Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 23, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/29/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7823200812
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7823200812.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a sudkýň JUDr.

Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: A. A., nar. XX.X.XXXX, bytom v B., C. XXX/
XXX, zastúpeného Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., s.r.o., so sídlom v Košiciach,
Ku Potoku 4, IČO: 54 725 542 proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
vnútra SR, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava sp. zn. 6C/38/2023 zo dňa 24. októbra 2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Rožňava č.k. 6C/38/2023 - 129 zo dňa 24. októbra
2023 vo vyhovujúcom výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 € do 15 dní od

právoplatnosti rozsudku a vo výroku III. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom sp. zn. 6C/38/2023 zo
dňa 24. októbra 2023 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 € do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku (I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II.) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu (III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 10.000 € titulom nemajetkovej
ujmy spôsobenej porušením práva Európskej únie (ďalej aj len EÚ), konkrétne z dôvodu práce nad
zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES Európskeho
parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej
len Smernica).

3. Žalobu odôvodnil tým, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR. Jeho týždenný

pracovný čas sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová
pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto naskladaného týždenného
pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín, čo je v rozpore so Smernicou. Smernica mala
byť prebratá do znenia zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ako to vyplýva
z prílohy č. 4 k predmetnému zákonu, avšak žiadne ustanovenia tohto zákona nepotvrdzujú, že služobná
pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času
v zmysle úniového práva na rozdiel od ust. § 96 Zák. práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu a na ňu

nadväzujúcu judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci (ďalej aj len SDEÚ). Nakoľko služobná pohotovosť
hasičov sa podľa zákona č. 315/2001 Z.z. nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času,
dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu, čím je žalobcovi spôsobovaná škoda, náhrady ktorej sa
môže domáhať pred vnútroštátnymi súdmi s odkazom na rozhodnutia SDEÚ vo veci C/429/09 G. Fuß,C-437/05 J.Vorel, C-397/01 Pfeiffer. Pravidelné nedodržiavanie maximálneho týždenného pracovného
času sa prejavuje v rámci osobnostnej sféry žalobcu, predovšetkým vo vzťahu k ochrane jeho práva
na zdravie a tiež na jeho celkovú fyzickú a morálnu integritu. Škoda mu vzniká v podobe nemajetkovej

ujmy, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch.

4. Vykonaným dokazovaním súd vzal za preukázané, že žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej
ujmy za obdobie od 4/2020 do 4/2023 (za 36 mesiacov). Z dôvodu vyššie uvedeného rozvrhnutia
pracovných zmien, žalobca nemal dostatok času na odpočinok. Žalobca je príslušníkom Hasičského

a záchranného zboru, ktorý vykonáva stálu štátnu službu na pozícii technika – strojníka (vodiča)
v meste Dobšiná. Pracovná pohotovosť žalobcu začínala od 22:00 hod. v rokoch 2022 a 2023 a od
22.30 v rokoch 2019-2021. Počas nej žalobca musel byť fyzicky prítomný na pracovisku, byť plne
k dispozícii a pripravený do 1 minúty plniť si svoje povinnosti. Bol takto oddelený od svojho vlastného
súkromného a sociálneho prostredia, svojich rodinných a spoločenských väzieb a možnosti venovať sa
vlastným potrebám. Aj keď si počas pracovnej pohotovosti žalobca mohol ľahnúť, nejednalo sa o kvalitný

odpočinok, pretože v oddychovej miestnosti je hučiaci záložný zdroj, mobily a vysielačky, je počuť všetky
výjazdy realizované v Rožňave. Hasičská stanica sa nachádza vedľa hlavnej cesty. Naposledy mali
nočnývýjazdminulúzmenu,zamesiacmaliaj7výjazdov.Ajprizohľadnenínerovnomernéhorozvrhnutia
pracovného času, t.j. či už pri 4 mesačnom alebo 6 mesačnom referenčnom období, dochádza k
prekročeniu max. 48 týždenného pracovného času. Dva dni voľna, ktorá žalobca má medzi jednotlivými

službami nepostačuje na dostatočnú regeneráciu, pretože sa stáva, že je počas nich zvolávaný nielen
do služby pre nedostatok kolegov na pracovisku, ale aj na rôzne výcviky a prehliadky. Ako hasič musí
byť v top forme, nemôže si dovoliť byť chorý, prípadne ak chorý je, volajú mu z práce, či si nemôže
skrátiť čas liečenia.

5. Za nesporné považoval súd to, že žalobca odpracoval v rozhodnom období, t.j. od 4/2020 do 4/2023
pracovný čas, ktorý zjavne prekračuje 48 hodín týždenne. Žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované
služby takým spôsobom, že na 16, resp. 17 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8,
resp.7hodinováslužobnápohotovosťnapracoviskuvjednej24hodinovejzmene.Služobnépohotovosti
sú určované na čas nočných hodín od 22:00 hod., resp. 22:30 hod. do 6:00 hod., resp. 5:30 hod.. V

prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa
služobná pohotovosť za prácu nadčas. Hasiči teda strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne
24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny - prvá, druhá a tretia zmena, každý tretí deň odslúžia
hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú dva dni voľna.

