Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 27, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/36/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8419200774
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Štrkolcová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:8419200774.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov

senátu JUDr. Igora Ragana a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v spore žalobcu: HBM & BRN Spiš s.r.o.,
so sídlom Lipová 24, 059 52 Veľká Lomnica, IČO: 46 040 692, zastúpeného JUDr. Martinom Tomasom,
advokátom so sídlom Francisciho 3288, 058 01 Poprad, IČO: 43 267 408, proti žalovanému: A.
B., nar. X.X.XXXX, bytom A. XXX, XXX XX A., zastúpenému JUDr. Lukášom Polákom, advokátom
so sídlom Hlavná 137, 080 01 Prešov, IČO: 50 170 759, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a
o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok, č. k.
8Cb/17/2019-570 zo dňa 20. júla 2022, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Kežmarok, č. k. 8Cb/17/2019-570 zo dňa 20. júla 2022.

II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom výrokom I. určil, že kúpna zmluva zo dňa
19.12.2018 uzavretá medzi kupujúcim A. B., nar. X.X.XXXX, bytom A. XXX, XXX XX A., občanom
Slovenskej republiky a predávajúcim HBM & BRN Spiš s.r.o., so sídlom Hlavná 71, 059 52 Stará Lesná,
IČO: 46 040 692, spoločnosť zapísaná v Obchodnom registri vedenom pri Okresnom súde Prešov, odd.:
Sro, vložka č. 24176/P a konajúca prostredníctvom A. B. - konateľa spoločnosti, ktorej vklad bol povolený

Okresným úradom Kežmarok, odborom katastrálnym, pod V 3116/2018 je neplaná. Vo výroku II. určil,
že vlastníkom
· spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 11311/26485 - ín k celku k nehnuteľnosti - pozemok parc. KN-
C č. 1453/1 v kultúre trvalý trávny porast o výmere 26485 m2, parcela zapísaná na LV č. XXXX pre
okres C., obec a k. ú. D.,
·spoluvlastníckehopodieluvoveľkosti5848/24355a18507/24355-ínkcelkuknehnuteľnosti-pozemok
parc. KN-C č. 1787 v kultúre lesný pozemok o výmere 24355 m2, parcela zapísaná na LV č. XXXX pre

okres C., obec a k. ú. D.,
·spoluvlastníckehopodieluvoveľkosti7969/34730a26761/34730-ínkcelkuknehnuteľnosti-pozemok
parc. KN-C č. 1410 v kultúre orná pôda o výmere 34730 m2, parcela zapísaná na LV č. XXXX pre okres
C., obec a k. ú. D.,
·spoluvlastníckehopodieluvoveľkosti7188/39504a32316/39504-ínkcelkuknehnuteľnosti-pozemok
parc. KN-C č. 1181 v kultúre trvalý trávny porast o výmere 39504 m2, parcela zapísaná na LV č. XXXX
pre okres C., obec a k. ú. D.,

· spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 14695/33855 - ín k celku k nehnuteľnosti - pozemok parc. KN-C
č. 1221 v kultúre orná pôda o výmere 33855 m2, parcela zapísaná na LV č. XXXX pre okres C., obec
a k. ú. D.,· spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 50109/115665 a 65556/115665 - ín k celku k nehnuteľnosti -
pozemok parc. KN-C č. 1050 v kultúre orná pôda o výmere 115665 m2, parcela zapísaná na LV č. XXXX
pre okres C., obec a k. ú. D.,

·spoluvlastníckehopodieluvoveľkosti7858/23448a15590/23448-ínkcelkuknehnuteľnosti-pozemok
parc. KN-C č. 1205 v kultúre lesný pozemok o výmere 23448 m2, parcela zapísaná na LV č. XXXX pre
okres C., obec a k. ú. D.,
· spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 13686/63710 a 50024/63710 - ín k celku k nehnuteľnosti -
pozemok parc. KN-C č. 1218 v kultúre trvalý trávny porast o výmere 63710 m2, parcela zapísaná na LV

č. XXXX pre okres C., obec a k. ú. D.,
· spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 26073/41219 - ín k celku k nehnuteľnosti - pozemok parc. KN-
C č. 1344 v kultúre trvalý trávny porast o výmere 41219 m2, parcela zapísaná na LV č. XXXX pre okres
C., obec a k. ú. D.,
· vlastníckeho podielu vo veľkosti 1/1 k celku k nehnuteľnostiam - pozemkom parc. KN-C č. 972 v kultúre
trvalý trávny porast o výmere 4544 m2, parc. KN-C č. 982 v kultúre trvalý trávny porast o výmere 33813

m2, parc. KN-C č. 983 v kultúre orná pôda o výmere 189970 m2, parc. KN-C č. 984 v kultúre trvalý
trávny porast o výmere 10849 m2, parc. KN-C č. 1200 v kultúre trvalý trávny porast o výmere 12962
m2, parc. KN-C č. 1201 v kultúre orná pôda o výmere 58319 m2, parc. KN-C č. 1209 v kultúre trvalý
trávny porast o výmere 153573 m2, parc. KN-C č. 1210 v kultúre lesný pozemok o výmere 9983 m2,
parc. KN-C č. 1216 v kultúre trvalý trávny porast o výmere 196334 m2, parc. KN-C č. 1438 v kultúre

trvalý trávny porast o výmere 6256 m2, parc. KN-C č. 1445 v kultúre trvalý trávny porast o výmere 91605
m2, parc. KN-C č. 1575 v kultúre ostatná plocha o výmere 7695 m2, parc. KN-C č. 1599 v kultúre trvalý
trávny porast o výmere 62187 m2, parc. KN-C č. 1605 v kultúre trvalý trávny porast o výmere 57013 m2,
parc. KN-C č. 1665 v kultúre trvalý trávny porast o výmere 4591 m2, parc. KN-C č. 1669 v kultúre trvalý
trávny porast o výmere 7425 m2, parc. KN-C č. 1670 v kultúre trvalý trávny porast o výmere 72887 m2,

parc. KN-C č. 1680 v kultúre trvalý trávny porast o výmere 48151 m2, parc. KN-C č. 1681 v kultúre trvalý
trávny porast o výmere 10457 m2, parc. KN-C č. 1684 v kultúre trvalý trávny porast o výmere 40477
m2, parc. KN-C č. 1702 v kultúre trvalý trávny porast o výmere 56091 m2, parc. KN-C č. 1707 v kultúre
trvalý trávny porast o výmere 292410 m2, parc. KN-C č. 1710 v kultúre trvalý trávny porast o výmere
88481 m2, parc. KN-C č. 1750 v kultúre trvalý trávny porast o výmere 14247 m2, parc. KN-C č. 1788

v kultúre trvalý trávny porast o výmere 31649 m2, parcely zapísané na LV č. XXXX pre okres C., obec
a k. ú. D. je žalobca. Výrokom III. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie rozhodol, že žalobca má
proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe v znení doplnenia zo dňa 23.7.2020, ktorou žalobca navrhol, aby súd určil, že

kúpna zmluva označená v odseku 1. tohto rozsudku je neplatná, a že vlastníkom vyššie označených
nehnuteľností je žalobca.

3. Žalobca v žalobe uviedol, že v spore je zastúpený konateľkou a jedinou spoločníčkou E. F. a žalovaný
jejehoďalšímkonateľom,pričomvmenespoločnostižalobcukonákaždýkonateľsamostatneatotak,že

k písomnému alebo tlačenému obchodnému menu spoločnosti pripojí svoj vlastnoručný podpis. Žalobca
tvrdil, že žalovaný na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 27.6.2017 požičal E. F. sumu 100.000 eur s tým,
že uvedenú sumu sa mu dlžníčka zaviazala vrátiť do 31.12.2020. Zároveň v rovnaký deň (27.6.2017)
došlo za účelom zabezpečenia vyššie uvedenej pohľadávky zo zmluvy o pôžičke k uzatvoreniu zmluvy
o zriadení záložného práva k obchodnému podielu medzi žalovaným ako záložným veriteľom a G. D. H.

(v tom čase jediným spoločníkom žalobcu) ako záložcom, na základe ktorej záložnej zmluvy sa žalovaný
stal záložným veriteľom na obchodný podiel o veľkosti 100 % vtedajšieho majiteľa obchodného podielu
žalobcu (G. D. H.). Ďalej žalobca uviedol, že bol výlučným vlastníkom a podielovým spoluvlastníkom
nehnuteľností, ktoré sú zapísané na LV č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX,
XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXXX, XXXX, XXX, XXX,

XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XX, XX,
XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX,
XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX,
XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XX, XXXX, XX, XXX, XXX,XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX,
XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX pre okres C., obec a k. ú. D..

4. Ďalej žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný dňa 20.3.2019 na osobnom stretnutí oznámil vtedajšej
konateľke a jedinej spoločníčke žalobcu E. F., že previedol majetok žalobcu na základe kúpnej zmluvy
o prevode vlastníckeho práva k pozemkom zo dňa 19.12.2018 na svoju osobu, čím sa stal ich výlučnýmvlastníkom a podielovým spoluvlastníkom. Prítomný na uvedenom stretnutí bol aj v tom čase bývalý
konateľ a bývalý spoločník žalobcu G. D. H.. Žalovaný tak podľa žalobcu konal napriek tomu, že vedel
o zákaze prevádzať majetok žalobcu na iné osoby, ktorý bol prijatý rozhodnutím jediného spoločníka

zo dňa 16.6.2016, čím žalovaný nerešpektoval a porušil vydaný zákaz prevodu majetku žalobcu, keď
majetok žalobcu previedol do svojho či už výlučného vlastníctva alebo podielového spoluvlastníctva,
pričom podľa žalobcu tým žalovaný konal v rozpore so záujmami zastúpeného (žalobcu). K predmetu
prevodu podľa kúpnej zmluvy, ktorej neplatnosti sa žalobca domáha, žalobca uviedol, že v katastrálnom
území D. prebiehali pozemkové úpravy a došlo k zmene pozemkov, a z listov vlastníctva č. XXXX,

XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX pre obec a k. ú. D. vyplýva, že žalovaný
má ako titul nadobudnutia na týchto LV uvedené: Rozhodnutie podľa § 14 ods. 4 zákona č. 330/1991
Zb. o pozemkových úpravách č.: OU-KK-PLO-2019/000394-113KG zo dňa 6.8.2019 - Z 1580/2019 -
45/2019. Zároveň na týchto istých LV je uvedená poznámka o vedení tohto súdneho sporu zo dňa
25.3.2019. Žalobca preto navrhol, aby si súd prvej inštancie vyžiadal od Okresného úradu v Kežmarku,
odboru pozemkového a lesného vyššie označené Rozhodnutie. Po tom, ako bol do spisového materiálu

pripojený originál spisu Okresného úradu Kežmarok, katastrálneho odboru č. V 2247 / 2019 a kópia
Rozhodnutia č. k. OU - KK - PLO - 2019 / 000394 - 113KG, navrhol žalobca vykonať listinný dôkaz
- ,,projekt pozemkových úprav v k. ú. D. v časti týkajúcej sa žalovaného“ schválený Rozhodnutím
Okresného úradu Kežmarok, pozemkového a lesného odboru č. OU-KK-PLO/2019-394-105-SCHM zo
dňa 16.1.2019.

5. Žalobca poukázal na register pôvodného stavu k 23.8.2016 a 26.9.2018 žalobcu, k 24.6.2019
žalovaného, k 24.6.2019 žalobcu a register nového stavu k 26.9.2018 žalovaného, t. j. parciel, ktoré
tvoria predmet sporu. Vychádzajúc z týchto listinných dôkazov žalobca dôvodil, že má právo domáhať
sa určenia vlastníckeho práva k novým pozemkom aj po realizácii pozemkových úprav, keďže tieto

nové pozemky vznikli z pôvodných pozemkov pred pozemkovými úpravami a na základe porovnania
pozemkov, s ktorými osoba vstupovala do pozemkových úprav a pozemkov, ktoré predstavujú výstup
týchto úprav pre danú osobu. V tejto súvislosti poukázal na list Okresného úradu Kežmarok, odboru
katastrálneho a lesného zo dňa 2.6.2021 a prílohy k nemu. Tvrdil, že je z nich zrejmé, že žalovaný nebol
k dátumu aktualizácie registra pôvodného stavu (ku dňu 26.9.2018) vlastníkom žiadnych pozemkov v

katastrálnom území D., a že vlastníkom pôvodných pozemkov (tvoriacich predmet sporu) bol žalobca.
Žalobca argumentoval, že z uvedeného listinného dôkazu je nepochybné, že k dátumu aktualizácie
registra pôvodného stavu (ku dňu 26.4.2019) už žalovaný bol vlastníkom pozemkov tvoriacich predmet
pozemkových úprav, ktoré sú zároveň predmetom sporu. Mal za to, že v prospech jeho tvrdenia, že
žalované nehnuteľnosti je možné presne identifikovať svedčí i to, že na jednotlivých listoch vlastníctva

je aj v súčasnosti zapísaná poznámka o vedení súdneho sporu. Keďže v čase po prevode vlastníckeho
práva na podklade neplatnej kúpnej zmluvy na žalovaného došlo v katastrálnom území k pozemkovým
úpravám (k sceleniu pôvodných parciel), žalobca mal za to, že na požadovanom určení vlastníckeho
práva má naliehavý právny záujem, keďže iba na základe takéhoto určenia sa žalobca zapíše ako
vlastník v katastri nehnuteľností k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto sporu.

6. Ku kúpnej zmluve, neplatnosti ktorej sa žalobca domáha, navyše žalobca doplnil, že žalovaný navrhol
a splnomocnil na doručenie rozhodnutia o povolení vkladu tretiu osobu (advokáta JUDr. Garaja) z
dôvodu, aby rozhodnutie nebolo doručené na adresu sídla žalobcu. Táto skutočnosť je podľa žalobcu
zrejmá aj zo spisu Okresného úradu v Kežmarku, odboru katastrálneho č. V - 3116/2018.

7. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný až dňa 20.3.2019 na osobnom stretnutí v tom čase konateľke
a jedinej spoločníčke žalobcu E. F. v prítomnosti G. D. H. oznámil, že previedol majetok žalobcu na
svoju osobu, čím sa stal výlučným vlastníkom a podielovým spoluvlastníkom sporných nehnuteľností.
Ako dôvod svojho prevodu označil obavu o vrátenie pôžičky, ktorú poskytol E. F.. Žalobca tiež dôvodil,

že aj samotné podmienky uzatvorenia spornej kúpnej zmluvy (kúpna cena - značne podhodnotená, jej
splatnosť atď.) sú pre neho značne nevýhodné, nakoľko podľa účtovných závierok z rokov 2016 - 2018
je hodnota sporných pozemkov a stavieb až 508.100 eur.

