Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, July 25, 2023

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 4C/70/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8822202687
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Barbora Kovaliková

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2023:8822202687.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudkyňou JUDr. Barborou Kovalikovou v spore žalobcu: D. U., P.. XX.

XX. XXXX, X. Y. C.. H. XXX/XX, XXX XX J. P. X., zastúpeného: Mgr. Oto Saloky, advokát, Hlavná 94, 080
01 Prešov, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, Štúrova 2,
812 85 Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu škody vo výške 1.551,96 eur, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie v časti o zaplatenie 18,48 eurz a s t a v u j e .

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 12. 12. 2022 domáhal zaplatenia 1.551,96 eur
a náhrady trov konania titulom náhrady škody.

2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ vo Vranove nad Topľou
- Obvodné oddelenie PZ Vranov nad Topľou zo dňa 31. 01. 2013, ČVS: ORP-679/VT-VT-2012,
bolo žalobcovi vznesené obvinenie z prečinu ublíženia na zdraví podľa ust. § 156 ods. 1 Trestného
zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa ust. § 364 ods. 1 písm. a) Trestného

zákona (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“). Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal
žalobca v procesnom postavení obvineného dňa 12. 02. 2013 sťažnosť, ktorá bola uznesením
Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou zo dňa 04. 04. 2013, sp. zn. Pv 1001/12-5, zamietnutá
ako nedôvodná. Po vykonaní úkonov prípravného konania prokurátorka Okresnej prokuratúry Vranov
nad Topľou dňa 12. 06. 2013 podala na žalobcu obžalobu. Rozsudkom Okresného súdu Vranov
nad Topľou zo dňa 04. 07. 2018, sp. zn. 2T/105/2013, bol žalobca podľa ust. § 285 písm. c)
Trestného poriadku spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený, pretože nebolo dokázané, že skutok

spáchal obžalovaný. Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením zo dňa 05. 03. 2019, sp. zn.
2T/105/2013, ktoré bolo doručené obhajcovi žalobcu dňa 26. 04. 2019, zobral na vedomie späťvzatie
odvolania prokurátora proti vyššie uvedenému rozsudku. Je zrejmé, že orgány činné v trestnom
konaní nepostupovali správne a v súlade s príslušnými právnymi predpismi, vo fáze prípravného
konania nepreverili všetky dôležité skutočnosti, hoci v zmysle zásad trestného konania uvedených
v ust. § 2 Trestného poriadku sú povinné s rovnakou starostlivosťou objasniť okolnosti svedčiace
proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávať

dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku). Keďže vyššie
uvedené trestné konanie vedené proti žalobcovi skončilo oslobodením jeho osoby spod obžaloby,
teda inak, než jeho právoplatným odsúdením, úkony orgánov činných v trestnom konaní vykonané
v priebehu trestného konania, najmä uznesenie o začatí trestného stíhania a uznesenie o vzneseníobvinenia, treba považovať za nezákonné a zasahujúce do základných práv žalobcu. Oslobodenie spod
obžaloby znamená, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená,
že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia

o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia. V zmysle konštantnej judikatúry SR oslobodenie
spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre jeho
nezákonnosť.Vprípadochskončeniatrestnéhokonaniainak,nežprávoplatnýmodsúdením,t.j.vdanom
prípade oslobodením žalobcu spod obžaloby má žalobca ako poškodený právo na náhradu škody, za
ktorú v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) zodpovedá štát. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci je konštruovaná ako zodpovednosť objektívna a absolútna, ktorej sa štát
nemôže zbaviť. Zodpovednosť za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného konania, ktoré sa
neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. Nakoľko predmetný zákon výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v
prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, v zmysle konštantnej judikatúry treba vychádzať z

analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným
rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby.
Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby
každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe,

bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k
zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že osoba trestne stíhaná čin nespáchala a že trestné stíhanie proti
nej nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje
ako nárok na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím (porovnaj napríklad R 70/1994).

Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania. (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/54/2011, 4MCdo/15/2009,
1Cdo/64/2008, 4Cdo/183/2009, 4Cdo/66/2018). Žalobca taktiež poukazuje na to, že právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy
alebonesprávnymúradnýmpostupomjezákladnýmprávomkaždéhogarantovanýmčl.46ods.3Ústavy

SR a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ktorého sa možno domáhať v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (čl. 51 ods. 1 Ústavy SR). V súvislosti s nezákonným začatím a
vedením trestného konania vznikla žalobcovi škoda spočívajúca v účelne vynaložených trovách jeho
obhajoby v trestnom konaní. Ide o trovy obhajoby vyčíslené obhajcami D.. O. J. v sume 358,95 eur, G..
D. C. v sume 339,72 eur a D.. A. H. v sume 853,29 eur, teda spolu vo výške 1.551,96 eur. Žalobca

v prílohe tejto žaloby predkladá príjmový doklad zo dňa 23. 02. 2022 o zaplatení účtovaných trov
za obhajobu vykonanú advokátmi D.. O. J., G.. D. C. a D.. A. H. zo strany žalobcu a tiež zmluvu o
postúpení pohľadávky zo dňa 29. 07. 2019 uzavretú medzi G.. D. C. a D.. A. H. v rámci procesu prípravy
likvidácie advokátskej kancelárie G.. C. v súvislosti s ukončením jeho advokátskej praxe a vyčiarknutím
zo zoznamu advokátov SAK, ktorá dohoda bola základom pre časť úhrady zo dňa 23. 02. 2022 k rukám

D.. A. H., advokáta. Dňa 04. 07. 2022 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadal
Generálnu prokuratúru SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ku dňu podania tejto
žaloby žalobca neobdržal od Generálnej prokuratúry SR odpoveď na jeho žiadosť, preto pristúpil k
podaniu tejto žaloby. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa žalobca touto žalobou domáha voči
žalovanému náhrady škody vo výške 1.551,96 eur titulom účelne vynaložených trov obhajoby v trestnom

konaní. Okrem vyššie uvedeného žalobca poukazuje na to, že o späťvzatí odvolania prokurátora proti
rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 04. 07. 2018, sp. zn. 2T/105/2013, v dôsledku
čoho oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť, sa žalobca dozvedel najskôr dňom doručenia
uznesenia Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 05. 03. 2019, sp. zn. 2T/105/2013, t. j. dňom
26. 04. 2019, teda týmto dňom sa žalobca mohol najskôr dozvedieť o škode, preto najskôr od tohto

dňa mohla začať plynúť trojročná lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa ust. § 19 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. Rovnako žalobca poukazuje na ust. § 1 (účinné od 27. 03. 2020) a ust. §
8 (účinné od 19. 01. 2021) zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti
so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony, ktoré stanovili, že lehoty v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie

práv na súde neplynuli v čase od 27. 03. 2020 do 30. 04. 2020 a od 19. 01. 2021 do 28. 02. 2021, v
dôsledku čoho sa o uvedené časové úseky predĺžila lehota na uplatnenie práva na náhradu škody voči
štátu. Nárok žalobcu na náhradu škody je tak uplatnený včas, v zákonnej lehote.3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že primárnym predpokladom uplatnenia nároku na náhradu
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon č. 514/2003 Z.

