Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, June 28, 2024

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 17Sas/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0923100315
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Dorič, PhD.

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100315.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach, sudcom JUDr. Pavlom Doričom, PhD., v právnej veci žalobkyne: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., právne zastúpená: JUDr. Jaroslav Pargáč, advokát
sosídlomŠtudentská1442,06901Snina,protižalovanej:Sociálnapoisťovňa,ústredie,sosídlomUl.29.
augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 27945-2/2021-
BA zo dňa 23.06.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Prešove (ďalej aj súd) dňa 19.08.2021 sa žalobca

domáhal zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 27945-2/2021-BA zo dňa 23.06.2021 ako aj zrušenia
rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Humenné (ďalej aj správny orgán prvého stupňa) č.
2824/2021-HE-DvN zo dňa 30.03.2021 a vrátenia jej veci na ďalšie konanie. Žiadala tiež priznať náhradu
trov konania.

administratívne konanie

2. Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné ako správny orgán prvého stupňa, vydala dňa 30.03.2021
rozhodnutie č. 2824/2021-HE-DvN podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v
znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon o sociálnom poistení) a čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj Nariadenie),
v ktorom dospela k záveru, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Proti tomuto
rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodla žalovaná rozhodnutím č. 27945-2/2021-
BA zo dňa 23.06.2021 (ďalej aj napadnuté rozhodnutie alebo preskúmavané rozhodnutie), a ktorým

žalovaná odvolanie žalobkyne zamietla v celom rozsahu a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka
Košice č. 2824/2021-HE-DvN zo dňa 30.03.2021 potvrdila.

3. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí citovala ustanovenia zákona o sociálnom poistení, články
Nariadenia a články Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje
postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia
(ďalej aj vykonávacie nariadenie), a tiež uviedla, že podľa informačného systému Sociálnej poisťovne

žalobkyňa bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 30.10.2020. Žiadosť o dávku
v nezamestnanosti si uplatnila v Sociálnej poisťovni, pobočka Humenné dňa 16.12.2020. Žalovaná
uviedla, že žalobkyňa v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o
zamestnanie, t. j. od 30.10.2016 do 29.10.2020 nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti,ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. S poukazom na
ustanovenie § 104 ods. 1 zákona, ako aj v zmysle spisového materiálu žalovaná poukázala na to, že
žalobkyňa pracovala v posudzovanom období na území iného členského štátu EÚ - Spojené kráľovstvo

bola poistená v nezamestnanosti podľa britských právnych predpisov a vzťahovali sa na ňu ustanovenia
základného a vykonávacieho nariadenia, ktoré Spojené kráľovstvo v danom čase stále uplatňovalo. V
tejtosúvislostiodvolacíorgánuvádza,ženapreukázaniedôbpoisteniavnezamestnanostidosiahnutých
v rámci členského štátu EÚ je potrebné v príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predložiť formulár
osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na území

členského štátu EÚ, potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou. Vo Formulári U002 z 02. marca 2021
príslušná britská inštitúcia ohľadom žalobkyne osvedčila nasledovné údaje.
- v bode 4.1 obdobie poistného zamestnania: od 10.06.2014 do 07.11.2019 a od 08.11.2019 do
29.10.2020
- v bode 7.1 - dôvod skončenia zamestnania: výpoveď zamestnanca.

4. Žalovaná ďalej uviedla, že nakoľko v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti žalobkyňa
preukázala v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného
členského štátu EÚ, bola Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné povinná posúdiť, či je možné takúto
dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného
nariadenia. Zároveň žalovaná citovala uvedené ustanovenie s poukazom na to, že výnimku z tohto

pravidla predstavujú prípady uvedené v čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípady, kedy
si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec ako samostatne zárobkovo činná
osoba na území členského štátu EÚ zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky v zmysle čl.
1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Žalobkyňa bezprostredne pred
zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla doby poistenia v nezamestnanosti v

zmysle platnej slovenskej legislatívy. S poukazom na čl. 61 ods. 1 základného nariadenia by bolo možné
zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Spojeného kráľovstva do celkovej
doby v nezamestnanosti len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území SR
počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. V konaní o nároku
na dávku sa posudzuje zachovanie väzieb žalobkyne na území SR na základe celkového zhodnotenia

všetkých dostupných informácií, t. j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov
osvedčených žalobkyňou v žiadosti o dávku v nezamestnanosti a podrobnom vyhlásení žiadateľa
na účely posúdenia zachovania centra záujmov, o ktoré boli Sociálnej poisťovni, pobočka Humenné
predložené dňa 16.12.2020. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v zmysle článku 11
ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných

informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať dĺžku a trvalosť prítomnosti
na území dotknutých členských štátov situáciu žalobkyne, vrátane povahy a osobitných vlastností každej
vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto
činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, jej rodinného stavu a rodinných väzieb, jej bytovej
situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná, členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska,

osoby na daňové účely. Zároveň poukázala žalovaná na Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu
systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009. V súlade s týmto rozhodnutím boli celková
dĺžka pobytu v zahraničí, stabilná pracovná situácia na území Spojeného kráľovstva, vrátane orientácie
nabritskýpracovnýtrh,rodinnásituáciažalobkyne,prítomnosťnajbližšíchosôbvSpojenomkráľovstvea
platenie daní a odvodov na území Spojeného kráľovstva vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti a

to vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku, platenie rôznych poplatkov, pravidelné návraty na Slovensko,
zachovaný trvalý pobyt na Slovensku, ktoré žalobkyňa uviedla ako väzby k Slovensku.