6. Právne vec posúdil podľa čl. 7 ods. 2 druhá a tretia veta a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, čl. 1 bod 2, bod
3, čl. 2 bod 1, čl. 6 písm. b/, čl.16 písm. b/ Smernice, § 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1, 3, §
92 ods. 1, § 97 ods. 1 písm. h/, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, 2,3 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom
a záchrannom zbore v platnom znení, § 11, § 13, § 100 ods. 1-3, § 101 Občianskeho zákonníka (ďalej
len OZ), a podľa § 3 a § 19 písm. c/ zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok.

7. Pokiaľ žalovaný namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, súd poukázal na to, že žalobca
svoj nárok na náhradu škody odvodzuje z porušenia úniového práva (nedodržanie 48 hodinového
týždenného pracovného času, ktorý mu úniové právo garantuje) a nie z dôvodu, že Smernica nebola
v jeho prípade správne použitá. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná

v mene členského štátu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SDEÚ
vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa
vzťahuje na prípady ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu
transpozíciu smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179 a 188 až 190/94 Dillenkofer), ad
2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (ČEZ C-115/08,

Simmenthal II C 106/77), ad 3./ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore
s právom Únie (C 2/06 Kempter, vec C 453/00 Kühnnea Heitz), ad 4/ neprijatie alebo ponechanie v
platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame).
Zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry SDEÚ nastáva, ak sú splnené tri
predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06 Danske Slagterier, bod 51 rozhodnutia C 224/01 Köbler,

bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame, bod 40 rozhodnutia C 6/90
a 9/90 Francovich) : 1/ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám
alebo zakladá povinnosti pre členský štát (napr. C 524/04 Test Claimants Thin Cap), 2/ porušenie
úniového práva je dostatočne závažné a 3/ medzi porušením úniového práva členským štátom aškodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody
vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem
vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9

vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/03 Z.z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup
alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 86 písm. a/, d/ Ústavy
SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b/
Ústavy SR. Zohľadňujúc existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie
a efektivity niet však prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na

náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako
orgán do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorý orgán bol tiež garantom
právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/01 Z.z.. Na takomto závere o pasívnej vecnej legitimácii
žalovaného v konaní nič nemení ani to, ak by základ zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikácii
ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý prípad porušenia práva Únie rovnako zakladá
priamu zodpovednosť členského štátu. Táto objektívna zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na

to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu
podľa vnútroštátnych noriem nahradiť (napr. C 429/09 G. Fuß bod 46. (rozsudok KS Košice sp. zn.
2Co/1/2020 zo dňa 19. 11. 2020).

8.Súdnezohľadnilaninámietkužalovaného,abysanadanýprípadneaplikovalaSmernica,pretožeESD

vrozsudkuFusuviedol,žezrozsahuúpravytejtosmerniceniesúvyňatíanihasiči.Vbode33konštatuje,
že článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z
ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú
hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa

nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva
nemožnovžiadnomprípadeodchýliť,pokiaľideotakéčinnosti,akoječinnosťhasičov,oktorúidevoveci
samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudky z 5. októbra
2004, Pfeifferai. C-397/01 až 103/01, s. I-8835, body 98 a100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a
38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov

(lekárov, hasičov) riešil Súdny dvor EU (ďalej len ESD) vo svojom rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010
G. Fus tak, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v
spojení s ďalším "riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo
veci C-429/09 G.Fus týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov
ESD ďalej uviedol, že : "pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,

počas ktorého je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný
čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES". V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave
stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice
(bod 25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010). Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej

pohotovostilekárovnapracoviskuSúdnydvorrovnakouviedol,žepracovnápohotovosť,ktorúpracovník
vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za
"pracovný čas" v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne
vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti"(bod 27 Rozsudku ESD vo veci 437/05 z 11.1.2007). Vo
veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01, Pfeiffer)

ESD uviedol, že " ...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do
výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času" (bod 95 Rozsudku ESD C-397/02 z
5.10.2004).Vdôsledkutakéhoprístupujezrejmé,žepodľaESDjerozhodujúcimfaktorompreposúdenie
či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník
skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste

určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Bez vplyvu na porušenie Článku 6 písm. b/ Smernice je preto aj skutočnosť, že
za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon
pracovnej činnosti pracovníka (Rozsudok ESD C-14/04, Dellas. bod 48, 58). Ďalej v bode 35 Rozsudku
ESD C-429/09 konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť

rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to,
aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú
podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný bod 99, ako aj
Fus už citovaný bod 52). Okrem toho Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice má priamyúčinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., už citovaný, body 103 až 106, ako aj Fuß, body 56 až 59). V bode
38 Rozsudku ESD C-429/09 Súdny dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako je

G. Fus, ktorého v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení
článku 6 písm. b) Smernice voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva
na priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fus,
bod 60). ( rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5C/49/2018 zo dňa 15.10.2019)

9. V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor tiež rozhodol, že Smernica sa má uplatniť
na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či
sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za
obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto
činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám.
Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych

predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý,
kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho
vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle
práva Únie. Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovaného o tom, že Smernica sa
nevzťahuje na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho významu je i

fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo
štátny. Článok 6 písm. b/ Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu

dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (bod 33 až 35 vo veci C 429/09 Fuß).

10. Súd dospel k názoru, že služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva nie je výkonom štátnej služby,
nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že
k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. potom upresňuje, že ak počas doby

trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, "takéto vykonávanie štátnej služby je
štátnou službou nadčas" (ods. 2) a § 91 ods. 1 zákona tiež uvádza, že "štátnou službou nadčas je aj
služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2". Existujúca
právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý
nemá povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že

zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného
platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe
(ods. 5 ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). V konaní
pritom nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času
a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48 hodinového pracovného týždňa určeného

Čl. 6 písm. b/ Smernice, čím dochádza k porušeniu práva Únie a toto porušenie je dostatočne závažné,
pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora
totižjasnevyplýva,žepracovnýčaszodpovedajúcipracovnejpohotovostiapohotovostnejslužbe,počas
ktorýchjedotknutýpracovníkfyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmu"pracovnýčas"vzmysle
Smernice. Otázka súvisiaca s pojmom "pracovný čas" v zmysle Smernice neponecháva priestor na

akékoľvekpochybnostiotom,žežalobca pracovalnadstanovenýlimitvzmyslečl.6písm.b)Smernicea
že medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času,
na ktorý by mal žalobca nárok (ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením
dodržaný) a ktorý by mohol využiť podľa vlastnej vôle, existuje príčinná súvislosť.

11. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože neoznámil
zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na svojich
právach, súd opätovne poukázal na ustálenú judikatúru SDEÚ, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá,
a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú
právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť

znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky C-104/89 a
C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie duPécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ, že výkon
práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo
sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, ženevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti,
alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SDEÚ
vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že Čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s

osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi
ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu,
preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel
k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia
nároku na získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by

bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno
preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu
žalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane
zamestnanca,ktorýpreduplatnenímnárokunasúdenepožiadalzamestnávateľao„dodržiavanienoriem
komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva
Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z

uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß).
(rozsudok KS Košice sp.zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19. 11. 2020)

12. Súd dospel k záveru, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol
stráviť s blízkymi, fyzicky i psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho

a vnútroštátneho práva, súd aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej
fyzickýmosobámvprípadezásahudoichosobnostnýchprávvzmysle§13vspojenís§11Občianskeho
zákonníka zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej
praxe.

13. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje
sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to

tvrdí žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.
Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd posudzoval tento nárok ako
nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice rady 89/391/EHS a tiež Smernice.
Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania,
ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia

pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám.
Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v
jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania
alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo
iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie. Žalobca v dôsledku takého

rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel o voľný čas, ktorý by inak venoval
rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním
čl. 6 písm. b) Smernice pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na
vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí
nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry

Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín
voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia
právaniejedostatočnýmzadosťučinením,aprávepeňažnánáhradapredstavujespôsobiléodškodnenie
takto vzniknutej ujmy (por. rozsudok KS Košice sp.zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19. 11. 2020) Bolo na
rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie

porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia dodatočného náhradného voľna, prípadne
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby mal súd za jednoznačne preukázané, že
žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000,00 Eur.

14. Žalobca do súčasnej doby vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá vyžaduje

aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Tým dochádza k zásahu do
jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať
a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne
nemôže venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemôže so svojim časom voľne nakladať,nemôže sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemôže ani oddychovať, hoci relax je
vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na odpočinok je u žalobcu permanentne
niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz

vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko zodpovednú,
rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú. Pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej
sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život, súd prihliadal na kritéria uvedené v bode
95 Rozsudku Fus, a na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na
následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom rade i na náhradu nemajetkovej

ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13
Občianskeho zákonníka. (rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5C/49/2018 zo dňa
15.10.2019)

15. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má na primeranú finančnú náhradu v sume
2.000 Eur nárok, nakoľko porušením práva Únie bolo (aj doposiaľ je) skutočne do jeho osobnostnej

sféry zasiahnuté. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol, pretože žalobca nepreukázal, že by
sa tento zásah negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho
zdravotnýstav.Vzhľadomnaabsenciutakýchtonásledkovsúdpovažovalsumu2.000Eur,zaprimeranú.
Zobral pritom v úvahu i skutočnosť, že žalobcovi priznanú výšku nemajetkovej ujmy súdy priznávajú
v obdobných súdnych sporoch (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019,

5Co/26/2022, 5Co/64/2022).

16. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol aplikujúc článok 4 ods. 2 základných princípov
C.s.p. ako aj ustanovenie § 255 C.s.p, tak, že priznal právo na náhradu trov konania plne úspešnému
žalobcovi v rozsahu 100 %, (zo súdom priznanej sumy 2.000,00 Eur), pretože stanovenie výšky náhrady

nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
(ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov bolo treba v tomto
prípade ustáliť, že základom bolo konštatovanie zásahu a vznik ujmy u žalobcu. Pritom súd odkazuje na
nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99 a tiež na komentár k Civilnému sporovému poriadku (Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 926).

17. Proti vyhovujúcemu výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku zmenil tak,
že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi

v rozsahu 100 %.

17.1 Ako prvé odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie posudzoval súlad slovenských zákonov
alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území SR so Smernicou Európskej
únie, napriek tomu, že takáto činnosť nespadá do jeho kompetencie. Aby mohol súd prvej inštancie

skonštatovať, že došlo k porušeniu práva Únie, musel by najskôr rozhodnúť, že zákon č. 315/2001 Z.z.
nesprávne prebral Smernicu do slovenského právneho poriadku.

17.2 Vo vzťahu k opakovanej námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného tento
poukázal na rozdiel medzi pojmami prebratie smernice a aplikácia smernice. Pokiaľ sa žalobca

domnieval, že Slovenská republika nesprávne prebrala Smernicu do zákona č. 315/2001 Z.z., musel
preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Vyjadril názor, že na
to, aby bolo možné konštatovať, že smernica bola prebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu zák.
č. 315/2001 Z.z. v jeho znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti (t.j. po prebratí) Smernice. Žalobca
sám pripúšťa, že zákon č. 315/2001 Z.z. výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v

mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie
stanovujúcu dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Má teda za to, že Smernica nebola
do zákona č. 315/2001 Z.z. prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala (žiadne
ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať za rozporné so smernicou). Porušenie
smernice môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, pričom žalobca namietal

nesprávne prebratie Smernice, nie však jej aplikáciu. Až nesprávna aplikácia smernice by mohla
v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok žalobcu na náhradu škody. Slovenská republika nemôže
niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu Smernice na konkrétny pracovno-právny vzťah
žalobcu u jeho zamestnávateľa. Argumentoval preto, že miera zodpovednosti za prípadný vznik škodysamusírozlišovaťmedzidvomasamostatnýmisubjektmi(SlovenskourepublikouaMinisterstvomvnútra
SR, resp. Hasičským a záchranným zborom).

17.3 Odvolateľ zotrval na svojom tvrdení o tom, že Smernica sa na služobný pomer príslušníkov
hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh
služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako
to v žalobe tvrdí žalobca. Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich
zásahovú činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice

89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a
záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany,
integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného
zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany
v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Po citácii § 12 zák. č. 42/1994 Z.z., § 3 ods. 1 a § 3
ods. 2 zák. č. 315/2001 Z.z. a § 8 ods. 1 a § 12 ods. 1 zák. č. 129/2002 Z.z. vyvodil, že Hasičský

a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci, vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku
ochranypredpožiarmi,ajúlohynaúsekucivilnejochranyobyvateľstva,predovšetkýmvoblastipriameho
výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a
záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na
ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje. Opätovne zdôraznil, že rozhodnutie vo veci V- 429/09 G.Fuß

sa týka mestského hasiča, a preto z tohto dôvodu nie je možné predmetné rozhodnutie považovať v
prejednávanej veci za smerodajné.

17.4 Okrem toho má za to, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok na
náhradu škody. Žalovanému nie je zrejmé, ako by žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.

V tejto súvislosti zdôraznil, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení
zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho
zamestnávateľa a pokiaľ nie je služobný zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti.
Rovnako pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený,
resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych

(spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, a teda
mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalobca
nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ
žalobcovi vyplácal dohodnutú odmenu za takto strávený čas, nielen za vykonávanú prácu, ale aj za
takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostával za takto stanovenú časť pracovnú odmenu, ktorou mu

zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby - zásahu, bude k dispozícii. Pokiaľ súd dospel k
záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu,
sama o sebe ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Poukázal na to, že v zmysle
rozhodnutia SD EÚ v spojených veciach C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur (bod 84) by mal
vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo

obmedziť jej rozsah, a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Zdôraznil, že
žalobca do dnešného dňa nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku škody, resp. ujmy predišiel. Žalobca
žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť,
resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej
pohotovosti považuje, resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym

systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť
znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky A. a i /Rada a komisia,
C-104/89 a C-37/90). Čo sa týka formy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor EÚ v rozhodnutí
C-429/09 G. Fuß uviedol veľmi jasne, že: „Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce
sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva únie

v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad
rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuß vo veci samej, v
dôsledku porušenia právnej normy únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna
alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“

17.5 Čo sa týka posúdenia, či (a v akej miere) došlo v prípade žalobcu k porušeniu práva na maximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas, bolo potrebné preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad
uvedený limit za rozhodné obdobie. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca v žalobe nezohľadnil
reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť,počas ktorých reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi. V tomto čase rozhodne nie je možné hovoriť
o vzniku škody, aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený.
Akcentoval, že bolo potrebné zohľadniť i nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov

v referenčnom období 6 mesiacov, čím sa súd prvej inštancie vôbec v napadnutom rozsudku nezaoberal.
Žalobca vychádzal v žalobe len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času
ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie
skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6
mesiacov.

17.6 Mal za to, že súd dostatočne nezdôvodnil výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcovi priznal. Z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je len zrejmé, že si súd prvej inštancie v plnej miere prevzal
spôsob výpočtu uplatnený žalobcom. Tabuľky priložené k žalobe ale podľa názoru žalobcu nemožno
považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Zotrval na svojich
tvrdeniach ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 až § 13 OZ

a podotkol, že výšku náhrady, ktorú súd priznal, považuje za neprimeranú, a to aj s porovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou
ujmou žalobcu podľa jeho názoru podstatne vyššia. Konštatoval, že bolo nevyhnutné zdôvodniť, prečo
nebolo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ. Poukázal na znenie ust. § 13 ods. 2 OZ s
objasnením, ako sa v zmysle ustálenej judikatúry špecifikuje závažná ujma a zdôraznil, že zo strany

žalobcu nebol žiadnym spôsobom preukázaný zásah do jeho súkromného, rodinného života, či iný
neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného
stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku
priznanej sumy. Žalobca nepreukázal ani to, že by utrpel závažnú ujmu, ktorá by v značnej miere
znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Zároveň zdôraznil, že žalobca sa nedomáhal,

aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu jeho osobnosti a ani, aby
sa odstránili následky takéhoto zásahu. Mal za to, že pokiaľ by odvolací súd potvrdil rozhodnutie
súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I., predmetná žaloba by neriešila daný stav do budúcna.
Žalovaný tvrdil, že v konaní nebolo na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom
preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre

vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu žaloby vyplynulo, že žalobca vidí problém vo svojom nedostatočnom
finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti. Podotkol, že otáznym zostáva, akú inú činnosť by
chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento
čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne vylúčené,
aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť

s rodinou.

18.Žalobcavovyjadreníkodvolaniužalovanéhonavrholrozsudokvnapadnutejčastiakovecnesprávny
potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.

18.1 K námietke právomoci súdu uviedol, že spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením
práva Únie v dôsledku nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku, možno
zaradiť medzi súkromnoprávne spory, ktoré podľa § 3 zák. č. 150/215 Z.z. (Civilný sporový poriadok)
prejednávajú súdy. Taktiež z judikatúry SD EÚ vyplýva, že tieto spory majú rozhodovať vnútroštátne
súdy. Doplnil, že každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ je v rámci svojej právomoci a voľnej

úvahy povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto
interpretácia nie je možná, súd je povinný neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho,
aby vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma
do súladu s úniovým právom. Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred
vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou.

18.2 Za nedôvodnú považuje aj žalovaným vznesenú námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie,
pretože smernica je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu. Dodal, že túto otázku
už vyriešila rozhodovacia prax všeobecných súdov a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/90/2022 zo dňa 31.5.2023.

18.3. K pôsobnosti Smernice žalobca poukázal na to, že významom a výkladom čl. 2 ods. 2 Smernice
89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudky SD EÚ, a že ich výklad je v rozpore s tým, aký prezentoval
žalovaný vo svojom odvolaní. Konkrétne v prípade Pfeiffer súd konštatoval, že čl. 2 ods. 2 Smernice89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej obrany ako také, ale len určité osobitné činnosti
týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto
Smernice (C-397/01, bod 53). Rovnako aj uznesenie ESD vo veci C-52/04 potvrdzuje, že na činnosť

zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/331/
EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto Smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých
podmienok (bod 57). Nakoniec poukázal aj na vec C-518/15 R. Matzaka, v ktorej súd rozhodol, že
Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne
a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom,

ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe (C-518/15,
bod 27). Tieto závery sú potvrdené aj samotnou Smernicou, ktorá v čl. 17 ods. 3 bod iii/ výslovne uvádza
aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

18.4 K tvrdeniu žalovaného o jeho (ne)odpočinku počas pohotovosti poukázal na rozsudok SD EÚ č.
C-514/20 bod 32., v zmysle ktorého v rámci času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný

zdržiavať sa na pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo
svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si svoj čas, v rámci ktorého
sa od neho výkon nepožaduje. Celú túto dobu preto treba kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle
smernice bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas uvedenej doby.
Ustanovenia smernice nemožno vykladať reštriktívne v neprospech práv, ktoré pracovníkovi z tejto

smernice vyplývajú. Opierajúc sa o už o vyššie zmieňované rozhodnutia záverom zdôraznil, že nie je
podstatné, akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú pohotovosť, teda či je alebo nie je povinný
byť bdelý a aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ musí byť po stanovený čas k dispozícii
zamestnávateľovi.

18.5. Za neopodstatnený považuje názor žalovaného, že tabuľky priložené k žalobe nie je možné
považovať za dôkaz, pretože z predloženého výpisu z dochádzkového systému SAP nepochybne
vyplýva, že evidencia pracovného času žalobcu obsahuje plánované hodiny (skratka „PH“) ako
aj skutočne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti – skratka „OH“). Výpis z tohto
dochádzkového systému prestal byť plánovaným rozvrhom hneď po ukončení daného mesiaca, keď

jehonadriadenýpotvrdildosystémuskutočneodpracovanéhodinybezčasuslužobnejpohotovosti.Údaj
o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom (skratka „RO“) potvrdzuje jeho reálne
odpracované hodiny. Údaje zo softvéru SAP (dochádzkového systému používaného zamestnávateľom
žalobcu) žalovaný zavádzajúco označuje len za „tabuľky priložené k žalobe“, a to i napriek tomu, že
práve na základe týchto údajov sa u príslušníkov HaZZ SR vypočítava služobný príjem.

18.6 Má za to, že nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním
následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti so zreteľom na povahu
osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené. Občianskoprávne dôsledky ochrany
osobnosti uvedené v § 13 ods. 1a 2 OZ sú uvedené len príkladmo. Vychádzajúc z povahy porušeného

práva a z okolností, za ktorých k porušeniu došlo, je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od
neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste. Rovnako
neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia.

18.7. V rozpore s judikatúrou SD EÚ je aj odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením

práva Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho
zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody. Podľa rozhodnutí C-429/09
a C-445/06 by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky
využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti
alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Výkon práv priznaných jednotlivcom priamo

uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od
žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv si uplatniť svoje práva voči
zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody.

18.8 Za správny považoval aj postup súdu pri určení výšky škody spôsobenej porušením úniového

práva, ktorá je v priznanej sume primeraná zabezpečeniu skutočnej ochrany úniových práv. Aj v tejto
súvislosti poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý k stanoveniu
výšky nemajetkovej ujmy v skutkovo obdobných veciach vo svojich rozsudkoch uvádza, že: „vzhľadom
na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie zásahu nie jedobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov (napr. v prípade zásahu do osobnosti
neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny, ide o rozdielne skutkové okolnosti).

19. Ďalšie vyjadrenia v spore podané neboli.

20. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust.

§ 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP)
a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

21. Predmetom odvolacieho prieskumu nebol výrok, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol,
pretože proti tomuto výroku rozsudku žalobca ako oprávnená osoba odvolanie nepodal a rozsudok
nadobudol v tomto výroku právoplatnosť.

22. Predmetom odvolacieho prieskumu bol vyhovujúci výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 2.000 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a súvisiaci výrok o náhrade trov konania.

23. Rozsudok je v napadnutých výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd v týchto výrokoch

v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

24. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa .................. o ...... hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa ............. na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust.

§ 219 ods. 1, 3 CSP.

25. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j.
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

26. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

27. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie

skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a nebolo zistené žiadne porušenie
procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
preto odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP

potvrdil.

28. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v napadnutej časti,
s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

29. Žalovaný v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

30. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých
predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku
porušeniaprávaEurópskejúnie,keďčl.6písm.b/Smernicebolnesprávneprebratýdozákona315/2001
Z.z., v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobcu na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktoré
právo mu vyplýva priamo zo Smernice. Porušením práva Európskej únie došlo k zásahu do osobnostnej

sféry žalobcu – konkrétne do jeho práva na odpočinok a na súkromie a rodinný život, keď bol ukrátený
o čas odpočinku a psychickej a fyzickej regenerácie a o čas, ktorý by mohol tráviť s rodinou a budovaním
priateľských a obdobných vzťahov, pričom išlo o zásah trvajúci niekoľko rokov, ktorý sa nepodarilo
vyriešiť ani komunikáciou so zamestnávateľom. Vzhľadom na následky tohto zásahu v jeho osobnomi súkromnom živote súd považoval za primeranú nemajetkovú ujmu v rozsahu 2.000 €, ktorú aj odvolací
súd považuje za primeranú charakteru zásahu a jeho následkom z dôvodov, ako sú podrobne uvedené
v odôvodnení napadnutého rozsudku.

31. Súd svoje úvahy, ako dospel k vyššie uvedeným záverom, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav, právne predpisy a judikatúru SD EÚ, ktoré
aplikoval, tieto úvahy sú správne, niet v nich žiadnych logických rozporov a odvolací súd sa s nimi
v plnom rozsahu stotožňuje a na tomto mieste ich neopakuje.

32. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací
súd uvádza nasledovné:

33. K námietke žalovaného o nedostatku právomoci súdu posudzovať súlad slovenských právnych
predpisov so smernicou EÚ odvolací súd poukazuje na zásadu prednosti práva Európskej únie pred

vnútroštátnou normou, z ktorej vyplýva povinnosť vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ v rámci
svojich právomocí a voľnej úvahy vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ,
a pokiaľ táto interpretácia nie je možná, neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby
vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do
súladu s úniovým právom (C-231-233/06, C-128-131/07). Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd je vždy

povinný vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom Európskej únie, a tým je nepochybne
daná jeho právomoc posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s právom Európskej únie
a aj právomoc v prípade zistenia tohto nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu, odporujúcu
právuEurópskejúnie.Nedôvodnájepretoodvolacianámietkažalovanéhooprekročeníprávomocisúdu,
pokiaľ ako predbežnú otázku skúmal, či došlo k prevzatiu Smernice do zákona 315/2001 Z.z. a či došlo

k prevzatiu spôsobom, ktorý zaručuje právo priznané jednotlivcovi touto Smernicou na 48 hodinový
týždenný pracovný čas.

34. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SDEÚ vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, a ide o prípady porušenia práva

EÚ členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc, aplikáciu ustanovení
vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, vydanie súdneho alebo správneho
rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom EÚ a na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy,
ktorá je v rozpore s právom EÚ. Objektívna zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa
judikatúry SDEÚ nastáva, pokiaľ sú kumulatívne splnené jej tri predpoklady: a/ porušenie úniovej normy,

b/ porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c/ medzi porušením úniového práva členským
štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť.

35. Naplnením všetkých vymenovaných predpokladov zodpovednosti členského štátu za vzniknutú
škodu vzniká poškodenej fyzickej alebo právnickej osobe nárok na náhradu škody, o ktorej rozhoduje

vnútroštátny súd.

36. Odvolacia námietka nedostatku právomoci súdu preto nie je dôvodná.

37. Správne sa súd vyporiadal aj s námietkou pasívnej legitimácie žalovaného, keď poukázal na to,

že Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, predstavuje garanta riadnej transpozície
Smernice do zákona 315/2001 Z.z., pokiaľ ide o nezarátanú pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku
počas jej neaktívnej časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna transpozícia
Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu.
Ide teda o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny

verejný orgán sa porušenia práva EÚ dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa
vnútroštátnych noriem nahradiť.

38. Za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie
sú zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ a v prejednávanej veci je týmto zodpovedným subjektom

Slovenská republika. Z rozsudku SDEÚ vo veci G. Fuß vyplýva, že v prípade porušenia práva na
dodržiavanie 48 hodinového pracovného času poškodený má právo domáhať sa náhrady škody proti
členskému štátu. Žalovaný teda disponuje pasívnou legitimáciou a žalobca dôvodne uplatnil nárok
na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Európskej únie voči Slovenskej republike ako pasívnelegitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti
patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR.

39. K tvrdeniu v odvolaní, že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať za
rozporné so Smernicou a v tejto súvislosti dôraz na rozdiel medzi pojmami prebratie smernice a aplikácia
smernice, tiež k tvrdeniu, že smernica sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru a s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu, odvolací súd uvádza
nasledovné:

40. Čl. 6 písm. b/ Smernice ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy,
ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej povinnosti sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide
o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka. Ide teda o pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať

prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a
ochrany jeho zdravia. V článku takto uložená povinnosť členskému štátu v sebe zahŕňa na strane
druhej nárok každého pracovníka na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto
maximálnu hranicu, pričom ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty rozsah pôsobnosti čl. 6
písm. b/ Smernice nemôžu jednostranne určiť tak, že uplatnenie tohto nároku každého pracovníka by

viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzili.

41. Čl. 1 ods. 3 Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činnosti, verejné i
súkromné, pričom výslovne odkazuje na čl. 2 Smernice 89/391/EHS. Spomínaná Smernica podáva
pritom výklad rozsahu svojej pôsobnosti nielen v pozitívnom slova zmysle, ale tiež v negatívnom slova

zmysle, keď stanovuje výnimky rozsahu svojej pôsobnosti. Smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou
nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v
oblasti služieb civilnej ochrany. Z cieľa predmetnej Smernice, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci a tiež z jeho znenia čl. 2 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 prvého
pododseku (zakotvujúceho výnimku rozsahu pôsobnosti smernice) vyplýva, že rozsah pôsobnosti tejto

Smernice je nutné chápať širšie a súčasne výnimku z pôsobnosti je potrebné vykladať zužujúco. Navyše
čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale
len určité ostatné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú
použitiu ustanovení tejto Smernice. Uvedené je potrebné vykladať spôsobom, že rozsah pôsobnosti
Smernice sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje Smernica členským

štátom chrániť. Upravená výnimka rozsahu pôsobnosti Smernice má za úlohu zabezpečiť riadne
fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku v prípade, že
nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad katastrofa, pre zásahové
a záchranné tímy. Uvedené sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti a
plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru. I keď nemožno pochybovať o

tom, že by služba žalobcu popri plnení úloh pri zdolávaní požiarov zahrňovala (nezahrňovala) tiež úlohy
na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred
plánovať, vrátane pracovného času jej personálu, v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Služba
žalobcu sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem únie
v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto sa na ňu nevzťahuje vylúčenie

pôsobnosti, ktoré vyplýva z čl. 2 ods. 2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHS, naopak na službu
žalobcu sa predmetná smernica použije v plnom rozsahu.

42. Uvedený názor je podporený tiež závermi uznesenia SD EÚ vo veci C-52/04 Personalrat der
Feuerwehr Hamburg, podľa ktorých čl. 2 Smernice 89/391/EHS a čl. 1 ods. 3 Smernice, sa majú

vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby,
akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených
smerníc, takže čl. 6 bod 2 Smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej
ako maximálny týždenný čas, vzťahujúcej sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v
prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k

zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú
verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia
pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek. SD EÚ aj v tomto uznesení dospel k
záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v čl. 2 odsek 2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHSbolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, tiež
verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností, napr. v prípade
katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré

nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu, nie
je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek.

43. Kritérium, ktoré používa zákonodarca Spoločenstva na určenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS
sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti, ktoré sú uvedené v čl.

2 odsek 2 prvého pododseku tejto Smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia, civilná
ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami
v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej Smernici, a to z dôvodu
absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to, že uvedené
činnosti sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria do
pôsobnosti Smernice 89/391/EHS.

44. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka žalovaného o tom, že služobná činnosť žalobcu nepatrí
do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

45. K odvolacej námietke, že žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody a k námietkam vo

vzťahu k aplikácii ust. § 13 OZ pri rozhodovaní v danej veci odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
dôsledne posudzoval splnenie podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením
práva Európskej únie a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru o naplnení
predpokladov zodpovednosti štátu vo vzťahu k žalobcovi, keď vzal za preukázané závažné porušenie
právnej normy únie, ktorá jednotlivcovi priznáva právo, konkrétne čl. 6 písm. b/ Smernice, ktorá ukladá

členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako
minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi. Podmienka dostatočne závažného porušenia
práva únie je splnená vtedy, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ v danej oblasti. Zistený
skutkový stav v prejednávanej veci je pritom možné kvalifikovať ako dostatočne závažné porušenie
práva únie, pretože pokiaľ žalobca odpracoval v rozhodnom období hodiny služobnej pohotovosti

nezapočítané do fondu pracovného času, pracoval nad povolený týždenný limit 48 hodín služobného
času, pričom medzi porušením práva a vznikom škody u žalobcu v dôsledku straty času odpočinku
a straty času, ktorý mohol tráviť s rodinou a priateľmi, je príčinná súvislosť.

46. Súd prvej inštancie po zistení, že boli splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť žalovaného

za škodu, priznal peňažné plnenie žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy, čo vyargumentoval spôsobom
spĺňajúcim požiadavky kladené na zdôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Z jeho
rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s
blízkymi,fyzickyipsychickyregenerovať.VsúladesprincípomrovnocennostiprávaEÚavnútroštátneho
práva, súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej

fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 OZ v spojení s § 11 OZ,
zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe,
ktorý postup možno považovať za správny.

47. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,

občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

48. V zmysle § 13 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu
bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1

najmäpreto,žebolavznačnejmierezníženádôstojnosťfyzickejosobyalebojehovážnosťvspoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2
určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

49. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,

aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžadujesa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to tvrdí
žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

50. Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd prvej inštancie správne
posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice Rady
89/391/EHS a tiež Smernice (Rady 2003/88/ES). Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia
výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne
opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany,

ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu
odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp.
ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani
dlhodobo nepoškodia zdravie.

51. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovaným, resp. jej intenzity s poukazom na to, že
pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, že
pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený
priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca a teda, sa od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca
nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, je potrebné odkázať na

opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný čas“ treba definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti

na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj
zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad
to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Rozsudok vo veci Jaeger sa týkal nemocničného
lekára, ktorý musel byť na telefóne v priestoroch zamestnávateľa, mal pridelenú miestnosť s posteľou,
v ktorej mohol spať, keď jeho služby neboli potrebné. Súdny dvor vyslovil, že za takýchto okolností sa

nedá povedať, že pracovník v dotknutom čase „odpočíva“. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva,
že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov
zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k
dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný
program je preto výrazne obmedzená.

52. Z uvedených dôvodov sú aj tieto námietky žalovaného bez právneho významu. Je potrebné vziať
na zreteľ tú skutočnosť, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný
úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musí byť plne k

dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od
svojhovlastnéhosociálnehosúkromnéhoprostrediaarodinnýchaspoločenskýchväziebajehomožnosť
organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne
obmedzená, ale priam vylúčená.

53. Pokiaľ žalovaný spochybňoval, či došlo k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný
pracovný čas a v tomto smere považoval za potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci nebolo
sporné, že žalobcovi sú rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16, resp. 16,5 hodinovú riadnu
službu v služobný deň nadväzuje určená 8, resp. 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, že

služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade, že je počas služobnej pohotovosti
vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas, a že
hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské
zmeny, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú
dva dni voľna. Z výpisu z dochádzkového systému, ktorý predložil žalobca v priebehu konania na súde

prvej inštancie (č.l. 108-114) je nesporné, že počas rozhodného obdobia 4/2020 – 3.4.2023 u žalobcu
pravidelne dochádzalo k prekračovaniu maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času.
Konkrétne, po zohľadnení dovolenky a rôznych prekážok v práci sa tak počas 36 mesiacov stalo v 20z nich (6/20,X/XX,X/XX,XX/XX,XX/XX,XX/XX,X/XX,X/XX,X/XX,X/XX,X/XX,X/XX,XX/XX,XX/XX,X/XX,X/
XX,X/XX,X/XX,X/XX,XX/XX).

54. Žalobca v dôsledku takto rozvrhnutého pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, prišiel
o hodiny voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov
i fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b/ Smernice rozvrhovaní pracovného
času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na
ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu

zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry SD EÚ za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný
stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl,
len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná
náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká
vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže
byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Pokiaľ súd prvej inštancie rozsah peňažnej náhrady vo

výške 2.000 € odvodil od charakteru zásahu, jeho trvania, následkov na živote žalobcu, nemožno
týmto jeho úvahám vytknúť žiadne nedostatky. Svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných
okolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a ním stanovený rozsah
nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad
priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. 9CoPr/1/2019,6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 6Co/244/2019, 1CoPr/8/2019, 6Co/60/2022,
6Co/69/2022, 6Co/102/2022 a 6Co/129/2022).

55. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku
ako vecne správny potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

56. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania,
keď priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % vychádzajúc zo
záveru, že pokiaľ ide o základ nároku, žalobca bol v celom rozsahu úspešný a stanovenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy záviselo iba od úvahy súdu. Žalobca má tak nárok na plnú náhradu trov konania zo

sumy náhrady nemajetkovej ujmy priznanej súdom (2.000 €).

57. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá
preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Takýto nárok vznikol v odvolacom konaní úspešnému

žalobcovi, preto mu odvolací súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v
zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

58. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).