Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, October 17, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/14/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4419201163
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Olekšák

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4419201163.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Olekšáka a členov senátu JUDr.

Pavla Pileka a JUDr. Romana Greguša, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom: C. X, XXX XX
D. C., zastúpeného: JUDr. Ema Zacharová, advokát s.r.o., so sídlom: Forgáchova bašta 5676/7, 940 01
Nové Zámky, IČO: 47 237 023, proti žalovanej: E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: D. C., XXX XX
D. C., zastúpenej: Advokátska kancelária Timoranská & Štofková, s.r.o., so sídlom: Pribinova 9, 940 02
Nové Zámky, IČO: 36 813 401, o zaplatenie 34.120 eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti výroku I. a III.
rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13C/12/2019 – 407 zo dňa 11. augusta 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13C/12/2019 – 407 zo dňa 11. augusta

2023 v napadnutej časti mení tak, že žalobu zamieta.

II. Odvolací súd priznáva žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie
ako aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa svojou žalobou voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 34.120 eur ako vydania
bezdôvodného obohatenia podľa § 451 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej aj len „Občiansky zákonník“) a nasledujúcich, ktoré bezdôvodné obohatenie žalovanej

malo vzniknúť tým, že dňa 06.07.2010 uzavrela ako predávajúca kúpnu zmluvu a zmluvu o predkupnom
práve so žalobcom ako kupujúcim, ktorej predmetom bola kúpa nehnuteľností nachádzajúcich sa v
katastrálnom území (ďalej len „k. ú.“) D. C., pôvodne vedené na liste vlastníctva (ďalej len „LV“) č. XXXX
(v súčasnosti na LV č. XXXX) ako parc. č. XXX, parc. č. XXX, parc. č. XXX a stavba súp. č. XXX na
parc. č. XXX, za ktoré nehnuteľnosti mal žalobca žalovanej uhradiť celkovo 34.120 eur. Vlastníctvo
k uvedeným nehnuteľnostiam nadobudla spoločnosť Juh Invest, s.r.o., Nová Vieska, a to na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 07.09.2010, avšak žalovaná podala proti tejto spoločnosti ako vlastníkovi žalobu

o určenie vlastníckeho práva, pričom konanie bolo vedené pod sp. zn. 16C/28/2014, a v ktorom bola
žalovaná úspešná a rozsudkom zo dňa 24.11.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k.
8Co/152/2018 - 501 zo 14.02.2019 bola určená za výlučnú vlastníčku uvedených nehnuteľností, a preto
jepodľažalobcupovinnákúpnucenu,ktorújejuhradilžalobcaakofyzickáosobavydať,atoakoplneniez
právnehodôvodu,ktorýodpadol.Žalobcatvrdil,žeideosynalagmatickývzťah,nazákladektoréhooproti
jeho povinnosti vydať nehnuteľnosť (ktorá bola splnená zápisom žalovanej ako vlastníčky predmetnej
nehnuteľnosti do katastra) prináleží žalovanej povinnosť vydať jemu kúpnu cenu, ktorú prevzala. Tiež sa

domáhal zaplatenia úroku z omeškania od 21.02.2019, keďže je žalovaná s platením peňažného dlhu
podľa neho v omeškaní. Žalovanej vlastníctvo bolo zapísané, avšak plnenie od žalobcu, ktoré obdržala
ako kúpnu cenu žalobcovi nevrátila, pričom z ust. § 457 a § 107 odsek 3 Občianskeho zákonníka a
rozhodnutia Veľkého senátu 1Vcdo 3/2020 podľa názoru žalobcu vyplýva, že pri aplikácii ust. § 107ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak bola predmetom neplatná alebo zrušená zmluva, toto ustanovenie
sa použije bez ohľadu na to, či plnili všetky strany alebo iba jedna z nich. Nejde podľa neho o premlčané
právo, pretože vzápätí po tom, ako krajský súd rozhodol, že žalovaná je vlastníčka nehnuteľnosti, podal

tútožalobu.Pokiaľideosumu9.120eur,žalovanáuznáva,žetútoprevzalaadoterazjunevrátilaapokiaľ
ide o sumu 25.000 eur žalovaná tvrdí, že ju neprevzala a potvrdenie svedčiace o opaku len podpísala
v zlom psychickom stave a nevedela čo podpisuje, pričom poukázal na jeho obsah a skutočnosť, že je
tam predmetná nehnuteľnosť presne označená. Konanie žalovanej považoval za účelové a tvrdil, že v
konaní bolo preukázané, že aj túto sumu žalovaná prevzala a žiadal žalobe vyhovieť.

2. Okresný súd Nové Zámky ako súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 13C/12/2019 –
407 zo dňa 11. augusta 2023 (ďalej aj len „napadnutý rozsudok“) tak, že vo výroku I. zaviazal žalovanú
na zaplatenie žalobcovi sumy 34.120 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od
26.02.2019 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo výroku II. v zostávajúcej časti
úroku z omeškania žalobu zamietol a vo výroku III. priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

3. Napadnutý rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že z vykonaného dokazovania mal za
nesporne preukázané, že dňa 06.07.2010 bola medzi stranami sporu uzavretá kúpna zmluva, ktorou
žalovaná predala nehnuteľnosti žalobcovi za kúpnu cenu 9.120 eur, a to za podmienok tam uvedených
a tiež to, že dňa 08.09.2010 žalovaná podpísala prehlásenie o tom, že prevzala od kupujúceho doplatok
kúpnejceny25.000euražeztituluuvedenejkúpnejzmluvynemávočikupujúcemužiadnepohľadávkya

nároky. Z výpovedí strán sporu (pokiaľ ide o zaplatenie sumy 25.000 eur) súdu prvej inštancie vyplynulo,
že žalobca tvrdil, že žalovanej uvedenú sumu odovzdal a preto aj ona toto potvrdenie podpísala;
žalovaná potvrdila, že vyhlásenie podpísala, tvrdila však, že sumu 25.000 eur jej žalobca nedal a že
podpísala túto listinu v zlom psychickom rozpoložení a podpísala ju bez toho, aby si ju prečítala, mala
rodinné problémy a starosti, potom si to samozrejme prečítala a vie, že podpísala papier o tom, že jej

žalobca odovzdal doplatok kúpnej ceny v uvedenej sume. Medzi stranami sporu teda nebolo sporné, že
žalovaná uvedené vyhlásenie podpísala, avšak zostalo sporným, či došlo aj k odovzdaniu sumy 25.000
eur žalovanej.
4. Ďalej mal súd prvej inštancie nesporne preukázané z obsahu spisu Okresného súdu Nové Zámky
sp. zn. 16C/28/2014, že súdy právoplatne konštatovali, že medzi stranami sporu dňa 06.07.2010 došlo

k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Preto bolo podľa neho potrebné vychádzať z toho, že medzi stranami
sporu dňa 06.07.2010 nebola uzavretá kúpna zmluva, ale zmluva o pôžičke, na základe ktorej poskytol
žalobca žalovanej pôžičku 8.000 eur, ktorú mala žalovaná vrátiť spolu s úrokom vo výške 1.120 eur.
Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že z obsahu spisu sp. zn. 16C/28/2014 nevyplýva, že by bola
dohodnutá lehota na vrátenie tejto pôžičky. Bolo podľa neho preukázané, že medzi stranami sporu došlo

k uzavretiu simulovaného právneho úkonu, ktorého predmetom bolo poskytnutie pôžičky žalovanej zo
strany žalobcu, pričom lehota na jej vrátenie nebola dohodnutá. K lehote na vrátenie pôžičky súd prvej
inštancie uviedol, že doba splnenia dlhu sa v zásade riadi dohodou účastníkov občianskoprávneho
vzťahu, no taktiež môže byť určená všeobecne záväzným právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu.
Začiatok premlčacej doby je v tomto smere v Občianskom zákonníku upravený len rámcovo; je pritom