5. Žalovaná pokračovala, že počas výkonu zamestnania v Spojenom kráľovstve sa žalobkyňa v
tomto čase dlhodobo zdržiavala spolu s najbližšími osobami bývala a trávila pracovný čas aj mimo

pracovný čas, platila zákonné odvody a dane na území Spojeného kráľovstva. Všetky tieto skutočnosti
preukazujú centrum záujmu žalobkyne počas posledného zamestnania práve na území Spojeného
kráľovstvá. Zároveň žalovaná poukázala, že v tejto súvislosti možno uviesť, že uplatniť si nárok na
dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo
všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná

osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre
prípad nezamestnanosti. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom
dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj
to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Žalobkyňa podľa žalovanej malazákonnúmožnosťpožiadaťodávkuvnezamestnanostinaúzemíSpojenéhokráľovstva.Vtejtosúvislosti
zdôraznilažalovaná,ženezamestnanéosoby,ktorédosiahlidobupoisteniavnezamestnanostinaúzemí
iného členského štátu EÚ, nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo

výberu členského štátu EÚ, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. V prípade priznania
nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť
požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu EÚ, t. j. aj
na územie Slovenskej republiky. Zároveň žalovaná poukázala na to, že v zmysle britských právnych
predpisov je jedným z dôvodov vylučujúcich priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti ukončenie

pracovného pomeru z podnetu zamestnanca, ako bolo uvedené v bode 7.1 Formulára U002 z 2. marca
2021, kde príslušná britská inštitúcia osvedčila, že posledný pracovný pomer žalobkyne v Spojenom
kráľovstve bol ukončený z jej podnetu.

6. Žalovaná so zreteľom na všetky dostupné informácie dodala, že nie je možné považovať bydlisko
žalobkyne počas jej posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území

Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobkyňa nebola bezprostredne pred
zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských
právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Spojeného
kráľovstva zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného
nariadenia. V tejto súvislosti ďalej uviedla, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti

v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré
určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v
štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa
podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi
poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce

v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie
v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.
Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké
väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia
automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobkyňa

mala zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva. Podľa
údajov nachádzajúcich sa na internetovej stránke www.gov.uk/jobseekers-allowance nie je v súčasnej
situácii /šírenie vírusovej pandémie Covid-19/ potrebné požiadať príslušnú britskú inštitúciu o dávku
v nezamestnanosti osobne, ale je možné žiadosť v tejto veci podať elektronicky. V prípade, keď
nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného

zamestnania,apožiadaodávkuvnezamestnanostivinomčlenskomštáte,tentočlenskýštátjevzmysle
koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v
zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len
podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom
si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti

získanú na území iného členského štátu teda nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na
účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné
skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti.

7. Žalovaná tiež uviedla, že v odvolaní žalobkyňa opakovane uvádza, že podľa základného nariadenia

spĺňa podmienky nároku na dávku v nezamestnanosti. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že v
zmysle §104 ods. 1 zákona sa na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti vyžaduje doba
poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením
do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Nakoľko v posudzovanom období bola žalobkyňa poistená
v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva, bolo v konaní o jej nároku na dávku v

nezamestnanosti potrebné zohľadniť príslušné ustanovenia základného nariadenia (čl. 61 základného
nariadenia)aposúdiť,čijemožnédobypoisteniavnezamestnanostidosiahnutévzahraničízohľadniťna
účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Z čl. 61 a čl. 65 ods. 5 základného nariadenia vyplýva
základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých
na území iného členského štátu Európskej únie, a to že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá

na území iného členského štátu Európskej únie/ na území Spojeného kráľovstva) môže byť zohľadnená
na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením
do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti
dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutúna území iného členského štátu Európskej únie pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo
základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného
členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka

bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením
do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej
slovenskej legislatívy zásadná. Na základe všetkých zistených skutočností považoval odvolací orgán za
preukázané,žepočasvýkonuzamestnaniavzahraničísižalobkyňanezachovalabydliskonaSlovensku.
Z uvedeného je zrejmé, že doby poistenia v nezamestnanosti, ktoré žalobkyňa dosiahla na území

Spojeného kráľovstva nebolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti.
Nakoľko žalobkyňa v posudzovanom období nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti,
ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, v zmysle §104
ods. 1 zákona nesplnila základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti.

8. V závere žalovaná konštatovala, že napadnuté rozhodnutie vychádza zo spoľahlivo zisteného

skutočného stavu. Žalovaná z uvedených dôvodov odvolanie žalobkyne zamietla a potvrdila rozhodnutie
správneho orgánu prvého stupňa o nepriznaní nároku na dávku v nezamestnanosti žalobkyni.

správna žaloba, vyjadrenie žalovanej k žalobe, replika žalobkyne

9.Žalobkyňavsprávnejžalobenamietala,žeodôvodnenierozhodnutiažalovanejakoajprvostupňového
správneho orgánu je nezákonné, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávne
aplikuje relevantné normy upravujúce nárok na dávku v nezamestnanosti.

