Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 26, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/59/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2516205748
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2516205748.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr.

Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobkyne: A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa
C. XXXX/XX, A., zastúpenej splnomocnencom: JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., so sídlom Žilinská
14, Bratislava – mestská časť Staré mesto, IČO: 47 232 757, proti žalovanému: Qenti s. r. o., so sídlom
Hlboká 3023/31, Piešťany, IČO: 45 384 771, zastúpenému advokátom: JUDr. Tomáš Klieštenec, so
sídlom M. Waltariho 7, Piešťany, o zaplatenie 23.500,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 14C/216/2016-349 zo dňa 02.03.2023, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému priznáva vočižalobkyninároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal
žalovanému náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 143, § 145 ods. 1, 2 a § 657 zák. č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a vecne tým, že v danom prípade bolo medzi
stranami nesporné, že žalobkyňa poskytla žalovanému pôžičku v sume 23.500 eur, ktorú skutočnosť

preukazovala uzatvorenou zmluvou o pôžičke a potvrdeniami o bezhotovostných prevodoch z účtu
žalobkyne na účet žalovaného. Medzi stranami bolo sporné, či zo strany žalovaného došlo k splateniu
predmetnej pôžičky riadne a včas. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný jej požičanú sumu nevrátil, a to ani
čiastočne. Žalovaný tvrdil, že pôžičku splatil včas, do dňa splatnosti dohodnutom v Dodatku č. 1 k
zmluve o pôžičke, ktorý uzatvoril s manželom žalobkyne a riadne, keďže na účet manžela žalobkyne
postupneuhradilcelúpožičanúsumu.Bolosporné,čiprostriedkyresp.ichčasť,ktoréžalobkyňapožičala
žalovanému, boli vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Ak by išlo o prostriedky vo výlučnom vo vlastníctve

žalobkyne, Dodatok č. 1 by bol neplatným právnym úkonom, nakoľko manžel žalobkyne D. C. B. by
nebol nositeľom hmotného práva vyplývajúceho z obsahu zmluvy o pôžičke. V takom prípade by plnenie
žalovaného voči manželovi žalobkyne bolo bez právneho dôvodu a plnením subjektu odlišného od
veriteľa by nedošlo k zániku záväzku žalovaného založeného zmluvou o pôžičke. Žalobkyňa však tvrdila,
že išlo o jej úspory patriace do BSM a prostriedky v jej výlučnom vlastníctve, avšak žalovaný toto
tvrdenie rozporoval. Žalobkyňa s manželom uzatvorila manželstvo 08.12.1990, od tohto momentu až
do dňa právoplatnosti rozsudku o rozvode ich manželstva, patrilo všetko, čo môže byť predmetom

vlastníctva a čo nadobudol ktorýkoľvek z manželov, do ich bezpodielového spoluvlastníctva, pričom
do výlučného vlastníctva manželia mohli nadobudnúť veci len výnimočne v zákonom stanovených
prípadoch. Žalobkyňa teda bola zaťažená dôkazným bremenom preukázať, že finančné prostriedky,
ktoré požičala žalovanému, boli v jej výlučnom vlastníctve. Žalobkyňa sa skutočnosť, že peniaze,ktoré poskytla žalovanému, sú z jej výlučného vlastníctva, snažila preukázať predovšetkým výsluchom
svedkyne–svojejmatky,ktorámalapotvrdiť,žefinančnéprostriedkymalažalobkyňanasporenézdarov,
ktoré jej dávali rodičia (neskôr len matka) k rôznym sviatkom, ktoré prostriedky nadobudli rodičia z príjmu

zo zamestnania, starobného dôchodku, z dedenia, stavebného sporenia, kupónovej privatizácie a pod.
Súd poukázal na to, že svedkyňa je v príbuzenskom vzťahu so žalobkyňou (matka - dcéra), a keďže má
so žalobkyňou dobrý vzťah, bolo aj v jej záujme, aby vypovedala v prospech žalobkyne. Pred samotným
výsluchom začala svedkyňa spontánne vypovedať o tom, ako dcére darovala peniaze, aby si šetrila a
ako jej dcéra pred tým, ako požičala peniaze žalovanému povedala, že jej chýba asi 100 eur do sumy

20.000 eur. Ďalej sa veľmi nekonkrétne až zmätočne vyjadrovala k pôvodu peňažných prostriedkov,
ich výške ako aj k časovému určeniu darovania prostriedkov vo väčších sumách žalobkyni. Vzhľadom
na vzťah svedkyne k žalobkyni, ako aj samotný obsah výpovede, berúc do úvahy že svedkyňa začala
vypovedať spontánne bez toho, aby bola súdom oboznámená s predmetom jej výsluchu a pred tým, ako
jej boli kladené otázky, súd tento dôkaz pre nedostatočnú hodnovernosť nevzal do úvahy pri svojom
rozhodovaní. Súd poukázal na to, že žalobkyňa vo svojej prvotnej argumentácii uvádzala, že väčšia

časť pôžičky bola poskytnutá z finančných prostriedkov, ktoré jej darovala matka, keď rušila vkladné
knižky. Za týmto účelom predložila súdu potvrdenia E., F. o hotovostnom výbere zo dňa 04.10.2012,
teda viac ako 2,5 roka po uzatvorení zmluvy o pôžičke, pričom z bezhotovostných prevodov (čl. 5-8
spisu) je zrejmé, že žalobkyňa previedla požičanú sumu na účet žalovaného v 4 častiach v priebehu
mesiacov marec 2010 až máj 2010, teda viac ako 2 roky pred tým, ako jej matka zrušila účty v banke.

Zostatkové sumy na účtoch v banke tvoria celkovo necelých 3700 eur, čo predstavuje niečo viac ako 1/6
požičanej sumy. Neskôr od tohto tvrdenia a dôkazu žalobkyňa upustila a vo svojich tvrdeniach uvádzala,
že časť pôžičky bola poskytnutá z jej výlučných prostriedkov, avšak sama sa vyhýbala tvrdeniu, aká
konkrétna suma z poskytnutej pôžičky mala byť v jej výlučnom vlastníctve, malo ísť o sumu „plus-
mínus“ 20.000 eur. Peniaze mala vybrať z trezoru, vložiť na svoj účet a následne previesť na účet

žalovaného. Svoje tvrdenia o vklade prostriedkov v hotovosti na svoj účet však nijako nepreukázala a
ani nenavrhla takýto dôkaz zabezpečiť. Pokiaľ ide o tvrdenia, že žalobkyňa mala nízky príjem a údajnú
dohodu so súrodencami ohľadne budúceho dedičstva, tieto nijako nepreukazujú ani podporne nevedú
k záveru, že väčšiu časť pôžičky žalobkyňa poskytla z prostriedkov v jej výlučnom vlastníctve. Naopak,
jednotlivé predložené dôkazy podporujú žalovaným tvrdenú verziu o tom, že matka žalobkyne nemala

také finančné zdroje, aby darovala dcére a ďalším svojim trom deťom finančné prostriedky v takom
rozsahu,abysikaždéznichdokázalonašetriťcca.20.000eur,atopredovšetkýmberúcdoúvahyzmluvu
o pôžičke zo dňa 01.09.2012, na základe ktorej mala prevziať matka žalobkyne pri podpise zmluvy sumu
10.000 eur, ktorú sa zaviazala splatiť v splátkach, pričom sumy dohodnutých splátok za september 2012
korešpondujú so sumami na zrušených účtoch matky žalobkyne z 04.10.2012. Matka žalobkyne síce

poprela, že by došlo k reálnemu odovzdaniu uvedenej sumy, ale už to, že matka žalobkyne uzavrela
takúto zmluvu, svedčí skôr o tom, že matka nemala veľké vlastné finančné zdroje, ako deklarovala
žalobkyňa. Vzhľadom na to, že žalobkyni sa nepodarilo uniesť dôkazné bremeno, a teda preukázať, že
požičaná suma bola poskytnutá z jej výlučného vlastníctva (a to ani jej časť), súd konštatoval, že D.
C. B. ako solidárny veriteľ, mal právo uzatvoriť so žalovaným Dodatok č. 1 k zmluve, keďže požičané

prostriedky boli poskytnuté z bezpodielového vlastníctva manželov. Žalovaný mal na výber, ktorému z
manželov predmetnú pôžičku vráti, prípadne ju bude deliť medzi nich. V danom prípade nebolo sporné,
že žalovaný plnil svoj záväzok manželovi žalobkyne, a to riadne a včas, čím záväzok žalovaného
zanikol. Z uvedeného dôvodu súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd uviedol, že nepripustil vykonanie
dokazovania výsluchom žalobkyne, nakoľko mal za to, že nie sú naplnené zákonné požiadavky § 195

ods. 1 Civilného sporového poriadku. Výsluchom sa malo preukázať, aká časť pôžičky bola tvorená z
výlučného vlastníctva žalobkyne. Tu je potrebné zdôrazniť, že výsluch strany je subsidiárnym dôkazným
prostriedkom a je na mieste len tam, keď určité tvrdenia nemožno preukázať inak. V danom prípade
žalobkyňa počas viac ako 6 rokov trvajúceho sporu ani raz neuviedla konkrétne tvrdenie ohľadne výšky
časti pôžičky z jej výlučného vlastníctva, ku ktorým tvrdeniam by následne mohla byť vyslúchnutá.

3. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a uviedol, že žalovanému, ktorý mal plný
úspech vo veci priznal proti žalobkyni, ktorá vo veci úspech nemala, právo na náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie práva v celom rozsahu.

4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia v celom jeho rozsahu odvolanie z dôvodu, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ CSP), súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnymskutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Uviedla, že kľúčovou otázkou v tomto spore bola
skutočnosť, či finančné prostriedky, ktoré boli poskytnuté žalobkyňou na základe zmluvy o pôžičke zo

dňa 05.03.2010 patrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo do výlučného vlastníctva
žalobkyne. Tvrdenie, že išlo o finančné prostriedky patriace do výlučného vlastníctva žalobkyne sa
snažila preukázať aj výsluchom svedkyne - matky žalobkyne. Súd však jej výpoveď pri rozhodovaní
sporu nevzal do úvahy pre nedostatočnú hodnovernosť svedkyne s poukazom na fakt, že svedkyňa
začala spontánne vypovedať o tom, ako dcére darovala peniaze, aby si šetrila pred tým, ako bola

oboznámená s predmetom jej výsluchu. Súd ďalej poukázal na fakt, že sa svedkyňa vyjadrovala
zmätočne a nekonkrétne a tiež poukázal na vzťah medzi svedkyňou a žalobkyňou, nakoľko ide o osoby
vo vzťahu matka-dcéra. Daná svedkyňa je už osobou vyššieho veku a je len normálne, ak si nevie
vybaviť presné dátumy a čiastky, ktoré svojej dcére/žalobkyni darovala. Podobná prax nie je ničím
výnimočným a v rámci rodín je normálne, že si jednotliví členovia rodiny navzájom pomáhajú aj finančne.
Skutočnosti, ktoré súd spomína v rozhodnutí ako dôvod, pre ktorý je daná svedkyňa nedôveryhodná,

nie sú správne. Z ustanovení CSP o výsluchu svedka vyplýva, že súd najprv svedka vyzve, aby opísal
všetko, čo o predmete výsluchu vie a potom sa následne svedkovi kladú otázky. Ak v istých momentoch
súd považoval výsluch za zmätočný a nepresný, tak hlavným dôvodom je najmä vyšší vek svedkyne,
ktorá má 86 rokov a je len prirodzené, ak si nevie vybaviť detaily. Svedkyňa pritom preukázateľne netrpí
demenciou, ani žiadnou vážnejšou poruchou pamäti. Tvrdenia o majetnosti svedkyne sú nepodložené.

Zosamotnejskutočnosti,ženiektopodpíšezmluvuopôžičkeešteniejemožnévydedukovať,žebydaná
osoba bola nemajetná. Súd v podstate tvrdí, že skutočnosť, že svedkyňa začala vypovedať spontánne
predtým, ako bola oboznámená s predmetom výsluchu, ju určitým spôsobom ako svedka diskredituje.
Svedkyňa však nevypovedala bez vyzvania. Začala rozprávať až potom ako bola súdom vyzvaná.
Avšak aj keby svedkyňa začala vypovedať spontánne, táto skutočnosť ju nemôže diskreditovať, najmä

s poukazom na rodinný vzťah, ktorý medzi svedkyňou a žalobkyňou existuje. Je celkom prirodzené, ak
rodina rieši svoje problémy a jej jednotliví členovia sa navzájom jeden druhému zdôverujú. Toto konanie
prebieha už niekoľko rokov a je priam až nemožné, aby o tomto spore svedkyňa a zároveň matka
žalobkyne nevedela. Svedok vypovedá pod prísahou, takže má vypovedať pravdu a nič nezamlčovať.
Žalobkyňa na tomto mieste poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26 Cdo 1239/2011

a nález Ústavného súdu SR z 09.06.2015 sp. zn. III. ÚS 276/2014-29. Mala za to, že hodnotenie
svedka musí byť komplexnejšie, pričom poukazovala systém hodnotenia dôveryhodnosti RAVEN, ktorý
zahraničné súdy v praxi používajú, pritom pokiaľ ide o kritérium spoľahlivosť svedka - Reputation,
svedkyňa pôsobila dlhé roky ako lekárka, teda bola a je plnohodnotnou členkou spoločnosti a ide
o osobu dôveryhodnú. Kritérium – Ability to see – sa zameriava na to, akým spôsobom sa svedok

o vypovedaných skutočnostiach dozvedel, pričom aj týmto bodom by svedkyňa prešla, nakoľko svedčí
o udalostiach z prvej ruky, pretože peniaze sama spolu s manželom dcére darovala. Kritériom – Vested
interest – sa sleduje osobný prospech svedka, resp. či môže svojou výpoveďou niečo získať alebo
stratiť. Získať svojím konaním v tomto prípade svedok nemôže, avšak stratiť toho môže pomerne
dosť, pretože v prípade, ak by jej bolo preukázané, že klame, tak by sa mohla dopustiť trestného

činu. Kritérium – Expertise sa vyžaduje najmä v prípadoch, keď na kvalifikovanú výpoveď sú potrebné
určité osobitné znalosti z nejakého odboru, čo nie je tento prípad. Jediným sporným bodom ostalo
kritérium – Neutrality, pričom neutralita svedka v tomto prípade nie je nespochybniteľná, nakoľko je
matkou žalobkyne. Avšak uvedený nález ústavného súdu nediskvalifikuje svedkyňu, aj keď je rodinným
príslušníkom. Absencia neutrality by mala byť podporená ešte ďalšou okolnosťou, ktorá však v konaní

nebola preukázaná. Svedkyňa prešla všetkými uvedenými kritériami, a preto by jej výpoveď mala byť
hodnoverná a hodnotená komplexne na základe vyššie uvedených pravidiel. Súd mal hodnotiť všetky
dôkazy a tvrdenia strán sporu. Jedným z hlavných bodov je to, že sa mal zaoberať okolnosťami, za
ktorých k podpisu zmluvy o pôžičke došlo, kto podpisoval zmluvu, pretože, ak ide o majetok patriaci
do BSM, je zvláštne, že zmluvu podpisovala manželka ako veriteľ s SRO-čkou vtedajšieho manžela

ako dlžníkom. A keďže na strane veriteľov neboli obaja, znamená to, že obaja veľmi dobre vedeli,
že peniaze nie sú spoločné, ale patria žalobkyni, čo dokazuje práve zmluva a zmluvné strany v nej
uvedené. Veriteľom je iba žalobkyňa. Súd sa týmto argumentom nezaoberal. Súdy by mali vychádzať aj
z určitej miery spravodlivosti a brať do úvahy aj bežné správanie sa manželov. Už to, že bola spísaná
písomná zmluva niečo znamená. Manželia obyčajne nespisujú zmluvy o pôžičke. Ak by bolo pravdivé

tvrdenie žalovaného, že to boli spoločné peniaze, prečo si ich sám nezobral z trezora a nevložil na
účet svojej sro-čky, ale spisoval zmluvu s manželkou a manželka potom zobrala peniaze z trezora,
vložila na svoj účet a následne previedla na účet SRO-čky manžela. Súd v texte rozhodnutia viackrát
uvádza, že dlh bol zaplatený, ale neuvádza kedy a ako bol zaplatený. Žalobou požadovaný dlh dodnešného dňa nebol zaplatený, ako to tvrdí celý čas žalobkyňa. Súd sa nezaoberal tým, že zmluva o
pôžičke uvádza, že dlh má byť vrátený na účet veriteľa. Veriteľom je v zmluve označená žalobkyňa,
preto dlh nie je možné považovať za splatený, ak nebol vrátený na účet veriteľa (žalobkyne). Strany

sa jasne dohodli na spôsobe úhrady dlhu, pričom k zmene znenia zmluvy nedošlo. Žalobkyňa žiadala
a žalovaný sa zaviazal zaplatiť dlh na účet veriteľa (článok 2 zmluvy). Keďže táto dohoda o mieste
platenia bola uvedená v zmluve, v ktorej ako veriteľ bola označená žalobkyňa, tak peniaze mal dlžník
zaplatiť na jej účet a nie do rúk alebo na účet konateľa sro-čky. Dlžník môže platiť peňažný dlh, ak nie je
dohodnuté inak aj v hotovosti. V danom prípade však existuje dohoda strán o tom, že dlh uhradí na účet

veriteľa (žalobkyne). Zákonodarca nastavil spôsob splnenia dlhu prioritne na dohodu zmluvných strán.
V hypotetickom prípade, ak by dlžník chcel vrátiť dlh v hotovosti, pričom zmluvné strany sa dohodli,
že to bude na účet veriteľa, dlžník sa nezaplatením dlhu podľa dohody (na účet veriteľa) dostáva do
omeškania. To isté by platilo opačne, ak by dlžník trval na tom, že chce dlh vrátiť prevodom (hoci
sa dohodli na platení v hotovosti) a veriteľ by chcel uhradiť dlh v hotovosti, opätovne by bol dlžník
v omeškaní. Veriteľ nie je povinný prijať platbu v hotovosti, ak sa dohodli na inom spôsobe platby

