svojich nárokov vyplývajúcich z uzatváraných Dohôd nesprávala
pasívne, tak ako to deklaruje súd prvého stupňa, ale práve naopak, podala súdne žaloby o zaplatenie

dohodnutej spornej odplaty na Okresný súd Vranov a Michalovce, pričom Okresný súd Vranov nad
Topľou zamietol podanú obžalobu, pričom judikoval deklarované porušenia pracovných povinností
prenajatými zamestnancami, ako aj platnosť, účinnosť a dôvodnosť uplatneného započítacie prejavu
užívateľského zamestnávateľa.

Z vykonaného dokazovania je možné spoľahlivo skutkovo ustáliť, že na prenájom zamestnancov
existoval legálny a legitímny právny dôvod a rovnako tak, že obchodné spoločnosti, ktorým svedčil status
užívateľských zamestnávateľov nezaplatili odplatu ADZ účelovo so zámerom privodiť jej insolventnosť,
ale z legálneho a legitímneho dôvodu, ktorým bolo opakované porušenie obligačných povinností ADZ,ktoré zakladalo nárok užívateľských zamestnávateľov na zaplatenie zmluvnej pokuty s následnou
kompenzáciou vzájomných pohľadávok.

Zároveň sú toho názoru, že v ich konaní absentuje súdom prvého stupňa deklarovaná pohnútka, resp.
motív, ako aj zavinenie v zákonom ustanovenej forme, v danom prípade vo forme úmyselného zavinenia
a to ani vo forme nepriameho úmyslu.

Vo všeobecnosti pri naplnenie subjektívnej stránky úmyselného trestného činu nestačí, že páchateľ

konal úmyselne, ale je potrebné, aby úmyselne spôsobil následok uvedený v zákone. Konkrétne v
danom prípade pre naplnenie subjektívnej stránky vo forme úmyselného zavinenia nepostačuje, aby
obžalovaní uzatvorili jednotlivé Dohody o obstaraní a poskytnutí pracovnej sily a o dočasnom pridelení
zamestnancov a následne, aby obžalovaní v postavení štatutárnych zástupcov jednotlivých spoločnosti
v postavení užívateľských zamestnávateľov neuhradili materskému zamestnávateľovi - ADZ, dohodnutú
odplatu, v dôsledku čoho sa tento stal insolventným a nezaplatil priznané odvody na sociálne poistenie,

ale že tak konali preto, aby sa vyhli priznaniu vlastnej odvodovej povinnosti, resp. zaplatenia odvodovej
povinnosti ADZ, čo podľa ich názoru preukázané nebolo.

Pre naplnenie vôľovej zložky nepriameho úmyslu, vo forme uzrozumenia sa vyžaduje, aby páchateľ
následok vyplývajúci z jeho konania považoval za reálne možný a pre tento prípad nepočítal so žiadnou

konkrétnou skutočnosťou, ktorá by mohla takémuto následku zabrániť. V danom prípade, existenciu
vôľovej zložky nepriameho úmyslu v ich konaní objektívne vylučuje už samotná skutočnosť, že v
čase uzatvárania predmetných Dohôd nemohli počítať s tým, že jednotliví prenajatí zamestnanci budú
porušovať svoje pracovné povinností takým spôsobom, že tým vznikne užívateľským zamestnávateľom
nárok na zmluvnú pokutu a to vo výške, ktorá navyše kompenzuje dohodnutú odplatu za prenájom

zamestnancov voči materskému zamestnávateľovi ADZ. V čase uzatvárania jednotlivých Dohôd
nevedeli a nemohli vedieť, že prenajatí zamestnanci si nebudú vedome plniť svoje pracovné
povinností, v dôsledku čoho vznikne obligačná povinnosť ADZ zaplatiť zmluvnú pokutu užívateľským
zamestnávateľom, a pre tento prípad nemohli byť uzrozumení s tým, že ADZ si nesplní svoje odvodové
povinností na sociálne poistenie. S poukazom na vyššie uvedené v ich konaní absentujú rozhodujúce

obligatórne pojmové znaky tak objektívnej ako aj subjektívnej stránky predmetnej skutkovej podstaty
trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 Tr. zák.