10. V odôvodnení správnej žaloby žalobkyňa uviedla, že žalovaná si protirečí, pretože vzápätí

v rozhodnutí najprv popiera formulár a potom osvedčuje evidenciu Formulára U002 z 02.03.2021,
v ktorom je uvedené, že žalobkyňa mala zamestnanecký pomer medzi 10.06.2014 a 07.11.2019
a 08.11.2019 až 29.10.2020, z čoho je odvedené britské zákonné poistenie zahrňujúce zdravotné
poistenie, nemocenské poistenie a poistenie v nezamestnanosti.

11. Žalobkyňa ďalej v správnej žalobe uviedla, že pravidelné návštevy rodinných príslušníkov, ako
kúpa nehnuteľností bytu na Komenského ulici v Snine financované cez VÚB a zmluvou o financovaní
nepovažovala žalovaná za adekvátne. Vzhľadom na túto skutočnosť žalobkyňa podľa jej názoru
si plnila svoje záväzky, t. j. platenie správnych poplatkov, daní a iné, vedenie účtu, všetky práce
a údržby súvisiace s danou nehnuteľnosťou. Žalovaná, pokiaľ spochybňuje trvale bydlisko a teda

štatút občianskeho preukazu, žalobkyňa argumentuje tým, že nikdy nemala trvalý pobyt mimo územia
Slovenskej republiky a pokiaľ napáda žalovaná rodinné zázemie, spochybňuje jej patriotizmus a
príslušnosť k Slovenskej republike. Žalobkyňa podotýka, že aj keď fungovala mimo územia Slovenskej
republiky s rodinou, s manželom a maloletým synom, ktorý má špeciálne potreby, práve tento
inštitút Sociálnej poisťovne nemá právo spochybňovať angažovanosť žalobkyne ohľadom synom,

dehonestovať ho spôsobom, že to je argument spochybňujúci centrum záujmov. Ďalej uviedla, že
nemožno nespomenúť, že nikto zo zamestnancov Sociálnej poisťovne, či už osobne, telefonicky alebo
písomnenekontaktovalžalobkyňusosnahouvypočutiačidoplneniažiadostiodávkuvnezamestnanosti.
Navyše pri osobnom kontakte v Sociálnej poisťovni, pobočka Snina bola žalobkyňa slovne upozornená,
že na Slovensku je nikto. Po tomto incidente zamestnanec na výzvu žalobkyne odmietol odhaliť svoju

identitu a opustil miestnosť. Žalobkyňa pevne verí, že takéto postupy žalovanej nie sú plošné a že
žalovaná sa riadi zákonom. Pokiaľ v svojom rozhodnutí žalovaná uzatvára rozhodnutie, že podľa jej
názoru je zrejmé, že počas výkonu práce v inom štáte Európskej únie mala centrum záujmov práve
na území Spojeného kráľovstva, žalobkyňa argumentuje tým, že ide o názor odvolacieho orgánu, nie
o zákon.

12. Zároveň žalobkyňa v závere správnej žaloby poukázala na to, že požiadať o export priznanej dávky v
nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu EÚ je neštandardný postup, nakoľko po 31.12.2020
Veľká Británia už nie je de facto členským štátom EÚ. Práve po konzultácii s pracovníkmi HMRC
žalobkyňa zvolila žiadosť o dávku v nezamestnanosti cez žalovanú stranu, cez Slovenskú republiku. Na

základe uvedeného mala žalobkyňa za to, že rozhodnutie žalovanej je nezákonné.

13. K správnej žalobe sa písomným podaním zo dňa 29.09.2021 vyjadrila žalovaná, ktorá v podstate
zhrnula skutkový a právny stav uvedený v žalobou napadnutom rozhodnutí žalovanej. Nad rámectohto zhrnutia, v reakcii na kľúčové žalobné námietky uviedla žalovaná, že, účastníci konania sú
povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobkyňa v rozpore s uvedeným neuviedla ktoré
konkrétne právne normy boli nesprávne aplikované na zistený skutkový stav v konaní o jej nároku na

dávku v nezamestnanosti. V súvislosti s touto námietkou žalobkyne súčasne žalovaná zdôraznila, že len
z dôvodu, že výsledok aplikácie dotknutých právnych noriem nie je v súlade s predstavami žalobkyne,
nie je možné túto aplikáciu považovať za nezákonnú. Žalobkyňa v žalobe tvrdí, že v dobe od 10.06.2014
do 07.11.2019 a od 08.11.2019 do 29.10.2020 bola poistená v nezamestnanosti na území Spojeného
kráľovstva, čo príslušná britská inštitúcia osvedčila v bode 4.1 formulára U002, zo dňa 2. marca 2021. K

tejto námietke žalobkyne sa žalovaná vyjadrila v napadnutom rozhodnutí (na str. č. 6). Pre úplnosť však
uviedli, že v posudzovanom období bola žalobkyňa poistená v nezamestnanosti na území Spojeného
kráľovstva, práve preto bolo v konaní o jej nároku na dávku v nezamestnanosti potrebné zohľadniť
príslušné ustanovenia základného nariadenia (čl. 61 základného nariadenia) a posúdiť, či je možné
doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté v zahraničí zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku
v nezamestnanosti. Z čl. 61 a čl. 65 ods. 5 základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa

treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského
štátu Európskej únie, a to že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského
štátu Európskej únie (v prípade žalobkyne na území Spojeného kráľovstva) môže byť zohľadnená
na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením
do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti

dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú
na území iného členského štátu Európskej únie pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo
základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného
členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka
bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením

do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej
slovenskej legislatívy (čo je aj prípad žalobkyne) zásadná. Na základe všetkých zistených skutočností
(podrobne uvedených vyššie) považovala žalovaná za preukázané, že počas výkonu zamestnania v
zahraničí si žalobkyňa nezachovala bydlisko na Slovensku. Z uvedeného je zrejmé, že doby poistenia
v nezamestnanosti, ktoré dosiahla na území Spojeného kráľovstva nebolo možné zohľadniť na účely

vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Nakoľko žalobkyňa v posudzovanom období nepreukázala
žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku
na dávku v nezamestnanosti, v zmysle § 104 ods. 1 zákona nesplnila základnú podmienku priznania
nároku na dávku v nezamestnanosti.

