Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 12, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6To/53/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7623010253
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Dudík
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7623010253.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Dudíka a sudcov JUDr.
Martina Baločka a JUDr. Jána Slovinského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 12. septembra 2024,
v trestnej veci proti obžalovanému A. B. B. C. D., pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zák., o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného
súdu Spišská Nová Ves zo dňa 27.3.2024 sp. zn. 2T/37/2023 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie prokurátora krajskej prokuratúry.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd podľa § 285 písm. a) Tr. por. oslobodil obžalovaných 1/ E. B. B.,
nar. XX.X.XXXX vo B. F. G., trvale bytom D. H., A. XXX/XX a 2/ A. I. A., nar. X.X.XXXX v D. F. B., trvale
bytom D. H., J. XXX/XX,

spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Košice číslo 2Kv 11/21/8800 zo dňa 27.04.2023 pre
skutok, že

v čase medzi 22.35 h dňa 23.04.2021 do 00.50 h dňa 24.04.2021 v Levoči ako príslušníci Policajného
zboru služobne zaradení na Obvodnom oddelení Policajného zboru v K. vykonali voči poškodenému A.
E. ako podozrivému z páchania priestupku, ktorý spočíval v močení na verejnom priestranstve, služobný

zákrok, zjavne neprimeraný účelu, ku ktorému mala ich služobná činnosť viesť, keď ho v K. F. D. L. pred
obytným blokom č. 13 bezdôvodne fyzicky napadli tak, že ho sotili na zem a opakovane udierali po celom
tele,vrátanehlavy,počommunásledneneumožniliposkytnúťnímdeklarovanúsúčinnosťpripreukázaní
svojej totožnosti a za týmto účelom ho predviedli na Obvodné oddelenie Policajného zboru v K. na
sídlisku L. M. XX, K., kde ho po pripútaní o radiátor opätovne bezdôvodne udierali po celom tele, vrátane
hlavy a hoci jeho totožnosť zistili najneskôr o 23.50 hod., prepustili ho až 00:50 hod. nasledujúceho

dňa, v dôsledku tohto konania bolo poškodenému spôsobené pomliaždenie hlavy, pomliaždenie horných
končatín obojstranne, pomliaždenie ľavého členka a perforácia blany bubienka ľavého ucha, čo si
vyžiadalo jeho pracovnú neschopnosť v trvaní najmenej 14 dní, pričom obvinení spôsobom výkonu
služobnej činnosti porušili svoju povinnosť postupovať podľa ustanovenia § 8 ods. 1 zákona č. 171/1993
Z. z. o Policajnom zbore a tento spôsob súčasne odporoval zákonným predpokladom a podmienkam
uplatnenia oprávnení a použitia donucovacích prostriedkov, vymedzeným v ustanoveniach § 18 ods. 4,

ods. 5, § 50 ods. 4, 51 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, čím zároveň porušili základné
povinnosti policajta podľa § 48 ods. 3 písm. a), písm. e), písm. g) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
a Železničnej polície,
ktorý bol právne kvalifikovaný ako zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods.
1 písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zák. s použitím ustanovenia § 138 písm. d) Tr. zák. spáchaného v

spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák.,pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý sú obžalovaní stíhaní.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. odkázal poškodeného A. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K., L. XXXX/XX

a B. N. H., C., H. O. X, E. - A. M. H., P.: XX XXX XXX s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku zahlásil odvolanie prokurátor krajskej prokuratúry, a to ústne do zápisnice
o hlavnom pojednávaní, ktoré aj písomne odôvodnil. V písomných dôvodoch odvolania uviedol, že má
zato, že prvostupňový súd dospel k svojmu záveru na základe vyhodnotenia vykonaného dokazovania,

v rámci ktorého sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, starostlivo
neuvážil všetky okolnosti prípadu v ich súhrne, v dôsledku čoho dôsledne nepreveril v kontexte dôkazov
vyznievajúcich v neprospech obžalovaných ich verziu a uveril jej, čo následne poznačilo aj hodnotenie
ďalších dôkazov.

