Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, September 30, 2024

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: KE-7S/191/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200786
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Sabadošová

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2024:7020200786.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Sabadošovej a členov

senátuJUDr.Ing.LenkyFigulovejaMgr.MichalaMagura,vprávnejvecižalobcuHCP-čerpaciatechnika
s.r.o., so sídlom Szakkayho 1, 040 01 Košice, IČO: 36 217 166, právne zastúpeného: Advokátska
kancelária VASIĽ & partners, s.r.o., so sídlom Kupeckého 320/33, Košice - mestská časť Juh 040 01,
IČO:47240482protižalovanémuFinančnériaditeľstvoSlovenskejrepubliky,sosídlomLazovná63,974
01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 101415590/2020 z 09.09.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Košice (ďalej aj „správca dane“) vydal rozhodnutie č. 100915976/2020 zo dňa
19.05.2020 (ďalej aj „rozhodnutie správcu dane“ alebo „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa

ustanovenia § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „Daňový poriadok“) za zdaňovacie obdobie máj 2018
vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 3 177,60 eura na dani z pridanej hodnoty konštatujúc porušenie
ustanovenia § 49 ods. 1, 2 v nadväznosti na § 19 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o DPH“).

2. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca v zákonnej lehote dňa 12.06.2020 odvolanie, o ktorom

rozhodolžalovanýnapadnutýmrozhodnutímč.101415590/2020zodňa09.09.2020(ďalejaj„napadnuté
rozhodnutie“) a podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

3. Z obsahu administratívneho spisu, ako aj z odôvodnenia rozhodnutí daňových orgánov vyplýva, že
správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január
až september 2018, ktorá začala 12.04.2019. O jej výsledku bol vyhotovený protokol č. 100640346/2020
z 09.03.2020, ktorý bol aj s výzvou na podanie vyjadrenia doručený žalobcovi 11.03.2020. Žalobca sa

v stanovenej lehote vyjadril k zisteniam uvedeným v protokole s tým, že správca dane považoval
vyjadrenia a pripomienky za všeobecné, nepredložil ani návrhy na dokazovanie a zotrval na záveroch
uvedených v protokole z daňovej kontroly a po oboznámení splnomocneného zástupcu žalobcu vydal
následne vyššie označené prvostupňové rozhodnutie.4.Správcadaneneuznalžalobcoviprávonaodpočítaniedanezpridanejhodnotyzazdaňovacieobdobie
máj 2018 v celkovej sume 3 177,60 eura z faktúr vystavených dodávateľom SETLOS, s.r.o. so sídlom

Južná trieda 4B, Košice (aktuálne od 24.04.2019 „v likvidácii“ so sídlom Sedmokrásková 6, Bratislava,
ďalej len ako „SETLOS, s.r.o.“) za dodanie tovaru a služieb:
- č. 181000122, dátum dodania 14.05.2018, základ dane 1 520,00 eur, DPH 304,00 eura, predmet
fakturácie: servis motorového vozidla,
- č. 181000123, dátum dodania 15.05.2018, základ dane 6 490,00 eur, DPH 1 298,00 eura, predmet

fakturácie: tovar podľa objednávky,
- č. 181000125, dátum dodania 22.05.2018, základ dane 7 878,00 eur, DPH 1 575,60 eura, predmet
fakturácie: tovar podľa objednávky.

5. Za účelom preverenia údajov uvedených vo faktúrach predložených žalobcom bola správcom dane
vyzvaná SETLOS, s.r.o. na predloženie dokladov týkajúcich sa zdaniteľných obchodov s daňovým

subjektom - žalobcom. Splnomocnený zástupca SETLOS, s.r.o. A. B. oznámil správcovi dane podaním
zo dňa 02.09.2019, že účtovná dokumentácia tejto spoločnosti bola odovzdaná novému majiteľovi pri
predaji spoločnosti. Následne správca dane zaslal ďalšiu výzvu, ktorá bola adresovaná konateľovi
spoločnosti B. C., bytom v Českej republike (zapísaný ako konateľ od 24.04.2019), ktorá zásielka
sa vrátila ako neprevzatá. Z Obchodného registra SR bolo zistené správcom dane, že spoločnosť

SETLOS, s.r.o vznikla 01.01.2014 so sídlom Tyršovo nábrežie 11, Košice. Konateľom v období od
01.01.2014 do 27.09.2017 bol D. A. (bydlisko ako sídlo firmy), v období od 20.10.2018 23.04.2019 bolo
sídlom spoločnosti zapísaným v obchodnom registri Južná trieda 4B, Košice, v období od 28.09.2017 do
23.04.2019 bola konateľkou spoločnosti E. F., od 24.04. 2019 v obchodnom registri boli zapísané ďalšie
zmeny: obchodné meno SETLOS, s.r.o. v likvidácii so sídlom Sedmokrásková 6, Bratislava, konateľ B.

C., Ústi nad Labem, Česká republika a spoločníkom sa stala spoločnosť PANTAP, spol. s.r.o., Starý most
336, Most, Česká republika. Vzhľadom na skutočnosť, že spoločnosť SETLOS, s.r.o. nekomunikoval so
správcom dane o ďalšie vyjadrenie bol požiadaný konateľ žalobcu G. H., ktorý do Zápisnice o ústnom
pojednávanízodňa17.02.2020uviedol,žesinespomínakedyazaakýchokolnostísazačalaspolupráca
s touto spoločnosťou, s kým za túto spoločnosť jednal, objednávka bola daná mailom, nebol nikdy

v priestoroch tejto spoločnosti a dodávateľa si nepreveroval, vybavovanie objednávok, nákup, predaj,
vystavovanie faktúr, úhrady faktúr zabezpečovali zamestnanci žalobcu, prepravu tovaru zabezpečoval
dodávateľ, tovar bol vyložený v prenajatom sklade od spoločnosti BUBI GOLD s.r.o. A., kde bol aj
uskladnený,kmotorovýmvozidlám,ktorémalivykonaťprepravusanevedelbližšievyjadriť,nákuptovaru
bol uhrádzaný bankovým prevodom s tým, že ďalej bol tovar dodávaný spoločnosti U. S. Steel Košice,

s.r.o. (prioritný zmluvný odberateľ 90%). Na ústnom pojednávaní bolo so správcom dane dohodnuté,
že daňový subjekt do 25.02.2020 predloží zmluvy o obchodnej spolupráci s tým, že dňa 25.02.2020
bolo správcovi dane doručené oznámenie, že mu zasiela doplňujúce údaje, avšak žiadna zmluva o
obchodnej spolupráci mu v prílohe oznámenia nebola doručená. Z informačného systému finančnej
správy správca dane zistil, že spoločnosť SETLOS, s.r.o. za rok 2018 nepodala daňové priznanie k dani

z príjmu právnických osôb. Správca dane skonštatoval, že SETLOS, s.r.o. bola nekontaktná, jej účtovné
a daňové doklady nemal k dispozícii, nemohol preto preveriť, či došlo k dodaniu tovaru a služby a vzniku
daňovej povinnosti v zmysle § 19 citovaného zákona u deklarovaného dodávateľa SETLOS, s.r.o.