Ďalej poukázali na tú skutočnosť, že súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku dôsledne neriadil
právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí, a preto logicky dospel k

nesprávnym skutkovým, ale predovšetkým právnym záverom a zisteniam. Navyše, súd prvého stupňa
porušil aj ustanovenie § 168 ods.1 Tr. poriadku a to v tom, že nebola splnená požiadavka, aby každé
rozhodnutie bolo dostatočne a presvedčivo odôvodnené, keďže rozhodnutie by malo byť zákonné a
spravodlivé a presvedčivé. Riadne odôvodnenie rozhodnutia má vplyv na možnosť uvádzať návrhy a
argumenty procesnými stranami s tým, aby bolo zaujaté stanovisko v odôvodnení rozhodnutia resp. na

možnosť účinne napadnúť rozhodnutie opravným prostriedkom, jednak na zabránenie tomu, aby bolo
rozhodnutie arbitrárne, aby bolo rozhodnutie preskúmateľné. Súd prvého stupňa nepostupoval dôsledne
a dopustil sa viacerých zásadných pochybností, ktoré majú za následok nelogickosť a v konečnom
dôsledku nedostatočnú preskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

Z napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa nie je zrejmé, akým spôsobom sa súd prvého stupňa
vysporiadal s ich obhajobou, osobitne s obhajobou, ktorá bola koncentrovaná v záverečnej reči, ako aj
v podaných odvolaniach. Z prezentovanej argumentácie súdom prvého stupňa vyplýva, že tento celkom
evidentne nepochodil podstatu pokynu prezentovaného odvolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí, vo
vzťahukpredmetnejotázkeacelomevidentnesúdprvéhostupňanepochopilanipodstatuargumentácie

uplatnenejobhajobou,vovzťahukpredmetnejskutkovejotázke,spodstatouktorejsamalvnapadnutom
rozhodnutí presvedčivým spôsobom vysporiadať. V priebehu doterajšieho trestného konania nikdy
netvrdili,abypredmetné„Dohody“uzatváraliiba„naoko“akosimulovanéprávneúkony.Opakjepravdou,
čo expressis verbis vyplýva z obsahu celého súboru doposiaľ produkovaných dôkazov tak osobného,
ako aj listinného charakteru.

V ďalšom uvádzajú, že podľa pokynu odvolacieho súdu bolo povinnosťou súdu prvého stupňa sa
presvedčivým spôsobom vysporiadať s otázkou, či predmetné uzatvorené „Dohody“ majú charakter
simulovaného právneho úkonu a ak áno, na základe obsahu ktorých dôkazov dospel k takémuto záveru.Prvostupňový súd však nerešpektoval tento záväzný pokyn odvolacieho súdu prezentovaný vo vzťahu
k posúdeniu tejto otázky.

Čo sa týka insolventnosti materského zamestnávateľa poznamenali, že dôvodom insolventnosti
ADZ nebolo svojvoľné a účelové neplnenie si svojich obligačných povinností zo strany jednotlivých
materských zamestnávateľov podľa uzatvorených Dohôd o obstaraní a poskytnutí pracovnej sily
a o dočasnom pridelení zamestnancov tak ako to deklaruje súd prvého stupňa, ale skutočnosť, že práve
ADZ si neplnila svoje obligačné povinností, na ktoré sa zaviazala podľa predmetných uzatvorených

Dohôd, a ktoré spočívalo v tom, že pridelení zamestnanci neuposlúchli príkazy nadriadeného, generovali
nepodarky – nekvalitné výrobky, porušovali zákaz fajčenia vo výrobných priestoroch, ako aj požívanie
alkoholických nápojov a rovnako tak časté absencie zamestnancov v práci.

Záverom upriamili pozornosť na tú skutočnosť, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku absolútne
nerešpektoval celkom jednoznačne judikovaný záväzný právny názor odvolacieho súdu (s. 22 odsek

druhý zrušujúceho uznesenia zo dňa 21.12.2022), podľa ktorého nebol ustálený skutkový stav bez
dôvodnýchpochybnostíavichkonaníabsentujúrozhodujúceobligatórnepojmovéznakytakobjektívnej,
ako aj subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276
ods.1 Tr. zákona.

S poukazom na vyššie uvedené navrhli, aby Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd podľa § 321 ods.1
písm. b), d) Tr. poriadku a podľa § 322 ods.3 Tr. poriadku sám vo veci rozhodol tak, že ich z dôvodov
podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku oslobodí spod obžaloby, nakoľko skutky, ktoré sú im kladené za vinu
nie sú zažalovaným a ani iným trestným činom.