Najvýznamnejšími z pohľadu závažnosti žalovanej trestnej činnosti sú skutkové okolnosti týkajúce

sa násilia použitého voči poškodenému. Verzia fyzického kontaktu obžalovaných v rámci služobného
zákroku s poškodeným spočíva len v tom, že poškodený bol na základe páky položený do kľaku
a následne do ľahu, následne mu bol z pravej strany daný uvoľňovací úder do rebier a potom
priložené putá. Iné fyzické napadnutie poškodeného nepripúšťajú. Táto verzia obžalovaných absolútne
nezodpovedá početnosti a najmä umiestneniu zranení, ktoré boli u poškodeného objektívne zistené

prehliadkou tela, lekárskymi správami a aj znaleckým dokazovaním. Znalec MUDr. Dalibor Piovarči
vo svojom znaleckom posudku aj následných výpovediach presvedčivo a erudovane popísal, z čoho
objektivizoval jednotlivé zranenia poškodeného, čas a mechanizmus ich vzniku, pričom jednoznačne
vylúčil, že by k zraneniam na hlave a členku poškodeného mohlo dôjsť v dôsledku služobného zákroku
tak, ako ho opisujú obžalovaní. Naopak pripustil, že k týmto zraneniam mohlo dôjsť spôsobom, ktorý

opisujepoškodený,tedaúdermi,eventuálneajkopom.Znaleczapísanývodvetvíotorinolaryngológie,do
ktorého problematika zranení v oblasti uší spadá, takisto vylúčil, že zranenie poškodeného - perforácia
blany bubienka pravého ucha mohla vzniknúť v dôsledku služobného zákroku, ktorý opisujú obžalovaní
alebo nimi opisovaného samopádu poškodeného a vyslovene uviedol, že tam muselo dôjsť k úderu
na zvukovod. Možno len doplniť, že na verzii obžalovaných nesedí ani to, že bol poškodenému daný

uvoľňovací úder z pravej strany, keďže na tejto časti tela nebolo zistené žiadne tomuto zodpovedajúce
zranenie.

Takáto verzia obžalovaných preto nemohla obstáť a jej oporu v iných dôkazoch možno hľadať
len pri ich jednostrannom vyhodnocovaní. V rámci objektivity totiž nie je možné v tomto kontexte

prehliadať vyjadrenie svedkyne P. P., ktorá na hlavnom pojednávaní potvrdila, že vnímala pohyby
(náprah) predchádzajúce úderom. Nešlo tak len o vnímanie aukania a nadrapovania, ktoré súd
zvýraznil a vyhodnotil ako zlučiteľné s verziou obžalovaných. Nelogicky vyznieva podľa jeho názoru
aj vyhodnotenie svedkyňou v prípravnom konaní uvádzaného sotenia, ktoré podľa súdu mohlo
predstavovať rýchlo vykonanú páku, ktorou poškodeného dostali do ľahu. Uvedené je totiž v rozpore už

aj s opisom samotných obžalovaných. Z ich výpovedi totiž vyplýva, že páka začala úchopom okolo krku
poškodeného, nasledovalo položenie do kľaku a potom do ľahu. Ani ich opis tak nezodpovedá soteniu,
ktoré predstavuje strčenie a nie úchop a postupné položenie do kľaku a ľahu.

Zjednodušene bola vyhodnotená v tomto smere aj výpoveď svedka Q. I., ktorý podľa súdu

vypovedal najmä o naťahovaní a náprahu rukou, čo mohlo byť súčasťou donucovacích prostriedkov
opisovanýchobžalovanými,ktorépoužilivočibrániacemusapoškodenému.Tentosvedoktotižnaotázku
samosudkyne, či videl nejaký úder alebo kop odpovedal: „Tak on ležal a oni boli na nemu tak päsťami
alebo tak nejak.“ K čomu inému ako k úderu mohlo svedkom spomínané použitie pästí smerovať?
Svedok pritom uvádza naťahovanie a bitie ako samostatné činnosti („Tak rukami hej, oni sa naťahovali