6. Správca dane uzavrel, že samotná faktúra nie je bez ďalšieho preukázania dôkazom o tom, že určité

zdaniteľnéobchodyboliuskutočnené,jelentvrdenímotakýchtoudalostiachajejpredloženímjesplnená
len formálna stránka na uplatnenie odpočítania dane, táto musí byť však odrazom reálneho plnenia, čo
v prípade pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak si daňový subjekt uplatní nárok na odpočítanie
dane z odberateľskej faktúry tak musí preukázať nielen to, že k zdaniteľnému obchodu reálne došlo, ale
aj to, že dodanie tovaru alebo služby skutočne zrealizovala osoba uvedená na faktúre ako dodávateľ,

avšak žalobca túto skutočnosť nepreukázal.

7. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zopakoval zistenia a závery správcu dane, všeobecne opísal
účel daňového konania, niektoré z jeho základných zásad, dokazovanie v daňovom konaní odvolávajúc
sa na ust. § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. Skonštatoval,

že správca dane dospel k záveru o neoprávnenosti odpočítania DPH z vyššie uvedených faktúr
nielen na základe nesplnenia dôkaznej povinnosti žalobcu, ale za týmto účelom správca dane vykonal
dokazovanie. K predloženým faktúram a dokladom uviedol, že faktúry samé o sebe nepreukazujú
reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov. V súvislosti s odpočítaním DPH z faktúr od spoločnostiSETLOS, s.r.o. žalovaný uviedol, že žalobca predložil len faktúry a príjemky k tovaru, žiadne ďalšie
doklady nepredložil a konateľ žalobcu nevedel uviesť konkrétne skutočnosti týkajúce sa deklarovaných
zdaniteľných obchodov, nepamätal si s kým za spoločnosť SETLOS, s.r.o. jednal, v sídle spoločnosti

SETLOS, s.r.o. nebol a dodávateľa si nepreveroval, prepravu tovaru mal zabezpečovať dodávateľ,
tovar bol skladovaný v prenajatých skladových priestoroch od spoločnosti BUBI GOLD s.r.o. Žiadne
ďalšie informácie o obchodoch daňového subjektu so spoločnosťou SETLOS, s.r.o. sa správcovi dane
nepodarilo zistiť, pretože účtovné doklady spoločnosti SETLOS, s.r.o. neboli k dispozícii, splnomocnený
zástupca spoločnosti tvrdil, že doklady odovzdal novému konateľovi, ktorý si však zásielku správca dane

neprevzal. Spoločnosť SETLOS, s.r.o. navyše tým, že za rok 2018 nepodala daňové priznanie k dani
z príjmov právnickej osoby nedeklarovala vykonávanie ekonomickej činnosti. Podľa žalovaného bolo
povinnosťou žalobcu preukázať, že si nárok na odpočítanie DPH uplatnil odôvodnene. Žalobca však
okrem vyššie uvedených dokladov nepredložil žiadne ďalšie dôkazy bez pochybností preukazujúce,
že zdaniteľné obchody sa uskutočnili tak a tým dodávateľom, ako je to uvedené na preverovaných
faktúrach. Žalobca nevedel poskytnúť žiadne konkrétne informácie o zdaniteľných obchodoch. Konateľ

žalobcu si nespomenul na okolnosti obchodovania s deklarovanými dodávateľmi, s kým konkrétne
konal, dodávateľov si nepreveroval. Žalovaný zdôraznil, že dôkazná povinnosť je pre žalobcu nie iba
povinnosťou, ale aj významným právom, ktoré žalobca nevyužil tým, že nepredložil dôkazy, ktorými
by preukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených na predmetných faktúrach. V danom prípade
teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že splnil podmienky na vznik nároku na

odpočítanie DPH vyplývajúcej z ustanovení § 49 a § 51 Zákona o DPH, preto nemohol byť úspešný
pri uplatnení nároku na odpočítanie DPH z faktúr od dodávateľov SETLOS, s.r.o. Uskutočňovanie
zdaniteľných obchodov je ekonomická činnosť plne pod kontrolou žalobcu, vzhľadom na to mal žalobca
možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré by vzhľadom na charakter zdaniteľných obchodov
zabezpečili preukázateľnosť ich reálneho uskutočnenia. Túto možnosť žalobca nevyužil, napriek tomu,

že v rámci daňovej kontroly aj vyrubovacieho konania na to mal dostatočný priestor.

8. Ďalej uviedol, že rozhodujúcim dôvodom nepriznania nároku daňovému subjektu na odpočítanie
DPH teda neboli skutočnosti, ktoré nastali na strane dodávateľa uvedeného na faktúrach (napr.
nekontaktnosť, skutočnosť, že neboli k dispozícii účtovné doklady), ako to tvrdí žalobca, ale dôvodom

bola práve skutočnosť, že žalobca nevedel vierohodným a nespochybniteľným spôsobom preukázať,
že dodania boli uskutočnené tak ako to bolo deklarované preverovanými faktúrami a teda, že nárok
na odpočet dane z faktúr, na ktorých je ako dodávateľ uvedený SETLOS, s.r.o. si žalobca uplatnil
oprávnene. Malo byť v záujme žalobcu prijať opatrenia, ktoré by zabezpečili, aby jeho zdaniteľný obchod
nebol poznačený podozrením z neoprávneného uplatnenia práva na odpočítanie DPH, ich prijatie však

žalobca nepreukázal. Žalovaný v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu uviedol, že fakturácia
tovarov konkrétnemu odberateľovi žalobcu ešte nepreukazuje, že k dodaniu týchto tovarov došlo práve
dodávateľom uvedeným na faktúre a že zákonné podmienky pre odpočítanie dane tak boli splnené.
Právo na odpočítanie DPH si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k
dodaniuzdaniteľnéhoobchoduatentozdaniteľnýobchodpoužijenaúčelysvojhopodnikaniaakoplatiteľ.

