Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, September 19, 2024

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 17Saz/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0924100411
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Dorič, PhD.

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100411.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v konaní pred sudcom JUDr. Pavlom Doričom, PhD., v právnej veci žalobcu:

A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Tadžickej republiky, s cudzineckým pasom vydaným v
Slovenskej republike pod č. C. XXXXXXX, naposledy bytom D. D. XX, B., toho času umiestnený v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov E., F. XX, XXX XX E., právne zastúpený: Centrum právnej pomoci,
kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 11 Košice, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej
a cudzineckej polície Policajného zboru Prešov, G. XX, XXX XX D., v konaní o správnej žalobe vo veci
administratívneho vyhostenia, proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa
17.05.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 27.06.2024 a Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“) doručenou
27.06.2024, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného (Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej
polície PZ Prešov) č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa 17.05.2024 a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie, považoval za nezákonné z
dôvodu ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c), e) a g) Správneho súdneho poriadku, a aby mu bol priznaný

nárok na náhradu trov konania.

Administratívne konanie

2. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV zo dňa 20.03.2024 žalovaný rozhodol, že žalobcu
administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej
vety zákona o pobyte cudzincov, bez určenia lehoty na vycestovanie z územia Slovenskej republiky a

žalobcovi uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov
na dobu 10 rokov, pričom žalovaný vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

3. Žalovaný vo svojom rozhodnutí sumarizoval na strane žalobcu zistené skutkové okolnosti, podľa
ktorých žalobca mienil 02.03.2022 vstúpiť na územie Slovenskej republiky na hraničnom priechode
Vyšné Nemecké, pri ktorej príležitosti bolo zistené, že na žalobcu bola v pátracom systéme INTERPOL
vydaná platná požiadavka v rámci medzinárodného pátrania, s vydaným medzinárodným zatýkacím

rozkazom vydaným 02.03.2018 súdom I. Somoni kraja, mesta Dušanbe, pre skutok kvalifikovaný ako
trestný čin organizovanej kriminálnej skupiny, podľa § 307 časť 1 Trestného zákona Tadžikistanu,
preto bol žalobca následne umiestnený v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia
slobody v Košiciach, kde žalobca 04.05.2022 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republikyz dôvodu obavy o svoj život, pretože je členom Demokratickej politickej skupiny 24 [uvedené žalobca
uviedol do zápisnice č. ČAS: PPZ-HCP-PO6-1-012/2022-AZ]. Rozhodnutím č. MUPO-168/2022-Ž z
28.10.2022MigračnýúradMinisterstvavnútraSRrozhodoljednakooneudeleníazylužalobcovi,akoajo

neposkytnutímudoplnkovejochrany,pričomžalobcaprotitomutorozhodnutiunepodalvzákonnejlehote
správnu žalobu, takže cit. „Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bolo právoplatne
ukončené dňa 02.01.2023.“, od ktorého momentu mal žalobca neoprávnený pobyt na území Slovenskej
republiky, respektíve Schengenského priestoru, pretože nemal pri sebe doklady, ani platné vízum alebo
povolenie k pobytu, ktoré by oprávňovali vstúpiť alebo sa zdržiavať na území Slovenskej republiky

alebo Schengenského priestoru, pričom žalobca ostal naďalej umiestnený v Ústave na výkon väzby a
Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach. Následne Najvyšší súd SR rozhodnutím sp.zn.
1Tost/31/2023 z 24.01.2024 [v administratívnom spise evidované pod č. PPZ-HCP-PO9-3/2024-AV]
rozhodol, že vydanie žalobcu do Tadžickej republiky nie je prípustné a súčasne žalobcu prepustil z
vydávacej väzby. Potom bol žalobca 24.01.2024 predvedený na OCP PZ Košice v súvislosti s konaním
o administratívnom vyhostení, pričom potom, ako pri kontrole dokladov bolo zistené, že žalobca má

udelený trvalý pobyt na území Ukrajiny, mu pod č. EC-ECKE1-240124-124-TJK8603119514-----01, na
jeho žiadosť bolo udelené dočasné útočisko na území Slovenskej republiky a žalobca bol 24.01.2024
prepustený na slobodu a nasledujúci deň odišiel do Nemecka. V Nemecku sa zdržiaval do 20.03.2024,
kedy bol žalobca transferovaný (dublinský transfer) späť na územie Slovenskej republiky z územia
Nemecka, po tom, ako jeho prevzatie 08.02.2024 akceptovalo Dublinské stredisko Migračného úradu

Ministerstva vnútra SR pod č. MU-DS-48/2024-DŹ, a to podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a
Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského
štátuzodpovednéhozaposúdeniežiadostiomedzinárodnúochranupodanejštátnympríslušníkomtretej
krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Po prevzatí žalobcu na územie
Slovenskej republiky bolo lustráciou v informačnom systéme IS CLK zistené, že na osobu žalobcu

sú vytvorené dva platné pátracie záznamy v Schengenskom informačnom systéme - Osoba (SIS2);
v prvom prípade sa jednalo o pátrací záznam vytvorený Francúzskom z 22.04.2022, kde dôvodom
pátrania je „Odopretie vstupu alebo pobytu v schengenskom priestore občanom tretích krajín (čl. 24)“
s evidovaným opatrením, ktoré sa má vykonať na vonkajšej hranici cit. „odoprieť vstup do krajiny“ a
na vnútrozemí cit. „odovzdať osobu orgánom OCP za účelom jej vyhostenia z územia schengenského

priestoru“, súčasne s poznámkou, že účastník konania je násilný, pričom Migračný úrad Ministerstva
vnútra SR prostredníctvom národnej ústredne SIRENE zistil, že žalobcovi bol udelený súdny zákaz
vstupu na územie Francúzska do 25.04.2062 (na dobu 40 rokov) z dôvodu, že cit. „osoba je príbuzná
radikálnemu islamu a predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť.“ Druhý záznam bol vytvorený
Nemeckom z 28.09.2018, kde dôvodom pátrania „Odopretie vstupu alebo pobytu v schengenskom

priestore občanom tretích krajín (čl. 24)“, s evidovaným opatrením, ktoré sa má vykonať na vonkajšej
hranici cit. „odoprieť vstup do krajiny“ a na vnútrozemí cit. „odovzdať osobu orgánom OCP za účelom jej
vyhostenia z územia schengenského priestoru“, súčasne s poznámkou, že dôvodom zákazu vstupu je
vážnabezpečnostnáhrozba;vzáznamejezaevidovanáinformáciasúvisiacastrestnýmčinomterorizmu
pod č. TE-RI-INT/741311/2021 s poznámkou, že účastník konania je ozbrojený, násilný, zapojený do

aktivít súvisiacich s terorizmom. Na základe uvedených skutočností žalovaný 20.03.2024 začal konanie
vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu z územia SR.

4. Žalovaný svoje rozhodnutie o administratívnom vyhostení odôvodnil tým, že žalobcu nevyhostili
do domovského štátu t.j. do Tadžickej republiky z dôvodu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

1Tost/31/2023 z 24.01.2024; že do zápisnice č. PPZ- HCP-PO93-012/2024-AV žalobca uviedol, že
sa chce vrátiť na územie Ukrajiny, kde má platné povolenie na trvalý pobyt a na svoj návrat chce
využiť Medzinárodnú organizáciu pre migráciu (IOM); že žalobca nemá na území Slovenskej republiky
žiadne rodinné väzby, existenciou ktorých sa zaoberal aj Migračný úrad Ministerstva vnútra SR v rámci
azylovej procedúry a podľa záverov ktorého, žalobca nemá na území SR takých rodinných príslušníkov

s ktorými by bolo možné realizovať poskytnutie akejkoľvek formy medzinárodnej ochrany; že žalobca
nemal dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie si živobytia na území SR; že nie je schopný
zaobstarať si vlastný cestovný doklad potrebný na legálne vycestovanie z územia Slovenskej republiky
a že vzhľadom k existujúcim záznamom Francúzskej republiky a Nemeckej republiky v schengenskom
informačnom systéme SIS II, predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.

5. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV z 20.03.2024 žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu
dňom 20.03.2024 podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov pre účel výkonu jehoadministratívneho vyhostenia s určením doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do
20.07.2024, pričom žalobca bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov.

6. Z dôvodu žalobcom podaného odvolania proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZHCP-PO9-3-015/2024-
AV z 20.03.2024 o administratívnom vyhostení žalobcu s poukazom na vyjadrenie Veľvyslanectva
Ukrajiny č. 6139/24 500 62705 z 10.05.2024, podľa ktorého Ukrajina odmietla prijať žalobcu na
svoje územie z bezpečnostných dôvodov a tiež preto, že sťažovateľ má zakázaný vstup na územie
Ukrajiny, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Policajného zboru Prešov svojim rozhodnutím

č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa 17.05.2024 zmenilo rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-
PO9-3-015/2024-AV z 20.03.2024, a to vo výroku týkajúcom sa miesta administratívneho vyhostenia
žalobcu, keď časť výroku nasledujúcu za slovami cit. „... administratívne vyhosťuje...“ z pôvodného jeho
znenia cit. „... z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona
o pobyte cudzincov“ zmenil na nové znenie cit. „... z územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1
ZoPC“, t.j. nešpecifikoval krajinu administratívneho vyhostenia žalobcu a v ostatnej časti prvostupňové

rozhodnutie potvrdil.

7. Žalovaný v predmetnom rozhodnutí o odvolaní okrem iného uviedol, že odvolaciemu orgánu ku dňu
vydania rozhodnutia o odvolaní file_0.jpg

file_1.wmf

bola známa skutočnosť, že Štátna migračná služba Ukrajiny nesúhlasí s readmisiou žalobcu na
Ukrajinu, z dôvodu, že žalobca je vedený v databáze osôb, ktoré majú zakázaný vstup na územie
Ukrajiny. Uvedenú skutočnosť' uviedol aj splnomocnený zástupca žalobcu v doplnení odvolania zo dňa

16.05.2024. Z vyššie uvedených skutočností bolo potrebné zmeniť' výrok napadnutého rozhodnutia
v časti určenia krajiny vyhostenia. ďalej. Ďalej žalovaný uviedol, že má za to a stotožňuje sa so
splnomocneným zástupcom žalobcu, že žalobcu nie je možné vyhostiť' do domovskej krajiny a rovnako
tak do krajiny, kde má zákaz vstupu (Ukrajina). Odvolací orgán má zákonnú možnosť' a zvážil vyhostenie
z územia Slovenskej republiky bez určenia krajiny.

8. Pre úplnosť veci správny súd dodáva, že správna žaloba žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného o
zaistení č. PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV z 20.03.2024 bola zamietnutá rozsudkom správneho súdu
sp. zn. 1 Saz/3/2024 z 18.04.2024 [založený na dôvodoch, že jednako poskytnutie dočasného útočiska
žalobcovi na území Slovenskej republiky nie je prekážkou jeho vyhostiteľnosti z územia Slovenskej

republiky a jednako na žalobcom nepreukázanom tvrdení, že po vydaní na Ukrajinu by mal byť následne
vydaný do Tadžikistanu s dodatkom, že Ukrajina po dobu 4 rokov, t.j. od vydania zatykača na žalobcu
v roku 2018 do doku 2022, kedy žalobca sám opustil jej územie nekonala vo veci zaistenia žalobcu
či jeho vydania; že žalobca sa sám pred žalovaným slobodne vyjadril, že chce odísť na Ukrajinu a že
Ukrajina je signatár medzinárodných dohovorov na úseku ochrany ľudských práv]. Kasačná sťažnosť

žalobcu proti rozsudku správneho súdu sp. zn. 1 Saz/3/2024 z 18.04.2024 bola zamietnutá rozsudkom
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/2/2024 z 12.06.2024 [založený na
závereonedôvodnostižalobcomtvrdenejneúčelnostijehozaisteniazdôvodov,(I)žebyjemuposkytnuté
dočasné útočisko malo byť prekážkou jeho vyhostenia (nie je); (II) že ho nie je možné administratívne
vyhostiť z územia Slovenskej republiky na Ukrajinu vzhľadom na vyjadrenie Veľvyslanectva Ukrajiny

č. 6139/24 500 62705 z 10.05.2024, podľa ktorého Ukrajina odmietla prijať žalobcu na svoje územie
z bezpečnostných dôvodov a tiež preto, že sťažovateľ má zakázaný vstup na územie Ukrajiny, keďže
na túto informáciu už reagovalo Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Policajného zboru Prešov,
ktorésvojimrozhodnutímč.PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Skzo17.05.2024rozhodlooadministratívnom
vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky bez určenia krajiny jeho vyhostenia, takže zaistenie

žalobcu je stále dôvodným, pretože stále môže byť vyhostený do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu,
ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá
ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú
medzinárodnúochranua(III)žežalobcavkasačnejsťažnostidostatočnenešpecifikovalaniposkutkovej
a ani po právnej stránke podobnosť správnym súdom v konaní sp. zn. 1Saz/3/2024 prejednávanej veci

s inou najvyšším súdom už judikovanou vecou, od záverov ktorých sa podľa žalobcu mal správny súd
odkloniť].9. Dňa 22.03.2024 žalovaný zaslal Migračnému úradu Ministerstva vnútra SR žiadosť PPZ-HCP-
PO9-3-029/2024-AV o zrušenie žalobcovi priznaného dočasného útočiska podľa § 33 písm. c) zákona
480/2002 Z.z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“), o ktorej žiadosti Migračný úrad Ministerstva vnútra

SR rozhodol rozhodnutím č. MU-PO-47-28/2024DÚ z 03.05.2024 tak, že žalobcovi zrušil poskytovanie
dočasného útočiska na území Slovenskej republiky z dôvodu, že žalobcu možno odôvodnene považovať
za nebezpečného pre bezpečnosť Slovenskej republiky.

10. Pre úplnosť veci správny súd dodáva, že správna žaloba žalobcu proti rozhodnutiu Migračného

úradu Ministerstva vnútra SR č. ČAS: MU-PO-47-28/2024-DÚ zo dňa 03.05.2024 o zrušení žalobcovi
dočasného útočiska, bola zamietnutá rozsudkom správneho súdu sp. zn. 7Saz/1/2024 z 30.05.2024,
proti ktorému nebola podaná kasačná sťažnosť. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-083/2024-AV z
18.07.2024 žalovaný rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu do dva mesiace, t.j. do 20.09.2024 v súlade
s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia s tým, že
žalobca ostal umiestnený v útvare policajného zaistenia pre cudzincov.

11. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-083/2024-AV z 18.07.2024 žalovaný rozhodol o predĺžení
zaistenia žalobcu o dva mesiace, t.j. do 20.09.2024 v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na
účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia s tým, že žalobca ostal umiestnený v útvare policajného
zaistenia pre cudzincov.

Súdne konanie

12. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 27.06.2024 prostredníctvom právneho zástupcu domáhal
zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa 17.05.2024.

13. V žalobe žalobca namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe
vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie
žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej žalobca v žalobe uviedol, že s
rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu žalobca nesúhlasil, a preto proti nemu podal odvolanie

z dôvodu, že prvostupňový správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci ohľadom prekážok
administratívneho vyhostenia na Ukrajinu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu žalobca
považoval za nezákonné a v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a aj citovaným
ustanovením zákona o azyle, ktoré oprávňuje odídenca zdržiavať sa na území SR, keďže na území SR
mal v tom čase poskytnuté dočasné útočisko.

14. Podľa žalobcu všetky jeho obvinenia vychádzajú z jeho nezákonného a vyfabulovaného obvinenia
tadžickýmiorgánmivsúvislostisjehoopozičnoupolitickouaktivitouvDemokratickejpolitickejskupine24
a nesúhlasu s politickým vedením Tadžikistanu, ktoré sa dopúšťa popierania základných ľudských práv

a slobôd v Tadžikistane. Akúkoľvek trestnú činnosť žalobca popiera, o to viac súvisiacu s terorizmom.
Z dôvodu porušovania základných ľudských práv a slobôd v Tadžikistane rozhodol Najvyšší súd o
neprípustnosti extradície žalobcu do Tadžikistanu. Z týchto dôvodov žalobca zároveň nesúhlasí ani s
uložením zákazu vstupu na územie SR a všetkých členských štátov schengenského priestoru. Z dôvodu
existencie prekážok administratívneho vyhostenia považuje aj uložený zákaz vstupu za nezákonný a

neopodstatnený.

15. Žalobca ďalej uviedol, že dňa 16.5.2024 žalobca doplnil svoje odvolanie o nové skutkové okolnosti,
ktoré nastali v priebehu odvolacieho konania, keďže dňa 14.05.2024 nahliadnutím do spisu zariadenia
pre cudzincov v Sečovciach splnomocnený zástupca žalobcu zistil, že dňa 10.05.2024 bolo zariadeniu

postúpené oznámenie Veľvyslanectva Ukrajiny v Slovenskej republike č. 6139/24-500-62705, ktorým
Ukrajina odmietla prijať žalobcu na svoje územie z bezpečnostných dôvodov a taktiež preto, že žalobca
má zakázaný vstup na územie Ukrajiny, a preto nebude možné ani prípustné vyhostiť ho na Ukrajinu.
Uvedené oznámenie podľa žalobcu preukázalo, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
stratiloopodstatnenieanikdyhonebudemožnévykonať.Vyhosteniežalobcunaúzemieinejtretejkrajiny

nie je možné a vyhostenie do domovskej krajiny nie je prípustné pre rozpor s čl. 3 Európskeho dohovoru,
ako to vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci vydania žalobcu. Po vyhodnotení odvolania
žalobcu žalovaný zmenil napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu tak, že zmenil vovýrokuurčenúkrajinuvyhosteniaUkrajinu,nabližšieneurčenúkrajinupodľa§77ods.1Zákonaopobyte
cudzincov.

16. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný opakovane v napadnutom rozhodnutí uvádza, že žalobcu
nemožno vyhostiť do domovskej krajiny ani už ani na Ukrajinu (strana 16. a 19. napadnutého
rozhodnutia). Podľa žalovaného má avšak Tadžikistan bezvízový režim s 23 štátmi, pričom podľa
žalovaného mal prioritne žalobca tvrdiť prekážky jeho administratívneho vyhostenia do iných tretích
krajín, a následne by bolo dôkazné bremeno rozložené medzi odvolací správny orgán a žalobcu.

Žalobca s týmto záverom žalovaného nesúhlasí, pretože odvolanie bolo podané voči rozhodnutiu
o administratívnom vyhostení žalobcu na Ukrajinu. Konanie a zisťovanie prekážok vyhostenia bolo
v priebehu konania pred prvostupňovým orgánom vedené iba vo vzťahu k Ukrajine, pričom pred
žalovaným ako odvolacím správnym orgánom neboli ani žalobca ani jeho splnomocnený zástupca nijak
vyzvaní resp. upovedomení, aby sa vyjadrili k existencii prekážok vyhostenia eventuálne vo vzťahu
k iným 23 tretím krajinám a teda o zamýšľanej zmene prvostupňového rozhodnutia nemali žiadnu

vedomosť. Týmto postupom žalovaného došlo k porušeniu procesných práv žalobcu v zmysle § 59,
60a a 33 ods. 2 Správneho poriadku. Pokiaľ teda žalovaný rozhodol o zmene krajiny vyhostenia,
bolo jeho zákonnou povinnosťou dať žalobcovi aspoň príležitosť vyjadriť sa k existencii prekážok
administratívneho vyhostenia do inej tretej krajiny.

17. Žalobca ďalej zdôraznil, že nesúhlasí so záverom žalovaného, a to že správne orgány v cudzineckej
agende (administratívne vyhostenie) nemajú dokazovať trestnú činnosť účastníka konania. Žalobca
samozrejme súhlasí s tým, že žalovaný a ani prvostupňový správny orgán nie sú v tejto veci orgánmi
činnými v trestnom konaní, no na údajnej trestnej činnosti žalobcu spojenej s terorizmom zakladajú svoje
správne rozhodnutia a z tohto dôvodu rozhodujú o ukončení pobytov na území SR resp. schengenského

priestoru. Tieto tvrdenia sú podstatou toho, prečo došlo vo veci žalobcu k jeho administratívnemu
vyhosteniu, no žalobcovi neboli doposiaľ predložené konkrétne dôkazy, ktoré preukazujú, že sa mal
dopustiť trestného činu súvisiaceho s terorizmom. Zároveň žalobca poukazuje na to, že po prepustení z
extradičnej väzby nebol následne obmedzený na osobnej slobody pre účely prevzatia trestného stíhania
na území SR Generálnou prokuratúrou SR, čo by bolo možné logicky očakávať u veľmi nebezpečnej

osoby. Žalobca naďalej odmieta akékoľvek obvinenia z terorizmu.

18.Vzáverežalobyžalobcanavrholpriznaťodkladnýúčinoksprávnejžalobe,oktoromrozhodolsprávny
súd Uznesením č. k. 17Saz/3/2024-42 z 11.07.2024 tak, že zamietol návrh žalobcu na priznanie žalobe
odkladného účinku.

19. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 02.07.2024 uviedol, že má za to, že postupoval
v konaní zákonným spôsobom a preskúmavané rozhodnutie je riadne a vyčerpávajúco odôvodnené.
Žalobca v správnej žalobe zopakoval prevažne odvolacie námietky, ktorými sa žalovaný už zaoberal
v preskúmavanom rozhodnutí. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, ktoré skutočnosti boli

podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu
úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi
a námietkami žalobcu. Zároveň podľa žalovaného bolo nepochybne zistené, že dva členské štáty
Európskej únie (Francúzsko a Nemecko) vložili do Schengenského informačného systému (ďalej len „IS
SIS II"), zriadeného Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1861 z 28. novembra 2018

o zriadení, prevádzke a využívaní Schengenského informačného systému (SIS) v oblasti hraničných
kontrol, o zmene Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, a o zmene a zrušení nariadenia
(ES) č. 1987/2006 zápisy týkajúce sa žalobcu. Z obsahu uvedených zápisov jednoznačne vyplýva, že
uvedené členské štáty považujú žalobcu za nebezpečnú a násilnú osobu, ktorá je zapojená do aktivít
súvisiacich s terorizmom, radikálnym islamom a predstavuje vážnu hrozbu pre verejnú bezpečnosť a

zároveň upozorňujú ostatné členské štáty na nebezpečnosť osoby.

20. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky udelený žiadny druh pobytu,
preto žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu v druhom odseku na tretej strane správnej žaloby, že
správne orgány rozhodli o ukončení pobytov na území Slovenskej republiky, resp. schengenského

priestoru. Ide o mylné a zavadzajúce tvrdenie. Žalobca na území Slovenskej republiky nemá žiadne
rodinné ani súkromné väzby, odo dňa vstupu na územie Slovenskej republiky bol vo väzbe, následne
po prepustení odišiel do Nemecka, odkiaľ bol vrátený späť na územie Slovenskej republiky a následne
je umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.21. Žalovaný ďalej zdôraznil, že dôvodom, pre ktorý bol žalobca vyhostený z územia Slovenskej
republiky, zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských

štátov bolo to, že po zistení jednotlivých vyššie uvedených skutočností ako aj ostatných skutočností
vyplývajúcich z konaní, ktorých bol žalobca účastníkom konania (vydávacie konanie, azylové konanie),
ktoré boli hodnotené jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, a ktoré spolu vytvorili súhrn skutočností,
ktorých komplexným zhodnotením bolo výsledné určenie, že žalobca predstavuje vážnu hrozbu pre
bezpečnosť štátu a prítomnosť osoby žalobcu na území Slovenskej republiky nie je vo verejnom záujme.

Zároveň žalovaný navrhol, aby správny súd správnu žalobu zamietol a rozhodnutie žalovaného potvrdil
a taktiež, aby nepriznal odkladný účinok správnej žalobe.

22. Žalobca vo svojom podaní zo dňa 02.07.2024 doplnil dôkaz ku správnej žalobe predložením
prehlásenia tadžického opozičného politického hnutia Skupina24 zo dňa 28.06.2024, ktoré potvrdzuje
opozičné politické aktivity žalobcu a zároveň apeluje na slovenské orgány, aby nevyhostili žalobcu do

Tadžikistanu.

23. K vyjadreniu žalovaného k žalobe sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 01.08.2024 (replika),
kde uviedol, že žalovaný žalobcovi a ani jeho splnomocnenému zástupcovi neoznámil, že zamýšľa
zásadným spôsobom zmeniť prvostupňové rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení tak, že

rozhodne o jeho vyhostení do 23 tretích krajín, ktoré majú s Tadžikistanom bezvízový režim (podľa
odôvodnenia) a nekonal preto v úzkej súčinnosti s účastníkom konania, nedal mu žiadnu možnosť
vyjadriť sa k existencii prípadných prekážok jeho administratívneho vyhostenia do týchto krajín. Žalobca
sa o zmene rozhodnutia dozvedel až po doručení rozhodnutia žalovaného, a preto je argument
žalovaného, že mal on sám uvádzať v konaní prekážky vyhostenia je nanajvýš nedôvodné. Žalobca v

podanom odvolaní smeroval argumenty a námietky k pôvodnému prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým
bol žalobca vyhosťovaný na územie Ukrajiny. Nemohol teda logicky uvádzať argumenty k možným
prekážkam vyhostenia do nových 23 tretích bezvízových krajín, pretože tie boli žalobcovi oznámené až
v doručenom druhostupňovom rozhodnutí bez akejkoľvek predošlej výzvy adresovanej žalobcovi, aby
sa vyjadril k možným prekážkam vyhostenia do novo určených krajín.

24. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie
žalovaného nie je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zisťovanie existenciu prekážok vyhostenia, a to
anivsúvislostisozákazomtzv.nepriamehononrefoulement,kedycudzincovihrozívprípadevyhostenia
do tretej krajiny následný návrat do krajiny pôvodu, kde bude vystavený zaobchádzaniu v rozpore s čl. 3

Európskeho dohovoru. Žalobca sa stále bojí či už priameho alebo nepriameho vrátenia do Tadžikistanu.
Podľa žalobcu nedostatky riadneho odôvodnenia rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným
dodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom
presahujúcimakceptovateľnúmierudopĺňaťresp.absentujúceargumentyžalovanéhonahrádzaťsvojimi
a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom

odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu
a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správnych orgánov v agende vymedzenej zákonom o pobyte
cudzincov. (cit. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015, rozsudok
Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 6Saz/11/2023 zo dňa 18.12.2023). V závere žalobca uviedol, že na
podanej správnej žalobe trvá a navrhuje, aby Správny súd v Košiciach žalobe žalobcu vyhovel.

25. Žalobca zároveň vo svojom podaní, doručenom správnemu súdu dňa 09.08.2024 doplnil dôkaz
ku správnej žalobe predložením prehlásenie tadžickej politickej skupiny Skupina24 zo dňa 02.08.2024,
o politických aktivitách žalobcu a perzekvovaní tadžickými orgánmi oponentov politického režimu.

26. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 14.08.2024 (duplika), uviedol, že trvá na tom, že postupoval
v konaní zákonným spôsobom a rozhodnutie o odvolaní č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa
17.05.2024 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) je riadne a vyčerpávajúco odôvodnené. Žalovaný v
preskúmavanom rozhodnutí uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami
bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe

ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami žalobcu. Je nevyhnutné uviesť, že výrok
rozhodnutia je najdôležitejšou časťou rozhodnutia a len výrok je schopný nadobudnúť právoplatnosť
a vykonateľnosť. Výrok preskúmavaného rozhodnutia je jasne a zreteľne naformulovaný. Žalovaný
nerozhodol o tom, že žalobcu vyhosťuje do 23 štátov. Ide o mylné a nepravdivé tvrdenie právnehozástupcu žalobcu a na tomto nepravdivom tvrdení založil svoju celú argumentáciu v replike. Takúto
argumentáciu postavenú na nesprávnom východiskom základe žalovaný považuje v celom rozsahu
za nedôvodnú. Právny zástupca žalobcu si zamenil jeden odsek odôvodnenia s výrokom rozhodnutia.

Pričom aj ten jeden odsek nesprávne interpretoval a účelovo predostrel súdu v znení v akom sa v
preskúmavanom rozhodnutí neuvádza. Uvedený odsek pozostáva z troch viet a ani v jednej z nich nie
je uvedené, že sa žalobca vyhosťuje výlučne a bez výnimky do 23 štátov. Žalovaný zmenou výroku
reagoval na zistenie, že Štátna migračná služba Ukrajiny nesúhlasí s readmisiou účastníka konania
na Ukrajinu a rovnako tak na totožnú odvolaciu námietku právneho zástupcu žalobcu o nemožnosti

vyhostenia žalobcu na územie Ukrajiny, ktorej mimochodom vyhovel, čo uviedol aj v preskúmavanom
rozhodnutí.

27. Žalovaný ďalej v duplike uviedol, že k doplňujúcemu podaniu žalobcu žalovaný uvádza, že pri
rozhodovaní sa neriadil tvrdeniami a žiadosťami tadžickej vlády. Obsah predloženej písomnosti (list
politického hnutia Skupina 24) sa týka žalobcu a skutočností, ktoré by mali brániť vydaniu, resp.

vyhosteniu žalobcu do Tadžikistanu a že žalobca je neprávom tadžickými orgánmi vykresľovaný
ako bezpečnostná hrozba. Žalovaný uvádza, že preskúmavané rozhodnutie, jeho odôvodnenie sa
neopiera o tvrdenia tadžickej vlády, ale o skutočnosti, ktoré sú uvedené v odôvodnení preskúmavaného
rozhodnutia a obsah uvedenej písomnosti skutočne nespochybňuje zistenia, o ktoré sa opiera žalovaný
v preskúmavanom rozhodnutí. Relevantnosti a výpovednej hodnote uvedenej písomnosti nepridáva

fakt, že predstaviteľ zahraničného politického hnutia žiada slovenské štátne orgány o poskytnutie
medzinárodnej ochrany pre žalobcu. A navrhuje Správnemu súdu v Košiciach, aby správnu žalobu
zamietol a rozhodnutie žalovaného potvrdil.

28. Žalobca následne vo svojom podaní, doručenom správnemu súdu dňa 16.08.2024 doplnil dôkazy ku

správnej žalobe o tom, že medzi Slovenskou republikou a Tadžickou republikou v súčasnosti už niekoľko
mesiacov prebieha komunikácia ohľadom záruk, ako s ním bude zaobchádzané v prípade jeho návratu
na územie Tadžikistanu. V komunikácii sa na niektorých miestach uvádza „extradícia“ (mimo pôsobnosti
Úradu hraničnej a cudzineckej polície, upravená Trestným poriadkom SR a zverená do právomoci súdov
a ministra spravodlivosti, pričom vo veci žalobcu bola skončená rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 1Tost/31/2023 z 24.01.2024 o neprípustnosti vydania žalobcu a rozhodnutím Ministra spravodlivosti
SRč.S-MSSR-1211/2023/83/K09/RJzodňa28.02.2024onepovolenívydaniažalobcu),pričomnainých
miestach komunikácie je zrejmé, že aj Úrad hraničnej a cudzineckej polície komunikuje s tadžickým
veľvyslanectvom ohľadom „zoznamu záruk“ ktoré sú nevyhnutné pre „návrat“, a teda nie je dostatočne
zrejmé,čisavovecižalobcujednáoprípravuextradíciealeboadministratívnehovyhostenia,atonapriek

tomu, že naň v súčasnosti neexistuje právny titul (rozhodnutie súdu v extradičnom konaní o prípustnosti
vydania alebo rozhodnutie akéhokoľvek útvaru hraničnej a cudzineckej polície o administratívnom
vyhostení žalobcu na územie H., keďže žalovaný v napadnutom rozhodnutí rozhodol o jeho vyhostení do
iných tretích krajín s bezvízovým režimom, keďže vo veci žalobcu musel rešpektovať stále právoplatné
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR aj ministra spravodlivosti o neprípustnosti vydania žalobcu do

Tadžikistanu.

29. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 23.08.2024 k doplneniu dôkazov zo strany žalobcu uviedol,
že ide o dôkazy, ktoré boli spracované takmer mesiac po vydaní preskúmavaného rozhodnutia a ktoré
nespracovával žalovaný. V nadväznosti na to je potrebné ozrejmiť, že žalovaný nemá kompetenciu

vykonávať bezodkladne potrebné opatrenia a úkony na výkon vyhostenia. Podľa § 90 ods. 2 písm. a)
2 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) je to úlohou zariadenia, kde je zaistený cudzinec
umiestnený. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov je samostatným policajným útvarom, so
žalovaným nie je vo vzťahu nadriadenosti ani podriadenosti. K ďalším doplneným dôkazom žalovaný

uvádza, že ide o písomnosti, ktorých adresátom ani odosielateľom nebol žalovaný. Obsah písomností
žalovanýnetvorilaninevykonávalaktivitukichvytváraniu.Ideoemailovúkomunikáciuakorešpondenciu
iných štátnych orgánov, nie žalovaného. Nie je v kompetencii žalovaného hodnotiť postup Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky.

30. Žalobca následne vo svojom vyjadrení, doručenom správnemu súdu dňa 11.09.2024 doplnil dôkazy
ku správnej žalobe. Okrem iného žalobca uviedol, že žalovaný nepoprel vo svojom vyjadrení, že by
hraničná a cudzinecká polícia pripravovala vyhostenie žalobcu do Tadžikistanu, a preto má žalobca
jednoznačne za to, že sa v jeho veci pripravuje jeho administratívne vyhostenie do krajiny pôvodu.Podľa žalobcu žalovaný v napadnutom rozhodnutí rozhodol o jeho vyhostení do iných tretích krajín
s bezvízovým režimom, nakoľko vo veci žalobcu musel rešpektovať stále právoplatné rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR aj ministra spravodlivosti o neprípustnosti vydania žalobcu do Tadžikistanu.

Žalobca je formálne na podklade napadnutého rozhodnutia žalovaného (a aj rozhodnutia o predĺžení
zaistenia vydaného Oddelením hraničnej kontroly PZ Košice – letisko) utvrdzovaný v tom, že slovenské
orgány vykonávajú úkony smerom k príprave vyhostenia žalobcu do inej tretej krajiny (s bezvízovým
režimom s Tadžikistanom) na základe rozhodnutia žalovaného, pričom v skutočnosti slovenské orgány
služby hraničnej a cudzineckej polície fakticky a bez vedomia žalobcu odkomunikovali s Tadžikistanom

jeho návrat do krajiny pôvodu. V konaní o administratívnom vyhostení neboli vo vzťahu k Tadžikistanu
doposiaľ nikdy skúmané prekážky administratívneho vyhostenia, ba dokonca žalovaný vyslovene v
napadnutomrozhodnutívjehoodôvodneníuviedol,žedokrajinypôvodužalobcavyhostenýbyťnemôže.
Faktické úkony žalovaného sú v priamom rozpore s deklarovaným postupom, pričom uvedený postup
porušuje základné princípy právneho štátu a princíp legitímnych očakávaní účastníkov konania a
správne súdy by mali žalobcovi proti takémuto konaniu poskytnúť súdnu ochranu. Uviedol, že z verejne

dostupných zdrojov je preukázané, že tadžické orgány presadzovania práva nedodržiavajú základné
práva a slobody občanov, hlavne politických aktivistov a ľudí s opozičnými názormi, ale nielen ich.
Zároveň žalobca ako dôkazy predložil list verejného ochrancu práv JUDr. Róberta Dobrovodského
zo dňa 08.01.2024 č. 10584/2023 , ktorý bol adresovaný Ministrovi spravodlivosti SR, a v ktorom
poukázal na to, že z verejne dostupných informácií je zrejmé, že situácia týkajúca sa ľudských práv

a politického prenasledovania aktivistov v Tadžikistane, je vážna. A ďalší dôkaz je odpoveď Národnej
ústredne SIRENE zo dňa 02.08.2024 (na žiadosť žalobcu) pritom tento orgán uviedol, že voči žalobcovi
je evidovaný iba 1 záznam vytvorený Francúzskom, pričom bližšie informácie mu poskytnúť nevedel.

31. Správny súd nariadil vo veci pojednávanie na 19.09.2024, na ktoré boli riadne predvolaní obidvaja

účastníci konania, t. j. na strane žalobcu Centrum právnej pomoci, ako aj žalovaný, pričom sám žalobca
súhlasil s prejednaním veci bez jeho osobnej prítomnosti.

32. Na pojednávaní prítomný zástupca žalobcu uviedol, že zotrváva na svojej správnej žalobe aj v
následných vyjadreniach v celom rozsahu a žiada napadnuté žalované rozhodnutie žalovaného zrušiť a

vecmuvrátiťnaopätovnéprejednanie.Zároveňtrvánatom,ževšetkyobvinenia,ktorévočižalobcovisú,
prameniazjehopolitickýchaktivít,ktoréviedolvTadžikistane.Potvrdilatopolitickáskupina24,ktoránám
zaslala z ich úradnej emailovej adresy to potvrdenie, množstvo správ, ktoré sme citovali, aj predkladali,
poukazuje na to, že tadžický autoritatívny režim perzekvuje osoby, ktoré sú politicky aktívne. V tejto veci
nebolo jednoznačne doteraz preukázané, že tie obvinenia, ktoré voči nemu sú nie sú na perzekučnom

podklade, a to sa vlastne žalobca snaží celý čas dokázať. Trestné konanie síce formálne na Slovensku
bolo odovzdané Generálnej prokuratúre, ale doposiaľ nemal reálne možnosť, aby sa vyjadril k tým
obvineniam. Keďže pre súd je rozhodujúci stav aj v čase vydania rozsudku, tak vzhľadom aj na tie
nové skutočnosti navrhol, aby súd zrušil rozhodnutie a vrátil ho žalovanému na opätovné prejednanie.
Zároveňzostranyzástupcužalobcubolipredloženélistiny,atolistinaKrajskejprokuratúryKošicezodňa

05.09.2024 týkajúca sa extradičného konania, žiadosti o poskytnutie informácií o veci žalobcu, potom
mailová komunikácia zo dňa 05.09.2004, a zo dňa 12.09.2024, týkajúca sa jednak vydania náhradného
cestovného dokladu vo veci žalobcu a komunikácie medzi Úradom hraničnej a cudzineckej polície a
Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach, a takisto výstrižok z novín ohľadom vyjadrenia
ministra k žalobcovi.

33. Zástupca žalovaného uviedol, že trvá na správnosti a zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Trvá
na všetkých svojich doterajších výrokoch a navrhuje správnemu súdu, aby správnu žalobu zamietol.

Právne východiská

34.Podľa§6ods.2písm.d)zákonač.162/2015Z.z.Správnysúdnyporiadok(ďalejlen„SSP“)„Správne
súdy rozhodujú v konaniach o (d) správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho
vyhostenia.“

35. Podľa § 71 ods. 2 SSP „Ak žalobca pred podaním žaloby požiada Centrum právnej pomoci
o ustanovenie advokáta podľa osobitného predpisu, od podania takejto žiadosti do právoplatného
rozhodnutia o nej neplynú lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd.“36. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania jeho rozhodnutia, ak (a) ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).“

37. Podľa § 206 ods. 1 a 4 SSP „(1) Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely
tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt
cudzincov.
(4) „Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.“

38. Podľa § 229 SSP „Ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.“

39. Podľa § 2 ods. 2 a 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z.z.“)
„Na účely tohto zákona sa rozumie (2) Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej
republiky.

(4) Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani
občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.“

40. Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. „Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného
útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky

a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky a územie členských štátov, s možnosťou určenia
lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa
štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského
štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o
administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto

krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na
územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o
administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých
členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.“

41. Podľa § 81 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 404/2011 Z.z. „(1) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do
štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k
určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté,
neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne
vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom

konaní mu taký trest môže byť uložený.
(2) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z
dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické
presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený
za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.

(4) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu
podľa odseku 1 alebo odseku 2.“

42. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. „Policajný útvar administratívne
vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak (b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

(2) Policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak (a) predstavuje
vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.“

43. Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.“

44. Podľa druhej vety čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“

45. Podľa § 120 ods. 1 veta prvá zákona č. 404/2011 Z. z., ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom
predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom
konaní.46. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

47. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať spoľahlivo zisteného stavu veci a musí
obsahovať predpísané náležitosti.

48. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania.

49. Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.

480/2002 Z. z.“), sa dočasné útočisko poskytuje účely ochrany cudzincov pred vojnovým konfliktom,
endemickým násilím, následkami humanitárnej katastrofy alebo sústavným, alebo hromadným
porušovaním ľudských práv krajine pôvodu; cudzincom sa na účely poskytovania dočasného útočiska
rozumie štátny príslušník tretej krajiny podľa osobitného predpisu.

50. Podľa § 36 ods. 1 prvá veta zákona č. 480/2002 Z. z., a odídenca primerane vzťahujú § 22 ods. 1, 2,
4 až 8, § 23 ods. 1 až 5 a § 23d ods. 1 s tým, že ministerstvo odídenca po skončení pobytu v záchytnom
tábore umiestni do humanitného centra.

51. Podľa § 22 ods. 1 prvá veta zákona č. 480/2002 Z. z., žiadateľ je do rozhodnutia o žiadosti o udelenie

azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis.

52. Podľa § 60 písm. g) zákona č. 404/2011 Z. z., Policajný útvar zruší tolerovaný pobyt, ak bol štátny
príslušník tretej krajiny administratívne vyhostený.

Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom

53. V žalobe žalobca namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe
vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie
žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej žalobca v žalobe uviedol, že

nesúhlasí so záverom žalovaného, a to že správne orgány v cudzineckej agende (administratívne
vyhostenie) nemajú dokazovať trestnú činnosť účastníka konania a s rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu žalobca nesúhlasil, a preto proti nemu podal odvolanie z dôvodu, že prvostupňový
správnyorgánnedostatočnezistilskutkovýstavveciohľadomprekážokadministratívnehovyhosteniana
Ukrajinu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu žalobca považoval za nezákonné a v rozpore

s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a aj citovaným ustanovením zákona o azyle, ktoré oprávňuje
odídenca zdržiavať sa na území SR, keďže na území SR mal v tom čase poskytnuté dočasné útočisko.
Podľa žalobcu všetky jeho obvinenia vychádzajú z jeho nezákonného a vyfabulovaného obvinenia
tadžickýmiorgánmivsúvislostisjehoopozičnoupolitickouaktivitouvDemokratickejpolitickejskupine24
a nesúhlasu s politickým vedením Tadžikistanu, ktoré sa dopúšťa popierania základných ľudských práv

a slobôd v Tadžikistane. Akúkoľvek trestnú činnosť žalobca popiera, o to viac súvisiacu s terorizmom.
Z dôvodu porušovania základných ľudských práv a slobôd v Tadžikistane rozhodol Najvyšší súd o
neprípustnosti extradície žalobcu do Tadžikistanu. Z týchto dôvodov žalobca zároveň nesúhlasí ani s
uložením zákazu vstupu na územie SR a všetkých členských štátov schengenského priestoru. Z dôvodu
existencie prekážok administratívneho vyhostenia považuje aj uložený zákaz vstupu za nezákonný a

neopodstatnený. Ďalej namietal, že postupom žalovaného došlo k porušeniu procesných práv žalobcu
v zmysle § 59, 60a a 33 ods. 2 Správneho poriadku, pretože pokiaľ žalovaný rozhodol o zmene krajiny
vyhostenia, bolo jeho zákonnou povinnosťou dať žalobcovi aspoň príležitosť vyjadriť sa k existencii
prekážok administratívneho vyhostenia do inej tretej krajiny a žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav
veci, keďže napadnuté rozhodnutie žalovaného nie je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zisťovanie

existenciu prekážok vyhostenia, a to ani v súvislosti so zákazom tzv. nepriameho non refoulement, kedy
cudzincovi hrozí v prípade vyhostenia do tretej krajiny následný návrat do krajiny pôvodu.54. Správny súd pre ozrejmenie veci uvádza, že rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV
zo dňa 20.03.2024 žalovaný rozhodol, že žalobcu administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej
republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona o pobyte cudzincov, bez určenia

lehoty na vycestovanie z územia Slovenskej republiky a žalobcovi uložil zákaz vstupu na územie
Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov, pričom žalovaný vylúčil
odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Z dôvodu žalobcom podaného odvolania proti
rozhodnutiu žalovaného č. PPZHCP-PO9-3-015/2024-AV z 20.03.2024 o administratívnom vyhostení
žalobcu s poukazom na vyjadrenie Veľvyslanectva Ukrajiny č. 6139/24 500 62705 z 10.05.2024, podľa

ktorého Ukrajina odmietla prijať žalobcu na svoje územie z bezpečnostných dôvodov a tiež preto,
že sťažovateľ má zakázaný vstup na územie Ukrajiny, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície
PolicajnéhozboruPrešovsvojimrozhodnutímč.PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Skzo17.05.2024zmenilo
rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV z 20.03.2024 a to vo výroku týkajúcom
sa miesta administratívneho vyhostenia žalobcu, keď časť výroku nasledujúcu za slovami cit. „...
administratívne vyhosťuje...“ z pôvodného jeho znenia cit. „... z územia Slovenskej republiky na územie

Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona o pobyte cudzincov“ zmenil na nové znenie cit. „... z územia
Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 ZoPC“, t.j. nešpecifikoval krajinu administratívneho vyhostenia
žalobcu a v ostatnej časti prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

55. K námietke žalobcu, že prvostupňový správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci ohľadom

prekážok administratívneho vyhostenia na Ukrajinu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
žalobca považoval za nezákonné a v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a aj citovaným
ustanovením zákona o azyle, ktoré oprávňuje odídenca zdržiavať sa na území SR, keďže na území SR
mal v tom čase poskytnuté dočasné útočisko, správny súd uvádza, že uvedenou skutočnosťou sa už
zaoberal Najvyšší správny súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 6Szak/2/2024 zo dňa 12.06.2024, kde

okrem iného uviedol, že:
37.Najvyšší správny súd vyššie uvedený záver (ňom vyjadrený právny názor) žalobcu považuje za
nesprávny a nasledovných dôvodov. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. sa odídenec (ktorému
bolo poskytnuté dočasné útočisko) považuje cudzinca, ktorému sa udelil tolerovaný pobyt. Podľa § 36
ods. 1 prvá veta zákona č. Z. z. sa na neho primerane vzťahuje aj ustanovenie § 22 ods. 1 citovaného

zákona, podľa ktorého je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo
osobitný predpis neustanovuje inak. Uvedené ustanovenie (§ 22 ods. 1 cit. zák.) príkladmo odkazuje
(poznámkou č. 11a) na Trestný poriadok. Právo osoby zdržiavať sa na území Slovenskej republiky teda
nie je neobmedzené ( status dočasného útočiska nevyhostiteľnosť) naopak, ustanovenia zákona (napr.
explicitne uvedený Trestný poriadok ale aj iná zákonná norma) môžu jeho právo zdržiavať sa na území

Slovenskejrepublikylimitovať.Vsúladesvyššiekonštatovanýmpotomnapríkladustanovenie§60písm.
g) zákona č. 404/2011 Z.z. za jeden z dôvodov zániku tolerovaného pobytu stanovuje administratívne
vyhostenie štátneho príslušníka tretej krajiny (text „ štátny príslušník tretej krajiny administratívne
vyhostený“).Zozneniazákonnejúpravy(viďpredošláveta)jetedazrejmé,žeprocesuadministratívneho
vyhostenia nebráni skutočnosť, že subjekt, na ktorý sa toto vyhostenie vzťahuje má tolerovaný pobyt

na území Slovenskej potom nemožno súvisiace zaistenie cudzinca považovať za neúčelné, pokiaľ ňom
bolo rozhodnuté v súlade s aplikovateľným právnym predpisom. Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 480/2002
Z. z. sa dočasné útočisko poskytuje na účely ochrany cudzincov pred vojnovým konfliktom, endemickým
násilím,následkamihumanitárnejkatastrofyalebosústavným,alebohromadnýmporušovanímľudských
práv v ich krajine pôvodu. Vo svojej formu poskytovania ochrany adresnej avšak kde nosným kritériom

jej udelenia nie je ani tak osoba cudzinca ako skôr priestor, ktorý vyššie uvedených dôvodov opúšťa.
Na druhej strane je vyhostenie navýsosť personalizovaný inštitút, čo je reflektované napr. v ustanovení
§ 82 zákona č. 404/2011 Z. z., ktoré asociuje dôvody administratívneho vyhostenia výlučne s konaním/
nekonaním tejto osoby. Zároveň ustanovenie § 81 cit. zák. explicitne nekvalifikuje status dočasného
útočiska ako prekážku administratívneho vyhostenia, pričom najvyšší správny súd ani nevzhliadol takú

interpretáciu tejto normy, ktorá by mohla viesť k opačnému záveru. Z rovnakých dôvodov potom najvyšší
správny súd neidentifikoval ani žalobcom tvrdený prvok prekvapivosti rozhodnutí žalovaného (viď str.
5 posledný odsek kasačnej sťažnosti), kedy správny orgán, obrazne povedané, neodpovedal dvakrát
rôzne na tú istú otázku, ale naopak rozhodoval dvoch samostatných a rôznych konaniach vychádzajúc
pritom z ním (v relevantnom čase) zisteného skutkového stavu.

38.Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel najvyšší správny súd k záveru nedôvodnosti žalobcom
tvrdenej neúčelnosti dôvodu, že ho pre udelený status dočasného útočiska nemožno z územia
Slovenskej republiky administratívne vyhostiť.“56. Ďalšou námietkou žalobcu, je námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a to, že
napadnuté rozhodnutie žalovaného nie je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zisťovanie existenciu
prekážok vyhostenia, a to ani v súvislosti so zákazom tzv. nepriameho non refoulement, kedy cudzincovi

hrozí v prípade vyhostenia do tretej krajiny následný návrat do krajiny pôvodu, kde bude vystavený
zaobchádzaniuvrozporesčl.3Európskehodohovoru.Podľažalobcusastýmtožalovanývnapadnutom
rozhodnutí nezaoberal s dodatkom žalobcu, že inak by žalovaný musel dospieť k tomu, že žalobca je
fakticky nevyhostiteľným, pretože je medzinárodne hľadanou osobou a navyše nemá žiadnu väzbu k
žiadnej z krajín, ktoré majú s Tadžikistanom, ktorý je jeho domovskou krajinou, bezvízový režim, a do

ktorých by podľa žalovaného mohol byť žalobca administratívne vyhostený.

57. Podľa správneho súdu je predmetná námietka žalobcu neopodstatnenou a predčasnou z dôvodu,
že žalovaný vo svojom rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu si na základe objektívne
preskúmateľnéhoatýmtransparentného(nezaujatého)kritéria,ktorýmjeexistenciabezvízovéhorežimu
medzi domovskou krajinou žalobcu (Tadžikistan), ktorej je žalobca štátnym príslušníkom a inými

krajinami, ustálil diapazón krajín, ktoré by tak žalobcu ako štátneho príslušníka Tadžikistanu eventuálne
mohli prijať na svoje územie a teda na územie ktorých by žalobca mohol byť administratívne vyhostený.
Keďže sa v zásade jedná o krajiny v ktorých, podľa všeobecnej vedomosti neprebieha otvorený
ozbrojený konflikt [okrem Ukrajiny, ktorá bola žalovaným pôvodne zahrnutá do množiny týchto krajín,
pretože žalobca sa pôvodne podľa svojho vlastného vyjadrenia chcel vrátiť na Ukrajinu, kde mal oficiálne

povolený pobyt], z ktorého dôvodu, by na ich území mohol byť ohrozený život alebo zdravie žalobcu a
nie sú všeobecne známe ani iné skutočnosti ohľadne týchto žalovaným ustálených krajín, ktoré by mohli
mať za následok ohrozenie žalobcu na živote a na zdraví, čo by mohlo byť prekážkou jeho vyhostenia na
ich územie, žalovaný ani nemal dôvod sa vo svojom rozhodnutí bližšie týmito skutočnosťami zaoberať
a odôvodňovať ich. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení bol žalovaným ustálený okruh krajín,

ktoré by mohli žalobcu prijať na svoje územie ako štátneho príslušníka krajiny s ktorou majú bezvízový
režim, nie je všeobecne známou žiadna taká skutočnosť, ktorá by mohla kolidovať so statusom žalobcu
v tejto krajine a kvôli ktorej by jeho vyhostenie do niektorej z týchto krajín bolo polemické, s čím by sa
mal žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu osobitne bližšie
zaoberať. Správny súd uvádza, že z doteraz vykonaných úkonov vo veci administratívneho vyhostenia,

orgán útvaru zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia v tomto štádiu ustaľuje okruh krajín, do
ktorých by mohol byť žalobca vyhostený a pokiaľ nie je ustálená krajina, do ktorej by mohol byť žalobca
vyhostený, je potom zbytočné polemizovať nad obavou možného vrátenia žalobcu do krajiny pôvodu z
inejkrajiny.Povinnosťzistiťskutočnýstavvecipodľa§32Správnehoporiadkumážalovanýlenvrozsahu
dôvodov, ktoré účastník konania v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia

zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné
dôvody predstavujúce možnú prekážku vyhostenia žalobcu podľa § 81 zákona č. 404/2011 Z.z. Podľa
názoru správneho súdu je žalobca povinný tvrdiť konkrétne skutočnosti svedčiace o existencii prekážok
jeho administratívneho vyhostenia do krajiny, do ktorej má byť vyhostený, respektíve neprimeranosti
dopadov tohto rozhodnutia do jeho súkromného a rodinného života. V tomto smere možno tiež poukázať

na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 29.09.2021, sp. zn. 10Sžak/14/2020, ktorého
závery sú s ohľadom na ich vzťah k § 81 zákona č. 404/2011 Z.z. právne relevantné aj vo vzťahu
ku konaniu v danej prejednávanej veci. Podľa tohto rozsudku je cudzinec povinný tvrdiť konkrétne
skutočnosti svedčiace o existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia do krajiny, do ktorej
má byť vyhostený, respektíve neprimeranosti dopadov rozhodnutia do jeho súkromného a rodinného

života. Hoci správne orgány nesú zodpovednosť za riadne obstaranie podkladov pre rozhodnutie
(§ 32 ods. 1 Správneho poriadku), s ohľadom na špecifiká daného správneho konania správne
orgány nie sú schopné vykonať náležité dokazovanie a zabezpečiť dôkazy v prospech cudzinca bez
predchádzajúceho tvrdenia cudzinca o existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia, pretože je
to predovšetkým sám cudzinec, kto disponuje relevantnými informáciami zo svojho života a kto najlepšie

môže objasniť z čoho plynie v krajine, do ktorej má byť administratívne vyhostený, ohrozenie jeho života
alebo slobody z dôvodov taxatívne vymedzených v § 81 ods. 1 a 2 zákona č. 404/2011 Z.z. Pokiaľ ide o
bremeno tvrdenia v administratívnom konaní o vyhostení cudzinca pri posudzovaní existencie prekážok
administratívneho vyhostenia, to zaťažuje cudzinca, v ktorého vlastnom záujme je objasniť všetky
okolnosti, pre ktoré nemôže byť administratívne vyhostený, respektíve prečo by malo byť jeho právo na

rešpektovanie súkromného a rodinného života prevážiť nad inými záujmami a hľadiskami. Pokiaľ ide o
bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi cudzinca a správny orgán. Tvrdiť jednotlivé fakty
o existencii prekážok administratívneho vyhostenia je povinný primárne cudzinec, no správny orgán je
povinný zabezpečiť k tvrdeniu cudzinca o existencii prekážok administratívneho vyhostenia maximálnemožné množstvo dôkazov a správ o krajine, do ktorej má byť administratívne vyhostený, a to tých, ktoré
podporujú tvrdenia cudzinca ako aj tých, ktoré tvrdenia cudzinca vyvracajú.

58. Podľa názoru správneho súdu doposiaľ vykonané úkony vo veci výkonu administratívneho
vyhostenia žalobcu nenasvedčujú prima facie o žalobcom tvrdenej absolútnej jeho nevyhostiteľnosť a
žalobcovi sa nepodarilo preukázať existenciu prekážok jeho vyhostenia. Za tohto stavu potom možno
považovať postup žalovaného za správny.

59. V ďalšej námietke žalobca nesúhlasí so záverom žalovaného, že prioritne mal žalobca tvrdiť
prekážkyjehoadministratívnehovyhosteniadoinýchtretíchkrajín,anáslednebybolodôkaznébremeno
rozložené medzi odvolací správny orgán a žalobcu, keďže odvolanie bolo podané voči rozhodnutiu
o administratívnom vyhostení žalobcu na Ukrajinu. Konanie a zisťovanie prekážok vyhostenia bolo
v priebehu konania pred prvostupňovým orgánom vedené iba vo vzťahu k Ukrajine, pričom pred
žalovaným ako odvolacím správnym orgánom neboli ani žalobca ani jeho splnomocnený zástupca nijak

vyzvaní resp. upovedomení, aby sa vyjadrili k existencii prekážok vyhostenia eventuálne vo vzťahu
k iným 23 tretím krajinám a teda o zamýšľanej zmene prvostupňového rozhodnutia nemali žiadnu
vedomosť. Týmto postupom žalovaného došlo k porušeniu procesných práv žalobcu v zmysle § 59,
60a a 33 ods. 2 Správneho poriadku. Pokiaľ teda žalovaný rozhodol o zmene krajiny vyhostenia,
bolo jeho zákonnou povinnosťou dať žalobcovi aspoň príležitosť vyjadriť sa k existencii prekážok

administratívneho vyhostenia do inej tretej krajiny. K uvedenej námietke správny súd uvádza, že sám
žalobca v žalobe uvádza, že dňa 16.05.2024 doplnil svoje odvolanie o nové skutkové okolnosti, ktoré
nastali v priebehu odvolacieho konania, keďže dňa 14.05.2024 nahliadnutím do spisu zariadenia pre
cudzincov v Sečovciach splnomocnený zástupca žalobcu zistil, že dňa 10.05.2024 bolo zariadeniu
postúpené oznámenie Veľvyslanectva Ukrajiny v Slovenskej republike č. 6139/24-500-62705, ktorým

Ukrajina odmietla prijať žalobcu na svoje územie z bezpečnostných dôvodov a taktiež preto, že
žalobca má zakázaný vstup na územie Ukrajiny, a preto nebude možné ani prípustné vyhostiť ho na
Ukrajinu. Uvedené podľa žalobcu preukázalo, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu stratilo
opodstatnenie a nikdy ho nebude možné vykonať. Vyhostenie žalobcu na územie inej tretej krajiny nie je
možné a vyhostenie do domovskej krajiny nie je prípustné pre rozpor s čl. 3 Európskeho dohovoru, ako

to vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci vydania žalobcu. Správny súd v tejto súvislosti
zároveň konštatuje, že žalobca v uvedenom odvolaní, podľa ktorých vyhostenie žalobcu na územie
inej tretej krajiny nie je možné neuviedol žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré by žalobca nemohol
byť vyhostený do tej-ktorej krajiny. Po vyhodnotení odvolania žalobcu žalovaný zmenil napadnuté
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu tak, že zmenil vo výroku určenú krajinu vyhostenia

Ukrajinu, na bližšie neurčenú krajinu podľa § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov.

60. Správny súd v tejto súvislosti neidentifikoval porušenie procesných práv žalobcu, keďže sám
žalobca neuviedol žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré by žalobca nemohol byť vyhostený do tej-ktorej
krajiny vzhľadom k tomu, že správny súd pri svojom rozhodovaní vo veciach zaistenia, nie je viazaný

skutkovým stavom daným v čase rozhodovania správneho orgánu, ale skutkovým stavom daným v
čase rozhodovania správneho súdu je na mieste poznamenať, že také relevantné skutočnosti, ktoré
by boli prekážkou pre vyhostenie žalobcu do niektorej zo žalovaným ustáleného okruhu krajín žalobca
neuviedol ani v konaní pred správnym súdom, hoc ak o nich vedel, tak učiniť mohol a mal. Správny
súd v tejto súvislosti uvádza, že zmenové rozhodnutie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu

bolo vydané dňa 17.05.2024 a rozhodnutie o predĺžení zaistenia žalobcu dňa 18.07.2024, takže žalobca
už mal vedomosť o tom, ktoré krajiny budú ohľadom možného vyhostenia žalobcu oslovené, nakoľko
ich identifikoval vo svojom rozhodnutí zo dňa 17.05.2024 žalovaný. I napriek tomu žalobca žiadne
relevantné skutočnosti týkajúce sa možných prekážok vyhostenia do uvedených krajín neuvádzal. Pre
úplnosť správny súd uvádza konanie v obdobnej veci, avšak týkajúcej sa predĺženia zaistenia, že

podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-383/13 PPU (M. G., N. R. c/a 17 6Szak/3/2024
Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie) sa má článok 15 ods. 2 a 6 smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na
účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa
má vykladať v tom zmysle, že ak sa v správnom konaní rozhodlo o predĺžení zaistenia, pričom bolo

porušené právo byť vypočutý, vnútroštátny súd poverený posúdením zákonnosti tohto rozhodnutia by
mal rozhodnúť o zrušení zaistenia len vtedy, ak usúdi, že vzhľadom na všetky skutkové a právne
okolnosti každého jednotlivého prípadu toto porušenie skutočne zbavilo toho, kto ho namieta, možnosti
lepšie uplatniť svoju obhajobu v takej miere, že toto správne konanie mohlo dospieť k inému výsledku.61. Pokiaľ ide o námietku žalobcu podľa ktorej nesúhlasí so záverom žalovaného, a to že správne
orgány v cudzineckej agende (administratívne vyhostenie) nemajú dokazovať trestnú činnosť účastníka

konania a dodáva, že samozrejme súhlasí s tým, že žalovaný a ani prvostupňový správny orgán nie
sú v tejto veci orgánmi činnými v trestnom konaní, no na údajnej trestnej činnosti žalobcu spojenej s
terorizmom zakladajú svoje správne rozhodnutia a z tohto dôvodu rozhodujú o ukončení pobytov na
území SR resp. schengenského priestoru, a tieto tvrdenia sú podstatou toho, prečo došlo vo veci žalobcu
k jeho administratívnemu vyhosteniu, no žalobcovi neboli doposiaľ predložené konkrétne dôkazy, ktoré

preukazujú, že sa mal dopustiť trestného činu súvisiaceho s terorizmom. K uvedenej námietke správny
súd uvádza, že nie je v kompetencii správneho orgánu prejudikovať (predpovedať) a konštatovať danosť
trestnoprávnych následkov alebo pripísať trestnoprávny rozmer určitému konaniu žalobcu a na základe
toho dospieť k záveru, že žalobcu je potrebné administratívne vyhostiť, pretože prijatie tohto záveru
je výlučne v kompetencii príslušných orgánov prokuratúry (t.j. iba v kompetencii orgánov prokuratúry
je konštatovanie, že určité správanie osoby má aj trestnoprávny rozmer). Zároveň s ohľadom na

skutočnosť, že z administratívneho spisu nevyplýva, žeby orgány prokuratúry voči žalobcovi konali a
uvedené netvrdí ani žalobca, tak žalovaný vo svojom rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu
ani nemohol argumentovať tým, že konanie žalobcu je kvalifikované ako konanie s trestnoprávnymi
následkami odôvodňujúce jeho administratívne vyhostenie, ako sa to mylne domnieva žalobca. Správny
súd sa tu stotožňuje s vyjadrením žalovaného, že účelom a ani predmetom správneho konania vo veci

administratívneho vyhostenia nebolo vyšetrovať a dokazovať žalobcovi jeho trestnú činnosť. Uvedené
je predmetom trestného konania. Význam správneho konania o administratívnom vyhostení spočíva v
prijatí opatrení, ktorými ako uvádza žalovaný dôjde k ochrane bezpečnosti štátu, verejného poriadku, k
ochrane spoločnosti, plneniu povinností voči ostatným členským štátom v Európskej únii, dodržiavaniu
právnych predpisov Európskej únie, ktorými sa zabezpečuje vysoká úroveň bezpečnosti v priestore

slobody, bezpečnosti a spravodlivosti Únie a taktiež správny orgán riadne plnil úlohy, ktoré vykonáva v
zmysle zákona o PZ ako policajný útvar.

62. Správny súd sa tu stotožňuje s vyjadrením žalovaného, že rozhodne nemožno ignorovať zistenie, že
tak významné členské štáty Európskej únie akými sú Francúzsko a Nemecko vydali pre ostatné členské

štáty upozornenie, že v prípade účastníka konania sa jedná o nebezpečnú, ozbrojenú, násilnú osobu,
ktorá vykonáva aktivity súvisiace s terorizmom, je v kontakte s radikálnym islamom. file_2.jpg

file_3.wmf

A zároveň, v kontexte zistení MÚ MV SR pri rozhodovaní o udelení azylu a poskytnutí doplnkovej
ochrany, je účastník konania nevierohodnou osobou a uvádza nevierohodné dôvody. Vykonanie zápisov
do IS SIS II nie je bezúčelné. Účelom SIS II je, aby sa pomocou informácií, ktoré sa prenášajú týmto
systémom, zabezpečila vysoká úroveň bezpečnosti v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti
Únie vrátane udržiavania verejnej bezpečnosti a verejného poriadku a zaistenia bezpečnosti na území

členských štátov a aby sa zabezpečilo uplatňovanie ustanovení tretej časti hlavy V kapitoly 2 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie, ktoré sa týkajú pohybu osôb na ich území. Dôležitosť' zriadenia a fungovania
IS SIS II podčiarkuje aj to, že je zriadený formou nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, pričom
nariadenia, ako právne akty Európskej únie majú všeobecnú platnosť, sú závažné vo svojej celistvosti a
priamo uplatniteľné v členských štátoch EÚ. Na uvedenej skutočnosti podľa správneho súdu nič nemení

ani žalobcom doložený dôkaz, a to odpoveď Národnej ústredne SIRENE zo dňa 02.08.2024 (na žiadosť
žalobcu), kde tento orgán uviedol, že voči žalobcovi je evidovaný iba 1 záznam vytvorený Francúzskom.
Nezanedbateľnou skutočnosťou, svedčiacou o bezpečnostnej hrozbe žalobcu, je aj doba zákazu jeho
vstupu na územie Francúzska, a to do 25.04.2062, t. j. na dobu 40 rokov. A v uvedenej veci ide o
konanie vo veci administratívneho vyhostenia založeného na dôvode plynúcom z § 82 ods. 2 písm.

a/ zákona č. 404/2011 Z.z. v zmysle ktorého „Policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho
príslušníka tretej krajiny, ak predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok“.
Navyše samotné konanie žalobcu dokresľuje jeho osobu ako nedôveryhodnú a nie je bez právneho
významu v preskúmavanej veci aj tá skutočnosť, že žalobcovi bolo dňa 24.01.2024 poskytnuté dočasné
útočisko na území Slovenskej republiky ako odídencovi, a hneď nasledujúci deň odišiel z územia

Slovenskej republiky do Nemecka, kde sa zdržiaval až do dňa 20.03.2024, kedy bol transferovaný späť
na územie Slovenskej file_4.jpg

file_5.wmfrepubliky. Lustráciou v informačnom systéme Migra bolo ďalej zistené, že dňa 01. 02. 2024 bola
Dublinským strediskom MÚ MV SR prijatá žiadosť Nemecka o prevzatie žalobcu podľa čl. 18 (1 b)

Dublinského dohovoru. Následne dňa 08.02. 2024 Dublinské stredisko MÚ MV SR file_6.jpg

file_7.wmf

akceptovalo uvedenú žiadosť pod č. MU-DS-48/2024-DŽ a dňa 20. 03. 2024 bol žalobca v zmysle

Dublinského dohovoru z Nemecka transferovaný späť na územie Slovenskej republiky.

63. K žalobcom tvrdeným skutočnostiam o tom, že medzi Slovenskou republikou a Tadžickou
republikou v súčasnosti už niekoľko mesiacov prebieha komunikácia ohľadom záruk, ako s ním bude
zaobchádzané v prípade jeho návratu na územie Tadžikistanu, a že žalovaný nepoprel vo svojom
vyjadrení, že by hraničná a cudzinecká polícia pripravovala vyhostenie žalobcu do Tadžikistanu, a

preto má žalobca jednoznačne za to, že sa v jeho veci pripravuje jeho administratívne vyhostenie do
krajiny pôvodu, a k predloženým dôkazom – listami tadžického opozičného hnutia Skupina24, ktoré
podporujú tvrdenie, že žalobca je od roku 2018 podporovateľom tohto hnutia, pre ktoré je perzekvovaný
tadžickými orgánmi a neprávom vykresľovaný ako bezpečnostná hrozba, ktoré skutočností, ktoré
by mali brániť vydaniu, resp. vyhosteniu žalobcu do Tadžikistanu a to, že žalobca je neprávom

tadžickými orgánmi vykresľovaný za bezpečnostnú hrozbu, správny súd uvádza, že žalobca nie je
vyhostený na územie Tadžickej republiky a obsah týchto dôkazov nespochybňuje zistenia správneho
orgánu, o ktoré sa opiera v napadnutom rozhodnutí. Správny súd tiež uvádza, že ako už bolo skôr
uvedené, druhostupňovým rozhodnutím o administratívnom vyhostení žalovaný zmenil prvú vetu výroku
prvostupňovéhorozhodnutiaoadministratívnomvyhostenítak,žeznenie„zúzemiaSlovenskejrepubliky

na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona o pobyte cudzincov“ nahradil znením „z
územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 ZoPC.“. Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z.
možno cudzinca vyhostiť do niektorej z nasledovných krajín: krajina pôvodu, krajina tranzitu, ktorákoľvek
tretia krajina, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme,
alebo územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú

ochranu. Bez ohľadu na vyššie opísané vyjadrenia a dôkazy doložené žalobcom, a bez ohľadu na
Najvyšším súdom Slovenskej republiky judikovanú „nevyhostiteľnosť“ žalobcu do krajiny pôvodu, možno
konštatovať, že vyššie uvedená zmena rozhodnutia o administratívnom vyhostení vytvorila priestor pre
vyhostenie žalobcu aj do iných krajín, čím aj jeho prípadná „nevyhostiteľnosť“ na Ukrajinu, či do krajiny
pôvodu stratila na relevancii. Vzhľadom na vyššie uvedené, rovnako tak na relevancii stratila tá časť

argumentácie žalobcu, ktorá pojednávala o jeho pochybnostiach o tom, že by bol žalobca priamo či
následne vydaný do krajiny pôvodu.

64. Správny súd nadôvažok uvádza, že je neprijateľné, aby žalobca vopred prejudikoval možný
výsledok jeho administratívneho vyhostenia. Vzhľadom k uvedenému mal správny súd aj túto námietku

žalobcu za nedôvodnú, keďže aj z obsahu rozsudku vedenom na Správnom súde v Košiciach pod sp.
zn. 15Saz/3/2024, ktorý sa takisto týka žalobcu, a ktorý rozhodoval vo veci rozhodnutia o predĺžení
zaistenia žalobcu, a ktorý je súčasťou tohto súdneho spisu vyplýva, že vo veci administratívneho
vyhostenia boli vykonané úkony smerujúce k jeho vykonaniu vo vzťahu ku 55 krajinám. Preto
nemožno úspešne argumentovať tým, že keď cudzinec nebol administratívne vyhostený do konkrétnej

krajiny, je potrebné a priori považovať takéto rozhodnutie za nezákonné a nepreskúmateľné z
dôvodu nepreukázania podmienky potenciálnej vyhostiteľnosti. Takýto záver by popieral platnú právnu
úpravu, pričom dodržanie, či porušenie princípu vyhostiteľnosti je nevyhnutné posudzovať vždy v
okolnostiach konkrétneho prípadu. Správny súd opätovne poukazuje na to, že v zmenovom rozhodnutí
o administratívnom vyhostení žalobcu zo dňa 17.05.2024 odvolací správny orgán síce nevymedzil

konkrétnu krajinu, do ktorej mal byť žalobca vyhostený, avšak z jeho odôvodnenia vyplýva istý okruh
do úvahy prichádzajúcich krajín, pričom otázkou určenia konkrétnej krajiny, ktorú je možné vyhodnotiť
ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia, sa zaoberá orgán útvaru policajného zaistenia, ktorý je
zodpovedný za výkon vyhostenia, pričom z doposiaľ vykonaných úkonov to nenasvedčuje o žalobcom
tvrdenej nevyhostiteľnosti. A aj sám žalovaný vo svojom rozhodnutí uvádza, že: „Odvolací orgán má za

to a stotožňuje sa so splnomocneným zástupcom účastníka konania, že účastníka konania nie je možné
vyhostiť do domovskej krajiny a rovnako tak do krajiny, kde má zákaz vstupu (Ukrajina). Odvolací orgán
má zákonnú možnosť a zvážil vyhostenie z územia Slovenskej republiky bez určenia krajiny. file_8.jpgfile_9.wmf

Odvolací orgán si je vedomý požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia aj v prípade, ak sa v
rozhodnutí neurčí konkrétna krajina vyhostenia a preto uvádza nasledovné. Podľa údajov dostupných na
internetovej stránke visaindex.com držitelia cestovných pasov Tadžickej republiky majú bezvízový vstup
douvedených23štátov:AntiguaandBarbuda,Arménsko,Azerbajdžan,Barbados,Bielorusko,Cookove

ostrovy, Dominika, Gambia, Gruzínsko, Haiti, Kazachstan, Kirgizsko, Malajzia, Mikronézia, Moldavsko,
Namíbia, Filipíny, Ruská federácia, Svätý Vincent a Grenadíny, Surinam, Turecko, Ukrajina, Uzbekistan.
Podľa odvolacieho orgánu vzhľadom na geografickú, jazykovú, kultúrnu blízkosť a v záujme zachovania
ochrany života, zdravia a súkromného záujmu účastníka konania do úvahy možno vziať krajiny najmi,
nie však výlučne, Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko, Kazachstan, Kirgizsko, Moldavsko, Turecko a
Uzbekistan.“

65. S ohľadom na Najvyšším súdom Slovenskej republiky v extradičnom konaní (sp. zn. 1Tost/31/2023)
judikovanú „nevyhostiteľnosť“ žalobcu do krajiny pôvodu a tiež dodatočnú „nevyhostiteľnosť“ na Ukrajinu
v dôsledku zmeny rozhodnutia o administratívnom vyhostení sa podľa názoru správneho súdu vytvoril
priestor pre vyhostenie žalobcu do iných krajín. Tak následne postupoval aj žalovaný a určenie krajín,

do ktorých by mohol byť žalobca vyhostený, by malo podľa názoru správneho súdu vychádzať z
racionálneho základu, ktorý žalovaný bližšie ozrejmil vo svojom rozhodnutí, určil príkladom okruh
jednotlivých do úvahy prichádzajúcich krajín a spôsob takéhoto určenia náležite odôvodnil. Za tohto
stavu možno považovať rozhodnutie žalovaného za zákonné po zvážení všetkých okolností danej
prejednávanej veci, ktoré ako celok podľa názoru správneho súdu je v medziach zákona a dokáže

obstáť.

66. Knámietkenesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,správnysúduvádza,žeprepotrebyobsahového
vymedzenia pojmu „právne posúdenie“ možno bez ďalšieho poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14.03.2019, sp. zn. 3Cdo/27/2019, podľa ktorého cit.: „ (...) riešenie právnej

otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej
právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel,
normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových
otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej
normy na posudzovaný prípad.“ (...). Správny súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú, keďže nie

je dostatočne konkretizovaná a za dostatočne konkrétny popis nemožno považovať iba vymedzenie
všeobecných princípov a statí, ktoré je možné aplikovať skoro na každú jednu prejednávanú vec.

67. Správny súd ešte uvádza, že zákon o pobyte cudzincov umožňuje správnemu orgánu v zmysle § 77
ods. 1 uviesť v rozhodnutí o administratívnom vyhostení krajinu, do ktorej je cudzinec vyhostený, avšak

iba za predpokladu, ak je možné takúto krajinu určiť. Žalovaný jasne a určito špecifikoval prečo túto
krajinu neurčil. Táto jeho správna úvaha nevybočuje z medzí. Keďže nebolo možné určiť krajinu kam
má byť žalobca vyhostený, nemožno ako dôvodnú uznať námietku žalobcu, že žalovaný nevyhodnotil
náležite možné prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu do krajiny pôvodu, ktorý nie je krajinou
kam môže byť žalobca vyhostený.

68. K otázke neurčenia krajiny v rozhodnutí o administratívnom vyhostení správny súd ešte dáva do
pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 10 SZa 6/2016 zo dňa 18.03.2016 (taktiež v publikácii
Berthotyová E.: Zaistenie cudzincov, str. 129), v ktorom kasačný súd uviedol, že pokiaľ žalovaný
zaistil cudzinca na účel výkonu administratívneho vyhostenia a podkladom takéhoto rozhodnutia bolo

rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, v ktorom nebola určená krajina vyhostenia, nemožno sa
stotožniť s námietkou navrhovateľa (cudzinca), že k jeho zaisteniu nemohlo dôjsť z dôvodu neurčenia
krajiny vyhostenia, pretože zákonodarca takúto možnosť, teda neurčenie krajiny vyhostenia, pripúšťa.

69. Správny súd rovnako dáva do pozornosti správnym orgánom, že pri administratívnom vyhostení

žalobcu musia postupovať tak, aby v prípade jeho vyhostenia z územia SR do inej krajiny tento nebol
vystavený mučeniu alebo podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu,
nakoľko takýto ich postup by bol v rozpore s článkom 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.70. Preto správny súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného, v spojení s prvostupňovým rozhodnutím,
dospel k záveru, že žalovaný postupoval v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu zákonným

spôsobom, skutočný stav bol zistený dostatočným spôsobom, v konaní aplikoval ustanovenia správneho
právneho predpisu a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Správne orgány pri odôvodňovaní
svojich správnych úvah nevybočili z medzí a hľadísk zákona.

71. Preto správny súd správnu žalobu zo dňa 27.06.2024 podľa § 240 Správneho súdneho poriadku

zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná.

72. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa cit. § 168 SSP, pretože žalobca nemal v konaní
ani len čiastočný úspech, avšak keďže v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené
trovy, úhradu ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd mu právo na ich
náhradu voči žalobcovi nepriznal tak, ako to je uvedené vo výroku II. tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v
lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti
nemožno odpustiť.

Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods.
2 písm. d) SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné

podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/
SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania
a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová
značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj,
kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo

zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“)
a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie

kasačnej sťažnosti.