aj bili sa...„). Na priamu otázku obhajcu obvinených, či videl konkrétny náprah s rukou a úder svedok
odpovedal kladne a dodal, že smerovali všade do tela. Na otázku obžalovaného, na akú konkrétnu časť
videl fyzický útok, svedok odpovedal: „Na telo, na hruď, na brucho, na ruky, na vrchnú časť tela.“ Potvrdil,
že tých úderov bolo viac. Pri výpovedi tohto svedka možno upriamiť pozornosť aj na ďalšiu ním opísanú
skutkovú okolnosť, ktorá je v rozpore s mechanizmom použitia donucovacích prostriedkov v zmysle

verzie obžalovaných a to, že tento svedok vnímal poškodeného ležať na boku a nie na bruchu, ako to
opisujú obžalovaní.Vychádzajúc z výpovede poškodeného podporenej prehliadkou jeho tela, lekárskymi správami,
znaleckým dokazovaním a vo vyššie naznačených vyjadreniach aj výpoveďami svedkov tak možno
konštatovať, že v súhrne týchto dôkazov verzia obžalovaných nemôže obstáť. Túto verziu tak za

uvedenej situácie nemožno postaviť a udržať len na hypotetickej, žiadnou výpoveďou priamo neopísanej
možnosti o spôsobení zranení nešpecifikovaným oterom o drsnú podložku, ak na druhej strane stojí celý
rad dôkazov preukazujúcich konkrétny mechanizmus.

Pri závere o neudržateľnosti verzie obžalovaných možno poukázať na ďalšie skutočnosti vyplývajúce

z dokazovania, ktorými sa súd v rámci hodnotenia dôveryhodnosti ich výpovedí osobitne nezaoberal.
Rozpory totiž vyplývajú aj z ich tvrdení, kedy poškodený bol a nebol pripútaný. Obžalovaný B. B. uviedol,
že poškodený bol na obvodnom oddelení pripútaný a to spôsobom, že mal ruky za chrbtom a mal
nasadené putá. Obžalovaný I. A. naproti tomu uvádza, že poškodený nebol pripútaný, sedel voľne na
lavičke.Vspontánnejčastivýpovedeuviedol,žemudalidoleajputá.SvedokA.H.uviedol,žepoškodený
mal celú dobu putá na rukách, ktoré mal za chrbtom a putá sa mu dali dole až keď sa prepúšťal.

Vo vzťahu k obžalovanými spomínanému samopádu poškodeného na zem obžalovaný B. B. v
spontánnej časti výpovede stroho uviedol, že sa poškodený hodil na zem. V odpovedi na konkrétnu
otázku už uvádzal, že spadol na zem, respektíve sa hodil a že dopadol na brucho. Obžalovaný I. A.
k tomu uviedol, že po prepustení poškodeného sa tento postavil, prešiel možno 2-3 kroky, ľahol si na

zem alebo sa hodil, už presne nevie. Pri odpovedi na otázku k tomu doplnil, že sa poškodený nehodil
tým spôsobom, že by si rozbil hlavu, ako keby sa zosypal na zem na chrbát. Prítomný svedok a kolega
obžalovaných A. H. k tomu uviedol, že sa poškodený sám položil na zem, pričom svedok nevnímal
žiadny silnejší náraz a poškodený ostal ležať na boku.

Nedôveryhodne a rozporuplne opisované „hodenie sa“ poškodeného na zem file_0.jpg

file_1.wmf

bolo súčasne tým momentom, ktorý tesne predchádzal privolaniu rýchlej zdravotnej služby, ktoré

súd nevyhodnotil ako snahu o navodenie dojmu psychickej lability a nedôveryhodnosti poškodeného.
Odhliadnuc od toho, že sa javí ako nelogické, aby sa poškodený hodil na zem po jeho prepustení,
možno k argumentom súdu uviesť nasledovné. Zo svedeckých výpovedí členov RZP vyplýva, že
najpravdepodobnejším dôvodom prevozu poškodeného na psychiatriu boli jeho údajné suicidálne
sklony. Tieto samotný poškodený poprel a majú tak odraz len vo výpovediach obžalovaných a ich

kolegu slúžiaceho v ten čas na obvodnom oddelení. Poškodenému ich nemožno prisudzovať ani
na základe zmienky v zázname RZP, keďže ako samotná autorka tejto správy svedkyňa E. Q. E.
uvádza, informácie v tejto správe môžu pochádzať aj do prítomných osôb, je to taký mix zistených
informácií, pričom zároveň pripúšťa, že o samovražedných sklonoch poškodeného jej povedali policajti.
Smerodajná je tak v tomto smere prvotná ambulantná správa psychiatrického oddelenia z 24.04.2021,