14. V žalobe žalobkyňa namieta, že žalovaná označila jej tvrdenia uvádzané v konaní o jej nároku
na dávku v nezamestnanosti za nepravdivé, teda, že podľa názoru žalovanej žalobkyňa klame. V
tejto súvislosti uvádzame, že na všetky skutočnosti, ktoré žalobkyňa i preukázala a ktoré uviedla v
konaní vo veci jej nároku na dávku v nezamestnanosti žalovaná prihliadla. Na str. č. 7 a č. 8 sa
žalovaná podrobne vyjadrila ku skutočnostiam, ktoré žalobkyňa tvrdila v odvolaní (ohľadne záujmu

kúpiť nehnuteľnosť na Slovensku, pravidelných návratov na Slovensko, jej rodinnej situácie aj trvalého
pobytu). Nevyhodnotila tieto skutočnosti ako nepravdivé, ale ako skutočnosti, ktoré s prihliadnutím na
ďalšie relevantné skutočnosti preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti, nepreukázali
zachovanie bydliska žalobkyne na Slovensku v čase výkonu zárobkových činností v zahraničí.
Opakovane uvádzame, že bydlisko žalobkyne bolo posúdené na základe celkového komplexného

zhodnotenia skutkového stavu veci, najmä s prihliadnutím na všetky skutočnosti stanovené v čl. 11
ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie, resp.
Spojeného kráľovstva - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (viac ako 12 rokov), aj
situácia žalobkyne - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia v
Spojenom kráľovstve, dlhodobá orientácia na zahraničný pracovný trh, prítomnosť manžela a syna v

zahraničí, plnenie daňových povinností v zahraničí) jednoznačne preukazujú, že žalobkyňa si bydlisko
naúzemíSlovenskejrepublikypočasvýkonučinnostizamestnancavzahraničínezachovala.Vsúvislosti
s uvedeným súčasne konštatujeme, že žalobkyňa bola dlhodobo zamestnaná, a teda aj odvádzala
povinné poistné na poistenie v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva, preto si o dávku
v nezamestnanosti mala požiadať v Spojenom kráľovstve. Koordinačné predpisy nezakotvujú právo

osôb pracujúcich v členskom štáte Európskej únie uplatniť si nároky na sociálne zabezpečenie v
ktoromkoľvek členskom štáte Európskej únie a požadovať bezpodmienečné zohľadnenie dôb poistenia
v nezamestnanosti dosiahnutých na inom území na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti.
Účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátuEurópskej únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti (napr. z
dôvodu možnosti priznania vyššej výšky dávky v nezamestnanosti). Poukazujeme na skutočnosť, že
nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu

nemajú právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti
(nezamestnané osoby, ktoré v posudzovanom období dosiahli dobu poistenia len na území Slovenskej
republiky, si o dávku v nezamestnanosti nemôžu požiadať v inom členskom štáte Európskej únie
a požadovať bezpodmienečne zohľadnenie doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej na území
Slovenskej republiky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti na území iného členského

štátu Európskej únie. Takúto dobu by dotknutý členský štát Európskej únie zohľadnil len v prípade
existencie pevných väzieb /bydliska/ predmetnej osoby na jeho území). Neskúmanie miesta bydliska
počas výkonu činnosti zamestnanca v členskom štáte Európskej únie by tak neoprávnene zvýhodňovalo
žiadateľov o dávku v nezamestnanosti, ktorí dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného
členského štátu Európskej únie, a to tým, že by mali právo výberu, či si o dávku v nezamestnanosti
požiadajú na území členského štátu, kde naposledy pracovali, alebo v štáte pôvodu (a to v závislosti

od toho podľa ktorých právnych predpisov im nárok na dávku v nezamestnanosti vôbec vznikne, resp.
podľa výšky tejto dávky).

15. Na základe vyššie uvedených skutočností považovala žalovaná zistenie skutočného stavu veci
za presné a úplné. V konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti boli bez pochybností

preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobkyne na
územíSpojenéhokráľovstva,charaktervykonávanejčinnostinaúzemíSpojenéhokráľovstva,jejrodinná
aj bytová situácia a ktorý členský štát sa považuje za bydlisko žalobkyne na daňové účely. Nakoľko
žalobkyňa nemala počas posledného zamestnania v Spojenom kráľovstve zachované bydlisko na území
Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebola

poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby poistenia v
nezamestnanosti získané na území Spojeného kráľovstva zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v
nezamestnanosti v súlade s či. 61 základného nariadenia. Žalovaná preto navrhla správnu žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť.