8. Žalobca uzavrel, že žalovaný po vrátení pôžičky vo výške 100.000 eur na stretnutí súhlasil

s odstúpením od kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom vtedy zastúpeným žalovaným ako
konateľom na jednej strane ako predávajúcim a žalovaným na druhej strane ako kupujúcim, ktorej vklad
bol povolený Okresným úradom Kežmarok, odborom katastrálnym pod V - 3116/2018. Po predložení
odstúpenia od kúpnej zmluvy na tomto stretnutí žalovaný uviedol, že si ho musí preštudovať a následneho zašle žalobcovi poštou. Prítomným pri uvedenom stretnutí bol aj G. D. H.. Následne žalovaný doručil
žalobcovi dňa 6.6.2019 ním podpísané (akceptované) odstúpenie od kúpnej zmluvy a E. F. doručil
oznámenie o zániku záväzku a vystavenie kvitancie (na základe ktorého došlo k výmazu záložného

práva na obchodný podiel a ku skončeniu konateľstva žalovaného u žalobcu). Žalobca následne doručil
Okresnému úradu, odboru katastrálnemu dňa 7.6.2019 listinu - odstúpenie od kúpnej zmluvy.

9. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K žalobcom tvrdenej
neplatnosti kúpnej zmluvy argumentoval, že predmetná zmluva ako dvojstranný právny úkon bola

uzatvorená medzi osobami oprávnenými konať za obe zmluvné strany. V rozhodnom čase neexistovali
žiadne právne účinné obmedzenia spôsobilosti konať či už na strane kupujúceho, alebo na strane
predávajúceho. Prevod vlastníckeho práva v zmysle predmetnej kúpnej zmluvy bol realizovaný za
odplatu určenú znaleckým posudkom, ktorá bola dňa 13.12.2019 predávajúcemu v plnej výške
uhradená. V súvislosti s rozhodnutím jediného spoločníka žalobcu zo dňa 16.6.2016 zdôraznil,
že lustráciou všetkých korporátnych dokumentov žalobcu v obchodnom registri bolo zistené, že

listina označená ako „Rozhodnutie jediného spoločníka zo dňa 16.6.2016“ sa na registrovom súde
nenachádza. Rovnako ani obmedzenie oprávnení konateľa vo vzťahu k prevodom vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam nie je a nikdy nebolo založené v Zbierke listín a dokonca nebolo nikdy súčasťou
žiadneho návrhu na zápis zmeny údajov zapísaných v obchodnom registri. Podľa žalovaného je preto
dôvodné domnievať sa, že predmetná listina, ktorou malo dôjsť k obmedzeniu oprávnení konateľa bola

vytvorená výlučne z dôvodu vedeného súdneho sporu. Jej obsah preto žalovaný spochybnil a mal za
to, že je potrebné ju považovať za irelevantnú.

10. Odhliadnuc od spochybneného obsahu vyššie uvedenej listiny (rozhodnutie jediného spoločníka)
žalovaný v ďalšom poukázal na ust. § 133 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého platí, že

konateľské oprávnenie môže byť obmedzené iba spoločenskou zmluvou alebo valným zhromaždením.
Toto obmedzenie však platí iba dovnútra spoločnosti, voči tretím osobám je neúčinné. Pri vymedzení
rozsahu konateľského oprávnenia žalovaný poukázal aj na ust. § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého konateľ ako štatutárny orgán spoločnosti má právo konať vo všetkých veciach týkajúcich
sa spoločnosti. Dôvodil, že ide však o obmedzenie vo vnútornom vzťahu medzi konateľom a obchodnou

spoločnosťou. Takéto vnútorné obmedzenie je voči tretím osobám neúčinné, a to aj v prípade, ak by
bolo zapísané v obchodnom registri a zverejnené v Obchodnom vestníku. Argumentoval, že pokiaľ by aj
konateľ prekročil takéto vnútorné obmedzenie konateľského oprávnenia, je spoločnosť takýmto úkonom
konateľa viazaná. V prípade prekročenia vnútorného obmedzenia konateľského oprávnenia by mohlo
dôjsť len ku vzniku zodpovednostného vzťahu konateľa voči spoločnosti a táto by sa mohla domáhať od

konateľa náhrady škody podľa § 135a, § 373 a nasl. Obchodného zákonníka a nie určenia neplatnosti
právneho úkonu.

11. Žalovaný v otázke platnosti/neplatnosti kúpnej zmluvy v ďalšom argumentoval, že v rozhodnom
čase podpisu kúpnej zmluvy mal žalobca ako obchodná spoločnosť dvoch konateľov, a to žalovaného

(A. B.) a E. F.. Konanie štatutárneho orgánu bolo upravené tak, že v mene spoločnosti koná každý
konateľ samostatne a to tak, že k písanému alebo tlačenému obchodnému menu spoločnosti pripojí svoj
vlastnoručný podpis. Žalovaný tvrdil, že spôsob konania kolektívneho štatutárneho orgánu žalobcu bol
jednoznačný a jeho konanie ako vtedajšieho konateľa pri podpise spornej kúpnej zmluvy bolo priamym
konaním právnickej osoby (žalobcu) a toto konanie je tak pre žalobcu právne záväzné.

12. Vo vzťahu k spornej kúpnej zmluve žalovaný argumentoval, že je právne záväzná pre obe zmluvné
strany, neodporuje zákonu a ani ho neobchádza, nie je v rozpore s inými právnymi normami a plne
rešpektuje dobré mravy, preto nemožno hovoriť o jej absolútnej neplatnosti s poukazom na ust. § 39
Občianskeho zákonníka.

13. V prostriedkoch procesnej obrany k otázke existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na
určení neplatnosti kúpnej zmluvy žalovaný namietal, že pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o
tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti. Preto výrok rozsudku, že kúpna
zmluvajeneplatná,nemávýpovednúhodnotu,čijevčasejehovyhláseniavlastníkomvecižalobcaalebo

niekto iný. Žalobný návrh znejúci na určenie právnej skutočnosti, ktorý z osobitného predpisu nevyplýva,
je potrebné považovať za vadný a súd má takýto návrh odmietnuť.14. Pokiaľ ide o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ktorého sa žalobca domáha,
žalovaný argumentoval, že za súčasnej situácie aj v prípade, ak by sa súd v hypotetickej rovine
stotožnil s názorom žalobcu, tak žalobou s daným určovacím petitom nemožno dosiahnuť odstránenie

spornosti žalobcovho práva, nakoľko právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného nie
je kúpna zmluva, ale rozhodnutie o pozemkových úpravách z dôvodu komasácie nehnuteľností. Tvrdil,
že žalobca sa nemôže domáhať určenia vlastníckeho práva z dôvodu zrealizovaných pozemkových
úpravkparcelám,ktorédnesužniesútotožnésparcelami,kuktorýmbyteoretickyprináležalovlastnícke
právo žalobcu. Po zápise projektu pozemkových úprav už súdy nemôžu (deklaratórne) rozhodovať o

vlastníckom práve k pôvodnému pozemku a ani k novému pozemku. Mal za to, že v danom prípade
došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva rozhodnutím štátneho orgánu v zmysle ust. § 132 ods. 1
Občianskehozákonníka.Rozhodnutieopozemkovýchúpraváchjepotrebnépovažovaťzakonštitutívne,
priamo zakladajúce vznik, zmenu alebo zánik vlastníckeho práva. Pri pozemkových úpravách tak
dochádza k prechodu vlastníckeho práva a novému usporiadaniu vlastníctva k pozemkom, keďže
právoplatné schválenie vykonania projektu pozemkových úprav má konštitutívne účinky. Pri konaniach

o určenie vlastníckeho práva súdy nekonštituujú nový stav, ale len deklarujú, či tu vlastnícke právo je
alebo nie je. Dodal, že v predmetnej právnej veci bola žaloba podaná dňa 25.3.2019 a k právoplatnému
schváleniu projektu pozemkových úprav týkajúcich sa pozemkov, ku ktorým sa žalobca domáha určenia
vlastníckehoprávadošlodňa6.8.2019.Žalobcatakužnemánaliehavýprávnyzáujemnaurčení,ktorého
sa domáha.

15. Za nesporné medzi stranami považoval súd prvej inštancie tieto skutočnosti:
- Dňa 27.6.2017 uzavrela E. F. so žalovaným zmluvu o pôžičke. Jej predmetom boli peňažné prostriedky
v celkovej výške 100.000 eur. Dlžníčka sa zaviazala vrátiť peňažné prostriedky veriteľovi do 31.12.2020.
- Dňa 27.6.2017 (rovnaký deň, ako žalovaný uzavrel s E. F. zmluvu o pôžičke) žalovaný ako záložný

veriteľ uzavrel s G. D. H. (v tom čase jediným spoločníkom a zároveň jediným konateľom žalobcu) ako
záložcom záložnú zmluvu s tým, že zálohom bol 100 %-ný obchodný podiel záložcu v žalobcovi HBM
& BRN Spiš, s.r.o. Záložná zmluva bola uzavretá na zabezpečenie pohľadávky žalovaného zo zmluvy
o pôžičke.
- Žalovaný bol v období od 8.11.2017 do 19.6.2019 zapísaný v obchodnom registri žalobcu ako

jeho konateľ s oprávnením konať v mene žalobcu samostatne tak, že k písanému alebo tlačenému
obchodnému menu spoločnosti pripojí svoj vlastnoručný podpis. V uvedenom období bola ďalšou
konateľkou žalobcu E. F., dlžníčka žalovaného zo zmluvy o pôžičke, ktorá v tom čase bola zároveň
jedinou spoločníčkou žalobcu.
- Žalobca bol vlastníkom/podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, určenia vlastníckeho práva ku

ktorým je predmetom sporu.
- Žalovaný ako konateľ žalobcu dňa 19.12.2018 uzavrel kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli
nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu špecifikované v žalobe. V hmotnoprávnom postavení kupujúceho
vystupoval žalovaný. Kúpnu zmluvu tak uzavrel sám so sebou, pričom žalovaný o tejto kúpnej zmluve
informoval druhú konateľku a zároveň spoločníčku žalobcu až dňa 20.3.2019.

- Dlh zo zmluvy o pôžičke zanikol splnením dňa 28.5.2019 a dňa 6.6.2019 dlžníčka E. F. prevzala od
žalovaného oznámenie o zániku záväzku a vystavenie kvitancie.
Ďalej podľa súdu prvej inštancie
- Sporným nebolo skutkové tvrdenie žalovaného, že dňa 18.10.2019 (po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia o schválení pozemkových úprav zo dňa 6.8.2019) požiadal žalobcu o oznámenie čísla

bankového účtu na zaplatenie kúpnej ceny za nehnuteľnosti vo výške 158.000 eur.
- Sporným nebolo tvrdenie žalovaného, že dňa 13.12.2019 (dva dni pred lehotou splatnosti kúpnej ceny
nehnuteľnosti) došlo k jej zloženiu do notárskej úschovy v Notárskom úrade JUDr. Evy Loumovej, a že
na túto skutočnosť bol žalobca upozornený. Notársky úrad žalobcu opakovane vyzýval na oznámenie
čísla účtu, aby mu mohol poukázať kúpnu cenu v celom jej rozsahu. Na tieto výzvy žalobca nereagoval.

- Sporným nebolo skutkové tvrdenie žalobcu, že dlh zo zmluvy o pôžičke bol splnený dňa 28.5.2019 a
že dňa 6.6.2019 dlžníčka prevzala od žalovaného oznámenie o zániku záväzku a vystavenie kvitancie.

16. Ako sporné označil súd prvej inštancie skutkové tvrdenie žalobcu, že uzavretím spornej kúpnej
zmluvy žalovaný porušil zákaz prevádzať majetok žalobcu na tretie osoby. Toto rozhodnutie mal prijať

jediný spoločník žalobcu G. D. H. dňa 16.6.2016.

17. Súd prvej inštancie považoval za potrebné prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, podľa ktorého v súvislosti
s aplikáciou ust. § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)pri posudzovaní otázky prípustnosti žaloby o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy sa v zásade vychádza z
predpokladu, že určenie existencie právnej skutočnosti (napr. že právny úkon je neplatný) odporuje vo
svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej skutočnosti rozsudok

hovorí o tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti. Preto v zásade
výrok rozsudku, že kúpna zmluva je neplatná nemá výpovednú hodnotu, či je v čase jeho vyhlásenia
vlastníkom veci žalobca alebo niekto iný. Dodal, že z uvedených dôvodov právna úprava Civilného
sporového poriadku pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva
z osobitného právneho predpisu. Dôvodil, že ak bol v danom prípade zápis vlastníckeho práva do

katastra nehnuteľností na kupujúceho vykonaný na základe neplatnej zmluvy, predávajúci môže žalovať
kupujúceho, že je vlastníkom nehnuteľností (žaloba na určenie práva). Predávajúci nemá v zásade k
dispozícii žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy (takáto žaloba z osobitného právneho predpisu
v zásade nevyplýva).