V danom prípade však takýto deň vzniku daňovej povinnosti u deklarovaných dodávateľov nenastal,
pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že žalobca skutočne nadobudol tovar a
služby od deklarovaných dodávateľov tak, ako to bolo uvedené na predložených faktúrach. Daňový
subjekt nepreukázal dodanie tovaru a služieb deklarovanými dodávateľmi a dôkazy o uskutočnení
zdaniteľných obchodov tak ako boli deklarované, neboli získané ani dokazovaním vykonaným správcom

dane. Nepreukázanie tvrdených skutočností je neunesením dôkazného bremena žalobcu s príslušnými
hmotnoprávnymi následkami. Povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré
by daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítanie dane.

9. Záverom žalovaný uviedol že správca dane zistil porušenie ustanovení zákona o DPH, nezaložil

svoje závery na účasti žalobcu na daňovom podvode a preto mu ani nevznikla povinnosť preukazovať,
či žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenia zakladajúce právo na odpočítanie DPH sú súčasťou
daňového podvodu. Podľa § 24 Daňového poriadku je dôkazné bremeno na daňovom subjekte
a v danom prípade neboli splnené podmienky na presun dôkazného bremena na správcu dane.
Správca dane preveril skutočnosti týkajúce sa preverovaných faktúr, pričom nadobudol opodstatnené

pochybnosti o pravdivosti a hodnovernosti preverovaných faktúr, ktoré žalobca neodstránil.

II.
Konanie pred správnym súdom10. Žalobca podal proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu zo dňa 19.10.2020 podľa
§ 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v platnom a účinnom znení (ďalej aj

„SSP“), doručenú na Krajský súd v Košiciach ako v tom čase vecne a miestne príslušnému správnemu
súdu dňa 20.10.2020 a navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj správcu dane zrušil
avecvrátilsprávcovidanenaďalšiekonanie.Žalobcazároveňžiadalpriznaťmuprávonaúplnúnáhradu
trov konania.

11. Žalobca mal za to, že predmetné faktúry týkajúce sa sporného zdaňovacieho obdobia (máj 2018)
predložil na účely preukázania skutočnej realizácie zdaniteľných obchodov už v deň začatia daňovej
kontroly a s faktúrami predložil ako podklady pre fakturáciu na preukázaniu reálneho poskytnutia
služieb aj ďalšie doklady (najmä fotodokumentáciu a pod.) tvrdiac, že z ním predloženého materiálu
jednoznačne vyplýva skutočnosť, že služby boli skutočne zrealizované a dodané. Nesúhlasil s
argumentáciou žalovaného pokiaľ ide o preukázanie že zdaniteľné obchody sa reálne uskutočnili (napr.

str. 9 napadnutého rozhodnutia), ako aj s jeho tvrdeniami na strane 10 napadnutého rozhodnutia
týkajúceho sa jeho tvrdenia, že nie je postačujúce samotné preukázanie oprávnenosti uplatneného
odpočítania dane len faktúrami, resp. s ďalšími dokladmi, ktorých pravdivosť nebola preukázaná. V
tejto súvislosti poukázal na výpoveď konateľa žalobcu G. H., ktorý v rámci ústneho pojednávania dňa
17.02.2020 uviedol, že nakupovaný tovar bol taktiež ďalej skutočne dodávaný pre spoločnosť U.S.

Steel Košice, s.r.o., ktorý je prioritným zmluvným odberateľom žalobcu (90 % zákaziek), čo mohol
správca dane u tohto odberateľa preveriť. Podľa žalobcu správca dane nemôže založiť nepriznanie
práva na odpočítanie DPH na limitoch ľudskej pamäte konateľa žalobcu, ktorý si nevedel spomenúť
na podrobnosti súvisiace s jednotlivými realizovanými obchodmi. Rovnako tak nekontaktnosť a
neexistencia daňovej evidencie obchodných partnerov žalobcu nemôže byť pripisovaná na ťarchu

žalobcu. Zdôraznil, že z jeho strany po výzve správcu dane došlo k poskytnutiu všetkých požadovaných
dokladov súvisiacich s uplatnením odpočtu dane z pridanej hodnoty o čom svedčia tvrdenia samotného
správcu dane, ktoré uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Citujúc ust. § 44 a § 46 ods. 5
Daňového poriadku poukázal v súvislosti s priebehom daňovej kontroly na závery Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uvedené v rozsudku sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015 týkajúceho sa zásady

voľného hodnotenia dôkazov.

12. K dôkaznému bremenu kontrolovaného subjektu a správcu dane žalobca citujúc ustanovenie § 24
ods. 1 Daňového poriadku uviedol, že daňový subjekt má v rámci daňového konania dve základné
povinnosti a to: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Formálne obe tieto povinnosti

sa realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), spolu
s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť
(dôkazná povinnosť) a takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní teda aj
dôkaznú povinnosť. Poukázal na judikatúru, ktorá sa viaže na dôkazné bremeno v rámci daňového
konania s tým, že Najvyšším súdom SR v súvislosti s uplatnením nároku na odpočet DPH bolo

judikované, že primárne znáša dôkazné bremeno daňový subjekt, ktorý disponuje právom uplatniť si za
zákonom stanovených a splnení podmienok nároku na odpočet DPH, a ktorý si aj tento nárok uplatnil
a preto jeho povinnosťou je preukázať, že nárok si uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených
podmienok a dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a
dokladov predkladaných daňovým subjektom. Pokiaľ ide o rozdelenie dôkazného bremena v daňovom

konaní medzi daňovníka a správcu dane poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Sžfk/9/2012
z 30.01.2013 a na závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č.k. 9Afs/30/2008-86
zo dňa 22.10.2008, v ktorom súd uviedol, že správca dane môže namietať, že účtovníctvo nie je
vierohodné, úplné, preukázateľné, či správne, avšak v takej miere, že o súladnosti so skutočnosťou
existujú dostatočne závažné pochybnosti. Žalobca ďalej citoval právne vety z rozsudkov NS SR sp.

zn. 3Sžf/1/2010, sp. zn. 3Sžf/1/2011, sp. zn. 3Sžf/66/2007 a sp. zn. 8Sžf/9/2013, a to v súvislosti s
dôkazným bremenom správcu dane pri identifikovaní podvodného konania, dôkazným bremenom v
súvislosti s právnymi vzťahmi týkajúcimi sa dodávateľov daňového subjektu, preukazovaním nákladov
vynaloženýchnareklamu,čispochybňovanímexistenciedodanýchprác,akžalobcadisponujevydanými
faktúrami a príjmovými pokladničnými dokladmi a dôkazným bremenom daňového subjektu, ktoré nie

je absolútne.

