Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Thursday, April 17, 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-18Csp/49/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1120211400
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Baláž

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1120211400.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudcom Mgr. Mariánom Balážom v sporovej veci žalobkyne: I. X., dátum

narodenia: XX.XX.XXXX, trvalé bydlisko XXX XX M. XX, právne zastúpená: Mgr. Richard Bebjak,
advokát so sídlom Lermontovova 14, 811 05 Bratislava, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35
807 598, so sídlom: Pribinova 25, 811 09 Bratislava, právne zastúpená: JUDr. Katarína Hegedüšová,
advokátka so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava, o zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni sumu 817,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobkyňa m á proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným Okresnému súdu Bratislava
I dňa 14.07.2020 domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 817,- eur
a nahradiť trovy konania. Svoj nárok zdôvodnila tým, že v súdnom konaní vedenom na Okresnom
súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 10C/126/2014 medzi tými istými sporovými stranami uvedený súd
rozhodol, že úverová zmluva uzatvorená medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovanou ako veriteľom,

je pre rozpor s právnou úpravou obsiahnutou v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
v platnom znení (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“) bez poplatkov a bezúročná (ďalej len „zmluva o
úvere“). Z uvedeného dôvodu Okresný súd Žiar nad Hronom uložil žalovanej povinnosť vydať žalobkyni
z toho vyplývajúce bezdôvodné obohatenie v sume 2724,- eur a nahradiť trovy konania. Na odvolanie
žalovanej Krajský súd v Banskej Bystrici svojím rozsudkom č.k. 16Co/406/2016 zo dňa 09.11.2017
rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom potvrdil. Žalobkyňa svoj nárok na zaplatenie sumy 817,-
eur, uplatnený v tomto konaní ako primerané finančné zadosťučinenie, odvodila z § 3 ods. 5 zákona

č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“),
keďže si predtým voči žalovanej na súde úspešne uplatnila porušenie svojich spotrebiteľských práv.
Výška požadovaného zadosťučinenia predstavuje 30% zo sumy bezdôvodného obohatenia a toto má
plniť satisfakčnú a sankčnú funkciu, aby dostatočne odrádzalo od získavania plnení z neplatných
právnych úkonov týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv. Napokon podľa žalobkyne treba požadované
zadosťučinenie chápať aj ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky
a právne silnejším porušovateľom spotrebiteľských práv.

2. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila dňa 14.12.2020 podaním v elektronickej podobe, s autorizáciou
podľa osobitného predpisu. Uviedla v ňom, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je potrebné vykladať reštriktívne a prichádza doúvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné napraviť inak. Cieľom primeraného
finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo,
že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia práva. Porušenie práva by nebolo možné napraviť inak napríklad v prípade, ak by právo
žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo premlčané. Rozhodnutia súdu, ktoré uvádza
žalobkyňa, majú podľa žalovanej dostatočný sankčný charakter v zmysle individuálnej a generálnej
prevencie, preto vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu žalovaná považuje prípadne priznanú
náhradu finančného zadosťučinenia za neprimerane prísnu a založenú na svojvoľnom a arbitrárnom

výklade práva. Žalovaná ďalej poukázala na potrebu správneho gramatického výkladu slova primerane
v § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorú odvodzuje z príslušných slovníkov slovenského
jazyka označených vo svojom vyjadrení. Podľa žalovanej by uloženie povinnosti zaplatiť primerané
zadosťučinenie v tomto konaní predstavovalo opätovné sankcionovanie, čo by bolo voči žalovanej
neprimerane prísne. Podľa žalovanej pritom žalobkyni žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, nevznikla. Jeho priznanie by tak malo za následok spôsobenie

hrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami veriteľa a spotrebiteľa, a to bez akéhokoľvek
právneho dôvodu. Primerané finančné zadosťučinenie je totiž nutné chápať ako náhradu za spôsobenú
nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách, predstavuje peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy,
ale nepredstavuje náhradu za uplatnené finančné plnenie alebo náhradu škody. Žalobkyňa bola vo
svojich konaniach úspešná, a preto už raz došlo k náprave porušeného práva. Pri posudzovaní