potrebné odlišovať pojmy splniteľnosť dlhu a splatnosť dlhu. Splniteľnosť dlhu určuje moment, keď dlžník
môže plniť a veriteľ nemôže jeho plnenie odmietnuť pre predčasnosť, naopak, splatnosť dlhu je moment,
keď je dlžník povinný plniť. V prípade ust. § 563 Občianskeho zákonníka môže dlžník plniť kedykoľvek
po vzniku dlhu, no splatnosť dlhu je tu podľa neho viazaná na výzvu veriteľa.
5. Súd prvej inštancie taktiež uviedol, že podľa ust. § 228 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) je výrok rozsudku pre strany záväzný. Podľa
ust. § 193 CSP bol súd prvej inštancie v tomto konaní viazaný rozhodnutím vydaným v konaní sp. zn.
16C/28/2014, a preto uzavrel, že pokiaľ ide o sumu 9.120 eur, ktorú žalobca žalovanej vyplatil, nešlo o
kúpnu cenu, ale o poskytnutú pôžičku. Pokiaľ ide o druhú časť nároku žalobcu (zaplatenie sumy 25.000
eur), konštatoval, že v prípade tohto nároku žalobcu môže ísť len o nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia (nie vrátenie pôžičky), pretože pokiaľ medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o
pôžičke a nie k uzavretiu kúpnej zmluvy, ani prevzatie sumy 25.000 eur nemôže predstavovať pôžičku.
Pokiaľ ide o prvú časť nároku žalobcu (zaplatenie sumy 9.120 eur) ako vrátenia pôžičky vo výške 8.000
eur a úroku vo výške 1.120 eur, súd prvej inštancie konštatoval, že súdy posúdili právny vzťah medzi
žalobcom a žalovanou ako právny vzťah zo zmluvy o pôžičke s tým, že medzi zmluvnými stranami

nebol dohodnutý čas splatnosti tejto pôžičky, z ktorého dôvodu je na tento prípad potrebné aplikovať
ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka, teda dňom splatnosti pôžičky je podľa neho deň nasledujúci
po tom ako veriteľ (žalobca) dlžníka (žalovanú) k vráteniu pôžičky vyzval. Týmto dňom začala plynúť
žalobcovi všeobecná trojročná premlčacia doba na výkon práva, t. j. na uplatnenie si nároku vočižalovanej na vrátenie pôžičky. Z pripojeného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 16C/28/2014
mal súd prvej inštancie preukázané, že rozsudok, ktorým súdy v uvedenom konaní rozhodli v prospech
žalovanej (na základe čoho sa opäť stala vlastníčkou predmetných nehnuteľností) a ktorým bolo

ustálené,žeišloosimulovanýprávnyúkon,atoopôžičku(nieokúpnuzmluvuavyplateniekúpnejceny),
ktorým rozsudkom bol rozsudok Krajského súdu Nitra č. k. 8Co/152/2018 - 501 zo dňa 14.02.2019, bol
žalobcovi prostredníctvom jeho právnej zástupkyne doručený dňa 24.02.2019. Tento deň bol podľa súdu
prvej inštancie dňom kedy sa žalobca dozvedel o tom, že má voči žalovanej nárok na vrátenie pôžičky
(nie na vrátenie kúpnej ceny). Zároveň ide o deň, kedy žalobca žalobu vo veci sp. zn. 13C/12/2019 o

zaplatenie sumy 34.120 eur (ktorej súčasťou bolo i zaplatenie sumy 9.120 eur pôžičky, hoci žalobca
ju žaloval ako vydanie bezdôvodného obohatenia ) podal na súde dňa 21.02.2019, t. j. pred tým ako
začala plynúť dňom 25.02.2019 3-ročná premlčacia lehota podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka
na uplatnenie práva voči žalovanej na zaplatenie pôžičky. Na základe uvedeného súd prvej inštancie
konštatoval, že nárok žalobcu v časti o zaplatenie pôžičky 8.000 eur a jej úrokov v sume 1.120 eur nie
je premlčaný, keďže žalobca si toto právo na súde uplatnil včas.

6. Pokiaľ ide o druhú časť nároku žalobcu (zaplatenie sumy 25.000), súd prvej inštancie mal za to, že v
prípade tohto nároku žalobcu môže ísť len o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (nie vrátenie
pôžičky), pretože pokiaľ medzi stranami sporu dňa 06.07.2010 došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke a nie k
platnému uzavretiu kúpnej zmluvy, ani suma 25.000 eur nemohla byť kúpnou cenou. Žalovaná sa v tejto
časti konania bránila tým, že listinu o prevzatí sumy 25.000 eur síce podpísala a nátlak na ňu robený

nebol, tvrdila však, že tieto peniaze jej žalobca nedal. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaná sa tým,
že podpísala dňa 08.09.2010 vyhlásenie o tom, že prevzala od žalobcu sumu 25.000 eur, dostala do
dôkaznej núdze v smere svojich tvrdení, že napriek tomu, že to písomne potvrdila, peniaze od žalobcu
nedostala. Jej obrana bola v tomto smere postavená výlučne na jej tvrdení, že k odovzdaniu peňazí
nedošlo, nebola však podporená žiadnym iným dôkazom. Preto súd prvej inštancie konštatoval, že

žalobca preukázal, že sumu 25.000 eur žalovanej odovzdal, pričom nešlo o doplatok kúpnej ceny, keďže
k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo. V prípade sumy 25.000 eur išlo teda podľa súdu prvej inštancie
o bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka získané
z neplatného právneho úkonu. Ani tento nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa
súdu prvej inštancie premlčaný nie je, pretože na vec sa vzťahuje 2-ročná subjektívna premlčacia lehota

stanovená v ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá začne plynúť až keď sa veriteľ dozvie, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Žalobca sa o tom, kto sa na jeho
úkor obohatil, dozvedel podľa súdu prvej inštancie až doručením rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k.
8Co/152/2018 - 501 zo dňa 14.02.2019, teda dňa 24.02.2019 by uplynula premlčacia doba; žalobca však
svoju žalobu na zaplatenie sumy 25.000 eur podal na súde už predtým (dňa 21.02.2019). Zároveň súd

prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že vzhľadom k tomu, že je zrejmé, že nárok žalobcu voči
žalovanej v tomto konaní uplatnený nie je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej
kúpnej zmluvy, nevzťahuje sa naň ust. § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov súd
prvej inštancie žalobe vyhovel a zaviazal žalovanú k zaplateniu sumy 34.120 eur (pozostávajúcej zo
sumy 8.000 eur ako nesplatenej pôžičky, sumy 1.120 eur ako zmluvných úrokov a zo sumy 25.000 eur

ako vydania bezdôvodného obohatenia) a tiež k zaplateniu úroku z omeškania, keďže bola žalovaná
s platením peňažného dlhu v omeškaní, a to od právoplatnosti rozsudku vydaného v jej prospech, na
základe ktorého sa stala vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti (25.02.2019). V časti žaloby, ktorá sa
týkala zaplatenia úroku z omeškania za obdobie od 21.02.2019 do 25.02.2019 súd prvej inštancie žalobu
ako nedôvodnú zamietol, keďže až dňom 25.02.2019 sa stala žalovaná na základe vyššie uvedeného

rozsudku odvolacieho súdu vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti a až dňom nasledujúcim po ňom sa
dostala do omeškania s vrátením kúpnej ceny. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust.
§ 255 ods. 1 CSP a žalobcovi v konaní plne úspešnému priznal súd nárok na plnú náhradu trov konania.
7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v rozsahu výroku I. a výroku III. odvolanie
a navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná

žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
8. Žalovaná uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za nesprávny z odvolacieho dôvodu podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdeniaveci)apodľaust.§365ods.1písm.f)CSP(súdprvejinštanciedospelnazákladevykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam). Ďalej žalovaná uviedla, že zotrváva na svojom názore, že

nárok žalobcu na vrátenie pôžičky v sume 9.120 eur je premlčaný. Pokiaľ ide o sumu 25.000 eur, k tejto
tvrdí, že v skutočnosti takúto sumu nikdy neprevzala; pokiaľ by však aj bolo pravdivé tvrdenie ohľadom
tejto sumy, aj vo vzťahu k tejto sume vzniesla námietku premlčania. Rovnako namietala, že by mala
premlčacia doba žalobcovi plynúť až dňom doručenia rozsudku o určení vlastníckeho práva žalovanejk prevedeným nehnuteľnostiam a nie dňom, kedy podľa vyjadrenia žalobcu mal túto sumu žalovanej
odovzdať. Žalovaná nesprávnosť posúdenia počiatku plynutia premlčacej lehoty vidí predovšetkým
v tom, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie, z ktorého jednoznačne