18. Avšak na strane druhej, aplikujúc princíp právnej istoty podľa článku 2 ods. 1 Základných

princípov Civilného sporového poriadku ako normy práva a zároveň princíp ochrany práva žalobcu
na individuálne posúdenie jeho sporu vzhľadom na individuálne skutkové zistenia v konaní, súd
prvej inštancie dospel k záveru, že v záujme ochrany porušeného vlastníckeho práva je za daných
okolností prípustné, aby sa žalobca domáhal i určenia neplatnosti kúpnej zmluvy špecifikovanej vo
výrokovej časti odvolaním napadnutého rozsudku. To platí podľa súdu prvej inštancie o to viac, keď

sa žalobca po schválení projektu pozemkových úprav dostal do situácie, v ktorej nemá k dispozícii
žiaden iný prostriedok ochrany svojho porušeného vlastníckeho práva a kedy orgán príslušný na
rozhodovanie o schválení pozemkových úprav vo svojom rozhodnutí (objektívne) neskúmal možné
porušenie zákonných povinností žalovaného pri nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
tvoriacim objekt pozemkových úprav a v dôsledku tohto porušenia otázku prípadnej neplatnosti kúpnej

zmluvy, na základe ktorej bol ako vlastník sporných nehnuteľností zapísaný do katastra nehnuteľností.
Mal za to, že takýto záver je v súlade s recentným objektívnym výkladovým cieľom, v súvislosti s ktorým
je potrebné skúmať, aký objektívny význam má zákonný text (noriem hmotného práva) pre jeho adresáta
(v danom prípade žalobcu). Je to význam, o ktorom možno predpokladať, žeby ho s danou normou práva
žalobca, ktorý pozná právny poriadok, spoločnosť a svet vôbec, spájal. Legitimitu čerpá tento výkladový

cieľ (čo má byť výkladom zistené) z princípu právnej istoty. Konštatoval, že od adresáta normy práva
možno primárne požadovať znalosť práva, a to v jeho práve platnom stave. Preto sa môže oprávnene
domnievať, že jeho práva a povinnosti budú primárne odvodené práve z tohto stavu právneho poriadku.
Zároveň súd prvej inštancie dôvodil, že uvedený výkladový cieľ umožňuje prispôsobovanie právneho
poriadku meniacim sa podmienkam, a to ako spoločnosti, tak aj zmenám právneho poriadku ako

celku. Argumentoval, že toto prispôsobovanie sa uskutočňuje práve prostredníctvom výkladu, ktorého
cieľom je recentný objektívny výkladový cieľ. Jeho prostredníctvom sa právo prispôsobuje zmeneným
podmienkam. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že ochrana právnej istoty, ktorá je základným
legitimačným dôvodom tohto výkladového cieľa sa vzťahuje k ochrane subjektu, ktorý právne koná.
Preto považoval za potrebné zdôrazniť, že ak je skúmané právne konanie, je rozhodujúcim okamihom

okamih tohto konania (v danom prípade okamih uzavretia kúpnej zmluvy) a nie okamih interpretácie
normy práva.

19. Súd prvej inštancie ďalej citoval článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého
každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký obsah a ochranu.

Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Ďalej uviedol, že podľa § 4
Občianskeho zákonníka platí, že proti tomu, kto právo ohrozí alebo poruší, možno sa domáhať ochrany
u orgánu, ktorý je na to povolaný. Ak nie je v zákone ustanovené niečo iné, je týmto orgánom súd.
Poukázal i na § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zastupovať iného nemôže ten, kto
sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami

zastúpeného a § 135a Obchodného zákonníka, podľa ktorého konatelia sú povinní vykonávať svoju
pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov.
Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa
predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých
prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo

záujmy jej spoločníkov, a pri rozhodovaní nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých
spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.20. Súd prvej inštancie konštatoval, že s cieľom zabezpečiť ochranu záujmov spoločnosti a všetkých jej
spoločníkov Obchodný zákonník s účinnosťou od 1.1.2002 zaviedol do právnej úpravy zásady výkonu
pôsobnosti konateľov, ktoré spočívajú vo fiduciárnych povinnostiach objektívne konať s odbornou

starostlivosťou a súčasne s lojalitou vo vzťahu k záujmom spoločnosti a všetkých jej spoločníkov.
Poukázal, že pojem ,,odborná starostlivosť“ zákon nedefinuje. V súvislosti s týmto pojmom iba ust.
§135a druhá veta Obchodného zákonníka ako príklad uvádza zoznam konaní, ktorých výkon možno
bez zohľadnenia ostatných okolností považovať za súladné s odbornou starostlivosťou, a to, že konateľ
je povinný obstarať si a pri rozhodovaní brať do úvahy všetky dostupné informácie týkajúce sa

záležitostí, o ktorých rozhoduje a zachovávať zákonom požadovanú mlčanlivosť. Dôvodil, že odbornú
starostlivosť možno podľa právnej vedy a judikatúry široko definovať ako spôsob výkonu funkcie
konateľa na informovanom základe, po dôkladnom zvážení predpokladateľných eventualít postupu a
následkov zvoleného postupu a v súlade s vlastnými všeobecnými znalosťami a skúsenosťami (zásada
profesionality), pri ktorom konateľ prihliada pri výkone svojej funkcie a zabezpečovaní činnosti na záujem
obchodnej spoločnosti a jej spoločníkov a nepresadzuje svoje záujmy na úkor záujmov spoločnosti

(zásada lojality). Mal za to, že povinnosť výkonu pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v súlade
so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov je potrebné chápať ako kumulatívne vymedzenú
povinnosť. Aby konateľ mohol byť v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti, musí najskôr vynaložiť
primeranéúsilienato,abyzáujmyspoločnostispoznalavychádzajúcztohtopoznaniapotomsodbornou
starostlivosťouposúdilakomákonať.Dodal,želojalitabývatieždefinovanáakooddanosťatedarešpekt

záujmov obchodnej spoločnosti a uznanie ich nadradenosti individuálnym záujmom tých, ktorí sa na nich
určitým spôsobom zúčastňujú (pozri ČERNÁ, S. K některým aspektúm zájmu kapitálové společnosti.
A. G. I. k sedmdesátým narozeninám: právo společností - ohlednutí za dvěma desetiletími účinnosti
Obchodního zákonníku. Praha: C. H. BECK, 2012, s. 63).

21. Povinnosť lojality je podľa súdu prvej inštancie povinnosťou právnou. Má však zároveň širší
etický rozmer. Povinnosť lojality má dve zložky. Aktívny vyžaduje iniciatívny prístup k starostlivosti o
záujem obchodnej spoločnosti, aby mohol urobiť všetko potrebné a legálne možné pre jeho naplnenie.
V tomto zmysle sa aktívna zložka povinnosti lojality a starostlivosti riadneho hospodára prekrývajú.
Pasívnou zložkou povinnosti lojality je povinnosť konateľa zdržať sa všetkého, čo nie je v záujme

obchodnej spoločnosti. Pod túto kategóriu spadá i zákaz konania v konflikte záujmov. Poukázal, že
judikatúra dlhodobo vymedzuje starostlivosť riadneho hospodára tak, že riadny hospodár právne koná
za spoločnosť zodpovedne a svedomito a rovnakým spôsobom sa stará o majetok, ako by išlo o jeho
vlastný majetok. Takáto starostlivosť zahŕňa starostlivosť o majetok spoločnosti nielen v tom zmysle,
aby nevznikla škoda na majetku jeho úbytkom či znehodnotením, ale tiež aby bol majetok spoločnosti

zhodnocovaný a rozmnožovaný v maximálnej možnej miere ako je momentálne dosiahnuteľná. Odborná
starostlivosť zahŕňa dve odlišné povinnosti, ktorých porušenie má taktiež odlišné následky. Porušením
každej z nich vzniká povinnosť na náhradu škody. Ak niekto poruší povinnosť lojality, nachádza sa v
konflikte záujmov a porušenie týchto povinností spadá pod režim konfliktu záujmov a jeho riešenia.
Následkom konfliktu záujmov je neplatnosť právneho úkonu konateľa, ktorý v konflikte záujmov konal.

22. Súd prvej inštancie uviedol, že ak sa na právny úkon realizovaný členom štatutárneho orgánu
spoločnosti, konajúcim v rozpore so záujmom spoločnosti, ustanovenia Obchodného zákonníka o strete
záujmov nevzťahujú, je nutné zaoberať sa i tým, či takýto právny úkon obstojí i z pohľadu práva
občianskeho. Argumentoval, že fiduciárne povinnosti pôsobia v zásade vo vnútri obchodnej spoločnosti.

Porušenie profesionality, lojality vrátane zákazu konkurencie či okolnosti odôvodňujúce vznik ručenia
v zásade nevedú k neplatnosti právneho úkonu, ktorý s treťou osobou urobila obchodná spoločnosť
(prostredníctvom člena orgánu konajúceho neprofesionálne alebo nelojálne) alebo člen orgánu sám
(ak ide o konkurenčnú činnosť). Dodal, že aj zákonodarcom zvolené riešenie sekundárnych nárokov
často pojmovo vylučuje neplatnosť dotknutých právnych úkonov. Tretie osoby nie sú dotknuté porušením

povinností členov orgánov - výnimku tvoria situácie, keď zákon výslovne priznáva tretím osobám
určité práva v dôsledku porušení týchto povinností (externalizácia povinnosti či ručenia člena orgánu).
Paradoxne bude právny úkon platný aj vtedy, ak konaním člena orgánu obchodnej spoločnosti došlo
k spáchaniu trestného činu (napríklad porušenie zákazu konkurencie, sprenevera, či poškodzovanie
veriteľa).

23. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že udržanie platnosti právnych úkonov je dôsledkom snahy
o ochranu tretej osoby. Tú ale netreba chrániť vždy. Konštatoval, že aj v slovenskom práve by
mohli byť výnimkou práve extrémne prípady konania v prípade kolízie záujmov, keď by záujmy členaštatutárneho orgánu boli v príkrom rozpore so záujmami právnickej osoby (najmä v prípade koluzívneho
správania orgánu a treťou osobou). Poukázal, že podľa ust. § 22 ods. 2 druhá alternatíva Občianskeho
zákonníka zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného,

pričom takto urobený právny úkon je neplatný. Je sporné, či pravidlo o konflikte záujmov pri zastúpení
je možné použiť aj na priame konanie štatutárneho orgánu, ktorý nie je stricto senso zástupcom. Súd
prvej inštancie uviedol, že podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je možné ust. § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka analogicky aplikovať aj na postavenie štatutárneho orgánu, ibaže by osobitný
predpis (Obchodný zákonník alebo iný predpis, napr. zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii) obsahoval iné

pravidlo s odlišnými právnymi následkami pre konflikt záujmov v danom prípade (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 177/2009 zo dňa 30.6.2010). Dodal, že v zásade sa žiada
z dôvodov ochrany tretích osôb ponechať právny úkon urobený v mene právnickej osoby členom jej
štatutárneho orgánu v konflikte záujmov v platnosti. Nie je však vylúčené, aby v extrémnych prípadoch
konfliktu záujmov, najmä vtedy, ak niet žiadnej ochrany hodnej tretej osoby, bol aplikovaný aj § 22 ods.
2 Občianskeho zákonníka a dospelo sa k neplatnosti právnych úkonov urobených v konflikte záujmov

(obiter dictum v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 191/2007 z 28.2.2008).
(pozri Súkromné právo č. 6/2019, doc. JUDr. Kristián Csach, PhD, LL.M., Povinnosti členov orgánov
obchodnej spoločnosti a súkromnoprávne následky ich porušenia (2. časť).

24. V súvislosti s vyššie uvedenými závermi súd prvej inštancie poukázal, že dňa 27.6.2017 uzavrela

E. F. so žalovaným zmluvu o pôžičke. Jej predmetom boli peňažné prostriedky vo výške 100.000 eur,
pričom dlžníčka sa zaviazala žalovanému vrátiť peňažné prostriedky do 31.12.2020. Dňa 27.6.2017 (v
ten istý deň ako žalovaný uzavrel vyššie uvedenú zmluvu o pôžičke) žalovaný v postavení záložného
veriteľa uzavrel s G. D. H., v tom čase jediným spoločníkom a zároveň jediným konateľom žalobcu
v postavení záložcu, záložnú zmluvu, jej predmetom bol celý (100 %) obchodný podiel záložcu v

žalobcovi (obchodnej spoločnosti HBM & BRN Spiš, s.r.o.). Žalovaný bol v období od 8.11.2017 do
19.6.2019 zapísaný v obchodnom registri žalobcu ako jeho konateľ s oprávnením konať v mene
žalobcu samostatne tak, že k písanému alebo tlačenému obchodnému menu spoločnosti pripojí svoj
vlastnoručný podpis. V uvedenom období bola ďalšou konateľkou žalobcu E. F., dlžníčka žalovaného
zo zmluvy o pôžičke, ktorá v tom čase bola zároveň jedinou spoločníčkou žalobcu. Žalobca bol v

tom čase vlastníkom/podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností špecifikovaných v žalobe. Žalovaný v
postaveníkonateľažalobcudňa19.12.2018uzatvorilkúpnuzmluvu,predmetomktorejbolinehnuteľnosti
vo vlastníctve žalobcu uvedené v žalobe. V hmotnoprávnom postavení kupujúceho vystupoval žalovaný.
Kúpnu zmluvu tak uzavrel sám so sebou s tým, že o nej informoval druhú konateľku a zároveň
spoločníčku žalobcu až dňa 20.3.2019. Dlh zo zmluvy o pôžičke medzi žalovaným ako veriteľom a

dlžníčkou neskôr vystupujúcou v postavení jedinej spoločníčky a zároveň konateľky žalobcu bol splnený
28.5.2019 a dňa 6.6.2019 dlžníčka prevzala od žalovaného oznámenie o zániku záväzku a vystavenie
kvitancie. Dňa 18.10.2019 (po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o schválení pozemkových úprav
6.8.2019) požiadal žalovaný žalobcu o oznámenie čísla bankového účtu na zaplatenie kúpnej ceny za
nehnuteľnosti vo výške 158.000 eur.

25. Konanie žalovaného opísané v predchádzajúcom odseku tohto rozsudku v postavení konateľa
žalobcu v kritickom období súd prvej inštancie vyhodnotil ako výkon funkcie konateľa spôsobom, v
rámci ktorého žalovaný vôbec nezvážil predpokladateľné eventuality postupu a následky zvoleného
postupu. Postup žalovaného tak bolo podľa súdu prvej inštancie nevyhnutné vyhodnotiť ako postup

neprofesionálny, pri ktorom vôbec neprihliadol pri výkone svojej funkcie a zabezpečovaní činnosti na
záujem obchodnej spoločnosti a jej spoločníkov. Práve naopak, uvedeným konaním žalovaný nesporne
presadzoval výlučne svoje záujmy na úkor záujmov spoločnosti a jedinej spoločníčky, čím závažným
spôsobom porušil i zásadu lojality voči nim. Uvedené konanie žalovaného nemožno podľa súdu prvej
inštancie po právnej stránke vyhodnotiť ani ako konanie v dobrej viere, že konal v záujme žalobcu. V

priebehu konania pred súdom prvej inštancie nepredložil žiadne skutkové tvrdenie, z ktorého by bolo
možné usudzovať, že by vynaložil primerané úsilie na to, aby záujem žalobcu spoznal a vychádzajúc z
tohto poznania potom s odbornou starostlivosťou posúdil ako má konať. Práve naopak, je podľa súdu
prvej inštancie nepochybné, že žalovaný o zámere predať takmer všetky nehnuteľnosti vo vlastníctve
žalobcu tak žalobcu ani jeho v tom čase jedinú spoločníčku a druhú konateľku, včas neinformoval.