žalobkyňou uplatneného práva je podľa žalovanej potrebné posudzovať konkrétne okolnosti týkajúce sa
vzťahu žalobkyne a žalovanej a pri rozhodovaní vziať do úvahy aj konanie žalobkyne, ktorá sa domáha
vydania finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sama konala v rámci kontraktačného postupu
ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásila, že súhlasí s obsahom zmluvy o úvere, bola oboznámená
so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru; nemala k nim žiadne výhrady a zaviazala sa ich

dodržiavať. Žalobkyňa svojím podpisom na zmluve o úvere ďalej prehlásila, že si ju prečítala, že ju
uzatvorila vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. Žalobkyňa si
mala možnosť zmluvu o úvere pred jej podpisom prečítať, žalovaná teda poskytla žalobkyni úver v
dobrej viere, že sú jej známe zmluvné dojednania. Žalovaná ďalej vo vyjadrení rozporovala výšku
požadovanej náhrady finančného zadosťučinenia, ktorú podľa jej názoru žalobkyňa nijako relevantne

nezdôvodnila. Pritom v zákone nie je bližšie konkretizované, podľa akých kritérií sa má posudzovať,
či je priznanie finančného zadosťučinenia primerané. Účelom predmetného ustanovenia je často
deklarovaná generálna prevencia, ponímaná najčastejšie ako prostriedok zamedzenia zneužívania
silnejšieho postavenia dodávateľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Inštitút primeraného finančného
zadosťučinenia však nemá a nesmie slúžiť ako prostriedok ospravedlňujúci ľahostajnosť spotrebiteľa,

ktorý vstupuje do právneho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby sa sám zaujímal o svoje povinnosti
plynúce mu z existujúceho záväzkovoprávneho vzťahu. Žalovaná ako dodávateľ nijakým spôsobom
nenútila žalobkyňu ako spotrebiteľa vstúpiť do záväzkovo - právneho vzťahu a vo väčšine prípadov
mu umožní sa so zmluvnými dojednaniami oboznámiť. Skutočnosť, že žalobkyňa ako spotrebiteľ
neprejavuje absolútne žiaden záujem oboznámiť sa so zmluvnými ustanoveniami a pochopiť ich

obsah, nemôže byť automaticky na ujmu dodávateľa. Primerané finančné zadosťučinenie ako inštitút
súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry nesleduje reparačnú
funkciu, tak ako je to v prípade náhrady škody. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Odo/652/2001 zo dňa 18.09.2002, tiež sp. zn.
30Cdo/1747/2014 a sp. zn. 32Cdo/139/2008 zo dňa 29.04.2008, taktiež na odbornú literatúru.

V prípade, ak bola spotrebiteľovi skutočne spôsobená ujma, do popredia sa dostáva kompenzačná
funkcia (restitutio in integrum), t. j. navrátenie do predošlého stavu. V posudzovanom prípade bolo
žalobkyni priznané právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, a teda podľa žalovanej nie je čo
kompenzovať. Žalobkyňou požadované finančné zadosťučinenie v sume 817,- eur podľa žalovanej
žalobkyni poskytuje ochranu a ospravedlňuje jej ľahostajnosť, nemožno ho považovať za žiadnych

okolností za primerané a spravodlivé, pretože ide len o niekoľkonásobné uplatnenie a priznanie sumy
bezdôvodného obohatenia. Podľa žalovanej konanie žalobkyne formou podania žaloby na priznanie
finančného zadosťučinenia nie je adekvátne okolnostiam, pretože sa mala možnosť brániť už v
počiatkoch kontraktačného postupu a napriek tomu bola absolútne ľahostajná.

4. Súd zaslal vyjadrenie žalovanej k podanej žalobe žalobkyni, tá sa k nemu nevyjadrila.

5. Od 01.06.2023 sa Mestský súd Bratislava IV stal v občianskoprávnych veciach nástupníckym
súdom Okresného súdu Bratislava I. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 17.04.2024, na ktorésa dostavil právny zástupca žalobkyne, nedostavila sa právna zástupkyňa žalovanej, ktorá svoju
neúčasť na pojednávaní neospravedlnila, žalovaná svoju neúčasť ospravedlnila vysokou pracovnou
zaneprázdnenosťou, súhlasila s prejednaním veci v jej neprítomnosti. Na pojednávaní súd oboznámil

obsah žaloby, vyjadrenie žalovanej a zistil nasledovný skutkový stav. Z rozsudku Okresného súdu Žiar
nad Hronom č.k. 10C/126/2014-102 zo dňa 31.03.2016 súd zistil, že súd uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 2724,- eur spolu s úrokom z omeškania 8,15% ročne od 27.07.2014 do
zaplatenia a nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 621,10 eura, vo zvyšku súd žalobu žalobkyne
zamietol. Z odôvodnenia predmetného rozsudku (str. 2, 3 na č.l. 10,11) súd zistil, že žalobkyňa uzatvorila

so žalovanou dňa 23.06.2010 zmluvu o úvere č. 609500178, na základe ktorej žalovaná poskytla
žalobkyni sumu 800,- eur, ktorú sa žalobkyňa zaviazala vrátiť žalovanej v 12 mesačných splátkach vo
výške 131,- eur počnúc dňom 15.07.2010. Podľa prehľadu splátok žalobkyňa zaplatila žalovanej celkom
sumu 3524,- eur, počnúc prvou splátkou v sume 131,- eur dňa 15.07.2010 a poslednou splátkou dňa
18.03.2013 vo výške 3000,- eur. Žalobkyňa si úver od žalovanej brala na opravu auta, preto nevie,
z akého dôvodu bola v zmluve zaškrtnutá kolónka, že si ho berie za účelom výkonu zamestnania;

toto si v zmluve nevšimla, pritom v čase uzavretia zmluvy bola zamestnaná. Súd ďalej z odôvodnenia
uvedeného rozsudku zistil (str. 5, č.l. 13), že predmetný súd posúdil zmluvu o úvere uzatvorenú medzi
žalobkyňou a žalovanou ako spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahuje zákon č. 129/2010 Z.z. Z
úradnej moci bola uvedenému súdu známa skutočnosť, že žalovaná pri uzatváraní zmlúv využívala
prehlásenie spotrebiteľov, že úver im je poskytovaný za účelom výkonu zamestnania, povolania, resp.

podnikania, aby tak vylúčila aplikáciu zákonov na ochranu spotrebiteľa. Ďalej predmetný súd pristúpil k
prieskumu uzatvorenej zmluvy o úvere a zistil, že táto neobsahuje obligatórne náležitosti, akými sú údaje
o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, údaj o konečnej splatnosti úveru, údaj o ročnej percentuálnej
miere nákladov, údaj o priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov, pritom zákon č. 129/2010 Z.z.
absenciu týchto náležitostí sankcionoval jej bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou. Preto uvedený súd

dospel k záveru, že aj úver poskytnutý žalovanou žalobkyni je bezúročný a bez poplatkov a žalovaná
sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatila vo výške rozdielu sumy zaplatenej žalobkyňou žalovanej
a sumy poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu 2724,- eur. Popri istine bol žalobkyni priznaný aj
nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Uvedený súd nepriznal úrok z omeškania od 26.07.2014
do zaplatenia, ale až od 27.07.2014 do zaplatenia, pretože deň 26.07.2014 bol posledný deň lehoty

na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovanej v zmysle výzvy žalobkyne. Súd ďalej z
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 16Co/406/2016-173 zo dňa 09.11.2017 (č.l. 97-104)
zistil, že predmetný súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 10C/126/2014-102 zo
dňa 31.03.2016 v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť príslušnú istinu s úrokom z omeškania
a zmenil výrok o náhrade trov konania tak, že ich priznal žalobkyni vo vyššej sume 1066,24 eura. Z

bodu 9. odôvodnenia predmetného rozhodnutia (č.l. 100-101) súd zistil, že odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi preskúmavaného rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom, ktorý
svoje rozhodnutie riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými relevantnými tvrdeniami a dôkazmi
vykonanými v konaní. Z vyjadrenia právneho zástupcu žalobkyne na pojednávaní ďalej súd zistil, že
odplata žalovanej za poskytnutie úveru žalobkyni predstavovala 96,5% z výšky tohto úveru, žalobkyňa

bola na základe uzatvorenej zmluvy o úvere povinná vrátiť žalovanej trojnásobok sumy, ktorú jej
žalovaná pôvodne poskytla. Žalovaná sa v predchádzajúcom konaní bránila všetkými prostriedkami,
vrátane podania odvolania. Po nadobudnutí právoplatnosti príslušných súdnych rozhodnutí žalovaná
nárok žalobkyne dobrovoľne neuspokojila, žalobkyňa tak bola nútená domáhať sa jeho uspokojenia v
exekučnom konaní.