(teda platbe na účet). Zákonodarca dal toto ustanovenie úmyselne do zákona a priorizuje dohodu
strán o spôsobe platenia dlhu napríklad kvôli potencionálnemu falšovaniu bankoviek. Banka totiž oveľa
presnejšie posúdi, či bankovky sú falošné ako bežný občan. Dôvodov môže byť však viacero. V tomto
prípade žalobkyňa vložila peniaze na svoj účet a potom previedla na účet dlžníka, takže dlžník mal
vedomosť o čísle účtu veriteľa. Nato, aby bol dlh splnený riadne, je potrebné, aby bolo rešpektované

miesto plnenia dohodnuté v zmluve, teda účet žalobkyne. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v časti,
že plnil dlh na účet veriteľa. Veriteľom bola v zmluve označená žalobkyňa, preto nemožno tvrdiť, že to
mohol previesť na svoj účet. Zmluvu je potrebné vykladať ako celok, pričom je nepochybné, že obom
stranám bolo jasné, že žalovaný má vrátiť peniaze na účet B. B.. Konateľ žalobcu ako manžel žalobkyne
by mohol previesť peniaze na svoj účet iba v prípade, ak by bol ako veriteľ označený v zmluve o pôžičke.

Žalovaný stále vedie vo svojom účtovníctve uvedený dlh ako nesplatený. Žalobkyňa od začiatku tvrdila,
že dlh jej žalovaný nevrátil. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že dlh vrátil, mal predložiť súdu dôkazy, že sa tak stalo
a súd potom posúdi, či došlo alebo nedošlo k splneniu dlhu spôsobom dohodnutým medzi zmluvnými
stranami. Na základe uvedeného žalobkyňa navrhovala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil
a rozhodol vo veci sám tak, že žalobe vyhovie a prizná žalobkyni náhradu trov konania.

5. Žalovaný samostatný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobkyne podal písomné
vyjadrenie v ktorom uviedol, že žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne relevantné argumenty
ani podklady, uvádza zmätočné tvrdenia, ktoré nepreukázala. Žalovaný sa stotožňuje s rozsudkom
súdu prvej inštancie, súd dospel ku správnym skutkovým zisteniam, správne právne posúdil vec

a postupoval procesne správne. Rozsudok je určitý, zrozumiteľný, preskúmateľný aj vykonateľný.
Žalobkyňa v odvolaní uvádzala, že tvrdenie, že išlo o finančné prostriedky patriace do jej výlučného
vlastníctva, sa snažila preukázať aj výsluchom svedkyne – matky žalobkyne. V skutočnosti však sama
žalobkyňa počas celého konania netvrdila, že sa jednalo o finančné prostriedky patriace do výlučného
vlastníctva žalobkyne, ale tvrdila, že časť finančných prostriedkov pôžičky patrilo do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov. V priebehu konania vo vyjadrení k odporu zo dňa 14.07.2017 uviedla, že
„Skutočnosť, že časť pôžičky bola poskytnutá z mojich úspor patriacich do BSM.“ Na pojednávaní dňa
06.03.2019 uviedla, že „Zotrvávame na tom, že pôžička nebola poskytnutá výlučne z prostriedkov BSM.“
Žalovaný od začiatku tvrdí, že sa jednalo o finančné prostriedky z BSM. Žalobkyňa jednoznačne tvrdila,
že časť pôžičky bola poskytnutá z BSM. V zmysle CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana

výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné, a teda aj skutočnosť, že časť pôžičky bola poskytnutá
z BSM, sa stala nespornou. Ak by aj časť prostriedkov bola z výlučného vlastníctva žalobkyne, čo
žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala, je nutné uviesť, že pôžička bola poskytnutá z bankového
účtu, na ktorom boli finančné prostriedky patriace do BSM, teda došlo k ich zmiešaniu. Žalobkyňa až
na základe právneho názoru vysloveného v uznesení Krajského súdu v Trnave zo dňa 14.12.2020

sp. zn. 25Co/220/2019 začala tvrdiť, že pôžička nebola poskytnutá z prostriedkov patriacich do BSM.
Žalobkyňa viackrát v priebehu konania menila svoje tvrdenia a vyjadrenia vždy potom, ako žalovaný
jej predchádzajúce tvrdenia vyvrátil. Žalobkyňa mení svoje výpovede, tvrdenia a vyjadrenia účelovo,
tieto si protirečia a sú vo vzájomnom rozpore a akékoľvek tvrdenia žalobkyne sú nedôveryhodné. Pokiaľ
žalobkyňa nesúhlasí s dôvodmi nedôveryhodnosti svedkyne a uvádza, že svedkyňa nevypovedala bez

vyzvania súdom, a teda že začala rozprávať až potom, ako bola vyzvaná, tak toto tvrdenie žalobkyne
sa nezakladá na pravde, nakoľko súd položil svedkyni otázku, či vie, o čom je toto konanie, na čo
svedkyňa začala vypovedať rovno vo veci a vysypala všetky pre žalobkyňu potrebné tvrdenia. Na otázku
súdu, odkiaľ svedkyňa vie, o čom je toto konanie, svedkyňa uviedla, že od dcéry - žalobkyne. Ažnásledne súd vyzval svedkyňu, aby súvisle opísala všetko, čo vie o predmete výsluchu. Žalovaný sa
stotožňuje s vyhodnotením svedkyne súdom ako nedostatočne hodnovernej, ako aj s konštatovaním
súdu, že svedkyňa začala vypovedať spontánne bez toho, aby bola oboznámená s predmetom

výsluchu. Zároveň nesúhlasí s názorom žalobkyne, že je celkom normálne, ak rodina rieši svoje
problémy a jej jednotliví členovia sa navzájom zdôverujú, a to najmä s poukazom na skutočnosť, že
žalobkyňa svoju matku navrhovala vypočuť ako svedka už na pojednávaní dňa 06.03.2019. Svedkyňa
vypovedala dňa 07.02.2023, a teda počas obdobia 4 rokov zdôverovania sa, si osvojovala informácie
a tvrdenia žalobkyne. To je možné vyhodnotiť ako ovplyvňovanie svedka, prinajmenšom to zakladá

nedôveryhodnosť tohto svedka. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní uvádza jednotlivé rozhodnutia súdov,
tak súd prvej inštancie rozhodoval aj v ich súlade, keďže k nedôveryhodnosti svedka viedli rozpory
vo výpovediach (rozpory vo výpovedi žalobkyne s výpoveďou svedkyne), ako aj medzi výpoveďami
a tvrdeniami svedkyne a protistrany a zároveň spochybnenie objektívnosti svedka nebolo iba na základe
ich rodinného vzťahu, ale aj na základe iných, objektívnych skutočností a dôkazov. Žalobkyňa viackrát
v priebehu konania uviedla, že časť peňazí pôžičky bolo z BSM a väčšia časť peňazí od rodičov

a svedkyňa tvrdila, že jej žalobkyňa povedala, že bez 100 eur mala našetrených 20.000 eur z darov,
čo je v značnom rozpore s tvrdením žalobkyne uvádzanom počas konania, keď žalobkyňa tvrdila, že
od matky dostala finančné prostriedky z vkladných knižiek vo výške 52.000 CZK, t. j. 2.093,40 eur a vo
výške 1.572,12 dolárov, t. j. 1.246,63 eur, teda nie v rozsahu 20.000 eur bez 100 eur. Žalobkyňa vo
vyjadrení zo dňa 04.04.2019 tvrdila, že v rámci dedičského konania po babke žalobkyne vyplatila mamin

podiel, pričom svedkyňa na pojednávaní dňa 07.02.2023 tvrdila, že žalobkyňa za ňu žiadne podiely
nevyplácala. Aj uvedené rozpory vo výpovediach žalobkyne a svedkyne vedú k nedôveryhodnosti
svedkyne. Rovnako sú rozpory vo výpovedi svedkyne a žalobkyne, keď napríklad svedkyňa uviedla,
že žalobkyni darovala české peniaze z kupónových knižiek, avšak tieto finančné prostriedky jej boli
vyplatené dňa 04.10.2012, tzn. viac ako dva roky po uzavretí zmluvy o pôžičke medzi žalobkyňou

a žalovaným. Svedkyňa tvrdila, že jej príjem bol spolu s manželovým 10.000 SKK, t. j. 331,94 eur,
že finančné prostriedky darovala rovným dielom všetkým štyrom deťom, pričom žalobkyni dávala
finančné prostriedky na Vianoce, narodeniny v sume 500 SKK, t. j. 16,60 eur, prípadne 1.000 SKK, t.
j. 33,19 eur a najvyššia jednorazová suma bola 50.000 SKK, t. j. 1.659,70 eur, z čoho je preukázané,
že svedkyňa nedarovala žalobkyni 20.000 eur. Naviac jednotlivé tvrdenia svedkyne sú zmätočné,

nekonkrétne, svedkyňa nevie ustáliť výšku jednotlivých darovaných súm, ani celkovú ich výšku, nevie
uviesť ani konkrétne časové obdobia, jednotlivé jej tvrdenia odporujú realite a sú nedôveryhodné. Pokiaľ
žalobkyňa poukazuje na systém RAVEN, ani tu svedkyňa požadované kritériá dostatočne nespĺňa,
naviac tento systém nie je pre súdy záväzný, ale aj v prípade použitia tohto systému, je to len nepatrná
časť v rámci vyhodnocovania dôveryhodnosti svedka a tento systém nie je jediným atribútom. Súd

vyhodnocuje vierohodnosť svedeckej výpovede s prihliadnutím na viacero atribútov vrátane vzťahu
svedka k stranám konania a prejednávanej veci, okolností, ktoré sprevádzali svedkovo vnímanie
sledovaných skutočností a na spôsob reprodukcie týchto skutočností, správanie svedka pri výsluchu,
vrátane poznatkov získaných na základe hodnotenia iných dôkazov. Pri svedeckej výpovedi platí, že
súd ju hodnotí podľa svojej voľnej úvahy, a to jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi.