26. Neobstojí podľa súdu prvej inštancie argumentácia žalovaného, že k uzavretiu kúpnej zmluvy
samého so sebou pristúpil z obavy o nevrátenie peňažných prostriedkov, ktoré požičal jedinej
spoločníčke a zároveň konateľke žalobcu E. F.. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal, žesplatnosť dlhu zo zmluvy o pôžičke bola zmluvnými stranami dohodnutá na 31.12.2020. Od okamihu
predčasného splnenia dlhu zo zmluvy o pôžičke (28.5.2019), resp. okamihu vystavenia potvrdenia o jeho
splnení/zániku (6.6.2019) mal žalovaný dostatočný časový priestor, aby do právoplatnosti rozhodnutia

o schválení pozemkových úprav realizoval také hmotnoprávne úkony, ktoré by zamedzili zásahu do
vlastníckeho práva žalobcu k pôvodným nehnuteľnostiam.

27. V prejednávanom spore súd prvej inštancie vyhodnotil konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy
o prevode vlastníckeho práva k pozemkom - kúpnej zmluvy zo dňa 19.12.2018 ako extrémny prípad

konania v kolízii záujmov, keď záujem žalovaného ako konateľa nadobudnúť kritické nehnuteľnosti do
svojho vlastníctva bol v príkrom rozpore so záujmom žalobcu tieto nehnuteľnosti naďalej mať vo svojom
vlastníctve a realizovať tak všetky svoje oprávnenia tvoriace obsah vlastníckeho práva tak, ako mu to
garantuje článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov preto súd prvej inštancie
na daný prípad aplikoval ust. § 22 ods. 2 druhá alternatíva Občianskeho zákonníka. Žalovaný pre
uvedenú kolíziu záujmov nemohol podľa súdu prvej inštancie zastupovať žalobcu, keďže jeho záujem

bol v rozpore so záujmom žalobcu. Takto urobený právny úkon (kúpnu zmluvu) preto súd prvej inštancie
vyhodnotil ako neplatný právny úkon.

28. Na základe vyššie uvedených právnych úvah, aplikujúc zároveň i základnú zásadu súkromného
práva - nemo turpitudinem suam alegare potest, tak súd prvej inštancie zmluvu o prevode vlastníckeho

právakpozemkom-kúpnuzmluvuzodňa19.12.2018vyhodnotilakoprávnyúkon,ktorýsvojimobsahom
a účelom zákon obchádza (konkrétne ust. § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka), a preto je neplatný
podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

29. Zároveň súd prvej inštancie dodal, že žalovaný v otázke platnosti kúpnej zmluvy argumentoval, že

v rozhodnom čase podpisu kúpnej zmluvy mal žalobca ako obchodná spoločnosť dvoch konateľov, a to
žalovaného a E. F., a že v mene spoločnosti koná každý konateľ samostatne a to tak, že k písanému
alebo tlačenému obchodnému menu spoločnosti pripojí svoj vlastnoručný podpis. Spôsob konania
kolektívneho štatutárneho orgánu žalobcu bol tak podľa žalovaného jednoznačný a konanie vtedajšieho
konateľa (žalovaného) pri podpise predmetnej kúpnej zmluvy bolo priamym konaním žalobcu a toto

konanie je tak pre neho právne záväzné a to v celom svojom rozsahu.

30. S uvedenou právnou argumentáciou žalovaného je podľa súdu prvej inštancie možné sa v zásade
stotožniť. Nie však vzhľadom ku konkrétnym skutkovým zisteniam v prejednávanom spore. Súd prvej
inštancie argumentoval tým, že kúpna zmluva ako právny úkon v tejto súvislosti (v súvislosti so

spôsobom konania v mene žalobcu) v priamom rozpore so zákonom nie je, ale svojimi účinkami a
najmä svojim účelom zákon, jeho ciele a zmysel (ratio legis) obchádza. To znamená, že žalovaný
predmetným úkonom síce nekonal v rozpore s konkrétnym ustanovením zákona, ale v skutočnosti
sledoval využitie právnej úpravy. Fakticky svojimi účinkami daný úkon odporuje zákonu, a to za použitia
inak dovolených prostriedkov. Samotný výsledok úkonu (kúpnej zmluvy) sa však javí ako nedovolený a

zákonom nepredpokladaný. Takéto konanie je konaním in fraudem legis, ktoré je charakteristické tým,
že predstavuje postup, keď sa žalovaný choval formálne podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol
výsledok právnou normou zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci. Súd prvej inštancie dôvodil, že
absolútna neplatnosť (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo ex lege. Právny úkon podľa
konštantnej judikatúry súdov nie je za neplatný prehlasovaný, ale hľadí sa naň tak, akoby nebol urobený.

Plnenie, ku ktorému z absolútne neplatného úkonu došlo, zakladá bezdôvodné obohatenie (ust. § 451
ods. 2, § 457 Občianskeho zákonníka) a musí byť vrátené. Z uvedeného dôvodu tak žalobca podľa
súdu prvej inštancie konal v súlade s právom a prezieravo, keď z opatrnosti odmietol prijať kúpnu cenu
nehnuteľností, tvoriacich predmet neplatnej kúpnej zmluvy. K absolútnej neplatnosti prihliada súd (či
iný štátny orgán) i bez návrhu (ex officio). Tejto absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa určovacou

žalobou môže dovolať každý, kto má na tom naliehavý právny záujem.

31. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho
úkonu je daný, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo ak by sa bez tohto určenia
stalo jeho právne postavenie neistým. Pri posudzovaní otázky existencie naliehavého právneho záujmu

žalobcu je potrebné podľa súdu prvej inštancie odpovedať na otázku, či v prípade, ak súd takejto
žalobe vyhovie, sa jeho hmotnoprávne postavenie zmení. Argumentoval, že na to je v prejednávanom
spore potrebné odpovedať kladne, keďže po prípadnom vyslovení neplatnosti zmluvy by aplikujúc
zároveň nižšie uvedenú právnu argumentáciu, mohol žalobca opätovne nadobudnúť vlastnícke právoku kritickým nehnuteľnostiam, čím by došlo k zmene v jeho právnom postavení. Žalobca tak v danom
spore, vzhľadom na vyššie uvedené právne princípy a právne posúdenie, naliehavý právny záujem na
určení neplatnosti zmluvy podľa súdu prvej inštancie má. Preto súd prvej inštancie žalobe v jej časti o

vyslovenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva - kúpnej zmluvy zo dňa 19.12.2018 vyhovel.

32. Ďalej súd prvej inštancie poukázal, že žalovaný sa v ďalšom bránil tvrdením, že kritické nehnuteľnosti
vlastní na základe úradného rozhodnutia, konkrétne Rozhodnutia Okresného úradu Kežmarok,
pozemkového a lesného odboru zo 6.8.2019 vydaného pod č. k. OU-KK-PLO-2019/000394-113KG.

V tejto súvislosti súd prvej inštancie poznamenal, že účinky takého rozhodnutia vo všeobecnosti na
vlastníctvo k veci a na možnosť uplatniť vlastnícku žalobu (ako v prejednávanom spore), sa líšia podľa
toho, o aké rozhodnutie ide. Ak je rozhodnutie deklaratórne, výrok právoplatného rozhodnutia je záväzný
pre účastníkov a pre všetky orgány. Preto sa rozhodnutie, ktorým sa nepriamo alebo priamo rozhoduje
o vlastníckom práve týka len účastníkov konania. Žalovaný tak úspešne nemôže uplatňovať námietku,
že drží vec na základe deklaratórneho rozhodnutia, voči niekomu, kto nebol účastníkom konania, v

ktorom bolo rozhodnutie vydané. Proti tomu, kto účastníkom takéhoto konania bol a zrejme i proti jeho
právnemu nástupcovi, možno takúto námietku úspešne uplatniť. Iná situácia môže podľa súdu prvej
inštancie nastať, ak žalovaný drží vec na základe konštitutívneho rozhodnutia. I v tomto prípade platí, že
správne rozhodnutie sa nemôže dotknúť práva niekoho, kto nebol účastníkom konania, v ktorom bolo
vydané, bez ohľadu na to, či je konštitutívne.

33. Súd prvej inštancie poukázal, že o tejto otázke bola v odbornej literatúre vedená diskusia, v rámci
ktorejsavyskytlidvezákladnéskupinynázorov.L.Chalupazastávanázor,že,,Nadobudnutievlastníctva
k veci na základe právoplatného rozsudku súdu alebo správneho orgánu, ktoré majú konštitutívny
charakter, je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, ktoré nie je odvodené od

vlastníckeho práva predchádzajúceho pravého vlastníka veci.“ (pozri Chalupa, L. K nabytí vlastnictví
pravomocným rozhodnutím státního orgánu. Právní rozhledy 1999, č. 8, s. 401 a násl.). Ďalej uvádza,
že právna istota vyžaduje, aby právoplatné konštitutívne rozhodnutie bolo nespochybniteľnou právnou
skutočnosťou, ktorá vylučuje, aby k veci uplatnili právo osoby zakladajúce svoje vlastníctvo na inej,
skoršej právnej skutočnosti. Z týchto premís logicky vyvodzuje rad záverov. Pre prechod vlastníctva

právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu neplatí zásada, že nikto nemôže na druhého previesť viac
práv, ako mu náleží. Právoplatné rozhodnutie o určení vlastníctva, ktoré má konštitutívny charakter,
má za následok ,,súčasný absolútny zánik pravého vlastníctva predchádzajúceho vlastníka bez ohľadu
na to, či bol alebo nebol účastníkom súdneho či správneho konania.“ Pôvodný vlastník nemôže
proti nadobúdateľovi uplatniť vlastnícku žalobu. V prípade stretu dvoch právoplatných konštitutívnych

rozhodnutí o nadobudnutí vlastníctva k tej istej veci sa uplatní právo osoby, ktorej svedčí neskoršie
rozhodnutie.

34. Súd prvej inštancie sa s uvedenými právnymi závermi nestotožnil. Argumentoval pritom tým, že
jadro problému je v otázke, či možno stratiť vlastnícke právo na základe rozhodnutia vydaného v

konaní, ktorého účastníkom vlastník veci nebol. Vlastník veci nemôže v konaní, ktorého účastníkom
nebol stratiť vlastnícke právo k veci. Dôvodil, že v rímskom práve a tiež v práve všeobecnom platilo,
že vlastníctvo bolo možné nadobudnúť na základe rozsudku vydaného v tzv. ,,čiastkových sporoch“,
avšak len za predpokladu, že účastníci konania boli vlastníkmi veci. V súčasnosti je táto problematika
riešená v súvislosti s otázkou subjektívnych medzí účinkov právoplatnosti rozhodnutia. Ide o otázku,

či a za akých podmienok je konštitutívne rozhodnutie záväzné i pre toho, kto nebol účastníkom
konania. Poukázal, že V. Hora uvádza, že právoplatnosť sa vzťahuje len na strany sporu (analogicky
v prejednávanom spore na účastníkov správneho konania), nie však na osobu tretiu. Tá totiž nemala
možnosť rozvinúť procesnú aktivitu, a preto by bolo nespravodlivé podrobovať ju právoplatnosti (pozri
Hora, V. Učebnice civilního práva procesního. Praha 1947, s. 403). Ten, kto nebol účastníkom konania

a ani inak nie je voči nemu rozhodnutie záväzné, môže uplatňovať svoje práva k veci, o ktorej bolo
rozhodnuté, v inom konaní (pozri Bureš, J., Drápa, L, Mazanec, M. Občanský soudní řád. Komentář. 3.
vydání. Praha: C. H. Beck 1997, s. 416). Zároveň dodal, že J. Hrdička uvádza, že ,,Názor, vzťahujúci
pri nedostatku zákonného ustanovenia všeobecne účinky právoplatného rozhodnutia voči každému,
teda mimo subjektívne medze na každé právoplatné rozhodnutie, ktoré má konštitutívny charakter, je

neudržateľný. Právne poriadky totiž poznajú i také konštitutívne rozhodnutia, ktorých povaha nielenže
nevyžaduje všeobecnú záväznosť, ale u ktorých by sa naopak priečila základnej právnej zásade,
že nemá byť rozhodované o právach a povinnostiach niekoho bez jeho účasti s možnosťou vplyvu
na presadenie svojho práva.“ Dodáva, že opačný názor vyplýva z neprijateľnej teórie povyšujúcejsúdne (správne) rozhodnutie na úroveň všeobecne platnej normy (pozri Hrdlička, J. Některé problémy
institutu právní moci v civilním procesu. AUC - Iuridica, 1973, č. 3, s. 197). L. Chalupa opiera názor
o absolútnych účinkoch právoplatného konštitutívneho rozhodnutia o dva argumenty. Predovšetkým

tvrdí, že skutočnosť, že takéto rozhodnutie nemožno spochybniť, vyžaduje právna istota občanov a
zachovanie nevyhnutnej autority štátu. Možno však namietnuť, že právna istota a autorita štátu vyžadujú
práve opačné riešenie. Občan (v prejednávanom spore žalobca ako obchodná spoločnosť) by mal mať
istotu, že nestratí vlastnícke právo k veci v konaní, ktorého účastníkom nebol. Túto istotu mu zaručuje
ústavné právo na súdnu ochranu.

35. Pokiaľ by riešenie predkladané v prejednávanom spore žalovaným bolo správne, bola by podľa
súdu prvej inštancie otvorená cesta k ,,očisteniu“ nezákonne nadobudnutých vecí v správnom alebo
súdnom konaní alebo dokonca k zneužívaniu súdneho alebo správneho konania na nezákonné
získanie veci. Postup žalovaného pri predaji kritických nehnuteľností bolo podľa súdu prvej inštancie
nevyhnutné vyhodnotiť ako postup neprofesionálny, pri ktorom vôbec neprihliadol pri výkone svojej

funkcieazabezpečovaníčinnostinazáujemobchodnejspoločnostiajejspoločníkov.Žalovanýnesporne
presadzoval výlučne svoje záujmy na úkor záujmov spoločnosti a jedinej spoločníčky. Je nepochybné,
že žalovaný o zámere predať takmer všetky nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu tak žalobcu ani jeho v
tom čase jedinú spoločníčku a druhú konateľku, včas neinformoval.