kdejedôsledneoddelené,čouvádzalipolicajtiačopoškodený,ktorýsuicidálneideáciepočasvyšetrenia
negoval a to zjavne aj za prítomnosti obžalovaných, ktorí mali navyše potrebu odprezentovať iné
skutočnosti aj osobne pred ošetrujúcim lekárom. Tieto údajné sklony tak zostávajú len v rovine tvrdení
obžalovaných a ich kolegu, pričom u týchto osôb tak pretrváva dôvodný záver o aj naďalej logickej a
argumentáciou súdu nevyvrátenej motivácii a snahe navodiť u zraneného poškodeného, u ktorého je

predpoklad oznámenia protiprávnej činnosti obžalovaných, dojem psychickej lability tým, že vymyslenou
konštrukciou o jeho samovražedných sklonoch docielia jeho hospitalizáciu na psychiatrickom oddelení.
K uvedenému možno doplniť, že je dôvodné predpokladať, že tak ako bol poškodený od začiatku
konzistentný v tom, že bol neprimerane bitý obžalovanými, tak môže byť konzistentný aj v tom, že
nikdy nemal samovražedné sklony. Tieto na ňom napokon nespozoroval ani psychiater A. C. R., ktorý

spracoval správu o prepustení poškodeného z psychiatrie.

Ak teda súd nepovažoval za správne „vytrhnúť“ niektoré poranenia alebo jedno poranenie a tvrdiť,
že je objektivizované znalcami a v takejto určitej časti uveriť poškodenému, keď jeho celá výpoveď
javí známky tendenčnosti a zveličovania, nie je potom zrejmé, prečo obdobný prístup uplatnil pri

obžalovaných, keď na vyššie naznačené rozpory, motivácie a najmä nezlučiteľnosť podstaty ich
výpovede s ostatnými dôkazmi neprihliadal, v dôsledku čoho uveril ich výpovediam bez výhrad.Pri poraneniach hlavy poškodeného pritom možno konštatovať, že tu nejde o dve skupiny rovnocenných
dôkazov.

Na jednej strane sú výpovede obžalovaných, pri ktorých v rámci okolností vzniku týchto poranení s
prihliadnutím na vyššie uvedené ťažko možno nájsť prienik s inými dôkazmi, resp. niektoré dôkazy takýto
prienik výslovne vylučujú.

Na druhej strane je súdom síce spochybňovaná výpoveď poškodeného, avšak vo veľkej miere aj v

okolnostiach netvoriacich podstatu stíhaného skutku (kedy začal byť vulgárny a ako odovzdal psa). Súdu
možno dať za pravdu isté zveličovanie poškodeného pokiaľ ide o početnosť a intenzitu úderov, ktorú
je možné pripísať aj tomu, že takáto stresujúca udalosť môže na poškodeného pôsobiť traumatizujúco.
Nemožno však túto výpoveď úplne vylúčiť a konštatovať, že nedošlo v podstate k žiadnemu násilnému
konaniu nad rámec riadneho použitia donucovacích prostriedkov. Výpoveď poškodeného má totiž v tejto
najpodstatnejšej časti oporu v prehliadke jeho tela, v lekárskych správach, vo výsledkoch znaleckého

dokazovania a vo vyššie naznačenom smere aj vo svedeckých výpovediach. Nejde pritom len o jedno
poranenie (prederavenie blany bubienka pravého ucha), ako to zredukoval súd, aby následne prijal
záver, že jedno poranenie spôsobené jedným úderom nemožno pričítať obom obžalovaným, ale ide
o viacero poranení, spôsobených viacerými údermi (v zmysle záverov znalca z odvetvia chirurgie
a traumatológie MUDr. Dalibora Piovarčiho bol poškodený do hlavy zasiahnutý minimálne štyrmi

samostatnými údermi a v zmysle záverov znalca z odvetvia otorinolaryngológie doc. MUDr. Norberta
Lukána, PhD. išlo aj o úder na zvukovod).

V tejto súvislosti možno uviesť, že obžalovaní nie sú trestne stíhaní pre trestný čin ublíženia na zdraví,
pri ktorom sa javí ako naliehavejšia požiadavka objektivizovania príčinnej súvislosti medzi konkrétnym

konaním a následkom v podobe jedného poranenia dosahujúceho intenzitu ublíženia na zdraví v zmysle
§ 123 ods. 2 Tr. zák. Obžalovaní sú trestné stíhaní pre trestný čin zneužívania právomoci verejného
činiteľa za to, že mali spoločným konaním ako verejní činitelia v úmysle spôsobiť inému škodu vykonávať
svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, a to násilím. Pri tomto trestnom čine teda nemusí
byť následkom ujma na zdraví dosahujúca intenzitu ublíženia na zdraví podľa § 123 ods. 2 Tr. zák. a

dokonca nemusí byť žiadny následok ani spôsobený, postačí, ak je preukázaný úmysel konať tak, aby
spôsobený mohol byť. Pre vyvodenie trestnej zodpovednosti pre uvedený trestný čin preto postačuje
poškodeným a svedkami opísané násilie oboch obžalovaných na poškodenom, správami a v otázke
mechanizmu ich vzniku aj závermi znaleckého dokazovania. V takto preukázanom konaní obvinených,
t. j. v opakovanom udieraní do hlavy len brániaceho sa poškodeného, ktorý viedol k vzniku bezdôvodnej

ujmy možno vzhliadnuť prejav vôle obžalovaných, ktorým chceli túto ujmu poškodenému privodiť. Už
len použitím takéhoto neopodstatneného a neprimeraného fyzického násilia obžalovaní porušili svoju
povinnosť postupovať podľa ustanovenia § 8 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore a tento
spôsob súčasne odporoval zákonným predpokladom a podmienkam uplatnenia oprávnení a použitia
donucovacích prostriedkov, vymedzeným v ustanoveniach § 50 ods. 4, § 51 ods. 1 toho istého zákona.

Možno preto konštatovať, že bolo preukázané konanie obžalovaných napĺňajúce všetky znaky skutkovej
podstaty žalovaného trestného činu.

Pokiaľ ide o skutkové okolnosti obsiahnuté v stíhanom skutku, týkajúce sa porušenia povinností pri

zisťovaní totožnosti poškodeného a neprimeraného obmedzovania jeho osobnej slobody, tieto netvorili
jadro, ale boli len podčiarknutím file_2.jpg

file_3.wmf

trestnoprávneho rozmeru konania obžalovaných.

Pri postupe súvisiacom s preukazovaním príslušnosti k Policajnému zboru, s výzvami a najmä so
zisťovaním totožnosti poškodeného možno hovoriť o dvoch skupinách dôkazov, pri ktorých verziu
poškodeného podporujú výpovede svedkov P. P. a Q. I., ktorí verbálne prejavy obžalovaných (vrátane

prejavov vyznievajúcich ako výzvy na preukázanie totožnosti) vnímali až v súvislosti s momentom
fyzického kontaktu poškodeného s obžalovanými. Vzhľadom na vyhrotenú situáciu však možno
považovať za akceptovateľný výklad súdu v tom smere, že umožnenie deklarovanej súčinnosti pripreukazovaní totožnosti mohlo byť spojené s rizikom takého ďalšieho správania poškodeného, ktorým
by preukázaniu jeho totožnosti mohol vytvoriť prekážku, napríklad, ak by sa zatvoril v byte.

Nemožno však akceptovať bagatelizovanie protiprávnosti postupu v súvislosti s neprimeraným
obmedzovaním osobnej slobody poškodeného na obvodnom file_4.jpg

file_5.wmf

oddelení. Súd v tomto smere odkazuje na vyjadrenia obžalovaných a ich kolegu, že potrebovali vypísať
úradné záznamy a hlásenia, poškodený mal právo podať file_6.jpg

file_7.wmf

vysvetlenie k priestupku, tento však nespolupracoval a odmietol im všetko podpísať. V reakcii na

uvedené možno uviesť, že v zmysle listinných dôkazov bola totožnosť poškodeného zistená najneskôr
už v čase o 23:40 hod., pričom prepustený bol až nasledujúci deň o 0:50 hod. Poškodený tak bol
nelegálne obmedzovaný na osobnej slobode ešte približne hodinu po pominutí dôvodu, ktorý k tomu
viedol, pričom nemožno akceptovať, že tak malo byť v súvislosti s vypísaním úradných záznamov a
hlásení, keďže to zjavne nemožno podriadiť pod žiadny zákonný dôvod. Odhliadnuc od uvedeného k

takýmto úkonom sa celkom určite nevyžaduje aktívna účasť a ani prítomnosť poškodeného. Nelogicky
až absurdne napokon vyznieva vysvetlenie obžalovaných, poukazujúce na právo poškodeného podať
vysvetlenie k priestupku, ak na druhej strane uvádzajú, že od začiatku s nimi nespolupracoval a nechcel
nič podpísať. Z ich vysvetlenia tak možno vyvodiť záver, že poškodeného obmedzovali aj kvôli tomu,
aby využil svoje práva, hoci od začiatku vedeli, že poškodený akúkoľvek súčinnosť odmieta. K tomuto

možno dodať, že o požadovaní vysvetlenia nebol spisovaný ani záznam a samotné podanie vysvetlenia
napokon znieslo odklad až do 22.05.2021, teda skoro mesiac po predvedení.

V zmysle vyššie uvedeného tak má naďalej zato, že na základe výsledkov dokazovania na hlavnom
pojednávaní bolo spoľahlivo preukázané, že sa žalovaný skutok vo svojej podstate stal, že tento skutok

zodpovedá právnej kvalifikácii uvedenej v obžalobe a že žalovanú trestnú činnosť spáchali obžalovaní.

Oslobodzujúci výrok s uvedením dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý sú obžalovaní
stíhaní je preto nesprávny a je výsledkom toho, že sa prvostupňový súd nezaoberal všetkými vyššie
uvedenými okolnosťami, významnými pre rozhodnutie, všetky okolností prípadu starostlivo neuvážil v

ich súhrne a dôkazy posudzoval a hodnotil jednostranne v prospech obžalovaných.

Z týchto dôvodov preto navrhuje, aby odvolací súd v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. napadnutý
rozsudok zrušil a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol.

Zo stanoviska obžalovaných k odôvodneniu odvolania podaným prokurátorom krajskej prokuratúry
vyplýva, že majú za to, že konanie obžalovaných, ktoré bolo v priebehu tohto trestného konania
zadokumentované, nenapĺňa pojmové znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zák. Zároveň v tomto konaní nebolo

preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý sú obžalovaní stíhaní.

Prvostupňový súd podľa ich názoru k svojmu záveru dospel na základe vykonaného dokazovania, v
rámci ktorého sa riadne vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre jeho rozhodnutie. Po
vyhodnotení všetkých doposiaľ vykonaných dôkazov sa plne stotožňujeme so závermi prvostupňového

súdu, kde rozsudok považujú za zákonný, bez podstatných chýb konania, bez chyby vo výroku a
zastávajú názor, že rozsudkom sa súd vysporiadal so všetkými okolnosťami podstatnými pre svoje
rozhodnutie a neidentifikovali žiadne pochybnosti, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo
vykonať ďalšie. Takáto potreba opakovania dôkazov alebo potreba vykonania ďalších dôkazov, nie je
identifikovaná ani v odôvodnení odvolania.

Výpoveď poškodeného považujú za účelovú a tendenčnú, o čom svedčia jeho vyjadrenia, že ešte pred
bytovkou dostal minimálne 40 úderov alebo kopov a pokračovalo to jeden a pol hodinovým bitím napolicajnej stanici, údermi rukami päsťami po 50 od každého z nich. Tieto tvrdenia boli vylúčené zo strany
oboch znalcov.

Na záver upriamujú pozornosť aj na to, že ich vyjadrenia a opis udalostí, ktorý poskytli v
priebehu prípravného konania, plne korešpondoval s vyjadreniami, ktoré zaznamenali do príslušných
registratúrnych záznamov spracovaných bezprostredne po udalosti. V tom čase (po vykonaní
služobného zákroku) neexistoval žiaden predpoklad, že by toto mohlo byť predmetom trestného konania
a nemali žiaden dôvod záznamy nejako upravovať. Tieto registratúrne záznamy boli zároveň podkladom

na preverenie zákonnosti vykonania služobného zákroku, ktoré vykonal ich bezprostredne nadriadený a
to s tým výsledkom, že ich postup, a teda použitie donucovacích prostriedkov, bol v súlade so zákonom.

Vzhľadom na všetko doposiaľ uvedené navrhujú, aby odvolací súd odvolanie proti rozsudku Okresného
súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. 2T/37/2023 zo dňa 27. marca 2024, ktorým boli obžalovaní oslobodení
spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Tr. por., podľa § 319 Tr. por., zamietol ako nedôvodné.

Krajský súd na podklade takto podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané
prihliadnelenvtedy,akbyodôvodňovalipodaniedovolaniapodľa§371ods.1Tr.por.azistilnasledovné:

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom
pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na náležité zistenie skutkového stavu veci, o ktorom
nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie v súlade s ustanovením § 2
ods. 10 Tr. por. a tieto aj správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak ako mu to ukladá

ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 Tr. por. okresný súd vyslovil,
ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenie oprel, existenciu ktorých
skutočností pokladal vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú

a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, najmä tých, ktoré si navzájom odporujú.

Keďže okresný súd svoje rozhodnutie náležite, logicky a presvedčivým spôsobom zdôvodnil, odvolací
súd vzhľadom na celorozsahovú akceptáciu tohto odôvodnenia poukazuje na jeho vecnosť a správnosť,
pričom zvýrazňuje najmä nasledovné, reagujúc tak aj na námietky uvádzané v odvolaní prokurátora

krajskej prokuratúry.

Zo zistení krajského súdu totiž vyplýva, že obžalovaný A. B. B. a A. I. A. kategoricky popreli spáchanie
žalovaného skutku s tým, že poškodený pri služobnom zákroku odmietol preukázať svoju totožnosť,
ignoroval ich výzvy a odchádzal preč. Keďže bol agresívny, boli preto proti nemu použité donucovacie

prostriedky a taktiež keďže sa aktívne bránil, bol použitý uvoľňovací úder do oblasti rebier.

Nasadili mu putá a odviezli ho na obvodné oddelenie, kde zisťovali jeho totožnosť. Popreli, aby na
oddelenípolíciedošlokfyzickémunásiliuvočipoškodenémunapriektomu,žepoškodenýsaimvyhrážal,
že ich pozabíja.

Na základe jeho celkového správania zavolali rýchlu zdravotnú pomoc, ktorá ho odviezla na
psychiatrické oddelenie, keďže bol agresívny.

Agresívne správanie poškodeného, odmietnutie preukázať svoju totožnosť a hodenie sa o zem potvrdil

aj príslušník polície v stálej službe na obvodnom oddelení, a to svedok A. H..

Zároveňvylúčil,abynaobvodnomoddelenípolíciedošlokfyzickémuútokuzostranypríslušníkovpolície
na poškodeného.

Výpoveďou vyššie uvedeného svedka bolo zároveň vyvrátené tvrdenie poškodeného A. E., že policajti
ho na oddelení asi 2 hodiny bili rôznou intenzitou, a to raz silnejšie a raz slabšie.SamotnýpoškodenýA.E.vypovedal,žejezrakovopostihnutý,pričomkeďvenčilpsa,niektonaňhoniečo
kričal a on im povedal, aby pokračovali v ceste, pretože venčí psa. Dvaja muži ho začali biť a on si chránil
hlavu, pretože má hemofíliu stredne ťažkého stupňa. Vyzvali ho na preukázanie totožnosti a až vtedy si

uvedomil, že sú to príslušníci polície. Odmietli ísť s ním na byt, aby im ukázal svoj preukaz totožnosti,
pričom ho strčili do auta, dali mu putá a odviezli ho na políciu, za účelom preukázania totožnosti.

Na polícii ho asi 2 hodiny bili rôznou intenzitou a to slabšie aj silnejšie a v podstate ho mlátili.

Spolu dostal minimálne 40 úderov.

Neskôr ho záchranka odniesla na psychiatrické oddelenie, pričom potom išiel na vyšetrenie, kde mu
okrem iného zistili prasknutie ušného bubienka.

Svedkovia P. P. a Q. I. videli z okna, ako sa policajti naťahujú s poškodeným, avšak konkrétne údery

nevideli kvôli striežke, ktorá im bránila vo výhľade.

Výpoveď poškodeného A. E. nebola potvrdená ani výpoveďou a znaleckým posudkom znalca z odboru
Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a traumatológia MUDr. Dušana Sukovského, ktorý uviedol,
že zranenia poškodeného nezodpovedajú popisu priebehu incidentu tak, ako ho popísal poškodený.

Nezodpovedá tomu ani počet útokov na jeho osobu, ako ani intenzita pôsobiacej sily.

Adekvátnou dobou liečenia poranení je čas cca 6 dní, a to aj s prihliadnutím na ochorenie poškodeného
v zmysle hemofílie. S prihliadnutím na hemofíliu stredne ťažkého stupňa možno uviesť, že vzniku
hematómov u poškodeného došlo aj pôsobení menšej sily ako by to bolo u zdravej osoby.

Čo sa týka poranenia časti pravej ušnice znalec konštatoval, že v danom prípade toto poranenie
nevykazuje známky cieleného úderu päsťou, mohlo ísť aj o úder lakťom pri naťahovaní sa príslušníkov
polície a poškodeného. Samotné prasknutie bubienka je záhadou, pričom mohlo ísť aj o náraz hlavou
pri naťahovaní sa medzi policajtami a poškodeným. Ohľadom bubienka neexistovali typické známky

poškodenia bubienka hneď po jeho vzniku, pretože príznaky poranenia sa objavili až po 30 hodinách.

Znalec ďalej uviedol, že všetky poranenia, ktoré poškodený utrpel, boli ľahkého stupňa.

K osobe poškodeného A. E. je potrebné uviesť, že tento bol priestupkovo riešený podľa § 47 ods. 1

písm. d) Zák. č. 372/1990 Zb., a to za vykonávanie malej fyzickej potreby pred obytným domom v areáli
detského ihriska na Sídlisku Rozvoj v Levoči, za čo mu bolo uložené pokarhanie.

Krajský súd teda nemá pochybnosť o správnosti zistenia okresného súdu o dôvodnosti postupu
podľa § 285 písm. a) Tr. por., pretože na základe výsledkov dokazovania, ktoré bolo vykonané na

hlavnom pojednávaní súd nemohol urobiť jednoznačný záver, že sa vôbec stal skutok, ktorý je uvedený
v obžalobe.

Podľa § 285 písm. a) Tr. por. súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo dokázané, že sa stal
skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Ako vyplýva z podaného odvolania prokurátorom krajskej prokuratúry, tento nenamieta rozsah, resp.
neúplnosť vykonaných dôkazov, ale len správnosť ich vyhodnotenia okresným súdom.

V zmysle ustálenej súdnej praxe - judikatúry Najvyššieho súdu SR, pokiaľ súd postupuje pri hodnotení

vykonaných dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t.j. hodnotí ich podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom zvážení všetkých okolností prípadu, jednotlivo i v ich súhrne
a urobí logicky odôvodnené skutkové zistenia, nemôže ani odvolací súd napadnutý rozsudok zrušiť len
preto,žesámnazákladesvojhopresvedčeniahodnotítieistédôkazysinýmidoúvahypredchádzajúcimi
závermi.

Na základe vyššie uvedeného, ako aj ostatných zistení okresného súdu, podrobne rozvedených
v jeho rozhodnutí, je potom správny záver tohto súdu, že výsledkami vykonaného dokazovania nebolo
jednoznačne a nepochybne dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý sú obžalovaní stíhaní.Pre uznanie viny podozrenie nestačí. Vina obžalovaných musí byť jednoznačne a bez akýchkoľvek
pochybností preukázaná, čo v tomto prípade nebola.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol tak, že odvolanie prokurátora krajskej prokuratúry ako
nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.