vyplýva, že nie je pravdou, že by sa žalobca dozvedel o svojich pohľadávkach až dňom doručenia
rozsudku súdu o určení vlastníckeho práva žalovanej. Žalobca mal podľa žalovanej o svojej pohľadávke
z titulu pôžičky vedomosť už v čase, kedy plnenie poskytol, keď od počiatku vedel, že ide o pôžičku
pre žalovanú. Pokiaľ ide o sumu 25.000 eur, aj vo vzťahu k tejto sume má žalovaná za to, že o vzniku
bezdôvodného obohatenia by sa rovnako žalobca dozvedel v čase, kedy plnil z titulu bezdôvodného

obohatenia. Žalobca nemohol plniť z titulu kúpnej zmluvy a nemohol platiť žalovanej doplatok kúpnej
ceny,keďvedel,žežiadnuplatneneuzavrelanemoholtedasvojnárokodtakejtozmluvyaniodvodzovať.
Z rozsudku súdu v konaní sp. zn. 16C/28/2014 totiž podľa nej vyplýva, že skutkové okolnosti na oboch
stranách a ich vôľa pri vykonaní právneho úkonu svedčia záveru, že išlo obojstranne o predstierané
právneúkony,účelomslúžiacenaposkytnutiepôžičkyajejzabezpečenie.Podľažalovanejniejesporné,
že si žalobca mohol uplatňovať nárok na vrátenie plnenia len zo zmluvy o pôžičke, keďže len takúto

zmluvu platne uzavrel. Pokiaľ teda obe strany sporu od počiatku vedeli, že uzatvárajú zmluvu o pôžičke,
tomuto zodpovedala ich skutočná vôľa, takémuto právnemu vzťahu bolo potrebné podriadiť aj uplatnenie
nároku, vrátane plynutia premlčacích dôb, a teda sa žalobca mohol domáhať len vrátenia pôžičky, a to
v lehote jej splatnosti. Pôžička mala byť zo strany žalovanej vrátená do 06.09.2010, a od tohto dátumu
je potrebné počítať aj plynutie trojročnej premlčacej doby. Keď sám žalobca zapríčinil neplatnosť kúpnej

zmluvy, ktorou mienil zastrieť zmluvu o pôžičke a jej zabezpečenie, nemôže mu z takéhoto konania
plynúť výhoda spočívajúca v tom, že by sa počiatok plynutia premlčacej doby viazal až na právoplatnosť
rozsudku, ktorým sa potvrdilo tvrdenie žalovanej o neplatnosti kúpnej zmluvy. Pokiaľ súd prvej inštancie
poukázal na ust. § 563 Občianskeho zákonníka, z napadnutého rozsudku nie je podľa žalovanej zrejmé,
kedy mal vyzvať žalobca žalovanú na zaplatenie uvedenej sumy. Súd prvej inštancie v napadnutom

rozsudku uvádza, že z obsahu spisu sp. zn. 16C/28/2014 nevyplýva, že by bola dohodnutá lehota na
vrátenie tejto pôžičky a že bolo preukázané, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu simulovaného
právneho úkonu, ktorého predmetom bolo poskytnutie pôžičky žalovanej zo strany žalobcu, pričom
lehota na jej vrátenie nebola dohodnutá. Následne sa v napadnutom rozsudku súdu tiež uvádza, že
žalobca podal dňa 21.02.2019 žalobu , t. j. pred tým ako začala plynúť dňom 25.02.2019 3-ročná

premlčacia lehota podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka na uplatnenie práva voči žalovanej na
zaplatenie pôžičky. Tu však žalovaná namietla, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, kedy
v zmysle ust. § 563 Občianskeho zákonníka mal žalobca žalovanú vyzvať na vrátenie pôžičky, a teda nie
je zrejmý deň, ktorý súd prvej inštancie považoval za doručenie výzvy na vrátenie pôžičky a prečo teda
súd prvej inštancie viazal počiatok plynutia premlčacej doby na deň doručenia spomínaného rozsudku.

Okrem toho, ak by bola zmluva o pôžičke vyhodnotená ako zmluva bez dohodnutého času plnenia, k
tomuto ustanoveniu žalovaná poukázala na rozhodovaciu prax súdov, vychádzajúcu aj v súčasnosti z
judikátu R 28/1984, podľa ktorého premlčacia doba začína v prípade, že nie je dohodnutý čas plnenia,
plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k vzniku dlhu. K vzniku dlhu pritom došlo v deň, kedy
žalobca poskytol žalovanej pôžičku, teda 06.07.2010. Navyše sa žalovaná nestotožnila so záverom

súdu prvej inštancie, že nemala byť dohodnutá lehota vrátenia pôžičky. V konkrétnom prípade medzi
stranami možno mať podľa nej za ustálené, že podľa takzvanej kúpnej zmluvy s predkupným právom bol
dohodnutý deň vrátenia pôžičky - bol to deň, do ktorého si mohla žalovaná „odkúpiť“ nehnuteľnosť späť,
a týmto dňom je deň 06.09.2010, ktorým dňom by začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá by
uplynula dňom 06.09.2013. V prípade aplikácie ust. § 563 Občianskeho zákonníka by premlčacia

lehota začala plynúť nasledujúcim dňom po dni, kedy žalobca žalovanej vyplatil sumu 8.000 eur, teda
07.07.2010. Týmto dňom by začala plynúť žalobcovi všeobecná trojročná premlčacia doba na výkon
práva, t. j. na uplatnenie si nároku voči žalovanej na vrátenie pôžičky, ak by sa malo za to, že lehota
vrátenia pôžičky nebola dohodnutá, pričom v tomto prípade by uplynula dňom 07.07.2013. Právny názor
súdu prvej inštancie, že dňom, kedy vyzval žalobca žalovanú na splnenie dlhu začína plynúť premlčacia

doba teda podľa žalovanej nie je správny. Žalovaná na preukázanie svojho tvrdenia o jednoznačnej
vedomosti žalobcu o tom, že poskytuje žalovanej pôžičku, poukázala na nájomnú zmluvu zo spisu sp.
zn. 16C/28/2014 z č. l. 8 až 11, kde žalobca v závere zmluvy uvádza, že je uzavretím nájomnej zmluvy
vyriešená aj otázka pôžičky. Tu žalobca tvrdil, že táto veta o pôžičke je v nájomnej zmluve uvedená
len omylom, avšak v tomto smere podľa žalovanej neuniesol dôkazné bremeno. Takýto dôkaz o svojom

tvrdení nepredložil žalobca napriek skutočnosti, že táto otázka o uvedenom texte v nájomnej zmluve
vyvstala už z konania sp. zn. 16C/28/2014 a pokiaľ ide o toto konanie, ani v tomto konaní uvedenú
skutočnosť nepreukázal, z ktorého dôvodu má žalovaná za preukázané, že aj v uvedenej nájomnej
zmluve je potvrdená skutočnosť, že žalobca od počiatku pristupoval k právnemu vzťahu medzi ním ažalovanou ako ku vzťahu zo zmluvy o pôžičke. Žalovaná poukázala tiež na skutočnosť, že v uvedenej
nájomnej zmluve bola doba nájmu dohodnutá od 08.09.2010, teda táto zmluva priamo nadväzovala
na obdobie, dokedy mohla žalovaná vrátiť pôžičku a žalobca by jej bol previedol do vlastníctva späť

dom, ktorý mal na mene na zabezpečenie vrátenia pôžičky. Po uplynutí tejto doby uzavrel žalobca so
žalovanou nájomnú zmluvu, ide teda podľa žalovanej jednoznačne o vyjadrenie, kedy žalobca vetou
o pôžičke povedal, že uplynutím doby na právo spätnej kúpy už žalovaná nemusí pôžičku žalobcovi
vrátiť a že teda jemu ostane nehnuteľnosť na uspokojenie jeho pohľadávky. Skutočnosť, že ide o zrejmú
nesprávnosť teda považuje žalovaná za nepreukázanú a zároveň považuje aj týmto za preukázané, že