36. V súvislosti s pripustením žaloby o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, od okamihu splnenia dlhu
zo zmluvy o pôžičke (28.5.2019), resp. okamihu vystavenia potvrdenia o jeho splnení/zániku (6.6.2019)
mal žalovaný podľa súdu prvej inštancie dostatočný časový priestor, aby do právoplatnosti rozhodnutia
o schválení pozemkových úprav (6.8.2019) realizoval také hmotnoprávne úkony, ktoré by zamedzili
zásahu do vlastníckeho práva žalobcu k pôvodným nehnuteľnostiam. Súd prvej inštancie konštatoval,

že uvedeným konaním žalovaný privodil stav, kedy žalobca stratil možnosť vystupovať v správnom
konaní o schválení projektu pozemkových úprav týkajúcich sa nehnuteľností, ku ktorým sa domáha
určenia vlastníckeho práva, riadne ako účastník konania s možnosťou rozvinúť v tomto správnom konaní
akúkoľvek procesnú aktivitu a možnosťou vplyvu na presadenie svojho práva. Preto, aplikujúc vyššie
citované právne úvahy a princípy by bolo podľa súdu prvej inštancie nespravodlivé podrobovať žalobcu

právoplatnosti Rozhodnutia Okresného úradu Kežmarok, pozemkového a lesného odboru zo 6.8.2019
vydaného pod č. k. OU-KK-PLO-2019/000394-113KG.

37. Vzhľadom na nutnosť aplikácie princípu právnej istoty a princípu práva strany sporu na individuálne
posúdenie sporu tak súd prvej inštancie vzhľadom na individuálne posúdenie skutkových okolností

zistených v rámci dokazovania dospel k záveru, že žalobca ako skutočný vlastník pôvodných
nehnuteľností má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré
vznikli realizáciou projektu pozemkových úprav, keďže tieto vznikli z pôvodných nehnuteľností v jeho
vlastníctve. Keďže v období po prevode vlastníckeho práva ,,žalovaným na žalovaného“ ku kritickým
nehnuteľnostiam došlo v katastrálnom území D. k pozemkovým úpravám (k sceleniu pôvodných parciel),

žalobca má na požadovanom určení vlastníckeho práva podľa súdu prvej inštancie naliehavý právny
záujem, keďže je to jediná možnosť ochrany jeho práv a právom chránených záujmov za daných
skutkových okolností. Aj k tejto právnej otázke súd prvej inštancie opätovne zdôraznil, že naliehavý
právny záujem na určení vlastníckeho práva je daný, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo
žalobcu, alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým.

38. Pri posudzovaní otázky existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu považoval súd prvej
inštancie za potrebné odpovedať na otázku, či v prípade, ak súd takejto žalobe vyhovie, sa jeho
hmotnoprávne postavenie zmení. Na to v prejednávanom spore odpovedal kladne, tvrdiac, že po
vyhovení žalobe v jej druhej časti by aplikujúc uvedenú právnu argumentáciu (týkajúcu sa otázky

subjektívnych medzí účinkov právoplatnosti konštitutívneho rozhodnutia), mohol opätovne nadobudnúť
vlastnícke právo ku kritickým nehnuteľnostiam, čím by došlo k zmene v jeho právnom postavení.

39. Skutočnosť, že sa v danom prípade jedná o de facto totožné nehnuteľnosti je podľa súdu prvej
inštancie zrejmá z listu Okresného úradu Kežmarok, odboru katastrálneho a lesného zo dňa 2.6.2021 a z

jeho príloh. Z nich považoval za nepochybné, že žalovaný nebol ku dňu aktualizácie registra pôvodného
stavu (26.9.2018) vlastníkom žiadnych nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území D., a že
vlastníkom pôvodných nehnuteľností bol žalobca. Z uvedeného listinného dôkazu je zároveň podľa súdu
prvej inštancie nepochybné, že k dátumu aktualizácie registra pôvodného stavu (26.4.2019) už žalovanýbol vlastníkom nehnuteľností tvoriacich predmet pozemkových úprav v katastrálnom území D., a ktoré
sú predmetom tohto sporu. V prospech tvrdenia žalobcu o tom, že tieto nehnuteľnosti možno presne
identifikovať svedčí aj fakt, že na jednotlivých listoch vlastníctva je aj v súčasnosti zapísaná poznámka

o vedení tohto súdneho sporu.

40. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.

41. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §§ 255 ods. 1, 262 ods.

1, 2 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal proti žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

42. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania,
alternatívne,abyodvolanímnapadnutýrozsudokzrušilavrátilvecsúduprvejinštancienaďalšiekonanie
a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP)
a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.
1 písm. h) CSP).

43. Žalovaný v odvolaní uviedol, že s prihliadnutím na obsah žaloby bolo úlohou súdu prvej inštancie
primárne ustáliť, čo bolo predmetom žaloby. Súd prvej inštancie tak mal podľa žalovaného povinnosť
svojím rozhodnutím zodpovedať základnú otázku, na základe čoho sa žalobca domáha určenia
vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam a čo má byť právnym titulom tohto jeho vlastníctva.
Tvrdil, že súd prvej inštancie neustálil ani titul vlastníctva žalobcu a ani to, prečo sa domáhal určenia

vlastníckeho práva. Argumentoval, že súd prvej inštancie namiesto posúdenia skutočne relevantných
okolností venoval nadmerný priestor zmluve o pôžičke medzi žalovaným a E. F.. Zdôraznil, že jedná vec
je zmluva o pôžičke a jej krytie záložnou zmluvou a druhá - najpodstatnejšia vec - je titul vlastníctva
žalobcu, ktorý mu má svedčiť. Poukázal, že predmetom sporu bolo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy
a určenie vlastníctva pre žalobcu k pozemkom, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy. Rozhodujúcim

pre správne posúdenie veci tak bolo zistenie, čo bolo titulom vstupu do vlastníctva žalovaného a tento
titul posúdiť z hľadiska platnosti právneho úkonu (z príslušného listu vlastníctva), nakoľko to takto
navrhovalžalobca.Namargouvedenéhodôvodil,žetitulomvlastníctvaprežalovanéhobolorozhodnutie
pozemkového úradu a nie kúpna zmluva. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť žalovaný tvrdil, že nepozná
právny záver súdu prvej inštancie a k tomu zodpovedajúce skutkové odôvodnenie, prečo na základe

tohto titulu nemôže svedčiť vlastníctvo k pozemkom žalovanému, ale má patriť žalobcovi. Mal za to, že
súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal len s titulom kúpnej zmluvy, ktorú považoval za
neplatnú a na základe jej neplatnosti určil vlastníctvo pre žalobcu. Ako však vyplýva z listu vlastníctva,
titulom vlastníctva žalovaného bolo rozhodnutie pozemkového úradu, preto bolo pre súd prvej inštancie
prioritné sa vysporiadať s tým ako odvodzuje právny záujem na podaní žaloby žalobca, ak žiada určiť

neplatnosť právneho úkonu - kúpnej zmluvy, pričom titulom pre vlastníctvo žalovaného podľa listu
vlastníctva je rozhodnutie pozemkového úradu.

44. Žalovaný poukázal, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie
považuje vlastníctvo žalovaného za neplatné len z dôvodu neplatnosti právneho úkonu v podobe kúpnej

zmluvy. Tu však vyvstáva podľa žalovaného otázka, či je to skutočne kúpna zmluva, čo predstavuje titul
nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného, pričom tvrdil, že odpoveď na túto otázku ponúkajú priamo
listy vlastníctva, kde v časti B sa pri titule nadobudnutia vlastníctva žalovaného uvádza: „Rozhodnutie
podľa § 14 ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách č.: OU-KK-PLO-2019/000394-
113KG zo dňa 06.08.2019 - Z 1580/2019 - 45/2019.“ Žalovaný teda nenadobudol svoje vlastnícke

právo k dotknutým pozemkom prevodom od žalobcu, ale tieto pozemky a vlastníctvo k nim nadobudol
originárnym spôsobom pri prechode vlastníckeho práva dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
oschválenívykonaniaprojektupozemkovýchúprav.Súdprvejinštanciesastýmitoskutočnosťamivôbec
nevysporiadal, pričom je jeho povinnosťou vychádzať z údajov, ktoré existujú v čase ku dňu vyhláseniarozhodnutia. V odseku 76. napadnutého rozsudku sa síce k tomu čiastočne vyjadruje, avšak bez
právneho záveru, pretože svoje rozhodnutie o určenie vlastníctva zakladá výlučne na lojálnosti úkonu
(konateľa v spoločnosti). Z napadnutého rozsudku nemožno podľa žalovaného zistiť, čo bolo pre súd

určujúce v posudzovaní prejudiciálnej otázky - platnosti úkonu, ktorý právny úkon je treba považovať za
neplatný,aktorýprávnyúkonbolurčujúciprevznikvlastníctvažalovanéhokdotknutýmnehnuteľnostiam
a či tento právny úkon je skutočne neplatný. Z dôvodu absencie riadneho zdôvodnenia právneho záveru
týkajúceho sa titulu nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného v podobe rozhodnutia o schválení
vykonania projektu pozemkových úprav považoval preto žalovaný rozhodnutie súdu prvej inštancie za

nepreskúmateľné.

45. Ďalej žalovaný namietal, že súdom prvej inštancie nebolo rovnako zodpovedané, aký právny záujem
mážalobcanavysloveníneplatnostikúpnejzmluvy,keďzlistuvlastníctvažalovanéhovyplýva,žetitulom
nadobudnutia bolo rozhodnutie pozemkového úradu. Zásadným pochybením súdu prvej inštancie je
podľa žalovaného to, že svojím nesprávnym právnym posúdením ho zbavuje práva vlastniť a toto právo

priznáva žalobcovi aj napriek tomu, že nebolo od neho odvodené a žalovaný ho nenadobudol prevodom,
aletotovlastníctvovzniklooriginárne.Rozsudokvkonaníourčenievlastníckehoprávapodľa§137písm.
c) CSP je deklaratórny, čo znamená, že nemá vplyv na vznik, zmenu, resp. zánik vlastníckeho práva, ale
len deklaruje, či tu vlastnícke právo určitej osoby je alebo nie je. Spornosť ohľadom vlastníckeho práva v
predmetnom konaní sa týka pozemkov, ktoré existovali pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia

okresného úradu o schválení vykonania projektu pozemkových úprav a nie pozemkov, ktoré vznikli po
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

46. Za nesporné žalovaný považoval, že právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného
nie je kúpna zmluva, ale je ním rozhodnutie o schválení vykonania projektu pozemkových úprav.

Poukázal, že Ústavný súd Slovenskej republiky už vo svojom skoršom rozhodnutí zo dňa 30. mája
2001, sp. zn. PL. ÚS 17/00, resp. aj Ústavný súd Českej republiky v rozhodnutí zo dňa 27. mája 1998,
sp. zn. PL. ÚS 34/97 konštatovali, že pozemkové úpravy predstavujú hromadnú zmenu vlastníckych
práv dotknutých vlastníkov. Žalovaný dôvodil, že podľa § 14 ods. 5 prvá alinea zákona č. 330/1991 Z.
z. o pozemkových úpravách (ďalej len „ZoPU“) platí, že dňom právoplatnosti rozhodnutia o schválení

vykonania projektu pozemkových úprav alebo neskorším dňom určeným v rozhodnutí zaniknú pôvodné
pozemky a nadobudne sa vlastníctvo a vzniknú súvisiace iné vecné práva k novým pozemkom
alebo právo na vyrovnanie v peniazoch podľa zoznamu vyrovnaní v peniazoch. V tomto prípade
tak ide o nadobudnutie vlastníckeho práva konštitutívnym rozhodnutím štátneho orgánu v súlade
s ust. § 132 Občianskeho zákonníka. V zmysle § 132 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa v tomto

prípade nadobúda vlastníctvo dňom určeným v rozhodnutí štátneho orgánu, a ak určený nie je, dňom
právoplatnosti rozhodnutia. Tomu zodpovedá aj dikcia § 14 ods. 5 prvá veta ZoPU. Keďže v prípade
pozemkových úprav sa vlastnícke právo k pozemkom nadobúda priamo právoplatnosťou rozhodnutia
okresného úradu o schválení vykonania projektu pozemkových úprav, takéto rozhodnutie správneho
orgánu je potrebné považovať za konštitutívne, teda priamo zakladajúce vznik, zmenu, resp. zánik

vlastníckych práv. V dôsledku pozemkových úprav zanikajú pôvodné pozemky a vznikajú pozemky
nové. Pri pozemkových úpravách tak dochádza k vytvoreniu nových pozemkov, čo vyplýva zo zákona
o pozemkových úpravách ako celku (§ 11 a § 12 ZoPU). Pri originárnom spôsobe nadobudnutia
vlastníckeho práva nemožno s úspechom namietať vady nadobudnutia, keďže v tomto prípade sa
vlastnícke právo nadobúdateľa neodvodzuje od predchádzajúceho vlastníka. Žalovaný preto považoval

za potrebné zdôrazniť, že pre prechod vlastníctva právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu neplatí
zásada, že nikto nemôže na druhého previesť viac práv, ako mu náleží. Argumentoval, že v judikatúre
je stabilne konštatované, že rozhodnutie pozemkového úradu, ktorým sa vykonávajú komplexné
pozemkové úpravy má konštitutívnu povahu a prostredníctvom jeho účinkov nadobúdajú oprávnené
subjekty vlastnícke právo k novovzniknutým pozemkom originárne, čiže neodvodene od vlastníckeho

práva predchádzajúceho majiteľa.

47. Žalovaný poukázal, že v predmetnej právnej veci bola žaloba podaná dňa 25.3.2019 a k
právoplatnému schváleniu projektu pozemkových úprav týkajúcich sa pozemkov, ku ktorým sa žalobca
domáha určenia vlastníckeho práva došlo dňa 6.8.2019. Žalobca tak nemá naliehavý právny záujem

na určení, ktorého sa domáha a súd je povinný žalobu zamietnuť. Zároveň žalovaný vytýkal súdu
prvej inštancie, že sa odklonil od stabilnej rozhodovacej praxe a od názorov odbornej verejnosti a bez
bližšieho zdôvodnenia konštatoval prítomnosť naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom
určení ako aj dôvodnosť podanej žaloby. Súd prvej inštancie tak učinil bez toho, aby predložilkritickú konfrontáciu svojich názorov, podľa ktorých sa nemohol v obdobnej skutkovej a právnej
situácii so stabilným právnym posúdením o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníctva na základe
konštitutívneho rozhodnutia pozemkového úradu stotožniť. Tvrdil, že súd prvej inštancie svoj postoj

zdôvodnil len tým, že žalovaný porušil zásadu lojálnosti voči žalobcovi, keď previedol dotknuté
nehnuteľnosti na svoju osobu. Žalovaný mal za to, že tento názor je potrebné odmietnuť, nakoľko
nekorešponduje s objektívnym a dôkazmi podporeným skutkovým stavom.

48. Žalovaný argumentoval, že v postavení riadne zvoleného konateľa žalobcu, pri rešpektovaní

spôsobu konania, platne previedol dotknuté nehnuteľnosti, a postupoval pritom s dostatočnou odbornou
starostlivosťou, keď pred samotným prevodom požiadal o spracovanie znaleckého posudku za účelom
zistenia všeobecnej hodnoty dotknutých pozemkov. Až po vyhotovení znaleckého posudku č. 20/2018,
znalcom odboru Poľnohospodárstvo, odvetvie Odhad hodnoty poľnohospodárskej pôdy Ing. Antonom
Ďurkáčom uzatvoril kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod dotknutých nehnuteľností. Žalovaný
súčasnevpredmetnejkúpnejzmluvenavýšilkúpnucenuoprotiznalcomstanovenejvšeobecnejhodnote

poľnohospodárskej pôdy a preto svojím konaním získal hodnotovo vyššie plnenie pre žalobcu, akým boli
samotné nehnuteľnosti. S poukazom na uvedené dôvodil, že nemožno tvrdiť, že žalovaný porušil zásadu
lojálnosti len na základe toho, že žalobca po čase zmenil názor a rozhodol sa riadne uzatvorenú a platnú
kúpnu zmluvu označiť za neplatnú. V tejto súvislosti uviedol, že pôsobnosť konateľa ako štatutárneho
orgánu spoločnosti nie je možné žiadnym spôsobom účinne obmedziť voči tretím osobám. Obmedziť

generálne konateľské oprávnenie môže len spoločenská zmluva alebo valné zhromaždenie. Ide však
o obmedzenie vo vnútornom vzťahu medzi konateľom a obchodnou spoločnosťou. Takéto vnútorné
obmedzenie je voči tretím osobám neúčinné, a to aj v prípade, ak by bolo zapísané v obchodnom
registri a zverejnené v Obchodnom vestníku. Pokiaľ by aj konateľ prekročil takéto vnútorné obmedzenie
konateľského oprávnenia je spoločnosť takýmto úkonom konateľa viazaná. V prípade prekročenia

vnútorného obmedzenia konateľského oprávnenia by mohlo dôjsť len ku vzniku zodpovednostného
vzťahu konateľa voči spoločnosti a táto by sa mohla domáhať od konateľa náhrady škody podľa § 135a
a § 373 a nasl. Obchodného zákonníka a nie tvrdiť neplatnosť právneho úkonu.

49. Vo vzťahu k spornej kúpnej zmluve žalovaný dôvodil, že je platným, dvojstranným právnym úkonom

realizovaným v predpísanej forme so všetkými zákonom požadovanými náležitosťami uskutočneným
osobami na to oprávnenými. Je právne záväzná pre obe zmluvné strany a plnením predávajúceho v
podobe prevodu vlastníckeho práva k prevádzaným nehnuteľnostiam a plnením kupujúceho v podobe
úhrady dohodnutej kúpnej ceny, ako právny úkon zanikla. Predmetná kúpna zmluva tak neodporuje
zákonu a ani ho neobchádza, nie je v rozpore so žiadnymi inými právnymi normami a plne rešpektuje

dobré mravy ako súhrn spoločenských kultúrnych a mravných noriem. Nie je preto podľa žalovaného
vecne správne stotožniť sa s názorom súdu prvej inštancie o porušení zásady lojálnosti. Navyše, ak by
sme aj pripustili porušenie tejto zásady, uvedené nemôže mať vplyv na vlastníctvo žalovaného, ktoré
nadobudol právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu a neodvodzuje ho od žalobcu.

50. Ďalej žalovaný namietal, že súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil neplatnosť kúpnej
zmluvy a to aj napriek tomu, že určenie tejto právnej skutočnosti nevyplýva z osobitného predpisu.
Žalobný návrh znejúci na určenie právnej skutočnosti, ktorý z osobitného predpisu nevyplýva je potrebné
považovať za vadný a súd má povinnosť takýto návrh odmietnuť. Argumentoval, že žalobca v žalobe
označil kúpnu zmluvu za neplatnú len z dôvodu, že žalovaný mal údajne vedieť o zákaze prevádzať

majetok spoločnosti na iné osoby, pričom tento zákaz mal byť prijatý rozhodnutím jediného spoločníka
zo dňa 16.6.2016 (zákaz prevodu majetku žalobcu). Žalovaný v tejto súvislosti namietal, že nemal
vedomosť o žiadnom zákaze prevodu majetku spoločnosti, ktorej bol konateľom, že listina označená
ako „Rozhodnutie jediného spoločníka“ nebola nikdy založená do Zbierky listín a nikdy nebola súčasťou
akéhokoľvek podania na obchodný registra. Považoval preto za dôvodné predpokladať, že táto listina

bola vytvorená výlučne pre účely predmetného konania. Žalovaný tvrdil, že konal vo svojom vnútornom
presvedčení legitímnosti a legálnosti svojho postupu, rešpektoval zákon a uzatvorením predmetnej
kúpnej zmluvy získal pre žalobcu značný obnos finančných prostriedkov nevyhnutných pre ďalšie
fungovanie spoločnosti, za ktorú ako konateľ niesol zodpovednosť.

51. Záver súdu prezentovaný vo výroku I. napadnutého rozsudku označil žalovaný za zmätočný
a najmä neprípustný. Argumentoval, že súd prvej inštancie pri odôvodňovaní tohto výroku sám
vytvára nové, zákonom neupravené dôvody neplatnosti právnych úkonov, čím nahradzuje činnosť
zákonodarcu a presahuje svoje kompetencie. Navyše, postup súdu, keď nad rámec svojich povinnostía bez rešpektovania zásady viazanosti žalobným návrhom, vyzýva sporovú stranu na „opravu, resp.
doplnenie“ žalobného návrhu o nový petit, ktorý už považuje za priechodný je v rozpore so zásadou
rovnosti strán sporu a zároveň zasahuje do práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Žalovaný

dodal, že súd prvej inštancie ťažiskovo opiera svoje rozhodnutie o lojálnosť žalovaného, no žalobca
tento dôvod neplatnosti právneho úkonu v žalobe a ani v jej zmene neoznačil. Žalobca sa domáhal
neplatnosti kúpnej zmluvy len z dôvodu zákazu predaja majetku spoločnosti, čím zadefinoval dôvod
neplatnosti právneho úkonu.

52. V ďalšom dôvodil žalovaný, že žalobca pred súdom prvej inštancie poukazoval na odstúpenie od
kúpnej zmluvy, ktoré malo byť realizované listom zo dňa 30.5.2019. Predmetný list dňa 7.6.2019 doručil
ajOkresnémuúraduKežmarok-katastrálnemuodboruanazákladenehosadomáhalspätnéhoprevodu
vlastníckeho práva. Odstúpenie zo dňa 30.5.2019 je pritom podľa žalovaného neplatným odstúpením
bez akýchkoľvek právnych účinkov, ktoré navyše vyvoláva podozrenie zo spáchania konkrétnych
trestných činov. Poukázal pritom na konanie vedené pred Okresným súdom Kežmarok pod sp. zn.

8Cb/42/2019, v ktorom je meritom veci určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy realizované
podaním zo dňa 30.5.2019. Žalovaný počas celej doby prebiehajúcich súdnych konaní konzistentne
tvrdí,žepodpisnapredmetnomodstúpeníniejejehoamuselbyťzákonitesfalšovaný.Dňa15.12.2020si
žalovaný objednal vypracovanie znaleckého posudku za účelom posúdenia pravosti sporného podpisu
nalistinesnázvomodstúpenieodkúpnejzmluvyzodňa30.5.2019.ZáverPhDr.IgoraGrajcara,súdneho

znalca v odbore písmoznalectvo, ev. č.: 910933 je jednoznačný - podpis na listine odstúpenie od kúpnej
zmluvy zo dňa 30.5.2019 nie je pravým podpisom žalovaného.

53. Žalovaný uzavrel, že žalobca účelovo odmieta prevziať uhradenú kúpnu cenu zloženú v notárskej
úschove súdneho komisára JUDr. Evy Loumovej. Túto svoju úmyselnú pasivitu využil dňa 10.1.2020,

keď účelovo odstúpil od kúpnej zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny. Takýto postup žalobcu označil
žalovaný ako vysoko účelový, rozporný nielen z kúpnou zmluvou, ale aj so zákonom. V nadväznosti
na vyššie uvedené možno podľa žalovaného uzavrieť, že aj odstúpenie od kúpnej zmluvy realizované
listom zo dňa 10.1.2020 je rovnako ako predchádzajúce odstúpenie žalobcu neplatné, nakoľko žalovaný
nie je do dnešného dňa v omeškaní s úhradou kúpnej ceny, keďže k splneniu jeho povinnosti je potrebná

súčinnosť žalobcu, ktorú do dnešného dňa ignoruje.

54. Žalovaný zhrnul, že:
- Kúpna zmluva je platným, dvojstranným právnym úkonom realizovaným v predpísanej forme so
všetkými zákonom požadovanými náležitosťami uskutočneným osobami na to oprávnenými.

- Kúpna zmluva je právne záväzná pre obidve zmluvné strany a plnením predávajúceho v podobe
prevodu vlastníckeho práva k prevádzaným nehnuteľnostiam a plnením kupujúceho v podobe úhrady
dohodnutej kúpnej ceny, ako právny úkon zanikla.
- Žalovaný je legitímnym vlastníkom nehnuteľností, pri ktorých sa určenia vlastníckeho práva domáha
žalobca.

- Právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného k špecifikovaným nehnuteľnostiam
nebola kúpna zmluva, ale rozhodnutie o pozemkových úpravách.
- Žalobca stratil naliehavý právny záujem na určení, ktorého sa domáha a to dňom právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým bol schválený projekt vykonania pozemkových úprav týkajúcich sa pozemkov, ktoré
boli predmetom prevodu v zmysle kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 19.12.2018.

55. Žalobca vo vyjadrení k žalobe navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne
správny. Uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke zo dňa
27.6.2017 a jej obsah a rovnako i záložnej zmluvy, na základe ktorej sa stal žalovaný záložným veriteľom
na obchodný podiel o veľkosti 100 % vtedajšieho majiteľa obchodného podielu spoločnosti HBM & BRN

Spiš s.r.o. (G. D. H.). Záložnou zmluvou zo dňa 27.6.2017 došlo k zabezpečeniu pohľadávky veriteľa
vzniknutej na základe vyššie popísanej zmluvy o pôžičke zo dňa 27.6.2017. Zároveň sa žalovaný stal
konateľom žalobcu, pretože to bola jeho podmienka pre to, aby poskytol pôžičku E. F.. Žalobca dôvodil,
že žalovaný už pri spisovaní listín potrebných na zápis do obchodného registra bol oboznámený so
všetkými listinami týkajúcimi sa žalobcu, teda aj s rozhodnutím jediného spoločníka zo dňa 16.6.2016

o zákaze prevádzať akékoľvek nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Žalobca bol výlučným vlastníkom
a podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, pričom žalovaný vlastnícke právo k nim nadobudol na
základe zmluvy o prevode vlastníckeho práva k pozemkom – kúpnej zmluvy zo dňa 19.12.2018. Kúpna
zmluva bola uzatvorená medzi žalobcom vtedy zastúpeným žalovaným ako predávajúcim a žalovanýmna druhej strane ako kupujúcim, a ktorej vklad bol povolený Okresným úradom Kežmarok, odborom
katastrálnym pod V – 3116/2018. Dokonca žalovaný navrhol doručiť rozhodnutie o povolení vkladu nie
na adresu sídla žalobcu, ale inej tretej osoby – advokátovi JUDr. Garajovi tak, aby sa o tom nedozvedela

druhá konateľka a jediná spoločníčka žalobcu. Uvedená skutočnosť vyplýva z dôkazu a to zo spisu
Okresného úradu v Kežmarku, odborom katastrálnym č. V – 3116/2018. Z vykonaného dokazovania
evidentne podľa žalobcu vyplynul záver, že žalovaný robil všetko preto, aby sa jediný spoločník a druhý
konateľ žalobcu nedozvedel o uzatvorení kúpnej zmluvy ešte v čase jej povoľovania, resp. do skončenia
pozemkových úprav v k. ú. D.. Okrem toho žalobca poukázal na to, že žalovaný vo svojom výsluchu

na pojednávaní dňa 14.1.2022 uviedol, že „tak ako konateľ som svojvoľne rozhodol, že firma predá
pozemky.“

56. Žalobca ďalej dôvodil, že žalovaný po tom čo sa stal vlastníkom žalovaných nehnuteľností,
pokračovalvkonaní,ktoréjevrozporesdobrýmimravmi,keďsapokúsilpreviesťuvedenénehnuteľnosti
na svojho príbuzného – švagra, a to za sumu o viac ako o tretinu nižšiu za akú ju mal kúpiť (cenu nižšiu

o 58.000 eur). Ďalej z vykonaného dokazovania podľa žalobcu vyplynul záver o tom, že žalovaný sa
pokúsil zobrať žalobu späť a to podaním zo dňa 1.4.2019 a následne ešte zobral odvolanie žalobcu
späť, čím je preukázané, že pokračoval v konaní, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

57. Žalobca poukázal, že žalovaný je jediným spoločníkom a jediným konateľom spoločnosti GRAVEL

EU s.r.o., so sídlom Plavnica 409, 065 45 Plavnica, IČO: 52 037 215, ktorá začala na nehnuteľnostiach,
ktoré sú predmetom tohto konania, vykonávať ťažbu štrku. Žalobca podal na súde prvej inštancie návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia – zdržať sa akejkoľvek ťažobnej činnosti nerastných surovín.
Konanie je vedené pod sp. zn. 8Cb/28/2022 a dňa 21.10.2022 bolo vydané uznesenie, ktorým súd
návrhu vyhovel. Aj z uvedeného konania žalovaného prostredníctvom spoločnosti GRAVEL EU s.r.o.

podľa žalobcu je zrejmé, že žalovaný uskutočnil prevod žalovaných nehnuteľností aj preto, že je možné
na nich ťažiť nerastné suroviny a tieto následne predávať.

58. Vykonaným dokazovaním a to výsluchom svedka G. H., ako aj prípisom E. F., ktorý bol súdu prvej
inštancie doručený dňa 11.5.2020 a koniec koncov vyplynulo to i zo samotného výsluchu žalovaného,

že žalovaný až dňa 20.3.2019 na osobnom stretnutí konateľke a jedinej spoločníčke spoločnosti E.
F. oznámil, že previedol majetok žalobcu na základe kúpnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva
k pozemkom – kúpnej zmluvy zo dňa 19.12.2018 na svoju osobu, čím sa stal výlučným vlastníkom
a podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. D.. Prítomným na uvedenom
stretnutí bol aj bývalý konateľ a bývalý spoločník žalobcu G. D. H., ktorý tieto skutočnosti potvrdil vo

svojej výpovedi. Z vykonaného dokazovania podľa žalobcu vyplynulo, že žalovaný tak spravil napriek
tomu,ževedelozákazeprevádzaťmajetokspoločnostinainéosoby.Ajsamotnépodmienkyuzatvorenia
kúpnej zmluvy (kúpna cena – značne podhodnotená /aj vzhľadom na prítomnosť nerastného bohatstva/,
jej splatnosť atď.) sú podľa žalobcu značne nevýhodné pre neho.

59. Výpoveď svedka J. K. považoval žalobca za nedôveryhodnú a účelovú v prospech žalovaného.
Poukázal, že menovaný svedok uviedol, že žalovaný do spoločnosti žalobcu chcel dať peniaze na
podnikanie a ďalšie aktivity. To uviedol vo svojom výsluchu aj samotný žalovaný. Uvedené tvrdenie nie je
logické, pretože jedinou aktivitou žalobcu - pred samotným prevodom bolo prenajímanie nehnuteľností
a z uvedeného dôvodu bol príjem z nájmu jediným príjmom žalobcu. Žalobca poukázal, že svedok J.

K. síce vo svojej výpovedi uviedol, že on vypracoval iba návrh na vklad. Samotné dôkazy, a to kúpna
zmluva ako i návrh na vklad boli ale písané jedným typom písma, rovnakou veľkosťou písma a aj dátum
vypracovania oboch listín je ten istý, a to dňa 19.12.2018. Z uvedeného preto podľa žalobcu vyplýva
záver, že obe listiny pripravovala a písala jedna a tá istá osoba a teda J. K.. Správne preto súd prvej
inštancie dospel podľa žalobcu k záveru, že žalovaný ako bývalý konateľ žalobcu pri podpise kúpnej

zmluvy konal v rozpore so záujmami žalobcu, s príkazom jeho spoločníka, pretože záujem žalobcu a aj
spoločníka bol na zachovaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vzhľadom na ekonomický význam
nehnuteľností (aj vzhľadom na prítomnosť nerastného bohatstva) pre žalobcu. Žalobca argumentoval,
že uvedený majetok (žalované nehnuteľnosti) bol základným príjmom žalobcu (z prenájmu uvedených
nehnuteľností). Predajom nehnuteľností prišiel žalobca o hlavný zdroj svojich príjmov. Nájomné, ktoré

žalobca inkasoval od nájomcov na základe nájomných zmlúv bolo hlavným zdrojom jeho príjmov z
podnikania, napriek tomu bývalý konateľ žalobcu prevodom nehnuteľností na samého seba pripravil
žalobcu o jediný hodnotný majetok, z ktorého žalobca mal a aj naďalej mohol mať svoj jediný príjem. Toto
tvrdeniežalobcapodporilpredloženímdôkazovatopredloženímúčtovnýchzávierokzaroky2016,2017,2018 a 2019 a výpismi z bankového účtu žalobcu za rok 2017 a 2018 a dodatkom k nájomnej zmluve
zo dňa 1.1.2017. Žalobca dôvodil, že nikdy nemal záujem uvedené nehnuteľnosti predať. Na zachovaní
vlastníckeho práva mal zrejmý záujem vzhľadom na ekonomický význam nehnuteľností pre neho.

Dokoncaajspôsobzaplateniakúpnejceny(splatnosť)vkúpnejzmluvezodňa19.12.2018boldohodnutý
neštandardným spôsobom, dokonca ešte aj s tým, že žalobca mohol tieto nehnuteľnosti prenajímať
ďalej (čl. VI ods. 4 Kúpnej zmluvy). Takéto konanie žalovaného, a to s poukazom na personálne
prepojenie účastníkov konania, nemôže byť podľa žalobcu chránené s odkazom na existenciu zmluvnej
voľnosti v obchodných vzťahoch a preto s ohľadom na spravodlivé, poctivé a obvyklé konanie ho možno

považovať, ako aj právne úkony vznikajúce v jeho dôsledku, za konanie priečiace sa dobrým mravom.

60. Žalobca argumentoval, že možnosť riešenia konania bývalého konateľa postupom podľa § 135a
ods. 2 Obchodného zákonníka je vecou žalobcu a je na ňom, aké právo a podľa akých právnych
predpisov si toto právo uplatní. Žalovaný ako nadobúdateľ vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré
boli na neho prevedené kúpnou zmluvou nekonal v dobrej viere. Konanie bývalého konateľa spoločnosti

žalobcu, ktoré súviselo s okolnosťami uzavretia kúpnej zmluvy je v rozpore s dobrými mravmi, v rozpore
s pravidlami demokratickej spoločnosti a jej morálky, s princípmi právneho štátu. Žalovaný mohol síce
za spoločnosť žalobcu samostatne konať, čo však neznamená, že mu nevznikla povinnosť informovať
ďalšieho konateľa a spoločníka spoločnosti žalobcu o zámere uzatvoriť kúpnu zmluvu a o povinnosti
konať v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov v zmysle § 135a ods. 1 Obchodného

zákonníka. Dôvodil, že konateľ je povinný vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade
so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Požiadavkou na výkon funkcie konateľa je, aby
konateľ vykonával svoju funkciu v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých spoločníkov, pretože v
priebehu existencie spoločnosti môžu byť tieto záujmy spoločníkov rôzne a protichodné. Povinnosťou
konateľa vykonávať svoju pôsobnosť v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov je

vyjadrená zásada lojality konateľa voči spoločnosti, ako aj vo vzťahu k jej spoločníkom. Žalobca tvrdil,
že ako vyplýva z vykonaného dokazovania žalovaný porušil tieto povinnosti a dokonca na pojednávaní
dňa 14.1.2022 na str. 15 uviedol, že „tak ako konateľ som svojvoľne rozhodol, že firma predá pozemky.“

61. Žalobca uzavrel, že žalovaný v podstate kúpnu zmluvu zo dňa 19.12.2018, ktorej neplatnosti sa

žalobca domáha, uzavrel sám so sebou, čo spôsobuje jej neplatnosť s poukazom na § 39 Občianskeho
zákonníka. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 2Obo/144/2007 zo dňa 5.3.2008, podľa ktorého „Nemôže vystupovať jedna fyzická osoba v
dvojstrannom právnom úkone, a to ani vtedy, keď na jednej strane vystupuje ako konateľ právnickej
osoby a na strane druhej ako fyzická osoba a ešte ju aj na oboch zmluvných stranách podpíše. Sama

so sebou zmluvu uzavrieť nemôže a to ani vtedy, keby sa nechala na niektorej strane zastúpiť, pretože
zástupca vystupuje v mene toho, koho zastupuje.“

62. Žalovaný podľa žalobcu vedel, že sporné pozemky sa nachádzajú v obvode pozemkových úprav
a že tieto úpravy majú byť ukončené v priebehu roku 2019 (čl. II ods. 2, písm. a) kúpnej zmluvy).

Aj z tohoto konania žalovaného je preto možné usúdiť, že jeho konanie bolo v rozpore s dobrými
mravmi, keď teraz (po uzavretí kúpnej zmluvy) tvrdí, že po pozemkových úpravách nie je možné sa
domáhať určenia vlastníckeho práva. Podľa názoru žalobcu sa môže skutočný vlastník domáhať určenia
vlastníckeho práva k novým pozemkom (po pozemkových úpravách), pretože tieto nové pozemky vznikli
z pôvodných pozemkov (pred pozemkovými úpravami) a na základe porovnania pozemkov, s ktorými

osoba vstupovala do pozemkových úprav, a pozemkov, ktoré sú výstupom pozemkových úprav pre danú
osobu. Dodal, že z listu Okresného úradu Kežmarok, odboru pozemkového a lesného zo dňa 2.6.2021
a z príloh tohto listu vplýva, že žalovaný nebol k dátumu aktualizácie RPS (registra pôvodného stavu)
t. j. ku dňu 26.9.2018 vlastníkom žiadnych pozemkov k. ú. D. a že vlastníkom pôvodných pozemkov
bol žalobca. Z uvedeného dôkazu vyplýva aj tá skutočnosť, že k dátumu aktualizácie RPS t. j. ku dňu

26.4.2019 už žalovaný bol vlastníkom pozemkov, ktoré boli predmetom pozemkových úprav v k. ú. D..
V prospech tvrdenia žalobcu o tom, že žalované nehnuteľnosti je možné presne identifikovať svedčí aj
fakt, že na jednotlivých listoch vlastníctva je aj v súčasnosti zapísaná poznámka o vedení tohto súdneho
konania.Žalovanýnaviacerýchmiestachsvojhoodvolaniaargumentuje,žeonnadobudolnehnuteľnosti,
ktoré sú predmetom žaloby na základe rozhodnutia o schválení pozemkových úprav k. ú. D. a preto

žalobca mal stratiť naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Tu sa žalobca plne stotožnil so
záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ by riešenie predkladané v prejednávanom spore žalovaným
bolo správne, bola by otvorená cesta k ,,očisteniu“ nezákonne nadobudnutých vecí v správnom alebo
súdnom konaní alebo dokonca k zneužívaniu súdneho alebo správneho konania na nezákonné získanieveci. Keďže v čase po prevode vlastníckeho práva došlo v k. ú. D. k pozemkovým úpravám a teda k
sceleniu pôvodných parciel, žalobca tvrdil, že má na požadovanom určení vlastníckeho práva naliehavý
právny záujem. Nakoľko iba na základe takéhoto určenia sa žalobca zapíše, ako vlastník v katastri

nehnuteľností k žalovaným nehnuteľnostiam.

63. Žalovaný v odvolacej replike a žalobca v odvolacej duplike zotrvali na svojich dovtedajších pre
rozhodovanie relevantných argumentoch a tvrdeniach.

64. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - §
385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

65. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

66. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f), h) CSP. Odvolací
súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

67. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením. Posúdil, či súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces; či súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté

dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; či dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a či na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne
predpisy, a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

68. Odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý relevantný
argument vznesený v spore a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritéria vyžadované
vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Procedúra
prejednania veci pred súdom prvej inštancie neznemožnila žalovanému realizáciu jeho procesných

oprávnení v miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správne právne závery.

69. Podrobné, vecne správne a zákonu zodpovedajúce je odôvodnenie odvolaním napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a odkazuje na neho (§ 387 ods.

2 CSP). Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného
a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní odvolací súd uvádza:

70. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že konateľstvo
žalovaného v spoločnosti žalobcu od 8.11.2017 do 19.6.2019 vyplynulo z toho, že bolo podmienkou

vymienenou žalovaným na to, aby poskytol E. F. pôžičku vo výške 100.000 eur. Žalovaný sa okrem
toho stal na základe záložnej zmluvy záložným veriteľom na obchodný podiel o veľkosti 100 %
vtedajšieho majiteľa obchodného podielu žalobcu (G. D. H.), pričom k zriadeniu záložného práva došlo
za účelom zabezpečenia pohľadávky zo zmluvy o pôžičke. Zmluva o pôžičke aj záložná zmluva boli
uzatvorené v rovnaký deň (27.6.2017). S poukazom na účel záložného práva ako inštitútu slúžiaceho

na zabezpečenie záväzku si žalovaný musel byť vedomý, že uhradzovacia funkcia záložného práva
na obchodný podiel, ktorý bol zálohom, sa môže prejaviť až po splatnosti zabezpečenej pohľadávky
vzniknutej na základe zmluvy o pôžičke a nastúpi iba podmienene, ak E. F. ako dlžník žalovaného
riadne a včas dlh nesplní. Rovnako medzi stranami nebolo sporné, že po tom, ako žalovaný doručil E.
F. oznámenie o zániku záväzku a vystavenie kvitancie, došlo k výmazu záložného práva na obchodný

podiel a k skončeniu konateľstva žalovaného. Z uvedeného je zrejmé, že nebol daný záujem na tom,
aby konateľstvo žalovaného v spoločnosti žalobcu bolo trvalé.71. Žalovaný v priebehu obdobia svojho konateľstva kúpnou zmluvou zo dňa 19.12.2018 previedol
majetok žalobcu na svoju osobu, čím sa stal výlučným vlastníkom a podielovým spoluvlastníkom
sporných nehnuteľností. Z vykonaného dokazovania rovnako vyplynulo a medzi stranami nebolo

s poukazom na ust. § 151 ods. 1 CSP sporné, že predajom nehnuteľností prišiel žalobca o hlavný
zdroj svojich príjmov z podnikania, ktorým bolo nájomné, ktoré žalobca inkasoval od nájomcov na
základe nájomných zmlúv, ktoré mal s nimi uzatvorené. Žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie nedokázal vysvetliť logickosť, účelnosť, nevyhnutnosť tohto úkonu (uzatvorenia kúpnej zmluvy
zo dňa 19.12.2018) pre žalobcu a ani jeho ekonomický význam pre žalobcu, a to aj s ohľadom na

prípadné povolenie činnosti banským spôsobom (dobývanie ložiska nevyhradeného nerastu) na týchto
nehnuteľnostiach, ktorý nepochybne ešte umocňuje ich ekonomický potenciál. Zároveň žalovaný v rámci
procesnej obrany pred súdom prvej inštancie neprodukoval také skutkové tvrdenia a ani dôkazy, ktoré
by svedčili o tom, že vynaložil primerané úsilie, aby záujem žalobcu spoznal a vychádzajúc z tohto
poznania s odbornou starostlivosťou posúdil, ako má konať. Žalovaný nedokázal uviesť ani dôvody, pre
ktoré by bolo možné prijať záver, že žalovaný týmto úkonom sledoval záujem žalobcu. S poukazom na

uvedené preto považuje odvolací súd za potrebné prisvedčiť správnosti záveru súdu prvej inštancie, že
postup žalovaného v súvislosti s uzavretím spornej kúpnej zmluvy bol neprofesionálny, žalovaný pri ňom
neprihliadol pri výkone svojej funkcie konateľa a zabezpečovaní činnosti žalobcu na záujem žalobcu.
Týmto konaním žalovaný nesporne presadzoval výlučne iba svoje vlastné záujmy na úkor záujmov
žalobcu a jeho spoločníčky, čím závažným spôsobom porušil zásadu lojality voči nim. Rovnako sa

odvolací súd stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že uvedené konanie žalovaného nemožno
po právnej stránke vyhodnotiť ani ako konanie v dobrej viere, že konal v záujme žalobcu.

72. Bez významu v súvislosti so závermi uvedenými v predchádzajúcom odseku tohto rozsudku
neostávajú najmä dve rovnako nesporné skutočnosti, a síce, že (i) žalovaný až dňa 20.3.2019 na

osobnom stretnutí oznámil vtedajšej konateľke a jedinej spoločníčke žalobcu E. F., že previedol majetok
žalobcu na základe kúpnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k pozemkom zo dňa 19.12.2018 na
svoju osobu, čím sa stal ich výlučným vlastníkom a podielovým spoluvlastníkom a tiež, že (ii) žalovaný
navrhol a splnomocnil na doručenie rozhodnutia o povolení vkladu tretiu osobu advokáta J. K.. Uvedené
nemožno podľa odvolacieho súdu vyhodnotiť inak, ako tak, že žalovaný o svojom zámere predať takmer

všetky nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu nielenže druhú spoločníčku a konateľku žalobcu E. F. a
žalobcu neinformoval, ale priamo, zámerne a účelovo vytváral podmienky na to, aby nezískali ani
vedomosť o úkonoch, ktoré v mene žalobcu žalovaný vykonával.

73. Závery súdu prvej inštancie uvedené v odsekoch 84. až 109. napadnutého rozsudku týkajúce sa

vyhodnotenia spornej kúpnej zmluvy ako neplatného právneho úkonu odvolací súd hodnotí ako správne,
odkazuje na ne a považuje ich za relevatné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie správne ustálil,
že v danom prípade sa jedná o extrémny prípad konania v kolízii záujmov, keď záujem žalovaného ako
konateľa nadobudnúť sporné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva bol v príkrom rozpore so záujmom
žalobcu tieto nehnuteľnosti naďalej mať vo svojom vlastníctve a realizovať tak všetky svoje oprávnenia

tvoriaceobsahvlastníckehoprávatak,akomutogarantuječlánok20ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky.
Rovnako správny je i záver súdu prvej inštancie, že žalovaný pre kolíziu záujmov nemohol zastupovať
žalobcu, keďže jeho záujem bol v rozpore so záujmom žalobcu, a že samotný výsledok úkonu (kúpnej
zmluvy) jasne vyznieva ako nedovolený a zákonom nepredpokladaný. Takéto konanie je konaním in
fraudem legis, ktoré je charakteristické tým, že predstavuje postup, keď sa žalovaný choval formálne

podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný alebo nepredvídaný
a nežiaduci.

74. Ďalej odvolací súd poukazuje, že kúpna zmluva bola uzatvorená medzi žalobcom, za ktorého vtedy
konal žalovaný ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, a jej vklad bol povolený Okresným

úradom Kežmarok, odborom katastrálnym pod V – 3116/2018. Žalobca podal žalobu dňa 25.3.2019
a rozhodnutie o schválení pozemkových úprav bolo prijaté až dňa 6.8.2019.

75. Žalovaný v odvolaní primárne argumentoval tým, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí
vysporiadal len s titulom kúpnej zmluvy, ktorú považoval za neplatnú a na základe jej neplatnosti určil

vlastníctvoprežalobcu.Žalovanýdôvodil,žezlistuvlastníctvavyplýva,žetitulomvlastníctvažalovaného
bolo rozhodnutie pozemkového úradu, preto bolo podľa žalovaného pre súd prvej inštancie prioritné
vysporiadať sa s tým, ako odvodzuje žalobca právny záujem na podaní žaloby, ak žiada určiť neplatnosťprávneho úkonu - kúpnej zmluvy, pričom titulom pre vlastníctvo žalovaného podľa listu vlastníctva je
rozhodnutie pozemkového úradu.

76. Vyššie uvedená argumentácia žalovaného podľa odvolacieho súdu nielenže nezohľadňuje, ale úplne
ignoruje vyššie uvedené širšie a zároveň významné súvislosti prejednávaného sporu, ktoré nemožno
podľa odvolacieho súdu opomínať a prehliadať. Odvolací súd zdôrazňuje najmä skutočnosť, že v období
po prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na žalovaného na základe kúpnej zmluvy (r. 2018),
ktorú súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako neplatnú, došlo v katastrálnom území D. k pozemkovým

úpravám (k sceleniu pôvodných parciel) a to bez účasti žalobcu s možnosťou vplyvu na presadenie
svojho práva. Žalobca tak nemal v rámci konania o pozemkových úpravách vytvorený vôbec žiaden
priestor na presadenie svojho práva.

77. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie aj v podanom odvolaní výrazne akcentuje, že
právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného k špecifikovaným nehnuteľnostiam

nebola kúpna zmluva, ale rozhodnutie o pozemkových úpravách. K uvedenej obrane žalovaného
odvolací súd udáva, že ako už bolo vyššie uvedené, v rámci rozhodovania o schválení pozemkových
úprav žalobca nedisponoval žiadnymi účinnými právnymi prostriedkami, ktoré by zamedzili zásahu
do jeho vlastníckeho práva k pôvodným parcelám. Orgán príslušný na rozhodovanie o pozemkových
úpravách pri svojom rozhodovaní totiž neskúmal a ani nemohol skúmať prípadné porušenie zákonných

povinností žalovaného pri nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy.
Navyše žalobca nebol ani účastníkom konania o pozemkových úpravách. V tejto súvislosti považuje
odvolací súd za potrebné poukázať, že bez existencie spornej kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený
Okresným úradom Kežmarok, odborom katastrálnym pod V – 3116/2018, a ktorú súd prvej inštancie
správne kvalifikoval ako neplatnú (odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný uzavretím tejto kúpnej zmluvy

pre žalobcu privodil stav, kedy žalobca stratil možnosť vystupovať v správnom konaní o schválení
pozemkových úprav), by sa žalovaný zjavne nestal vlastníkom nehnuteľností na základe rozhodnutia o
pozemkových úpravách zo dňa 6.8.2019.

78. Súd prvej inštancie preto podľa odvolacieho súdu dospel k správnemu záveru, že pokiaľ by riešenie

predkladané v prejednávanom spore žalovaným bolo správne, bola by v správnom konaní otvorená
cesta k ,,očisteniu“ nezákonne nadobudnutých vecí, alebo dokonca k zneužívaniu správneho konania
na nezákonné získanie veci.

79. K obrane žalovaného o neprípustnosti výroku I. odvolaním napadnutého rozsudku odvolací súd

rovnako odkazuje na správnosť záverov súdu prvej inštancie obsiahnutých v odsekoch 66. až 79.
napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie na strane jednej prisvedčil žalovanému, že právna úprava
Civilného sporového poriadku pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu,
že tak vyplýva z právneho predpisu. Zároveň však súd prvej inštancie správne dodal, že na strane
druhej aplikujúc princíp právnej istoty podľa článku 2 ods. 1 Základných princípov Civilného sporového

poriadku ako normy práva a zároveň princíp ochrany práva žalobcu na individuálne posúdenie jeho
sporu vzhľadom na individuálne skutkové zistenia v konaní, v záujme ochrany porušeného vlastníckeho
práva je za daných okolností prípustné, aby sa žalobca domáhal i určenia neplatnosti kúpnej zmluvy
uvedenej vo výrokovej časti rozsudku. To platí o to viac, keď sa žalobca po schválení projektu
pozemkových úprav dostal do situácie, v ktorej nemá k dispozícii žiaden iný prostriedok ochrany svojho

porušeného vlastníckeho práva a kedy orgán príslušný na rozhodovanie o schválení pozemkových
úprav vo svojom rozhodnutí (objektívne) neskúmal možné porušenie zákonných povinností žalovaného
pri nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet pozemkových úprav a v
dôsledku tohto porušenia otázku prípadnej neplatnosti kúpnej zmluvy, na základe ktorej bol ako vlastník
sporných nehnuteľností zapísaný do katastra nehnuteľností žalovaný. Súd prvej inštancie správne

ustálil, že uvedený záver je v súlade s recentným objektívnym výkladovým cieľom. Nad rámec vyššie
uvedených záverov súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, navyše ešte odvolací
súd poznamenáva, že právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych
predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované, bez ohľadu na zmysel a účel chráneného
záujmu príslušným právnym predpisom. Právo je spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je

rozumne usporiadať vzťahy medzi členmi spoločnosti – sporovými stranami. Také riešenie sporov, ktoré
sa prieči požiadavke rozumného usporiadania vzťahov je neprijateľné.80. K výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie o určení vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnostiam
odkazuje odvolací súd na správnosť záverov súdu prvej inštancie uvedených v odsekoch 118. až 135.
odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru,

že naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva je daný, nakoľko bez toho určenia bolo
ohrozené právo žalobcu a jeho právne postavenie by bolo neistým. Pokiaľ ide o otázku stotožnenia
sporných parciel pred konaním a pozemkových úpravách a po ňom, súd prvej inštancie správne uviedol,
že skutočnosť, že sa v danom prípade jedná o de facto totožné nehnuteľnosti je zrejmá z listu Okresného
úradu Kežmarok, odboru katastrálneho a lesného zo dňa 2.6.2021 a z jeho príloh. Z nich je nepochybné,

že žalovaný nebol ku dňu aktualizácie registra pôvodného stavu (26.9.2018) vlastníkom žiadnych
nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území D., a že vlastníkom pôvodných nehnuteľností bol
žalobca. Z uvedeného listinného dôkazu je nepochybné, že k dátumu aktualizácie registra pôvodného
stavu (26.4.2019) už žalovaný bol vlastníkom nehnuteľností tvoriacich predmet pozemkových úprav v
katastrálnom území D., ktoré sú predmetom tohto sporu. V prospech tvrdenia žalobcu o tom, že tieto
nehnuteľnosti možno presne identifikovať svedčí aj fakt, že na jednotlivých listoch vlastníctva je aj v

súčasnosti zapísaná poznámka o vedení tohto súdneho sporu.

81. S poukazom na dôvody uvedené v odsekoch 70. až 80. tohto rozsudku preto dospel odvolací súd
k záveru, že odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP nie sú naplnené.

82. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností) odvolací súd uvádza, že odvolanie žalovaného
je vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu obsahovo prázdne. Žalovaný v odvolaní neoznačil žiaden
konkrétny návrh na vykonanie dôkazu, ktorý podľa neho mohol priniesť relevantné skutkové zistenia
a ktorého vykonanie je prípustné s tým, že súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal a tým spôsobil

sťaženie dôkaznej pozície žalovaného a zároveň sa vzdialil želanej a možnej miere zistenia skutkového
stavu. S poukazom na vyššie uvedené nepovažoval odvolací súd odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. e) CSP za naplnený.

83. K tvrdeniu žalovaného, že súd prvej inštancie sa v odvolaním napadnutom rozsudku nevysporiadal

so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní a porušil právo žalovaného na riadne odôvodnenie
rozhodnutia odvolací súd udáva, že z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalovaný nesúhlasí
s právnymi závermi súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že žalovaný má na vec odlišný názor a že
rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je postačujúce na to, aby
odvolací súd prisvedčil vyššie uvedenému tvrdeniu žalovaného a existencii vady v zmysle § 365 ods.

1 písm. b) CSP.

84. K požiadavkách na obsahovú kvalitu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd
len pre úplnosť dodáva, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí výstižne opísal prednesy
sporových strán a ich konečné návrhy; dôkazy, o ktoré oprel svoje skutkové zistenia; úvahy, ktorými sa

spravoval pri hodnotení dôkazov; skutočnosti, ktoré mal preukázané a ktoré nie a uviedol svoje právne
posúdenie zisteného stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Osobitnú pozornosť venoval súd
prvej inštancie relevantným sporným otázkam medzi stranami, ktoré rozsiahlo podoprel aj teoretickými
východiskami publikovanými v odbornej literatúre. Napadnuté rozhodnutie má logickú postupnosť a sú
v ňom zahrnuté rozhodné skutkové zistenia.

85. Pokiaľ ide o námietky žalovaného k postupu súdu prvej inštancie, ktorý uznesením č. k.
8Cb/17/2019-238 zo dňa 29. júna 2020 vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia
opravil vadu žaloby spočívajúcu v jej doplnení o to, čo sa žalobou sleduje s tým, že súd prvej inštancie
v odôvodnení predmetného uznesenia uviedol, že zo žaloby nie je možné určiť záver, cieľ, požadovaný

výsledok, ktorý sa podanou žalobou žalobca snaží dosiahnuť, odvolací súd udáva, že tento postup súdu
prvej inštancie bol v súlade s § 129 CSP. Z obsahu uznesenia č. k. 8Cb/17/2019-238 zo dňa 29. júna
2020 nevyplýva, že súd prvej inštancie vyzýval žalobcu na doplnenie žalovaného návrhu o konkrétny
petit, ktorý považoval za priechodný ako to tvrdí žalovaný.

86. K tvrdeniu žalovaného, že súd prvej inštancie ťažiskovo opiera svoje rozhodnutie o lojálnosť
žalovaného, no žalobca tento dôvod neplatnosti právneho úkonu v žalobe a ani v jej zmene neoznačil
odvolací súd udáva, že sporové strany sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie
vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť podhypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie,
prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť
také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Civilné sporové konanie je ovládané

zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Ak sporová strana uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spojí nesprávne
právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých
právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.

87. S poukazom na dôvody uvedené v odsekoch 83. až 86. tohto rozsudku dospel odvolací súd k záveru,
že ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP nie je naplnený.

88.Odvolacísúdpretopodľa§387ods.1CSPpotvrdilrozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávny.
Rovnako potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania.

89. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal
proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

90. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu,

na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvorilnerozlučnéspoločenstvopodľa§77(§425CSP).Akbolo vydanéopravnéuznesenie,lehotaplynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.
Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.
V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).