Hodnotenie svedkyne súdom je v súlade so zásadami logiky a vychádza zo zisteného stavu veci.

6. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní uvádza, že súd sa mal zaoberať okolnosťami, za ktorých došlo k podpisu
zmluvy a že je zvláštne, že zmluvu podpisovala manželka ako veriteľ s SRO-čkou vtedajšieho manžela
ako dlžníkom a že to nebola náhoda alebo nevedomosť, tak sa jedná o jej špekulácie a dohady,

ktoré naviac nemajú vplyv na posúdenie danej veci, pričom je rovnako bežné, že v takýchto prípadoch
podpisuje zmluvu za jednu stranu ten manžel, ktorý nepodpisuje zmluvu za druhú zmluvnú stranu za
spoločnosť, a to len z jediného formálneho dôvodu, aby nebola podpísaná rovnako osobou za obe
zmluvné strany. Rovnako tvrdenie žalobkyne, že manželia obyčajne nespisujú zmluvu o pôžičke, je
špekulatívnym tvrdením, nakoľko na strane dlžníka vystupovala spoločnosť s ručením obmedzeným,

pre ktorú bola zmluva o pôžičke nevyhnutná kvôli riadnemu vedeniu účtovníctva. Uvedené je potvrdené
samotným účtovníctvom žalovaného, ktorý zmluvu o pôžičke riadne zaúčtoval. Pokiaľ žalobkyňa
s ohľadom na „miesto splnenia dlhu“ uvádza, že žalobou požadovaný dlh nebol dodnes zaplatený,
tak uvedené sa nezakladá na pravde, nakoľko celá finančná pôžička bola riadne splatená. Žalovaný
splatenie pôžičky riadne preukázal výpismi z účtu v banke. Podľa zmluvy o pôžičke sa dlžník zaväzuje

sumu vrátiť na bankový účet veriteľa. Nakoľko manžel žalobkyne bol v zmysle zákona veriteľom
predmetnej zmluvy o pôžičke, splnil svoj dlh dlžník aj v zmysle zmluvy, nakoľko bolo veriteľovi plnené
na jeho bankový účet. Požičaná suma bola poskytnutá z peňažných prostriedkov patriacich do BSM
a napriek tomu, že zmluvu o pôžičke uzavrela iba žalobkyňa, avšak so súhlasom manžela, vzniklana strane veriteľov zo zákona aktívna solidarita oboch manželov, ktorú nie je možné vylúčiť, a teda
veriteľmi danej pohľadávky boli zo zákona obaja manželia, na základe čoho sa dlžník mohol zbaviť
svojho záväzku splnením ktorémukoľvek z manželov – veriteľov, čo aj uskutočnil. Za veriteľa je v danom

prípade nevyhnutné považovať aj manžela žalobkyne. Aktívna solidarita manželov ako veriteľov je daná
zo zákona, keďže išlo o nakladanie s predmetom BSM. Takúto aktívnu solidarita nie je možné vylúčiť ani
dohodou manželov, ani právnym úkonom jedného z manželov. Aktívna solidarita znamená, že potom
každý z manželov sa môže domáhať samostatne svojím menom vydania celého predmetu plnenia, tu
vráteniapredmetupôžičky.Akdlžníkposkytneplneniemanželovi,ktorýnazmluvenebolzúčastnený,plní

tak solidárne oprávnenému. Žalovaný sa nestotožňuje so žalobkyninými výkladmi ustanovení zákona
týkajúcich sa miesta plnenia dlhu a žalovaný trvá na tom, že dlh bol v celom rozsahu splatený. Podľa
viacerých judikátov a súdnej praxe, ak je zmluva týkajúca sa veci patriacej do BSM uzatvorená len
jedným z manželov a táto je platná a dlžník zaplatí plnenie manželovi, ktorý nebol účastníkom zmluvy,
plní tak solidárne oprávnenému (rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo 305/1999, rozsudok NS ČR sp. zn.
22Cdo 3336/2006 a rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1509/1999). Aktívna solidarita potom má za

následok, že každý z manželov je oprávnený domáhať sa samostatne svojím menom vydania celého
predmetu BSM od tretej osoby a takéto plnenie prijať, povinnosťou dlžníka je toto plnenie ktorémukoľvek
manželovi v celom rozsahu poskytnúť. Tvrdenie žalobkyne, že dlh sa považuje za splnený výlučne
uhradením na bankový účet žalobkyne je vyvrátené a poskytnutím plnenia manželovi žalobkyne bol
dlh v celom rozsahu splatený. Finančná pôžička bola v celom rozsahu splatená a celá požičaná suma

vrátená. Na základe uvedeného žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil
a žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

7. K vyjadreniu žalovaného podala žalobkyňa písomné vyjadrenie (replika) v ktorom uviedla, že
vyjadrenie žalovaného považuje za účelové a spôsob akým chce žalovaný prekrútiť realitu. Žalobkyňa

by sa nikdy nedomáhala ochrany svojho práva na súde, ak by išlo o prostriedky patriace do
BSM. Za dôležité považuje samotné miesto plnenia uvedené v zmluve, ktorým bol bankový účet
žalobkyne. Žalovaný toto dohodnuté miesto plnenia vôbec nerešpektoval a všetko vyplatil na bankový
účet manžela žalobkyne (sebe) prostredníctvom niekoľkých splátok. Žalovaným uvádzaná judikatúra
ohľadom solidarity manželov, sa netýka miesta plnenia dlhu. Miesto plnenia dlhu zostáva zachované,

pričom však v tomto prípade nebolo. Pri výklade zmluvy treba vychádzať z prejavu vôle oboch strán
ako veriteľa, tak aj dlžníka. Z ich vôle vyplýva, že peniaze mali byť vrátené na účet žalobkyne. K zmene
miesta plnenia vôbec nedošlo, no napriek tomu boli peniaze vyplatené na účet manžela žalobkyne, resp.
konateľa žalovaného. Aj keď v zmluve ako veriteľ bola uvedená iba žalobkyňa a jej bankový účet ako
miesto plnenia, manžel žalobkyne si svojvoľne zmenil miesto plnenia na svoj bankový účet v absolútnom

rozpore s pôvodným zámerom, ktorý bol výslovne vyjadrený v samotnej zmluve. Takéto konanie nemôže
byť predmetom právnej ochrany. Žalovaný tiež vo svojom vyjadrení uvádza, že "dlh mal byť v zmysle
zmluvy vrátený na bankový účet veriteľa, pričom žalobkyňa za veriteľa považuje len žalobkyňu, s čím
nie je možné súhlasiť", avšak k tomuto neuvádza žiadnu právnu argumentáciu. V danom prípade bolo
dohodnuté osobitné miesto plnenia. Dlžník je povinný rešpektovať miesto plnenia uvedené v zmluve, aj

samotný Občiansky zákonník podrobne upravuje, kde sa má plniť ako dôležitú súčasť kontraktačných
náležitostí. Dlžník si nemôže sám meniť miesto plnenia. K zmene miesta plnenia nedošlo. Tvrdenia
žalobkyne sú od počiatku v súlade s uzatvorenou zmluvou o pôžičke, pričom tieto tvrdenia potvrdzuje
aj svedecká výpoveď matky žalobkyne. Žalovaný tiež dosiaľ nikde neuviedol, prečo zvolil práve tento
spôsob pôžičky, ak mali byť finančné prostriedky spoločné z BSM. Ak žalovaný tvrdí, že zmluva bola

uzatvorená z dôvodu riadneho vedenia účtovníctva, mohol v zmluve uviesť ako veriteľa súčasne aj
manžela žalobkyne, aby celú vec vyjasnil. Pohľadávka bola taktiež vedená v účtovníctve žalovaného
ako nesplatená. Zmluva bola vyhotovená, tak ako je, práve kvôli tomu, že nešlo o prostriedky z BSM,
a ak žalovaný tvrdí niečo iné, tak len účelovo zavádza s cieľom poškodiť žalobkyňu. Žalobkyňa si dlhé
roky šetrila a odkladala peniaze, ktoré dostávala, manžel ich od nej žiadal, že ich potrebuje do svojej