žalobca od počiatku vzťah medzi ním a žalovanou považoval za vzťah zo zmluvy o pôžičke.
9.Pokiaľideosumu25.000eur,žalovanápoprela,žebytakútosumuodžalobcuprevzala.Žalobcatvrdil,
že malo ísť o doplatok kúpnej ceny. Žalovaná uviedla, že aj v konaní sp. zn. 16C/28/2014, predovšetkým
v zápisnici z pojednávania zo dňa 24.03.2015 na č. l. 77-80 žalobca tvrdil, že kúpna cena bola dohodnutá
na sumu 9.120 eur, keď zo zápisnice vyplýva, že žalobca považoval kúpnu cenu 9.120 eur za primeranú,
že toľkoto bol ochotný zaplatiť a zdôvodňuje to lokalitou, keď takto reaguje na porovnanie trhovej ceny

s cenou, ktorú on mal zaplatiť. V rozpore s týmto tvrdením na pojednávaní dňa 02.06.2023 uviedol, že
suma 25.000 eur mala byť doplatkom kúpnej ceny, pričom zároveň uviedol, že dodatok ku kúpnej zmluve
neboluzavretý.Vkonanísp.zn.16C/28/2014netvrdil,žebydoplatilkukúpnejcene25.000eur.Žalovaná
poukázala na ust. § 46 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého písomnú formu musia mať zmluvy o
prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov a na

ust. § 40 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak právny úkon nebol urobený vo forme,
ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. Písomne uzavretá dohoda sa môže zmeniť
alebo zrušiť iba písomne. K posúdeniu nároku na zaplatenie sumy 25.000 eur súdom prvej inštancie
ako nároku z bezdôvodného obohatenia žalovaná uviedla, že pri tomto nároku žalobcu poukázal súd
prvej inštancie na to, že žalobcovi začala plynúť 2-ročná subjektívna premlčacia lehota stanovená v

§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka od dňa 24.02.2019, kedy mu bol doručený rozsudok súdu vo
veci určenia vlastníckeho práva a kedy sa podľa názoru súdu prvej inštancie dozvedel o bezdôvodnom
obohatení. Žalovaná však poukázala na to, že z ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka
vyplýva objektívna premlčacia doba, ktorá je trojročná a plynie odo dňa, kedy obohatenie vzniklo, pričom
s objektívnou premlčacou lehotou sa súd prvej inštancie nezaoberal vôbec. Ak by aj bolo pravdivé

tvrdenie žalobcu, že žalovanej dňa 08.09.2010 odovzdal sumu 25.000 eur, jeho nárok by bol už podľa
žalovanej rovnako premlčaný, a to dňom 08.09.2012, keď aj pri tejto sume musel mať žalobca vedomosť
o tom, že nemal vôľu uzavrieť so žalovanou kúpnu zmluvu; ak by teda takúto sumu žalobca žalovanej
aj plnil, muselo mu byť podľa nej zrejmé, že poskytuje plnenie bez právneho dôvodu v čase, kedy tvrdí,
že plnenie poskytol. Ak od počiatku nebola na žiadnej strane vôľa uzavrieť kúpnu zmluvu, nemohla byť

ani vôľa na zaplatenie doplatku ku kúpnej cene. Žalovaná namietla, že súd prvej inštancie sa žiadnym
spôsobomnevysporiadalsjejtvrdeniamiovedomostiobochstránoskutočnomobsahuprávnehoúkonu,
o tom, že žalobca od počiatku vedel, aký nárok má voči žalovanej; od počiatku vedel, že má nárok
len z titulu zmluvy o pôžičky a že v skutočnosti k uzavretiu kúpnej zmluvy nikdy platne neprišlo. Podľa
žalovanejtuneboliobjektívneskutočnosti,prektorébolakúpnazmluvaspredkupnýmprávomvyslovená

za neplatnú; boli to práve subjektívne, vôľové skutočnosti, v zmysle ktorých ani jedna strana nemala
od počiatku záujem na uzavretí inej zmluvy ako zmluvy o pôžičke. Túto skutočnosť pre právne posúdenie
nároku žalobcu považuje žalovaná za podstatnú a pre túto skutočnosť zotrvala na svojich námietkach
premlčania nároku žalobcu v plnom rozsahu. S týmito námietkami a tvrdeniami žalovanej sa súd prvej
inštancie v napadnutom rozsudku podľa nej nezaoberal.

10. Žalobca podal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne k odvolaniu vyjadrenie, v ktorom uviedol,
že v tomto súdnom konaní a aj v konaní sp. zn. 16C/28/2014 bolo preukázané, že žalobca a žalovaná
uzatvorilikúpnuzmluvuskúpnoucenou9.120euratiežbolopreukázané,žežalobcažalovanejodovzdal
doplatok kúpnej ceny 25.000 eur, o čom svedčia listinné dôkazy. Skutočnosť, že súd žalovanej uveril v
konaní sp. zn. 16C/28/2014, že išlo o simulovaný právny úkon na tomto nič nemení, pretože finančné

prostriedkyžalovanádostalanazákladepísomneuzatvorenejkúpnejzmluvy,vočiktorejprijejuzatvorení
nemala námietky. Z listu vlastníctva č. XXXXX pre k. ú. D. C. bolo podľa žalobcu preukázané, že titulom
nadobudnutia vlastníctva nehnuteľností žalovanou bol rozsudok v konaní sp. zn. 16C/28/2014 zo dňa
25.02.2019 a rozsudok sp. zn. 8Co/152/2018 zo dňa 25.02.2019. Teda na základe neplatnej kúpnej
zmluvy sa stala žalovaná vlastníčkou; vlastníčkou sa nestala na základe zmluvy o pôžičke. Žalobca

podal žalobu okamžite po tom, ako v konaní sp. zn. 16C/28/2014 súd prvej inštancie a následne aj
odvolací určili vlastnícke právo žalovanej k nehnuteľnostiam, ktoré vlastníctvo prešlo na žalobcu na
základekúpnejzmluvyrozhodnutímkatastranehnuteľností.Súdypritomdospeliknázoru,žeuzatvorená
kúpna zmluva je neplatný právny úkon, a že bol uzatvorený simulovaný právny úkon a to dohoda opôžičke. Predpokladom konštatovania o simulovanom úkone je dospenie k záveru, že uzatvorená kúpna
zmluva je neplatná. Vyplýva to z ust. § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázala
na rozhodnutie Občianskeho kolégia sp. zn. 3Cso 144/2010. Žalobca sa o tom, že mal poskytnúť pôžičku

mal dozvedieť až vyhlásením rozsudku vo veci sp. zn. 8Co/152/2018 a zároveň sa mal vtedy dozvedieť,
že kúpna zmluva je neplatná. Tvrdenie žalovanej, že to bolo už v čase poskytnutia sumy 9.120 eur
je podľa žalobcu v rozpore s dokazovaním, keďže nepochybne túto sumu žalovaná prevzala v notárskej
kancelárii, keď podpísala kúpnu zmluvu, teda prejavovala vôľu uzatvoriť kúpnu zmluvu. Žalobca sa
v prechádzajúcich konaniach bránil a uvádzal, že nikdy pôžičku žalovanej neposkytol a že žalovaná si

pôžičku vymyslela. Nič na tom nezmenila ani skutočnosť, že súdy v konaní sp. zn. 16C/28/2014 dospeli
k tomu, že kúpna zmluva je neplatná a išlo o pôžičku. Napokon aj žalovaná v odvolaní konštatuje,
žesúdyvkonanísp.zn.16C/28/2014skutkovoaprávnevecvyhodnotilitak,žejeneplatnákúpnazmluva
uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou. Toto súdy konštatovali až rozsudkom zo 14.02.2019. Pre
posúdenie otázky povinnosti vrátiť plnenie je podľa žalobcu nepodstatné, že súdy ako dôvod neplatnosti
uviedli skutočnosť, že išlo o simulovaný právny úkon. Žalovaná podľa žalobcu prevzala aj sumu 25.000

eur, a to ako doplatok kúpnej ceny, o čom svedčí listina s úradne osvedčeným popisom žalovanej. To, že
nešlo o doplatok kúpnej ceny z dôvodu neplatnosti kúpnej zmluvy mal opäť žalobca zistiť až vyhlásením
rozsudku vo veci sp. zn. 8Co/152/2018. Žalobca a žalovaná nepokladali podľa žalobcu za podstatné
uzatvorenie dodatku kúpnej zmluvy; žalovaná mala požadovať doplatok kúpnej ceny a žalobca jej ho
mal poskytnúť. V konaní sp. zn. 16C/28/2014 žalovaná na pojednávaní dňa 24.03.2015 uviedla citujem:

„Až u notárky mi bola predložená kúpnopredajná zmluva, ktorú som si prečítala, vedela som o tom a
podpísala“. Tiež na tomto pojednávaní žalovaná uviedla citujem: „V čase podpísania spornej listiny som
nemala voči nej vtedy žiadne výhrady“. Teda samotná žalovaná tvrdila v súdnom konaní, že prevzala
kúpnu cenu a vedela že preberá kúpnu cenu. Žalobca zotrval aj na tom, že z neplatnej zmluvy vzniká
vzájomná reštitučná povinnosť a je podľa neho právne nepodstatné, že súdy konštatovali, že je tu súdom

tvrdený disimulovaný úkon. Záverom žalobca uviedol, že už v konaní z opatrnosti vzniesol aj námietku
premlčania a poukázal na rozpor konania žalovanej s dobrými mravmi.
11. Žalovaná na vyjadrenie žalobcu reagovala svojim vyjadrením, v ktorom poukázala na obsah
odvolania a navyše uviedla, že sa nestotožňuje s názorom žalobcu uvedenom vo vyjadrení o tom, že ona
sa stala vlastníčkou nehnuteľnosti na základe neplatnej kúpnej zmluvy, pričom tu žalobca poukazuje na

skutočnosť, že nadobúdacím titulom jej vlastníckeho práva je rozsudok Okresného súdu Nové Zámky
sp. zn. 16C/28/2014 a na to nadväzujúci odvolací rozsudok. Toto nie je podľa nej pravdou, pretože
rozsudky súdu o určení vlastníckeho práva majú deklaratórny charakter; to znamená, že sa nimi len
deklaruje existujúci stav, v konkrétnom prípade sa deklarovalo, že žalovaná je vlastníčkou nehnuteľnosti
aj napriek uzavretej „zmluve“ a že o toto vlastnícke právo nikdy neprišla. O tom je deklaratórny charakter

rozsudku súdu, on teda sám o sebe nie je nadobúdacím titulom. Zároveň zotrvala na argumentácii, že
sumu 25.000 eur od žalobcu neprevzala.
12. Podľa Čl. 2 ods. 2 CSP, právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude

rozhodnutý spravodlivo.
13. Podľa Čl. 11 ods. 4 CSP, súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v
tomto konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom.
14. Podľa Čl. 15 ods. 1 CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s
princípmi, na ktorých spočíva tento zákon.

15. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
16. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
17. Podľa § 379 ods. 1 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak

a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,
b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,
c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
18. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
19. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie

okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
20. Podľa § 384 ods. 1 CSP, ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje
sám.21. Podľa § 385 ods. 1 CSP, na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
22. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
23. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
24.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
25. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.
26. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,

keď k nemu došlo.
27. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.
28. Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

29. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej v súlade s ust. § 378 a nasl. CSP, pričom dospel k
záveru, že odvolanie je dôvodné.
30. V prvom rade odvolací súd uvádza, že sa cíti byť rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Pokiaľ
ide o viazanosť skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, odvolací súd pre účely
rozhodnutia o odvolaní považoval za potrebné zopakovať v nevyhnutnom rozsahu dokazovanie a pre

tento účel nariadil pojednávanie na deň 26.09.2024. Na tomto pojednávaní, na ktorom bola prítomná
právna zástupkyňa žalobcu, žalovaná a jej právna zástupkyňa, vykonal dokazovanie oboznámením
sa s nasledovnými listinnými dôkazmi: Notárska zápisnica č. N 177/2010, Nz 24083/2010 zo dňa
06.07.2010 na č. l. 4-5, najmä jej článok II. ods. 1, podľa ktorého si predávajúca môže uplatniť predkupné
právo v lehote do 06.09.2010 za kúpnu cenu 9.120 eur; Vyhlásenie žalovanej zo dňa 08.09.2010 na

č. l. 6, v ktorom žalovaná vyhlasuje, že od žalobcu prevzala sumu 25.000 eur; Kúpna zmluva zo dňa
07.09.2010 na č. l. 7 -8; Zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa 08.08.2010 na č. l. 8 – 11
pripojeného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 16C/28/2014, a to najmä čl. IV ods. 4.1, podľa
ktorého touto zmluvou zároveň zaniká pohľadávka žalobcu voči žalovanej z pôžičky; Rozsudok OS
Nové Zámky č. k. 16C/28/2014 – 324 zo dňa 24.11.2017 na č. l. 10 - 18; Rozsudok KS v Nitre č. k.

8Co/152/2018 - 501 zo dňa 14.02.2019 na č. l. 19 – 28.
31.Právnazástupkyňažalobcunapojednávaníuviedla,ževzhľadomnaoboznamovanélistinypripojené
v spise sa javí, že odvolací súd sa prikláňa k tomu, že bola uzatvorená zmluva o pôžičke, čo vyvodzuje
z odôvodnenia iného rozsudku, ktoré odôvodnenie nie je nijak záväzné. Naopak za záväzné považovala
rozhodnutie katastra o nehnuteľnosti, čím štát podľa nej uznal, že medzi stranami sporu išlo o kúpnu

zmluvu. Uviedla, že žalovať vrátenie pôžičky v čase daných súdnych sporov by bolo absolútne v rozpore
so zdravým rozumom, pretože žalobca jednoznačne uzatváral kúpnu zmluvu a samotná žalovaná
v predchádzajúcich konaniach, z ktorých sú zápisnice založené v súdnom spise, na otázku odvolacieho
súdu odpovedala, že uzatvorila kúpnu zmluvu, že zmluvu jej notárka vysvetlila, a že túto zmluvu
pochopila; čiže nastala situácia, že žalovaná držala peniaze a žalobca držal nehnuteľnosť na základe

kúpnej zmluvy. Podľa jej názoru odôvodnenie predchádzajúceho rozsudku nie je záväzné a už vôbec
nemôže byť podkladom, z ktorého by mal súd vychádzať pri hodnotení dôvodu vracania zaplatenej
kúpnej ceny. Navyše poukázala na to, že keby to aj bola pravda, tak vznesenie takejto námietky
premlčania je v rozpore s dobrými mravmi a na toto je bohatá judikatúra, ktorá hovorí, že takáto námietka
premlčania je neakceptovateľná. Ďalej poukázala na to, že žalovaná je nezodpovedná, vedie viaceré

súdne spory, neplní si svoje záväzky, a preto by mal súd veľmi pozorne sledovať celé jej konanie a jej
absolútne nezodpovedný prístup k veci.
32. Právna zástupkyňa žalovanej na odvolacom pojednávaní uviedla, že jej neprídu relevantné iné
konania, v ktorých vystupuje žalovaná, a na ktoré poukazovala právna zástupkyňa žalobcu a myslí si, že
nemajú na toto konanie vplyv. Podľa nej nemožno z konania žalovanej, ktorá sa dostala do týchto sporov

nechcenehodnotiťvovzťahuktomutokonaniu,atoužvôbecniepokiaľideoargumentáciu,ževznesená
námietka premlčania bola uplatnená v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázala jednak
na úmysel žalovanej, ktorá nemala záujem predať nehnuteľnosť za sumu 9.000 eur vzhľadom na to, že
jej hodnota bola v tom čase cca 70.000 eur ako aj na konanie žalobcu, a teda jeho postupné právneúkony v súvislosti s poskytnutím peňažných prostriedkov. Ďalej poukázala na to, že v konaní o určení
vlastníctva boli predmetom dokazovania listiny, ktoré sú aj obsahom spisu v tomto konaní a mala za
to, že tieto by sa mali hodnotiť rovnako, najmä pokiaľ ide o posúdenie, že uzavretie kúpnej zmluvu

bolo simulovaným právnym úkonom. Taktiež poukázala na to, že na toto konanie nemá vplyv ani zápis
vlastníctva žalobcu v katastri nehnuteľností, keďže v zmysle zásady materiálnej publicity údajov katastra
sú tieto významné najmä pre tretie osoby, a preto táto skutočnosť nemá vplyv na právny vzťah žalobcu
a žalovanej. Odvolaniu navrhla vyhovieť v celom rozsahu.
33. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, odvolania, vyjadrenia strán, obsahu spisu a doplnení

dokazovania dospel odvolací súd k záveru, stotožňujúc sa s právnymi závermi Okresného súdu Nové
Zámky v konaní sp. zn. 16C/28/2014 a Krajského súdu v Nitre v naň nadväzujúcom odvolacom konaní
sp. zn. 8Co/152/2018, že strany sporu neuzavreli kúpnu zmluvu, ako sa snažil argumentovať aj v tomto
konaní žalobca, ale zmluvu o pôžičke podľa ust. § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tomto smere
odvolací súd poukazuje v celom rozsahu na závery Krajského súdu v Nitre uvedené v rozsudku č. k.
8Co/152/2018 – 501 zo dňa 14.02.2019, a to najmä záver o tom, že kúpna zmluva uzatvorená medzi