z.“) je kumulatívne splnenie troch kritérií a to 1/ preukázanie skutočností, že bolo vydané nezákonné
rozhodnutie alebo došlo k nesprávnemu úradnému postupu, 2/ vznik škody, prípadne nemajetkovej
ujmy a 3/ kauzálny nexus medzi nezákonnosťou a vznikom škody. V predmetnej veci považuje
uplatnený nárok žalobcu za nedôvodný, s poukazom na skutočnosť, že neboli naplnené vyššie uvedené
podmienky. Hlavným dôvodom je skutočnosť, že v rozhodnutí, ktoré podľa neho má byť nezákonné,

teda uznesenie povereného príslušníka Obvodného oddelenia PZ Vranov nad Topľou ČVS: ORP-679/
VT-VT- 2012 zo dňa 31. 01. 2013, ktorým bolo D. U. vznesené podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku
obvinenie, nebola zákonným postupom konštatovaná nezákonnosť a ani nesprávny úradný postup.
Je síce pravdou, že Okresný súd Vranov nad Topľou svojím rozsudkom sp. zn. 2T/105/2013 zo
dňa 04. 07. 2018, v spojení s uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 2T/105/2013
zo dňa 05. 03. 2019 oslobodil obžalovaného D. U. spod obžaloby podľa § 285 písm. c) Trestného

poriadku, teda že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný, avšak týmto rozhodnutím nebola
a ani nemohla byť konštatovaná nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia. Uznesenie o vznesení
obvinenia nemožno považovať za nezákonné len z dôvodu, že obvinený nebol právoplatne odsúdený.
V predmetnej trestnej veci je vzhľadom na skutkové okolnosti zrejmé, že základné zásady trestného
konania boli dodržané, zistené skutočnosti dostatočne odôvodňovali záver, že bol spáchaný trestný čin a

že na podklade zistených skutočností tento trestný čin bol spáchaný určitou osobou, pričom preukázanie
viny obžalovanému je až vecou dokazovania, pred súdom. Uznesenie o vznesení obvinenia nie je
nezákonnýmzdôvodu,ževčasejehovydaniaexistujúcavysokápravdepodobnosťospáchanítrestného
činu, plne odôvodňujúca podanie obžaloby, neskôr počas jednotlivých štádií trestného konania z rôznych
dôvodov sa nepotvrdila. Podľa Trestného poriadku, o zákonnosti alebo nezákonnosti uznesenia o

vznesení obvinenia, ktoré vydá policajt, môže rozhodnúť iba prokurátor a to buď postupom podľa §
230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, alebo postupom podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku.
Okrem uvedeného môže v mimoriadnych prípadoch právoplatné rozhodnutie policajta zrušiť ešte
generálny prokurátor v rámci postupu podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku. V danom prípade návrh
na postup podľa § 363 Trestného poriadku podaný nebol. Ako je už vyššie uvedené, uznesenie o

vznesení obvinenia nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie, ak pre jeho vydanie boli splnené
podmienky uvedené v § 206 Trestného poriadku, ba naopak, ide o povinnosť orgánov činných v trestnom
konanítaktopostupovaťvždy,keďsúsplnenépodmienkyuvedenév§206Trestnéhoporiadku.Samotný
Ústavný súd v svojej rozhodovacej činnosti v tejto súvislosti v náleze II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13. 11.
2013, konštatoval, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných

štádií trestného konania, v ktorom sa vedie trestné stíhanie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti
a trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo
vyvrátenie tohto obvinenia a je predpokladom tohto šetrenia a na vydanie ktorého boli v danom čase
splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené a to ani v konaní o sťažnosti
proti tomuto uzneseniu, preto ho nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, či odporujúce

zákonu len z dôvodu, že v čase jeho vydania existovala pravdepodobnosť o spáchaní trestného
činu konkrétnou osobu. Realizácia zákonnej povinností orgánov činných v trestnom konaní môže byť
predmetom odškodnenia len z dôvodu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu,
čo v danom prípade nebolo konštatované. Uvedené nachádza oporu nielen vo vyššie citovanom náleze
Ústavnéhosúdu,aleajrozhodovacejčinnostiEĽSPvoveciO.protiČR.Priosvedčenínárokunanáhradu

škody musia byť jednoznačne preukázané všetky atribúty vzniku zodpovednosti štátu za škodu tak,
že musí byť jednoznačne preukázaný buď nesprávny úradný postup alebo rozhodnutie ktoré je pre
svoju nezákonnosť zrušené príslušným orgánom a musí byť jednoznačne preukázaný vznik škody a
príčinná súvislosť vo vzťahu k vzniku nároku na priznanie nemajetkovej ujmy. S uplatneným nárokom
nemožno súhlasiť aj pre to, že nárok bol podaný po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty stanovenej

v § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a to aj s prihliadnutím na § 1 písm. a) a § 8 písm. a) zákona
č. 62/2020 Z. z., keďže subjektívna lehota uplynula dňa 07. 06. 2022, pričom návrh na predbežné
prerokovanie nároku zo strany žalobcu bol podávaný až dňa 05. 07. 2022. V zmysle § 19 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. je subjektívna premlčacia lehota 3 roky. Navrhovateľovi bolo uznesenie Okresného
súdu Vranov nad Topľou týkajúce sa späťvzatia odvolania doručené prostredníctvom obhajcu dňa 26.