16. V replike doručenej súdu dňa 20.10.2021 žalobkyňa zotrvala na svojich žalobných dôvodoch. Ďalej
vo svojom podaní uviedla, že ako občan Slovenskej republiky s platným občianskym preukazom sa
obrátila o pomoc na Sociálnu poisťovňu. Výsledkom bolo spochybňovanie jej občianstva, obvinenie z
toho, že si požiadala o niečo, na čo nemá právo. Podľa jej názoru nie je to v súlade ani s ústavným
právom, ani so zákonom.

17. Správny súd skorším rozsudkom č.k. PO-2Sa/18/2021-51 zo dňa 10.11.2021 podľa § 191 ods. písm.
c), d), e) SSP zrušil rozhodnutie žalovanej č. 27945-2/2021-BA zo dňa 23.06.2021 a vec vrátil žalovanej
na ďalšie konanie.

18. Proti rozsudku správneho súdu podala v zákonnej lehote žalovaná kasačnú sťažnosť. Sťažovateľka
(žalovaná) namietala, že správny súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.
V kasačnej sťažnosti poukázala žalovaná na rozsiahlu judikatúru kasačného súdu.

19. Kasačný súd rozsudkom č. k. 7Ssk/39/2022 zo dňa 26.04.2023 rozsudok správneho súdu č. k.

PO-2Sa/18/2021-51 zo dňa 10.11.2021 zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Vo svojom
rozhodnutí kasačný súd uviedol: „Kasačný súd sa tak nestotožňuje s názorom správneho súdu, že pri
určovaní bydliska žalobkyne je potrebné skúmať jej úmysel a dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
Tieto okolnosti by totiž prichádzali do úvahy podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia len za
predpokladu.žebykritériáuvedenévčl.11ods.1neviedlikjednoznačnémuustáleniubydliska.Kritériám

vymedzeným v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia zasa vôbec nezodpovedá zisťovanie, z akej
časti Slovenska žalobkyňa pochádza, či sa chcela alebo nechcela odlúčiť od rodiny, prípadne či došlo
alebo nedošlo k pretrhnutiu väzieb s územím Slovenska. Len sama okolnosť, že osoba chce vidieť
svoje bydlisko v určitom štáte, nemôže prevážiť nad objektívnymi kritériami vymedzenými v citovanom
ustanovení. Tým samozrejme nie je vylúčené, že osoba, ktorá má podľa týchto kritérií bydlisko v určitom

štáte, môže subjektívne pociťovať hlbší a bližší vzťah k štátu, v ktorom sa narodila, vyrástla, v ktorom sa
hovorí jej známym jazykom či ktorého kultúra jej je bližšia. To však môže mať pre určenie jej bydliska na
účely základného nariadenia význam len v tom rozsahu, v akom je to možné zohľadniť podľa citovaného
čl. 11 vykonávacieho nariadenia. V prerokúvanej veci sa kasačný súd stotožňuje s názorom žalovanej,že zistený skutkový poskytuje dostatočnú oporu pre záver o bydlisku žalobkyne v Spojenom kráľovstve
už na základe čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

Nazáverkasačnýsúddodáva,žeaksaosobarozhodne,žeodídezkrajinysvojhopôvodunapríkladkvôli
vykonávaniu zárobkovej činnosti v inom štáte, nemožno premiestnenie bydliska (strediska životných
záujmov) na účely čl. 1 písm. j) základného nariadenia stotožňovať s akousi „trvalou emigráciou" tejto
osoby do tohto štátu. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa odstránili bariéry slobodnému
pohybu ľudí a slovenskí občania majú právo sa pohybovať, pracovať a žiť na území iných členských

štátov, čo nevyhnutne vedie (hoci aj k dočasnému) premiestňovaniu bydliska. Nemožno tak súhlasiť
s pomerne expresívne ladenými výčitkami žalobkyne, že žalovaná jej rozhodovaním spochybňuje jej
rodinné zázemie, patriotizmus či príslušnosť k Slovenskej republike. Nepriznanie nároku na dávku v
nezamestnanostiautomatickyžalobkyňuaninestaviamimosystémsociálnehozabezpečeniaSlovenska
alebo Spojeného kráľovstva. Zmyslom ochrany pred tým, aby sa osoba ocitla mimo určitého systému
sociálneho zabezpečenia, totiž nie je zabezpečiť, aby táto osoba v každom jednom okamihu mala nárok

na určitú dávku. Zmyslom je, aby sa na ňu v každom okamihu vzťahovali právne predpisy niektorého
členského štátu, podľa ktorých (so zohľadnením zamestnaní a dôb získaných v ostatných členských
štátoch) tento nárok môže uplatniť. Nie je však vylúčené, že jej nárok podľa použiteľných právnych
predpisov členského štátu nevznikne, lebo nesplní určitú podmienku podľa nich, a naopak, právne
predpisy, podľa ktorých by jej taký nárok mohol vzniknúť, sa na ňu nebudú vzťahovať.“

právny názor správneho súdu

20. V súlade s právnym názorom kasačného súdu vyslovenom v rozsudku č.k. 7Ssk/39/2022 zo dňa
26.04.2023 a s poukazom na nižšie uvedené zákonné ustanovenia správny súd opätovne preskúmal
napadnuté rozhodnutia a konanie, ktoré mu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom administratívneho

spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo rozhodnutia a postup správnych orgánov sú
v súlade so zákonom.