spoločnosti, tak sa dohodli, že mu ich požičia. Chcela mať istotu, že jej to vráti na jej účet, urobila aj
zmluvu, aby mala istotu, že jej ich vráti. Manžel ich však akože vracal sám sebe na svoj účet v rozpore so
zmluvou.Ajnapriektomu,žejetusolidaritamanželov,zmluvnoustranouvzmluvenastraneveriteľabola
iba žalobkyňa a miesto plnenia jej účet. Pokiaľ ide o zaujatosť svedkyne (matky žalobkyne), neutralita
je iba jedným z viacerých kritérií na posúdenie hodnovernosti a rodinný vzťah sám o sebe ešte nemôže

svedka diskreditovať. Prvoinštančný súd nerozhodol vo veci správne, a preto žalobkyňa navrhovala, aby
odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie a žalobkyni prizná náhradu trov konania.8.Kvyjadreniužalobkynepodalžalovanýpísomnévyjadrenie(duplika),vktoromuviedol,žestvrdeniami
žalobkyne ohľadom miesta splnenia dlhu sa nestotožňuje, nakoľko sú účelové a tieto tvrdenia žalobkyňa
neuvádzala v predchádzajúcom konaní. Žalobkyňa za dôležité považuje samotné miesto plnenia

v zmluve, ktorým bol bankový účet žalobkyne. Toto tvrdenie však nie je pravdivé, pretože v zmluve
o pôžičke nie je ako miesto plnenia dlhu uvedený bankový účet žalobkyne, ale bankový účet veriteľa,
pričom veriteľom pohľadávky zo zmluvy o pôžičke boli zo zákona obaja manželia, na základe čoho
sa dlžník mohol zbaviť svojho záväzku jeho splnením ktorémukoľvek z manželov – veriteľov, čo aj
uskutočnil. V samotnej zmluve o pôžičke nebol bankový účet nijakým spôsobom bližšie špecifikovaný.

Žalobkyňa vo vyjadrení uvádza, že nepopiera judikatúru ohľadom solidarity manželov, ale popiera
splneniedlhunaúčetmanželažalobkyne,čojevrozporeslogikou,akoajvrozporesosamotnýmúčelom
solidarity manželov Aktívna solidarita znamená, že každý z manželov sa môže domáhať samostatne
svojim menom vydania celého predmetu plnenia, tu vrátenia predmetu pôžičky. Ak dlžník poskytne
plnenie manželovi, ktorý na zmluve nebol zúčastnený, plní tak solidárne oprávnenému. Plnením dlžníka
na bankový účet manžela žalobkyne, došlo k plneniu v zmysle zmluvy a v zmysle platných právnych

predpisov. Z prejavu vôle uvedenej v zmluve o pôžičke nevyplýva, že peniaze mali byť vrátené na
bankový účet žalobkyne, ale na bankový účet veriteľa, ktorým sú solidárne obaja manželia, teda na účet
niektorého z manželov. Na uvedené nemá vplyv, že na zmluve bola uvedená len žalobkyňa, nakoľko
veriteľmi sú obaja manželia. Rovnako ako miesto plnenia nebol uvedený bankový účet žalobkyne,
ale bankový účet veriteľa, ktorým sú obaja manželia. V zmluve o pôžičke nebol žiaden bankový účet

konkretizovaný ani špecifikovaný. Naviac, aj v prípade, ak by dlžník splnil dlh veriteľovi na iné miesto
plnenia, nezakladá to nesplnenie dlhu. V zmysle súdnej praxe, pokiaľ ide o plnenie na inom mieste ako
na mieste dohodnutom, v zásade zakladá veriteľovi právo odmietnuť prijať plnenie týmto spôsobom
a urobiť jednostranný právny úkon v tomto smere. Ak však veriteľ plnenie od povinného prijal, čo bolo
nepochybne jeho právo, nemôže sa veriteľ domáhať, aby takéto splnenie dlhu nebolo akceptované

a dlh bol považovaný za nesplnený. Každý z manželov je oprávnený domáhať sa samostatne svojím
menom vydania celého predmetu BSM od tretej osoby a takéto plnenie prijať, povinnosťou dlžníka je toto
plnenie ktorémukoľvek manželovi v celom rozsahu poskytnúť, a teda poskytnutím plnenia žalovaného
manželovi žalobkyne s úmyslom a cieľom splnenia jeho povinnosti zaplatiť dlh zo zmluvy o pôžičke
a prijatím plnenia manželom žalobkyne ako veriteľom, došlo k splneniu dlhu. V zmysle uvedeného došlo

k splateniu záväzku žalovaného zo zmluvy o pôžičke v celom rozsahu. Ďalej žalovaný uviedol, že nie
je pravdivé tvrdenie, že zmluva bola vyhotovená tak, ako je z dôvodu, že nešlo o prostriedky z BSM
a žalovaný zavádza s cieľom poškodiť žalobkyňu. Skutočnosť, že sa jednalo o prostriedky z BSM bola
v konaní jednoznačne preukázaná. Túto skutočnosť uvádzala aj sama žalobkyňa od začiatku konania.
Ďalšie v replike žalobkyňou uvedené tvrdenia sú nepravdivé a účelové. Napokon žalobkyňa neuvádza

žiadne nové argumenty, v konečnom dôsledku nepopiera tvrdenia žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu, na
ktorých žalovaný zotrváva.

9. K vyjadreniu žalovaného podala žalobkyňa ďalšie písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že súd mal
za to, že dlh je splnený s poukazom na solidaritu na strane veriteľa. Vec však nesprávne právne posúdil,

mal sa zaoberať platnosťou konania žalovaného, ktorý jednostranne zmenil miesto plnenia dohodnuté
v zmluve. Tiež mal posúdiť to, aký bol úmysel strán pri uzatváraní zmluvy, či mali na mysli, že peniaze
majú byť vrátené len žalobkyni, alebo obom manželom (prípadne hociktorému z nich). Žalobkyňa od
začiatku konania tvrdí stále to isté a to, že peniaze z pôžičky jej žalovaným neboli doteraz vrátené. Nejde
teda o nové skutkové tvrdenie, ale o právne posúdenie. V konaní je potrebné vyriešiť otázku, aký úmysel

mali strany v čase uzatvárania zmluvy ohľadom miesta plnenia a tiež platnosť zmeny miesta plnenia
zo strany dlžníka. To, že ide o solidaritu na strane veriteľa (z titulu manželstva) nezakladá žalovanému
právojednostrannezmeniťmiestoplneniaavyplatiťsitovlastnémukonateľovi.Manželiaobyčajnemedzi
sebou nerobia zmluvy, žalobkyni však záležalo, aby sa jej peniaze vrátili a peniaze chcela vrátiť na svoj
účet, s čím dlžník pri podpise zmluvy súhlasil. Nemôže teraz tvrdiť, že to mohol vrátiť aj na účet svojho

konateľa a žalobkyni to vrátiť nemusí.

10. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1
CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. g/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnutérozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať

alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel
k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je
vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387

ods. 1 a 2 CSP.

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah napadnutého rozhodnutia a
uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobkyne bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol na základe
vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci vecne správne, pokiaľ žalobu
žalobkyne o zaplatenie sumy 23.500 eur s príslušenstvom titulom vrátenia peňažnej pôžičky v celom

rozsahu zamietol ako nedôvodnú dôvodiac, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala,
že požičaná peňažná suma bola poskytnutá z jej výlučného vlastníctva, a to ani jej časť, keď jednak
výpoveď svedkyne – matky žalobkyne súd vyhodnotil za zmätočnú a nedôveryhodnú, tiež vzhľadom na
to, že žalobkyňa počas viac ako 6 rokov trvajúceho sporu ani raz neuviedla konkrétne tvrdenie ohľadom
výšky časti pôžičky z jej výlučného vlastníctva; v dôsledku čoho súd považoval požičané peňažné

prostriedky za prostriedky poskytnuté z BSM, preto manžel žalobkyne ako solidárny veriteľ mal právo
uzatvoriť so žalovaným Dodatok č. 1, ktorým došlo k predĺženiu doby splatnosti tejto pôžičky a tiež
dlžník – žalovaný mal na výber, ktorému z manželov predmetnú pôžičku vráti, pričom nebolo sporné,
že žalovaný plnil svoj dlh postupne manželovi žalobkyne, a to riadne a včas, čím záväzok žalovaného
zo zmluvy o pôžičke zanikol splnením.