žalobcom a žalovanou bola obojstranne simulovaným právnym úkonom, pričom okolnosti uzatvorenia
zmluvy a následné konanie kupujúceho aj podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňujú záver o simulácii
právneho úkonu pre chýbajúcu vážnu vôľu oboch strán uzatvoriť kúpnu zmluvu. Zvlášť odvolací súd
poukazuje na nasledovné pasáže z rozhodnutia Krajského súdu v Nitre: Odvolací súd sa po prejednaní
veci stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že kúpna zmluva bola obojstranne simulovaným právnym

úkonom. Platnosť či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len so zreteľom na okolnosti,
ktoré existovali v čase jeho vzniku (R 46/2009). Žalobkyňa jednoznačne tvrdila a A. B. potvrdil, že ho
vyhľadala za účelom poskytnutia pôžičky. Okolnosti uzatvorenia zmluvy a následné konanie kupujúceho
aj podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňujú záver o simulácii právneho úkonu pre chýbajúcu vážnu
vôľu oboch strán uzatvoriť kúpnu zmluvu. Žalobkyňa nielen v tomto konaní, ale aj na pojednávaní

pred Krajským súdom v Nitre v konaní sp. zn. 7Co/263/2012, na ktoré žalovaný poukazuje, výslovne
uvádzala, že sumu 8.000 eur si požičala a suma 1.120 eur boli úroky. Nepopierala, tak ako ani
v tomto konaní, že podpísala kúpnu zmluvu, ale od počiatku (a to i v konaní sp. zn. 9C/159/2011)
tvrdila, že si chcela peniaze len požičať. Jej snaha o získanie úveru smerovala len k tomu, aby vrátila
pôžičku a získala späť nehnuteľnosť. Bola si vedomá, že kúpnou zmluvou nehnuteľnosti previedla na

žalovaného, ale z hľadiska právneho posúdenia veci je podstatné, aká bola jej vôľa pri uzatváraní zmluvy
a tú je možné posúdiť z okolností v čase uzatvárania zmluvy. A. B. vyhľadala preto, aby si požičala
peniaze a jediným dôvodom uzatvorenia spornej kúpnej zmluvy bolo, že A. B. (ako aj sám uviedol),
chcel mať zabezpečené vrátenie peňazí. Už toto jeho vyjadrenie nasvedčuje tomu, že dôvodom celej
transakcie bolo zabezpečenie vrátenia peňazí. Len vedomosť žalobkyne, že uzatvára kúpnu zmluvu

s ohľadom na okolnosti, ktoré predchádzali uzatvoreniu zmluvy nepreukazuje, že jej skutočná vôľa
smerovala k predaju nehnuteľnosti, ako tvrdí žalovaný v 1. rade. Žalobkyňa potrebovala peniaze, čo bolo
kupujúcemu známe, chcela si požičať 8.000 eur; kupujúci jej predložil už notárkou vopred pripravenú
spornú zmluvu, ktorú žalobkyňa podpísala. Kúpnu zmluvu s právom spätnej kúpy uzatvorila len z dôvodu
(pod ťarchou) svojej zlej finančnej situácie z obavy, že príde o nehnuteľnosť, v ktorej bývala. Zbaviť sa

nehnuteľnosti, v ktorej podnikala, úmysel nemala. Inými slovami, ani žalovaný netvrdil, že nehnuteľnosť
chcela predať za 8.000 eur aj v prípade, ak by nebola v uvedenej situácii. Taktiež z mechanizmu zmlúv,
t. j. že kupujúci (veriteľ) kúpil dotknutú nehnuteľnosť do svojho vlastníctva za kúpnu cenu rovnajúcu
sa výške pôžičky a na základe kúpnej zmluvy vyplatil žalobkyni túto sumu a súčasne uzavreli totožné
zmluvné strany zmluvu o budúcom spätnom predaji nehnuteľnosti, podľa ktorej v budúcnosti, ak dlžníčka

vyplatí kúpnu cenu, uzavrie s ňou kúpnu zmluvu, na základe ktorej sa predmetná nehnuteľnosť stane
opäť vlastníctvom dlžníčky a zo skutočnosti, že k podpísaniu oboch zmlúv došlo súčasne, teda sú to
zmluvy, ktoré na seba nadväzujú, jednoznačne vyplýva, že skutočným účelom týchto právnych úkonov
bolo poskytnutie peňazí dlžníkovi - vlastníkovi nehnuteľností zo strany veriteľa za odplatu, vyjadrenú
v cene spätného prevodu, čo svedčí záveru, že išlo obojstranne o predstierané právne úkony, účelom

slúžiace na poskytnutie pôžičky a jej zabezpečenie. Žalobkyňa v priebehu celého konania, rovnako i v
konaní sp. zn. 7Co/263/2012 tvrdila, že pôžička bola 8.000 eur a suma 1.120 eur boli úroky. V kúpnej
zmluve uvedená cena nehnuteľnosti 9.120 eur zodpovedá tvrdeniu žalobkyne a námietky žalovaného,
že kúpna cena nebola preukázaná považoval odvolací súd s prihliadnutím na záver o simulovanom
právnom úkone kúpnej zmluvy za účelový. Simulácii právneho úkonu nasvedčuje aj to, že žalobkyňa od

uzatvorenia spornej kúpnej zmluvy v nehnuteľnosti naďalej podniká, žalovaný v 1. rade s ňou uzatvoril k
nehnuteľnostiam nájomnú zmluvu za symbolickú sumu 1 eur a zároveň sa dohodli na tom, že uvedenou
zmluvou zaniká pohľadávka z pôžičky (čl. IV., 4.1.). Toto ustanovenie taktiež svedčí tomu, že išlo o
predstierané právne úkony a ich účelom bolo poskytnutie pôžičky a jej zabezpečenie. Žalovaný v 1. radetvrdenie, že išlo len o mylný text zmluvy nepreukázal, na čo dôvodne poukázal aj súd prvej inštancie. Aj
to, že žalobkyňa mohla naďalej užívať nehnuteľnosť tiež potvrdzuje záver, že uzavretie kúpnej zmluvy
bolo len predstieraným (simulovaným) právnym úkonom, s cieľom spolu s dohodou o práve spätnej kúpy

vytvoriť systém poskytnutia pôžičky a takouto formou obísť zákonné obmedzenia a obmedzenia dobrých
mravov platné pri poskytovaní pôžičiek a ich zabezpečení. Dojednané právo spätnej kúpy a následný
prevod nehnuteľností po uplynutí lehoty na uplatnenie práva spätnej kúpy z kupujúceho na žalovaného
v 1. rade svedčí o tom, že kupujúci zmluvu uzatvoril len naoko, že nemal vážnu vôľu uzatvoriť kúpnu
zmluvu a nehnuteľnosť pre seba získať. Na jednej strane tvrdí, že chcel nehnuteľnosť kúpiť ale na druhej

strane bol uzrozumený s tým, že ju bude musieť previesť späť na žalobkyňu. Vysvetlenie, že chcel
takýmto spôsobom pomôcť žalobkyni v jej zlej finančnej situácii, o ktorej vedel (túto skutočnosť nepoprel)
nie je presvedčivé, najmä ak zoberieme do úvahy výšku tzv. kúpnej ceny oproti hodnote nehnuteľností,
ktorú získal. Jeho vyjadrenie, že nevedel, resp. ho vôbec nezaujímala skutočná hodnota nehnuteľnosti
odvolací súd hodnotí ako účelové s prihliadnutím aj na skutočnosť, že žalovaný prenajíma nehnuteľnosti,
predložil nájomnú zmluvu s p. G., odkazoval aj na zmluvu s p. E., teda oblasť realít mu nebola neznáma.

Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie v tom, že uzatvorením zmluvy o práve spätnej kúpy
kupujúci sledoval zabezpečenie vrátenia pôžičky v lehote dvoch mesiacov, do 06.09.2010. Dôsledkom
dojedania bolo, že ak žalobkyňa právo nevyužije, „navždy“ stratí vlastnícke právo.
34. S čím sa odvolací súd (v tomto konaní) nestotožnil, bol záver súdu prvej inštancie v napadnutom
rozhodnutí o tom, že medzi žalobcom a žalovanou nebola dohodnutá splatnosť pôžičky, t. j. lehota na jej

vrátenie. Odvolací súd však z listiny na č. l. 4-8 (označenej ako kúpna zmluva a zmluva o predkupnom
práve) vyhodnotil, že žalobca sa so žalovanou dohodol na dátume splatnosti sumy 9.120 eur ako pôžičky
vo výške 8.000 eur a úrokov vo výške 1.120 eur, a to do 06.09.2010. Pri posúdení simulovaného
právneho úkonu ako zmluvy o pôžičke podľa odvolacieho súdu jednoznačne zo znenia Čl. II. ods. 1.
tejto zmluvy vyplýva, že žalobca poskytol žalovanej pôžičku vo výške 8.000 eur s tým, že ju má vrátiť do

06.09.2010 spolu s úrokom vo výške 1.120 eur (t. j. spolu 9.120 eur), hoci jej znenie bolo naformulované
ako možnosť uplatnenia práva spätnej kúpy. V nadväznosti na tento záver tak odvolací súd posúdil
odlišneodsúduprvejinštancieajnámietkupremlčaniavznesenúžalovanou.Odvolacísúdsanestotožnil
s tým, že žalobca sa o tom, že došlo k poskytnutiu pôžičky žalovanej a o dohode o jej splatnosti
dozvedel až z rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/152/2018 – 501 zo dňa 14.02.2019 o určení

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, keďže je potrebné vychádzať z toho (tak ako to posúdili aj súdy
v konaní o určenie vlastníckeho práva), že úmyslom a vôľou sporových strán bolo od začiatku uzavretie
zmluvy o pôžičke a nie uzavretie kúpnej zmluvy, čomu nasvedčuje vykonané komplexné dokazovanie.
Pokiaľ súdy v konaní o určenie vlastníctva dospeli k záveru (s ktorým sa mimochodom odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje), že vôľou žalovanej bola od začiatku pôžička finančných prostriedkov

zo strany žalobcu na riešenie jej životnej situácie a zároveň vôľou žalobcu bolo poskytnutie pôžičky
s tým, že jej uspokojenie si chcel tento zabezpečiť nehnuteľnosťou vo vlastníctve žalovanej, potom je
potrebné vychádzať z premisy, že aj o ostatných dojednaniach súvisiacich s touto dohodou o pôžičke
vrátane dojednania o jej splatnosti mali strany sporu ako zmluvné strany vedomosť od počiatku, t. j. od
uzavretia zmluvy a nie až od rozhodnutia súdu o určení vlastníctva. Krajský súd v Nitre v rozsudku č.

k. 8Co/152/2018 – 501 zo dňa 14.02.2019 totiž nezmenil charakter právneho úkonu, ktorým bola od
počiatku zmluva o pôžičke, ale iba tento právny úkon správne pomenoval a dešifroval, hoci žalobca
sa snažil navodiť dojem, že išlo o kúpnu zmluvu. Vzhľadom na tento záver začala premlčacia doba na
uplatnenie nároku na vrátenie pôžičky žalobcovi plynúť od 06.09.2010 (deň splatnosti pôžičky) a táto
uplynula dňa 06.09.2013 (v súlade s ust. § 101 Občianskeho zákonníka). Keďže žalobca podal žalobu

až dňa 21.02.2019, odvolací súd posúdil námietku premlčania vznesenú žalovanou ako dôvodnú a túto
časť nároku žalobcovi nepriznal.
35. Nad rámec vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o tom, že pri
absencii dohody o splatnosti pôžičky je potrebné aplikovať ust. § 563 Občianskeho zákonníka, dňom
splatnosti pôžičky je v takom prípade deň nasledujúci po tom, ako veriteľ dlžníka k vráteniu pôžičky

vyzval a že žalobcovi začína plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba až odo dňa výzvy, je
nesprávny. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje napr. na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 1 Cdo 25/03 zo dňa 24.06.2003 publikovaný v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí NS SR pod č. R 91/2004, podľa ktorého právnej vety: Ak čas splnenia dlhu (záväzku)
nebol účastníkmi dohodnutý, ani inak stanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník

podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka povinný splniť dlh prvého dňa po tom. čo ho o plnenie
veriteľ požiadal; veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy, keď mohol (z objektívneho, nie subjektívneho
hľadiska) požiadať o plnenie dlhu. t. j. hneď ako dlh vznikol, takže začiatok plynutia premlčacej doby tu
nastáva nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutásplatnosťpredmetupôžičky.Akbyboltedaajzáversúduprvejinštancieotom,žedobasplatnostipôžičky
nebola medzi stranami sporu dohodnutá, správny, potom by premlčacia doba začala plynúť odo dňa
poskytnutia pôžičky, teda od 07.07.2010, kedy žalovanej žalobca poskytol sumu 8.000 eur. Aj v takomto

prípade by bola námietka premlčania vznesená žalovanou dôvodná.
36. Vo vzťahu k druhej časti nároku uplatneného žalobcom vo výške 25.000 eur dospel odvolací
súd k záveru, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že ide o nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa nestotožnil s procesnou
obranou žalovanej ohľadne tvrdenia, že v skutočnosti nedošlo k odovzdaniu sumy 25.000 eur zo strany

žalobcu, pričom v tomto smere žalovaná neuniesla dôkazné bremeno ohľadne jej tvrdenia. Zároveň
je správny záver súdu prvej inštancie o tom, že suma 25.000 eur nepredstavovala doplatok kúpnej
ceny, ako to tvrdil žalobca. Odvolací súd opätovne poukazuje na to, že medzi stranami sporu nebola
uzatvorená kúpna zmluva, ktorej súčasťou by bola dohoda o kúpnej cene nehnuteľnosti, ale zmluva
o pôžičke. Iný právny dôvod poskytnutia sumy 25.000 eur nebol v konaní preukázaný, a preto je
možné ho vyhodnotiť iba ako bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej. Pokiaľ však ide o posúdenie

námietky premlčania vznesenej žalovanou ohľadne sumy 25.000 eur, odvolací súd považoval závery
súdu prvej inštancie jednak za nesprávne a taktiež neobsahujúce náležité odôvodnenie. Ak súd prvej
inštancie dôvodil, že žalobcovi začala plynúť subjektívna premlčacia doba odo dňa, keď Krajský súd
v Nitre rozhodol o určení vlastníckeho práva žalovanej a táto skutočnosť je okamihom, kedy sa mal
žalobca dozvedieť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil,

s týmto záverom sa odvolací súd nestotožnil. Ako už bolo uvedené vyššie, v konaní bola preukázaná
vôľa strán sporu uzavrieť zmluvu o pôžičke na sumu 8.000 eur s úrokom 1.120 eur; pokiaľ však ide
o sumu 25.000 eur, túto nie je možné dať do súvislosti ani s kúpnou zmluvou (tvrdenou žalobcom) ani
so zmluvou o pôžičke, keďže táto skutočnosť nevyplynula zo žiadneho dokazovania. Nemožno teda
konštatovať, že pri sume 25.000 eur išlo o bezdôvodné obohatenie spadajúce pod skutkovú podstatu

bezdôvodného obohatenia z titulu neplatného právneho úkonu, ale z titulu bezdôvodného obohatenia
bez právneho dôvodu. Ani toto nesprávne posúdenie súdom prvej inštancie však nie je rozhodujúce,
keďže nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 25.000 eur sa premlčal v rámci objektívnej
premlčacejdoby,ktorousasúdprvejinštancievôbecnezaoberal(načoajpoukázalažalovanávosvojom
odvolaní). Pre posúdenie námietky premlčania vznesenej žalovanou bol súd prvej inštancie povinný

zaoberať sa nielen subjektívnou premlčacou dobou, ale taktiež objektívnou a v tejto súvislosti aplikovať
ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd poukazuje pre tento účel na rozsudok NS
SR sp. zn. 5 Cdo 121/2009 zo dňa 23.02.2011, podľa ktorého v prípade práva na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú
objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a

dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna
premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo,
a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na
jehoúkorbezdôvodneobohatil.Keďžeoprávnenýsaobezdôvodnomobohatenínemôžedozvedieťskôr,

ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Oprávnený sa
dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne
(preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia, t. j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o
osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr (...) To,

kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností
možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby
vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď získa znalosť tých skutkových
okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Hoci posudzovanie

okolnosti, kedy sa oprávnený dozvedel o bezdôvodnom obohatení a kto sa na jeho úkor obohatil, je
podstatné pre posúdenie subjektívnej premlčacej doby, jej posudzovanie už nie je podstatné, pokiaľ
subjektívna premlčacia doba neuplynula v rámci objektívnej premlčacej doby, ako je to v prejednávanej
veci. Objektívnu premlčaciu dobu je v tomto prípade potrebné počítať odo dňa poskytnutia sumy 25.000
eur žalovanej, t. j. od 08.09.2010, ktorá teda uplynula dňa 08.09.2013. Bez ohľadu na toto konštatovanie

má odvolací súd za to, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť žalobcovi taktiež od poskytnutia
sumy 25.000 eur žalovanej (08.09.2010), a to z dôvodu, že neuniesol dôkazné bremeno ohľadne
tvrdenia, že by išlo o doplatok kúpnej ceny (napr. z dôvodu, že nebol uzavretý dodatok k zmluve) a iné
vysvetlenie neposkytol. Hoci z ostatného dokazovania nevyplynulo, na aký účel skutočne sumu 25.000eur žalovanej poskytol, odvolací súd je toho názoru, že žalobca musel už pri ich poskytnutí vedieť, že
tieto finančné prostriedky poskytuje žalovanej s tým, že ich od nej bude žiadať späť.
37. Odvolací súd považuje ďalej za potrebné reagovať aj na argumentáciu žalobcu prednesenú jeho

právnou zástupkyňou na odvolacom pojednávaní dňa 26.09.2024, a to pokiaľ ide o argumentáciu,
že vznesenie námietky premlčania žalovanou bolo uskutočnené v rozpore s dobrými mravmi a tiež
argumentáciu ohľadne viazanosti rozhodnutiami súdov v konaní o určenie vlastníctva.
38. Pokiaľ ide o námietky premlčania vznesené žalovanou, odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou,
že ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi. Kritériá pre to, aby bola námietka premlčania posúdená

ako contra bono mores stanovil Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ÚS SR) napr. vo svojom
rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 176/2011 zo dňa 20.04.2011, v ktorom uviedol: Podľa názoru ústavného súdu
vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s
dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť
však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto

práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže
o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a
voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre
posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do
úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred

uplynutím premlčacej doby. Odvolací súd vzhľadom na okolnosti daného prípadu nevzhliadol také
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o tom, že námietka premlčania vznesená žalovanou bola
vrozporesdobrýmimravmi.Naopak,podľaodvolaciehosúdubyboloskôrdôvodnéposudzovaťkonanie
žalobcu z hľadiska dobrých mravov, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pôžičku poskytol
žalovanej v situácii, keď nebola v priaznivej životnej situácii a jej uspokojenie sa pokúsil zabezpečiť

nehnuteľnosťou, ktorej hodnota bola v zjavnom nepomere k výške pôžičky. Žalobca navyše vo svojej
argumentácii neposkytol bližšie vysvetlenie, v čom konkrétne malo uplatnenie námietky žalovanou
vykazovať znaky konania v rozpore s dobrými mravmi, keď ohľadne sumy 9.120 eur bolo preukázané,
že žalobca musel mať už v čase poskytnutia finančných prostriedkov vedomosť o lehote jej splatnosti
a taktiež je odvolací súd názoru (ako uviedol vyššie), že aj ohľadne sumy 25.000 eur musel vedieť,

že ide o plnenie bez právneho dôvodu. S poukazom na cit. rozhodnutie ÚS SR sa odvolaciemu súdu
nejaví (s ohľadom na reálie prejednávanej veci), že by išlo zo strany žalovanej o zneužitie práva na úkor
žalobcu alebo že by išlo vo vzťahu k žalobcovi o neprimerane tvrdý postih. Tento záver neovplyvnila ani
argumentácia právnej zástupkyne žalobcu o nezodpovednom konaní žalovanej, keďže iba existencia
účasti žalovanej v iných právnych sporoch prípadne tvrdení (nepreukázaných), že si neplní záväzky

v súvislosti so vznesenými námietkami premlčania nemá súvis.
39. Čo sa týka argumentácie týkajúcej sa viazanosti právnymi závermi z konania o určení vlastníctva,
odvolací súd sa s nimi nestotožnil. Je síce pravdou, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia v tejto súvislosti nesprávne poukázal na ust. § 193 CSP s konštatovaním, že podľa tohto
ustanovenia je viazaný rozhodnutím vydaným v konaní sp. zn. 16C/28/2014, avšak viazanosť právnymi

závermi o určení, že medzi stranami sporu bola uzatvorená zmluva o pôžičke a nie kúpna zmluva
vychádzajednakzprincípov,naktorýchjecivilnýsporovýprocespostavenýataktiežzjudikatúryvyšších
súdnych autorít. V tejto súvislosti poukazuje napr. na Uznesenie NS SR z 31.01.2012 sp. zn. 1 Cdo
44/2010, podľa ktorého: Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala nielen
judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porovnaj najmä uznesenie z 29. apríla 2010 sp.

zn. 1 Cdo 133/2009), ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej
republiky v náleze II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 rozhodol o porušení základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
„dohovor“), zdôrazniac, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2

O.s.p., ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa
§ 159 ods. 2 O.s.p. všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné
rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením
daného prípadu. Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne
rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom

konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu
záväznosťanezmeniteľnosťprávoplatnéhorozhodnutianesmiebyťtátootázkapoloženáaakékoľvekjej
„nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie
by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonom v § 159 ods. 2 O.s.p. Pokiaľsúd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný
hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje
záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba

na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (viď čl. 2 ústavy).
Zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej
záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov
ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre
venuje ochrane právnej istoty ako základnému aspektu právneho štátu náležitú pozornosť [viď najmä

rozsudky vo veci Brumărescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 a vo veci Ryabykh proti Rusku z 24.
júla 2003]. Obdobné vyplýva aj z rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 151/2016 zo dňa 18.02.2016,
podľa ktorého: V tejto súvislosti zaujal obdobné stanovisko aj Ústavný súd Slovenskej republiky,
ktorý v rámci svojej rozhodovacej činnosti okrem iného uviedol, že vzhľadom na zásadu prejudiciality
vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako aj na zásadu viazanosti
súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné
rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením
daného prípadu. Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto jeho postup,
resp. z neho vyplývajúci záver arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom (rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. januára 2010, sp. zn. II. ÚS 349/09). Uvedené opätovne zdôraznil

ÚS SR aj vo svojom recentnom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 171/2021 zo dňa 12.01.2022: So subjektívnou
záväznosťou rozsudku úzko súvisí otázka tzv. prejudiciálneho účinku súdneho rozhodnutia vyjadrená
v § 193 a § 194 CSP, v zmysle ktorej musí súd v novom konaní rešpektovať prejudiciálny účinok
právoplatného rozhodnutia u tých istých účastníkov (totožnosť účastníkov nie je dotknutá rozdielnosťou
ich procesného postavenia v oboch konaniach). Na iné osoby než účastníkov konania, v ktorom bolo

rozhodnuté o prejudiciálnej otázke, resp. ich právnych nástupcov sa účinky právoplatného rozsudku
môžu vzťahovať len v tých prípadoch, keď tak stanoví zákon (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp.
zn. 1 Cdo 133/2009). Prejudicialita súdneho rozhodnutia znamená, že súd nemôže ako predbežnú
otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, preto nie
je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil.

So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia
nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní
tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť
uloženú mu zákonom v § 159 ods. 2 OSP (v súčasnosti § 228 CSP, pozn.). Pokiaľ súd spomenutý
prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny

vzťah a rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne
rozhodnutie a koná v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ústavy). Zásada právnej istoty
je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného
súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov, ako aj do riadneho výkonu

spravodlivosti (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 44/2010).
40. Vzhľadom na vyššie uvedené bolo v súlade s právnymi princípmi, na ktorých stojí civilné sporové
konanie, aby tak súd prvej inštancie ako aj odvolací súd v tomto konaní vychádzal z právnych záverov
týkajúcich sa hmotnoprávnych otázok medzi žalobcom a žalovanou, ku ktorým dospeli súdy v konaní
o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Opačný prístup by znamenal popretie prejudiciálnej

záväznostiprávoplatnéhosúdnehorozhodnutia,čobypredstavovalozásahdostabilityprávaaprávnych
vzťahov, ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti.
41. Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej voči výroku III. napadnutého rozhodnutia o trovách konania,
odvolací súd vzhľadom na zmenu napadnutého rozhodnutia zmenil aj výrok o trovách konania tak, že
úspešnej žalovanej (v dôsledku zamietnutia žaloby v celom rozsahu) priznal voči žalobcovi nárok na

náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.
42. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
43. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
44. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
45.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.46. Keďže žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná, odvolací súd jej priznal voči
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
47. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy
tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,

osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.