04. 2019, od kedy treba lehotu počítať. Lehota by teda za normálnych okolností uplynula dňa 26.
04. 2022, pričom vzhľadom na opatrenia súvisiace s mimoriadnou situáciou spôsobenou ochorením
COVID-19, ktoré boli inter alia zavedené zákonom č. 62/2020 Z. z., boli premlčacie lehoty predĺžené a
to ustanoveniami § 1 písm. a) a § 8 písm. a) tohto zákona. Podľa § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z.,lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie
práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, v čase odo dňa účinnosti
tohto zákona do 30. apríla 2020 neplynú. Uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom vyhlásenia

zákona, t. j. dňom 25. 03. 2020. Z uvedeného dôvodu, počítajúc lehotu dňom nasledujúcim po dni,
kedy nastala daná skutočnosť, sa lehoty predĺžili o 34 dní. Podľa § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z.,
lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie
práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, v čase odo dňa účinnosti
tohto zákona do 28. februára 2021 neplynú. Uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom vyhlásenia

zákona, t. j. dňom 19. 01. 2021. Z uvedeného dôvodu, počítajúc lehotu dňom nasledujúcim po dni,
kedy nastala daná skutočnosť, sa lehoty predĺžili o 38 dní. Subjektívna lehota na uplatnenie nároku
navrhovateľovi uplynula dňa 07. 06. 2022. Ďalej poukazuje na to, že z predloženého návrhu nevyplýva,
aby navrhovateľ reálne uhradil predmetné trovy obhajoby, ktoré za škodu považuje a ktorých náhrady
sa od štátu domáha. Žalobca predložil iba príjmový doklad o tom, že dňa 23. 02. 2022 mal žalobca v
hotovosti uhradiť D.. A. H. sumu 1.551,96 eur. V prvom rade podotýka, že tento doklad nebol súčasťou

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku podaného na Generálnu prokuratúru SR. Taktiež vôbec nie je
zrejmé, na základe akých skutočností mal žalobca platiť trovy obhajoby pre D.. J.. Z uvedeného dôvodu
bude potrebné preveriť, či tieto platby eviduje D.. H. reálne vo svojom účtovníctve. Zároveň sa nemožno
stotožniť s uplatnenou výškou trov obhajcu D.. A. H., keďže ten si za úkony právnej pomoci vykonané
v roku 2018 (celkovo 7 úkonov) uplatňuje výšku tarifnej odmeny v rozpore s § 1 ods. 3 a 4 vyhlášky

č. 655/2004 Z. z., v zmysle ktorej tarifná odmena za jeden úkon právnej pomoci predstavuje v danom
prípade 67,- eur a nie uplatnených 69,92 eur. Tarifná odmena pri týchto úkonoch vychádzala v zmysle
§ 1 ods. 3, 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 14. 06. 2019 z výpočtových základov
za predchádzajúcich štyroch rokov (teda predchádzajúci rok + tri roky predchádzajúce tomuto roku) a
nie za predchádzajúce tri roky, ako si to uplatnil žalobca. Taktiež sa nemožno stotožniť s uplatnenými

cestovnými náhradami v časti uplatnenej základnej náhrady vo výške 0,183 eur/km, a to bez toho,
aby bolo známe, či motorové vozidlo použité na služobné cesty bolo zapísané v obchodnom majetku
advokáta. Dôvodom je skutočnosť, že náhrada cestovných výdavkov titulom základnej náhrady podľa
§ 7 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestových náhradách patrí vlastníkovi motorového vozidla, ktorý
používa súkromné motorové vozidlo nezaradené do obchodného majetku (t. j. za ktoré si cestovné

náhrady podnikateľský subjekt nemôže uplatňovať ako odpis hnuteľného majetku v rámci daňových
výdavkov v zmysle zákona č. 595/2003 Z. z.). V prípade, ak je držiteľ motorového vozidla platiteľom
dane z pridanej hodnoty, uvedená základná náhrada za použitie súkromného vozidla na služobné cesty
subsumuje daňové výdavky uvedené v § 19 ods. 2 a § 22 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, teda
tzv. odpis motorového vozidla, ako aj výdavky slúžiace na opravu a údržbu vozidla, ktoré je zaradené

do obchodného majetku a ktoré si môže uplatňovať v rámci daňových výdavkov daňovník. Naproti tomu
základné náhrady podľa § 7 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestových náhradách si môže uplatniť
iba vlastník motorového vozidla, ktorý dané vozidlo nemá zaradené do obchodného majetku a teda si
nemôže v rámci daňových výdavkov uplatňovať odpisy ako aj výdavky slúžiace na opravu a údržbu
vozidla. S poukazom na vyššie uvedené má za to, že trestné stíhanie bolo v mene štátu vedené legitímne

a neexistuje žiadny zákonný dôvod na aplikáciu Zákona č. 514/2003 Z. z., keďže v predmetnej trestnej
veci jednoznačne nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu a ani k vydaniu nezákonného rozhodnutia.
Zároveň návrh žalobu je premlčaný a navyše aj nesprávne vyčíslený. Preto navrhuje uplatnený nárok
žalobcu zamietnuť v plnom rozsahu.

4. K vyjadreniu žalovaného sa následne vyjadril žalobca cestou právneho zástupcu, ktorý uviedol, že
opätovne poukazuje na to, že v prejednávanej veci sa voči žalovanému domáha náhrady škody, ktorá
mu bola spôsobená začatím a vedením trestného stíhania voči jeho osobe, ktoré skončilo oslobodením
spod obžaloby, teda inak, ako právoplatným odsúdením. I keď jedným zo základných predpokladov
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá

zákona č. 514/2003 Z. z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená
škoda (ako na to poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení), treba mať na zreteli, že zmyslu právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či
nezákonným zásahom štátu bola odčinená. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. 10. 2010, sp.
zn. 4MCdo/15/2009). V súlade s ustálenou rozhodovacou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú

začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu.
Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody
spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Na podstate týchto záverov zotrvala
súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z. z. Rozhodovacia prax súdov SR dospela k záveru, ženapriek tomu, že zákon č. 514/2003 Z. z. explicitne neupravuje nárok na náhradu škody spôsobenej
začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením (ako to bolo v prípade
žalobcu), ide však o špecifický prípad zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pri ktorom

treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (v danom prípade oslobodenie
spod obžaloby). Oslobodenie spod obžaloby má taký istý význam ako zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia pre jeho nezákonnosť. Iný výklad by odporoval zmyslu právnej úpravy o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Najvyšší súd SR vo viacerých rozhodnutiach skonštatoval,
že zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia
obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z
analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným
rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre

nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby.
Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení.
Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov
činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania.
(napr. uznesenie zo dňa 29. 09. 2020 sp. zn. 9Cdo/65/2020, uznesenie zo dňa 21. 11. 2018, sp. zn.

4Cdo/66/2018, rozsudok zo dňa 30. 01. 2012, sp. zn. 4Cdo/54/2011). Vyššie uvedený záver (výklad)
je jednotne prijímaný Najvyšším súdom SR, preto nie je žiaden relevantný dôvod odchýliť sa od neho.
Žalobca poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 07. 07. 2016, sp. zn. I. ÚS 320/2016,
podľa ktorého: „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré
neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č.

514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila,
že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.

Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)

začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou
judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné
(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/15/2009). Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp.
postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.“ K rovnakému

záveru dospel Ústavný súd SR aj v náleze zo dňa 13. 12. 2016, sp. zn. I. ÚS 540/2016, v ktorom ďalej
uviedol, že „ústavný súd zhodne so svojou judikatúrou pripomína, že v materiálnom právnom štáte musí
štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv
občana. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní,
nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či

sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak sa trestné stíhanie
konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak
stalo, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto
okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca.“ S poukazom na vyššie
uvedené je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím

(vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, ale oslobodením žalobcu
spod obžaloby, sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Námietka premlčania žalovaného je nedôvodná, vznesená za situácie zjavnej chyby v počítaní na
strane žalovaného. Žalovaný poukazuje na to, že podľa príslušných ustanovení zákona č. 62/2020 Z.
z. sa premlčacie lehoty predĺžili o 34 dní a o 38 dní, teda spolu o 72 dní. Od 26. 04. 2022 do 07. 06.

2022 je však iba 42 dní (4 v apríli, 31 v máji a 7 v júni). Od 07. 06. 2022 do 05. 07. 2022 je 28 dní
(23 v júni a 5 v júli). Avšak ani žalovaným tvrdené jednotlivé predĺženia lehôt nie sú správne. Zákon
č. 62/2020 Z. z. bol vyhlásený dňa 27. 03. 2020 (a logicky v tento deň už lehoty neplynuli), pričom
lehoty neplynuli do 30. 04. 2020 (vrátane tohto dňa). Lehoty teda neplynuli 5 dní v marci 2020 a 30dní mesiaca apríl 2020, spolu 35 dní. Zákon č. 9/2021 Z. z., ktorým sa do zákona č. 62/2020 Z. z.
doplnil § 8, bol vyhlásený dňom 19. 01. 2021 a lehoty neplynuli do 28. 02. 2021. Lehoty tak neplynuli
13 dní v januári 2021 a 28 dní mesiaca február 2021, spolu 41 dní. Nárok žalobcu tak bol uplatnený

dňa 05. 07. 2022 včas. Následne žalovaný namietal, že nebolo preukázané, aby žalobca reálne uhradil
predmetné trovy obhajoby, ktoré považuje za škodu, ktorej náhrady sa domáha v tomto konaní. S týmto
tvrdením nemožno súhlasiť. Príjmový doklad zo dňa 23. 02. 2022 jednoznačne preukazuje uhradenie
požadovaných trov obhajoby, a túto platbu právny zástupca žalobcu vo svojom účtovníctve skutočne
eviduje. V podanej žalobe bolo jednoznačne uvedené, že pohľadávku z titulu odmeny predchádzajúcej

obhajoby nadobudol právny zástupca žalobcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorá bola
prílohou žaloby. Právny zástupca žalobcu tak mal právo plnenie prevziať v plnej výške od žalobcu.
Žalovaný nenamietol samotné úkony právnej služby poskytnuté žalobcovi v rámci obhajoby, pritom je
zrejmé, že za úkony právnej služby pri obhajobe obhajcovi patrí odmena. Túto odmenu/odmeny za
poskytnuté služby advokátov žalobca zjavne uhradil. Za daných okolností ani nie je dôvod, aby žalovaný
mohol vôbec spochybňovať uhradenie nákladov obhajoby žalobcom a spôsob, akým k uhradeniu došlo.

Vo vzťahu k tarifnej odmene za obhajobu vykonanú právnym zástupcom D.. A. H. je po preskúmaní
vyúčtovania zo dňa 02. 07. 2019 potrebné dať žalovanému za pravdu, že tarifná odmena bola vyčíslená
žalobcovi nesprávne podľa právnej úpravy účinnej až od 15. 06. 2019, šlo o chybu v počítaní, a teda
základná sadzba tarifnej odmeny mala byť vo výške 67,- eur. Teda za 7 úkonov právnej služby (5 v
plnej výške a 2 dvojtretinové) mal žalobca tomuto obhajcovi zaplatiť odmenu o 18,48 eur menej, čo

je 1,19 % uplatňovaného nároku. Právny zástupca žalobcu mal nárok na cestovné náhrady, nakoľko
používal a používa pri výkone advokácie osobné motorové vozidlo na základe nájomnej zmluvy, teda nie
je vlastníkom tohto vozidla, nemá ho v obchodnom majetku, nie je platcom DPH. Námietka žalovaného
voči uplatňovaniu základnej náhrady advokátmi však aj tak neobstojí, nakoľko advokát má nárok na túto
náhradu už na základe ust. § 15 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., pričom použitie zákona

č. 283/2002 Z. z. sa vzťahuje iba na určenie výšky tejto náhrady. Navyše, ust. § 7 ods. 1 zákona č.
283/2002 Z. z. podľa dikcie nevyžaduje ani to, aby šlo o vlastné motorové vozidlo (zamestnanca), ale
môže ísť o akékoľvek použité vozidlo odlišné od poskytnutého (zamestnávateľom). Vzhľadom na vyššie
uvedené, žalobca navrhuje žalobe vyhovieť čo do sumy 1.533,48 eur a priznať mu nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanému.

5. Následne sa opäť vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že opätovne poukazuje na to, že žalobcom
uplatnený nárok je v celom rozsahu premlčaný a to z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby.
Nad rámec doposiaľ uvádzaných tvrdení poukazuje na aktuálne závery judikatúry (napr. rozsudok
Krajského súdu Žilina č. k. 7Co/103/2022-195 zo dňa 19. 10. 2022), v zmysle ktorej ustanovenia §

1 a § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. (tzv. „lex corona“), teda spočívanie lehôt, sa aplikujú len na lehoty,
ktoré by počas vyhlásenia mimoriadnej situácie na území SR podľa zákona č. 42/1994 Z. z. v rámci
uvedeného obdobia uplynuli. Išlo o opatrenie, ktoré malo zabezpečiť zachovanie práv občanov, ktorým
hrozil zánik z dôvodu uplynutia zákonných lehôt a ktorých uplatnenie bolo bezprostredne sťažené
prijatými opatreniami. Uvedený záver zákonodarcu je jasne vyjadrený slovným spojením „uplynutím

ktorých by došlo k premlčaniu alebo zániku práva“, z ktorého vyplýva, že nejde paušálne o všetky lehoty
ustanovené právnymi predpismi, ale len o lehoty, pri ktorých hrozilo bezprostredné uplynutie v čase
krízy. V takomto prípade by subjektívna lehota na podanie uplatnenie nároku na súde uplynula dňa 26.
04. 2022. Vo vzťahu k preukázaniu toho, či skutočne došlo k uhradeniu trov obhajoby, ktorých náhradu
si žalobca v rámci tohto konania uplatňuje, tu poukazujem na vyjadrenie žalobcu, že „pohľadávku