13. Žalobkyňa v podanom odvolaní s rozhodnutím súdu prvej inštancie nesúhlasila a namietala
predovšetkým, že súd dospel k nesprávnemu záveru, že peňažné prostriedky nepatrili do výlučného
vlastníctva žalobkyne, čo žalobkyňa preukazovala aj výsluchom svedkyne - matky žalobkyne, ktorej
výpoveď však súd pri rozhodovaní nevzal do úvahy, pretože posúdil túto svedkyňu ako nevierohodnú

a jej výpoveď za zmätočnú. Dôvodila, že vzhľadom na príbuzenský pomer žalobkyne a svedkyne je len
prirodzené, že svedkyňa o tomto dlhé roky trvajúcom spore žalobkyne vedela, pričom však vypovedala
pod prísahou. Hodnotenie svedkyne mal súd vykonať komplexnejšie a jej výpoveď vyhodnotiť za
dôveryhodnú. Ďalej dôvodila, že súd neskúmal všetky okolnosti uzavretia zmluvy o pôžičke, pričom mal
prihliadnuť na to, že ak by išlo o prostriedky z BSM, vystupovali by na strane veriteľa v zmluve obaja

manželia. Dôvodila, že manželia obyčajne nespisujú zmluvy o pôžičke a ak by išlo o spoločné peniaze,
manželovi nič nebránilo, aby tieto peniaze z trezora vybral a vložil na účet svojej spol. s r.o. Žalobkyňa
mala tiež za to, že dlh nebol vrátený, pretože nebol splatený v dohodnutom mieste plnenia, ktorým bol
účet veriteľa a nakoľko v zmluve bola ako veriteľ označená iba žalobkyňa, mohol byť dlh splatený iba
na jej účet a nie na účet jej manžela.

14. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku zaplatenie sumy 23.500
eur s príslušenstvom titulom vrátenia peňažnej pôžičky, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny
záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s

poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na
výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových
alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:

15. Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí č. k. 25Co/220/2019-254 zo dňa
14.12.2020 vyslovil v predmetnej veci právny záver podľa ktorého ak žalobkyňa poskytla pôžičku zo
svojho výlučného majetku nepatriaceho do BSM, nešlo by o nakladanie so spoločnou vecou a na
poskytnutie takejto pôžičky nebol potrebný súhlas druhého manžela, pričom veriteľkou zo zmluvy

o pôžičke by bola výlučne žalobkyňa, v ktorom prípade sa dlžník mohol zbaviť svojho dlhu iba splnením
dlhu žalobkyni. Ak však žalobkyňa poskytla pôžičku žalovanému z peňažných prostriedkov patriacich
do BSM, bol v zmysle ust. § 145 ods. 1 OZ vzhľadom na výšku poskytnutých prostriedkov 23.500 eur
na poskytnutie pôžičky potrebný súhlas aj druhého manžela, ktorý v tomto prípade daný bol, pretožemanžel žalobkyne pri uzatváraní daného právneho úkonu konal za žalovaného na strane dlžníka, teda
by takýto právny úkon neuzavrel, ak by s poskytnutím peňažných prostriedkov z BSM žalovanému
nesúhlasil. Ďalej platí, že ak bola pôžička poskytovaná z prostriedkov patriacich do BSM, vznikla na

strane veriteľa zo zákona aktívna solidarita oboch manželov, čo znamená, že ak by aj takúto zmluvu
o pôžičke z prostriedkov z BSM uzavrela ako veriteľka len žalobkyňa so súhlasom jej manžela, stali sa
zo zákona veriteľmi danej pohľadávky obaja manželia a dlžník sa teda mohol zbaviť svojho záväzku
jeho splnením ktorémukoľvek z manželov. Ak veriteľkou zo zmluvy o pôžičke bola výlučne žalobkyňa, je
uzavretý Dodatok č. 1 absolútne neplatným právnym úkonom, pretože manžel žalobkyne v tom prípade

nebol účastníkom daného zmluvného vzťahu ako veriteľ. Ak boli veriteľmi obaja manželia solidárne,
chýbavtomprípade,nakoľkonešloobežnúvec,súhlasžalobkynesuzavretímDodatkuč.1,tedaprávny
úkon by bol relatívne neplatný (žalobkyňa sa však relatívnej neplatnosti Dodatku č. 1 nedovolala, pozn.).
Na týchto svojich právnych záveroch odvolací súd nemá dôvod nič meniť. Ako tiež už odvolací súd
uviedol vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, podstatným v predmetnej právnej veci bolo vyhodnotiť,
či išlo v danom prípade o pôžičku peňažných prostriedkov z BSM žalobkyne a jej manžela, alebo

o pôžičku peňažných prostriedkov patriacich do oddeleného majetku žalobkyne. Za týmto účelom bola
vec vrátená na ďalšie konanie súdu prvej inštancie, a teda v ďalšom konaní bolo úlohou žalobkyne, ako
nositeľky dôkazného bremena ohľadom tvrdenia, že finančné prostriedky, ktoré poskytla žalovanému,
boli v jej výlučnom vlastníctve, preukázať náležite toto svoje skutkové tvrdenie.

16. Súd prvej inštancie však na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že žalobkyňa toto svoje
dôkazné bremeno neuniesla a odvolací súd sa s týmto jeho záverom stotožňuje. Súd prvej inštancie
správne poukázal na to, že od uzatvorenia manželstva dňa 08.12.1990 až do právoplatnosti rozsudku
orozvodeichmanželstva,patrilovšetko,čomôžebyťpredmetomvlastníctvaačonadobudolktorýkoľvek
z manželov do ich bezpodielového spoluvlastníctva, okrem zákonom stanovených výnimiek, a to vecí

získaných dedičstvom, darom, alebo vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo
výkonu povolania len jedného z manželov, alebo vecí vydaných v reštitúcii. Podľa žalobkyne potom mali
predstavovať peňažné prostriedky, ktoré pôžičkou poskytla žalovanému, dary od jej rodičov, z ktorého
dôvodu tieto peňažné prostriedky patrili do jej výlučného vlastníctva a nie do BSM. Žalobkyňa na
preukázanie tejto skutočnosti navrhla výsluch svedkyne, svojej matky, pri hodnotení výpovede ktorej

však súd prvej inštancie zohľadnil jej príbuzenský vzťah so žalobkyňou, na základe ktorého usúdil, že
bolo v záujme svedkyne vypovedať v prospech žalobkyne a ďalej zohľadnil aj to, že svedkyňa začala
spontánne vypovedať o predmete výsluchu ešte skôr ako bola o predmete výsluchu súdom vôbec
poučená a pred tým, ako jej boli kladené otázky, čím bola podľa súdu spochybnená jej hodnovernosť.
Pokiaľ ide o obsah výpovede tejto svedkyne, jej výpoveď k pôvodu peňažných prostriedkov bola

podľa súdu zmätočná, a to ako ohľadom výšky, tak ohľadom časového určenia darovania peňažných
prostriedkov žalobkyni. Žalobkyňa s vyhodnotením svedkyne za nevierohodnú nesúhlasila a dôvodila,
že je len prirodzené, že vzhľadom na rodinný vzťah medzi svedkyňou a žalobkyňou, mala svedkyňa za
tie roky vedomosť o predmete tohto konania a žiadala, aby súd túto svedkyňu hodnotil komplexnejšie
s poukazom na systém RAVEN, podľa ktorého je matka žalobkyne svedkyňou dôveryhodnou, ktorá

svedčí o udalostiach z prvej ruky, pričom z výpovede nemá žiadny osobný prospech a podľa žalobkyne je
aj svedkom neutrálnym, pretože aj keď je rodinným príslušníkom žalobkyne, nebola preukázaná žiadna
ďalšia taká okolnosť, ktorá by ju ako svedkyňu diskvalifikovala.

17. K posudzovaniu vierohodnosti matky žalobkyne je potrebné uviesť, že naša procesná právna úprava

žalobkyňou uvádzaný systém „RAVEN“ nepozná, avšak samotná súdna prax vytvorila kritériá, na ktoré
pri hodnotení svedka prihliada, a to predovšetkým prihliada na vzťah svedka k sporovým stranám
aprejednávanejveci,akájejehorozumováaduševnáúroveň,okolnosti,ktorésprevádzalijehovnímanie
skutočností, o ktorých vypovedá, spôsob reprodukcie týchto skutočností a správanie sa svedka pri
výsluchu – teda jeho presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a pod.

a súd prihliada tiež k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov, t. j. do akej miery
je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi vykonanými v konaní, či im odporuje, prípadne
či sa vzájomne dopĺňajú. K záveru o nevierohodnosti svedka spravidla vedú napr. závažné rozpory
v jeho vlastných výpovediach, či medzi jeho výpoveďou a tvrdeniami strany v konaní. Príbuzenský vzťah
svedka k sporovej strane sám o sebe neznamená nespôsobilosť svedka svedčiť o okolnostiach, ktoré

vnímal o skutočnostiach, ktoré tvoria predmet výsluchu, avšak súd takúto okolnosť berie do úvahy pri
hodnotení svedkovej výpovede.18. V danom prípade súd prvej inštancie dospel k záveru, že výpoveď matky žalobkyne nebola
dostatočne hodnoverná, a to s ohľadom na jej príbuzenský vzťah k žalobkyni, kedy súd zohľadnil
záujem matky na výsledku konania v prospech dcéry – žalobkyne a tiež so zreteľom na správanie sa

žalobkyne pri výsluchu, keď súd poukázal najmä na to, že ešte pred poučením súdu začala svedkyňa
spontánne vypovedať o predmete výsluchu a napokon súd prihliadol aj na zmätočný obsah jej výpovede.
Odvolací súd má za to, že na všetky tieto okolnosti súd prvej inštancie prihliadal dôvodne a v ich
súhrne potom správne vyhodnotil výpoveď svedkyne za nevierohodnú. V konkrétnostiach odvolací súd
poukazuje tiež na to, že svedkyňa hneď na začiatku svoje výpovede bez váhania tvrdila, že žalobkyňou

žalovanému požičané peniaze mala jej dcéra jednoznačne nasporené z darov od rodičov avšak toto
uvedené tvrdila bez toho, aby uvádzala ďalšie konkrétne okolnosti, ktoré sú predpokladom takého jej
tvrdenia, a teda o tom, kedy presne a v akých sumách rodičia dcére za aké dlhé obdobie peňažné
prostriedky darovali tak, aby tieto prostriedky celkovo ku dňu uzavretia zmluvy o pôžičke predstavovali
požičanú sumu práve 23.500 eur, ďalej bez toho aby svedkyňa uvádzala skutočnosti o tom, ako jej
dcéra tieto peniaze sporila, teda ako konkrétne s darovanými peniazmi po každé naložila, t. j. či si

ich nevyhnutne po každé odkladala a akým spôsobom ich šetrila, alebo či ich aj míňala na vlastné
potreby, pre potreby rodiny, alebo na financovanie nákladnejších výdavkov, resp. ako vôbec rodina
žalobkyne finančne hospodárila. Svedkyňa sama uzavrela, že všetky žalobkyňou požičané peniaze
žalovanému boli len z darov od rodičov, pričom neuviedla odkiaľ a ako má o tejto okolnosti vedomosť,
pretože len samotnú skutočnosť, že svedkyňa darovala finančné prostriedky žalobkyni neznamená, že

žalobkyňa sumu 23.500 eur nasporila práve z týchto finančných darov a že práve sumu nasporenú
z finančných darov požičala darovanému Žalobkyňa si totiž za trvania manželstva mohla odkladať
a sporiť aj peňažné prostriedky patriace do BSM, teda napríklad svoj príjem, či peniaze od manžela,
alebo iné príjmy ich domácnosti. Ani samotná žalobkyňa pritom na začiatku konania sama jednoznačne
neuvádzala,ževšetkypožičanéfinančnéprostriedkyboliušetrenézdarovodjejrodičov.Tiežjepotrebné

prihliadnuť na to, že svedkyňa nevedela uviesť časové súvislosti poskytnutia jednotlivých finančných
darov k dátumu poskytnutia pôžičky žalobkyňou žalovanému. Svedkyňa nedostatočne tiež vysvetlila
skutočnosť, ako z príjmu 10.000 SKK mesačne, dokázali s manželom viesť domácnosť, šetriť peniaze
a tieto rozdeľovať medzi štyri svoje deti tak, aby žalobkyňa z toho ušetrila 23.500 eur. Tiež je zrejmý
rozpor medzi výpoveďou svedkyne a tvrdením žalobkyne, keď žalobkyňa tvrdila, že v dedičskom konaní

po jej babke, sa žalobkyňa s mamou a súrodencami dohodli na vzájomnom vyporiadaní dedičstva tak,
že žalobkyňa vyplatila mamin podiel a súrodenci jej splatili ich časť podielu, ktorý bude v budúcnosti
žalobkyňa po mame dediť. Na druhej strane svedkyňa uviedla opak a to, že jej dcéra nevyplácala za ňu
dedičské podiely jej súrodencov s tým, že keď zomrela jej mama, jeden brat sa vzdal výplaty v prospech
svedkyne a druhého brata sumou 20.000 eur vyplatila, ktorú sumu svedkyňa mala našetrenú. Takisto

svedkyňa najprv poprela, že by na chalupu kúpili žalobkyňa s manželom kuchynskú linku, následne
však svoje vyjadrenie zmenila a potvrdila, že kuchynskú linku na chalupu kúpili oni. Z toho vyplýva, že
boli zistené rozpory nielen medzi výpoveďou svedkyne a žalobkyne ktorá jej výsluch na svoju podporu
navrhovala, ale aj rozpory v rámci výpovede samotnej svedkyne. Je pravda, ako uvádzala žalobkyňa
v odvolaní, že je potrebné prihliadnuť aj na vyšší vek svedkyne a tiež že je normálne, že si v rámci rodiny

jej členovia vypomáhajú aj finančne, pričom si svedkyňa nemusí vybavovať presné dátumy a čiastky,
ktoré dcére darovala. Avšak ak výpoveď svedkyne má byť hlavným dôkazom žalobkyne o tom, že
z darov rodičov si našetrila počas trvania manželstva sumu práve 23.500 eur predstavujúcich tak jej
oddelené vlastníctvo, bolo potrebné, aby svedkyňa precízne a nepochybne o týchto skutočnostiach
vypovedala. Jej výpoveďou teda aj podľa odvolacieho súdu žalobkyňa jednoznačne nepreukázala, že

práve z priebežných finančných darov od rodičov si žalobkyňa počas trvania manželstva našetrila sumu
23.500 eur. Výpoveď svedkyne teda neobstojí nielen pre jej nedostatočnú hodnovernosť, ale aj pre
nedostatočnú preukaznosť skutočností, ktoré mala žalobkyňa jej výpoveďou preukázať. Tu je potrebné
uviesť, že hoci súd prvej inštancie vyhodnotil výpoveď matky žalobkyne za nevierohodnú, napriek tomu
sa zaoberal aj obsahom jej výpovede, pričom dospel tiež k záveru, že jej výpoveď bola zmätočná.

Skutočne z obsahu jej výpovede nie je možné jednoznačne ustáliť zásadnú otázku, ktorá mala byť jej
výpoveďou preukázaná a to, celkovú sumu finančných darov, ktoré mali rodičia poskytnúť žalobkyni za
trvania manželstva žalobkyne do dátumu poskytnutia pôžičky žalobkyňou. Táto skutočnosť výpoveďou
svedkyne preukázaná nebola. Vyplynulo z nej iba to, že s manželom pri príležitosti rôznych sviatkov
darovávali žalobkyni peňažné prostriedky v rôznej výške a skutočnosť, že žalobkyňa si mala počas

trvania manželstva nejaké peňažné prostriedky šetriť, pričom mala ušetriť sumu až 20.000 eur.

19. Úlohou žalobkyne bolo v spore preukázať, že celková v konaní požadovaná peňažná suma 23.500
eur bola z jej výlučných finančných prostriedkov. To obnášalo jednoznačne preukázať, že ich nadobudlaspôsobom, ktorý vylučuje ich nadobudnutie do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (t. j. dedením,
darom, reštitúciou a pod.) ako aj presnú celkovú výšku takto do výlučného vlastníctva žalobkyne
nadobudnutých finančných prostriedkov. Zároveň to vyžadovalo žalobkyňou preukázať, že prostriedky,

ktoré takto nadobudla do výlučného vlastníctva, za trvania manželstva nespotrebovala, ale ich skutočne
ušetrila a napokon tiež, že práve a len tieto svoje výlučné finančné prostriedky použila na poskytnutie
pôžičky žalovanému. Žalobkyňa však dôkazné bremeno o týchto skutočnostiach vôbec neuniesla.

20. Uzavretím manželstva vzniká medzi manželmi bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, ktoré

vychádza zo zásady, že všetok majetok, ktorý manželia nadobudnú za trvania manželstva, je ich
spoločným vlastníctvom. Predmetom bezpodielového spoluvlastníctva sa stávajú nielen nadobudnuté
hmotné veci, ale aj príjmy manželov, výnosy z podnikania, ako aj výnosy z oddeleného majetku
jedného z manželov, prípadne iné majetkové hodnoty. Ak sa už raz vec stane súčasťou bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, nemôže neskôr zmeniť právny režim a prejsť do výlučného majetku jedného
z manželov, teda bezpodielové spoluvlastníctvo sa nemôže pretransformovať na individuálny majetok

jedného z manželov, ani keby s tým obaja manželia súhlasili.

21. Nie je vylúčené, aby aj za trvania bezpodielového spoluvlastníctva nadobúdal jeden z manželov veci
do svojho výlučného vlastníctva, pričom ide o režim už vyššie spomenutých štyroch druhov vecí v zmysle
§ 143 OZ, ktoré nepatria do BSM, a to veci získané 1. darom, 2. dedičstvom, 3. v rámci reštitúcie, 4.

či slúžiace osobnej potrebe alebo výkonu povolania jedného z manželov. V danom prípade žalobkyňa
dôvodila, že predmetné finančné prostriedky nadobudla do svojho výlučného vlastníctva darom. Avšak
ani v tomto smere nebola žalobkyňa v priebehu konania konzistentná a opakovane menila svoje
tvrdenia. Vo vyjadrení k odporu zo dňa 14.07.2017 (č. l. 67 spisu) žalobkyňa uvádzala, že časť pôžičky
bola poskytnutá z jej úspor patriacich do BSM a väčšina prostriedkov bola poskytnutá z finančných

prostriedkov, ktoré jej darovala matka, keď rušila vkladné knižky. Tu bolo pritom v konaní preukázané,
že jej matka zrušila vkladné knižky až v roku 2012, t. j. až dva roky po poskytnutí predmetnej pôžičky
z roku 2010. Zároveň je tu rozpor medzi pôvodným tvrdením žalobkyne, že jej finančné prostriedky
poskytla matka po zrušení jej vkladných knižiek a tvrdením svedkyne, že si žalobkyňa ušetrila požičanú
peňažnú sumu z priebežných finančných darov poskytovaných rodičmi žalobkyne k rôznym sviatkom

počas trvania manželstva. Na pojednávaní dňa 24.06.2019 (č. l. 166 spisu) žalobkyňa pri svojom
výsluchu zopakovala, že časť peňazí mala našetrené od rodičov a časť boli zarobené. Z uvedeného
je zrejmé, že žalobkyňa sama opakovane potvrdila, že bližšie neurčená časť poskytnutej pôžičky bola
z predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nakoľko pokiaľ aj žalobkyňa počas trvania
manželstva usporila peňažné prostriedky patriace do BSM, resp. svoje príjmy, ktoré však patrili do

BSM, iba ich šetrením samotnou žalobkyňou nedošlo k ich pretransformovaniu na jej výlučné finančné
prostriedky, ale tieto napriek tomu, že si ich žalobkyňa osobitne odkladala, ostali súčasťou BSM. Až
na poslednom pojednávaní dňa 07.02.2023 (č. l. 344 spisu) žalobkyňa uviedla, že mamou darované
peniaze, ktoré si ušetrila, predstavovali sumu plus - mínus 20.000 eur a zbytok boli jej našetrené, keď
ani tu žalobkyňa neuviedla, z čoho ich našetrila. Žalobkyňa teda zmenila svoje pôvodné tvrdenie, že

tieto finančné prostriedky jej matka darovala, keď rušila vkladné knižky, pričom na tomto pojednávaní
žalobkyňa začala tvrdiť, že si tieto peniaze roky šetrila od mamy a od babičky. Tvrdenia žalobkyne
ohľadom darovania jej peňažných prostriedkov tak boli nielen rozporné ale aj nejednoznačné.

22. Na základe uvedeného odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa

v spore na základe svojich skutkových tvrdení, ako aj navrhnutým dokazovaním - svojou výpoveďou,
predloženými listinnými dôkazmi, ako ani na základe výpovede svojej matky nepreukázala, že mala
nasporené výlučné peňažné prostriedky poskytnuté z darov od svojich rodičov, resp. matky, v akej boli
konkrétnej výške a že práve zo sumy týchto výlučných peňažných prostriedkov alebo z konkrétnej časti
poskytla pôžičku žalovanému. Preto nezostávalo súdu iné ako prijať záver, že peňažné prostriedky

nasporené žalobkyňou počas manželstva, patrili do BSM. Potom pokiaľ žalobkyňa poskytla pôžičku
žalovanému z prostriedkov patriacich do BSM, stali sa veriteľmi tejto pohľadávky obaja manželia, čo
znamená, že dlžník sa mohol zbaviť svojho záväzku jeho splnením ktorémukoľvek z manželov.

23. Neobstojí ani obrana žalobkyne v odvolaní, že treba prihliadnuť na okolnosti podpisu zmluvy, že

teda zmluvu podpísala s dlžníkom – obchodnou spoločnosťou jej manžela žalobkyňa ako veriteľ sama
a že na strane veriteľov neboli v zmluve obaja, čo má podľa žalobkyne dokazovať, že manželia vedeli,
že nešlo o spoločné peniaze. Samotná skutočnosť, že zmluvu podpísala ako veriteľ len žalobkyňa,
nijako nepreukazuje, že by malo ísť o jej výlučné peňažné prostriedky, takúto skutočnosť manželia anineuviedli do zmluvy, pričom jej uzavretím bola zo zákona založená aktívna solidarita manželov ako
veriteľov. Takisto neobstojí ani tvrdenie žalobkyne, že manželia obyčajne nespisujú zmluvy o pôžičke,
pretože predmetná zmluva tu ani nebola uzavretá medzi manželmi, ale dlžníkom je subjekt odlišný od

manžela žalobkyne, a to obchodná spoločnosť Qenti, s. r. o. Pokiaľ žalobkyňa dôvodila, že ak malo ísť
o prostriedky z BSM, mal si teda jej manžel sám vložiť prostriedky na účet s. r. o., tak je potrebné uviesť,
že vloženie prostriedkov z BSM na účet spoločnosti manželom žalobkyne bez ďalšieho, by neobstálo
z účtovného hľadiska. Žalovaný pritom uvádzal, že z účtovného hľadiska viedol pôžičku ako záväzok
voči jedinému spoločníkovi spoločnosti.

24. Napokon posledným odvolacím argumentom žalobkyne bolo, že dlh nebol riadne splnený, nakoľko
v zmluve o pôžičke sa zmluvné strany dohodli, že dlh je potrebné plniť na bankový účet veriteľa, pričom
veriteľom je v zmluve označená iba žalobkyňa, preto dlžník vzhľadom na dohodnuté miesto plnenia dlhu
(§ 567 ods. 2 OZ) nemohol dlh splniť na bankový účet jej manžela. Navyše keďže žalobkyňa poskytla
žalovanému prostriedky zo svojho účtu, tento mal vedomosť o čísle jej bankového účtu.

25. Miesto plnenia je rozhodujúce z toho hľadiska, či dlžník riadne splnil dlh (§ 559 ods. 2 OZ). Plnenie
na nesprávnom mieste zakladá omeškanie dlžníka (§ 517 ods. 1 OZ) a oprávňuje tiež veriteľa odmietnuť
prijatie dlhu. Ako však už bolo uvedené v rámci právneho posúdenia veci, nakoľko dokazovaním bolo
preukázané, že išlo o poskytnutie peňažných prostriedkov patriacich do BSM, veriteľmi tejto pohľadávky

aj v prípade, že zmluvu uzavrela s dlžníkom iba žalobkyňa, avšak so súhlasom svojho manžela,
boli zo zákona obaja manželia. Dlžník sa teda mohol zbaviť svojho záväzku splnením ktorémukoľvek
z manželov. V čl. II. Zmluvy o pôžičke sa vyslovene uvádza, že dlžník sa zaväzuje vrátiť dlžnú sumu na
bankovýúčetveriteľa.Bližšiašpecifikáciasatohtoúčtusavzmluveneuvádza,akomiestoplneniajeteda
len všeobecne uvádzaný bankový účet veriteľa. Zo zákona boli veriteľmi pohľadávky z tejto zmluvy obaja

manželia, preto aj bankový účet manžela žalobkyne bol v tomto prípade relevantným miestom splnenia
dlhu. Žalovaný pritom v konaní predložil príslušné potvrdenia o pripísaní jednotlivých platieb na bankový
účet manžela žalobkyne. Pohľadávka manželov patriaca do BSM z predmetnej zmluvy o pôžičke, tak
bola účinne splnená aj jej plnením na bankový účet manžela žalobkyne (§ 567 ods. 2 OZ), s ktorým
dlžník zmluvu neuzavrel a ktorý manžel žalobkyne plnenie dlhu na svoj účet neodmietol, ale ho prijal.

Pokiaľ potom žalobkyňa až v odvolacom konaní po uplynutí lehoty na podanie odvolania dôvodí, že
úmyslomstránpriuzatváranízmluvybolo,abybolipeňažnéprostriedkyvrátenéžalobkyni,takidejednak
o neprípustnú novotu v odvolacom konaní (§ 366 CSP), na ktorú odvolací súd nemôže prihliadať, navyše
ohľadom tohto skutkového tvrdenia žalobkyne platí rovnako, ako bolo vyššie uvedené, že žalobkyňa toto
svoje skutkové tvrdenie nepreukázala, neuniesla v tomto smere dôkazné bremeno existencie takejto

vôle zmluvných strán zmluvy o pôžičke, pričom žalobkyňa v konaní ani nenavrhla relevantné dôkazy,
ktorými by uvedenú skutočnosť chcela preukázať. Z postoja žalovaného od začiatku konania, že išlo
o prostriedky z BSM, ktoré boli účinne vrátené na účet manžela žalobkyne pritom vyplýva, že s takýmto
výkladom vôle zmluvných strán zmluvy o pôžičke nesúhlasí.

26. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, po vyčerpaní uplatnených odvolacích dôvodov,
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

27. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

28. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,
ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

29. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

30. O náhrade trov tohto odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP,
rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešnémužalovanémupriznalplnúnáhradutrovtohtoodvolaciehokonaniaprotineúspešnejžalobkyni.
O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštanciepo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

31. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).