13. K zdaniteľným obchodom so spoločnosťou SETLOS, s.r.o. poukázal žalobca na to, že dôkazy
o realizovaní obchodov sa nachádzajú v účtovníctve tejto spoločnosti odovzdanom novým majiteľomspoločnosti po predaji podniku a navyše nakupovaný tovar bol dodávaný ďalej taktiež ako to už predtým
uviedol skutočne spoločnosti U.S. Steel Košice s.r.o., ktorý je jeho prioritným zmluvným odberateľom.
Pokiaľ ide o obchodné vzťahy s Družstvom Trentin (netýka sa zdaňovacieho obdobia máj 2018 pozn.

súdu) uviedol, že reklamná kampaň bola zameraná na upevňovanie a zvyšovanie pozície na trhu
smerom k novým aj potenciálnym zákazníkom, pričom vzhľadom na rôznorodé spektrum cieľovej
skupiny bola vedená širokou škálou komunikačných kanálov, a to internetom (webstránky, sociálne
siete, vyhľadávacie nástroje), prieskumami spokojnosti, spoločenskými a športovými podujatiami a
prostredníctvom vonkajšej vizuálnej kampane, ktorá bola predmetom kontrolovaných zdaniteľných

obchodov. K ekonomickej opodstatnenosti uvedených obchodov uviedol, že pri výbere obchodného
partnera, ktorý zabezpečoval požadovaný druh vonkajšej reklamy, bolo pre neho kľúčové umiestnenie
plochy a možnosť interaktívne meniť obsah spolu s objemom informácií a práve tieto požiadavky
spĺňajú interaktívne LED obrazovky umiestnené na strategických miestach, a preto sa žalobca zameral
nielen na miesta s vysokou koncentráciou obyvateľstva, ale aj na oblasti, ktoré sú v blízkosti jeho
výrobných a logistických centier, vzhľadom na optimálnu polohu a nízke dopravné náklady. Podľa

žalobcu nebolo jeho zákonnou povinnosťou preverovať odberateľské vzťahy svojich dodávateľov a
nemôže niesť zodpovednosť za to, že správcovi dane sa nepodarilo zabezpečiť dokumentáciu od jeho
dodávateľov, či subdodávateľov. O problémoch dodávateľov, resp. subdodávateľov nemal žalobca v
čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov žiadnu vedomosť, pretože plnenia, na ktoré sa dodávatelia
v uzatvorených zmluvách zaviazali sa riadne uskutočnili. Namietal, že postup správcu dane spolu v

súvislosti s požadovaním ďalších preukazujúcich tvrdení, resp. dokumentácie je zjavnou nadprácou,
ktorá nemá legislatívnu oporu v ustanoveniach Daňového poriadku, ktorý upravuje priebeh daňovej
kontroly a preto je v zjavnom rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR.

14. Záverom žalobca poukázal na judikatúru NS SR a Súdneho dvora EÚ súvisiacu s dôkazným

bremenompripreukazovanípodvodnéhokonaniaaskonštatoval,ženapadnutérozhodnutiežalovaného
bolo vydané v rozpore so základnými zásadami správneho konania, keďže zo strany žalovaného
nebol spoľahlivo zistený skutkový stav veci, neboli správne aplikované právne predpisy a žalovaný
sa svedomito nezaoberal argumentmi žalobcu, preto napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj
prvostupňové rozhodnutie správcu dane, žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a

nesprávneho zistenia skutkového stavu navrhol zrušiť.

15. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 26.01.2021 zhrnul skutkový stav, ciele sledované
pri výkone daňovej kontroly, ako aj podmienky úspešného uplatnenia nároku na odpočítanie DPH.
K žalobnej námietke týkajúcej sa preukázania práva žalobcu na odpočítanie DPH uviedol, že keďže

sa jedná o hmotnoprávne podmienky nestačí k takémuto záveru len existencia konkrétnej faktúry hoci
by táto obsahovala všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené
deklarujú naozaj predmetnú skutočnosť a faktúry a doklady predložené daňovým subjektom pri výkone
daňovejkontrolysamyosebeeštenepreukazujúuskutočneniedeklarovanýchobchodov,súlentvrdením
o určitých skutočnostiach a preto z hľadiska nároku na odpočítanie dane môžu byť použité len vtedy, ak

je nepochybné, že skutočnosti v nich uvedené majú reálny a pravdivý podklad. V danom prípade žalobca
síce predložil faktúry, ale nepredložil žiadne ďalšie relevantné doklady a nevedel ani uviesť žiadne
relevantné skutočnosti týkajúce sa obchodov s deklarovaným dodávateľom SETLOS s.r.o. Tvrdenia
žalobcu o predložení ďalších dôkazov, ako napr. fotodokumentácie, podľa žalovaného nemajú oporu
v predloženom spisovom materiáli, ktorý žiadne takéto dôkazy neobsahuje. Žalovaný tiež nesúhlasil

s argumentáciou žalobcu, že správca dane založil svoje závery na limitoch ľudskej pamäte konateľa
žalobcu a zdôraznil, že daňový subjekt musí byť schopný preukázať nielen dokladmi, ale aj inými
dôkazmi, že reálne došlo k fakturovaným obchodom, a to osobou uvedenou ako dodávateľ. Daňový
subjekt je povinný viesť evidenciu, uskutočňovať činnosť a preverovať si obchodných partnerov tak,
aby v každej situácii mal dostatočné podklady pre to, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik

nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. Daňový subjekt je zodpovedný za ochranu svojich
záujmov v obchodnom styku (v súvislosti s podnikateľským rizikom), čo ho oprávňuje v obchodnom
styku vyžadovať doklady preukazujúce povinnosti, ktoré má voči správcovi dane. Žiadne takéto dôkazy
ohľadom zdaniteľných obchodov preukazovaných faktúrami od deklarovaných dodávateľov SETLOS,
s.r.o. však žalobca nepredložil. Ak si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie DPH, bolo jeho povinnosťou

preukázať, že si ho uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok a bolo v jeho
záujme, aby nad rámec bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy schopné preukázať, že
k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne došlo, keďže je to on, kto si uplatňuje nárok na
odpočítanie DPH. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/43/2019, vktorom súd zdôraznil, že procesná povinnosť znášať dôkazné bremeno (napr. § 135a Obchodného
zákonníka v spojení s § 24 ods. 1 Daňového poriadku) v spojení so zásadou poctivého obchodného
styku, ku ktorej neodmysliteľne patrí aj podnikateľská obozretnosť a primeraná starostlivosť o získanie

všetkých dostupných informácií, vrátane právnych a daňových, týkajúcich sa zdaniteľného obchodu,
pozitívne pôsobí na odstránenie rizika podnikateľa už v čase každého jeho právneho vzťahu, ktorého
plnenie podlieha dani. Preto je rozumné očakávať, že si daňový subjekt zabezpečí od druhej zmluvnej
strany nielen dostatok hodnoverných (t. j. takých, ktoré zodpovedajú možnému priebehu zdaniteľného
obchodu) dôkazných prostriedkov, ale aj jej budúcu procesnú spoluprácu (napríklad kontakty na

zodpovedné osoby dodávateľa), aby vierohodne preukázal oprávnenosť svojich daňových nárokov, a
to aj za situácie, keď správca dane počas daňovej kontroly adresuje daňovému subjektu pochybnosti,
či samotné dodanie tovaru a služieb sa zrealizovalo spôsobom opísaným v dodávateľskej faktúre. Ako
uviedol súd, ide o nepriamy vplyv daňových predpisov na dispozitívne vytváranie zmluvných vzťahov
vytváraných pod vplyvom najmä súkromného práva. Podľa žalovaného boli závery rozsudku NS SR sp.
zn. 3Sžf/1/2011 prekonané, a to s poukazom na už spomenutý rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/43/2019.

Žalobca nielen, že nevedel predložiť žiadne dôkazné prostriedky bez pochybností preukazujúce dodanie
tovaru a služieb tak, ako je uvedené na faktúrach, ale nevedel ani poskytnúť konkrétne informácie o
zdaniteľných obchodoch. Povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré
by daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítania dane, ale jeho povinnosťou je tieto
nároky prejednať a umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu nároku dôkazmi. Preukazovanie

skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, je v kompetencii daňového subjektu. Daňový
subjekt si nemôže vysvetľovať túto svoju povinnosť ako právo požadovať od správcu dane, aby tento
prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní ním uplatnených nárokov. Žalovaný ďalej zdôraznil, že
správca dane zistil porušenie ustanovení Zákona o DPH a svoje závery nezaložil na účasti žalobcu na
daňovom podvode, preto mu ani nevznikla povinnosť preukazovať, či žalobca vedel alebo mal vedieť,

že plnenia zakladajúce právo na odpočítanie dane sú súčasťou daňového podvodu. Žalovaný ďalej
poukázal aj na svoje stanovisko k poukázaniu žalobcu na dodanie tovaru nakúpeného od spoločnosti
SETLOS, s.r.o. pre odberateľa U.S. Steel Košice, s.r.o. a konštatoval, že fakturácia tovarov konkrétnemu
odberateľovi nepreukazuje to, že k dodaniu týchto tovarov došlo práve dodávateľom uvedeným na
faktúrach a že boli splnené zákonné podmienky pre odpočítanie dane. V danom prípade nepreukázal

žalobca splnenie ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o DPH a preto mu nemohlo byť priznané právo na
odpočítanie dane z faktúr, na ktorých ako dodávateľ je uvedená spoločnosť SETLOS, s.r.o. Opätovne
zdôraznil, že sa v napadnutom rozhodnutí už vyjadril k argumentácii žalobcu judikatúrou Súdneho
dvora EÚ týkajúcej sa možnej účasti na podvodnom konaní iných subjektov s tým, že v danej veci
správca dane zistil porušenie ustanovení zákona o DPH a svoje závery nezaložil na účasti žalobcu

na daňovom podvode a preto mu ani nevznikla povinnosť preukazovať vedomosť žalobcu o tom, že
plnenia zakladajúce právo na odpočítanie dane sú súčasťou daňového podvodu ako to vyplýva z
rozsudkov Súdneho dvora EÚ C-439/04 a C-440/04. Uviedol ďalej, že NS SR vo svojom rozsudku sp.
zn. 1Sžfk/74/2017 konštatoval, že judikatúra NS SR zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom
konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia je rozsiahla a prešla

istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila v tom, že nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu
a preberací protokol s položkami v prílohe, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov
dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie
ďalších dôkazov. Žalovaný uviedol, že žalobca v danej veci pochybnosti správcu dane o uskutočnení
zdaniteľných obchodov s deklarovaným dodávateľom SETLOS, s.r.o. neodstránil predložením dôkazov

bez pochybností preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako to deklaroval. Žalovaný
nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu o nesprávne zistenom skutkovom stave veci a nesprávnom právnom
posúdení veci. Trval na tom, aby súd správnu žalobu zamietol.

16. Žalobca v replike zo dňa 08.02.2021 doručenej súdu 09.02.2021 v zásade zopakoval argumenty

uvedené v správnej žalobe, opätovne všeobecne poukázal na to, že predložil všetky potrebné
doklady preukazujúce skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov, že predložené faktúry spĺňajú všetky
náležitosti vyžadované zákonom, že od správcu dane sa nedozvedel aké ďalšie dôkazy mal predložiť a
že tovar nakúpený od spoločnosti SETLOS, s.r.o. bol následne dodaný jeho dlhoročnému obchodnému
partnerovi spoločnosti U.S. Steel Košice, s.r.o. a toto dodanie bolo potvrdené viacerými spôsobmi.

17. Žalovaný sa k replike žalobcu duplikou nevyjadril.18. Podľa § 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov prešiel výkon súdnictva od 01. júna 2023 z Krajského súdu v Košiciach a Krajského
súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01. júna 2023 daná

právomoc správnych súdov (t. j. aj v predmetnej veci). Vec bola náhodným výberom pridelená do senátu
3S a ďalej je vedená pod sp. zn. KE-7S/191/2020.

19. Správny súd v Košiciach preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 177 ods. 1 SSP
v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 a § 183 SSP) a po zistení, že žaloba bola podaná

oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 SSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 181 ods. 1 SSP), nariadil termín
pojednávania na deň 30.09.2024, na ktoré pojednávanie sa nedostavil žalovaný a dostavil sa žalobca.
Žalovaný sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti a súhlasil,
aby vec bola prejednaná v jeho neprítomnosti. Súd vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti
(§ 114 SSP). Žalobca na pojednávaní zotrval na podanej správnej žalobe a na jej obsahu, ako aj
na replike. Poukázal na posun v judikatúre, ktorý nastal v dôsledku rozhodnutia Súdneho dvora EÚ

vo veci Vikingo, ktorého závery sú uvedené aj v rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
3Sžf/15/2022, v zmysle ktorej nie je možné nepriznať nárok na odpočítanie dane v tom prípade, ak
správca dane spochybňuje subdodávateľa daňového subjektu bez súvislosti s konštatovaním daňového
podvodu. Podľa názoru žalobcu správca dane nekoncipoval svoje úvahy a ani dokazovanie smerom
k daňovému podvodu. Zároveň žalobca tiež poukázal na rozhodnutia v obdobných veciach a na

predloženú judikatúru a vzhľadom na uvedený rozsudok Súdneho dvora EÚ, ako aj na judikatúru súdov
v obdobných veciach mal za to, že správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného je nezákonné.
Pokiaľideopodobnosťprejednávanejvecisuvedenýmirozhodnutiamitakpoukázalnato,žeajvprípade
žalobcu správca dane rovnako spochybnil dodanie tovaru subdodávateľom.

III.
Aplikované ustanovenia právnych predpisov

20. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len Daňový poriadok), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne
záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

21. Podľa § 3 ods.2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

22. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

23. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 19 ods. 1 Daňového poriadku, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri

dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.24.Podľa§24ods.2Daňovéhoporiadku,správcadanevediedokazovanie,pričomdbá,abyskutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

25. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

26. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

27. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej „zákon o DPH“), daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru
je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

28. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

29. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

30.Podľa§49ods.2písm.a/zákonaoDPH,platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň

z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

31. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ

uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

IV.

Právne posúdenie veci správnym súdom

32. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu
dane z pridanej hodnoty za deväť zdaňovacích období január 2018 až september 2018 a jej výsledkom

bol Protokol z daňovej kontroly č. 100640346/2020 z 09.03.2020. Predmetom prieskumu je rozhodnutie
žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu za zdaňovacie obdobie máj
2018. Vlastnou činnosťou správny súd zistil, že na základe tejto daňovej kontroly správca dane
vydal aj rozhodnutie č. 100915904/2020 zo dňa 19.05.2020 o vyrubení rozdielu dane za zdaňovacie
obdobie apríl 2018, ktoré rozhodnutie žalobca napadol odvolaním a žalovaný ho potvrdil rozhodnutím

č. 101415337/2020 zo dňa 09.09.2020, ktoré žalobca napadol správnou žalobou na Krajskom súde
v Košiciach. Krajský súd túto správnu žalobu rozsudkom sp. zn. 8S/158/2020 zo dňa 28.07.2022
zamietol. Proti tomuto rozsudku bola žalobcom podaná kasačná sťažnosť, ktorá bola následne
rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/141/2022 zo dňa 25.04.2024
zamietnutá. Z jeho obsahu vyplynulo, že sa jednalo o takmer totožnú vec ako v prejednávanom

prípade, a to tak po stránke skutkovej, ako po stránke právnej, kedy žalobcovi nebolo zo strany
správcu dane priznané právo na odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti SETLOS s.r.o. a navyše
aj od spoločností Družstvo Trentin a RSD SYSTEM s.r.o. a rovnako žalobná argumentácia žalobcu
bola obsahovo rovnaká ako v prejednávanom prípade. Rovnako boli zamietnuté a s rovnakým záverom
kasačné sťažnosti žalobcu proti rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/20/2020-89 zo dňa

23.02.2023 a č. k. 6S/21/20220-72 zo dňa 23.03.2023 týkajúce sa vyššie uvedenej daňovej kontroly
vykonanej u daňového subjektu - žalobcu za zdaňovacie obdobia august 2018 (rozsudok Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sfk/3/2023 zo dňa 30.05.2024) a september 2018
(rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/63/2023 zo dňa 28.05.2024).33. Ak sa vo všeobecnosti možno pri argumentácii, či už v rámci správnej žaloby, odôvodnenia
rozhodnutí orgánov verejnej správy alebo odôvodnenia rozsudkov súdov, odvolávať na určitú ustálenú

rozhodovaciu prax súdov v právnych veciach iných účastníkov konania, ako to v konečnom dôsledku
vo všeobecnej rovine urobil aj žalobca vo svojich písomných podaniach, správny súd považoval za viac
ako významné zohľadniť určitým spôsobom rozhodovaciu prax súdov vo veciach majúcich svoj základ v
daňovom konaní, v ktorom bolo vydané aj napadnuté rozhodnutie žalovaného v tomto konaní. Správny
súd má za to, že rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/141/2022

zo dňa 25.04.2024, sp. zn. 8Sfk/3/2023 zo dňa 30.05.2024, sp. zn. 4Sfk/63/2023 zo dňa 28.05.2024,
s ohľadom na ich počet, obsahovú totožnosť veci a totožnosť účastníkov konania možno považovať
pre predmetnú právnu vec za ustálenú rozhodovaciu prax, od ktorej by sa správny súd v zásade mohol
odkloniť len výnimočne, nepochybne len po zistení zásadných rozdielov, či po prijatí iného právneho
záveru, ktorý by musel v zmysle § 139 ods. 3 SSP dôkladne odôvodniť.

34. Správny súd po dôslednom vyhodnotení jednak žalobných dôvodov uvedených v predmetnej
správnej žalobe, jednotlivých písomných podaní účastníkov konania v tomto konaní ako aj obsahu
administratívneho spisu dospel k záveru, že v danom prípade nie je dôvod na odklon od vyššie uvedenej
ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. V tejto súvislosti správny súd dopĺňa, že pokiaľ žalobca
poukazoval na iné rozsudky správneho súdu vydané v roku 2024, je potrebné zdôrazniť, že správny

súd nimi nie je viazaný, no tiež je potrebné uviesť, že vzhľadom na nespornú jedinečnosť každého
prípadu, kedy sa počas daňového konania kontrolované daňové subjekty správajú rôzne (aktívnejšie
či pasívnejšie), predkladajú rôzne doklady na preukázanie nároku na odpočítanie dane, rovnako tak je
rôzne správanie dodávateľov týchto kontrolovaných daňových subjektov a v neposlednom rade je tu
značná rozmanitosť obsahu zdaniteľných obchodov, ktorých reálne uskutočnenie možno preukazovať

viacerými spôsobmi, zovšeobecnený záver prijatý, v tom ktorom prípade bez toho, aby bol podrobne
previazaný na žalobcovu právnu vec jednoducho neobstojí.

35. Pokiaľ sa jedná o vyhodnotenie žalobnej argumentácie, resp. žalobných bodov, správny súd
v predmetnej správnej žalobe identifikoval jediný, ktorým je žalobcom uvádzané nesprávne právne

posúdenie veci. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že v zmysle § 134 SSP je v rámci predmetného
konania viazaný žalobnými bodmi a v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia
nie je jeho úlohou nachádzať prípadné dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ak
ich žalobca nenamietal v podanej správnej žalobe.

36. Súd považuje za nevyhnutné tiež uviesť, že rešpektuje právo žalobcu zvoliť si spôsob a smerovanie
svojej žalobnej argumentácie, zároveň však žalobca musí mať na zreteli, že nie je úlohou správneho
súdu nachádzať v jeho všeobecnej argumentácii dôvody, ktoré by ho v konečnom dôsledku mali priviesť
k záveru o dôvodnosti podanej správnej žaloby. V zmysle uvedeného citácia právnych viet z rozsudkov
a citácia zákonných ustanovení bez obsahového prepojenia tohto textu na predmetnú právnu vec, teda

napr. na konkrétne skutkové okolnosti, konkrétny postup orgánov verejnej správy, ich prípadné procesné
pochybenia a podobne, nie je podľa správneho súdu spôsobilá vyvolať povinnosť správneho súdu v
odôvodnení jeho rozhodnutia v konkrétnostiach prejednávanej veci reflektovať na takúto argumentáciu
a svojim odôvodnením nahrádzať činnosť žalobcu, ktorý sa domáha súdneho prieskumu rozhodnutia
orgánu verejnej správy a mal by vedieť a uviesť konkrétne dôvody, na základe ktorých je presvedčený

o nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré napadol správnou žalobou.

37. Vzhľadom na uvedené správny súd musí konštatovať, že žalobná argumentácia žalobcu je vedená
všeobecným spôsobom. Z tejto argumentácie správny súd vyabstrahoval tri okruhy, medzi ktoré
možno zaradiť tvrdenia žalobcu, že predloženými dokladmi preukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných

obchodov, že uniesol dôkazné bremeno, ktoré prešlo na správcu dane a že činnosť a status jeho
dodávateľov a ich subdodávateľov mu nemôžu byť kladené na ťarchu. Obdobnú argumentáciu žalobca
použil aj v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu a správny súd dospel k záveru,
že žalovaný sa s odvolacími námietkami žalobcu dostatočným spôsobom vysporiadal v napadnutom
rozhodnutí, ktorého obsah je zhrnutý v bodoch č. 7 až 9 tohto rozsudku.

38. Čo sa týka otázky dôkazného bremena a jeho prenesenia tak táto problematika je podrobne
obsiahnutá v početnej judikatúre. Súd obdobne ako Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v
rozsudku sp. zn. 4Sfk/141/2022 zo dňa 25.04.2024, poukazuje na rozhodnutie Ústavného súduSlovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.11.2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS
401/09 zo dňa 16.12.2009, ktorý k dôkaznému bremenu uviedol, že: „Daňový subjekt má v daňovom
konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne

sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie
(povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych
predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom
konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných
podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených

daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v
takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov
vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese
dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým
subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady
prejednacej.“

39. Po predložení dokladov žalobcom v rámci daňovej kontroly a presunu dôkazného bremena správca
dane preveroval reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov u dodávateľov žalobcu. Keďže títo boli
nekontaktní, evidentne to vzbudilo pochybnosti u správcu dane, ktorý sa ich snažil odstrániť výsluchom
konateľa žalobcu. Na tomto mieste je nevyhnutné uviesť, že aj s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora

EÚ,bynekontaktnosťdodávateľovsamaosebenemalaznamenaťodopretieprávanaodpočítanieDPH,
preto správca dane celkom očakávane a logicky v tomto bode preniesol opätovne dôkazné bremeno
na žalobcu, aby tento pochybnosti správcu dane vyvrátil. V rámci svojej výpovede mal konateľ žalobcu
jedinečnú možnosť preniesť dôkazné bremeno späť na správcu dane, a to uvedením konkrétnych
skutočností súvisiacich s realizáciou zdaniteľných obchodov, po uvedení ktorých by bolo opäť na

správcovi dane, či žalobcom tvrdené skutočnosti vyhodnotí ako postačujúce, alebo sa ich bude snažiť
vlastnou činnosťou spochybniť. Ak však žalobca prostredníctvom svojho konateľa neuviedol žiadne
konkrétne skutočnosti s relevantnou výpovednou hodnotou, ktoré by bolo možné zo strany správcu dane
overiť, neuniesol tak svoje dôkazné bremeno a toto nemohlo prejsť na správcu dane. Pokiaľ žalobca
poukazoval v rámci svojej žalobnej argumentácie na výpoveď svojho konateľa, že žalovaný založil

svoje rozhodnutie len na limitoch ľudskej pamäte a že konateľ si nemôže pamätať všetky podrobnosti
(konkrétne dátumy a pod.), správny súd k tomuto uvádza, že výpoveď konateľa nebola vyhodnotená v
neprospech žalobcu len z dôvodu, že nevedel uviesť podrobnosti, ale nepochybne bola vyhodnotená v
neprospechžalobcuzdôvodu,žekonateľnedokázaluviesťabsolútnežiadnepodrobnostiozdaniteľných
obchodoch, ktoré by však v prípade skutočnej realizácie týchto obchodov bolo od konateľa spoločnosti

rozumné očakávať, a ktoré by nemal mať problém za žiadnych okolností uviesť. Pokiaľ žalobca namietal,
že dôkazné bremeno nie je absolútne, správny súd k tomuto uvádza, že z obsahu administratívneho
spisu nevyplynulo, že by správca dane žalobcu nadmerne zaťažoval výzvami na predkladanie dokladov
po tom, čo žalobca opakovane predložil doklady žiadané správcom dane.

40. Daňové orgány založili svoju argumentáciu vo svojich rozhodnutiach primárne na spochybnení
reálneho dodania tovarov a služieb žalobcovi a nie na podvodom konaní žalobcu, preto správny súd
námietku žalobcu o dôkaznom bremene na strane správcu dane z dôvodu identifikácie podvodného
konania vyhodnotil ako neopodstatnenú.

41. K tvrdeniam žalobcu o preukázaní reálneho uskutočnenia zdaniteľných obchodov správny súd
uvádza, že žalobca v priebehu daňového konania a ani počas súdneho konania neuviedol jednu
konkrétnu skutočnosť súvisiacu s realizáciou zdaniteľných obchodov, obmedzil sa len na všeobecné
tvrdenia. Správny súd má za to, že či už z obsahu prvostupňového rozhodnutia správcu dane,
napadnutého rozhodnutia žalovaného, rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 4Sfk/141/2022 zo dňa 25.04.2024, rozsiahlej judikatúry správnych súdov Slovenskej republiky a
Súdneho dvora EÚ a v konečnom dôsledku aj zo samotnej správnej žaloby je nesporné, že v prípade
uplatnenia nároku na odpočítanie DPH, je to daňový subjekt, v danom prípade žalobca, ktorý je povinný
preukázať splnenie podmienok na odpočítanie DPH a dôkazné bremeno je v prvom rade na ňom.
Zároveň na základe uvedeného tiež platí, že len predloženie faktúry bez ďalšieho, na preukázanie

splnenia podmienok na odpočítanie DPH nestačí. Pomerne zmätočnou a nevierohodnou sa v tejto
súvislosti javí argumentácia žalobcu ohľadne predloženia fotodokumentácie, ktorá však, ako uviedol
už žalovaný v napadnutom rozhodnutí predložená nebola. V súvislosti so žalobcom tvrdeným dodaním
tovaru spoločnosti U.S. Steel Košice, s.r.o. správny súd uvádza, že s touto námietkou sa žalovaný vnapadnutom rozhodnutí náležite vysporiadal, správny súd k tomu poukazujúc na rozsudok Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/141/2022 zo dňa 25.04.2024 v zhode so závermi
tohto rozsudku dopĺňa, že samotná materiálna existencia tovaru a jeho ďalšie použitie na podnikateľské

účely ešte nezakladá právo na odpočet DPH, takže argumentácia o tom, že tovary boli ďalej dodané
spoločnosti U. S. Steel Košice, s.r.o. nie je v tomto kontexte relevantná.