6. Podľa § 3 ods. 5 veta posledná zákona ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne
uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo
na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

7. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu súd považoval žalobu za dôvodnú v celom rozsahu. Súd
malvkonanízapreukázané,žežalovanápriuzavretízmluvyoúveresožalobkyňouporušilaustanovenia
zákona č. 129/2010 Z.z. tak, že žalobkyni predložila na podpísanie návrh zmluvy o úvere obsahujúci
vyhlásenie, že žalovaná poskytuje žalobkyni úver na účel zamestnania, povolania, resp. podnikateľskú

činnosť. V súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 10C/126/2014
bolo zistené, že žalobkyňa bola v čase uzatvorenia zmluvy o úvere zamestnaná a úver potrebovala
na zaplatenie opravy svojho auta, išlo teda o spotrebiteľský úver podľa zákona č. 129/2010 Z.z.
Žalovaná opísaným konaním vo vzťahu k žalobkyni chcela docieliť, aby sa zmluva o úvere nepovažovalaza spotrebiteľskú zmluvu, podliehajúcu zákonu č. 129/2010 Z.z. Táto okolnosť vyplýva zo zistenia
Okresného súdu Žiar nad Hronom v odôvodnení rozsudku č.k. 10C/126/2014-102 zo dňa 31.03.2016
na strane 5, kde tento súd uviedol, že mu je vo všeobecnosti z úradnej moci známe, že žalovaná pri

uzatváraní zmlúv využívala prehlásenie spotrebiteľov, že úver im je poskytovaný za účelom výkonu
zamestnania, povolania, resp. podnikania, aby tak vylúčila aplikáciu zákonov na ochranu spotrebiteľa.
Žalovaná ďalej pri uzatváraní zmluvy pochybila v tom, keď v zmluve o úvere dojednala so žalobkyňou
ako spotrebiteľkou poskytnutie peňažných prostriedkov za odplatu dosahujúcu 96,50% požičanej sumy,
tútosúdpovažujeza neprimeranevysokúvčasedojednaniazmluvyoúvere.Nadrámecuvedenéhosúd

konštatuje, že pokiaľ by bola odplata v uvedenej výške dojednaná v čase účinnosti zákona č. 106/2014
Z.z.,t.j.od01.06.2014,jejpožadovaniežalovanouodspotrebiteľovbynapĺňalokritériáúžeryvymedzené
v § 39a OZ. Napokon žalovaná vo vzťahu k žalobkyni pochybila v tom, že zmluva o úvere neobsahovala
všetky náležitosti určené v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Práve s ohľadom na zabezpečenie
ochrany spotrebiteľa zákonodarca v cit. ust. uviedol také obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, ktoré sú najdôležitejšie a ich absencia sa spája s nepriaznivým právnym následkom pre veriteľa,

ktorým je, že ním poskytnutý úver sa v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Zákon č. 129/2010 Z.z. predstavuje osobitný právny predpis vo vzťahu
k zákonu o ochrane spotrebiteľa, keďže reguluje časť právnych vzťahov medzi podnikateľmi - veriteľmi
a spotrebiteľmi - dlžníkmi v oblasti poskytovania úverov majúcich spotrebiteľský charakter. Žalobkyňa
teda na Okresnom súde Žiar nad Hronom úspešne uplatnila porušenie svojich práv ustanovených

osobitným predpisom, súd preto dospel k záveru, že sú splnené všetky prvky hypotézy právnej normy
vymedzenej v § 3 ods. 5 veta posledná zákona o ochrane spotrebiteľa pre priznanie primeraného
zadosťučinenia žalobkyni. V zhode so závermi ustálenej rozhodovacej praxe (napr. rozsudok NS SR
sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.32019) súd uvádza, že § 3 ods. 5 veta posledná zákona o
ochrane spotrebiteľa má plniť satisfakčnú a sankčnú funkciu. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť

dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom, avšak ho možno chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva porušujú hrubým spôsobom. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť
ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý
práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý

citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi. V tomto prípade Okresný súd Žiar
nad Hronom v konaní sp. zn. 10C/126/2014 judikoval v prospech žalobkyne - spotrebiteľa konkrétny
nárok z porušenia jej práva a porušenia povinností žalovanej, a to nárok z bezdôvodného obohatenia.
Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby

spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku
uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného
obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické
preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany.
Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.

8. V ďalšom sa súd s ohľadom na ustálenú súdnu prax (R 48/2022) zaoberal výškou žalobkyňou
uplatneného zadosťučinenia a dospel k záveru, že táto je opodstatnená v celom rozsahu. Súd sa
nestotožňuje s argumentáciou žalovanej, že žalobkyni by bolo možné priznať primerané zadosťučinenie
až vtedy, keď porušenie práva nie je možné napraviť inak. Takýto právny záver z § 3 ods. 5

veta posledná zákona o ochrane spotrebiteľa vyvodiť nemožno, a to s ohľadom na jeho znenie a
taktiež aj s ohľadom na všeobecne akceptovanú funkciu, ktorú v občianskoprávnych vzťahoch inštitút
primeraného zadosťučinenia má (napr. § 13 ods. 3 OZ, §19b ods. 2 OZ). Pokiaľ ide o rozsah finančného
zadosťučinenia, ust. § 3 ods. 5 veta posledná zákona o ochrane spotrebiteľa neustanovuje žiadne
kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je jeho