z titulu odmeny predchádzajúcej obhajoby nadobudol právny zástupca žalobcu na základe zmluvy
o postúpení pohľadávky, ktorá bola prílohou žaloby. Právny zástupca žalobcu tak mal právo plnenie
prevziať v plnej výške od žalobcu.“ Uvedené ale nijakým spôsobom nepotvrdzuje námietky žalovaného,
a síce, že táto suma bola zo strany žalobcu reálne predchádzajúcim obhajcom vyplatená. Napokon,
k tvrdeniam žalobcu, že má nárok na tzv. základnú náhradu, lebo motorové vozidlo mal prenajaté,

poukazuje na ustanovenie § 7 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestových náhradách, v zmysle
ktorého ak sa zamestnanec písomne dohodne so zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije
cestné motorové vozidlo okrem cestného motorového vozidla poskytnutého zamestnávateľom, patrí
mu základná náhrada za každý 1 km jazdy (ďalej len „základná náhrada“) a náhrada za spotrebované
pohonné látky; ak zamestnanec použije cestné motorové vozidlo na žiadosť zamestnávateľa, odsek 10

sa nepoužije. V danom prípade neboli splnené tieto podmienky, pričom uzatvorenie nájomnej zmluvy
považujezaúčelovéobchádzanievyššieuvedenéhoustanovenia,akoajustanovenízákonač.595/2003
Z. z. vo vzťahu k daňovým výdavkom. Napokon, žalobca nepreukázal, že jeho obhajca mal túto zmluvu
reálne evidovanú v účtovníctve v rozhodnom období a teda že reálne existovala, pričom v takomtoprípade opakovane poukazuje na vyššie uvedené, keďže prenájom je odplatný právny úkon, pričom v
danom prípade dokonca ide o prenájom na „podnikateľské“ účely.

6. Na pojednávaní dňa 25. 07. 2023 strany sporu poukázali na svoje doterajšie písomné vyjadrenia.
Žalobca nad rámec poukázal na uznesenia NS SR č. 2Cdo/189/2020, 7Cdo/226/2020, 7Sk/3/2021, z
ktorých podľa jeho názoru vyplýva, že prerušenie plynutia premlčacej doby sa vzťahuje na všetky lehoty,
nie len na tie, ktoré mali uplynúť počas účinnosti zákona, a to bolo aj úmyslom zákonodarcu.

7. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa žalobou s prílohami, a to rozsudkom OS Vranov nad
Topľou 2T/105/2013 zo dňa 04. 07. 2018, vyúčtovaním odmeny advokáta za obhajobu a poskytovanie
právnej pomoci zo dňa 02. 07. 2019, uznesením OP Vranov nad Topľou Pv 1001/12-5 zo dňa 04. 04.
2013, sťažnosťou proti uzneseniu o vznesení obvinenia ČVS: ORP-679/VT-VT-2012 zo dňa 12. 02.
2013, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 04. 07. 2022, obžalobou zo dňa 12. 06. 2013,
uznesením, ktorým Okresný súd Vranov nad Topľou vzal na vedomie späťvzatie odvolania z 05. 03.

2019, vyúčtovaním trov obhajoby, zmluvou o postúpení pohľadávky, vyjadreniami žalobcu a žalovaného
ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil nasledovný skutkový stav:

8. Uznesením Okresného riaditeľstva PZ vo Vranove nad Topľou - Obvodné oddelenie PZ Vranov nad
Topľou, zo dňa 31. 01. 2013, ČVS: ORP-679/VT-VT-2012, bolo žalobcovi vznesené obvinenie. Proti

uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca v procesnom postavení obvineného dňa 12. 02. 2013
sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou zo dňa 04. 04. 2013, sp.
zn. Pv 1001/12-5, zamietnutá ako nedôvodná. Po vykonaní úkonov prípravného konania prokurátorka
Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou dňa 12. 06. 2013 podala na žalobcu obžalobu. Rozsudkom
Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 04. 07. 2018, sp. zn. 2T/105/2013, bol žalobca podľa ust. §

285 písm. c) Trestného poriadku spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený, pretože nebolo dokázané,
že skutok spáchal obžalovaný. Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením zo dňa 05. 03. 2019, sp. zn.
2T/105/2013, ktoré bolo doručené obhajcovi žalobcu dňa 26. 04. 2019, zobral na vedomie späťvzatie
odvolania prokurátora proti vyššie uvedenému rozsudku.

9. Podľa § 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
(ďalej „zákon“) tento zákon upravuje
a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len „územná samospráva“) za škodu
spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,

c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu

10. Podľa § 3 ods. 1 zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

11. Podľa § 5, ods. 1 zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník

konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

12. Podľa § 15, ods. 1 zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

13. Podľa § 16, ods. 4 zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí

iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežneprerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota
omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na
náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí

začiatok jej plynutia neskôr.

14. Podľa § 19, ods. 1, 2, 3 zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Najneskôr sa právo na
náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené)
rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu
spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa
§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

15. Podľa § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením
nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony (ďalej „lex corona“) lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na
uplatňovaniealebobránenieprávnasúde,uplynutímktorýchbydošlokpremlčaniualebokzánikupráva,
a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neplynú,

b) ktoré uplynuli po 12. marci 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní po
nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

16. Podľa § 8 lex corona lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na
uplatňovaniealebobránenieprávnasúde,uplynutímktorýchbydošlokpremlčaniualebokzánikupráva,

a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 28. februára 2021 neplynú,
b) ktoré uplynuli po 31. decembri 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní
po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

17. Podľa ustanovenia § 144 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) žalobca môže vziať žalobu

späť.

18.Podľa§145ods.1,2,3CSP, akježalobavzatáspäťcelkom,súdkonaniezastaví.Akježalobavzatá
späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí
vo veci samej. Ak je žaloba vzatá späť sčasti pred jej doručením žalovanému, koná súd o zvyšku nároku

bez rozhodovania o zastavení konania v tejto časti.

19. Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd v danom prípade, keďže k späťvzatiu v časti 18,48 eur došlo
pred začatím konania ako aj pred predbežným prejednaním sporu a pojednávaním, súd konanie v časti
o zaplatenie 18,48 eur zastavil.

20. Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd sa následne musel ako s prvou zaoberať touto
otázkou.

21. V prvom rade musel súd posúdiť aká premlčacia doba sa na uvedený prípad vzťahuje a či sa jedná

o nárok vyplývajúci zo zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca si nárok uplatnil z dôvodu, že rozsudkom
Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 04. 07. 2018, sp. zn. 2T/105/2013, bol podľa ust. § 285
písm. c) Trestného poriadku v celom rozsahu oslobodený spod obžaloby, ktorú podala prokurátorka
Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou dňa 12. 06. 2013, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal
obžalovaný. Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením zo dňa 05. 03. 2019, sp. zn. 2T/105/2013,

ktoré bolo doručené obhajcovi žalobcu dňa 26. 04. 2019, zobral na vedomie späťvzatie odvolania
prokurátora proti vyššie uvedenému rozsudku. Podľa judikátu č. R 70/1994 ten, proti komu bolo trestné
stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných
predpokladov, podľa ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím

orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej
obhajoby a to bez zreteľa na to, či mu bol obhajca ustanovený, alebo si ho zvolil sám. Taktiež z
viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, napr. 4Cdo/54/2011 vyplýva nasledovné: Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, ješpecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., účinného od 01. 07. 2004,
a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“),

účinného do 30. 06. 2004. Súdna judikatúra dovodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu
za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom
dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné

stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania
sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím (por. rozsudok NS SR
z 28. 06. 1993, sp. zn. 1Cdo/53/93, publikovaný pod číslom 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky, ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia)trestnéhostíhania,jeneskoršívýsledoktrestnéhokonania.Tietozávery,prijatévčaseplatnosti
zákona č. 58/1969 Zb., sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (por. aj rozsudok NS SR

1Cdo/64/2008, 4Cdo/183/2009, 4 MCdo/15/2009).

22. Z uvedeného teda vyplýva, že na nárok uplatňovaný žalobcom sa vzťahuje zákon č. 514/2003 Z. z.
Tento zákon má osobitnú úpravu premlčania v § 19, podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí
za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu

škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Najneskôr sa
právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené)
rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu
spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa

§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

23. Súd na základe vyššie uvedeného dospel k tomuto záveru: Žalobca podal na tunajší súd žalobu
o náhradu škody dňa 13. 12. 2022. Žalobca ako poškodený sa o škode dozvedel dňa 26. 04. 2019,
kedy mu prostredníctvom právneho zástupcu bolo doručené uznesenie Okresného súdu Vranov nad

Topľou, ktorým dňa 05. 03. 2019 súd vzal na vedomie späťvzatie odvolania prokurátora a rozsudok,
ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby nadobudol právoplatnosť. Týmto dňom mu teda začala
plynúť 3 ročná premlčacia lehota podľa § 19 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci. V danom prípade, v súlade s § 15 zákona, bol poškodený povinný vopred predbežne
prerokovať svoj nárok s príslušným orgánom. Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Žalobca preukázal, že žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola predložená Generálnej prokuratúre SR dňa 05.
07. 2022. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti

do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. Ako je zrejmé z predložených
listinných dôkazov, 3 ročná premlčacia lehota začala plynúť 26. 04. 2019 a uplynula by 26. 04. 2019.
Počas tejto lehoty je poškodený povinný vopred predbežne prerokovať svoj nárok a v prípade, že žiadosť
predloží, tak počas predbežného prerokovania, maximálne po dobu 6 mesiacov premlčacia lehota
neplynie. Avšak žalobca žiadosť o predbežné prerokovanie preložil až 05. 07. 2022. V žalobe uviedol, že

podľa jeho názoru lehota sa predlžuje v súlade s ustanoveniami § 1 a § 8 lex corona, a to od 27. 03. 2020
do 30. 04. 2020 o 35 dní a od 19. 01. 2021 do 28. 02. 2021 o 41 dní, t. j. spolu o 76 dní. Keďže od 26. 04.
2022 do 05. 07. 2022, kedy bola žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podaná, uplynulo iba 70 dní a
následne zo strany Generálnej prokuratúry SR na túto žiadosť nebola doručená žiadna odpoveď, pričom
žaloba bola podaná menej ako 6 mesiacov od podania žiadosti, žaloba je podaná včas a k premlčaniu

nedošlo. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2Cdo/189/2020,
7Cdo/226/2020 a 7Sk/3/2021. Súd sa však s uvedeným nestotožnil, a podľa jeho názoru sa zákon lex
corona vzťahuje len na lehoty uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo zániku práva od 27. 03.
2020 do 30. 04. 2020, resp. od 19. 01. 2021 do 28. 02. 2021. Uvedené vyplýva aj z dôvodovej správy
k uvedenému zákonu podľa ktorého: „Časť vyššie uvedených opatrení je koncipovaných ako opatrenia

dočasného charakteru, pričom ich dočasnosť je daná dátumom, do kedy sa uplatňujú. Návrh zákona
pracuje s termínom do 30. apríla 2020, pričom predkladateľ nevylučuje ďalšie predĺženie tohto termínu.
K§1:Navrhovanéopatreniemázacieľvpísmenea)dočasnezabezpečiťto,žepremlčacieaprekluzívne
lehoty nebudú do konca apríla 2020 plynúť a v písmene b) navrátiť premlčacie a prekluzívne lehoty, ktoréuplynuli v čase od 12. marca 2020 do dňa účinnosti predkladaného zákona, t. j. v čase od vyhlásenia
mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov. Predkladateľ má za to,

že toto opatrenie môže prispieť k tomu, aby občania a podnikatelia nemuseli nevyhnutne vykonávať
úkony potrebné pre uplatňovanie ich práv v súkromnoprávnych vzťahoch v čase pandémie bez obavy,
že by prišli o svoje práva v dôsledku premlčania alebo preklúzie. Navrhované ustanovenie je zamerané
na súkromnoprávne vzťahy, t. j. právne vzťahy vznikajúce podľa predpisov súkromného práva najmä
Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka.“ Taktiež z gramatického výkladu „uplynutím ktorých

by došlo“ vyplýva, že sa jedná o lehoty, ktoré mali uplynúť počas doby uvedenej v predmetnom zákone
a nie o také, ktoré uplynú až o niekoľko mesiacov či dokonca rokov. Taktiež rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR, na ktoré poukazoval žalobca nepodporujú tvrdenia žalobcu, nakoľko aj napriek tomu, že vo
všetkých prípadoch sa jedná o procesnú lehotu, a to včasnosť podania odvolania alebo dovolania, tak
vo všetkých prípadoch lehota mala uplynúť v čase medzi 27. 03. 2020 a 30. 04. 2020, a práve z dôvodu,
že koniec lehoty na podanie opravného prostriedku „spadol“ do tohto časového úseku, tak táto lehota

sa predĺžila v zmysle uvedeného zákona. Koniec premlčacej lehoty v prípade žalobcu však mal nastať
až 26. 04. 2022, a teda na túto lehotu sa predmetný zákon nevzťahuje.

24. Na podporu vyššie uvedenej argumentácie súd poukazuje na viaceré rozhodnutia Krajských súdov:

25. Podľa rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8CoCsp/17/2022 z 20. 10. 2022: „15. Odvolací súd
uvádza, že zo samotného ustanovenia § 1 zákona č. 62/2020 Z. z., vyplýva, že tento zákon upravuje
resp. poskytuje ochranu aj v rámci plynutia resp. uplynutia premlčacej doby, v čase ak by z objektívnych
dôvodov (v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby Covid-19) mohlo dôjsť k
uplynutiu premlčacej doby bez dôvodov na strane oprávnenej osoby. Zo znenia ustanovenia § 1 zákona

č. 62/2020 Z. z. - z časti pred uvedením prípadov pod písmenami a/ a b/ slovami „uplynutím ktorých by
došlo“ je zrejmé, že toto ustanovenie sa týka len tej premlčacej lehoty, ktorej uplynutie má resp. by mohlo
nastať v časovom rámci resp. rozmedzí stanovenom § 1 citovaného zákona. Len v prípade ak by koniec
plynutia premlčacej lehoty (posledný deň premlčacej lehoty) spadal do časového rozhrania v zmysle §
1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z., t. j. táto premlčacia lehota by mala uplynúť v čase odo dňa účinnosti

citovaného zákona - 27. 03. 2020 do 30. 04. 2020, by táto premlčacia lehota bola zachovaná, pretože
by neplynula. Uvedené by malo za následok zachovanie premlčacej lehoty po 30. 04. 2020 s tým, že
sa oprávnený subjekt môže úspešne domáhať svojho práva na súde (bez hrozby oslabenia jeho práva
v dôsledku jeho premlčania) aj po 30. 04. 2020 resp. tak ako keby časové obdobie medzi 27. 03. 2020
do 30. 04. 2020, v ktorom mala uplynúť premlčacia lehota, nebolo (a neplynulo). Obdobným prípadom

ochrany pred premlčaním resp. pred uplynutím premlčacej lehoty (v súvislosti so šírením nebezpečnej
nákazlivej ľudskej choroby Covid-19) je aj prípad predvídaný § 1 písm. b) zákona č. 62/2020 Z. z., podľa
ktorého ak (už) došlo k uplynutiu premlčacej lehoty v čase od 13. 03. 2020 do 28. 03. 2020 (deň po +
30 dní odo dňa po účinnosti zákona č. 62/2020 Z. z.), tak táto premlčacia lehota by sa neskončila skôr
ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti uvedeného zákona, t. j. 26. 04. 2020. 16. Rovnako tak ako §

1 zákona č. 62/2020 Z. z., poskytuje rovnakú ochranu pred premlčaním práv oprávnených subjektov
z objektívnych dôvodov v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby Covid-19, aj
§ 8 zákona č. 62/2020 Z. z., ktorý bol prijatý novelou č. 9/2021 Z. z. (zákona č. 62/2020 Z. z.). Teda
rozdiel medzi § 1 a § 8 citovaného zákona spočíva len v čase účinnosti týchto ustanovení o neplynutí/
neskončení lehôt. Ak by teda posledný deň premlčacej lehoty spadal do časového rozhrania v zmysle §

8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z., t. j. táto premlčacia lehota by mala uplynúť v čase odo dňa účinnosti
citovaného zákona - 19. 01. 2021 do 28. 02. 2021, by táto premlčacia lehota bola zachovaná, pretože
by neplynula. Podľa § 8 písm. b) zákona č. 62/2020 Z. z., podľa ktorého ak došlo k uplynutiu premlčacej
lehoty v čase od 31. 12. 2020 do 19. 01. 2021 (deň účinnosti novely zákona č. 62/2020 Z. z., prijatej pod
č. 9/2021 Z. z.), tak táto premlčacia lehota by sa neskončila skôr, ako za 30 dní po dni nadobudnutia

účinnosti uvedeného zákona, t. j. 18. 01. 2021. 17. Na základe vyššie uvedeného je možné konštatovať,
že ustanovenia § 1 a § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. poskytujú ochranu pred premlčaním nároku oprávnenej
osoby, avšak uvedené zákonné ustanovenia sa vzťahujú len na tie prípady resp. premlčacie lehoty, ktoré
mali uplynúť v § 1 alebo § 8 vymedzenom časovom rámci, t. j. ak by koniec premlčacej lehoty spadal do
časového obdobia predvídaného citovanými ustanoveniami. V žiadnom prípade však nemožno vysloviť,

že tieto ustanovenia z hľadiska plynutia resp. uplynutia premlčacej lehoty sa vzťahujú generálne na
všetky premlčacie lehoty a tieto predlžujú. Preto ak žalobca v podanom odvolaní uviedol, že jeho nároky
z faktúry č. XXXXXXXXXX a faktúry a č. XXXXXXXXXX nie sú premlčané, táto jeho argumentácia nie
je správna. 18. V uvedenom prípade tak, ako správne súd prvej inštancie uviedol, pri podaní žaloby 13.12. 2021 nárok z faktúry č. XXXXXXXXXX a faktúry č. XXXXXXXXXX sú nárokmi premlčanými, keď
faktúra č. XXXXXXXXXX bola splatná dňa 15. 10. 2018, a teda premlčacia lehota na uplatnenie nárokov
z tejto faktúry aj s príslušenstvom začala plynúť dňom 16. 10. 2018 a uplynula dňom 16. 10. 2021 a

faktúra č. XXXXXXXXXX bola splatná dňa 15. 11. 2018, a teda premlčacia lehota na uplatnenie nárokov
z tejto faktúry aj s príslušenstvom začala plynúť dňom 16. 11. 2018 a uplynula dňom 16. 11. 2021. V
prípade faktúry č. XXXXXXXXXX a faktúry č. XXXXXXXXXX posledný deň lehoty mal pripadnúť teda
na deň 16. 10. 2021 a deň 16. 11. 2021, teda úplne mimo časového rámca stanoveného § 1 alebo § 8
zákona č. 62/2020 Z. z.. Z uvedeného dôvodu je nutné dospieť k záveru, že premlčacie lehoty z faktúry č.

XXXXXXXXXX a faktúry a č. XXXXXXXXXX, nie sú a ani nemohli byť ovplyvnené zákonom č. 62/2020 Z.
z.aužvôbecniejemožnévysloviťzáver,žebysauvedenépremlčacielehotypredlžovalio70dnítakako
to v podanom odvolaní uviedol žalobca, nakoľko predĺženie premlčacej lehoty ani nie je účelom zákona
č. 62/2020 Z. z., a to ani v prípade ak by premlčacie lehoty posudzované v konkrétnom prejednávanom
prípade spadali do časového rámca stanoveného § 1 a § 8, v ktorom uvedený zákon poskytuje ochranu
pred premlčaním práv oprávnených osôb z objektívnych dôvodu v súvislosti so šírením nebezpečnej

nákazlivej ľudskej choroby Covid-19.