Krajský súd na podklade takto podaných odvolaní podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané
prihliadnelenvtedy,akbyodôvodňovalipodaniedovolaniapodľa§371ods.1Tr.por.azistilnasledovné:

Úvodom je potrebné poznamenať, že predmetná trestná vec bola na úrovni krajského súdu
prejednávaná už dvakrát. Krajský súd v Košiciach svojím ostatným uznesením zo dňa 21.12.2022,
sp. zn. 4To/84/2022 na podklade podaného odvolania zo strany prokurátora a obžalovaných C. A.
B., D. E., F. G. a C. D. H. podľa § 321 ods.1 písm. b), c), d) Tr. poriadku zrušil napadnutý rozsudok
Okresného súdu Michalovce zo dňa 6.6.2022, sp. zn. 8T/102/2018 a podľa § 322 ods.1 Tr. poriadku

vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V dôvodoch
svojho zrušujúceho uznesenia okrem iného poukázal na to, že rozhodnutie okresného súdu nespĺňalo
požiadavky podľa § 168 ods. 1 Tr. poriadku. Okresný súd vinu obžalovaných založil na personálnom
a majetkovom prepojení účastných spoločností a na tom, že správanie sa obchodných spoločností
Q. - B. B. B., C. Q. B., a C. D. B., ktoré vyplácali zamestnancom, ktorí im boli pridelení agentúrou

dočasného zamestnávania mzdu, hoci nemali túto povinnosť, keďže to neboli ich zamestnanci, a
naopak odmenu za poskytnutie pracovnej sily spoločnosti C. B. ako agentúre dočasného zamestnávania
neplatili, hoci túto povinnosť mali. Napokon, odôvodnenie rozhodnutia okresný súd prevzal z obžaloby
prokurátora a záverečnej reči prokurátora. Nijako nezareagoval na záverečnú reč obžalovaných
v zastúpení obhajcom. Neodpovedal na podstatnú otázku, či uzatvorené Dohody o obstaraní a

poskytnutí pracovnej sily a o dočasnom pridelení zamestnancov mali charakter simulovaného právneho
úkonu. Nedal odpoveď k dôvodom insolventnosti materského zamestnávateľa - B.. C. B., ADZ.
Z obsahu predloženého spisu vyplynulo, že jednotliví užívateľskí zamestnávatelia si uplatnili voči
materskému zamestnávateľovi ADZ sankcie vo forme zmluvných pokút, ktoré boli riadne vyfakturované
a následne riadne zo strany užívateľských zamestnávateľov jednostranne započítané voči pohľadávkam

materského zamestnávateľa ADZ, titulom odplaty podľa uzatvorených Dohôd. Insolventnosť na strane
ADZ bola spôsobená porušením obligačných povinností ADZ a nie užívateľských zamestnávateľov
v dôsledku okolnosti porušenia pracovných povinnosti prenajatými zamestnancami. Obžalovaní preto
namietali, že v ich konaní absentuje zavinenie v zákonom ustanovenej forme, v danom prípade vo forme
úmyselného zavinenia. Odvolací súd považoval rozsudok okresného súdu za nepresvedčivý, pretože

nedal odpovede na podstatné otázky, iba jednostranne sa obmedzil na argumentáciu prokurátora.
V tomto smere dal do pozornosti ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej požiadavka
riadneho odôvodnenia rozhodnutia je jeden zo základných atribútov spravodlivého procesu. Ústavný
súd SR sa vyjadril vo viacerých rozhodnutiach k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutietak, napr. v náleze sp. zn. I. ÚS 114/08 judikoval, že súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej
v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať aj na celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, ako aj závery ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú, ale aj

laickúverejnosťprijateľné,racionálne,aleneposlednomradeajspravodlivéapresvedčivé.Odôvodnenie
má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať
odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického jasného vyjadrovania a
musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú
vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Preto ani odvolací súd nemohol plniť dôsledne svoju revíznu

povinnosť.

Záverom vyslovil názor, že nebol ustálený skutkový stav bez dôvodných pochybností a v konaní
obžalovaných absentujú rozhodujúce obligatórne pojmové znaky tak objektívnej, ako aj subjektívnej
stránkyskutkovejpodstatytrestnéhočinuskráteniadaneapoistnéhopodľa§276ods.1Tr.zák.stým,že
v konaní pred súdom vyžaduje zákon preukázanie viny obvineného, ak ju preukázať nemožno, nemožno

ani páchateľa odsúdiť, preto ani zákon zásadu „in dubio pro reo“ nepovažuje za potrebné výslovne
ustanoviť, jej existencia je zrejmá. Len po náležitom a nepochybnom preukázaní viny obvineného možno
vysloviť odsudzujúci rozsudok. Ak však vina nie je jednoznačne preukázaná musí súd obvineného spod
obžaloby oslobodiť.