21. Správny súd konajúc v súlade s ustanoveniami zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok(ďalej aj SSP) v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. SSP,

preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia správnych orgánov, ako aj priebeh administratívneho
konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu, a bez nariadenia pojednávania (v súlade s § 107 ods. 2 SSP),
vyhlásil dňa 28.06.2024 rozsudok (oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené
dňa 16.05.2024), ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol a účastníkom právo na náhradu trov konania
nepriznal.

22. Dňa 1. júna 2023 nadobudol účinnosť zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý dňom svojej účinnosti zriadil Správny súd v Košiciach.
Účinnosťou zákona výkon súdnictva prešiel od 1. júna 2023 z Krajského súdu v Košiciach a Krajského
súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná

právomoc správnych súdov.

23. Správny súd úvodom konštatuje, že z obsahu administratívneho spisu je zrejme, že žalobkyňa
bola Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné zaradená do evidencie uchádzačov o
zamestnanie dňa 30.10.2020, pretože si dňa 16.12.2020 v Sociálnej poisťovni, uplatnila nárok na dávku

v nezamestnanosti. Podkladom na vydanie rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej
poisťovne, údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné potrebné na posúdenie nároku
na dávku v nezamestnanosti, potvrdenie kompetentnej inštitúcie príslušného štátu Veľká Británia. V
posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období
od 30.10.2016 do 29.10.2020 nepreukázala žalobkyňa na území Slovenskej republiky dobu poistenia

v nezamestnanosti. Na území Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného írska preukázala dobu
poistenia v nezamestnanosti: od 30.10.2016 do 07.11.2019, 1 104 dní, Veľká Británia, od 08.11.2019
do 29.10.2020, 357 dní, Veľká Británia. Z vykonaného dokazovania mala žalovaná a aj správny súd za
preukázané, že:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - vo Vyhlásení žiadateľa na účely

posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 16.12.2020, žalobkyňa uviedla, že na území Spojeného
kráľovstva sa zdržiavala od marca 2008 do októbra 2020, t. j. viac ako 12 rokov;
b) situáciu žalobkyne vrátane:- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - z
informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že pred odchodom do zahraničia bola

žalobkyňa poistená v nezamestnanosti na území Slovenska v dvoch pracovných pomeroch, ktoré
celkovo trvali 6 mesiacov (súčasne bola v pracovnoprávnych vzťahoch nezakladajúcich účasť na
povinnom poistení v nezamestnanosti, v celkovom trvaní 9 mesiacov). Takmer celá pracovná história
žalobkyne bola spojená so Spojeným kráľovstvom. V Žiadosti o dávku v nezamestnanosti, zo dňa
16.12.2020, žalobkyňa uviedla, že na území Spojeného kráľovstva pracovala od júna 2014 do októbra

2020 v dvoch pracovných pomeroch. Vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra
záujmov, zo dňa 16.12.2020, uviedla, že jej posledný pracovný pomer na území Spojeného kráľovstva
trvalod 8.11.2019do29.10.2020,boldohodnutýnadobuneurčitúaukončenýbolzjejpodnetu.Súčasne
osvedčila, že počas pobytu v Spojenom kráľovstve si zamestnanie na území Slovenska nehľadala. Na
základe všetkých zistených skutočností možno pracovnú situáciu žalobkyne v Spojenom kráľovstve
jednoznačne hodnotiť ako stabilnú, s dlhodobou orientáciou na britský pracovný trh;

- jej rodinného stavu a rodinných väzieb - žalobkyňa sa na území Spojeného kráľovstva zdržiavala
spoločne s najbližšími osobami - so svojím manželom a maloletým synom. Vo Vyhlásení žiadateľa
na účely posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 16.12.2020, žalobkyňa uviedla, že na územie
Slovenska sa vracala raz za štyri roky na 3 dni;
- jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - na území Spojeného kráľovstva bývala

žalobkyňaspolusmanželomasynomvpodnájme,pričomubytovaniepočasviacako12-ročnéhopobytu
zmenili trikrát. Od roku 2011 žalobkyňa spoločne s manželom vlastní na Slovensku nehnuteľnosť na
bývanie - byt, ktorý užívala po návrate zo Spojeného kráľovstva v októbri 2020. Počas návratov na
Slovensko bývala u rodičov;
- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely -

žalobkyňa bola zamestnaná na území Spojeného kráľovstva, takže daňové povinnosti si plnila na tomto
území.

24. Podľa § 195 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v (ďalej aj zákon o sociálnom poistení),
organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne

zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na
rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia ako
aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.
Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky
rozhodujúceskutočnostibezohľadunato,čisvedčiavprospech,alebovneprospechúčastníkakonania.

25. Podľa § 196 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a
objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania
a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických
osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe

z činnosti Sociálnej poisťovne.

26. Podľa § 196 ods. 6 a 7 zákona o sociálnom poistení, účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa
vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci

konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. Organizačná zložka
Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo
vzájomnej súvislosti.

27.Podľa§209ods.1vetadruháaods.4zákonaosociálnompoistení,rozhodnutiemusíbyťvsúladeso

všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu
veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej
poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri
hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

28. Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti,
ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený
v nezamestnanosti najmenej dva roky.29.Podľa§104ods.6zákonaosociálnompoistení,rokpoisteniavnezamestnanostije365dnípoistenia
v nezamestnanosti.

30. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi
Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná
zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 (čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

31. Slovenská republika vstupom do Európskej únie preniesla časť svojich právomoci na Európsku úniu

v určenej miere a svojim vstupom do Európskeho spoločenstva sa súčasne zaviazala k uplatňovaniu
právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Právne záväznými aktmi na
úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie (teda aj pre Slovenskú republiku) sú
Nariadenie a vykonávacie nariadenie.

32. Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 o koordinácii

systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj Nariadenie), príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého
právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na
dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom
rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa
právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov,

ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb
poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych
predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia
a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

33. Podľa čl. 61 ods. 2 Nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a/ sa
uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s
právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej
činnosti.

34. Podľa čl. 65 ods. 2 a ods. 5 písm. a/ Nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas
svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska

v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti
do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby
bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb
zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba. Nezamestnaná osoba iná ako cezhraničný pracovník, ktorá sa

nevráti do členského štátu svojho bydliska, sa dá k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte,
ktorého právne predpisy sa naposledy na ňu vzťahovali. Nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej
vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na
ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

35. Podľa čl. 1 písm. j/ a k/ Nariadenia, na účely tohto nariadenia “bydlisko“ znamená miesto, kde osoba
zvyčajne býva, “pobyt“ znamená prechodné bydlisko.

36. Podľa čl. 11 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje

postupvykonávanianariadenia(ES)č.883/2004okoordináciisystémovsociálnehozabezpečenia(ďalej
aj vykonávacie nariadenie), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov
o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode
určiacentrumzáujmovdotknutejosobynazákladecelkovéhoposúdeniavšetkýchdostupnýchinformácií
súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:

a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;
b/ situáciu dotknutej osoby vrátane:
i. povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;ii. jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii. vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
iv. v prípade študentov zdroja ich príjmov;

v. jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi. členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1,
nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za
rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä

dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

37. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobkyňa nezískal pred podaním žiadosti o dávku v
nezamestnanosti obdobie poistenia uvedené v § 104 zákona o sociálnom poistení podľa slovenských
právnych predpisov.

38. Správny súd dáva do pozornosti, že podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2
Nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek
členského štátu zohľadnia ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade,
že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby
poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia

podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o
zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Spojenom kráľovstve
môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a/ Nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného
základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi
Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jej poslednej činnosti

zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko. Pod pojmom
„bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov
Slovenskej republiky. Podľa čl. 1 písm. j/ nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t. j.
miesto, kde má dotknutá osoba zvyčajné bydlisko a v ktorom sa zároveň nachádza jej obvyklé centrum
záujmov. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie. Kritéria, ktoré

trebavziaťpriurčovanímiestazvyčajnéhobydliskaosobydoúvahyaktorébolisformulovanévjudikatúre
súdneho dvora sú v súčasnosti kodifikované v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia

39. Správny súd v tejto súvislo poukazuje na to, že pojem „trvalý pobyt” nie je možné stotožňovať
s pojmom „bydlisko”. V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko” je miesto, kde osoba

zvyčajne býva. Na uvedené poukazuje aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (v bode 26.)
jednoznačne konštatoval, že na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len
zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá
neodzrkadľuje realitu.

40. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím správneho orgánu
prvéhostupňaakonanípredchádzajúcichichvydaniu,priaplikáciizákonnejúpravyuvedenýchprávnych
predpisov postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel súd k záveru, že správne orgány si
za účelom riadneho zistenia skutkového stavu veci zaobstarali dostatok skutkových podkladov, ktoré

následne riadne vyhodnotili a ktoré ich viedli k prijatiu záveru o nezachovaní bydliska žalobcu na
území Slovenskej republiky. Všetky relevantné kritériá na určenie bydliska osoby boli správnymi orgánmi
aplikované a vyhodnocované, a teda podľa názoru súdu zistený skutkový stav v danej veci postačoval
na prijatie záveru o tom, v ktorom členskom štáte mala žalobkyňa obvyklý pobyt a kde mala vytvorené
centrum záujmov. Súd konštatuje, že zdržiavanie sa žalobkyne na území Spojeného kráľovstva počas

trvania jej pracovného pomeru vyhodnotili správne orgány ako stabilné a to s ohľadom, že mala
stabilné zamestnanie, stabilné bývanie a pracovný pomer bol ukončený z jej podnetu. Skutočnosť,
kde má žalobkyňa najpevnejšie väzby a kde sa do budúcnosti plánuje usadiť, sú podľa názoru súdu
pre posudzovanie jej bydliska počas výkonu poslednej zárobkovej činnosti aj právne irelevantné,
nakoľko preukazovanie zachovania bydliska sa hodnotí najmä počas posledného výkonu zamestnania

na území členského štátu EÚ/ inom členskom štáte. Tvrdenie žalobkyne o neprerušení väzieb so
Slovenskou republikou bez opory v objektívnych skutočnostiach (čl. 11 vykonávacieho nariadenia) resp.
jej subjektívny pocit, nepostačuje k zachovaniu bydliska na Slovensku a nutne neznamená že z pohľadu
právneho poriadku aj ním je. Len sama okolnosť, že osoba považuje určitý štát za svoje bydlisko,nemôže prevážiť objektívne kritériá vymedzené vo vyššie citovanom ustanovení čl. 11 vykonávacieho
nariadenia. Tým samozrejme nie je vylúčené, že osoba, ktorá má podľa týchto kritérií bydlisko v určitom
štáte, môže subjektívne pociťovať hlbší a bližší vzťah k štátu, v ktorom sa narodila, vyrástla, v ktorom

sa hovorí jej známym jazykom či ktorého kultúra jej je bližšia. To však môže mať pre určenie jej bydliska
na účely Nariadenia význam len v tom rozsahu, v akom je to možné zohľadniť podľa citovaného čl. 11
vykonávacieho nariadenia.