primeranosť. Súd v posudzovanom prípade zistil, že žalobkyňa uzatvorila so žalovanou zmluvu o úvere,
na základe ktorej žalobkyňa získala úver vo výške 800 eur za odplatu 772 eur, predstavujúcu 96,5%
požičanej sumy. Pokiaľ by sa žalobkyňa v súdnom konaní (vedenom na Okresnom súde Žiar nad
Hronom) voči žalovanej nedomáhala ochrany svojich práv, žalovaná by v dôsledku požičania sumy 800
eur žalobkyni získala od žalobkyne jednak sumu 800 eur a potom aj príslušenstvo, ktoré vyplývalo zo

zmluvy o úvere a bolo vo výške 2724 eur. Súd ďalej poukazuje na kontraktačný proces v súvislosti
so zmluvou o úvere a zdôrazňuje, že tento v žiadnom prípade neprebehol riadne. Osvojil si zistenia
Okresného súdu Žiar nad Hronom, uvedené v rozsudku č.k. 10C/126/2014-102 zo dňa 31.03.2016 a
považuje za neprípustné, aby žalovaná, ktorej bol účel úveru žiadaného žalobkyňou známy, predložilažalobkyni na podpis zmluvu o úvere, obsahujúcu vopred vyplnené vyhlásenie dlžníka, ktoré tento
účel úveru popiera a má sa ním zároveň zabezpečiť eliminácia použitia právnych predpisov v oblasti
ochrany spotrebiteľa na zmluvný vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou. Súd súhlasí s argumentáciou

žalovanej, v zmysle ktorej žalobkyňu nikto do zmluvného vzťahu nenútil. Súd ale nemôže súhlasiť s
opisom situácie, týkajúcej sa uzatvorenia zmluvy o úvere so žalobkyňou tak, ako ho uvádza žalovaná,
že žalobkyňa konala v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásila, že
súhlasí s obsahom zmluvy o úvere, bola oboznámená so všeobecnými podmienkami poskytnutia
úveru; nemala k nim žiadne výhrady a zaviazala sa ich dodržiavať, prehlásila, že si ju prečítala, že ju

uzatvorila vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. Ako je uvedené
vyššie, súd za podstatnú okolnosť v posudzovanom prípade považoval to, že žalovaná predložila
žalobkyni na podpísanie vopred vyplnenú zmluvu o úvere obsahujúcu vyhlásenie, že úver je žalobkyni
poskytovaný za účelom výkonu zamestnania, povolania, resp. podnikania, hoci išlo o nepravdivé
tvrdenie. Takýto postup veriteľa voči potenciálnemu dlžníkovi, ktorý bol pritom Okresnému súdu Žiar
nad Hronom v zmysle odôvodnenia citovaného rozsudku známy z úradnej činnosti ako opakovane

využívaný, súd považuje za neprípustný a spôsobilý výrazne ohroziť právne vzťahy zmluvných strán,
a to nielen v oblasti spotrebiteľského práva, kde je spotrebiteľom poskytovaná zvýšená ochrana,
ale v oblasti občianskoprávnych vzťahov všeobecne. Práve s ohľadom na takýto postup žalovanej
voči žalobkyni súd dospel k záveru o opodstatnenosti primeraného zadosťučinenia v celom rozsahu.
Priznaná suma zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobkyni ako spotrebiteľovi satisfakciu a

odradí žalovanú ako dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Žalobkyňa sa v dôsledku opísaného
konania žalovanej domáhala ochrany prostredníctvom konania, ktoré zasiahlo do jej bežného života.
Skutočnosť, že žalobkyňa v ňom bola úspešná a napokon od žalovanej získala bezdôvodné obohatenie,
predstavuje právny následok nezákonného postupu žalovanej, na ktorom sa žalobkyňa nepodieľala.
Bola to žalovaná, kto predložil žalobkyni návrh zmluvy o úvere, ktorý neobsahoval podstatné náležitosti

vymedzené v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. Súd preto uvádza, že priznané zadosťučinenie je
adekvátneskutočnostiamprejedávanéhoprípaduasplnízákladnýúčel,ktorýmjeposkytnutiesatisfakcie
žalobkyni a odradenie žalovanej od porušovania spotrebiteľských práv.

9. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 C.s.p. a žalobkyni

ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého

rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vadamala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť

len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak strana, ktorej bola uložená povinnosť, nesplní uloženú povinnosť, možno podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.