Po dôkladnom oboznámení sa s obsahom spisového materiálu odvolací súd zistil, že okresný súd
po zrušení veci odvolacím súdom nariadil hlavné pojednávanie, na ktorom však nevykonal už žiadne
dokazovanie. Po prednese procesných strán, ktoré už nemali ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania
vyhlásil dokazovanie za skončené, udelil slovo na záverečné reči a vyhlásil teraz odvolaním napadnutý
rozsudok, v odôvodnení ktorého konštatoval, že po opätovnom vyhodnotení dôkazov jednotlivo, ako aj

v ich súhrne mal jednoznačne za preukázané, že skutok sa stal tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozsudku a dopustili sa ho obžalovaní C. A. B., D. E., F. G. a C. D. H.. Odvolací súd sa však
s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku nestotožňuje
a uvádza nasledovné:
Pri zisťovaní skutkového stavu boli zo strany okresného súdu porušené ustanovenia, ktorými sa má

zabezpečiť objasnenie veci. V poradí tretie rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza zo skutkového
stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, či
vyhodnotený.

Rozsudok okresného súdu kladie za vinu obžalovaným, že títo po vzájomnej dohode v úmysle

vyhnúť sa platenia poistného za kalendárne mesiace 01/2014 - 08/2014 a 12/2014 nepriznali v týchto
spoločnostiach poistné na sociálne poistenie a to tým spôsobom, že svojich zamestnancov formálne
zamestnávali v spol. C. B., ktorá bola ADZ, a ktorá ich následne formálne pridelila na výkon práce do
týchto spoločností, pričom spol. C. B. poistné priznala, toto poistné za zamestnávateľa nezaplatila a za
zamestnancov neodviedla, pretože bola insolventná z dôvodu neúmyselného uhrádzania náhrady za

poskytnutie tejto pracovnej sily jednotlivým obchodným spoločnostiam, ktorých štatutárnymi zástupcami
boli obžalovaní E., G. a C. H., čím zneužili inštitút dočasného zamestnávania, keď predstierali
zamestnanie svojich zamestnancov v spol. C. B., a touto simuláciou právnych úkonov sa zbavili
odvodovej povinnosti, preniesli ju na insolventného formálneho zamestnávateľa, a takto skrátili poistné
na sociálne zabezpečenie, jednotlivo tak, ako je to špecifikované v napadnutom rozsudku. Podstatnou

otázkou je posúdenie existencie právneho titulu vzniku deklarovanej zákonnej odvodovej povinnosti na
sociálne poistenie u jednotlivých užívateľských zamestnávateľov, teda či uzatvorené Dohody o obstaraní
a poskytnutí pracovnej sily a dočasnom pridelení zamestnancov mali charakter simulovaného právneho
úkonu.

Je potrebné uviesť, že podstata skrátenia poistného spočíva v akomkoľvek úmyselnom konaní
páchateľa, ktorým chce dosiahnuť pre seba alebo iného, aby príslušný orgán poistné vôbec nevyrubil.

Z obsahu výpovede obžalovanej C. A. B., ako aj ostatných obžalovaných v priebehu doterajšieho
trestného konania vyplýva, že účelom prenájmu zamestnancov v označených obchodných

spoločnostiach bolo zabezpečiť flexibilné a efektívne využívania pracovnej sily, pre ktoré agentúrne
zamestnávanie vytváralo optimálny rámec, ktorý je legálny a legitímny, zároveň vytvára priestor pre
užívateľských zamestnávateľov, aby svoje aktivity koncentrovali na primárny predmet svojej činnosti,
ktorým je výroba a poskytovanie služieb.Vo vzťahu k dôvodom insolventnosti materského zamestnávateľa spol. C. B.. ADZ obžalovaní uviedli,
že dôvodom insolventnosti ADZ nebolo svojvoľné a účelové neplnenie si svojich obligačných povinností
zo strany jednotlivých tak ako to deklaruje súd prvého stupňa, ale skutočnosť, že práve ADZ si

neplnila svoje obligačné povinnosti, na ktoré sa zaviazala podľa predmetných uzatvorených Dohôd,
a ktoré spočívali v tom, že pridelení zamestnanci neuposlúchli príkazy nadriadeného, generovali
nepodarky - nekvalitné výrobky, porušovali zákaz fajčenia vo výrobných priestoroch, ako aj požívania
alkoholických nápojov a rovnako časté absencie zamestnancov v práci. Tieto predmetné porušenia
pracovných povinnosti prenajatými zamestnancami boli objektivizované písomnými záznamami, a tieto

zároveň zakladali aj porušenie obligačných povinností, na ktoré sa materský zamestnávateľ zaviazal
podľa uzatvorenej Dohody. Na základe toho jednotliví užívateľskí zamestnávatelia si uplatnili voči
materskému zamestnávateľovi ADZ sankcie vo forme zmluvných pokút, ktoré boli riadne vyfakturované
a následne zo strany užívateľských zamestnávateľov podľa § 580 Občianskeho zákonníka jednostranne
započítané voči pohľadávkam materského zamestnávateľa ADZ, titulom odplaty podľa uzatvorených
Dohôd. V dôsledku užívateľskými zamestnávateľmi vykonaného započítavacieho prejavu došlo k

zániku pohľadávky materského zamestnávateľa ADZ voči užívateľským zamestnávateľom, a preto
nezaplatenie odplaty materskému zamestnávateľovi ADZ nemožno považovať aj podľa názoru
odvolacieho súdu za účelové, nakoľko právny dôvod na jej úhradu dodatočne zanikol účinným
kompenzačným prejavom užívateľských zamestnávateľov a to aj napriek tomu, že fakticky mohol
spôsobiť insolventnosť ADZ. Insolventnosť na strane ADZ bola spôsobená porušením obligačných

povinností ADZ a nie užívateľských zamestnávateľov, v dôsledku okolnosti porušenia pracovných
povinností prenajatými zamestnancami, ktoré ani jedna z obligačných strán v čase uzatvárania Dohôd
nemohla predvídať, a pre tento prípad s nimi rátať, že reálne nastanú.

V konaní bolo rovnako preukázané, že spoločnosť C. B. sa pri ochrane svojich nárokov vyplývajúcich

z uzatváraných Dohôd nesprávala pasívne, tak ako to deklaroval prvostupňový súd, ale práve naopak,
podala súdne žaloby o zaplatenie dohodnutej spornej odplaty na Okresný súd Vranov nad Topľou
a Michalovce. Okresný súd Vranov nad Topľou zamietol podanú obžalobu, pričom judikoval deklarované
porušenia pracovných povinností prenajatými zamestnancami, ako aj platnosť, účinnosť a dôvodnosť
uplatneného započítacie prejavu užívateľského zamestnávateľa. Spoločnosť C. B. nemohla rátať s tým,

že jej užívateľskí zamestnávatelia nezaplatia dohodnutú odplatu a nemohla ani rátať s dôvodmi, pre
ktoré jej tieto spoločnosti nezaplatia odmenu, a pre tento prípad si nemohla vytvárať finančné rezervy
na sanovanie nákladov spojených s úhradou súdnych poplatkov spojených s vedením predmetných
sporových konaní. Pokiaľ súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku zistil rozpor medzi tvrdením
obžalovanej C. A. B. a svedka JUDr. E. (správcu konkurznej podstaty úpadcu C. B.) ohľadom toho, či

obžalovaná C. A. B. dala pokyn svedkovi JUDr. E. na podanie odvolania voči samotnému rozsudku,
tento rozpor je právne bez významu a to preto, že JUDr. E. bol správcom konkurznej podstaty a na
podanie odvolania nepotreboval súhlas či podnet od obžalovanej C. A. B..

Z vykonaného dokazovania, vrátane obsahu oboznámených listinných dôkazov je možné spoľahlivo

skutkovo ustáliť, že na prenájom zamestnancov existoval legálny a legitímny právny dôvod a
rovnako tak, že obchodné spoločnosti, ktorým svedčil status užívateľských zamestnávateľov nezaplatili
odplatu ADZ účelovo so zámerom privodiť jej insolventnosť, ale z legálneho a legitímneho dôvodu,
ktorým bolo opakované porušenie obligačných povinností ADZ, ktoré zakladalo nárok užívateľských
zamestnávateľov na zaplatenie zmluvnej pokuty s následnou kompenzáciou vzájomných pohľadávok.

S poukazom na vyššie uvedené krajský súd konštatuje, že v konaní obžalovaných absentuje súdom
prvého stupňa deklarovaná pohnútka, resp. motív. Vo všeobecnosti pre naplnenie subjektívnej stránky
úmyselného trestného činu nestačí, že páchateľ konal úmyselne, ale je potrebné, aby úmyselne
spôsobil následok uvedený v zákone. Konkrétne v danom prípade pre naplnenie subjektívnej stránky

vo forme úmyselného zavinenia nepostačuje, aby obžalovaní uzatvorili jednotlivé Dohody o obstaraní a
poskytnutí pracovnej sily a o dočasnom pridelení zamestnancov a následne, aby obžalovaní v postavení
štatutárnych zástupcov jednotlivých spoločností v postavení užívateľských zamestnávateľov neuhradili
materskému zamestnávateľovi - ADZ, dohodnutú odplatu, v dôsledku čoho sa tento stal insolventným a
nezaplatil priznané odvody na sociálne poistenie, ale že tak konali preto, aby sa vyhli priznaniu vlastnej

odvodovej povinnosti, resp. zaplatenia odvodovej povinnosti ADZ.

Pre naplnenie vôľovej zložky nepriameho úmyslu sa vyžaduje, aby páchateľ následok vyplývajúci z jeho
konania považoval za reálne možný, a pre tento prípad nepočítal so žiadnou konkrétnou skutočnosťou,ktorábymohlatakémutonásledkuzabrániť.ObžalovanívčaseuzatváraniapredmetnýchDohôdnemohli
počítať s tým, že jednotliví prenajatí zamestnanci budú porušovať svoje pracovné povinnosti takým
spôsobom, že tým vznikne užívateľským zamestnávateľom nárok na zmluvnú pokutu a to vo výške, ktorá

navyše kompenzuje dohodnutú odplatu za prenájom zamestnancov voči materskému zamestnávateľovi
ADZ. Obžalovaní v čase uzatvárania jednotlivých Dohôd nevedeli, a nemohli vedieť, že prenajatí
zamestnanci si nebudú vedome plniť svojej pracovné povinností, v dôsledku čoho vznikne obligačná
povinnosť ADZ zaplatiť zmluvnú pokutu užívateľským zamestnávateľom, a pre tento prípad nemohli byť
uzrozumení s tým, že ADZ si nesplní svoje odvodové povinností na sociálne poistenie.

Naviac krajský súd poukazuje na rozpory v argumentácii súdu prvého stupňa vo väzbe k posúdeniu
otázky simulovaných právnych úkonov, ktorú zamieňa s argumentáciou uplatnenou obžalovanými
a následne prijíma hypotézy a domnienky ako dôkaz, ktorý vyhodnocuje v kontexte s inými dôkazmi.
V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že pokiaľ uzatvorené Dohody o obstaraní a poskytnutí
pracovnej sily a o dočasnom pridelení zamestnancov nevykazujú znaky simulovaného právneho úkonu

a z uvedeného dôvodu aj neplatného právneho úkonu, potom obchodným spoločnostiam Q. – B. B.
B., C. Q. B., C. D. B., nemohol vzniknúť právny dôvod priznať v týchto spoločnostiach v sledovanom
období poistné na sociálne poistenie, a preto ich štatutárni zástupcovia - obžalovaní objektívne
nemohli popísaným konaním naplniť pojmový znak objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu
skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 Tr. zákona spočívajúcu v skrátení poistného na sociálne

zabezpečenie.

Podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak skutok nie je trestným
činom. Toto citované ustanovenie teda predpokladá, že z dokazovania vykonaného orgánmi činnými
v trestnom konaní i súdu možno spoľahlivo (bez rozumných a dôvodných pochybností) uzavrieť, že

skutkový dej, ktorý tvorí základ obžaloby síce skutočne alebo aspoň sčasti sa stal, ale preukázaný
skutok,prektorýjeobžalovanýstíhanýnenapĺňavšetkyobjektívneasubjektívneznakyžiadnejskutkovej
podstaty trestného činu.

Vzhľadomnaabsenciuobligatórnehopojmovéhoznakuobjektívnejstránkyskutkovejpodstatytrestného

činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 Tr. zákona, neprichádza do úvahy ani naplnenie
pojmových znakov subjektívnej stránky v zákonom ustanovenej forme, a preto krajský súd postupom
podľa § 321 ods.1 písm. b), d) Tr. poriadku zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods.3 Tr. poriadku,
s použitím § 285 písm. b) Tr. poriadku obžalovaných C. A. B., D. E., F. G. a C. D. H. oslobodil spod
skutku obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Košice zo dňa 23.8.2018, sp. zn. 1 Kv 36/2016/8800

tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku, pretože skutok nie je trestným činom.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.