42. Súd nemohol dospieť ani k opodstatnenosti žalobcovej argumentácie súvisiacej s tým, že mu malo
byť prikladané na ťarchu správanie jeho dodávateľov a ich subdodávateľov. Z obsahu administratívneho

spisu nevyplynulo, že by správca dane vôbec nejakých subdodávateľov preveroval a ako už bolo
uvedené, v neprospech žalobcu bola vyhodnotená primárne jeho neschopnosť preukázať realizáciu
zdaniteľnýchobchodov,zktorýchsiuplatnilprávonaodpočítaniedaneaktorýchmalbyťpriamoúčastný,
teda jeho vlastných obchodných vzťahov.

43. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 27.06.2018 v spojených

veciach C-459/17 a C-460/17 (SGI, Valériane SNC), v ktorom súdny dvor v bodoch č. 34, 35, 36,
37, 39, 40 a 47 uviedol, že: „34. Podľa článku 17 ods. 1 šiestej smernice právo na odpočítanie dane
vzniká vtedy, keď vzniká daňová povinnosť. K tomu podľa článku 10 ods. 2 tejto smernice dochádza
vtedy, keď sa dodá tovar alebo poskytnú služby. 35. Z toho vyplýva, že v rámci systému DPH je právo
na odpočítanie spojené so skutočným dodaním predmetného tovaru alebo poskytnutím predmetných

služieb (pozri analogicky uznesenie predsedu Súdneho dvora zo 4. júla 2013, Menidžerski biznes
rešenia, C-572/11, neuverejnené, EU:C:2013:456, bod 19 a citovanú judikatúru). 36. Naopak, ak k
skutočnému dodaniu tovaru alebo poskytnutiu služieb nedôjde, nevznikne žiadne právo na odpočítanie
dane. 37. V tejto súvislosti už Súdny dvor spresnil, že výkon práva na odpočítanie dane sa nevzťahuje na
daň, ktorá je splatná výlučne len z toho dôvodu, že je uvedená na faktúre (uznesenie predsedu Súdneho

dvora zo 4. júla 2013, Menidžerski biznes rešenia, C-572/11, neuverejnené, EU:C:2013:456, bod 20 a
citovaná judikatúra). 39. V tomto kontexte je potrebné pripomenúť, že je úlohou toho, kto sa domáha
odpočítania DPH, preukázať, že spĺňa podmienky na jeho získanie (rozsudok z 26. septembra 1996,
Enkler, C-230/94, EU:C:1996:352, bod 24). 40. Z toho vyplýva, že existencia práva na odpočítanie DPH
závisí na splnení podmienky, že skutočne došlo k poskytnutiu zodpovedajúcich plnení. XX. Vzhľadom

na predchádzajúce úvahy je na položenú otázku potrebné odpovedať tak, že článok 17 šiestej smernice
sa má vykladať v tom zmysle, že na zamietnutie práva zdaniteľnej osoby, ktorá je príjemcom faktúry,
na odpočítanie DPH uvedenej na tejto faktúre postačuje, aby daňový úrad preukázal, že plnenia
zodpovedajúce tejto faktúre neboli skutočne poskytnuté.“

44. Na základe uvedeného a vychádzajúc zo záverov z daňového konania, v ktorom nebolo preukázané,
že plnenia zodpovedajúce faktúram č. 181000122, č. 181000123 a č. 181000125 vystavených
dodávateľom SETLOS, s.r.o., z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie DPH za zdaňovacie
obdobie máj 2018 boli skutočne dodané, právne posúdenie veci správcom dane, ktorý konštatoval
porušenie ustanovení § 49 ods. 1 a ods. 2 Zákona o DPH v spojení s § 19 ods. 1 a 2 Zákona o

DPH, a žalovaným ktorý potvrdil závery správcu dane v napadnutom rozhodnutí vyhodnotil správny
súd ako správne a v súlade so zákonom. Daňové orgány dospeli k záveru, že právo na odpočítanie
dane v zmysle § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH si môže daňový
subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný
obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. V danom prípade však takýto deň vzniku daňovej

povinnosti u deklarovaných dodávateľov nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala
skutočnosť, že daňový subjekt skutočne nadobudol tovar a služby od deklarovaných dodávateľov tak,
ako to bolo uvedené na predložených faktúrach. Daňový subjekt nepreukázal dodanie tovaru a služieb
deklarovanými dodávateľmi a dôkazy o uskutočnení zdaniteľných obchodov tak, ako boli deklarované,
neboli získané ani dokazovaním vykonaným správcom dane. Nepreukázanie tvrdených skutočností je

neunesenie dôkazného bremena daňového subjektu s príslušnými hmotnoprávnymi následkami.

45.Správnysúdvychádzajúczobsahupodanejsprávnejžalobyažalobnýchbodovvnejuvedenýchana
základe vyššie uvedeného odôvodnenia dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené podmienky
na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP, na základe čoho

správnu žalobu postupom podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

46. O práve na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP tak, že tieto účastníkom konania
nepriznalzdôvodu,žežalovanému,ktorýmalvkonaníplnýúspechajeorgánomštátnejsprávynevznikližiadne dôvodne vynaložené trovy konania, úhradu ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo
požadovať.

XX. Senát Správneho súdu v Košiciach prijal tento rozsudok pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v
Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods.
1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSPsapodáva(ďalejlen„sťažnostnébody“)anávrhvýrokurozhodnutia.Sťažnostnébodymožnomeniť
len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní
porušil zákon tým, že
a. na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c. účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu
a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d. v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e. vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f. nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g. rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h. sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i. nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j. podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré
pokladázanesprávne,auvedie,včomspočívanesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnej
sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (§
440 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické

vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).