26. Podľa rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 7CoCsp/55/2022 zo dňa 08. 02. 2023: „11.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keď odvolací súd bol viazaný odvolacími dôvodmi žalobcu (ods. 1
CSP), na základe ktorých argumentoval, že pokiaľ začala plynúť premlčacia doba od nesplatenej splátky

splatnej k 21. 01. 2018 (keď podľa tohto tvrdenia by premlčacia doba uplynula 21. 01. 2021) a že došlo
k posunutiu plynutia premlčacích lehôt vzhľadom na podmienky § 1 písm. a), § 8 písm. a) a zákona č.
62/2020 Z. z. (o 76 dní), odvolací súd považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. 12. Vychádzajúc z
odvolacích dôvodov žalobcu, že 3-ročná premlčacia lehota začala plynúť odo dňa 21. 01. 2018, ktorá
by uplynula potom 21. 01. 2021, je zrejmé, že na daný právny vzťah by sa mohlo vzťahovať len na

odvolateľom poukázané ustanovenie § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. o mimoriadnych opatreniach
v justícii v súvislosti s COVID-19, ktoré ustanovenie nadobudlo účinnosť na základe novely citovaného
zákona vykonanej zákonom č. 9/2021 Z. z. dňa 09. 01. 2021, zo znenia ktorého vyplýva, že lehoty
ustanovené právnymi predpismi v súkromno-právnych vzťahov na uplatňovanie alebo bránenie práv
na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo zániku práva, v čase odo dňa účinnosti tohto

zákona do 28. februára 2021 neplynú. V zmysle odvolacích dôvodov žalobcu by 3-ročná premlčacia
doba uplynula 21. 01. 2021, čo z výkladu vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 8 písm. a) zákona
č. 62/2020 Z. z. vyplýva, že by premlčacia doba neplynula (zastavila sa) odo dňa účinnosti uvedeného
ustanovenia (od 09. 01. 2021) do 21. 01. 2021 (12 dní), čo znamená, že lehota by začala opätovne
plynúť od 01. 03. 2021 a uplynula by 12. 03. 2021 (t. j. pripočítaním lehoty 12 dní, v ktorej táto lehota bola

pozastavená). Keďže žaloba bola podaná na súd dňa 30. 03. 2021, na základe uvádzaných odvolacích
dôvodov v podanom odvolaní k premlčaniu práva došlo. Nemožno akceptovať názor žalobcu v odvolaní,
že v zákonom vymedzenom časovom období v zmysle § 1 písm. a) a § 8 ods. 1 písm. a) zákona č.
62/2020 Z. z. zo zákona spočívali všetky premlčacie doby do „en bloc“, keďže na danú vec sa vzťahuje
len právna úprava v zmysle § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. - na premlčacie doby, ktoré by

vo vymedzenom období uplynuli. Vychádzajúc z takto vymedzených odvolacích dôvodov odvolací súd
považoval odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie za nedôvodné a z uvedených dôvodov preto
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako správny potvrdil.“

27. Podľa rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43CoCsp/16/2022 zo dňa 07. 07. 2022:

„32. Napriek uvedenému odvolací súd udáva, že s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie sa
stotožňuje, keď aj v zmysle Dôvodovej správy správy k zákonu č. 62/2020 Z. z. opatrenia prijaté týmto
zákonom mali za cieľ dočasne zabezpečiť to, že v čase od 27. 03. 2020 do 30. 04. 2020 a následne v
čase od 19. 01. 2021 do 28. 02. 2021 premlčacie lehoty nebudú plynúť a prijaté opatrenia mali prispieť
k tomu, aby občania a podnikatelia nemuseli nevyhnutne vykonávať úkony potrebné pre uplatňovanie

ich práv v súkromnoprávnych vzťahoch v čase pandémie z obavy, že by prišli o svoje práva v dôsledku
premlčania. Zákonodarca teda nemienil a ani neupravil spočívanie všetkých premlčacích lehôt v čase od
27. 03. 2020 do 30. 04. 2020 a následne v čase od 19. 01. 2021 do 28. 02. 2021, ale zákonodarca mienil
a aj upravil len neplynutie tých premlčacích lehôt, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu práva v čase
od 27. 03. 2020 do 30. 04. 2020 a následne v čase od 19. 01. 2021 do 28. 02. 2021, t. j. tých premlčacích

lehôt, ktorých koniec by uplynul v čase od 27. 03. 2020 do 30. 04. 2020 a následne v čase od 19. 01.
2021 do 28. 02. 2021. Nešlo preto o zákonné neplynutie všetkých premlčacích lehôt tak, ako to mienil
žalobca, ale zákon č. 62/2020 Z. z. sa pri posudzovaní otázky premlčacia aplikuje len v prípadoch, kedypremlčacie lehoty mali uplynúť, t. j. ich koniec mal pripadnúť na obdobie v čase od 27. 03. 2020 do 30.
04. 2020 a následne v čase od 19. 01. 2021 do 28. 02. 2021.“

28. V rovnakom duchu sú aj rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici 43Cob/12/2023,
43CoCsp/19/2022, prípadne rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave 3Cob/22/2022. Je zrejmé, že
obdobne rozhodujú súdy naprieč celým Slovenskom a nejedná sa o ojedinelý právny názor tunajšieho
súdu.

29. Na základe vyššie uvedeného súd žalobu žalobcu v prevyšujúcom rozsahu z dôvodu premlčania
nároku zamietol.

30. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

31.Vzmysle§255ods.1CSPsúdpriznástranenáhradutrovkonaniapodľapomerujejúspechuvoveci.

32. Podľa § 262 ods. 1, ods. 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

33. V zmysle platnej právnej úpravy o konkrétnej výške náhrady trov konania má byť rozhodnuté
samostatnýmuznesenímpoprávoplatnostitohtorozhodnutia.Vtejtosúvislostisúdpovažujezapotrebné
poukázať aj na článok 17, kde je stanovený princíp hospodárnosti konania, ako aj postup súdu bez

zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu. Nakoľko úspešnému žalovanému žiadne trovy
konania nevznikli, súd rozhodol už v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, že mu náhradu trov konania
nepriznal, a to s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/5/2017
zo dňa 25. 01. 2017.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Vranov nad Topľou, písomne, v príslušnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis
s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.