41. Súd tiež uvádza, že tá skutočnosť, že žalobkyňa vlastní na Slovensku nehnuteľnosť, nemá so

strediskom záujmov a bydliskom žiaden súvis už preto, že slobodný pohyb služieb a kapitálu medzi
členskými štátmi, ktorý umožňuje využívať tieto služby kdekoľvek v Európskej únii, alebo inom členskom
štáte, je jednou zo základných slobôd spoločného trhu Európskej únie.

42. V závere súd dodáva, že ak sa osoba rozhodne odísť z krajiny svojho pôvodu napríklad kvôli
vykonávaniu zárobkovej činnosti v inom štáte, nemožno premiestnenie bydliska (strediska životných

záujmov) na účely čl. 1 písm. j/ Nariadenia stotožňovať s trvalou emigráciou tejto osoby do tohto
štátu. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa odstránili bariéry slobodnému pohybu ľudí
a slovenskí občania majú právo sa pohybovať, pracovať a žiť na území iných členských štátov, čo
nevyhnutne vedie (hoci aj k dočasnému) premiestňovaniu bydliska. Nepriznanie nároku na dávku v
nezamestnanosti automaticky žalobkyňu nepostaví mimo systém sociálneho zabezpečenia Slovenska

alebo Spojeného kráľovstva. Zmyslom ochrany pred tým, aby sa osoba ocitla mimo určitého systému
sociálneho zabezpečenia, totiž nie je zabezpečiť, aby táto osoba v každom jednom okamihu mala na
určitú dávku nárok. Zmyslom je, aby sa na ňu v každom okamihu vzťahovali právne predpisy niektorého
členského štátu, podľa ktorých (so zohľadnením zamestnaní a dôb získaných v ostatných členských
štátoch) tento nárok môže uplatniť. Nie je však vylúčené, že jej nárok podľa použiteľných právnych

predpisov členského štátu nevznikne, pretože nesplní určitú podmienku v nich ustanovenú, a naopak,
právne predpisy, podľa ktorých by jej taký nárok mohol vzniknúť, sa na ňu nebudú vzťahovať.

43. Správny súd uvádza, že uplatnenie si nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte inom ako v
štáte posledného zamestnania, je výnimkou z pravidla, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si

mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania. Cieľom Nariadenia
je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým
platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby štát niesol bremeno výplaty
dávky v nezamestnanosti. Koordinačné predpisy všeobecne určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej
činnosti by si nezamestnaný mal uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve

ukončil zamestnanie. V takýchto prípadoch sa žiadosť o dávku v nezamestnanosti posudzuje podľa
právnych predpisov príslušnej krajiny. Keď nezamestnaný požiada o dávku v nezamestnanosti v inom
členskom štáte, tento členský štát je v súlade s koordinačnými predpismi povinný skúmať, či je možné
dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v
nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len v prípade zachovania pevných väzieb a bydliska

v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti.

44. Správny súd má za to, že správne orgány vykonali dostatočným spôsobom dokazovanie na
preukázanie záveru prijatého v napadnutých rozhodnutiach, ktorý ich viedol k nepriznaniu nároku na
dávku v nezamestnanosti žalobkyni na Slovensku, uplatnenú žiadosťou zo dňa 16.12.2020. A to hlavne

v preukázaní skutočnosti, či žalobkyňa v období, ktoré je rozhodné pre posúdenie nároku na dávku v
nezamestnanosti mala resp. nemala zachované centrum záujmov na území Slovenskej republiky.

45. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, po zhodnotení, že rozhodnutia správnych orgánov a tiež ich
postupy zodpovedali obsahu spisovej dokumentácie zhrnutej v administratívnom spise a boli v súlade s

vyššie označenými zákonnými ustanoveniami zákona o sociálnom poistení ako i ustanovení citovaných
európskych nariadení, správny súd dospel k záveru, že preskúmavanými rozhodnutiami nedošlo k
porušeniu zákona ani chránených záujmov žalobcu, a preto podľa § 190 SSP správnu žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

46.Otrováchkonaniarozhodolsúdpodľa§167anasl.SSP,podľaktoréhoúčastníkomprávonanáhradu
trov konania nepriznal, pretože žalobkyňa nemala v konaní úspech celkom ani z časti a žalovanej
nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobkyne spravodlivo
požadovať.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo
dňa doručenia rozsudku na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti

nemožno odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/, je žalovaným
Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová

značka konania) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo
sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z
akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia
(sťažnostný návrh).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak

sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba
predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť
do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží

potrebnýpočetrovnopisovapríloh,správnysúdvyhotovíkópiepodanianatrovytoho,ktopodanieurobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom
súdnictve, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, účastník

konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v
tej istej veci sa už skôr začalo konanie, vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený
správny súd, nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na

základe nesprávneho právneho posúdenia veci, sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného
súdu, nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti
alebo podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom.