Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 5, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/43/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620200183
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8620200183.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Martina Barana a JUDr. Kataríny Krochtovej v spore žalobcu: M. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom
O. XXX/X, XXX XX Z., zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom Advokátskej kancelárie so
sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov proti žalovanej: Orange Slovensko, a. s., so sídlom Metodova
8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpenej Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., so
sídlom Bajkalská 5, 831 04 Bratislava, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 6C/7/2020-171 zo dňa 08.11.2022 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú

ujmu vo výške 110,- Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej
vyhovujúcej časti mení rozsudok tak, že žalobu žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v tejto časti
zamieta.

II. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania proti žalovanej v
rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie vo veci nároku žalobcu na ochranu osobnosti rozhodol takto:

„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.300 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku žalobu zamieta.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“

2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav v tomto znení:

„Dňa X.X.XXXX N. O. Z. našiel v Z. za budovou na C. ul. č. XX, v ktorej sídli značková predajňa
Orange Slovensko, a. s. v neuzamknutom priestore určenom na skladovanie papierového odpadu medzi
papierovým odpadom, čo je zrejmé aj z fotodokumentácie, archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo
množstvo (XXX) originálnych písomností s osobnými údajmi účastníkov (zákazníkov) spoločnosti

Orange Slovensko, a. s., vrátane originálov písomností s osobnými údajmi zákazníkov. V nájdenej
archívnej krabici sa nachádzali písomnosti s názvom: „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o
jej prevzatí“, „Výmena SIM karty“ a „Žiadosť o znovupripojenie SIM karty. Išlo o originálne dokumenty
s vlastnoručným podpisom zákazníkov aj pečiatkou a podpisom obchodného zástupcu spoločnostiOrange Slovensko, a. s., na ktorých sa nachádzali dôležité identifikátory dotknutých osôb ako je
meno, priezvisko (akademický titul), adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne
číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis. Na viacerých písomnostiach bola priesvitnou lepiacou

páskou prelepená plastová SIM karta. Predmetná archívna krabica s nájdenými písomnosťami bola ako
dôkazný materiál odovzdaná O. Z. (nálezca a zároveň jedna z dotknutých osôb) advokátovi M.. V. O.,
ktorý bol splnomocnený právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu do súkromného života
dotknutých osôb v súvislosti so spracovávaním osobných údajov spoločnosťou Orange Slovensko, a.
s.. Právny zástupca listom zo dňa 28.2.2017 vyzval v mene viacerých dotknutých osôb (mimo žalobcu)

spoločnosť Orange Slovensko, a. s. v súvislosti s tvrdeným protiprávnym zásahom do práv dotknutých
osôb na mimosúdne rokovanie, pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie, finančnú satisfakciu
a náhradu nákladov právneho zastupovania. Na základe predmetného listu sa spoločnosť Orange
Slovensko, a. s. prostredníctvom právneho zástupcu O.. N. O., advokáta, listom zo dňa 16.3.2017
ospravedlnila dotknutým osobám za vzniknutú situáciu a ubezpečila ich, že urobí všetko preto, aby
sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala. Zároveň odmietla zaplatenie finančnej satisfakcie s

odôvodnením, že „prípadný“ zásah do osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu
a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Policajt Obvodného oddelenia PZ v Z. prijal dňa XX.X.XXXX oznámenie
L. C., ktorý bol v tom čase vedúcim značkovej predajne spoločnosti Orange Slovensko, a. s. sídliacej
na Ul. C. č. XX, v Z., v objekte bývalého hotela H. a zároveň zamestnancom obchodného zástupcu

žalovanej, spoločnosti I. s. r. o. vo veci krádeže písomností určených na skartovanie zo skladu za
predajňou Orange Slovensko, a. s. na Ul. C. v Z.. L. C. na Obvodnom oddelení Policajného zboru v
Z. v konaní T.: P. - Z. v podanom oznámení uviedol, že „dňa XX.X.XXXX zistil, že zo skladu, ktorý
sa nachádza hneď za predajňou, bol ukradnutý jeden igelitový mech o objeme 60 l, ktorý bol plný
tlačív s osobnými údajmi ich klientov a tento bol určený na skartovanie“. Z fotodokumentácie je zrejmé,

že sklad na papierový odpad, v ktorom boli originálne písomnosti s osobnými údajmi klientov spoločnosti
Orange Slovensko, a. s. nájdené, bol síce uzamykateľný, ale v čase nájdenia písomností O. Z. nebol
uzamknutý, pretože tento sklad využívalo viacero podnikateľských subjektov sídliacich v predmetnom
polyfunkčnom objekte (bývalý hotel H. v Z.). Túto skutočnosť mal súd preukázanú aj z oznámenia L. C.
v priestupkovom spise OO PZ Z., ktorý potvrdil, že sklad využívajú aj iní predajcovia z daného objektu

a dosť často sa stáva, že sklad zostane po určitý čas neuzamknutý.

Z Rozhodnutia ÚOOÚ SR zo dňa 16.8.2017 Číslo: XXXXX/XXXX-P.-XX vyplýva, že spoločnosť I. s.
r. o. ako sprostredkovateľ „porušil ustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona tým, že pri likvidácii
dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko a. s. v rozsahu meno a

priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo,
číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj informácie o
predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou, pričom tieto boli uložené v archívnej
krabici s označením V., na bočnej strane, ktorej je rukou napísané „L. ORANGE SLOVENSKO,
a. s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA XXXX, X.XX.XXXX - X.XX.XXXX“ (ďalej len „archívna

krabica") a umiestnené v sklade na papierový odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej sídli
predajňa Orange Slovensko, a. s. na Ul. C. XX v Z.“. Úrad neuložil citovaným rozhodnutím spoločnosti
I. s. r. o. opatrenie na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku, keď konštatoval, že
sprostredkovateľ v priebehu konania preukázal plnenie povinnosti vyplývajúce mu z ustanovení zákona
a následne po bezpečnostnom incidente nanovo prijal bezpečnostné opatrenia a tým uloženie opatrení

na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku už nebolo v danom prípade dôvodné a účelné.
Následne Úrad rozhodnutím zo dňa XX.XX.XXXX číslo: XXXXX/XXXX-P.-X uložil sprostredkovateľovi
- obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti I. s. r. o. za porušenie povinnosti v súvislosti s
bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a v súvislosti s likvidáciou dokumentov pokutu vo výške
5 000 eur. Toto rozhodnutie bolo na základe rozkladu spoločnosti I. s. r. o. potvrdené rozhodnutím

predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 9.3.2018 číslo: XXXXX/XXXX-P.-X. Administratívne konanie (konanie
o ochrane osobných údajov) na základe podnetu spoločnosti Orange Slovensko, a. s. proti advokátovi
M.. V. O. bolo rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 8.9.2017 číslo: XXXXX/XXXX-P.-XX zastavené. Rovnako
bolo zastavené aj administratívne konanie voči žalovanej a to rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 23.8.2018
pod číslom: XXXXX/XXXX-P.-XX, v ktorom bol navrhovateľom O. Z..

Z vyjadrenia žalovanej (z konania OS Svidník sp. zn. 6C/39/2018) súd zistil, že lehota uloženia
písomných dokumentov, na ktorých sa nachádzali osobné údaje žalobcov, je podľa Registratúrneho
plánu žalovanej 10 rokov odo dňa zániku platnosti zmluvy o pripojení. Predmetné písomné dokumentysa nearchivujú na predajnom mieste, kde boli vytvorené. Predmetné dokumenty sa prikladajú k zmluve o
pripojení,resp.zmluveoposkytovaníverejnýchslužieb.Povyhotovenítýchtodokumentovnapredajnom
mieste sa tieto dokumenty v najbližšom termíne zvozu dokumentácie (raz za 14 kalendárnych dní) od

vzniku dokumentu zasielajú na účely archivácie do centrálneho archívu žalovanej v U., kde sa priložia
k zmluve o pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb, ku ktorej boli vyhotovené, to
jest archivujú sa spolu s touto zmluvou. Každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na predajnom
mieste, je zaevidovaný v aplikácii V. kde je uvedený aj jeho status, to jest je možné určiť v každom
okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do centrálneho archívu

žalovanej v U.

Predtým, než začal súd vo veci konať, skúmal svoju miestnu príslušnosť a to z dôvodu, že žalovaná
vo vyjadrení k žalobe zo dňa 7.8.2019, teda pri svojom prvom procesnom úkone, uplatnila námietku
miestnej nepríslušnosti Okresného súdu vo Svidníku. Žalobca založil miestnu príslušnosť Okresného
súdu Svidník ako osobitnú miestnu príslušnosť podľa § 19 písm. d) CSP tvrdiac, že právny vzťah

medzi žalobcom a žalovanou vznikol na základe Zmluvy o pripojení ako základného aktu, ktorá je
zmluvou spotrebiteľskou a oprávnenie žalovanej spracúvať osobné údaje žalobcov má svoj základ práve
v Zmluve o pripojení, ktorú žalobca v postavení spotrebiteľa so žalovanou uzatvoril. V spore teda
podľa žalobcu ide o spotrebiteľský spor, pretože tento spor súvisí so spotrebiteľskou zmluvou (zmluvou
o pripojení). Žalovaná v námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník tvrdí, že v konkrétnej

veci ide o žalobu na ochranu osobnosti, preto miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii
je Okresný súd Bratislava II.“

3. Následne bola vec súdom prvej inštancie právne posúdená v zmysle ustanovení § 13, § 19 písm.
d), § 36, § 41, § 42, § 290 CSP, § 52 Občianskeho zákonníka, ďalej podľa § 9 ods. 1 z. č. 122/2013 Z.

z. o ochrane osobných údajov (ďalej ZOOÚ), podľa § 56 ods. 3 Zákona č. 351/2011 o elektronických
komunikáciách, podľa článku 10 ods. 2, 3 Listiny základných práv a slobôd, článku 8 ods. 1 Dohovoru o
ochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd,článku16ods.1ZmluvyofungovaníEurópskejúnie,článku
8 ods. 1, 2 Charty základných práv Európskej únie, článku 19 ods. 2, 3, 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa § 11, § 13 Občianskeho zákonníka, § 1 Zákona č. 122/2013 o ochrane osobných údajov

ako aj § 3 ods. 3, § 4 ods. 1, 2, 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. b), § 8 ods. 1, 2, 9, 10, § 17 ods. 1 a
§ 19 ods. 1 tohto zákona (ZOOÚ).

4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že námietka miestnej nepríslušnosti nie je dôvodná, nakoľko
predmetný spor je sporom o ochranu osobnosti z dôvodu zásahu do súkromia žalobcov, no tento zásah

do súkromia bezprostredne súvisel s porušením ochrany osobných údajov pri ich spracúvaní žalovanou
v rámci plnenia zo zmluvy o pripojení, pričom vychádzajúc aj z literatúry k zásahu do súkromia žalobcu
malo dôjsť pri spracúvaní osobných údajov a toto spracovanie osobných údajov malo základ v uzavretej
zmluve o pripojení, ktorá je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou.

5. Rovnako mal súd prvej inštancie za preukázanú otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej s
poukazom na judikatúru súdov Slovenskej a Českej republiky, podľa ktorej v prípade neoprávneného
zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, ak bol spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou
alebo fyzickou osobou k realizácií činnosti tejto právnickej či inej osoby, pričíta sa neoprávnený zásah
samotnej fyzickej či právnickej osobe. Nakoľko k predmetnému zásahu došlo pri vykonávaní obchodnej

činnosti žalovanej, ktorú táto zabezpečovala prostredníctvom svojich obchodných zástupcov nesie
zodpovednosť za takýto zásah táto osoba.

6. Po tom čo mal súd prvej inštancie preukázaný základ nároku aj s poukazom na rozhodnutie Úradu na
ochranu osobných údajov dospel k záveru, že v zmysle citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka

je primerané zaviazať žalovanú na zaplatenie sumy 3.300,- Eur žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy
v peniazoch. K žalovanej vznesenej námietke premlčania uviedol, že je nedôvodná, nakoľko krabica,
ktorá obsahovala osobné údaje žalobcu bola uložená v sklade spoločne s cca 480 ďalšími originálnymi
listinami žalovanej, a to v období od 25.01.2017 do 09.02.2017, kedy ju našiel O. Z.. Nasledujúcim
dňom, t. j. 10.02.2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá do podania žaloby (30.01.2020)

neuplynula.

7. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v danom prípade sa morálna satisfakcia javí ako nepostačujúca
a vzhľadom na významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu, ako aj vzhľadom nafunkciu preventívno - sankčnú je žalobcovi potrebné priznať náhradu nemajetkovej ujmy. Pod pojem
nemajetková ujma spadá ujma, ktorá nie je vyjadriteľná v peniazoch a postihuje inú ako majetkovú sféru
poškodeného, teda sféru osobnostnú, pričom ani do týchto práv nie je možné zasiahnuť, či ich obmedziť

s poukazom na ustanovenie § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, pričom pre priznanie takéhoto nároku
stačí ak zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené Občianskym zákonníkom.
Osobné údaje sú vstupnou bránou do súkromia každého jednotlivca, a preto právo na ich ochranu
požíva vysoký stupeň. Zároveň nie je pravdou, že žalobcovi nemohla vzniknúť ujma vo vzťahu k
povahe osobných údajov o čom svedčí aj rozhodnutie Úradu pre ochranu osobných údajov, ktorým bolo

rozhodnuté o uložení pokuty za tento bezpečnostný incident. Boli neoprávnene sprístupnené osobné
údaje včítania rodných čísiel a ďalších identifikátorov žalobcu, ktorým sa priznáva zvýšená ochrana. To,
že tieto písomnosti s osobnými údajmi neboli skartované, ale naopak boli neodborne odložené v sklade
za predajňou a tam boli nezabezpečené či nepovšimnuté, sú priťažujúcimi okolnosťami pri takýchto
nárokoch. Tento záver vyplýva aj z rozhodnutia Úradu pre ochranu osobných údajov, pričom všetky
tieto osobné údaje žalobcu sú chránené právnymi predpismi včítane listiny základných práv a slobôd. S

poukazom na to, akým spôsobom došlo k zásahu do osobných práv žalobcu, kedy súd neuveril, že došlo
k takémuto konaniu len z dôvodu omylu či hrubej nedbanlivosti obchodného zástupcu žalovaného ako
aj vzhľadom na to, že primárnou funkciou sankcie je funkcia aj preventívna v rámci generálnej prevencie
súd prvej inštancie mal za to, že nie je dôvodné priznať žalobcovi požadovanú sumu 5.000,- Eur, ale
sumu 3.300,- Eur. Nestotožnil sa s porovnaním ohľadom výšky náhrad, ktorá sa poskytuje obetiam

trestných činov a takisto sa nestotožnil ani so závermi odvolacieho súdu v obdobnom konaní, kedy bola
priznaná nepomerne nižšia suma s tým, že vymenoval prípady, kedy súdy Slovenskej republiky poskytli
vyššie náhrady nemajetkových újm pri nároku pozostalých za smrť ich príbuzného pri dopravnej nehode.
Dospel k záveru, že priznaná náhrada musí byť taká, aby mala preventívnu, satisfakčnú a sankčnú
funkciu, čo zodpovedá sume 3.300,- Eur.

8. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a o trovách
konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že priznal úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu, nakoľko rozhodnutie o výške náhrady záviselo od úvahy súdu.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie žalovanej proti výrokom I. a III.. Predmetné
odvolaniežalovanáodôvodnilaustanovením§365ods.1písm.a/,b/,f/ah/CSP.Žalovanáuviedla,žeuž
pri prvom procesnom úkone namietla miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Svidník, pričom zotrváva
na tomto stanovisku a nesúhlasila s argumentáciou súdu prvej inštancie, nakoľko v danej veci neexistuje
ako právny základ nároku spotrebiteľská zmluva, preto sa v danom prípade nejedná o spotrebiteľský

spor. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti, pričom tieto ohrozené práva
akoprávonaživot,zdravie,česťnevzniklinazákladespotrebiteľskejzmluvy,alejednásaosamostatnéa
všeobecné práva, nie vznikajúce na základe akéhokoľvek záväzku. Žalobca sa domáha ochrany svojich
absolútnych práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka a tieto práva nesúvisia s uzatvorenými zmluvami o
pripojení ako spotrebiteľskými zmluvami. Spotrebiteľské právo je právom zmluvným, teda záväzkovým,

čo neplatí pre osobnostné práva na základe zásahu, do ktorých sa žalobcovia domáhajú nemajetkovej
ujmy.

10. Žalovaná zároveň namietla svoju pasívnu legitimáciu v konaní, nakoľko právne posúdenie súdu
prvej inštancie v tejto otázke je nesprávne. Rozhodnutia, ktoré použil súd prvej inštancie vo svojom

odôvodnení sú pre tento prípad nepoužiteľné, pričom v danom prípade pri spracúvaní osobných údajov
platí Zákon č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov, ktorý určuje aj povinnosti prevádzkovateľa
a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov. Tento právny predpis upravuje
aj občianskoprávny vzťah dotknutých osôb prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so
spracovaním osobných údajov ako aj zodpovednosť týchto osôb. V danom prípade teda nie je na

mieste analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že tu existuje osobitná
právna úprava o ochrane osobných údajov. Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti
za zásah do práva na ochranu osobnosti je to, že zásah bol neoprávnený, pričom v predmetnom
zákone za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ, ktorý má uložené povinnosti
priamo citovaným zákonom. Súd prvej inštancie sa s námietkami žalovanej nevysporiadal a nesprávne

právne posúdil otázku pasívnej legitimácie, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP. Pokiaľ sa súd prvej inštancie nevyporiadal s rozhodujúcimi argumentmi žalovanej, je takéto
rozhodnutie nutné považovať za arbitrárne. Zároveň súd prvej inštancie nedal odpoveď na argumenty
žalovanej strany a táto skutočnosť zakladá dôvod na zrušenie tohto rozsudku, nakoľko boli porušenépráva žalovanej na spravodlivý proces. Žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident,
pri ktorom došlo k sprístupneniu osobných údajov, nakoľko neporušila žiadne zo svojich povinností
vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov ako to skonštatoval aj Úrad pre ochranu osobných

údajov vo svojom rozhodnutí. Ani s touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tým, že
len stroho konštatoval, že s týmto rozhodnutím nie je viazaný, nakoľko sa jedná o administratívnoprávne
rozhodnutie. Tento postup nie je akceptovateľný, nakoľko aj keď takéto rozhodnutie nie je záväzné
pre súd prvej inštancie, ten ho nemôže nechať bez povšimnutia, nakoľko ak má o takejto otázke
právomoc rozhodnúť iný orgán verejnej moci, súd takúto otázku nemôže posudzovať sám. Predmetnú

otázku, ktorá je prejudiciálnou otázkou, teda, či žalovaná porušila svoje povinnosti vyplývajúce zo
zákona o ochrane osobných údajov, by mal súd posúdiť a v odôvodnení svojho rozsudku náležite a
presvedčivo vyargumentovať. Takýto postup zo strany súdu prvej inštancie nebol dodržaný. Pokiaľ súd
prvej inštancie sa nevysporiadal s rozhodnutím úradu, ktorý konštatoval, že žalovaná nezodpovedá
za predmetný bezpečnostný incident, je nutné považovať takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie za
arbitrárne. Týmto spôsobom opätovne došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces. Súd

prvej inštancie v odôvodnení poukázal na podmienky ochrany a spracúvania osobných, prevádzkových
a organizačných údajov, pričom ani súd neuvádza tento dôkaz medzi podkladmi svojho rozhodnutia a
samotný dokument je informatívnym dokumentom a nemožno ho aplikovať na vzťah medzi sporovými
stranami. Žalovaná poukázala na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti pri spracovaní osobných
údajov medzi prevádzkovateľom a spracovateľom, kedy za bezpečnosť spracúvania osobných údajov

zodpovedá sprostredkovateľ. Žalovaná teda neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane
osobných údajov. Žalovaná poukázala na to, že v prípade neexistencie porušenia právnej povinnosti
zo strany povinného subjektu, nemôže voči nemu nastať vyvodenie akejkoľvek zodpovednosti, či už
občianskoprávnej alebo administratívnoprávnej, teda bez porušenia právnej povinnosti nemôže dôjsť k
vyvolaniu následku pre povinný subjekt. Ani Úrad pre ochranu osobných údajov vo vzťahu k žalovanej

nezistil porušenie zákona či iné nedostatky na jej strane. Samotná žalovaná sa nevyjadrovala k otázke
zodpovednosti za tento incident a samotná jej pasivita či mlčanie nemôže značiť prijatie zodpovednosti
za toto konanie svojho sprostredkovateľa. Týmto svojím konaním súd prvej inštancie nedostatočne zistil
skutkovýstav,alevecajnesprávneprávneposúdil.Argumentáciasúduprvejinštancie,žedokumentácia
obsahujúca osobné údaje osôb vrátane žalobcu bola od roku 2014 až do februára 2017 nepovšimnutá

a nebola odovzdaná v centrálnom sklade, je z pohľadu posúdenia otázky protiprávnosti zásahu do
osobnostných práv žalobcov právne irelevantná. Povinnosť vyhotovovať písomný odovzdávací protokol
o prevzatí dokumentov obsahujúcich osobné údaje nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a
nedostatky v súvislosti s archiváciou dokumentácie sú vo vzťahu k žalovanej irelevantné. Z vykonaného
dokazovania z okolnosti prípadu je zrejmé, že subjektom, ktorý eventuálne zasiahol do osobnostných

práv žalobcov nebola žalovaná, ale sprostredkovateľ, z týchto dôvodov súd prvej inštancie nesprávne
právne posúdil otázku pasívnej legitimácie žalovanej.

11. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd nesprávne ustálil začiatok plynutia premlčacej doby.
Poukázala, že pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci moment, kedy

došlo k protiprávnemu zásahu, ktorý mohol viesť k nemajetkovej ujme a nie kedy došlo k
ukončeniu bezpečnostného incidentu. Žalobca v žalobe uviedol, že osobné údaje žalobcu sa v
období od 25.01.2017 do 09.02.2017 nachádzali v neuzamknutom sklade a boli vystavené možnosti
neoprávneného sprístupnenia. Preto premlčacia doba začala plynúť 26.01.2017 a uplynula 26.01.2020,
čo znamená, že žaloba bola podaná na súde po uplynutí trojročnej všeobecnej premlčacej dobe

(30.01.2020). Ďalej poukázala na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu
s poukazom na to, že finančné zadosťučinenie má v zásade subsidiárny charakter a je možné
ho priznať len ak nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a došlo k zásahu v značnej miere
znižujúcemu dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom
existencie nárokovanej nemajetkovej ujmy, pričom sa nemožno stotožniť s argumentáciou súdu prvej

inštancie, že už samotný vznik rizika pre zásah do práv a slobôd fyzických osôb je postačujúci
pre priznanie nemajetkovej ujmy. Samotný žalobca nerozporoval to, že mu ujma nevznikla, tvrdil
len, že mu hrozila, pričom aj s poukazom na časový odstup odo dňa bezpečnostného incidentu (5
rokov) a jeho zistenia bolo dôvodné predpokladať, že už nevznikne. Tvrdenie, že samotný zásah do
osobnostnýchprávznamenávzniknárokunanemajetkovúujmu,jenepodložený,nakoľkoprevyvodenie

zodpovednosti za nemajetkovú ujmu musia byť preukázané všetky predpoklady pre jej priznanie. Súd
sa týmto nezaoberal, a preto možno považovať jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné a nepresvedčivé.12. Zároveň žalovaná namietla ako neproporcionálnu a nespravodlivú sumu súdom prvej inštancie
priznanej nemajetkovej ujmy vo výške 3.300,- Eur, s tým, že súdom v rozsudku odôvodnená
argumentácia nemá oporu v zistenom skutkovom stave. Poukázala na to, že pri určení výšky peňažnej

náhrady nemajetkovej ujmy stanovenej podľa Zákona č. 274/2017 Z. z. o odškodnení obetí trestných
činov, pri trestných činoch napríklad obchodovania s ľuďmi, znásilnenia a pod. je daný nárok na
vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu ujmy v sume 10-násobku minimálnej mzdy. Táto
predstavovala v roku 2017 435,- Eur, teda takéto osoby by mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
sume4.350,-Eur.RovnakorozhodnutiaEurópskehosúdupreľudsképráva,kedysúpriznávanénáhrady

nemajetkovej ujmy pri prípadoch smrti sú také, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je neadekvátna
k uvedenému prípadu. V T. republike pri úniku osobných údajov v internetovom obchode do digitálneho
priestoru bola priznaná peňažná náhrada v sume 10.000,- Kč (aktuálne cca 395 eur), z čoho aj rovnako
vyplýva neprimeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Priznaná náhrada je preto neprimeraná,
neadekvátna, neproporcionálna, naviac žalobcom uplatnený nárok je premlčaný.

13. Zároveň žalovaná namietla aj rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek čiastočnému
úspechu žalobcov bol týmto priznaný plný nárok na náhradu trov konania, čo je v rozpore s
ustanoveniami Civilného sporového poriadku. Z týchto dôvodov žalovaná navrhla napadnutý rozsudok
vo výrokoch I. a III. zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Žalovaná uviedla, že aj žalobca musí niesť zodpovednosť za výsledok sporu v prípade, že uplatňuje
neprimeranú či premrštenú sumu a táto skutočnosť by sa mala prejaviť v rozhodnutí o trovách konania
s tým, že súd by mal využiť inštitútu § 257 a trovy konania nepriznať prípadne ich primerane znížiť s
tým, že pri tomto bezpečnostnom incidente boli postihnuté viaceré osoby, pričom už v predošlom konaní
okrem N. Z. uplatnilo nárok ďalších XX žalobcov s tým, že u každého vznikli trovy konania. V takomto

prípade je suma za trovy konania neadekvátna a v rozpore s dobrými mravmi.

15. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že miestna príslušnosť súdu prvej
inštancie je daná § 19 písm. b/ CSP, pričom rovnaký záver by platil v prípade, že by bola miestna
príslušnosť určená v zmysle § 19 písm. b/ CSP vzhľadom na to, že tento spor by nebol vznikol v

prípade, že by nebola medzi stranami sporu uzavretá spotrebiteľská zmluva, a to zmluva o pripojení.
Zároveň žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovanej o tom, že nie je pasívne legitimovaná s poukazom
na odôvodnenie súdu prvej inštancie s tým, že žalovaná tendenčne zamieňa administratívnu právnu
zodpovednosť založenú na subjektívnom princípe so zodpovednosťou občianskoprávnou, ktorá má
objektívny charakter, teda žalovaná nesie zodpovednosť aj za konanie osoby, ktorú si vybrala pre

spracúvanie dát svojich klientov. Ďalej uviedol, že nie je možné súhlasiť s argumentáciou o neexistencii
zásahu do súkromia žalobcu, nakoľko z výpovede osoby, ktorá našla predmetnú krabicu vyplynulo,
že krabica bola pohodená a otvorená v neuzamknutom sklade, ku ktorej mal prístup neobmedzený
počet nepovolaných osôb a iba v teoretickej rovine zostávajú námietky žalovanej o potrebe skúmať
individuálne dopady na každú z dotknutých osôb osobitne. Naopak z vykonaného dokazovania vyplýva,

že došlo k neprípustnému zásahu do súkromia žalobcu, čo je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.
Ide o právo na súkromie v zmysle garancie práva ako o objektívnu kategóriu, pričom pri jeho porušení
subjektívny pocit dotknutej osoby nie je dôležitý a v tejto súvislosti aj výška priznanej neutárnej náhrady
je primeraná. Rovnako súhlasí s názorom súdu, že vznesená námietka premlčania je nedôvodná,
pričom doposiaľ už bolo rôznymi senátmi Krajského súdu v Prešove rozhodnuté vo vzťahu k XX

žalobcom. Naviac ÚS SR uznesením z 24.05.2022 sp. zn. II. ÚS 233/2018 žalovanej sťažnostnú
argumentáciu neprijal (v skutkovo totožnej veci) a jej sťažnosť zamietol, pričom na všetky v odvolaní
uvádzané argumenty žalovanej už bolo (v skutkovo totožných veciach) senátmi Krajského súdu v
Prešovereagovanéaodvolacísúdargumentáciužalovanejpovažovalzanesprávnuažalobcaakceptuje
rozhodnutie o priznaní sumy nižšej než požadoval. Pokiaľ sa týka nároku na náhradu trov konania je

rozhodujúce to, či vo veci pokiaľ rozhodnutie záviselo od úvahy súdu bola strana sporu v merite úspešná
ako v tomto prípade a nemožno v tomto prípade akceptovať použitie ustanovenia § 257 CSP, nakoľko
na strane žalovanej neexistujú žiadne sociálne aspekty, ktoré by ju mohli pri priznaní trov konania
ohroziť. Žalovaná bola oslovená s ponukou na mimosúdnu dohodu, ktorú neprijala a napriek rozhodnutiu
odvolacieho súdu naďalej neakceptuje nárok žalobcu na mimosúdne vyporiadanie.

16. Žalovaná v odvolacej duplike zotrvala na všetkých výhradách uvádzaných v odvolaní. Trvá na
námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník s tým, že nejedná sa o spotrebiteľský spor,
pričom sa nestotožňuje ani s názorom odvolacieho súdu, že tento súd je príslušný z dôvodu, že nastalav jeho obvode skutočnosť, ktorá zakladá právo žalobcov na náhradu škody. Rovnako zotrval na svojom
stanovisku o neexistencii jej pasívnej legitimácie s tým, že k porušeniu právnej povinnosti došlo zo strany
sprostredkovateľa služieb. Rovnako trvá na vznesenej námietke premlčania. Pri otázke výšky náhrady je

nutné vychádzať z predpokladov pre vznik zodpovednosti, kde žalovaná vychádzala z prezentovaných
východísk uvádzaných v odbornej literatúre právnickými autoritami. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej
ujmy a trov konania, zotrváva na svojej argumentácii uvedenej v podanom odvolaní.

17. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii v plnom rozsahu.

18. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd, príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), po zistení,
že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359
CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle
zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s
tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil právnemu zástupcovi žalobkyne, ako aj na úradnej

tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je
čiastočne dôvodné a čiastočne dôvodné nie je.

19. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený
a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie pod
bodom II. nebol napadnutý odvolaním. Rozhodnutie súdu o zamietnutí v prevyšujúcej časti nadobudlo
právoplatnosť a nebolo oprávnením, ani povinnosťou odvolacieho súdu v tejto časti rozsudok

preskúmavať (§ 226, § 228 ods. 1 CSP).

20. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

21. Odvolací súd v tejto veci posudzoval relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov aj vo vzťahu

k už skôr vydaným rozhodnutiam Okresného súdu Svidník a Krajského súdu v Prešove v identických
veciach pri nezmenenej skutkovej a právnej argumentácii strán sporu.

22. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.1 písm. b) CSP) odvolací súd
uvádza, že táto námietka nebola zo spisu zistená.

23. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno
zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva

strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý
proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu
práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí
ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S
prihliadnutím na uvedené odvolací súd uvádza, že v odvolaní nebolo konkrétne uvedené akým konaním

súdu malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zo spisu odvolacím súdom nebolo zistené
všeobecne namietané konanie súdu porušujúce práva odvolateľa na spravodlivý proces.

24. K námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, v rámci ktorej žalovaná poukázala aj na
rozdielnu rozhodovaciu prax odvolacieho súdu vo veciach sp. zn. 17Co/31/2023 a sp. zn. 17Co/32/2023

odvolací súd uvádza, že sa nestotožnil s touto námietkou a dospel k záveru, že vo veci konal miestne
príslušný súd. Poukazuje pri tom na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacieho súdu, ktorá je v absolútne
prevažujúcej miere iná, než vyplýva z rozhodnutí, na ktoré poukázala žalovaná. Odvolací súd tu
poukazuje na závery vyplývajúce z rozhodovacej praxe ústavného súdu, podľa ktorého ,,Ústavný súdpritom zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) vyplýva,
že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobný veciach, je prirodzenou súčasťou
vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na

precedensoch ako prameňoch práva) (IV. ÚS15/2014-77). Pokiaľ ide o samotnú námietku miestnej
nepríslušnosti významné je v danom prípade to, že predmetom konania je nárok majúci základ v
porušení práva na ochranu osobnosti v zmysle ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka s uplatnením
požiadavky na náhradu nemajetkovej ujmy. Zásadným pre posúdenie výhrady žalovanej bolo vyhodnotiť
charaktertaktodefinovanéhonárokuvtomzmysle,činiejevosvojejpodstatenárokomkorešpondujúcim

s nárokom na náhradu škody, pre ktorý môže platiť miestna príslušnosť daná na výber keďže podľa §
19 písm. b) CSP je popri všeobecnom súde žalovaného na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého
nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Podľa Princípov európskeho deliktného
práva (Principles of European Tort Law, PETL), ktoré predstavujú v interpretačnej rovine podporný
prameň, aj keď majú základ v súkromnej iniciatíve a preto ich treba vziať do úvahy (Ústavný súd
Českej republiky, nález Pl. ÚS 16/04 zo 4.5.2005) je škodou, ktorá je spôsobená inému jednak škoda

majetková ale aj nemajetková; nemajetková škoda predstavuje ujmu na slobode, dôstojnosti alebo
iných osobných právach (Diel VI., hlava 10, oddiel 3, článok 10:301 ods.1). Podľa odvolacieho súdu z
uvedenéhonevyplývainéakoto,ženároknanáhradunemajetkovejujmynaosobnýchprávachjemožné
subsumovať pod pojem škoda. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že udalosť únikom dokladov
s osobnými údajmi, ktorá zakladá nárok, ktorý bol predmetom konania, nastala v súvislosti s osobnými

dátami, t. j. osobnými právami žalobkyne, čo ani sporné nebolo, ide tak o udalosť zakladajúcu nárok
na náhradu škody čím bola daná miestna príslušnosť Okresného súdu Svidník na základe § 19 písm.
b) CSP. Tvrdenie žalovanej o miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník tak bolo bez relevancie.
Pokiaľ v tejto súvislosti žalovaná namieta, že miestna príslušnosť nebola daná z dôvodu podľa § 19
písm. d) CSP, odvolací súd konštatuje, že aj pokiaľ by toto tvrdenie bolo pravdivé, pokiaľ boli splnené

podmienky miestnej príslušnosti súdu podľa § 19 písm. b) CSP, nebol naplnený odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP.

25.Pokiaľžalovanáknenaplneniudôvoduurčeniamiestnejpríslušnostipodľa§19písm.d)CSPtvrdí,že
v danom prípade nešlo o spotrebiteľský spor, odvolací súd tu poukazuje na správne a udržateľné závery

súdu prvej inštancie vyjadrené v bodoch 25. - 44. rozsudku. Odvolacia argumentácia žalovanej nebola
spôsobilá spochybniť súvis bezpečnostného incidentu so spotrebiteľskej Zmluvy o pripojení uzatvorenej
medzi žalobkyňou a žalovanou. Záver zodpovedajúci aplikovateľnosti § 290 CSP na súdenú vec je
udržateľný aj pri uplatnení zásady adekvátnej príčinnej súvislosti, v zmysle ktorej príčinná súvislosť
je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností

adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto
príčiny nebola nastala. Protiprávny úkon pritom nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna
kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. (porovnaj napr.
uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/89/2021 zo dňa 31.1.2023). Spotrebiteľský charakter posudzovaného
právneho vzťahu je pritom možné vyvodiť aj z primeranej aplikácie záverov, ktoré už odvolací súd

opakovane judikoval (napr. sp. zn. 20CoCsp/6/2020 zo dňa 29.4.2021). Vo vzťahu k tejto námietke
je tiež potrebné uviesť, že žalovaná vo svojom odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, z ktorých by
malo vyplývať, akým konkrétnym spôsobom (s výnimkou miestnej nepríslušnosti súdu a nevyžadovania
súdneho poplatku od žalobkyne) tento nesprávny úsudok súdu prvej inštancie znemožnil žalovanej, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý

proces.

26. K otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením
súdu prvej inštancie, pričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje. Je nepochybné,
že žalobca vstupoval do právneho vzťahu so žalovanou, pričom táto konala prostredníctvom

splnomocnenej osoby a žalovaná aj keď konajúca prostredníctvom splnomocneného zástupcu zasiahla
do osobnostných práv žalobcu tým, že mu nezabezpečila osobné údaje pred prípadným zneužitím,
pričom práve na tento prípad sa vzťahuje citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 30Cdo2712/2005, nakoľko ide o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol
spôsobený sprostredkovateľom, teda inou právnickou osobou pri realizácií činností žalovanej a vtedy

sa tento neoprávnený zásah pričíta tejto právnickej osobe, teda žalovanej. V tejto súvislosti pokiaľ
tu je jednoznačne preukázané ako to bolo v tomto prípade, že došlo k vzniku nároku na náhradu
nemajetkovejujmykonanímžalovanej,niejerelevantnépoužitieustanovenízákonaoochraneosobných
údajov, nakoľko priamo z uvedeného zákona vyplýva záver, že týmto zákonom nie je dotknuté právo naochranu osobnosti tak, ako to využila žalobkyňa v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu preto nemôže
byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaná,
ktoré v súvislosti s jej zodpovednosťou neskončilo vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona

o ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka
žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná. Navyše nebyť spotrebiteľskej zmluvy,
nedošlo by ani k vzniku tohto nároku, porovnaj C-147/16 a C-59/12 - rozsudky Súdneho dvora EÚ (pozri
už zmieňované uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20CoCsp/6/2020 zo dňa 29.4.2021).

27. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v

dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.1 CSP (Dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán

sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,

eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné
okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil

každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

28. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že

všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie, nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

29. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 CSP) Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade
nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti
ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného

práva podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa Čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov(I.ÚS97/97)(zuzneseniaNajvyššiehosúduSRzo14.9.2011,
sp. zn. 3Cdo/204/2009).

30. K námietke o nesprávnom právnom posúdení podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd
poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7Cdo/7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťahu k otázke primeranosti
priznanej nemajetkovej ujmy.31. K námietke premlčania, ktorú žalovaná vzniesla v konaní pred súdom a na ktorej trvá aj v
odvolacom konaní, odvolací súd sa v podstatných záveroch stotožňuje s odôvodnením súdu prvej

inštancie vyjadrených v bodoch 15, 110 až 113 rozsudku. Začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa
§ 101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a to je deň
09.02.2017, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi žalobcu nájdene nálezcom O. Z.. Túto skutkovú
okolnosť,ktorávkonanínebolaspochybnenájepotrebnépovažovaťzamomentvznikubezpečnostného
incidentu. Bolo by v hrubom rozpore s princípom racionality v práve, ak by sa v danom prípade

považoval za začiatok plynutia premlčacej doby deň 25.01.2017, teda deň, kedy malo dôjsť (podľa
vyjadrenia zamestnanca obchodného zástupcu žalovanej) k umiestneniu archívnej krabice s osobnými
údajmi žalobcu a ďalších dotknutých osôb do neochránených priestorov skladu na papierový odpad.
Žalobca a ďalšie dotknuté osoby sa mohli o tomto bezpečnostnom incidente dozvedieť najneskôr dňa
09.02.2017, keď jej nálezca O. Z. archívnu krabicu s osobnými údajmi v sklade našiel, vzal ju a odovzdal
ju do zabezpečených priestorov Advokátskej kancelárie M.. V. O.. Bezpečnostný incident je celkom

jednoznačne trvacím administratívnym deliktom, ktorý tvorí jeden skutok a jeden správny delikt, a to až
dookamžikuodstráneniaprotiprávnehostavu(09.02.2017).Pretoažnasledujúcimdňom,t.j.10.02.2017
začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula 10.02.2020. Keďže žaloba bola na súd doručená
dňa 30.01.2020, stalo sa tak pred uplynutím premlčacej doby, a preto žalobcom uplatnený nárok nie
je premlčaný.

32. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 201/2007, v konaní na základe žaloby na
ochranu osobnosti musí súd vždy medzi prvými riešiť okolnosť, kto je v konkrétnom prípade subjektom
ochrany a kto je subjektom zásahu. Bez vyriešenia tejto otázky, t. j. do koho práva sa zasiahlo a
kto sa zásahu dopustil, nie je ešte opodstatnené riešenie meritórnych otázok - nedovolenosti zásahu,

jeho intenzity a dôsledkov, existencie príčinnej súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou
ujmou, adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznaného zadosťučinenia a pod. Nič z
toho vyššie uvádzaného pritom nemohlo byť žalobcovi známe pred 09.02.2017, a preto ani premlčacia
doba nemohla žalobcovi začať plynúť pred týmto dňom, ako sa mýlne domnieva žalovaná.

33. Prijatie názoru žalovanej vo vzťahu k začiatku plynutia premlčacej doby by vo svojich dôsledkoch
znamenalo, že táto by mala prospech z vlastného protiprávneho konania, pretože čím dlhšie by trval
protiprávny stav, za ktorý žalovaná zodpovedá, tým kratšia (alebo aj reálne žiadna, ak by dokumenty v
sklade boli objavené nepovolanou osobou až po viac ako troch rokoch), premlčacia doba by bola pre

dotknuté osoby k dispozícii na uplatnenie ich práv.

34. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že protiprávny stav, za ktorý žalovaná voči žalobcovi
zodpovedá trval od 25.01.2017 do 09.02.2017. Dátum 25.01.2017 bol prevzatý zo záznamu o podaní
vysvetlenia svedkom L. C. (vedúcim predajne Orange v Z.) na OOPZ Z. dňa XX.XX.XXXX: „Dnešného

dňa, t. j. XX.XX.XXXX v čase o XX:XX hod. zistil, že zo skladu, ktorý sa nachádza hneď za predajňou
bol ukradnutý jeden igelitový mech v objeme 60 litrov, ktorý bol plný tlačív s osobnými údajmi ich
klientov a tento bol určený na skartovanie. Tieto tlačivá si v sklade naposledy všimol dňa 25.01.2017,
kedy boli tlačivá s mechom uložené na podlahe.“ Začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101
Občianskeho zákonníka nemohol plynúť odo dňa, kedy si tlačivá v sklade „všimol“ vedúci predajne

Orange v Z.. Neoprávnené sprístupnenie osobných údajov nemohlo nastať procesom „všimnutia si“
tlačív v mechu uloženom na podlahe skladu svedkom L. C.. Aj z pohľadu konkretizácie časového
momentu je takáto výpoveď svedka neurčitá, keď uvedenú skutočnosť uvádza ako „naposledy som si
všimol uložené tlačivá“, z ktorej však nemožno vyvodiť, či po 25.01.2017 sa predmetné tlačivá naďalej na
podlahe skladu žalovaného nachádzali alebo nenachádzali. V prípade, ak by moment opustenia tlačív

zo skladu žalovaného mal predchádzať samotnému bezpečnostnému incidentu, podstatou by mala byť
skutočnosť, ktorý prvý deň si bol svedok istý, že tlačivá v mechu už neboli uložené na podlahe skladu
žalovaného, nie kedy ich tam naposledy videl.

35. Odvolací súd nemá dôvod spochybňovať začiatok bezpečnostného incidentu tak, ako ho označil

zamestnanec obchodného zástupcu žalovanej L. C., pričom z výsledkov vykonaného dokazovania
nepochybne vyplýva, že nálezca písomností, na ktorej sa nachádzali neoprávnené sprístupnené osobné
údaje žalobcu (O. Z.), našiel písomnosť v archívnej krabici v neuzamknutom sklade na papierový odpad
dňa 09.02.2017. Táto skutočnosť vyplýva zo záznamu zo dňa 10.02.2017, ktorý bol vyhotovený vAdvokátskej kancelárii M.. V. O. a žalobca to jednoznačne tvrdí aj vo svojej žalobe. Rovnako v obdobnom
konaní Okresného súdu Svidník sp. zn. 6C 29/201, na základe tých istých skutkových okolností nálezca
O. Z., ktorý v uvedenom konaní vystupoval ako žalobca v 1. rade na pojednávaní dňa 16.05.2019

vypovedal, že písomnosti, v ktorých sa nachádzali neoprávnene sprístupnené osobné údaje žalobcu
našiel v archívnej krabici v neuzamknutom sklade na papierový odpad dňa 09.02.2017. Z uvedeného
teda nepochybne vyplýva, že až od momentu ukončenia protiprávneho stavu (09.02.2017) začala plynúť
aj premlčacia doba pre účely nároku uplatneného predmetnou žalobou. Premlčacia doba uplynula
10.02.2020 a keďže žaloba bola podaná na súde 30.01.2020, námietka premlčania vznesená v konaní

žalovanou je nedôvodná.

36. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k
záveru, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy
došlo k vystaveniu osobných údajov žalobkyne nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do
jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 a vzhľadom na

závažnosť okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané aj právo na
nemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou rezonujúcou v spoločnosti
a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho priestoru je nepochybné,
že ponechaním všetkých osobných údajov žalobkyne bez náležitého dohľadu zo strany žalovanej sa
značným spôsobom vytvorili podmienky pre zneužitie týchto údajov. Právo na ochranu osobných údajov

možno dnes nepochybne považovať za sub-kategóriu práva na súkromie, a to vychádzajúc z judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva s poukazom na Článok 8
Dohovoru ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí.
Súčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali
jednou z komodít na trhu, a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v dispozičnom práve

pôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto zveril dbať na to,
aby subjekt, ktorému boli zverené, nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné údaje a v prípade,
že k tomu tak dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej
ujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie možno chápať ako
nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri majetkovej ujme aj

pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne
konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť rušiteľa
sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani nepredpokladá, a na vznik
zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko ide o tzv. súkromnoprávny
delikt ohrozovacej povahy. Objektívna zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práv je systémovo

príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti. V danom prípade sa morálna satisfakcia javí ako
nepostačujúca a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadové konanie, z judikatúry súdov vyplýva, že
okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy sú tieto:

· dĺžka protiprávneho konania,

· reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby,
· dobrovoľné upustenie od konania a snaha o nápravu,
· škandalizácia osoby,
· opakovanie a zvyšovanie intenzity protiprávneho konania,
· úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo zámernej diskreditácie osoby.

37. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci, pričom dospel k záveru, že
suma priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k tomu, že dĺžka protiprávneho konania,
ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená, nakoľko z rozsudku prvoinštančného súdu nevyplýva
jednoznačne,kedybolipredmetnépísomnostiponechanévpríručnomsklade(pravdepodobnetakmertri

roky). Rovnako tak žalovaná sa ospravedlnila za predmetné konanie žalobcovi, pričom v danom prípade
nemožno hovoriť o nejakej škandalizácií žalobcu, či o opakovanej a zvýšenej intenzite protiprávneho
konania, či tým, že by došlo k úmyselnej motivácii k dosiahnutiu zisku alebo diskreditácie osoby.
Zároveň je nutné brať do úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade ide len o zásah, ktorý bol objektívne
spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie

následkov, no nebolo v konaní preukázané, že by došlo k takémuto zásahu. Táto skutočnosť je podľa
názoru odvolacieho súdu dôležitá pre posudzovanie výšky primeranej finančnej náhrady. Vzhľadom na
významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu ako aj vzhľadom na funkciu prevenčno-
sankčnú, je primerané priznať žalobcovi nárok na finančnú náhradu.38. Pokiaľ sa týka stanovenia primeranej výšky finančnej náhrady, je nutné vychádzať z judikatúry súdov
Slovenskej republiky vo vzťahu k priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne

priznávajú pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách, či zo zákonnej právnej
úpravy, ktorá upravuje nároky poškodených z trestných činov tak ako to uviedla žalovaná vo svojom
odvolaní. Vo vzťahu k takto stanovenej výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa javí odvolaciemu
súdu byť priznaná náhrada zo strany súdu prvej inštancie za neprimerane vysokú. Aj odvolací súd
poukazuje na to, že pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto

sumy pohybujú cca 15.000,- až 20.000,- eur pri príbuzných v priamom rade, čo však samozrejme závisí
od individuálnych okolností prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy, ako aj berúc do úvahy
nároky, ktoré sú priznávané osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že miera zásahu do
osobnostných práv v tomto prípade je nepomerne nižšia. Podľa názoru odvolacieho súdu možno hovoriť
o rozsahu cca 10 % zo základu priznaného pre obete násilných trestných činov (4.350,- eur) (§ 12 ods.
3 Zákona č. 274/2017 Z.z.). Zároveň je nutné brať do úvahy to, že v danom prípade nedošlo k jej zásahu

do osobnostných práv žalobcu, došlo len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo nepochybne
odôvodňuje ďalšie zníženie minimálne na hodnotu 50 % z vyššie uvedenej úvahy, t.j. 435/2, t.j. cca 220,-
eur. Zároveň neboli zistené ani dôvody, akými sú napr. škandalizácia žalobcu, opakovanie, či zvyšovanie
intenzity konania, úmyselné konanie žalovaného (či iné vyššie uvedené okolnosti majúce význam pre
výšku náhrady), čím je dôvodné túto sumu ponížiť o 50 %, t.j na sumu 110,- eur.

39. Odvolací súd poukazuje na to, že vyššie uvedený výpočet prezentoval vo svojom rozhodnutí
už Krajský súd v Prešove vo veci 13Co/7/2021 zo dňa 30. marca 2021 a oproti zdôvodneniu
primeranej výšky finančnej náhrady súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí (bod 160)
vyznieva presvedčivejšie v nadväznosti na zistené okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní

nemajetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov odvolací súd použil tento výpočet aj v tejto konkrétnej veci.
Neodklonil sa pritom od názorovej línie tunajšieho súdu v skutkovo identických veciach týkajúcich sa
žalovanej spoločnosti. (Pozri aj Rozsudok Krajského súdu v Prešove 13Co/30/2022 zo dňa 7.9.2022,
8Co/41/2022 zo dňa 15.12.2022, 17Co/41/2022 zo dňa 17.12.2022, 17Co/53/2022 zo dňa 24.11.2022,
2Co/31/2022 zo dňa 18.01.2023, 2Co/32/2022 zo dňa 18.01.2023, 5Co/29/2022 zo dňa 27.10.2022,

8Co/28/2022 zo dňa 27.10.2022, 8Co/34/2022 zo dňa 27.10.2022, 6Co/3/2023 zo dňa 30.3.2023)

40. Je možné brať do úvahy aj rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 29.8.2019 sp. zn. 22Co/147/2019,
ktorý potvrdil ako primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,- Kč pri porovnateľnom skutkovom stave,
kedy však došlo k úniku údajov, aj keď rozsahovo menšom objeme na jedného klienta, no tieto

boli uniknuté do digitálneho prostredia, teda boli nepochybne všeobecne prístupnejšie než to bolo v
prípade žalobkyne. Pokiaľ v danej veci došlo k priznaniu primeranej nemajetkovej ujmy v sume cca
420,- eur, odvolací súd vzhľadom na tieto okolnosti dospel k záveru, že priznaná suma 110,- eur je
vzhľadom na charakter veci primeranou nemajetkovou ujmou. Je neporovnateľná prístupnosť údajov
v digitálnom prostredí s listinami založenými v príručnom sklade nebytových priestorov. Tento rozdiel

musí byť zohľadnený pri výške náhrady. Preto v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Predmetné
rozhodnutie odvolacieho súdu ČR prešlo aj kontrolou ústavnosti zo strany Ústavného súdu Českej
republiky, ako to vyplýva z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky II.ÚS4015/19 zo dňa 9.1.2020.

41. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal

sčasti nesprávny právny záver. So zreteľom na všetky tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku I. o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 110,- eur potvrdil ako vecne
správny postupom podľa § 387 CSP a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok vo výroku I. zmenil (§
388 CSP) tak, že v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

42. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV.ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval

za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

43. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

44. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

45. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

46. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že ide o vec patriacu do skupiny viacerých
vecí s rovnakým skutkovým a právnym základom, ktoré sú prejednávané na Okresnom súde Svidník
z dôvodu, ktorý aj v prejednávanej veci bol nepochybne ustálený súdom prvej inštancie a ktorý bol
dôvodom pre rozhodnutie ÚOOÚ SR zo 16.8.2017, číslo: XXXXX/XXXX-P.-XX, v ktorom tento orgán
konštatoval porušenie zákona tým, že pri likvidácií obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti

Orange Slovensko, a.s. v rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo
(IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis
povereného pracovníka ako aj informácie o predajnom mieste, nepostupoval s náležitou starostlivosťou.

47. Táto okolnosť, teda porušenie zákona na ochranu osobných údajov v prejednávanej veci, bola

dôvodom pre priznanie nemajetkovej ujmy v zmysle výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie.

48. Otázka náhrady trov konania v týchto veciach bola predmetom prieskumu tak odvolacieho súdu,
ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci II. ÚS 233/2022, pričom Ústavný súd v uznesení

z 24.5.2022 uvedenej spisovej značky konštatoval, že možno konštatovať plný úspech žalobkyne v
spore o ochranu proti zásahu do jej osobnostných práv, ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za
tejto situácie patrí žalobkyni plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásad úspechu.
Zároveň Ústavný súd konštatoval, že z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

49. Do pozornosti odvolací súd dáva, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS
225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republikypodč.31/2020konštatovalcit.:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho

zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“

50. Obdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp.zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS

399/2019, III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020.

51. Z týchto názorov Ústavného súdu vychádzali potom rozhodnutia odvolacieho súdu (Krajského súdu
v Prešove) v otázke náhrady trov konania a z tohto názoru treba vychádzať aj v prejednávanej veci pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov.

52. Zo samotného znenia § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (advokátskej tarify do 31.12.2023)
vyplýva, že tarifnou hodnotou je suma 1.000,- eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma
2.000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Okolnosť v akej výške v konečnom dôsledku táto
náhrada nemajetkovej ujmy bude priznaná, nie je právne významná z pohľadu nárokov na náhradu

trov konania. Rozhodujúcou okolnosťou je to, že žalobkyňa mala vo veci úspech, nakoľko zásah do jej
osobnostných práv v súvislosti s nesprávnym nakladaním s jej osobnými údajmi, bol zistený a preto má
nárok v zmysle citovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky na plnú náhradu trov konania.53. Nemožno preto súhlasiť s argumentáciou žalovanej, že žalobcovi ako plne úspešnému, čo do
základu, patrí plná náhrada trov konania z prisúdenej sumy, pričom ide o štandardný a zaužívaný výrok
o nároku na náhradu trov konania používaných v prípadoch, kedy výška plnenia závisí od úvahy súdu

a kde za plne úspešného sa považuje žalobca vtedy, ak vo výške plný úspech nemal.

54. Podľa ust. § 257 CSP môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie
náhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak

mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.

55. Z Nálezu ÚS III. 98/2018 z 2.5.2018 vyplýva, že podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu
trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje
odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie

(§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania
úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto
trovy nahradila protistrane.“. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza
ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým
vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať

náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad
rozhodnutia o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu
k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS
303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp.
zn. III. ÚS 727/2000).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania,

ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného
princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1.)

56. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré
úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide

konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny (porovnaj Nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012).

57. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257

CSP, ktorej sa dožaduje žalovaný Orange, a.s. (ďalej len zodpovedná osoba za porušovanie osobných
údajov GDPR) pripomína, že všeobecné nariadenie o ochrane údajov (anglicky General Data Protection
Regulation, skrátene GDPR), plným názvom Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679
z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto
údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), je nariadenie

Európskej únie, ktorého cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov občanov.

58.VÚradnomvestníkuEurópskejúniebolovyhlásené27.apríla2016.Nariadenia,vschválenomznení,
sú priamo účinné pre každý členský štát EÚ. V slovenskom právnom poriadku je nariadenie premietnuté
aj do zákona č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov z

29. novembra 2017. Zákon 18/2018 Z.z. je účinný na Slovensku rovnako ako GDPR od 25. mája 2018.
Zákon bol priamo aj nepriamo aktualizovaný v roku 2019 (v znení č. 35/2019 Z.z. (nepriamo), 221/2019
Z.z.).

59. Nariadenie chráni základné práva a slobody fyzických osôb so zameraním na právo ochrany

osobnýchúdajov.Stanovujepravidláochranyfyzickýchosôbapravidláprevoľnýpohyb(ktorýsanesmie
obmedziť ani zakázať) osobných údajov v Európskej únii (Článok 1, ods. 1-3). Táto konzistentná úroveň
ochranyfyzickýchosôbvcelejÚniimázabrániťrozdielom,ktorésúprekážkouvoľnéhopohybuosobných
údajov v rámci vnútorného trhu (preambula, ods.13).

60. GDPR niektoré osobné údaje považuje za „citlivé“ (článok 4 ods. 13, 14 a 15, článok 9 a
odôvodnenia 51 - 56 GDPR, ktoré sa takto súhrnne nenazývajú ale sú uvádzané ako „genetické údaje“,
„biometrické údaje“ „údaje týkajúce sa zdravia“), ktorých spoločným znakom je, že podliehajú osobitným
podmienkam spracovania. Na stránkach Európskej komisie sú uvedené tieto i. osobné údaje, ktoréodhaľujú rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženské alebo filozofické presvedčenie;
ii. členstvo v odborových zväzoch; iii. genetické údaje, biometrické údaje spracúvané len na účely
identifikácie ľudskej bytosti; iv. zdravotné údaje; v. údaje týkajúce sa sexuálneho života alebo sexuálnej

orientácie danej osoby.

61. V rámci stanovenia „kategórií“ osobných údajov, ktoré patria do osobitnej kategórie osobných
údajov, došlo na Slovensku k zmenám platným od 25.5.2018. Podľa Úradu na ochranu osobných
údajov Slovenskej republiky (ÚOOÚ). i. zákon č. 122/2013 Z. z. pozná osobitnú kategóriu osobných

údajov, ktoré sú v uvedené v § 13 a odtiaľ vypadol z týchto citlivých osobných údajov údaj o členstve v
politickej strane alebo hnutí a tiež ii. rodné číslo. Slovenská republika prijala novú úpravu spracúvania
rodného čísla, ako národného identifikátora a to v § 78 ods. 4 zákona č. 18/2018 Z.z., a to na základe
splnomocňujúceho ustanovenia nariadenia v čl. 87. Stále platí, že rodné číslo je zakázané zverejňovať,
právo zverejniť rodné číslo ma iba dotknutá osoba, ktorej sa týka iii. Zo zoznamu citlivých osobných
údajov tiež vypadli údaje týkajúce sa uznania viny za trestné činy a priestupky, ktoré sa stali samostatnou

kategóriou osobných údajov a sú uvedené v čl. 10 nariadenia.

62. Pre uvedené skutkové okolnosti porušenie práva na ochranu osobných údajov a najmä 400 násobné
porušenie ochrany GDPR citlivých údajov obyvateľov okresu Z. a Z. by zvýhodniť porušovateľove práva
a jeho majetok bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom rozpore s princípom spravodlivého usporiadania

pomerov so zreteľom na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy.

63. Uprednostniť osobu zodpovednú za porušenie práva pred obeťou porušenia osobných údajov podľa
presvedčenia odvolacieho súdu je neakceptovateľné.

64. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenie od legitímneho
výkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects. Inak povedané je
neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na ochranu osobných
údajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o
náhrade trov konania. Aj preto je ustanovenie § 257 CSP v danej veci v prospech obchodnej spoločnosti

neaplikovateľné.

65. Odvolací súd je presvedčený, že nepriznaním náhrady trov inak úspešnej strane sporu, by došlo k
porušeniu práv odvolateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

66. Je potrebné poukázať na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na
rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Hypotetické priznanie trov
konania v rozsahu 200.000,- eur v iných, avšak skutkovo podobných konaniach, nemohlo mať dopad

na prejednávanú vec, totižto nepochybne nárok na náhradu trov konania je nárokom patriacim strane
sporu a advokát je platobným miestom (pozri § 263 CSP).

67. Odvolací súd nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa žalovanou tvrdené opakovanie
veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov (žalôb) zo strany žalobkyne pretože rovnaká

skutočnosť svedči aj žalovanej strane, ktorá je teda (stranou) vo viacerých súdnych konaniach s
identickým skutkovým aj právnym základom a vo všetkých týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny
zástupca.

68. Odvolací súd nestotožnil ani s tvrdením žalovanej o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa

spočívajúcom v tom, že žalovaná bola do súdneho konania reálne donútená v dôsledku uplatnenia
neprimeranej sumy vo výške 5.000,- eur a takto uplatnená suma jej nedávala možnosť vyhnúť sa tomuto
súdnemu konaniu.

69. Z úradnej činnosti je známe odvolaciemu súdu, že v tejto skupine prípadov s rovnakým skutkovým

a právnym základom ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho základu nároku iných
dotknutých osôb tým istým bezpečnostným incidentom žalovaná stále namietala nielen neprimeranosť
výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ nároku dotknutých osôb
a to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti už desiatkam rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré danosťnároku dotknutých osôb právoplatne judikovali. Pre takýto prípad si žalovaná musí byť dobre vedomá
všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným sporom spojené, vrátane povinnosti nahradiť trovy konania
úspešnej strany. Zásada úspechu vo veci (zodpovednosti za výsledok sporu) je charakteristická pre

sporové konania a jej obsahom je stále povinnosť nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania.

70. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 Smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať
v tom zmysle, že: bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje uložiť spotrebiteľovi povinnosť
znášať časť trov konania, ak v nadväznosti na konštatovanie neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu

jej nekalej povahy sa jeho návrhu na vrátenie súm, ktoré boli na základe tejto podmienky zaplatené bez
právneho dôvodu, vyhovelo len čiastočne, pretože je prakticky nemožné alebo nadmerne ťažké určiť
rozsah práva tohto spotrebiteľa na vrátenie týchto súm. (pozri rozsudok SD EU C-714/22).

71. Z týchto stručných dôvodov odvolací súd nezistil ani jeden akceptovateľný dôvod na použitie
zmierňujúceho ustanovenia § 257 CSP, a to ani čiastočne v prospech osoby zodpovednej za masívne

porušenie osobných údajov podliehajúcej ochrane únijovému právu.

72. Odvolací súd tak rozhodol o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania v zmysle ust. § 396 ods.
2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobkyni voči žalovanej
v celom rozsahu s poukazom na úspech žalobkyne v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela

od úvahy súdu. Na základe judikatúry Ústavného súdu je nepochybné, že žalobcovi patrí plný nárok na
náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania bez ohľadu na to, že v konečnom dôsledku mu
bola priznaná suma 110,- eur náhrady nemajetkovej ujmy, aj keď si žalobca uplatňoval pôvodne vo výške
5.000,- eur. U takéhoto nároku sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do
základu nároku. Nie je totiž možné zaťažiť žalujúcu stranu procesnou zodpovednosťou za predvídanie

výsledku sporu. Žalobca bol, čo sa týka základu nároku, plne úspešný, a to čo sa týka prvoinštančného
aj odvolacieho konania, a preto má právo na plnú náhradu trov konania.

73. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci(§ 160 ods. 2
CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).